NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 19. júla 2012 (1)
Vec C‑286/11 P
Európska komisia
proti
Tomkins plc
„Kartely – Európsky trh medených tvaroviek a tvaroviek zo zliatin medi – Pokuty – Spoločná a nerozdielna zodpovednosť materskej spoločnosti za konanie jej dcérskej spoločnosti – Pravidlo ne ultra petita – Kvalifikácia žaloby v prvostupňovom konaní – Neobmedzená právomoc Všeobecného súdu – Zohľadnenie všetkých skutkových okolností – Dodržiavanie zásady kontradiktórnosti“
I – Úvod
1. Európska komisia týmto odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu z 24. marca 2011, Tomkins/Komisia(2) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd čiastočne zrušil rozhodnutie Komisie 2007/691/ES z 20. septembra 2006 o konaní podľa článku 81 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.121 – tvarovky)(3) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v súvislosti s kartelom existujúcim od 31. decembra 1988 do 1. apríla 2004, ktorý sa týkal určovania cien a výšky zliav a rabatov, zavádzania mechanizmov koordinácie zvyšovania cien, rozdelenia zákazníkov a výmeny obchodných informácií na európskom trhu s medenými tvarovkami, konkrétne s tvarovkami zo zliatin medi, a znížil sumu pokuty uloženej spoločnosti Tomkins plc (ďalej len „Tomkins“), za zaplatenie ktorej mala spoločnosť spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť so svojou dcérskou spoločnosťou Pegler Ltd (ďalej len „Pegler“).
2. S výslovným odkazom na vec, v ktorej bol v ten istý deň vydaný rozsudok Všeobecného súdu Pegler/Komisia(4) o žalobe podanej dcérskou spoločnosťou spoločnosti Tomkins, v ktorom Všeobecný súd zrušil článok 1 sporného rozhodnutia, kde sa konštatovalo, že Pegler sa na protiprávnom správaní zúčastňovala v období od 31. decembra 1988 do 29. októbra 1993, a znížil pokutu uloženú tejto spoločnosti zo sumy 5,25 milióna eur na 3,4 milióna eur, Všeobecný súd preskúmal závery, ktoré treba z uvedeného rozsudku vyvodiť v súvislosti s materskou spoločnosťou Tomkins.
3. Napriek tomu, že Tomkins popierala účasť spoločnosti Pegler na protiprávnom správaní len v období pred 7. februárom 1989 (a nie až do 29. októbra 1993 ako Pegler), Všeobecný súd skonštatoval, že zodpovednosť spoločnosti Tomkins ako materskej spoločnosti spoločnosti Pegler, ktorá sa na karteli priamo nezúčastňovala, nemôže ísť nad rámec zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti. Všeobecný súd, ktorý usúdil, že predmet žalobného návrhu žaloby o neplatnosť, o ktorej rozhodoval, je rovnaký ako v prípade žaloby, ktorú súbežne podala Pegler, a vylúčil akékoľvek porušenie pravidla ne ultra petita, zrušil v bode 1 výrokovej časti napadnutého rozsudku aj článok 1 sporného rozhodnutia v tom zmysle, že sa týka obdobia od 31. decembra 1988 do 29. októbra 1993, pokiaľ ide o spoločnosť Tomkins, a v bode 2 uvedenej výrokovej časti znížil sumu pokuty uloženej tejto spoločnosti na 4,25 milióna EUR, z čoho 3,4 milióna EUR zaplatí spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Pegler.
4. Komisia na podporu svojho odvolania uvádza päť odvolacích dôvodov založených na porušení pravidla ne ultra petita zo strany Všeobecného súdu, na nesprávnom konštatovaní, že predmet žalôb materskej spoločnosti Tomkins a jej dcérskej spoločnosti Pegler bol rovnaký, na nezohľadnení skutočnosti, že spoločnosť Tomkins je súčasťou podniku, ktorý pripustil, že sa dopustil protiprávneho správania, zo strany Všeobecného súdu na nedostatku odôvodnenia a rozpornosti napadnutého rozsudku a napokon na porušení zásady kontradiktórnosti a práva na spravodlivý proces.
5. Spoločnosť Tomkins navrhuje odvolanie zamietnuť.
6. Po písomných otázkach položených Súdnym dvorom, na ktoré účastníci konania odpovedali v stanovenej lehote, boli prednesy týchto účastníkov konania vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 2. mája 2012.
II – Analýza
7. Už v tejto fáze chcem zdôrazniť, že druhému odvolaciemu dôvodu uvedenému Komisiou treba podľa môjho názoru vyhovieť, z čoho vyplynie čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku. Domnievam sa totiž, že Všeobecný súd v prvostupňovom konaní nesprávne kvalifikoval žalobu spoločnosti Tomkins ako žalobu o neplatnosť, ktorej žalobný návrh má rovnaký predmet ako žalobný návrh žaloby podanej súbežne jej dcérskou spoločnosťou Pegler. Najprv teda preskúmam tento odvolací dôvod. Moja analýza je založená predovšetkým na objasnení žalobných dôvodov uvádzaných spoločnosťou Tomkins na prvostupňovom súde a priebehu prvostupňového konania.
A – O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom konštatovaní, že predmet žaloby materskej spoločnosti Tomkins a žaloby jej dcérskej spoločnosti Pegler bol rovnaký
8. V prvom rade treba uviesť, že v článku 1 sporného rozhodnutia Komisia skonštatovala, že Pegler a Tomkins sa podieľali na porušovaní článku 81 ES v období od 31. decembra 1988 do 22. marca 2001. V dôsledku toho im v článku 2 písm. h) uvedeného rozhodnutia uložila pokutu v sume 5,25 milióna eur, ktorú mala materská spoločnosť Tomkins a dcérska spoločnosť Pegler zaplatiť spoločne a nerozdielne.
9. Pegler a Tomkins podali na Všeobecný súd proti spornému rozhodnutiu samostatné žaloby.
10. Je nesporné, že vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Pegler/Komisia, bol Všeobecnému súdu predložený žalobný návrh, ktorého cieľom bolo zrušenie sporného rozhodnutia a subsidiárne zníženie sumy pokuty uloženej spoločnosti Pegler.
11. Pripomínam, že spoločnosť Tomkins vo svojej žalobe podanej proti spornému rozhodnutiu 15. decembra 2006 navrhovala zrušenie uvedeného rozhodnutia, ako aj zníženie pokuty, ktorú jej Komisia uložila v článku 2 písm. h) sporného rozhodnutia. Na podporu svojej žaloby uviedla spoločnosť Tomkins štyri žalobné dôvody, z ktorých prvé tri sa týkali otázky, či je možné protiprávne správanie spoločnosti Pegler pripísať spoločnosti Tomkins, a štvrtý bol založený na „právnych a skutkových omyloch pri určení výšky pokuty“.(5) Tento žalobný dôvod bol rozdelený na dve časti, z ktorých prvá bola založená na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o zvýšenie pokuty na účely odstrašenia na základe obratu spoločnosti Tomkins, a druhá na nesprávnom určení doby trvania protiprávneho správania spoločnosti Pegler zo strany Komisie.
12. Ako sa uvádza v bode 23 napadnutého rozsudku, 22. decembra 2009 Tomkins zobrala späť prvý, druhý a tretí žalobný dôvod, ako aj prvú časť štvrtého žalobného dôvodu.
13. Všeobecný súd tak mal rozhodnúť len o druhej časti štvrtého žalobného dôvodu, ktorá síce bola založená na nesprávnom určení doby trvania protiprávneho správania, no v rámci žalobného dôvodu zameraného na zníženie pokuty uloženej spoločnosti Tomkins.
14. Keď teda Tomkins zobrala späť časť svojich žalobných dôvodov, Všeobecný súd podľa môjho názoru nemohol usudzovať, že ešte stále rozhoduje o žalobe o neplatnosť, ktorej cieľom je skonštatovanie porušenia v článku 1 sporného rozhodnutia. Naopak, mal vziať na vedomie skutočnosť, že časť žalobného návrhu spoločnosti Tomkins zameraná na zrušenie tohto článku sporného rozhodnutia už nemá podporu v žalobných dôvodoch a že v každom prípade žaloba spoločnosti Tomkins v súlade s článkom 229 ES a s článkom 31 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy(6) navrhuje len to, aby Všeobecný súd uplatnil svoju neobmedzenú právomoc pri určovaní výšky pokuty, ktorú Komisia uložila v článku 2 písm. h) sporného rozhodnutia.
15. Táto kvalifikácia žaloby spoločnosti Tomkins v prvostupňovom konaní, ktorú mal uskutočniť Všeobecný súd, bola nielenže možná, ale aj nevyhnutná.
16. Po prvé neexistovala nijaká prekážka procesnej povahy, ktorá by Všeobecnému súdu bránila skonštatovať, že keď Tomkins zobrala späť väčšinu svojich žalobných dôvodov, táto žaloba sa obmedzuje na návrh, aby Všeobecný súd využil svoju právomoc zmeniť výšku pokuty.
17. V Zmluve o ES síce „žaloba v rámci neobmedzenej právomoci“ nie je uvedená ako samostatný prostriedok nápravy, a teda sa zdá, že výkon neobmedzenej právomoci je podmienený dodržaním lehoty na podanie žaloby o neplatnosť.(7) Návrh na zmenu podaný po uplynutí uvedenej lehoty je v dôsledku toho neprípustný.
18. V prejednávanej veci je však nesporné, že lehota stanovená v článku 230 ES bola dodržaná, keď Tomkins podala 15. decembra 2006 žalobu na Súd prvého stupňa, a až následne zobrala späť svoje žalobné dôvody založené na protiprávnej povahe článku 1 sporného rozhodnutia.
19. Okrem toho po tom, čo Tomkins zobrala späť väčšinu svojich žalobných dôvodov, Všeobecný súd nemal možnosť vyhlásiť takto obmedzenú žalobu spoločnosti Tomkins za neprípustnú jednak preto, že prípustnosť žaloby sa musí posudzovať v čase jej podania(8), a jednak preto, že by bolo nezlučiteľné s riadnym výkonom spravodlivosti, keby sa rozhodlo o neprípustnosti žaloby po tom, čo účastník konania najmä z dôvodov súvisiacich s rýchlosťou justície zobral späť časť žalobných dôvodov, na ktorých je založený jeho žalobný návrh.
20. Z judikatúry napokon vyplývajú situácie, v ktorých bol na Všeobecný súd podaný návrh na zmenu nezávisle od žaloby o neplatnosť a súd Únie v tom nevidel prekážku, v dôsledku ktorej by sa nemohol vyjadriť k dôvodnosti návrhu.(9)
21. Po druhé skutočnosť, že druhá časť štvrtého žalobného dôvodu uvedeného spoločnosťou Tomkins pred Všeobecným súdom sa týkala nesprávneho určenia doby trvania protiprávneho správania, neznamená, že okrem námietok voči výpočtu výšky pokuty obsahovala aj návrh na zrušenie článku 1 sporného rozhodnutia, ktorý konštatoval porušenie článku 81 ES.
22. Je síce pravda, že doba trvania protiprávneho správania je spoločným prvkom konštatovania porušenia podľa článku 81 ES a určenia výšky pokút, ako to stanovuje článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003.
23. Napriek tomu hoci možno pripustiť, že ak sa Všeobecnému súdu navrhne, aby zrušil konštatovanie porušenia článku 81 ES zo strany Komisie, môže z toho hoci aj implicitne vyplývať návrh, aby zrušil alebo znížil pokutu stanovenú Komisiou,(10) opak podľa môjho názoru nie je možný. Ak by sa totiž malo prijať také riešenie, znamenalo by to nadmerné rozšírenie sporu vymedzeného účastníkmi konania.
24. V judikatúre v tomto ohľade možno nájsť aj mnohé veci, v ktorých súd Únie správne preskúmal žalobné dôvody založené na nesprávnych právnych posúdeniach doby trvania protiprávneho správania len na účely zníženia sumy pokuty a tieto nesprávne posúdenia neskúmal v súvislosti s konštatovaním protiprávneho správania zo strany Komisie.(11)
25. Nie som si tým síce istý, ale zdá sa mi, že Všeobecnému súdu išlo o to, aby v týchto dvoch rozsudkoch, a to v napadnutom rozsudku a v už citovanom rozsudku Pegler/Komisia dospel ku konzistentnému riešeniu. Keď totiž zrušil článok 1 sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o účasť spoločnosti Pegler na protiprávnom správaní v období od 31. decembra 1988 do 29. októbra 1993(12), zdá sa mi, že považoval za neprijateľné neurobiť to isté v súvislosti so spoločnosťou Tomkins, lebo sa domnieval, že jej zodpovednosť ako materskej spoločnosti nemôže ísť nad rámec zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti Pegler.(13)
26. Toto úsilie sa síce môže javiť ako oprávnené, no nemôže viesť k tomu, že žaloby, o ktorých rozhoduje prvostupňový súd, budú zbavené svojej podstaty. Bez ohľadu na to, aké dôvody ho k tomu vedú, súdu predovšetkým neprináleží konať namiesto účastníkov konania a usilovať sa napríklad napraviť nedostatky ich žalôb alebo odstrániť ich nekonzistentnosti na úkor právnej istoty ďalších účastníkov konania a nebezpečenstva, že rozsudky budú svojvoľné.
27. Po tretie, ako vyplýva zo žaloby podanej na Všeobecný súd a ako potvrdila spoločnosť Tomkins na pojednávaní pred Súdnym dvorom, skutočnosť, že táto spoločnosť v rámci druhej časti štvrtého žalobného dôvodu navrhla zníženie pokuty, postačuje na potvrdenie záveru, že jej zámerom bolo len uplatnenie neobmedzenej právomoci.
28. Všeobecný súd sa mal teda pridržiavať petitu a konštatovať len to, že uvedená časť žalobného dôvodu môže podporiť len tú časť žalobného návrhu spoločnosti Tomkins, ktorá je zameraná na zníženie pokuty uloženej Komisiou v článku 2 písm. h) sporného rozhodnutia.
29. Napokon, ak spoločnosť Tomkins po tom, čo vzala späť väčšinu svojich žalobných dôvodov, zotrvala len na prvej časti štvrtého žalobného dôvodu založenú, pripomínam, na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o zvýšenie pokuty na účely odstrašenia, je jasné, že Všeobecný súd mohol tento návrh vykladať len ako návrh na vykonanie svojej neobmedzenej právomoci bez predchádzajúceho preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o konštatovanie porušenia článku 81 ES.
30. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že ako uviedla Komisia v druhom odvolacom dôvode, predmet žalobného návrhu spoločnosti Tomkins vo veci T‑382/06 a predmet žalobného návrhu spoločnosti Pegler vo veci T‑386/06 nebol rovnaký, keďže žaloba spoločnosti Tomkins po tom, čo táto spoločnosť zobrala späť väčšinu svojich žalobných dôvodov, už bola zameraná len na zrušenie článku 1 sporného rozhodnutia.
31. Navrhujem teda, aby Súdny dvor zrušil bod 1 výrokovej časti napadnutého rozsudku, ktorým Všeobecný súd zrušil článok 1 sporného rozhodnutia týkajúci sa obdobia od 31. decembra 1988 do 29. októbra 1993, pokiaľ ide o spoločnosť Tomkins.
32. Ďalšie odvolacie dôvody uvedené Komisiou teda nie je potrebné skúmať v tom ohľade, že sú zamerané na zrušenie toho istého bodu výrokovej časti napadnutého rozsudku.
33. Treba ich však preskúmať v tom zmysle, že Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil aj bod 2 výrokovej časti napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd znížil sumu pokuty uloženej spoločnosti Tomkins.
B – O prvom odvolacom dôvode založenom na porušení pravidla ne ultra petita
34. V prvom odvolacom dôvode Komisia uvádza, že právnym subjektom jedného podniku môžu byť uložené rôzne pokuty napriek tomu, že pri určitej časti týchto pokút sa stanoví spoločná a nerozdielna zodpovednosť. Spoločná a nerozdielna zodpovednosť dvoch právnych subjektov jedného podniku tak nemá vplyv na uplatnenie pravidla, podľa ktorého súd nemôže rozhodnúť ultra petita. Na pojednávaní pred Súdnym dvorom Komisia zopakovala svoje stanovisko, podľa ktorého sa zákaz rozhodnúť ultra petita vzťahuje aj na výkon neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu.
35. Všeobecný súd sa navyše podľa Komisie dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol o žalobnom dôvode týkajúcom sa doby trvania protiprávneho správania bez preskúmania právnych tvrdení, ktoré samotná spoločnosť Tomkins uviedla v súvislosti s dátumom začiatku protiprávneho správania, a namiesto toho len odkázal na riešenie prijaté v už citovanom rozsudku Pegler/Komisia.
36. Spoločnosť Tomkins tvrdí, že Všeobecný súd len v súlade so svojou judikatúrou uplatnil svoju neobmedzenú právomoc v súvislosti so sankciami a zohľadnil skutkové okolnosti, ktoré uviedli účastníci konania. Všeobecný súd tak neporušil zákaz rozhodnúť ultra petita a má možnosť zrušiť a/alebo znížiť pokutu.
37. Ja sa domnievam, že odvolaciemu dôvodu uvedenému Komisiou nemožno vyhovieť najmä vzhľadom na to, že pravidlo ne ultra petita, ktoré obmedzuje právomoc súdu na otázky predložené účastníkmi konania, nehrá takmer nijakú úlohu pri výkone neobmedzenej právomoci súdom Únie na základe článku 229 ES.(14)
38. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že neobmedzená právomoc Všeobecnému súdu umožňuje, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti, na základe ktorého môže len zamietnuť žalobu o neplatnosť alebo zrušiť napadnutý akt, tento akt zmenil, čiže aby nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením aj bez zrušenia napadnutého aktu s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti s cieľom zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu.(15)
39. V už citovanom rozsudku Groupe Danone/Komisia tak Súdny dvor zamietol odvolací dôvod založený na údajnom porušení pravidla ne ultra petita, ktorého sa mal Všeobecný súd dopustiť pri zmene podmienok uplatnenia koeficientu na poľahčujúce okolnosti, hoci v tomto smere nebol podaný nijaký návrh, len s odôvodnením, že keďže Všeobecný súd mal posúdiť otázku výšky pokuty, bol v rámci uplatňovania článku 229 ES a nariadenia Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962 Prvého nariadenia implementujúceho články [81] a [82] zmluvy(16), ktoré bolo nahradené nariadením č. 1/2003, oprávnený zrušiť, znížiť alebo zvýšiť pokutu uloženú Komisiou.(17)
40. Toto posúdenie je ľahko pochopiteľné, keď sa funkcia neobmedzenej právomoci chápe ako dodatočná záruka pre podniky, že výšku im uloženej pokuty čo najintenzívnejšie preskúma nezávislý a nestranný súd.(18)
41. Túto kvalifikáciu neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu ako „dodatočnej záruky“ už Súdny dvor potvrdil v rámci vymedzenia rozsahu práva na obhajobu podnikov v konaní pred Komisiou v súvislosti s ukladaním pokút.(19)
42. V kontexte prejednávanej veci môže táto záruka znamenať len to, že keď podniky na Všeobecnom súde spochybňujú sumu pokuty s plným vedomím jej presnej výšky určenej Komisiou, majú možnosť vzniesť akúkoľvek námietku voči výpočtu tejto sumy zo strany Komisie z hľadiska jeho zákonnosti i primeranosti, čím môžu akýmkoľvek prostriedkom obhajoby nad rámec obmedzení vlastných preskúmaniu zákonnosti ovplyvniť názor súdu, pokiaľ ide o primeranú výšku pokuty.(20)
43. Aby však táto funkcia dodatočnej záruky mohla byť účinná, Všeobecný súd musí mať v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 38 týchto návrhov najmä možnosť zohľadniť „všetky skutkové okolnosti“(21) napríklad vrátane okolností, ktoré nastali po vydaní pred ním spochybňovaného rozhodnutia,(22) čo by mu obmedzenia vlastné preskúmaniu zákonnosti v zásade neumožnili.(23)
44. V prejednávanej veci Všeobecný súd nemohol nevziať do úvahy svoje vlastné konštatovania uvedené v už citovanom rozsudku Pegler/Komisia týkajúce sa dcérskej spoločnosti podniku Tomkins, podľa ktorých Komisia nepreukázala, že spoločnosť Pegler sa priamo zúčastňovala na protiprávnom správaní v období od 31. decembra 1988 do 29. októbra 1993. Tieto konštatovania vychádzajúce z listín založených v správnom spise Komisie mali určite povahu skutkových okolností v rámci preskúmania vykonaného v napadnutom rozsudku a Všeobecný súd ich vzhľadom na citovanú judikatúru mohol zohľadniť.
45. Na rozdiel od toho, čo tvrdila Komisia na pojednávaní pred Súdnym dvorom, Všeobecný súd v tomto ohľade nepreskúmal právny dôvod ex offo, čo je podľa rozsudkov Súdneho dvora z 8. decembra 2011(24) zakázané aj v rámci výkonu neobmedzenej právomoci,(25) ale len zohľadnil všetky skutkové okolnosti spisu vrátane vlastných konštatovaní v rámci súbežnej veci týkajúcej sa dcérskej spoločnosti podniku Tomkins, keď posudzoval primeranosť výšky pokuty uloženej spoločnosti Tomkins, ktorú táto spoločnosť uviedla v druhej časti svojho štvrtého žalobného dôvodu.
46. Okrem toho je neúčinná námietka Komisie, podľa ktorej konštatovanie spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločností Tomkins a Pegler Všeobecnému súdu ani pri výkone neobmedzenej právomoci neumožňovalo nedodržiavať pravidlo ne ultra petita. Ako som totiž ukázal, Všeobecný súd v tomto kontexte uvedené pravidlo nemusel dodržiavať.
47. Navrhujem teda zamietnuť prvý odvolací dôvod uvedený Komisiou.
C – O treťom odvolacom dôvode založenom na nezohľadnení skutočnosti, že Tomkins je súčasťou podniku, ktorý pripustil, že sa dopustil protiprávneho správania, zo strany Všeobecného súdu
48. Podľa Komisie, ktorá odkazuje na už citovaný rozsudok Pegler/Komisia, obmedzenie zodpovednosti tejto spoločnosti v súvislosti s protiprávnym správaním vychádza z jej postavenia „spiacej spoločnosti“, a nie z toho, že skupina Tomkins sa na protiprávnom konaní nezúčastnila. Skutočnosť, že Pegler mohla byť nesprávnym adresátom sporného rozhodnutia v rámci skupiny počas určitého obdobia, sa týka len tejto dcérskej spoločnosti a nezbavuje celý podnik zodpovednosti v súvislosti s porušovaním pravidiel hospodárskej súťaže. Všeobecný súd tak nemohol v súlade s právnymi predpismi znížiť sumu pokuty spoločnosti Tomkins za obdobie od 20. januára 1989 do 29. októbra 1993 s uvedením, že „zodpovednosť spoločnosti Tomkins striktne súvisí so zodpovednosťou spoločnosti Pegler“, vychádzajúc pritom z prepojenia, ktoré neexistuje. Striktné prepojenie zodpovednosti materskej spoločnosti a dcérskej spoločnosti v každom prípade nepredstavuje absolútne pravidlo.
49. Úplne súhlasím s tvrdením Komisie, že striktné prepojenie zodpovednosti spoločností Tomkins a Pegler, ktoré skonštatoval Všeobecný súd, nemožno považovať za pravidlo platné vo všetkých situáciách, v ktorých materská spoločnosť nesie zodpovednosť na základe správania svojej dcérskej spoločnosti.
50. Problém však nespočíva v tom a Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nikde neuvádza, že jeho konštatovania by mali mať univerzálnu platnosť.
51. Ako uviedla Tomkins, tento odvolací dôvod sa v skutočnosti obmedzuje na návrh, aby Súdny dvor opätovne preskúmal skutkové konštatovania Všeobecného súdu uvedené nielen v napadnutom rozsudku, ale aj v už citovanom rozsudku Pegler/Komisia, ktorý už má právnu silu rozhodnutej veci, keďže Komisia voči nemu nepodala odvolanie. Samozrejme, v rámci odvolania je takýto návrh neprípustný.(26)
52. Aj keby bol tento odvolací dôvod prípustný, v každom prípade by ho bolo potrebné vyhlásiť za nedôvodný.
53. Z konštatovaní Všeobecného súdu totiž v podstate vyplýva, že v spornom rozhodnutí bola stanovená spoločná a nerozdielna zodpovednosť spoločnosti Tomkins pri platení pokuty len z dôvodu priamej účasti spoločnosti Pegler na protiprávnom správaní. Keďže však Všeobecný súd v už citovanom rozsudku Pegler/Komisia, ako aj v bodoch 37 až 39 napadnutého rozsudku poukázal na to, že v spornom rozhodnutí nie je preukázané, že Pegler, jediný subjekt označený v uvedenom rozhodnutí, sa na protiprávnom správaní priamo zúčastňovala od 31. decembra 1988 do 29. októbra 1993, spoločná a nerozdielna zodpovednosť spoločnosti Tomkins stanovená v spornom rozhodnutí logicky stráca akýkoľvek základ. Všeobecný súd tak mohol v napadnutom rozsudku správne skonštatovať, že zodpovednosť spoločnosti Tomkins nemôže ísť nad rámec zodpovednosti spoločnosti Pegler (bod 38 in fine) alebo že striktne súvisí so zodpovednosťou spoločnosti Pegler (bod 46).
54. Komisia navyše podobne ako v spornom rozhodnutí neuviedla a už vôbec nepreukázala, že na protiprávnom správaní sa od 31. decembra 1988 do 29. októbra 1993 mohol zúčastňovať iný subjekt než Pegler, z čoho by za uvedené obdobie vyplynula zodpovednosť materskej spoločnosti Tomkins za zaplatenie pokuty, ktorá jej v spornom rozhodnutí bola uložená.
55. Navrhujem teda tento odvolací dôvod zamietnuť.
D – O štvrtom odvolacom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia a na rozpornosti napadnutého rozsudku
56. Komisia tvrdí, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený v tom zmysle, že v ňom nie je dostatočne podrobne vysvetlená výnimka z pravidla ne ultra petita, ktorú Všeobecný súd uplatnil po prvý raz. Bod 57 napadnutého rozsudku, ktorý sa týka násobiaceho koeficientu na účely odstrašenia, je okrem toho nekonzistentný a nepresný, keďže Všeobecný súd v ňom vyzýva Komisiu, aby vyvodila dôsledky zo spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti zaplatiť pokutu s ohľadom na spoločnosť Tomkins, skôr než on sám určil výšku pokuty.
57. Tento odvolací dôvod považujem za neúčinný.
58. Pokiaľ ide o prvú výhradu, nemožno jej vyhovieť, lebo, ako som ukázal v predchádzajúcich úvahách, Všeobecný súd v rámci výkonu neobmedzenej právomoci nemá povinnosť dodržiavať pravidlo ne ultra petita.(27)
59. Pokiaľ ide o druhú výhradu, pripomínam, že Všeobecný súd nerozhodol o prvej časti štvrtého žalobného dôvodu uvedeného spoločnosťou Tomkins, ktorá bola založená na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o zvýšenie pokuty na účely odstrašenia, s odôvodnením, že Tomkins túto časť žalobného dôvodu zobrala späť.
60. Z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že námietkam Komisie voči posúdeniu zo strany Všeobecného súdu v súvislosti s touto časťou žalobného dôvodu by bolo potrebné vyhovieť, nemali by nijaký vplyv na zrušenie bodu 2 výrokovej časti napadnutého rozsudku, keďže v tomto bode je stanovená výška pokuty bez pozmenenia výpočtu vyplývajúceho zo sporného rozhodnutia v súvislosti s uvedeným zvýšením pokuty na účely odstrašenia.
61. V dôsledku toho navrhujem štvrtý odvolací dôvod zamietnuť.
E – O piatom odvolacom dôvode založenom na porušení zásady kontradiktórnosti a práva na spravodlivý proces
62. Všeobecný súd podľa Komisie porušil zásadu kontradiktórnosti a právo na spravodlivý proces tým, že jej neposkytol možnosť vyjadriť sa k svojmu zámeru znížiť pokutu uloženú spoločnosti Tomkins len na základe žalobných dôvodov uvedených jej dcérskou spoločnosťou vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Pegler/Komisia.
63. Všeobecný súd sa síce podľa môjho názoru pri posúdení dopustil porušenia procesných pravidiel, toto porušenie však nepovažujem za postačujúce na zrušenie bodu 2 výrokovej časti napadnutého rozsudku.
64. V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa judikatúry zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a na dodržiavanie ktorej musia dohliadať súdy Únie, vo všeobecnosti znamená, že účastníci konania majú právo oboznamovať sa s dôkazmi a pripomienkami predloženými súdu a môžu sa k nim vyjadriť.(28) Súdny dvor tiež v tejto súvislosti uviedol, že by bolo v rozpore so základnou právnou zásadou, keby sa súdne rozhodnutie zakladalo na skutočnostiach alebo listinných dôkazoch, s ktorými sa účastníci konania alebo jeden z nich nemohli oboznámiť a ku ktorým sa preto nemohli vyjadriť.(29) Na splnenie požiadaviek súvisiacich s právom na spravodlivý proces je totiž v konečnom dôsledku potrebné, aby sa účastníci konania mohli kontradiktórne vyjadriť tak k skutkovým okolnostiam, ako aj k právnym skutočnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania.(30)
65. Zásada kontradiktórnosti sa musí vzťahovať na každého účastníka konania pred súdom Únie bez ohľadu na jeho právne postavenie. Preto sa jej môžu dovolávať aj inštitúcie Únie, ak sú účastníkmi takého konania.(31)
66. Súd Únie sa podľa môjho názoru pri výkone neobmedzenej právomoci nemôže vyhnúť dodržiavaniu tejto zásady.
67. Súdny dvor v tomto smere nielenže poukázal na kontradiktórnosť konania pred súdmi Únie aj v súvislosti s výkonom neobmedzenej právomoci podľa článku 229 ES,(32) ale overoval tiež, či Všeobecný súd pri výkone svojej právomoci zmeniť výšku pokuty uloženej Komisiou dodržiava právo na obhajobu, ktorého súčasťou je zásada kontradiktórnosti.(33)
68. Tento postup vychádza z oprávnenej obavy, že výkon neobmedzenej právomoci nesmie viesť k posúdeniu skutkových okolností alebo kritérií, o ktorých účastníci konania nemali reálnu možnosť diskutovať.(34)
69. Ako som už uviedol v predchádzajúcich úvahách týkajúcich sa nepoužiteľnosti pravidla ne ultra petita pri výkone neobmedzenej právomoci Všeobecným súdom, uvedený súd môže pri posudzovaní primeranosti výšky pokút uložených podnikom zo strany Komisie zohľadniť všetky skutkové okolnosti. Medzi tieto okolnosti podľa môjho názoru patria aj vlastné skutkové konštatovania Všeobecného súdu v súvisiacich veciach týkajúcich sa jednotlivých subjektov toho istého podniku, ako je to v prejednávanej veci.
70. Pri výkone tejto právomoci však treba dodržiavať zásadu kontradiktórnosti, no Všeobecný súd toto pravidlo v napadnutom rozsudku porušil.
71. V prvom rade je jasné, že Komisia týmto odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu nevytýka len to, že jej nedal možnosť vyjadriť sa k samotnej zásade zníženia pokuty uloženej spoločnosti Tomkins. Počas konania na Všeobecnom súde totiž mala možnosť diskutovať o tejto problematike, ktorá bola explicitne uvedená v druhej časti štvrtého žalobného dôvodu spoločnosti Tomkins.
72. Na druhej strane je nesporné, že Všeobecný súd pred vyhlásením napadnutého rozsudku v nijakom okamihu nevyzval Komisiu, aby predložila svoje pripomienky ku konštatovaniam uvedeným v jeho už citovanom rozsudku Pegler/Komisia, ktoré sa týkali neexistencie priamej účasti dcérskej spoločnosti na protiprávnom správaní v období od 31. decembra 1988 do 29. októbra 1993, na základe ktorých Všeobecný súd v napadnutom rozsudku znížil pokutu uloženú materskej spoločnosti.(35)
73. Je však nesporné, že konštatovania uvedené v už citovanom rozsudku Pegler/Komisia v súvislosti s dobou trvania účasti dcérskej spoločnosti na protiprávnom správaní mali v napadnutom rozsudku povahu „skutkových okolností, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania“ v zmysle judikatúry uvedenej v bode 64 týchto návrhov.
74. Toto posúdenie však neznamená, že z porušenia zásady kontradiktórnosti vyplýva zrušenie napadnutého rozsudku vo väčšom rozsahu, než som už v týchto návrhoch navrhol, čiže nielen zrušenie bodu 1 výrokovej časti uvedeného rozsudku, ale aj bodu 2.
75. Ako vyplýva z judikatúry(36), Súdny dvor Európskej únie v tomto smere v súlade s článkom 58 Štatútu Súdneho dvora overuje, či sa porušenia procesných pravidiel pred Všeobecným súdom nepriaznivo dotýkajú záujmov odvolateľa.
76. V prejednávanej veci sa toto skúmanie týka otázky, či za predpokladu, že Komisia by mala možnosť predložiť svoje pripomienky v súvislosti s tým, že Všeobecný súd nemôže zohľadniť námietky spoločnosti Pegler týkajúce sa jej účasti na protiprávnom správaní, ktoré boli predložené v súbežnej veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Pegler/Komisia, by tieto pripomienky mohli ovplyvniť zníženie pokuty uloženej spoločnosti Tomkins v napadnutom rozsudku zo strany Všeobecného súdu.
77. Na túto otázku treba podľa môjho názoru odpovedať záporne.
78. Ako som už uviedol pri analýze prvého odvolacieho dôvodu Komisie, Všeobecný súd bol v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci oprávnený zohľadniť vlastné konštatovania uvedené v už citovanom rozsudku Pegler/Komisia v súvislosti s dobou trvania priamej účasti dcérskej spoločnosti na protiprávnom správaní, aby rozhodol o návrhu na zmenu podanom spoločnosťou Tomkins.
79. Ako som už uviedol vyššie v rámci preskúmania tretieho odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd sa navyše nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vzhľadom na osobitné okolnosti veci skonštatoval, že zodpovednosť spoločnosti Tomkins za zaplatenie pokuty uloženej Komisiou nemôže ísť nad rámec zodpovednosti spoločnosti Pegler.
80. V dôsledku toho aj za predpokladu, že Komisia by pred Všeobecným súdom mohla uplatniť tieto právne dôvody, uvedené pripomienky by nemohli mať vplyv na zníženie pokuty stanovenej v napadnutom rozsudku.
81. Za týchto okolností navrhujem zamietnuť piaty odvolací dôvod uvedený Komisiou, ako aj úplne zamietnuť odvolanie v časti, v ktorej sa v ňom navrhuje zrušenie bodu 2 výrokovej časti napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd znížil sumu pokuty uloženej spoločnosti Tomkins z 5,25 milióna eur na 4,25 milióna eur, z čoho 3,4 milióna eur mala zaplatiť spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Pegler.
III – Záver týkajúci sa odvolania
82. Ako som uviedol v bodoch 30 a 31 týchto návrhov, zo všetkých týchto úvah treba podľa môjho názoru vyvodiť záver, že je potrebné vyhovieť druhému odvolaciemu dôvodu uvedenému Komisiou a zrušiť bod 1 výrokovej časti napadnutého rozsudku, ktorým bol zrušený článok 1 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka obdobia od 31. decembra 1988 do 29. októbra 1993, pokiaľ ide o Tomkins.
IV – Preskúmanie návrhu spoločnosti Tomkins
83. Článok 61 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora stanovuje, že ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor zruší rozsudok Všeobecného súdu, môže Súdny dvor sám právoplatne rozhodnúť o veci samej, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.
84. V prejednávanej veci stav konania Súdnemu dvoru určite dovoľuje právoplatne rozhodnúť vo veci. Preskúmať totiž treba len druhú časť štvrtého žalobného dôvodu spoločnosti Tomkins.
85. Ako som už uviedol, v tejto časti žalobného dôvodu sa len navrhuje, aby Všeobecný súd znížil pokutu uloženú spoločnosti Tomkins Komisiou v článku 2 písm. h) sporného rozhodnutia, v dôsledku čoho z nej nemôže vyplynúť zrušenie článku 1 tohto rozhodnutia, v ktorom sa konštatuje protiprávne správanie spoločnosti Tomkins.
V – O trovách
86. Podľa článku 69 rokovacieho poriadku analogicky uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 69 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor trovy konania rozdeliť medzi účastníkov konania, ak mali úspech len v časti predmetu konania, alebo vo výnimočných prípadoch.
87. Keďže odvolanie Komisie má byť úspešné len čiastočne, domnievam sa, že treba uplatniť článok 69 ods. 3 uvedeného rokovacieho poriadku a rozhodnúť, že účastníci konania znášajú vlastné trovy na oboch stupňoch konania.
VI – Návrh
88. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1. Bod 1 výrokovej časti rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 24. marca 2011, Tomkins/Komisia (T‑382/06) sa zrušuje.
2. V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.
3. Európska komisia a Tomkins plc znášajú svoje vlastné trovy konania na oboch stupňoch konania.