NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
DÁMASO RUIZ‑JARABO COLOMER
prednesené 6. septembra 2007 1(1)
Vec C‑267/06
Tadao Maruko
proti
Versorgungsanstalt der deutschen Bühnen
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bayerisches Verwaltungsgericht München (Nemecko)]
„Pozostalostný dôchodok z povinného profesijného systému sociálneho zabezpečenia – Odmietnutie z dôvodu neuzavretia manželstva – Partneri rovnakého pohlavia – Smernica 2000/78/ES – Pôsobnosť – Vylúčenie dávok sociálneho zabezpečenia – Pojem odmena – Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie“
I – Úvod
1. Bayerisches Verwaltungsgericht München (správny súd v Mníchove) položil Súdnemu dvoru na základe článku 234 ES päť prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní(2).
2. Vec má svoj pôvod v odmietnutí poskytnutia dôchodku pozostalému členovi páru zloženému z dvoch osôb rovnakého pohlavia, ktoré neuzavreli manželstvo, pretože vnútroštátne právo vyhradzuje manželstvo heterosexuálnym párom. Táto vec tvorí súčasť dlhého procesu akceptácie homosexuality,(3) ktorý je nevyhnutnou etapou pre dosiahnutie rovnosti a rešpektovania všetkých ľudských bytostí.
3. Vnútroštátny súd sa pýta, či nárok žalobcu vo veci samej patrí do pôsobnosti smernice (prvá a druhá otázka), či ide o nerovnosť na základe sexuálnej orientácie zakázanú uvedenou normou (tretia a štvrtá otázka) a či by uznanie nároku malo byť časovo obmedzené (piata otázka).
4. V dôsledku toho je nevyhnutné analyzovať dva aspekty: aspekt vymedzenia pojmu odmena vo vzťahu k pojmu dávka sociálneho zabezpečenia a aspekt diskriminácie na základe sexuálnej orientácie. Judikatúra často skúmala prvý aspekt, druhým sa však zaoberala len pri niekoľkých príležitostiach.
II – Právny rámec
A – Právna úprava Spoločenstva
1. Zmluva ES
5. Amsterdamskou zmluvou(4) sa do Zmluvy ES vložilo nové znenie článku 13 ods. 1, podľa ktorého:
„Rada môže, bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia tejto zmluvy a v rámci právomocí, ktorými je poverené Spoločenstvo, na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom, jednomyseľne prijať opatrenia na boj proti diskriminácii založenej na pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženskom vyznaní alebo viere, postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii.“
6. Zmluva z Nice(5) doplnila do článku 13 ES odsek 2, podľa ktorého:
„2. Ak Rada na podporu krokov podniknutých členskými štátmi s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľov uvedených v odseku 1 prijíma motivačné opatrenia Spoločenstva okrem zosúladenia zákonov a iných právnych predpisov členských štátov, koná bez ohľadu na ustanovenia odseku 1 v súlade s postupom uvedeným v článku 251.“
2. Smernica 2000/78
7. Táto smernica bola prijatá na základe už citovaného článku 13 ES a je zaujímavé zdôrazniť určité jej odôvodnenia. Vo svojom odôvodnení č. 13 uvádza, že sa nevzťahuje na „systémy sociálneho zabezpečenia a sociálnej ochrany, ktorých dávky sa nepovažujú za príjem [odmenu – neoficiálny preklad] v zmysle, aký má tento pojem na uplatňovanie článku 141 zmluvy o ES, ani na žiadny druh platby štátu, ktorej cieľom je zabezpečenie prístupu k zamestnaniu alebo udržanie zamestnania.“. Odôvodnenie č. 22 uvádza, že pravidlá Spoločenstva „nemajú vplyv na vnútroštátne právne predpisy o rodinnom stave a na dávky na tom závislé“.
8. Podľa článku 1 je účelom tejto smernice ustanovenie „všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“.
9. Článok 2 vymedzuje „koncept diskriminácie“, keď vo svojom odseku 1 rozlišuje medzi priamou diskrimináciou a nepriamou diskrimináciou. Podľa odseku 2 tohto článku „o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou“ a „o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami“. Odsek 2 stanovuje niekoľko výnimiek ako napríklad vtedy, keď sa sleduje legitímny, objektívne odôvodniteľný cieľ, pričom prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.
10. Článok 3 upravuje „rozsah [pôsobnosť – neoficiálny preklad]“ tejto smernice takto:
„1. V rámci právomocí delegovaných na spoločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore… vo vzťahu k:
a) podmienkam prístupu k zamestnaniu, samostatnej zárobkovej činnosti alebo povolaniu, vrátane kritérií výberu a podmienok náboru, bez ohľadu na oblasť činnosti a na všetkých úrovniach profesionálnej hierarchie, vrátane postupu v zamestnaní;
b) prístupu k všetkým typom a všetkým úrovniam odborného poradenstva, odbornej prípravy, ďalšieho odborného vzdelávania a preškoľovania, vrátane odbornej praxe;
c) podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania [poskytovania odmeny – neoficiálny preklad];
d) členstvu a činnosti v organizácii zamestnancov alebo zamestnávateľov alebo akejkoľvek organizácii, ktorej členovia vykonávajú určitú profesiu, vrátane výhod poskytovaných takými organizáciami.
…
3. Táto smernica sa nevzťahuje na žiadne dávky poskytované štátnymi alebo podobnými systémami, vrátane štátneho systému sociálneho zabezpečenia alebo sociálnej ochrany.
…“
B – Nemecká právna úprava
1. Prebratie smernice 2000/78
11. Podľa článku 18 smernice uplynula lehota na vykonanie smernice členskými štátmi 2. decembra 2003.(6) K vydaniu Gesetz zur Umsetzung europäischer Richtlinien zur Verwirklichung des Grundsatzes der Gleichbehandlung (zákon, ktorým sa preberajú európske smernice týkajúce sa zásady rovnosti zaobchádzania)(7) však došlo až 14. augusta 2006.
2. Pozostalostný dôchodok a vyplácajúca organizácia
12. § 1 Tarifordnung für die deutschen Theater (Platobný poriadok nemeckých divadiel) z 27. októbra 1937(8) zaväzuje všetkých zamestnávateľov uzavrieť dôchodkové a pozostalostné poistenie pre všetkých umelcov, ktorých zamestnáva. Podľa § 4 tohto poriadku zamestnanec a zamestnávateľ uhrádzajú každý polovicu poistného.
13. Organizáciou poverenou správou poistenia je Versorgungsanstalt der deutschen Bühnen (ďalej len „VddB“), verejnoprávna právnická osoba zastúpená Bayerische Versorgungskammer. Sídli v Mníchove a svoje činnosti uskutočňuje na celom území spolkovej republiky. Jej stanovy z 12. decembra 1991(9) podrobne opisujú jej zloženie, úlohy a služby, ktoré poskytuje.
14. V súlade s § 27 ods. 2 týchto stanov podlieha poskytnutie dávok pozostalým podmienke, že v okamihu pred rozhodujúcou poistnou udalosťou bolo povinné či dobrovoľné poistenie platné a že sa dodržala povinná doba poistenia.
15. § 32 a 34 stanov priznávajú právo na vdovský, resp. vdovecký dôchodok „manželke“ alebo „manželovi“ v prípade, že „manželstvo“ trvalo až do smrti poistenca.
3. Právna úprava registrovaného partnerstva
16. Lebenspartnerschaftsgesetz (zákon o registrovanom partnerstve, ďalej len „LPartG“) zo 16. februára 2001(10) vytvoril pre osoby rovnakého pohlavia právny inštitút blízky manželstvu.
17. Na registráciu zväzku tohto druhu vyžaduje § 1 ods. 1 prejav vôle smerujúci k vytvoreniu celoživotného spoločenstva. Počas trvania tohto vzťahu si musia partneri vzájomne pomáhať a podporovať sa (§ 2); sú povinní prispievať na spoločné potreby, pričom sa v súvislosti s vyživovacou povinnosťou na nich vzťahujú ustanovenia občianskeho zákonníka týkajúce sa manželov (§ 5); rovnako ako manželia žijú partneri v režime bezpodielového spoluvlastníctva, môžu sa však dohodnúť aj na inom režime (§ 6); každý z partnerov sa navyše považuje za člena rodiny druhého partnera (§ 11). V prípade rozchodu sa analogicky k pravidlám občianskeho zákonníka zachováva vyživovacia povinnosť (§ 16) a dochádza k rozdeleniu nárokov na dôchodok (§ 20).
18. § 46 ods. 4 knihy VI Sozialgesetzbuch (zákonník sociálneho zabezpečenia)(11) preberá rovnosť medzi registrovaným partnerstvom a manželstvom do oblasti právnych režimov dôchodkového poistenia tým, že asimiluje subjekty týchto dvoch režimov.
III – Skutkové okolnosti, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
19. Dňa 8. novembra 2001 uzavreli pán Maruko a iný muž registrované partnerstvo na základe LPartG.
20. Partner pána Maruka bol návrhár divadelných kostýmov, pričom bol od 1. septembra 1959 nepretržite poistený vo VddB, pretože aj v čase, keď nebolo poistenie povinné, dobrovoľne prispieval do systému poistenia počas obdobia od 1. septembra 1975 do 30. septembra 1991. Zomrel 12. januára 2005.
21. Dňa 17. februára 2005 požiadal pán Maruko o vdovecký dôchodok(12), ktorý mu bol odmietnutý rozhodnutím VddB z 28. februára 2005 z dôvodu, že jej stanovy neupravujú poskytovanie takýchto dávok pozostalým z registrovaných partnerstiev. Po neúspešnom podaní sťažnosti sa dotknutá osoba rozhodla použiť súdnu cestu.
22. Bayerisches Verwaltungsgericht München konštatoval, že nemecké zákony nepriznávajú žalobcovi nárok na sporný dôchodok, pretože § 32 a 34 stanov VddB vyžadujú existenciu manželstva medzi žiadajúcim a poistencom, pričom extenzívny výklad pojmov „vdovec“, „vdova“, „manžel“ alebo „manželka“ je vylúčený, pretože inštitút registrovaného partnerstva sa týka len osôb, ktoré navzájom nemôžu uzavrieť manželstvo. Navyše tieto ustanovenia sú v súlade s vnútroštátnou normou vyššieho stupňa, konkrétne s § 3 základného zákona.(13)
23. Za týchto okolností sa Bayerisches Verwaltungsgericht München domnieva, že žalobu možno prijať len na základe pravidiel Spoločenstva, a preto prerušil konanie, aby mohol Súdnemu dvoru položiť tieto prejudiciálne otázky:
1. Ide v prípade povinného profesijného systému sociálneho zabezpečenia – akým je systém spravovaný v tejto veci VddB – o systém, ktorý je porovnateľný so štátnym systémom v zmysle článku 3 ods. 3 smernice 2000/78…?
2. Majú sa pod odmenou v zmysle článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78 rozumieť dávky pozostalému vo forme vdovského, resp. vdoveckého dôchodku od inštitúcie povinného profesijného sociálneho zabezpečenia?
3. Odporujú článku 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 ustanovenia stanov doplnkového systému sociálneho zabezpečenia, podľa ktorých registrovaný partner po smrti svojho partnera nemá nárok na žiadne pozostalostné dávky rovnocenné dávkam poskytovaným manželom, aj keď žil takisto ako manželia v trvalom formálne založenom spoločenstve zaväzujúcom k vzájomnej starostlivosti a zodpovednosti?
4. V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku: Je s prihliadnutím na odôvodnenie č. 22 smernice 2000/78 prípustná diskriminácia na základe sexuálnej orientácie?
5. Obmedzí sa poskytovanie pozostalostných dávok na základe judikatúry Barber (vec C‑262/88)(14) na obdobie po 17. máji 1990?
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
24. VddB, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia podali písomné pripomienky v lehote stanovenej článkom 23 štatútu Súdneho dvora.
25. VddB sa domnieva, že spravuje štátny systém sociálneho zabezpečenia, ktorý v dôsledku toho nepatrí do pôsobnosti smernice 2000/78. V každom prípade sa na pozostalostnú dávku priznanú ako vdovský, resp. vdovecký dôchodok inštitúciou povinného profesijného sociálneho zabezpečenia nevzťahuje pojem „odmena“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. c) tejto smernice. Ak by sa aj táto smernica uplatnila, stanovy VddB neobsahujú ani priame, ani nepriame diskriminačné ustanovenia. Navyše je užitočný aj odkaz na odôvodnenie č. 22 smernice, aj keď nebolo prebraté do jednotlivých článkov smernice. Nakoniec, judikatúra Barber sa na túto vec nemôže uplatniť, pretože sa týka úplne odlišného prípadu.
26. Spojené kráľovstvo navrhuje analyzovať ako prvú štvrtú otázku a to vzhľadom na znenie odôvodnenia č. 22 smernice 2000/78, ktoré vylučuje dávky viažuce sa na osobný stav, akou je aj dávka sporná vo veci samej, ktorá je podmienená uzavretím manželstva. V dôsledku toho nie je potrebné skúmať ostatné položené otázky.
27. Podľa Komisie sa požadovaný dôchodok neposkytuje zo systému štátneho sociálneho zabezpečenia či z jemu podobného systému, pretože spĺňa podmienky uvedené Súdnym dvorom nato, aby sa považoval za „odmenu“ a v dôsledku toho aj podmienky nato, aby patril do pôsobnosti článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78. Čo sa týka tretej a štvrtej otázky, na ktoré Komisia navrhuje odpovedať zároveň, poukazuje na výkladový význam odôvodnenia č. 22 uvedenej smernice, z čoho vyvodzuje neexistenciu povinnosti členského štátu považovať registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvami, pričom však upozorňuje, že ak členský štát zrovnoprávňuje tieto dva inštitúty, čo musí posúdiť vnútroštátny súd, musí rešpektovať aj zásadu rovnosti zaobchádzania. Tento predpoklad umožňuje vylúčiť možnosť priamej diskriminácie, nie však možnosť nepriamej diskriminácie. Nakoniec, na piatu otázku nie je potrebné odpovedať, pretože rozsudok Barber sa týka otázok líšiacich sa od otázok, ktoré sú predmetom tejto veci.
28. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 19. júna 2007, predniesli ústne pripomienky zástupcovia pána Maruka, VddB, Komisie a vlád Holandska a Spojeného kráľovstva.
V – Uplatniteľnosť smernice 2000/78
29. Pred akoukoľvek inou úvahou je potrebné uviesť dôležité časové okolnosti, pretože vnútroštátne právne poriadky sa mali s dotknutou smernicou zosúladiť najneskôr do 2. decembra 2003 a Nemecko vydalo zodpovedajúci zákon až 14. augusta 2006,(15) pričom však žalobca vo veci samej o príslušnú dávku žiadal už 17. februára 2005.
30. Práve v takýchto prípadoch vstupuje do hry koncepcia priameho účinku smerníc, ktorá je predmetom rozsiahlej judikatúry, na základe ktorej sa jednotlivci vždy, keď sa ustanovenia smernice zdajú z pohľadu ich obsahu ako bezpodmienečné a dostatočne presné, môžu na ne odvolávať voči členskému štátu, ktorý im v stanovenej lehote neprispôsobil svoj právny poriadok alebo tak urobil nesprávnym spôsobom.(16) Ustanovenie Spoločenstva je bezpodmienečné vtedy, pokiaľ nepodlieha žiadnej podmienke a jeho výkon ani jeho účinky nepodliehajú prijatiu určitého aktu inštitúciami Spoločenstva alebo členskými štátmi.(17) Takéto ustanovenie je dostatočne presné vtedy, keď ukladá povinnosť jednoznačnými pojmami.(18)
31. Navyše, medzi subjektmi, voči ktorým sa možno odvolávať na uplatniteľnosť takej smernice, sa nachádzajú také organizácie, ktoré sú bez ohľadu na svoju právnu formu poverené na základe aktu vydaného orgánom verejnej moci zabezpečením služby všeobecného záujmu, a to pod príslušnou kontrolou a prostredníctvom výnimočných právomocí.(19)
32. V dôsledku toho je potrebné skúmať, či vzhľadom na oneskorené prebratie smernice 2000/78, má pán Maruko právo požadovať dodržiavanie tejto smernice zo strany VddB.
33. Na jednej strane článok 1 smernice vyjadruje jej cieľ, ktorým je bojovať proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní založenej na sexuálnej orientácii, aby sa uplatnila zásada rovnosti zaobchádzania. Článok 2 vymedzuje pojem diskriminácia a článok 3 ods. 1 uvádza oblasti, v ktorých môžu byť osoby dotknuté, medzi ktorými sa nachádza aj oblasť odmeňovania. Smernica 2000/78 stanovuje bezpodmienečný a presný zákaz akejkoľvek nerovnosti v odmeňovaní medzi zamestnancami, ktorá by bola založená na sexuálnej orientácii.
34. Na druhej strane je však VddB verejnoprávnou právnickou osobou a podlieha správnemu dohľadu zo strany štátnej správy.
35. V dôsledku toho zdieľam názor Verwaltungsgericht a Komisie, podľa ktorého došlo v konaní vo veci samej k splneniu podmienok pre uznanie priameho účinku smernice vrátane z toho vyplývajúcich dôsledkov.
VI – Oblasť pôsobnosti smernice 2000/78
36. Keďže sa odstránila neistota týkajúca sa možnosti dovolávať sa uplatnenia právnej normy Spoločenstva, vyzývam Súdny dvor, aby na prvé dve otázky Bayerisches Verwaltungsgericht München odpovedal zároveň, keďže sa obe týkajú oblasti pôsobnosti smernice 2000/78.
37. Článok 3 smernice vymedzuje oblasť jej pôsobnosti pozitívne i negatívne, pretože odsek 1 písm. a) až d) vymenúva dotknuté oblasti, kým odsek 3 uvádza oblasti, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti tejto smernice. Vnútroštátny súd by chcel vedieť, či sa má dôchodok požadovaný pánom Marukom považovať za odmenu v zmysle článku 3 ods. 1 písm. c) alebo za dávku vyplatenú zo štátneho systému sociálneho zabezpečenia v zmysle článku 3 ods. 3, pričom v prvom prípade tento dôchodok patrí do pôsobnosti ustanovení smernice, kým v druhom prípade do ich pôsobnosti nepatrí.
38. S cieľom odpovedať na tieto otázky a vymedziť právnu povahu sporného dôchodku je potrebné podrobne vymedziť pojmy „dávka sociálneho zabezpečenia“ a „odmena“, ktoré sú nezlučiteľné.
39. Štvrtá prejudiciálna otázka sa týka pôsobnosti výnimky, ktorú odôvodnenie č. 22 smernice stanovuje pre dávky, ktoré závisia od rodinného stavu; táto otázka sa teda týka oblasti pôsobnosti právnej normy Spoločenstva, ale keďže má svoju vlastnú sféru pôsobnosti, musí sa posudzovať samostatne.
A – Dávky sociálneho zabezpečenia
40. Článok 3 ods. 3 smernice 2000/78 vylučuje zo svoje pôsobnosti dávky akejkoľvek povahy poskytované štátnymi alebo podobnými systémami, vrátane štátneho systému sociálneho zabezpečenia alebo sociálnej ochrany a odôvodnenie č. 13 smernice stanovuje, že táto smernica sa nevzťahuje „na systémy sociálneho zabezpečenia a sociálnej ochrany, ktorých dávky sa nepovažujú za príjem [odmenu – neoficiálny preklad] v zmysle, aký má tento pojem na uplatňovanie článku 141 zmluvy o ES…“.
41. Osobitosť oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorá sa spravuje osobitnými normami, akou je nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971(20), sa týmto spôsobom zachováva.
1. Dávky sociálneho zabezpečenia
42. Keď smernica 2000/78 uvádza, že sa nevzťahuje na „žiadne dávky“, odkazuje na akékoľvek „dávky“ a „dôchodky“, ktoré vymedzuje článok 1 písm. t) nariadenia č. 1408/71 a ktoré zahŕňajú „všetky dávky a dôchodky vrátane všetkých ich častí, ktoré sa vyplácajú z verejných fondov, valorizačné zvýšenia a doplnkové príspevky…, ako aj paušálne dávky, ktoré sa môžu vyplácať namiesto dôchodkov a platby uskutočnené náhradou príspevkov“.
43. Hoci toto vymedzenie nie je veľmi presné, odkrýva značný rozsah, ktorý mu chcel normotvorca poskytnúť, a obsahuje určité základné znaky, ako je napríklad „štátny“ pôvod vyplácaných súm.
44. Nariadenie č. 1408/71 v rámci vymedzenia svojej vecnej pôsobnosti v článku 4 ods. 1 uvádza „všetky právne predpisy [sociálneho zabezpečenia], ktoré sa týkajú…: …d) pozostalostných dávok…“. Z tohto znenia vyplýva, že okolnosť, že ide o vdovský, resp. vdovecký dôchodok nestačí nato, aby sa uplatnilo toto nariadenie; musí totiž tiež existovať súvislosť so sociálnym zabezpečením.(21)
2. Sociálne zabezpečenie
45. Nariadenie sa vzhľadom na rozdiely medzi systémami sociálneho zabezpečenia členských štátov, na ktoré odkazuje vo svojom treťom a štvrtom odôvodnení, nepokúša vymedziť obsah pojmu sociálneho zabezpečenia.(22) Táto neexistencia vymedzenia však nebráni tomu, aby sa tento pojem podrobnejšie analyzoval s cieľom čo najprimeranejšie odpovedať na otázky vnútroštátneho súdu.
46. Nezávisle od predchádzajúcich sporov(23) a prorockých rečníckych obratov(24) sa sociálne zabezpečenie uplatňuje v prípade udalostí, ktoré možno charakterizovať všeobecnosťou ich dopadu a všeobecne zdieľaným presvedčením, že týmto udalostiam je potrebné čeliť spoločne a solidárne.(25)
47. Zvýšenie produktivity vyplývajúce z priemyselnej revolúcie(26) si vyžiadalo zavedenie osobitných spôsobov ochrany robotníckeho obyvateľstva.(27) Modely sa odlišovali v závislosti od miesta, pričom možno rozlišovať najmä medzi dvoma: príspevkový model, v prípade ktorého výška dávok závisí od predchádzajúcich príspevkov, a model pomoci, ktorý je od takýchto príspevkov nezávislý.
48. Skoro všetky existujúce systémy v sebe spájajú vlastnosti oboch týchto modelov, pričom si možno všimnúť snahu o ich zbližovanie.(28) Z tohto pohľadu je zaujímavá druhá správa Williama Beveridgea. Sociálne zabezpečenie sa v nej považuje za súbor opatrení prijatých štátom na účely ochrany občanov v prípade individuálnych udalostí, ktorým nemožno zabrániť, bez ohľadu na úroveň vyspelosti spoločnosti, v ktorej žijú.(29)
49. V tomto kontexte vynikajú niektoré postrehy:
– verejnej moci prináleží, aby prijala ochranné opatrenia, či už priamo alebo nepriamo,(30)
– postavenie príjemcu vyplýva zo samotnej skutočnosti, že ide o občana,
– snahou je predchádzať a naprávať udalosti, ktorým sa nedalo zabrániť.
50. Tieto náležitosti sa mierne líšia v závislosti od dotknutého obdobia alebo krajiny, pretože každé historické obdobie sa snažilo o vytvorenie „ideálnej ochrany“.(31) Vecný obsah sociálneho zabezpečenia je však v dôsledku svojej internacionalizácie(32) do určitej miery stabilný a možno konštatovať nepopierateľný vzostup záujmu Spoločenstva, ktorý vyvoláva.(33)
51. Tri vyššie citované poznámky taktiež poukazujú na samostatnosť sociálneho zabezpečenie vo vzťahu k pracovnému právu,(34) ktorá sa prejavuje na viacerých úrovniach: chránené subjekty, ponúknutá ochrana, ako aj financovanie a riadenie systému.(35)
52. Toto vzdialenie sa od sféry práce má dopad na pojem odmena rozvinutý Súdnym dvorom.
B – Pojem odmena
1. Všeobecná myšlienka
53. Smernica 2000/78 sa uplatňuje na každého v súvislosti „s podmienkami zamestnania a pracovnými podmienkami vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania“, žiaden z týchto pojmov však nedefinuje.
54. V dôsledku toho je potrebné odkázať na vymedzenie „odmeny“ v článku 141 ES a judikatúre, ktorá ho vykladá. Toto ustanovenie ukladá členským štátom, aby zabezpečili uplatňovanie rovnakej odmeny pre pracovníkov oboch pohlaví, pričom smernica sa uberá tým istým smerom, ako to vyplýva z jej názvu, jej odôvodnení a jej článku 1 v súvislosti s bojom proti diskriminácii v oblasti práce, aj keď smernica sa neobmedzuje výlučne na diskrimináciu na základe pohlavia. Odôvodnenie č. 13 smernice navyše v súvislosti s vymedzením výhod spojených so sociálnym zabezpečením výslovne odkazuje na článok 141 ES.
55. Existencia protiplnenia má ako jeden z prvkov pracovného vzťahu zásadný význam,(36) čo odôvodňuje rozsah poskytnutý pojmu odmena v článku 141 ods. 2 ES, ktorý zahŕňa „obvyklú základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, v hotovosti alebo naturáliách, pracovníkovi v pracovnom pomere“.
56. Ako som uviedol v predchádzajúcich návrhoch(37), Súdny dvor postupne vytvoril právnu definíciu. Rozhodol, že pojem odmena zahŕňa najmä výhody v oblasti dopravy, ktoré podnik prevádzkujúci železničnú dopravu poskytuje svojim zamestnancom na dôchodku a ktoré sa rozširujú aj na ich rodinných príslušníkov, takže príbuzní bývalých zamestnancov tieto výhody požívajú za rovnakých podmienok;(38) pokračovanie v platení mzdy v prípade nemocenskej dovolenky;(39) dávky poskytované v prípade výpovede z prevádzkových dôvodov;(40) náhrada mzdy vyplácaná členom podnikového výboru vo forme platenej dovolenky alebo mzdy za prácu nadčas z dôvodu ich účasti na vzdelávacích podujatiach, kde sa im poskytuje vzdelanie nevyhnutné pre činnosť podnikového výboru, hoci počas týchto období nevykonávajú žiadnu z činností stanovených v ich pracovných zmluvách;(41) právo účasti na podnikovom dôchodkovom programe;(42) dávka, ktorú podnik platí zamestnankyni počas jej materskej dovolenky na základe právnych predpisov alebo kolektívnych zmlúv;(43) koncoročná prémia vyplácaná zamestnávateľom na základe zákona alebo kolektívnej zmluvy;(44) odstupné z dôvodu ukončenia pracovného vzťahu;(45) dobrovoľná a odvolateľná vianočná prémia vyplatená z dôvodu motivácie pre budúcu prácu a pre vernosť podniku;(46) mesačné zvýšenie platu;(47) zohľadnenie dĺžky trvania vojenskej služby na účely výpočtu počtu odpracovaných rokov a na to nadväzujúce finančné dopady;(48) alebo prechodný dôchodok, ktorý je doplnením k odstupnému, ktorý sa priznal z dôvodu reštrukturalizácie podniku.(49)
57. V týchto rozsudkoch sa nachádzajú určité spoločné znaky, ktoré potvrdzujú názor, podľa ktorého „odmena“ zahŕňa akúkoľvek peňažnú alebo nepeňažnú, súčasnú alebo budúcu výhodu poskytnutú hoci len nepriamo zamestnávateľom(50) zamestnancovi z dôvodu jeho zamestnania,(51) a to aj po skončení pracovného vzťahu,(52) či už v rámci výkonu zmluvy alebo na základe právnych predpisov alebo dobrovoľne.(53)
2. Dôchodky
58. V rámci uplatnenia článku 141 ES na dôchodky judikatúra upresnila bežné kritériá.
59. Takto vylúčila z pojmu odmeny starobné dôchodky, ktoré priamo upravuje zákon – čo vylučuje akúkoľvek možnosť dohody – pretože sa záväzne uplatňujú na všeobecné kategóriá pracovníkov a tiež preto, že príspevky sa stanovujú na základe dôvodov sociálnej politiky.(54)
60. Pod pojem odmena však zahrnula podnikové dôchodky, ktoré napriek tomu, že boli ustanovené na základe zákonných predpisov, vychádzajú z dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami pracovníkov, sú súčasťou pracovných zmlúv a dopĺňajú sociálne dávky vyplácané na základe vnútroštátnej právnej úpravy dávkami, ktorých financovanie znáša výlučne zamestnávateľ;(55) to isté platí aj pre prípad, keď sa dôchodkový program vzďaľuje od všeobecného systému a dotýka sa zamestnancov určitých podnikov, a to aj v prípade, že doň prispievajú aj zamestnanci.(56)
61. Judikatúra do tohto pojmu odmena v rámci práva Spoločenstva zahrnula tiež určité dôchodkové systémy holandských(57), francúzskych(58), fínskych(59) a nemeckých(60) úradníkov, ako aj vdovské či vdovecké dôchodky stanovené podnikovými programami, ktoré závisia od vykonávaného zamestnania(61) a pozostalostné dôchodky(62), pričom skutočnosť, že z dávky nemá prospech zamestnanec, nemá vo vzťahu k týmto dôchodkom žiaden vplyv.(63)
62. Judikatúra takto vytvorila niekoľko rozlišujúcich pravidiel:
– Zákonný základ systému predstavuje indíciu toho, že dávky majú povahu dávok sociálneho zabezpečenia,(64) nestačí však na vylúčenie uplatnenia článku 141 ES.(65)
– Doplňujúca povaha dôchodku vo vzťahu k dávkam poskytovaným zo zákonného systému sociálneho zabezpečenia taktiež nie je rozhodujúcim kritériom.(66)
– Musia sa zohľadniť aj spôsoby financovania a správy, nie sú však rozhodujúce pre kvalifikáciu.(67)
– Je potrebné skúmať, či sa dôchodok netýka len určitej osobitnej kategórie pracovníkov, či sa vypočítava v závislosti od odpracovaného času a na základe poslednej mzdy, pretože tieto okolnosti bránia tomu, aby prevážili dôvody sociálnej politiky, organizačné, etické alebo rozpočtové dôvody.(68)
– V dôsledku toho relevantný ukazovateľ nespočíva v právnej povahe dotknutých výhod,(69) ale vo vzťahu k zamestnaniu,(70) ktorý je jediným kritériom, ktoré sa môže ukázať ako rozhodujúce, i keď nie jediné.(71)
C – Charakteristika sporného pozostalostného dôchodku
1. Úvodné upresnenia
63. VddB sa odvoláva na viacero rozhodnutí nemeckých súdov na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého spravuje podobný systém, ako je zákonný systém sociálneho zabezpečenia.
64. Je však potrebné určiť, či sporný dôchodok zodpovedá pojmu „odmena“, tak ako ho vymedzujú európske normy, avšak bez toho, aby sa rozhodovalo o režime spravovanom VddB ako celku, pretože Súdny dvor musí analyzovať prejudiciálne otázky vo svetle práva Spoločenstva na základe informácií uvedených v uznesení vnútroštátneho súdu.
2. Preskúmanie dôchodku vo svetle judikatúry
65. Právnym základom dôchodku je Tarifordnung für die deutschen Theater, ktorý predstavuje určitú „kolektívnu zmluvu“ – Tarifvertrag –, hoci v období svojho prijatia – 27. októbra 1937 – nešlo výslovne o kolektívnu zmluvu, keďže národný socializmus nahradil zmluvy medzi odbormi a zamestnávateľmi predpismi stanovujúcimi pracovné podmienky – Tarifordnungen.
66. Ako ostatné dávky stanovené § 27 stanov VddB – starobný, invalidný a pozostalostný dôchodok – tento dôchodok dopĺňa všeobecne stanovené dôchodky.
67. Bremeno financovania znáša zamestnávateľ a zamestnanec bez akéhokoľvek prispenia spolkovej republiky alebo spolkových krajín.(72)
68. Správa je zverená organizácii s verejnoprávnou subjektivitou – VddB – ktorá koná samostatne v súlade s rozhodnutiami správnej rady, pozostávajúcej z pätnástich zástupcov zamestnávateľov a z rovnakého počtu pracovníkov vymenovaných zamestnávateľskými a odborovými organizáciami. Správna rada podlieha kontrole zákonnosti a dozoru zo strany Bundesministerium für Arbeit und Sozialordnung (spolkové ministerstvo práce a sociálnych vecí), ktoré delegovalo svoje funkcie príslušným ministerstvám Bavorska, pričom sa analogicky uplatňuje právna úprava týkajúca sa dohľadu nad poisťovňami, ktoré nie sú organizáciami spravujúcimi zákonný systém sociálneho zabezpečenia.(73)
69. Tieto osobitosti sú však len indíciami. Podľa už citovaných rozsudkov Súdneho dvora je totiž potrebné zamerať sa na kategóriu dotknutých pracovníkov a na metódu stanovenia výšky dôchodku.
70. V prvom rade je preto na priznanie nároku na dávku potrebné, aby bol zosnulý poistencom VddB predtým, ako dôjde k poistnej udalosti. Toto poistenie sa povinne vzťahovalo na umelcov zamestnaných nemeckými divadlami, teda na osobitnú kategóriu pracovníkov.(74) Možné je však aj dobrovoľné poistenie, ktoré odôvodňujú nestálosť a diskontinuita zamestnania, ktoré sú charakteristické pre činnosti v tejto oblasti – partner žalobcu vo veci samej túto možnosť využil a dobrovoľne prispieval počas viac ako šestnástich rokov.
71. V druhom rade, dávky sa nefinancujú na základe rozdeľovacieho systému, v ktorom sa náklady vynaložené v rámci daného roku kryjú z príspevkov uhradených v tom istom roku, ale na základe zásady kapitalizácie prostredníctvom vytvorenia fondu pre každého poistenca, ktorého prostriedky a úroky sa spotrebúvajú po skončení obdobia zamestnania. Výška dôchodkov sa vypočítava v závislosti od výšky príspevkov a po uplatnení aktualizačného faktora (§ 32 ods. 2 prvá veta a § 30 ods. 5 stanov VddB).(75)
72. Rovnako ako Komisia z týchto skutočností vyvodzujem, že sporný dôchodok vychádza z pracovného vzťahu partnera pána Maruka; v dôsledku toho sa musí považovať za „odmenu“ v zmysle článku 141 ES, a teda patrí do pôsobnosti smernice 2000/78, pretože spĺňa podmienky jej článku 3 ods. 1 písm. c). Nepredstavuje teda dávku poskytovanú zo štátneho systému sociálneho zabezpečenia alebo podobného systému v zmysle článku 3 ods. 3 tejto smernice, pretože nezodpovedá ani charakteristickým vlastnostiam tejto dávky, ani cieľu úhrady tohto druhu.
D – Vplyv rodinného stavu
73. Odôvodnenie č. 22 smernice 2000/78 stanovuje, že jej ustanovenia „nemajú vplyv na vnútroštátne právne predpisy o rodinnom stave a na dávky na tom závislé“. Vnútroštátny súd zdôrazňuje toto odôvodnenie a zároveň vyjadruje pochybnosti o jeho vplyve na oblasť pôsobnosti tejto smernice.
74. Podľa Spojeného kráľovstva toto odôvodnenie potvrdzuje jasnú a všeobecnú výnimku prebratú do článku 3 ods. 1, ktorá predpokladá uplatnenie smernice „v rámci právomocí delegovaných na spoločenstvo“, ktorých súčasťou nie sú dávky závislé od rodinného stavu, akými sú dávky sporné vo veci samej, na ktorých poskytnutie sa požaduje uzavretie manželstva. Podľa Spojeného kráľovstva preto nie je nutné skúmať ostatné prejudiciálne otázky.
75. Hoci sa tieto tvrdenia zdajú podnetné a dôvodné, nesúhlasím s nimi.
76. Po prvé, ako som uviedol v iných návrhoch(76), právna norma opisuje skutočnosti, situácie alebo okolnosti tým, že im pripisuje určité dôsledky, takže skutkové okolnosti a právne následky sú dvoma štrukturálnymi zložkami jedného pravidla;(77) dôvodové správy, preambuly a úvodné odôvodnenia však tieto dve zložky neobsahujú, pretože ich poslaním je iba znázorniť, odôvodniť alebo vysvetliť právnu úpravu, a preto hoci tým, že sa vkladajú do právnej normy sprevádzajú alebo predchádzajú vlastnej právnej úprave, nemajú žiadnu záväznosť, hoci sú užitočné ako výkladové kritériá, čo je ich úlohou, ktorú Súdny dvor mnohokrát pripomenul.(78) V dôsledku toho odôvodnenie č. 22 smernice 2000/78 je rovnako ako ostatné odôvodnenia len pomôckou pri výklade ustanovení smernice a jeho význam nemožno preceňovať.
77. Po druhé, Spoločenstvo nedisponuje zverenými právomocami v oblasti rodinného stavu, v čom sa zhodujú článok 3 ods. 1 smernice, ako aj už citované odôvodnenie, takže právomoc jednotlivých štátov ostáva v tejto oblasti nedotknutá. Európske právo preberá koncepciu každej krajiny, čo sa týka manželstva, celibátu, vdovského či vdoveckého stavu a ostatných aspektov „rodinného stavu“. Tieto vnútroštátne právomoci sa však musia vykonávať bez toho, aby narušovali právny poriadok Spoločenstva.(79)
78. Po tretie, zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácie je zakotvený v článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950(80) a výslovne tiež v článku 21 Charty základných práv Európskej únie(81). Z jeho povahy základného práva(82) podľa článku 6 EÚ vyplýva, že Únia zabezpečuje jeho dodržiavanie.
79. Po štvrté, znevýhodnenie napadnuté žalobcom vo veci samej sa týka práva chráneného právnymi predpismi Spoločenstva, konkrétne zákazu diskriminácie na základe sexuálnej orientácie pri odmeňovaní pracovníkov, keďže pozostalostný dôchodok má povahu „odmeny“, pretože vyplýva z pracovného vzťahu a nie z rodinného stavu.
80. Nakoniec v súlade s § 27 stanov VddB je rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik práva na dôchodok požadovaný žalobcom vo veci samej úmrtie jeho partnera, rovnako ako pracovná neschopnosť, invalidita alebo odchod do dôchodku pri iných dôchodkoch.
81. V dôsledku toho neexistujú dôvody, pre ktoré by sa smernica 2000/78 nemala uplatňovať v konaní vo veci samej.
VII – Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie
82. Ak Súdny dvor bude zdieľať môj názor, podľa ktorého dôchodok požadovaný pánom Marukom patrí do pôsobnosti smernice 2000/78, bude potrebné z toho vyvodiť všetky dôsledky, aby sa zistilo, či je odmietnutie VddB diskrimináciou založenou na sexuálnej orientácii.
A – Zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácie na úrovni Spoločenstva
1. Úvodné úvahy
83. Zásada rovnosti je spolu so zásadou voľného pohybu najtradičnejšou a najviac zakorenenou zásadou európskeho právneho poriadku; táto zásada sa navyše časom vyvinula, pričom prekonala medze mzdovej rovnosti medzi pracovníkmi oboch pohlaví a rozšírila sa do ďalších oblastí a na ďalšie subjekty, ako to ukazuje už citovaná smernica 2000/43. Od svojho počiatočného objavenia sa v Zmluve bola postupne rozšírená a upevnená a stala sa „všeobecným rámcom“ pre odstraňovanie neodôvodnených rozdielov a pre podporu skutočnej a účinnej rovnosti zaobchádzania.
84. Postupne odpadli morálne predsudky a sociálne odmietanie skupín, pre ktoré boli charakteristické určité osobitosti týkajúce sa pohlavia. Hoci sa tento boj zrodil preto, aby sa odstránila diskriminácia žien, následne sa táto snaha presmerovala proti diskriminácii týkajúcej sa homosexuálov(83) – s prvým krokom v podobe odstránenia trestnosti vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia(84) – alebo transsexuálov, alebo proti diskriminácii spojenej s bisexualitou.(85)
85. Amsterdamská zmluva sa snažila rozšíriť túto zásadu, ako to možno pozorovať pri čítaní článku 13 ods. 1 ES, do ktorého bola začlenená snaha odstrániť všetku diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie.
86. Vloženie práva na rešpektovanie sexuálnej orientácie je o to dôležitejšie z dôvodu, že nie všetky členské štáty odsudzujú tento typ diskriminácie(86) a že ani Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd o tomto práve nehovorí,(87) hoci, ako som už uviedol, Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že toto právo je zahrnuté v článku 14 tohto dohovoru.(88)
87. Súdny dvor ako taký mal už viacero príležitostí zabrániť znevýhodneniam, ktorým sú vystavení partneri rovnakého pohlavia.
2. Rozsudok zo 17. februára 1998, Grant(89)
88. Od roku 1982 niet v nadväznosti na už citovaný rozsudok Garland pochybností o tom, že výhody poskytované podnikmi prevádzkujúcimi železnice ich zamestnancom, ich manželom či druhom a osobám závislým na nich z dôvodu ich zamestnania predstavujú „odmenu“ v zmysle článku 141 ES. Toto presvedčenie pravdepodobne viedlo pani Grant, ktorá udržiavala stály vzťah s inou ženou, k tomu, aby napadla odmietnutie svojho zamestnávateľa poskytnúť jej zníženie cestovného stanovené v jej pracovnej zmluve v prospech manžela pracovníka alebo druha iného pohlavia, s ktorým pracovník žije mimo manželského zväzku, a to z dôvodu, že porušuje článok 141 ES.
89. Pani Grant sa domnievala, že toto odmietnutie je priamou diskrimináciou na základe pohlavia. Vychádzala z prístupu označovaného ako „kritérium jediného rozlišovacieho faktora“, podľa ktorého ak sa pracovníčke ženského pohlavia neposkytujú za rovnakých okolností rovnaké výhody ako pracovníkovi mužského pohlavia, je obeťou diskriminácie na základe pohlavia. Na preukázanie nerovnosti poukazovala na skutočnosť, že mužovi, ktorý zastával jej miesto predtým, sa poskytla zľava z cestovného aj pre jeho partnerku ženského pohlavia, i keď s ňou nebol zosobášený. Taktiež tvrdila, že takého odmietnutie predstavuje diskrimináciu založenú na sexuálnej orientácii, na ktorú sa vzťahuje „diskriminácia na základe pohlavia“ upravená článkom 141 ES, pretože nerovnosti v zaobchádzaní založené na sexuálnej orientácii vychádzajú z atavistických predsudkov.
90. Rozsudok stanovil, že odmietnutie podniku priznať zníženie ceny cestovného partnerovi rovnakého pohlavia jedného z jeho pracovníkov, hoci sa takáto zľava poskytuje v prospech akejkoľvek osoby opačného pohlavia, s ktorou ktorýkoľvek zo zamestnancov udržuje stály mimomanželský vzťah, nie je diskrimináciou zakázanou európskymi pravidlami (bod 50). Nedochádzalo totiž k nerovnosti priamo založenej na pohlaví, pretože to isté platilo pre pracovníčky, ako aj pre pracovníkov žijúcich s osobou rovnakého pohlavia (body 27 a 28). Súdny dvor navyše zdôraznil, že za súčasného stavu práva Spoločenstva nie sú stále homosexuálne vzťahy postavené na rovnakú úroveň so vzťahmi medzi manželmi alebo stálymi mimomanželskými heterosexuálnymi vzťahmi (bod 35).
91. Hoci je teda rozlišovanie na základe pohlavia protiprávne, rozlišovanie na základe sexuálnej orientácie protiprávne nie je, pretože ho žiadna právna norma Spoločenstva nezakazuje.
92. Reštriktívny prístup Súdneho dvora kontrastuje napríklad s jeho judikatúrou v oblasti diskriminácie spojenej s materstvom(90) a bol prekvapivý, pretože samotný rozsudok uvádzal, že Amsterdamská zmluva podpísaná niekoľko mesiacov predtým, poverila Radu, aby odstránila určité formy diskriminácie, a to najmä diskriminácie na základe sexuálnej orientácie (bod 48).
3. Neskoršia judikatúra
93. Po rozsudku Grant ďalšie rozsudky odstránili niektoré diskriminácie spojené so sexualitou. Je potrebné odkázať na dve veci uvedené v písomných pripomienkach predložených v rámci tohto prejudiciálneho konania.
94. V rozsudku z 31. mája 2001, D a Švédsko/Rada(91), sa v rámci konania o odvolaní rozhodovalo o zamietnutí poskytnutia rodinných prídavkov stanovených pre ženatých úradníkov Európskych spoločenstiev z dôvodu, že hoci mal úradník vo Švédsku registrované partnerstvo s iným mužom, služobný poriadok Európskych spoločenstiev neumožňoval zrovnoprávniť registrované partnerstvo s manželstvom. Rozsudok konštatoval existenciu veľkého počtu režimov registrácie nemanželských zväzkov v rámci Spoločenstva (body 36 a 50), čo sťažuje ich uznanie (bod 37), a rozhodol, že prináleží normotvorcovi, aby prijal opatrenia potrebné na zmenu tejto situácie (bod 38).(92)
95. Rozsudok zo 7. januára 2004, K.B.(93), sa týkal zmeny pohlavia.(94) Britská pracovníčka žiadala pre svojho partnera, ktorý podstúpil operáciu zo ženy na muža, vdovecký dôchodok, ktorý by mu pripadal ako pozostalému manželovi, pretože vnútroštátne právo neumožňovalo manželstvo transsexuála v súlade s jeho novým pohlavím. Súdny dvor, ktorý prijal návrh uvedený v mojich návrhoch z 10. júna 2003, sa domnieval, že nerovnosť zaobchádzania nemala dopad na priznanie dôchodku, ale na nevyhnutnú predbežnú podmienku pre jeho priznanie, konkrétne na jeho spôsobilosť oženiť sa (bod 30). Rozhodol, že článku 141 ES odporuje taká právna úprava, ktorá tým, že bráni transsexuálom oženiť sa v súlade so získaným pohlavím, zbavuje ich možnosti na priznanie vdoveckého dôchodku (bod 34).(95)
B – Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie v spore vo veci samej
96. Pánovi Marukovi bolo odmietnuté poskytnutie pozostalostného dôchodku, pretože so svojím partnerom neuzavrel manželstvo, a teda nie je „vdovec“, keďže tento štatút je tiež vyhradený manželovi zosnulého, pričom sa nepreukázalo, že by tento dôchodok bol poskytnutý iným osobám nachádzajúcim sa v rovnakej alebo podobnej situácii. Toto odmietnutie sa nezakladá na sexuálnej orientácii dotknutej osoby, a preto nedochádza k priamej diskriminácii v zmysle článku 2 smernice 2000/78.
97. Táto smernica však zakazuje aj nepriamu diskrimináciu, ku ktorej dochádza vtedy, keď zjavne neutrálne ustanovenie znevýhodňuje osoby určitej sexuálnej orientácie, okrem prípadu, že by táto nerovnosť v zaobchádzaní sledovala legitímny cieľ, bola by objektívne odôvodniteľná a použité prostriedky by boli primerané a nevyhnutné.
98. V konaní vo veci samej je manželstvo po právnej stránke nemožné. Súdny dvor nemá právomoc upravovať citové vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia, ktoré sú veľmi diskutovanou otázkou,(96) alebo sa vyjadrovať ku dôsledkom, ktoré jednotlivé právne úpravy priznávajú registrácii takýchto partnerstiev;(97) ako som uviedol vo svojich návrhoch vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom K.B., „nejde o vytvorenie ‚európskeho rodinného práva‘, ale o zabezpečenie plnej účinnosti zásady zákazu akejkoľvek diskriminácie“ (bod 76).
99. Spor vo veci samej sa týka nerovnosti medzi manželskými pármi a partnerstvom založeným v inej právnej forme. V dôsledku toho sa diskusia nesústreďuje na otázku prístupu k manželstvu, ale na dôsledky týchto právnych modelov.
100. Je preto potrebné overiť, či si tieto dva druhy zväzkov zaslúžia, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako, a na tento účel je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd rozhodol, či sa právne postavenie manželov podobá právnemu postaveniu registrovaných partnerov. Ak by nešlo o takýto prípad, porovnávacie kritériá by sa nemohli uplatniť.
101. Verwaltungsgericht však uviedol svoj názor, ktorý zdieľa aj Komisia, podľa ktorého partnerstvo registrované v súlade s LPartG zahŕňa systém práv a povinností analogický so systémom práv a povinností v manželstve.(98)
102. Podľa tohto predpokladu odmietnutie dôchodku z dôvodu absencie manželstva, v prípade, že dve osoby toho istého pohlavia nemôžu uzavrieť manželstvo, pričom však uzavreli partnerstvo, ktoré spôsobuje podobné právne účinky, svedčí o nepriamej diskriminácii na základe sexuálnej orientácie v zmysle článku 2 smernice 2000/78.
103. Táto téza sa neodkláňa od už citovanej judikatúry, ktorá sa týka iných skutkových a právnych kontextov: rozsudok Grant predchádzal smernici 2000/78, pričom v bode 48 implicitne naznačoval, že prijatie noriem zakazujúcich diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie by malo za následok inú odpoveď na skúmanú prejudiciálnu otázku; rozsudok D a Švédsko/Rada bol vyhlásený v právnom rámci štatútu úradníkov Spoločenstva a rozsudok K.B. sa týka transsexuála, ktorý nemohol uzavrieť manželstvo, čo spôsobilo špecifický problém.(99)
104. Týmto je diskriminácia preukázaná a nijaká objektívna skutočnosť, ktorá by umožňovala jej odôvodnenie, sa nezistila a navyše ani neuplatňovala v priebehu prejudiciálneho konania.
VIII – Časové obmedzenie vdovského, resp. vdoveckého dôchodku
105. Posledná otázka Bayerisches Verwaltungsgericht München sa týka prípadného časového obmedzenia dávky na obdobie nasledujúce po 17. máji 1990 v súlade s rozsudkom Barber.
106. Vec Barber sa týkala rovnosti odmeny medzi pracovníkmi oboch pohlaví. Súdny dvor pripomenul priamy účinok článku 119 Zmluvy ES, predchodcu článku 141 ES, ale upresnil ho tým, že uviedol, že sa naň nemožno odvolávať pri uplatňovaní nároku na dávku za obdobie pred vyhlásením rozsudku, s výnimkou pracovníkov, ktorý v tomto období podali žalobu na súd alebo začali obdobné konanie podľa platného vnútroštátneho práva, pretože v opačnom prípade, by mohlo dôjsť k ohrozeniu „finančnej rovnováhy“ mnohých dôchodkových systémov.(100)
107. V dôsledku toho, ako uvádza Komisia, patrí táto koncepcia do sféry finančných dopadov a charakteristické vlastnosti príslušnej právnej normy Spoločenstva teda nie sú určujúce, na rozdiel od toho, čo tvrdí vnútroštátny súd a VddB.
108. Pri takto vymedzenej diskusii umožňuje judikatúra obmedzenie iba výnimočne,(101) a to v prípade existencie vážneho hospodárskeho rizika spôsobeného vysokým počtom právnych vzťahov, ktoré boli založené v dobrej viere a na základe platnej a účinnej právnej úpravy.(102)
109. Posúdenie tohto rizika si vyžaduje zváženie rôznych faktorov, akými sú počet dotknutých osôb, sumy, ktoré by bolo potrebné vyplatiť, a dopad na životaschopnosť organizácie, ktorá tieto sumy vypláca. V rámci tohto prejudiciálneho konania sa nepredložili údaje, ktoré by potvrdzovali existenciu takéhoto rizika.(103) V tomto kontexte sa Súdnemu dvoru ponúkajú dve možnosti: výslovne odmietnuť časové obmedzenie účinkov alebo neodpovedať na prejudiciálnu otázku.
110. Prvá možnosť by definitívne odstránila pochybnosti, ale bez pevného právneho základu. Druhá možnosť, ktorú uprednostňuje Komisia a ku ktorej sa tiež prikláňam, sa zdá ako opatrnejšia, pretože umožňuje podanie nového prejudiciálneho návrhu spolu s informáciami, ktoré v prejednávanej veci chýbajú.(104)
IX – Návrh
111. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky Bayerisches Verwaltungsgericht München odpovedal takto:
1. Pozostalostný dôchodok, akým je dôchodok požadovaný v spore vo veci samej, ktorý závisí od zamestnania pozostalého, patrí do pôsobnosti smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, a nie je úhradou poskytovanou zo štátneho alebo podobného systému sociálneho zabezpečenia.
2. Odmietnutie poskytnutia tohto dôchodku z dôvodu absencie manželstva, ktoré je vyhradené osobám odlišného pohlavia, hoci partnerstvo má v podstate rovnaké účinky, je nepriamou diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie, ktorú smernica 2000/78 zakazuje, pričom však vnútroštátny súd musí overiť, či sa právne postavenie manželov podobá postaveniu registrovaných partnerov.
3. Nie je namieste skúmať piatu prejudiciálnu otázku.