ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

zo 17. februára 2017 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní – Zmrazenie finančných prostriedkov – Námietka nezákonnosti – Právny základ – Zneužitie právomoci – Právo na obhajobu – Legitímna dôvera – Právna istota – Ne bis in idem – Právna sila rozhodnutej veci – Proporcionalita – Zjavne nesprávne posúdenie – Základné práva“

V spojených veciach T‑14/14 a T‑87/14,

Islamic Republic of Iran Shipping Lines, so sídlom v Teheráne (Irán), ďalší účastníci konania, ktorých mená sú uvedené v prílohe, v zastúpení: F. Randolph, QC, P. Pantelis, solicitor, M. Lester, barrister, a M. Taher, solicitor,

žalobkyne,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bishop a V. Piessevaux, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európska komisia, v zastúpení: D. Gauci a T. Scharf, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania vo veci T‑87/14,

ktorej predmetom je vo veci T‑14/14 žaloba podľa článku 263 ZFEÚ o neplatnosť rozhodnutia Rady 2013/497/SZBP z 10. októbra 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 272, 2013, s. 46), a nariadenia Rady (EÚ) č. 971/2013 z 10. októbra 2013, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 272, 12.10.2013, s. 1) v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkýň, a vo veci T‑87/14 na jednej strane návrh podľa článku 277 ZFEÚ na vyhlásenie neuplatniteľnosti rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 a na druhej strane návrh podľa článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Rady 2013/685/SZBP z 26. novembra 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 316, 2013, s. 46), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1203/2013 z 26. novembra 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 316, 2013, s. 1) v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkýň,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia I. Pelikánová (spravodajkyňa) a E. Buttigieg,

tajomník: L. Grzegorczyk, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. júla 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyne, Islamic Republic of Iran Shipping Lines (ďalej len „IRISL“), čo je spoločnosť Iránskej islamskej republiky zaoberajúca sa námornou dopravou, ako aj desať ďalších subjektov, ktorých mená sú uvedené v prílohe, sú iránske spoločnosti, s výnimkou IRISL Europe GmbH, čo je nemecká spoločnosť.Všetky pôsobia v odvetví námornej dopravy.

2        Tieto veci patria do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť nátlak na Iránsku islamskú republiku a prinútiť ju tak ukončiť svoje činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia jadrových zbraní a vývoj nosičov jadrových zbraní (ďalej len „šírenie jadrových zbraní“).

3        Dňa 26. júla 2010 boli mená žalobkýň zapísané do zoznamu, ktorý sa nachádza v prílohe II rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 39).

4        Následne boli mená žalobkýň prostredníctvom vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 25), zapísané do zoznamu v prílohe V nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, 2007, s. 1).

5        Zápis mena IRISL do zoznamu uvedeného v prílohe II rozhodnutia 2010/413 sa zakladal na týchto dôvodoch, ktoré sú v podstate rovnaké ako dôvody uvedené v prílohe V nariadenia č. 423/2007:

„IRISL bola zapojená do prepravy vojenského nákladu vrátane zakázaného nákladu z Iránu. Tri takéto incidenty zahŕňali jednoznačné porušenia, ktoré boli ohlásené výboru pre sankcie [Bezpečnostnej rady OSN]. Povaha väzby IRISL na šírenie viedla k tomu, že [Bezpečnostná rada OSN] vyzvala štáty, aby uskutočňovali inšpekcie plavidiel IRISL, keď sa možno opodstatnene domnievať, že dotknuté plavidlo prepravuje tovar zakázaný podľa rezolúcií [Bezpečnostnej rady OSN] 1803 a 1929.“

6        Zápis mien ďalších žalobkýň bol odôvodneným tým, že išlo o spoločnosti vlastnené alebo ovládané IRISL alebo konajúce na jej účet.

7        Nariadenie č. 423/2007 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 1) a nariadenie č. 961/2010 bolo následne zrušené nariadením Rady č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 88, 2012, s. 1). Mená žalobkýň boli zahrnuté do zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 a dôvody zápisu ich mien sa nezmenili.

8        Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 8. októbra 2010 žalobkyne podali žalobu na zrušenie zápisu ich mien do prílohy II rozhodnutia 2010/413 a do prílohy V nariadenia č. 423/2007. V rámci konania upravili svoje návrhy v tom zmysle, že žiadali najmä zrušenie zápisu svojich mien do prílohy IX nariadenia č. 267/2012.

9        Rozsudkom zo 16. septembra 2013, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (T‑489/10, ďalej len „rozsudok IRISL“, EU:T:2013:453), Všeobecný súd vyhovel ich žalobe.

10      Po prvé Všeobecný súd konštatoval, že Rada Európskej únie z právneho hľadiska nedostatočne odôvodnila svoje tvrdenie, podľa ktorého IRISL správaním, ktoré sa jej vytýka, pomáhala osobe, subjektu alebo orgánu nachádzajúcim sa na zozname porušovať ustanovenia relevantnej právnej úpravy Únie a platných rezolúcií Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov (ďalej len „Bezpečnostná rada“) v zmysle článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, článku 16 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 961/2010 a článku 23 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 267/2012. Po druhé sa Všeobecný súd domnieva, že Rada nepreukázala, že sa IRISL tým, že trikrát prepravovala vojenský materiál v rozpore so zákazom stanoveným v článku 5 rezolúcie Bezpečnostnej rady 1747 (2007), podieľala na šírení jadrových zbraní v zmysle článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, článku 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007, článku 16 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 961/2010 a článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 267/2012. Po tretie sa Všeobecný súd domnieval, že ani za predpokladu, že iné žalobkyne ako IRISL boli skutočne vlastnené alebo kontrolované touto spoločnosťou alebo konali na jej účet, táto okolnosť neodôvodňuje prijatie a zachovanie reštriktívnych opatrení voči nim, keďže IRISL nebola platne uznaná za subjekt podieľajúci sa na šírení jadrových zbraní.

11      Rozhodnutím 2013/497/SZBP z 10. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 272, 2013, s. 46), Rada nahradila článok 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 týmto textom, ktorý stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov týchto osôb a subjektov:

„osôb a subjektov, na ktoré sa nevzťahuje príloha I, ktoré sú zapojené do činností Iránu v jadrovej oblasti citlivých z hľadiska šírenia jadrových zbraní alebo do vývoja nosičov jadrových zbraní alebo sú s týmito činnosťami a vývojom priamo spojené alebo ich podporujú, a to aj prostredníctvom zapojenia do obstarávania zakázaných položiek, tovaru, zariadení, materiálu a technológie, alebo osôb alebo subjektov, ktoré konajú v ich mene alebo podľa ich pokynov, alebo subjektov, ktoré vlastnia alebo kontrolujú, a to aj nezákonnými prostriedkami, ako aj osôb alebo subjektov, ktoré obchádzali alebo porušovali alebo pomáhali označeným osobám alebo subjektom pri obchádzaní alebo porušovaní ustanovení rezolúcií [Bezpečnostnej rady] 1737 (2006), … 1747 (2007), … 1803 (2008) a … 1929 (2010) alebo tohto rozhodnutia, ako aj ďalších príslušníkov a subjektov [Zboru islamských revolučných gárd (IRGC)] a spoločnosti IRISL a subjektov, ktoré vlastnia alebo kontrolujú alebo osôb a subjektov, ktoré konajú v ich mene [konajú na ich účet – neoficiálny preklad], alebo osôb a subjektov, ktoré poskytujú IRGC a spoločnosti IRISL poistenie alebo iné kľúčové služby, alebo subjektov v ich vlastníctve alebo nimi kontrolovanými alebo konajúcimi v ich mene [konajúcimi na ich účet – neoficiálny preklad], ako sa uvádzajú v prílohe II.“

12      V dôsledku toho Rada nariadením (EÚ) č. 971/2013 z 10. októbra 2013, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 272, 2013, s. 1), nahradila článok 23 ods. 2 písm. b) a e) nariadenia č. 267/2012 týmto znením, ktoré upravuje zmrazenie finančných prostriedkov osôb, subjektov alebo orgánov označených:

„b)      ktoré sú fyzickými alebo právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi, ktoré obchádzajú alebo porušujú, alebo pomáhajú osobe, subjektu alebo orgánu uvedeným na zozname obísť alebo porušiť ustanovenia tohto nariadenia, rozhodnutia [2010/413] alebo rezolúcií [Bezpečnostnej rady] č. 1737 (2006), č. 1747 (2007), č. 1803 (2008) a č. 1929 (2010);

…

e)      ktoré sú právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi vo vlastníctve spoločnosti [IRISL] alebo kontrolovanými spoločnosťou IRISL alebo ktoré sú fyzickými alebo právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi konajúcimi v jej mene [konajúcimi na jej účet – neoficiálny preklad] alebo fyzickými alebo právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi poskytujúcimi poistenie alebo iné kľúčové služby spoločnosti IRISL alebo subjektmi v jej vlastníctve alebo ňou kontrolovanými alebo konajúcimi v jej mene [konajúcimi na jej účet – neoficiálny preklad].“

13      Listom z 22. októbra 2013 Rada oznámila IRISL, že sa domnieva, že IRISL sa podieľala na preprave zbrojného materiálu z Iránu v rozpore s ustanoveniami článku 5 rezolúcie Bezpečnostnej rady 1747 (2007) a že preto spĺňala kritérium stanovené v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 267/2012 týkajúce sa osôb alebo subjektov, ktoré obchádzali alebo porušovali niektoré rezolúcie Bezpečnostnej rady. Rada jej preto oznámila svoj zámer opätovne zapísať jej meno do zoznamov osôb a subjektov, na ktoré sa uplatňujú reštriktívne opatrenia, uvedených v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 (ďalej len „sporné zoznamy“).

14      Listami z 22., respektíve z 30. októbra 2013 Rada oznámila každej zo žalobkýň, že sa z rôznych dôvodov domnieva, že spĺňajú kritériá stanovené v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 267/2012, týkajúce sa podnikov vo vlastníctve alebo pod kontrolou IRISL alebo konajúcich na jej účet alebo jej poskytujúcich kľúčové služby (ďalej len „kritériá týkajúce sa subjektov prepojených s IRISL“). Preto im oznámila svoj zámer opätovne zapísať ich mená na sporné zoznamy.

15      Listom z 15. novembra 2013 IRISL odpovedala Rade, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) by opätovný zápis jej mena do sporných zoznamov na základe tých istých vecných tvrdení bol protiprávny. Zdôraznila, že predložila dôkaz, že sa nikdy nepodieľala na šírení jadrových zbraní a že nebola odosielateľ, ale prepravca, a že z tohto dôvodu nemala vedomosť o tom, čo bolo prepravované na jej lodiach a nemožno voči nej za to vyvodzovať zodpovednosť. Požiadala Radu, aby jej poskytla informácie a dokumenty, ktoré boli základom pre jej rozhodnutie o opätovnom zápise.

16      Listami z 15., respektíve z 19. novembra 2013 všetky ostatné žalobkyne odpovedali Rade, pričom uviedli dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) by opätovný zápis ich mien do sporných zoznamov bol protiprávny. Požiadali Radu, aby im poskytla informácie a dokumenty, ktoré boli základom pre jej rozhodnutie o opätovnom zápise.

17      Rozhodnutím Rady 2013/685/SZBP z 26. novembra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413/SZBP (Ú. v. EÚ L 316, 2013, s. 46), boli mená žalobkýň zapísané do zoznamu, ktorý sa nachádza v prílohe II rozhodnutia Rady 2010/413.

18      V dôsledku toho vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1203/2013 z 26. novembra 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 316, 2013, s. 1), boli mená žalobkýň opätovne zapísané do zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012.

19      Opätovný zápis mena IRISL do sporných zoznamov sa zakladal na týchto dôvodoch:

„IRISL bola zapojená do prepravy zbrojného materiálu z Iránu v rozpore s článkom 5 rezolúcie [Bezpečnostnej rady] č. 1747 (2007). Tri jednoznačné porušenia boli v roku 2009 ohlásené výboru [Bezpečnostnej rady] pre sankcie voči Iránu.“

20      Opätovný zápis mena ostatných žalobkýň do sporných zoznamov sa zakladal na týchto dôvodoch:

–        v prípade Hafize Darya Shipping Co.: „[Hafize Darya Shipping Lines (HDSL)] prevzala ako skutočný vlastník [konečný užívateľ výhod – neoficiálny preklad] viacero lodí spoločnosti [IRISL]. HDSL tak koná v prospech IRISL“,

–        v prípade Khazar Sea Shipping Lines Co.: „Khazar Shipping Lines je vo vlastníctve IRISL“,

–        v prípade IRISL Europe: „IRISL Europe GmbH (Hamburg) je vo vlastníctve IRISL“,

–        v prípade Qeshm Marine Services & Engineering Co., predtým IRISL Marine Services and Engineering Co.: „IRISL Marine Services and Engineering Company je pod kontrolou IRISL“,

–        v prípade Irano Misr Shipping Co.: „Irano Misr Shipping Company ako zástupca IRISL v Egypte poskytuje spoločnosti IRISL kľúčové služby“,

–        v prípade Safiran Payam Darya Shipping Co.: „Safiran Payam Darya (SAPID) prevzala ako skutočný vlastník [konečný užívateľ výhod – neoficiálny preklad] viacero lodí spoločnosti [IRISL]. Koná tak v prospech [na účet – neoficiálny preklad] IRISL“,

–        v prípade Marine Information Technology Development Co., predtým Shipping Computer Services Co.: „Shipping Computer Services Company je kontrolovaná spoločnosťou IRISL“,

–        v prípade Rahbaran Omid Darya Ship Management Co., alias Soroush Sarzamin Asatir (SSA): „Soroush Saramin Asatir (SSA) prevádzkuje a spravuje viacero lodí spoločnosti [IRISL]. Koná tak v prospech [na účet – neoficiálny preklad] IRISL a poskytuje jej kľúčové služby“,

–        v prípade Hoopad Darya Shipping Agency,alias South Way Shipping Agency Co. Ltd: South Way Shipping Agency Co Ltd riadi operácie kontajnerového terminálu v Iráne a v mene IRISL poskytuje personálne služby pre flotilu v Bandar Abbas. South Way Shipping Agency Co Ltd tak koná v prospech [na účet – neoficiálny preklad] IRISL“,

–        v prípade Valfajr Shipping Line Co.: „Valfajr 8^th Shipping Line je vo vlastníctve IRISL“.

21      Listom z 27. novembra 2013 Rada informovala IRISL o svojom rozhodnutí opätovne zapísať jej meno do sporných zoznamov a odpovedala na jej žiadosť o prístup k spisu. Uviedla, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453), rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 zaviedli kritérium týkajúce sa osôb alebo subjektov, ktoré obchádzali alebo porušovali relevantné rezolúcie Bezpečnostnej rady, čo jej umožňovalo opätovne zapísať jej meno do sporných zoznamov. Rada zamietla tvrdenie IRISL, podľa ktorého nemala vedomosť o náklade prepravovanom jej loďami alebo nebola zaň zodpovedná. Ďalej uviedla, že vzhľadom na to, že IRISL bola vo vlastníctve iránskej vlády a bola najväčšia iránska námorná spoločnosť, existovalo zjavné nebezpečenstvo, že jej lode budú použité na prepravu zakázaných látok a tovarov v rozpore s relevantnými rezolúciami Bezpečnostnej rady. Tiež uviedla, že prináleží IRISL, aby prijala všetky potrebné opatrenia s cieľom zaručiť, aby jej lode neboli používané na prepravu zakázaných tovarov, a to aj nad rámec bežnej praxe v odvetví námornej dopravy, a že viaceré zjavné porušenia, na ktorých sa podieľali lode vo vlastníctve IRISL, boli oznámené výboru pre sankcie voči Iránu Bezpečnostnej rady (ďalej len „výbor pre sankcie“).

22      Listami z 27. novembra 2013 Rada informovala každú z ostatných žalobkýň o svojom rozhodnutí opätovne zapísať jej meno do sporných zoznamov a odpovedala na jej žiadosť o prístup k spisu. Rada uviedla, že vzhľadom na to, že IRISL spĺňala nové kritérium zavedené rozhodnutím 2013/497 a nariadením č. 971/2013 a že jej meno bolo zapísané do sporných zoznamov na tomto základe, opätovný zápis mena ďalších žalobkýň bol odôvodnený tým, že boli vo vlastníctve alebo pod kontrolou IRISL alebo že konali na jej účet alebo že jej poskytovali kľúčové služby.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

23      Žalobkyne návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 6. januára a 7. februára 2014 predložili žaloby, na základe ktorých sa začali tieto konania.

24      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 5. mája 2014 Európska komisia podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, aby podporila návrhy Rady vo veci T‑87/14. Predseda prvej komory Všeobecného súdu vyhovel tomuto návrhu uznesením z 1. júla 2014. Komisia podala svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 6. augusta 2014. Žalobcovia predložili pripomienky k tomuto vyjadreniu v určenej lehote.

25      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (prvá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania.

26      Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyzval účastníkov konania, aby predložili určité dokumenty a odpovedali na určité otázky. Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovených lehotách.

27      Uznesením z 27. januára 2016 boli po vypočutí účastníkov konania tieto veci spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

28      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 12. júla 2016.

29      Vo veci T‑14/14 žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 v rozsahu, v akom sa ich tieto akty týkajú,

–        zaviazal Radu na náhradu trov konania.

30      Vo veci T‑87/14 žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        konštatoval neuplatniteľnosť rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 na základe článku 277 ZFEÚ,

–        zrušil rozhodnutie 2013/685 a nariadenie č. 1203/2013 v rozsahu, v akom sa ich tieto akty týkajú,

–        zaviazal Radu na náhradu trov konania.

31      Rada vo veciach T‑14/14 a T‑87/14 navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

32      Vo veci T‑87/14 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.

 Právny stav

1.     O veci T‑14/14

33      Žalobkyne svojimi žalobami navrhujú zrušiť rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 v rozsahu, v akom kritériá zápisu do zoznamov osôb a subjektov, na ktoré sa uplatňujú reštriktívne opatrenia obsiahnuté v týchto aktoch, uvádzajú IRISL a každý subjekt s ňou prepojený. Žalobkyne tvrdia, že Rada nemôže zahrnúť v rámci rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 medzi kritériá zápisu skutočnosť, že sú právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi vo vlastníctve spoločnosti [IRISL] alebo kontrolovanými spoločnosťou IRISL alebo fyzickými alebo právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi konajúcimi na jej účet alebo fyzickými alebo právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi poskytujúcimi poistenie alebo iné kľúčové služby spoločnosti IRISL alebo subjektmi v jej vlastníctve alebo ňou kontrolovanými alebo konajúcimi na jej účet. Tvrdia, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) Rada nemohla ani zahrnúť, ani zachovať kritériá, ktoré výslovne odkazujú na prepojenia s IRISL, keďže Všeobecný súd rozhodol, že zápis mena IRISL bol protiprávny a že prepojenie s ňou nestačilo na odôvodnenie zápisu.

34      V súlade s judikatúrou môže súd Únie kedykoľvek preskúmať ex offo prekážky konania z dôvodu verejného záujmu, medzi ktorými sa nachádza rozsah jeho právomoci a podmienky prípustnosti žaloby (pozri rozsudok zo 4. júna 2014, Hemmati/Rada, T‑68/12, neuverejnený, EU:T:2014:349, bod 29 a citovanú judikatúru).

35      V prejednávanej veci je potrebné preskúmať ex offo jednak právomoc Všeobecného súdu rozhodnúť o návrhoch na čiastočné zrušenie rozhodnutia 2013/497 a jednak prípustnosť návrhov na čiastočné zrušenie nariadenia č. 971/2013.

 O návrhu na čiastočné zrušenie rozhodnutia 2013/497

36      Žalobkyne v podstate navrhujú zrušiť článok 1 bod 2 rozhodnutia 2013/497 v rozsahu, v akom nahrádza článok 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413.

37      Je namieste poukázať na to, že tieto ustanovenia boli prijaté na základe článku 29 ZEÚ, ktorý je ustanovením týkajúcim sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) v zmysle článku 275 ZFEÚ. Podľa článku 275 druhého odseku ZFEÚ v spojení s článkom 256 ods. 1 ZFEÚ má Všeobecný súd právomoc rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré boli prijaté Radou na základe hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o EÚ. Ako to zdôraznil Súdny dvor vo vzťahu k aktom prijatým na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP, práve individuálna povaha týchto aktov umožňuje v súlade so znením článku 275 druhého odseku ZFEÚ a článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ prístup k súdu Únie (rozsudky zo 4. júna 2014, Sina Bank/Rada, T‑67/12, neuverejnený, EU:T:2014:348, bod 38, a zo 4. júna 2014, Hemmati/Rada, T‑68/12, neuverejnený, EU:T:2014:349, bod 31).

38      Reštriktívne opatrenia stanovené v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 sú všeobecne záväzné opatrenia, keďže sa uplatňujú na objektívne určené situácie a na kategóriu osôb vymedzených všeobecným a abstraktným spôsobom ako „osoby a subjekty… ako sú vymenované v prílohe II rozhodnutia 2010/413“. V dôsledku toho toto ustanovenie nie je „rozhodnutím upravujúcim reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám“ v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ. Toto riešenie nemení ani skutočnosť, že žalobkyne uviedli, že napádajú toto ustanovenie len v rozsahu, v akom sa ich týka. Nemení ho ani skutočnosť, že meno IRISL sa uvádza v tomto ustanovení takým spôsobom, že toto ustanovenie sa netýka priamo IRISL, ale subjektov, ktoré sú s ňou prepojené, definovaných všeobecným a abstraktným spôsobom na základe objektívnych kritérií. Okolnosť, že uvedené ustanovenie bolo uplatnené na žalobkyne, nemení jeho právnu povahu všeobecne záväzného aktu. V prejednávanej veci je „rozhodnutie upravujúce reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám“ v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ obsiahnuté v akte, ktorým meno žalobkýň bolo zapísané do prílohy II rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2013/685 od 27. novembra 2013 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2014, Sina Bank/Rada, T‑67/12, neuverejnený, EU:T:2014:348, bod 39).

39      Žalobný návrh na zrušenie článku 1 bodu 2 rozhodnutia 2013/497 v rozsahu, v akom nahrádza článok 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, nespĺňa podmienky, ktoré v článku 275 druhom odseku ZFEÚ upravujú právomoc Všeobecného súdu. Preto je namieste tento žalobný návrh zamietnuť z dôvodu jeho podania na súd, ktorý nemá právomoc o ňom rozhodovať.

 O návrhu na čiastočné zrušenie nariadenia č. 971/2013

40      Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať predmet konania, čo znamená, že tento predmet musí byť definovaný dostatočne presne, aby žalovaný mohol v danej súvislosti vhodne uplatniť svoje dôvody obrany a aby súd dokázal pochopiť predmet návrhov žalobcu.

41      V tomto ohľade je potrebné uviesť, že žalobkyne v žalobe výslovne neuvádzajú, ktoré ustanovenia nariadenia č. 971/2013 navrhujú zrušiť.

42      V každom prípade z tvrdení predložených v žalobe vyplýva, že sa týkajú výlučne zrušenia ustanovení nariadenia č. 971/2013 týkajúcich sa kritérií pre zápis, ktoré uvádzajú IRISL a každý subjekt, ktorý je prepojený s touto spoločnosťou. Výlučne ustanovenia upravené v článku 1 písm. c) nariadenia č. 971/2013, ktoré nahrádzajú ustanovenia článku 23 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 267/2012, sa výslovne uvádzajú v žalobe.

43      Preto je namieste domnievať sa, tak ako Rada vo svojom vyjadrení k žalobe, že návrh žalobkýň na zrušenie smeruje výlučne proti týmto ustanoveniam. Žalobkyne v žalobe necitujú ustanovenia upravené v článku 1 písm. a) nariadenia č. 971/2013, ktoré nahradzujú článok 23 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 267/2012, ani neuvádzajú kritérium týkajúce sa osôb, ktoré obchádzali alebo porušovali niektoré ustanovenia nariadenia č. 267/2012 alebo rezolúcie Bezpečnostnej rady. Neuvádzajú nijaké tvrdenie, ktorým by spochybňovali zákonnosť tohto kritéria.

44      Žalobkyne v replike spochybňujú tento výklad žaloby a tvrdia, že namietali aj proti kritériu uvedenému v článku 23 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 267/2012. Z bodov žaloby, na ktoré žalobkyne odkazujú, však vyplýva, že smerujú výlučne k spochybneniu opätovného zápisu mena IRISL do sporných zoznamov, nie však k spochybneniu zákonnosti kritéria, na základe ktorého bola IRISL zapísaná.

45      Navyše podľa ustálenej judikatúry, hoci ustanovenia článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku dovoľujú, aby za určitých okolností boli uvádzané nové dôvody počas konania, tieto ustanovenia nemožno v žiadnom prípade vykladať ako oprávnenie žalobcu predložiť Všeobecnému súdu nové návrhy a v dôsledku toho zmeniť predmet sporu v priebehu konania (pozri uznesenie z 30. apríla 2015, EEB/Komisia, T‑250/14, neuverejnené, EU:T:2015:274, bod 22 a citovanú judikatúru).

46      Z tohto vyplýva, že nové tvrdenia predložené žalobkyňami prvýkrát v replike, podľa ktorých Rada protiprávne rozšírila kategóriu osôb, ktorých meno mohlo byť zapísané alebo opätovne zapísané do sporných zoznamov zahrnutím osôb alebo subjektov, ktoré obchádzali alebo porušovali relevantné rezolúcie Bezpečnostnej rady, sa musia vykladať ako nový žalobný návrh smerujúci k zrušeniu článku 23 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 267/2012.

47      Z vyššie uvedeného vyplýva, že je namieste domnievať sa, že návrh na čiastočné zrušenie nariadenia 971/2013 sa týka výlučne zrušenia článku 1 písm. c) nariadenia č. 971/2013 v rozsahu, v akom nahrádza článok 23 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 267/2012.

48      Treba poukázať na to, že článok 1 písm. c) nariadenia č. 971/2013, ktorý nahrádza článok 23 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 267/2012, bol prijatý na základe článku 215 ZFEÚ, ktorý upravuje reštriktívne opatrenia prijímané Radou v rámci vonkajšej činnosti Únie. V zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ v spojení s článkom 256 ods. 1 ZFEÚ má Všeobecný súd právomoc rozhodnúť o žalobách podaných akoukoľvek fyzickou alebo právnickou osobou v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 prvom a druhom odseku ZFEÚ, proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

49      Reštriktívne opatrenia stanovené v článku 23 ods. 2 písm. e) rozhodnutia 267/2012 sú všeobecne záväzné opatrenia, keďže sa uplatňujú na objektívne určené situácie a na kategóriu osôb vymedzených všeobecným a abstraktným spôsobom ako osoby, subjekty a orgány vymenované v prílohe IX tohto rozhodnutia. Na účely svojho uplatnenia toto ustanovenie vyžaduje prijatie vykonávacieho opatrenia alebo inými slovami aktu individuálnej povahy, ktorý spočíva, ako vyplýva z článku 46 ods. 2 nariadenia 267/2012, v zápise alebo po preskúmaní v zachovaní zápisu mena osoby, subjektu alebo orgánu uvedeného v prílohe IX uvedeného nariadenia. V dôsledku toho článok 23 ods. 2 písm. e) rozhodnutia 267/2012 nie je ustanovením aktu, ktorý by žalobkyne mohli priamo napadnúť na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Toto riešenie nemení ani skutočnosť, že žalobkyne uviedli, že napádajú toto ustanovenie len v rozsahu, v akom sa ich týka. Okolnosť, že toto ustanovenie bolo uplatnené na žalobkyne, nemení jeho právnu povahu všeobecne záväzného aktu (pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2014, Sina Bank/Rada, T‑67/12, neuverejnený, EU:T:2014:348, bod 42). V prejednávanej veci individuálny akt priamo napadnuteľný žalobkyňami je akt, ktorým ich mená boli opätovne zapísané do prílohy IX nariadenia č. 961/2010 od 27. novembra 2013.

50      Žalobné návrhy na zrušenie článku 1 písm. c) nariadenia č. 971/2013, ktorým sa mení článok 23 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 267/2012, nespĺňa podmienky prípustnosti upravené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Preto je potrebné ich zamietnuť ako neprípustné.

51      Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba vo veci T‑14/14 sa musí považovať v časti, v akej smeruje k čiastočnému zrušeniu rozhodnutia 2013/497, za podanú na súd, ktorý nemá právomoc o nej rozhodnúť, a v časti, v ktorej smeruje k čiastočnému zrušeniu nariadenia č. 971/2013, za neprípustnú.

2.     O veci T‑87/14

52      Žalobkyne vo svojom prvom žalobnom návrhu predkladajú na základe článku 277 ZFEÚ námietku nezákonnosti rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 a vo svojom druhom žalobnom návrhu navrhujú zrušenie rozhodnutia 2013/685 a vykonávacieho nariadenia č. 1203/2013 v rozsahu, v akom sa ich tieto akty týkajú.

 O námietke nezákonnosti

53      Žalobkyne uvádzajú, že rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013, ktorých cieľom je stanoviť kritériá, na základe ktorých mená žalobkýň boli zapísané na sporné zoznamy, sú nezákonné, a preto musia byť vyhlásené za neuplatniteľné na základe článku 277 ZFEÚ. Vytýkajú Rade, že prijatím rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) zmenila kritériá obsiahnuté v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. b) a e) nariadenia 267/2012 s cieľom opätovne zapísať ich mená do sporných zoznamov.

54      Žalobkyne tvrdia, že keďže Všeobecný súd vo svojom rozsudku zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) rozhodol, že nijaká z nich sa nepodieľala na šírení jadrových zbraní, Rada mala zrušiť kritériá odkazujúce na IRISL. Kritériá zavedené Radou v rozhodnutí 2013/497 a nariadení č. 971/2013 boli neprimerané, porušovali článok 215 ZFEÚ a ich cieľom bolo obchádzať tento rozsudok tým, že Rade umožnili retroaktívne zapísať ich mená do sporných zoznamov.

55      Podľa ustálenej judikatúry článok 277 ZFEÚ je vyjadrením všeobecnej zásady, ktorá zaručuje každému účastníkovi konania, aby dosiahol zrušenie aktu, proti ktorému môže podať žalobu, právo incidenčne napadnúť platnosť skorších aktov inštitúcií Spoločenstva predstavujúcich právny základ napadnutého rozhodnutia, ak tento účastník konania nemal podľa článku 263 ZFEÚ právo podať priamu žalobu proti týmto aktom, ktorých dôsledky znáša bez toho, aby mal možnosť požadovať ich zrušenie (rozsudok z 25. apríla, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, T‑526/10, EU:T:2013:215, bod 24). Všeobecný akt, ktorého nezákonnosť sa uplatňuje, musí byť priamo alebo nepriamo uplatniteľný vo veci, ktorá je predmetom žaloby, a musí existovať priama právna súvislosť medzi napadnutým individuálnym rozhodnutím a dotknutým všeobecným aktom (pozri rozsudok z 10. júla 2014, Moallem Insurance/Rada, T‑182/13, neuverejnený, EU:T:2014:624, bod 25 a citovanú judikatúru).

56      Pokiaľ ide o IRISL, jej meno bolo opätovne zapísané do sporných zoznamov na základe článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 267/2012 z dôvodu, že porušila ustanovenia rezolúcie Bezpečnostnej rady 1747 (2007).

57      Pokiaľ ide o ostatné žalobkyne, ich mená boli zapísané do sporných zoznamov na základe kritérií týkajúcich sa subjektov prepojených s IRISL.

58      Preto je namieste domnievať sa, že námietka nezákonnosti predložená žalobkyňami nie je prípustná, keďže jej cieľom bolo vyhlásiť za neuplatniteľné na jednej strane vo vzťahu k IRISL rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 v rozsahu, v akom zaviedli jednotlivo v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 267/2012 kritérium umožňujúce zmrazenie finančných prostriedkov osôb a subjektov, ktoré obchádzali alebo porušili rezolúciu Bezpečnostnej rady 1747 (2007) (ďalej len „kritérium týkajúce sa nerešpektovania rezolúcie 1747“), a na druhej strane vo vzťahu k ostatným žalobkyniam rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 v rozsahu, v akom nahradili článok 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a článok 23 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 267/2012.

59      Na podporu ich námietky nezákonnosti rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 žalobkyne v podstate uvádzajú päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý sa zakladá na nedostatku právneho základu, druhý na porušení ich legitímnej dôvery, ako aj zásad právnej istoty, ne bis in idem a právnej sily rozhodnutej veci, tretí na zneužití právomoci, štvrtý na porušení práva na obhajobu a piaty na porušení ich základných práv, najmä ich práva vlastniť majetok a práva na rešpektovanie ich dobrej povesti.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právneho základu

60      Žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 sú bez právneho základu. Rada neuviedla, že zmena kritérií v roku 2013 je odôvodnená objektívnym dôvodom súvisiacim s reštriktívnymi opatreniami prijatými proti iránskemu jadrovému programu. Článok 215 ZFEÚ však umožňuje uloženie reštriktívnych opatrení len v prípade, že sú nevyhnutné a primerané cieľu, ktorý sa má dosiahnuť v rámci SZBP a spočíva v zabránení financovaniu šírenia jadrových zbraní v Iráne.

61      Treba uviesť, že právnym základom rozhodnutia 2013/497 je článok 29 ZEÚ a že právnym základom nariadenia č. 971/2013 je článok 215 ZFEÚ. Je namieste domnievať sa, že touto prvou výhradou žalobkyne v skutočnosti tvrdia, že zmeny zavedené rozhodnutím 2013/497 a nariadením č. 971/2013 porušujú zásadu proporcionality.

62      Pokiaľ ide o súdne preskúmanie dodržiavania zásady proporcionality, Súdny dvor rozhodol, že zákonodarcovi Únie je potrebné priznať široký rozsah voľnej úvahy v oblastiach, ktoré z jeho strany predpokladajú rozhodnutia politického, ekonomického alebo sociálneho charakteru a v rámci ktorých má vykonať komplexné posúdenia. Z toho vyvodil, že zákonnosť takého opatrenia môže ovplyvniť len zjavná neprimeranosť opatrenia prijatého v týchto oblastiach vo vzťahu k cieľu, ktorý príslušná inštitúcia zamýšľa sledovať (rozsudky z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, EU:C:2013:776, bod 120, a z 1. marca 2016, National Iranian Oil Company/Rada, C‑440/14 P, EU:C:2016:128, bod 77).

63      Treba tiež pripomenúť, že cieľom rozhodnutia 2010/413 a nariadenia č. 267/2012 je zabrániť šíreniu jadrových zbraní a vyvinúť tak na Iránsku islamskú republiku tlak, aby ukončila dotknuté činnosti. Tento cieľ zapadá do širšieho rámca úsilia spojeného s udržaním mieru a medzinárodnej bezpečnosti a v dôsledku toho je legitímny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, EU:C:2013:776, bod 124 a citovanú judikatúru)

64      Je namieste rozlišovať kritérium, ktoré slúžilo ako právny základ pre zápis mena IRISL do sporných zoznamov, od kritéria uplatneného na ostatné žalobkyne.

–       Vo vzťahu k IRISL

65      Je potrebné pripomenúť, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) Rada rozhodnutím 2013/497 a nariadením č. 971/2013 zmenila kritérium uvedené v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a kritérium uvedené v článku 23 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 267/2012 tak, aby sa neuplatňovali len na osoby a subjekty, ktoré pomohli osobe alebo subjektu obchádzať alebo porušovať ustanovenia niektorých rezolúcií Bezpečnostnej rady, ale aj osoby a subjekty, ktoré ich obchádzali alebo ich porušili.

66      Tiež je namieste pripomenúť, že meno IRISL bolo opätovne zapísané do sporných zoznamov rozhodnutím 2013/685 a vykonávacím nariadením č. 1203/2013 z dôvodu, že porušila ustanovenia článku 5 rezolúcie Bezpečnostnej rady 1747 (2007).

67      V článku 5 rezolúcie Bezpečnostnej rady 1747 (2007) sa uvádza, že „Irán nesmie uskutočniť žiadne priame alebo nepriame dodávky, predaje alebo premiestnenia zbraní ani súvisiaceho materiálu zo svojho územia alebo prostredníctvom svojich štátnych príslušníkov, alebo prostredníctvom svojich vlajkových plavidiel alebo lietadiel, a že všetky štáty musia zakázať predaj týchto tovarov do Iránu prostredníctvom svojich štátnych príslušníkov alebo prostredníctvom svojich vlajkových plavidiel, alebo lietadiel bez ohľadu na to, či tieto tovary majú pôvod na území Iránu“. V rámci boja proti šíreniu jadrových zbraní Bezpečnostná rada touto rezolúciou rozšírila pôsobnosť reštriktívnych opatrení proti Iránu tým, že zakázala nákup zbraní a súvisiaceho materiálu od Iránu. Cieľom tejto rezolúcie je ubezpečiť sa, že iránsky jadrový program slúži výhradne na mierové účely a zabrániť vývoju citlivých technológií na podporu jeho jadrových a raketových programov.

68      Treba uviesť, že rezolúcia Bezpečnostnej rady 1747 (2007) je spomenutá v odôvodnení 2 rozhodnutia 2010/413. Všeobecné pravidlá Únie upravujúce reštriktívne opatrenia sa musia vykladať s prihliadnutím na text a predmet rezolúcií Bezpečnostnej rady, ktoré vykonávajú (rozsudok zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, C‑548/09 P, EU:C:2011:735, bod 104).

69      Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, predmetom reštriktívnych opatrení voči Iránu nie je výlučne zabrániť financovaniu šírenia jadrových zbraní v Iráne, ale vo všeobecnosti vyvíjať tlak na Irán, aby ukončil svoje jadrové činnosti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia jadrových zbraní alebo vývoja nosičov jadrových zbraní.

70      Kritérium zavedené rozhodnutím 2013/497 a nariadením č. 971/2013, upravujúce zmrazenie finančných prostriedkov osôb, ktoré porušujú rezolúciu 1747 (2007), podieľali sa na dodávkach, predaji alebo prevode zbraní a súvisiaceho materiálu Iránu, je súčasťou právneho rámca jasne vymedzeného cieľmi sledovanými právnou úpravou reštriktívnych opatrení voči Iránu.

71      Preto v súlade s judikatúrou citovanou v bode 62 vyššie sa kritérium týkajúce sa nerešpektovania rezolúcie 1747 musí považovať za primerané cieľu rozhodnutia 2010/413 a nariadenia č. 267/2012 spočívajúcemu v boji proti šíreniu jadrových zbraní.

72      Ďalej je namieste zdôrazniť, že Všeobecný súd už rozhodol, že zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov osoby, ktorá pomohla osobe, subjektu alebo orgánu nachádzajúcim sa na zozname porušovať alebo obchádzať ustanovenia rozhodnutia 2010/413, nariadenia č. 961/2010, nariadenia č. 267/2012 alebo rezolúcií Bezpečnostnej rady 1737 (2006), 1747 (2007), 1803 (2008) a 1929 (2010), súvisí s cieľom rozhodnutia 2010/413 a nariadenia č. 267/2012 uvedeným v bode 63 vyššie. Predpokladá sa, že za týchto okolností zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov subjektov, ktoré boli uznané za subjekty, ktoré poskytli takúto pomoc označenému subjektu, je nevyhnutné a primerané pre zaručenie účinnosti režimu reštriktívnych opatrení vytvorenému rozhodnutím 2010/413 a nariadením č. 267/2012 a zaručením toho, aby tieto opatrenia neboli obchádzané (rozsudok zo 6. septembra 2013, Europäisch‑Iranische Handelsbank/Rada, T‑434/11, EU:T:2013:405, bod 192).

73      Tým viac to platí aj v prípade kritéria týkajúceho sa nerešpektovania rezolúcie 1747.

–       Vo vzťahu k ostatným žalobkyniam

74      Pokiaľ ide o kritériá týkajúce sa subjektov prepojených s IRISL, treba najskôr uviesť, že žalobkyne neuvádzajú nijaké špecifické tvrdenie voči primeranosti týchto kritérií vo vzťahu k cieľom SZBP.

75      Súdny dvor však už rozhodol, že pokiaľ sú zmrazené finančné prostriedky určitého subjektu, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento subjekt bude vyvíjať nátlak na subjekty, ktoré vlastní alebo kontroluje, aby obišiel účinky opatrení, ktoré sa ho týkajú, a že zmrazenie finančných prostriedkov týchto subjektov je nevyhnutné a primerané na zabezpečenie účinnosti prijatých opatrení a zaručenie toho, že tieto opatrenia sa nebudú obchádzať (rozsudok z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C‑380/09 P, EU:C:2012:137, bod 58).

76      Je potrebné domnievať sa, že toto nebezpečenstvo obchádzania existuje aj v prípade, že subjekt, ktorého peňažné prostriedky sú zmrazené, deleguje niektoré svoje činnosti iným podnikom alebo iným subjektom, ktoré napriek tomu, že nie sú vlastnené týmto subjektom, konajú na jeho účet alebo vykonávajú v jeho mene niektoré kľúčové činnosti.

77      Z toho vyplýva, že kritériá týkajúce sa subjektov prepojených s IRISL nie sú svojvoľné, ale boli prijaté Radou v rámci výkonu širokej miery voľnej úvahy, ktoré jej je priznaná, a zakladajú sa na nezanedbateľnom nebezpečenstve obchádzania reštriktívnych opatrení subjektom, ktorého peňažné prostriedky sú zmrazené. Tieto kritériá sa musia považovať za v súlade so zásadou proporcionality.

78      Prvý žalobný dôvod treba teda zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení legitímnej dôvery žalobkýň, ako aj zásad právnej istoty, ne bis in idem a právnej sily rozhodnutej veci

79      Žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 porušujú ich legitímnu dôveru, ako aj zásady právnej istoty, ne bis in idem a právnej sily rozhodnutej veci. Domnievajú sa, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) Rada nemohla doplniť nové kritériá umožňujúce zapísať ich mená do sporných zoznamov.

80      Po prvé je namieste pripomenúť, že hoci Všeobecný súd v tomto rozsudku zrušil zápis mien žalobkýň uvedených v prílohe rozhodnutia 2010/413 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012, nevyjadril sa k platnosti kritérií uvedených v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 267/2012 v ich znení uplatniteľnom na skutkový stav v prejednávanej veci.

81      V dôsledku toho žalobkyne nesprávne tvrdia, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) mala Rada vziať späť kritériá týkajúce sa IRISL a že nemohla zachovať kritériá týkajúce sa subjektov prepojených s IRISL.

82      Po druhé v bode 64 tohto rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že hoci sa Rada domnievala, že platná právna úprava jej v boji proti šíreniu jadrových zbraní neumožňovala zakročiť dostatočne účinným spôsobom, mohla ako normotvorca, s výhradou preskúmania zákonnosti vykonávaného súdom Únie, upraviť právnu úpravu rozšírením predpokladov, za akých môžu byť prijaté reštriktívne opatrenia.

83      Navyše, hoci je pravda, že v rozsudku zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) boli účinky zápisu mien žalobkýň do zoznamov zachované až do uplynutia lehoty uvedenej v článku 60 druhom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie odchylne od článku 280 ZFEÚ, konkrétne až do uplynutia lehoty na podanie odvolania uvedenej v článku 56 prvom odseku uvedeného štatútu, je nutné však konštatovať, že keď uvedená lehota uplynula, uvedený zápis bol odstránený retroaktívne z právneho poriadku, akoby nikdy neexistoval (pozri rozsudok z 24. mája 2016, Good Luck Shipping/Rada, T‑423/13 a T‑64/14, EU:T:2016:308, bod 79 a citovanú judikatúru).

84      Všeobecný súd totiž môže stanoviť lehotu, počas ktorej sú účinky zrušenia určitého aktu prerušené, aby umožnil Rade napraviť zistené porušenia tým, že prípadne prijme nové všeobecné kritériá zápisu do zoznamu osôb alebo subjektov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení a nových reštriktívnych opatrení, ktorých cieľom je zmraziť peňažné prostriedky dotknutého subjektu do budúcnosti. Treba však zdôrazniť, že ani nové všeobecné kritériá zápisu, ani uvedené nové reštriktívne opatrenia neumožňujú potvrdiť opatrenia uznané za protiprávne rozsudkom Všeobecného súdu (pozri rozsudok z 24. mája 2016, Good Luck Shipping/Rada, T‑423/13 a T‑64/14, EU:T:2016:308, bod 80).

85      Z toho vyplýva, že žalobkyne nemôžu tvrdiť, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) Rada nemohla doplniť nové kritériá umožňujúce zapísať ich meno do sporných zoznamov, a to tým viac, že z preskúmania prvého žalobného dôvodu vyplýva, že kritérium týkajúce sa nerešpektovania rezolúcie 1747 a kritériá týkajúce sa subjektov prepojených s IRISL uvedené v rozhodnutí 2013/497 a nariadení č. 971/2013 sú v súlade s cieľmi rozhodnutia 2010/413 a nariadenia č. 267/2012.

86      Po tretie žalobkyne tiež nesprávne uvádzajú, že Rada zmenila kritériá v rozhodnutí 2013/497 a nariadení č. 971/2013, aby retroaktívne zapísala ich mená do sporných zoznamov.

87      Rozsudkom zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) boli totiž akty, ktoré viedli k prvému zápisu mien žalobkýň do sporných zoznamov, retroaktívne odstránené z právneho poriadku, takže mená žalobkýň sa vo vzťahu k obdobiu predchádzajúcemu tomuto rozsudku považujú za nikdy nezapísané do takýchto zoznamov.

88      Rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 nadobudli účinnosť v deň ich uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie, t. j. 12. októbra 2013. Akýkoľvek zápis na základe kritérií obsiahnutých v týchto aktoch je možný od tohto dátumu. Stačí však konštatovať, že opätovný zápis mien žalobkýň do sporných zoznamov uskutočnený rozhodnutím 2013/685 a vykonávacím nariadením č. 1203/2013 nadobudol účinnosť 27. novembra 2013. Žalobkyne nevysvetľujú, v čom zmena kritérií rozhodnutím 2013/497 a nariadením č. 971/2013 umožnila retroaktívne zapísať ich mená do sporných zoznamov.

89      Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého sa mohli domnievať, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) nebudú v prípade neexistencie nových dôkazov predmetom nového zápisu do sporných zoznamov, jeho cieľom je spochybniť platnosť zápisu ich mien do týchto zoznamov uskutočneného rozhodnutím 2013/685 a vykonávacím nariadením č. 1203/2013, a bude teda preskúmaný v rámci druhého žalobného návrhu.

90      Z vyššie uvedeného vyplýva, že prijatím rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 Rada neporušila ich legitímnu dôveru, ani zásady právnej istoty, ne bis in idem a právnej sily rozhodnutej veci. Druhý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na zneužití právomoci

91      Žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 nespravodlivo a neprimerane „diskriminujú“ IRISL. Tieto smerujú najmä voči IRISL s cieľom obchádzať rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453), a nie s cieľom boja proti iránskemu jadrovému programu. Rada zneužila svoju právomoc tým, že prijala rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 a tým, že uložila reštriktívne opatrenia smerujúce voči IRISL a ostatným žalobkyniam s cieľom obchádzať tento rozsudok.

92      Podľa judikatúry akt obsahuje vady vyplývajúce zo zneužitia právomoci iba v prípade, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov ukazuje, že bol prijatý výlučne, alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele alebo vyhnúť sa postupu osobitne predvídanému Zmluvou na riešenie okolností daného prípadu (pozri rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, EU:T:2009:401, bod 50 a citovanú judikatúru).

93      Z preskúmania prvého žalobného dôvodu vyplýva, že zmeny kritérií zavedené rozhodnutím 2013/497 a nariadením č. 971/2013 sú v súlade s cieľmi boja proti šíreniu jadrových zbraní.

94      Navyše z preskúmania druhého žalobného dôvodu vyplýva, že z rozsudku zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) vyplýva, že tento rozsudok zakázal prijatie a zachovanie všeobecne záväzných kritérií, ako je kritérium nerešpektovania rezolúcie 1747 alebo kritériá týkajúce sa subjektov prepojených s IRISL. Otázka, či by mená žalobkýň mohli byť platne zapísané do sporných zoznamov na základe týchto kritérií, patrí do preskúmania druhého žalobného návrhu.

95      V dôsledku toho Rada tým, že prijala rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013, nezneužila svoju právomoc a tretí žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

96      Žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 porušujú ich právo na obhajobu, keďže Rada ich neinformovala o svojom zámere zahrnúť do rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 kritériá priamo odkazujúce na IRISL. Rada im nepredložila nijaký dokument, ktorý by vysvetľoval, z akého dôvodu by doplnenie takýchto kritérií mohlo byť zákonné a nedala im teda možnosť odpovedať.

97      Treba zdôrazniť, že právo byť vypočutý v kontexte správneho konania týkajúceho sa konkrétnej osoby, ktoré sa musí rešpektovať aj v prípade neexistencie akejkoľvek právnej úpravy týkajúcej sa konania, nemožno preniesť do kontextu konania upraveného v článku 29 ZEÚ a konania upraveného v článku 215 ZFEÚ, ktoré tak ako v prejednávanej veci vedú k prijatiu všeobecne záväzného opatrenia (pozri rozsudok z 11. septembra 2002, Alpharma/Rada, T‑70/99, EU:T:2002:210, bod 388 a citovanú judikatúru).

98      Nijaké ustanovenie neukladá Rade povinnosť informovať každú osobu potenciálne dotknutú novým všeobecným kritériom o prijatí tohto kritéria. Žalobkyne sa nemôžu dovolávať porušenia ich práva na obhajobu z dôvodu prijatia rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013.

99      Štvrtý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení základných práv, najmä práva vlastniť majetok a práva na rešpektovanie dobrej povesti

100    Žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 porušujú ich základné práva, najmä právo vlastniť majetok a právo na rešpektovanie dobrej povesti tým, že zahrnuli do kritérií zápisu do sporných zoznamov prepojenie s IRISL a tým, že ju výslovne označujú. Z rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 vyplýva, že IRISL a subjekty, ktoré sú s ňou prepojené, sa podieľajú na šírení jadrových zbraní, čo nemá nijaký právny základ, keďže Všeobecný súd v rozsudku zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) konštatoval, že to tak nie je.

101    Pokiaľ ide o IRISL, jej meno bolo zapísané do sporných zoznamov na základe kritéria týkajúceho sa nedodržania rezolúcie 1747. Na jednej strane treba uviesť, že toto všeobecné kritérium sa výslovne netýka IRISL, a na druhej strane, že toto kritérium sa líši od kritéria uvedeného v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 267/2012, týkajúceho sa poskytnutia „podpory [šíreniu jadrových zbraní]“ a že neukladá Rade povinnosť preukázať priamu alebo nepriamu spojitosť medzi činnosťami osoby alebo subjektu, ktoré podliehajú reštriktívnym opatreniam, a šírením jadrových zbraní.

102    Pokiaľ ide o ostatné žalobkyne, ich mená boli opätovne zapísané do sporných zoznamov na základe kritérií týkajúcich sa subjektov prepojených s IRISL. Z týchto kritérií nevyplýva nevyhnutnosť preukázať existenciu priamej alebo nepriamej spojitosti medzi činnosťami dotknutej osoby alebo subjektu a šírením jadrových zbraní.

103    Preto žalobkyne nemôžu tvrdiť, že kritériá zavedené rozhodnutím 2013/497 a nariadením č. 971/2013 porušujú ich základné práva tým, že vytvárajú spojitosť medzi žalobkyňami a šírením jadrových zbraní.

104    Vzhľadom na to sa musí piaty žalobný dôvod zamietnuť.

105    Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietka nezákonnosti rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 sa musí zamietnuť.

 O návrhu na zrušenie rozhodnutia 2013/685 a vykonávacieho nariadenia č. 1203/2013 v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkýň

106    Na podporu svojho návrhu na zrušenie žalobkyne uvádzajú päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý sa zakladá na neexistencii právneho základu, druhý na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Rada, tretí na porušení práva na obhajobu, štvrtý na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty, právnej sily rozhodnutej veci, zásady ne bis in idem a zásady zákazu diskriminácie a piaty na porušení ich základných práv, najmä ich práva vlastniť majetok a práva na rešpektovanie ich dobrej povesti a na porušení zásady proporcionality.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na neexistencii právneho základu

107    Žalobkyne tvrdia, že vzhľadom na to, že rozhodnutie 2013/497 a nariadenie č. 971/2013 sú nezákonné z dôvodov uvedených v ich námietke nezákonnosti a treba ich vyhlásiť za neuplatniteľné, rozhodnutie 2013/685 a vykonávacie nariadenie č. 1203/2013 nemajú právny základ.

108    V tomto ohľade stačí konštatovať, že vzhľadom na to, že námietka nezákonnosti rozhodnutia 2013/497 a nariadenia č. 971/2013 bola zamietnutá, prvý žalobný dôvod sa musí tiež zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila Rada

109    Žalobcovia tvrdia, že Rada sa dopustila zjavne nesprávnych posúdení tým, že rozhodla opätovne zapísať do sporných zoznamov jednak meno IRISL, a jednak mená ostatných žalobkýň.

110    Účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie najmä vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zapísať meno alebo subjektu určitej osoby do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, alebo ho tam ponechať, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má, pokiaľ ide o túto osobu alebo subjekt, individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi (C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 119).

111    V prípade pochybností je úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal dôvodnosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii ich dôvodnosti. Je však potrebné, aby boli dôvody použité proti dotknutej osobe podložené informáciami a dôkazmi. Ak tieto skutočnosti neumožňujú rozhodnúť o dôvodnosti niektorého z dôvodov, súd Únie ho nemôže prijať ako dôvod na rozhodnutie o predmetnom zápise alebo o jeho zachovaní (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi (C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, body 121 až 123).

–       Vo vzťahu k IRISL

112    Po prvé žalobkyne tvrdia, že Rada nemohla vychádzať zo správaní z roku 2009, konkrétne z incidentov týkajúcich sa porušenia rezolúcie Bezpečnostnej rady 1747 (2007), z ktorých vychádzala pri zahrnutí mena IRISL do aktov zrušených rozsudkom zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453), aby v roku 2013 opätovne zapísala jej meno do sporných zoznamov. V tomto ohľade Všeobecný súd v uvedenom rozsudku konštatoval, že tieto incidenty nesúviseli so šírením jadrových zbraní a neviedli k tomu, aby ju Bezpečnostná rada sankcionovala.

113    Po druhé žalobkyne tvrdia, že IRISL neporušila rezolúciu Bezpečnostnej rady, ako to vyplýva z vyhlásení svedkov, ktoré boli predložené Rade pred prijatím rozhodnutia 2013/685 a vykonávacieho nariadenia č. 1203/2013. Rada nevysvetlila, z akých dôvodov zamietla tieto dôkazy.

114    Po tretie žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd nezohľadnil list Rady z 27. novembra 2013, v ktorom Rada doplnila nové dôvody na opätovný zápis mena IRISL, ktoré nie sú uvedené v rozhodnutí 2013/685 a vo vykonávacom nariadení č. 1203/2013.

115    Tvrdia, že obsah tohto listu je v každom prípade chybný. Na jednej strane IRISL nie je vo vlastníctve iránskej vlády, ako to vyplýva zo svedeckej výpovede jej generálneho riaditeľa. Na druhej strane skutočnosť, že by Rada „neakceptovala“, že IRISL nemá vedomosť o náklade prepravovanom jej loďami alebo nemôže byť zaň zodpovedná, by znamenala potvrdenie zásady objektívnej zodpovednosti, čo by nemalo nijaký právny základ. V tomto ohľade žalobkyne uvádzajú, že IRISL ako dopravca nie je podľa medzinárodných zásad námorného práva zodpovedná za náklad prepravovaný jej loďami. Nakoniec IRISL uznáva, že jej lode mohli byť použité na prepravu zakázaných tovarov a zaviedla účinné systémy na zamedzenie tomuto nebezpečenstvu, ktoré idú nad rámec bežnej praxe v odvetví námornej dopravy.

116    Treba pripomenúť, že rozhodnutím 2013/685 a vykonávacím nariadením č. 1203/2013 Rada rozhodla o zápise mena IRISL do sporných zoznamov z dôvodu, že „bola zapojená do prepravy zbrojného materiálu z Iránu v rozpore s článkom 5 rezolúcie [Bezpečnostnej rady] č. 1747(2007)“ a že „tri jednoznačné porušenia boli v roku 2009 ohlásené výboru [Bezpečnostnej rady] pre sankcie voči Iránu“.

117    Najskôr treba zdôrazniť, že odôvodnenie opätovného zápisu mena IRISL do sporných zoznamov sa opiera o konštatovanie skutočných porušení rezolúcie Bezpečnostnej rady 1747 (2007). Preto na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, toto konštatovanie spočíva nevyhnutne na skutočnostiach predchádzajúcich prijatiu rozhodnutia o opätovnom zápise. Rada mohla teda oprávnene zohľadniť porušenie tejto rezolúcie Bezpečnostnej rady zistené v roku 2009. Tiež sa mohla v roku 2013 domnievať, že udalosti, ku ktorým došlo v roku 2009, boli dostatočne čerstvé.

118    Rada sa opierala o správu výboru pre sankcie Bezpečnostnej rady za rok 2009 (ďalej len „správa výboru pre sankcie“), ktorá uvádzala, že výboru boli predložené tri správy, ktoré poukazovali na porušenia ustanovení článku 5 rezolúcie 1747 (2007), ktorá uložila Iránu embargo na vývoz zbraní a súvisiaceho materiálu. Z tejto správy vyplývalo, že oznámené tri porušenia sa týkali IRISL, ktorá si prenajala loď prepravujúcu materiál z Iránu do iného štátu.

119    Táto správa obsahuje podrobnosti týkajúce sa troch incidentov, do ktorých bola zapojená IRISL. V súvislosti s každým z incidentov výbor pre sankcie obdržal od tretieho štátu informáciu týkajúcu sa podozrivého nákladu pochádzajúceho z Iránu a určeného inému štátu na palube lode prenajatej spoločnosťou IRISL. Pri prehliadke lode uskutočnenej orgánmi štátu, ktorý oznámil predmetné skutočnosti, sa konštatovalo, že náklad obsahoval materiál s vojenským potenciálom. Tento štát uviedol, že zadržal a vyložil náklad a uložil ho do skladu.

120    Treba zdôrazniť, že žalobkyne nepredkladajú nijaké tvrdenie, ktorým by spochybňovali skutkový stav opísaný v správe výboru pre sankcie, konkrétne že na palube lodí, ktoré si IRISL prenajala, bol zabavený vojenský materiál. Neuvádzajú nijaké tvrdenie, ani nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že IRISL sa nepodieľala na týchto troch incidentoch.

121    Žalobkyne sa len obmedzujú na to, že sa opierajú o vyhlásenie generálneho riaditeľa a predsedu správnej rady IRISL a o vyhlásenia generálneho riaditeľa divízie nebalených potravín IRISL, ktoré preukazujú, že IRISL neporušila rezolúciu Bezpečnostnej rady.

122    Podľa judikatúry sa činnosť Súdneho dvora a Všeobecného súdu riadi zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom jediným kritériom posúdenia hodnoty predložených dôkazov je ich vierohodnosť. Navyše na účely posúdenia dôkaznej sily dokumentu je potrebné v prvom rade overiť vierohodnosť informácie, ktorú obsahuje a zohľadniť najmä pôvod dokumentu, okolnosti jeho vypracovania, jeho adresáta a položiť si otázku, či sa vzhľadom na svoj obsah javí zmysluplný a dôveryhodný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, EU:T:2012:478, bod 161 a citovanú judikatúru).

123    Keďže však tieto dve vyhlásenia pochádzajú od osôb zamestnaných spoločnosťou IRISL od roku 1984 a 1985, ktoré v nej v súčasnosti vykonávajú riadiace funkcie, ich svedectvo nemožno kvalifikovať za odlišné a nezávislé od svedectva IRISL. Okrem toho tieto vyhlásenia boli uskutočnené na žiadosť spoločnosti IRISL pri príležitosti tejto žaloby a sú jej adresované.

124    Preto je namieste domnievať sa, že tieto vyhlásenia majú len nízku dôkaznú hodnotu.

125    Ďalej, pokiaľ ide o obsah týchto vyhlásení, na jednej strane stačí zdôrazniť, že vyhlásenie generálneho riaditeľa nebalených potravín IRISL neobsahuje nijakú informáciu týkajúcu sa troch incidentov uvedených v správe výboru pre sankcie.

126    Na druhej strane vo svojom vyhlásení generálny riaditeľ IRISL po prvé tvrdí, že ako prepravca IRISL nevedela o povahe nákladu, ktorý bol prepravovaný na jej troch lodiach zapojených do incidentov, a že bola závislá od opisu nákladu uskutočneného odosielateľom. Po druhé uvádza, že neexistuje dôkaz, že by bol na palubách týchto lodí nájdený citlivý jadrový materiál. Po tretie zdôrazňuje, že Organizácia Spojených národov nekonštatovala porušenie rezolúcie Bezpečnostnej rady.

127    Tieto tvrdenia sa zhodujú s tvrdeniami predloženými žalobkyňami v žalobe.

128    Treba však zdôrazniť, že tvrdenie, podľa ktorého IRISL nepoznala obsah nákladu prepraveného na jej lodiach, je neúčinné. Stačí konštatovať, že aj keby sa pripustilo, že IRISL nevedela, že zbrane alebo vojenský materiál boli prepravované v jej lodiach, naďalej platí, že skutočnosti opísané v správne výboru pre sankcie preukazujú, že ako prenajímateľ lodí „bola zapojená do prepravy zbrojného materiálu z Iránu“.

129    Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, kritérium týkajúce sa rezolúcie 1747 nevyžaduje, aby sa incidenty odôvodňujúce jej uplatnenie vzťahovali na šírenie jadrových zbraní. Uplatnenie tohto kritéria ani nevyžaduje, aby osoba, na ktorú sa uplatňuje toto kritérium, bola sankcionovaná Bezpečnostnou radou.

130    Pokiaľ ide o argument, podľa ktorého sa Rada dopustila nesprávneho posúdenia v liste z 27. novembra 2013 tým, že uviedla, že IRISL bola vo vlastníctve iránskej vlády, je neúčinné, keďže toto tvrdenie nie je súčasťou dôvodov, pre ktoré bolo meno IRISL opätovne zapísané do sporných zoznamov.

131    Nakoniec je tiež neúčinné aj tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého Rada v liste z 27. novembra 2013 nemohla tvrdiť, že existovalo nebezpečenstvo, že lode IRISL budú použité na prepravu zakázaných tovarov v rozpore s rezolúciami Bezpečnostnej rady, hoci žalobkyne preukázali, že takéto nebezpečenstvo neexistuje. Ako totiž uvádzajú samotné žalobkyne, toto tvrdenie nie je súčasťou odôvodnenia rozhodnutia o opätovnom zápise, ktoré sa opiera o konštatovanie skutočných porušení rezolúcie Bezpečnostnej rady 1747 (2007). Toto tvrdenie predstavuje výlučne odpoveď Rady na pripomienky uskutočnené IRISL v liste z 15. novembra 2013. Žalobkyne preto nemôžu tvrdiť, že Rada ignorovala tieto pripomienky a svedecké výpovede, ktoré jej boli predložené. Toto tvrdenie je navyše v rozpore s tvrdením žalobkýň uvedeným v žalobe, podľa ktorého žalobkyne uznávajú existenciu tohto nebezpečenstva a uvádzajú, že IRISL prijala opatrenia na účely jeho zamedzenia.

132    Preto je namieste domnievať sa, že Rada sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že IRISL bola zapojená do prepravy zbrojného materiálu z Iránu a že opätovný zápis jej mena bol odôvodnený na základe kritéria týkajúceho sa nerešpektovania rezolúcie 1747.

–       Vo vzťahu k ostatným žalobkyniam

133    Na úvod žalobkyne tvrdia, že vzhľadom na to, že opätovný zápis mena IRISL do sporných zoznamov bol nezákonný, opätovný zápis mien ostatných žalobkýň z dôvodu ich prepojenia s IRISL bol taktiež nezákonný.

134    V tomto ohľade stačí konštatovať, že vzhľadom na to, že Rada sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď zapísala meno IRISL do zoznamov, toto tvrdenie sa musí zamietnuť.

135    Žalobkyne tvrdia, že Rada sa dopustila určitého počtu nesprávnych skutkových posúdení týkajúcich sa dôvodov, pre ktoré opätovne zapísala každú zo žalobkýň do zoznamov.

136    Po prvé mená spoločností Khazar Sea Shipping Lines, IRISL Europe a Valfajr Shipping Line boli opätovne zapísané do sporných zoznamov z dôvodu, že ich vlastnila IRISL.

137    Stačí konštatovať, že žalobkyne nespochybňujú, že tieto tri subjekty sú vo vlastníctve IRISL.

138    Rada teda oprávnene zapísala ich mená do sporných zoznamov na základe kritérií týkajúcich sa subjektov prepojených s IRISL.

139    Po druhé mená spoločností Qeshm Marine Services & Engineering a Marine Information Technology Development boli opätovne zapísané do sporných zoznamov z dôvodu, že ich vlastnila IRISL.

140    Žalobkyne spochybňujú dôvod týkajúci sa týchto dvoch subjektov len tým, že sa obmedzujú na tvrdenie, že tieto subjekty zmenili svoje obchodné meno.

141    Stačí uviesť, že toto tvrdenie je neúčinné. Samotná zmena obchodného mena týchto dvoch subjektov nemá vplyv na vlastníctvo ich základného imania, ani na skutočnosť, že sú dcérskymi spoločnosťami IRISL.

142    Rada teda oprávnene zapísala ich mená do sporných zoznamov na základe kritérií týkajúcich sa subjektov prepojených s IRISL.

143    Po tretie mená spoločností Hafize Darya Shipping a Safiran Payam Darya Shipping boli opätovne zapísané do sporných zoznamov z dôvodu, že konali na účet spoločnosti IRISL, keďže prevzali ako koneční užívatelia výhod určitý počet lodí spoločnosti IRISL.

144    Žalobkyne tvrdia, že tieto dva subjekty nevlastnia lode a že Rada vychádzala zo všeobecných vyhlásení pochádzajúcich od zdrojov, ktoré nie sú nezávislé, pričom tieto vyhlásenia nepreukázanú, že sú vlastníkmi lodí. Navyše sa domnievajú, že Rada nevysvetlila, čo znamená byť „konečný užívateľ výhod“, ani nepreukázala, že tieto dva subjekty zodpovedajú tejto kvalifikácii.

145    Treba pripomenúť, že Rada vo svojich listoch z 22. októbra 2013 doručených každému z týchto dvoch subjektov uviedla, že skutočnosť, že prebrali ako koneční užívatelia výhod určitý počet lodí IRISL, bola potvrdená v správach skupiny expertov Organizácie Spojených národov vytvorenej rezolúciou Bezpečnostnej rady 1929 (2010) z 12. júna 2012 a 5. júna 2013. Vo svojich listoch z 27. novembra 2013 doručených každému z týchto dvoch subjektov Rada spresnila, že správa z 12. júna 2012 uvádzala, že v nadväznosti na rezolúciu Bezpečnostnej rady 1803 (2008) IRISL začala prevádzať lode na spoločnosti Hafize Darya Shipping a Safiran Payam Darya Shipping, ktoré sú s ňou prepojené, a že IRISL a s ňou prepojené spoločnosti uskutočnili mnohé zmeny týkajúce sa zapísaných vlastníkov a konečných užívateľov výhod ich lodí od roku 2008 až do prijatia rezolúcie 1929 (2010). Rada ďalej uviedla, že správa z 5. júna 2013 uvádzala, že lode, v prípade ktorých boli konečnými užívateľmi výhod IRISL, Hafize Darya Shipping a Safiran Payam Darya Shipping v období od apríla 2012 do apríla 2013, neprestajne menili meno, vlajku, pod ktorou sa plavili, a zapísaného vlastníka.

146    Treba uviesť, že správy z 12. júna 2012 a 5. júna 2013 sú dostupné na internetovej stránke Organizácie Spojených národov a že žalobkyne nespochybňujú, že sa s nimi oboznámili.

147    Správa z 12. júna 2012 opisuje mechanizmus prevodu vlastníctva lodí IRISL na spoločnosti Hafize Darya Shipping a Safiran Payam Darya Shipping v nadväznosti na prijatie rezolúcie Bezpečnostnej rady 1803 (2008), ktorá prvýkrát uvádzala IRISL. Táto správa najmä vysvetľuje, že málo lodí bolo priamo zaregistrovaných v mene spoločností Hafize Darya Shipping a Safiran Payam Darya Shipping, keďže ich lode boli zaregistrované v mene mnohých odlišných spoločností, ktoré im patria.

148    Z toho jasne vyplýva, že pojmom „konečný užívateľ výhod“ používaným ako protiklad k „zapísanému vlastníkovi“ Rada označuje subjekt, ktorý hoci oficiálne nie je zaregistrovaný ako vlastník lode, je „konečný užívateľ výhod“ prostredníctvom určitej spoločnosti, ktorú uvedený subjekt vlastní a ktorá je zapísaným vlastníkom.

149    Preto žalobkyne nemôžu tvrdiť, že tento pojem nie je jasný a že nie sú spôsobilé pochopiť, v akom rozsahu Hafize Darya Shipping a Safiran Payam Darya Shipping zodpovedajú tejto kvalifikácii.

150    Navyše treba uviesť, že žalobkyne neuvádzajú nijaké tvrdenie, ani nepredkladajú nijaký dôkaz, ktorý by spochybňoval skutočnosti uvedené v správach z 12. júna 2012 a z 5. júna 2013. Nemôžu tvrdiť, že správy skupiny expertov Organizácie Spojených národov vychádzajú zo zdrojov, ktoré nie sú nezávislé.

151    Rada teda oprávnene zapísala mená spoločností Hafize Darya Shipping a Safiran Payam Darya Shipping do sporných zoznamov na základe kritérií týkajúcich sa subjektov prepojených s IRISL.

152    Po štvrté meno Rahbaran Omid Darya Ship Management bolo opätovne zapísané do sporných zoznamov z dôvodu, že konala na účet IRISL a poskytovala jej kľúčové služby, keďže prevádzkovala a riadila určitý počet lodí spoločnosti IRISL. Meno Hoopad Darya Shipping Agency bolo opätovne zapísané do sporných zoznamov z dôvodu, že riadila operácie kontajnerových terminálov v Iráne a poskytovala personálne služby pre flotilu v Bandar Abbas na účet IRISL.

153    Pokiaľ ide o Rahbaran Omid Darya Ship Management, žalobkyne uznávajú, že poskytuje určité služby určitému počtu lodí vo vlastníctve IRISL, ale namietajú proti tomu, že by tieto služby boli „kľúčové“.

154    Pokiaľ ide o Hoopad Darya Shipping Agency, žalobkyne pripúšťajú, že poskytuje služby skladovania pre lode vo vlastníctve spoločnosti IRISL a že koná na jej účet, ale namietajú proti „kľúčovému“ charakteru týchto služieb.

155    Stačí konštatovať, že pokiaľ ide o spoločnosti Rahbaran Omid Darya Ship Management a Hoopad Darya Shipping Agency, žalobkyne buď nespochybňujú, alebo výslovne uznávajú, že tieto spoločnosti konajú na účet IRISL.

156    Skutočnosť, že tieto subjekty konajú na účet IRISL, predstavuje dostatočný dôvod na odôvodnenie opätovného zápisu ich mien do sporných zoznamov na základe kritérií týkajúcich sa subjektov prepojených s IRISL.

157    Preto tvrdenia smerujúce k spochybneniu „kľúčovej“ povahy služieb poskytovaných týmito subjektmi spoločnosti IRISL sú neúčinné, o to viac vo vzťahu k Hoopad Darya Shipping Agency, v ktorej prípade poskytovanie kľúčových služieb nepredstavuje dôvod opätovného zápisu jej mena do sporných zoznamov.

158    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého tieto dva subjekty zmenili obchodné meno, žalobkyne nevysvetľujú do akej miery je táto informácia relevantná pre spochybnenie odôvodnenia, o ktoré sa Rada opierala pri opätovnom zápise ich mena do sporných zoznamov.

159    Rada teda oprávnene zapísala mená spoločností Rahbaran Omid Darya Ship Management a Hoopad Darya Shipping Agency do sporných zoznamov na základe kritérií týkajúcich sa subjektov prepojených s IRISL.

160    Po piate meno spoločnosti Irano Misr Shipping bolo opätovne zapísané do sporných zoznamov z dôvodu, že poskytovala spoločnosti IRISL kľúčové služby ako jej obchodný zástupca v Egypte.

161    Žalobkyne tvrdenia, že Irano Misr Shipping koná ako obchodný zástupca IRISL a poskytuje jej niektoré služby, ale spochybňujú, že by tieto služby boli „kľúčové“.

162    V tomto ohľade stačí konštatovať, že tento subjekt ako obchodný zástupca IRISL v Egypte vykonáva činnosti nevyhnutné pre výkon prepravných činností IRISL v tejto krajine. Žalobkyne nemôžu teda spochybňovať, že v rámci týchto činností tento subjekt poskytuje IRISL kľúčové služby.

163    Ďalej v odpovedi na písomnú otázku položenú Všeobecným súdom žalobkyne uviedli, že medzi službami poskytovanými týmto subjektom spoločnosti IRISL patria najmä zmeny posádky, kotvenie lodí alebo vydávanie nákladných listov, ktoré predstavujú kľúčové služby vo vzťahu k činnosti námornej dopravnej spoločnosti.

164    Rada teda oprávnene zapísala meno Irano Misr Shipping do sporných zoznamov na základe kritérií týkajúcich sa subjektov prepojených s IRISL.

165    Z uvedeného vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení práv na obhajobu

166    Žalobkyne uvádzajú, že v prejednávanej veci ich Rada informovala o svojom zámere opätovne zapísať ich mená a o dôvodoch, z ktorých vychádzala, pričom im poskytla krátku lehotu na vyjadrenie pripomienok. Rada však porušila ich právo na obhajobu.

167    Najskôr totiž Rada uviedla skutočnosti, z ktorých vychádzala, až po prijatí rozhodnutia o opätovnom zápise, takže bolo príliš neskoro na to, aby žalobkyne predložili pripomienky a aby ich Rada zohľadnila. Ďalej Rada neuviedla, na akom základe bolo odôvodnené opätovné zapísanie do sporných zoznamov mien žalobkýň v novembri 2013 a nezohľadnila ich pripomienky, ani nevysvetlila dôvody, pre ktoré ich zamietla. Žalobkyne uvádzajú, že skutočnosť, že ich pripomienky nie sú uvedené medzi dokumentmi, ktoré Rada preskúmala na účely odôvodnenia svojho rozhodnutia o opätovnom zápise, znamená, že ich nezohľadnila. Nakoniec, keďže Rada uviedla dôvody opätovného zápisu mena IRISL len v liste z 27. novembra 2013, teda až po prijatí rozhodnutia 2013/685 a vykonávacieho nariadenia č. 1203/2013, tieto dôvody nie sú relevantné. Rada mala umožniť IRISL, aby predložila svoje pripomienky k tvrdeniam uvedeným v tomto liste a mala zahrnúť tieto pripomienky do odôvodnenia opätovného zápisu jej mena uvedeného v rozhodnutí 2013/685 a vykonávacom nariadení č. 1203/2013 do sporných zoznamov.

168    Najskôr treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry dodržanie práva na obhajobu a najmä práva byť vypočutý v akomkoľvek konaní, ktoré bolo začaté proti určitému subjektu a ktoré môže viesť k prijatiu pre neho nepriaznivého rozhodnutia, predstavuje základnú zásadu práva Únie a musí byť zabezpečené, aj keď neexistuje právna úprava týkajúca sa tohto konania (pozri rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, EU:T:2009:401, bod 91 a citovanú judikatúru).

169    Zásada dodržania práva na obhajobu jednak vyžaduje, aby skutočnosti zohľadnené v neprospech dotknutého subjektu na účely odôvodnenia aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, boli tomuto subjektu oznámené. Na strane druhej musí byť uvedenému subjektu umožnené účinne vyjadriť svoj názor na tieto dôkazy (pozri rozsudok zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, EU:T:2013:397, bod 82 a citovanú judikatúru).

170    Ďalej Rada musí v rámci prijatia rozhodnutia, ktorým sa ponecháva meno osoby alebo názov subjektu na zozname osôb alebo subjektov, ktorých sa týkajú reštriktívne opatrenia, dodržať právo tejto osoby alebo tohto subjektu na predchádzajúci výsluch, ak proti nej pripúšťa v rozhodnutí týkajúcom sa ponechania zápisu jej názvu na zozname nové dôkazy, a to dôkazy, ktoré neboli uvedené v pôvodnom rozhodnutí o zápise jej názvu do tohto zoznamu (rozsudok z 18. júna 2015, Ipatau/Rada, C‑535/14 P, EU:C:2015:407, bod 26)

171    Navyše je potrebné poukázať na to, že ak sa poskytli dostatočne konkrétne informácie umožňujúce dotknutému subjektu účinne predniesť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným v jeho neprospech Radou, zásada dodržania práva na obhajobu neznamená povinnosť Rady umožniť z vlastného podnetu prístup k dokumentom obsiahnutým v jej spise. Rada je totiž povinná umožniť prístup k všetkým administratívnym dokumentom týkajúcim sa predmetného opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutého subjektu (pozri rozsudok zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, EU:T:2013:397, bod 84 a citovanú judikatúru).

172    Nakoniec, pokiaľ ide o zásadu účinnej súdnej ochrany, je namieste pripomenúť, že táto zásada predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti vyjadrená v článku 47 Charty základných práv. Táto zásada znamená, že orgán Únie, ktorý prijíma rozhodnutie spôsobujúce reštriktívne opatrenia vo vzťahu k určitej osobe alebo subjektu, oznámi dôvody, z ktorých tento akt vychádza, čo najširšie buď v okamihu jeho prijatia, alebo prinajmenšom tak rýchlo, ako je to len možné po jeho prijatí, aby sa týmto osobám alebo subjektom umožnil výkon svojho práva podať opravný prostriedok (pozri rozsudok zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, C‑548/09 P, EU:C:2011:735, bod 47 a citovanú judikatúru).

173    V prejednávanej veci treba pripomenúť, že listami buď z 22. alebo z 30. októbra 2013 Rada oznámila žalobkyniam dôvody, pre ktoré zamýšľala opätovne zapísať ich mená do sporných zoznamov, ako aj skutočnosti, ktoré podľa nej odôvodňujú, že každá zo žalobkýň spĺňala kritériá stanovené v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. b) a e) nariadenia č. 267/2012 (pozri body 13 a 14 vyššie).

174    Týmito listami, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, im Rada oznámila dôvody a právny základ opätovného zápisu ich mena do sporných zoznamov pred prijatím rozhodnutia 2013/685 a vykonávacieho nariadenia č. 1203/2013. V týchto listoch im tiež Rada poskytla lehotu na predloženie pripomienok.

175    Navyše treba uviesť, tak ako žalobkyne, že opätovný zápis ich mena do sporných zoznamov sa zakladal na rovnakých skutočnostiach, ako odôvodňovali prvý zápis, konkrétne, v prípade IRISL, na troch incidentoch týkajúcich sa prepravy vojenského materiálu, a v prípade ostatných žalobkýň, na ich prepojení s IRISL.

176    Listami z 15., respektíve 19. novembra 2013 (pozri body 15 a 16 vyššie), žalobkyne predložili podrobné pripomienky k vecným skutočnostiam uvádzaným Radou. Boli teda spôsobilé predniesť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným Radou v ich neprospech.

177    Listami z 27. novembra 2013 Rada konkrétne odpovedala na pripomienky žalobkýň a zamietla nimi predložené tvrdenia. Žalobkyne teda nesprávne uvádzajú, že Rada nezohľadnila ich pripomienky, ani nevysvetlila dôvody, pre ktoré ich zamietla.

178    Žalobkyne tiež nesprávne tvrdia, že to, že ich pripomienky nie sú uvedené v spise Rady, znamená, že Rada ich nezohľadnila pri prijímaní rozhodnutia o opätovnom zápise. Okrem skutočností, ktoré Rada vytýkala žalobkyniam na účely odôvodnenia svojich rozhodnutí o opätovnom zápise uvedených v spise, im totiž v listoch z 27. novembra 2013 poskytla vysvetlenia, prečo ich pripomienky nespochybňovali tieto rozhodnutia.

179    Navyše, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, listy Rady z 27. novembra 2013 neobsahujú nové dôvody na podporu rozhodnutia o opätovnom zápise ich mena do sporných zoznamov, ktoré by sa líšili od dôvodov uvedených v listoch buď z 22. alebo z 30. októbra 2013, ktoré boli zaslané pred prijatím rozhodnutia o opätovnom zápise do týchto zoznamov. Vysvetlenia poskytnuté Radou v odpovedi na pripomienky žalobkýň nemožno považovať za nové dôvody odôvodňujúce ich zápis.

180    Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že listami z 27. novembra 2013 Rada poskytla žalobkyniam vo svojej odpovedi na ich žiadosť o prístup k spisu dokumenty, z ktorých vychádzala pri opätovnom zápise ich mena do sporných zoznamov (pozri body 21 a 22 vyššie). V súlade s judikatúrou citovanou v bode 171 vyššie Rada nemala povinnosť spontánne im poskytnúť tieto dokumenty pred prijatím rozhodnutia o opätovnom zápise.

181    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Rada neporušila práva žalobkýň na obhajobu a že tretí žalobný dôvod sa teda musí zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty, právnej sily rozhodnutej veci, zásady ne bis in idem a zásady zákazu diskriminácie

182    Žalobkyne tvrdia, že v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) mali právo očakávať, že ich meno nebude opätovne zapísané do sporných zoznamov v prípade, že Rada nepredloží nové tvrdenia alebo dôkazy. Opätovným zapísaním ich mien na tieto zoznamy Rada údajne porušila zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty, právnej sily rozhodnutej veci, zásadu ne bis in idem a zásadu zákazu diskriminácie.

–       O porušení zásady právnej sily rozhodnutej veci

183    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zrušujúce rozsudky vyhlásené súdmi Únie majú od nadobudnutia právoplatnosti absolútnu právnu silu rozhodnutej veci. Táto sa týka nielen výroku zrušujúceho rozsudku, ale takisto odôvodnenia, ktoré tvorí potrebnú oporu pre výrok a je od neho preto neoddeliteľné (pozri rozsudok z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11, EU:T:2014:739, bod 56 a citovanú judikatúru). Zrušujúci rozsudok implikuje teda, že autor zrušeného aktu prijme nový akt, v ktorom dodrží nielen výrok rozsudku, ale takisto dôvody, ktoré k nemu viedli a ktoré predstavujú jeho potrebnú oporu, pričom sa dbá teda na to, aby tento nový akt nebol postihnutý rovnakými protiprávnosťami ako tie, ktoré boli identifikované v zrušujúcom rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C‑41/00 P, EU:C:2003:125, body 29 a 30).

184    Právna sila rozhodnutej veci sa v prípade rozsudku týka len skutkových a právnych okolností, o ktorých sa účinne alebo nevyhnutne rozhodlo (rozsudok z 19. februára 1991, Taliansko/Komisia, C‑281/89, EU:C:1991:59, bod 14). Článok 266 ZFEÚ teda ukladá inštitúcii, ktorá vydala zrušený akt, povinnosť len v hraniciach toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie vykonania zrušujúceho rozsudku. Autor aktu sa však môže v tomto novom rozhodnutí odvolávať na iné dôvody, ako sú tie, na ktorých založil svoje prvé rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C‑41/00 P, EU:C:2003:125, body 28 až 32).

185    Treba zdôrazniť, že rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) nespochybnil správne zistenie správaní vytýkaných IRISL, konkrétne troch incidentov týkajúcich sa jej zapojenia do prepravy vojenského materiálu v rozpore s článkom 5 rezolúcie Bezpečnostnej rady 1747 (2007), ani dôkazy týkajúce sa týchto správaní. Všeobecný súd len konštatoval, že tieto správania na jednej strane neboli dostatočné na odôvodnenie zápisu mena IRISL do sporných zoznamov na základe kritéria týkajúceho sa osôb, ktoré pomohli inej osobe porušiť ustanovenia relevantnej rezolúcie Bezpečnostnej rady, a na druhej strane nepredstavujú podporu šírenia jadrových zbraní v zmysle kritéria týkajúceho sa osôb, ktoré podporujú činnosti Iránu v jadrovej oblasti.

186    Kritérium, na základe ktorého bolo meno IRISL opätovne zapísané do sporných zoznamov rozhodnutím 2013/685 a vykonávacím nariadením č. 1203/2013, sa líši od kritérií, ktoré uplatnila Rada v aktoch zrušených rozsudkom zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453). Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, na základe tohto nového zákonne prijatého kritéria, ktoré odôvodňuje uloženie reštriktívnych opatrení vo vzťahu k nim, sa Rada nevyhýbala uplatneniu tohto rozsudku.

187    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého Rada nemohla vychádzať z tých istých tvrdení a z rovnakých dôkazov, ako boli uvedené na podporu ich prvého zápisu do sporných zoznamov, stačí konštatovať že v rozsudku zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) Všeobecný súd nerozhodoval o otázke, či tieto tvrdenia a dôkazy mohli odôvodniť zápis mena IRISL na základe nového kritéria zavedeného rozhodnutím 2013/497 a nariadením č. 971/2013.

188    Nakoniec, pokiaľ ide o iné žalobkyne než IRISL, Všeobecný súd len v bode 77 tohto rozsudku konštatoval, že okolnosť, že sú vlastnené alebo kontrolované IRISL alebo že konajú na jej účet, neodôvodňuje prijatie a zachovanie reštriktívnych opatrení voči nim, keďže IRISL nebola platne uznaná za subjekt podieľajúci sa na šírení jadrových zbraní.

189    Preto z vyššie uvedeného vyplýva, že z rozsudku zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) nemožno vyvodiť, že bráni Rade opätovne zapísať meno IRISL do sporných zoznamov z iného dôvodu, než bol preskúmaný v uvedenom rozsudku, pričom to isté platí aj vo vzťahu k ostatným žalobkyniam, v prípade ktorých opätovný zápis ich mien súvisí s opätovným zápisom IRISL.

190    V dôsledku toho treba výhradu založenú na porušení zásady právnej sily rozhodnutej veci zamietnuť.

–       O porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty

191    Treba pripomenúť, že právo dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery sa vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci v situácii, keď inštitúcia Európskej únie spôsobila vznik dôvodných očakávaní tým, že tejto osobe poskytla konkrétne záruky. Pokiaľ však je pozorný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia Únie spôsobilého ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia tejto zásady dovolávať (rozsudky z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, EU:C:2006:416, bod 147; zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, EU:C:2009:556, bod 84, a zo 16. decembra 2010, Kahla Thüringen Porzellan/Komisia, C‑537/08 P, EU:C:2010:769, bod 63).

192    Ďalej, pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry táto zásada vyžaduje, aby bola právna úprava Únie určitá a jej uplatniteľnosť predvídateľná pre dotknuté osoby (rozsudky z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, EU:C:2006:416, bod 69, a zo 14. októbra 2010, Nuova Agricast a Cofra/Komisia, C‑67/09 P, EU:C:2010:607, bod 77).

193    V prejednávanej veci treba pripomenúť, ako to vyplýva z bodu 189 vyššie, že Rada mohla v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) rozhodnúť o opätovnom zápise mien žalobkýň do sporných zoznamov. V bodoch 81 až 83 uvedeného rozsudku Všeobecný súd zachoval účinky rozhodnutia a nariadenia, ktorými boli mená žalobkýň pôvodne zapísané do sporných zoznamov, až do uplynutia lehoty na podanie odvolania, aby umožnil Rade napraviť zistené porušenia prípadne prijatím nových reštriktívnych opatrení proti žalobkyniam.

194    Skutočnosť zdôrazňovaná žalobkyňami, že Rada nepodala odvolanie proti rozsudku zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453), nemôže v žalobkyniach vyvolať dôvodné očakávanie, že ich mená nebudú opätovne zapísané do sporných zoznamov. Nepodanie odvolania proti uvedenému rozsudku totiž nemožno v nijakom prípade vykladať tak, že Rada sa vzdala práva opätovne zapísať žalobkyne do týchto zoznamov, o to skôr, že Všeobecný súd v bode 64 uvedeného rozsudku výslovne uviedol, že Rada ako normotvorca má právo rozšíriť predpoklady, za akých možno prijať reštriktívne opatrenia.

195    Z toho vyplýva, že žalobkyne nemohli z rozsudku zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453) vyvodzovať záruku, že ich meno nebude opätovne zapísané do sporných zoznamov na základe iných kritérií, než slúžili ako základ pre prvý zápis.

196    V dôsledku toho sa výhrada založená na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty musí zamietnuť.

–       O porušení zásady ne bis in idem

197    Zásada ne bis in idem, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej rešpektovanie zaručuje súd, a ktorá zakazuje sankcionovať tú istú osobu viac než jedenkrát za to isté protiprávne konanie s cieľom chrániť ten istý právny záujem (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 338), sa uplatňuje v prípade trestov za protiprávne správanie (rozsudok z 27. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑257/10, neuverejnený, EU:C:2012:504, bod 41).

198    Stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry reštriktívne opatrenia v podobe zmrazenie finančných prostriedkov nie sú trestnej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený, EU:T:2007:207, bod 101, a zo 7. decembra 2010, Fahas/Rada, T‑49/07, EU:T:2010:499, bod 67). Keďže totiž aktíva dotknutých osôb nie sú zhabané ako príjmy pochádzajúce z trestnej činnosti, ale dočasne zmrazené, tieto opatrenia nepredstavujú trestnú sankciu a teda nepredpokladajú nijaké obvinenie takejto povahy (rozsudky z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený, EU:T:2007:207, bod 101, a z 9. decembra 2014, Peftiev/Rada, T‑441/11, neuverejnený, EU:T:2014:1041, bod 87).

199    Preto sa žalobkyne nemôžu odvolávať na porušenie tejto zásady a táto výhrada sa musí zamietnuť.

–       O porušení zásady zákazu diskriminácie

200    Podľa judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá je základnou právnou zásadou, zakazuje, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a s rozdielnymi situáciami rovnako, ibaže by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, EU:T:2009:401, bod 56).

201    Stačí uviesť, že žalobkyne neuvádzajú nijaké tvrdenie, ktoré by preukazovalo, že Rada porušila túto zásadu, a preto sa táto výhrada musí zamietnuť ako neprípustná.

202    Z vyššie uvedeného vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení základných práv, najmä práva vlastniť majetok a práva na rešpektovanie dobrej povesti a na porušení zásady proporcionality

203    Žalobkyne tvrdia, že opätovný zápis ich mien do sporných zoznamov predstavuje neodôvodnený a neprimeraný zásah do ich základných práv, najmä práva vlastniť majetok a práva na rešpektovanie dobrej povesti. Z opätovného zápisu ich mien do sporných zoznamov rozhodnutím 2013/685 a vykonávacím nariadením č. 1203/2013 vyplýva, že podporujú šírenie jadrových zbraní alebo sa na ňom podieľajú, a to v rozpore s tým, čo rozhodol Všeobecný súd v rozsudku zo 16. septembra 2013, IRISL (T‑489/10, EU:T:2013:453). Rada v rozhodnutí 2013/685 a vykonávacom nariadení č. 1203/2013 nespresnila, v čom je rozhodnutie o opätovnom zápise ich mien zrazu odôvodnené legitímnym cieľom a primerané tomuto cieľu. Rozhodnutie 2013/685 a vykonávacie nariadenie č. 1203/2013 odkazujú na incidenty, ku ktorým došlo v roku 2009, bez súvislosti s cieľom ukončenia iránskeho jadrového programu, a neuvádzajú nijaké súčasné dôvody, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o opätovnom zápise.

204    Podľa ustálenej judikatúry základné práva, na ktoré sa odvolávajú žalobkyne, konkrétne právo vlastniť majetok a právo na rešpektovanie dobrej povesti, nie sú v práve Únie predmetom absolútnej ochrany. V dôsledku toho môže byť výkon týchto práv obmedzený pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu sledovaným Úniou a nepredstavujú v súvislosti so sledovaným cieľom neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 121, a z 25. júna 2015, Iranian Offshore Engineering & Construction/Rada, T‑95/14, EU:T:2015:433, bod 59).

205    Navyše z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada proporcionality je jednou zo všeobecných zásad práva Únie, a vyžaduje, aby prostriedky stanovené v ustanovení práva Únie boli primerané na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie (rozsudky z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 122, a z 25. júna 2015, Iranian Offshore Engineering & Construction/Rada, T‑95/14, EU:T:2015:433, bod 60).

206    Je síce pravda, že práva žalobkýň sú do určitej miery obmedzené reštriktívnymi opatreniami prijatými voči nim, keďže najmä nemôžu disponovať svojimi finančnými prostriedkami, ktoré sa môžu nachádzať na území Únie alebo sú v držbe jej štátnych príslušníkov, ani zasielať svoje finančné prostriedky do Únie, iba ak na základe osobitných povolení. Rovnako opatrenia smerujúce voči žalobkyniam môžu prípadne vyvolať u ich obchodných partnerov a zákazníkov určité obavy alebo nedôveru voči nim.

207    V každom prípade z bodov 65 až 77 uvedených vyššie vyplýva, že kritériá uplatňované Radou sú v súlade s cieľom boja proti šíreniu jadrových zbraní uvedeným v rozhodnutí 201/413 a nariadení č. 267/2013, a z bodov 116 až 164 vyššie vyplýva, že Rada oprávnene opätovne zapísala mená žalobkýň do sporných zoznamov na základe týchto kritérií. Preto sa obmedzenia práv žalobkýň, ktoré vyplývajú z tohto opätovného zápisu, musia považovať za odôvodnené.

208    Na druhej strane ťažkosti spôsobené žalobkyniam opätovným zápisom ich mien do sporných zoznamov nie sú neprimerané cieľu zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti, ktorý sleduje rozhodnutie 2013/685 a vykonávacie nariadenie č. 1203/2013.

209    Nakoniec je potrebné uviesť, že Rada netvrdí, že samotné žalobkyne sú zapojené do šírenia jadrových zbraní. Nie sú teda osobne spájané s konaniami, ktoré predstavujú nebezpečenstvo pre mier a medzinárodnú bezpečnosť, takže miera nedôvery voči nim je z tohto dôvodu nízka.

210    Z toho vyplýva, že opätovný zápis mien žalobkýň do sporných zoznamov nepredstavuje neprimeraný zásah do práva vlastniť majetok a práva na rešpektovanie dobrej povesti.

211    Preto sa musí piaty žalobný dôvod zamietnuť.

212    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba vo veci T‑87/14 sa musí zamietnuť.

 O trovách

213    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

214    V súlade s článkom 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

215    Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť tak, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Radou v súlade s jej návrhmi.

216    Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloby sa zamietajú.

2.      Islamic Republic of Iran Shipping Lines a ostatné žalobkyne, ktorých mená sú uvedené v prílohe, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Radou Európskej únie.

3.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Kanninen Pelikánová Buttigieg

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. februára 2017.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1.  O veci T 14/14

O návrhu na čiastočné zrušenie rozhodnutia 2013/497

O návrhu na čiastočné zrušenie nariadenia č. 971/2013

2.  O veci T 87/14

O námietke nezákonnosti

O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právneho základu

–  Vo vzťahu k IRISL

–  Vo vzťahu k ostatným žalobkyniam

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení legitímnej dôvery žalobkýň, ako aj zásad právnej istoty, ne bis in idem a právnej sily rozhodnutej veci

O treťom žalobnom dôvode založenom na zneužití právomoci

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení základných práv, najmä práva vlastniť majetok a práva na rešpektovanie dobrej povesti

O návrhu na zrušenie rozhodnutia 2013/685 a vykonávacieho nariadenia č. 1203/2013 v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkýň

O prvom žalobnom dôvode založenom na neexistencii právneho základu

O druhom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila Rada

–  Vo vzťahu k IRISL

–  Vo vzťahu k ostatným žalobkyniam

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení práv na obhajobu

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty, právnej sily rozhodnutej veci, zásady ne bis in idem a zásady zákazu diskriminácie

–  O porušení zásady právnej sily rozhodnutej veci

–  O porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty

–  O porušení zásady ne bis in idem

–  O porušení zásady zákazu diskriminácie

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení základných práv, najmä práva vlastniť majetok a práva na rešpektovanie dobrej povesti a na porušení zásady proporcionality

O trovách

Príloha

Hafize Darya Shipping Co., so sídlom v Teheráne (Irán),

Khazar Sea Shipping Lines Co., so sídlom v Anzali Free Zone (Irán),

IRISL Europe GmbH, so sídlom v Hamburgu (Nemecko),

Qeshm Marine Services & Engineering Co., so sídlom v Qeshm (Irán),

Irano Misr Shipping Co., so sídlom v Teheráne,

Safiran Payam Darya Shipping Co., so sídlom v Teheráne,

Marine Information Technology Development Co., so sídlom v Teheráne,

Rahbaran Omid Darya Ship Management Co., so sídlom v Teheráne,

Hoopad Darya Shipping Agency, so sídlom v Teheráne,

Valfajr Shipping Co., so sídlom v Teheráne.

* Jazyk konania: angličtina.