Language of document : ECLI:EU:C:2012:322

STANOVISKO GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 6. júna 2012 (1)

Vec C‑192/12 PPU

Melvin West

proti

Virallinen syyttäjä

„Súdna spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Postupy odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Článok 28 ods. 2 – Ďalšie odovzdanie – Súhlas vykonávajúceho členského štátu – Reťaz európskych zatykačov“





1.        Hoci sa často stáva, že realita slúži ako námet pre fiktívne diela, je menej časté, že takéto dielo sa stane skutočnosťou. O taký prípad však zrejme ide v prejednávanej veci, ktorá sa týka osoby stíhanej a odsúdenej vo viacerých členských štátoch za skutky rovnakej povahy, konkrétne za krádeže vzácnych starobylých máp v rôznych verejných knižniciach.(2)

2.        Táto vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť po prvý raz vyložiť článok 28 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi(3), ktorý vymedzuje prípady a podmienky, za ktorých členský štát, ktorý vydal európsky zatykač, môže odovzdať osobu, ktorej sa týka uvedený zatykač, inému členskému štátu, ako je členský štát, ktorý vykonal uvedený zatykač (ďalšie odovzdanie).

3.        K ďalšiemu odovzdaniu osoby, ktorej sa týka európsky zatykač, členským štátom, ktorý tento zatykač vydal, inému členskému štátu, ako je vykonávajúci členský štát, môže – až na výnimky – dôjsť len po získaní „súhlasu“ uvedeného vykonávajúceho členského štátu.

4.        Predmetné ustanovenie, ktoré odkazuje na „vykonávajúci členský štát“ v jednotnom čísle, však nerieši otázku, ako sa má tento „súhlas“ získať v takom prípade, o aký ide v konaní vo veci samej, ktorého predmetom je druhá žiadosť o ďalšie odovzdanie, a všeobecne v prípade reťaze európskych zatykačov a viacerých po sebe nasledujúcich žiadostí o ďalšie odovzdanie. Treba si vtedy vyžiadať toľko súhlasov, koľko je členských štátov vykonávajúcich zatykač? Netreba naopak vyžiadať iba súhlas jedného vykonávajúceho členského štátu? V tomto poslednom uvedenom prípade, ktorý by bol tento vykonávajúci členský štát?

5.        Súdny dvor má na základe prejudiciálnej otázky položenej v tejto veci v tomto zmysle vyplniť zrejmú medzeru v normatívnom ustanovení, čo je podľa môjho názoru možné len na základe teleologického a systematického výkladu rámcového rozhodnutia 2002/584.

I –    Právny rámec

A –    Právo Únie

6.        Odôvodnenia 5, 6, 8, 9 a 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovujú:

„(5)      cieľ vytýčený pre Úniu stať sa zónou slobody, bezpečnosti a práva vedie k zrušeniu vydávania osôb medzi členskými štátmi a k jeho nahradeniu systémom vydávania osôb medzi súdnymi orgánmi; okrem toho, zavedenie nového zjednodušeného systému vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb pre účely výkonu rozsudku alebo trestného stíhania umožňuje odstrániť zložitosť a prípadné prieťahy pri existujúcich vydávacích postupoch; tradičné vzťahy spolupráce, ktoré až doteraz existovali medzi členskými štátmi, by mal nahradiť systém voľného pohybu súdnych rozhodnutí v trestných veciach, vrátane predbežných a konečných rozhodnutí v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti;

(6)      európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ,základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva;

(8)      rozhodnutia o výkone európskeho zatykača musia podliehať dostatočným kontrolám, čo znamená, že súdny orgán členského štátu, v ktorom bola požadovaná osoba zatknutá, vydá rozhodnutie o jej vydaní;

(9)      úloha ústredných orgánov pri výkone európskeho zatykača sa musí obmedziť na praktickú a administratívnu pomoc;

(12)      toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie…, najmä jej Kapitoly VI; nič v tomto rámcovom rozhodnutí sa nemôže vykladať ako zákaz odmietnutia odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, keď existujú dôvody domnievať sa, na základe objektívnych skutočností, že uvedený zatykač bol vydaný s cieľom trestného stíhania alebo potrestania osoby z dôvodu jej pohlavia, rasy, náboženského vyznania, etnického pôvodu, národnosti, jazyka, politického zmýšľania alebo sexuálnej orientácie, alebo že postavenie tejto osoby môže byť predpojaté [môže byť nepriaznivo ovplyvnené – neoficiálny preklad] z niektorého z uvedených dôvodov;

Toto rámcové rozhodnutie nebráni členskému štátu v uplatňovaní jeho ústavných zásad, týkajúcich sa riadneho [spravodlivého – neoficiálny preklad] procesu, slobody združovania, slobody tlače a slobody prejavu v iných médiách.“

7.        Článok 27 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje:

„1.      Každý členský štát môže oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady, že vo svojich vzťahoch s inými členskými štátmi, ktoré urobia rovnaké oznámenie, bol daný súhlas k trestnému stíhaniu, odsúdeniu alebo zadržaniu s cieľom vykonania trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad] pre trestný čin, ktorý bol spáchaný pred odovzdaním príslušnej osoby, s výnimkou trestného činu [iný, ako je trestný čin – neoficiálny preklad], pre ktorý bola táto osoba odovzdaná, ak v osobitnom prípade vykonávajúci súdny orgán neuvedie inak vo svojom rozhodnutí o odovzdaní.

2.      S výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 1 a 3 odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.

3.      Odsek 2 sa neuplatní v nasledujúcich prípadoch:

a)      ak osoba, ktorá mala možnosť opustiť územie členského štátu, do ktorého bola odovzdaná, tak neurobila počas 45 dní od jej prepustenia, alebo sa vrátila na toto územie po tom, ako ho opustila;

b)      trestný čin, ktorý nie je sankcionovaný trestom odňatia slobody alebo ochranným opatrením [alebo ochranným opatrením spojeným s odňatím slobody – neoficiálny preklad];

c)      trestné stíhanie, ktoré nemá za následok uplatnenie opatrenia obmedzujúceho osobnú slobodu;

d)      ak by osoba mohla podliehať trestu alebo opatreniu, ktoré nezahŕňa pozbavenie slobody, najmä finančnému trestu alebo opatreniu, ktoré ho nahrádza, ak trest alebo opatrenie mohlo mať za následok obmedzenie jej osobnej slobody;

e)      ak osoba súhlasila s odovzdaním, ak je prípustné, v rovnakom čase, ako sa vzdala nároku na ‚specialty rule‘ [zásadu špeciality – neoficiálny preklad], v súlade s článkom 13;

f)      ak sa osoba po odovzdaní výslovne zriekla nároku na ‚specialty rule‘ [zásadu špeciality – neoficiálny preklad] so zreteľom na určené trestné činy, ktoré predchádzali jej odovzdaniu. Zrieknutie sa urobí pred príslušnými súdnymi orgánmi vydávajúceho členského štátu [členského štátu, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad] a zaznamená sa v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi tohto štátu. Zrieknutie sa formuluje tak, aby bolo jasné, že osoba sa súhlasu vzdala dobrovoľne a pri plnom vedomí si následkov. Za týmto účelom osoba má právo na právneho zástupcu;

g)      ak vykonávajúci súdny orgán, ktorý osobu odovzdal, dá svoj súhlas v súlade s odsekom 4.

4.      Žiadosť o súhlas sa predloží vykonávajúcemu súdnemu orgánu doplnená o informáciu uvedenú v článku 8 ods. 1 a prekladom [s prekladom – neoficiálny preklad] uvedeným v článku 8 ods. 2 Súhlas sa dá, ak trestný čin, pre ktorý je požadovaný, podlieha odovzdaniu v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. Súhlas sa odmietne z dôvodov uvedených v článku 3 a inak môže sa odmietnuť iba z dôvodov uvedených v článku 4. Rozhodnutie sa prijme najneskôr do 30 dní po prijatí žiadosti.

…“

8.        Článok 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje:

„1.      Každý členský štát môže oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady, že vo svojich vzťahoch s inými členskými štátmi, ktoré urobia rovnaké oznámenia, bol daný súhlas na odovzdanie osoby do iného členského štátu, než je vykonávajúci členský štát, v súlade s európskym zatykačom vydaným pre trestný čin, ktorý bol spáchaný pred jeho odovzdaním, ak v konkrétnom prípade vykonávajúci súdny orgán neuvedie inak vo svojom rozhodnutí o odovzdaní.

2.      V každom prípade osoba, ktorá bola odovzdaná vydávajúcemu členskému štátu [členskému štátu, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad] na základe európskeho zatykača, sa môže bez súhlasu vykonávajúceho členského štátu odovzdať do iného členského štátu, než je vykonávajúci členský štát, na základe európskeho zatykača vydaného pre akýkoľvek trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním v nasledujúcich prípadoch:

a)      ak vyžiadaná osoba, ktorá mala príležitosť na opustenie územia členského štátu, do ktorého bola vydaná, tak neurobila do 45 dní od jej prepustenia, alebo sa vrátila na toto územie po tom, ako ho opustila;

b)      ak vyžiadaná osoba súhlasí s odovzdaním do iného členského štátu, než je vykonávajúci členský štát, na základe európskeho zatykača. Súhlas sa urobí pred príslušnými súdnymi orgánmi vydávajúceho členského štátu [členského štátu, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad] a zaznamená sa v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi tohto štátu. Súhlas sa sformuluje tak, aby bolo jasné, že príslušná osoba ho dala dobrovoľne a pri plnom vedomí si následkov. Za týmto účelom vyžiadaná osoba má právo na právneho zástupcu;

c)      ak vyžiadaná osoba nepodlieha ‚specialty rule‘ (osobitnému konaniu) [zásade špeciality – neoficiálny preklad] v súlade s článkom 27 ods. 3 písm. a), e), f) a g).

3.      Vykonávajúci súdny orgán súhlasí s odovzdaním inému členskému štátu podľa nasledujúcich pravidiel:

a)      žiadosť o súhlas sa predloží v súlade s článkom 9, spolu s informáciami uvedenými v článku 8 ods. 1 a s prekladom uvedeným v článku 8 ods. 2;

b)      súhlas sa dá, ak trestný čin, pre ktorý sa požaduje, podlieha odovzdaniu v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia;

c)      rozhodnutie sa prijme najneskôr do 30 dní po prijatí žiadosti;

d)      súhlas sa môže odmietnuť z dôvodov uvedených v článku 3 a inak sa môže odmietnuť iba z dôvodov uvedených v článku 4.

Pre prípady uvedené v článku 5 vydávajúci členský štát [členský štát, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad] musí poskytnúť záruky, ktoré sú tam uvedené.

4.      Napriek ustanoveniu odseku 1 osoba, ktorá bola odovzdaná v súlade s európskym zatykačom, sa nesmie vydať do tretieho štátu bez súhlasu príslušného orgánu členského štátu, ktorý odovzdal túto osobu. Takýto súhlas sa dá v súlade s dohovormi, ktorými je tento členský štát viazaný, ako aj so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.“

9.        Z informácie týkajúcej sa dátumu nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy uverejnenej v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev 1. mája 1999(4) vyplýva, že Fínska republika vydala vyhlásenie na základe článku 35 ods. 2 EÚ, ktorým uznáva právomoc Súdneho dvora rozhodovať v súlade s podmienkami stanovenými v článku 35 ods. 3 písm. b) EÚ.

B –    Fínske právo

10.      Rámcové rozhodnutie 2002/584 bolo prebraté do fínskeho práva zákonom č. 1286/2003 o odovzdávaní medzi Fínskou republikou a ostatnými členskými štátmi Európskej únie [rikoksen johdosta tapahtuvasta luovuttamisesta Suomen ja muiden Euroopan unionin jäsenvaltioiden välillä annettu laki (1286/2003)] z 30. decembra 2003(5).

11.      Podľa § 61 ods. 1 fínskeho zákona o odovzdávaní osoba odovzdaná členským štátom do Fínskej republiky nemôže byť odovzdaná do iného členského štátu alebo do štátu, ktorý nie je členským štátom Európskej únie. Odsek 2 toho istého paragrafu však stanovuje, že zákaz podľa uvedeného odseku 1 sa neuplatní okrem iného vtedy, keď členský štát, ktorý vykonal odovzdanie, súhlasí s výnimkou z tohto zákazu.

12.      § 62 fínskeho zákona o odovzdávaní stanovuje, že ak členský štát požiada Fínsku republiku o odovzdanie osoby, ktorá bola odovzdaná do Fínskej republiky iným členským štátom, a toto ďalšie odovzdanie nie je možné podľa § 61 ods. 2 bodov 1 až 3 alebo 5 toho istého zákona, príslušný štátny zástupca si vyžiada súhlas tohto posledného uvedeného členského štátu.

II – Skutkový stav a konanie vo veci samej

13.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, z písomných a ústnych pripomienok predložených jednotlivými vedľajšími účastníkmi konania, ako aj z odpovedí na otázky Súdneho dvora vyplýva, že navrhovateľ v konaní vo veci samej M. West, britský štátny príslušník, bol odsúdený vo viacerých členských štátoch a následne boli proti nemu vydané viaceré európske zatykače, ktoré viedli k po sebe nasledujúcim odovzdaniam medzi dotknutými členskými štátmi na základe rámcového rozhodnutia 2002/584. Vzhľadom na to, že spor vo veci samej má svoj pôvod v týchto okolnostiach týkajúcich sa súdnych konaní a týchto po sebe nasledujúcich konaniach o odovzdaní, na základe nich ďalej opíšem hlavné skutkové okolnosti sporu vo veci samej.

A –    Okolnosti predchádzajúce sporu

14.      Vzhľadom na to, že okolnosti predchádzajúce sporu sú zložité, opíšem ich podľa jednotlivých členských štátov.

1.      Vo Francúzsku

15.      Dňa 15. marca 2001 Bibliothèque nationale de France (Francúzska národná knižnica) podala trestné oznámenie na M. Westa za krádeže vzácnych starobylých zemepisných máp, ktorých sa mal dopustiť 26. októbra 1999 a 5. septembra 2000.

16.      Dňa 14. marca 2005 francúzske súdne orgány v dôsledku toho vydali proti M. Westovi prvý európsky zatykač rozoslaný prostredníctvom Schengenského informačného systému, zatiaľ čo M. West sa v tom období nachádzal vo väzbe v Spojenom kráľovstve. Tento zatykač bol doručený orgánom Spojeného kráľovstva 1. apríla 2005.

17.      Dňa 28. apríla 2005 orgány Spojeného kráľovstva oznámili francúzskym orgánom, že M. West bude môcť byť podmienečne prepustený z väzby 27. júla 2005, a vyžiadali si doplňujúce informácie a údaje.

18.      Dňa 23. júna 2005 francúzske orgány zaslali odpoveď na žiadosť orgánov Spojeného kráľovstva, ktorú tieto orgány považovali za neúplnú.

19.      Dňa 27. júla 2005 britský styčný úradník vo Francúzsku požiadal o urýchlené zaslanie nového európskeho zatykača obsahujúceho vyžiadané informácie. Keďže nebol vydaný nijaký nový zatykač, žiadosť o odovzdanie sa považovala za neúspešnú.

20.      Dňa 15. februára 2007 trestný senát Tribunal de grande instance de Paris (vyšší súd v Paríži) (Francúzsko) odsúdil M. Westa v jeho neprítomnosti na trest odňatia slobody v dĺžke troch rokov za krádež zemepisných máp spáchanú v Bibliothèque nationale de France.

21.      Dňa 31. augusta 2007 francúzske súdne orgány vydali proti M. Westovi druhý európsky zatykač (č. 0233123012), ktorý bol rozoslaný prostredníctvom Schengenského informačného systému 21. septembra 2007, na účely jeho odovzdania na výkon odsudzujúceho rozsudku vydaného 15. februára 2007.

22.      Dňa 9. februára 2012 advokát M. Westa, ktorý bol osobitne splnomocnený, podal námietky proti rozsudku trestného senátu Tribunal de grande instance de Paris z 15. februára 2007. V dôsledku toho Tribunal de grande instance de Paris stanovil na 7. júna 2012 termín pojednávania.

2.      Vo Fínsku

23.      V apríli 2001 bol M. West zatknutý v Spojenom kráľovstve, pričom mal pri sebe 400 starobylých zemepisných máp, a následne bol odovzdaný do Fínska, kde bol 4. septembra 2001 odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke 18 mesiacov za krádež máp, ktorej sa dopustil na univerzite v Helsinkách vo februári 2001.

24.      Dňa 31. mája 2002 Helsingin hovioikeus (odvolací súd v Helsinkách) (Fínsko) potvrdil trest odňatia slobody v dĺžke 18 mesiacov uložený M. Westovi za krádež.

25.      Dňa 9. decembra 2009 fínske súdne orgány vydali proti M. Westovi európsky zatykač č. R01/3078 na účely jeho odovzdania na výkon odsudzujúceho rozsudku vydaného 31. mája 2002.

3.      V Maďarsku

26.      V dňoch 16., 17. a 18. augusta 2000 M. West poškodil v Széchenyiho národnej knižnici viacero atlasov veľkej hodnoty zo 17. storočia, pričom si privlastnil osem tabúľ zemepisných máp.

27.      Dňa 1. apríla 2010 Budai Központi kerületi bíróság (Obvodný súd pre Budín centrum) (Maďarsko) vydal proti M. Westovi európsky zatykač na účely jeho odovzdania.

28.      Dňa 5. júla 2011 Budai Központi kerületi bíróság odsúdil M. Westa na trest odňatia slobody v dĺžke jedného roka a štyroch mesiacov za skutky, ktorých sa dopustil 16., 17. a 18. augusta 2000.

B –    Konania o odovzdaní

29.      Na uľahčenie pochopenia hlavných udalostí tiež opíšem jednotlivé konania o odovzdaní podľa jednotlivých členských štátov.

1.      Konanie o odovzdaní zo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska do Maďarska

30.      Dňa, ktorý nevyplýva zo spisu, súdne orgány Spojeného kráľovstva na základe zatykača vydaného maďarskými súdnymi orgánmi 1. apríla 2010 odovzdali M. Westa do Maďarska. Výkon tohto zatykača nepodliehal nijakej podmienke.

2.      Konanie o ďalšom odovzdaní z Maďarska do Fínskej republiky

31.      Dňa 27. januára 2011 príslušný maďarský súdny orgán Fővárosi Bíróság (Súd v Budapešti) (Maďarsko) vydal rozhodnutie, ktorým nariadil odovzdanie M. Westa do Fínskej republiky do desiatich dní od jeho prepustenia stanoveného na 29. augusta 2011.(6)

32.      Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Korkein oikeus (Najvyšší súd) (Fínsko) uvádza, že hoci v tomto rozhodnutí bolo uvedené, že podmienky odovzdania M. Westa sú splnené tak podľa zatykača predloženého Fínskou republikou, ako aj na základe zatykača predloženého Francúzskou republikou, tento súd neuviedol, či má Fínska republika následne odovzdať M. Westa do Francúzskej republiky.

33.      Dňa 5. septembra 2011 Fővárosi Bíróság vydal nové rozhodnutie, v ktorom uviedol, že vo svojom rozhodnutí z 27. januára 2011 nezohľadnil skutočnosť, že odovzdanie M. Westa do Fínskej republiky bolo podmienené súhlasom Spojeného kráľovstva.

34.      Dňa 9. septembra 2011 príslušný súdny orgán Spojeného kráľovstva dodatočne udelil súhlas s odovzdaním M. Westa z Maďarska do Fínskej republiky. Tento súhlas nepodliehal nijakej podmienke.

35.      Dňa 15. septembra 2011 Maďarsko odovzdalo M. Westa do Fínskej republiky.

36.      Dňa 24. januára 2012 fínske štátne zastupiteľstvo dostalo list od maďarského ministerstva verejnej správy a spravodlivosti, ktorým mu bolo oznámené rozhodnutie z 27. januára 2011. V tomto liste bolo uvedené, že Fővárosi Bíróság rozhodol, že „po skončení konania vo Fínsku musí byť dotknutá osoba odovzdaná francúzskym orgánom“.

3.      Konania o ďalšom odovzdaní do Francúzskej republiky

37.      Dňa 28. decembra 2010 maďarské orgány zaslali francúzskym orgánom správu, ktorou im oznámili, že bolo nariadené dočasné zaistenie M. Westa na účely odovzdania, a požiadali ich o zaslanie európskeho zatykača.

38.      Dňa 30. decembra 2010 francúzske súdne orgány zaslali maďarským súdnym orgánom osvedčenú kópiu európskeho zatykača vo francúzštine a následne 7. januára 2011 jeho maďarskú verziu.

39.      Dňa 4. marca 2011 maďarské orgány informovali francúzske súdne orgány o rozhodnutí z 27. januára 2011. V tejto správe bolo uvedené, že bolo nariadené odovzdanie M. Westa do Francúzskej republiky, ako aj do Fínskej republiky, že M. West má byť po skončení konania vo Fínsku odovzdaný do Francúzskej republiky a že odovzdanie bolo odložené z dôvodu konania prebiehajúceho v Maďarsku.

40.      Dňa 28. júna 2011 maďarské orgány zaslali orgánom Spojeného kráľovstva žiadosť o udelenie súhlasu s odovzdaním M. Westa do Francúzskej republiky, ktorá zostala bez odozvy.

41.      Dňa 7. novembra 2011 Fínska republika informovala francúzske orgány, že M. West bol uväznený vo Fínsku a že dátum jeho prepustenia bol stanovený na 29. apríla 2012.

42.      Dňa 9. februára 2012 fínske štátne zastupiteľstvo podalo na Helsingin käräjäoikeus (prvostupňový súd v Helsinkách) (Fínsko) návrh na odovzdanie M. Westa do Francúzskej republiky, pričom uviedlo, že Maďarsko udelilo súhlas s týmto odovzdaním.

43.      Dňa 17. februára 2012 Helsingin käräjäoikeus vydal rozhodnutie, ktorým napriek nesúhlasu M. Westa vyhovel návrhu na odovzdanie. M. West preto podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu na Korkein oikeus.

III – Prejudiciálna otázka a návrh na začatie naliehavého prejudiciálneho konania

44.      Za týchto okolností Korkein oikeus rozhodnutím z 24. apríla 2012, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené v ten istý deň, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa na účely uplatňovania článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia [2002/584] za členský štát vykonávajúci zatykač považovať štát, z ktorého bola dotknutá osoba pôvodne odovzdaná na základe európskeho zatykača do druhého členského štátu, alebo tento druhý členský štát, z ktorého bola dotknutá osoba odovzdaná do tretieho členského štátu, od ktorého sa teraz požaduje odovzdanie osoby do štvrtého členského štátu? Alebo je prípadne potrebný súhlas oboch členských štátov?“

45.      Samostatným rozhodnutím vydaným a doručeným Súdnemu dvoru rovnako 24. apríla 2012 Korkein oikeus tiež požiadal, aby sa táto vec prejednala v naliehavom prejudiciálnom konaní v zmysle článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 104b Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

46.      Korkein oikeus v tejto súvislosti uviedol, že M. West má byť po odpykaní si trestu odňatia slobody v dĺžke jedného roka a šiestich mesiacov, ktorý mu uložil Helsingin hovioikeus 31. mája 2002, prepustený 29. apríla 2012. Uviedol však, že rozhodnutím z toho istého dňa nariadil ponechanie M. Westa vo väzbe. Keďže M. West je takto pozbavený osobnej slobody, vzhľadom na právnu istotu sa absolútne nevyhnutne vyžaduje návrh na začatie naliehavého prejudiciálneho konania.

47.      Rozhodnutím z 3. mája 2012 Súdny dvor (druhá komora) vyhovel tomuto návrhu na začatie naliehavého prejudiciálneho konania. Na základe článku 24 Štatútu Súdneho dvora a článku 54a svojho rokovacieho poriadku tiež vyzval Francúzsku republiku, Maďarsko a Spojené kráľovstvo, aby poskytli určité informácie a predložili určité dokumenty.

48.      Odporca v konaní vo veci samej, Fínska republika, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky. Francúzska republika, Maďarsko a Spojené kráľovstvo odpovedali v stanovenej lehote na otázky, ktoré im položil Súdny dvor.

49.      Navrhovateľ a odporca v konaní vo veci samej, rovnako ako Fínska republika a Francúzska republika, ako aj Komisia tiež predložili ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 4. júna 2012.

IV – Zhrnutie pripomienok

50.      Stanoviská, ktoré zaujali jednotlivé oprávnené subjekty vo svojich písomných a/alebo ústnych pripomienkach, poskytujú dosť úplný prehľad možných odpovedí na otázku, ktorá vznikla v konaní vo veci samej. Tieto stanoviská ďalej stručne zhrniem, pričom poukazujem na to, že navrhované riešenia smerujú k určeniu vykonávajúceho členského štátu alebo vykonávajúcich členských štátov (to je podstatou otázky), ktorého alebo ktorých súhlas sa vyžaduje na ďalšie odovzdanie v zmysle článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá sa vyznačuje reťazou európskych zatykačov týkajúcich sa viac ako troch členských štátov, z ktorých každý je členským štátom, ktorý vydal zatykač, a tiež vykonávajúcim členskom štátom.

51.      Navrhovateľ v konaní vo veci samej sa domnieva, že každý jednotlivý vykonávajúci členský štát musí udeliť súhlas s ďalším odovzdaním do iného členského štátu, takže je potrebný tak súhlas Maďarska, ako aj Spojeného kráľovstva.

52.      S týmto stanoviskom sa vo všeobecnosti stotožňuje Fínska republika.

53.      Odporca vo veci samej uvádza, že vždy vykladal rámcové rozhodnutie 2002/584 a fínske právne predpisy prijaté na jeho prebratie v tom zmysle, že postačuje súhlas vykonávajúceho členského štátu, ktorý vykonal posledné odovzdanie, keďže každé riešenie, ktoré si vyžaduje súhlas všetkých vykonávajúcich členských štátov, môže len sťažiť overovanie a znížiť účinnosť a rýchlosť mechanizmu európskeho zatykača.

54.      Aj Francúzska republika na pojednávaní uviedla, že každý vykonávajúci členský štát má mať právo udeliť súhlas s ďalším odovzdaním, pričom však každý členský štát, ktorý vydal zatykač, má zaslať túto žiadosť o súhlas len tomu vykonávajúcemu členskému štátu, s ktorým udržiava priame vzťahy prostredníctvom európskeho zatykača. Za okolností konania vo veci samej teda údajne prináleží Fínskej republike, aby si vyžiadala súhlas Maďarska, a Maďarsko si má vyžiadať súhlas od Spojeného kráľovstva.

55.      Komisia sa napokon domnieva, že vykonávajúcim členským štátom sa má rozumieť posledný vykonávajúci členský štát, keďže tento výklad umožňuje posilniť zásadu vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi a zároveň urýchľuje ich súdnu spoluprácu bez toho, aby boli porušené práva dotknutej osoby.

V –    Analýza

A –    Úvodné poznámky

56.      Hoci sa možno budem musieť opakovať, v prvom rade považujem za potrebné veľmi stručne – a tento raz súhrnne – opísať sled udalostí s cieľom poukázať na hlavné skutkové okolnosti relevantné pre odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku.

57.      Proti M. Westovi bol vo Francúzsku 14. marca 2005 vydaný prvý európsky zatykač na účely jeho odovzdania na prejednanie skutkov spáchaných 26. októbra 1999 a 5. septembra 2000. Vzhľadom na to, že Spojené kráľovstvo z dôvodov, ktoré nevyplývajú zo spisu, odmietlo vykonať tento európsky zatykač, M. West bol vo Francúzsku odsúdený v neprítomnosti 15. februára 2007. V dôsledku toho bol proti nemu 31. augusta 2007 vydaný druhý európsky zatykač na účely jeho odovzdania na výkon tohto trestu. Tento zatykač bol doručený Maďarsku 30. decembra 2010.

58.      M. West, ktorý bol 14. apríla 2001 zatknutý v Spojenom kráľovstve a následne bol odovzdaný do Fínska, bol 4. septembra 2001 odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke 18 mesiacov. Tento trest bol potvrdený v odvolacom konaní 31. mája 2002, ale nebol vykonaný, keďže M. West podľa informácií, ktoré poskytol jeho právny zástupca v priebehu pojednávania, medzičasom opustil územie Fínska. Až 9. decembra 2009, čiže o sedem rokov neskôr, Fínska republika vydala európsky zatykač proti M. Westovi na účely jeho odovzdania na výkon tohto trestu.

59.      Potom Maďarsko 1. apríla 2010 zasa vydalo európsky zatykač na účely odovzdania M. Westa na prejednanie krádeží spáchaných 16., 17. a 18. augusta 2000. M. West, ktorého Spojené kráľovstvo bezpodmienečne odovzdalo do Maďarska, bol v Maďarsku súdený a 5. júla 2011 bol odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke 16 mesiacov. Po tom, čo ho Maďarsko 15. septembra 2011 odovzdalo do Fínskej republiky, mal byť M. West 29. apríla 2012 prepustený na slobodu, ale vnútroštátny súd ho ponechal vo väzbe až do vydania prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora.

60.      Treba osobitne poukázať na viaceré skutočnosti vyplývajúce z tohto zhrnutia skutkového stavu.

61.      V prvom rade je nesporné, že podmienky uplatnenia článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 sú v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, splnené, keďže európsky zatykač, na základe ktorého sa žiada odovzdanie M. Westa z Fínskej republiky do Francúzskej republiky, bol vydaný pre trestný čin, ktorý bol spáchaný pred jeho odovzdaním z Maďarska do Fínskej republiky, a dokonca pred jeho odovzdaním zo Spojeného kráľovstva do Maďarska. Reťaz predmetných európskych zatykačov sa však týka len členských štátov Únie.

62.      Je rovnako nesporné, že Spojené kráľovstvo odovzdalo M. Westa do Maďarska bezpodmienečne, že 9. septembra 2011 udelilo súhlas s jeho ďalším odovzdaním do Fínskej republiky, ale že neudelilo súhlas s jeho ďalším odovzdaním do Francúzskej republiky. Spojené kráľovstvo v tejto súvislosti uviedlo, že hoci Fínska republika požiadala o jeho súhlas s ďalším odovzdaním do Francúzskej republiky, v prípade Maďarska to tak nebolo. Zo spisu nevyplýva, že by vykonávajúci súdny orgán Spojeného kráľovstva na základe článku 27 ods. 3 písm. g) rámcového rozhodnutia 2002/584 a v súlade s postupom upraveným v článku 27 ods. 4 tohto rámcového rozhodnutia súhlasil so zrieknutím sa zásady špeciality na úkor M. Westa, a to ani pri jeho odovzdaní do Maďarska, ani pri jeho ďalšom odovzdaní do Fínskej republiky. Maďarsko naopak udelilo súhlas s odovzdaním M. Westa z Fínskej republiky do Francúzskej republiky. M. West však nesúhlasil s týmto odovzdaním a v konaní pred vnútroštátnym súdom konkrétne uviedol, že toto odovzdanie je podmienené súhlasom Spojeného kráľovstva.

63.      Napokon je nesporné, že jeden členský štát dvakrát čelil súbehu európskych zatykačov v zmysle článku 16 rámcového rozhodnutia 2002/584. Spojené kráľovstvo sa muselo rozhodnúť medzi odovzdaním M. Westa do Francúzskej republiky (európsky zatykač z 31. augusta 2007), do Fínskej republiky (európsky zatykač z 9. decembra 2009) alebo do Maďarska (európsky zatykač z 1. apríla 2010). Po odovzdaní M. Westa zo Spojeného kráľovstva do Maďarska v apríli 2010 sa Maďarsko zasa muselo rozhodnúť medzi jeho ďalším odovzdaním do Francúzskej republiky alebo do Fínskej republiky na základe tých istých európskych zatykačov vydaných týmito dvoma členskými štátmi. Súdny dvor má však k dispozícii veľmi málo informácií o dôvodoch rozhodnutí prijatých týmito dvoma členskými štátmi a prejednávaná vec v každom prípade nevyvoláva nijakú otázku týkajúcu sa článku 16 rámcového rozhodnutia 2002/584.

B –    Jednoduchý prípad: systematický a teleologický výklad článku 28 rámcového rozhodnutia 2002/584

64.      Aby bolo možné adekvátne pochopiť zložitú situáciu po sebe nasledujúcich odovzdaní predloženú Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom a odpovedať na otázku, ktorú tento súd kladie, je potrebné vykonať najmä systematickú a teleologickú analýzu článku 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 v jednoduchom prípade, ktorý toto ustanovenie výslovne upravuje. Z tohto hľadiska sa systematická analýza bude musieť v značnej miere týkať kombinácie zásady špeciality (článok 27 tohto rámcového rozhodnutia) a zásady súhlasu členského štátu, ktorý vykonal európsky zatykač, s každým ďalším odovzdaním (článok 28 uvedeného rámcového rozhodnutia). Teleologický výklad zasa musí v celom rozsahu zohľadňovať základný cieľ, ktorý sleduje rámcové rozhodnutie 2002/584, a to účinné a rýchle fungovanie prvej „konkretizácie“ súdneho priestoru Únie, ktorá zaručuje základné práva a slobody.

65.      Hoci články 27 a 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 predstavujú v systéme európskeho zatykača vyjadrenie dvoch tradičných prvkov extradičného práva, ktorými sú zásada špeciality a z nej vyplývajúcu zásadu zákazu každého ďalšieho odovzdania,(7) zásady stanovené v týchto článkoch boli prispôsobené vlastnej logike európskeho zatykača ako nástroja súdnej spolupráce založeného na zásade vzájomného uznávania(8) a vzájomnej dôvery(9) medzi členskými štátmi, ktorý má nahradiť tradičné vzťahy spolupráce v medzinárodnom práve(10) a ktorý je sám prispôsobený osobitnému cieľu vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti sledovaného Úniou,(11) ktorý zaručuje základné práva dotknutých osôb(12).

66.      To zdôrazňuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora vzájomné uznávanie vytvorené európskym zatykačom ako „základným kameňom“ súdnej spolupráce medzi členskými štátmi(13) a podpora účinného a rýchleho fungovania mechanizmu odovzdávania, ktorý stanovuje, na jednej strane, ako aj záruka prísneho dodržiavania základných práv a záujmov dotknutých osôb zabezpečovaná najmä súdnymi orgánmi členských štátov poverenými kontrolou výkonu európskych zatykačov(14) na druhej strane musia predstavovať vedúce zásady výkladu rámcového rozhodnutia 2002/584.

67.      Článok 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje zásadu súhlasu členského štátu, ktorý vykonal európsky zatykač, s každým ďalším odovzdaním osoby, ktorej sa týka uvedený európsky zatykač, z členského štátu, ktorý vydal zatykač, do iného členského štátu, ako je vykonávajúci členský štát, pričom stanovuje viacero výnimiek z uvedenej zásady, ktoré sú uvedené v písmenách a), b) a c) tohto článku 28 ods. 2, pričom uvedené písmeno c) odkazuje na ustanovenia článku 27 ods. 3 písm. a) a e) až g) uvedeného rámcového rozhodnutia. V týchto jednotlivých ustanoveniach treba prostredníctvom zásady a výnimiek na jednej strane a odkazu jedného ustanovenia na iné ustanovenie na druhej strane v prvom rade hľadať dôvod existencie vyžadovaného súhlasu.

68.      Články 27 a 28 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré neboli uvedené v pôvodnom návrhu Komisie(15), sú zaradené do tej istej kapitoly venovanej účinkom odovzdania (osoby na základe európskeho zatykača) a vyznačujú sa štrukturálnym prepojením(16) a koncepčnou príbuznosťou(17). Je pozoruhodné, že zásada špeciality, ktorá sa považuje za zásadu, ktorou sa spravujú všetky ustanovenia uvedeného článku 27, sa objavuje len v jeho odseku 2, pričom jeho odsek 1 stanovuje možnú výnimku z tejto zásady. Štruktúra článku 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 je ešte prekvapujúcejšia, keďže zásada, ktorú tento článok stanovuje, sa v priebehu legislatívneho procesu „stratila“ a už len implicitne – a contrario sensu – vyplýva zo súboru týchto ustanovení.(18)

69.      V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že článok 27 ods. 1 a článok 28 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 sú vzhľadom na svoje umiestnenie a svoj obsah veľmi významné a musia mať vplyv na význam zásady špeciality a jej dôsledkov v systéme uvedeného rámcového rozhodnutia.

70.      Tieto dva odseky stanovujú, že členské štáty môžu vopred oznámiť Rade svoj súhlas, či už so zrieknutím sa uplatnenia zásady špeciality (článok 27 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584), alebo s ďalším odovzdaním do iného členského štátu, ako je vykonávajúci členský štát (článok 28 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia), pričom sa jednak predpokladá, že tento súhlas má účinky len vo vzťahoch medzi členskými štátmi, ktoré urobili rovnaké oznámenie, a jednak vykonávajúci súdny orgán môže v konkrétnom prípade vždy stanoviť inak.

71.      Možno predpokladať, že normotvorca Únie tým, že takto stanovil tento mechanizmus oznamovania v úvode článkov 27 a 28 rámcového rozhodnutia 2002/584, chcel osobitne vyzvať členské štáty, aby prejavili svoj vzájomný súhlas so zrieknutím sa uplatnenia zásady špeciality a zásady zákazu každého ďalšieho odovzdania v úplnom súlade so zásadou vzájomnej dôvery s výhradou ochrannej klauzuly umožňujúcej vykonávajúcemu súdnemu orgánu rozhodnúť v konkrétnom prípade v záujme zaručenia úplného dodržiavania práv dotknutých osôb.

72.      V istom zmysle možno tvrdiť, že tieto odseky sa mali stať zásadou, v úplnom súlade s dvoma vyššie uvedenými vedúcimi zásadami. Nie je to však tak, keďže ako Komisia zdôraznila vo svojich písomných pripomienkach, len jeden členský štát využil možnosť upravenú týmito ustanoveniami. Vzhľadom na to, že tieto ustanovenia sa môžu uplatniť len medzi členskými štátmi, ktoré rovnako oznámili svoj súhlas, sú však zásady, ktoré tieto ustanovenia obsahujú, napriek ich významu – aspoň v súčasnosti – neúčinné.

73.      Prekračujúc rámec svojich medzinárodných koreňov, ktorými sa podľa môjho názoru na tomto mieste netreba bližšie zaoberať,(19) zásada špeciality výslovne stanovená v článku 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 a z nej vyplývajúca zásada súhlasu vykonávajúceho členského štátu s každým ďalším odovzdaním, ktorá je implicitne vyjadrená v článku 28 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia, predstavujú v systéme európskeho zatykača a z hľadiska vyššie uvedených vedúcich výkladových zásad vyjadrenie osobitnej zodpovednosti členského štátu, ktorý vykonáva európsky zatykač, pri ochrane práv a záujmov odovzdanej osoby,(20) ktorá sa v čase svojho odovzdania nachádza v jeho právomoci, určitej kontroly nad osudom odovzdanej osoby, ktorá navyše plní funkciu sociálnej reintegrácie.(21)

74.      V tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že členský štát, ktorý vydal európsky zatykač, žiada od vykonávajúceho členského štátu drastický zásah do sféry slobody dotknutej osoby. Tejto osobe sa prinajmenšom pozastaví výkon jej práva na slobodu pobytu vo vykonávajúcom členskom štáte.(22) S výnimkou prípadu uvedeného v článku 28 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584 osoba, ktorej sa týka európsky zatykač a je odovzdaná do členského štátu, po ukončení tohto procesu navyše spravidla(23) – či už bola prepustená na slobodu, alebo vykonala svoj trest – opäť získa svoje „právo návratu“ do členského štátu, ktorý ju odovzdal.

75.      Práve preto právo vykonávajúceho členského štátu v súlade s rámcovým rozhodnutím 2002/584 upravuje podmienky odovzdania a jeho dôsledky v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, vrátane prípadného ďalšieho odovzdania. Zásada špeciality obmedzuje výsadné právomoci členského štátu, ktorý vydal zatykač, len na trestné činy, na základe ktorých bol vydaný európsky zatykač, a zásada súhlasu vykonávajúceho členského štátu s každým ďalším odovzdaním v istom zmysle potvrdzuje toto obmedzenie v konkrétnom prípade, keďže podmieňuje odovzdanie dotknutej osoby z členského štátu, ktorý vydal zatykač, do tretieho členského štátu.

76.      Význam tejto kontroly zdôrazňujú ustanovenia článku 28 ods. 3 písm. b) a c) rámcového rozhodnutia 2002/584, keďže vykonávajúci členský štát jednak môže odmietnuť odovzdanie z dôvodov uvedených v článkoch 3 alebo 4 uvedeného rámcového rozhodnutia, alebo musí udeliť tento súhlas, keď trestný čin, pre ktorý je požadovaný, podlieha odovzdaniu v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

77.      Osobitnú pozornosť treba v tejto súvislosti venovať článku 4 bodu 6 a článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré priznávajú určité výsadné právomoci vykonávajúcemu členskému štátu nielen voči svojim vlastným štátnym príslušníkom, ale aj voči svojim obyvateľom.(24)

78.      Príslušný súdny orgán vykonávajúceho členského štátu môže v prvom rade na základe vnútroštátneho práva a v súlade s článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa predmetný členský štát zaviaže vykonať ho. Príslušný súdny orgán vykonávajúceho členského štátu môže tiež na základe vnútroštátneho práva a v súlade s článkom 5 bodom 3 uvedeného rámcového rozhodnutia podriadiť odovzdanie osoby na základe európskeho zatykača na účely trestného stíhania podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu s cieľom výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktorý bol proti nej vydaný v členskom štáte, ktorý vydal zatykač.

79.      Je pravda, že zásada špeciality, rovnako ako zásada súhlasu vykonávajúceho členského štátu s každým ďalším odovzdaním nezávisia od štátnej príslušnosti, bydliska a dokonca ani od pobytu osoby odovzdanej na základe európskeho zatykača.

80.      Nič to však nemení na tom, že tieto zásady predstavujú prvky tejto kontroly podmienok a dôsledkov odovzdania, ktorá sa má vykladať tak, že v širšom zmysle slúži na plnenie úlohy, ktorú môže byť vykonávajúci členský štát povinný plniť pri sociálnej reintegrácii osoby odovzdanej na základe európskeho zatykača po skončení tohto procesu.(25) Ako však presnejšie uvediem ďalej, táto úloha existuje iba v prípade, ak osoba, ktorej sa týka európsky zatykač, je schopná preukázať určitú mieru integrácie do spoločnosti uvedeného členského štátu.(26)

81.      Práve výnimky z implicitnej zásady súhlasu vykonávajúceho členského štátu s každým ďalším odovzdaním však umožňujú dokonale vymedziť zmysel a pôsobnosť ustanovení článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584.

82.      Všetky tieto výnimky stanovené v článku 28 ods. 2 písm. a) až c) rámcového rozhodnutia 2002/584 a – na základe odkazu – v článku 27 ods. 3 písm. a) a e) až g) uvedeného rámcového rozhodnutia sú založené na existencii výslovného alebo implicitného, priameho alebo nepriameho súhlasu(27) – prostredníctvom výnimiek zo zásady špeciality(28) – buď osoby, ktorej sa týka európsky zatykač, alebo vykonávajúceho členského štátu.

83.      Po prvé osoba, ktorej sa týka európsky zatykač, môže jednak sama výslovne súhlasiť so svojím ďalším odovzdaním, a to buď priamo(29) pred príslušnými súdnymi orgánmi členského štátu, ktorý vydal zatykač, a v súlade s právom tohto členského štátu, alebo nepriamo,(30) ak sa predtým zriekla zásady špeciality, v tomto prípade v čase svojho odovzdania do členského štátu, ktorý vydal zatykač, výslovne pred súdnym orgánom vykonávajúceho členského štátu v súlade s článkom 13 rámcového rozhodnutia 2002/584, alebo po tomto odovzdaní, tiež výslovne, ale pred súdnym orgánom členského štátu, ktorý vydal zatykač, a v súlade s právom tohto členského štátu podľa článku 27 ods. 3 písm. f) uvedeného rámcového rozhodnutia.

84.      V týchto prípadoch osoba, ktorej sa týka európsky zatykač, súhlasí so svojím odovzdaním do členského štátu, ktorý vydal uvedený zatykač, pričom podmienky jej ďalšieho odovzdania sa vtedy spravujú právom tohto členského štátu. Pôvodná zodpovednosť vykonávajúceho členského štátu voči tejto osobe je na základe vôle tejto osoby prenesená na členský štát, ktorý vydal zatykač, ktorý teda „môže“ na základe článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 rozhodnúť o ďalšom odovzdaní tejto osoby do tretieho členského štátu, a rovnako môže prípadne namietať proti tomuto odovzdaniu v súlade s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia.

85.      Rovnako a úplne logicky sa okrem toho predpokladá, že súdny orgán členského štátu, ktorý vykonal európsky zatykač, nepriamo súhlasil s ďalším odovzdaním dotknutej osoby do iného členského štátu, ako je vykonávajúci členský štát,(31) ak súhlasil s neuplatnením zásady špeciality.(32) V tomto prípade totiž vykonávajúci členský štát preniesol osobitnú zodpovednosť, ktorú má voči dotknutej osobe, na členský štát, ktorý vydal zatykač. Tento posledný uvedený členský štát už nie je viazaný zásadou špeciality, a teda môže na základe svojho vlastného práva a v súlade s rámcovým rozhodnutím 2002/584 odovzdať alebo odmietnuť odovzdať dotknutú osobu do tretieho členského štátu.

86.      Dobrovoľná prítomnosť dotknutej osoby na území členského štátu, ktorý vydal zatykač,(33) predstavuje napokon poslednú výnimku zo zásady súhlasu vykonávajúceho členského štátu s každým ďalším odovzdaním. Podľa tejto výnimky členský štát, ktorý vydal európsky zatykač, nie je viazaný zásadou špeciality ani povinný vyžiadať si súhlas vykonávajúceho členského štátu s ďalším odovzdaním, ak sa dotknutá osoba zdržiavala na jeho území počas 45 dní,(34) hoci bola na slobode a mohla toto územie opustiť alebo sa tam vrátiť. Za týchto okolností sa uznáva, že uvedená osoba tým implicitne súhlasila s bezvýhradným podriadením sa právomoci tohto členského štátu.(35)

87.      Požiadavka súhlasu vykonávajúceho členského štátu s každým ďalším odovzdaním v takom jednoduchom prípade, aký je výslovne uvedený v článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, má v konečnom dôsledku najmä umožniť tomuto členskému štátu ponechať si kontrolu nad zmyslom a účelom odovzdania osoby do iného členského štátu, osobitne ako členskému štátu, ktorý v prvom rade zaručuje dodržiavanie práv a slobôd odovzdanej osoby a obmedzení, ktoré jej odovzdanie nevyhnutne zahŕňa.

88.      Z tohto dôvodu osoba, ktorá bola odovzdaná, môže kedykoľvek – odhliadnuc od prípadov podmienečných odovzdaní – vylúčiť súhlas vykonávajúceho členského štátu, a to buď prostredníctvom priameho alebo nepriameho prejavu svojej vôle, alebo prostredníctvom svojho vlastného správania (dobrovoľný, hoci len krátkodobý pobyt alebo dobrovoľný návrat do členského štátu, ktorý vydal zatykač). Dotknutá osoba tým nielenže „vylúči“ vykonávajúci členský štát z akéhokoľvek zasahovania do procesu ďalšieho odovzdania, ale najmä – a predovšetkým – sa dostane pod ochranu členského štátu, ktorý vydal zatykač, ktorému od okamihu prejavu tejto vôle prináleží zodpovednosť zabezpečiť dodržiavanie jej práv a slobôd.

89.      Ak by sa uznal tento výklad zmyslu článku 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 takto uplatneného na jednoduchú situáciu, zmysel tohto ustanovenia uplatneného v zložitejšom prípade, ktorý nie je výslovne upravený týmto ustanovením, by mal vyplynúť pomerne spontánne.

C –    Súhlas vykonávajúceho členského štátu v zložitých situáciách

1.      Odmietnutie tvrdenia, že sa vyžaduje súhlas všetkých členských štátov vykonávajúcich reťazec európskych zatykačov

90.      Výklad článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, podľa ktorého sa vyžaduje súhlas všetkých členských štátov vykonávajúcich reťazec európskych zatykačov s ďalším odovzdaním dotknutej osoby do posledného členského štátu v reťazci, ktorý vydal zatykač, by bol ťažko zlučiteľný s požiadavkou účinnosti a rýchlosti, ktorou sa musí vyznačovať fungovanie európskeho zatykača.

91.      Toto konštatovanie platí bez ohľadu na prípadné podmienky zaslania žiadostí o súhlas, či už sú zaslané súčasne dotknutým členským štátom, ktoré vydali zatykač, všetkým dotknutým po sebe nasledujúcim vykonávajúcim členským štátom, alebo postupne najprv členským štátom, ktoré vydali zatykač, kde sa má rozhodnúť o ďalšom odovzdaní do členského štátu, ktorý mu odovzdal dotknutú osobu, následne týmto posledným uvedeným členským štátom členskému štátu, ktorý mu ju odovzdal predtým, a tak ďalej až po pôvodný vykonávajúci členský štát, ako to navrhla francúzska vláda vo svojich ústnych pripomienkach.

92.      V obidvoch prípadoch by bol totiž mechanizmus odovzdávania napriek lehote 30 dní uvedenej v článku 28 ods. 3 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584 spomalený a najmä vážne ohrozený, keďže každý vykonávajúci členský štát môže na základe článku 28 ods. 3 písm. d) rámcového rozhodnutia 2002/584 nesúhlasiť s ďalším odovzdaním, aj keď na to nie je nijaký právny ani spoločenský dôvod.

93.      Na jednej strane sú totiž jednotlivé vykonávajúce členské štáty spravidla prirodzene viazané zásadou špeciality, inak sa uplatní výnimka podľa článku 28 ods. 2 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584. Mimo pôsobnosti stanovených výnimiek je potreba súhlasu vykonávajúceho členského štátu odôvodnená len pre ten členský štát, ktorý má mať kontrolu nad odovzdaním dotknutej osoby, vo vyššie uvedenom zmysle. Okrem toho, ak by sa každému z členských štátov vykonávajúcich reťazec európskych zatykačov priznala právomoc súhlasiť s každým ďalším odovzdaním, znamenalo by to súčasné uplatnenie toľkých vnútroštátnych právnych poriadkov, aj keby to bolo v súlade s rámcovým rozhodnutím 2002/584, a poskytovalo by to toľko možností nesúhlasiť s týmto odovzdaním, že by to radikálne ohrozilo účinnosť tohto mechanizmu.

94.      Na druhej strane, s výnimkou úplne mimoriadnych okolností jednotlivé vykonávajúce členské štáty nemôžu súčasne prevziať osobitnú zodpovednosť z hľadiska sociálnej reintegrácie voči tej istej osobe, ktorá by odôvodňovala potrebu ich súhlasu s ďalším odovzdaním.

95.      V konečnom dôsledku sa domnievam, že článok 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 nemožno vykladať tak, že pripúšťa, aby sa na účely ďalšieho odovzdania osoby, ktorej sa týka európsky zatykač, vyžadovalo viacero súhlasov a dokonca ani dva súhlasy.

2.      Určenie vykonávajúceho členského štátu, ktorý má udeliť súhlas s každým ďalším odovzdaním, v zložitej situácii

96.      Z vyššie uvedeného záveru prirodzene vyplýva, že vykonávajúcim členským štátom, ktorý má udeliť súhlas s každým ďalším odovzdaním v zmysle článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, nemôže byť iný štát ako ten, ktorý zodpovedá vyššie opísanej logike tohto súhlasu.

97.      Týmto štátom je v zásade prvý z členských štátov vykonávajúcich reťazec európskych zatykačov, pôvodný alebo prvý vykonávajúci členský štát, keďže je jediným štátom, ktorý nie je zároveň členským štátom v uvedenom reťazci, ktorý vydal zatykač, a teda prirodzene nie je viazaný zásadou špeciality. Je v istom zmysle členským štátom prísneho výkonu, ktorý môže uvedenými zatykačmi vykonať voči dotknutej osobe svoju právomoc v celom rozsahu, zatiaľ čo dispozičná právomoc nasledujúcich vykonávajúcich členských štátov v reťazci zaniká výkonom ich sankčnej právomoci.

98.      Z tohto hľadiska má za okolností konania vo veci samej v zásade len Spojené kráľovstvo udeliť súhlas na ďalšie odovzdanie M. Westa z Fínskej republiky do Francúzskej republiky, pričom toto riešenie podporuje skutočnosť, že dotknutá osoba zrejme udržiava najužšie väzby s prvým členským štátom. Vzhľadom na to, že Spojené kráľovstvo – aj keď dodatočne – súhlasilo s ďalším odovzdaním M. Westa z Maďarska do Fínskej republiky, navyše nie je zrejmé, čo by mohlo odôvodňovať potrebu získať súhlas Maďarska na jeho ďalšie odovzdanie z Fínskej republiky do Francúzskej republiky.

99.      Treba ešte dodať, že okolnosti konania vo veci samej nasvedčujú tomu, že prenos „práva udeliť súhlas“ zo Spojeného kráľovstva na Maďarsko nie je vhodný. Tieto okolnosti sa totiž vyznačujú sústavnou neúspešnosťou krokov podniknutých Francúzskou republikou s cieľom dosiahnuť odovzdanie M. Westa zo Spojeného kráľovstva.

100. Tento prístup by mal zjavne rovnaké účinky v prípade, ak by išlo o viac ako štyri členské štáty, keďže členský štát vlastného výkonu má v zásade udeliť súhlas a sprostredkujúce členské štáty majú byť vylúčené. Naproti tomu v prípade, ktorý sa tiež týka viac ako štyroch členských štátov a v ktorom sa osoba, ktorej sa týkajú európske zatykače – či už svojím vyhlásením alebo svojím správaním – zriekla súhlasu členského štátu vlastného výkonu, by to logicky malo mať za následok, že prvý členský štát, ktorý vydal zatykač, by mal v tomto prípade udeliť súhlas okrem prípadu, ak by sa uplatnila jedna z výnimiek podľa článku 28 rámcového rozhodnutia 2002/584.

101. Tento dôsledok by mohol viesť k abstraktne formulovanej zásade, ktorá by mohla znieť takto:

„V prípade reťazca európskych zatykačov týkajúcich sa tej istej osoby, ktorý zahŕňa viac ako tri členské štáty a postupne podané žiadosti o odovzdanie, súhlas s ďalším odovzdaním vyžadovaný a contrario sensu článkom 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vyžiadať len od prvého členského štátu v opačnom časovom poradí, ktorý odovzdal dotknutú osobu, bez toho, aby musel na základe uvedených ustanovení sám vyžiadať uvedený predchádzajúci súhlas.“

102. Vzhľadom na to, že za okolností konania vo veci samej však ide len o štyri členské štáty, navrhujem jednoduchšie rozhodnúť, že článok 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, má len prvý vykonávajúci členský štát v reťazci zatykačov, a teda s vylúčením ďalších vykonávajúcich členských štátov, prípadne – čiže za predpokladu, že na tieto okolnosti sa nevzťahuje jedna z výnimiek konkrétne stanovených týmto ustanovením – udeliť súhlas s každým ďalším odovzdaním dotknutej osoby do každého iného členského štátu, ktorý vydal zatykač.

103. Konkrétnejšie sa domnievam, že za okolností konania vo veci samej, a pokiaľ sa neuplatní žiadna z výnimiek stanovených v článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, čo musí zistiť vnútroštátny súd, treba za potrebný na odovzdanie M. Westa z Fínskej republiky do Francúzskej republiky považovať len súhlas Spojeného kráľovstva, pričom súhlas Maďarska v tomto prípade nie je potrebný a dokonca ani želateľný, pričom prináleží Fínskej republike, aby urobila všetko, čo je potrebné na vyžiadanie uvedeného súhlasu.

VI – Návrh

104. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Korkein oikeus, takto:

Článok 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, má len prvý vykonávajúci členský štát v reťazci zatykačov, a teda s vylúčením ďalších vykonávajúcich členských štátov prípadne – čiže za predpokladu, že na tieto okolnosti sa nevzťahuje jedna z výnimiek konkrétne stanovených týmto ustanovením – udeliť súhlas s každým ďalším odovzdaním dotknutej osoby do každého iného členského štátu, ktorý vydal zatykač.


1 –      Jazyk prednesu: francúzština.


2 – HARVEY, M.: The Island of Lost Maps: A True Story of Cartographic Crime. Broadway, 2001.


3 – Ú. v. ES L 190, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34. Rámcové rozhodnutie zmenené a doplnené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“).


4 – Ú. v. ES L 114, s. 56.


5 – Ďalej len „fínsky zákon o odovzdávaní“.


6 – Ďalej len „rozhodnutie z 27. januára 2011“.


7 – BOULOC, B.: Le principe de la spécialité en droit pénal international. In: Mélanges dédiés à Dominique Holleaux. Litec, 1990, s. 7 a 20, a SEMMELMAN, J.: The Doctrine of Specialty in Criminal Cases. In: New York Law Journal, 2008, zv. 239, č. 2.


8 – Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.


9 – Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 10 rámcového rozhodnutia 2002/584.


10 – Pozri v tejto súvislosti odôvodnenia 5 a 11 rámcového rozhodnutia 2002/584.


11 – Pozri v tejto súvislosti odôvodnenia 5 a 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.


12 – Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 12 rámcového rozhodnutia 2002/584.


13 – Podľa formulácie použitej v odôvodnení 6 rámcového rozhodnutia 2002/584; pozri tiež rozsudok z 1. decembra 2008, Leymann a Pustovarov (C‑388/08 PPU, Zb. s. I‑8983, bod 49).


14 – Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 8 rámcového rozhodnutia 2002/584.


15 – O prípravných prácach, z ktorých navyše nevyplývajú veľmi jednoznačné závery, pozri návrh Komisie z 25. mája 2001 [KOM(2001) 522 v konečnom znení/2]; porovnaj ustanovenia článkov 22 a 23 v správe predsedníctva Rady určenej výboru zriadenému podľa článku 36 z 31. októbra 2001 (dokument č. 13425/01, COPEN 65 a CAT 33); správu predsedníctva Rady určenú výboru zriadenému podľa článku 36 z 19. novembra 2001 (dokument č. 14207/01, COPEN 69 a CATS 37), ako aj správu Coreperu určenú Rade zo 4. decembra 2001 (dokument č. 14867/01, COPEN 79 a CATS 50).


16 – Ako uvediem ďalej, odkaz v článku 28 ods. 2 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584 na článok 27 ods. 3 písm. a) a e) až g) tohto rámcového rozhodnutia vytvára veľmi úzke prepojenie medzi týmito dvoma zásadami.


17 – Obidve ustanovenia obsahujú prvý odsek, ktorý je sformulovaný veľmi podobne a má veľký význam.


18 – V tejto súvislosti však treba poznamenať, že ako vyplýva z prípravných prác, pôvodné znenie odseku 1 obidvoch ustanovení bolo rovnaké. Aj keď zásada špeciality – hoci bola presunutá z odseku 1 do odseku 2 článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584 – bola napokon formálne ponechaná, výslovne formulovaná zásada súhlasu vykonávajúceho členského štátu s každým ďalším odovzdaním sa stratila z odseku 2 článku 28 uvedeného rámcového rozhodnutia. Pozri článok 22 ods. 1 a článok 23 ods. 1 návrhu rámcového rozhodnutia uvedeného v citovanej správe predsedníctva Rady určenej výboru zriadenému podľa článku 36 z 19. novembra 2001, ktorá navyše obsahuje poznámku pod čiarou, v ktorej sa uvádza, že „články 23 a 22 [ktoré stanovujú zásadu špeciality] sú založené na tom istom prístupe. Preto delegácie, ktoré boli v prospech zachovania zásady špeciality, tiež zastávali názor, že prvý vykonávajúci štát musí v zásade vždy udeliť súhlas“.


19 – Pozri najmä článok 14 Európskeho dohovoru o vydávaní z 13. decembra 1957. Pozri v tejto súvislosti citované vedecké diela.


20 – Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, že zásada špeciality súvisí so zvrchovanosťou vykonávajúceho členského štátu a priznáva vyžiadanej osobe právo, aby bola stíhaná, odsúdená alebo pozbavená slobody iba pre trestný čin, pre ktorý bola odovzdaná; pozri rozsudok Leymann a Pustovarov (už citovaný, bod 44).


21 – K tomu pozri bod 80 tohto stanoviska.


22 – A to navyše aj v prípade, ak táto osoba bola v čase svojho odovzdania pozbavená osobnej slobody vo vykonávajúcom členskom štáte, pokiaľ jej situácia umožňuje preukázať existenciu väzieb s týmto členským štátom.


23 – Tu však treba odlíšiť prípad – ku ktorému sa ešte vrátim – osoby odovzdanej členským štátom, v ktorom bola táto osoba zatknutá na základe európskeho zatykača bez toho, aby sa tam zdržiavala, mala trvalý pobyt alebo akúkoľvek väzbu s týmto štátom, skrátka prípad osoby zatknutej na úteku.


24 – A pokiaľ ide o článok 4 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, tiež voči osobám, ktoré sa zdržiavajú na jeho území.


25 – Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2008, Kozłowski (C‑66/08, Zb. s. I‑6041, bod 45), a zo 6. októbra 2009, Wolzenburg (C‑123/08, Zb. s. I‑9621, bod 62).


26 – Rozsudok Wolzenburg (už citovaný, bod 67).


27 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Leymann a Pustovarov (už citovaný, bod 68).


28 – Tieto výnimky navyše zodpovedajú tradičným výnimkám zo zásady špeciality podľa medzinárodného extradičného práva; v tomto zmysle FRANCHIMONT, M. a kol.: Manuel de procédure pénale. 2. vyd. Larcier, s. 1297, a HUET, A., KOERING‑JOULIN, R.: Droit pénal international. 3. vyd. PUF, 2005, č. 294, s. 486.


29 – Článok 28 ods. 2 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584.


30 – Článok 13, článok 27 ods. 3 písm. e) a f) a článok 28 ods. 2 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584.


31 – Samozrejme, okrem zásady výslovne stanovenej v článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584.


32 – Článok 27 ods. 3 písm. g) a článok 28 ods. 2 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584.


33 –      Táto výnimka sa uplatňuje priamo súčasne s článkom 28 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584 a nepriamo ako výnimka zo zásady špeciality s uplatnením článku 28 ods. 2 písm. c) uvedeného rámcového rozhodnutia v spojení s článkom 27 ods. 3 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia.


34 – Táto lehota 45 dní je bežnou lehotou: pozri napríklad článok 14 ods. 3 rezolúcie Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov 45/116 zo 14. decembra 1990 nazvanej „Vzorová zmluva o extradícii“.


35 – V tomto zmysle BOULOC, B.: c. d.