NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 11. júla 2013 (1)
Vec C‑262/12
Association Vent De Colère! Fédération nationale,
Alain Bruguier,
Jean‑Pierre Le Gorgeu,
Marie‑Christine Piot,
Eric Errec,
Didier Wirth,
Daniel Steinbach,
Sabine Servan‑Schreiber,
Philippe Rusch,
Pierre Recher,
Jean‑Louis Moret,
Didier Jocteur Monrozier
proti
Ministre de l’Écologie, du Développement durable, des Transports et du Logement
a
Ministre de l’Économie, des Finances et de l’Industrie
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Conseil d’État (Francúzsko)]
„Štátna pomoc – Článok 107 ods. 1 ZFEÚ – Pojem intervencia zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov – Elektrická energia veterného pôvodu – Povinnosť nákupu za cenu vyššiu, než je trhová cena – Úplná náhrada – Rozsudok nazývaný Preussen Elektra – Príspevky, ktoré musia platiť koneční spotrebitelia elektrickej energie“
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala francúzska Conseil d’État (Štátna rada) (Francúzsko), sa týka výkladu jedného z kritérií tvoriacich pojem štátna pomoc, a to pojmu intervencia zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, v súvislosti s vnútorným trhom s elektrickou energiou. Spor vo veci samej vychádza zo žaloby, ktorú na Conseil d’État podalo združenie Vent de Colère! – Fédération nationale a jedenásť ďalších žalobcov (ďalej len „Vent de Colère a i.“) proti dvom ministerským výnosom stanovujúcim podmienky nákupu elektrickej energie vyrábanej zariadeniami využívajúcimi mechanickú veternú energiu (ďalej len „sporné výnosy“)(2).
2. Hlavná otázka predložená Súdnemu dvoru sa týka spôsobu financovania náhrady dodatočných nákladov, ktoré distribútorom elektrickej energie veterného pôvodu vo Francúzsku vznikajú v dôsledku povinnosti nákupu tejto elektrickej energie za cenu vyššiu, než je trhová cena. Uvedenú povinnosť distribútorom ukladá zákon č. 2000‑108 z 10. februára 2000 o modernizácii a rozvoji verejnej služby v oblasti elektrickej energie (ďalej len „zákon č. 2000‑108“).(3) Podľa tohto zákona boli dodatočné náklady vyplývajúce z povinnosti nákupu nahrádzané z fondu verejnej služby v oblasti výroby elektrickej energie spravovaného zo strany Caisse des dépôts et des consignations (Štátna depozitná pokladnica, ďalej len „CDC“), do ktorého prispievajú výrobcovia, dodávatelia a distribútori uvedení v predmetnom zákone.
3. Mechanizmus napadnutý pred vnútroštátnym súdom, ktorý vyplýva zo zmeny a doplnenia zákona č. 2000‑108 (ďalej len „zákon č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení“)(4), však teraz stanovuje, že dodatočné náklady vyplývajúce z vyššie uvedenej povinnosti nákupu sú predmetom úplnej náhrady financovanej prostredníctvom príspevkov platených konečnými spotrebiteľmi elektrickej energie usadenými na území štátu. Žalobcovia vo veci samej sa domnievajú, že ide o štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
4. Súdny dvor teda musí položenú otázku zodpovedať z hľadiska judikatúry týkajúcej sa jednak nepriamo priznávaných mechanizmov prostredníctvom vytvorenia fondu alebo orgánov poverených riadením tokov, ktoré by mohli predstavovať pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ,(5) a jednak opatrení pomoci financovaných prostredníctvom parafiškálnych poplatkov alebo povinných príspevkov.(6) Treba tiež poukázať na líniu judikatúry inšpirovanej riešením prijatým Súdnym dvorom vo veci Preussen Elektra,(7) v ktorej, ako zdôraznil generálny advokát Jacobs, verejný orgán v nijakom okamihu nedisponoval sumami používanými na financovanie systému podpory v odvetví obnoviteľných zdrojov energie. Tieto sumy totiž nikdy neopustili súkromný sektor.(8)
I – Právny rámec
5. Systém financovania napadnutý pred Conseil d’État možno zhrnúť takto.
A – Povinnosť nákupu v prospech zariadení využívajúcich mechanickú veternú energiu
6. Článok 10 zákona č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení stanovuje, že subjekty, ktoré na území štátu vyrábajú elektrickú energiu najmä pomocou zariadení na výrobu elektrickej energie využívajúcich mechanickú veternú energiu umiestnených v oblasti rozvoja veternej energie,(9) môžu využiť povinnosť nákupu takto vyrobenej elektrickej energie, pokiaľ o to požiadajú a splnia si určité povinnosti.(10)
7. Uvedenú povinnosť nákupu majú distribútori prevádzkujúci sieť, na ktorú je zariadenie napojené, a to Électricité de France (ďalej len „EDF“) a nezoštátnení distribútori(11), ktorí túto elektrickú energiu distribuujú do príslušných obsluhovaných oblastí. Uvedené ustanovenia sa uplatňujú prostredníctvom uzatvorenia kúpnej zmluvy podliehajúcej zákonom stanoveným podmienkam.(12) Spôsob výpočtu tejto tarify vyplýva zo vzorca vymedzeného výnosom ministrov hospodárstva a energetiky prijatým na základe článku 8 dekrétu č. 2001‑410 z 10. mája 2001 po získaní stanoviska Conseil supérieur de l’énergie a Commission de régulation de l’énergie (ďalej len „CRE“). Článok 10 zákona č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení okrem toho stanovuje, že spoločnosť EDF je povinná spätne odkúpiť nadbytočnú elektrickú energiu za rovnakých podmienok ako v prípade uzatvorenia zmluvy o povinnom nákupe, pričom z toho spätného odkúpenia spoločnosti EDF tiež vyplýva nárok na náhradu.
B – Mechanizmy náhrady v prospech subjektov v odvetví elektrickej energie podliehajúcich povinnosti nákupu
8. Z predposledného odseku článku 10 zákona č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení vyplýva, že dodatočné náklady, ktoré distribútorom elektrickej energie vzniknú z uplatňovania povinnosti nákupu, možno úplne nahradiť na základe článku 5 ods. I zákona č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení ako „náklady pripísateľné úlohám verejnej služby, ktorými sú poverené subjekty v odvetví elektrickej energie“.
9. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pri výpočte dodatočných nákladov zakladajúcich nárok na náhradu sa zohľadňujú „náklady ušetrené spoločnosťou EDF, prípadne nezoštátnenými distribútormi… v porovnaní s trhovou cenou elektrickej energie alebo v prípade nezoštátnených distribútorov v porovnaní s predajnými tarifami uvedenými v článku 4 zákona [č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení] v pomere podielu elektrickej energie nadobudnutej za tieto tarify na ich celkovom nákupe po odpočítaní množstiev nakúpených na základe článkov 8 a 10 [uvedeného zákona]“ vrátane prípadov, „keď sú dotknuté zariadenia prevádzkované spoločnosťou [EDF] alebo nezoštátneným distribútorom…“.
10. Výška nákladov znášaných dotknutými subjektmi sa počíta na základe príslušného účtovníctva vedeného týmito subjektmi v súlade s pravidlami vymedzenými zo strany CRE a pod jej kontrolou. Minister energetiky určí výšku nákladov na základe každoročného návrhu CRE. Ako bolo uvedené na pojednávaní, na osobitný účet CDC sa poukazuje len rozdiel medzi nákladmi vyplývajúcimi z povinnosti nákupu a príspevkami získanými od vlastných zákazníkov.
11. CDC vypláca dotknutým subjektom sumy zodpovedajúce nákladom zakladajúcim nárok na náhradu štyrikrát ročne, pričom na tento účel má k dispozícii osobitný účet, na ktorý sa poukazujú príspevky platené konečnými spotrebiteľmi a pomocou ktorého uskutočňuje jednotlivé transakcie.
C – Príspevky platené konečnými spotrebiteľmi
12. Náhrada v prospech subjektov podliehajúcich povinnosti nákupu sa nakoniec prenáša na konečných spotrebiteľov elektrickej energie usadených na území štátu v súlade s podmienkami stanovenými v článku 5 zákona č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení.
13. Výška tohto príspevku každoročne určovaného ministrom energetiky na návrh CRE „sa počíta v pomere k spotrebovanému množstvu“ a „tak, aby príspevky pokryli všetky náklady…, ako aj správne náklady CDC… a rozpočet národného ombudsmana pre energetiku“, pričom sú stanovené dve horné hranice.(13) Sumy vybraté v priebehu jedného roka musia v zásade pokryť všetky náklady súvisiace s týmto obdobím, no regulačný mechanizmus umožňuje započítať nevymožené náklady za prebiehajúci rok voči sume príspevkov, ktoré sa majú uhradiť v nasledujúcom roku.
14. Spotrebiteľ uhrádza príspevok spolu s účtom za elektrickú energiu alebo za používanie sietí v závislosti od množstva dodanej elektrickej energie. Osobitné ustanovenia upravujú cezhraničný nákup elektrickej energie, ako aj prípady, keď si spotrebitelia vyrábajú vlastnú energiu alebo je energia vyrábaná výrobcom, na ktorého sú priamo napojení.
II – Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie pred Súdnym dvorom
15. Návrhom zo 6. februára 2009 podalo združenie Vent de Colère a i. na Conseil d’État žalobu pre prekročenie právomoci, v ktorej navrhovalo zrušenie sporných výnosov.
16. Vnútroštátny súd uvádza, že nákup elektrickej energie vyrábanej zariadeniami využívajúcimi mechanickú veternú energiu za cenu vyššiu, než je jej trhová cena, predstavuje zvýhodnenie, ktoré môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a hospodársku súťaž. Pokiaľ ide o kritérium založené na intervencii zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov, Conseil d’État pripomína, že v rozhodnutí UNIDEN z 21. mája 2003(14) uplatnil už citovaný rozsudok Preussen Elektra, keď uviedol, že finančná záťaž spojená s povinnosťou nákupu v prospech zariadení využívajúcich mechanickú veternú energiu je rozdelená medzi určitý počet podnikov bez toho, aby verejné zdroje priamo či nepriamo prispievali k financovaniu pomoci, na základe čoho konštatoval, že predchádzajúci mechanizmus nákupu elektrickej energie vyrábanej v zariadeniach využívajúcich mechanickú veternú energiu nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
17. Vnútroštátny súd si však kladie otázku, aké sú dôsledky zmeny a doplnenia zákona č. 2000‑108 najmä z hľadiska už citovaného rozsudku Essent Netwerk Noord a i., v ktorom Súdny dvor rozhodol, že financovanie prostredníctvom tarifného príplatku, ktorého platenie štát ukladá nákupcom elektrickej energie a ktorý predstavuje poplatok, pričom prostriedky navyše zostávajú pod kontrolou štátu, treba považovať za intervenciu štátu zo štátnych prostriedkov.
18. Conseil d’État za týchto okolností rozhodnutím z 15. mája 2012 rozhodol o prerušení konania a predložil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa vzhľadom na zmenenú povahu spôsobu financovania úplnej náhrady dodatočných nákladov, ktoré musí spoločnosť [EDF] a nezoštátnení distribútori uvedení v článku 23 zákona č. 46‑628 z 8. apríla 1946 o zoštátnení elektrickej energie a plynu znášať v dôsledku povinnosti nakupovať elektrickú energiu vyrábanú v zariadeniach využívajúcich mechanickú veternú energiu za cenu vyššiu ako trhová cena tejto elektrickej energie, ktorá vyplýva zo zákona č. 2003‑8 z 3. januára 2003, tento mechanizmus považovať za intervenciu zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov v zmysle a na účely uplatňovania ustanovení článku [107 ods. 1 ZFEÚ]?“
19. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol v kancelárii Súdneho dvora zaregistrovaný 29. mája 2012. Písomné pripomienky predložilo združenie Vent de Colère a i., združenie Syndicat des énergies renouvelables,(15) francúzska a grécka vláda, ako aj Komisia.
20. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 24. apríla 2013, boli vypočuté združenia Vent de Colère a i. a Syndicat des énergies renouvelables, francúzska a grécka vláda, ako aj Európska komisia.
III – Analýza
A – O spracovaní prejudiciálnej otázky
21. Na úvod chcem poukázať na to, že niektorí účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky, navrhujú, aby Súdny dvor buď upravil formuláciu otázky položenej zo strany Conseil d’État, alebo rozšíril jej pôsobnosť.
22. Združenie Vent de Colère a i. totiž na jednej strane navrhuje, aby bol do analýzy zahrnutý rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg(16) s cieľom overiť, či taká povinnosť nákupu za pevne určenú cenu, aká je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa podmienky tohto rozsudku. Na druhej strane združenie Vent de Colère a i. poukazuje na problematiku súvisiacu so smernicou 2003/54/ES(17) a navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, či uvedená smernica ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť vylúčiť uplatnenie vnútroštátneho opatrenia stanovujúceho povinnosť nákupu elektrickej energie, ktoré bolo prijaté v rozpore so stanoviskom vnútroštátneho regulačného orgánu, čiže CRE.
23. Komisia zas navrhuje upraviť formuláciu otázky s odôvodnením, že zmena povahy spôsobu financovania nie je rozhodujúca z hľadiska odpovede, ktorá sa má v prejednávanej veci poskytnúť. V dôsledku toho navrhuje, aby sa Súdny dvor vyjadril k vnútroštátnej právnej úprave ako celku a ab initio v rozsahu, v akom stanovuje úplnú náhradu dodatočných nákladov, ktoré znášajú správcovia sietí v zmysle článku 2 smernice 2009/72.
24. V tomto smere treba pripomenúť, že keď je Súdnemu dvoru predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania, jeho funkcia spočíva v tom, že vnútroštátnemu súdu objasní pôsobnosť pravidiel Únie, aby mohol tieto pravidlá správne uplatniť na skutkové okolnosti veci, v ktorej rozhoduje, a nie v tom, že sám uplatní uvedené pravidlá, a to tým viac, že Súdny dvor nemusí mať nevyhnutne k dispozícii všetky údaje, ktoré sú v tomto ohľade potrebné.(18)
25. V prejednávanej veci vzhľadom na to, že tento spis na jednej strane neobsahuje dostatok informácií, na základe ktorých by bolo možné určiť, či by sa na predmetnú náhradu za povinnosť nákupu mohol vzťahovať pojem služba všeobecného hospodárskeho záujmu (SVHZ) v zmysle rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, a že na druhej strane účastníci tohto konania nediskutovali o problematike SVHZ ani o smernici 2003/54, by Súdny dvor v tomto smere nedokázal rozhodnúť.
26. Ďalej chcem pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva.(19) Na formuláciu otázky zvolenú vnútroštátnym súdom sa teda musí v zásade vzťahovať domnienka relevantnosti, ako aj „domnienka užitočnosti“ pre riešenie sporu vo veci samej.
27. V dôsledku toho vzhľadom na to, že formuláciu prejudiciálnej otázky považujem za jasnú a dobre vymedzenú, Súdnemu dvoru neprináleží rozšíriť pole diskusie.
B – Kvalifikácia napadnutého opatrenia z hľadiska judikatúry týkajúcej sa pojmu intervencia zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ
28. V prvom rade treba uviesť, že účastníci tohto konania majú diametrálne odlišné stanoviská, pokiaľ ide o odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku. Komisia a združenie Vent de Colère a i. zastávajú názor, že o intervencii zo štátnych prostriedkov v prípade predmetného mechanizmu financovania niet pochýb. Francúzska vláda a združenie Syndicat des énergies renouvelables však obhajujú opačný názor. Čo sa týka gréckej vlády, tá navrhuje, aby bola vnútroštátnemu súdu ponechaná úloha kvalifikovať opatrenie s konečnou platnosťou.
29. V tomto smere treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa má niečo označiť za „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení.(20) Aby sa tak dalo vnútroštátne opatrenie označiť za štátnu pomoc, po prvé musí ísť o intervenciu zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov, po druhé musí byť táto intervencia spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, po tretie musí byť príjemca touto intervenciou zvýhodnený a po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže.(21)
30. Keďže prejednávaná prejudiciálna otázka sa týka len prvej z týchto podmienok, treba uviesť, že na to, aby mohli byť zvýhodnenia označené za pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť na jednej strane poskytnuté priamo alebo nepriamo prostredníctvom štátnych prostriedkov a na druhej strane musia byť pripísateľné štátu.(22) Judikatúra zakotvila kumulatívnu povahu týchto dvoch podmienok.(23)
1. O pripísateľnosti opatrenia
31. Pokiaľ ide o pripísateľnosť štátu, predmetný pojem zahŕňa pomoc priznanú jednak priamo štátom v širokom zmysle slova(24) a jednak verejnými alebo súkromnými subjektmi, ktoré štát zriadi alebo určí na riadenie pomoci.(25) Treba poukázať na to, že judikatúra prešla od inštitucionálneho prístupu k pripísateľnosti(26) k prístupu, podľa ktorého pripísateľnosť nemožno predpokladať, a teda vyvodiť len zo skutočnosti, že predmetné opatrenie bolo prijaté verejným podnikom.(27) Je však jasné, že také kritérium štátnej kontroly sa nevzťahuje na verejné orgány vzhľadom na to, že predstavujú len predĺženú ruku samotného štátu.
32. V prejednávanej veci z dokumentov v spise vyplýva, že určenie sporného príspevku bolo výsledkom správania pripísateľného francúzskemu štátu. Totiž vzhľadom na to, že príspevok vyberaný od konečných spotrebiteľov bol zavedený zákonom č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení, je dôvod domnievať sa, že napadnutý systém má pôvod vo verejnej moci.
2. O podmienke štátneho pôvodu prostriedkov
33. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa štátneho pôvodu prostriedkov, chcem pripomenúť, že cieľom rozlišovania medzi pomocou poskytovanou štátom a pomocou poskytovanou prostredníctvom štátnych prostriedkov je zahrnúť do pojmu pomoc nielen pomoc poskytovanú priamo štátom, ale aj pomoc poskytovanú verejnými alebo súkromnými subjektmi určenými alebo zriadenými štátom.(28)
34. Článok 107 ZFEÚ zahŕňa všetky peňažné prostriedky, ktoré môže štát skutočne použiť na podporu podnikov. Skutočnosť, že tieto prostriedky zostávajú neustále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, postačuje na to, aby boli označené za štátne prostriedky a aby opatrenie, na financovanie ktorého sa použijú, patrilo do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ.(29)
35. Zdá sa mi, že v prejednávanej veci je to tak. Ako totiž vyplýva zo spisu, podľa zákona č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení je povinnosť nákupu elektrickej energie kompenzovaná príspevkami, ktoré platia všetci koneční spotrebitelia elektrickej energie usadení vo Francúzsku.(30) Výška príspevku sa určuje ministerským dekrétom. Spravovaním takto vybratých prostriedkov je poverená CDC, ktorá má na tento účel k dispozícii osobitný účet, na ktorý sa poukazujú príspevky platené konečnými spotrebiteľmi a pomocou ktorého uskutočňuje jednotlivé transakcie. Sumy umožňujúce financovanie dodatočných nákladov, ktoré v prípade EDF a ďalších distribútorov vyplývajú z povinnosti nákupu veternej energie, CDC dotknutým subjektom vypláca štyrikrát ročne. Výška príspevku sa vypočíta úmerne spotrebovanému množstvu elektrickej energie, pričom horná hranica je 500 000 eur na odberné miesto.
a) Kontrola vykonávaná štátom
36. Pokiaľ ide o priamu alebo nepriamu kontrolu použitých prostriedkov vykonávanú štátom,(31) treba v tomto smere po prvé poukázať na úlohu, ktorú zohrávajú orgány z verejnoprávnej oblasti v mechanizme stanovenom zákonom č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení.
37. Ako totiž vyplýva zo spisu, výška poplatku, ktorý musia platiť všetci koneční spotrebitelia elektrickej energie vo Francúzsku, je každoročne určená výnosom ministra energetiky na návrh CRE, ktorá je nezávislým správnym orgánom, ktorý má dohliadať na správne fungovanie trhu s elektrickou energiou a plynom vo Francúzsku.(32) Ako bolo uvedené na pojednávaní, v prípade neexistencie ministerského výnosu sa výška príspevku na nasledujúci rok zvýši o 3 eurá za MGWh. Okrem toho napriek tomu, že tento mechanizmus v skutočnosti distribútorom nezabezpečuje presnú ekvivalenciu medzi znášanými nákladmi a výškou im vyplácaných príspevkov, ako bolo zdôraznené na pojednávaní, zákon č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení stanovuje zásadu úplného krytia predmetnej povinnosti nákupu, čo samo osebe preukazuje, že štát ručí za mechanizmus ako celok.
38. Zákon č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení navyše stanovuje mechanizmy správnych sankcií v prípade neuhradenia príspevku.(33) Z článku 5 zákona č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení totiž vyplýva, že pokiaľ poplatník neuhradí príspevok, minister energetiky uloží správnu sankciu za podmienok upravených v článku 41 uvedeného zákona.(34)
39. Podľa judikatúry sa však fondy financované z povinných príspevkov zavedených právnou úpravou členského štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, považujú za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ aj napriek tomu, že ich spravujú iné inštitúcie než verejné orgány.(35)
40. Toto konštatovanie nie je spochybnené nedávnymi úvahami Súdneho dvora vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Doux Élevage a Coopérative agricole UKL‑ARREE, ktorá sa týka zákonnosti rozhodnutia, ktorým vnútroštátny orgán rozšíril na všetkých podnikateľov v poľnohospodárskom odvetví výroby a chovu moriek uplatňovanie medziodborovej dohody zavádzajúcej povinný príspevok s cieľom umožniť uskutočňovanie určitých činností v prospech záujmov odvetvia. V uvedenej veci totiž verejné orgány konali len ako „nástroj“ na stanovenie záväznosti príspevkov zavedených súkromnými subjektmi.(36)
b) Postavenie orgánu zabezpečujúceho prevod prostriedkov
41. Po druhé pokiaľ ide o mechanizmus prevodu prostriedkov určených na financovanie opatrenia pomoci medzi poplatníkmi a príjemcami, treba poukázať na to, že prostriedky získané z poplatkov uložených všetkým spotrebiteľom prechádzajú cez verejnoprávny subjekt výslovne poverený štátom, ktorým je CDC.
42. V tomto ohľade chcem uviesť, že len pokiaľ zvýhodnenie priznáva súkromný subjekt, je potrebné na posúdenie štátnej povahy použitých prostriedkov podrobne preskúmať, či štát tento súkromný subjekt poveril riadením systému pomoci. Na to je potrebné, aby štát dal prostriedky potrebné na riadenie pomoci priamo alebo nepriamo k dispozícii určenému súkromnému subjektu.(37)
43. Platilo to najmä v už citovanej veci Essent Netwerk Noord a i., v ktorej bola príjemcom poplatku a správcom sporných prostriedkov spoločnosť určená zákonom (konkrétne spoločnosť SEP). Uvedená spoločnosť však bola spoločnou dcérskou spoločnosťou štyroch vnútroštátnych podnikov vyrábajúcich elektrickú energiu, ktoré pôsobili na vnútroštátnom trhu pred jeho liberalizáciou a ktoré boli poverené aj dovozom a prenosom elektrickej energie. Súdny dvor v dôsledku toho analyzoval stupeň autonómie uvedenej určenej spoločnosti a zistil, že v rámci plnenia úlohy spravovania prostriedkov je prísne kontrolovaná, lebo musí dať audítorovi overiť vyúčtovanie vybratých a odvedených súm, ktoré môže použiť len na zákonom stanovené účely.(38)
44. V prejednávanej veci však vzhľadom na to, že subjekt poverený účtovným riadením a finančným rozdeľovaním prostriedkov je verejnou inštitúciou par excellence,(39) a najmä vzhľadom na to, že predmetné prostriedky zostávajú plne k dispozícii vnútroštátnym orgánom,(40) podrobná analýza fungovania CDC podľa môjho názoru nie je relevantná z hľadiska kritéria štátneho pôvodu prostriedkov.(41)
45. V tomto ohľade chcem uviesť, že pokiaľ ide o mechanizmus financovania, prejednávaná vec sa výslovne odlišuje od už citovanej veci Pearle a i., ktorá sa týkala mechanizmu financovania reklamnej kampane v prospech podnikov v odvetví optiky. V uvedenej veci totiž prostriedky vyberala verejnoprávna profesijná organizácia od svojich členov, ktorí mali z kampane prospech, v podobe príspevku účelovo vyčleneného na organizáciu kampane. Podľa Súdneho dvora nešlo o záťaž pre štát ani o prostriedky zostávajúce pod kontrolou štátu.(42) Súdny dvor však poukázal na to, že organizáciu a vedenie uvedenej kampane iniciovalo súkromné združenie optík, a nie táto verejnoprávna profesijná organizácia. V dôsledku toho na rozdiel od mechanizmu, ktorý je predmetom prejednávanej veci, bola v už citovanej veci Pearle a i. rozhodujúcim prvkom neexistencia pripísateľnosti holandskému štátu.(43) Uvedená verejnoprávna organizácia totiž slúžila len ako nástroj na výber a vyčlenenie prostriedkov vytvorených v prospech čisto obchodného cieľa, ktorý vopred stanovilo príslušné odvetvie a ktorý nepatril do rámca nijakej politiky vymedzenej holandskými orgánmi.(44)
46. V dôsledku toho vzhľadom na osobitosti už citovaných vecí Essent Netwerk Noord a i. a Pearle a i. nemôžem súhlasiť so všeobecným tvrdením, podľa ktorého verejná povaha subjektu neznamená, že prostriedky, ktoré má k dispozícii, sa musia považovať za štátne prostriedky.(45)
47. Úloha, ktorou je v prejednávanej veci poverená CDC, potvrdzuje tézu o existencii verejných zdrojov napriek skutočnosti uvedenej na pojednávaní, že CDC získava len časť prostriedkov, ktoré sú poukazované príjemcom príspevku. Totiž za predpokladu, že na jednej strane niet pochýb o pripísateľnosti štátu a že na druhej strane sprostredkovateľské subjekty, ktoré sa zúčastňujú na spravovaní prostriedkov slúžiacich na financovanie opatrenia, sú verejnoprávnymi subjektmi, kritérium štátnych prostriedkov sa považuje za splnené.
c) Povaha predmetných prostriedkov
48. Po tretie pokiaľ ide o pôvod a rozsah prostriedkov slúžiacich na financovanie opatrenia spôsobilého predstavovať štátnu pomoc, treba zdôrazniť, že na rozdiel od tvrdení v prospech tézy o neexistencii štátnych prostriedkov v prejednávanej veci, ktoré uvádzajú účastníci konania, túto vec nemožno pripodobniť k mechanizmu skúmanému vo veci Preussen Elektra, v ktorej Súdny dvor konštatoval, že s predmetným mechanizmom nie je spojený nijaký prevod štátnych prostriedkov na podniky vyrábajúce elektrickú energiu.(46)
49. V tejto veci Súdny dvor skúmal povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie nakupovať elektrickú energiu vo svojej spádovej oblasti za minimálne ceny, ktoré boli vyššie ako skutočná hospodárska hodnota tohto typu elektrickej energie. Predmetný mechanizmus tiež stanovoval, že z neho vyplývajúca finančná záťaž sa rozdelí medzi uvedených dodávateľov a súkromných prevádzkovateľov sietí elektrickej energie. Podniky okrem toho neboli štátom poverené spravovať štátne prostriedky, ale mali povinnosť nákupu z vlastných finančných prostriedkov,(47) prostriedky pochádzajúce z jednotlivých platieb neboli spojené do všeobecných prostriedkov oddelených od majetku dotknutých podnikov a spravovaných osobitným subjektom a koneční spotrebitelia neznášali financovanie predmetného mechanizmu prostredníctvom jednotne vymedzeného a všeobecne uplatniteľného poplatku.(48)
50. Hlavný prvok, ktorým sa prejednávaná vec odlišuje od mechanizmu skúmaného Súdnym dvorom v už citovanej veci Preussen Elektra(49), teda spočíva v tom, že poplatok určený na financovanie povinnosti nákupu veternej elektrickej energie za cenu vyššiu, než je trhová cena, sa vzťahuje na všetkých spotrebiteľov elektrickej energie vo Francúzsku bez ohľadu na to, či nakupujú ekologickú energiu alebo nie, pričom na liberalizovanom trhu s elektrickou energiou, ktorého dokončenie predstavuje jeden z hlavných cieľov Únie,(50) existuje hospodárska súťaž medzi výrobcami a dodávateľmi energie.
51. Pripúšťam síce, že energia pochádzajúca z rozličných zdrojov v rozvodnej sieti fyzicky splynie, no poukazujem na to, že v rámci mechanizmu, ktorý je predmetom prejednávanej veci, dodávatelia nemajú možnosť uplatňovať rôzne tarify na jednotlivé kategórie spotrebiteľov a spotrebitelia nemajú možnosť zvoliť si alebo nezvoliť nákup energie z obnoviteľných zdrojov. Cieľom pravidiel platných pre liberalizovaný vnútorný trh s elektrickou energiou je však ponúknuť spotrebiteľom skutočný výber za spravodlivé a konkurencieschopné ceny, stimulovať výrobu čistej energie a posilniť bezpečnosť. Cieľ rozšíriť informácie týkajúce sa zdrojov energie na výrobu elektrickej energie bol totiž zdôraznený už v smernici 2003/54.(51)
52. Na rozdiel od systému financovania zavedeného poľnohospodárskym zákonníkom, ktorý Súdny dvor posudzoval v už citovanom rozsudku Doux Élevage a Coopérative agricole UKL‑ARREE, ktorý generálny advokát Wathelet považuje za „uzavretý“ systém v tom zmysle, že predmetné prostriedky sú neustále spravované a kontrolované súkromnými subjektmi,(52) by sa tak systém zavedený zákonom č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení dal označiť za „otvorený“.
53. Chcem poukázať na to, že v už citovanej veci Doux Élevage a Coopérative agricole UKL‑ARREE, ktorá jasne sleduje líniu už citovaného rozsudku Pearle a i., príspevky pochádzali od súkromných hospodárskych subjektov, ktoré boli alebo neboli členmi zúčastnenej medziodborovej organizácie, no vykonávali hospodársku činnosť na dotknutých trhoch. Prostriedky okrem toho vôbec neprechádzali rozpočtom štátu alebo iného verejného subjektu, na základe čoho Súdny dvor rozhodol, že prostriedky si počas celého svojho obehu zachovávajú súkromnoprávnu povahu.(53)
54. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že systém zavedený zákonom č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení zavádza daň zo spotreby elektrickej energie, ktorá sa odvádza v podobe všeobecného príspevku podľa pravidiel jednotne stanovených štátom a vzťahuje sa na všetkých spotrebiteľov elektrickej energie na území štátu. Nastavenie tohto príspevku úplne vylučuje možnosť, že by sa mohol označiť za mechanizmus obmedzený na určitú kategóriu podnikov, ktorý by bol zavedený, spravovaný a kontrolovaný súkromnými subjektmi.
55. Nakoniec chcem pripomenúť, že cieľ sledovaný intervenciami štátu sám osebe nepostačuje na to, aby tieto intervencie neboli považované za pomoc. Článok 107 ods. 1 ZFEÚ totiž nerozlišuje podľa dôvodov alebo cieľov intervencií štátu, ale vymedzuje ich podľa ich účinkov.(54)
56. Nemôžem teda súhlasiť so stanoviskom francúzskej vlády, ktorá síce zdôrazňuje, že povinnosť nákupu je pre štátny rozpočet neutrálna v tom zmysle, že štát sa nevzdáva výberu príjmov,(55) no tvrdí, že príspevok konečných spotrebiteľov je len spôsobom organizovania vplyvu dodatočných nákladov znášaných subjektmi, ktoré majú povinnosť nakupovať veternú elektrickú energiu. Určenie CDC ako subjektu povereného centralizovaním príspevkov a rozdeľovaním vyzbieraných prostriedkov je napokon podľa jej názoru založené na praktických dôvodoch súvisiacich s počtom podnikov, ktoré majú povinnosť nákupu. Tieto tvrdenia vysvetľujúce dôvody vnútroštátneho zákonodarcu však nemôžu podporiť tézu o neexistencii štátnych prostriedkov v predmetnom mechanizme financovania. Okrem toho, hoci sa zdá, že úloha CDC má technickú a účtovnú povahu, rozdeľovanie príjmov i určovanie nákladov v systéme závisia od rozhodnutí prijatých francúzskym štátom v podobe dekrétov príslušného ministra.
57. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa domnievam, že na predloženú otázku je potrebné odpovedať v tom zmysle, že na mechanizmus vyplývajúci zo zákona č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení sa vzťahuje pojem intervencia zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
IV – O návrhu na časové obmedzenie účinkov
58. Pokiaľ by Súdny dvor rozhodol, že taký spôsob financovania, aký stanovuje vnútroštátna právna úprava, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, predstavuje intervenciu prostredníctvom štátnych prostriedkov, francúzska vláda navrhuje, aby Súdny dvor časovo obmedzil účinky svojho rozsudku. Táto vláda na pojednávaní uviedla, že podľa jej názoru vnútroštátny súd považuje ďalšie podmienky pojmu štátna pomoc za splnené, z čoho vyplýva kvalifikácia sporného systému ako štátnej pomoci, ktorá sa bude považovať za nezákonnú vzhľadom na to, že nebola oznámená Komisii.
59. Na úvod chcem uviesť, že tento návrh na časové obmedzenie účinkov rozsudku Súdneho dvora považujem za nedôvodný z dvoch dôvodov.
60. Po prvé uvedenému návrhu nemožno vyhovieť z hľadiska rozsahu pôsobnosti prejudiciálnej otázky, keďže Súdny dvor má v prejednávanej veci rozhodnúť len o jednom prvku pojmu štátna pomoc.
61. Je pravda, že Conseil d’État podľa všetkého analyzovala kritériá vymedzené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Prípadný záver vnútroštátneho súdu v súvislosti s kvalifikáciou opatrenia ako štátnej pomoci však predstavuje len jeden aspekt komplexného postupu kontroly štátnej pomoci.
62. Okrem toho podľa môjho názoru zo spisu vyplýva, že Conseil d’État nerozhodla o problematike služby všeobecného hospodárskeho záujmu.
63. V tomto ohľade treba pripomenúť, že pokiaľ ide o kontrolu dodržiavania povinností stanovených v článkoch 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ zo strany členských štátov, je potrebné zohľadniť navzájom sa doplňujúce rozdielne úlohy, ktoré plnia vnútroštátne súdy a Komisia.(56) Posudzovanie zlučiteľnosti patrí do výlučnej právomoci Komisie a podlieha pritom preskúmaniu Súdnym dvorom, kým vnútroštátne súdy zabezpečujú ochranu práv jednotlivca v prípade porušenia povinnosti vopred oznamovať štátnu pomoc Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Z tohto dôvodu vnútroštátny súd môže vykladať pojem pomoc.(57)
64. Vnútroštátne súdy totiž v zásade musia vyhovieť návrhom na vrátenie pomoci poskytnutej v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.(58) Musia teda zabezpečiť, aby došlo k vyvodeniu všetkých dôsledkov z porušenia článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ v súlade s ich vnútroštátnym právom, a to tak v súvislosti s platnosťou aktov na vykonanie opatrení pomoci, ako aj v súvislosti s vymáhaním finančných podpôr poskytnutých v rozpore s týmto ustanovením.(59)
65. Treba však zdôrazniť, že pokiaľ Conseil d’État konštatuje, že na systém vyplývajúci zo zákona č. 2000‑108 v znení zmien a doplnení sa vzťahuje pojem štátna pomoc, nie je vylúčené kladné rozhodnutie Komisie v prípade preskúmania schémy pomoci po jej oznámení.
66. Je však jasné, že konečné rozhodnutie Komisie nemá za následok zosúladenie s predpismi a posteriori v prípade vykonávacích aktov, ktoré boli neplatné vzhľadom na to, že boli prijaté v rozpore so zákazom stanoveným v tomto článku, lebo inak by bol narušený priamy účinok článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ. Akýkoľvek iný výklad by viedol k zvýhodneniu nedodržania tohto ustanovenia dotknutým členským štátom a bránil by jeho potrebnému účinku.(60)
67. Súdny dvor napokon vo veci CELF(61) rozhodol, že keď sa žiadosť založená na článku 108 ods. 3 poslednej vete ZFEÚ preskúmava po tom, čo Komisia prijala kladné rozhodnutie, vnútroštátny súd je napriek vyhláseniu dotknutej pomoci za zlučiteľnú so spoločným trhom povinný rozhodnúť o platnosti vykonávacích aktov a o vrátení priznanej finančnej podpory. Právo Únie však vnútroštátnemu súdu v takom prípade neukladá povinnosť nariadiť vrátenie nezákonnej pomoci v celom rozsahu,(62) ale požaduje, aby príjemcovi zlučiteľnej pomoci, ktorá však bola uplatnená nezákonným spôsobom, nariadil zaplatenie úrokov za obdobie nezákonnosti.(63)
68. Po druhé chcem pripomenúť, že výklad, ktorý Súdny dvor dáva pravidlu práva Únie pri výkone svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, objasňuje a spresňuje význam a dosah tohto pravidla tak, ako sa musí alebo by sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vykladané pravidlo môže a má byť uplatňované súdom, a to aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred vydaním rozsudku týkajúceho sa žiadosti o výklad, ak sú okrem toho splnené podmienky, ktoré umožňujú predložiť príslušnému súdu spor týkajúci sa uplatňovania tohto pravidla.(64)
69. Súdny dvor môže iba úplne výnimočne pri uplatňovaní všeobecnej zásady právnej istoty, ktorá je vlastná právnemu poriadku Únie, pristúpiť k obmedzeniu možnosti všetkých dotknutých osôb dovolávať sa ustanovenia, ktoré vyložil, aby sa spochybnili právne vzťahy, ktoré vznikli v dobrej viere. Na rozhodnutie o takom obmedzení je nevyhnutné, aby boli splnené dve podstatné kritériá, a to dobrá viera dotknutých osôb a riziko vážnych ťažkostí.(65)
70. Konkrétne sa Súdny dvor k takémuto riešeniu uchyľoval len za presne stanovených okolností, a to najmä vtedy, keď existovalo riziko vážnych ekonomických dôsledkov predovšetkým vzhľadom na veľký počet právnych vzťahov, ktoré vznikli v dobrej viere na základe právnej úpravy, ktorá sa oprávnene považovala za platnú, a keď sa zdalo, že jednotlivci a vnútroštátne orgány boli nabádaní k správaniu, ktoré nie je v súlade s právom Únie, z dôvodu vážnej a objektívnej neistoty týkajúcej sa dosahu ustanovení práva Únie, ku ktorej prípadne prispelo i samotné správanie iných členských štátov alebo Komisie.(66)
71. Hoci by som hypoteticky mohol vychádzať z toho, že kritérium týkajúce sa veľkého počtu právnych vzťahov vzniknutých na základe napadnutej právnej úpravy je v prejednávanej veci splnené, ustanovenia práva Únie uplatniteľné v oblasti štátnej pomoci, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť v zmysle článku 108 ods. 3 ZFEÚ, v nijakom prípade nemožno považovať za postihnuté akoukoľvek neistotou.(67)
72. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol návrh na časové obmedzenie účinkov svojho rozsudku.
V – Návrh
73. So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku položenú zo strany Conseil d’État takto:
Na taký mechanizmus financovania povinnosti nákupu elektrickej energie vyrábanej v zariadeniach využívajúcich mechanickú veternú energiu, aký vyplýva zo zákona č. 2000‑108 z 10. februára 2000 o modernizácii a rozvoji verejnej služby v oblasti elektrickej energie v znení zmien a doplnení, ktorý je založený na výbere poplatku od všetkých konečných spotrebiteľov elektrickej energie na území štátu, sa vzťahuje pojem intervencia zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.