ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

z 12. júla 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s projektmi týkajúcimi sa rozvádzačov izolovaných plynom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Rozdelenie trhu – Právo na obhajobu – Dôkaz o porušení – Jediné a pokračujúce porušenie – Pokuty – Závažnosť a dĺžka trvania porušenia – Odôvodnenie – Východisková suma – Referenčný rok“

Vo veci T‑113/07,

Toshiba Corp., so sídlom v Tokiu (Japonsko), v zastúpení: pôvodne J. MacLennan, solicitor, A. Schulz a J. Borum, advokáti, neskôr J. MacLennan a A. Schulz,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault a J. Samnadda, neskôr X. Lewis, neskôr J. Bourke a F. Ronkes Agerbeek, napokon F. Ronkes Agerbeek a N. Khan, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárne návrh na zmenu článkov 1 a 2 tohto rozhodnutia s cieľom zrušiť alebo znížiť pokutu uloženú žalobkyni,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a S. Soldevila Fragoso,

tajomník: C. Kantza, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. decembra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1.     Žalobkyňa

1        Žalobkyňa, Toshiba Corp., je japonská spoločnosť, ktorá pôsobí v rôznych odvetviach, najmä v odvetví rozvádzačov izolovaných plynom (ďalej len „RIP“). Od októbra 2002 do apríla 2005 vykonávala svoju činnosť v odvetví RIP v rámci spoločného podniku TM T & D Corp., ktorý vlastnila v rovnakom podiele so spoločnosťou Mitsubishi Electric Corp. (ďalej len „Melco“) a ktorý bol zrušený v roku 2005.

2.     Výrobky

2        RIP slúžia na riadenie energetických tokov v elektrických rozvodných sieťach. Sú to silnoprúdové zariadenia, ktoré sa používajú ako hlavný komponent v elektrárenských blokoch. RIP sa predávajú na celom svete buď ako neoddeliteľné súčasti elektrárenských blokov na kľúč, alebo ako súčiastky, ktoré musia byť súčasťou týchto blokov.

3.     Správne konanie

3        Dňa 3. marca 2004 ABB Ltd oznámila Komisii Európskych spoločenstiev (teraz „Európska komisia“) existenciu protisúťažných postupov v odvetví RIP v rámci ústnej žiadosti o oslobodenie od pokút v súlade s oznámením Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155) (ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

4        Žiadosť spoločnosti ABB o oslobodenie od pokút bola doplnená ústnymi pripomienkami a listinnými dôkazmi. Dňa 24. apríla 2004 bolo na jej základe prijaté rozhodnutie Komisie, ktorým bola ABB podmienečne oslobodená od pokút.

5        Na základe vyhlásení spoločnosti ABB Komisia začala vyšetrovanie a 11. a 12. mája 2004 uskutočnila inšpekcie v priestoroch viacerých spoločností pôsobiacich v odvetví RIP.

6        Dňa 20. apríla 2006 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo doručené dvadsiatim spoločnostiam, vrátane žalobkyne. Komisia 18. a 19. júla 2006 vypočula spoločnosti, ktorým bolo zaslané oznámenie o výhradách.

4.     Napadnuté rozhodnutie

7        Dňa 24. januára 2007 Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 6762 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

8        V odôvodneniach č. 113 až 123 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, koordinovali podľa dohodnutých pravidiel rozdeľovanie projektov RIP na celosvetovej úrovni s výnimkou niektorých trhov, aby zachovali kvóty odzrkadľujúce do veľkej miery ich odhadované historické podiely na trhu. Poukázala na to, že prideľovanie projektov RIP sa uskutočňovalo na základe spoločnej „japonskej“ kvóty a spoločnej „európskej“ kvóty, ktoré si potom japonskí a európski výrobcovia museli vzájomne rozdeliť. Dohoda podpísaná vo Viedni 15. apríla 1988 (ďalej len „dohoda GQ“) upravovala pravidlá umožňujúce prideliť projekty RIP buď japonským výrobcom, alebo európskym výrobcom a zahrnúť ich hodnotu do príslušnej kvóty. V odôvodneniach č. 124 až 132 napadnutého rozhodnutia Komisia navyše uviedla, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, uzavreli nepísanú dohodu (ďalej len „spoločná dohoda“), na základe ktorej projekty RIP jednak v Japonsku a jednak v krajinách európskych členov kartelu – označovaných spoločne ako „domovské krajiny“ projektov RIP – boli vyhradené jednotlivým japonským a európskym členom kartelu. Projekty RIP v „domovských krajinách“ neboli predmetom výmeny informácií medzi týmito dvoma skupinami a neboli zahrnuté do príslušných kvót.

9        Dohoda GQ obsahovala tiež pravidlá týkajúce sa výmeny informácií nevyhnutných na fungovanie kartelu medzi oboma skupinami výrobcov, ktorú zabezpečovali najmä tajomníci uvedených skupín, pravidlá manipulácie dotknutých verejných obchodných súťaží a pravidlá stanovovania cien za projekty RIP, ktoré nemohli byť pridelené. Podľa znenia prílohy 2 sa dohoda GQ uplatňovala celosvetovo okrem Spojených štátov, Kanady, Japonska a 17 krajín západnej Európy. Navyše na základe spoločnej dohody boli projekty RIP v iných európskych krajinách než v „domovských krajinách“ tiež vyhradené európskej skupine, keďže japonskí výrobcovia sa zaviazali nepredkladať ponuky na projekty RIP v Európe.

10      Podľa Komisie sa rozdeľovanie projektov RIP medzi európskych výrobcov riadilo dohodou podpísanou rovnako vo Viedni 15. apríla 1988, nazvanou „E-Group Operation Agreement for GQ Agreement“ (Dohoda skupiny E, ktorou sa vykonáva dohoda GQ) (ďalej len „dohoda EQ“). Stanovovala, že rozdeľovanie projektov RIP v Európe sa riadi tými istými pravidlami a postupmi ako rozdeľovanie projektov RIP v ostatných krajinách. Projekty RIP v Európe museli byť najmä tiež oznámené, zaznamenané, pridelené, zoradené alebo im bola určená minimálna cena.

11      Na základe skutkových zistení a právneho posúdenia uskutočneného v napadnutom rozhodnutí Komisia skonštatovala, že dotknuté podniky porušili článok 81 ES a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „Dohoda o EHP“), a uložila im pokuty, ktorých výška bola stanovená v súlade s metódami stanovenými v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171) (ďalej len „usmernenia“) a v oznámení o spolupráci.

12      V článku 1 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že žalobkyňa sa zúčastňovala na porušení od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004.

13      Za porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia bola v článku 2 napadnutého rozhodnutia žalobkyni uložená pokuta vo výške 90 900 000 eur, z ktorých mala 4 650 000 eur – zodpovedajúcich porušeniu, ktorého sa dopustila TM T & D – zaplatiť spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Melco.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

14      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. apríla 2007 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa začalo toto konanie. Vyjadrenie k žalobe a replika boli podané 27. augusta a 22. októbra 2007.

15      Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 29. novembra 2007 žalobkyňa navrhla vydanie rozsudku pre zmeškanie v jej prospech podľa článku 122 rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Tento návrh bol zamietnutý rozhodnutím druhej komory Súdu prvého stupňa z 11. decembra 2007.

16      Písomná časť konania bola ukončená predložením dupliky 17. decembra 2007.

17      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (druhá komora) 22. septembra 2009 rozhodol o otvorení ústnej časti konania. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 rokovacieho poriadku Súd prvého stupňa vyzval Komisiu, aby predložila určité dokumenty, a požiadal účastníkov konania o vyjadrenie k relevantnosti týchto dokumentov vo vzťahu k žalobnému dôvodu založenému na porušení práva na prístup k spisu. Súd prvého stupňa tiež položil Komisii písomnú otázku a vyzval ju, aby na ňu odpovedala na pojednávaní.

18      V nadväznosti na výzvu Súdu prvého stupňa Komisia 26. októbra 2009 predložila predmetné dokumenty. Žalobkyňa predložila svoje pripomienky k týmto dokumentom 19. novembra 2009. Komisia odpovedala na pripomienky žalobkyne 2. decembra 2009.

19      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 11. decembra 2009.

20      Uznesením z 11. júna 2010 Všeobecný súd rozhodol o opätovnom otvorení ústnej časti konania, nariadil Komisii, aby predložila určité dokumenty, v rámci opatrenia týkajúceho sa dokazovania podľa článku 65 rokovacieho poriadku a určil podmienky, za ktorých žalobkyňa mohla do nich nahliadnuť.

21      Komisia vyhovela týmto opatreniam na zabezpečenie priebehu konania v stanovenej lehote.

22      Ústna časť konania sa skončila 28. júla 2010.

23      Žalobkyňa vo svojom návrhu navrhla, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne,

–        ďalej subsidiárne zmenil články 1 a 2 napadnutého rozhodnutia tak, že zruší alebo podstate zníži pokutu uloženú žalobkyni,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, vrátane trov vynaložených v súvislosti s bankovou zárukou.

24      Na pojednávaní žalobkyňa vzala späť svoj prvý žalobný návrh, ktorým sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

25      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

26      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu spoločnej dohody. Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nepreukázala jediné a pokračujúce porušenie. Tretí žalobný dôvod je založený na tom, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na obhajobu. Štvrtý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia žalobkyni neoprávnene uložila pokutu.

27      Komisia považuje žalobné dôvody uvádzané žalobkyňou za nedôvodné.

28      Na úvod je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa nešpecifikovala, ktoré žalobné dôvody uviedla na podporu jednotlivých predložených návrhov. V tomto smere treba po prvé vychádzať z toho, že žalobkyňa uviedla prvý, druhý a tretí žalobný dôvod na podporu svojho návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka. Ak sa totiž jednému z týchto žalobných dôvodov vyhovie, bude v zásade potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie ako celok v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne. Po druhé štvrtý žalobný dôvod sa týka výpočtu pokuty uloženej žalobkyni a v dôsledku toho ho žalobkyňa uviedla na podporu svojho návrhu na zrušenie alebo podstatné zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená.

1.     O návrhu na zrušenie článkov 1 a 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne

29      Vzhľadom na to, že zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu porušenia práva žalobkyne na obhajobu by spôsobilo nadbytočnosť vecného preskúmania tohto rozhodnutia, je vhodné analyzovať najprv tretí žalobný dôvod. Potom bude preskúmaný prvý a druhý žalobný dôvod.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia porušila právo žalobkyne na obhajobu

30      Žalobkyňa sa domnieva, že došlo k porušeniu jej práva na obhajobu. V rámci prvej časti tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že došlo k zásadnému procesnému pochybeniu v súvislosti s vymedzením porušenia vo výroku napadnutého rozhodnutia. V rámci druhej časti tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa namieta porušenie práva na prístup k spisu. V rámci tretej časti tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia skreslila dôkazy v spise.

31      Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

 O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na tom, že porušenie nebolo vo výroku napadnutého rozhodnutia dostatočne vymedzené

–       Tvrdenia účastníkov konania

32      Podľa žalobkyne Komisia v článku 1 výroku napadnutého rozhodnutia iba uviedla, že žalobkyňa sa podieľala na súbore dohôd a zosúladených postupov, bez toho, aby vymedzila porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP, čo predstavuje zásadné procesné pochybenie.

33      Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

34      Z článku 1 napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že Komisia konštatovala, že dotknuté spoločnosti sa podieľali na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví RIP v rozpore s článkom 81 ES a článkom 53 Dohody o EHP, a uviedla príslušné obdobia. Vo výroku napadnutého rozhodnutia teda nie je špecifikovaná povaha údajných dohôd a postupov.

35      Je však potrebné pripomenúť, že výrok rozhodnutia sa má vykladať so zreteľom na jeho odôvodnenie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný „PVC II“, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 761). V prejednávanej veci je zhrnutie znakov porušenia uvedené najmä v odôvodnení č. 2 napadnutého rozhodnutia a tieto znaky sú podrobne opísané v iných odôvodneniach napadnutého rozhodnutia. Za týchto okolností treba konštatovať, že vzhľadom na odôvodnenie týkajúce sa výroku Komisia vo výroku napadnutého rozhodnutia dostatočne presne vymedzila predmetné porušenie. Táto časť žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

 O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení práva na prístup k spisu

–       Tvrdenia účastníkov konania

36      Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia jej nesprístupnila všetky dôkazy v jej neprospech a v jej prospech.

37      Pokiaľ ide o dôkazy v jej neprospech, žalobkyňa tvrdí, že mala len čiastočný prístup k odpovedi spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách a že nemala prístup k vyhláseniam spoločnosti Fuji, ktoré údajne potvrdzujú vyhlásenia spoločnosti ABB, spomenutým v odôvodnení č. 125 napadnutého rozhodnutia. Preto sa žalobkyňa domnieva, že sa nemohla vyjadriť a byť vypočutá v súvislosti s týmito dôkazmi, z ktorých teda Komisia podľa jej názoru v napadnutom rozhodnutí nemohla vychádzať.

38      Pokiaľ ide o dôkazy v jej prospech, žalobkyňa uvádza, že vzhľadom na to, že jej nebol sprístupnený celý spis, nebola schopná zistiť, či ostatní účastníci konania predložili ďalšie relevantné dôkazy. V každom prípade sa domnieva, že jej mala byť sprístupnená doplňujúca odpoveď spoločnosti Hitachi Ltd na oznámenie o výhradách, ktorá vyvracia závery vyvodené v napadnutom rozhodnutí z vyhlásení spoločnosti Hitachi týkajúcich sa zahrňovania projektov do kvóty. Žalobkyňa tiež poukazuje na vyhlásenia zamestnancov spoločností Melco a Hitachi, ktoré popierajú existenciu spoločnej dohody. Žalobkyňa napokon poukazuje na vyhlásenia pána S., ktoré predložila Areva a ktoré jednoznačne vyvracajú teóriu týkajúcu sa dĺžky trvania dohody GQ.

39      Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

40      Dodržanie práva na obhajobu vyžaduje, aby mala dotknutá osoba možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00, Zb. s. I‑123, bod 66).

41      Právo na prístup k spisu ako prejav zásady dodržiavania práva na obhajobu znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky písomnosti vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu. Ide tak o usvedčujúce, ako aj o oslobodzujúce dôkazy, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a ďalších dôverných informácií (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 68).

42      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dotknutý podnik je až na začiatku kontradiktórnej fázy správneho konania informovaný prostredníctvom oznámenia o výhradách o všetkých podstatných dôkazoch, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a že tento podnik má právo na prístup k spisu na účely zabezpečenia účinného výkonu svojho práva na obhajobu. Odpoveď ostatných podnikov, ktoré sa podieľali na karteli, na oznámenie o výhradách preto v zásade nie je zahrnutá medzi písomnosti vo vyšetrovacom spise, do ktorých môžu účastníci konania nahliadnuť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 163).

43      Ak však Komisia chce vychádzať z časti odpovede na oznámenie o výhradách alebo z dokumentu pripojeného k takej odpovedi, aby preukázala existenciu porušenia v konaní podľa článku 81 ods. 1 ES, ostatným podnikom, ktorých sa toto konanie týka, sa musí umožniť, aby sa vyjadrili k takému dôkazu. Za takých okolností totiž predmetná časť odpovede na oznámenie o výhradách alebo dokument pripojený k tejto odpovedi predstavuje dôkaz v neprospech jednotlivých podnikov, ktoré sa mali podieľať na porušení (pozri rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 164 a tam citovanú judikatúru). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

44      Oslobodzujúci dôkaz analogicky predstavuje časť odpovede na oznámenie o výhradách alebo dokument pripojený k tejto odpovedi, ktoré môžu byť pre obhajobu podniku významné v tom zmysle, že mu umožnia odvolávať sa na skutočnosti, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tejto fáze. V takom prípade sa musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal predmetnú časť odpovede alebo dokument a vyjadril sa k nim.

45      Samotná skutočnosť, že iné podniky uvádzajú rovnaké tvrdenia ako dotknutý podnik a že prípadne použili na svoju obhajobu viac prostriedkov, však ešte neodôvodňuje záver, že tieto tvrdenia možno považovať za dôkazy v prospech podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 353 a 355).

46      Pokiaľ ide o dôsledky sprístupnenia spisu v rozpore s týmito pravidlami, neposkytnutie dokumentu, na ktorom Komisia založila svoje rozhodnutie obviniť podnik, predstavuje porušenie práva na obhajobu len vtedy, ak dotknutý podnik preukáže, že výsledok, ku ktorému Komisia vo svojom rozhodnutí dospela, by bol odlišný, keby sa neposkytnutý dokument nemohol použiť ako usvedčujúci dôkaz (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, body 71 a 73).

47      Pokiaľ ide o neposkytnutie dokumentu v prospech podniku, dotknutý podnik musí preukázať len to, že jeho nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, ak podnik preukáže, že by mohol použiť uvedený dokument vo svoj prospech na svoju obhajobu v tom zmysle, že keby mal možnosť využiť ho počas správneho konania, mohol by sa odvolávať na skutočnosti, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tejto fáze, a teda by mal možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť posúdenie, ku ktorému Komisia v rozhodnutí dospela, prinajmenšom pokiaľ ide o závažnosť a dĺžku trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výšku pokuty (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, body 74 a 75).

48      Možnosť, že nesprístupnený dokument mohol mať vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, sa dá preukázať iba v prípade, ak z predbežného preskúmania určitých dôkazov vyplynie, že nesprístupnené dokumenty mohli mať – vzhľadom na tieto dôkazy – význam, ktorý nemožno opomenúť (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 76).

49      V prejednávanej veci je potrebné hneď na úvod zamietnuť tvrdenia žalobkyne týkajúce sa toho, že jej nebol poskytnutý úplný prístup k spisu Komisie. Z judikatúry citovanej v bode 41 vyššie je totiž zrejmé, že ochrana práva osôb zúčastnených na správnom konaní na obhajobu neznamená, že sa im musí poskytnúť úplný prístup k spisu.

50      Pokiaľ ide o dôkazy v neprospech podniku, je potrebné poznamenať, že žalobkyňa neuvádza, ktoré z dôkazov, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí použité v jej neprospech, boli obsiahnuté v tej časti odpovede spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách, ku ktorej žalobkyňa nemala prístup. Žalobkyňa tiež neuvádza dôvody, pre ktoré skutočnosť, že mala iba čiastočný prístup k tomuto dokumentu, jej neumožnila vyjadriť sa k vyhláseniam spoločnosti Hitachi týkajúcim sa zahrňovania projektov do kvóty, ktoré predstavujú hlavný dôkaz v jej neprospech. Za týchto okolností sa tvrdenie žalobkyne týkajúce sa jej čiastočného prístupu k odpovedi spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách musí zamietnuť.

51      Komisia navyše uznáva, že nemohla vychádzať z vyjadrenia spoločnosti Fuji, ktoré nebolo žalobkyni poskytnuté, a založiť na ňom svoje výhrady voči žalobkyni uvedené v napadnutom rozhodnutí, no popiera, že by toto vyjadrenie skutočne použila ako dôkaz v neprospech podniku.

52      Je však potrebné poznamenať, že v odôvodneniach č. 125 a 255 napadnutého rozhodnutia Komisia poukázala na doplňujúce vyjadrenia spoločnosti Fuji, najmä na doplňujúce vyjadrenie z 21. novembra 2006, na účely potvrdenia existencie spoločnej dohody.

53      Za týchto okolností rozhodnutie o tvrdení žalobkyne závisí od výsledku preskúmania prvého žalobného dôvodu týkajúceho sa dôkazu o existencii spoločnej dohody. Ak sa totiž zistí, že existencia takejto dohody bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná aj za predpokladu, že vyjadrenia spoločnosti Fuji sa nepoužijú ako dôkaz v neprospech podniku, bude potrebné zamietnuť tvrdenia žalobkyne. Naproti tomu, ak sa zistí, že tieto vyjadrenia predstavujú nevyhnutné dôkazy na podporu konštatovaní uvedených v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s existenciou spoločnej dohody, bude potrebné prijať tvrdenie žalobkyne a v dôsledku toho zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.

54      Pokiaľ ide dôkazy v prospech podniku, Všeobecný súd požiadal Komisiu, aby predložila všetky dokumenty, ktoré žalobkyňa označila s minimálnou presnosťou. Keďže žiadosť adresovaná Komisii bola založená na údajoch, ktoré poskytla sama žalobkyňa, jej žiadosti uvedenej v jej vyjadrení z 19. novembra 2009 v tom zmysle, aby jej Komisia poskytla všetky dokumenty predložené v nadväznosti na podobné žiadosti Všeobecného súdu vo veciach T‑112/07, Hitachi a i./Komisia, a T‑133/07, Mitsubishi Electric/Komisia, nemožno vyhovieť.

55      Pokiaľ ide o jednotlivé dokumenty predložené Komisiou v prejednávanej veci, je potrebné po prvé poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, doplňujúca odpoveď spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách nespochybňuje skutkový obsah vyhlásení tejto spoločnosti týkajúcich sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty. Hitachi v tejto doplňujúcej odpovedi iba spochybnila výklad týchto vyhlásení zo strany Komisie, najmä pokiaľ ide o ich význam ako dôkaz o spoločnej dohode a o existencii jediného porušenia, ktoré zahŕňalo tak spoločnú dohodu, ako aj dohodu GQ. Hitachi už uviedla tie isté tvrdenia vo výňatku zo svojej prvej odpovede na oznámenie o výhradách, ktorý Komisia zaslala žalobkyni. Doplňujúcu odpoveď spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách teda nemožno považovať za dôkaz v prospech podniku, ktorého sprístupnenie mohlo mať vplyv na priebeh konania a na obsah napadnutého rozhodnutia.

56      Tiež je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení z 19. novembra 2009 neoprávnene namieta, že po výzve, ktorú Všeobecný súd adresoval Komisii, žalobkyňa mala len čiastočný prístup k doplňujúcej odpovedi spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách. Čiastočná povaha sprístupnenia tohto dokumentu totiž vyplýva z toho, že žalobkyňa ho vo svojich podaniach označila za potenciálny dôkaz v jej prospech iba v rozsahu, v akom sa týka mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.

57      Po druhé je potrebné poznamenať, že zamestnanci spoločností Melco a Hitachi vo svojich písomných vyhláseniach z novembra 2006 popierajú existenciu spoločnej dohody a diskusií týkajúcich sa tejto dohody a poukazujú na existenciu „veľkých“ prekážok vstupu na európsky trh. Okrem toho jeden zo svedkov spoločnosti Melco poznamenáva, že Fuji sa nezúčastňovala na rokovaniach pred podpísaním dohody GQ, zatiaľ čo druhý poznamenáva, že podľa jeho názoru vylúčenie niektorých európskych krajín z pôsobnosti dohody GQ bolo spôsobené rizikom uplatňovania súťažného práva. Svedkovia spoločnosti Hitachi uvádzajú podrobnosti týkajúce sa návrhu spoločnosti Alstom z júla 2002 súvisiaceho s dohodou medzi európskymi a japonskými výrobcami a odmietnutia tohto návrhu spoločnosťou Hitachi.

58      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že písomné svedecké výpovede zamestnancov spoločnosti vypracované pod jej dohľadom a predložené touto spoločnosťou na účely jej obhajoby v správnom konaní vedenom Komisiou v zásade nemožno kvalifikovať ako dôkazy, ktoré sa líšia a sú nezávislé od vyhlásení predmetnej spoločnosti. Vo všeobecnosti platí, že stanovisko spoločnosti k pravdivosti skutočností, ktoré jej Komisia vytýka, sa zakladá predovšetkým na vedomostiach a názoroch jej zamestnancov a riadiacich pracovníkov.

59      Okrem toho počas správneho konania žalobkyňa sama poprela existenciu spoločnej dohody a diskusií týkajúcich sa tejto dohody a poukázala na existenciu „veľkých“ prekážok vstupu na európsky trh. Preto skutočnosť, že iné podniky uviedli tieto tvrdenia, nemožno považovať za dôkaz v prospech podniku.

60      Podrobnosti týkajúce sa návrhu spoločnosti Alstom z júla 2002 boli rovnako uvedené v oznámení o výhradách, zatiaľ čo neúčasť spoločnosti Fuji na rokovaniach týkajúcich sa dohody GQ bola spomenutá vo svedeckej výpovedi pána M., v prípade ktorej žalobkyňa nepopiera, že k nej mala prístup. Preto tieto dôkazy nepredstavujú dôkazy v prospech podniku.

61      Naproti tomu sa nezdá, že by tvrdenie týkajúce sa dôvodu, pre ktorý boli niektoré európske krajiny vylúčené z pôsobnosti dohody GQ, žalobkyňa uviedla, ani že by žalobkyňa mala prístup k dokumentu, v ktorom je toto tvrdenie uvedené. Predmetnú časť svedeckej výpovede jedného zo zamestnancov spoločnosti Melco by teda bolo možné považovať za dôkaz v prospech podniku. Ide však o vyhlásenie zamestnanca jedného zo zúčastnených podnikov, v ktorom tento zamestnanec iba popiera existenciu protiprávneho správania a ktoré nie je podložené. Za týchto okolností nemožno konštatovať, že sprístupnenie tohto dôkazu mohlo mať vplyv na priebeh konania a na obsah napadnutého rozhodnutia.

62      Po tretie je potrebné poznamenať, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení z 19. novembra 2009 sama uznáva, že vyhlásenia pána S. predložené spoločnosťou Areva potvrdzujú jej vlastné tvrdenia v súvislosti s údajným prerušením uplatňovania dohody GQ v rokoch 1999 až 2002. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, tvrdenie, že bolo nevyhnutné obrátiť sa v roku 2002 na spoločnosť TM T & D s cieľom obnoviť činnosť kartelu, bolo tiež uvedené vo vysvetlení spoločnosti Areva týkajúcom sa fungovania kartelu, ku ktorému žalobkyňa mala prístup.

63      Jediným potenciálnym dôkazom v prospech podniku obsiahnutým vo vyhláseniach pána S. je tvrdenie, že dohoda GQ nemohla fungovať bez takého veľkého výrobcu, akým je Siemens. Toto tvrdenie pochádzajúce od zamestnanca podniku, ktorý je obvinený z účasti na porušení, však nie je podložené a vyvracajú ho tak vyhlásenia ostatných zúčastnených podnikov, ako aj listinné dôkazy zhromaždené Komisiou uvedené v odôvodneniach č. 191 až 198 napadnutého rozhodnutia. Preto sprístupnenie tohto dôkazu nemohlo mať vplyv na priebeh konania a na obsah napadnutého rozhodnutia.

64      Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, sa tvrdenia žalobkyne týkajúce sa prístupu k dôkazom v jej prospech musia zamietnuť. Ako však vyplýva z bodu 53 vyššie, rozhodnutie o tejto časti tretieho žalobného dôvodu závisí od výsledku preskúmania tvrdení, ktoré žalobkyňa uviedla v rámci svojho prvého žalobného dôvodu.

 O tretej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na skreslení dôkazov v spise

–       Tvrdenia účastníkov konania

65      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia skreslila dôkazy v spise, čím porušila tak jej právo na obhajobu, ako aj povinnosť nestranne a dôkladne zaoberať sa spisom.

66      Žalobkyňa zastáva názor, že po prvé na rozdiel od toho, čo je uvedené v odôvodnení č. 255 napadnutého rozhodnutia, podnik, ktorý patrí do skupiny, ktorej súčasťou je VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG (ďalej len „VA TECH“), neodmietol vyjadriť sa k existencii spoločnej dohody, ale výslovne ju poprel na vypočutí.

67      Po druhé žalobkyňa popiera, že na vypočutí nebola schopná odpovedať na otázky týkajúce sa projektov zahrnutých do kvóty upravenej dohodou GQ a zoznamu údajne oznámených projektov predloženého spoločnosťou ABB. Žalobkyňa s poukazom na výňatok z prepisu vypočutia uvádza, že odpovedala, že nevedela o zahrňovaní projektov do kvóty.

68      Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nesprávne uviedla, že žalobkyňa potvrdila, že dohoda GQ pokračovala po 24. apríli 1999, hoci žalobkyňa vždy tvrdila, že celosvetový kartel sa prestal uplatňovať po tom, čo Siemens a Hitachi ukončili svoju účasť na tomto karteli.

69      Po štvrté na rozdiel od konštatovania, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení č. 306 napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa tvrdí, že nepotvrdila vyhlásenia spoločnosti Hitachi týkajúce sa existencie oznamovania a že poprela tak oznamovanie, ako aj zahrňovanie projektov do kvóty.

70      Po piate žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že nemala prístup k vyhláseniam ostatných subjektov, na ktorých Komisia založila svoje zistenia, nemôže vylúčiť možnosť, že obsah týchto vyhlásení bol v napadnutom rozhodnutí tiež skreslený, čo je vzhľadom na vyššie uvedené výhrady veľmi pravdepodobné.

71      Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

72      Po prvé je potrebné poznamenať, že k porušeniu zásady rešpektovania práva na obhajobu, ktorej obsah je uvedený v bode 40 vyššie, môže dôjsť v dôsledku skreslenia skutkového stavu iba v prípade, ak takéto skreslenie ovplyvnilo schopnosť dotknutého subjektu pochopiť obsah výhrad, ktoré mu adresovala Komisia, alebo posúdiť dôkazy, na ktorých Komisia založila tieto výhrady.

73      V prejednávanej veci však žalobkyňa neuvádza, do akej miery údajné skreslenia skutkového stavu, ktorých sa dopustila Komisia, sťažili jej obhajobu.

74      Preto sa výhrada založená na porušení zásady rešpektovania práva na obhajobu musí zamietnuť.

75      Po druhé povinnosť nestranne a dôkladne sa zaoberať spisom, ktorá je súčasťou zásady riadnej správy vecí verejných, je porušená vždy, keď dôjde k skresleniu skutkovej okolnosti. Takéto porušenie však umožňuje konštatovať, že napadnuté rozhodnutie bolo nezákonné iba v rozsahu, v akom by Komisia nebola schopná dospieť k rovnakým záverom, ak by správne vyložila predmetné skutkové okolnosti.

76      Za týchto okolností výklad jednotlivých skutkových okolností, ktoré boli údajne skreslené, a dôsledky akýchkoľvek prípadných skreslení budú preskúmané v rámci žalobných dôvodov žalobkyne spochybňujúcich predmetné skutkové okolnosti.

77      Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, sa tretia časť tretieho žalobného dôvodu musí zamietnuť.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu spoločnej dohody

78      Podľa judikatúry Komisia musí preukázať zistené porušenia a predložiť dôkazy, ktoré z právneho hľadiska dostatočne preukazujú existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, bod 59 a tam citovanú judikatúru).

79      Akákoľvek pochybnosť súdu v tejto súvislosti musí byť na prospech podniku, ktorému bolo určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie. Súd preto nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala dané porušenie, ak má v tejto súvislosti naďalej akékoľvek pochybnosti, osobitne v rámci konania o neplatnosť rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta (rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, bod 60).

80      V takejto situácii je totiž nevyhnutné zohľadniť zásadu prezumpcie neviny tak, ako vyplýva najmä z článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ktorá je súčasťou základných práv predstavujúcich všeobecné zásady práva Spoločenstva. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri v tomto zmysle rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

81      Je teda potrebné, aby Komisia na preukázanie existencie porušenia predložila presné a zhodujúce sa dôkazy. Je však potrebné zdôrazniť, že každý z dôkazov predložených Komisiou nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám so zreteľom na každý znak skutkovej podstaty porušenia. Postačuje, ak súbor nepriamych dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá tejto požiadavke pri celkovom posúdení (pozri rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, body 62 a 63 a tam citovanú judikatúru).

82      Okrem toho vzhľadom na všeobecnú známosť zákazu protisúťažných dohôd nemožno od Komisie žiadať, aby predložila listiny, ktoré by výslovne preukazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu relevantných okolností. Existenciu protisúťažného postupu alebo dohody preto možno vyvodiť z určitého množstva zhodných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré – posudzované ako celok – môžu v prípade neexistencie iného prijateľného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, body 64 a 65 a tam citovanú judikatúru).

83      Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že už nie je odôvodnené uplatňovanie menej prísnych pravidiel týkajúcich sa dokazovania z dôvodu ťažkostí Komisie pri preukazovaní porušenia. Podľa jej názoru po prvé nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) posilnilo právomoci Komisie v tejto oblasti. Po druhé v prejednávanej veci Komisia získala veľký počet dôkazov na základe svojho programu zhovievavosti. Po tretie z dôvodu používania moderných technológií dokumenty v neprospech členov kartelu existujú vo viacerých kópiách vytvorených na rôznych počítačoch. Žalobkyňa zastáva názor, že relevantné dokumenty teda možno ľahšie vyhľadať a určiť a možno ich obnoviť aj po ich vymazaní.

84      Tieto tvrdenia žalobkyne však nemožno prijať. Po prvé napriek tomu, že podľa odôvodnenia č. 25 nariadenia č. 1/2003 cieľom posilnenia právomocí Komisie je umožniť jej odhaliť najmä porušenia článku 81 ES, toto posilnenie právomocí Komisie samo osebe nezaručuje, že Komisia bude skutočne schopná ľahšie získať dôkazy v konkrétnej veci. Po druhé rovnaký záver platí pre program zhovievavosti. Na to, aby Komisia mohla riadne použiť dôkazy získané od dotknutých podnikov ako dôkazy o porušení, tieto dôkazy musia v každom prípade spĺňať príslušné kritériá stanovené judikatúrou. Existencia žiadostí o zhovievavosť teda sama osebe neuľahčuje úlohu Komisie. Po tretie vplyv šírenia foriem modernej technológie je vyvážený technickými opatreniami, ktoré v tejto súvislosti prijímali členovia kartelu. V prejednávanej veci z odôvodnení č. 173 až 175 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že členovia kartelu šifrovali príslušné dokumenty prostredníctvom počítačového programu a že na akúkoľvek komunikáciu týkajúcu sa protiprávneho konania sa používali anonymné e-mailové schránky. Nebolo preukázané, že žalobkyňa systematicky odmietala dodržiavať tieto opatrenia, keďže dôkazy v spise nepreukazujú, že by dochádzalo k dlhodobému odmietaniu. Z tých istých dôkazov navyše vyplýva, že keď žalobkyňa nešifrovala svoje správy a nepoužívala anonymné e-mailové schránky, komunikovala telefonicky alebo faxom a nie e-mailom alebo prostredníctvom iného digitálneho média.

85      Okrem toho, pokiaľ Komisia dospela vo svojom rozhodnutí k záveru, že došlo k porušeniu, len na základe správania predmetných podnikov na trhu, stačí, aby tieto podniky preukázali existenciu okolností, ktoré stavajú skutkový stav zistený Komisiou do iného svetla, a tak umožňujú nahradiť vysvetlenie skutkového stavu, na základe ktorého Komisia dospela k záveru, že došlo k porušeniu pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, iným prijateľným vysvetlením (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 186 a tam citovanú judikatúru).

86      Ako tvrdí žalobkyňa, toto pravidlo sa uplatňuje aj v prípade, ak sú dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, nedostačujúce. V takom prípade totiž tieto dôkazy neumožňujú jednoznačne a bez toho, aby bol potrebný ich výklad, preukázať existenciu porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Coats Holdings a Coats/Komisia, T‑36/05, neuverejnený v Zbierke, bod 74).

87      Naproti tomu na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, toto pravidlo sa neuplatňuje na všetky prípady, v ktorých je porušenie preukázané vyvodením záverov z iných skutočností, nepriamymi alebo inými ako listinnými dôkazmi. Pokiaľ totiž ide o dôkazy, ktoré možno použiť na účely preukázania porušenia článku 81 ES, v práve Spoločenstva prevláda zásada voľného hodnotenia dôkazov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, Zb. s. II‑2395, bod 72). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

88      Preto napriek tomu, že okolnosti, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, za predpokladu, že sú preukázané, môžu byť relevantné pri celkovom posudzovaní súboru nepriamych dôkazov, o ktoré sa Komisia opiera, tieto okolnosti samy osebe dotknutému podniku neumožňujú spochybniť tvrdenia Komisie predložením alternatívneho vysvetlenia skutkových okolností.

89      Okrem toho žiadne ustanovenie ani všeobecná zásada práva Spoločenstva nezakazuje Komisii, aby voči podniku použila vyhlásenia iných podnikov obvinených z účasti na karteli. Ak by to tak nebolo, dôkazné bremeno týkajúce sa preukázanie správania, ktoré je v rozpore s článkom 81 ES, ktoré nesie Komisia, by bolo neudržateľné a nezlučiteľné s jej úlohou dohliadať na správne uplatňovanie týchto ustanovení (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 192). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

90      Vyhlásenie podniku obvineného z toho, že sa zúčastnil na karteli, ktorého správnosť spochybňuje niekoľko ďalších podobne obvinených podnikov, však nemožno považovať za postačujúci dôkaz o existencii porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, ak nie je podporené inými dôkazmi, aj keď požadovaný stupeň potvrdenia môže byť nižší vzhľadom na vierohodnosť predmetných vyhlásení (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 85 vyššie, body 219 a 220).

91      Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu jednotlivých dôkazov, jediným relevantným kritériom pri posúdení predložených dôkazov je ich vierohodnosť (rozsudok Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 87 vyššie, bod 72).

92      Podľa všeobecných pravidiel dokazovania vierohodnosť, a teda aj dôkazná hodnota dokumentu závisia od jeho pôvodu, od okolností jeho vyhotovenia, od jeho adresáta a od jeho obsahu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, body 1053 a 1838).

93      Pokiaľ ide o vyhlásenia, môže byť obzvlášť vysoká dôkazná hodnota priznaná tým, ktoré sú, po prvé, vierohodné, po druhé, sú vyhotovené v mene podniku, po tretie, pochádzajú od osoby, ktorá má služobnú povinnosť konať v záujme tohto podniku, po štvrté, sú v rozpore so záujmami osoby, ktorá ich podáva, po piate, pochádzajú od priameho svedka skutočností, ktoré sú v nich uvedené, a po šieste, boli poskytnuté písomne, zámerne a po zrelej úvahe (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 85 vyššie, body 205 až 210).

94      Okrem toho, hoci vo vzťahu k dobrovoľným výpovediam hlavných účastníkov protiprávneho kartelu je vo všeobecnosti potrebná určitá nedôvera vzhľadom na to, že títo účastníci môžu mať tendenciu poskytnúť čo najviac usvedčujúcich dôkazov týkajúcich sa činnosti ich konkurentov, ako uvádza žalobkyňa, nič to nemení na skutočnosti, že domáhanie sa zohľadnenia oznámenia o spolupráci s cieľom dosiahnuť oslobodenie od pokuty alebo zníženie pokuty nepredstavuje nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov kartelu. Každý pokus uviesť Komisiu do omylu totiž môže viesť k spochybneniu úprimnosti, ako aj úplnosti spolupráce žiadateľa, a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 70).

95      V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že potenciálne dôsledky predloženia skreslených dôkazov Komisii sú o to závažnejšie, že sporné vyhlásenie podniku musí byť podporené inými dôkazmi, ako to vyplýva z bodu 90 vyššie. Táto okolnosť totiž zvyšuje riziko, že budú zistené nepresné vyhlásenia, a to tak Komisiou, ako aj inými podnikmi obvinenými z účasti na porušení.

96      Pokiaľ ide o uplatnenie týchto pravidiel v prejednávanej veci, na úvod je potrebné poznamenať, že podľa konštatovaní uvedených v napadnutom rozhodnutí spoločná dohoda bola nepísanou dohodou, ktorá zahŕňala po prvé záväzok japonských podnikov nevstupovať na trh s projektmi RIP v európskom hospodárskom priestore (EHP), po druhé záväzok európskych podnikov nevstupovať na japonský trh s projektmi RIP a po tretie záväzok európskych podnikov oznamovať japonským podnikom projekty RIP v iných európskych krajinách než „domovských krajinách“ a zahrnúť tieto projekty do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Podľa Komisie bolo cieľom mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty ponúknuť náhradu japonským podnikom, ktorých európske podniky vnímali ako potenciálnych konkurentov na trhu EHP.

97      Spomedzi jednotlivých zložiek spoločnej dohody uvedených v bode 96 vyššie predstavuje údajný záväzok japonských podnikov nevstupovať na trh EHP základ výhrady Komisie voči žalobkyni. V dôsledku toho treba práve existenciu tohto záväzku z právneho hľadiska dostatočne preukázať. Ak však budú preukázané ostatné zložky spoločnej dohody, môžu sa tiež použiť ako nepriame dôkazy, z ktorých sa dá odvodiť existencia zodpovedajúceho záväzku japonských podnikov.

98      Žalobkyňa popiera existenciu spoločnej dohody a svoju účasť na tejto dohode. Spochybňuje dôkaznú hodnotu jednotlivých dôkazov, o ktoré sa Komisia v napadnutom rozhodnutí opiera, a poukazuje na ďalšie dôkazy, ktoré podľa jej názoru naznačujú, že spoločná dohoda neexistovala. Preto sa žalobkyňa domnieva, že Komisia bola povinná akceptovať alternatívne vysvetlenie neúčasti japonských výrobcov na trhu s RIP v EHP súvisiace s existenciou právnych, technických a obchodných prekážok vstupu na tento trh. Za týchto okolností žalobkyňa zastáva názor, že Komisia tým, že prijala napadnuté rozhodnutie, obrátila dôkazné bremeno, porušila zásadu prezumpcie neviny a prekročila svoju právomoc.

99      Komisia tvrdí, že existencia spoločnej dohody a osobitne záväzok japonských podnikov nevstupovať na trh EHP je z právneho hľadiska dostatočne preukázaný súborom dôkazov, ktorý zahŕňa listinné dôkazy, vyhlásenia podnikov, svedecké výpovede a dôkazy týkajúce sa skutočného fungovania kartelu.

100    Je teda nevyhnutné posúdiť vierohodnosť a obsah jednotlivých predmetných dôkazov s cieľom zhodnotiť, či pri celkovom posúdení dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, zakladajú pevné presvedčenie o existencii spoločnej dohody, ktoré nemôže byť spochybnené dôkazmi predloženými žalobkyňou.

101    Výhrady žalobkyne založené na porušení zásady prezumpcie neviny a na prekročení právomoci Komisie vychádzajú z predpokladu, že Komisia nepreukázala existenciu spoločnej dohody a účasť žalobkyne na tejto dohode. Ak sa teda tvrdenia žalobkyne týkajúce sa dôkazu o existencii porušenia a o účasti žalobkyne na tomto porušení musia zamietnuť, nevyhnutne to znamená, že výhrady založené na porušení zásady prezumpcie neviny a na prekročení právomoci Komisie sa tiež musia zamietnuť. Naproti tomu, ak sa dospeje k záveru, že účasť žalobkyne na údajnom porušení nebola preukázaná v napadnutom rozhodnutí, toto konštatovanie by samo osebe odôvodňovalo zrušenie tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.

 O dôkazoch predložených spoločnosťou ABB

–       Tvrdenia účastníkov konania

102    Žalobkyňa popiera, že jednotlivé dôkazy predložené spoločnosťou ABB preukazujú existenciu spoločnej dohody.

103    Žalobkyňa na úvod tvrdí, že dôkazy predložené spoločnosťou ABB majú vo všeobecnosti nízku dôkaznú hodnotu, keďže spoločnosti ABB bolo priznané podmienečné oslobodenie od pokút. Podľa jej názoru vyhlásenia spoločnosti ABB už neboli v neprospech tejto spoločnosti. Naopak ABB mohla byť značne motivovaná odpovedať na otázky Komisie tak, aby sa potvrdila existencia kartelu, keďže ešte stále jej hrozilo, že jej nebude priznané oslobodenie od pokút, ak nebude dostatočne spolupracovať. Preto je potrebné posudzovať dôkazy pochádzajúce od spoločnosti ABB kriticky.

104    Okrem toho žalobkyňa spochybňuje dôkaznú hodnotu jednotlivých dôkazov predložených spoločnosťou ABB. Po prvé žalobkyňa tvrdí, že vyhlásenie spoločnosti ABB z 11. marca 2004, ktoré potvrdzuje existenciu spoločnej dohody, je nejednoznačné, keďže ABB tiež uznala, že neexistovala nijaká výslovná dohoda a že spoločná dohoda bola založená na skutkovom základe, čiže na skutočnosti, že európski zákazníci akceptovali japonské podniky iba v obmedzenej miere a že japonské podniky, ktoré chceli vstúpiť na európsky trh, čelili určitým technickým a právnym ťažkostiam. Podobne podľa spoločnosti ABB japonskí výrobcovia sa zúčastňovali na karteli iba v rozsahu, v akom sa týkal území mimo EHP.

105    Po druhé žalobkyňa spochybňuje svedeckú výpoveď, ktorú poskytol pán M., bývalý zamestnanec spoločnosti ABB, pri rozhovore z 23. septembra 2005. Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že ochota spoločnosti ABB podporiť teóriu Komisie sa prejavila v úsilí jej externého poradcu usmerniť vyhlásenia pána M. vyhlásenia tak, aby preukázali, že vstup japonských výrobcov na európsky trh by mohol byť po určitom čase výnosný.

106    Žalobkyňa dodáva, že pán M. v čase rozhovoru už nebol zamestnancom spoločnosti ABB, čo znamená, že už nemal povinnosť konať v záujme tejto spoločnosti. Podobne skutočnosť, že pán M. upravil svoje vyhlásenia, svedčí skôr o tom, že bol pod tlakom, ako o tom, že chcel poskytnúť presné informácie.

107    Žalobkyňa tiež tvrdí, že vyhlásenia pána M. týkajúce sa existencie spoločnej dohody sú dôkazom „z druhej ruky“, ktorý je málo presvedčivý. Podľa jej názoru pán M. uviedol, že nebol prítomný pri uzatvorení spoločnej dohody a že táto dohoda sa nespomínala na stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil. Tieto vyhlásenia boli teda založené na osobnom názore pána M. na existenciu kartelu. Žalobkyňa v tejto súvislosti poznamenáva, že aj za predpokladu, že spoločná dohoda existovala, vzhľadom na jej údajný význam možno očakávať, že podniky, ktoré podali žiadosti o zhovievavosť, by predložili dôkazy pochádzajúce z obdobia, keď nastali sporné skutočnosti.

108    Pokiaľ ide o obsah vyhlásení pána M., žalobkyňa tvrdí, že, hoci pán M. uviedol, že uzatvorenie dohody týkajúcej sa zahraničných trhov si vyžadovalo existenciu dohody týkajúcej sa domovských krajín jednotlivých účastníkov, tiež uviedol, že aj keby vstup japonských výrobcov na európsky trh bol možný, nebol by výnosný. Následne 4. októbra 2005 externý poradca spoločnosti ABB podal nové vyhlásenie, ktorého cieľom bolo objasniť predchádzajúce vyhlásenia pána M. a formálne konštatovať existenciu spoločnej dohody. Podľa žalobkyne sú tieto dve skutočnosti rozporné, a preto z nich nemožno vychádzať.

109    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že vyhlásenia pána W. a pána P., zamestnancov spoločnosti ABB, sú vágnou a nepodloženou špekuláciou založenou na osobných názoroch. Pán W. teda v nadväznosti na otázku týkajúcu sa dôvodov, pre ktoré sa japonskí výrobcovia nemohli zúčastňovať na európskych ponukových konaniach týkajúcich sa RIP, nespomenul spoločnú dohodu. V predchádzajúcich vyhláseniach však uviedol, že existencia „veľkých“ prekážok sťažila vstup na európsky trh.

110    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

111    V prvom rade z bodov 94 a 95 vyššie vyplýva, že nie je potrebné automaticky opatrne zaobchádzať s dôkazmi, pokiaľ ich poskytol podnik, ktorý požiadal o oslobodenie od pokút. Pokiaľ ide o konkrétny prípad svedeckých výpovedí, je síce možné, že zamestnanci takého podniku, ktorí sú povinní konať v záujme tohto podniku, majú spoločnú vôľu predložiť čo najviac usvedčujúcich dôkazov, keďže ich spolupráca v konaní môže mať tiež priaznivý vplyv na ich budúcu kariéru. V takom prípade si však dotknutí zamestnanci budú vedomí aj prípadných nepriaznivých dôsledkov predloženia nepresných dôkazov, ktoré sú vzhľadom na požiadavku potvrdenia citlivejšie.

112    Pokiaľ ide o pána M., žalobkyňa správne poukazuje na to, že bývalý zamestnanec v zásade už nie je povinný konať v záujme svojho bývalého zamestnávateľa, pokiaľ ide o dobrovoľnú spoluprácu v správnom konaní. Táto okolnosť však znamená aj to, že tento zamestnanec v zásade nemá záujem poskytovať v tejto súvislosti nepresné dôkazy. V tomto smere treba uviesť, že v čase poskytnutia svojej svedeckej výpovede bol už pán M. na dôchodku. Za týchto okolností sa nezdá, že nedostatočná spolupráca v správnom konaní z jeho strany by preňho mala mať nepriaznivé dôsledky.

113    Okrem toho sa nemožno domnievať, že dôkazy predložené spoločnosťou ABB nemohli spoločnosti ABB uškodiť. Keďže uvedené dôkazy boli predložené pred zaslaním oznámenia o výhradách, ABB ani jej zamestnanci a jej bývalý zamestnanec si nemohli byť istí rozsahom a presným obsahom výhrad, ktoré budú voči spoločnosti ABB vznesené.

114    Pokiaľ ide o jednotlivé dôkazy predložené žalobkyňou, po prvé ABB vo svojom vyjadrení z 11. marca 2004, čiže pred priznaním podmienečného oslobodenia od pokút, výslovne odkázala na existenciu spoločnej dohody, podľa ktorej japonské spoločnosti nemali predkladať ponuky na európske projekty a európske spoločnosti nemali predkladať ponuky na japonské projekty.

115    Je pravda, že ABB uviedla, že spoločná dohoda vychádzala z toho, že japonskí výrobcovia neboli dobre prijímaní európskymi zákazníkmi a museli na európskom trhu čeliť určitým prekážkam. Z jej vyjadrenia z 11. marca 2004 je však úplne jasné, že zúčastnené japonské podniky podľa jej názoru nielen konštatovali existenciu týchto prekážok, ale zaviazali sa aj voči svojim európskym partnerom, že nebudú vstupovať na trh EHP. Prekážky vstupu na tento trh teda boli faktorom, ktorý viedol k uzatvoreniu tejto dohody. Ďalej treba poukázať na to, že takéto zistenie nie je paradoxné, lebo pri rozdeľovaní trhov spôsobom uvádzaným v prejednávanej veci Komisiou je pre výrobcu prirodzené, že svojim konkurentom prenechá trhy, na ktorých má slabé postavenie.

116    Okrem toho je pravda, že ABB vyhlásila, že neexistovala výslovná dohoda s japonskými výrobcami v súvislosti s manipuláciou ponukových konaní, určovaním cien a rozdeľovaním projektov v EHP. Toto vyhlásenie sa však vzhľadom na jeho kontext týka rozdelenia vnútroštátnych trhov medzi európskych výrobcov alebo rozdelenia projektov RIP v EHP. Nevyvracia teda existenciu všeobecného záväzku japonských podnikov nevstupovať na trh EHP, na ktorý ABB výslovne poukázala. Vyhlásenia spoločnosti ABB navyše nie sú nekoherentné. Vzhľadom na to, že podľa názoru spoločnosti ABB sa japonské podniky zaviazali nevstupovať na trh EHP, totiž nebolo potrebné, aby uzatvorili podrobné dohody s európskymi výrobcami v súvislosti s rozdeľovaním projektov RIP na tom istom trhu.

117    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné konštatovať, že vyhlásenia spoločnosti ABB z 11. marca 2004 nie sú nejednoznačné a že predstavujú nepriame dôkazy o existencii spoločnej dohody.

118    Po druhé je pravda, že externý poradca ABB zasiahol v určitom momente rozhovoru s pánom M., aby mu naznačil, že pre japonských výrobcov mohol byť vstup na európsky trh výnosný, o čom zrejme pán M. nebol presvedčený. Treba teda vychádzať z toho, že pán M. vyjadril pochybnosti v súvislosti s obchodným významom takéhoto kroku, a túto skutočnosť treba zohľadniť pri posudzovaní obsahu jeho svedeckej výpovede. Žalobkyňa však nevysvetľuje, akým spôsobom tento zásah externého poradcu ABB ovplyvňuje vierohodnosť svedeckej výpovede pána M. v iných ohľadoch.

119    Okrem toho žalobkyňa správne tvrdí, že svedecká výpoveď pána M. sa nezdá byť výsledkom dôkladnej úvahy a že ani nebola upravená po úvahe a dodatočnom overovaní. Svedecká výpoveď bola totiž podaná ústne a nič nenasvedčuje tomu, že Komisia pánovi M. vopred položila písomné otázky, ani tomu, že pán M. následne overil a upravil vyhlásenia týkajúce sa spoločnej dohody a prekážok vstupu na trh EHP.

120    Žalobkyňa však nepredložila nijaké dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že prípadné úpravy vyhlásení pána M. by mohli byť spôsobené prípadným tlakom, ktorému bol vystavený.

121    Tvrdenie žalobkyne, že svedecká výpoveď pána M. je len dôkazom „z druhej ruky“, sa musí zamietnuť. Pán M. bol totiž jedným zo zástupcov spoločnosti ABB v karteli v rokoch 1988 až 2002, čiže počas takmer celého jeho trvania, keď samotná ABB patrila medzi jeho hlavných účastníkov. Pán M. bol teda priamym a privilegovaným svedkom okolností, ktoré uviedol.

122    V tejto súvislosti je potrebné uznať, že pán M. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že nebol prítomný pri uzatváraní spoločnej dohody. Podobne na otázku, či sa o téme spoločnej dohody hovorilo na stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil, pán M. odpovedal, že nebolo potrebné o nej hovoriť, keďže spoločná dohoda bola samozrejmá. Tieto skutočnosti však nespochybňujú dôkaznú hodnotu svedeckej výpovede pána M. Po prvé totiž svedok môže bez problémov poskytnúť dôkazy o dlhodobom jave, aj keď nebol prítomný na jeho začiatku. Po druhé pán M. síce uviedol, že na stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil, sa otázka spoločnej dohody výslovne nespomínala, no z jeho svedeckej výpovede vyplýva, že podľa jeho názoru to bolo spôsobené tým, že účastníci kartelu chápali, akceptovali a vykonávali obsah kartelu bez potreby výslovnej diskusie.

123    V tejto súvislosti treba poznamenať, že taký záväzok skupiny výrobcov nevstupovať na trh vyhradený inej skupine, akým je záväzok vytýkaný Komisiou japonským výrobcom, je založený na jednoduchej a ľahko realizovateľnej koncepcii. Jeho realizácia si tiež v zásade nevyžaduje interakciu medzi dotknutými podnikmi. Takýto záväzok teda môže bez problémov existovať v podobe nepísanej dohody, čo tiež znižuje riziko jeho odhalenia. V tejto súvislosti Komisia v odôvodneniach č. 170 až 176 napadnutého rozhodnutia uviedla, že v prejednávanej veci účastníci kartelu prijali súbor organizačných a technických preventívnych opatrení, ktoré mali zabrániť jeho odhaleniu.

124    Pokiaľ ide o obsah jeho svedeckej výpovede, pán M. uviedol, že pred dohodou GQ medzi japonskými a európskymi výrobcami existovala dohoda týkajúca sa vzájomnej ochrany domácich trhov, že táto dohoda bola nevyhnutnou podmienkou na uzatváranie dohôd týkajúcich sa iných regiónov a že dodržiavanie jej pravidiel znamenalo, že japonskí výrobcovia nemali vstupovať na domáci trh európskych výrobcov, hoci z technického hľadiska by to boli schopní urobiť. Pán M. v tejto súvislosti vysvetlil aj mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ako aj skutočnosť, že predmetné dve skupiny výrobcov nediskutovali o projektoch RIP v domovských krajinách a nezahrňovali ich do kvót stanovených podľa dohody GQ.

125    Ako bolo uvedené v bode 118 vyššie, pán M. nebol presvedčený o obchodnom význame vstupu na európsky trh s RIP pre japonských výrobcov. Stanovisko pána M., s ktorým sa stotožnil pán P., však nemá vplyv na skutočnosť, že tak podľa štyroch svedkov spoločnosti ABB, ako aj podľa samotnej spoločnosti ABB sa japonské podniky zaviazali nevstupovať na trh EHP napriek tomu, že z technického hľadiska to boli schopné urobiť.

126    V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že prípadný nedostatok obchodného významu vstupu na trh EHP pre japonských výrobcov v určitom čase neznamená, že existencia dohody, akou je spoločná dohoda, by bola zbytočná. Takáto dohoda môže totiž po prvé slúžiť na odstránenie zvyškového rizika budúceho vstupu na predmetné trhy v prípade zmeny situácie v oblasti hospodárskej súťaže a tým na zabezpečenie dlhodobej istoty pre obe skupiny výrobcov prostredníctvom stabilizácie ich výsadného postavenia. Po druhé môže byť takáto dohoda základom vzájomnej dôvery medzi týmito dvoma skupinami. Podľa vyhlásení pána M. bola takáto dôvera nevyhnutná na celosvetové uplatňovanie kartelu.

127    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné konštatovať, že svedecká výpoveď pána M. predstavuje dôkaz o existencii spoločnej dohody.

128    Po tretie na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, pán Wi vyhlásil, že neprítomnosť japonských podnikov na európskom trhu bola spôsobená zavedeným systémom na ochranu japonského a európskeho trhu odôvodneným skutočnosťou, že ani jedna z týchto dvoch skupín výrobcov si neželala, aby druhá skupina vstúpila na jej domáci trh. Pán P. tiež spontánne poukázal na spoločnú dohodu s japonskými podnikmi, na základe ktorej sa tieto podniky zaviazali nepôsobiť na európskom trhu a európske podniky sa zaviazali nepôsobiť na japonskom trhu. Svedecké výpovede pána Wi a pána P. teda nemožno považovať za nepodloženú špekuláciu; tieto svedecké výpovede naopak predstavujú dôkazy potvrdzujúce existenciu spoločnej dohody.

129    Rovnaké konštatovanie sa vzťahuje aj na poslednú svedeckú výpoveď, ktorá bola predložená z podnetu spoločnosti ABB a ktorú poskytol pán V.-A. V odpovedi na otázku týkajúcu sa existencie spoločnej dohody medzi európskymi a japonskými výrobcami sa pán V.-A. zmienil o dohode medzi japonskými a európskymi výrobcami, podľa ktorej európske podniky nemali „útočiť“ na japonské podniky na japonskom trhu a naopak. Pán V.-A. ďalej uviedol, že sa zúčastnil na diskusii medzi európskymi podnikmi a zástupcom japonského podniku týkajúcej sa konkrétne dodržiavania tejto dohody, ktorá bola vyvolaná pokusmi japonských podnikov preniknúť na európsky trh.

130    Na záver je potrebné konštatovať, že vyhlásenia a svedecké výpovede predložené spoločnosťou ABB môžu predstavovať dôkaz o spoločnej dohode, keďže odkazujú na jej existenciu, opisujú podstatný obsah dohody a poskytujú informácie o jej trvaní a o jej účastníkoch.

131    Dôkazy predložené spoločnosťou ABB sú tiež koherentné, pokiaľ ide o existenciu a základný obsah spoločnej dohody. Hoci existuje rozpor, pokiaľ ide o obchodný význam vstupu na európsky trh pre japonské podniky, v tejto veci to vzhľadom na vyhlásenia týkajúce sa existencie spoločnej dohody nie je podstatné, ako je uvedené v bode 125 vyššie.

132    Vyhlásenia spoločnosti ABB navyše boli poskytnuté v mene podniku a z ich obsahu vyplýva, že sú založené na vnútornom prieskume a na diskusiách so zamestnancami spoločnosti ABB. Preto im treba pripísať určitú mieru dôkaznej hodnoty.

133    Vyhlásenia štyroch dotknutých svedkov sú hodnoverné, lebo pochádzajú od priamych svedkov udalostí, na ktoré odkazujú, a z okolností tejto veci nevyplýva, že títo svedkovia by mali dôvod poskytnúť nepresné výpovede. Treba ich teda považovať za dôkazy s vysokou dôkaznou hodnotou.

134    V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 90 vyššie však obsah vyhlásení a svedeckých výpovedí poskytnutých spoločnosťou ABB musí byť v každom prípade potvrdený ďalšími dôkazmi.

 O potvrdení dôkazov predložených spoločnosťou ABB

–       Tvrdenia účastníkov konania

135    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nedostatočne potvrdila dôkazy predložené spoločnosťou ABB a najmä neuviedla nijaké dôkazy, ktoré by pochádzali z obdobia sporných skutkových okolností.

136    Po prvé tvrdenie spoločnosti Fuji, že vedela o spoločnej dohode, ktoré uviedla vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, nie je podložené ani vysvetlené, a teda vyjadruje iba jednostranný názor spoločnosti Fuji. Z tohto názoru navyše nevyplýva, či bola účastníkom údajnej dohody iba samotná Fuji, či išlo o dohodu európskych výrobcov, alebo či sa na nej podieľali aj japonskí výrobcovia. Vo svojej žiadosti o zhovievavosť z 11. júla 2006 navyše Fuji nespomenula existenciu spoločnej dohody. Táto dohoda nebola spomenutá ani v piatich svedeckých výpovediach zamestnancov spoločnosti Fuji predložených touto spoločnosťou.

137    Žalobkyňa zastáva názor, že neskoršie vyhlásenia spoločnosti Fuji, ktoré údajne potvrdzujú existenciu spoločnej dohody, a najmä jej vyhlásenie z 21. novembra 2006 neboli sprístupnené žalobkyni, a teda ich nemožno zohľadniť.

138    Okrem toho nízku dôkaznú hodnotu informácií poskytnutých spoločnosťou Fuji potvrdzuje skutočnosť, že Komisia tejto spoločnosti za poskytnutie týchto informácií nepriznala nijaké zhovievavé zaobchádzanie.

139    Po druhé, pokiaľ ide o konštatovanie, že Alstom a Areva nespochybnili existenciu spoločnej dohody a že VA TECH ju otvorene nepoprela, žalobkyňa tvrdí, že považovať mlčanie za priznanie predstavuje porušenie práva neusvedčovať sám seba a základných zásad dokazovania. Z praktického hľadiska bola navyše existencia spoločnej dohody pre európskych výrobcov do veľkej miery bezvýznamná a ich mlčanie sa dalo očakávať. Žalobkyňa z procesného hľadiska poznamenáva, že vzhľadom na to, že nemala prístup k predmetným dokumentom, nebola schopná overiť tvrdenie Komisie. Žalobkyňa sa navyše domnieva, že VA TECH v skutočnosti spochybnila existenciu spoločnej dohody.

140    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že jej samotná účasť na stretnutiach s európskymi výrobcami v rámci dohody GQ je nepodstatná, pokiaľ ide o existenciu spoločnej dohody.

141    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

142    Pokiaľ ide po prvé o dôkazy predložené spoločnosťou Fuji, z bodov 51 až 53 vyššie vyplýva, že vyjadrenia, ktoré neboli sprístupnené žalobkyni, a najmä vyjadrenie spoločnosti Fuji z 21. novembra 2006 nemožno použiť ako dôkazy v neprospech podniku. Preto tieto vyjadrenia nemôžu potvrdiť obsah dôkazov predložených spoločnosťou ABB.

143    Naproti tomu Fuji vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, príslušná časť ktorej bola sprístupnená žalobkyni, uviedla, že vedela o spoločnej dohode, na základe ktorej sa japonskí výrobcovia nemali pokúšať o vstup na európsky trh, a zároveň vyhlásila, že hlavným dôvodom neprítomnosti spoločnosti Fuji na trhu EHP bolo to, že nebola významným dôveryhodným dodávateľom RIP v Európe.

144    Je potrebné uznať, že uvedené vyhlásenie je pomerne neurčité, lebo Fuji odkazuje len na záväzok japonských výrobcov nevstupovať na európsky trh. Fuji tým však potvrdila rozhodujúcu skutočnosť vyplývajúcu z dôkazov predložených spoločnosťou ABB, ktorú Komisia vytýka japonským výrobcom. Uvedené vyhlásenie teda v tejto veci nie je irelevantné. Platí to o to viac, že obmedzený rozsah vedomostí spoločnosti Fuji sa dá vysvetliť jej druhoradou úlohou v rámci kartelu a najmä tým, že ako vyplýva z odôvodnenia č. 150 napadnutého rozhodnutia, Fuji bola jediným japonským podnikom, ktorý nebol členom výboru skupiny japonských výrobcov zodpovedného predovšetkým za koordináciu oboch skupín výrobcov v súvislosti s dohodou GQ.

145    Pokiaľ ide o zamestnancov spoločnosti Fuji, je potrebné poukázať na to, že títo zamestnanci nepopreli existenciu spoločnej dohody, ale v tejto súvislosti sa len nevyjadrili. Obsah vyhlásení zamestnancov spoločnosti Fuji teda nespochybňuje dôkaznú hodnotu vyhlásenia spoločnosti Fuji v jej odpovedi na oznámenie o výhradách.

146    Pokiaľ ide o obsah žiadosti o zhovievavosť, z bodu 21 oznámenia o spolupráci vyplýva, že na to, aby Komisia mohla znížiť pokutu, predmetné dôkazy musia mať významnú dôkaznú hodnotu v porovnaní s dôkazmi, ktoré už má Komisia k dispozícii. V dôsledku toho sa v žiadosti o zhovievavosť podanej po zaslaní oznámenia o výhradách môže podnik, ktorý chce dosiahnuť zníženie pokuty, zamerať na skutočnosti, ktoré podľa neho doposiaľ neboli z právneho hľadiska dostatočne preukázané, aby tak poskytol významnú pridanú hodnotu. Táto okolnosť môže vysvetliť, prečo dotknutý podnik opomenie skutočnosti, ktoré považuje za jednoznačne preukázané už predloženými dôkazmi.

147    Vzhľadom na znenie bodu 21 oznámenia o spolupráci navyše nemožno vylúčiť, že predloženie dôkazov s určitou dôkaznou hodnotou, ktoré sa však týkajú skutočností preukázaných inými dôkazmi, nepovedie k zníženiu pokuty.

148    Po druhé z výňatku z prepisu vypočutia spoločnosti VA TECH vyplýva, že táto spoločnosť na tomto vypočutí výslovne spochybnila existenciu spoločnej dohody. Tvrdenie Komisie, že nejde o taký prípad, je teda nedôvodné.

149    Pokiaľ ide o údajne neutrálne stanovisko spoločností Alstom a Areva, Komisia tvrdí, že na základe tejto skutočnosti nedospela k záveru o existencii spoločnej dohody, ale že ju len spomenula. Hoci tento výklad potvrdzuje znenie odôvodnenia č. 125 napadnutého rozhodnutia, v ktorom nebola stanovisku spoločností Alstom, Areva a VA TECH priznaná nijaká potvrdzujúca hodnota, na rozdiel od vyhlásení spoločnosti Fuji potvrdzujúcich existenciu spoločnej dohody, tento výklad je spochybnený v odôvodnení č. 255 tohto rozhodnutia, v ktorom Komisia poukazuje na konkludentné uznanie existencie spoločnej dohody niektorými európskymi výrobcami. Neutrálne stanovisko spoločností Alstom a Areva v každom prípade nemožno vykladať ako dôkaz o existencii spoločnej dohody. Vzhľadom na to, že v konaní podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP spočíva dôkazné bremeno na Komisii, nespochybnenie určitej skutkovej okolnosti zo strany podniku totiž neznamená, že predmetná skutková okolnosť je preukázaná.

150    Po tretie, ako tvrdí žalobkyňa, samotná skutočnosť, že žalobkyňa sa zúčastnila na stretnutiach dohody GQ, nepredstavuje dôkaz o existencii spoločnej dohody. Relevantnou otázkou totiž je, či jednotliví účastníci uplatňovali spoločnú dohodu v rovnakom čase ako dohodu GQ a v súvislosti s ňou, ako tvrdí Komisia.

151    Po štvrté z odôvodnenia č. 127 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na stretnutí z 10. júla 2002, na ktorom sa diskutovalo o vývoji metód fungovania kartelu po opätovnej účasti spoločností Siemens a Hitachi na karteli, Alstom navrhla, aby európski výrobcovia zostali v Európe a aby japonskí výrobcovia zostali v Japonsku a nepokúšali sa preniknúť na európsky trh. V tomto odôvodnení sa ďalej uvádza, že na nasledujúcom stretnutí z 15. júla 2002 zástupca spoločnosti Hitachi vyhlásil, že táto spoločnosť odmieta tento návrh, že európski výrobcovia reagovali vyhlásením, že Európa, vrátane strednej a východnej Európy, je ich trhom a že majú v úmysle zachovať ceny uplatňované v tom čase v západnej Európe, a ďalej uviedli, že o tejto otázke sa bude opäť diskutovať, hoci k tomu nedošlo.

152    Na prvý pohľad toto zhrnutie stretnutí z 10. a 15. júla 2002, ktoré je založené na dôkazoch predložených spoločnosťou Hitachi, vyvoláva dojem, že Alstom navrhla uzatvorenie novej dohody, ktorú Hitachi odmietla a o ktorej sa ďalej nediskutovalo, čo by znamenalo, že prinajmenšom od júla 2002 neexistovala nijaká dohoda týkajúca sa správania japonských výrobcov na trhu EHP.

153    Zo zhrnutia stretnutia konaného 15. júla 2002 však po prvé vyplýva, že Hitachi neodmietla samotnú myšlienku rozdelenia trhov, ale len konkrétny návrh spoločnosti Alstom. Po druhé sa v tomto zhrnutí uvádza, že Hitachi poukázala na to, že nároky európskych výrobcov zahŕňajú strednú a východnú Európu, čo naznačuje, že jej výhrada sa týkala tohto konkrétneho hľadiska, a nie situácie v západnej Európe.

154    Tiež je potrebné poznamenať, že predloženie predmetného návrhu spoločnosti Alstom spochybňuje tvrdenia žalobkyne týkajúce sa hospodárskej súťaže na trhu EHP. Keby totiž japonskí výrobcovia neboli na trhu EHP vnímaní ako dôveryhodní konkurenti z dôvodu existencie neprekonateľných prekážok vstupu, ako tvrdí žalobkyňa, dohoda týkajúca sa tohto konkrétneho trhu by bola naozaj zbytočná. V takom prípade by európski výrobcovia, ktorí by si vďaka svojmu výsadnému postaveniu v Európe boli vedomí tejto skutočnosti, nemali nijaký dôvod navrhnúť takúto dohodu. Zo zhrnutia poskytnutého spoločnosťou Hitachi však vyplýva, že návrh spoločnosti Alstom sa týkal tak trhu EHP, ako aj trhu v strednej a východnej Európe.

155    Za týchto okolností je potrebné uznať výklad, že na stretnutí z 10. júla 2002 Alstom navrhla rozšírenie spoločnej dohody na krajiny strednej a východnej Európy, ako uvádza Komisia.

156    Po piate, ako je uvedené v odôvodnení č. 131 napadnutého rozhodnutia, obsah dohody EQ má do určitej miery význam, pokiaľ ide o existenciu spoločnej dohody.

157    Podľa bodu 4 časti „E (E-Members)“ prílohy 2 dohody EQ totiž európski výrobcovia „rozhodujú o oznamovaní európskych projektov [skupine japonských výrobcov]“. Z kontextu prílohy 2 vyplýva, že informácie sa mali oznamovať pred pridelením predmetných projektov RIP.

158    Táto skutočnosť umožňuje do istej miery vyvrátiť tvrdenia žalobkyne, lebo naznačuje, že európski výrobcovia sa domnievali, že japonskí výrobcovia by sa mohli zaujímať prinajmenšom o postup prideľovania určitých projektov RIP v EHP, a teda že boli vo vzťahu k týmto projektom potenciálnymi konkurentmi.

159    V dohode EQ ani v ďalších dôkazoch predložených Komisiou však nič nepreukazuje, že by európski výrobcovia zaviedli predmetný mechanizmus alebo že by japonskí výrobcovia vedeli o jeho existencii. Za týchto okolností dohoda EQ predstavuje len nepriamy dôkaz o tom, ako európske podniky vnímali japonské podniky pôsobiace v ich odvetví.

160    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné po prvé konštatovať, že vyhlásenie, ktoré uviedla Fuji vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, potvrdzuje dôkazy predložené spoločnosťou ABB v súvislosti s existenciou spoločnej dohody, avšak jeho dôkazná hodnota je obmedzená. Návrh spoločnosti Alstom predložený na stretnutí z 10. júla 2002 tiež predstavuje dôkaz o existencii spoločnej dohody v čase konania tohto stretnutia. Obsah dohody EQ navyše predstavuje nepriamy dôkaz o tom, že japonskí výrobcovia boli pri poskytovaní určitých projektov RIP v EHP považovaní za dôveryhodných konkurentov, ako tvrdí Komisia.

161    Po druhé stanovisko spoločnosti VA TECH týkajúce sa existencie spoločnej dohody, stanovisko spoločnosti Alstom alebo spoločnosti Areva, ani samotná účasť žalobkyne na stretnutiach dohody GQ nepredstavujú dôkazy, ktoré by potvrdzovali dôkazy predložené spoločnosťou ABB v súvislosti s existenciou spoločnej dohody.

 O mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty

–       Tvrdenia účastníkov konania

162    Po prvé žalobkyňa tvrdí, že argumentácia Komisie týkajúca sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty je založená na tvrdení, že japonskí výrobcovia boli vnímaní ako potenciálni konkurenti na trhu projektov RIP v EHP. Toto tvrdenie je spochybnené výslovným vyhlásením spoločnosti VA TECH, že pre európskych výrobcov bolo takmer nemožné ponúkať svoje výrobky v Japonsku o opačne, a svedeckou výpoveďou pána M., z ktorej vyplýva, že vstup na európsky trh pre japonské podniky nebol výnosný. Preto sú tvrdenia týkajúce sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty založené na predpoklade, ktorý je zo skutkového hľadiska zjavne nesprávny. Okrem toho v tejto súvislosti tvrdenie Komisie, že existencia zahrňovania projektov do kvóty svedčí o neexistencii prekážok vstupu na európsky trh, a teda aj o existencii spoločnej dohody, sa pohybuje v kruhu.

163    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že tvrdenia Komisie týkajúce sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty nie sú z právneho hľadiska dostatočne preukázané. Podľa názoru žalobkyne Komisia zakladá svoje tvrdenia na skutočnosti, že japonskí výrobcovia boli systematicky informovaní o projektoch RIP v európskych krajinách iných ako domovských krajinách s cieľom uľahčiť zahrňovanie projektov do spoločnej „európskej“ kvóty. Dôkazy iné ako vyhlásenia spoločnosti ABB, z ktorých vychádzala Komisia, však nepreukazujú systematickú povahu oznamovania ani existenciu akéhokoľvek rozlišovania medzi domovskými krajinami a inými európskymi krajinami.

164    V tejto súvislosti žalobkyňa po prvé tvrdí, že nebola účastníkom dohody EQ a že z tohto dôvodu túto dohodu možno považovať len za jednostranné rozhodnutie európskych výrobcov. Podľa jej názoru navyše príloha 2 tejto dohody neupravuje systematické oznamovanie japonským výrobcom, ale naopak ho vylučuje, keďže umožňuje európskym výrobcom slobodne sa rozhodnúť, či oznámia európske projekty. Táto príloha tiež neupravuje zahrňovanie európskych projektov do spoločnej „európskej“ kvóty.

165    Okrem toho zoznam projektov RIP predložený spoločnosťou ABB je dokument zostavený spoločnosťou ABB, ktorý nebol sprístupnený ostatným účastníkom kartelu. Preto žalobkyňa zastáva názor, že tento zoznam nepredstavuje dôkaz o systematickom oznamovaní európskych projektov RIP japonským podnikom.

166    Napokon z výňatku zo žiadosti spoločnosti Hitachi o zhovievavosť, podľa ktorého Siemens pravidelne nechala kolovať tabuľku, v ktorej boli zhrnuté projekty RIP pridelené európskym a japonským podnikom, nevyplýva, či sa predmetné výmeny týkali európskych projektov RIP, a kontext tohto vyhlásenia svedčí o tom, že to nebolo tak. Pokiaľ ide o vyhlásenie obsiahnuté v odpovedi spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách, podľa ktorého sa oznamovanie uskutočňovalo s cieľom uľahčiť zahrňovanie projektov do kvóty, toto vyhlásenie nie je podporené nijakým iným japonským výrobcom a dokonca ho konkrétne vyvracia tak žalobkyňa, ako aj Fuji, ktorá pritom uviedla, že informácie týkajúce sa prideľovania európskych projektov RIP neboli systematicky oznamované japonským výrobcom.

167    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty opísaný Komisiou je zložitý a nie je automaticky vykonateľný. Za týchto okolností je nepravdepodobné, že v dohode GQ alebo v inom dokumente pochádzajúcom z relevantného obdobia by tento mechanizmus nebol spomenutý.

168    Po štvrté aj za predpokladu, že určité európske projekty boli zahrnuté do spoločnej „európskej“ kvóty upravenej v dohode GQ, táto skutočnosť nesvedčí o porušení, ktorého sa dopustila žalobkyňa. Žalobkyňa zastáva názor, že zahrňovanie projektov do kvóty mohlo mať účinky iba mimo územia EHP, keďže priznávalo nárok na viac projektov mimo tohto územia japonským výrobcom. Táto skutočnosť však nepredstavuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP.

169    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

170    Na úvod je potrebné poznamenať, že tvrdenia Komisie týkajúce sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty nie sú založené výlučne na predpoklade, že japonskí výrobcovia boli vnímaní ako dôveryhodní konkurenti na trhu EHP. Komisia sa totiž domnieva, že zhromaždila pozitívne dôkazy o existencii tohto mechanizmu. Za týchto okolností sa musí preskúmať dôkazná hodnota dôkazov predložených Komisiou s cieľom posúdiť, či tieto dôkazy napriek tvrdeniam niektorých dotknutých podnikov z právneho hľadiska dostatočne preukazujú existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.

171    Je potrebné poznamenať, že pán M. vo svojej svedeckej výpovedi výslovne potvrdil existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty. Uviedol tiež, že tento mechanizmus sa netýkal projektov RIP v domovských krajinách, čiže v Japonsku a v niektorých európskych krajinách. Neuviedol však, že existencia alebo význam tohto mechanizmu boli spochybnené skutočnosťou, že japonské podniky podľa jeho názoru nemali nijaký obchodný záujem vstúpiť na trh EHP.

172    Existencia mechanizmu, ktorým sa hodnota projektov RIP v EHP zahrňovala do svetovej kvóty stanovenej v dohode GQ, bola tiež potvrdená vo vyhláseniach spoločnosti ABB.

173    Pokiaľ ide o dohodu EQ, v bode 157 vyššie bolo uvedené, že bod 4 časti „E (E-Members)“ prílohy 2 tejto dohody sa týkal možného oznamovania informácií pred pridelením predmetných projektov RIP. Naproti tomu toto ustanovenie sa netýkalo monitorovania projektov, ktoré už boli pridelené. Hoci teda obsah tohto ustanovenia naznačuje, že japonskí výrobcovia boli považovaní za dôveryhodných konkurentov v oblasti poskytovania určitých projektov RIP v EHP, opatrenia, ktoré stanovuje, nie sú súčasťou mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ako uvádza Komisia. Prílohu 2 dohody EQ teda nemá význam pre preukázanie existencie tohto mechanizmu.

174    Rovnako, ako tvrdí žalobkyňa, zo zoznamu projektov predloženého spoločnosťou ABB nevyplýva, že projekty RIP v EHP boli pravidelne oznamované japonským výrobcom. Preto tiež nepredstavuje dôkaz o mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.

175    Pokiaľ ide o dôkazy predložené spoločnosťou Hitachi, je potrebné poznamenať, že keď sa vyhlásenie, podľa ktorého Siemens nechávala pravidelne kolovať tabuľky zhrňujúce podiel projektov RIP pridelených jednotlivým členom kartelu, vykladá v kontexte viet, ktoré mu bezprostredne predchádzajú, odkazuje na projekty RIP mimo EHP. Toto vyhlásenie teda nie je relevantné ako dôkaz o mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ktorý Komisia uvádza v súvislosti s projektmi RIP v EHP.

176    Naproti tomu Hitachi vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, že pred tým, než prerušila v roku 1999 svoju účasť na karteli, európski výrobcovia oznamovali japonským výrobcom podrobnosti o projektoch RIP, ktoré mali dodávať v Európe, aby zabezpečili zohľadnenie týchto projektov pri stanovovaní kvóty projektov RIP mimo EHP prideľovaných obom skupinám výrobcov na základe dohody GQ.

177    Toto vyhlásenie výslovne potvrdzuje existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, na ktorý Komisia odkazuje, do roku 1999. Okrem toho má vysokú dôkaznú hodnotu z dvoch dôvodov. Po prvé je toto vyhlásenie v rozpore so záujmami spoločnosti Hitachi, lebo z neho vyplýva existencia prepojenia medzi zosúladenou činnosťou v rámci EHP a japonskými výrobcami, v dôsledku čoho predstavuje dôkaz v neprospech podniku. Po druhé je zo znenia relevantnej časti odpovede na oznámenie o výhradách zjavné, že Hitachi si neuvedomovala, aké závery sa z tohto vyhlásenia dajú vyvodiť.

178    Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 55 vyššie, Hitachi vo svojej doplňujúcej odpovedi na oznámenie o výhradách nezmenila skutkový obsah svojich vyhlásení týkajúcich sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.

179    Fuji zas vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, že informácie týkajúce sa prideľovania projektov RIP v európskych krajinách vylúčených z pôsobnosti dohody GQ neboli systematicky oznamované japonským výrobcom, v dôsledku čoho Fuji nevedela o fungovaní dohody EQ. Existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty spochybnila aj žalobkyňa, čo vyplýva najmä z výňatku z prepisu jej vypočutia.

180    Napriek tomu je potrebné poznamenať, že stanoviská spoločnosti Fuji a žalobkyne nie sú v rozpore s ich vlastnými záujmami, keďže Fuji a žalobkyňa sa usilujú spochybniť existenciu akéhokoľvek porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. Majú teda nižšiu dôkaznú hodnotu ako relevantné dôkazy predložené spoločnosťami ABB a Hitachi.

181    Druhoradá úloha spoločnosti Fuji v rámci kartelu uvedená v bode 144 vyššie navyše môže vysvetliť skutočnosť, že Fuji nebola oboznámená s každou výmenou informácií zo strany skupiny európskych výrobcov. Táto okolnosť spochybňuje aj vierohodnosť vyhlásení spoločnosti Fuji v tomto smere v porovnaní s vierohodnosťou dôkazov predložených spoločnosťami ABB a Hitachi, ktoré boli členmi výborov svojich skupín a z tohto dôvodu mali bližšie informácie o podrobnom fungovaní údajného kartelu.

182    Okrem toho je síce pravda, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty si vyžadoval určité vykonávacie opatrenia, no tieto opatrenia neboli zvlášť zložité vzhľadom na to, že spočívali predovšetkým v oznamovaní určitých informácií európskou skupinou japonskej skupine, ku ktorému navyše dochádzalo súbežne s oznamovaním informácií o projektoch RIP mimo EHP v súlade s dohodou GQ. V dôsledku toho sa nezdá, že by si takéto opatrenia nevyhnutne vyžadovali písomné pravidlá, a to aj vzhľadom na vôľu účastníkov protisúťažnej dohody znížiť riziko odhalenia tejto dohody.

183    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné dospieť k záveru, že existencia mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná dôkazmi predloženými spoločnosťou ABB, ktoré boli potvrdené vyhláseniami spoločnosti Hitachi v jej odpovedi na oznámenie o výhradách.

184    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z dôkazov uvedených v predchádzajúcom bode nevyplýva, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty sa uplatňoval príležitostne a dobrovoľne. Hoci vyhlásenia spoločností ABB a Hitachi a svedecká výpoveď pána M. sa touto otázkou výslovne nezaoberajú, zo znenia predmetných dokumentov totiž jasne vyplýva, že oznamovanie sa uskutočňovalo pravidelne a týkalo sa všetkých dotknutých účastníkov a projektov. Ako bolo vysvetlené v bode 181 vyššie, vyhlásenia spoločnosti Fuji sú v tomto smere menej vierohodné než dôkazy poskytnuté spoločnosťami ABB a Hitachi. Ďalej bolo v bode 173 vyššie poznamenané, že príloha 2 dohody EQ sa netýka oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ako uvádza Komisia, a teda v tejto súvislosti nie je relevantná.

185    Pokiaľ ide o obdobie uplatňovania mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, vyhlásenia spoločnosti ABB neodkazujú na konkrétne obdobie, a preto ich a priori možno vykladať tak, že sa týkajú celej dĺžky trvania porušenia. Pokiaľ ide o vyhlásenia pána M., odkazujú na obdobie, počas ktorého sa zúčastňoval na činnosti kartelu, čiže od roku 1988 do júna 2002. Keďže však v bode 90 vyššie bolo uvedené, že dôkazy poskytnuté spoločnosťou ABB museli byť potvrdené ďalšími dôkazmi, je potrebné poukázať na to, že vyhlásenia spoločnosti Hitachi sa týkajú obdobia pred skončením účasti spoločnosti Hitachi na karteli v roku 1999. Preto je potrebné skonštatovať, že existencia mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty v uvedenom období bola preukázaná.

186    Pokiaľ ide o význam mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty pri preukazovaní existencie spoločnej dohody, treba skonštatovať, že tento mechanizmus predstavuje dôležitý nepriamy dôkaz toho, že európski výrobcovia vnímali japonských výrobcov ako dôveryhodných potenciálnych konkurentov na trhu EHP. Keby totiž európsky trh bol pre japonských výrobcov skutočne nepreniknuteľný z dôvodu prekážok vstupu, európski výrobcovia by nemali dôvod oznamovať výsledky prideľovania určitých projektov RIP v EHP a už vôbec by nemali dôvod zahrňovať tieto projekty do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ, lebo takýmto zahrňovaním by prichádzali o istú časť projektov RIP v regiónoch, ktorých sa týkala dohoda GQ. Existencia uvedeného mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty teda znamená, že japonské podniky mohli vstúpiť na európsky trh. Ak to neurobili, bolo to preto, lebo sa k tomu zaviazali výmenou za väčší podiel na projektoch RIP mimo EHP. Predmetný mechanizmus v dôsledku toho predstavuje prepojenie medzi zosúladenou činnosťou v rámci EHP a japonskými výrobcami, a teda aj nepriamy dôkaz o existencii spoločnej dohody.

187    Otázka, či mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty mal vplyv na trh EHP, nie je v tejto veci podstatná. Ako totiž bolo uvedené v bode 97 vyššie, výhrada Komisie voči žalobkyni uvedená v napadnutom rozhodnutí vychádza zo záväzku japonských podnikov nevstupovať na trh EHP, ktorý je nepriamo preukázaný existenciou mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty. Naopak, z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že podľa názoru Komisie uvedený mechanizmus predstavuje samostatné porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP.

188    Podobne vzhľadom na úvahu uvedenú v bode 186 vyššie nie je nevyhnutné preukázať, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty sa netýkal projektov RIP v európskych domovských krajinách, aby bolo možné uvedený mechanizmus považovať za relevantný nepriamy dôkaz o existencii spoločnej dohody. V dôsledku toho nemá v tomto smere prípadné nepotvrdenie svedeckej výpovede pána M. nijaký význam.

189    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné skonštatovať, že vyhlásenia spoločnosti ABB, vyhlásenia spoločnosti Hitachi, ako aj svedecká výpoveď pána M. preukazujú existenciu pravidelného oznamovania určitých projektov RIP v EHP skupine japonských výrobcov po pridelení a zahrnutí týchto projektov do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ v období od roku 1988 do prerušenia účasti spoločnosti Hitachi na karteli v roku 1999. Predmetný mechanizmus navyše predstavuje nepriamy dôkaz o existencii spoločnej dohody uvádzanej Komisiou.

 O dôkazoch, ktoré údajne vyvracajú existenciu spoločnej dohody

–       Tvrdenia účastníkov konania

190    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že zo spisu vyplýva, že na stretnutí z 15. júla 2002 Hitachi odmietla návrh na uzatvorenie spoločnej dohody predložený spoločnosťou Alstom.

191    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že nie je jediná, ktorá poprela existenciu spoločnej dohody, keďže Hitachi, Melco, VA TECH a Siemens tiež popierajú jej existenciu. Siemens konkrétne predložila vyhlásenie jedného zo svojich zamestnancov, pána T., ktorý sa podieľal na činnosti kartelu, podľa ktorého neexistovala dohoda týkajúca sa vzájomného vyhradenia japonského a európskeho trhu. V napadnutom rozhodnutí sa Komisia nezaoberala týmito dôkazmi a založila svoje zistenia na iných rozporných dôkazoch predložených spoločnosťou ABB.

192    Žalobkyňa tiež poznamenáva, že podľa jej názoru existencia spoločnej dohody bola do veľkej miery irelevantná pre európskych výrobcov, ktorí uznali existenciu európskeho kartelu. Za týchto okolností sa dalo očakávať, že sa nevyjadria, keďže bolo v ich záujme spochybniť čo najmenej skutočností, aby neohrozili svoje žiadosti o zhovievavosť.

193    Po tretie žalobkyňa vytýka Komisii, že nezohľadnila dohodu s názvom „General Rules for GE Agreement“ (Všeobecné pravidlá pre dohodu GE, ďalej len „dohoda GE“), ktorú uzatvorili európski výrobcovia 17. marca 1987 s cieľom rozdeliť európske projekty RIP medzi účastníkov tejto dohody.

194    Podľa žalobkyne existencia dohody týkajúcej sa európskych projektov RIP pred dohodou GQ vyvracia po prvé tvrdenie Komisie, že spoločná dohoda poskytovala európskym výrobcom podporu pri zosúladení činnosti týkajúcej sa týchto projektov. Okrem toho existencia dohody GE tiež vyvracia konštatovanie Komisie uvedené v napadnutom rozhodnutí, že prideľovanie projektov RIP na celosvetovej úrovni sa začalo pridelením japonského trhu japonským výrobcom a európskeho trhu európskym výrobcom. Zosúladená činnosť sa začala, keď si európski výrobcovia medzi sebou rozdelili európsky trh. Napokon vzhľadom na to, že európski výrobcovia vykonávali kartel týkajúci sa projektov RIP v Európe, nemali nijaký záujem deliť sa o tieto projekty s japonskými podnikmi, ktorí neboli považovaní za dôveryhodných konkurentov na trhu EHP, alebo dospieť k spoločnej dohode s nimi.

195    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

196    Po prvé, ako bolo uvedené v bode 155 vyššie, je potrebné konštatovať, že na stretnutí z 10. júla 2002 Alstom navrhla rozšírenie spoločnej dohody na krajiny strednej a východnej Európy, ako uvádza Komisia. To potvrdzuje existenciu spoločnej dohody.

197    Po druhé Komisia nepochybila, keď skonštatovala, že vyhláseniam a svedeckým výpovediam spoločnosti ABB, vyhláseniam spoločnosti Fuji týkajúcim sa existencie spoločnej dohody a vyhláseniam spoločnosti Hitachi týkajúcim sa oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty treba pripisovať vyššiu dôkaznú hodnotu než tvrdeniam spoločností Hitachi, Melco, VA TECH a Siemens, podľa ktorých spoločná dohoda neexistovala.

198    Na rozdiel od prvej skupiny dôkazov totiž predmetné tvrdenia nie sú v rozpore so záujmami dotknutých podnikov, lebo ich cieľom je spochybniť existenciu akéhokoľvek porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. Toto konštatovanie sa vzťahuje aj na svedeckú výpoveď pána T., v ktorej len objasnil pozadie dohody GQ, spochybnil existenciu spoločnej dohody a poukázal na prekážky vstupu na trh EHP, ako aj na japonský trh. Pokiaľ ide konkrétne o spoločnú dohodu, svedecká výpoveď pána T. neobsahuje nijaké dodatočné dôkazy v porovnaní s dôkazmi predloženými podnikmi, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách.

199    Okrem toho nemožno skonštatovať, že európske podniky, vrátane spoločnosti Siemens, nemali záujem spochybňovať existenciu spoločnej dohody, keďže Komisia v oznámení o výhradách túto dohodu interpretovala ako dohodu o zosúladenom postupe medzi európskymi výrobcami a japonskými výrobcami vo vzťahu k trhu EHP, ktorá predstavuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. Takéto zistenie totiž škodilo alebo prinajmenšom mohlo uškodiť záujmom európskych výrobcov v prípade, že by Komisia nedokázala z právneho hľadiska dostatočne preukázať ostatné výhrady voči nim.

200    Po tretie tvrdenie žalobkyne týkajúce sa dohody GE je založené na predpoklade, že táto dohoda bola podpísaná a uplatňovaná nezávisle od dohody GQ alebo spoločnej dohody. V tejto súvislosti je nesporné, že dohoda GE bola podpísaná pred dohodou GQ a dohodou EQ. To však neznamená, že dohoda GE nesúvisela s ostatnými dôkazmi o celosvetovom karteli, ako tvrdí Komisia.

201    Podľa článku 15 dohody GE mala totiž táto dohoda pôvodne byť dočasným riešením platným do nadobudnutia účinnosti dohody GQ, a ak by k nemu nedošlo, mala byť znova prerokovaná po 31. decembri 1988. Zdá sa preto, že pri uzatváraní dohody GE už jej účastníci plánovali vytvorenie celosvetového kartelu a jeho jednotlivých zložiek, vrátane spoločnej dohody, ako tvrdí Komisia. Tento výklad je potvrdený svedeckou výpoveďou pána M., podľa ktorej bol celosvetový kartel výsledkom niekoľkoročných zložitých rokovaní pred podpísaním dohody GQ.

202    Podľa pána M. ďalej vzájomný záväzok oboch skupín výrobcov nevstupovať na domáce trhy druhej skupiny, ktorý je základom údajnej spoločnej dohody uvádzanej Komisiou, predchádzal uzatvoreniu dohody GQ. Európski výrobcovia teda uvedený záväzok mohli zohľadniť pri podpise dohody GE.

203    Za týchto okolností nemožno skonštatovať, že dohoda GE spochybňuje existenciu spoločnej dohody uvádzanej Komisiou.

 Celkové posúdenie

204    Z preskúmania uvedeného v bodoch 111 až 189 vyššie po prvé vyplýva, že vyhlásenia spoločnosti ABB a svedecké výpovede jej zamestnancov a jej bývalého zamestnanca preukazujú existenciu dohody, ktorou sa európski a japonskí výrobcovia vzájomne zaviazali nevstupovať na domáce trhy druhej skupiny. Na základe týchto dôkazov je tiež možné identifikovať účastníkov dohody a dospieť k záveru, že hoci táto dohoda pravdepodobne predchádzala dohode GQ, bola uzatvorená najneskôr v čase uzatvorenia dohody GQ.

205    Po druhé je existencia vyššie uvedenej vzájomnej dohody potvrdená návrhom, ktorý Alstom predložila na stretnutí z 10. júla 2002. Existenciu záväzku japonských podnikov nevstupovať na európsky trh rovnako potvrdzujú vyhlásenia spoločnosti Fuji.

206    Po tretie z vyhlásení a zo svedeckej výpovede spoločnosti ABB, ktoré sú potvrdené vyhláseniami spoločnosti Hitachi, vyplýva, že japonskí výrobcovia prinajmenšom v období rokov 1988 až 1999 súhlasili s pravidelným oznamovaním výsledkov prideľovania určitých projektov RIP v EHP a s ich zahrňovaním do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Podobne podľa bodu 4 časti „E (E-Members)“ prílohy 2 dohody EQ európski výrobcovia stanovili možnosť oznamovať japonským výrobcom podrobnosti o určitých projektoch RIP v EHP pred ich pridelením. Tieto dve okolnosti naznačujú, že japonskí výrobcovia boli považovaní za dôveryhodných konkurentov v oblasti poskytovania určitých projektov RIP v EHP, ale že sa zaviazali nevstupovať na európsky trh výmenou za vyšší podiel na projektoch RIP v iných regiónoch. Predstavujú teda nepriame dôkazy o existencii vzájomnej dohody medzi európskymi výrobcami a japonskými výrobcami.

207    Dôkazy predložené Komisiou teda podporujú jej tvrdenia týkajúce sa existencie spoločnej dohody, ktoré sú zhrnuté v bode 96 vyššie. Naopak dôkazy, o ktoré sa opiera žalobkyňa, posúdené v bodoch 196 až 203 vyššie nemôžu spochybniť tieto tvrdenia. Preto je potrebné dospieť k záveru, že existencia spoločnej dohody bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná.

208    Tento záver znamená, že je potrebné zamietnuť výhrady žalobkyne založené na porušení zásady prezumpcie neviny a na prekročení právomoci Komisie, ako bolo uvedené v bode 101 vyššie.

209    Okrem toho, keďže Komisia nevychádza len zo správania predmetných podnikov na trhu, aby dospela k záveru o existencii uvádzaného porušenia, nestačí, ak žalobkyňa nahradí vysvetlenie skutkových okolností navrhnuté Komisiou vlastným prijateľným alternatívnym vysvetlením. Alternatívne vysvetlenie navrhnuté žalobkyňou je teda irelevantné v rozsahu, v akom sa týka existencie uvedeného porušenia.

210    Za týchto okolností sa prvý žalobný dôvod musí zamietnuť.

211    Z vyššie uvedeného navyše vyplýva, že Komisia bola schopná dospieť k záveru o existencii spoločnej dohody bez toho, aby zohľadnila vyjadrenie spoločnosti Fuji z 21. novembra 2006 ako dôkaz v neprospech podniku. Preto je v súlade s bodom 53 vyššie v konečnom dôsledku potrebné zamietnuť druhú časť tretieho žalobného dôvodu založenú na porušení práva na prístup k spisu a v dôsledku toho zamietnuť tretí žalobný dôvod ako celok.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nepreukázala jediné a pokračujúce porušenie

212    V rámci prvej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreukázala existenciu jediného porušenia, ktoré by zahŕňalo dohodu GQ, spoločnú dohodu a protisúťažné správanie európskych výrobcov v rámci EHP. V rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreukázala, že kartel existoval od septembra 1999 do 25. marca 2002, ani že sa žalobkyňa počas tohto obdobia zúčastňovala na karteli.

213    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

 O prvej časti druhého žalobného dôvodu týkajúcej sa dôkazu o jedinom porušení

–       Tvrdenia účastníkov konania

214    Žalobkyňa tvrdí, že aj za predpokladu, že by Komisia náležite preukázala existenciu spoločnej dohody, nepreukázala, že žalobkyňa chcela prispieť k rozdeľovaniu projektov, k manipulovaniu ponúk, k určovaniu cien a k inému protisúťažnému správaniu európskych výrobcov v rámci EHP. Žalobkyňa uvádza, že Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že európski výrobcovia sa usilovali dosiahnuť, aby japonskí výrobcovia nevedeli o činnostiach európskeho kartelu upraveného dohodou EQ, pričom dokonca vypracovali podrobnú dohodu o vzájomnej mlčanlivosti.

215    Žalobkyňa sa teda domnieva, že nie sú splnené podmienky stanovené judikatúrou, za ktorých možno vyvodiť zodpovednosť podniku za všetky aspekty porušenia, a v prejednávanej veci najmä za správanie európskych výrobcov. Žalobkyňa tvrdí, že sa nikdy nezúčastnila na stretnutiach týkajúcich sa činností kartelu v rámci EHP. Komisia navyše nepreukázala, že žalobkyňa chcela svojím vlastným správaním prispieť k dosiahnutiu spoločných cieľov, ktoré sledovali všetci účastníci. V tejto súvislosti nie je postačujúca samotná skutočnosť, že žalobkyňa mohla vyvodiť existenciu zosúladeného správania v rámci EHP.

216    Žalobkyňa tiež tvrdí, že Komisia nemá právomoc stíhať a sankcionovať dohody, ktorých cieľom alebo účinkom nie je obmedzovanie hospodárskej súťaže v EHP, medzi ktoré patrí dohoda GQ.

217    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

218    Dohody a zosúladené postupy, ktorých sa týka článok 81 ods. 1 ES, nevyhnutne vyplývajú z prispenia viacerých podnikov, ktoré sú síce všetky spolupáchateľmi porušenia, ale ktorých účasť môže mať rôzne formy, predovšetkým v závislosti od vlastností dotknutého trhu a postavenia každého z týchto podnikov na tomto trhu, sledovaných cieľov a zvolených alebo zamýšľaných spôsobov vykonania. Samotná okolnosť, že každý podnik sa zúčastnil na porušení spôsobom, ktorý mu je vlastný, však nestačí na vylúčenie jeho zodpovednosti za celé porušenie, vrátane zodpovednosti za správanie, ktorého sa fakticky dopustili iné zúčastnené podniky, ale ktoré malo rovnaký protisúťažný cieľ alebo následok (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, body 79 a 80). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

219    Podnik, ktorý sa zúčastnil na takomto porušení prostredníctvom svojho správania, ktoré predstavovalo dohodu alebo zosúladený postup s protisúťažným cieľom v zmysle článku 81 ods. 1 ES a malo prispieť k uskutočneniu porušenia ako celku, je teda počas celého obdobia svojej účasti na uvedenom porušení zodpovedný za správanie ostatných podnikov v súvislosti s týmto porušením, pokiaľ sa preukáže, že predmetný podnik vedel o protiprávnom správaní ostatných účastníkov alebo ho mohol rozumne predvídať a bol pripravený znášať súvisiace riziko (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 218 vyššie, bod 83). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

220    V prejednávanej veci z preskúmania prvého žalobného dôvodu po prvé vyplýva, že japonské podniky, vrátane žalobkyne, sa spolu s európskymi podnikmi zúčastňovali na spoločnej dohode, ktorá bola dohodou medzi podnikmi v zmysle článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP týkajúcou sa európskeho trhu s projektmi RIP. Preto Komisia mala právomoc stíhať žalobkyňu a sankcionovať ju za jej účasť na tejto dohode. Okrem toho existencia spoločnej dohody znamená, že japonské podniky vedeli o tom, že projekty RIP v EHP boli vyhradené pre európskych výrobcov.

221    Skutočnosť, že žalobkyňa sa nezúčastňovala na konkrétnych kartelových opatreniach v EHP, v tomto smere nie je podstatná. Vzhľadom na povahu jej záväzku podľa spoločnej dohody jej účasť nebola nevyhnutná. Pre japonských výrobcov totiž nemalo význam zasahovať do samotného prideľovania projektov RIP v EHP, ktoré sa zaviazali nezískať. Ich jediným záujmom bolo zistiť hodnotu predmetných projektov a totožnosť podnikov, ktorým boli pridelené, aby mohli sledovať zahrňovanie projektov do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Prinajmenšom v období od roku 1988 do roku 1999 boli tieto informácie japonským výrobcom poskytované prostredníctvom mechanizmu oznamovania.

222    Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že pasívna úloha japonských výrobcov pri prideľovaní projektov RIP na trhu EHP nevyplývala z ich rozhodnutia, ale z formy ich účasti na dohode týkajúcej sa trhu EHP. Na druhej strane bola táto účasť nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa medzi európskymi výrobcami mohlo uskutočňovať rozdeľovanie projektov RIP v EHP podľa zásady ochrany domovských krajín alebo podľa dohody GE.

223    Po druhé vyhlásenia spoločnosti ABB a svedecká výpoveď pána M. naznačujú, že hoci spoločná dohoda nebola výslovne uvedená v dohode GQ, bola v pozadí jej fungovania, lebo umožňovala navodenie dôvery potrebnej na fungovanie celosvetového kartelu. Existenciu prepojenia medzi spoločnou dohodou a dohodou GQ potvrdzuje svedecká výpoveď pána V.-A., v ktorej sa uvádza, že európske podniky a zástupca japonských podnikov diskutovali na stretnutí dohody GQ o potrebe dodržiavania spoločnej dohody.

224    Po tretie mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty predstavuje prepojenie medzi zosúladenou činnosťou európskych podnikov v rámci EHP a celosvetovým kartelom upraveným dohodou GQ. Prostredníctvom tohto mechanizmu sa totiž zohľadňovali výsledky prideľovania určitých projektov RIP v EHP pri prideľovaní projektov RIP v ďalších regiónoch na základe dohody GQ. Existencia dotknutého mechanizmu je preukázaná vyhláseniami a svedeckými výpoveďami spoločnosti ABB a vyhláseniami spoločnosti Hitachi.

225    V tejto súvislosti z dôkazov predložených žalobkyňou nevyplýva, že dohoda o mlčanlivosti medzi európskymi výrobcami bola skutočne uzatvorená, a už vôbec z nich nevyplýva, že uzatvorenie tejto dohody malo vplyv na výmenu informácií medzi oboma skupinami výrobcov.

226    Po štvrté treba skonštatovať, že z dôvodu pravidelného oznamovania výsledkov ponukových konaní na určité projekty RIP v EHP, ku ktorému dochádzalo prinajmenšom v rokoch 1988 až 1999, mohli japonské podniky rozumne predpokladať, že rozdeľovanie projektov RIP v EHP medzi európskymi výrobcami bolo výsledkom zosúladenej činnosti. Skutočnosť, že skupine výrobcov boli v priebehu niekoľkých rokov pravidelne bez zjavného legitímneho dôvodu oznamované výsledky ponukových konaní, na ktorých sa zúčastňovali členovia inej skupiny výrobcov z toho istého priemyselného odvetvia, totiž prekračuje hranice bežného súťažného správania. Oznamovanie teda malo vyvolať pochybnosti v súvislosti s podmienkami, za akých boli predmetné projekty RIP prideľované. Platí to o to viac, že výsledky ponukových konaní nepredstavujú nevyhnutne verejné informácie, najmä pokiaľ ide o ponukové konania vyhlásené súkromnými podnikmi a o podrobné údaje o víťaznej ponuke.

227    V tomto smere Komisia v odôvodnení č. 277 napadnutého rozhodnutia správne uviedla, že vedomosti o zosúladenom postupe pri rozdeľovaní projektov RIP v EHP, ktoré japonské podniky nadobudli vďaka mechanizmu oznamovania v rokoch 1988 až 1999, nemohli byť ovplyvnené prípadným následným prerušením oznamovania. Platí to aj pre spoločnosť TM T & D. Táto spoločnosť totiž prevzala činnosti v oblasti RIP od svojich akcionárov, ktorí boli obaja účastníkmi kartelu. Za týchto okolností možno skonštatovať, že táto spoločnosť mala o rozdeľovaní projektov RIP v EHP rovnaké vedomosti ako uvedení akcionári.

228    Po piate spoločná dohoda, celosvetový kartel upravený dohodou GQ a zosúladená činnosť európskych výrobcov v rámci EHP sa vykonávali súčasne, týkali sa rovnakých výrobkov, podieľali sa na nich rovnakí európski výrobcovia, a pokiaľ ide o spoločnú dohodu a dohodu GQ, rovnakí japonskí výrobcovia. Aj jednotlivé opatrenia mali ten istý cieľ, a to zavedenie systému rozdelenia svetového trhu s projektmi RIP a prideľovania týchto projektov jednotlivým účastníkom.

229    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď dospela k záveru, že spoločná dohoda, celosvetový kartel upravený dohodou GQ a zosúladená činnosť európskych výrobcov v rámci EHP predstavovali jediné porušenie a sledovali spoločný cieľ. Preto sa prvá časť druhého žalobného dôvodu musí zamietnuť.

 O druhej časti druhého žalobného dôvodu týkajúcej sa dôkazu o pokračujúcom porušení a o nepretržitej účasti žalobkyne na ňom

–       Tvrdenia účastníkov konania

230    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreukázala, že žalobkyňa sa zúčastňovala na dohode GQ počas obdobia, v ktorom sa na nej iné podniky nezúčastňovali, čiže od septembra 1999 do 25. marca 2002.

231    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že počas tohto obdobia sa kartel najmä z dôvodu neúčasti spoločnosti Siemens „zrútil“ a stretnutia GQ sa zmenili na viac-menej voľné diskusné fórum bez akéhokoľvek protisúťažného cieľa alebo účinku.

232    Žalobkyňa ďalej tvrdí, že počas predmetného obdobia sa nezúčastňovala na dohode GQ. Túto skutočnosť preukazuje vyhlásenie spoločnosti Areva, podľa ktorého bolo potrebné obrátiť sa v roku 2002 na spoločnosť TM T & D na účely diskusií týkajúcich sa trhu s RIP, čo znamená, že TM T & D sa nezúčastňovala na prebiehajúcich diskusiách. Okrem toho vyhlásenie spoločnosti ABB, podľa ktorého kartel pokračoval od septembra 1999 do marca 2002, je rozporné, keďže ABB tvrdí, že žalobkyňa pokračovala v činnosti kartelu, a zároveň tvrdí, že TM T & D sa neskôr opäť pripojila ku kartelu v rovnakom čase ako okrem iného Siemens. Vyhlásenie spoločnosti ABB navyše nie je potvrdené a bolo poskytnuté podnikom, ktorý požiadal o oslobodenie od pokút.

233    Žalobkyňa napokon poznamenáva, že odkazy Komisie na kartel v súvislosti s príslušným obdobím sa týkajú dohody GQ a prípadne dohôd existujúcich medzi európskymi podnikmi, ale nie spoločnej dohody.

234    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

235    Podľa judikatúry, ak dôjde k sporu o existencii porušenia, z požiadavky právnej istoty, z ktorej musia mať prospech hospodárske subjekty, vyplýva, že Komisia, ktorá znáša dôkazné bremeno v súvislosti so zisteným porušením, musí predložiť dôkazy, ktoré môžu z právneho hľadiska dostatočne doložiť existenciu skutkových okolností zakladajúcich porušenie. Pokiaľ ide konkrétne o uvedenú dĺžku trvania porušenia, z tej istej zásady právnej istoty vyplýva, že ak neexistujú dôkazy spôsobilé priamo preukázať dĺžku trvania porušenia, musí sa Komisia oprieť prinajmenšom o dôkazy, ktoré sa vzťahujú na skutočnosti dostatočne blízke z hľadiska času tak, aby bolo možné rozumne pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 79; zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, bod 188, a z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, body 114 a 153).

236    Okrem toho skutočnosť, že dôkaz o existencii pokračujúceho porušenia nebol predložený pre určité konkrétne obdobia, nebráni tomu, aby sa porušenie považovalo za existujúce počas celkového obdobia dlhšieho ako tieto obdobia, pokiaľ toto zistenie vyplýva z objektívnych a zhodných nepriamych dôkazov. V rámci porušenia trvajúceho niekoľko rokov skutočnosť, že k prejavom kartelu dôjde v rozličných obdobiach, ktoré môžu byť oddelené kratšími alebo dlhšími časovými intervalmi, nemá vplyv na existenciu takéhoto kartelu, pokiaľ rôzne konania, ktoré sú súčasťou tohto porušenia, sledujú ten istý cieľ a patria do rámca jediného a pokračujúceho porušenia (rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, bod 169).

237    Pokiaľ ide o pokračovanie kartelu od septembra 1999 do marca 2002, na úvod je potrebné poznamenať, že vzhľadom na to, že záväzok japonských podnikov podľa spoločnej dohody nespočíval v pozitívnom konaní, ale v zdržaní sa konania, je mimoriadne zložité preukázať, že táto dohoda sa nepretržite dodržiavala.

238    Po prvé zo svedeckej výpovede pána M. však vyplýva, že až do skončenia jeho účasti na karteli v júni 2002 sa tak dohoda GQ, ako aj spoločná dohoda naďalej vykonávali spoločne s inými japonskými podnikmi ako Hitachi, a to aj napriek tomu, že neúčasť spoločností Hitachi a Siemens mala za následok nižšiu účinnosť fungovania kartelu. ABB vo svojich vyhláseniach uviedla to isté.

239    Po druhé Fuji vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách potvrdila, že japonské podniky sa podieľali na porušení, vrátane spoločnej dohody, až do septembra 2000, keď – ako tvrdí – opustila kartel.

240    Po tretie, ako bolo uvedené v bode 155 vyššie, na stretnutí z 10. júla 2002 Alstom navrhla rozšírenie spoločnej dohody na krajiny strednej a východnej Európy. To znamená, že táto dohoda existovala tak v čase stretnutia, ako aj určitú dobu pred týmto stretnutím.

241    Po štvrté sústavná neúčasť japonských výrobcov na európskom trhu s RIP počas predmetného obdobia tiež svedčí o tom, že spoločná dohoda sa naďalej vykonávala.

242    Po piate vzhľadom na to, že v rámci prvej časti tohto žalobného dôvodu bolo konštatované, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď dospela k záveru, že došlo k jedinému porušeniu, ktoré zahŕňalo okrem iného spoločnú dohodu a dohodu GQ, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, je potrebné konštatovať, že dôkaz o nepretržitom fungovaní dohody GQ od septembra 1999 do marca 2002 predstavuje relevantný nepriamy dôkaz o tom, že počas tohto obdobia sa vykonávala aj spoločná dohoda. Vzhľadom na to, že išlo o jediné porušenie, je totiž pravdepodobné, že zánik spoločnej dohody by ohrozil fungovanie dohody GQ.

243    Žalobkyňa pritom nespochybňuje konštatovania uvedené v odôvodneniach č. 191 až 196 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých si ABB, Alstom a Melco v decembri 2000 a v januári 2001 vymenili viacero faxov týkajúcich sa prideľovania projektov podľa dohody GQ.

244    Žalobkyňa tiež potvrdila, že spomedzi stretnutí dohody GQ uvedených v odôvodnení č. 197 napadnutého rozhodnutia sa zúčastnila na stretnutiach konaných 18. mája, 13. júla a 14. septembra 2000, pričom poprela uskutočnenie ostatných uvedených stretnutí.

245    Žalobkyňa napokon nepopiera, že projekty RIP uvedené v odôvodnení č. 198 napadnutého rozhodnutia boli pridelené podľa dohody GQ, a nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že sa dištancovala od výsledkov tohto prideľovania alebo že ich nerešpektovala. Toto prideľovanie pritom znamená, že kartel bol aktívny alebo aspoň spôsoboval účinky od 27. augusta 1998, keď došlo k uzatvoreniu dohody o projekte uvedenom v odôvodnení č. 198 písm. h) napadnutého rozhodnutia, do 12. októbra 2001, keď dohoda o projekte uvedenom v odôvodnení č. 198 písm. a) napadnutého rozhodnutia prestala spôsobovať účinky. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že článok 81 ES sa uplatňuje v prípade, ak účinky kartelu pretrvali bez toho, aby bol tento kartel formálne ukončený (rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, ICI/Komisia, T‑13/89, Zb. s. II‑1021, bod 254, a z 13. decembra 2001, Acerinox/Komisia, T‑48/98, Zb. s. II‑3859, bod 63). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

246    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy tvrdenie žalobkyne, že počas predmetného obdobia sa stretnutia dohody GQ stali diskusným fórom bez akéhokoľvek protisúťažného cieľa alebo účinku, nemožno uznať bez ohľadu na to, či toto tvrdenie bolo predložené počas správneho konania. Platí to tým skôr, že toto tvrdenie nie je potvrdené nijakým dôkazom okrem nepodložených vyhlásení spoločnosti Melco.

247    Preto je potrebné konštatovať, že dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala v súvislosti s vykonávaním spoločnej dohody a dohody GQ od septembra 1999 do marca 2002, sa týkajú skutočností, ktoré sú z časového hľadiska dostatočne blízke, čo znamená, že v súvislosti s predmetným obdobím boli predložené dôkazy o pokračujúcom porušení.

248    Treba dodať, že dôkazy uvedené v bodoch 238 až 245 vyššie sa týkajú tak vykonávania spoločnej dohody a dohody GQ vo všeobecnosti, ako aj osobnej účasti žalobkyne na predmetných dohodách. Okrem toho v rámci niektorých projektov uvedených v odôvodnení č. 198 napadnutého rozhodnutia, ktorého obsah žalobkyňa nespochybnila, je žalobkyňa označená ako tajomníčka skupiny japonských výrobcov. To znamená, že žalobkyňa sa v čase pridelenia predmetných projektov aktívne zúčastňovala na dohode GQ.

249    V tejto súvislosti odkazy na potrebu kontaktovať spoločnosť TM T & D v čase rokovaní, ktoré sa uskutočnili v roku 2002, a na skutočnosť, že táto spoločnosť sa znovu pripojila ku kartelu v roku 2002, možno vysvetliť tým, že počas tohto obdobia sa vytváral spoločný podnik spoločností Toshiba a Melco, ktorý mal prevziať činnosti svojich akcionárov v oblasti RIP. Vzhľadom na to, že TM T & D predstavovala nový subjekt, v ktorom boli zlúčené príslušné činnosti týchto dvoch členov kartelu, je logické, že zamýšľané zmeny systému kartelu sa s ňou museli prediskutovať.

250    Pokiaľ ide o údajný záujem podniku, ktorý požiadal o oslobodenie od pokút, a jeho zamestnancov a bývalých zamestnancov na zveličení protisúťažného správania ostatných prešetrovaných podnikov, je potrebné odkázať na body 94, 95, 111 a 112 vyššie.

251    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že účasť žalobkyne na karteli od septembra 1999 do marca 2002 bola preukázaná dôkazmi, ktoré sú z časového hľadiska dostatočne blízke.

252    Preto sa druhá časť druhého žalobného dôvodu musí zamietnuť a v dôsledku toho sa musí zamietnuť druhý žalobný dôvod ako celok.

253    Keďže ani jeden zo žalobných dôvodov uvedených na podporu návrhu na zrušenie článkov 1 a 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne, nemôže uspieť, tento návrh sa musí zamietnuť.

2.     O návrhu na zrušenie alebo podstatné zníženie pokuty uloženej žalobkyni

254    V rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že pokuta, ktorá jej bola uložená, je diskriminačná a neprimeraná. Tento žalobný dôvod sa delí na šesť častí. Prvá časť je založená na nesprávnom posúdení pomernej závažnosti jej účasti na porušení. Druhá časť je založená na nesprávnom výpočte dĺžky trvania porušenia. Tretia časť je založená na nedodržaní povinnosti odôvodnenia v súvislosti s výpočtom pokuty. Štvrtá časť je založená na nesprávnom výpočte východiskovej sumy. Piata časť je založená na neprimeranosti pokuty vo vzťahu k porušeniu, ktorého sa dopustila TM T & D. Šiesta časť je založená na nesprávnom posúdení poľahčujúcich okolností.

255    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

 O prvej časti založenej na nesprávnom posúdení pomernej závažnosti účasti žalobkyne na porušení

 Tvrdenia účastníkov konania

256    Žalobkyňa poznamenáva, že pomer pokút uložených európskym výrobcom a japonským výrobcom zodpovedá pomeru kvót stanovených v dohode GQ. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že jej bola uložená pokuta za jej správanie v rámci dohody GQ. Takýto prístup je však podľa jej názoru nesprávny a diskriminačný. Po prvé Komisia nezohľadnila skutočnosť, že pomerná závažnosť účasti žalobkyne na porušení je menšia, keďže žalobkyňa sa zúčastnila iba na spoločnej dohode, zatiaľ čo európski výrobcovia sa zúčastnili tak na spoločnej dohode, ako aj na zosúladených činnostiach súvisiacich s projektmi RIP v EHP. Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že ju sankcionovala za jej správanie mimo EHP, prekročila svoju právomoc.

257    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

 Posúdenie Všeobecným súdom

258    Podľa ustálenej judikatúry v prípade, že sa porušenia dopustilo viac podnikov, treba preskúmať relatívnu závažnosť účasti každého z nich (pozri rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 218 vyššie, bod 150 a tam citovanú judikatúru). Skutočnosť, že sa určitý podnik nepodieľal na všetkých aspektoch protisúťažnej schémy alebo že zohrával malú úlohu v aspektoch, na ktorých sa zúčastňoval, sa teda musí zohľadniť pri posudzovaní závažnosti porušenia a pri stanovovaní výšky pokuty (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 218 vyššie, bod 90).

259    V tejto súvislosti je potrebné po prvé poznamenať, že v napadnutom rozhodnutí nie sú podniky, ktorým je toto rozhodnutie určené, sankcionované za to, že sa zúčastnili na dohode GQ, ktorá sa netýkala územia EHP. V článku 1 napadnutého rozhodnutia je jasne uvedené, že porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP sa týkalo odvetvia RIP v EHP. Za týchto okolností sa tvrdenie založené na nedostatku právomoci Komisia musí zamietnuť.

260    Z preskúmania prvého žalobného dôvodu navyše vyplýva, že účasť japonských výrobcov na dohodách a zosúladených postupoch týkajúcich sa EHP nemala rovnakú povahu ako účasť európskych výrobcov. Japonské podniky sa v rámci spoločnej dohody zaviazali nevstupovať na trh EHP, a teda ich účasť spočívala v nečinnosti. Európske podniky si zas rozdelili jednotlivé projekty RIP na uvedenom trhu prostredníctvom aktívnej zosúladenej činnosti.

261    Tieto dva druhy správania sa však svojou závažnosťou podstatne neodlišujú. Ako bolo uvedené v bode 221 vyššie, vzhľadom na povahu záväzku žalobkyne podľa spoločnej dohody je skutočnosť, že sa nezúčastňovala na rozdeľovaní projektov RIP v EHP, nepodstatná, lebo jej súčinnosť nebola potrebná. Skutočnosť, na ktorú poukazuje žalobkyňa, teda nebola výsledkom jej rozhodnutia, ale len dôsledkom povahy jej účasti na dohode týkajúcej sa trhu EHP. Na druhej strane táto účasť bola nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia rozdeľovania projektov RIP v EHP medzi európskych výrobcov v súlade s pravidlami dohodnutými na tento účel.

262    Preto je potrebné konštatovať, že závažnosť správania japonských podnikov je porovnateľná so závažnosťou správania európskych podnikov Prvá časť štvrtého žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

 O druhej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom posúdení dĺžky trvania porušenia

 Tvrdenia účastníkov konania

263    Žalobkyňa s poukazom na tvrdenia týkajúce sa prerušenia činností kartelu a svojej účasti na ňom od septembra 1999 do marca 2002 uvedené v bodoch 230 až 233 vyššie tvrdí, že jej pokuta by sa mala znížiť.

264    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

 Posúdenie Všeobecným súdom

265    V rámci tejto časti žalobného dôvodu žalobkyňa len opakuje tvrdenia, ktoré už boli preskúmané v rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu. Z bodov 235 až 252 vyššie vyplýva, že tieto tvrdenia neumožňujú konštatovať, že Komisia nesprávne konštatovala, že kartel pokračoval od septembra 1999 do 25. marca 2002, a že nesprávne vypočítala dĺžka trvania účasti žalobkyne na karteli.

266    Za týchto okolností sa druhá časť štvrtého žalobného dôvodu musí zamietnuť.

 O tretej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na neodôvodnení výpočtu pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

267    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia náležite nevysvetlila metódu výpočtu, ktorú použila pri stanovení pokuty, ktorá jej bola uložená. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na to, že má ťažkosti s určením sumy, ktorú má zaplatiť Komisii, a tvrdí, že jej názor potvrdzuje stanovisko ekonómov s príslušnou praxou. Preto sa žalobkyňa domnieva, že Komisia nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia.

268    Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.

 Posúdenie Všeobecným súdom

269    Z odôvodnenia vyžadovaného článkom 253 ES musia byť jednoznačne a nepochybne zrejmé úvahy inštitúcie, ktorá prijala opatrenie, aby mali dotknuté osoby možnosť oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia a aby mal súd Spoločenstva možnosť vykonať svoje preskúmanie (rozsudok Súdneho dvora z Volkswagen/Komisia, C‑338/00 P, Zb. s. I‑9189, bod 124). Komisia je síce na základe článku 253 ES povinná uviesť skutkové a právne okolnosti, ktoré odôvodňujú prijatie rozhodnutia, ako aj právne úvahy, ktoré ju viedli k jeho prijatiu, toto ustanovenie však od nevyžaduje, aby sa Komisia vyjadrila ku všetkým skutkovým a právnym otázkam, ktoré sa rozoberali v správnom konaní (rozsudky Súdneho dvora zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, Zb. s. 19, bod 22; z 11. júla 1989, Belasco a i./Komisia, 246/86, Zb. s. 2117, bod 55, a Volkswagen/Komisia, už citovaný, bod 127). Požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená v závislosti od okolností predmetnej veci, najmä od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, aký môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka, na tom, aby dostali vysvetlenie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

270    V prejednávanej veci dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 471 až 552 napadnutého rozhodnutia umožňujú pochopiť metódu, ktorú si Komisia zvolila pri výpočte pokuty, a sledovať jej jednotlivé štádiá.

271    Okrem toho vzhľadom na to, že žalobkyňa len tvrdí, že mala ťažkosti pri výpočte pokuty, ktorú má zaplatiť Komisii, bez toho, aby špecifikovala povahu týchto ťažkostí a štádium výpočtu, v ktorom sa tieto ťažkosti vyskytli, a nepredložila vyjadrenie ekonómov, s ktorými sa údajne radila, jej tvrdenia týkajúce sa odôvodnenia výpočtu pokuty nemožno bližšie preskúmať.

272    Preto sa tretia časť štvrtého žalobného dôvodu musí zamietnuť.

 O štvrtej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom výpočte východiskovej sumy

 Tvrdenia účastníkov konania

273    Žalobkyňa tvrdí, že východisková suma pokuty je arbitrárna a diskriminačná.

274    Žalobkyňa po prvé namieta, že Komisia vypočítala uložené pokuty na základe obratov týkajúcich sa tak RIP ako samostatných výrobkov, ako aj elektrárenských blokov s RIP. Tento prístup znevýhodnil japonských výrobcov, keďže projekty RIP na Strednom východe a v Ázii, ktoré vo všeobecnosti vykonávajú japonskí výrobcovia, často zahŕňajú elektrárenské bloky na kľúč, a preto zahŕňajú výrobky a služby iné ako RIP. Obrat japonských výrobcov je teda väčší ako obrat európskych výrobcov.

275    Po druhé Komisia pri určovaní trhových podielov európskych podnikov vychádzala z obratu za rok 2003, čiže za posledný celý rok porušenia, zatiaľ čo v prípade japonských výrobcov použila vyšší obrat za rok 2001, a to bez uvedenia presvedčivých dôvodov. Podľa žalobkyne Komisia mala použiť obrat za rok 2003 v prípade všetkých účastníkov kartelu a vydeliť dvoma obrat dvoch spoločných podnikov, v ktorých bola v tom čase sústredená podnikateľská činnosť štyroch japonských výrobcov v oblasti RIP. Takýto prístup by bol v súlade so zaobchádzaním s európskymi výrobcami a s predchádzajúcou rozhodovacou praxou Komisie.

276    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Komisia ju nesprávne zaradila do tej istej skupiny ako spoločnosti Alstom a Areva. Podľa jej názoru za predpokladu, že ako základ na výpočet východiskovej sumy pokuty žalobkyne sa použije obrat za rok 2003, rozdiel trhových podielov žalobkyne a spoločností Alstom alebo Areva je väčší ako rozdiel trhových podielov žalobkyne a spoločností, ktoré sú súčasťou skupiny pod ňou, z čoho vyplýva, že žalobkyňa mala byť zaradená do poslednej uvedenej skupiny.

277    Pokiaľ ide o prvú výhradu, Komisia tvrdí, že samotná skutočnosť, že zohľadnenie niektorých výrobkov má za následok zvýšenie obratu, nepredstavuje dôkaz o diskriminácii.

278    Pokiaľ ide o druhú výhradu, Komisia uvádza, že za referenčný rok si vybrala rok 2001, keďže tento rok predchádzal založeniu spoločnosti TM T & D, spoločného podniku žalobkyne a spoločnosti Melco. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že počas prevažnej časti trvania kartelu sa materské spoločnosti zúčastňovali na karteli jednotlivo, z čoho vyplýva, že bolo vhodnejšie určiť východiskové sumy na základe ich obratov, aby sa zohľadnili najmä rozdiely medzi ich jednotlivými trhovými podielmi v čase založenia spoločnosti TM T & D.

279    Po tretie Komisia tvrdí, že výhrade týkajúcej sa zaradenia žalobkyne do určitej skupiny možno vyhovieť iba v prípade, ak sa vyhovie aj výhrade týkajúcej sa výberu referenčného roka. Nie je to však tak.

 Posúdenie Všeobecným súdom

280    Na úvod je potrebné pripomenúť, že pri stanovovaní výšky pokút má Komisia určitú mieru voľnej úvahy, aby mohla usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 216 a tam citovanú judikatúru).

281    Komisia stanovuje výšku pokuty podľa závažnosti porušenia a v prípade potreby podľa dĺžky trvania porušenia. Závažnosť porušenia sa musí určiť na základe kritérií, akými sú konkrétne okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút. Musia sa zohľadniť také objektívne faktory, akými sú obsah a dĺžka trvania protisúťažného správania, počet a intenzita porušení, veľkosť dotknutého trhu a ujma, ktorú utrpel verejný hospodársky poriadok. Pri tejto analýze je potrebné zohľadniť aj relatívny význam a trhový podiel zodpovedných podnikov, ako aj prípadné opakované porušovanie (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, body 89 až 91).

282    Treba však pripomenúť, že Komisia je vždy, keď sa rozhodne uložiť pokuty na základe práva hospodárskej súťaže, povinná dodržiavať všeobecné právne zásady, medzi ktoré patrí zásada rovnosti zaobchádzania, tak ako ju vykladajú súdy Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑59/02, Zb. s. II‑3627, bod 315). Podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T‑311/94, Zb. s. II‑1129, bod 309 a tam citovanú judikatúru).

283    V rozsahu, v akom je potrebné vychádzať z obratu podnikov zúčastnených na tom istom porušení na účely určenia pomerov medzi pokutami, ktoré im majú byť uložené, obdobie, ktoré sa má vziať do úvahy, sa musí zistiť tak, aby boli výsledné obraty čo najpodobnejšie (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 122).

284    V prejednávanej veci z odôvodnení č. 480 až 490 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa pri výpočte východiskových súm rozhodla v súlade s bodom 1 A usmernení k metóde stanovovania pokút uplatniť rozdielne zaobchádzanie vo vzťahu k účastníkom kartelu na základe ich schopnosti spôsobiť ujmu hospodárskej súťaži. Na tento účel Komisia rozdelila jednotlivé podniky do piatich skupín podľa veľkosti ich celosvetového obratu získaného z predaja RIP. V tejto súvislosti sa Komisia domnievala, že obraty týkajúce sa výlučne trhu EHP nepredstavujú spoľahlivé kritérium posudzovania, keďže cieľom spoločnej dohody bolo zabezpečiť, aby japonskí výrobcovia nevstúpili na tento trh.

285    Pokiaľ ide výrobky, ktoré je potrebné vziať do úvahy pri výpočte obratu dotknutých podnikov, je potrebné poznamenať, že podľa judikatúry citovanej v bode 281 vyššie Komisia musí vziať do úvahy okrem iného rozsah dotknutého trhu. Ako je uvedené v odôvodnení č. 9 napadnutého rozhodnutia, v prejednávanej veci sa kartel týkal tak RIP ako samostatných výrobkov, ako aj elektrárenských blokov s RIP. Komisia sa teda nedopustila pochybenia, keď vypočítala východiskovú sumu pokút dotknutých podnikov na základe ich obratov zodpovedajúcich týmto výrobkom. Tvrdenie žalobkyne v tejto súvislosti sa preto musí zamietnuť.

286    Pokiaľ ide o referenčný rok, z odôvodnení č. 481, 482 a 484 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia pri určovaní hodnoty celosvetového predaja použila údaje za rok 2001 v prípade žalobkyne a spoločností Fuji, Hitachi a Melco, zatiaľ čo v prípade európskych výrobcov použila ako referenčný rok rok 2003, čiže posledný celý rok porušenia. Východisková suma pokút v prípade žalobkyne a spoločností Fuji, Hitachi a Melco za obdobie ich účasti na karteli ako jednotlivých podnikov bola tiež vypočítaná na základe ich obratu za rok 2001, zatiaľ čo východisková suma pokút v prípade európskych výrobcov bola vypočítaná na základe ich obratu za rok 2003.

287    Komisia teda z hľadiska výberu referenčného roka nezaobchádzala rovnako s japonskými výrobcami, vrátane žalobkyne, a s európskymi výrobcami. Preto je podľa judikatúry citovanej v bode 282 vyššie potrebné posúdiť, či bolo toto rozdielne zaobchádzanie objektívne odôvodnené.

288    V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení č. 482 napadnutého rozhodnutia uviedla, že použitie roka 2001 ako referenčného roka v prípade žalobkyne bolo odôvodnené tým, že počas prevažnej časti obdobia porušenia sa žalobkyňa zúčastňovala na karteli ako jednotlivý podnik, a nie prostredníctvom spoločného podniku TM T & D, ktorý v roku 2002 prebral činnosti žalobkyne a spoločnosti Melco v oblasti RIP.

289    Na pojednávaní Komisia uviedla, že jej cieľom bolo zohľadniť nerovné súťažné postavenie dvoch akcionárov spoločnosti TM T & D v čase založenia tejto spoločnosti v dôsledku toho, že podiel spoločnosti Melco na celosvetovom trhu s RIP bol oveľa väčší ako podiel žalobkyne. Komisia zastáva názor, že vďaka tomu, že vychádzala z posledného celého roka účasti žalobkyne a spoločnosti Melco na karteli ako jednotlivých podnikov, čiže z roka 2001, bola schopná zohľadniť tento rozdiel pri výpočte pokút, čo by nebolo možné v prípade metódy spočívajúcej v rozdelení obratu spoločnosti TM T & D za rok 2003 medzi týchto dvoch akcionárov podľa veľkosti ich podielov v spoločnom podniku.

290    Cieľ, na ktorý poukazuje Komisia, je legitímny, keďže umožňuje porovnať schopnosť akcionárov spoločného podniku spôsobiť ujmu hospodárskej súťaži počas obdobia pred založením spoločného podniku.

291    Je však zrejmé, že Komisia mohla na dosiahnutie svojho cieľa použiť iné metódy bez toho, aby z hľadiska výberu referenčného roka zaobchádzala s japonskými výrobcami a európskymi výrobcami rozdielne. Napríklad pri stanovovaní pokút v prípade žalobkyne a spoločnosti Melco za obdobie pred založením spoločnosti TM T & D Komisia mohla vziať východiskovú sumu pokuty spoločnosti TM T & D, vypočítanú na základe jej obratu za rok 2003, a rozdeliť ju medzi žalobkyňu a spoločnosť Melco podľa pomeru predaja RIP, ktoré dosiahli počas roka predchádzajúceho založeniu spoločného podniku, čiže roka 2001.

292    Preto je potrebné konštatovať, že skutočnosť, že Komisia chcela v prejednávanej veci pri výpočte pokút presne zohľadniť pomerné postavenie žalobkyne a spoločnosti Melco, neodôvodňuje rozdielne zaobchádzanie so žalobkyňou.

293    Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné konštatovať, že Komisia tým, že si zvolila rok 2001 za referenčný rok na stanovenie hodnoty celosvetového predaja japonských výrobcov a na výpočet pokuty uloženej žalobkyni za jej individuálnu účasť na karteli, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

294    Toto porušenie priamo spôsobuje neplatnosť výpočtu pokuty uloženej žalobkyni v článku 2 písm. i) napadnutého rozhodnutia za jej účasť na karteli ako jednotlivého podniku a nepriamo – prostredníctvom stanovenia hodnoty celosvetového predaja a trhových podielov – ovplyvňuje výpočet pokuty uloženej žalobkyni v článku 2 písm. h) napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa obdobia existencie spoločnosti TM T & D.

295    Preto je potrebné vyhovieť štvrtej časti štvrtého žalobného dôvodu a v dôsledku toho sa článok 2 písm. h) a i) napadnutého rozhodnutia musí zrušiť. Vzhľadom na to, že výber referenčného roka nemal vplyv na obsah článku 1 napadnutého rozhodnutia, nie je potrebné zrušiť alebo zmeniť tento článok.

296    Okrem toho nie je potrebné skúmať piatu a šiestu časť štvrtého žalobného dôvodu. Aj keby sa totiž týmto častiam vyhovelo, nebolo by možné zrušiť napadnuté rozhodnutie vo väčšom rozsahu ako v predchádzajúcom bode.

297    Napokon vzhľadom na to, že nezákonnosť, ktorá bola konštatovaná, sa týka samotného výberu základu výpočtu pokuty uloženej žalobkyni, Všeobecný súd nie je schopný vypočítať túto pokutu. V dôsledku toho v prejednávanej veci nie je potrebné, aby Všeobecný súd uplatnil svoju neobmedzenú právomoc a zmenil článok 2 písm. h) a i) napadnutého rozhodnutia.

 O trovách

298    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania.

299    Vzhľadom na to, že návrh na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia bol zamietnutý, žalobkyňa nemala úspech vo významnej časti svojich návrhov, aj keď mala úspech v časti týchto návrhov.

300    Za týchto okolností je potrebné rozhodnúť, že žalobkyňa znáša tri štvrtiny trov konania, ktoré vznikli účastníkom konania v konaní pred Všeobecným súdom, a že Komisia znáša jednu štvrtinu týchto trov.

301    Okrem toho podľa ustálenej judikatúry náklady vyplývajúce zo zriadenia a zachovania bankovej záruky na zabránenie nútenému výkonu rozhodnutia nepredstavujú trovy konania v zmysle článku 91 písm. b) rokovacieho poriadku (pozri rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 92 vyššie, bod 5133 a citovanú judikatúru). Preto sa návrh, aby sa Komisii uložila povinnosť nahradiť tieto náklady, musí zamietnuť.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 2 písm. h) a i) rozhodnutia Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007 týkajúce ho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Toshiba Corp.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Toshiba znáša tri štvrtiny trov konania, ktoré vznikli účastníkom konania v konaní pred Všeobecným súdom.

4.      Európska komisia znáša jednu štvrtinu trov konania, ktoré vznikli účastníkom konania v konaní pred Všeobecným súdom.

Pelikánová Jürimäe Soldevila Fragoso

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júla 2011.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

1.  Žalobkyňa

2.  Výrobky

3.  Správne konanie

4.  Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1.  O návrhu na zrušenie článkov 1 a 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne

O treťom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia porušila právo žalobkyne na obhajobu

O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na tom, že porušenie nebolo vo výroku napadnutého rozhodnutia dostatočne vymedzené

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení práva na prístup k spisu

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O tretej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na skreslení dôkazov v spise

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O prvom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu spoločnej dohody

O dôkazoch predložených spoločnosťou ABB

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O potvrdení dôkazov predložených spoločnosťou ABB

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O dôkazoch, ktoré údajne vyvracajú existenciu spoločnej dohody

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

Celkové posúdenie

O druhom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nepreukázala jediné a pokračujúce porušenie

O prvej časti druhého žalobného dôvodu týkajúcej sa dôkazu o jedinom porušení

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O druhej časti druhého žalobného dôvodu týkajúcej sa dôkazu o pokračujúcom porušení a o nepretržitej účasti žalobkyne na ňom

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

2.  O návrhu na zrušenie alebo podstatné zníženie pokuty uloženej žalobkyni

O prvej časti založenej na nesprávnom posúdení pomernej závažnosti účasti žalobkyne na porušení

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O druhej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom posúdení dĺžky trvania porušenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O tretej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na neodôvodnení výpočtu pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O štvrtej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom výpočte východiskovej sumy

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.