NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 24. januára 2013 (1)

Spojené veci C‑457/11, C‑458/11, C‑459/11 a C‑460/11

Verwertungsgesellschaft Wort (VG Wort)

proti

KYOCERA Document Solutions Deutschland GmbH a i.,

Canon Deutschland GmbH,

Fujitsu Technology Solutions GmbH

Hewlett‑Packard GmbH

proti

Verwertungsgesellschaft Wort (VG Wort)

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Bundesgerichtshof (Nemecko)]

„Autorské práva a s nimi súvisiace práva v informačnej spoločnosti – Časová pôsobnosť smernice 2001/29/ES – Právo rozmnožovania – Výnimky alebo obmedzenia – Primeraná kompenzácia – Výraz ‚rozmnožovanie na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky‘ – Rozmnožovanie použitím tlačiarní alebo osobných počítačov – Rozmnožovanie z digitálneho zdroja – Rozmnožovanie použitím súboru zariadení – Dôsledky nepoužitia dostupných technologických opatrení navrhnutých na to, aby sa predchádzalo konaniu alebo obmedzovalo konanie, ktoré nie je povolené – Dôsledky implicitného alebo explicitného udelenia súhlasu na rozmnožovanie“

1.        Smernica 2001/29(2) vyžaduje od členských štátov, aby stanovili, že autori majú výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie ich diel akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti. Členské štáty však môžu v niektorých prípadoch tiež stanoviť výnimky alebo obmedzenia tohto práva, najmä pokiaľ ide o „rozmnožovanie na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky“, a „rozmnožovanie na akomkoľvek médiu vykonané fyzickou osobou pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný“ za predpokladu, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu.

2.        V Nemecku sa primeraná kompenzácia dosahuje tak, že sa vyberá poplatok od osôb, ktoré vyrábajú, dovážajú alebo predávajú zariadenia schopné rozmnožovania. V konaniach vo veciach samých Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) musí rozhodnúť, či by sa mal vyberať poplatok za tlačiarne alebo osobné počítače, ktoré sú schopné rozmnožovania iba vtedy, keď sú pripojené k jednému alebo viacerým ďalším zariadeniam, ako sú skenery, ktoré samy osebe môžu byť predmetom toho istého poplatku. Z tohto dôvodu predložil dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu smernice, ktoré majú objasniť túto záležitosť. Zároveň chce vedieť, aký vplyv má možnosť uplatnenia technologických opatrení na predchádzanie kopírovaniu alebo obmedzovanie kopírovania(3) a explicitné alebo implicitné udelenie povolenia na rozmnožovanie na nárok na primeranú kompenzáciu. Napokon predložil prejudiciálnu otázku týkajúcu sa časovej pôsobnosti smernice.

3.        Tieto otázky, hoci sa na prvý pohľad môžu zdať relatívne priame, v skutočnosti vyvolávajú komplexné otázky týkajúce sa interakcie medzi smernicou a nemeckou právnou úpravou a medzi rôznymi ustanoveniami smernice a nemeckej právnej úpravy.

 Právo EÚ

 Smernica

4.        Článok 2 smernice nazvaný „Právo rozmnožovania“ stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

a)      pre autorov k ich dielam;

…“

5.        Článok 5 ods. 2 okrem iného stanovuje:

„Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:

a)      vo vzťahu k rozmnožovaniu na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky, s výnimkou písaného/tlačeného notového materiálu za podmienky, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu;

b)      vo vzťahu k rozmnožovaniu na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný, za podmienky, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu, v ktorej sa zohľadní uplatnenie alebo neuplatnenie technologických opatrení uvedených v článku 6 na dotknuté dielo alebo predmet ochrany;

c)      vo vzťahu k osobitným prípadom rozmnožovania uskutočneným verejne prístupnými knižnicami, vzdelávacími inštitúciami alebo múzeami alebo archívmi, ktoré sa neuskutočnia pre priamy alebo nepriamy ekonomický alebo komerčný prospech;

…“

6.        Článok 5 ods. 3 okrem iného stanovuje:

„Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práv poskytnutých podľa článkov 2 a 3 v nasledujúcich prípadoch:

a)      použitie na výhradný účel ilustrácie pri vyučovaní alebo vedeckom výskume, pokiaľ je označený prameň vrátane mena autora, ak sa nestane, že to nie je možné a v rozsahu, ktorý je oprávnený nekomerčným účelom, o ktorý ide;

…

n)      použitie na prenos alebo sprístupnenie jednotlivým členom verejnosti na účel výskumu alebo súkromného štúdia prostredníctvom na to určených terminálov v priestoroch inštitúcií uvedených v odseku 2 písm. c) diel alebo iných predmetov ochrany, ktoré nepodliehajú nákupným alebo licenčným podmienkam zahrnutým v ich zbierkach;

…“

7.        Všetky ostatné prípady uvedené v článku 5 ods. 2 a 3(4) sa týkajú nekomerčného používania alebo vo všeobecnosti používania vo verejnom záujme. Podmienka, že nositelia práv musia dostať primeranú kompenzáciu, sa uplatňuje len na situácie uvedené v článku 5 ods. 2 písm. a), b) a e)(5), ale odôvodnenie 36 smernice jasne naznačuje, že členské štáty môžu byť schopné zabezpečiť takúto kompenzáciu, pokiaľ ide o akúkoľvek alebo všetky ostatné nepovinné výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania.(6)

8.        Článok 5 ods. 5 špecifikuje:

„Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“

9.        Je potrebné poznamenať, že ustanovenia článku 5 ods. 5 smernice, často známe ako „trojstupňový test“, v podstate totožne formulujú podmienky stanovené v článku 9 ods. 2 Bernského dohovoru (revízia v roku 1967)(7), článku 13 Dohody TRIPS (1994)(8) a článku 10 ods. 2 Zmluvy WIPO o autorských právach (1996)(9). V kontexte TRIPS tieto tri podmienky interpretovala špeciálna skupina WTO.(10) Veľmi stručne povedané, táto skupina sa domnievala, že tri podmienky sú kumulatívne, že prvá podmienka (niektoré osobitné prípady) vyžaduje, aby obmedzenie alebo výnimka bola jasne definovaná a aby bola striktná, čo sa týka rozsahu a dosahu, že druhá podmienka (nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním) znamená, že výnimka alebo obmedzenie nesmie povoľovať použitia, ktoré konkurujú spôsobom, akými nositelia práv bežne získavajú zo svojho diela hospodársku hodnotu, a že tretia podmienka (neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv) vylučuje akúkoľvek výnimku alebo obmedzenie, ktoré spôsobuje alebo môže spôsobiť neprimeranú ujmu na príjme nositeľa práv.

10.      Podľa článku 6 ods. 3 smernice sa výrazom „technologické opatrenia“ rozumie „akákoľvek technológia, zariadenie alebo súčiastka, ktorá pri bežnom spôsobe použitia je navrhnutá na to, aby predchádzala konaniu alebo obmedzovala konanie vo vzťahu k dielam alebo iným predmetom ochrany, ktoré nie je povolené nositeľom autorského práva alebo akéhokoľvek iného práva súvisiaceho s autorským právom… Technologické opatrenia sa pokladajú za ‚účinné‘, keď je použitie chráneného diela alebo predmetu ochrany kontrolované nositeľom práv uplatnením kontroly prístupu alebo ochranným procesom, ako je šifrovanie, kódovanie alebo iný prenos diela alebo iného predmetu ochrany, alebo kopírovací kontrolný mechanizmus, ktorý má ochranný cieľ“. Článok 6 ako celok v podstate vyžaduje, aby členské štáty priznali nositeľom práv primeranú právnu ochranu proti akýmkoľvek prostriedkom navrhnutým na to, aby obchádzali takéto technologické opatrenia, ktoré nositelia práv môžu dobrovoľne uplatniť alebo ktoré môže byť uplatnené pri vykonávaní opatrení prijatých samotnými členskými štátmi.

11.      Článok 10 smernice je nazvaný „Časová pôsobnosť“. Podľa článku 10 ods. 1 ustanovenia smernice sa uplatňujú vo vzťahu ku všetkým dielam, ktoré budú 22. decembra 2002 chránené právnymi predpismi členských štátov v oblasti autorského práva a s ním súvisiacich práv. Článok 10 ods. 2 stanovuje: „Táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek uzavreté akty a práva nadobudnuté do 22. decembra 2002“.

12.      Podľa článku 13 ods. 1 členské štáty príjmu zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu so smernicou do 22. decembra 2002. Podľa článku 14 smernica nadobudla platnosť dňom jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, čiže 22. júna 2001.

 Rozsudok Padawan

13.      Súdny dvor poskytol výklad ustanovení smernice v rámci viacerých rozsudkov, z ktorých je snáď pre prejednávaný prípad najrelevantnejší rozsudok Padawan(11), ktorý sa zaoberal článkom 5 ods. 2 písm. b), na ktorý sa často odvolávalo ako na výnimku „rozmnožovania na súkromné použitie“.

14.      Uvedený prípad sa týkal poplatku vyberaného v Španielsku za digitálne záznamové médiá(12) v kontexte vnútroštátnej výnimky rozmnožovania na súkromné použitie, teda článku 5 ods. 2 písm. b) smernice. Súdny dvor sa nestotožnil s tvrdením Komisie, že určenie spôsobu financovania primeranej kompenzácie, keďže ho smernica neupravuje, je vecou členských štátov (a to v medziach stanovených predovšetkým základnými právami a všeobecnými právnymi zásadami); že, inými slovami, ich povinnosťou je skôr dosiahnutie stanoveného výsledku než to, aby sa na to použili stanovené prostriedky.(13) Súdny dvor naopak zastával názor, že osoba, ktorá uplatnením výnimky rozmnožovania na súkromné použitie spôsobila nositeľovi práv ujmu, v súvislosti s ktorou má nárok na primeranú kompenzáciu, musí nahradiť túto ujmu financovaním kompenzácie.(14) Súdny dvor teda považoval za nevyhnutnú spojitosť medzi uplatnením poplatku za zariadenia, prístroje a médiá na digitálne rozmnožovanie a ich použitím na rozmnožovanie na súkromné použitie.(15) No vzhľadom na to, že nie je praktické spájať poplatok so skutočným používaním, fyzické osoby sa môžu považovať za osoby, ktoré majú plný prospech z funkcií zariadenia, ktoré im bolo sprístupnené ako súkromným používateľom; teda skutočnosť, že zariadenia sú schopné rozmnožovania, môže odôvodniť uplatnenie poplatku za rozmnožovanie na súkromné použitie.(16) Uplatnenie poplatku bez rozdielu na zariadenia, prístroje a médiá, ktoré nie sú sprístupnené súkromným používateľom a ktoré sú zjavne vyhradené na iné použitie, než je rozmnožovanie na súkromné použitie, je však nezlučiteľné so smernicou.(17)

 Relevantné nemecké právo

15.      § 53 Urheberrechtsgesetz(18) stanovuje určité situácie, v rámci ktorých je odchylne od bežných pravidiel týkajúcich sa autorských práv prípustné rozmnožovať chránený materiál.

16.      Od 13. septembra 2003 umožňoval § 53 ods. 1 UrhG fyzickej osobe zhotoviť si jednotlivé kópie na súkromné použitie na akomkoľvek médiu za predpokladu, že tak nerobí priamo alebo nepriamo na komerčné účely a že originál nebol zhotovený nezákonne – výnimka, ktorá je vo všeobecnosti podobná tej, ktorá je stanovená v článku 5 ods. 2 písm. b); pred uvedeným dátumom sa však táto výnimka neobmedzovala iba na fyzické osoby. Okrem toho osoba, ktorá je oprávnená zhotoviť si kópie, si môže tiež nechať zhotoviť kópie niekým iným aj vtedy, keď sa neuskutočnila platba – podmienka, ktorá nemá žiaden výslovný právny základ v smernici – alebo, od 13. septembra 2003, keď ide o rozmnožovanie na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky – podmienka, ktorá odráža článok 5 ods. 2 písm. a).

17.      § 53 ods. 2 má komplexnejšiu štruktúru. Umožňuje osobám (pričom sa neobmedzuje na fyzické osoby) zhotoviť si alebo si nechať zhotoviť jednotlivé kópie na súkromné použitie: i) na vedecké účely v nevyhnutnom rozsahu; ii) na zaradenie do vlastného archívu osoby v nevyhnutnom rozsahu za predpokladu, že originál táto osoba tiež vlastní; iii) aktuálnych informácií, ak bol originál vysielaný, a iv) článkov a úryvkov zverejnených diel alebo diel, ktoré boli publikované najmenej po dobu dvoch rokov. Tieto výnimky jednoznačne nezodpovedajú ani jednej výnimke stanovenej v smernici: keďže sa neobmedzujú na fyzické osoby, presahujú rámec článku 5 ods. 2 písm. b); keďže sú podmienené používaním na súkromné účely, sú reštriktívnejšie ako pravidlá obsiahnuté v iných odsekoch.

18.      Až do zmeny a doplnenia UrhG v roku 2003 neboli k výnimkám uvedeným v § 53 ods. 2 pridané žiadne ďalšie podmienky. V dôsledku tejto zmeny musela výnimka stanovená v písmene ii) spĺňať aspoň jednu z nasledujúcich podmienok: musí ísť o rozmnožovanie na papieri alebo iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky; rozmnožovanie musí byť výlučne analógové;(19) a/alebo archivovanie musí byť vo verejnom záujme a nesmie byť na komerčné alebo ekonomické účely. Výnimky stanovené v písmenách iii) a iv) museli spĺňať aspoň jednu z prvých dvoch uvedených podmienok.

19.      § 53 ods. 3 UrhG sa opäť týka článkov alebo úryvkov, ako aj kratších diel a povoľuje rozmnožovanie na súkromné použitie (opäť bez toho, aby sa obmedzovalo na fyzické osoby) na účely vzdelávania alebo prípravy na skúšky v zásade v rámci vzdelávacích inštitúcií všetkých druhov. Zdá sa, že jeho obsah čiastočne zodpovedá obsahu článku 5 ods. 2 písm. c) a článku 5 ods. 3 písm. a) smernice.

20.      Podľa § 54a ods. 1 UrhG, keď je povaha diela taká, že možno predpokladať, že bude rozmnožované fotografickým postupom alebo nejakým iným podobným procesom, ktorý má podobné účinky – podmienka, ktorá opäť odráža článok 5 ods. 2 písm. a) smernice – na účely stanovené v § 53 ods. 1 až 3 môže autor požadovať „angemessene Vergütung“(20) od výrobcov, dovozcov alebo distribútorov zariadení „určených na takéto rozmnožovanie“. Podľa § 54g ods. 1 môže autor požadovať od osôb, ktoré sú povinné zaplatiť takúto odmenu, poskytnutie informácií. Podľa § 54h ods. 1 UrhG však môžu predmetnú odmenu alebo poskytnutie predmetných informácií požadovať iba schválené organizácie kolektívnej správy.

21.      Podľa § 54d UrhG a prílohy II k uvedenému zákonu je poplatok za zariadenia uvedené v § 54a ods. 1 stanovený vo výške, ktorá sa pohybuje od 38,35 eura do 613,56 eura v závislosti od počtu kópií, ktoré možno za minútu zhotoviť, a dostupnosti čierno‑bieleho kopírovania; ostatné sumy však možno stanoviť na základe dohody.

 Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky

22.      Verwertungsgesellschaft Wort (ďalej len „VG Wort“) je schválená organizácia kolektívnej správy. Má výhradnú zodpovednosť za zastupovanie autorov a vydavateľov literárnych diel v Nemecku. Z tohto dôvodu je oprávnená požadovať odmenu od výrobcov, dovozcov alebo distribútorov zariadení podliehajúcich povinnosti podľa § 54a ods. 1 UrhG zaplatiť autorom odmenu. Vo svojom vlastnom mene a na účet inej organizácie kolektívnej správy zastupujúcej osoby, ktoré majú práva ku grafickým dielam akéhokoľvek druhu, sa snaží získať kompenzáciu od ostatných účastníkov konania vo veciach samých (ďalej len „dodávatelia“)(21) prostredníctvom poplatku za osobné počítače, tlačiarne a/alebo plotery(22) uvedené na trh v Nemecku v období od začiatku roku 2001 do konca roka 2007. Požadované sumy vychádzajú zo sadzieb, na ktorých sa dohodli dve organizácie kolektívnej správy a ktoré sú uverejnené v Bundesanzeiger (Spolkový vestník).

23.      Dodávatelia predovšetkým tvrdia, že tlačiarne a plotery samy osebe nie sú schopné zhotoviť rozmnoženinu akékoľvek diela. Môžu tak urobiť iba vtedy, keď sú s cieľom vytvoriť obraz diela pripojené k zariadeniu, ktoré používa fotografický postup alebo nejaký iný proces, ktorý má podobné účinky. V dôsledku toho by sa mala kompenzácia vyberať len na takéto zariadenia a nie za tlačiarne alebo plotery. Tento názor je v súlade s predchádzajúcou judikatúrou, v rámci ktorej sa Bundesgerichtshof domnieval, že keď sú zariadenia, ako je skener, počítač a tlačiareň, navzájom prepojené, aby zhotovili kópiu dokumentu, odmena by mala byť splatná iba za zariadenie, ktoré najzreteľnejšie charakterizuje fotografický postup – a tým je skener.

24.      Vnútroštátny súd sa domnieva, že vyvstali ďalšie dve otázky týkajúce sa výpočtu splatnej odmeny. Ak sú technologické opatrenia, ktoré sú navrhnuté na to, aby predchádzali kopírovaniu, k dispozícii, ale neboli použité, alebo ak bolo kopírovanie povolené akýmkoľvek spôsobom, musí sa platiť primeraná kompenzácia, pokiaľ ide o predmetné originály? Okrem toho nie je celkom jasné, od ktorého dátumu a za akých okolností sa musí vnútroštátne právo vykladať v súlade s touto smernicou.

25.      Bundesgerichtshof preto predložil tieto prejudiciálne otázky:(23)

„1.      Má sa pri výklade vnútroštátneho práva smernica rešpektovať aj v prípadoch, ktoré nastali potom, ako smernica 22. júna 2001 nadobudla platnosť, avšak pred dátumom nadobudnutia účinnosti, t. j. pred 22. decembrom 2002?

2.      Ide v prípade rozmnožovania prostredníctvom tlačiarní [alebo osobných počítačov] o rozmnožovanie použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a) smernice?

3.      V prípade kladnej odpovede na druhú otázku: Môžu byť požiadavky, ktoré sú upravené v smernici, na primeranú kompenzáciu za výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania stanoveného v článku 5 ods. 2 a 3 smernice pri zohľadnení základného práva na rovnosť pred zákonom zakotveného v článku 20 Charty základných práv Európskej únie splnené aj v prípade, ak subjektmi, ktoré sú povinné zaplatiť primeranú kompenzáciu(24), nie sú výrobcovia, dovozcovia a predajcovia tlačiarní [alebo osobných počítačov], ale výrobcovia, dovozcovia a predajcovia iného prístroja alebo viacerých iných prístrojov súboru zariadení, ktorý je vhodný na zhotovovanie príslušných rozmnoženín?

4.      Vedie samotná možnosť použitia technologických opatrení podľa článku 6 smernice k zániku podmienky poskytnutia primeranej kompenzácie v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) smernice?

5.      Zaniká podmienka [článok 5 ods. 2 písm. a) a b) smernice] a možnosť (pozri odôvodnenie 36 smernice) primeranej kompenzácie, ak nositelia práv výslovne alebo konkludentne súhlasili s rozmnožovaním svojich diel?“

26.      Písomné pripomienky predložili VG Wort, dodávatelia, Fínska republika, Spolková republika Nemecko, Írsko, Litovská republika, Holandské kráľovstvo, Poľská republika, Španielske kráľovstvo, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 22. októbra 2012, predložili ústne pripomienky VG Wort, Fujitsu, Hewlett Packard, Kyocera, Česká republika, Spolková republika Nemecko, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Komisia.

 Posúdenie

27.      Bundesgerichtshof má pochybnosti o výklade niektorých ustanovení UrhG v súlade s ustanoveniami smernice v rozsahu, v akom takýto výklad vyžaduje právo EÚ. Preto predkladá jednu prejudiciálnu otázku o uplatniteľnosti smernice z hľadiska ratione temporis a štyri prejudiciálne otázky o výklade hmotnoprávnych ustanovení. Keďže je nesporné, že smernica je relevantná, čo sa týka väčšiny obdobia, na ktoré sa vzťahujú spory v konaniach vo veciach samých, najprv sa budem zaoberať vecnými otázkami. Ešte predtým, ako tak urobím, však môže byť užitočné preskúmať niektoré všeobecné body smernice a jej vzťah k nemeckej právnej úprave.

 Úvodné poznámky

 Vzťah medzi preambulou smernice a normatívnou časťou smernice

28.      Charakteristickou črtou smernice je dĺžka jej extrémne podrobnej preambuly, v porovnaní s normatívnou časťou je približne o 40 % dlhšia. V rámci predkladania pripomienok Súdnemu dvoru sa často odvolávalo na niektoré odôvodnenia preambuly a Súdny dvor sa vo svojich rozsudkoch o tieto odôvodnenia v značnej miere opieral.(25)

29.      Z preambuly jasne vyplýva, že normotvorca zamýšľal nielen dosiahnuť čo najväčšiu možnú jednotnosť, ktorá je potrebná pre vnútorný trh,(26) ale aj umožniť prispôsobiť sa novým formám využívania, novým používaniam a technologickému rozvoju.(27) V dôsledku toho existuje určité odôvodnenie prijatia progresívneho, adaptívneho a harmonizujúceho prístupu k výkladu smernice.

30.      Na druhej strane je potrebné pripomenúť, že členským štátom je ponechaná značná diskrečná právomoc a mnoho aspektov nie je harmonizovaných. Napríklad aká výška kompenzácie je primeraná a ako sa má vypočítať? Samotná existencia 20 nepovinných výnimiek alebo obmedzení práva rozmnožovania, z ktorých 17 zahŕňa ďalšiu možnosť voľby primeranej kompenzácie, vôbec nesleduje jednotnosť alebo harmonizáciu, a prakticky sa zdá, že vedie k potláčaniu týchto cieľov. Ak teda normotvorca úmyselne ponechal členským štátom možnosti, zdá sa, že nie je vhodné, aby ich Súdny dvor odňal v mene širšej harmonizácie.

31.      Navyše právna istota je predpokladom akejkoľvek harmonizácie, ktorá sa má dosiahnuť v rámci vnútorného trhu,(28) a progresívny a adaptívny prístup k výkladu neprispieva k najväčšej právnej istote. Ak je vývoj technológie prepojený s vývojom obchodnej praxe, Súdny dvor môže zájsť iba tak ďaleko, aby zabezpečil, aby sa právna úprava vykladala vzhľadom na tento vývoj. To je okamih, kedy je tento vývoj schopný zaručiť iba normotvorca.

32.      Napokon by som rada upozornila na opatrnosť, pokiaľ ide o nadmerné odvolávanie sa na preambulu smernice na rozdiel od normatívnej časti smernice. Je pravda, že pri výklade opatrenia sa musia zohľadniť dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu.(29) Rada by som však poukázala na bod 10 Medziinštitucionálnej dohody o spoločných pravidlách pre kvalitu tvorby legislatívy spoločenstva,(30) v ktorom sa uvádza: „Účelom odôvodnení je uviesť stručné dôvody pre hlavné ustanovenia normatívnej časti bez toho, aby ich kopírovali alebo parafrázovali. Neobsahujú normatívne ustanovenia alebo politické vyhlásenia“. Hoci tieto pravidlá nie sú právne záväzné, je potrebné predpokladať, že inštitúcie, ktoré ich prijali po vzájomnej dohode (Parlament, Rada a Komisia), sa nimi riadia pri tvorbe právnych predpisov.(31)

 Vzťah medzi smernicou a nemeckou právnou úpravou

33.      Smernica predovšetkým chráni základné právo autora udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie jeho diel. Hoci nejde o licenčné dohody, uskutočňuje sa to tak, že autori môžu dojednať odmenu výmenou za povolenie rozmnožovať ich diela. Odôvodnenie 10 smernice stanovuje, že za použitie ich diela musia dostať „primeranú odmenu“.(32)

34.      Členské štáty však môžu pre niektoré alebo všetky taxatívne vymenované výnimky alebo obmedzenia stanoviť právo udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie. V troch z týchto prípadov musia (a v ostatných prípadoch môžu) zabezpečiť, aby autori dostali za takýto zásah do ich práv primeranú kompenzáciu.(33) Z týchto troch prípadov sa prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajú predovšetkým článku 5 ods. 2 písm. a) smernice, ktorý umožňuje výnimku alebo obmedzenie rozmnožovania „na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky“, a článku 5 ods. 2 písm. b), ktorý umožňuje výnimku alebo obmedzenie rozmnožovania „na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný“. Tretia otázka Bundesgerichtshofu však výslovne odkazuje na celý článok 5 ods. 2 a 3, ktorý obsahuje 20 často navzájom sa prekrývajúcich situácií, v rámci ktorých je výnimka alebo obmedzenie práva rozmnožovania prípustná,(34) a problematika piatej otázky (otázka udelenia súhlasu držiteľmi práv) môže byť relevantná pre všetky tieto situácie.

35.      Je potrebné pripomenúť, že ustanovenia článku 5 ods. 2 a 3 sú všetky nepovinné a že možnosť voľby je k dispozícii vo všetkých tých prípadoch, ktoré stanovujú výnimku alebo obmedzenie práva rozmnožovania. Nepovinný charakter výnimiek alebo obmedzení zveruje členským štátom v tejto oblasti určitú slobodu konania, čo sa odráža v preambule smernice, najmä v odôvodneniach 34, 36 až 40, 51 a 52.

36.      Z vyššie uvedeného som vyvodila nasledujúce závery.

37.      Po prvé, výnimka alebo obmedzenie práva rozmnožovania, ktoré zachádza nad rámec toho, čo je povolené jedným alebo druhým z ustanovení článku 5 ods. 2 alebo 3, bude nezlučiteľné so smernicou. Vzhľadom na nepovinnú povahu ustanovení a možnosť zavedenia obmedzenia a nie výnimky však bude opatrenie, ktoré nezachádza až tak ďaleko, zlučiteľné so smernicou. Napríklad členský štát nesmie, na základe článku 5 ods. 2 písm. b), stanoviť výnimku pre všetky rozmnožovania vykonané fyzickou osobou na akomkoľvek médiu, bez ohľadu na účel, pre ktorý bolo vyrobené, pretože by to rozšírilo rozsah pôsobnosti výnimky nad rámec toho, čo je povolené týmto (alebo akýmkoľvek iným) ustanovením. Naopak stále môže na základe článku 5 ods. 2 písm. b) stanoviť výnimku rozmnožovania vykonaného fyzickou osobou len vtedy, ak je na papieri a výhradne na účely súkromného štúdia, pretože rozsah tejto výnimky bude užší ako to, čo je povolené, ale stále plne zahrnutý v rámci toho, čo je povolené.

38.      Po druhé, pri hodnotení zlučiteľnosti vnútroštátneho ustanovenia alebo jeho výkladu vo vnútroštátnom práve so smernicou je potrebné zohľadniť skutočnosť, že rôzne situácie sa navzájom prekrývajú. Smernica nevyžaduje, aby boli vnútroštátne výnimky alebo obmedzenia formulované tak, aby sa v každom prípade zmestili do rámca jednej z 20 situácií uvedených v článku 5 ods. 2 a 3. Vnútroštátna výnimka alebo obmedzenie práva rozmnožovania môžu byť preto zlučiteľné so smernicou dokonca aj vtedy, keď obsahujú prvky z dvoch alebo viacerých ustanovení článku 5 ods. 2 alebo 3. Keďže však nesmú zachádzať nad rámec toho, čo je povolené týmito ustanoveniami, je potrebné dbať na to, aby sa zabezpečilo, aby akákoľvek takáto „hybridná“ výnimka nespájala podmienky tak, aby pokrývali oblasť, ktorá spadá mimo niektorej z tých, ktoré povoľuje smernica.

39.      V tejto súvislosti pripomínam, že definície stanovené v článku 5 ods. 2 písm. a) a b), ktoré sú založené na úplne odlišných – ba dokonca protikladných – kritériách, sa v skutočnosti značne prekrývajú z hľadiska úkonov rozmnožovania, na ktoré sa vzťahujú. Kým definícia stanovená v článku 5 ods. 2 písm. a) je vymedzená, iba pokiaľ ide o prostriedky rozmnožovania a použité médium, definícia stanovená v článku 5 ods. 2 písm. b) sa vzťahuje výlučne na totožnosť osoby, ktorá vykonáva rozmnožovanie, a účely, pre ktoré tak robí.

40.      V dôsledku toho výnimka rozmnožovania vykonaného fyzickou osobou na papieri alebo iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky, pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný – teda vrátane väčšiny súkromného kopírovania materiálu chráneného autorskými právami – bude spadať do pôsobnosti jedného alebo oboch ustanovení. Naopak rozmnožovanie vykonané inou ako fyzickou osobou a iným spôsobom nebude spadať do pôsobnosti žiadneho z ustanovení; musí sa naň vzťahovať iné ustanovenie článku 5 ods. 2 alebo 3, ak má byť akákoľvek výnimka, ktorá sa naň vzťahuje, zlučiteľná so smernicou.

41.      Zdá sa, že § 53 ods. 1 až 3 UrhG, ktorý Bundesgerichtshof a účastníci konania vo veciach samých označili za relevantný na vyriešenie sporov v týchto veciach, sa vzťahuje jednak na oblasti článku 5 ods. 2 písm. a) a b) smernice, ktoré sa prekrývajú, ako aj na oblasti, ktoré sa neprekrývajú. Aspoň čiastočne sa tiež rozširujú na niektoré ďalšie výnimky, ako sú napríklad tie, ktoré sa týkajú vzdelávacích a vedeckých účelov, v súvislosti s ktorými je primeraná kompenzácia nepovinná. § 54a ods. 1 a § 54d, v spojení s prílohou II, zavádzajú jednotný sadzobník poplatkov za zariadenia schopné rozmnožovania chráneného materiálu použitím fotografického postupu alebo za ich ekvivalent, ak nastane niektorá z okolností stanovených v § 53 ods. 1 až 3.(35) Výsledná neexistencia paralelnosti medzi smernicou a UrhG neuľahčuje zistiť, či je výklad UrhG v súlade so smernicou. Ak vnútroštátna právna úprava kombinuje rôzne výnimky, otázka jej zlučiteľnosti so smernicou môže vyvstať dokonca v niektorých prípadoch. (Rada by som dodala, že záležitosť okrem toho komplikuje použitie pojmu „angemessene Vergütung“ v § 54a ods. 1 UrhG, ktorý, ako sa zdá, spôsobuje zámenu s inými pojmami, ako je pojem „fair compensation“ v zmysle smernice.(36))

42.      Pokiaľ sa však poplatok uplatňuje iba na zariadenia, ktoré sú schopné „rozmnožovania na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom… použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky“, všetky predmetné úkony rozmnožovania spadajú do pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. a) smernice dokonca aj vtedy, keď sa na niektoré z nich môžu vzťahovať aj iné výnimky, ako je napríklad výnimka rozmnožovania na súkromné použitie. V dôsledku toho na zabezpečenie jednotnosti musia byť podmienky upravujúce tento poplatok vo všetkých prípadoch v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. a).

 Vzťah medzi poplatkom a primeranou kompenzáciou

43.      Štvrtá a piata otázka sa vo všeobecnosti týkajú vplyvu určitého správania zo strany nositeľov práv – neuplatnenie technologických opatrení, ktoré sú k dispozícii a ktoré sú navrhnuté na to, aby predchádzali kopírovaniu alebo obmedzovali kopírovanie, a implicitné alebo explicitné udelenie súhlasu na kopírovanie – na ich nárok na primeranú kompenzáciu v situácii, na ktorú sa vzťahuje výnimka alebo obmedzenie prijaté v súlade s článkom 5 ods. 2 alebo 3 smernice. Tieto otázky vyvstali v súvislosti s výpočtom výšky poplatku účtovaného za zariadenia, ktorý je určený na financovanie takejto primeranej kompenzácie, a nie v kontexte sporu týkajúceho sa individuálneho nároku nositeľa práv. Otázky však vychádzajú z predpokladu, že účtované sumy budú slúžiť na financovanie kompenzácie nositeľov práv, a preto sa vypočítajú na základe výšky primeranej kompenzácie, ktorá sa má celkovo zaplatiť.

44.      Je však potrebné poznamenať, že v niektorých členských štátoch (hoci zjavne nie v Nemecku) sa poplatky za zariadenia a prázdne médiá používajú nielen na financovanie primeranej kompenzácie držiteľov práv, ale aj na kolektívne alebo kultúrne účely, ako je podpora literárnej, hudobnej či audio‑vizuálnej produkcie.(37)

45.      V prejednávanom prípade otázka vzťahu medzi poplatkami, primeranou kompenzáciou a takýmito kolektívnymi alebo kultúrnymi účelmi nevyvstala, avšak Súdnemu dvoru bola predložená zo strany Oberster Gerichtshofu (Najvyšší súd, Rakúsko) v rámci iného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, o ktorom ešte prebieha konanie.(38) V prejednávanom prípade by nebolo vhodné prejudikovať odpoveď na túto otázku, ale môže byť žiaduce zohľadniť tento aspekt pri posudzovaní otázok v tomto konaní. V rozsahu, v akom sa poplatky vypočítavajú na základe potreby poskytnúť nositeľom práv primeranú kompenzáciu v zmysle smernice, je miera diskrečnej právomoci, ktorú členské štáty môžu mať pri určovaní toho, čo môže predstavovať primeranú kompenzáciu, relevantná – či už sa táto kompenzácia obmedzuje na pokrytie „ujmy“ uvedenej v odôvodnení 35 smernice a v bode 39 a nasl. rozsudku Padawan(39) alebo môže tiež predstavovať všeobecnejší príspevok na kolektívny prospech nositeľov práv.

46.      V ďalšej časti týchto návrhov sa budem zaoberať prejudiciálnymi otázkami predloženými Bundesgerichtshofom, pričom začnem štyrmi hmotnoprávnymi otázkami.

 Druhá otázka: podmienky stanovené v článku 5 ods. 2 písm. a)

47.      Zahŕňa „rozmnožovani[e] na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky“ v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a) smernice rozmnožovanie prostredníctvom tlačiarní alebo osobných počítačov (prípadne ich kombináciou)?

48.      Otázka sa zameriava na rozdiel medzi kópiami pôvodného „analógového“ dokumentu (ide v podstate o kópie, ktoré sú samy osebe na papieri alebo na inom podobnom médiu a ktoré sú kopírované „z analógového originálu na analógovú kópiu“, ako napríklad kópia zhotovená fotografickým postupom) a rozmnoženinami „digitálneho“ dokumentu (ide o kópie, ktoré existujú v elektronickej podobe a ktoré sú vytlačené kopírovaním „z digitálneho originálu na analógovú kópiu“, napríklad tlač z webovej stránky). Pri skúmaní tejto otázky, keďže uvedené spôsoby rozmnožovania sú definované z hľadiska technických kritérií, sa zdá, že je žiaduce ozrejmiť si niektoré pojmy, pokiaľ ide o to, ako predmetné procesy a zariadenia fungujú.(40)

49.      Zhotovenie fotografie vo všeobecnosti spočíva predovšetkým v zachytení určitého obrazu optickými prostriedkami (toho, čo človek v relevantnom okamihu vidí cez objektív fotoaparátu) a uložení tohto výsledku s objektom, ktorý sa následne zobrazí ako obraz. Obraz môže byť dokumentom a v rámci týchto návrhov budem používať výraz „obraz“, ktorý zahŕňa rozmnoženinu akéhokoľvek druhu dokumentu, či už textového alebo grafického.

50.      V prípade tradičnej fotografie sa fotosenzitívny negatívny film vystaví svetlu z reálneho obrazu a po vyvolaní sa použije ako filter na premietanie príslušných obrazov na fotosenzitívny papier, na ktorom sa vytlačia pozitívne kópie. Zachytený a reprodukovaný obraz zodpovedá pohľadu videného cez objektív.

51.      Digitálna fotografia nezachytáva obraz v analógovej podobe, ale prostredníctvom veľmi veľkého počtu obrazových prvkov – pixelov –, ktoré sa líšia farbou a intenzitou. Digitálnu informáciu možno následne preniesť (priamym spojením vrátane bezdrôtového spojenia alebo prostredníctvom prenosného zariadenia, ako je napríklad pamäťová karta) na iné zariadenia, ktoré môžu zobraziť analógový obraz na rôznych typoch médií. Digitálne fotoaparáty možno v dnešnej dobe tiež nájsť na ďalších zariadeniach, vrátane mnohých (možno väčšiny) mobilných telefónoch a „tabletoch“ PC.

52.      V prípade xerografických (teda najmodernejších) kopírok sa jasné svetlo premieta na dokument a odráža na elektrostatický valec, ktorý priťahuje alebo odpudzuje toner (práškový atrament) v závislosti od intenzity svetla dopadajúceho na každú stranu, v dôsledku čoho sa vytvára analógový obraz, ktorý sa potom prenesie na papier. Žiadna so strán, ktoré predložili pripomienky, nespochybnila, a ani sa nezdá, že by akokoľvek bolo možné spochybniť, že takýto proces je „fotografický postup“ alebo „proces, ktorý má podobné účinky“ v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a) smernice.

53.      Skener zachytáva obraz dokumentu (aj z projekcie svetla) vo forme digitálnych informácií, ktoré možno preniesť na iné zariadenie schopné uchovať a/alebo zobraziť analógový obraz na rôznych typoch médií.

54.      Tlačiareň vytvára obrazy z digitálnych informácií, ktoré získava z nejakého iného zdroja, ako je napríklad počítač, digitálny fotoaparát alebo prenosné pamäťové zariadenia (napríklad pamäťová karta, USB flash disk alebo CD‑Rom). Rôzne typy tlačiarní používajú rôzne postupy: pri laserových tlačiarňach sa na valci vytvorí analógový obraz z digitálneho zdroja, ktorý sa potom prenesie na papier, podobne ako je to v prípade xerografických kopírok, kým pri atramentových tlačiarňach sa obraz z digitálneho zdroja vytvorí priamo na papieri. Väčšina tlačiarní vytvára obrazy na rôznych druhoch papiera; niektoré môžu tlačiť na iné médiá, ako je látka alebo priehľadná fólia. Plotery sú v podstate špecializované tlačiarne určené pre určité grafické aplikácie; pôvodne vytvárali obrazy pohybom stylusu na papieri, ale v súčasnosti môžu používať techniky viac podobné tým, ktoré sa používajú pri ostatných tlačiarňach.

55.      Skener a tlačiareň, ak sa používajú spolu, vykonávajú celkovo tú istú funkciu ako kopírka. V niektorých prípadoch môže byť potrebné, aby boli na tento účel obe zariadenia prepojené s počítačom, kým v iných prípadoch môžu byť navzájom prepojené priamo, alebo môže byť potrebné, aby sa informácie prenášali z jedného zariadenia na druhé prostredníctvom prenosného pamäťového zariadenia. Multifunkčné tlačiarne alebo zariadenia „all‑in‑one“ (ďalej len „AIO“) kombinujú funkcie (okrem iného) skenera, tlačiarne a kopírky; majú obmedzenú a špecializovanú pamäť a spracovateľskú kapacitu; tie, ktoré sú prepojené s počítačom, majú oveľa väčšiu spracovateľskú kapacitu a sú menej špecializované.

56.      Digitálne obrazové informácie možno preniesť do počítača (buď priamo, napríklad z digitálneho fotoaparátu alebo skenera, alebo nepriamo, prostredníctvom prenosného pamäťového zariadenia alebo internetu), kde ich možno uložiť do pamäti, prípadne upraviť a poslať do periférneho zariadenia (ako napríklad obrazovka alebo tlačiareň) na reprodukciu analógového obrazu. Naskenovaný obraz je zvyčajne uložený takým spôsobom, aby bola jeho reprodukcia vizuálnym zobrazením originálu; možno však použiť softvér na rozpoznávanie optických znakov (ďalej len „OCR“) na konvertovanie tlačeného textu do neutrálnych digitálnych informácií, z ktorých ho možno reprodukovať vo forme, ktorá sa vizuálne líši od originálu. Digitálne informácie predstavujúce textový dokument alebo grafický obraz možno tiež vytvoriť v počítači bez pôvodného obrazu, pomocou klávesnice alebo myši spolu s príslušným softvérom. Bez vstupných a výstupných periférnych zariadení však počítač sám osebe nemôže zachytiť alebo reprodukovať obraz.

57.      Spôsoby, akými možno reprodukovať obraz či už použitím jedného alebo viacerých z vyššie uvedených zariadení, možno teda opísať schematicky tak, že pozostávajú zo vstupnej fázy, medzifázy a výstupnej fázy. Vstupná fáza môže pozostávať z optického vstupu analógového originálu alebo neoptického vytvorenia digitálneho originálu. Medzifáza môže pozostávať z jednej alebo viacerých operácií uloženia, prenosu alebo úpravy, a to buď v analógovej alebo digitálnej forme. Výstupná fáza zahŕňa výrobu obrazu vo viditeľnej analógovej forme.(41)

58.      Vzhľadom na vyššie uvedené, ako sa má „rozmnožovani[e] na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky“ vykladať v kontexte článku 5 ods. 2 písm. a) smernice? Bundesgerichtshof sa pýta, či takéto rozmnožovanie (je potrebné mať na pamäti, že sa neobmedzuje iba na rozmnožovanie na súkromné použitie) zahŕňa rozmnožovanie prostredníctvom tlačiarní (vrátane ploterov) alebo počítačov. Základnou otázkou je, či rozmnožovanie zahŕňa rozmnožovanie z digitálneho zdroja alebo iba z analógového originálu.

59.      VG Wort, Rakúska republika, Česká republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Komisia sa domnievajú, že uvedené rozmnožovanie zahŕňa rozmnožovanie z digitálneho zdroja. Spolková republika Nemecko sa k tejto otázke nevyjadrila. Ostatné členské štáty, Komisia a dodávatelia zastávajú opačný názor (ktorý, ako sa zdá, uprednostňuje aj vnútroštátny súd).

60.      Odpoveď sa môže zdať byť relatívne jednoduchá.

61.      Domnievam sa, ak beriem definíciu ako celok, že jej podstatný význam zahŕňa predovšetkým rozmnožovanie prostredníctvom kopírky z analógového originálu na analógovú kópiu – t. j. reprografiu, čo je pojem použitý v odôvodnení 37 smernice.(42) Neexistuje však nijaký podstatný rozdiel medzi takýmto rozmnožovaním a rozmnožovaním napríklad prostredníctvom skenera, digitálneho fotoaparátu prepojeného s tlačiarňou (prostredníctvom počítača alebo inak) alebo zariadenia AIO. Hoci obraz prechádza medzifázou digitálneho kódovania a ukladania, vstup a výstup zostáva analógový, tak ako je to v prípade kopírky. Postup sa od xerografického kopírovania nelíši viac, ako sa digitálna fotografia líši od tradičnej fotografie. Nemožno povedať, že účinky nie sú „podobné“ v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a).

62.      V dôsledku toho možno počítače a tlačiarne použiť na rozmnožovanie definované v článku 5 ods. 2 písm. a) smernice. Otázka, na ktorú je potrebné odpovedať na rozhodnutie sporov v konaniach vo veciach samých, však zachádza ďalej ako to. Ak digitálne informácie, z ktorých tlačiareň vytvára vytlačený dokument, nepochádzajú zo skenera, s ktorým je tlačiareň prepojená, ale iba z počítača, ktorý môže prijať informácie zo vzdialeného zdroja (napríklad ako dokument stiahnutý z internetovej stránky alebo ako príloha k e‑mailu), vzťahuje sa aj na túto situáciu článok 5 ods. 2 písm. a)? Táto otázka nadväzuje na tretiu otázku, ktorá sa týka toho, či je správne domnievať sa, že v súbore zariadení, ktoré pozostáva zo skenera, počítača a tlačiarne, je skener zariadením, ktoré najzreteľnejšie charakterizuje fotografický postup alebo iný proces, ktorý má podobné účinky a ktoré by teda samo osebe malo slúžiť ako základ pre akékoľvek poplatky určené na financovanie primeranej kompenzácie autorov.

63.      Po prvé, rada by som odmietla tvrdenie spoločnosti VG Wort, že na účely článku 5 ods. 2 písm. a) smernice možno kópiu zhotovenú na digitálnom záznamovom médiu považovať za rozmnožovanie „na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom“, pretože môže slúžiť ako prekurzor alebo ako funkčná náhrada papiera. Takýto výklad by jednoducho ignoroval význam pojmov „na papieri“ a „podobným spôsobom“, čo by znamenalo, že nemožno použiť vôbec žiadne záznamové médium. Domnievam sa, že je zrejmé, že na to, aby išlo o podobné rozmnožovanie, ako je rozmnožovanie na papieri, musí byť substrát schopný niesť fyzické zobrazenie, ktoré možno zachytiť a interpretovať ľudskými zmyslami.

64.      Na účely článku 5 ods. 2 písm. a) smernice však nepostačuje, aby obraz rozmnožoval originál chránený autorskými právami na „papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom“; ale musí sa tak uskutočňovať „použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky“. Skener sníma obrazy použitím fotografického postupu, ale sám osebe ich nemôže rozmnožovať; jednoduchá tlačiareň ich môže rozmnožovať, ale nemôže ich zachytiť; a počítač sám osebe nemôže ani jedno a ani druhé, ale môže plniť funkciu medzistupňa medzi týmito dvoma zariadeniami.

65.      Ak možno o súbore zariadení, ako je napríklad skener prepojený s tlačiarňou cez počítač, v zásade povedať, že rozmnožuje v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a) smernice, možno to isté povedať aj vtedy, ak digitálne informácie, ktoré predstavujú originál materiálu chráneného autorskými právami, vstupujú do počítača z iného zdroja (napríklad ako dokument stiahnutý z internetu alebo ako príloha e‑mailu) alebo ak sú spracované (napríklad softvér OCR) tak, že výstup nie je rozmnoženina originálu?

66.      Mojou prvou pripomienkou v tejto súvislosti je, že na takéto situácie sa zjavne nevzťahujú podmienky ustanovenia, ak tieto podmienky vnímame v ich bežnom zmysle. Zároveň nič v legislatívnej histórii nenaznačuje, že by sa niekedy zamýšľalo tieto podmienky rozšíriť nad rámec oblasti reprografie, ako sa bežne chápe, alebo dokonca [na rozdiel od článku 5 ods. 2 písm. b), ktorý sa odvoláva na použitie technologických opatrení] zohľadniť pri budúcom technologickom rozvoji reprografie.

67.      Po druhé, keďže o výnimku zo všeobecného pravidla, ktoré v článku 2 priznáva autorom výlučné právo rozmnožovania, článok 5 ods. 2 písm. a) smernice je potrebné v zásade vykladať reštriktívne.

68.      Po tretie, článok 5 ods. 5 výslovne vyžaduje skôr reštriktívny ako extenzívny výklad.(43) V tejto súvislosti sa jeho význam javí celkovo väčší v tom, že zo všetkých výnimiek a obmedzení, ktoré sú prípustné podľa článku 5 ods. 2 a 3, sa iba tie, ktoré sú stanovené v článku 5 ods. 2 písm. a), môžu vzťahovať na rozmnožovanie na komerčné účely. Ak sa pozrieme konkrétne na trojstupňový test stanovený v článku 5 ods. 5, výklad článku 5 ods. 2 písm. a), ktorý nestanovil žiadne obmedzenie, pokiaľ ide o povahu zdrojového dokumentu, by pravdepodobne nesplnil prvú podmienku „niektoré osobitné prípady“ – v praxi by sa výnimka nevzťahovala na absolútne žiadne rozmnožovanie (iné ako písaný/tlačený notovaný materiál) na papieri alebo na akomkoľvek inom podobnom médiu. V rozsahu, v akom takéto rozmnožovanie nie je obmedzené čo do počtu alebo pokiaľ ide o účel, na ktorý sa uskutočňuje, by sa navyše výrazne zvýšila pravdepodobnosť konfliktu medzi bežným využívaním diela a oprávnenými záujmami autora, a teda druhou a treťou podmienkou testu.

69.      Z tohto dôvodu mám trochu problém súhlasiť s väčšinou tvrdení predložených Súdnemu dvoru v súvislosti s touto otázku, pokiaľ ide o to, že článok 5 ods. 2 písm. a) smernice sa vzťahuje iba na kopírovanie z analógového originálu na analógovú kópiu. Pojem „fotografický“ nevyhnutne vyžaduje optický vstup analógového originálu a potreba papiera alebo iného podobného média na výstupe znamená, že výstup musí byť tiež analógový. Tvrdenie, že výraz „má podobné účinky“ znamená jednoducho „výsledok, ktorý je podobný tomu, ktorý by bol zhotovený použitím fotografického postupu“, by jednoducho popieral akýkoľvek význam slova „fotografický“ – vôbec každé rozmnožovanie na papieri alebo na inom podobnom médiu možno označiť za „podobné“ tomu, ktoré sa uskutočňuje použitím fotografického postupu. Domnievam sa, že účinky podobné účinkom fotografického postupu je potrebné považovať za účinky podobné účinkom postupu vnímaného ako celku; musí existovať viditeľné zobrazenie niečoho, čo možno zachytiť vo fyzickom svete. Okrem jasného znenia samotného ustanovenia pojem rozmnožovanie z analógového originálu na analógovú kópiu vyplýva z použitia pojmu „reprografia“ v odôvodnení 37 smernice a v travaux préparatoires(44) a je potvrdený skutočnosťou, že odkazy na digitálne kopírovanie sa obmedzujú na oblasť rozmnožovania na súkromné použitie [v odôvodnení 38 smernice a prostredníctvom zmienky „technologických opatrení“ v článku 5 ods. 2 písm. b)].

70.      Zdá sa, že VG Wort je znepokojená tým, že keby sa článok 5 ods. 2 písm. a) smernice vykladal tak, že sa vzťahuje iba na kopírovanie z analógového originálu na analógovú kópiu, kopírovanie digitálneho materiálu chráneného autorskými právami vo veľkom rozsahu by potom nemuselo byť predmetom žiadneho poplatku určeného na financovanie primeranej kompenzácie autorov. Je pravda, že podľa výkladu, ktorý obhajujem, kopírovanie z digitálneho originálu na analógovú kópiu nevedie k povinnosti zaplatiť primeranú kompenzáciu, ibaže ho vykonáva fyzická osoba na súkromné použitie a na nekomerčné účely v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b). Je to tak preto, lebo na takéto rozmnožovanie sa nevzťahuje výnimka alebo obmedzenie stanovené v súlade s touto smernicou. Z tohto dôvodu musí byť predmetom buď dohodnutej kompenzácie, alebo konania o náhradu škody za nesplnenie povinnosti v kontexte výlučného práva rozmnožovania, ktoré je všeobecným pravidlom stanoveným smernicou. To sa zdá byť odôvodnené, ak si pripomenieme, že pôsobnosť článku 5 ods. 2 písm. a), pokiaľ sa neprekrýva s rozsahom niektorej z ďalších povolených výnimiek alebo obmedzení práva rozmnožovania, sa obmedzuje v podstate na rozmnožovanie na iné účely ako na kopírovanie na súkromné použitie alebo na použitie vo verejnom záujme – stručne povedané, jeho špecifický rozsah sa bude pravdepodobne obmedzovať na rozmnožovanie na účely, ktoré sú priamo alebo nepriamo komerčné. Naopak nezdá sa byť odôvodnené, prečo musí na dosiahnutie týchto cieľov nevyhnutne prísny, ba dokonca reštriktívny výklad zbavovať autorov ich výlučného práva rozmnožovania, pokiaľ ide o významnú časť rozmnožovania.

71.      Zatiaľ som dospela k názoru, že článok 5 ods. 2 písm. a) smernice sa má vykladať v tom zmysle, že sa obmedzuje na kopírovanie z analógového originálu na analógovú kópiu, s výnimkou kopírovania z digitálneho originálu na analógovú kópiu. Zároveň však zastávam názor, že pojem kopírovanie z analógového originálu na analógovú kópiu nemôže byť tak úzky, aby vylučoval metódy, ktoré pozostávajú z prechodnej digitálnej fázy – napríklad vtedy, keď je naskenovaný dokument uložený do pamäti v počítači alebo keď je digitálne vyfotografovaný dokument prenesený do počítača prostredníctvom pamäťovej karty ešte predtým, než je vytlačený prostredníctvom pripojenej tlačiarne – inými slovami, kopírovanie z analógového originálu cez digitálny originál na analógovú kópiu.

72.      V tejto súvislosti sa zdá byť nevyhnutné odlíšiť poslednú uvedenú kategóriu kopírovania (na ktorú sa podľa môjho názoru vzťahuje definícia stanovená v článku 5 ods. 2 písm. a) smernice) od obyčajného kopírovania z digitálneho originálu na analógovú kópiu (na ktoré sa podľa môjho názoru definícia nevzťahuje). Digitálne dokumenty získané z analógového originálu možno uložiť v počítači a následne vytlačiť za okolností, ktoré sa podstatne líšia od tých, ktoré by sa normálne považovali za reprografiu – napríklad keď je naskenovaný originál nahraný na webovú stránku jednou osobou a následne stiahnutý do počítača inej osoby. Domnievam sa, že na takéto okolnosti sa nevzťahuje definícia stanovená v článku 5 ods. 2 písm. a), hoci postup ako celok by sa mohol považovať za kopírovanie z digitálneho originálu na analógovú kópiu. Keby sa na tieto okolnosti uvedená definícia vzťahovala, opäť by tu hrozilo nebezpečenstvo, že by nebolo splnené prvé kritérium trojstupňového testu stanoveného v článku 5 ods. 5, pretože definícia by sa stala príliš širokou na to, aby sa považovala za obmedzenú na „určité osobitné prípady“.

73.      Na stanovenie potrebného rozlišovania nie je vhodné odvolávať sa na kritérium „prechodných alebo náhodných“ úkonov rozmnožovania stanovené v článku 5 ods. 1 smernice, pretože je zrejmé, že ukladanie digitálneho obrazu na pevný disk alebo iné pamäťové zariadenia, aj keď môže byť iba medzistupňom medzi vstupom (skenovanie alebo fotografovanie) a výstupom (tlač), nemožno označiť za „prechodné“.(45)

74.      V dôsledku toho sa domnievam, že rozsah výnimky alebo obmedzenia umožnený článkom 5 ods. 2 písm. a) smernice síce zahŕňa situácie, v rámci ktorých kopírovanie z analógového originálu na analógovú kópiu zahŕňa prechodnú digitálnu fázu, ale mal by sa vykladať tak, že vylučuje situácie, v rámci ktorých proces ako celok buď nevykonáva tá istá osoba, alebo sa neuskutočňuje v rámci jednej operácie.

 Tretia otázka: rozmnožovanie v rámci súboru zariadení

75.      Ak (ako sa domnievam) rozmnožovanie, na ktoré sa vzťahuje definícia, zahŕňa rozmnožovanie prostredníctvom tlačiarní alebo počítačov, možno poplatok určený na financovanie primeranej kompenzácie vyberať – vzhľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania – od výrobcov, dovozcov alebo distribútorov nie za tlačiarne alebo počítače, ale za iný prístroj alebo viacero iných prístrojov v reťazci zariadení schopných relevantného rozmnožovania?

76.      Tretia otázka vnútroštátneho súdu je formulovaná formálne tak, že sa má položiť iba v prípade, že odpoveď na druhú otázku – ktorá sa týka iba článku 5 ods. 2 písm. a) smernice – bude kladná. Týka sa viac‑menej všetkých prípadov, v rámci ktorých sa členský štát rozhodol, podľa článku 5 ods. 2 alebo 3, uplatniť výnimku alebo obmedzenie práva rozmnožovania s primeranou kompenzáciou držiteľov práv. Ako som však už uviedla,(46) predmetný vnútroštátny poplatok sa uplatňuje výhradne v rámci obmedzení stanovených v článku 5 ods. 2 písm. a) a môže sa uplatniť nad rámec obmedzení stanovených v ostatných ustanoveniach. V dôsledku toho, aby sa zabezpečilo uplatnenie, ktoré je v súlade jednak vnútorne a jednak so smernicou, je potrebné poskytnúť odpoveď vychádzajúcu predovšetkým z článku 5 ods. 2 písm. a).

77.      Zdá sa, že hlavnou otázkou, ktorá vyvstala v konaniach pred vnútroštátnym súdom, je, či, ako tvrdia dodávatelia, predchádzajúca judikatúra Bundesgerichtshofu v tom zmysle, že pokiaľ ide o kopírovanie z analógového originálu na analógovú kópiu prostredníctvom súboru zariadení (napríklad skener, tlačiareň a počítač), poplatok by sa mal vyberať iba za zariadenie schopné zhotoviť obraz z pôvodného dokumentu (napríklad skener), je v súlade so smernicou, alebo či, ako tvrdí VG Wort, poplatok by sa mal rozložiť na všetky prístroje v rámci súboru zariadení v závislosti od rozsahu, v akom sa používajú. Bundesgerichtshof sa obáva, že poplatok za všetky zariadenia by porušoval zásadu rovnosti zaobchádzania predovšetkým preto, že je ťažké určiť rozsah, v akom sa osobné počítače a tlačiarne používajú pri analógovom kopírovaní. VG Wort sa naopak domnieva, že určenie nie je ťažké a že vyberanie poplatku za skenery, s výnimkou počítačov a tlačiarní, by malo za následok neúnosné zdraženie skenerov a zároveň by bolo možné kopírovanie z digitálneho zdroja bez zaplatenia poplatku na financovanie primeranej kompenzácie autorov.

78.      V rozsudku Padawan(47) Súdny dvor uznal v kontexte článku 5 ods. 2 písm. b) smernice, že členské štáty majú pri určovaní výšky primeranej kompenzácie rozsiahlu diskrečnú právomoc; že takúto kompenzáciu v zásade vyplácajú autorom, ktorí utrpeli ujmu zavedením výnimky rozmnožovania na súkromné použitie, osoby, ktoré na základe tejto výnimky zhotovujú kópie; ale že je legitímne vyberať poplatok na tento účel od osôb, ktoré zhotovujú kópie pre niekoho iného alebo ktoré inému na tento účel sprístupňujú zariadenia, prístroje alebo médiá na základe toho, že poplatok možno premietnuť do účtovanej ceny. Ak sa tieto zásady uplatňujú v kontexte článku 5 ods. 2 písm. b), musia sa podľa môjho názoru uplatniť, aj pokiaľ ide o článok 5 ods. 2 písm. a).

79.      Súdny dvor však ďalej konštatoval, že uplatňovanie poplatku za rozmnožovanie na súkromné použitie bez rozdielu, najmä za zariadenia, prístroje a médiá slúžiace na digitálne rozmnožovanie, ktoré neboli sprístupnené súkromným používateľom a ktoré sú zjavné vyhradené na iné použitia, ako je rozmnožovanie na súkromné použitie, je v rozpore s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice, hoci pokiaľ sú predmetné zariadenia sprístupnené fyzickým osobám na súkromné použitie, nie je vôbec nevyhnutné preukazovať, či tieto fyzické osoby v skutočnosti zhotovili rozmnoženiny na súkromné použitie pomocou týchto zariadení, a tak skutočne spôsobili ujmu autorovi chráneného diela.(48) Teda poplatok sa môže uplatňovať na zariadenia, prístroje alebo médiá nie na základe skutočného použitia na rozmnožovanie chráneného materiálu, ale na základe možného použitia a musí byť vylúčený v prípade, že by akékoľvek takéto použitie bolo samo osebe vylúčené. Opäť by sa mohlo zdať, že to isté musí platiť v prípade analógového kopírovania v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a).

80.      V dôsledku toho vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem na druhú prejudiciálnu otázku, by malo byť v zásade legitímne vyberať poplatok nielen za výrobu, dovoz alebo predaj zariadení, ako sú kopírky a zariadenia AIO, ktoré sú samy osebe schopné kopírovania z analógového originálu na analógovú kópiu, ale tiež zariadení, ktoré sú schopné v rámci súboru zariadení, avšak nie samostatne, takéhoto kopírovania.

81.      V rozsahu, v akom sa tento poplatok vyberá podľa smernice, a teda pri vykonávaní práva EÚ, musia členské štáty pri uplatňovaní možností, ktoré majú k dispozícii, rešpektovať všeobecné zásady tohto práva.(49)

82.      Ak sa za súbor zariadení vyberá poplatok, mohlo by sa zdať, že je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania alebo zásadou proporcionality – ba dokonca s akýmkoľvek pojmom primeranej kompenzácie alebo primeranej rovnováhy medzi nositeľmi práv a používateľmi(50) – aby sa za každý prístroj v rámci súboru zariadení vyberal ten istý poplatok, ako je to v prípade samostatného zariadenia, akým je napríklad kopírka. Takýto prístup by znamenal, že užívateľ by mohol byť povinný platiť najrôznejšie poplatky určené na financovanie primeranej kompenzácie v závislosti od jeho výberu zariadenia, čo sa nezdá byť „spravodlivé“, ale zdá sa, že to môže narúšať hospodársku súťaž medzi dodávateľmi rôznych zariadení.

83.      Prístup spoločnosti VG Wort, pokiaľ ide o rozdelenie poplatku medzi zariadenia, sa teda na prvý pohľad nezdá byť v rozpore so smernicou. Na prvý pohľad sa však nezdá v rozpore so smernicou ani poplatok vyberaný za jediný prístroj v rámci súboru zariadení. Záležitosť je však zložitejšia, najmä keď sa zohľadní zásada rovnosti zaobchádzania, na ktorú sa odvolával Bundesgerichtshof.

84.      Po prvé, o priemernom rozsahu, v akom sa kopírky alebo zariadenia AIO používajú na rozmnožovanie chráneného materiálu, možno bezpochyby získať štatistické údaje, a iba na základe nich možno vypočítať akýkoľvek poplatok (alebo aspoň akýkoľvek poplatok druhu zamýšľaného v rozsudku Padawan) za tieto zariadenia určený na financovanie primeranej kompenzácie autorov. Je však potrebné zvážiť, či takéto údaje možno extrapolovať na súbor zariadení, ako je skener, počítač a tlačiareň. Zdá sa, že je nepravdepodobné, aby bol takýto súbor zariadení primárne určený na kopírovanie z analógového originálu na analógovú kópiu, pre ktoré sú omnoho vhodnejšie kopírky alebo zariadenia AIO. Ak sa súbor zariadení vôbec použil na tento účel, zdá sa, že je pravdepodobné, že toto použitie sa obmedzuje skôr na špecifickú oblasť pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. b) smernice než na oblasť pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. a), pretože sa zdá byť pravdepodobnejšie, že iné ako fyzické osoby alebo osoby, ktoré zhotovujú kópie na iné ako súkromné a nekomerčné účely, si zvolia menej náročný spôsob kopírovania z analógového originálu na analógovú kópiu – inými slovami kopírovanie použitím fotografického postupu alebo možno dokonca nejaký druh ofsetovej tlače. Z tohto dôvodu, pokiaľ ide o skutočné (chápané ako štatistický priemer) použitie takéhoto kopírovania, sa zdá byť ťažké porovnávať súbor troch zariadení, z ktorých každé vykonáva časť procesu, s jediným zariadením, ktoré vykonáva celý proces.

85.      Po druhé, ak na kopírovanie z analógového originálu na analógovú kópiu možno použiť spoločne skener, osobný počítač a tlačiareň, vstupným zariadením nemusí byť nevyhnutne skener. Na tento účel možno tiež použiť digitálne fotoaparáty vrátane tých, ktoré sú súčasťou iných zariadení. Keby sa poplatok vyberal za skenery (či už v pomere k ich podielu na funkcii v rámci súboru zariadení alebo inak), nemal by sa vyberať tiež obdobne za vstupné zariadenia?

86.      Po tretie, súbor troch zariadení, na ktoré sa odvoláva Bundesgerichtshof, možno tiež vnímať (a môže sa skôr používať) ako dva páry zariadení – skener a počítač, počítač a tlačiareň – žiaden z nich nekopíruje z analógového originálu na analógovú kópiu, a preto, v súlade s odpoveďou, ktorú navrhujem na druhú prejudiciálnu otázku, sa naň nevzťahuje článok 5 ods. 2 písm. a) smernice. Zdá sa, že v rozsahu, v akom sa na takéto použitie vzťahujú iné výnimky stanovené v článku 5 ods. 2 alebo 3, je zrejmé, že poplatok určený na financovanie primeranej kompenzácie možno odôvodniť – ale to sa líši od poplatku určeného na financovanie primeranej kompenzácie kopírovania z analógového originálu na analógovú kópiu (rozmnožovanie fotografickým postupom alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky, za podmienok stanovených UrhG).

87.      Po štvrté, pokiaľ ide o konkrétne uplatnenie poplatku, ktoré je podrobne opísané v prílohe II k UrhG, je ťažké zistiť, ako možno kritérium počtu kópií za minútu a dostupnosti farby ľahko uplatniť na súbor zariadení, ako aj to, či je poplatok rozdelený medzi súbor zariadení alebo sa uplatňuje na jedno zariadenie, ibaže, ak sa uplatňuje na jedno zariadenie, týmto zariadením je tlačiareň.

88.      V súvislosti s odpoveďou na tretiu otázku v konaniach vo veciach samých teda vzniká celý rad ťažkostí. Vyplývajú prevažne z toho, že výnimky stanovené v článku 5 ods. 2 a 3 smernice majú povahu sa navzájom prekrývať, ako aj zo spôsobu, akým predmetný nemecký poplatok komplikovaným spôsobom kombinuje viacero týchto výnimiek. Tieto ťažkosti zároveň upozorňujú na určité pnutie v prístupe Súdneho dvora v rozsudku Padawan, ktoré v kontexte prejednávaného prípadu nemusí byť hneď viditeľné.

89.      V tomto rozsudku Súdny dvor v podstate konštatoval, že existovali: i) nevyhnutná spojitosť medzi úkonom kopírovania a povinnosťou financovať primeranú kompenzáciu nositeľov práv; ii) predpoklad, že zariadenia, ktoré možno použiť na kopírovanie, sa na kopírovanie používajú a iii) zákaz vyberania poplatku za zariadenia, na ktoré sa jasne nevzťahuje konkrétna výnimka povolená smernicou.(51)

90.      Domnievam sa, že tento záver by sa dal ľahšie dosiahnuť a obhájiť skôr v kontexte rozsudku Padawan než v kontexte prejednávaného prípadu. Rozsudok Padawan sa týkal predovšetkým iba výnimky rozmnožovania na súkromné použitie podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice a iba položiek určených hlavne na kopírovanie, na ktoré by sa mohla vzťahovať táto výnimka. Podstatou sporu v konaniach vo veciach samých a odôvodnenia Súdneho dvora v reakcii na predložené otázky bol predpoklad (bezpochyby odôvodnený za daných okolností) jasného rozlišovania medzi kopírovaním na súkromné použitie, na ktoré sa vzťahuje definícia stanovená v článku 5 ods. 2 písm. b), a profesionálnym kopírovaním, na ktoré sa uvedená definícia nevzťahuje. Prejednávané veci sa však týkajú poplatku určeného na financovanie primeranej kompenzácie za súbor navzájom sa voľne prekrývajúcich výnimiek, z ktorých mnohé zachádzajú nad rámec pôsobnosti definície stanovenej v článku 5 ods. 2 písm. b), ale všetky musia spadať do pôsobnosti definície stanovenej v článku 5 ods. 2 písm. a). Okrem toho je tu snaha uplatniť tento poplatok na zariadenia, ktorých zamýšľané a skutočné použitia bežne presahujú predmetný rozsah predmetnými výnimkami a ktoré sa často používajú v rôznych kombináciách, ktoré spadajú výlučne mimo spoločnú oblasť, kde sa výnimky prekrývajú bez toho, aby pri kúpe zariadenia existoval akýkoľvek jasný spôsob identifikácie použití, na ktoré je vyrobené.

91.      Ak sa má prístup prijatý v rozsudku Padawan obhájiť ako celok, domnievam sa, že môže byť potrebné obmedziť ho na vnútroštátne výnimky, ktoré spadajú výlučne do pôsobnosti definície stanovenej v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice, a na poplatky za zariadenia alebo médiá, ktoré možno rozlíšiť podľa ich použitia na súkromné alebo komerčné kopírovanie. Domnievam sa, vzhľadom na predmetný poplatok v prejednávanom prípade, že môže byť žiaduci odlišnejší prístup, ktorý by členským štátom možno poskytoval viac slobody.

92.      Názorovo sa skôr prikláňam ku Komisii a spoločnosti Kyocera, že kým účelom primeranej kompenzácie v zmysle smernice je nepochybne kompenzovať ujmu spôsobenú kopírovaním, proti ktorému sa nositelia práv v dôsledku výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania nemôžu nijako brániť, v smernici sa nenachádza nič, čo by vyžadovalo, aby túto kompenzáciu financovali vždy osoby, ktoré uskutočňujú predmetné kopírovanie. Samozrejme takéto financovanie nie je ani v žiadnom prípade vylúčené, ale to, či je to najvhodnejší spôsob, môže závisieť od okolností každej výnimky alebo obmedzenia. Ak je to vhodné, to, či je poplatok za prístroje alebo médiá schopné kopírovania najvhodnejším prostriedkom na dosiahnutie cieľa, môže tiež závisieť od okolností. Napríklad poplatok za prázdne DVD môže byť vhodný na stanovenie primeranej kompenzácie za súkromné kopírovanie filmov, kým poplatok za čistý papier môže byť menej vhodný ako poplatok za kopírky v kontexte výnimky kopírovania použitím fotografického postupu. V prípade ďalších výnimiek – napríklad citácie na účely kritiky alebo zhrnutia a použitie na účel karikatúry, paródie alebo koláže – by sa mohlo stať, že nebude existovať žiaden prvok, na základe ktorého by bolo možné poplatok vhodne uložiť.

93.      Vzhľadom na druh ťažkostí, ktoré som už vykreslila vyššie, sa domnievam, že možnosť podrobnejšie preskúmať poplatok zavedený UrhG bude mať skôr vnútroštátny súd než Súdny dvor. Mal by sa zamerať na spôsob, akým sa vypočítava poplatok za kopírky a preskúmať, do akej miery možno tento výpočet preniesť na súbor zariadení, ktoré spoločne môžu zhotoviť porovnateľné kópie, ale žiadne zariadenie tak nemôže robiť samostatne a každé zariadenie sa bežne používa na iné účely. Mal by preskúmať, či uplatnenie poplatku na takýto súbor zariadení alebo na jednotlivé zariadenia v rámci súboru poskytuje primeranú rovnováhu práv a záujmov medzi nositeľmi práv a používateľmi. Pokiaľ ide o zásadu rovnosti zaobchádzania, ktorá predstavuje hlavnú obavu Bundesgerichtshofu, domnievam sa, že by mal osobitne preskúmať aspekt rovnosti zaobchádzania s kupujúcimi zariadenia (vrátane iných prístrojov s porovnateľnými funkciami) a nie iba aspekt rovnosti zaobchádzania s dovozcami alebo distribútormi, pretože povinnosť zaplatiť poplatok znášajú v konečnom dôsledku títo kupujúci.

 Štvrtá otázka: technologické opatrenia na predchádzanie nezákonnému rozmnožovaniu

94.      Pokiaľ ide o súkromné rozmnožovanie, článok 5 ods. 2 písm. b) smernice vyžaduje, aby nositelia práv dostali primeranú kompenzáciu, v ktorej sa zohľadní uplatnenie alebo neuplatnenie technologických opatrení(52) na predmetný chránený materiál. Technologickými opatreniami sú opatrenia navrhnuté na to, aby predchádzali zásahom alebo obmedzovali zásahy, ktoré nie sú povolené nositeľom práv, a sú považované za účinné, ak je použitie materiálu kontrolované uplatnením kontroly prístupu alebo ochranným procesom (ako je šifrovanie, kódovanie) alebo kopírovacím kontrolným mechanizmom. Postačuje možnosť uplatnenia týchto opatrení – na rozdiel od ich skutočného uplatnenia – na to, aby sa neuplatnila podmienka týkajúca sa primeranej kompenzácie stanovená v článku 5 ods. 2 písm. b)?

95.      V kontexte predmetných vnútroštátnych ustanovení v konaniach vo veciach samých je táto otázka relevantná pre výpočet výšky poplatku (na základe stanovenia tých osôb, ktoré majú nárok na primeranú kompenzáciu).(53)

96.      Rada by som však ešte raz zdôraznila, že tieto ustanovenia sa týkajú poplatku, ktorý sa uplatňuje na úkony rozmnožovania jednak spadajúce do pôsobnosti výnimky rozmnožovania na súkromné použitie stanovenej v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice a jednak zachádzajúce nad jej rámec, ktoré samy osebe vyžadujú uplatnenie alebo neuplatnenie technologických opatrení, ktoré je potrebné zohľadniť. Okrem toho sa predmetné úkony rozmnožovania, ak je moja odpoveď navrhovaná na druhú otázku správna, obmedzujú na kopírovanie z analógového originálu na analógovú kópiu. Je pravda, že niektoré opatrenia môžu takéto kopírovanie sťažovať,(54) ale v značnej miere sa zameriavajú skôr na boj proti falšovaniu úradných dokumentov alebo na ochranu obchodného tajomstva než na ochranu materiálu chráneného autorskými právami. Technologické prostriedky, ktoré spomína smernica, sú predovšetkým tie, ktoré predchádzajú rozmnožovaniu alebo obmedzujú rozmnožovanie z digitálnych zdrojov. Ako príklad uvediem, že dokument možno sprístupniť na prezeranie na počítači vo forme, ktorá zabraňuje akékoľvek jeho uloženie alebo tlač bez hesla; heslo môže byť používateľom poskytnuté po registrácii nositeľom práv za predpokladu, že súhlasia s určitými podmienkami a zaplatia poplatok.

97.      V dôsledku toho mám pochybnosti o tom, či je odpoveď na štvrtú otázku relevantná, pokiaľ ide o predmetný poplatok v konaniach vo veciach samých. (Nesúhlasím však s tvrdením spoločnosti Fujitsu, že nie je relevantná z toho dôvodu, že článok 5 ods. 2 písm. b) sa netýka rozmnožovania na „akomkoľvek médiu“, ale iba rozmnožovania na „zvukovom, obrazovom alebo zvukovo‑obrazovom analógovom/digitálnom záznamovom médiu“, čo bolo pôvodné znenie návrhu smernice Komisie, ktorý zmenila a doplnila Rada iba „s cieľom zjednodušiť formuláciu“ [neoficiálny preklad].(55) Smernica používa výraz „akékoľvek médium“ a nemožno ho vykladať v rozpore s jeho jasným významom. V každom prípade, papier je v skutočnosti „vizuálne analógové záznamové médium“, hoci za normálnych okolností by ho len málo ľudí takto opísalo.) Navzdory mojim pochybnostiam sa však budem zaoberať otázkou tak, ako bola položená.

98.      S výnimkou tvrdenia spoločnosti Fujitsu, pokiaľ ide o irelevantnosť predloženej otázky, možno navrhované odpovede rozdeliť do troch hlavných skupín. Hewlett Packard, Kyocera, Litovská republika, Holandské kráľovstvo a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska sa domnievajú, že samotná možnosť použitia „technologických opatrení“ na ochranu diela postačuje na vylúčenie akejkoľvek povinnosti poskytnúť primeranú kompenzáciu za rozmnožovanie diela; Írska republika vo všeobecnosti zastáva ten istý názor, ale je zástancom prístupu v závislosti od konkrétneho prípadu. Naopak VG Wort, Spolková republika Nemecko, Poľská republika a Komisia sa domnievajú, že tento účinok by malo mať iba skutočné použitie takýchto opatrení. Na druhej strane Španielske kráľovstvo a Fínska republika sa domnievajú, že smernica nie je dostatočne jasná a že tento problém musia vyriešiť členské štáty. (Zdá sa však, že všetci účastníci konania sa zhodli na tom, že ak sa účinné technologické opatrenia skutočne vykonajú, nevzniká nárok na primeranú kompenzáciu.)

99.      Tí účastníci konania, ktorí sa prikláňajú k prvému názoru, sa v značnej miere opierajú o odôvodnenia 35 a 39 smernice, ktoré odkazujú na potrebu zohľadniť „stupeň používania technologických ochranných opatrení“ a technologický rozvoj „pokiaľ sú dostupné účinné technologické ochranné opatrenia“. Zároveň poukazujú na to, že keby nositelia práv mohli požadovať kompenzáciu iba na základe toho, že sa rozhodli nevykonať takéto opatrenia, neboli by motivovaní ochraňovať alebo inak vykonávať svoje práva duševného vlastníctva v súlade s hlavným cieľom smernice, ale mohli by sa iba odvolávať na všeobecný poplatok s cieľom získať kompenzáciu, ktorá možno nekopíruje aktuálny dopyt po ich materiáli. Niektorí účastníci konania sa odvolávajú na návrh pracovného dokumentu útvarov Komisie,(56) ktorý, zdá sa, tento názor podporuje. Zároveň zdôrazňujú konštatovanie Súdneho dvora v rozsudku Padawan(57), že primeranú kompenzáciu je potrebné považovať za protihodnotu za ujmu spôsobenú autorovi a že sa musí vypočítať na základe tejto ujmy; ak nositeľ práv sprístupnil digitálnu kópiu svojho diela a nesnažil sa chrániť ho pred kopírovaním technologickými prostriedkami, nemožno o ňom povedať, že utrpel ujmu, ak došlo ku kopírovaniu jeho diela.

100. Tí účastníci konania, ktorí sa prikláňajú k opačnému názoru, poukazujú najmä na jasné použitie výrazu „uplatnenie alebo neuplatnenie“(58) v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice a odkazu na výraz „účinné“ technologické opatrenia v článku 6 ods. 3, pričom sa zdá, že oba tieto výrazy vylučujú zohľadnenie samotnej možnosti použitia technologických opatrení.

101. Oceňujem príťažlivosť pravidla, podľa ktorého nositeľovi práv, ktorý umožňuje verejnosti prístup k jeho dielu, ale ktorý nevykoná dostupné prostriedky na kontrolu kopírovania v súlade s jeho právom rozmnožovania, ktoré je základným právom v systéme smernice, by mal zaniknúť nárok na primeranú kompenzáciu, ktorý je sekundárnym právom, keď sa uskutočňuje rozmnožovanie na súkromné použitie. Úlohou Súdneho dvora však nie je rozhodnúť pre alebo proti takémuto pravidlu, ale poskytnúť výklad podmienok smernice tak, ako boli prijaté.

102. Podmienky stanovené v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice neodkazujú na žiadne kritérium uplatnenia alebo neuplatnenia technologických opatrení: ustanovenie odkazuje výslovne a výlučne na ich uplatnenie alebo neuplatnenie (alebo na to, či boli použité alebo nie). Ak zohľadnenie uplatnenia takýchto opatrení na materiál chránený autorskými právami má konkrétny vplyv na nárok držiteľa práv na primeranú kompenzáciu, potom zohľadnenie neuplatnenia (z akéhokoľvek dôvodu), ak má mať posledná veta článku 5 ods. 2 písm. b) vôbec nejaký zmysel, nemôže mať ten istý účinok.

103. Je pravda, že v preambule smernice sa nachádzajú určité náznaky, ktoré by mohli podporovať odlišný názor. Výraz „stupeň používania“ stanovený v odôvodnení 35 smernice však nemôžem vykladať tak, že implikuje akékoľvek dôsledky bez rozdielu, ak boli opatrenia dostupné, ale neboli použité. Odôvodnenie 39 smernice hovorí o dostupnosti. Toto odôvodnenie stanovuje: „keď sa uplatní výnimka alebo obmedzenie pri súkromnom kopírovaní, členské štáty musia náležite zohľadniť technologický a hospodársky vývoj, najmä vo vzťahu k digitálnemu súkromnému kopírovaniu a systémom odmeňovania, pokiaľ sú dostupné účinné technologické ochranné opatrenia“. Domnievam sa však, že je to stále ďaleko od tvrdenia, že primeraná kompenzácia musí byť vylúčená, ak sú opatrenia dostupné, ale neboli použité. Žiaden náznak nemôžem nájsť ani nikde inde v smernici alebo v travaux préparatoires, pokiaľ ide o to, že sa takýto výsledok zamýšľal. Napokon si nemyslím, že sa možno akokoľvek odvolávať na pracovný dokument, ktorý, ako sa zdá, nikdy nepresiahol fázu návrhu a ktorý zjavne nereprezentuje názory Komisie tak, ako boli predložené Súdnemu dvoru.

104. Nie som však presvedčená ani o tom, že smernica vyžaduje od všetkých členských štátov, v ktorých nositelia práv nepredchádzali neoprávnenému kopírovaniu alebo ho neobmedzili prostriedkami, ktoré majú k dispozícii, aby stanovili primeranú kompenzáciu. Výraz „primeraná kompenzácia, v ktorej sa zohľadní… neuplatnenie technologických opatrení“ by mohol tiež zahŕňať možnosť, že neuplatnenie dostupných opatrení nemusí nevyhnutne viesť k primeranej kompenzácii. Znenie odôvodnenia 39 smernice je obdobne, alebo dokonca viac, spôsobilé obsiahnuť takúto možnosť. Okrem toho pripomínam, že odôvodnenie 39 smernice neobsahuje (napríklad na rozdiel od odôvodnenia 35 smernice) všeobecné vyhlásenie o obsahu smernice, ale skôr uvádza, že „členské štáty musia náležite zohľadniť…“. Takáto formulácia je typická pre tie odôvodnenia smernice, ktoré odkazujú na mieru diskrečnej právomoci zverenú členským štátom.(59) Keďže otázka v prejednávanom prípade je v podstate otázkou politiky a oblasťou politiky, ktorá nie je v smernici jasne stanovená, domnievam sa, že správnym výkladom je, že článok 5 ods. 2 písm. b) umožňuje, aby sa členské štáty rozhodli, či a v akom rozsahu by sa mala primeraná kompenzácia stanoviť, ak sú technologické opatrenia nositeľovi práv dostupné, ale ich neuplatnil.

 Piata otázka: primeraná kompenzácia v prípade udelenia súhlasu na rozmnožovanie

105. Ak členský štát uplatnil výnimku alebo obmedzenie práva rozmnožovania s nárokom (či už povinne alebo nepovinne) na primeranú kompenzáciu, uplatní sa tento nárok vtedy, ak nositelia práv výslovne alebo konkludentne udelili súhlas na rozmnožovanie svojich diel?

106. Opäť, táto otázka je relevantná pre výpočet poplatku odkazom na identifikáciu tých osôb, ktoré majú nárok na primeranú kompenzáciu. To vyvoláva tiež zásadnú otázku týkajúcu sa vzťahu medzi, na jednej strane, základným právom povoliť alebo zakázať rozmnožovanie a s ním súbežným právom dojednať odmenu za kopírovanie alebo domáhať sa náhrady škody spôsobenej porušením, a, na strane druhej, výnimkami, ktoré môžu byť stanovené vnútroštátnym právom, a s nimi súbežným nárokom na primeranú kompenzáciu.

107. Bundesgerichtshof poukazuje na to, že rozsudok Padawan(60) zdôrazňuje spojitosť medzi kompenzáciou a ujmou spôsobenou nositeľom práv kopírovaním ich diel, ale že nositeľovi práv nemožno spôsobiť žiadnu ujmu kopírovaním jeho diela s jeho povolením. Prikláňa sa však k názoru, že výnimka alebo obmedzenie práva rozmnožovania podľa článku 5 ods. 2 alebo 3 smernice zbavuje nositeľa práv jeho práva udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie podľa článku 2, takže akékoľvek povolenie by bolo v systéme smernice bez účinku.

108. VG Wort, Spolková republika Nemecko a Poľská republika v podstate súhlasia s predbežným názorom Bundesgerichtshofu; Komisia zastáva podobný, avšak trochu odlišný prístup; kým dodávatelia a všetky ostatné členské štáty, ktoré predložili pripomienky, sa v podstate domnievajú, že každému nositeľovi práv, ktorý v rámci výkonu svojho práva zaručeného článkom 2 smernice povolí rozmnožovanie svojho diela (či už explicitne alebo implicitne prípadne za odplatu alebo bez odplaty), zaniká akýkoľvek nárok na primeranú kompenzáciu, ktorá by inak bola splatná na základe výnimky alebo obmedzenia jeho práva prijatej v súlade s článkom 5 ods. 2 alebo 3.

109. Otázku zásadnej prednosti možno formulovať jednoducho. Ak nositeľ práv má v úmysle uplatniť svoje právo udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie za okolností, na ktoré sa vzťahuje vnútroštátna výnimka z tohto práva, ktoré z týchto dvoch má prednosť: právo rozmnožovania alebo výnimka?

110.  Odpoveď sa zdá byť tiež pomerne jednoduchá, aspoň v zásade. Keď osoba vykonáva právo priznané zákonom, ale toto právo podlieha výnimkám alebo obmedzeniam, ktoré sú tiež stanovené zákonom, právo nemožno uplatniť, ak sa uplatnia výnimky alebo obmedzenia, a v rozsahu, v akom sa uplatnia výnimky alebo obmedzenia. Akýkoľvek údajný výkon práva nebude mať žiadne právne účinky okrem tých, ktoré sú stanovené v akýchkoľvek pravidlách upravujúcich tieto výnimky alebo obmedzenia. Ide presne o vzťah, ako je ten medzi právom rozmnožovania, ktoré členské štáty musia stanoviť podľa článku 2 smernice, a výnimkami alebo obmedzeniami, ktoré členské štáty môžu stanoviť podľa článku 5 ods. 2 a 3, pokiaľ ich stanovujú pre právo rozmnožovania.

111. Napríklad ak členský štát stanoví iba výnimku z práva rozmnožovania bez toho, aby stanovil primeranú kompenzáciu, ak sú kópie zhotovené fotografickým postupom vyhotovené v školách a použité na účely výučby [ako to umožňuje článok 5 ods. 2 písm. c) smernice], potom nositelia práv nemajú v takejto situácii možnosť zasiahnuť. Nemôžu zakázať kopírovanie fotografickým postupom a akýkoľvek súhlas, ktorý sa môžu snažiť udeliť, je jednak zbytočný a jednak bez právneho účinku. Táto situácia sa nezmení ani vtedy, ak sa členský štát namiesto toho rozhodne prijať tú istú výnimku, ale s nárokom na primeranú kompenzáciu. Jediným rozdielom je, že nositelia práv budú mať nárok na túto kompenzáciu za akýchkoľvek podmienok stanovených vo vnútroštátnom práve. Situácia sa nebude líšiť ani v prípadoch [ako sú tie, ktoré sú stanovené článku 5 ods. 2 písm. a) a b)], v rámci ktorých členský štát nemá inú možnosť ako stanoviť primeranú kompenzáciu.

112. Inými slovami, ak členský štát stanoví, v súlade s článkom 5 ods. 2 alebo 3 smernice, výnimku z práva rozmnožovania stanovenú v súlade s článkom 2, nositelia práv v zásade nemôžu jednoducho znovu potvrdiť toto právo a zrušiť výnimku.

113. Pokiaľ ide o odpoveď na piatu otázku, domnievam sa, že to musí byť základný postoj a prinajmenšom východiskový bod. Môže však byť vhodné upraviť tento postoj vzhľadom na jeden alebo viacero ďalších predložených tvrdení.

114. Po prvé, Fujitsu a Hewlett Packard tvrdia, že výklad Bundesgerichtshofu zasahuje do vlastníckeho práva zaručeného článkom 17 Charty základných práv(61) tak, že bráni nositeľom práv udeliť bezplatné licencie na kopírovanie ich diel. I keď však v skutočnosti zasahuje do tohto práva, takýto zásah je podľa môjho názoru jednoznačne povolený druhou vetou článku 17 ods. 1 Charty, ktorý stanovuje výnimku „verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon“ a ak je vyplatená spravodlivá náhrada.

115. Po druhé, dodávatelia a niekoľko členských štátov predložili argumenty týkajúce sa niektorých konštatovaní v rozsudku Padawan. V bode 39 tohto rozsudku Súdny dvor konštatoval, že účelom primeranej kompenzácie je odškodniť autorov za používanie ich chránených diel bez ich povolenia; v bode 40 rozsudku potvrdil, že primeraná kompenzácia je spojená s ujmou, ktorá autorovi vznikla z dôvodu, že došlo k vyhotoveniu rozmnoženiny jeho chráneného diela na súkromné použitie bez jeho povolenia; a v bode 45, že osobou, ktorá spôsobila ujmu nositeľovi práva rozmnožovania je osoba, ktorá vyhotoví takúto rozmnoženinu chráneného diela bez toho, aby predtým požiadala o povolenie uvedeného nositeľa práva. V dôsledku toho možno konštatovať, že primeraná kompenzácia nemôže byť vyplatená, ak sa o udelenie súhlasu požiadalo a bol udelený súhlas, či už bez odplaty alebo za odplatu. Preto v žiadnom takomto prípade nemôže vzniknúť škoda alebo nositeľ práv nemôže byť oprávnený na nijakú (ďalšiu) kompenzáciu, ktorá by v žiadnom prípade nemohla byť „primeraná“.

116. Nie som presvedčená o tom, že by sa citované pasáže mali nevyhnutne vykladať vcelku navrhovaným spôsobom. V bode 2 výroku rozsudku Súdny dvor rozhodol, že výška primeranej kompenzácie bude nevyhnutne vypočítaná na základe kritéria ujmy spôsobenej autorom chránených diel v dôsledku zavedenia výnimky rozmnožovania na súkromné použitie. Takto vnímam predchádzajúce odkazy na absenciu udelenia súhlasu. Súhlas nemožno udeliť, pretože právo udeliť ho alebo neudeliť bolo nositeľovi práv odňaté a v súvislosti s týmto odňatím sa má zaplatiť primeraná kompenzácia.

117. Po tretie, a čo je dôležitejšie, je potrebné upriamiť pozornosť na niekoľko odôvodnení preambuly smernice. Odôvodnenie 30 smernice stanovuje: „práva, o ktorých sa zmieňuje táto smernica, sa môžu prenášať, postúpiť alebo sa na ne môže vzťahovať poskytnutie zmluvných licencií bez toho, aby bola dotknutá príslušná národná legislatíva týkajúca sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv“. Pokiaľ ide o výnimky alebo obmedzenia, odôvodnenie 35 smernice obsahuje vetu: „v prípadoch, keď nositelia práv už dostali platby nejakou inou formou, napríklad ako súčasť licenčného poplatku, nemusí byť potrebná žiadna osobitná alebo samostatná platba“. Podľa odôvodnenia 44 smernice „výnimky a obmedzenia sa nemôžu uplatňovať spôsobom, ktorý… je v rozpore s normálnym využívaním jeho diela alebo iného predmetu ochrany“. Odôvodnenie 45 smernice stanovuje: „výnimky a obmedzenia uvedené v článku 5 ods. 2, 3 a 4… nesmú brániť definovaniu zmluvných vzťahov navrhnutých pre zabezpečenie primeranej kompenzácie pre nositeľa práv v tej miere, ktorá je povolená vnútroštátnymi právnymi predpismi“. Vzhľadom na použitie technologických opatrení, ktoré boli navrhnuté na to, aby predchádzali kopírovaniu alebo obmedzovali kopírovanie, odôvodnenie 51 smernice stanovuje: „členské štáty podporujú dobrovoľné opatrenia podniknuté nositeľmi práv vrátane uzatvorenia a uplatňovania dohôd medzi nositeľmi práv a inými zúčastnenými stranami, ktoré pomôžu pri dosahovaní cieľov stanovených niektorými výnimkami alebo obmedzeniami ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi v súlade s touto smernicou“. Odôvodnenie 52 smernice dodáva: „pri uplatňovaní výnimky alebo obmedzenia na súkromné kopírovanie v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) členské štáty rovnako podporujú používanie dobrovoľných opatrení zameraných na dosiahnutie cieľov, pre ktoré bola výnimka alebo obmedzenie poskytnuté“.

118. Okrem toho článok 5 ods. 5 smernice spresňuje, že výnimky alebo obmedzenia stanovené najmä v článku 5 ods. 2 a 3 sa uplatňujú iba „v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv“.(62) Článok 6 ods. 4, pokiaľ ide o technologické opatrenia, ktoré sú navrhnuté na to, aby predchádzali kopírovaniu alebo obmedzovali kopírovanie, a v kontexte výnimiek alebo obmedzení stanovených v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. a), c) d) alebo e) alebo článkom 5 ods. 3 písm. b) alebo e) poukazuje na „dobrovoľn[é] opatren[ia] prijat[é] zo strany nositeľov práv vrátane dohôd medzi nositeľmi práv a inými dotknutými stranami“.

119. Vzhľadom na tieto odôvodnenia a ustanovenia sa zdá, že je nevyhnutné do určitej miery upraviť základný postoj. Hoci si nemyslím, že odôvodnenie 30 smernice malo v úmysle odkazovať na výnimky a obmedzenia stanovené podľa smernice, zákonodarca jasne zamýšľal, aby existovala istá možnosť koexistencie zmluvných dojednaní s takýmito výnimkami alebo obmedzeniami. Obmedzenia tejto koexistencie sú však jasne definované alebo všeobecne naznačené. Z tohto dôvodu sa domnievam, že členské štáty musia mať istú diskrečnú právomoc.

120. Musia však existovať obmedzenia tejto diskrečnej právomoci, a myslím si, že prístup Komisie je správny, najmä vzhľadom na základnú zásadu, ktorú som označila za východiskový bod pre posúdenie. Tento prístup je v podstate nasledujúci. Akékoľvek prijaté výnimky alebo obmedzenia musia zostať také, aké sú. Ak sa uplatnia, a v rámci ich uplatnenia, nositelia práv už nemajú také právne postavenie, že môžu povoliť alebo zakázať kopírovanie inými osobami alebo požadovať kompenzáciu za neoprávnené kopírovanie. Ak nie je potrebná žiadna primeraná kompenzácia alebo ak žiadna primeraná kompenzácia nie je stanovená, nie je k tomu viac čo dodať. Ak je však primeraná kompenzácia stanovená (či už preto, že to vyžaduje smernica, alebo preto, že sa tak rozhodol členský štát), členské štáty môžu stanoviť, že nositelia práv sa môžu buď vzdať akéhokoľvek nároku na primeranú kompenzáciu alebo sprístupniť ich diela na kopírovanie za určitých zmluvných podmienok (ako je napríklad vhodné zvýšenie základnej ceny), ktoré im umožnia získať primeranú kompenzáciu za budúce kopírovanie od tých osôb, ktoré získali ich diela.

121. Je zrejmé, že nositelia práv, ktorí sa rozhodli pre jedno z uvedených konaní, si nemôžu uplatniť žiaden nárok na akúkoľvek platbu z fondov, ako sú tie, ktoré sú financované z poplatku, ktorý je v konaniach vo veciach samých sporný, a poplatok sa musí vypočítať tak, aby poskytol primeranú kompenzáciu iba tým nositeľom práv, ktorí sa nerozhodli pre žiadne z uvedených konaní. Platí to aj bez ohľadu na zmluvné podmienky dohodnuté medzi nositeľmi práv a osobami, ktoré žiadajú o sprístupnenie diela, pričom nesmú ani obmedziť práva, ktoré osoba žiadajúca o sprístupnenie diela odvodzuje z akejkoľvek uplatniteľnej výnimky alebo obmedzenia, a ani zahŕňať platby, ktoré presahujú „primeranú kompenzáciu“ v zmysle smernice.

 Prvá otázka: relevantnosť smernice z hľadiska ratione temporis

122. Ako posledné je potrebné preskúmať, v akom rozsahu je potrebné zohľadniť výklad smernice v období, ktoré je relevantné pre spory v konaniach vo veciach samých.

123. Zo spisu vyplýva, že tieto spory sa týkajú zariadení uvedených na trh v období od 1. januára 2001 do 31. decembra 2007.

124. Až do 22. júna 2001 smernica nebola uverejnená a nenadobudla platnosť. Z tohto dôvodu nemá žiaden význam pre výklad vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o udalosti, ku ktorým došlo pred týmto dátumom.

125. Členské štáty mali prijať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 22. decembra 2002. Zdá sa však, že Spolková republika Nemecko tento proces dokončila až 13. septembra 2003.(63)

126. Pri uplatnení vnútroštátneho práva však musí vnútroštátny súd vykladať toto právo v najvyššej možnej miere v zmysle znenia a cieľov predmetnej smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, ako aj súlad s článkom 288 ZFEÚ.(64) Táto povinnosť sa však uplatňuje až potom, ako uplynulo obdobie stanovené na prebratie smernice.(65) Do tej doby, a odo dňa nadobudnutia účinnosti smernice, jedinou požiadavkou je, že vnútroštátne súdy sa musia v čo najväčšej možnej miere zdržať takého výkladu vnútroštátneho práva, ktorý by po uplynutí lehoty na prebratie vážne ohrozil dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou.(66) Okrem toho nielen vnútroštátne predpisy, ktorých predmetom je výslovné prebratie smernice, treba považovať za spadajúce do pôsobnosti smernice, ale tiež od okamihu účinnosti smernice aj predtým existujúce vnútroštátne predpisy, ktoré sú spôsobilé zabezpečiť súlad vnútroštátneho práva so smernicou.(67)

127. V dôsledku toho sa každé relevantné ustanovenie vnútroštátneho práva má vykladať v súlade so smernicou, pokiaľ ide o celé obdobie nasledujúce po 22. decembri 2002. Pokiaľ ide o obdobie od 22. júna 2001 do 22. decembra 2002, nemusí sa vykladať v súlade so smernicou za predpokladu, že jeho výklad vážne neohrozuje následné dosiahnutie sledovaného cieľa – hoci neexistuje žiadna všeobecná zásada alebo ustanovenie práva EÚ, ktoré bráni vnútroštátnemu súdu vykladať jeho vnútroštátne právo v súlade so smernicou ešte predtým, ako uplynula lehota na jej prebratie.

128. To okrem iného znamená, že ak členský štát stanovil výnimku alebo obmedzenie práva rozmnožovania v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. a) a/alebo b) smernice, je potrebné zabezpečiť, aby nositelia práv dostali primeranú kompenzáciu, pokiaľ ide o relevantné udalosti, ktoré nastali po 22. decembri 2002, avšak nie nevyhnutne pred týmto dátumom.

129. Podľa článku 10 ods. 2 však platí smernica bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek uzavreté akty a práva nadobudnuté do 22. decembra 2002. Zdá sa, že ide o špecifické pravidlo, ktoré nebráni výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicou, ak takýto výklad nemá vplyv na „uzavreté akty“ do 22. decembra 2002.

130. Nie je hneď zrejmé, čo pojem „uzavreté akty“ znamená, ak sa primeraná kompenzácia dosiahne prostredníctvom poplatku za predaj zariadení navrhnutých na to, aby zhotovovali rozmnoženiny, a nie prostredníctvom poplatku za samotné zhotovené rozmnoženiny. Prevažná väčšina zariadení uvedených na trh v období od 22. júna 2001 do 22. decembra 2002 bude musieť byť schopná rozmnožovania a bude použitá na rozmnožovanie po 22. decembri 2002.(68)

131. Komisia na pojednávaní predložila Súdnemu dvoru chronológiu legislatívneho postupu.

132. V oboch, pôvodnom a zmenenom návrhu smernice (dotknuté ustanovenia nekomentoval ani Hospodársky a sociálny výbor a ani Parlament), článok 9 ods. 2 až 4 znie:

„2.      Táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek akty o využívaní uzatvorené pred [konečným dátumom lehoty na prebratie smernice].

3.      Táto smernica nemá vplyv na akékoľvek uzatvorené zmluvy alebo práva nadobudnuté pred dátumom nadobudnutia účinnosti.

4.      Bez ohľadu na odsek 3 sa na zmluvy o využívaní diel a iných predmetov ochrany, ktoré sú platné ku [konečnému dátumu lehoty na prebratie smernice], vzťahuje táto smernica päť rokov po nadobudnutí jej účinnosti v prípade, že ich platnosť neuplynula pred týmto dátumom.“

133. V dôvodovej správe k pôvodnému návrhu smernice sa uvádza:

„2.      Odsek 2 odráža všeobecnú zásadu zabezpečiť, aby smernica nemala žiaden retroaktívny účinok a neuplatňovala sa na akty o využívaní chránených diel a iných predmetov ochrany uzatvorené pred dňom prebratia smernice…

3.      Odseky 3 a 4 [stanovujú] inú všeobecnú zásadu, podľa ktorej na zmluvy uzavreté a práva nadobudnuté pred prijatím smernice, ktoré by mali byť známe zmluvným stranám, nemá vplyv smernica, čo vylučuje niektoré ‚staré zmluvy‘ z rozsahu pôsobnosti tejto smernice. …“

134. Konečná formulácia odrážala spoločné stanovisko Rady z 28. septembra 2000, v ktorom sa konštatovalo: „v článku 10 Rada uprednostnila spojiť časť odseku 3 článku 9 zmeneného návrhu Komisie s odsekom 2 a odstrániť zvyšok odseku 3, ako aj celý odsek 4, keďže vládlo presvedčenie, že otázky týkajúce sa výkladu zmlúv by sa mali skôr prenechať vnútroštátnemu právu“.(69)

135. Zdá sa teda, že je zrejmé, že zámerom normotvorcu v článku 10 ods. 2 bolo to, že smernica by nemala mať vplyv na akty o využívaní, teda v danom kontexte, o rozmnožovaní, uzatvorené pred 22. decembrom 2002.

136. Okrem toho je potrebné zohľadniť skutočnosť, že Spolková republika Nemecko zabezpečuje takúto kompenzáciu prostredníctvom poplatku za uvedenie na trh zariadení, ktoré sú schopné rozmnožovania niekoľko rokov, že takýto systém uplatňovala ešte predtým, ako smernica nadobudla účinnosť a že judikatúra Súdneho dvora bránila počas lehoty stanovenej na prebratie smernice výkladu, ktorý by mohol vážne ohroziť, po uplynutí lehoty na prebratie smernice, dosiahnutie sledovaného cieľa. Preto sa domnievam, že najlogickejším výkladom je, že smernica sa musí zohľadniť odo dňa nadobudnutia jej platnosti 22. júna 2001 pri výklade vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej primeranú kompenzáciu, a to takým spôsobom, ktorý zabezpečí, aby cieľ poskytnutia tejto kompenzácie, pokiaľ ide o úkony rozmnožovania, ktoré sa uskutočnili 22. decembra 2002 alebo po tomto dátume, nebol vážne ohrozený spôsobom, akým sa poplatok určený na financovanie primeranej kompenzácie vyberá za predaj zariadení pred uvedeným dátumom; smernica sa však neuplatňuje na úkony rozmnožovania, ktoré sa uskutočnili pred 22. decembrom 2002.

 Návrh

137. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré mu predložil Bundesgerichtshof, odpovedal takto:

–        Výraz „rozmnožovani[e] na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom, ktorý sa uskutočňuje použitím akéhokoľvek fotografického postupu alebo nejakým iným procesom, ktorý má podobné účinky“ uvedený v článku 5 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať tak, že sa vzťahuje iba na rozmnožovanie analógových originálov, ktorých obraz možno zachytiť optickými prostriedkami. Zahŕňa rozmnožovanie procesom, ktorého súčasťou je, ako medzistupeň, uloženie digitálneho obrazu do počítača alebo na pamäťové zariadenie za predpokladu, že proces ako celok vykonáva jedna osoba a/alebo sa uskutočňuje v rámci jednej operácie.

–        Ak členský štát v súlade s článkom 5 ods. 2 alebo 3 smernice 2001/29 stanovil výnimku alebo obmedzenie práva rozmnožovania zakotveného v článku 2 uvedenej smernice, a ak je primeraná kompenzácia za analógové kopírovanie na základe tejto výnimky alebo obmedzenia stanovená prostredníctvom poplatku za zariadenia schopné takéhoto kopírovania, vnútroštátny súd, ktorý chce zistiť, či tento poplatok je v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania, ak sa kopírovanie uskutočňuje použitím súboru zariadení, ktoré sú navzájom prepojené, by mal preskúmať, ako sa poplatok vypočítava vzhľadom na kopírky a v akom rozsahu možno tento výpočet preniesť na takýto súbor zariadení. Mal by preskúmať, či uplatnenie poplatku na takýto súbor zariadení alebo na jednotlivé zariadenia v rámci súboru poskytuje primeranú rovnováhu práv a záujmov medzi nositeľmi práv a používateľmi. Mal by osobitne preskúmať, či nedochádza k neodôvodnenej diskriminácii, a to nielen medzi dovozcami alebo distribútormi zariadení (vrátane iných zariadení s porovnateľnými funkciami), ale aj medzi kupujúcimi rôznych druhov zariadení, ktorí v konečnom dôsledku znášajú poplatok.

–        Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 umožňuje, aby sa členské štáty rozhodli, či a v akom rozsahu by sa mala primeraná kompenzácia stanoviť, ak sú technologické opatrenia nositeľovi práv dostupné, ale ich neuplatnil.

–        Ak členský štát v súlade s článkom 5 ods. 2 alebo 3 smernice 2001/29 stanovil výnimku alebo obmedzenie práva rozmnožovania zakotveného v článku 2 uvedenej smernice, predmetní nositelia práv už nemajú také právne postavenie, že môžu povoliť alebo zakázať kopírovanie svojich diel inými osobami. Za takýchto okolností pri stanovovaní primeranej kompenzácie však členské štáty môžu umožniť nositeľom práv buď vzdať sa akéhokoľvek nároku na primeranú kompenzáciu, alebo sprístupniť ich diela na kopírovanie za určitých zmluvných podmienok, ktoré im umožnia získať spravodlivú odmenu za budúce kopírovanie. V oboch uvedených prípadoch by sa mal nárok nositeľa práv na primeranú kompenzáciu považovať za vyčerpaný a nemal by sa zohľadniť pri výpočte financovania akéhokoľvek všeobecného systému primeranej kompenzácie.

–        Smernica 2001/29 sa musí zohľadniť odo dňa nadobudnutia jej platnosti 22. júna 2001 pri výklade vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej primeranú kompenzáciu, a to takým spôsobom, ktorý zabezpečí, aby cieľ poskytnutia tejto kompenzácie, pokiaľ ide o úkony rozmnožovania, ktoré sa uskutočnili 22. decembra 2002 alebo po tomto dátume, nebol vážne ohrozený spôsobom, akým sa poplatok určený na financovanie primeranej kompenzácie vyberá za predaj zariadení pred uvedeným dátumom. Smernica sa však neuplatňuje na úkony rozmnožovania, ktoré sa uskutočnili pred 22. decembrom 2002.

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

2 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230) (ďalej len „smernica“).

3 – V rámci týchto návrhov budem používať pojmy „kopírovanie“ a „rozmnožovanie“ ako pojmy, ktoré sú v podstate zameniteľné.

4 – Článok 5 ods. 2 sa týka iba výnimiek alebo obmedzení práva rozmnožovania stanoveného v článku 2. Článok 5 ods. 3 sa týka tiež výnimiek a obmedzení práva verejného prenosu a práva sprístupňovania podľa článku 3, ktorý konkrétne v konaniach vo veciach samých nie je relevantný. S výnimkou článku 5 ods. 2 písm. a) sú všetky obmedzenia alebo výnimky prípustné podľa článku 5 ods. 2 alebo 3 (je ich celkovo 20) definované v súlade s účelom, pre ktorý sa rozmnožovanie uskutočňuje; v niektorých prípadoch je podmienkou identita subjektu, ktorý uskutočňuje rozmnožovanie (napríklad fyzické osoby, verejné knižnice, vzdelávacie zariadenia alebo múzeá, vysielajúce organizácie alebo tlač); iba v dvoch prípadoch, s výnimkou článku 5 ods. 2 písm. a), sa odkazuje na akékoľvek technické kritériá [pominuteľný záznam stanovený v článku 5 ods. 2 písm. d) a sprístupnenie prostredníctvom na to určených terminálov stanovené v článku 5 ods. 3 písm. n)].

5 – Článok 5 ods. 2 písm. e) sa týka „rozmnožen[ín] vysielania zhotovený[ch] sociálnymi inštitúciami na nekomerčné účely, ako sú nemocnice alebo väznice“.

6 – Článok 5 ods. 1, ktorý v prejednávanom prípade nie je relevantný, stanovuje výnimku z práva rozmnožovania, pokiaľ ide o určité dočasné rozmnoženiny, ktoré sú integrálnou alebo podstatnou časťou technologického procesu a ktoré nemajú žiaden samostatný ekonomický význam. V takýchto prípadoch sa však nepredpokladá žiadna kompenzácia.

7 – Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel (1886), doplnený v Paríži (1896), revidovaný v Berlíne (1908), doplnený v Berne (1914), revidovaný v Ríme (1928), v Bruseli (1948), v Štokholme (1967) a v Paríži (1971), a zmenený a doplnený v roku 1979 (Bernská únia).Všetky členské strany sú zmluvnými stranami uvedeného dohovoru.

8 – Dohoda o obchodných aspektoch práva duševného vlastníctva, ktorá tvorí prílohu 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísaná 15. apríla 1994 v Marakéši, bola schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80).

9 – Zmluva WIPO o autorských právach (WCT) Ženeva (1996) (Ú. v. ES L 89, 2000, s. 8; Mim. vyd. 11/033, s. 210). Účinnosť nadobudla, pokiaľ ide o EÚ a všetky jej členské štáty, 14. marca 2010 (Ú. v. EÚ L 32, 2010, s. 1).

10 – Spojené štáty americké – § 110 ods. 5 US Copyright Act (zákon o autorských právach Spojených štátov amerických), WT/DS160/R, 15. jún 2000, bod 6.97 a nasl.

11 – Rozsudok z 21. októbra 2010 (C‑467/08, Zb. s. I‑10055, obzvlášť body 38 až 50), ďalej len „rozsudok Padawan“; pozri tiež rozsudok zo 16. júna 2011, Stichting de Thuiskopie (C‑462/09, Zb. s. I‑5331, body 18 až 29).

12 – CD‑R, CD‑RW, DVD‑R a MP3 prehrávače. Hoci tieto médiá možno použiť na ukladanie digitálnych kópií textových alebo grafických dokumentov, bežnejšie sa používajú na zhotovovanie rozmnožením zvukového alebo zvukovo‑obrazového materiálu, ako je napríklad hudba alebo filmy.

13 – Pozri bod 32 návrhov, ktoré v uvedenej veci predniesla 11. mája 2010 generálna advokátka V. Trstenjak. V prejednávanom prípade tento názor zastáva Komisia a podobný názor obhajuje Kyocera (pozri bod 92 týchto návrhov). V rozsudku Stichting de Thuiskopie (už citovanom v poznámke pod čiarou 11) však Súdny dvor zdôraznil povinnosť dosiahnuť určitý výsledok (pozri body 34 a 39 tohto rozsudku).

14 – Body 40 a 45 rozsudku; pozri tiež body 24 a 26 rozsudku Stichting de Thuiskopie (už citovaného v poznámke pod čiarou 11).

15 – Bod 52 rozsudku.

16 – Body 46, 55 a 56 rozsudku.

17 – Bod 59 rozsudku.

18 – Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte (zákon o autorských právach a s nimi súvisiacich právach) z 9. septembra 1965 v znení uplatniteľnom pred 1. januárom 2008 (ďalej len „UrhG“). Podľa nemeckej vlády bol UrhG uvedený do úplného súladu so smernicou s účinnosťou od 13. septembra 2003 prostredníctvom Gesetz zur Urheberrechts Regelung des der Informationsgesellschaft (zákon o autorských právach v informačnej spoločnosti). Zdá sa, že tento zákon, keďže je relevantný, pokiaľ ide o ustanovenia citované Bundesgerichtshof, zmenil a doplnil § 53 ods. 1 až 3 UrhG.

19 – Pozri bod 48 a nasl. týchto návrhov.

20 – Pojem „angemessene Vergütung“ je použitý v odôvodnení 10 smernice, pričom v anglickej verzii mu zodpovedá výraz „appropriate reward“ a vo francúzskej verzii „rémunération appropriée“. Zdá sa, že odôvodnenie 10 smernice odkazuje skôr na bežné využitie autorských práv než na výnimky uvedené v článku 5 ods. 2 a 3. Nemeckým výrazom pojmu „fair compensation“ („compensation équitable“) v smernici je „gerechte Ausgleich“. Aby to bolo ešte komplikovanejšie, pojem „angemessene Vergütung“ je použitý v nemeckej verzii článku 11bis ods. 2 a článku 13 ods. 1 Bernského dohovoru (už citovaného v poznámke pod čiarou 7), pričom v anglickej a vo francúzskej verzii mu zodpovedajú výrazy „equitable remuneration“ a „rémunération équitable“; v niektorých ďalších smerniciach EÚ v oblasti duševného vlastníctva je tiež použitý ako ekvivalent k týmto výrazom.

21 – KYOCERA Document Solutions Deutschland GmbH, Epson Deutschland GmbH a Xerox GmbH (vec C‑457/11) a Canon Deutschland GmbH (vec C‑458/11) (ďalej len „Kyocera“); Fujitsu Technology Solutions GmbH (ďalej len „Fujitsu“) (vec C‑459/11) a Hewlett Packard GmbH (ďalej len „Hewlett Packard“) (vec C‑460/11).

22 – Ploter je druh tlačiarne; pozri ďalej bod 54 týchto návrhov.

23 – Päť prejudiciálnych otázok, ktoré boli predložené vo veciach C‑457/11 a C‑458/11, je identických, pričom druhá a tretia otázka sa týka tlačiarní; tie isté prejudiciálne otázky boli predložené vo veci C‑459/11, s výnimkou toho, že druhá a tretia otázka sa týka skôr osobných počítačov než tlačiarní; vo veci C‑460/11 boli predložené iba prvé tri prejudiciálne otázky, ktoré sa týkajú tlačiarní.

24 –      „angemessene Vergütung“ – pozri poznámku pod čiarou 20 vyššie.

25 –      Pozri napríklad rozsudky Padawan a Stichting de Thuiskopie (už citovaný v poznámke pod čiarou 11).

26 –      Pozri tiež rozsudok Padawan (body 35 a 36).

27 –      Pozri napríklad odôvodnenia 5 až 7, 39, 44 a 47.

28 –      Pozri napríklad odôvodnenia 4 a 21 smernice.

29 –      Pozri napríklad rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia (C‑298/00 P, Zb. s. I‑4087, bod 97).

30 –      Z 22. decembra 1998 (Ú. v. ES C 73, 1999, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 39).

31 –      Pozri tiež napríklad rozsudky z 12. júla 2005, Alliance for Natural Health a i. (C‑154/04, Zb. s. I‑6451, bod 92), a z 10. januára 2006, IATA a ELFAA (C‑344/04, Zb. s. I‑403, bod 76).

32 –      Pozri poznámku pod čiarou 20.

33 –      V tejto súvislosti možno poukázať na článok 17 Charty základných práv Európskej únie, ktorá chráni, okrem iného, právo užívať svoj oprávnene nadobudnutý majetok a nakladať s ním a duševné vlastníctvo a stanovuje, že tohto práva nemožno nikoho pozbaviť „s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada“; pozri tiež článok 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

34 –      Odôvodnenie 32 smernice stanovuje, že smernica taxatívnym spôsobom vymenúva výnimky, ktoré „primeraným spôsobom zohľadňujú rôzne právne tradície členských štátov“; inými slovami, zdá sa, že v skutočnosti ide o kompiláciu už existujúcich výnimiek a obmedzení podľa rôznych vnútroštátnych právnych predpisov, čo je črta, ktorá môže vysvetľovať oblasti, ktoré sa navzájom prekrývajú (pôvodný návrh smernice Komisie obsahoval iba osem možných výnimiek alebo obmedzení; tento zoznam sa v rámci legislatívneho procesu rozširoval a podrobnejšie prepracovával).

35 –      Pozri body 15 až 21 týchto návrhov.

36 –      Pozri poznámku pod čiarou 20.

37 –      Pozri International Survey on Private Copying Law & Practice, Stichting de Thuiskopie, 2012, s. 9.

38 –      Vec Amazon.com International Sales a i. (C‑521/11). Zdá sa, že v Rakúsku sa vyčleňuje zo zákona 50 % z vybranej sumy na sociálne alebo kultúrne účely.

39 –      Pozri body 13 a 14 týchto návrhov.

40 –      Opis, ktorý nasleduje, nemá byť autoritatívny alebo úplný, ale má skôr načrtnúť prehľad, ktorý zahŕňa z väčšej časti situácie, ktoré sú relevantné pre posúdenie predložených otázok.

41 –      Vo vyššie uvedenom zhrnutí som z vizuálneho hľadiska opísala zhotovenie analógových obrazov, ale porovnateľné spôsoby sa uplatňujú aj v prípade rozmnožovania pre zrakovo postihnutých. Braillovo písmo je text vytvorený z digitálnych dát na veľkom počte riadkov, ako je to v prípade tlačiarní, a ako výstupné médium používa papier. Iné zariadenia môžu vytvoriť písaný text prípadne obrazy, ktoré môže vidiaca osoba vnímať vizuálne. Nemyslím si, že na takéto rozmnoženiny sa nevzťahuje právo rozmnožovania alebo teda článok 5 ods. 2 alebo 3 smernice. Mali by sa považovať za zahrnuté do mojej analýzy a z dôvodu jednoduchosti jazyka samotného budem v rámci týchto návrhov aj naďalej odkazovať na analógový vstup a výstup predovšetkým z vizuálneho hľadiska.

42 –      Komisia v dôvodovej správe k pôvodnému návrhu smernice uviedla: „Toto ustanovenie sa obmedzuje na reprografiu, t. j. postupy, ktoré umožňujú zhotovenie obrazu alebo inými slovami tlač na papier. Nezameriava sa na postup, ale skôr na získaný výsledok, ktorý musí byť v papierovej podobe“. Hoci sa toto vyhlásenie zameriava skôr na výstup než na vstup, domnievam sa, že výraz „zhotovenie obrazu“ nevyhnutne implikuje rovnocennosť formy medzi vstupom a výstupom.

43 –      Pozri bod 9 týchto návrhov.

44 –      Zelená kniha o autorských právach a s nimi súvisiacich právach v informačnej spoločnosti [KOM(95) 382 v konečnom znení], návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti [KOM(97) 628 v konečnom znení] (pozri tiež poznámku pod čiarou 42), zmenený návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti [KOM(99) 250 v konečnom znení].

45 –      Pozri tiež rozsudok zo 16. júla 2009, Infopaq International (C‑5/08, Zb. s. I‑6569, bod 64).

46 –      Pozri body 41 a 42 týchto návrhov.

47 –      Body 38 až 50; pozri tiež rozsudok Stichting de Thuiskopie (už citovaný v poznámke pod čiarou 11, body 18 až 29).

48 –      Rozsudok Padawan (body 51 až 59).

49 –      Pozri napríklad rozsudok z 29. januára 2008, Promusicae (C‑275/06, Zb. s. I‑271, bod 68).

50 –      Pozri odôvodnenie 31 smernice.

51 –      Pozri body 13 a 14 týchto návrhov.

52 –      V niektorých pripomienkach sa uvádza, že nemecká verzia článku 5 ods. 2 písm. b) sa líši: vyžaduje zohľadniť, či takéto opatrenia boli uplatnené („ob technische Maßnahmen… angewendet wurden“). Španielska verzia je podobná („si se aplican o no“), avšak ostatné jazykové verzie sa skôr približujú neutrálnej anglickej alebo francúzskej verzii.

53 –      Odôvodnenie 35 smernice stanovuje: „úroveň vhodnej kompenzácie by mala v plnej miere zohľadňovať stupeň používania technologických ochranných opatrení uvedených v tejto smernici“.

54 –      Existencia takýchto opatrení (ktoré zahŕňajú použitie hologramov, vodoznakov a špeciálnych atramentov) môže vysvetliť odkaz na článok 5 ods. 2 písm. a) v prvom pododseku článku 6 ods. 4 smernice, pokiaľ ide o ochranu, ktorá sa má poskytnúť proti obchádzaniu účinných technologických opatrení.

55 –      Pozri spoločné stanovisko Rady (ES) č. 48/2000 (Ú. v. ES C 344, s. 1, bod 24 odôvodnenia Rady).

56 –      Fair compensation for private copying in a converging environment, december 2006, dokument ktorý vytvorila Fujitsu, s. 60 a 61.

57 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 11, body 40, 42. (Anglická verzia rozsudku odkazuje v bode 40 na „recompense“ za spôsobenú ujmu, ale nezdá sa mi, že by to odrážalo francúzsky výraz „contrepartie“ alebo španielsky výraz „contrapartida“.)

58 –      Pozri tiež poznámku pod čiarou 52; zdá sa, že nemecká verzia podporuje tento názor omnoho viac.

59 –      Pozri bod 35 týchto návrhov.

60 –      Body 39, 40 a 45.

61 –      Pozri poznámku pod čiarou 33.

62 –      Pozri bod 9 týchto návrhov.

63 –      Pozri poznámku pod čiarou 18.

64 –      Pre nedávny príklad pozri rozsudok z 24. mája 2012, Amia (C‑97/11, bod 28).

65 –      Pozri rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, Zb. s. I‑6057, body 113 až 115).

66 –      Pozri rozsudky Adeneler a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 65, bod 123), a z 23. apríla 2009, VTB‑VAB (C‑261/07 a C‑299/07, Zb. s. I‑2949, bod 39).

67 –      Pozri rozsudok VTB‑VAB (už citovaný v poznámke pod čiarou 66, bod 35).

68 –      V niektorých pripomienkach sa uvádza, že tlačiarne a osobné počítače majú typický životný cyklus v dĺžke trvania tri až štyri roky. Podobné úvahy (hoci nie nevyhnutne tie o typickom životnom cykle) sa budú uplatňovať na poplatok za prázdne záznamové médiá určený na financovanie primeranej kompenzácie za rozmnožovanie zvukového alebo zvukovo‑obrazového materiálu, ak sa poplatok vyberá za predaj záznamového média ešte predtým, ako sa uskutoční samotné rozmnožovanie.

69 –      Bod 51 odôvodnenia.