NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 9. októbra 2013 (1)
Vec C‑371/12
Enrico Petillo,
Carlo Petillo
proti
Unipol
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunale di Tivoli (Taliansko)]
„Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Smernica 72/166/EHS – Článok 3 – Smernica 84/5/EHS – Článok 1 – Smernica 90/232/EHS – Článok 1a – Právo na náhradu škody – Obmedzenie práva na náhradu škody – Nemajetková ujma“
1. V prejednávanom prípade bol Súdny dvor v podstate požiadaný rozhodnúť, či vnútroštátne ustanovenie, ktoré upravuje výšku náhrady škody, ktorá sa vyplatí za inú než finančnú ujmu alebo škodu na majetku („nemajetková ujma“) v prípade dopravných nehôd, je zlučiteľné s predpismi Európskej únie (ďalej len „EÚ“) o poistení motorových vozidiel.
2. Táto otázka vyvoláva viaceré výkladové otázky vo vzťahu k týmto predpisom EÚ. Riešenie týchto výkladových otázok sa v skutočnosti môže priamo dotknúť viac ako 1 500 000 osôb, ktoré každoročne utrpia ujmu na zdraví v dôsledku nehôd motorových vozidiel v Európskej únii.(2) Okrem toho je výklad týchto predpisov osobitne dôležitý pre poisťovne, keďže poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel predstavuje významnú časť poisťovacej činnosti v Európskej únii.
I – Právny rámec
A – Právny poriadok Únie
3. Článok 3 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti(3) („prvá smernica“) stanovuje:
„1. Každý členský štát prijme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení.
2. Každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že poistná zmluva pokrýva tiež:
– podľa právnych predpisov platných v iných členských štátoch akúkoľvek škodu, ktorá je spôsobená na území týchto štátov,
– akúkoľvek škodu, ktorú utrpeli štátni príslušníci členských štátov počas priamej cesty medzi dvoma územiami, na ktorých platí Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ak neexistuje žiadna kancelária národného poisťovateľa zodpovedného za územie, ktorým sa prechádza; v tomto prípade škoda bude pokrytá v súlade s právnymi predpismi o povinnom poistení platnými v členskom štáte, na území ktorého sa vozidlo obvykle nachádza.“
4. Článok 1 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel(4) („druhá smernica“) upravuje:
„1. Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví.
…“
5. Podľa článku 1a tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel(5) („tretia smernica“):
„Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] pokrýva ujmu na zdraví a škodu na majetku, ktorú utrpia chodci, cyklisti a iní nemotorizovaní užívatelia ciest, ktorí sú v následku nehody s účasťou motorového vozidla oprávnení na náhradu škody v súlade s vnútroštátnym občianskym právom. Tento článok sa nedotýka zodpovednosti za škodu, ani sumy škody.“
6. Prvá, druhá a tretia smernica boli v podstate kodifikované smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti(6), ktorá ich zrušila. Článok 3 smernice 2009/103 nazvaný „Povinnosť poistiť motorové vozidlo“ stanovuje:
„Každý členský štát prijme v súlade s článkom 5 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.
Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku.
Každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že poistná zmluva pokrýva tiež:
a) podľa právnych predpisov platných v iných členských štátoch akúkoľvek škodu, ktorá je spôsobená na území týchto štátov,
b) akúkoľvek škodu, ktorú utrpeli štátni príslušníci členských štátov počas priamej cesty medzi dvoma územiami, na ktorých platí Zmluva, ak neexistuje žiadna kancelária národného poisťovateľa zodpovedného za územie, ktorým sa prechádza; v tomto prípade škoda bude pokrytá v súlade s právnymi predpismi o povinnom poistení platnými v členskom štáte, na území ktorého sa vozidlo obvykle nachádza.
Poistenie uvedené v prvom odseku povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví.“
B – Talianske právo
7. Článok 139 legislatívneho dekrétu č. 209 zo 7. septembra 2005, ktorým sa zavádza kódex súkromného poistenia(7) (ďalej len „kódex súkromného poistenia“) nazvaný „Ujma na zdraví v dôsledku ľahkých zranení“ stanovuje:
„(1) Náhrada ujmy na zdraví v dôsledku ľahkých zranení utrpených pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel a plavidiel sa priznáva vo výške a podľa kritérií stanovených nasledovne:
(a) v prípade trvalej ujmy na zdraví s rozsahom následkov zranenia 9 alebo menej percent sa priznáva náhrada vo výške nerovnomerne sa zvyšujúcej s každým percentuálnym bodom invalidity; táto suma sa vypočíta tak, že sa jednotlivé percentuálne body invalidity vynásobia príslušným koeficientom podľa pravidiel uvedených v odseku 6. Takto stanovená suma sa znižuje narastajúcim vekom poškodeného o 0,5 % za každý rok veku, a to od jedenásteho roku života. Hodnota prvého bodu je 674,78 eura,
(b) v prípade dočasnej ujmy na zdraví sa priznáva náhrada škody vo výške 39,37 eura za každý deň úplnej bezvládnosti; v prípade dočasnej bezvládnosti menej ako 100 % sa za každý deň priznáva náhrada vo výške zodpovedajúcej percentu bezvládnosti uznanej v jednotlivých dňoch.
(2) Na účely odseku 1, ‚ujma na zdraví‘ znamená dočasné alebo trvalé poškodenie telesnej alebo duševnej integrity osoby, ktoré má podľa zistenia posudkového lekára nepriaznivé následky pre každodenné úkony a pre uspokojenie životných a spoločenských potrieb poškodeného, pričom sa neprihliada na prípadný vplyv na jeho schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť.
(3) Na základe spravodlivého a odôvodneného posúdenia subjektívnych podmienok poškodeného môže súd výšku náhrady ujmy na zdraví stanovenú podľa odseku 1 zvýšiť najviac o jednu pätinu.
(4) Schému osobitnej tabuľky poškodení telesnej alebo duševnej integrity v rozmedzí bodov invalidity 1 až 9 ustanoví dekrétom … prezident republiky.
(5) Hodnoty bodov uvedené v odseku 1 sú každoročne valorizované vyhláškou … v závislosti od vývoja indexu vnútroštátnych spotrebiteľských cien pre domácnosti manuálnych a administratívnych pracovníkov zisteného ISTAT.
(6) Na účely výpočtu výšky náhrady škody podľa ods. 1 písm. a) sa pri percentuálnom bode invalidity 1 použije násobiteľ 1,0 pri percentuálnom bode invalidity 2 sa použije násobiteľ 1,1 pri percentuálnom bode invalidity 3 sa použije násobiteľ 1,2 pri percentuálnom bode invalidity 4 sa použije násobiteľ 1,3 pri percentuálnom bode invalidity 5 sa použije násobiteľ 1,5 pri percentuálnom bode invalidity 6 sa použije násobiteľ 1,7 pri percentuálnom bode invalidity 7 sa použije násobiteľ 1,9 pri percentuálnom bode invalidity 8 sa použije násobiteľ 2,1 pri percentuálnom bode invalidity 9 sa použije násobiteľ 2,3.“
II – Skutkový stav, konanie a prejudiciálna otázka
8. Žalobca v konaní vo veci samej, pán Enrico Petillo, sa 21. septembra 2007 stal obeťou dopravnej nehody. Pred Tribunale di Tivoli (Okresný súd, Tivoli) začal súdne konanie proti Unipol Assicurazioni S.p.a. (ďalej len „Unipol“) o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú podľa svojho názoru utrpel v dôsledku dopravnej nehody. Pán Petillo od spoločnosti Unipol požadoval konkrétne sumu vo výške 14 155 eur za nemajetkovú ujmu, avšak Unipol mu na základe kritérií stanovených v článku 139 kódexu súkromného poistenia vyplatila iba 2 700 eur ako náhradu za ujmu tohto druhu.
9. Keďže Tribunale di Tivoli mal pochybnosti o zlučiteľnosti článku 139 kódexu súkromného poistenia s právnym poriadkom Únie, rozhodol sa prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je členský štát so zreteľom na smernice 72/166/EHS, 84/5/EHS, 90/232/EHS a 2009/103/ES, ktoré upravujú povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, oprávnený prijať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá obmedzuje v praxi (z hľadiska výšky náhrady škody) – prostredníctvom zákonom stanovenej povinnosti týkajúcej sa výpočtu výšky škody, len pokiaľ ide o škody spôsobené dopravnými nehodami – zodpovednosť za nemajetkové ujmy, ktorých odškodnenie vyplácajú osoby (poisťovacie spoločnosti), ktoré sú podľa týchto smerníc povinné zabezpečiť povinné poistenie za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel?“
10. Písomné pripomienky v tomto konaní podali Unipol, talianska, nemecká, grécka, španielska, lotyšská a litovská vláda a Komisia.
11. Dňa 29. apríla 2013 Súdny dvor požiadal vnútroštátny súd o určité spresnenia týkajúce sa pôsobnosti článku 139 kódexu súkromného poistenia a súčasne vyzval účastníkov konania, ktorí sa zúčastnili na pojednávaní, aby zaujali stanovisko k odpovedi vnútroštátneho súdu.
12. Tribunale di Tivoli odpovedal na žiadosť Súdneho dvora dňa 23. mája 2013. Prednesy spoločnosti Unipol, talianskej, nemeckej, gréckej, španielskej a lotyšskej vlády, ako aj Komisie boli vypočuté na pojednávaní dňa 3. júla 2013.
III – Rozbor
A – Prípustnosť
13. Unipol a talianska vláda tvrdia, že prejudiciálna otázka je neprípustná, keďže Tribunale di Tivoli neuviedol žiadne dôvody, prečo je pre rozhodnutie vo veci samej potrebná odpoveď Súdneho dvora. Okrem toho Unipol tvrdí, že otázka je neprípustná, keďže podľa jeho názoru neexistuje žiadna pochybnosť o zlučiteľnosti článku 139 kódexu súkromného poistenia s právnym poriadkom Únie.
14. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v prejudiciálnom konaní sa na prejudiciálne otázky vzťahuje prezumpcia relevantnosti. S ohľadom na ducha súdnej spolupráce, na ktorom je založený článok 267 ZFEÚ, Súdny dvor odmietne zodpovedať také otázky iba v určitých konkrétnych situáciách: keď je dostatočne zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiaden vzťah k realite alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové alebo právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené.(8)
15. Nedomnievam sa, že v danom prípade nemá požadovaný výklad žiaden vzťah k realite alebo predmetu sporu vo veci samej. Naopak, vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania objasnil dôvody, na základe ktorých vznáša otázku zlučiteľnosti článku 139 kódexu súkromného poistenia s príslušnými ustanoveniami EÚ a prečo považuje za potrebné predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.
16. Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie uvedené spoločnosťou Unipol o neexistencii akejkoľvek pochybnosti stačí zdôrazniť, že podľa článku 267 ZFEÚ majú vnútroštátne súdy tú najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že vec, ktorú prejednávajú, vyvoláva otázky vyžadujúce výklad alebo posúdenie platnosti ustanovení právneho poriadku Únie potrebných vyriešenie sporu, ktorý im bol predložený. Článok 267 ZFEÚ oprávňuje vnútroštátne súdy – prípadne im ukladá povinnosť – podať návrh na začatie prejudiciálneho konania o jednej alebo viacerých otázkach; je to tiež možné v prípade, ak sa Súdny dvor z vlastného podnetu domnieva, že podstata sporu vyvoláva otázku výkladu alebo neistoty, pokiaľ ide o platnosť právneho poriadku Únie.(9) Skutočnosť, že jeden z účastníkov konania vo veci samej, v tomto prípade Unipol, nemá akúkoľvek pochybnosť o zlučiteľnosti príslušného vnútroštátneho právneho predpisu, nemá vplyv na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
B – Meritórne otázky
17. Vnútroštátny súd svojou otázkou žiada o usmernenie, či je vnútroštátny predpis, akým je článok 139 kódexu súkromného poistenia, zlučiteľný s prvou, druhou a treťou smernicou a so smernicou 2009/103.
18. Úvodom musím podotknúť, že – ako tvrdia viacerí účastníci konania, ktorí podali Súdnemu dvoru pripomienky – z hľadiska ratione temporis je smernica 2009/103 neuplatniteľná na skutkový stav v konaní vo veci samej. K nehode, ktorá nakoniec viedla ku konaniu vo veci samej, totiž došlo v roku 2007. V každom prípade, ako vysvetlím neskôr, nadobudnutie účinnosti smernice 2009/103 neviedlo k žiadnym významným zmenám právneho rámca EÚ, ktorý je uplatniteľný na tento prípad.
19. Domnievam sa, že pred detailným preskúmaním podstaty právnych otázok, ktoré vyvstávajú v tomto konaní, je dôležité zaradiť tieto otázky do správneho právneho a skutkového kontextu. Na tento účel najprv stručne uvediem dôvody, prečo má vnútroštátny súd pochybnosti o zlučiteľnosti článku 139 kódexu súkromného poistenia s právnym poriadkom Únie. Následne uvediem prehľad relevantnej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa prvej, druhej a tretej smernice.
1. Pochybnosti vnútroštátneho súdu
20. Tribunale di Tivoli vysvetľuje, že podľa článkov 2043 a 2059 talianskeho občianskeho zákonníka sa musí v talianskom právnom poriadku, v prípade vzniku mimozmluvnej zodpovednosti, v zásade nahradiť majetková a nemajetková ujma. Corte costituzionale a Suprema Corte di Cassazione dôsledne zdôrazňovali jednotný pojem „nemajetkovej ujmy“ ako zahŕňajúci „každú ujmu v dôsledku poškodenia dôležitých aspektov osobnosti“.(10) Podľa vnútroštátneho súdu však talianske súdy vo svojej bežnej praxi obvykle považujú za nemajetkovú ujmu takú, ktorá zahŕňa rôzne poddruhy škôd: (i) „ujma na zdraví“ („danno biologico“, ktorá znamená poškodenie telesnej alebo duševnej integrity osoby); (ii) „psychickú ujmu“ („danno morale“, ktorá znamená duševné utrpenie spôsobené zranením); a (iii) „zvyšková ujma“ (často uvádzaná ako „danno esistenziale“, čo je kategória, do ktorej patrí ujmu pozostávajúca, vo všeobecnosti povedané, zo zhoršenia schopnosti jednotlivca naplno užívať práva bežne dostupné v slobodnej spoločnosti). Táto kategorizácia sa v kombinácii s ostatnými faktormi používa na určenie primeranej výšky náhrady škody, ktorá sa má zaplatiť poškodenej strane. Vo všeobecnosti nie sú vnútroštátne súdy, ktoré rozhodujú prípad mimozmluvnej zodpovednosti, pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy, viazané žiadnymi zákonnými kritériami.
21. Mimozmluvnú zodpovednosť v dôsledku dopravných nehôd však upravuje kódex súkromného poistenia, ktorý predstavuje lex specialis vo vzťahu k občianskemu zákonníku. Pokiaľ ide konkrétne o nemajetkovú ujmu v prípade dopravných nehôd, ktoré vedú k ľahkej ujme na zdraví, článok 139 kódexu súkromného poistenia stanovuje kritériá, ktoré musia vnútroštátne súdy dodržať pri vyčíslení náhrady za ujmu na zdraví, ktorú zaplatí poisťovateľ zodpovednosti za škodu.
22. Vnútroštátny súd pochybuje, či je článok 139 kódexu súkromného poistenia zlučiteľný s povinnosťou nahradiť akúkoľvek škodu, ako je stanovené v prvej, druhej a tretej smernici. Podľa názoru tohto súdu článok 139 v skutočnosti stanovuje tri významné obmedzenia právomoci vnútroštátneho súdu priznať primeranú náhradu škody spôsobenú v kontexte dopravných nehôd, ktoré majú za následok ľahkú ujmu na zdraví. Po prvé, na rozdiel od ostatných prípadov mimozmluvnej zodpovednosti sú vnútroštátne súdy pri výpočte náhrady škody za „ujmu na zdraví“ povinné rešpektovať špecifické kritériá. Po druhé, táto náhrada škody môže byť prispôsobená osobitným okolnostiam prípadu iba v obmedzenej miere.(11) Po tretie, nezdá sa, že by článok 139 kódexu súkromného poistenia umožňoval priznať akúkoľvek náhradu škody za „psychickú ujmu“, ktorú utrpela poškodená strana (hoci vnútroštátny súd vysvetľuje, že jeho prístup k výkladu tohto ustanovenia nezastávajú všetky talianske súdy).
2. Judikatúra Súdneho dvora
23. Súdny dvor už vo viacerých rozsudkoch vyložil ustanovenia prvej, druhej a tretej smernice, ktoré sú relevantné v danom prípade.
24. Súdny dvor vo svojej judikatúre uviedol, že spoločnými cieľmi prvej, druhej a tretej smernice sú, po prvé, zabezpečenie voľného pohybu tak vozidiel bežne sa nachádzajúcich na území Európskej únie, ako aj osôb v nich prepravovaných a na druhej strane zabezpečenie porovnateľného zaobchádzania s obeťami nehôd spôsobených týmito vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Únie došlo k nehode.(12) Zámerom týchto smerníc však nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátov a podľa súčasného stavu právneho poriadku Únie sú členské štáty stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu uplatniteľnú na dopravné nehody.(13)
25. Na tomto základe Súdny dvor rozlišuje medzi povinnosťou poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, ktorá je definovaná a zabezpečená právnou úpravou EÚ, a rozsahom náhrady škody v prospech poškodených z dôvodu zodpovednosti poistenej osoby za škodu, čo je oblasť v zásade upravená vnútroštátnym právom.(14)
26. Pokiaľ ide o povinnosť zabezpečiť poistné krytie Súdny dvor uviedol, že členské štáty „sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami troch vyššie uvedených smerníc“.(15) Konkrétne článok 3 ods. 1 prvej smernice, spresnený a doplnený druhou a treťou smernicou, spresňuje podľa Súdneho dvora najmä „druhy škôd a okruh tretích osôb ako poškodených z nehôd, na ktorých sa toto poistenie musí vzťahovať“.(16)
27. V súvislosti s oblasťami, ktoré sú v zásade upravené vnútroštátnymi právnymi predpismi o zodpovednosti za škodu, Súdny dvor vyjasnil, že členské štáty „musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právny poriadok Únie“. V tomto ohľade Súdny dvor spresnil, že „vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách, nemôžu odňať [prvej, druhej a tretej smernici] ich potrebný účinok“.(17)
28. Súdny dvor tieto zásady uplatnil v prípadoch, ktoré sa týkali vnútroštátnych ustanovení vylučujúcich alebo obmedzujúcich náhradu škody na základe prispenia poškodeného nehody k vzniku ujmy. V rozsudku Ambrósio Lavrador Súdny dvor rozhodol, že prvej, druhej a tretej smernici by sa odňal potrebný účinok, ak „by na základe prispenia poškodeného k vzniku ujmy vnútroštátna právna úprava definovaná na základe všeobecných a abstraktných kritérií zbavovala poškodeného práva na náhradu škody prostredníctvom povinného poistenia vozidla alebo by takéto právo neprimerane obmedzovala“.(18) Podobne v rozsudku Candolin a i., a v rozsudku Farrell, Súdny dvor odmietol ako nezlučiteľnú s týmito smernicami vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá umožňuje odmietať alebo neprimerane obmedzovať odškodnenie cestujúceho prostredníctvom povinného poistenia proti zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom.(19)
29. V tomto kontexte sa teraz budem zaoberať otázkou predloženou vnútroštátnym súdom.
3. O prejudiciálnej otázke
30. Ako bolo vysvetlené vyššie, zdá sa, že vnútroštátny súd zastáva názor, že článok 139 kódexu súkromného poistenia je nezlučiteľný s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice. Komisia tento názor tiež zastáva v určitej miere.
31. Naopak, Unipol a všetky vlády, ktoré predložili pripomienky v tomto konaní, sa domnievajú, že ustanovenie, ako je článok 139 kódexu súkromného poistenia, je zlučiteľné s právnym poriadkom Únie. Podľa ich názoru toto ustanovenie iba upravuje rozsah náhrady škody, ktorá má byť poskytnutá poškodeným z nehôd motorových vozidiel, čo je oblasť, ktorá je upravená vnútroštátnymi predpismi.
32. Domnievam sa, že na zodpovedanie prejudiciálnej otázky je potrebná dvojfázová právna analýza.
33. V prvom rade treba preskúmať, či je článok 139 kódexu súkromného poistenia zlučiteľný s povinnosťou poskytnúť poistné krytie podľa článku 3 ods. 1 prvej smernice, doplnenej druhou a treťou smernicou. Aj keď by to tak bolo, ostáva v druhej fáze určiť, či článok 139 kódexu súkromného poistenia odníma prvej, druhej a tretej smernici ich účinok tým, že zbavuje poškodených práva na náhradu škody alebo takéto právo neprimerane obmedzuje.
34. Následne uvediem, prečo sa rovnako ako Unipol a vlády, ktoré podali pripomienky v tomto konaní, domnievam, že ustanovenie, akým je článok 139 kódexu súkromného poistenia, je zlučiteľné s prvou, druhou a treťou smernicou.
a) Je článok 139 kódexu súkromného poistenia zlučiteľný s článkom 3 ods. 1 prvej smernice?
35. Ako bolo uvedené vyššie, Súdny dvor dôsledne rozhodol, že prvá, druhá a tretia smernica požadujú, aby členské štáty zabezpečili, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením a špecifikovali okrem iného druhy škôd, na ktoré sa toto poistenie musí vzťahovať.
36. Preto si viem predstaviť dva spôsoby, ako by článok 139 kódexu súkromného poistenia mohol byť v rozpore s touto zásadou. Po prvé, ak by mal vylúčiť z povinného poistenia druh škody, ktoré musia byť podľa týchto smerníc pokryté. Po druhé, ak by dovoľoval abstraktnú možnosť získať náhradu za tento druh škody a súčasne obmedzoval túto možnosť na náhradu škody od vodiča (alebo vlastníka vozidla), čím by úplne alebo čiastočne vylúčil náhradu škody od poisťovateľa.
i) Vylúčenie určitých druhov škôd z poistného krytia
37. V prvom rade som názoru, že nemajetková ujma musí patriť medzi tie druhy škôd a ujmy na zdraví, ktoré musia byť kryté povinným poistením. Členský štát teda nemôže in toto vylúčiť z poistného krytia akúkoľvek náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli poškodení z dopravnej nehody.
38. „Nemateriálnou ujmou“ mám na mysli, všeobecne povedané, škody, ktoré nesúvisia s aktívami, bohatstvom a príjmom osoby, a ktoré, ako také, nemožno objektívne vyčísliť s ohľadom na trhovú cenu alebo hodnotu.(20)
39. Na úvod by som zdôraznil, že sa javí ako skoro univerzálne uznávaná zásada, že ujma, ktorú fyzická osoba môže utrpieť ako výsledok protiprávneho konania inej fyzickej osoby, a ktorá sa musí nahradiť, môže v zásade tiež zahŕňať ujmu, ktorá presahuje rámec čistej finančnej ujmy.
40. Podľa môjho vedomia táto zásada existuje vo veľkej väčšine právnych systémov členských štátoch, hoci s veľkými rozdielmi týkajúcimi sa výrazov používaných na označenie tohto pojmu a jeho presného rozsahu, podmienok, ktoré musia byť splnené, ako aj výšky náhrady škody.(21) Okrem toho je ustálenou judikatúrou, že v právnom poriadku Únie zahŕňa škoda, ktorá sa musí nahradiť Európskou úniou v prípadoch mimozmluvnej zodpovednosti, nemajetkovú ujmu.(22) Veľmi široký pojem škody alebo ujmy na zdraví, ktorú treba nahradiť v prípade protiprávnych konaní, zahrňujúci nemajetkovú ujmu, je tiež všeobecne akceptovaný v medzinárodnom práve verejnom.(23)
41. Nakoniec pôvod tejto zásady možno vysledovať až do najstarších objavených právnych textov, minimálne pokiaľ ide o náhradu ujmy na zdraví. Napríklad dobre známy Chammurapiho zákonník (ďalej len „zákonník“), babylonská právna kodifikácia z doby okolo roku 1772 pred n. l., obsahoval rozsiahle ustanovenia o náhrade ujmy na zdraví. Účelom týchto ustanovení bolo potrestať osobu zodpovednú za spôsobenie ujmy na zdraví a súčasne poskytnúť náhradu škody poškodenému a jeho rodine.(24) Staroveké rímske právo uplatňovalo podobné zásady. Zákon dvanástich tabúľ pochádzajúci z obdobia 451 až 449 pred n. l. tak upravoval rôzne druhy náhrady ujmy na zdraví, ktorá musela byť poskytnutá poškodeným. Neskorší Lex Aquilia de Damno z roku 286 pred n. l. tieto zásady ďalej prehĺbil. Dôležité je, že žaloba podaná poškodenou osobou proti osobe zodpovednej za škodu vychádzala z pocitu rozhorčenia, a nie z hospodárskej straty, a následná náhrada škody tak mohla byť poskytnutá nie len za finančnú stratu, ale tiež za bolesť a psychickú alebo telesnú ujmu.(25)
42. Na naše účely nie je potrebné sa hlbšie zaoberať historickým pôvodom dnešných občianskoprávnych predpisov o zodpovednosti za škodu. Chcel som zdôrazniť, že od počiatku našej civilizácie pretrváva názor, že protiprávne konania môžu viesť k vzniku škody, ktorá sa musí nahradiť, a ktorá ide nad rámec obyčajnej škody na majetku alebo peňažnej straty. To platilo predovšetkým vtedy, keď bola škoda spojená s fyzických a psychickým utrpením.
43. Zásada náhrady škody za nemajetkovú ujmu sa v priebehu času vyvíjala a dnes sa stala široko akceptovateľnou a má veľký význam. Predstava, že osoba, ktorá sa stala obeťou protiprávneho správania inej osoby, má právo na náhradu akejkoľvek utrpenej škody a to bez ohľadu na to, či boli poškodené záujmy majetkovej alebo nemajetkovej povahy a či je možné alebo nie objektívne určiť ich hospodársku hodnotu, je v dnešnej spoločnosti pevne zakotvená.
44. Príkladom je súčasná prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). ESĽP obvykle priznáva náhradu škody za „majetkovú“ a „nemajetkovú“ ujmu, ktorú sťažovatelia utrpeli v dôsledku porušenia svojich základných práv, a to predovšetkým na základe článku 41 Európskeho dohovoru o ľudských právach,(26) pričom nemajetková ujma je často významnejšia, ako peňažná škoda.(27)
45. Bolo by trochu zvláštne, ak by prvá, druhá a tretia smernica pripúšťali akékoľvek okolnosti, za ktorých by členské štáty mohli vylúčiť z poistného krytia druh škody, ktorá je uznávaná ako zasluhujúca ochranu prakticky vo všetkých súčasných právnych systémoch, a to na vnútroštátnej aj nadnárodnej úrovni, ako aj podľa všeobecných zásad medzinárodného práva.
46. Za tejto situácie považujem pojmy použité v týchto nástrojoch za dostatočne široké na to, aby zahrňovali aj nemajetkovú ujmu. Článok 3 ods. 2 prvej smernice stanovuje, že členské štáty musia prijať všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečili, že poistná zmluva takisto pokryje „akúkoľvek škodu“, ktorá bola spôsobená.(28) Podobne článok 1 druhej smernice stanovuje, že poistenie uvedené v článku 3 ods. 2 prvej smernice „povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví“. Podobná terminológia je tiež použitá v článku 1a tretej smernice.
47. Význam prídavného mena „akákoľvek“, ktoré bližšie určuje podstatné meno „škoda“ v článku 3 ods. 2 prvej smernice, je v jeho anglickom znení podľa mňa ten, že tieto pojmy musia byť vykladané široko. Aj v prípade, že sa prídavné meno „akákoľvek“ nenachádza v iných jazykových verziách toho istého ustanovenia, zdá sa, že tieto sú formulované skôr všeobecne.
48. Okrem toho sa pojem „ujma na zdraví“ uvedený v článku 1 druhej smernice a v článku 1a tretej smernice nevyhnutne týka telesnej a duševnej integrity poškodených.(29) Každé narušenie tejto integrity musí byť kompenzované, a to nezávisle od akýchkoľvek negatívnych hospodárskych dôsledkov, ktoré vznikli poškodeným v dôsledku nehody. Ako uvádza generálny advokát Jääskinen vo svojich návrhoch vo veci Haasová a Drozdovs, z porovnania rôznych jazykových verzií týchto ustanovení, ako aj travaux préparatoires predovšetkým k druhej smernici, sa javí, že tieto oprávňujú tento výklad.(30)
49. V tomto kontexte by som chcel tiež zdôrazniť, že v prípadoch, keď bol Súdny dvor požiadaný o výklad obdobných pojmov uvedených v iných legislatívnych nástrojoch EÚ alebo v medzinárodných dohovoroch, ktorých je Európska únia signatárom, Súdny dvor vždy zvolil výklad týchto pojmov, ktorý sa tiež vzťahuje na nemajetkovú ujmu.(31)
50. V rozsudku Leitner vyložil Súdny dvor pojem „škoda“ uvedený v článku 5 smernice Rady z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb(32) tak, že sa vzťahuje na nemajetkovú ujmu. Súdny dvor vychádzal z doslovného výkladu tohto ustanovenia, ako aj z teleologického výkladu smernice.(33) V rozsudku Walz(34) vnútroštátny súd žiadal spresnenie, či pojem „škoda“, ktorý je základom článku 22 ods. 2 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu („Montrealský dohovor“(35)), ktorý stanovuje obmedzenia zodpovednosti leteckého dopravcu za škodu vzniknutú okrem iného v dôsledku straty batožiny, sa musí vykladať tak, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú ujmu. Súdny dvor skúmal pojem škody s prihliadnutím na pravidlá všeobecného medzinárodného práva a otázku zodpovedal kladne.(36) V rozsudku Sousa Rodríguez a i.(37) Súdny dvor dospel k rovnakému záveru pri výklade pojmu „ďalšia náhrada“ uvedeného v článku 12 nariadenia (ES) č. 261/2004(38) (ďalej len „nariadenie o právach cestujúcich v leteckej doprave“). Súdny dvor rozhodol, že pojem „ďalšia náhrada“ treba vykladať tak, aby umožnil vnútroštátnym súdom priznať náhradu škody, ktorá zahŕňa nemajetkovú ujmu.(39)
51. Súdny dvor v rozsudku Veedfald(40) skutočne rozhodol, že povinnosť výrobcov nahradiť poškodeným škodu spôsobenú chybnými výrobkami podľa článku 1 smernice Rady z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky(41) sa nevzťahuje na nemajetkovú ujmu, „ktorej náhrada je upravená výhradne vnútroštátnym právom“.(42) Smernica 85/374 však, na rozdiel od vyššie skúmaných prípadov a na rozdiel od dotknutých právnych nástrojov, stanovuje výslovné pravidlo o nemajetkovej ujme. Článok 9, ktorý definuje pojem „škoda“ na účely tejto smernice, stanovuje: „v zmysle tohto článku by nemali byť dotknuté vnútroštátne právne predpisy vzťahujúce sa na škody nehmotného charakteru“.
52. Preto sa domnievam, že znenie prvej, druhej a tretej smernice a skoršia judikatúra Súdneho dvora podporujú široký výklad pojmu „škoda“. Okrem toho existujú tri ďalšie úvahy, ktoré podľa môjho názoru, takisto podporujú tento záver.
53. V prvom rade, podľa piateho odôvodnenia druhej smernice a štvrtého odôvodnenia tretej smernice, je jedným z cieľov prvej, druhej a tretej smernice zabezpečiť, aby poškodení z nehôd spôsobených motorovými vozidlami získali „primeranú náhradu škody“ a „porovnateľné zaobchádzanie“ bez ohľadu na to, kde v Európskej únii príde k nehode.(43) Ak by členským štátom bolo umožnené vylúčiť z poistného krytia tak dôležitý druh škody, ťažko by bolo zaobchádzanie s obeťami nehôd vozidiel v Európskej únii „porovnateľné“ a náhrada škody by nie vždy bola „adekvátna“. V závislosti od toho, kde by prišlo k dopravnej nehode, by sa druh a výška poskytnutej náhrady škody značne líšili.
54. V druhom rade, zámerom normotvorcu Únie bolo poskytnúť ochranu poškodeným z nehôd motorových vozidiel ako osobitne zraniteľnej kategórii osôb,(44) pričom by tento cieľ bolo možné dosiahnuť len ťažko, ak by sa niektorým poisťovateľom dovolilo obmedziť rozsah svojho krytia iba na škodu na majetku.
55. V treťom rade, taký rozdiel v zaobchádzaní medzi poisťovateľmi by mohol mať negatívny dopad na riadne fungovanie vnútorného trhu. Žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy sú často podávané v konaniach týkajúcich sa dopravných nehôd a môžu zahŕňať značné finančné čiastky. Významná nerovnosť medzi poisťovateľmi pôsobiacimi v rôznych častiach vnútorného trhu EÚ, pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu, ktorá by mohla týmto poisťovateľom vzniknúť, by mohla spôsobiť skreslenie hospodárskej súťaže na poistnom trhu.(45)
ii) Obmedzenie solidárnej zodpovednosti poisťovateľa
56. Pokiaľ ide o druhé možné porušenie uvedené v bode 36 vyššie by som chcel uviesť, že z existujúcej judikatúry celkom jasne vyplýva, že členský štát nemôže vylúčiť alebo obmedziť zodpovednosť poisťovateľov za škody v takom rozsahu, že náhrada škody (celá alebo jej časť) sa musí vymáhať priamo od vodiča alebo majiteľa vozidla.
57. To by v skutočnosti znamenalo obmedzenie poistného krytia, čo je v zjavnom rozpore so zásadou, že povinné poistenie musí poškodeným z nehôd spôsobených vozidlami umožniť, aby získali náhradu akejkoľvek škody, ktorú utrpeli, a to až do výšky súm stanovených v prvej, druhej a tretej smernici.(46) Generálny advokát Mengozzi v súvislosti so smernicou 2009/103 uviedol, že táto smernica „vychádza z myšlienky, že poisťovateľ je v zásade vždy povinný vyplatiť poškodeným náhradu škody, ibaže by išlo o niektorý z výnimočných prípadov, ktorý je v nej výslovne uvedený“.(47) Domnievam sa, že toto tvrdenie platí aj vo vzťahu k prvej, druhej a tretej smernici. Chcel by som dodať, že tieto smernice sa tiež zakladajú na myšlienke, že poisťovateľ je povinný v zásade odškodniť poškodených v celej výške náhrady škody, a to v medziach a za podmienok stanovených v prvej, druhej a tretej smernici.
58. Z toho dôvodu Súdny dvor EZVO dospel v rozsudku Nguyen k záveru, že nórske ustanovenia obmedzujúce rozsah náhrady nemajetkovej ujmy tak, že sa jej poškodení môžu domáhať od vodiča, a ktoré vylučujú jej náhradu z povinného poistného krytia, nie sú zlučiteľné s prvou, druhou a treťou smernicou.(48)
iii) Prejednávaný prípad
59. S prihliadnutím na vyššie uvedené sa domnievam, že článok 139 kódexu súkromného poistenia smernice žiadnym zo spôsobov opísaných vyššie neporušuje povinnosť zabezpečiť poistné krytie podľa článku 3 ods. 1 prvej smernice.
60. Na jednej strane je zrejmé, že článok 139 kódexu súkromného poistenia in toto nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nehodami motorových vozidiel. Odsek 2 tohto ustanovenia v podstate uvádza, že druh upravenej škody sa týka „poškodenia telesnej alebo duševnej integrity osoby, ktoré má … nepriaznivé následky pre každodenné úkony a pre uspokojenie životných a spoločenských potrieb poškodeného, pričom sa neprihliada na prípadný vplyv na jeho schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť“.
61. Na druhej strane vnútroštátny súd uvádza, že poškodený nemôže žiadať dodatočnú náhradu priamo od poistníka na základe iných vnútroštátnych právnych ustanovení. To znamená, že poistné krytie odzrkadľuje dôležité povinnosti zodpovednosti. Ako potvrdila talianska vláda na pojednávaní, cieľ článku 139 kódexu súkromného poistenia je iba vyčísliť rozsah náhrady nemajetkovej ujmy poskytovanej poškodeným, a nie obmedziť zodpovednosť poisťovateľov vo vzťahu k poškodeným z nehôd vozidiel prenesením časti tejto zodpovednosti na poistené osoby.(49)
62. Na základe týchto dôvodov som toho názoru, že ustanovenie, akým je článok 139 kódexu súkromného poistenia, nie je nezlučiteľný s povinnosťou zabezpečiť poistné krytie podľa článku 3 ods. 1 prvej smernice, zmenenej a doplnenej druhou a treťou smernicou.
b) Odníma článok 139 kódexu súkromného poistenia prvej, druhej a tretej smernici ich účinok?
i) Všeobecné pripomienky
63. Ďalší krok mojej právnej analýzy sa v tomto prípade zaoberá otázkou, či ustanovenie, akým je článok 139 kódexu súkromného poistenia, odníma prvej, druhej a tretej smernici ich účinok tým, že zbavuje poškodených práva na náhradu škody alebo takéto právo neprimerane obmedzuje.
64. Ako bolo uvedené vyššie, všeobecné pravidlá a zásady upravujúce zodpovednosť poisťovateľov, ako aj rozsah náhrady škody, ktorú majú tieto podniky zaplatiť poškodeným, sú skutočne záležitosti upravené vnútroštátnym právom.(50) Okrem toho je zrejmé, že členské štáty musia v tejto právnej oblasti disponovať značnou mierou rozhodovacej právomoci.
65. Treba mať na pamäti, že napriek určitým spoločným znakom sú niektoré aspekty práva týkajúceho sa protiprávnych konaní v rôznych členských štátoch upravené úplne odlišným spôsobom. Príslušné vnútroštátne právne predpisy môžu byť v skutočnosti založené na súbore hmotnoprávnych a procesných zásad, ktoré sa odlišujú, okrem iného, podľa právnej tradície každej krajiny. V tejto súvislosti netreba zdôrazniť, že pravidlá týkajúce sa protiprávnych konaní sú celkom zásadné pre súkromnoprávne systémy členských štátov. Normotvorca EÚ jasne uviedol, že prináleží členským štátom upraviť tieto otázky a úmyselne sa rozhodol nevykonať harmonizáciu v tejto oblasti. Súdny dvor by tak mal pri rozhodovaní o otázkach týkajúcich sa tejto oblasti starostlivo zvážiť dopad na tieto systémy ako celok.
66. Príslušné vnútroštátne ustanovenia sa teda považujú za nezlučiteľné s právnym poriadkom Únie iba vtedy, pokiaľ je povinnosť poskytnúť poistné krytie zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, ktorá je definovaná a zaručená prvou, druhou a treťou smernicou, teoreticky zabezpečená, ale nie v skutočnosti. Inak povedané, právny poriadok Únie bráni použitiu vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa zodpovednosti v súvislosti dopravnými nehodami iba v prípade, že tieto pravidlá ohrozujú účinnosť systému zavedeného týmito smernicami.
ii) Prejednávaný prípad
67. Otázky vznesené vnútroštátnym súdom v súvislosti s článkom 139 kódexu súkromného poistenia sú v podstate trojaké: po prvé, je členský štát oprávnený stanoviť zákonné kritériá, ktoré sú záväzné pre vnútroštátne súdy pri určovaní rozsahu škody spôsobenej nehodou vozidla? Po druhé, je v dôsledku kritérií stanovených v článku 139 kódexu súkromného poistenia neprimerane obmedzená náhrada škody, ktorá sa má poskytnúť poškodeným? Po tretie, môže toto neprimerané obmedzenie náhrady škody vyplývať z toho, že vnútroštátny súd údajne nemôže prihliadať na „psychickú ujmu“?
68. Pokiaľ ide o prvú právnu otázku, ktorá bola položená, sa domnievam, že skutočnosť, že sa členský štát, ako Taliansko, rozhodne zaviesť právne predpisy stanovujúce záväzné kritériá pre určenie nemajetkovej ujmy spôsobenej nehodami vozidiel, nie je sama osebe v rozpore so žiadnym ustanovením právneho poriadku Únie.
69. Taliansky normotvorca samozrejme mohol zvoliť iný prístup spočívajúci v tom, že by o výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhodovali vnútroštátne súdy na základe dôkazov predloženými účastníkmi a/alebo na základe spravodlivosti. Tento systém, pokiaľ mi je známe, bol v Taliansku používaný pred prijatím kódexu súkromného poistenia a zdá sa, že vnútroštátny súd ho považuje za vhodnejší.
70. Podľa môjho názoru sú oba spôsoby úpravy z pohľadu právneho poriadku Únie rovnako legitímne. Prvá, druhá a tretia smernica výslovne nenariaďujú žiaden z týchto systémov, ani neuprednostňujú jeden pred druhým. Okrem toho sa zdá, že každý z nich má určité výhody.
71. Hlavná výhoda toho, že sa určenie rozsahu škody úplne ponechá na vnútroštátne súdy, spočíva v tom, že tieto súdy môžu vziať do úvahy všetky okolnosti a osobitné črty prípadu. Je teda pravdepodobné, že poskytnutá náhrada škody tak odzrkadľuje to, čo je v danom čase a na danom mieste z hľadiska peňažnej hodnoty považované za primerané ku škode utrpenej poškodeným.
72. Zavedenie zákonných kritérií, záväzných pre vnútroštátne súdy, má na druhej strane iné výhody a to aj napriek skutočnosti, že nevyhnutne vedie k obmedzeniu rozhodovacej právomoci týchto súdov, čím dochádza k zásahu do ich možnosti stanoviť výšku náhrady škody, ktorú považujú za spravodlivú s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Výška náhrady škody by napríklad mohla byť predvídateľnejšia, čím by sa posilnila právna istota a znížila potreba obrátiť sa na súd. Z rovnakého dôvodu by poisťovne mohli spresniť dlhodobé odhady finančných výdavkov. Také obmedzenie potenciálnych rizík by mohlo mať priaznivý vplyv na výšku poistného účtovaného vlastníkom vozidiel.
73. V tejto súvislosti súhlasím so spoločnosťou Unipol a talianskou vládou, ktoré zdôraznili, že existuje nevyhnutná a priama súvislosť medzi výškou náhrady škody na majetku a utrpenej ujmy na zdraví v dôsledku nehôd motorových vozidiel a výškou poistného všeobecne účtovaného poisťovňami. Legitímny tak môže byť prístup, podľa ktorého členský štát určí a eventuálne ex ante obmedzí výšku peňažnej hodnoty priznávanej za nemajetkovú ujmu takým spôsobom, že poisťovne môžu znížiť svoje poistné, a to v prospech všetkých vlastníkov motorových vozidiel.
74. Domnievam sa, že Súdnemu dvoru neprináleží preskúmať prístup zvolený členskými štátmi v tejto oblasti. Súdny dvor môže iba asistovať vnútroštátnym súdom tak, aby mohli posúdiť, či, in concreto, kritériá stanovené v ustanoveniach, ako článok 139 kódexu súkromného poistenia, nevedú k neprimeranému obmedzeniu náhrady škody poškodeným.
75. To ma vedie k druhej otázke vznesenej vnútroštátnym súdom.
76. V tejto súvislosti musím priznať, že nie je jednoduché stanoviť všeobecné pravidlo alebo zásadu pre overenie, či je alebo nie je určitá výška poskytnutej náhrady škody primeraná utrpenej ujme, keď cieľom je napraviť druh škody, ktorú – ako bolo uvedené vyššie – nemožno objektívne určiť s ohľadom na akýkoľvek trhový ukazovateľ alebo ekonomický činiteľ.
77. Jediná zásada, ktorú možno nájsť v znení prvej, druhej a tretej smernice je zásada „adekvátnosti“ náhrady škody. Piate odôvodnenie druhej smernice stanovuje, že „čiastky, voči ktorým je poistenie povinné, musia pri každej udalosti garantovať adekvátnu náhradu škody bez ohľadu na to, v ktorom z členských štátov došlo k nehode“.
78. Domnievam sa však, že to, čo sa môže považovať za adekvátne alebo vhodné v jednom členskom štáte nemusí tak byť nevyhnutne v inom členskom štáte. To platí osobitne v súvislosti s formami škody, ktoré sa týkajú záujmov osobnej hodnoty pre jednotlivca, a ktoré sa nedajú vyčísliť ako peňažná škoda.
79. Podľa môjho názoru môže byť adekvátnosť náhrady škody v konkrétnom prípade určená iba s ohľadom na konkrétnu hodnotu, ktorú vnútroštátny právny poriadok priznáva dotknutým záujmom jednotlivca. Súdny dvor preto môže veľmi ťažko posúdiť adekvátnosť náhrady nemajetkovej ujmy podľa právneho systému členského štátu.
80. To v prejednávanej veci platí tým skôr, že škoda, ktorú utrpel poškodený, vznikla v dôsledku ľahkej ujmy na zdraví. V tejto súvislosti by som chcel opäť zdôrazniť, že článok 139 kódexu súkromného poistenia upravuje iba výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prípade dopravných nehôd spôsobujúcich ľahké ujmy na zdraví. Iné právne ustanovenia sa uplatnia v prípade nehôd, ktoré spôsobia závažnejšie ujmy na zdraví.
81. Podľa môjho názoru za týchto okolností v spise nič nenaznačuje, že by náhrada škody poskytovaná na základe kritérií stanovených v článku 139 kódexu súkromného poistenia nebola adekvátna. Sumy v ňom stanovené v žiadnom prípade nie sú zanedbateľné alebo minimálne. Náhrada škody, ktorú podľa vnútroštátneho súdu už Unipol poskytla pánovi Petillovi na základe tohto ustanovenia, sa mi nezdá byť zanedbateľná s ohľadom na druh škody opísanej v uznesení vnútroštátneho súdu.
82. Vnútroštátny súd nesúhlasí so skutočnosťou, že tieto kritériá sú odlišné od tých, ktoré boli zakotvené v judikatúre talianskych súdov pre prípady mimozmluvnej zodpovednosti, a ktoré sa netýkajú nehôd motorových vozidiel. To je však nanajvýš otázka, ktorú treba preskúmať podľa vnútroštátneho práva s prihliadnutím, napríklad, na zásadu rovnosti.
83. Mimozmluvná zodpovednosť môže vzniknúť vo výnimočne širokom a rozmanitom rade okolností. V prvej, druhej a tretej smernici sa nenachádza žiadne ustanovenie, ktoré by v zásade bránilo vnútroštátnym zákonodarcom zaviesť osobitné systémy mimozmluvnej zodpovednosti prispôsobenej špecifikám dopravných nehôd.
84. Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch si nemyslím, že by uplatnenie kritérií stanovených v článku 139 kódexu súkromného poistenia viedlo k neprimeranému obmedzeniu náhrady škody poskytovanej poškodeným z nehôd motorových vozidiel.
85. Nakoniec, pokiaľ ide o tretiu právnu otázku vznesenú vnútroštátnym súdom týkajúcu sa tvrdeného neposkytnutia odškodnenia za „psychickú ujmu“ som presvedčený, že ani táto otázka nie je v rámci tejto analýzy relevantná.
86. Vysvetlivky poskytnuté vnútroštátnym súdom, ktoré na pojednávaní potvrdili talianska vláda a Unipol, chápem tak, že medzi talianskymi súdmi existuje istá nezhoda presného významu článku 139 kódexu súkromného poistenia. Niektoré vnútroštátne súdy sa domnievajú, že na „psychickú ujmu“ (pojem trochu podobný tomu, čo je v niektorých právnych systémoch známe ako „bolesť a utrpenie“) sa nevzťahuje náhrada škody stanovená podľa článku 139 kódexu súkromného poistenia. To má za následok, že ďalšia náhrada škody môže byť poskytnutá v prípade, že poškodení riadne preukážu existenciu tejto ďalšej škody. Naopak, podľa iného smeru judikatúry je náhrada „psychickej ujmy“ už vzatá do úvahy v náhrade škody stanovenej v článku 139 kódexu súkromného poistenia, keďže znenie tohto ustanovenia odkazuje na „telesnú alebo duševnú integritu …, ktorá má negatívny vplyv na denné činnosti a sociálnu interakciu v živote poškodenej osoby“.
87. V tejto súvislosti by som chcel iba pripomenúť, že bez ohľadu na to, ktorý výklad vnútroštátneho ustanovenia je správny (čo prináleží rozhodnúť talianskym súdom), stanovia príslušné talianske právne predpisy odškodnenie za poškodenie telesnej alebo duševnej integrity osoby, ktoré vzniklo poškodeným z nehôd, pričom sa neprihliada na prípadný vplyv na schopnosť dotknutej osoby vykonávať zárobkovú činnosť.
88. Preto podľa môjho názoru jedinou skutočnou otázkou je, či možno alebo nemožno túto náhradu škody považovať za „adekvátnu“. V tejto súvislosti nie je relevantné, ako je škoda, ktorá sa má nahradiť, označovaná vo vnútroštátnych právnych predpisoch. Ako bolo uvedené vyššie, podľa môjho názoru nič nenasvedčuje tomu, že by článok 139 kódexu súkromného poistenia stanovil kritériá, ktoré vedú k neprimeranej náhrade nemajetkovej ujmu.
89. Preto som dospel k záveru, že ustanovenie, akým je článok 139 kódexu súkromného poistenia, neodníma prvej, druhej a tretej smernici ich účinok tým, že poškodeným odopiera právo na náhradu škody alebo že takéto právo neprimerane obmedzuje.
C – Posúdenia ratione temporis
90. Nakoniec by som chcel dodať, že odpoveď vnútroštátnemu súdu by sa podľa môjho názoru nelíšila, pokiaľ by sa na prejednávaný prípad uplatňovala smernica 2009/103.
91. Táto smernica iba kodifikuje prvú, druhú a tretiu smernicu v záujme jasnosti a prehľadnosti.(51) Okrem toho, ustanovenia prvej, druhej a tretej smernice, ktoré sú relevantné v danom konaní, neboli zmenené a doplnené významným spôsobom.
92. Najmä článok 1 smernice 2009/103 stanovuje definíciu „poškodeného“, ktorá je zhodná s definíciou stanovenou v článku 1 prvej smernice. Okrem toho, článok 3 smernice 2009/103 stanovuje, že škoda na majetku, ako aj ujma na zdraví, musí byť pokrytá povinným poistením. Nakoniec, odôvodnenie 3 smernice 2009/103 a jej článok 3 potvrdzujú, že „rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ sú v zásade naďalej oblasťami, ktoré patria do pôsobnosti členských štátov.
IV – Návrh
93. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku Tribunale di Tivoli (Taliansko) takto:
Článok 3 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a článok 1a tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel treba vykladať tak, že nebránia vnútroštátnym právnym predpisom, ako je článok 139 legislatívneho dekrétu č. 209 zo 7. septembra 2005, ktorým sa zavádza kódex súkromného poistenia, ktorý stanovuje kritériá vyčíslenia náhrady nemajetkovej ujmy utrpenej poškodenými z nehôd motorových vozidiel, ktorú uhradí poisťovateľ.