Language of document : ECLI:EU:C:2011:840

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 15. decembra 2011 (1)

Vec C‑368/10

Európska komisia

proti

Holandskému kráľovstvu

„Verejné zákazky na dodanie tovaru – Biologické produkty – Spravodlivý obchod – Ekologická a sociálna prijateľnosť výrobkov – Udržateľné hospodárenie – Značky ‚Max Havelaar‘ a ‚EKO‘ – Zásady verejného obstarávania – Technické špecifikácie – Environmentálne vlastnosti – Spôsobilosť a výber účastníkov – Technická a odborná spôsobilosť – Kritériá na vyhodnotenie ponúk – Ekonomicky najvýhodnejšia ponuka – Články 2, 23, 26, 44, 48 a 53 smernice 2004/18/ES“






Obsah


I –   Úvod

II – Právny rámec

III – Skutkový stav a konanie pred podaním žaloby

A –   Verejné obstarávanie

1.     Oznámenie o verejnom obstarávaní

2.     Zoznam zadávacích podmienok

3.     Informačné oznámenie

4.     Zadanie zákazky

B –   Značky uvedené v podmienkach zákazky

C –   Konanie pred podaním žaloby

IV – Návrhy účastníkov konania a konanie pred Súdnym dvorom

V –   Posúdenie

A –   Prvý žalobný dôvod: odkaz na značky „Max Havelaar“ a „EKO“ v technických špecifikáciách týkajúcich sa kávy a čaju, ktoré sa majú dodávať

1.     Prvá časť prvého žalobného dôvodu: odkaz na značku „EKO“ v súvislosti s kávou a čajom, ktoré sa majú dodávať (článok 23 ods. 6 smernice 2004/18)

a)     Uplatniteľnosť článku 23 smernice 2004/18

b)     Neexistencia všeobecného zákazu odkazovať na environmentálnu značku v rámci stanovenia environmentálnych vlastností výrobku

c)     Zákaz záväzne predpísať určitú environmentálnu značku

d)     Predbežný záver

2.     Druhá časť prvého žalobného dôvodu: odkaz na značku „Max Havelaar“ v súvislosti s kávou a čajom, ktoré sa majú dodávať (článok 23 ods. 8 smernice 2004/18)

a)     O uplatniteľnosti článku 23 ods. 8 smernice 2004/18

b)     Subsidiárne: o zlučiteľnosti odkazu na značku „Max Havelaar“ so smernicou 2004/18

i)     Uplatniteľné ustanovenie: článok 26 smernice 2004/18

ii)   Posúdenie odkazu na značku „Max Havelaar“ podľa článku 26 smernice 2004/18

3.     Zhrnutie v súvislosti s prvým žalobným dôvodom

B –   Tretí žalobný dôvod: odkaz v kritériách na vyhodnotenie ponúk na značky „Max Havelaar“ a „EKO“ v súvislosti s prísadami, ktoré sa majú dodávať

1.     Predbežná poznámka

2.     Prvý argument v rámci tretieho žalobného dôvodu: údajne neexistujúca súvislosť medzi predmetom zákazky a obomi značkami

3.     Druhý argument v rámci tretieho žalobného dôvodu: odkaz na značky namiesto kritérií, na ktorých sa značky zakladajú

C –   Druhý žalobný dôvod: údajný odkaz na udržateľné nákupy a spoločensky zodpovedné správanie ako kritérium výberu účastníkov

1.     Prvá časť druhého žalobného dôvodu: údajne neprípustné požiadavky na preukázanie technickej spôsobilosti uchádzačov (článok 48 ods. 1 v spojení s ods. 2 smernice 2004/18)

2.     Druhá časť druhého žalobného dôvodu: údajne neexistujúca súvislosť požiadaviek na spôsobilosť uchádzačov s predmetom zákazky (článok 44 ods. 2 smernice 2004/18)

3.     Tretia časť druhého žalobného dôvodu: údajné porušenie všeobecnej požiadavky transparentnosti (článok 2 smernice 2004/18)

D –   Zhrnutie

VI – Trovy

VII – Návrh

I –    Úvod

1.        Nielen spotrebitelia, ale aj podniky a štátne orgány pripisujú udržateľnosti svojho konzumného správania čoraz väčší význam. V centre tohto konania o nesplnení povinnosti stojí otázka, či verejní obstarávatelia môžu vo verejnom obstarávaní ako predpoklad udelenia zákazky stanoviť ekologickú a sociálnu prijateľnosť produktov, ktoré sa majú dodávať.

2.        V rámci postupu zadávania verejnej zákazky na dodanie a prevádzkovanie kávových automatov v roku 2008 holandský orgán miestnej samosprávy odkázal na značky „Max Havelaar“ a „EKO“. Týmto spôsobom sa malo zabezpečiť, aby úspešný uchádzač dodával „udržateľné“ produkty, ktoré sa vyznačujú najmä ekologickou a sociálnou prijateľnosťou. Európska komisia teraz vytýka Holandskému kráľovstvu, že používanie týchto dvoch značiek a rôzne formulácie v zadávacích podkladoch porušili požiadavky týkajúce sa verejného obstarávania stanovené právom Únie.

3.        Otázka, či – a pokiaľ áno, v akom rozsahu – je vo verejnom obstarávaní povolené zohľadňovať ekologické a sociálne záujmy, a najmä odkazovať na značky z oblastí životného prostredia a spravodlivého obchodu, má zásadný význam pre ďalší vývoj práva verejného obstarávania. Pri jej zodpovedaní stojí Súdny dvor pred výzvou nájsť spravodlivé vyváženie medzi požiadavkami vnútorného trhu a požiadavkami životného prostredia a sociálnej politiky, avšak bez toho, aby sa zanedbávali požiadavky verejného obstarávania. Na jednej strane nesmie dôjsť k diskriminácii potenciálnych uchádzačov alebo k vytvoreniu trhových prekážok. Na druhej strane sa musí verejným obstarávateľom umožniť, aby si bez neprimeranej administratívnej záťaže obstarali ekologické a biologické produkty a produkty spravodlivého obchodu.

II – Právny rámec

4.        Právny rámec tohto prípadu je určený smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby(2).

5.        V hlave I s nadpisom „Vymedzenie pojmov a všeobecné zásady“ stanovuje článok 2 tieto „zásady zadávania zákaziek“:

„Verejní obstarávatelia zaobchádzajú s hospodárskymi subjektami rovnako a nediskriminačne a konajú transparentne.“

6.        V hlave II smernice 2004/18 s nadpisom „Ustanovenia o verejných zákazkách“ obsahuje kapitola IV množstvo „osobitn[ých] ustanoven[í] o špecifikáciách a zadávacích podkladoch“, z ktorých je v prejednávanej veci relevantný jednak článok 23 v spojení s prílohou VI, ako aj článok 26.

7.        Ako vyplýva z článku 23 v spojení s bodom 1 písm. b) prílohy VI smernice 2004/18, pojem „technické špecifikácie“ v prípade verejných zákaziek na dodávku tovaru označuje:

„špecifikácie v dokumente, ktorý definuje požadované charakteristické vlastnosti výrobku…, ako sú napríklad úrovne kvality, úrovne environmentálneho profilu, návrh všetkých požiadaviek… a posúdenia zhody, výkonu, vhodnosti na použitie výrobku, bezpečnosti alebo rozmerov, vrátane požiadaviek súvisiacich s výrobkom čo sa týka názvu, pod ktorým sa výrobok predáva, terminológie, symbolov, skúšania a skúšobných metód, balenia, označovania a etiketovania, návodu na použitie, výrobných postupov a metód a postupov posudzovania zhody“.

8.        V nadväznosti na toto vymedzenie pojmu sa v článku 23 smernice 2004/18 nachádzajú ustanovenia o technických špecifikáciách, ktoré majú v relevantnom rozsahu toto znenie:

„1.      Technické špecifikácie v zmysle bodu 1 prílohy VI sa uvedú v dokumentácii k zadávaciemu konaniu, ako sú oznámenia o vyhlásení zadávacieho konania, zadávacie podklady alebo doplňujúce podklady. …

2.      Technické špecifikácie umožňujú rovnaký prístup pre všetkých uchádzačov a nemajú za následok vytváranie neopodstatnených prekážok pre otváranie verejného obstarávania hospodárskej súťaži.

3.      Bez toho, aby boli dotknuté záväzné vnútroštátne technické pravidlá a do rozsahu, v akom sú v súlade s právom Spoločenstva, technické špecifikácie majú byť formulované:

a)      buď odkazom na technické špecifikácie vymedzené v prílohe VI… Každý odkaz má byť doplnený slovami ‚alebo ekvivalentné‘;

b)      alebo pomocou výkonnostných alebo funkčných požiadaviek; funkčné požiadavky [tieto požiadavky – neoficiálny preklad] môžu zahŕňať environmentálne charakteristiky. Takéto parametre však musia byť dostatočne presné na to, aby uchádzačom umožnili určiť predmet zákazky a aby verejným obstarávateľom umožnili zadanie zákazky;

c)      alebo pomocou výkonnostných a funkčných požiadaviek podľa písmena b) s odkazom na špecifikácie uvedené v písmene a), ako prostriedku predpokladajúceho súlad s takýmito výkonnostnými alebo funkčnými požiadavkami;

d)      alebo odkazom na špecifikácie podľa písmena a) pre niektoré charakteristiky a s odkazom na výkonnostné alebo funkčné požiadavky uvedené v písmene b) pre ostatné charakteristiky.

6.      Ak verejní obstarávatelia stanovia environmentálne charakteristiky pomocou výkonnostných alebo funkčných požiadaviek podľa odseku 3 písm. b), môžu použiť podrobné špecifikácie, alebo v prípade potreby ich časti, ako sú vymedzené v európskej alebo (viac)národnej environmentálnej značke alebo v akejkoľvek inej environmentálnej značke za predpokladu, že:

–        tieto špecifikácie sú vhodné na vymedzenie charakteristík dodávok tovarov alebo služieb, ktoré sú predmetom zákazky,

–        požiadavky pre označenie sú vypracované na základe vedeckých informácií,

–        environmentálne značky sú prijaté v rámci postupu, ktorého sa môžu zúčastniť všetky zainteresované strany, ako sú vládne inštitúcie, spotrebitelia, výrobcovia, distribútori a environmentálne organizácie, a

–        sú dostupné pre všetky zainteresované strany.

Verejní obstarávatelia môžu uviesť, že výrobky a služby, ktoré sú označené environmentálnou značkou, sa považujú za výrobky a služby spĺňajúce technické špecifikácie stanovené v zadávacích podkladoch; musia uznať každý iný vhodný dôkazný prostriedok, ako napr. technickú dokumentáciu výrobcu alebo protokol o skúške od uznávanej inštitúcie.

8.      Pokiaľ si to nevyžaduje predmet zákazky, technické špecifikácie sa nesmú odvolávať na konkrétnu značku alebo zdroj, alebo na určitý postup alebo na ochranné známky, patenty, druhy alebo určitý pôvod alebo výrobu s úmyslom uprednostniť alebo vylúčiť určité podniky alebo určité výrobky. Takýto odkaz sa povolí len výnimočne, ak nie je možný dostatočne presný a zrozumiteľný opis predmetu zákazky podľa odsekov 3 a 4; takýto odkaz sa doplní slovami ‚alebo ekvivalentné‘.“

9.        Okrem toho je v článku 26 smernice 2004/18 v súvislosti s „podmienk[ami] plnenia zákaziek“ stanovené:

„Verejní obstarávatelia môžu stanoviť osobitné podmienky týkajúce sa plnenia zákazky, ak sú tieto podmienky v súlade s právom Spoločenstva a sú uvedené v oznámení o vyhlásení zadávacieho konania alebo v špecifikáciách. Podmienky upravujúce plnenie zákazky sa môžu týkať najmä sociálnych a environmentálnych aspektov.“

10.      Ustanovenia týkajúce sa „priebeh[u] konania“ obsahuje smernica 2004/18 v hlave II kapitole VII; z nich sú relevantné články 44, 48 a 53.

11.      Článok 44 smernice 2004/18 patrí k všeobecným ustanoveniam o priebehu konania a pod nadpisom „Overovanie spôsobilosti, výber účastníkov a zadávanie zákaziek“ stanovuje okrem iného toto:

„1.      Zákazky sa zadávajú… potom, keď verejní obstarávatelia overia spôsobilosť hospodárskych subjektov… v súlade s kritériami ich ekonomickej a finančnej situácie, odborných a technických vedomostí alebo ich spôsobilosti, ktoré sú uvedené v článkoch 47 až 52…

2.      Verejní obstarávatelia môžu od záujemcov a uchádzačov vyžadovať, aby spĺňali minimálnu úroveň spôsobilosti podľa článkov 47 a 48.

Rozsah informácií uvedených v článkoch 47 a 48 a minimálne úrovne spôsobilosti, vyžadované pri určitej zákazke musia súvisieť s predmetom zákazky a musia byť primerané tomuto predmetu.

Tieto minimálne úrovne sa uvedú v oznámení o vyhlásení zadávacieho konania.

…“

12.      Článok 48 smernice 2004/18 obsahuje ustanovenia o „technick[ej] a/alebo odborn[ej] spôsobilos[ti]“ hospodárskych subjektov, ktoré v relevantnom rozsahu stanovujú:

„1.      Technická a/alebo odborná spôsobilosť hospodárskych subjektov sa posudzuje a preskúmava podľa odsekov 2 a 3.

2.      Podľa povahy, množstva alebo dôležitosti, ako aj využitia prác, dodávok tovaru alebo služieb možno technickú spôsobilosť hospodárskych subjektov spravidla preukázať jedným alebo niekoľkými z týchto spôsobov:

c)      opisom technických zariadení a opatrení použitých dodávateľom tovarov alebo poskytovateľom služieb na zabezpečenie kvality a študijných a výskumných zariadení podniku;

6.      Verejný obstarávateľ v oznámení alebo vo výzve na predloženie ponuky bližšie určí, ktorý spôsob podľa odseku 2 požaduje.“

13.      Napokon v článku 53 ods. 1 smernice 2004/18 s nadpisom „Kritériá pre zadanie zákazky“ sa uvádza toto:

„Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia o odmeňovaní za určité služby, sú kritériami, na základe ktorých verejní obstarávatelia zadávajú verejné zákazky, buď:

a)      pri zadávaní zákazky na základe ekonomicky najvýhodnejšej ponuky z pohľadu verejného obstarávateľa, rozličné kritériá súvisiace s predmetom príslušnej verejnej zákazky, napríklad kvalita, cena, technické prevedenie, estetické a funkčné charakteristiky, environmentálne charakteristiky, prevádzkové náklady, efektívnosť nákladov, pozáručný servis a technická pomoc, dátum dodania tovaru alebo termín dokončenia, alebo

b)      len najnižšia cena.“

III – Skutkový stav a konanie pred podaním žaloby

A –    Verejné obstarávanie

14.      V roku 2008 vykonala holandská provincia Noord‑Holland verejné obstarávanie na dodanie a prevádzkovanie kávových automatov. Zmluva mala byť uzatvorená na tri roky s možnosťou predĺženia na ďalší rok.

1.      Oznámenie o verejnom obstarávaní

15.      Oznámenie o verejnom obstarávaní, ktoré bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej Únie 16. augusta 2008(3), obsahovalo okrem iného pod nadpisom „Stručný opis zákazky alebo nákupu“ tento text:

„Provincia Noord‑Holland uzatvorila zmluvu o prevádzkovaní kávových automatov. Táto zmluva má platnosť do 1. januára 2009. Provincia zamýšľa uzavrieť prostredníctvom európskeho verejného obstarávania do 1. januára 2009 novú zmluvu. Dôležitým aspektom je snaha provincie Noord‑Holland zvýšiť použitie biologických výrobkov a výrobkov spravodlivého obchodu v kávových automatoch.“(4)

16.      V časti „Ďalšie osobitné podmienky, ktorým podlieha plnenie zmluvy“ bol v oznámení uvedený údaj „nie“.(5) Zmluva sa mala uzatvoriť s uchádzačom, ktorý predloží ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku.(6)

2.      Zoznam zadávacích podmienok

17.      V zozname zadávacích podmienok(7), ktoré boli záujemcom poskytované na požiadanie, sa okrem iného uvádzalo, že pri hodnotení ponúk sa bude zohľadňovať nielen cena, ale aj kvalitatívne a environmentálne kritériá. Pritom sa zdôrazňovala žiadosť provincie Noord‑Holland, aby sa v jej kávových automatoch používalo viac biologických produktov a produktov spravodlivého obchodu.

18.      Zoznam zadávacích podmienok obsahoval tak kritériá spôsobilosti, ktoré musia uchádzači spĺňať, ako aj kritériá na vyhodnotenie ekonomicky najvýhodnejšej ponuky. Okrem toho sa tam objasnilo, že na základe kritérií na vyhodnotenie ponúk sa budú hodnotiť len ponuky, ktoré budú vyhovovať kritériám spôsobilosti.

19.      V časti 4.4 zoznamu zadávacích podmienok s nadpisom „Kritériá spôsobilosti/minimálne požiadavky“ sa v bode 4.4.4 s nadpisom „Kvalitatívne požiadavky“ nachádzala okrem iného táto formulácia:

„V rámci udržateľnosti nákupov a spoločensky zodpovedného správania provincia Noord‑Holland vyžaduje, aby dodávateľ spĺňal kritériá týkajúce sa udržateľnosti nákupov a spoločensky zodpovedného správania podnikov. Akým spôsobom spĺňate kritériá týkajúce sa udržateľnosti nákupov a spoločensky zodpovedného správania? Okrem toho je potrebné uviesť, akým spôsobom dodávateľ prispieva k zlepšeniu udržateľnosti trhu s kávou a k výrobe kávy, ktorá je zodpovedná z environmentálno‑technického, zo sociálneho a z hospodárskeho hľadiska.“

Tá istá kvalitatívna požiadavka bola okrem toho zaradená ako „rozhodujúce kritérium“ v zhrnujúcom bode 4.4.6 zoznamu zadávacích podmienok s nadpisom „Prehľad minimálnych požiadaviek“.

20.      K zoznamu zadávacích podmienok bol ako príloha A priložený „Profil požiadaviek“, pričom každý uchádzač musel potvrdiť, že sa s ním oboznámil. Obsahoval tak „požiadavky“, ako aj „želania“ verejnej obstarávateľky, pričom v prvom prípade išlo o minimálne predpoklady, ktoré museli byť splnené na to, aby sa zabránilo vylúčeniu uchádzača z verejného obstarávania, zatiaľ čo želania predstavovali kritériá na vyhodnotenie ponúk, ktorých dodržanie jednotlivými uchádzačmi malo byť hodnotené bodovým systémom.

21.      V bode 31 tohto profilu požiadaviek sa v súvislosti s kávou a čajom, ktoré sa mali dodávať, uvádzala táto „požiadavka“:

„Provincia Noord‑Holland používa v súvislosti s konzumáciou kávy a čaju značky Max Havelaar a EKO.“

22.      Okrem toho sa v bode 35 profilu požiadaviek nachádzalo v súvislosti s „prísadami“, ktoré sa majú dodávať, konkrétne s cukrom, so sušeným mliekom a s kakaom, toto „želanie“ verejnej obstarávateľky, ktorého dodržanie mohlo byť ohodnotené až 15 bodmi:

„Prísady majú čo najväčšmi zodpovedať značkám EKO a/alebo Max Havelaar.“

23.      Odovzdanie alternatívnych ponúk podľa zoznamu zadávacích podmienok nebolo prípustné. Povolené neboli ani podmienené ponuky.

3.      Informačné oznámenie

24.      Potenciálni uchádzači mali podľa zoznamu zadávacích podmienok možnosť klásť otázky provincii ako verejnej obstarávateľke, na ktoré mali dostávať odpovede vo forme informačného oznámenia. Toto elektronicky odvolateľné oznámenie sa malo stať súčasťou zoznamu zadávacích podmienok a malo mať prednosť pred inými časťami zoznamu zadávacích podmienok.

25.      Provincia Noord‑Holland 9. septembra 2008 skutočne vydala takéto informačné oznámenie, v ktorom boli okrem iného uvedené dve odpovede na otázky potenciálnych uchádzačov týkajúce sa značiek „Max Havelaar“ a „EKO“, použitých v zozname zadávacích podmienok.

–        V súvislosti s bodom 31 profilu požiadaviek dala provincia na otázku „Možno vychádzať z toho, že pre predpísané značky platí ‚alebo ekvivalentné‘?“ odpoveď „pokiaľ sa zakladajú na porovnateľných alebo tých istých kritériách“ (bod 11 informačného oznámenia).

–        V súvislosti s bodom 35 profilu požiadaviek odpovedala provincia na otázku „Možno vychádzať z toho, že pre predpísané značky platí ‚alebo ekvivalentné‘?“ takto: „Prísady môžu mať značku, ktorá sa zakladá na tých istých kritériách.“ (bod 12 informačného oznámenia).

4.      Zadanie zákazky

26.      Podľa oznámenia z 24. decembra 2008 získal na konci verejného obstarávania zákazku holandský podnik Maas International B.V. so sídlom v Eindhovene.(8)

B –    Značky uvedené v podmienkach zákazky

27.      Značku „Max Havelaar“(9) udeľuje od roku 1988 nadácia holandského občianskeho práva Stichting Max Havelaar. Výrobky s touto značkou nadobudli za spravodlivé ceny a za spravodlivých obchodných podmienok organizácie pozostávajúce z malých skupín poľnohospodárov v rozvojových krajinách. Na udelenie značky sa uplatňujú štyri kritériá: minimálna cena pokrývajúca náklady, príplatok na cenu na svetovom trhu, predbežné financovanie a dlhodobé obchodné vzťahy medzi výrobcami a dovozcami. Stanovenie noriem, audit a certifikácia prebieha prostredníctvom medzinárodnej zastrešujúcej organizácie Fairtrade Labelling Organization (FLO)(10) so sídlom v Bonne, Nemecko.

28.      Pri značke „EKO“ ide takisto o holandskú značku súkromného práva. Od roku 1985 ju udeľuje nadácia holandského občianskeho práva Stichting Skal, a to pre výrobky, ktoré obsahujú minimálne 95 % biologických zložiek. Stichting Skal vykonáva činnosť na základe dohody s holandským ministerstvom poľnohospodárstva, územného plánovania a rybolovu.

29.      „Max Havelaar“ aj „EKO“ sú zapísané ako ochranné známky Spoločenstva Úradom pre harmonizáciu vnútorného trhu.

C –    Konanie pred podaním žaloby

30.      Na základe sťažnosti začala Komisia toto konanie o nesplnení povinnosti. V upozornení zo 14. mája 2009, ako aj v odôvodnenom stanovisku z 29. októbra 2009 uviedla v podstate tie isté dôvody, o ktoré sa teraz opiera aj prejednávaná žaloba. Komisia vytýka Holandsku, že verejné obstarávanie prebehlo v rozpore so smernicou 2004/18.

31.      Holandsko v odpovedi na upozornenie zo 17. augusta 2009, ako aj vo svojich písomných pripomienkach k odôvodnenému stanovisku Komisie z 31. decembra 2009 spochybňuje skutočnosť, že došlo k nesplneniu si povinnosti.(11)

IV – Návrhy účastníkov konania a konanie pred Súdnym dvorom

32.      Komisia podaním z 20. júla 2010, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 22. júla 2010, podala proti Holandsku žalobu podľa článku 258 druhého odseku ZFEÚ.

33.      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

1.      určil, že Holandské kráľovstvo si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z nižšie uvedených článkov smernice 2004/18/ES, tým, že verejný obstarávateľ v rámci zadávania verejnej zákazky na dodanie a prevádzkovanie kávových automatov, ktorá bola uverejnená pod číslom 2008/S 158‑213630,

–        v rozpore s článkom 23 ods. 6 a 8 smernice v technickej špecifikácii predpísal značky „Max Havelaar“ a „EKO“ alebo v každom prípade značky, ktoré sa zakladajú na porovnateľných alebo zhodných kritériách,

–        v rozpore s článkom 48 ods. 1 a 2, článkom 44 ods. 2 alebo v každom prípade s článkom 2 tejto smernice pri overení schopnosti podnikateľov použil kritériá a dôkazy so zreteľom na udržateľné nákupy a spoločensky zodpovedné správanie a

–        v rozpore s článkom 53 ods. 1 tejto smernice pri formulovaní kritérií na vyhodnotenie ponúk použil odkaz na značky „Max Havelaar“ a/alebo „EKO“ alebo v každom prípade na značky s takými istými kritériami;

2.      zaviazal Holandské kráľovstvo na náhradu trov konania.

34.      Holandsko navrhuje, aby Súdny dvor:

1.      zamietol žalobu a

2.      zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

35.      Pred Súdnym dvorom sa o žalobe Komisie rokovalo písomne a 26. októbra 2011 ústne. Dánske kráľovstvo, ktorému bol uznesením predsedu z 11. februára 2011 povolený vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu Holandska, sa na konaní ďalej nezúčastňovalo a podaním zo 17. októbra 2011 vzalo späť svoj návrh na účasť v konaní.

V –    Posúdenie

36.      Sledovanie environmentálnych a sociálnopolitických cieľov sa v práve verejného obstarávania dlho považovalo za neprípustné, čo sa odrážalo okrem iného v použití výrazu „ciele odporujúce verejnému obstarávaniu“. Medzičasom sa však v zásade uznalo, že verejní obstarávatelia môžu pri zadávaní zákaziek zohľadňovať environmentálne a sociálnopolitické aspekty(12), čo v podstate nespochybňuje ani Komisia. Jednak to vo všeobecnosti vyplýva z jej uverejnených stanovísk o tejto téme.(13) Ďalej Komisia v tomto konaní, okrem iného na pojednávaní, výslovne uznala, že verejní obstarávatelia môžu ako predmet verejných zákaziek na dodanie tovaru stanoviť špeciálne dodanie biologických výrobkov a výrobkov spravodlivého obchodu.

37.      Prakticky je však nanajvýš sporné, za akých podmienok a v akej forme sa môžu ekologické a sociálnopolitické predstavy verejného obstarávateľa stať súčasťou konkrétneho verejného obstarávania. Podľa názoru Komisie je v prejednávanej veci smernica porušená. Namieta postup provincie Noord‑Holland z troch aspektov, pričom každému z nich sa vo svojej žalobe venuje v samostatnom dôvode. Prevažne ide pritom o odkaz na značky „Max Havelaar“ a „EKO“ v zadávacích podkladoch.

38.      Holandsko nespochybňuje uplatniteľnosť smernice 2004/18 na spornú zákazku na dodanie tovaru, namieta však proti tvrdeniu, že provincia Noord‑Holland túto smernicu porušila.

A –    Prvý žalobný dôvod: odkaz na značky „Max Havelaar“ a „EKO“ v technických špecifikáciách týkajúcich sa kávy a čaju, ktoré sa majú dodávať

39.      V prvom žalobnom dôvode Komisia Holandsku vytýka porušenie článku 23 ods. 6 a 8 smernice 2004/18, z ktorých vyplýva, akým spôsobom môžu verejní obstarávatelia definovať vlastnosti tovaru (nazývané „technické špecifikácie“).

40.      Ako vysvetlila Komisia na pojednávaní, rozhodnutie provincie Noord‑Holland kupovať biologické výrobky a výrobky spravodlivého obchodu(14) nepovažuje samo osebe za nezlučiteľné s právom Únie. Namietané porušenie článku 23 smernice 2004/18 má naopak spočívať v tom, že provincia Noord‑Holland pri stanovení technických špecifikácií kávy a čaju, ktoré sa jej majú dodávať, odkázala na značky „Max Havelaar“ a „EKO“, v každom prípade však na značky s porovnateľnými alebo totožnými kritériami.

41.      Konkrétne sa táto výčitka vzťahuje na bod 31 profilu požiadaviek, v ktorom sa uchádzačom prostredníctvom „požiadavky“ oznámilo, že provincia Noord‑Holland pri konzumácii kávy a čaju „používa“ značky „Max Havelaar“ a „EKO“. Je potrebné zohľadniť aj bod 11 informačného oznámenia, v ktorom verejná obstarávateľka objasnila, že bude akceptovať aj „ekvivalentné“ značky, „ak sa zakladajú na porovnateľných alebo totožných kritériách“.

42.      Prvá časť prvého žalobného dôvodu sa zaoberá značkou „EKO“ (pozri v tejto súvislosti nasledujúci oddiel 1), zatiaľ čo druhá časť sa venuje značke „Max Havelaar“ (pozri v tejto súvislosti oddiel 2 nižšie).

1.      Prvá časť prvého žalobného dôvodu: odkaz na značku „EKO“ v súvislosti s kávou a čajom, ktoré sa majú dodávať (článok 23 ods. 6 smernice 2004/18)

43.      Prvá časť prvého žalobného dôvodu sa týka značky „EKO“, ktorej zahrnutie do bodu 31 profilu požiadaviek podľa názoru Komisia porušuje článok 23 ods. 6 smernice 2004/18.

44.      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že verejným obstarávateľom zostáva povolené, aby sami rozhodovali o tom, aký tovar si chcú obstarať. Napriek tomu sa musia pri stanovení vlastností výrobku, vrátane environmentálnych vlastností, pridržiavať určitých pravidiel práva Únie, ktoré majú zaručiť, že dané verejné obstarávanie bude prebiehať transparentne, že nedôjde k žiadnej diskriminácii medzi potenciálnymi uchádzačmi a že nebudú existovať neopodstatnené prekážky otvorenia verejného obstarávania hospodárskej súťaži. K týmto pravidlám patrí článok 23 smernice 2004/18.

a)      Uplatniteľnosť článku 23 smernice 2004/18

45.      Článok 23 smernice 2004/18 obsahuje detailné ustanovenia o technických špecifikáciách verejných obstarávateľov v podkladoch k obstarávaniu. Ako vyplýva z prílohy VI bodu 1 písm. b) tejto smernice, technické špecifikácie v prípade verejných zákaziek na dodanie tovaru znamenajú špecifikácie v dokumente, ktorý definuje požadované charakteristické vlastnosti výrobku. Ako príklad sa v prílohe VI bode 1 písm. b) okrem iného ako technické špecifikácie uvádzajú úrovne environmentálneho profilu, symboly, balenia, označovanie a etiketovanie, ako aj výrobné postupy a metódy.

46.      Pod takéto vymedzenie pojmu technické špecifikácie možno bez ťažkostí zahrnúť odkaz verejného obstarávateľa na environmentálnu značku, akou je značka „EKO“. Táto značka totiž predstavuje určitý výrobný postup a je znakom určitých ekologických vlastností tejto kávy a čaju.

47.      Preto je potrebné posudzovať použitie značky EKO v profile požiadaviek provincie Noord‑Holland podľa článku 23 smernice 2004/18.

b)      Neexistencia všeobecného zákazu odkazovať na environmentálnu značku v rámci stanovenia environmentálnych vlastností výrobku

48.      Podľa článku 23 ods. 3 písm. b) smernice 2004/18 môžu verejní obstarávatelia predpísať pre výrobok, ktorý sa má dodávať, environmentálne vlastnosti vo forme výkonnostných alebo funkčných požiadaviek. Na tento účel môžu podľa článku 23 ods. 6 smernice 2004/18 použiť podrobné špecifikácie alebo prípadne ich časti, ako sú vymedzené v európskej alebo (viac)národnej environmentálnej značke či v akejkoľvek inej environmentálnej značke.

49.      Zdá sa, že Komisia chápe toto ustanovenie tak, že verejní obstarávatelia pri opise svojich požiadaviek na potenciálnych uchádzačov môžu odkázať len na konkrétne špecifikácie, takpovediac len na „podrobnosti“, pričom akýkoľvek priamy odkaz na environmentálnu značku je zakázaný.

50.      Takýto kategorický zákaz používania environmentálnych značiek však na rozdiel od názoru Komisie nevyplýva ani zo znenia článku 23 ods. 6 smernice 2004/18, ani nie je podľa môjho názoru odôvodnený účelom tohto ustanovenia či kontextom, v ktorom je použitý.

51.      Je síce pravda, že v článku 23 ods. 6 smernice 2004/18 sa zdôrazňujú „podrobné špecifikácie“, ktoré majú verejní obstarávatelia použiť na opísanie environmentálnych vlastností výrobkov.

52.      To však nevyhnutne neznamená, že verejní obstarávatelia musia vo svojich podkladoch osobitne uviesť každú jednotlivú špecifikáciu vzťahujúcu sa na určitú environmentálnu značku. Naopak, verejní obstarávatelia sa môžu rozhodnúť, že uvedením environmentálnych značiek v podkladoch odkážu všeobecne na všetky špecifikácie, na ktorých sa dané značky zakladajú. V tomto zmysle je potrebné chápať to, že článok 23 ods. 6 smernice 2004/18 umožňuje verejným obstarávateľom, aby na označenie environmentálnych vlastností používali „podrobné špecifikácie“, „ako sú vymedzené v… environmentálnej značke“.

53.      Takýto všeobecný odkaz je podľa jasného znenia uvedeného ustanovenia povolený nielen vzhľadom na „európske“ environmentálne značky, napríklad „environmentálnu značku EÚ“ v zmysle nariadenia (ES) č. 1980/2000(15), resp. nariadenia (ES) č. 66/2010(16), ale aj vzhľadom na „národné“, „viacnárodné“ a „iné“ environmentálne značky, pokiaľ spĺňajú kritériá stanovené v štyroch zarážkach článku 23 ods. 6 smernice 2004/18.(17)

54.      Na rozdiel od názoru Komisie je okrem toho všeobecný odkaz na všetky špecifikácie, na ktorých sa environmentálna značka zakladá, spravidla úplne zlučiteľný so zásadou transparentnosti, ktorá patrí k základným zásadám európskeho práva verejného obstarávania.(18)

55.      Zásada transparentnosti totiž len vyžaduje, aby technické špecifikácie umožňovali rovnaký prístup pre všetkých uchádzačov (článok 23 ods. 2 smernice 2004/18) a aby opisovali environmentálne vlastnosti produktu, ktorý sa má dodávať, tak presne, aby uchádzačom umožnili určiť predmet zákazky [článok 23 ods. 3 písm. b) smernice 2004/18].(19)

56.      Na to všeobecný odkaz na špecifikácie, na ktorých sa environmentálna značka zakladá, spravidla úplne postačuje. Od priemerne informovaného a primerane obozretného uchádzača(20) totiž možno očakávať, že pozná environmentálne značky používané na dotknutom trhu alebo že sa v každom prípade bude na certifikačných orgánoch týchto značiek informovať o kritériách, ktoré stanovili.

57.      Okrem toho pri stanovení požiadaviek na verejných obstarávateľov sa musí vždy zohľadňovať administratívna záťaž, ktorá sa s tým spája. Táto záťaž musí byť vždy v primeranom pomere k cieľom sledovaným právom verejného obstarávania. Ak možno z pohľadu priemerne informovaného uchádzača dostatočne presne opísať environmentálne vlastnosti výrobku už všeobecným odkazom na špecifikácie, na ktorých sa zakladá environmentálna značka, bolo by príliš formalistické, keby sa od verejného obstarávateľa napriek tomu žiadalo aj samostatné vymenovanie všetkých týchto špecifikácií.

58.      To, že priamy odkaz na environmentálne značky v zásade nie je zakázaný, sa ukazuje okrem toho aj vzhľadom na posledný pododsek článku 23 ods. 6 smernice 2004/18. V ňom sa verejným obstarávateľom výslovne umožňuje, aby stanovili domnienku, že výrobky a služby, ktoré sú označené environmentálnou značkou, spĺňajú technické špecifikácie stanovené v zadávacích podkladoch. Toto ustanovenie by nemalo zmysel, ak by mal verejný obstarávateľ povolené len samostatné vymenovanie jednotlivých špecifikácií, nie však odkaz na samotnú environmentálnu značku, ktorá k nim patrí.

59.      Okolnosť, že provincia Noord‑Holland v prejednávanej veci v podkladoch k obstarávaniu odkázala na environmentálnu značku bez toho, aby detailne vymenovala technické špecifikácie, na ktorých sa táto značka zakladá, teda sama osebe nepredstavuje porušenie článku 23 ods. 6 smernice 2004/18.

c)      Zákaz záväzne predpísať určitú environmentálnu značku

60.      V každom prípade treba posúdiť, či porušenie článku 23 ods. 6 smernice 2004/18 vyplýva zo spôsobu, akým provincia Noord‑Holland v prejednávanej veci odkázala v bode 3 profilu požiadaviek na značku „EKO“.

61.      Účastníci konania interpretujú skutkový stav v tejto súvislosti rozdielne. Zatiaľ čo Komisia vychádza z toho, že pre kávu a čaj, ktoré sa majú dodávať, bola značka „EKO“ predpísaná záväzne, Holandsko zastáva názor, že provincia Noord‑Holland chcela len objednať kávu a čaj z biologickej produkcie a značka „EKO“ slúžila v profile požiadaviek len ako príklad na vysvetlenie tejto produkčnej požiadavky.

62.      Lepšie argumenty svedčia v prospech názoru Komisie.

63.      Provincia Noord‑Holland síce v oznámení o verejnom obstarávaní v Úradnom vestníku Európskej únie, ako aj v zozname zadávacích podmienok v skutočnosti zdôraznila svoju žiadosť používať vo svojich kávových automatoch viac biologických výrobkov a výrobkov spravodlivého obchodu. V profile požiadaviek však v časti „požiadavky“ uviedla, že „používa“ kávu a čaj so značkou „EKO“. Súčasne definovala pojem „požiadavka“ tak, že ide o záväzné minimálne predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby sa zabránilo vylúčeniu uchádzačov z verejného obstarávania.(21)

64.      Potenciálni uchádzači, ktorých chápanie je pri čítaní zadávacích podmienok rozhodujúce(22), mohli uvedené chápať len tak, že sa od nich vyžadovalo dodávanie kávy a čaju so značkou „EKO“ a že by boli z verejného obstarávania vylúčení, ak by ich výrobky nemali presne túto značku.

65.      Takáto požiadavka odporuje zákazu diskriminácie a zásade otvorenia verejného obstarávania hospodárskej súťaži (článok 23 ods. 2 v spojení s článkom 2 smernice 2004/18), ktoré je potrebné rešpektovať aj v rámci článku 23 ods. 6 smernice 2004/18. Na jednej strane sú totiž znevýhodnené podniky najmä z iných členských štátov, ktorých káva a čaj sú označené inou značkou ako značkou „EKO“ používanou v Holandsku. Na druhej strane sú znevýhodnené podniky, ktoré majú vo svojom sortimente kávu a čaj z biologickej produkcie, pričom pre ne nemajú značku.

66.      Tým provincia Noord‑Holland prekročila to, čo jej povoľuje článok 23 ods. 6 v spojení s ods. 3 písm. b) smernice 2004/18 pri stanovení environmentálnych vlastností výrobkov, ktoré sa majú dodávať. Neodkázala len paušálne na „podrobné špecifikácie“, na ktorých sa zakladá značka „EKO“ (článok 23 ods. 6 prvý pododsek), a neobmedzila sa ani na to, aby stanovila domnienku, že výrobky so značkou „EKO“ spĺňajú zadávacie podmienky (článok 23 ods. 6 posledný pododsek). Naopak, záväzne nariadila samotnú značku „EKO“, takže sa mohla dodávať len káva a čaj s touto špecifickou značkou, s vylúčením všetkých iných druhov kávy a čaju.

67.      Na tom nemení nič ani okolnosť, že verejná obstarávateľka neskôr vo svojom informačnom oznámení v súvislosti s obomi použitými značkami pre kávu a čaj na základe otázky akceptovala dodatok „alebo ekvivalentné“.

68.      Pravda, proti použitiu dodatku „alebo ekvivalentné“ neexistujú žiadne závažné námietky. Napokon túto možnosť výslovne stanovil zákonodarca Únie, hoci v inej súvislosti [pozri článok 23 ods. 3 písm. a) poslednú vetu, ako aj článok 23 ods. 8 smernice 2004/18]. Na rozdiel od názoru Komisie dodatok „alebo ekvivalentné“ nemožno zamietnuť najmä vzhľadom na právnu neistotu, ktorá s ním údajne súvisí. Z charakteru každej verejnej zákazky vyplýva, že verejný obstarávateľ musí posúdiť zlučiteľnosť ponúk, ktoré mu boli doručené, so zadávacími podmienkami a v tejto súvislosti prípadne uskutočniť posúdenie ekvivalentnosti.(23)

69.      Ako však správne uvádza Komisia, v prejednávanej veci bol dodatok „alebo ekvivalentné“ doplnený v informačnom oznámení až niekoľko týždňov po doručení zoznamu zadávacích podmienok uchádzačom. Za týchto okolností nemožno vylúčiť, že medzičasom bol niektorý uchádzač na základe prísnejších formulácií v zozname zadávacích podmienok, ktoré poukazovali na záväzné stanovenie značky „EKO“ bez možnosti posúdenia ekvivalentnosti, odradený od odovzdania ponuky.

70.      Holandsko namieta, že provincia Noord‑Holland vydala informačné oznámenie s dodatkom „alebo ekvivalentné“ v rámci lehoty, ktorú nariaďuje článok 39 ods. 2 smernice 2004/18, t. j. najneskôr šesť dní pred uplynutím lehoty stanovenej na prijímanie ponúk.

71.      S touto námietkou však nemožno súhlasiť. Šesťdňová lehota podľa článku 39 ods. 2 smernice 2004/18 je uplatniteľná len na „doplňujúce informácie týkajúce sa špecifikácií a akejkoľvek sprievodnej dokumentácie“, ktoré verejní obstarávatelia poskytujú potenciálnym uchádzačom na základe žiadosti. Takýmito informáciami možno poskytnúť určité objasnenia a informácie. Oprava zásadných právnych nedostatkov v zadávacích podmienkach však týmto spôsobom nie je možná. Zadávacie podmienky totiž musia už pred dátumom, v ktorom sú dané k dispozícii všetkým potenciálnym uchádzačom, spĺňať všetky právne požiadavky a nemôžu byť v podstatných bodoch zlepšené niekoľko dní pred uplynutím lehoty stanovenej na prijímanie ponúk.

d)      Predbežný záver

72.      V každom prípade je preto potrebné konštatovať porušenie článku 23 ods. 6 smernice 2004/18, ktoré spočíva v tom, že provincia Noord‑Holland pre kávu a čaj, ktoré sa majú dodávať, záväzne nariadila určitú environmentálnu značku, a to konkrétne značku „EKO“. Na základe toho je prvá časť prvého žalobného dôvodu Komisie dôvodná.

2.      Druhá časť prvého žalobného dôvodu: odkaz na značku „Max Havelaar“ v súvislosti s kávou a čajom, ktoré sa majú dodávať (článok 23 ods. 8 smernice 2004/18)

73.      Druhá časť prvého dôvodu Komisie sa týka značky „Max Havelaar“, ktorej použitie v bode 31 profilu požiadaviek, neskôr doplneného bodom 11 informačného oznámenia, podľa názoru Komisie porušuje článok 23 ods. 8 smernice 2004/18.

a)      O uplatniteľnosti článku 23 ods. 8 smernice 2004/18

74.      Najprv je potrebné objasniť, či je článok 23 ods. 8 smernice 2004/18 vôbec uplatniteľný na skutkový stav prejednávanej veci.

75.      Zdá sa, že Komisia chce na túto otázku odpovedať kladne už preto, že Holandsko v priebehu konania zaujalo stanovisko k obsahu článku 23 ods. 8 smernice 2004/18. Pritom však Komisia nesprávne posudzuje skutočnosť, že Holandsko sa k článku 23 ods. 8 vyjadrilo len subsidiárne, pričom jeho uplatniteľnosť na značku „Max Havelaar“ naďalej vehementne popiera. Aj keby sa však Holandsko bez námietok zapojilo do diskusie o článku 23 ods. 8, napriek tomu by Súdnemu dvoru prináležalo posúdiť, či toto ustanovenie je uplatniteľné. Súdnemu dvoru prislúcha, aby určil, či došlo k namietanému nesplneniu si povinnosti, a to aj vtedy, keď sa nepopiera alebo už nepopiera.(24)V súlade s tým Súdny dvor nemôže vedome uplatniť nerelevantné právne ustanovenie, hoci sa účastníci konania na jeho uplatniteľnosti zhodujú.(25) Ako to výstižne sformuloval generálny advokát Léger, súd vo svojej úlohe nie je v žiadnom prípade pasívny a nemôže sa obmedzovať na to, že je len „ústami účastníkov konania“.(26)

76.      Sporný odsek 8 článku 23 smernice 2004/18 sa týka, tak ako všetky predchádzajúce časti tohto článku, technických špecifikácií, ktorými verejný obstarávateľ opisuje predmet obstarávania. Preto sa musí posúdiť, či provincia Noord‑Holland odkazom na značku „Max Havelaar“ stanovila technickú špecifikáciu kávy a čaju, ktoré sa majú dodávať.

77.      Ako už bolo uvedené, technické špecifikácie v zmysle smernice 2004/18 sú podľa jej prílohy VI bodu 1 písm. b) špecifikácie obsiahnuté v dokumente, ktorý opisuje vlastnosti výrobku. Musí teda ísť o údaje, ktorými sa opisujú vlastnosti výrobku. Toto posúdenie sa potvrdzuje, ak sa zameriame na vymenovanie v prílohe VI bode 1 písm. b) smernice 2004/18: príklady technických špecifikácií, ktoré sú tam uvedené, sa všetky týkajú samotného výrobku, jeho výroby, balenia a využiteľnosti.

78.      Na rozdiel od toho sa značka „Max Havelaar“ nezaoberá vlastnosťami výrobku, ale obchodnými podmienkami, ktoré sa poskytujú producentom poľnohospodárskych výrobkov v rozvojových krajinách. Značka neposkytuje informácie o tom, aké má výrobok vlastnosti, ale o tom, či sa s výrobkom spravodlivo obchodovalo, najmä vzhľadom na ceny poskytnuté dotknutým poľnohospodárom a na obchodné podmienky.

79.      Ak to aplikujeme na prejednávanú vec, znamená to, že značka „Max Havelaar“ nehovorí nič o vlastnostiach a spôsobe výroby kávy a čaju, ktoré sa majú dodávať, napríklad o ich chuti, obsahu kofeínu a použití pesticídov, ale umožňuje len spätné závery o okolnostiach, za ktorých sa káva alebo čaj kupovali od relevantných producentov. Ako výstižne poznamenali obaja účastníci konania, ide o nákupnú politiku potenciálnych uchádzačov.

80.      Odkazom na značku „Max Havelaar“ teda verejná obstarávateľka nestanovila žiadne technické špecifikácie v zmysle smernice 2004/18, ale skôr do verejného obstarávania zahrnula sociálne myšlienky.

81.      Z toho vyplýva, že článok 23 ods. 8 smernice 2004/18 nie je na prejednávanú vec uplatniteľný. Ako vysvetlím ďalej(27), odkaz verejného obstarávateľa na značku Fairtrade, akou je „Max Havelaar“, by sa mal správne posudzovať na základe článku 26 smernice 2004/18.

82.      Z tohto dôvodu treba druhú časť prvého žalobného dôvodu Komisie zamietnuť ako nedôvodnú.

83.      Na rozdiel od pravdepodobného názoru Komisie jej žalobný dôvod opierajúci sa o článok 23 ods. 8 smernice 2004/18 nemožno jednoducho zmeniť na žalobný dôvod podľa článku 26 tejto smernice. Pretože je predmet konania o nesplnení povinnosti podľa ustálenej judikatúry(28) vymedzený konaním pred podaním žaloby. Komisia tento predmet konania v súdnom konaní nemôže prekročiť. Ak teda Komisia v konaní pred podaním žaloby namietla porušenie článku 23 ods. 8 smernice 2004/18, v neskoršom súdnom konaní sa nemôže konštatovať porušenie článku 26 smernice 2004/18. Okrem toho by bol takýto žalobný dôvod vylúčený aj na základe článku 42 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, keďže bol uvedený až v replike Komisie, pričom pre toto oneskorenie neexistovali žiadne zjavné oprávnené dôvody.

b)      Subsidiárne: o zlučiteľnosti odkazu na značku „Max Havelaar“ so smernicou 2004/18

84.      Kvôli úplnosti sa budem subsidiárne venovať otázke, či je odkaz provincie Noord‑Holland na značku „Max Havelaar“ zlučiteľný so smernicou 2004/18.

i)      Uplatniteľné ustanovenie: článok 26 smernice 2004/18

85.      Ako výstižne poznamenalo Holandsko, oprávnenosť odkazu verejného obstarávateľa na značku Fairtrade sa nemá posudzovať podľa článku 23 ods. 8 smernice 2004/18, ale podľa článku 26. Podľa článku 26 môžu verejní obstarávatelia „stanoviť osobitné podmienky týkajúce sa plnenia zákazky“, ktoré sa môžu týkať „najmä sociálnych a environmentálnych aspektov“.

86.      Nezanedbateľnou súčasťou vykonania verejnej zákazky na dodanie tovaru je obstarávanie výrobkov, ktoré sa majú dodávať verejnému obstarávateľovi, dodávateľom. To, či taký výrobok, ako je káva alebo čaj, ktorý sa má dodávať verejnému obstarávateľovi, pochádza zo spravodlivého obchodu, je otázkou nákupnej politiky dodávateľa orientovanej na sociálne kritériá.

87.      Provincia Noord‑Holland teda v skutočnosti odkazom na značku „Max Havelaar“ stanovila na výkon spornej verejnej zákazky na dodanie tovaru sociálnopoliticky motivovanú podmienku v zmysle článku 26 smernice 2004/18, a to aj za predpokladu, že samotná provincia vychádzala z toho, že jej podklady k obstarávaniu žiadne takéto podmienky neobsahovali.(29)

ii)    Posúdenie odkazu na značku „Max Havelaar“ podľa článku 26 smernice 2004/18

88.      V tejto veci je potrebné súhlasiť s Komisiou, že článok 26 smernice 2004/18 verejnému obstarávateľovi neumožňuje neobmedzené ovplyvňovanie nákupnej politiky svojho budúceho dodávateľa. Jeho podmienky stanovené pre túto nákupnú politiku sa musia konkrétne týkať predmetu verejnej zákazky(30) a nemôžu sa prípadne všeobecne týkať nákupnej politiky dodávateľa. Verejný obstarávateľ teda nemôže požadovať, aby potenciálni uchádzači mali vo svojom sortimente výlučne výrobky spravodlivého obchodu, ale len to, aby konkrétne výrobky, ktoré sa mu majú dodávať v rámci verejnej zákazky, pochádzali zo spravodlivého obchodu. Nič iné však provincia Noord‑Holland v danom prípade nestanovila.

89.      Vzhľadom na požiadavku transparentnosti, ktorú treba rešpektovať v rámci článku 26 smernice 2004/18(31), neexistujú ani žiadne zásadné námietky proti tomu, že verejný obstarávateľ na zdôraznenie sociálnych podmienok, ktoré určil na vykonanie zákazky, odkáže na značku Fairtrade a zároveň neuvedie detailný zoznam kritérií, na ktorých sa táto značka zakladá. Ako už totiž bolo vysvetlené vyššie v súvislosti s environmentálnou značkou(32), od priemerne informovaného a primerane obozretného uchádzača možno očakávať, že pozná značku Fairtrade používanú na relevantnom trhu alebo že sa v každom prípade bude na certifikačných orgánoch tejto značky informovať o kritériách, ktoré stanovili.

90.      Realizácia obstarávacieho konania, ako aj neskorší výkon zákazky môžu byť dokonca výrazne uľahčené, keď sa dotknutým podnikom umožní, aby dokázali dodržiavanie sociálnych podmienok stanovených verejným obstarávateľom prostredníctvom odkazu na značku Fairtrade. Týmto spôsobom sa administratívne náklady verejného obstarávateľa, ako aj potenciálnych uchádzačov obmedzia na minimum.

91.      Na rozdiel od pripustenia Komisie na pojednávaní nemožno od verejných obstarávateľov vôbec požadovať, aby vo svojich zadávacích podmienkach vždy stanovili vlastné predstavy konceptu spravodlivého obchodu. Na to by väčšine z nich pravdepodobne aj tak chýbali potrebné odborné znalosti. Okrem toho by rozdielne predstavy verejných obstarávateľov o tom, čo vytvára spravodlivý obchod (napríklad o cenovej úrovni, primeranej dĺžke dodávateľských vzťahov medzi obchodníkmi a výrobcami v rozvojových krajinách, ako aj o spôsobe a rozsahu predbežného financovania produkcie(33)), skrývali vážne riziko, že dôjde k roztriešteniu trhu. Preto je v záujme potenciálnych uchádzačov, ako aj v záujme verejných obstarávateľov pripustiť pri zadávaní verejných zákaziek na dodávanie tovaru odkaz na značku Fairtrade.

92.      V každom prípade musia byť sociálne podmienky stanovené verejným obstarávateľom podľa článku 26 smernice 2004/18 zlučiteľné s právom Únie. To predovšetkým znamená, že nesmie dôjsť k nijakej priamej alebo nepriamej diskriminácii.(34)

93.      Táto požiadavka bola v danom prípade porušená. Provincia Noord‑Holland totiž nepoužila značku „Max Havelaar“ len na objasnenie svojich sociálnopolitických predstáv o spravodlivom obchode. Neobmedzila sa ani na to, aby stanovila domnienku, že výrobky so značkou „Max Havelaar“ spĺňajú jej sociálnopolitické požiadavky týkajúce sa realizácie zákazky. Naopak, záväzne predpísala samotnú značku „Max Havelaar“, takže mohli byť dodávané len káva a čaj s touto špecifickou značkou, s vylúčením všetkých iných druhov kávy a čaju.(35)

94.      Tým na jednej strane znevýhodnila podniky najmä z iných členských štátov, ktorých káva a čaj sú označené inou značkou ako značkou „Max Havelaar“, používanou najmä v Holandsku a Belgicku. Na druhej strane znevýhodnila aj podniky, ktoré mali vo svojom sortimente kávu a čaj zo spravodlivého obchodu, pričom pre ne nemajú značku.(36)

95.      Z vyššie uvedeného vyplýva, že postup provincie Noord‑Holland, ktorý spočíval v tom, že pre kávu a čaj, ktoré sa majú dodávať, záväzne stanovila určitú značku Fairtrade, konkrétne značku „Max Havelaar“, nebol zlučiteľný s článkom 26 smernice 2004/18.

96.      Ako už bolo uvedené(37), na tomto posúdení nemení nič ani neskoršie vysvetlenie zo strany verejnej obstarávateľky v bode 11 svojho informačného oznámenia, podľa ktorého sa odkaz na značku „Max Havelaar“ má chápať s dodatkom „alebo ekvivalentné“.

97.      Len okrajovo je potrebné poznamenať, že tie isté úvahy, ktoré tu boli uvedené vzhľadom na článok 26 smernice 2004/18, platia aj pre článok 23 ods. 8 tejto smernice, ak by ho Súdny dvor napriek mojim úvahám uvedeným vyššie(38) považoval za uplatniteľný.

3.      Zhrnutie v súvislosti s prvým žalobným dôvodom

98.      Prvý žalobný dôvod Komisie je dôvodný len čiastočne. Je potrebné mu vyhovieť v rozsahu, v akom sa v ňom uvádza porušenie článku 23 ods. 6 smernice 2004/18, a naopak treba ho zamietnuť v rozsahu, v akom vychádza z porušenia článku 23 ods. 8 smernice.

B –    Tretí žalobný dôvod: odkaz v kritériách na vyhodnotenie ponúk na značky „Max Havelaar“ a „EKO“ v súvislosti s prísadami, ktoré sa majú dodávať

99.      Tretí žalobný dôvod Komisie je vhodné na základe úzkeho tematického súvisu s prvým žalobným dôvodom preskúmať priamo v nadväznosti naň. Predmetom tretieho žalobného dôvodu je námietka porušenia článku 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18, z ktorého vyplýva, aké kritériá na vyhodnotenie ponúk môžu používať verejní obstarávatelia v súvislosti so zadaním zákazky. Toto ustanovenie malo byť porušené tým, že provincia Noord‑Holland pri formulovaní svojich kritérií na vyhodnotenie ponúk odkázala na značku „Max Havelaar“ „a/alebo“ značku „EKO“, v každom prípade však na značky s totožnými kritériami.

100. Konkrétne sa tento žalobný dôvod vzťahuje na bod 35 profilu požiadaviek, v ktorom sa uchádzačom oznámilo „želanie“ provincie Noord‑Holland, aby „prísady“, ktoré sa majú dodávať (konkrétne cukor, sušené mlieko a kakao), „čo najväčšmi“ zodpovedali značkám „EKO“ a/alebo „Max Havelaar“. Dodržanie tohto „želania“ mohlo byť v rámci obstarávacieho konania odmenené až 15 bodmi. V bode 12 informačného oznámenia verejná obstarávateľka ďalej objasnila, že bude akceptovať aj „ekvivalentné“ značky, pričom dodala, že prísady môžu mať „značku, ktorá sa zakladá na totožných kritériách“ ako značky „EKO“ a „Max Havelaar“.

1.      Predbežná poznámka

101. Článok 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18 je uplatniteľný vtedy, keď sa verejný obstarávateľ, ako v tomto prípade, rozhodol udeliť zákazku ekonomicky najvýhodnejšej ponuke.(39) Ako jednoznačne vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, a najmä z použitia výrazu „napríklad“ („napr.“), samotná smernica 2004/18 nestanovuje taxatívny výpočet kritérií, na základe ktorých sa má stanoviť ekonomicky najvýhodnejšia ponuka.(40)

102. Tieto kritériá nemusia byť nevyhnutne len čisto ekonomickej povahy. Na hodnotu ponuky pre verejného obstarávateľa totiž môžu vplývať aj faktory, ktoré prekračujú čisto ekonomické posúdenie. To sa prejavuje už na znení článku 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18, podľa ktorého pri určovaní ekonomicky najvýhodnejšej ponuky môžu zohrávať úlohu okrem iného estetické, funkčné a environmentálne charakteristiky.(41)

103. Na základe tejto skutočnosti nič nehovorí proti tomu, aby verejný obstarávateľ v rámci určovania ekonomicky najvýhodnejšej ponuky bral do úvahy aj ekologické a sociálne hľadiská.(42)

104. Toto konštatovanie však neznamená, že verejný obstarávateľ môže zohľadňovať všetky takéto kritériá. Naopak, podľa judikatúry prichádzajú do úvahy len kritériá, ktoré skutočne slúžia na účel určenia ekonomicky najvýhodnejšej ponuky.(43)

105. V tejto súvislosti verejný obstarávateľ nemá neobmedzenú slobodu rozhodovania.(44) Ako totiž vyplýva zo znenia článku 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18, kritériá, ktoré stanovil, musia súvisieť s predmetom zákazky.(45) Musia byť vhodné na to, aby určili ponuku s najvýhodnejším pomerom medzi cenou a plnením.(46) Okrem toho musí ísť o objektívne kritériá, ktoré zabezpečia súlad so zásadami transparentnosti, zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania a zaručia, aby sa ponuky posudzovali v podmienkach efektívnej hospodárskej súťaže.(47)

106. Tieto zásady sa v prejednávanej veci podľa názoru Komisie porušili z dvoch hľadísk: po prvé značkám „Max Havelaar“ a „EKO“ chýba akákoľvek súvislosť s predmetom zákazky (pozri v tejto súvislosti oddiel 2 nižšie). Po druhé provincia Noord‑Holland povýšila obe značky ako také na kritériá na vyhodnotenie ponúk, namiesto toho, aby zohľadnila len obsahové požiadavky, na ktorých sa zakladajú (pozri v tejto súvislosti oddiel 3 nižšie). Oba tieto argumenty predložené Komisiou vysvetlím bližšie v nasledujúcej časti.

2.      Prvý argument v rámci tretieho žalobného dôvodu: údajne neexistujúca súvislosť medzi predmetom zákazky a obomi značkami

107. Komisia v prvom rade tvrdí, že neexistuje žiadna súvislosť medzi predmetom zákazky a obomi značkami stanovenými provinciou Noord‑Holland, konkrétne značkami „EKO“ a „Max Havelaar“, pretože tieto značky sa týkajú len všeobecnej nákupnej politiky potenciálnych uchádzačov.

108. Táto argumentácia je nepresvedčivá a okrem toho odporuje tomu, čo samotná Komisia uvádza v rámci svojho prvého žalobného dôvodu.(48) Na rozdiel od názoru Komisie preukazujú obe sporné značky dostatočnú súvislosť s predmetom sporu.

109. Značka „EKO“ sa týka priamo vlastností výrobku, presnejšie povedané environmentálnych vlastností prísad, ktoré sa majú byť dodávať. Značke, ktorú samotná Komisia klasifikovala v rámci článku 23 ods. 6 v spojení s ods. 3 písm. b) smernice 2004/18 ako technickú špecifikáciu na stanovenie výkonnostných a funkčných požiadaviek tovaru, ktorý sa má dodávať, nemožno v rámci článku 53 ods. 1 smernice 2004/18 odoprieť akúkoľvek súvislosť s predmetom zákazky.

110. Čo sa ďalej týka značky „Max Havelaar“, nedefinuje síce žiadne vlastnosti výrobku vo vlastnom zmysle, tak ako zohrávajú úlohu v rámci technických špecifikácií (článok 23 smernice 2004/18).(49) Táto značka však informuje o tom, či sa s tovarom, ktorý sa má dodávať, spravodlivo obchodovalo. Takýto aspekt môže byť zohľadnený v rámci podmienok realizácie zákazky (článok 26 smernice 2004/18).(50) Preto mu nemožno a priori odopierať súvislosť s predmetom zákazky (v tomto prípadne dodávanie „prísad“, ako je cukor, sušené mlieko a kakao). Pre verejného obstarávateľa, ktorý podľa podkladov k obstarávaniu kladie dôraz na sociálne zodpovedné správanie, totiž môže pri určovaní vzťahu medzi cenou a plnením s veľkou pravdepodobnosťou zohrávať úlohu skutočnosť, či bol tovar, ktorý sa má dodávať, od producentov získaný za spravodlivých podmienok. Prísne vzaté, cukor nechutí odlišne v závislosti od toho, či sa s ním obchodovalo spravodlivo. Napriek tomu zanecháva výrobok, ktorý bol uvedený na trh za nespravodlivých podmienok, u sociálne zodpovedného zákazníka horkú príchuť.

111. Určite by zachádzalo priďaleko, ak by verejný obstarávateľ v rámci určovania ekonomicky najvýhodnejšej ponuky chcel hodnotiť a zohľadňovať všeobecnú nákupnú politiku potenciálnych uchádzačov do tej miery, či všetok ich tovar v príslušných sortimentoch bez ohľadu na to, či je predmetom zákazky, pochádza zo spravodlivého obchodu.(51)

112. O takom rozsiahlom zohľadnení aspektu spravodlivého obchodu však v prejednávanej veci nemožno hovoriť. Ako správne poznamenalo Holandsko, provincia Noord‑Holland v bode 35 svojho profilu požiadaviek stanovila len to, aby „prísady“, ktoré sa jej majú dodávať, mali značku, ktorá môže preukázať pôvod výrobku zo spravodlivého obchodu. Preto použitie značky „Max Havelaar“ v sporných podkladoch k obstarávaniu preukazuje jednoznačnú a špecifickú súvislosť s predmetom zákazky.

113. Na základe toho treba prvý argument Komisie v rámci jej tretieho žalobného dôvodu zamietnuť.

3.      Druhý argument v rámci tretieho žalobného dôvodu: odkaz na značky namiesto kritérií, na ktorých sa značky zakladajú

114. Ďalej je potrebné posúdiť, či porušenie článku 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18 vyplýva zo spôsobu, akým provincia Noord‑Holland v prejednávanej veci v bode 35 profilu požiadaviek odkázala na značky „EKO“ a „Max Havelaar“.

115. Účastníci konania interpretujú skutkový stav v tejto súvislosti rozdielne. Zatiaľ čo Komisia vychádza z toho, že verejná obstarávateľka urobila pre „prísady“, ktoré sa majú dodávať (konkrétne cukor, sušené mlieko a kakao), zo značiek „EKO“ a „Max Havelaar“ samých osebe kritérium na vyhodnotenie ponúk, zastáva Holandsko názor, že provincia Noord‑Holland chcela odkázať len na obsahové požiadavky, na ktorých sa obe značky zakladajú.

116. Lepšie argumenty svedčia v prospech názoru Komisie.

117. Provincia Noord‑Holland síce v oznámení o verejnom obstarávaní v Úradnom vestníku Európskej únie, ako aj v zozname zadávacích podmienok všeobecnou formuláciou zdôraznila, že chce vo svojich kávových automatoch používať viac biologických výrobkov a výrobkov spravodlivého obchodu. V bode 35 profilu požiadaviek však vyjadrila „želanie“, aby prísady „čo najväčšmi“ zodpovedali značkám „EKO“ „a/alebo“ „Max Havelaar“. Toto tvrdenie spresnila v bode 12 informačného oznámenia v tom zmysle, že prísady môžu mať inú značku, ktorá sa zakladá na tých istých kritériách ako značky „EKO“ a „Max Havelaar“. O biologických výrobkoch a výrobkoch spravodlivého obchodu bez značky však v profile požiadaviek ani v informačnom oznámení nebola reč.

118. Potenciálni uchádzači, ktorých chápanie je pri čítaní zadávacích podmienok rozhodujúce(52), tomu mohli rozumieť len v tom zmysle, že prísady, ktoré majú dodávať, musia mať na to, aby mohli vo verejnom obstarávaní uspieť čo najlepšie, značku „EKO“ a/alebo „Max Havelaar“, v každom prípade však ekvivalentnú značku.

119. Takýto postup verejnej obstarávateľky nie je v súlade s právnymi požiadavkami na formuláciu kritérií na vyhodnotenie ponúk podľa článku 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18.

120. Na rozdiel od názoru Komisie tento nesúlad nespočíva v údajnom nedostatku transparentnosti(53) pri odkaze na obe značky. Ako už totiž bolo uvedené(54), od priemerne informovaného a primerane obozretného uchádzača možno očakávať, že pozná značky používané na relevantnom trhu alebo že sa v každom prípade bude na certifikačných orgánoch týchto značiek informovať o kritériách, ktoré stanovili.

121. Takisto bolo celkom možné, aby potenciálni uchádzači ponúkali tovar s inou značkou, ktorá sa zakladá na tých istých kritériách ako značky „EKO“ a „Max Havelaar“. Podľa doteraz nenapadnutých tvrdení holandskej vlády sa totiž značka „EKO“(55) zakladá výlučne na kritériách nariadenia o ekologickom označovaní(56) a značka „Max Havelaar“ je obsahovo zhodná s medzinárodne rozšírenou značkou „Fairtrade“, ktorú udeľujú orgány združené vo Fairtrade Labelling Organisation v mnohých štátoch(57).

122. Jednako je však porušením zásady zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania(58), ako aj zásady otvorenia trhov verejného obstarávania hospodárskej súťaži(59), ktoré je potrebné rešpektovať v rámci článku 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18(60), ak verejný obstarávateľ, ako v tomto prípade provincia Noord‑Holland, v rámci kritérií na vyhodnotenie ponúk udeľuje body za to, že výrobky, ktoré sa majú dodávať, majú značky z oblastí biologickej produkcie a spravodlivého obchodu. Tým sa totiž znevýhodňujú podniky, ktoré majú vo svojom sortimente tovar z biologickej výroby a zo spravodlivého obchodu, pričom pre tento tovar nemajú značku. Potenciálnym uchádzačom musí zostať možnosť dokázať, že ich tovar úplne vyhovuje kritériám na vyhodnotenie ponúk stanoveným verejným obstarávateľom, hoci má inú značku než značku stanovenú verejným obstarávateľom alebo nemá žiadnu značku.

123. V tejto súvislosti treba zamietnuť námietku Holandska, podľa ktorej značky „EKO“ a „Max Havelaar“ v súvislosti s „prísadami“, ktoré sa majú dodávať, nepredstavovali záväzné požiadavky, ale len nezáväzné „želania“ verejnej obstarávateľky, ktoré mali byť odmenené zanedbateľným počtom bodov. Na jednej strane totiž vo verejnom obstarávaní s bodovým hodnotiacim systémom môže o úspechu alebo neúspechu rozhodovať už malý počet bodov. Na druhej strane musia všetky kritériá na zadanie zákazky, aj také, ktoré majú pre verejného obstarávateľa pomerne nízku hodnotu, zodpovedať bez akýchkoľvek výnimiek základným zásadám verejného obstarávania, a to konkrétne zásadám rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie. Uvedené zásady sa podľa ustálenej judikatúry musia dodržiavať v každom štádiu verejného obstarávania.(61)

124. Celkovo treba preto konštatovať porušenie článku 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18. Tretí žalobný dôvod Komisie je dôvodný.

C –    Druhý žalobný dôvod: údajný odkaz na udržateľné nákupy a spoločensky zodpovedné správanie ako kritérium výberu účastníkov

125. Druhý žalobný dôvod Komisie sa opiera o článok 2, článok 44 ods. 2 a článok 48 ods. 1 a 2 smernice 2004/18, v ktorých sú stanovené jednak zásada transparentnosti verejného obstarávania (článok 2) a jednak podmienky posudzovania spôsobilosti podnikateľov verejným obstarávateľom (články 44 a 48). Podľa názoru Komisie sa tieto ustanovenia porušili tým, že provincia Noord‑Holland stanovila kritériá a požadovala dôkazy, ktoré, ako tvrdí Komisia, sa všeobecne týkali udržateľného nákupného správania a spoločensky zodpovedného správania potenciálnych uchádzačov.

126. Tento žalobný dôvod sa týka konkrétne bodu 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok, v ktorom provincia Noord‑Holland od potenciálnych uchádzačov požaduje splnenie „kritérií týkajúcich sa trvalo udržateľných nákupov a spoločensky zodpovedného správania“. Okrem toho boli uchádzači v tom istom bode vyzvaní, aby vysvetlili, akým spôsobom spĺňajú „kritériá týkajúce sa udržateľných nákupov a spoločensky zodpovedného správania“, a aby uviedli, ako prispievajú „k zlepšeniu udržateľnosti trhu s kávou a k výrobe kávy, ktorá je zodpovedná z environmentálno‑technického, zo sociálneho a z hospodárskeho hľadiska“(62).

1.      Prvá časť druhého žalobného dôvodu: údajne neprípustné požiadavky na preukázanie technickej spôsobilosti uchádzačov (článok 48 ods. 1 v spojení s ods. 2 smernice 2004/18)

127. Prvá časť druhého žalobného dôvodu sa špeciálne venuje požiadavkám na preukázanie technickej spôsobilosti uchádzačov. Podľa názoru Komisie provincia Noord‑Holland v zozname zadávacích podmienok so svojimi tvrdeniami o udržateľnom nákupnom správaní a spoločensky zodpovednom správaní potenciálnych uchádzačov prekročila úzky rámec, ktorý vymedzuje článok 48 smernice 2004/18 v súvislosti s posúdením a preskúmaním technickej spôsobilosti a odbornej spôsobilosti hospodárskych subjektov.

128. Ako však správne poznamenalo Holandsko, táto časť druhého žalobného dôvodu spočíva na nesprávnom pochopení bodu 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok. Požiadavky, ktoré tam boli stanovené pre potenciálnych uchádzačov, sa totiž vôbec netýkajú ich technickej a odbornej spôsobilosti. Naopak, ako vyplýva už z nadpisu bodu 4.4.4, ide o „kvalitatívne požiadavky“ v súvislosti s dodávkami, ktoré sa majú poskytovať.

129. Tento dojem potvrdzuje aj pohľad na celkový kontext, v ktorom sa bod 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok nachádza. Bod 4.4 zoznamu zadávacích podmienok má nadpis „Požiadavky spôsobilosti/minimálne požiadavky“, čo poukazuje na to, že tam nejde len o spôsobilosť potenciálnych uchádzačov (resp. o ich technickú alebo odbornú spôsobilosť) – ako napríklad v bode 4.4.3, ktorý je venovaný skúsenosti uchádzačov –, ale aj o iné aspekty. K týmto iným aspektom patrí napríklad odpoveď na otázku relevantnú v tejto veci, ako potenciálny uchádzač zamýšľa splniť požiadavky udržateľnosti a spoločensky zodpovedného správania (bod 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok).

130. Preto sporný bod 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok na rozdiel od názoru Komisie vôbec nespadá do pôsobnosti článku 48 ods. 1 a 2 smernice 2004/18, a teda ho nemožno posudzovať podľa tohto ustanovenia.

131. Pre prípad, že by Súdny dvor toto ustanovenie smernice napriek tomu chcel uplatniť, nebránilo by takej podmienke zákazky, akou je bod 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok.

132. Je pravda, že článok 48 smernice 2004/18 nesporne obsahuje taxatívny výpočet dôkazov technickej spôsobilosti, ktoré môžu verejní obstarávatelia od hospodárskych uchádzačov žiadať.(63)

133. Svojimi „kvalitatívnymi požiadavkami“ z bodu 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok sa však provincia Noord‑Holland mohla oprieť o jedno z ustanovení článku 48 ods. 2 smernice 2004/18, a to o písm. c), ktoré na preukázanie technickej spôsobilosti dodávateľa výslovne stanovuje „opi[s]… opatrení… na zabezpečenie kvality“. Na to správne poukázalo Holandsko.

134. Preto je námietka týkajúca sa porušenia článku 48 smernice 2004/18 nedôvodná.

2.      Druhá časť druhého žalobného dôvodu: údajne neexistujúca súvislosť požiadaviek na spôsobilosť uchádzačov s predmetom zákazky (článok 44 ods. 2 smernice 2004/18)

135. Druhá časť druhého žalobného dôvodu sa opiera o článok 44 ods. 2 smernice 2004/18. V zásade toto ustanovenie uvádza, že verejní obstarávatelia môžu stanoviť určité minimálne požiadavky týkajúce sa spôsobilosti potenciálnych uchádzačov, pokiaľ súvisia s predmetom zákazky a pokiaľ sú vzhľadom na tento predmet primerané.(64)

136. Komisia považuje článok 44 ods. 2 smernice 2004/18 za porušený, pretože údaje v zozname zadávacích podmienok týkajúce sa udržateľného nákupného správania a spoločensky zodpovedného správania potenciálnych uchádzačov podľa jej názoru nesúvisia s predmetom spornej verejnej zákazky na dodanie tovaru, ale naopak, týkajú sa všeobecnej nákupnej politiky hospodárskych subjektov.

137. Túto námietku nemožno považovať za uznanú len preto, že sa Holandsko proti nej v konaní pred podaním žaloby bránilo pomerne vlažne.(65) Podľa ustálenej judikatúry totiž neexistuje žiadne procesné pravidlo, ktoré by od členského štátu vyžadovalo, aby už počas konania pred podaním žaloby v rámci konania o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ predložil všetky argumenty na svoju obhajobu.(66) V konaní pred Súdnym dvorom sa Holandsko v každom prípade vehementne bránilo proti námietke porušenia článku 44 ods. 2 smernice 2004/18.

138. Žalobný dôvod týkajúci sa porušenia článku 44 ods. 2 smernice 2004/18 však nie je oprávnený ani vecne. Jednak v prípade sporného bodu 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok, ako už bolo uvedené, nejde o požiadavku spôsobilosti alebo technickej spôsobilosti potenciálnych uchádzačov(67), takže článok 44 smernice 2004/18 nie je vôbec uplatniteľný. Okrem toho nemožno hovoriť ani o tom, že bod 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok nemá dostatočnú súvislosť s predmetom zákazky.

139. Predmetom zákazky – v rozsahu relevantnom v prejednávanej veci – bolo dodávanie kávy, čaju a iných „prísad“ do kávových automatov, pričom verejná obstarávateľka výslovne zdôraznila záujem o „udržateľné“ produkty, ktoré mali jednak mať biologický pôvod a jednak pochádzať zo spravodlivého obchodu. Takéto požiadavky, ako už bolo vysvetlené v rámci prvého žalobného dôvodu, slúžia čiastočne na opis výrobných vlastností tovaru, ktorý sa má dodávať (environmentálne vlastnosti v zmysle článku 23 smernice 2004/18), čiastočne na opis iných podmienok realizácie zákazky (sociálne záujmy v zmysle článku 26 smernice 2004/18).

140. Keďže preto udržateľnosť a šetrnosť k životnému prostrediu hrali dôležitú úlohu pre priebeh spornej verejnej zákazky, nemožno verejnej obstarávateľke zakázať, aby sa potenciálnych uchádzačov pýtala, akým spôsobom spĺňajú „kritériá týkajúce sa udržateľných nákupov a spoločensky zodpovedného správania“, a aby od nich žiadala uviesť, ako prispievajú „k zlepšeniu udržateľnosti trhu s kávou a k výrobe kávy, ktorá je zodpovedná z environmentálno-technického, zo sociálneho a z hospodárskeho hľadiska“.

141. Je úplne legitímne, ak verejný obstarávateľ potenciálnych uchádzačov žiada o informáciu, ako zamýšľajú dosiahnuť ciele verejnej zákazky, ktoré stanovil. Na rozdiel od názoru Komisie pritom v prvom rade nejde o všeobecnú nákupnú politiku potenciálnych uchádzačov, ale naopak, o ich správanie pri obstarávaní tovaru v súvislosti s konkrétnym tovarom, ktorý sa má dodávať, teda kávou, čajom a ďalšími „prísadami“.(68)

142. Preto je námietka porušenia článku 44 ods. 2 smernice 2004/18 takisto nedôvodná.

3.      Tretia časť druhého žalobného dôvodu: údajné porušenie všeobecnej požiadavky transparentnosti (článok 2 smernice 2004/18)

143. V tretej časti druhého žalobného dôvodu napokon Komisia subsidiárne vznáša námietku porušenia všeobecnej požiadavky transparentnosti zakotvenej v článku 2 smernice 2004/18.(69)

144. V podstate je cieľom tejto základnej zásady európskeho práva verejného obstarávania zabezpečiť absenciu rizika uprednostňovania a svojvôle zo strany obstarávateľa. Vyžaduje, aby všetky podmienky a podrobnosti verejného obstarávania boli v oznámení alebo v zozname zadávacích podmienok jasne, presne a jednoznačne formulované, aby všetci priemerne informovaní uchádzači pri uplatnení primeranej obozretnosti chápali ich presný význam a mohli ich vykladať rovnako a aby bol verejný obstarávateľ schopný skutočne posúdiť, či ponuky uchádzačov spĺňajú kritériá, ktoré platia pre relevantnú zákazku.(70)

145. Komisia namieta, že požiadavky v bode 4.4.4 zoznamu zadávacích podmienok sú príliš všeobecné a príliš nepresne formulované.

146. Tento názor zastávam aj ja. Zo sporného bodu zoznamu zadávacích podmienok nie je dostatočne jasné, aký druh vysvetlení ani aký druh dôkazov verejná obstarávateľka od potenciálnych uchádzačov požaduje. Z formulácií zvolených provinciou Noord‑Holland okrem toho s istotou nevyplýva, čo sa presne myslí tým, keď sa spomínajú „udržateľné nákupy a spoločensky zodpovedné správanie“, ako aj príspevok „k zlepšeniu udržateľnosti trhu s kávou a k výrobe kávy, ktorá je zodpovedná z environmentálno‑technického, zo sociálneho a z hospodárskeho hľadiska“.

147. V tomto prípade by bol potrebný presnejší opis toho, čo provincia Noord‑Holland očakávala od potenciálnych uchádzačov. Provincia sa napríklad mohla opýtať na prípadné zmluvné ustanovenia týkajúce sa spravodlivého obchodu a biologickej výroby, ktoré potenciálni uchádzači prípadne uzatvorili so svojimi dodávateľmi. Provincia mohla potenciálnych uchádzačov aj vyzvať, aby oznámili, aké opatrenia prijali na kontrolu dodržovania týchto podmienok.

148. Námietka Holandska, že koncept udržateľnosti definovali viaceré medzinárodné organizácie, bola v každom prípade príliš nepodložená na to, aby mohla vyvrátiť žalobný dôvod o nedodržaní transparentnosti.

149. Z toho vyplýva, že treba konštatovať porušenie článku 2 smernice 2004/18. Tretia časť tretieho žalobného dôvodu Komisie je teda dôvodná.

D –    Zhrnutie

150. Celkovo možno konštatovať, že podľa smernice 2004/18 je vo verejnom obstarávaní úplne prípustné zohľadniť ekologické a sociálne záujmy, čo výslovne zahŕňa v podmienkach zákazky aj použitie odkazov na značky z oblastí životného prostredia a spravodlivého obchodu.

151. Verejný obstarávateľ však nemôže požadovať, aby tovar, ktorý sa mu má dodávať, mal konkrétnu značku, ale musí pripustiť iné značky aj iný tovar bez akejkoľvek značky, pokiaľ sú ich environmentálne vlastnosti a podmienky, za ktorých boli vyrobené a obchodovalo sa s nimi, rovnocenné s požiadavkami stanovenými verejným obstarávateľom.

152. Okrem toho verejný obstarávateľ nesmie pri zadávaní svojej zákazky zohľadňovať všeobecnú nákupnú politiku uchádzačov, ale len ich nákupné správanie vzhľadom na konkrétne výrobky, ktoré sa majú dodávať. Ak verejný obstarávateľ od uchádzačov vyžaduje informácie a dôkazy o udržateľnosti ich výrobkov a obchodnej politiky, musí mať táto požiadavka dostatočnú súvislosť s predmetom zákazky a musí byť konkrétne sformulovaná.

153. V prejednávanom prípade provincia Noord‑Holland splnila tieto pravidlá len čiastočne. V podmienkach spornej verejnej zákazky na dodávanie tovaru z roku 2008 porušila tri ustanovenia práva Únie: článok 2, článok 23 ods. 6 a článok 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18. Naopak nemožno konštatovať porušenie iných ustanovení namietaných Komisiou, konkrétne článku 23 ods. 8, článku 44 ods. 2, ako ani článku 48 ods. 1 a 2 smernice 2004/18.

VI – Trovy

154. Podľa článku 69 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z nich znáša vlastné trovy konania. Toto ustanovenie je okrem iného uplatniteľné vtedy, ak účastníci mali úspech len v časti predmetu konania.

155. Na základe vyššie uvedených úvah mala Komisia v prejednávanej veci úspech v prvej časti prvého žalobného dôvodu, tretej časti druhého žalobného dôvodu a v treťom žalobnom dôvode; naopak nemala úspech v druhej časti prvého žalobného dôvodu a v prvej a druhej časti druhého žalobného dôvodu.

156. Vzhľadom na to sa mi zdá primerané rozhodnúť tak, aby každý z účastníkov znášal vlastné trovy konania.(71)

VII – Návrh

157. Na základe vyššie uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol takto:

1.      Holandské kráľovstvo si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zmlúv, tým, že provincia Noord‑Holland v roku 2008 v postupe o udelení verejnej zákazky na dodávanie a prevádzkovanie kávových automatov:

–        porušila článok 23 ods. 6 smernice 2004/18, keď záväzne stanovila, že káva a čaj, ktoré sa majú dodávať, musia mať značku „EKO“ alebo značku, ktorá sa zakladá na porovnateľných kritériách,

–        v zadávacích podmienkach v rozpore s článkom 2 smernice 2004/18 sformulovala nejasné „kvalitatívne požiadavky“ pre potenciálnych uchádzačov vzhľadom na „udržateľné nákupy a spoločensky zodpovedné správanie“ a

–        v rámci kritérií na vyhodnotenie ponúk v rozpore s článkom 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18 stanovila body za to, ak budú mať „prísady“, ktoré sa majú dodávať, značku „EKO“ a/alebo „Max Havelaar“ alebo značku, ktorá sa zakladá na tých istých kritériách.

2.      V ďalšej časti sa žaloba zamieta.

3.      Každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.


1 –      Jazyk prednesu: nemčina.


2 – Ú. v. ES L 134, s. 114; Mim. vyd. 06/007, s. 132.


3 – Ú. v. EÚ, 2008, s. 158‑213630.


4 –      Časť II.1.5 oznámenia.


5 – Časť III.1.4 oznámenia.


6 – Časť IV.2.1 oznámenia.


7 – „Offerteaanvraag ‚Koffieautomaten‘“ z 11. augusta 2008 (zn.: PNH‑45096).


8 – Oznámenie o verejnom obstarávaní (Ú. v. EÚ, 2008, s. 250‑333033).


9 – Názov „Max Havelaar“ pochádza podľa údajov holandskej vlády z názvu známej knihy v holandskej literatúre Max Havelaar of de koffieveilingen der Nederlandsche Handelsmaatschappij (Max Havelaar alebo aukcia kávy holandskej obchodnej spoločnosti). Autorom tejto knihy z roku 1859 je Multatuli (pseudonym Eduarda Douwesa Dekkera). Zaoberá sa sociálnymi nedostatkami v súvislosti s pestovaním kávy v bývalej Holandskej Indii (dnes Indonézia) ako dôsledkom holandskej koloniálnej politiky.


10 – Pozri v tejto súvislosti internetovú stránku www.fairtrade.net (naposledy navštívená 25. októbra 2011).


11 – V odpovedi na upozornenie však holandská vláda ešte uznala, že ustanovenia článku 2, článku 23 ods. 6 a článku 53 smernice 2004/18 „neboli rešpektované úplne“. Takáto výpoveď sa však v odpovedi na odôvodnené stanovisko nenachádza.


12 – Pozri v tejto súvislosti zásadné rozsudky z 20. septembra 1988, Beentjes (31/87, Zb. s. 4635, body 28 až 30), a zo 17. septembra 2002, Concordia Bus Finland (C‑513/99, Zb. s. I‑7213, body 53 až 69), ako aj odôvodnenia 1, 5, 29, 33, 44 a 46 smernice 2004/18.


13 – Výkladové oznámenie Komisie zo 4. júla 2001 k právu Spoločenstva vzťahujúcemu sa na verejné obstarávanie a k možnostiam zohľadnenia environmentálnych záujmov pri verejnom obstarávaní [KOM(2001) 274 v konečnom znení, Ú. v. EÚ C 333, s. 12]; výkladové oznámenie Komisie z 15. októbra 2001 k právu Spoločenstva vzťahujúcemu sa na verejné obstarávanie a k možnostiam zohľadnenia sociálnych záujmov pri verejnom obstarávaní [KOM(2001) 566 v konečnom znení, Ú. v. EÚ C 333, s. 27]; oznámenie Komisie zo 16. júla 2008 Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov – „Ekologické verejné obstarávanie“ [KOM(2008) 400 v konečnom znení]; oznámenie Komisie z 5. mája 2009 Rade, Európskemu parlamentu a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru – „Príspevok k trvalo udržateľnému rozvoju: Úloha spravodlivého obchodu a mimovládnych systémov zabezpečenia trvalej udržateľnosti súvisiacej s obchodom“ [KOM(2009) 215 v konečnom znení, s. 10]; oznámenie Komisie z 3. marca 2010: „Európa 2020: Stratégia na zabezpečenie inteligentného, udržateľného a inkluzívneho rastu“ [KOM(2010) 2020 v konečnom znení, s. 18 a 19].


14 – Pozri v tejto súvislosti všeobecný opis zákazky v oznámení o verejnom obstarávaní a v zozname zadávacích podmienok (čiastočne citované v bodoch 15 a 17 týchto návrhov).


15 – Nariadenie (ES) č. 1980/2000 Európskeho parlamentu a Rady zo 17. júla 2000 o revidovanej metóde spoločenstva pri udeľovaní environmentálnej značky (Ú. v. ES L 237, s. 1; Mim. vyd. 15/005, s. 177).


16 – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 66/2010 z 25. novembra 2009 o environmentálnej značke EÚ (Ú. v. EÚ L 27, 2010, s. 1). Toto nariadenie zrušilo s účinnosťou od 19. februára 2010 nariadenie č. 1980/2000.


17 – Pozri v tejto súvislosti vysvetlenie Komisie o zmene bodu 45 v zmenenom návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na dodanie tovaru, verejných zákaziek na služby a verejných zákaziek na práce [KOM(2002) 236 v konečnom znení, Ú. v. ES C 203 E, s. 210, 215, pravý stĺpec]. Po otázke Súdneho dvora sa účastníci konania na tomto bode na pojednávaní zhodli.


18 – Článok 2 a odôvodnenie 2 smernice 2004/18.


19 – Pozri aj poslednú vetu odôvodnenia 29 smernice 2004/18; v tom istom zmysle rozsudok z 29. apríla 2004, Komisia/CAS Succhi di Frutta (C‑496/99 P, Zb. s. I‑3801, bod 111).


20 – V súvislosti s kritériom priemerne informovaného a primerane obozretného uchádzača pozri rozsudky zo 4. decembra 2003, EVN a Wienstrom (C‑448/01, Zb. s. I‑14527, bod 57), a Komisia/CAS Succhi di Frutta (už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 111).


21 – Pozri v tejto súvislosti bod 20 týchto návrhov.


22 – V tomto zmysle – v súvislosti so stanovením hodnoty verejnej zákazky na práce – rozsudok z 18. januára 2007, Auroux a i. (C‑220/05, Zb. s. I‑385, bod 53).


23 – Pozri v tomto zmysle tiež článok 23 ods. 6 poslednú časť vety, ako aj odôvodnenie 29 (najmä jeho piatu vetu) smernice 2004/18.


24 – Rozsudky z 22. júna 1993, Komisia/Dánsko (C‑243/89, Zb. s. I‑3353, bod 30), a zo 6. októbra 2009, Komisia/Švédsko (C‑438/07, Zb. s. I‑9517, bod 53).


25 – V tomto zmysle uznesenie z 27. septembra 2004, UER/M6 a i. (C‑470/02 P, neuverejnené v Zbierke, bod 69), a rozsudok z 21. septembra 2010, Švédsko/API a Komisia (C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, Zb. s. I‑8533, bod 65).


26 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger 2. apríla 1998 vo veci Parlament/Gutiérrez de Quijano y Lloréns (C‑252/96 P, Zb. s. I‑7421, bod 36).


27 – Pozri body 85 až 87 týchto návrhov.


28 – Pozri napríklad rozsudky z 15. februára 2007, Komisia/Holandsko (C‑34/04, Zb. s. I‑1387, bod 49), a z 15. júna 2010, Komisia/Španielsko (C‑211/08, Zb. s. I‑5267, bod 33).


29 – Pozri v tejto súvislosti bod 16 týchto návrhov.


30 – V tomto zmysle už – hoci v súvislosti s environmentálnymi zadávacími kritériami – rozsudky Concordia Bus Finland (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 59 posledná veta a bod 64) a EVN a Wienstrom (už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 66).


31 – Pozri článok 2, ako aj odôvodnenia 2 a 33 smernice 2004/18.


32 – Pozri bod 56 týchto návrhov.


33 – To, aké obchodné podmienky sú primerané, sa okrem toho môže výrazne odlišovať v závislosti od jednotlivých výrobkov a krajín produkcie. Certifikačný úrad, ktorý udeľuje značku Fairtrade, to môže v prípade pochybností posúdiť lepšie a objektívnejšie ako dodávateľ alebo verejný obstarávateľ.


34 – Odôvodnenie 29 smernice 2004/18; v tom istom zmysle rozsudok Beentjes (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 30).


35 – Pozri v tejto súvislosti aj bod 66 týchto návrhov, týkajúci sa značky „EKO“.


36 – Pozri v tejto súvislosti aj bod 65 týchto návrhov, týkajúci sa značky „EKO“.


37 – Pozri v tejto súvislosti bod 67 týchto návrhov.


38 – Pozri body 74 až 81 týchto návrhov.


39 – Pozri v tejto súvislosti bod 16 týchto návrhov.


40 – V tomto zmysle v súvislosti s ustanoveniami, ktoré predchádzali článku 53 ods. 1 písm. a) smernice 2004/18, rozsudky Concordia Bus Finland (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 54); z 18. októbra 2001, SIAC Construction (C‑19/00, Zb. s. I‑7725, bod 35); z 19. júna 2003, GAT (C‑315/01, Zb. s. I‑6351, bod 63), a z 24. januára 2008, Lianakis a i. (C‑532/06, Zb. s. I‑251, bod 29.


41 – V tomto zmysle už rozsudok Concordia Bus Finland (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 55).


42 – Pozri aj štvrtý odsek odôvodnenia 46 smernice 2004/18.


43 – Rozsudky Beentjes (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 19), SIAC Construction (už citovaný v poznámke pod čiarou 40, bod 36), Concordia Bus Finland (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 59), GAT (už citovaný v poznámke pod čiarou 40, bod 64) a Lianakis a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 40, body 29 a 30).


44 – Rozsudky Beentjes (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 26), SIAC Construction (už citovaný v poznámke pod čiarou 40, bod 37), Concordia Bus Finland (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, body 61 a 64) a z 24. novembra 2005, ATI EAC e Viaggi di Maio a i. (ďalej len „ATI EAC“, C‑331/04, Zb. s. I‑10109, bod 21).


45 – V tom istom zmysle už rozsudky Concordia Bus Finland (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 59 posledná veta a bod 64), EVN a Wienstrom (už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 66) a ATI EAC (už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 21).


46 – Tretí odsek odôvodnenia 46 smernice 2004/18; pozri okrem toho odôvodnenie 5 tejto smernice.


47 – Prvý odsek odôvodnenia 46 a odôvodnenie 2 smernice 2004/18; v tom istom zmysle rozsudky Concordia Bus Finland (už citovaný v poznámke pod čiarou 12) a ATI EAC (už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 21).


48 – V rámci prvého žalobného dôvodu považovala Komisia značku „EKO“, ako aj značku „Max Havelaar“ za technické špecifikácie a posudzovala ich podľa článku 23 ods. 6 a ods. 8 smernice 2004/18.


49 – Pozri v tejto súvislosti body 74 až 81 týchto návrhov.


50 – Pozri v tejto súvislosti body 85 až 87 týchto návrhov.


51 – Podobne, hoci v inej súvislosti, rozsudky Beentjes (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 28, o všeobecnej schopnosti uchádzačov zamestnávať dlhodobo nezamestnaných), ako aj EVN a Wienstrom (už citovaný v poznámke pod čiarou 20, body 70 až 72, o schopnosti uchádzačov dodávať elektrinu v množstve čo najviac prekračujúcom množstvo stanovené v zadaní). Pozri okrem toho bod 88 týchto návrhov.


52 – Pozri bod 64 týchto návrhov.


53 – Prvý a druhý odsek odôvodnenia 46 smernice 2004/18.


54 – Pozri v tejto súvislosti bod 56 týchto návrhov.


55 – Pozri v tejto súvislosti bod 28 týchto návrhov.


56 – V čase sporného verejného obstarávania platilo nariadenie Rady (EHS) č. 2092/91 z 24. júna 1991 o ekologickej výrobe poľnohospodárskych výrobkov a príslušných označeniach poľnohospodárskych výrobkov a potravín (Ú. v. ES L 198, s. 1; Mim. vyd. 15/002, s. 39), ktoré bolo neskôr zrušené nariadením Rady (ES) č. 834/2007 z 28. júna 2007 o ekologickej výrobe a označovaní ekologických produktov, ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 2092/91 (Ú. v. EÚ L 189, s. 1).


57 – Pozri bod 27 týchto návrhov.


58 – Prvý a štvrtý odsek odôvodnenia 46 smernice 2004/18.


59 – Odôvodnenie 2 smernice 2004/18.


60 – V tomto zmysle rozsudky Beentjes (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 29); z 26. septembra 2000, Komisia/Francúzsko (C‑225/98, Zb. s. I‑7445, bod 50); Concordia Bus Finland (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, body 63 a 64) a EVN a Wienstrom (už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 69).


61 – Pozri v tejto súvislosti z rozličných oblastí práva verejného obstarávania rozsudky z 25. apríla 1996, Komisia/Belgicko (C‑87/94, Zb. s. I‑2043, bod 54); z 12. decembra 2002, Universale‑Bau a i. (C‑470/99, Zb. s. I‑11617, bod 93); EVN a Wienstrom (už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 56) a ATI EAC (už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 22).


62 – Pozri bod 19 týchto návrhov.


63 – V tomto zmysle aj rozsudky z 10. februára 1982, Transporoute (76/81, Zb. s. 417, body 8, 9 a 15); z 9. júla 1987, CEI (27/86 až 29/86, Zb. s. 3347, bod 9), a z 26. apríla 1994, Komisia/Taliansko (C‑272/91, Zb. s. I‑1409, bod 35), týkajúce sa ustanovení porovnateľných s článkom 48 smernice 2004/18.


64 – Pozri najmä druhý pododsek článku 44 ods. 2 smernice 2004/18.


65 – Komisia cituje zo strany 6 odpovede Holandska na upozornenie, kde Holandsko uznalo, že sporné zadávacie podmienky „nesúviseli výlučne len s predmetom zákazky“.


66 – Rozsudky zo 16. septembra 1999, Komisia/Španielsko (C‑414/97, Zb. s. I‑5585, bod 19), a Komisia/Holandsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 49 in fine).


67 – Pozri v tejto súvislosti body 128 až 130 týchto návrhov.


68 – Pozri v tejto súvislosti moje úvahy o prvom a treťom žalobnom dôvode (najmä body 88 a 109 až 112 týchto návrhov).


69 – Pozri aj odôvodnenia 2 a 39 smernice 2004/18.


70 – Rozsudok Komisia/CAS Succhi di Frutta (už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 111); podobne rozsudky zo 14. októbra 2004, Komisia/Francúzsko (C‑340/02, Zb. s. I‑9845, bod 34), a z 10. decembra 2009, Komisia/Francúzsko (C‑299/08, Zb. s. I‑11587, bod 41), podľa ktorých zásada transparentnosti prikazuje, aby predmet verejnej zákazky, ako aj kritériá na jej zadanie boli jasne stanovené.


71 – V tom istom zmysle napr. rozsudok z 29. apríla 2010, Komisia/Nemecko (C‑160/08, Zb. s. I‑3713, bod 133).