Vec C‑434/09

Shirley McCarthyová

proti

Secretary of State for the Home Department

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Supreme Court of the United Kingdom, predtým House of Lords)

„Voľný pohyb osôb – Článok 21 ZFEÚ – Smernica 2004/38/ES – Pojem ‚oprávnená osoba‘ – Článok 3 ods. 1 – Štátny príslušník, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb a vždy sa zdržiaval v členskom štáte svojej štátnej príslušnosti – Vplyv štátnej príslušnosti ďalšieho členského štátu – Výlučne vnútorná situácia“

Abstrakt rozsudku

1.        Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Oprávnená osoba – Pojem

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 3 ods. 1)

2.        Občianstvo Európskej únie – Ustanovenia Zmluvy – Neuplatniteľnosť na výlučne vnútornú situáciu členského štátu – Občan Európskej únie, ktorý nikdy nevykonával svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte svojej štátnej príslušnosti a má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu

(Článok 21 ZFEÚ)

1.        Článok 3 ods. 1 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa neuplatní na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu.

Po prvé, uvedené ustanovenie smernice 2004/38 totiž stanovuje, že oprávnenou osobou je každý občan Únie, ktorý sa „sťahuje“ do „iného“ členského štátu, než ktorého je štátnym príslušníkom alebo sa v takom členskom štáte zdržiava. Po druhé, vzhľadom na to, že pobyt osoby bývajúcej v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, nemôže byť viazaný na nijaké podmienky, nemožno smernicu 2004/38 v otázke podmienok výkonu práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov uplatniť na občana Únie, ktorý požíva bezpodmienečné právo na pobyt preto, lebo sa zdržiava v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. Po tretie, z uvedenej smernice ako celku vyplýva, že pobyt, ktorý upravuje, je spojený s výkonom slobody pohybu osôb.

Na občana vo vyššie uvedenej situácii sa teda nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38, takže sa naňho táto smernica neuplatňuje. Na toto konštatovanie nemôže mať vplyv skutočnosť, že uvedený občan má aj štátnu príslušnosť iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom sa zdržiava. Skutočnosť, že občan Únie je štátnym príslušníkom viacerých členských štátov, totiž ešte neznamená, že využil svoje právo na voľný pohyb.

(pozri body 32, 34, 35, 39 – 41, 57, bod 1 výroku)

2.        Článok 21 ZFEÚ sa neuplatní na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu, pokiaľ v situácii tohto občana nedošlo k uplatneniu opatrení členského štátu, v ktorých dôsledku by bol zbavený možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie alebo v ktorých dôsledku by bol narušený výkon jeho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.

Situáciu občana Únie, ktorý nevyužil svoje právo na voľný pohyb, nemožno len na základe tejto skutočnosti považovať za výlučne vnútornú situáciu. Ako štátny príslušník aspoň jedného členského štátu má osoba postavenie občana Únie podľa článku 20 ods. 1 ZFEÚ, a môže sa teda aj voči členskému štátu svojho pôvodu domáhať práv, ktoré patria k tomuto postaveniu, najmä práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ktoré priznáva článok 21 ZFEÚ.

Skutočnosť, že orgány členského štátu pri rozhodovaní o žiadosti o priznanie práva na pobyt na základe práva Únie, ktorú občan podal, nezohľadnili štátnu príslušnosť a bydlisko tohto občana a štátnu príslušnosť iného členského štátu, ktorú uvedený občan takisto má, neznamená uplatnenie opatrení, ktoré by dotknutú osobu zbavili možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie alebo by ohrozovali výkon jeho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov. V takom kontexte teda okolnosť, že štátny príslušník má popri štátnej príslušnosti členského štátu, v ktorom býva, štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu, nestačí sama osebe na to, aby sa bolo možné domnievať, že na situáciu dotknutej osoby sa uplatní článok 21 ZFEÚ, keďže uvedená situácia nevykazuje nijakú spojitosť s akoukoľvek situáciou upravenou právom Únie a že všetky jej relevantné prvky sa nachádzajú len vnútri jedného členského štátu.

(pozri body 46, 48, 49, 54, 55, 57, bod 2 výroku)