ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
zo 16. januára 2014 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2004/38/ES – Článok 28 ods. 3 písm. a) – Ochrana proti vyhosteniu – Spôsob výpočtu obdobia desiatich rokov – Zohľadnenie období výkonu trestu odňatia slobody“
Vo veci C‑400/12,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber), London (Spojené kráľovstvo) z 24. augusta 2012 a doručený Súdnemu dvoru 31. augusta 2012, ktorý súvisí s konaním:
Secretary of State for the Home Department
proti
M. G.,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), sudcovia J. L. da Cruz Vilaça, G. Arestis, J.‑C. Bonichot a A. Arabadžiev,
generálny advokát: M. Wathelet,
tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. júna 2013,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– M. G., v zastúpení: R. Drabble, QC, L. Hirst, barrister, a E. Sibley,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: A. Robinson, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci R. Palmer, barrister,
– estónska vláda, v zastúpení: M. Linntam a N. Grünberg, splnomocnené zástupkyne,
– Írsko, v zastúpení: E. Creedon, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. Conlan Smyth, barrister,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a M. Szpunar, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a C. Tufvesson, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 28 ods. 3 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77, Mim. vyd. 05/005, s. 46).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Secretary of State for the Home Department (ministerstvo vnútra, ďalej len „Secretary of State“) a pani G. vo veci rozhodnutia o vyhostení pani G. z územia Spojeného kráľovstva.
Právny rámec
Právo Únie
3 Podľa odôvodnení 23 a 24 smernice 2004/38:
„(23) vyhostenie občanov [európskej] Únie a ich rodinných príslušníkov na základe dôvodov verejného poriadku, verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti je opatrenie, ktoré môže vážne poškodiť osoby, ktoré využívali práva a slobody im udelené podľa zmluvy a skutočne sa integrovali do hostiteľského členského štátu. Rozsah takýchto opatrení by sa preto mal obmedziť v súlade so zásadou úmernosti, aby sa zohľadnil stupeň integrácie daných osôb, dĺžka ich pobytu v hostiteľskom členskom štáte, ich vek, zdravotný stav, rodinná a ekonomická situácia a väzby s krajinou ich pôvodu;
(24) preto čím je vyšší stupeň integrácie občanov Únie a ich rodinných príslušníkov v hostiteľskom členskom štáte, tým by mal byť vyšší stupeň ochrany proti vyhosteniu. Iba za výnimočných okolností, keď existujú závažné dôvody verejnej bezpečnosti, malo by sa prijať opatrenie vyhostenia proti občanom Únie, ktorí sa zdržiavali na území hostiteľského členského štátu po mnoho rokov, najmä, ak sa tam narodili a mali tam pobyt počas svojho celého života. Okrem toho, takéto výnimočné okolnosti by sa tiež mali uplatňovať na opatrenie vyhostenia proti maloletým, aby sa ochránili ich väzby s ich rodinou, v súlade s dohovorom Organizácie spojených národov o ochrane práv detí z 20. novembra 1989“.
4 Pod názvom „Vymedzenie pojmov“ článok 2 smernice 2004/38 stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
1) ,Občan Únie‘ znamená akákoľvek osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu;
2) ,Rodinný príslušník‘ znamená:
a) manželský partner;
…
3) ,Hostiteľský členský štát‘ znamená členský štát, do ktorého sa občan Únie presťahuje, aby vykonal svoje právo voľného pohybu a pobytu.“
5 Článok 3 tejto smernice s názvom „Oprávnené osoby“ stanovuje:
„1. Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.
…“
6 Kapitola III uvedenej smernice nazvaná „Právo pobytu“ obsahuje články 6 až 15. Článok 6 sa týka „práva pobytu do troch mesiacov“. Článok 7 za určitých podmienok stanovuje „právo pobytu na viac ako tri mesiace“.
7 V kapitole IV tej istej smernice s názvom „Právo trvalého pobytu“ článok 16 nazvaný „Všeobecné pravidlo pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov“ uvádza:
„1. Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkam uvedeným v kapitole III.
2. Odsek 1 sa uplatňuje tiež na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov.
3. Nepretržitosť pobytu nie je ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou nepresahujúcou spolu šesť mesiacov ročne, ani neprítomnosťou dlhšieho trvania v dôsledku povinnej vojenskej služby, ani neprítomnosťou trvajúcou maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie alebo vyslanie do iného členského štátu alebo tretej krajiny.
4. Právo trvalého pobytu po jeho získaní sa môže odobrať iba v prípade neprítomnosti v hostiteľskej krajine počas obdobia dlhšieho ako dva za sebou idúce roky.“
8 V kapitole VI smernice 2004/38 s názvom „Obmedzenia práva vstupu a práva pobytu z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia“ článok 27 nazvaný „Všeobecné zásady“ uvádza:
„1. S výhradou ustanovení tejto kapitoly členské štáty môžu obmedziť slobodu pohybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Tieto dôvody sa nesmú využívať pre ekonomické účely.
2. Opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade so zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení.
Osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné.
3. Aby sa posúdilo, či daná osoba predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť, pri vydávaní registračného potvrdenia, alebo v prípade neexistencie registračného systému, najneskôr tri mesiace od dátumu príchodu danej osoby na územie hostiteľského členského štátu, alebo od dátumu ohlásenia svojej prítomnosti v rámci územia, ako je stanovené v článku 5(5), alebo pri vydávaní pobytového preukazu, hostiteľský členský štát, ak to považuje za podstatné, môže požadovať, aby členský štát pôvodu a prípadne iné členské štáty, aby poskytli informácie týkajúce sa akýchkoľvek predchádzajúcich policajných záznamov, ktoré prípadne daná osoba má. Takéto informácie sa nevyžadujú všeobecne. Členský štát, ktorý dostane takúto žiadosť, odpovie do dvoch mesiacov.
4. Členský štát, ktorý vydal pas alebo preukaz totožnosti, umožní držiteľovi takéhoto dokladu, ktorý bol vyhostený z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia z iného členského štátu, aby opätovne vstúpil na jeho územie bez akýchkoľvek formalít, a to aj v prípade, že daný doklad už nie je viac platný alebo štátna príslušnosť držiteľa je spochybnená.“
9 Článok 28 uvedenej smernice s názvom „Ochrana proti vyhosteniu“, ktorý sa taktiež nachádza v jej kapitole VI, stanovuje:
„1. Skôr, ako sa prijme rozhodnutie o vyhostení z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, hostiteľský členský štát zohľadní také aspekty, ako je napríklad dĺžka pobytu daného jednotlivca na jeho území, vek, zdravotný stav, rodinná a ekonomická situácia, sociálna a kultúrna integrácia v hostiteľskom členskom štáte a rozsah väzieb s krajinou pôvodu.
2. Hostiteľský členský štát nesmie prijať rozhodnutie o vyhostení proti občanom Únie alebo ich rodinným príslušníkom bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorí majú právo trvalého pobytu na jeho území, s výnimkou vážnych dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.
3. Rozhodnutie o vyhostení sa nesmie prijať proti občanom Únie s výnimkou prípadu, ak sa toto rozhodnutie zakladá na zásadne dôležitých dôvodoch verejnej bezpečnosti, ako sú definované členskými štátmi, ak:
a) dané osoby sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte počas predchádzajúcich desiatich rokov; alebo
b) ide o maloleté osoby, s výnimkou prípadu, keď je vyhostenie potrebné v najlepšom záujme dieťaťa, ako ho stanovuje dohovor Organizácie spojených národov o právach dieťaťa z 20. novembra 1989.“
Právo Spojeného kráľovstva
10 Nariadením o prisťahovalectve z roku 2006 (Európsky hospodársky priestor) [Immigration (European Economic Area) Regulations 2006] sa v práve Spojeného kráľovstva vykonávajú ustanovenia smernice 2004/38.
11 § 21 uvedeného nariadenia s názvom „Rozhodnutia prijaté z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia“ zabezpečuje prebratie článkov 27 a 28 tejto smernice.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
12 Pani G. je portugalskou štátnou príslušníčkou. Dňa 12. apríla 1998 pricestovala do Spojeného kráľovstva so svojím manželom, ktorý je takisto portugalským štátnym príslušníkom. Pani G. bola zamestnaná od mája 1998 do marca 1999. V marci 1999 prestala pracovať, keďže čakala svoje prvé dieťa, ktoré sa narodilo v júni 1999. V rokoch 2001 a 2004 mali pani G. a jej manžel ďalšie dve deti. Pani G. počas obdobia, keď nebola zamestnaná, a až do decembra 2006, keď manželia začali žiť oddelene, finančne podporoval jej manžel. Pani G. a jej manžel ostali manželmi napriek tomu, že žijú oddelene.
13 Tri deti pani G. boli v apríli 2008 umiestnené do pestúnskej starostlivosti v dôsledku oznámenia nemocničného personálu, že zranenia, ktoré malo jedno z nich, neboli spôsobené úrazom. Dňa 21. novembra 2008 súd pre rodinné veci dospel k záveru, že za zranenia spôsobené jednému z detí je zodpovedná pani G. Dňa 27. augusta 2009 bola pani G. v jednom bode obžaloby uznaná vinnou z týrania a v troch bodoch obžaloby z úmyselného ublíženia na zdraví spôsobeného osobe mladšej ako 16 rokov, pričom jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 21 mesiacov.
14 V nadväznosti na odsúdenie pani G. na trest odňatia slobody boli deti zverené do starostlivosti manžela dotknutej osoby. Keďže pani G. bola vo výkone trestu odňatia slobody, mala právo na styk so svojimi deťmi pod dohľadom a na verejnosti. V apríli 2010 však miestne orgány tieto návštevy pozastavili a v auguste 2010 podali návrh na pozastavenie tohto práva na styk s deťmi. Dňa 5. júla 2011 súd pre rodinné veci rozhodol o ponechaní dohľadu, obmedzení návštev vo forme nepriameho kontaktu a zákaze niektorých úkonov, pričom uviedol, že pani G. je ešte povinná preukázať, že je spôsobilá viesť stabilný život bez toho, aby užívala drogy.
15 Dňa 11. mája 2010 pani G. počas výkonu trestu odňatia slobody podala na Secretary of State žiadosť o vydanie osvedčenia o trvalom pobyte v Spojenom kráľovstve. Dňa 8. júla 2010 Secretary of State túto žiadosť zamietol a rozhodol o vyhostení pani G. z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti podľa § 21 nariadenia o prisťahovalectve (Európsky hospodársky priestor) z roku 2006.
16 Dňa 11. júla 2010 pani G. zostala vo väzení napriek tomu, že ukončila výkon trestu odňatia slobody, a to vzhľadom na vydanie rozhodnutia Secretary of State, ktorým sa nariadilo jej vyhostenie. V tomto rozhodnutí Secretary of State vyjadril názor, že po prvé posilnená ochrana proti vyhosteniu uvedenému v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa opiera o integráciu občana v členskom štáte a že k takejto integrácii nemôže dôjsť počas jeho výkonu trestu odňatia slobody. Po druhé zastával názor, že pani G. už ani nemôže požívať sprostredkovanú ochranu proti vyhosteniu, keďže na jednej strane nepreukázala nadobudnutie práva na trvalý pobyt a na druhej strane existovali závažné dôvody verejného poriadku a verejnej bezpečnosti odôvodňujúce vyhostenie dotknutej osoby. Po tretie Secretary of State konštatoval, a to ako najvážnejší dôvod, že pani G. nemôže ani požívať základnú ochranu proti vyhosteniu.
17 Pani G. podala odvolanie na First‑tier Tribunal (Immigration and Asylum Chamber). Tento súd 10. januára 2011 tomuto odvolaniu vyhovel, pričom vyjadril názor, že pani G. sa pred rozhodnutím o vyhostení v Spojenom kráľovstve zdržiavala počas obdobia viac než 10 rokov a že Secretary of State nepreukázal existenciu závažných dôvodov verejnej bezpečnosti. First‑tier Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) však zastával názor, že pani G. nepreukázala nadobudnutie práva na trvalý pobyt v zmysle smernice 2004/38, keďže neexistovali dôkazy, ktoré by preukazovali, že jej manžel bol zamestnaný alebo inak vykonával práva vyplývajúce zo Zmluvy FEÚ.
18 Secretary of State podal odvolanie proti rozhodnutiu First‑tier Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) na vnútroštátny súd. Rozhodnutím oznámeným 13. augusta 2011 tento súd zrušil rozhodnutie First‑tier Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) z dôvodu, že bolo v rozpore s vnútroštátnou judikatúrou.
19 V rámci konania na vnútroštátnom súde Secretary of State pripustil, že pani G. nadobudla právo na trvalý pobyt v zmysle smernice 2004/38 v máji 2003 a že toto právo následne nestratila. Názory účastníkov konania vo veci samej sa však aj naďalej líšia, pokiaľ ide jednak o spôsob výpočtu obdobia desiatich rokov uvedeného v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 a jednak o posúdenie dôvodov, resp. závažných dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti v zmysle článku 28 ods. 1 a 2 tejto smernice v danom prípade.
20 V priebehu konaní na First‑tier Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) a na vnútroštátnom súde sa konania začaté v oblasti rodinných vecí skončili v nadväznosti na presťahovanie sa manžela pani G. do Manchestru (Spojené kráľovstvo) v septembri 2011. Pani G. zostala vo väzení až do 20. marca 2012.
21 Vzhľadom na tieto okolnosti Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) London rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Spôsobuje obdobie výkonu trestu odňatia slobody občana Únie po odsúdení za spáchanie trestného činu prerušenie obdobia pobytu v hostiteľskom členskom štáte, ktoré je potrebné na to, aby táto osoba požívala najvyššiu úroveň ochrany proti vyhosteniu podľa článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38, alebo inak bráni tomu, aby sa dotknutá osoba mohla dovolávať takejto úrovne ochrany?
2. Znamená odkaz na ,predchádzajúcich [desať] rokov‘ uvedený v článku 28 ods. 3 písm. a) [smernice 2004/38] to, že pobyt musí byť nepretržitý, aby občan Únie mohol požívať najvyššiu úroveň ochrany proti vyhosteniu?
3. Počíta sa požadované obdobie desiatich rokov, počas ktorého sa občan Únie musí zdržiavať v hostiteľskom členskom štáte, na účely [uvedeného] článku 28 ods. 3 písm. a)
a) spätne od prijatia rozhodnutia o vyhostení alebo
b) od začiatku pobytu tohto občana v hostiteľskom členskom štáte?
4. Ak je odpoveď na [tretiu otázku písm. a)] taká, že obdobie desiatich rokov sa počíta spätne, ide o inú situáciu, ak pobyt osoby trval desať rokov pred takýmto obdobím výkonu trestu odňatia slobody?“
O prejudiciálnych otázkach
O druhej a tretej otázke
22 Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať v prvom rade, sa vnútroštátny súd v podstate na jednej strane pýta, či sa má obdobie pobytu desiatich rokov uvedené v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 počítať spätne od prijatia rozhodnutia o vyhostení dotknutej osoby, alebo naopak, či sa počíta od začiatku pobytu tejto osoby, a na druhej strane, či toto obdobie musí byť nepretržité.
23 V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už mal príležitosť konštatovať, že hoci je iste pravda, že odôvodnenia 23 a 24 smernice 2004/38 uvádzajú osobitnú ochranu pre osoby, ktoré sa skutočne integrovali v hostiteľskom členskom štáte, najmä keď sa tam narodili a mali tam pobyt celý život, nič to nemení na tom, že vzhľadom na znenie článku 28 ods. 3 smernice 2004/38 rozhodujúcim kritériom zostáva to, či občan Únie býval v tomto členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení (rozsudok z 23. novembra 2010, Tsakouridis, C‑145/09, Zb. s. I‑11979, bod 31).
24 Z toho vyplýva, že na rozdiel od obdobia požadovaného na nadobudnutie práva na trvalý pobyt, ktoré začína zákonným pobytom dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte, sa musí obdobie pobytu desiatich rokov požadované na poskytnutie posilnenej ochrany stanovenej v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 počítať spätne odo dňa prijatia rozhodnutia o vyhostení tejto osoby.
25 Súdny dvor v druhom rade vyjadril tiež názor, že článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely zistenia, či občan Únie mal pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení, čo je rozhodujúce kritérium na poskytnutie posilnenej ochrany, ktorú priznáva toto ustanovenie, je potrebné zohľadniť všetky relevantné aspekty v každom jednotlivom prípade, najmä dĺžku každej neprítomnosti dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte, celkovú dĺžku a frekvenciu týchto neprítomností, ako aj dôvody, ktoré viedli dotknutú osobu k opusteniu tohto členského štátu, na základe čoho je možné zistiť, či tieto neprítomnosti implikujú, alebo nie, že došlo k premiestneniu osobných, rodinných alebo profesionálnych záujmov tejto osoby do iného členského štátu (rozsudok Tsakouridis, už citovaný, bod 38).
26 Takéto úvahy majú za cieľ odpoveď na otázku, v akom rozsahu bránia obdobia neprítomnosti na území hostiteľského členského štátu počas obdobia uvedeného v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 dotknutej osobe v tom, aby požívala posilnenú ochranu upravenú v tomto ustanovení, a vychádzajú z predchádzajúceho konštatovania, že to isté ustanovenie vôbec neodkazuje na okolnosti, ktoré môžu spôsobiť prerušenie obdobia pobytu desiatich rokov na účely nadobudnutia práva na uvedenú ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok Tsakouridis, už citovaný, body 22 a 29).
27 Vzhľadom na to, že kritérium určujúce poskytnutie posilnenej ochrany stanovenej v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa zakladá na tom, či sa dotknutá osoba zdržiavala v hostiteľskom členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení, a že obdobia neprítomnosti na území tohto štátu môžu mať vplyv na takéto poskytnutie, treba prijať názor, že obdobie pobytu uvedené v tomto ustanovení v zásade musí byť nepretržité.
28 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že obdobie pobytu počas desiatich rokov uvedené v tomto ustanovení v zásade musí byť nepretržité a počíta sa spätne odo dňa prijatia rozhodnutia o vyhostení dotknutej osoby.
O prvej a štvrtej otázke
29 Svojou prvou a štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že obdobie výkonu trestu odňatia slobody dotknutej osoby má za následok prerušenie nepretržitosti pobytu v zmysle tohto ustanovenia a v dôsledku toho ovplyvnenie poskytovania posilnenej ochrany, ktorú toto ustanovenie upravuje, aj v prípade, že táto osoba sa zdržiavala v hostiteľskom členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajúcich jej výkon trestu odňatia slobody.
30 V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor už vyjadril názor, že režim ochrany pred opatreniami vyhostenia, ktorý bol zavedený smernicou 2004/38, sa zakladá na stupni integrácie dotknutých osôb v hostiteľskom členskom štáte, takže čím je vyšší stupeň integrácie občanov Únie a ich rodinných príslušníkov v hostiteľskom členskom štáte, tým by mal byť vyšší stupeň ochrany proti ich vyhosteniu, pretože toto vyhostenie môže vážne poškodiť osoby, ktoré využívali práva a slobody udelené podľa Zmluvy o FEÚ a skutočne sa integrovali do hostiteľského členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok Tsakouridis, už citovaný, body 24 a 25).
31 Súdny dvor už mal pri svojom výklade článku 16 ods. 2 smernice 2004/38 príležitosť potvrdiť, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody vnútroštátnym súdom je takej povahy, že môže preukázať, že dotknutá osoba nedodržala hodnoty, ktoré spoločnosť hostiteľského členského štátu vyjadrila v trestnom práve tohto členského štátu, takže zohľadnenie období výkonu trestu odňatia slobody občana Únie na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt jeho rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, v zmysle článku 16 ods. 2 smernice 2004/38 by bolo zjavne proti cieľu, ktorý táto smernica sleduje zavedením tohto práva na pobyt (rozsudok zo 16. januára 2014, Onuekwere, C‑378/12, bod 26).
32 Keďže sa stupeň integrácie dotknutých osôb podstatným spôsobom zakladá tak na práve na trvalý pobyt, ako aj na režime ochrany proti opatreniam o vyhostení stanoveným v smernici 2004/38, dôvody, ktoré odôvodňujú, aby obdobia výkonu trestu odňatia slobody neboli zohľadnené na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt alebo aby tieto obdobia prerušili nepretržitosť pobytu na účely tohto nadobudnutia, sa musia takisto zohľadniť v rámci výkladu článku 28 ods. 3 písm. a) tejto smernice.
33 Z toho vyplýva, že obdobia výkonu trestu odňatia slobody nemožno zohľadniť na účely poskytnutia posilnenej ochrany stanovenej v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 a že tieto obdobia prerušujú v zásade nepretržitosť pobytu v zmysle tohto ustanovenia.
34 Pokiaľ ide o nepretržitosť pobytu, v bode 28 tohto rozsudku sa už pripomenulo, že obdobie pobytu desiatich rokov požadované na poskytnutie posilnenej ochrany stanovenej v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 musí v zásade byť nepretržité.
35 Pokiaľ však ide o otázku, v akom rozsahu neexistencia nepretržitosti pobytu desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení dotknutej osoby bráni tejto osobe, aby požívala posilnenú ochranu, je potrebné vykonať celkové posúdenie situácie dotknutej osoby vždy v presnom okamihu, keď vznikne otázka vyhostenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Tsakouridis, už citovaný, bod 32).
36 V tejto súvislosti, keďže obdobia výkonu trestu odňatia slobody prerušujú v zásade nepretržitosť pobytu v zmysle článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38, môžu spolu s inými prvkami, ktoré predstavujú všetky relevantné aspekty v každom predmetnom prípade, byť zohľadnené vnútroštátnymi orgánmi poverenými uplatňovaním článku 28 ods. 3 smernice 2004/38 pri celkovom posudzovaní vyžadovanom na určenie, či predtým vzniknuté integračné väzby s týmto hostiteľským členským štátom boli prerušené, a teda či posilnená ochrana zakotvená v uvedenom ustanovení bude, alebo nebude poskytnutá (pozri v tomto zmysle rozsudok Tsakouridis, už citovaný, bod 34).
37 Nakoniec, pokiaľ ide o dosah okolnosti, že dotknutá osoba mala pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajúcich jej výkonu trestu odňatia slobody, treba pripomenúť, že hoci, ako bolo pripomenuté v bodoch 24 a 25 tohto rozsudku, obdobie pobytu desiatich rokov vyžadované na priznanie posilnenej ochrany zakotvenej v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa musí vypočítať spätne odo dňa dátumu rozhodnutia o vyhostení tejto osoby, keďže výpočet vykonaný na základe tohto ustanovenia je odlišný od výpočtu vykonaného na účely priznania práva na trvalý pobyt, takáto okolnosť môže byť zohľadnená pri celkovom posudzovaní stanovenom v predchádzajúcom bode.
38 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú a štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že obdobie výkonu trestu odňatia slobody dotknutej osoby má v zásade za následok prerušenie nepretržitosti pobytu v zmysle tohto ustanovenia a ovplyvnenie poskytovania posilnenej ochrany, ktorú toto ustanovenie upravuje, aj v prípade, že táto osoba mala pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajúcich výkon jej trestu odňatia slobody. Táto okolnosť však môže byť zohľadnená pri celkovom posudzovaní vyžadovanom na určenie, či predtým vzniknuté integračné väzby s týmto hostiteľským členským štátom boli, alebo neboli prerušené.
O trovách
39 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
1. Článok 28 ods. 3 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že obdobie pobytu počas desiatich rokov uvedené v tomto ustanovení v zásade musí byť nepretržité a počíta sa spätne odo dňa prijatia rozhodnutia o vyhostení dotknutej osoby.
2. Článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že obdobie výkonu trestu odňatia slobody dotknutej osoby má v zásade za následok prerušenie nepretržitosti pobytu v zmysle tohto ustanovenia a ovplyvnenie poskytovania posilnenej ochrany, ktorú toto ustanovenie upravuje, aj v prípade, že táto osoba mala pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajúcich výkon jej trestu odňatia slobody. Táto okolnosť však môže byť zohľadnená pri celkovom posudzovaní vyžadovanom na určenie, či predtým vzniknuté integračné väzby s týmto hostiteľským členským štátom boli, alebo neboli prerušené.
Podpisy