NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 15. novembra 2012 (1)

Vec C‑103/11 P

Európska komisia

proti

Systran SA a Systran Luxembourg SA

„Odvolanie – Verejné obstarávanie Únie – Verejné obstarávanie týkajúce sa údržby a lingvistického posilnenia softvéru – Softvér automatického prekladu Komisie – Poskytnutie zdrojového kódu bez povolenia autora – Porušovanie autorského práva – Nepovolené sprístupnenie know‑how – Mimozmluvná zodpovednosť – Zmluvná zodpovednosť – Právomoci súdu Únie – Povaha sporu – Protiprávnosť – Dostatočne závažné porušenie – Skutočná a určitá škoda – Príčinná súvislosť – Prerušenie príčinnej súvislosti – Paušálne vyčíslenie výšky škody“

1.        Prejednávaná vec predbežne nastoľuje problém vymedzenia zmluvných a mimozmluvných sporov, čiže v tomto prípade vecných právomocí súdu Únie, pričom vznáša úplne novú otázku vertikálneho rozdelenia právomocí medzi súdom Únie a vnútroštátnymi súdmi. Podstata tejto veci spočíva podľa môjho názoru v zadefinovaní postupov, na základe ktorých sa musí súd Únie pri dodržaní zásady pridelených právomocí vysloviť k svojej právomoci rozhodnúť o žalobe o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, v rámci ktorej bola vznesená námietka o nedostatku právomoci založená na zmluvnej povahe sporu.

2.        V prejednávanom prípade bolo Súdnemu dvoru predložené odvolanie, ktoré podala Európska komisia proti rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. decembra 2010, Systran a Systran Luxembourg/Komisia (T‑19/07, Zb. s. II‑6083, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým uvedený súd zaviazal Európsku úniu zaplatiť spoločnosti Systran SA(2) paušálne odškodnenie vo výške 12 001 000 eur za škodu spôsobenú Komisiou, vyplývajúcu z porušenia autorských práv a know‑how, ktoré má táto spoločnosť k verzii Unix softvéru Systran.

3.        Všeobecný súd predovšetkým rozhodol, že Komisia sa tým, že si osvojila právo začať bez získania predchádzajúceho povolenia od spoločností skupiny Systran verejné obstarávanie na realizáciu prác údržby a lingvistického posilnenia jej systému automatického prekladu, v tomto prípade verzie EC‑Systran Unix softvéru Systran, dopustila protiprávnosti z hľadiska všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov (bod 261 napadnutého rozsudku), pretože toto verejné obstarávanie znamenalo sprístupnenie prvkov verzie Systran Unix tohto softvéru tretím osobám a ich zmenu, čím boli porušené autorské práva a know‑how uvedených spoločností.

4.        Hneď na úvod treba uviesť, že pokiaľ by Súdny dvor rozhodol tak, ako mu to navrhujem, teda že spor medzi Komisiou a spoločnosťami Systran SA a Systran Luxembourg SA (ďalej len „Systran Luxembourg“) musí byť prioritne preskúmaný, prípadne rozhodnutý príslušnými vnútroštátnymi súdmi, v dôsledku čoho nemá Všeobecný súd právomoc o spore rozhodnúť, nebolo by opodstatnené skúmať všetky dôvody vznesené Komisiou. Pre prípad, že Súdny dvor nebude mať v tomto prvom základnom bode rovnaký názor ako ja, preskúmam aj ostatné dôvody tak, aby som mu objasnil všetky aspekty tejto veci.

5.        V tejto perspektíve treba zdôrazniť, že Komisia predovšetkým vo svojich ostatných dôvodoch odvolania spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu s ohľadom na tri podmienky mimozmluvnej zodpovednosti Únie, ktoré sa vyžadujú v súlade s ustálenou judikatúrou, t. j. konštatovanie protiprávnosti jej konania, ako aj existencia hmotnej a nehmotnej škody spôsobenej Úniou a existencia priamej príčinnej súvislosti medzi týmto protiprávnym konaním a uvedenou škodou. Hoci na priznanie práva na odškodnenie musia byť tieto tri nemenné podmienky splnené kumulatívne, napriek tomu sa mi zdá vhodné zaoberať sa nimi postupne v medziach dôvodov odvolania vznesených Komisiou, aby sme sa presvedčili, že Všeobecný súd sa skutočne ubezpečil o ich jasnom a nepochybnom splnení.

6.        Tiež sa mi zdá byť vhodné vzhľadom na odvolacie dôvody už teraz uviesť, že nebude potrebné zaoberať sa ostatnými otázkami, ktoré tento spor nepriamo nastoľuje, týkajúcimi sa najmä právomocí súdu Únie a vnútroštátnych súdov na preskúmanie žalôb na porušovanie práv podaných proti inštitúciám, orgánom a organizáciám Únie(3) alebo praxe inštitúcií, orgánov a organizácií Únie v zadávaní zákaziek na informatický vývoj a údržbu(4).

I –    Okolnosti predchádzajúce sporu

7.        Doktor Toma, prezident americkej spoločnosti World Translation Center Inc. (ďalej len „WTC“) so sídlom v La Jolle v Kalifornii (Spojené štáty americké), vytvoril v roku 1968 softvér automatického prekladu s názvom „Systran“ (SYStem TRANslation).

8.        Dňa 22. decembra 1975 Komisia uzatvorila s WTC prvú zmluvu o inštalácii a vývoji softvéru Systran pre dvojicu jazykov angličtina – francúzština a o počiatočnom vývoji tohto softvéru pre dvojicu jazykov francúzština – angličtina.

9.        Zmluvné vzťahy medzi Komisiou a WTC ďalej pokračovali v rokoch 1976 až 1987 a vyústili do realizácie systému automatického prekladu fungujúceho v prostredí Mainframe s názvom „EC‑Systran Mainframe“, ktorý sa skladal z jadra, z lingvistických nadstavieb a zo slovníkov pre deväť dvojíc jazykov Únie.

10.      Od roku 1985 nadobudla spoločnosti patriace do skupiny WTC, teda vlastníkov technológie Systran a verzie Mainframe softvéru Systran, francúzska spoločnosť Gachot. Tá následne zmenila svoje obchodné meno a stala sa spoločnosťou Systran SA.

11.      Dňa 4. augusta 1987 Systran a Komisia uzatvorili „zmluvu o spolupráci“ o spoločnej organizácii vývoja a zlepšovania systému prekladu Systran pre súčasné a budúce úradné jazyky Spoločenstva, ako aj jeho používanie.

12.      Dňa 11. decembra 1991 Komisia ukončila zmluvu o spolupráci uzatvorenú so skupinou Systran.

13.      Dňa 22. decembra 1997 Systran a Komisia uzatvorili prvú zo štyroch postupných zmlúv o migrácii, ktorej predmetom bolo umožniť softvéru EC‑Systran Mainframe fungovať v prostrediach Unix a Windows.

14.      Dňa 4. októbra 2003 Komisia vyhlásila verejné obstarávanie na údržbu a lingvistické posilnenie svojho systému automatického prekladu.

15.      Listom z 31. októbra 2003 Systran Komisii v podstate oznámila, že práce zamýšľané vo verejnom obstarávaní môžu porušovať jej práva duševného vlastníctva, a vyzvala ju, aby sa v tejto súvislosti vyjadrila. Systran spresnila, že za týchto podmienok sa nemôže na verejnom obstarávaní zúčastniť.

16.      Listom zo 17. novembra 2003 Komisia odpovedala, že zamýšľané práce sa jej nezdajú byť takej povahy, aby mohli porušiť práva duševného vlastníctva skupiny Systran.

17.      V nadväznosti na toto verejné obstarávanie boli iba dve časti z ôsmich, ktoré obsahovala zákazka, zadané spoločnosti Gosselies SA(5).

II – Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok

18.      Za týchto okolností podali Systran a Systran Luxembourg(6) návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 25. januára 2007 žalobu smerujúcu k tomu, aby tento súd po prvé nariadil okamžité zastavenie úkonov porušujúcich práva a neoprávneného šírenia know‑how Komisiou, po druhé nariadil zabavenie všetkých nosičov v držbe Komisie a spoločnosti Gosselies, na ktorých sa nachádza vývoj informačných technológií vykonaný spoločnosťou Gosselies na základe verzií EC‑Systran Unix a Systran Unix, ktorým boli porušené jej práva, a ich odovzdanie skupine Systran alebo prinajmenšom ich zničenie pod dohľadom, po tretie zaviazal Komisiu na zaplatenie minimálne sumy vo výške 1 170 328 eur spoločnosti Systran Luxembourg a sumu vo výške aspoň 48 804 000 eur spoločnosti Systran, po štvrté nariadil uverejniť na náklady Komisie rozhodnutie Všeobecného súdu, ktoré sa prijme, v špecializovaných novinách, v špecializovaných časopisoch a na špecializovaných webových stránkach podľa výberu žalobkýň a napokon po piate zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

19.      Všeobecný súd najskôr zamietol rôzne námietky neprípustnosti žaloby o náhradu škody, ktoré vzniesla Komisia (body 52 až 125 napadnutého rozsudku). Po prvé na základe preskúmania návrhu žalobkýň a rôznych skutočností predložených účastníkmi konania rozhodol, že sa nemožno domnievať, že spor má zmluvnú povahu, a preto sa nemožno ani domnievať, že Všeobecný súd nemá právomoc o ňom rozhodovať (body 57 až 104 napadnutého rozsudku). Po druhé zamietol ako nedôvodnú námietku založenú na nejasnosti žaloby (body 107 až 111 napadnutého rozsudku). Po tretie a naposledy zamietol námietku neprípustnosti založenú na nedostatku svojej právomoci na konštatovanie porušovania autorského práva v rámci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti po tom, ako konštatoval, že uvádzané porušovanie slúžilo jedine na účely kvalifikovania konania Komisie za protiprávne v rámci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, ktorá spadá do jeho právomoci, a že žiaden opravný prostriedok pred vnútroštátnymi súdmi neumožňuje dosiahnuť náhradu uvádzanej ujmy (body 113 až 117 napadnutého rozsudku).

20.      Všeobecný súd ďalej zamietol námietky neprípustnosti návrhov smerujúcich k tomu, aby nariadil okamžité zastavenie porušovania práv a sprístupňovania know‑how Komisiou, zabavenie alebo zničenie niektorých informatických údajov v rámci Komisie a spoločnosti Gosselies a uverejnenie rozhodnutia, ktoré má byť prijaté, na náklady Komisie v špecializovaných novinách, v špecializovaných časopisoch a na špecializovaných webových stránkach (body 118 až 125 napadnutého rozsudku).

21.      Všeobecný súd napokon v merite veci postupne skúmal práva uvádzané žalobkyňami a protiprávnosť konania Komisie (body 127 až 261 napadnutého rozsudku), ujmy, ktoré vznikli žalobkyniam, a príčinnú súvislosť medzi uvádzanými ujmami a tvrdenou protiprávnosťou (body 262 až 326 daného rozsudku), potom rôzne iné opatrenia ako náhradu škody, ktoré požadovali žalobkyne vo svojich návrhoch (body 327 až 332 uvedeného rozsudku).

22.      Všeobecný súd zamietol návrh na náhradu škody predložený spoločnosťou Systran Luxembourg v dôsledku nedostatku akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným Komisii a škodami, ktoré spoločnosť uvádzala (body 264 až 267 napadnutého rozsudku). Z rovnakých dôvodov zamietol aj návrh na náhradu škody za znehodnotenie akcií spoločnosti Systran Luxembourg, ktorý Systran predložila (body 283 a 284 napadnutého rozsudku). Naproti tomu uznal, že konanie Komisie spôsobilo skupine Systran majetkovú ujmu spočívajúcu v strate hospodárskej hodnoty jej nehmotných aktív, paušálnym spôsobom vyčíslenú na 12 miliónov eur, a nemajetkovú ujmu vyčíslenú na 1 000 eur (body 285 až 326 napadnutého rozsudku).

III – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

23.      Komisia návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 4. marca 2011 podala toto odvolanie.

24.      Prednesy účastníkov konania boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 19. apríla 2012.

25.      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        rozhodol, že odvolanie je prípustné a dôvodné,

–        zrušil napadnutý rozsudok, ktorým sa čiastočne vyhovelo žalobe o náhradu škody podanej proti Komisii, a v dôsledku toho, rozhodujúc s konečnou platnosťou, zamietol žalobu z dôvodu jej neprípustnej alebo nedôvodnej povahy, a

–        zaviazal Systran a Systran Luxembourg na znášanie všetkých vlastných trov konania, ako aj náhradu všetkých trov konania Komisie.

26.      Systran a Systran Luxembourg navrhujú, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie Komisie,

–        potvrdil napadnutý rozsudok a

–        zaviazal Komisiu na náhradu všetkých trov konania.

IV – Odvolacie dôvody

27.      Komisia vzniesla osem dôvodov. Prvý odvolací dôvod je založený na nedostatku právomoci Všeobecného súdu, pretože vyvodil zjavne nesprávny a protirečivý záver, že spor nemá zmluvnú povahu. Druhý odvolací dôvod je založený na porušení práva na obranu a porušení pravidiel týkajúcich sa vykonávania dôkazov. Tretím odvolacím dôvodom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil pravidlá autorského práva týkajúce sa vlastníctva práv, ktorých sa domáha Systran. Štvrtým a piatym odvolacím dôvodom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd vykonal zjavne nesprávne posúdenie týkajúce sa jej protiprávneho alebo nedovoleného konania, ako aj dostatočne závažnej povahy jej údajného pochybenia. Šiestym odvolacím dôvodom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa jednak dopustil nesprávneho výkladu výnimky stanovenej v článku 5 smernice Rady 91/250/EHS zo 14. mája 1991 o právnej ochrane počítačových programov(7) a jednak nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok, pokiaľ ide o výnimku stanovenú v článku 6 tejto smernice. Siedmy odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení existencie „dostatočne priamej“ príčinnej súvislosti medzi uvádzaným pochybením a tvrdenou škodou. Napokon ôsmy odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri stanovení škody vo výške 12 001 000 eur.

V –    O prvom odvolacom dôvode

A –    Zhrnutie tvrdení Komisie

28.      V rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia v zásade tvrdí, že spor medzi ňou a spoločnosťami Systran a Systran Luxembourg nepatrí medzi spory o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, ale vzhľadom na rôzne zmluvy, ktoré s týmito spoločnosťami uzatvorila v období rokov 1975 až 2002, ako aj iné zmluvné dokumenty, ako napríklad výmena určitej korešpondencie a záväzných vyhlásení, medzi spory o určenie zmluvnej zodpovednosti. Všeobecný súd sa teda dopustil zjavne nesprávneho posúdenia právnej povahy sporu a v dôsledku toho porušil svoje vlastné pravidlá o právomoci.(8)

29.      Komisia predovšetkým tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho výkladu rozsudku z 20. mája 2009, Guigard/Komisia(9). Hoci uznala, že porušenie autorských práv môže otvoriť priestor na podanie žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, zastáva názor, že to nie je prípad prejednávaného sporu, lebo strany sa dohodli na spôsobe prevodu alebo koncesie autorských práv dotknutých v tejto veci.

30.      Komisia sa ďalej snaží preukázať dôvodnosť svojho tvrdenia prostredníctvom analýzy dotknutých zmlúv, ich právnej povahy a ich ustanovení, ako aj práv, ktoré jej tieto zmluvy priznávajú. Na základe toho dospela k záveru, že Všeobecný súd sa tým, že nezohľadnil presný rozsah užívacích práv, ktoré Komisia má k softvéru EC‑Systran Unix, dopustil skreslenia jasného zmyslu týchto zmlúv, ktoré ho napokon viedlo k nesprávnemu posúdeniu povahy sporu.

31.      Napokon sa Komisia dovoláva porušenia výkladových pravidiel zmlúv, keďže Všeobecný súd nemohol vykladať zmluvy o migrácii a najmä ich článok 13 tak, že jej nepriznávajú žiadne právo. Taktiež tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia tým, že vyvodil záver, podľa ktorého, keďže Systran nebola zmluvnou stranou zmlúv o migrácii, tieto zmluvy neboli voči nej uplatniteľné, a to na základe zásady relatívneho účinku zmlúv.

32.      Odpoveď, ktorú treba s ohľadom na tento prvý odvolací dôvod Komisie poskytnúť, si vyžaduje z mojej strany určitú predbežnú úvahu.

B –    Význam námietky o nedostatku právomoci založenej na zmluvnej povahe sporu

1.      Otázka vertikálneho rozdelenia súdnych právomocí medzi Úniou a členskými štátmi

33.      Začnem tým, že pripomeniem, že v súlade s článkom 274 ZFEÚ spory, v ktorých je Únia zmluvnou stranou, nie sú z tohto dôvodu vyňaté z právomoci súdov členských štátov, „s výnimkou právomoci, ktorú Súdnemu dvoru Európskej únie priznávajú zmluvy“, to znamená v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, okrem prípadov, ktoré patria do výlučnej právomoci priznanej súdu Únie.(10)

34.      Článok 274 ZFEÚ tak určuje vertikálne rozdelenie právomocí medzi súdmi Únie a vnútroštátnymi súdmi na účely rozhodovania sporov, v ktorých je Únia zmluvnou stranou, vedené zásadou pridelených právomocí, alebo presnejšie, vymedzené rôznymi ustanoveniami Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré priznávajú súdom Únie výlučnú vecnú právomoc.

35.      Okrem toho a v súlade s opakujúcou sa judikatúrou súdy Únie majú najmä výlučnú právomoc rozhodovať spory týkajúce sa náhrady škody spôsobenej inštitúciami Únie alebo ich zamestnancami pri výkone svojich úloh, stanovenú v článku 268 ZFEÚ a v článku 340 druhom a treťom odseku ZFEÚ,(11) ako aj v článku 41 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie.

36.      Napokon súdy Únie majú na základe článku 272 ZFEÚ právomoc(12) rozhodovať na základe arbitrážnej doložky pripojenej k verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej zmluve uzavretej Úniou.(13)

37.      Z výkladu článku 272 ZFEÚ v spojení s článkami 274 ZFEÚ, 268 ZFEÚ a s článkom 340 prvým a druhým odsekom ZFEÚ teda vyplýva, že pokiaľ sa voči Únii fyzická alebo právnická osoba domáha určenia zodpovednosti, je to práve zmluvná alebo mimozmluvná povaha sporu, okrem prípadnej doložky o voľbe právomoci, ktorá okamžite vymedzuje súdnu právomoc. Inak povedané, vnútroštátne súdy majú primárnu právomoc rozhodovať spory vyplývajúce zo zmlúv, okrem prípadu, ak arbitrážna doložka priznáva právomoc súdu Únie. Súd Únie má výlučnú právomoc rozhodovať spory vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti.

38.      Ako vyplýva z vyššie uvedeného zhrnutia, otázka zmluvnej alebo mimozmluvnej povahy daného sporu teda nastoľuje otázku vertikálneho rozdelenia právomocí medzi vnútroštátne súdy a súdy Únie,(14) ktorá v dôsledku svojej povahy široko presahuje otázku vymedzenia zmluvných a mimozmluvných sporov v právnych poriadkoch členských štátov.

2.      Otázka vymedzenia uplatniteľného práva: článok 340 ZFEÚ

39.      Vymedzenie zmluvnej alebo mimozmluvnej povahy sporu, ktorého je Únia zmluvnou stranou, je podstatné nielen v tom, že podmieňuje súdnu právomoc Únie alebo členských štátov. Je podstatné, aj pokiaľ ide o právo uplatniteľné na spor, a to s okamžitými dôsledkami na odpoveď, ktorá sa má poskytnúť v súvislosti s námietkou založenou na zmluvnej povahe tohto sporu.

40.      Z článku 340 prvého odseku ZFEÚ vyplýva, že v prípade sporu zmluvnej povahy sa zodpovednosť Únie „spravuje právom, ktorým sa spravuje príslušná zmluva“. Naproti tomu v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti musí Únia na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ „v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, naprav[iť]“ škodu.

41.      Pokiaľ má spor zmluvnú povahu, hmotné právo sa uplatňuje na základe samotných zmluvných ustanovení. Je to predovšetkým právo zmluvy – zmluvné ustanovenia, ktoré upraví práva a povinnosti strán tejto zmluvy, vymedzí právnu úpravu uplatniteľnú na túto zmluvu a v konečnom dôsledku určí súd, ktorý je príslušný na rozhodovanie sporov súvisiacich s touto zmluvou tak v súlade s právom rozhodným pre zmluvu, ako aj s právom zmluvy.(15)

42.      Naproti tomu, pokiaľ má spor mimozmluvnú povahu, právo, na základe ktorého možno odpovedať na návrh na náhradu škody, je tvorené, ako to ustanovuje článok 340 druhý odsek ZFEÚ, len všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov. To znamená, že súd Únie môže rozhodovať iba na základe týchto zásad, inak povedané, nemá k dispozícii žiadne iné právo a v dôsledku toho nemá právomoc uplatniť právo prípadných zmlúv, a to ani právo týchto zmlúv, ani právo rozhodné pre tieto zmluvy. Táto situácia však sama osebe nie je ničím prekvapujúca v rámci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, o ktorej sa predpokladá, že je založená na neexistencii relevantného zmluvného ustanovenia, čiže majúceho dostatočnú súvislosť so sporom.

C –    Ako postupovať v prípade námietky o nedostatku právomoci založenej na zmluvnej povahe sporu?

43.      Spor mimozmluvnej povahy sa a priori javí ako spor medzi stranami, ktoré nie sú spojené nijakým relevantným zmluvným vzťahom, čiže majúcim súvislosť s predmetom sporu.

44.      Ak sa totiž ukáže, že spor predložený na základe takéhoto usporiadania nemôže byť vyriešený bez preskúmania obsahu a rozsahu zmluvných vzťahov medzi stranami, a ak v dôsledku toho musí byť na účely vyriešenia sporu zohľadnené „právo zmluvy“, zdá sa zjavné, že tento spor sa predovšetkým a v zásade stáva sporom „zmluvnej povahy“. Preto musí byť aspoň spočiatku preskúmaný ako spor takejto povahy, pričom treba uviesť, že nič nebráni tomu, aby následne a na základe takéhoto preskúmania súdom príslušným v oblasti zmluvnej zodpovednosti bol postúpený súdu príslušnému rozhodovať o žalobách o určenie mimozmluvnej zodpovednosti. Netreba totiž zabúdať, že na účely vyhovenia námietke o nedostatku právomoci založenej na zmluvnej povahe sporu nemožno vyžadovať, aby sa rozhodlo, že neexistuje žiaden akt, ktorý by mohol založiť deliktuálnu zodpovednosť, ale iba dospieť k záveru, že existuje zmluvný kontext, ktorý má vyššie opísané znaky.

45.      To všetko znamená, že námietka neprípustnosti formálne vznesená žalovaným účastníkom konania proti žalobe o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, ktorá poukazuje na existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami majúceho súvislosť s predmetom sporu, nemôže byť považovaná za bežnú námietku, ale skôr za takpovediac kvalifikovanú otázku, ktorú treba predbežne a prioritne vyriešiť.

46.      S opačnou logikou, podľa ktorej v prejednávanom prípade malo mať prednosť preskúmanie mimozmluvnej zodpovednosti v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, však naproti tomu nemožno rozumne súhlasiť. Súd Únie totiž nemôže preskúmať návrh na náhradu škody na základe mimozmluvnej zodpovednosti, nezohľadniac právo, ktoré prima facie zaväzuje strany, skôr než sa uistí, že je riadne oprávnený o ňom rozhodovať, a teda musí prípadnú námietku založenú na zmluvnej povahe sporu zamietnuť.

47.      Na záver, preskúmanie existencie alebo neexistencie „práva zmluvy“ upravujúceho vzťahy medzi účastníkmi konania o žalobe o určenie mimozmluvnej zodpovednosti sa podľa môjho názoru musí, vzhľadom na právomoci, ktoré priznala Zmluva súdu Únie, logicky vykonať predbežne a prioritne.

48.      Po konštatovaní vyššie uvedeného treba ešte vymedziť predmet a intenzitu tohto predbežného preskúmania za daných okolností a na tieto presné účely.

49.      Veľmi jednoducho povedané, znamená to, že keď je súdu Únie predložená žaloba o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, v rámci ktorej sa namieta zmluvná povaha sporu, uvedený súd nemôže rozhodnúť o svojej právomoci na základe preskúmania, ktoré by záviselo od merita sporu, čiže týkajúceho sa dôvodnosti tvrdení, ktoré mu boli predložené, a najmä účastníkom konania, ktorý uplatňuje námietku. Naopak, svoje preskúmanie musí orientovať iba na účely určenia existencie alebo neexistencie toho, čo si dovolím opísať ako dostatočne obsažný a relevantný zmluvný kontext na to, aby o spore, ako už bolo zdôraznené, nemohlo byť riadne rozhodnuté bez zohľadnenia vzťahov, ktoré viažu účastníkov konania.(16) Účel preskúmania, ktoré sa má vykonať, má bezprostredný vplyv na intenzitu kontroly, ktorá sa má uskutočniť.

50.      Konkrétne, súd Únie, ktorý musí vymedziť povahu daného sporu, ktorá mu je predložená na posúdenie, na účely rozhodnutia o svojej vlastnej právomoci môže vykonať iba celkové preskúmanie prima facie zmluvných vzťahov viažucich účastníkov konania, a to jedine s cieľom určiť, z hľadiska predmetu sporu, existenciu „práva zmluvy“, ktoré sa na nich vzťahuje a ktoré mu umožní vyvodiť primerane predvídateľným spôsobom, že spor nemôže byť vyriešený bez podrobného zohľadnenia tohto „práva zmluvy“.(17)

51.      Dovolím si ešte zdôrazniť tento konkrétny bod. Súd Únie, ktorý má rozhodnúť o základe mimozmluvnej zodpovednosti určitého sporu, ktorý je súčasťou zmluvného rámca, v prípade neexistencie arbitrážnej doložky, nie je v pozícii, aby skúmal obsah zmluvných vzťahov, keďže nemôže uplatniť právo upravujúce zmluvné vzťahy, nemôže o svojej právomoci rozhodnúť konkrétne na základe dôvodnosti alebo nedôvodnosti tvrdení žalovaného účastníka konania. Rozhodujúce však je, že sa od neho nevyžaduje, aby na účely určenia svojej právomoci alebo jej nedostatku išiel nad rámec celkového posúdenia existencie dostatočne relevantného zmluvného vzťahu viažuceho sa k predmetu sporu, na to, aby sa mohol vyvodiť záver, že tento spor nemôže byť odôvodnene vyriešený bez predchádzajúceho posúdenia uvádzaných zmluvných ustanovení z hľadiska práva, ktoré sa na ne vzťahuje.

D –    Pochybenia, ktorých sa dopustil Všeobecný súd pri svojom posúdení námietky o nedostatku právomoci

52.      Zdá sa mi jasné, že Všeobecný súd neuplatnil vyššie uvedený postup pri preskúmaní, ktoré vykonal v prejednávanom prípade, ako to vyplýva z úvodných pripomienok o právomociach v zmluvnej a mimozmluvnej oblasti uvedených v bodoch 57 až 64 napadnutého rozsudku, v ktorých predkladá základné črty preskúmania, ktoré má zámer vykonať, ako aj z ďalšieho odôvodnenia rozvíjajúceho toto preskúmanie (body 65 až 104 napadnutého rozsudku).

53.      Pripomínam, že Všeobecný súd po tom, ako uviedol relevantné ustanovenia Zmluvy upravujúce zmluvnú a mimozmluvnú zodpovednosť Únie (body 57 až 59 napadnutého rozsudku), najskôr v bode 60 napadnutého rozsudku správne uviedol, že na účely určenia svojej právomoci podľa článku 235 ES musí preskúmať z hľadiska rôznych skutočností v spise, či žaloba o náhradu škody predložená žalobkyňami objektívne a vcelku spočíva na zmluvných alebo mimozmluvných povinnostiach, pričom sa odvolal na už citovaný rozsudok Guigard/Komisia. Po stanovení tohto predpokladu Všeobecný súd uviedol náležitosti, ktoré zamýšľal zohľadniť pri svojom preskúmaní, pričom nevyčerpávajúcim spôsobom citoval nároky strán, skutočnosti, ktoré viedli k vzniku uvádzanej ujmy, a obsah uvádzaných zmluvných ustanovení.(18)

54.      Všeobecný súd po tom, ako stanovil vyššie uvedené, ďalej formálne v prvom rade preskúmal návrh na náhradu škody žalobkýň a povahu konaní spôsobujúcich škodu, na ktoré žalobkyne poukazujú, t. j. protiprávne sprístupnenie ich know‑how a úkon porušujúci práva k softvéru Systran Unix (body 65 až 83 napadnutého rozsudku), a v druhom rade sa zaoberal „okolnosťami uvádzanými Komisiou na podporu existencie zmluvného povolenia sprístupniť tretej osobe informácie, ktoré môžu podliehať ochrane z titulu autorského práva a know‑how“ (body 84 až 100 napadnutého rozsudku).

55.      Tento konkrétny postup Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku je podľa môjho názoru potrebné preskúmať Súdnym dvorom, a to z dvoch dôvodov.

56.      Predovšetkým treba konštatovať, že Všeobecný súd jednoducho nevykonal predbežnú analýzu situácie existujúcej medzi účastníkmi konania na účely stanovenia vlastnej právomoci rozhodnúť o spore. Tým, že svojím spôsobom spojil námietku o nedostatku právomoci s meritom veci alebo skôr spojil meritum veci, ktoré prejednal v tomto štádiu, s námietkou,(19) sa v prvom rade snažil uistiť o oprávnenosti návrhu žalobkýň s ohľadom na zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov.

57.      Až v druhom rade a tým, že v užšom zmysle slova odpovedal na námietku o nedostatku právomoci, sa pokúšal dokázať, že neexistuje nijaké výslovné, jasné a presné zmluvné ustanovenie, ktoré by povoľovalo konanie Komisie, aby z toho nakoniec v bode 103 napadnutého rozsudku vyvodil záver, že „dotknutý spor má mimozmluvnú povahu“.

58.      Nesporne, a to je potrebné zdôrazniť, ťažkosti, s ktorými bol Všeobecný súd konfrontovaný, boli veľké a navyše znásobené samotnou argumentáciou Komisie, ktorá v rámci svojej námietky o nedostatku právomoci uvádzala presné zmluvné ustanovenia smerujúce jednak k spochybneniu práva žalobkýň a jednak k domáhaniu sa svojich práv.

59.      Na jednej strane sa Všeobecný súd snažil preukázať, že požiadavky žalobkýň boli samy osebe dôvodné. Svoje dokazovanie príznačne ukončil tým, že uviedol, že žalobkyne „z právneho a faktického hľadiska dostatočne preukázali skutočnosti potrebné na to, aby Všeobecný súd mohol vykonať právomoc v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti, ktorú mu zveruje Zmluva“ (bod 101 napadnutého rozsudku).

60.      Komisia logicky nemala zámer svojou námietkou o nedostatku právomoci, z čoho vyplýva prvá výhrada proti postupu Všeobecného súdu, v tomto štádiu poprieť akýkoľvek náznak dôvodnosti nárokov žalobkýň, ale skôr dosiahnuť, aby bol v rámci posúdenia jej námietky plne zohľadnený veľmi výrazný zmluvný kontext, do ktorého tieto nároky patrili, hoci sa jej argumentácia sústredila na určité konkrétne ustanovenia. Takto treba vnímať naliehavosť, s akou sa dovolávala už citovaného rozsudku Guigard/Komisia.

61.      Na druhej strane, a z toho vyplýva druhá výhrada proti postupu Všeobecného súdu, tento súd vykonal, pokiaľ ide o námietku v pravom zmysle slova vznesenú Komisiou a ako už bolo zdôraznené vyššie, cielené preskúmanie obsahu sporu, čiže obmedzené na ustanovenia uvádzané Komisiou, s cieľom jednak uistiť sa, že tieto zmluvné ustanovenia nemohli odobriť konanie vytýkané Komisii, a jednak vylúčiť námietku o nedostatku právomoci súdu Únie. Preskúmanie, ktoré mal Všeobecný súd vykonať v rámci preskúmania námietky Komisie o nedostatku právomoci, sa však ešte nemohlo týkať dôvodnosti zmluvných práv uplatňovaných Komisiou.

62.      Takto postupujúc, Všeobecný súd vôbec nevykonal celkové preskúmanie zmluvného kontextu sporu, ktoré obhajujem vyššie, ktoré mal vykonať na určenie toho, či mohol odôvodnene a s dostatočnou istotou vyvodiť záver, že spor bezprostredne patrí do jeho právomoci.

63.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že Všeobecný súd sa dvakrát dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri preskúmaní zmluvných vzťahov medzi Komisiou a jednotlivými spoločnosťami skupiny Systran, ktoré v priebehu času vyvinuli alebo prispeli k vývoju rôznych verzií softvéru Systran, a nesprávne sa označil za oprávneného rozhodovať o žalobe o náhradu ujmy, ktorú údajne Komisia svojím konaním spôsobila skupine Systran.

64.      V dôsledku toho, a bez potreby skúmať v tomto štádiu ostatné výhrady vznesené Komisiou v rámci jej prvého odvolacieho dôvodu, treba tento dôvod prijať, a teda napadnuté rozhodnutie zrušiť.

E –    Stav konania dovoľuje, aby Súdny dvor sám rozhodol o námietke o nedostatku právomoci

65.      Zostáva preskúmať, aké následky má mať navrhnuté zrušenie napadnutého rozsudku, a presnejšie vymedziť, či je Súdny dvor povinný prejednať vec a vydať konečné rozhodnutie o námietke o nedostatku právomoci vznesenej Komisiou v prvostupňovom konaní, alebo či je naopak povinný vrátiť vec Všeobecnému súdu, aby o námietke o nedostatku právomoci rozhodol s konečnou platnosťou.

66.      Z článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor môže v danej veci vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

67.      Domnievam sa, že Súdny dvor v prejednávanej veci disponuje informáciami potrebnými na to, aby mohol vydať konečné rozhodnutie o námietke o nedostatku právomocí, ktorú vzniesla Komisia v konaní pred Všeobecným súdom.(20)

68.      Ako vyplýva z vyššie uvedených úvah, spor medzi Komisiou na jednej strane a spoločnosťami Systran a Systran Luxembourg na strane druhej treba vnímať v kontexte rozporu, ktorý sa týka najmä rozsahu ich práv k softvéru EC‑Systran Unix. Keďže tento softvér je výsledkom dlhodobej spolupráce strán, ktorá sa právne zhmotnila v postupných zmluvách o spoločnom vývoji, údržbe a migrácii, obsahujúcich najmä ustanovenia o licencii práv duševného vlastníctva, spor vznikol práve vo veľmi výraznom zmluvnom kontexte.

69.      Okrem toho treba zdôrazniť, že v jednotlivých uzatvorených zmluvách, ktoré zďaleka neobsahujú arbitrážnu doložku v prospech súdu Únie, sú prítomné ustanovenia podriaďujúce každý spor medzi stranami právomoci súdov určitého členského štátu (zmluvy o migrácii) alebo rozhodcovským súdom (zmluvy o spolupráci) a označujú právo rozhodné pre tieto zmluvy.(21)

70.      Existencia tohto zmluvného kontextu, ktorého obsah sa už vo veľkej miere objavuje vo vyššie uvedených úvahách, umožňuje bez toho, aby ho bolo nevyhnutné rozsiahlejšie a podrobnejšie preskúmať, vyvodiť dostatočne určitý záver, že z hľadiska predmetu návrhu o náhradu škody a vzhľadom na zmluvné práva a povinnosti strán nemožno riadne rozhodnúť o spore bez podrobného preskúmania jednotlivých zmlúv(22) z hľadiska práva, ktoré je pre ne rozhodné.(23)

71.      V dôsledku toho navrhujem Súdnemu dvoru, aby vydal konečné rozhodnutie o námietke o nedostatku právomoci vznesenej Komisiou a rozhodol, že Všeobecný súd mal odmietnuť svoju právomoc rozhodovať na základe článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého a tretieho odseku ZFEÚ o takom spore, aký mu bol predložený, a mal vyzvať účastníkov konania, aby sa obrátili na príslušné vnútroštátne súdy určené v ich dohode, aby na základe práva rozhodného pre zmluvy a v relevantnej miere rozhodli o rozsahu ich práv a povinností a vyslovili sa k existencii prípadného porušenia zmluvných povinností a prípadnej zmluvnej zodpovednosti Únie.

72.      Z tohto hľadiska možno všeobecne zdôrazniť, že posúdenie práv a povinností účastníkov konania zahŕňa najmä podrobné a konkrétne preskúmanie povahy, predmetu a účelu jednotlivých dotknutých zmlúv a hlavných dohodnutých zmluvných ustanovení z hľadiska práva uplatniteľného na tieto zmluvy, ako aj zvyklostí v danej oblasti,(24) pričom sa zohľadnia všetky relevantné okolnosti a najmä zásada dobrej viery pri plnení zmlúv, ako aj ďalšie povinnosti zmluvných strán, akými sú povinnosť poctivosti, vyváženosti a spolupráce.(25)

73.      Na tomto mieste treba tiež dodať, že nad rámec toho, čo by mohlo vyplynúť z výsledku sporu predloženého príslušným vnútroštátnym súdom, nie je tým nijako dotknutá právomoc súdu Únie na prípadné nariadenie náhrady škody, ktorá môže nakoniec vyplynúť nie z porušenia zmluvných povinností, ale z akéhokoľvek konania predstavujúceho protiprávny úkon na základe všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov.

VI – O ostatných odvolacích dôvodoch

74.      Ako som už uviedol vyššie, nasledujúcu analýzu predkladám iba subsidiárne pre prípad, že Súdny dvor by nesúhlasil so záverom, ku ktorému som dospel na základe preskúmania prvého odvolacieho dôvodu predloženého Komisiou. Najskôr preskúmam druhý odvolací dôvod predložený Komisiou, založený na porušení pravidiel vykonávania dôkazov a práva na obranu (časť A), potom jej tretí odvolací dôvod, v rámci ktorého spochybňuje existenciu autorských práv, ktorých sa domáhajú žalobkyne (časť B). Ďalej preskúmam (časť C) rôzne odvolacie dôvody a výhrady spochybňujúce posúdenie Všeobecného súdu, ktoré sa týkajú jednotlivých podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, čiže protiprávnosť vytýkaného konania (časť 1), existenciu údajnej ujmy (časť 2), existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a ujmou (časť 3) a napokon vyčíslenie tejto ujmy (časť 4).

A –    O porušení pravidiel vykonávania dôkazov a práva Komisie na obranu (druhý odvolací dôvod)

75.      Druhým odvolacím dôvodom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil pravidlá, ktorými sa spravuje vykonávanie dôkazov, a jej práva na obranu tým, že vyhlásil, že predloženie správy Golvers, ako aj osvedčenia Gosselies bolo oneskorené a v dôsledku toho neprípustné na základe článku 48 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (body 252 a 253 napadnutého rozsudku).

76.      V súlade s článkom 44 ods. 1 písm. e) a s článkom 46 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sú žalobca a žalovaný povinní v žalobe a vo vyjadrení k žalobe označiť dôkazy, ktorými preukazujú svoje tvrdenia.

77.      Tieto ustanovenia, ktoré zodpovedajú článku 120 písm. e) a článku 124 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, tak vymedzujú štádium konania, v ktorom musia byť obvykle predložené počiatočné návrhy na vykonanie dôkazov.(26) Tieto ustanovenia, vytvorené v záujme riadneho výkonu spravodlivosti a pri plnom dodržaní zásad kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, vyjadrujú požiadavky vyplývajúce zo spravodlivého procesu a konkrétne z ochrany práva na obranu.(27)

78.      V súlade s článkom 48 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý zodpovedá článku 128 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, je však ešte možné, aby účastníci konania v replike a v duplike navrhli vykonanie ďalších dôkazov na podporu svojich tvrdení, musia však odôvodniť svoje omeškanie s takýmto návrhom.

79.      Súdny dvor rozhodol, že článok 48 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ako výnimka z pravidiel upravujúcich predloženie návrhu na vykonanie dôkazov, ukladá účastníkom konania povinnosť odôvodniť omeškanie s predložením návrhu na vykonanie dôkazov,(28) ide teda o povinnosť, ktorá zahŕňa priznanie súdu právomoci preskúmať dôvodnosť odôvodnenia omeškania s predložením návrhov na vykonanie dôkazov a prípadne obsah týchto návrhov, ako aj právomoc zamietnuť také návrhy, ak nebudú z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.(29)

80.      Pokiaľ ide o prejednávaný prípad, treba predovšetkým zdôrazniť, ako to konštatoval Všeobecný súd, že správa Golvers a osvedčenie Gosselies boli predložené v príliš neskorom štádiu,(30) veľmi neskoro po ukončení písomnej časti konania.

81.      Z bodu 251 napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že Komisia predložila správu Golvers a osvedčenie Gosselies v odpovedi na tretí súbor otázok položených účastníkom konania Všeobecným súdom o okolnostiach, ktoré treba zohľadniť na účely vyčíslenia ujmy. Žaloba pritom bola podaná 25. januára 2007 a Všeobecný súd položil prvý súbor otázok 1. decembra 2008, potom druhý súbor otázok pri začatí ústnej časti konania. Pojednávanie sa konalo 27. októbra 2009, Všeobecný súd následne uznesením z 26. marca 2010 nariadil opätovné otvorenie ústnej časti konania s cieľom vyzvať účastníkov konania, aby odpovedali na tretí súbor otázok, o ktoré ide.

82.      Všeobecný súd okrem toho výslovne konštatoval, že toto omeškanie nebolo nijako odôvodnené. Kvôli úplnosti však tieto dokumenty dôsledne preskúmal,(31) a to v takom rámci, v akom boli predložené, t. j. ako odpovede na otázku o vyčíslení ujmy.

83.      Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že neprihliadol na už citovaný rozsudok Baustahlgewebe/Komisia.

84.      Druhý odvolací dôvod vznesený Komisiou, založený na porušení pravidiel vykonávania dôkazov a práva na obranu, je teda nedôvodný, a preto musí byť zamietnutý.

B –    O vlastníctve autorských práv k softvéru Systran (tretí odvolací dôvod)

85.      Tretím odvolacím dôvodom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení všeobecných zásad autorského práva, ktoré sa vyvodzujú zo smernice 91/250/EHS, najmä tým, že v rámci posúdenia svojej vlastnej právomoci rozhodovať spor v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti (body 70 až 76 napadnutého rozsudku) rozhodol, že žalobkyne sú nositeľkami autorských práv, ktorých sa domáhajú.

86.      Predovšetkým zdôrazňuje, že článok 2 ods. 1 smernice 91/250/EHS stanovuje, že autorom počítačového programu je fyzická osoba alebo skupina fyzických osôb, ktorá program vytvorila. Pripomína, že z tohto pravidla existujú výnimky, pokiaľ ide o kolektívne diela alebo o vytvorenie počítačových programov zamestnancom pri plnení jeho povinností, ale domnieva sa, že tieto výnimky žalobkyne neuviedli ani sa ich na Všeobecnom súde nedomáhali.

87.      Ďalej napáda to, že Všeobecný súd uplatnil pravidlo, podľa ktorého existuje domnienka autorstva stanovená predovšetkým v článku 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48(32), podľa ktorej osoba, ktorá sa domáha rozhodnutia, že jej práva boli porušené, nemusí preukazovať svoje práva, ak preukáže, že jej meno je uvedené na diele. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že sporný softvér má názov EC‑Systran Unix, čo preukazuje, že je jeho spoluautorkou spolu so spoločnosťou Systran, že práva k tomuto softvéru vlastnia spoločne a že akýkoľvek spor o rozsahu týchto práv by sa mal rozhodovať na základe zmluvy. Dodáva, že táto domnienka je iba juris tantum a že preukázala, že je nositeľkou užívateľských práv k softvéru EC‑Systran Unix.

88.      V prejednávanom prípade Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisii sa nepodarilo preukázať, že žalobkyne nie sú nositeľkami autorských práv, ktorých sa domáhajú, k verzii Systran Unix softvéru Systran, pričom si osvojil argumentáciu žalobkýň, podľa ktorej zo všeobecných zásad, ktoré sa odvodzujú z Bernského dohovoru a zo smerníc 91/250/EHS a 2004/48/ES, vyplýva, že ak sa nepreukáže opak, autorstvo patrí osobe alebo osobám, pod ktorých menom sa počítačový program sprístupňuje (bod 69 napadnutého rozsudku).

89.      Treba konštatovať, že Všeobecný súd tým konkretizoval právnu domnienku stanovenú v článku 15 Bernského dohovoru a prevzatú článkom 5 smernice 2004/48/ES, podľa ktorej na účely uplatňovania opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy ustanovených v tejto smernici, ak sa nepreukáže opak, stačí na považovanie osoby za autora literárneho alebo umeleckého diela a v dôsledku toho, aby bola táto osoba oprávnená začať konanie proti porušovateľom práv, aby jeho meno bolo obvyklým spôsobom uvedené na diele.

90.      Komisia teda na základe nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku tvrdí, že uplatnením domnienky vlastníctva k softvéru EC‑Systran Unix sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, takže toto tvrdenie musí byť zamietnuté ako zjavne nedôvodné.

91.      Všeobecný súd okrem toho v bode 209 napadnutého rozsudku konštatoval, že podľa údajov predložených žalobkyňami, v tomto prípade právneho stanoviska, upravuje autorstvo právnickej osoby judikatúra vo Francúzsku a v Belgicku, pričom spresnil, že Komisii sa toto stanovisko nepodarilo vyvrátiť.

92.      Je nesporné, že toto zistenie prichádza v rámci preskúmania merita veci, a nie v rámci preskúmania prípustnosti žaloby a úvah osobitne venovaných domnienke vlastníctva práv k softvéru Systran. Všeobecný súd ho však zohľadnil v rámci analýzy práv žalobkýň k verzii Systran Unix softvéru Systran a Komisia ho vo svojom odvolaní nespochybnila. Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že formálne neuviedol spomenuté ustanovenia smernice 91/250/EHS.

93.      Tretí odvolací dôvod predložený Komisiou musí byť v dôsledku toho zamietnutý ako nedôvodný.

C –    O posúdení mimozmluvnej zodpovednosti Únie Všeobecným súdom (štvrtý až ôsmy odvolací dôvod)

94.      V rámci týchto ostatných odvolacích dôvodov Komisia spochybňuje posúdenie troch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie Všeobecným súdom, ktorými sú protiprávna alebo nedovolená povaha jej konania (štvrtý, piaty a šiesty odvolací dôvod), existencia akejkoľvek ujmy, ako aj existencia príčinnej súvislosti medzi uvádzanou protiprávnosťou a tvrdenou ujmou (siedmy odvolací dôvod). Napokon Komisia napáda vyčíslenie uvádzaných újm (ôsmy odvolací dôvod). Tieto jednotlivé odvolacie dôvody budú teda preskúmané v tomto poradí, pričom práve v rámci svojho ôsmeho odvolacieho dôvodu Komisia formálne predkladá tvrdenie o neexistencii akejkoľvek ujmy.

1.      O protiprávnosti konania (štvrtý, piaty a šiesty odvolací dôvod)

a)      Zhrnutie odôvodnení napadnutého rozsudku

95.      Pokiaľ ide o meritum veci, Všeobecný súd v bodoch 200 až 261 napadnutého rozsudku uzavrel svoju analýzu o údajne protiprávnom konaní Komisie uvedením, že „Komisia sa tým, že si prisvojila právo dať vykonať práce, ktoré nevyhnutne viedli k zmene prvkov týkajúcich sa verzie Systran Unix softvéru Systran, ktoré sú obsiahnuté aj vo verzii EC‑Systran Unix, bez získania predchádzajúceho súhlasu skupiny Systran, dopustila protiprávneho konania z hľadiska všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov, ktoré sa v tejto oblasti uplatňujú“, teda pochybenia, ktoré predstavuje „dostatočne závažné porušenie autorských práv a know‑how skupiny Systran k verzii Systran Unix softvéru Systran“ (bod 261 napadnutého rozsudku).

96.      K tomuto záveru Všeobecný súd dospel na základe preskúmania vykonaného v troch etapách. Najskôr preskúmal, či sa žalobkyne mohli na základe všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov domáhať práva zabrániť, aby Komisia bez ich súhlasu zverila práce týkajúce sa niektorých aspektov verzie EC‑Systran Unix tretej osobe (body 204 až 215 napadnutého rozsudku). Ďalej overil tvrdenie Komisie, podľa ktorého ju jednotlivé zmluvy uzatvárané od roku 1975 oprávňovali zveriť práce definované v spornej zákazke tretej osobe (body 216 až 227 napadnutého rozsudku). Napokon preskúmal obsah prác uvedených v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania, aby určil, či mohli spôsobiť zmenu alebo sprístupnenie prvkov alebo informácií, ktoré boli chránené autorským právom a ako know‑how žalobkýň (body 228 až 260 napadnutého rozsudku).

b)      Zhrnutie tvrdení Komisie

97.      Po prvé Komisia v rámci svojho štvrtého odvolacieho dôvodu tvrdí, že jej konanie nemôže byť kvalifikované ako protiprávne alebo nedovolené. Tento odvolací dôvod sa člení na dve časti, jedna je venovaná autorskému právu a druhá know‑how.

98.      Na jednej strane zmena komponentov softvéru EC‑Systran Unix ňou samotnou alebo treťou osobou nemôže byť kvalifikovaná ako porušovanie práv (prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu). Konkrétne a v prvom rade (prvá výhrada) Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti a dôkazy tým, že z podstatnej podobnosti softvérov Systran Unix a EC‑Systran Unix vyvodil záver, podľa ktorého sa žalobkyne môžu domáhať svojich práv k softvéru Systran Unix s cieľom zabrániť sprístupnenie verzie EC‑Systran Unix tretím osobám bez ich súhlasu (body 143, 147 a 212 napadnutého rozsudku).(33) V druhom rade (druhá výhrada) Všeobecný súd vykonal tiež zjavne nesprávne posúdenie a skreslil skutkové okolnosti tým, že vyvodil záver o existencii porušovania práv, pretože zmenené bolo jadro verzie EC‑Systran Unix softvéru, ku ktorej má Komisia nepochybné práva na základe zmlúv o migrácii, a nie jadro verzie Systran Unix, ku ktorému majú práva len žalobkyne.

99.      Na druhej strane Všeobecný súd vykonal nesprávne právne posúdenie tým, že rozhodol, že pridelením dvoch častí spornej zákazky spoločnosti Gosselies a následným poskytnutím informácií týkajúcich sa verzie Systran Unix Komisia nedovolene sprístupnila know‑how skupiny Systran (druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu).

100. Po druhé Komisia v rámci svojho piateho odvolacieho dôvodu tvrdí, že takéto konanie v každom prípade nepredstavuje „dostatočne závažné“ porušenie autorských práv a know‑how skupiny Systran v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia(34), pretože nemá neospravedlniteľnú povahu a porušené pravidlo nepredstavuje vyžadované požiadavky.(35) Dodáva, že v tomto posúdení treba zohľadniť kontext, v ktorom sa údajné pochybenia vykonali, t. j. fungovanie jej generálneho riaditeľstva povereného prekladom všetkých úradných dokumentov inštitúcie, čo spadá pod prevažujúci verejný záujem.(36)

101. Napokon a po tretie Komisia v rámci svojho šiesteho odvolacieho dôvodu predložila dve výhrady založené na výnimkách z výlučného práva autora stanovených smernicou 91/250. Všeobecný súd sa po prvé dopustil nesprávneho výkladu výnimky stanovenej v článku 5 ods. 1 smernice 91/250 tým, že v bode 226 napadnutého rozsudku rozhodol, že sa jej nepodarilo preukázať, z akých dôvodov sa môže dovolávať tejto zákonnej výnimky z úkonov podliehajúcich obmedzeniam, aby zverila tretej osobe práce, ktoré sa mali vykonať v rámci spornej zákazky. Na jednej strane táto smernica nevylučuje možnosť realizovať práce uvedené v jej článku 5 ods. 1 tretími osobami. Na druhej strane zákonná výnimka sa vzťahuje na prispôsobenie určitého programu aktualizovanému operačnému systému, čo bolo predmetom verejného obstarávania zo 4. októbra 2003. Okrem toho Komisia v rámci svojich odpovedí na druhý súbor otázok Všeobecného súdu uplatnila aj výnimku rozkladu (dekompilácie) stanovenú v článku 6 smernice 91/250/EHS, k tomuto bodu sa však Všeobecný súd nevyjadril, čím porušil článok 36 Štatútu Súdneho dvora.

c)      Posúdenie

102. Komisia sa nepridŕžala mdlej analýzy Všeobecného súdu a spochybňuje akékoľvek porušenie autorského práva [časť i)] – a v tejto súvislosti zároveň aj nesprávny výklad smernice 91/250/EHS [časť ii)] –, ako aj akékoľvek sprístupnenie know‑how skupiny Systran [časť iii)], pričom tvrdí, že aj keby sa protiprávne konanie preukázalo, v každom prípade by nebolo „dostatočne závažné“ [časť iv)], postupne preskúmam tieto štyri časti, pričom spresňujem, že treba zohľadniť dôvody prijaté Všeobecným súdom v rámci jeho posúdenia námietok neprípustnosti, pretože na jednej strane Všeobecný súd sám odkazuje na túto analýzu v meritórnych odôvodneniach svojho rozsudku(37) a na druhej strane Komisia formálne vzniesla výhradu týkajúcu sa tohto posúdenia Všeobecného súdu vo svojom štvrtom odvolacom dôvode.

i)      O porušovaní autorského práva (prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu)

–       O druhej výhrade prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu

103. Druhá výhrada formulovaná Komisiou v rámci prvej časti jej štvrtého odvolacieho dôvodu musí byť predovšetkým zamietnutá ako zjavne nedôvodná.

104. Všeobecný súd totiž rozhodol s odkazom na svoju analýzu o svojej vlastnej právomoci v bodoch 68 až 73 napadnutého rozsudku, že „skupina Systran má právo domáhať sa autorských práv k verzii Systran Unix softvéru Systran, ktorú vyvíjala a uvádzala na trh pod svojím menom[,] bez toho, aby musela predložiť ďalšie dôkazy“ (bod 205 napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti spresnil, že „diskusia sa... netýka verzie EC‑Systran Unix, ale práv, ktorých sa môžu žalobkyne dovolávať v prípade prác týkajúcich sa verzie EC‑Systran Unix v dôsledku práv k pôvodnej a skoršej verzii Systran Unix“ (bod 211 napadnutého rozsudku).

105. Všeobecný súd veľmi jasne uviedol, že práve zmena verzie EC‑Systran porušila práva žalobkýň, ktoré majú k verzii Systran Unix (bod 211 napadnutého rozsudku).

106. Takéto zistenie Všeobecného súdu s ohľadom na meritum veci je okrem iného úplne v súlade s analýzou vykonanou v rámci preskúmania prípustnosti v bodoch 137 až 147 napadnutého rozsudku, na základe ktorej uvedený súd rozhodol, že žalobkyne dostatočne dôveryhodne preukázali, že existuje podstatná podobnosť medzi verziou Systran Unix a verziou EC‑Systran Unix, a teda sa mohli dovolávať práv, ktoré majú k verzii Systran Unix, aby bránili sprístupneniu odvodenej verzie EC‑Systran Unix tretej osobe bez ich súhlasu.

107. Komisia preto nemôže Všeobecnému súdu vytýkať, že vykonal zjavne nesprávne posúdenie alebo skreslil skutkové okolnosti tým, že odmietol konštatovať, že zmenená bola práve verzia EC‑Systran Unix.

–       O prvej výhrade prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu

108. Prvá výhrada formulovaná Komisiou v rámci prvej časti jej štvrtého odvolacieho dôvodu nastoľuje problematiku prípustnosti. Znovu poukazujem na to, že Komisia sa domnieva, že právne závery, ktoré Všeobecný súd vyvodil z podstatnej podobnosti verzií Systran Unix a EC‑Systran Unix softvéru Systran, predstavujú skreslenie skutkových okolností a dôkazov, pričom uvádza tri tvrdenia.

109. Po prvé Komisia tvrdí, že keďže nemala k dispozícii verziu Systran Unix, nedokázala namietať proti údajnej podstatnej podobnosti medzi verziou EC‑Systran Unix a verziou Systran Unix. Po druhé zdôrazňuje, že aj keby sa táto podobnosť preukázala, táto podobnosť vyplýva zo spoločného pôvodu systémov Systran Unix a EC‑Systran Unix, v tomto prípade EC‑Systran Mainframe, a zo skutočnosti, že si od spoločnosti Systran objednala migráciu verzie EC‑Systran Mainframe do prostredia Unix, pričom v tejto súvislosti sa odvoláva na správu Golvers. Napokon a po tretie tvrdí, že existencia pochybenia alebo porušovania práv je vylúčená jednak z dôvodu práv, o ktorých sa domnieva, že jej prináležia na základe jednotlivých zmlúv postupne uzatváraných od roku 1975, pričom tieto tvrdenia uviedla už v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu, ktorým poukazuje na nedostatok právomoci Všeobecného súdu, a jednak z dôvodu výnimiek z výlučných práv autora, ktorých sa dovoláva vo svojom šiestom odvolacom dôvode.

110. Prvé dve tvrdenia Komisie sú neprípustné, lebo poukazujú na skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov bez toho, aby bolo predložené akékoľvek spresnenie týkajúce sa vecnej nesprávnosti zistení a skreslení dôkazov, ktorými má byť postihnutý napadnutý rozsudok.

111. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, na základe ktorých je odvolanie obmedzené na právne otázky, vyplýva, že len Všeobecný súd má právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, keby vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Pokiaľ Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 256 ZFEÚ právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne závery, ktoré z neho Všeobecný súd vyvodil.(38)

112. Súdny dvor nemá teda právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž tieto dôkazy boli riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov, prislúcha len Všeobecnému súdu, aby posúdil hodnotu, ktorú treba priznať predloženým dôkazom.(39) Toto posúdenie teda nepredstavuje, s výnimkou skreslenia týchto dôkazov, právnu otázku predloženú na preskúmanie Súdnym dvorom.(40)

113. V každom prípade správa Golvers, ako je uvedené vyššie v rámci preskúmania druhého odvolacieho dôvodu, bola správne vyhlásená Všeobecným súdom za neprípustnú, a teda Súdny dvor ju nemôže zohľadniť, aj keby umožnila odhaliť skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov. Okrem toho Komisia už v rámci konania pred Všeobecným súdom poukázala na skutočnosť, že nikdy nedisponovala zdrojovými kódmi verzie Systran Unix (bod 197 napadnutého rozsudku), a Všeobecný súd sa k tomu vyjadril v bode 254 napadnutého rozsudku v rámci subsidiárneho preskúmania správy Golvers, pričom Komisia práve toto posúdenie nespochybňuje.

114. V súlade s opakujúcou sa judikatúrou v odvolaní na základe ustanovení článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 Štatútu Súdneho dvora a článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora musí byť presne uvedené, ktoré časti rozsudku Všeobecného súdu, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú. Takúto požiadavku nespĺňa odvolanie, ktoré len opakuje alebo doslovne preberá dôvody a tvrdenia, ktoré už boli uvedené pred Všeobecným súdom, vrátane tých, ktoré boli založené na skutočnostiach výslovne zamietnutých uvedeným súdom. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti sleduje iba opätovné posúdenie žaloby podanej na Všeobecný súd, čo v súlade s článkom 49 Štatútu Súdneho dvora nepatrí do právomocí tohto súdu.(41)

115. Tretie tvrdenie si vyžaduje zvlášť pozorné preskúmanie. Komisia totiž formálne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia tým, že dospel k záveru, že ani uvádzané zmluvy, ani výnimky z výlučných práv autora nebránia tomu, aby bolo konanie Komisie kvalifikované ako protiprávne alebo nedovolené.

116. Keďže dopad výnimiek z výlučných práv autora je ťažiskom šiesteho odvolacieho dôvodu Komisie, bude preskúmaný nižšie.

117. Tvrdenie založené na zmluvách môže byť vnímané tak, že v podstate spochybňuje právnu kvalifikáciu skutočností, ktoré Všeobecný súd považoval za zakladajúce pochybenie alebo protiprávnosť, čo je teda právna otázka, ktorá môže byť predmetom odvolania. Toto tvrdenie totiž môže byť v súlade s argumentáciou predloženou v rámci prvého odvolacieho dôvodu v bode 29 týchto návrhov vykladané tak, že poukazuje nie na skreslenie jasných a presných zmluvných ustanovení, ale na celkové skreslenie predložených zmlúv. Nešlo by teda o posúdenie skreslenia určitej skutkovej okolnosti, ale o posúdenie skreslenia aktu alebo skupiny aktov, v tomto prípade zmlúv, a nesprávnu právnu kvalifikáciu, ktorá by z toho nevyhnutne vyplývala.

118. Keďže však Komisia iba poukazuje na skreslenie skutkových okolností a dôkazov a odkazuje na jednotlivé uvádzané zmluvy, pričom v tejto súvislosti neposkytuje ani najmenšie spresnenie alebo vysvetlenie, a keďže sa výslovne nedovoláva skreslenia týchto zmlúv ani prezumpcie správnosti aktov, domnievam sa, že táto výhrada musí byť tiež zamietnutá. V tejto súvislosti treba predovšetkým zdôrazniť, že Komisia sa nedomnievala, že v rámci odvolania musí formálne spochybniť záver, ku ktorému Všeobecný súd dospel v bode 221 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o „filozofiu“ zmlúv o dielo, na ktorú sa odvolávala v konaní na prvom stupni.

119. Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu Komisie preto musí byť zamietnutá ako neprípustná v celom rozsahu.

120. Keďže preskúmanie dopadu výnimiek z výlučných práv autora stanovených v článku 5 smernice 91/250/EHS, ktoré sú predmetom šiesteho odvolacieho dôvodu, sa logicky ponúka v nadväznosti na vyššie uvedené úvahy, druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka sprístupnenia know‑how, bude preto preskúmaná až následne.

ii)    O dôsledkoch, aké majú výnimky z výlučných práv autora stanovených v smernici 91/250/EHS (šiesty odvolací dôvod)

121. V rámci šiesteho odvolacieho dôvodu Komisia vzniesla dve výhrady, z ktorých prvá sa týka článku 5 ods. 1 smernice 91/250/EHS a druhá článku 6 tejto smernice.

–       O prvej výhrade

122. Komisia svojou prvou výhradou vznesenou v rámci šiesteho odvolacieho dôvodu v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho výkladu článku 5 ods. 1 smernice 91/250/EHS tým, že rozhodol, že zákonná výnimka z úkonov spadajúcich do výlučného práva autora počítačového programu, ktorú stanovuje, sa má uplatňovať iba na práce vykonané legitímnym nadobúdateľom programu, a nie na práce zadané tretej osobe týmto nadobúdateľom (bod 225 napadnutého rozsudku).

123. Článok 5 ods. 1 smernice 91/250/EHS stanovuje, že v prípade neexistencie osobitných zmluvných ustanovení úkony uvedené v článku 4 písm. a) a b) tejto smernice, a to najmä „preklad, spracovanie, úprav[a] a každ[á] in[á] zmen[a] počítačového programu a rozmnožovanie takto vzniknutých programov“ nevyžadujú súhlas nositeľa práv, ak ide o úkony potrebné na použitie počítačového programu oprávneným nadobúdateľom v súlade so zamýšľaným účelom vrátane opravy chýb.

124. Súdny dvor, ktorý ešte nemal príležitosť preskúmať otázku, či sa výnimka z výlučného práva autora, ako uviedol Všeobecný súd, môže uplatniť na práce týkajúce sa úpravy diela zadané oprávneným nadobúdateľom programu tretej osobe, je teda vyzvaný, aby o tejto otázke rozhodol.(42)

125. V tejto súvislosti z dvadsiateho a dvadsiateho druhého odôvodnenia smernice 91/250/EHS vyplýva, že jedným z cieľov tejto výnimky je umožniť interoperabilitu, čiže stykovú prevádzkovú schopnosť nezávisle vytvoreného programu s inými programami alebo prepojenie všetkých prvkov počítačového systému vrátane tých, ktoré vytvorili rôzni výrobcovia, a to tak, aby mohli fungovať spoločne. Dvadsiate prvé odôvodnenie tej istej smernice spresňuje, že rozmnoženina a preklad stanovené v článku 4 písm. a) a b) môžu byť vykonávané osobou alebo v mene osoby, ktorá má právo používať rozmnoženinu programu.

126. Hoci ustanovenia článku 4 v spojení s ustanoveniami článku 5 smernice 91/250/EHS by sa mali vykladať doslovne, pretože stanovujú výnimku z výlučného práva nositeľa autorského práva k počítačovému programu robiť alebo povoľovať určité úkony s dielom, len ťažko možno pripustiť, že smernica v zásade vylučuje výkon prác spadajúcich do ich pôsobnosti prostredníctvom tretej osoby v mene nositeľa práva povolenia.

127. Prvá výhrada predložená Komisiou v rámci jej šiesteho odvolacieho dôvodu sa mi teda zdá dôvodná, takže napadnutý rozsudok musí byť zrušený už len z toho dôvodu, hoci ide iba o subsidiárny prvok v úvahe Všeobecného súdu.

128. V tejto súvislosti je dôležité dodať, že Komisia uvádzala relevantné ustanovenia belgického a luxemburského zákona (bod 224 napadnutého rozsudku), ale že Všeobecný súd zamietol jej tvrdenia na základe výkladu článku 5 ods. 1 smernice 91/250/EHS (bod 225 napadnutého rozsudku) po tom, ako rozhodol, že nedovolenú povahu konania Komisie musí posúdiť z hľadiska všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov (bod 103 napadnutého rozsudku).

129. Za týchto okolností, pokiaľ by Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok iba z tohto dôvodu, vec by mala byť vrátená Všeobecnému súdu, aby preskúmal ďalšie podmienky uplatnenia tejto výnimky a presnejšie, či sa táto výnimka vzťahuje, ako to tvrdí Komisia, na prispôsobenie programu novému operačnému systému a či práce opísané v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania a realizované spoločnosťou Gosselies boli v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 91/250/EHS nevyhnutné na používanie programu v súlade s jeho zamýšľaným účelom.

–       O druhej výhrade

130. Druhá výhrada formulovaná Komisiou, založená na absencii preskúmania výnimky rozkladu stanovenej v článku 6 smernice 91/250/EHS, musí byť zamietnutá ako zjavne neprípustná. Hoci je pravda, že napadnutý rozsudok neobsahuje žiadnu analýzu výnimky rozkladu uvádzanej Komisiou, nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok alebo že sa k niektorému bodu opomenul vysloviť, či dokonca rozhodol infra petita.

131. Ako totiž sama Komisia zdôrazňuje vo svojom odvolaní, na výnimku rozkladu poukázala až vo svojej odpovedi na druhý súbor otázok položených Všeobecným súdom. Či už vo vyjadrení k žalobe alebo v duplike predloženej v rámci konania pred Všeobecným súdom sa nezmieňuje táto výnimka, ba ani ustanovenie článku 6 ods. 2 písm. c) smernice 91/250/EHS, v ktorom je stanovená. Tvrdenie založené na výnimke rozkladu preto nemožno považovať za prostriedok obrany, ktorý by si vyžadoval výslovnú odpoveď Všeobecného súdu, ktoré by inak bolo možné napadnúť.

iii) O sprístupnení know‑how (druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu)

132. Druhou časťou štvrtého odvolacieho dôvodu Komisia tiež vytýka Všeobecnému súdu, že rozhodol, že zadaním zákazky vyplývajúcej z verejného obstarávania zo 4. októbra 2003 spoločnosti Gosselies protiprávne sprístupnila know‑how skupiny Systran, pričom napáda dôvody týkajúce sa prípustnosti v bodoch 78 až 82 napadnutého rozsudku a zároveň dôvody týkajúce sa merita veci daného rozsudku v jeho bode 200. Na jednej strane v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky uplatnenia článku 339 ZFEÚ, ako vyplýva z rozsudku zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia (145/83, Zb. s. 3539). Na druhej strane žalobkyne ani Všeobecný súd neoznačili žiadnu normu ani inú všeobecnú zásadu zaručujúcu ochranu know‑how, a preto mala byť žaloba v tomto bode vyhlásená za neprípustnú.

133. V tejto súvislosti treba predovšetkým konštatovať, že Všeobecný súd skutočne na základe návrhu žalobkýň rozhodol,(43) že Komisia protiprávne sprístupnila know‑how skupiny Systran.(44) Predovšetkým v bode 215 napadnutého rozsudku na základe preskúmania práv, ktorých sa domáhali žalobkyne, vyvodil záver, že skupina Systran je oprávnená dovolávať sa ochrany know‑how k technickým a utajeným informáciám týkajúcim sa verzie Systran Unix softvéru Systran,(45) a v tejto súvislosti odkázal na analýzu vykonanú v bodoch 78 až 81 napadnutého rozsudku súvisiacu s prípustnosťou žaloby o náhradu škody.

134. V prejednávanej veci Všeobecný súd rozhodol, že technická informácia, na ktorú sa vzťahuje obchodné tajomstvo podniku a ktorá bola Komisii poskytnutá na presne vymedzené účely, nemôže byť sprístupnená tretej osobe na iné účely bez povolenia dotknutého podniku (bod 81 napadnutého rozsudku).

135. K tomuto záveru dospel tak, že najskôr pripomenul judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej jednak povinnosť mlčanlivosti, ktorou je viazaná Komisia a jej zamestnanci na základe článku 339 ZFEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva, a jednak toto isté ustanovenie je výrazom všeobecnej zásady, na základe ktorej majú podniky právo na ochranu svojho obchodného tajomstva. Tiež pripomenul ustanovenia článku 41 Charty základných práv Európskej únie, ktoré zaručujú rešpektovanie oprávnených záujmov zachovávania dôvernosti, ako aj profesijného a obchodného tajomstva. Ďalej sa snažil zadefinovať obchodné tajomstvo a podmienky uplatnenia článku 287 ES.

136. Druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu predloženého Komisiou preto musí byť zamietnutá ako zjavne nedôvodná.

iv)    O dostatočne závažnom porušení (piaty odvolací dôvod)

137. Komisia v podstate tvrdí, že z hľadiska kritérií stanovených judikatúrou Súdneho dvora(46) Všeobecný súd vykonal zjavne nesprávne posúdenie tým, že dospel k záveru, že údajné pochybenia spočívajúce v porušovaní práv a sprístupnenia know‑how predstavujú v zmysle judikatúry dostatočne závažné porušenie. Podmienky existencie dostatočne závažného porušenia a najmä požiadavky kladené na neospravedlniteľnú povahu dotknutého konania a na jasnosť porušeného pravidla zjavne neboli naplnené a Všeobecný súd údajne nezohľadnil prevažujúci verejný záujem.

138. Všeobecný súd najskôr pripomenul, citujúc judikatúru Súdneho dvora,(47) že protiprávne konanie vytýkané inštitúcii musí spočívať v dostatočne závažnom porušení právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom, a že pokiaľ táto inštitúcia disponuje len veľmi obmedzenou, prípadne nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy, jednoduché porušenie práva Spoločenstva môže stačiť na preukázanie existencie dostatočne závažného porušenia.(48)

139. Po preskúmaní práv uvedených žalobkyňami a protiprávnosti konania Komisie(49) Všeobecný súd rozhodol, že „Komisia sa tým, že si prisvojila právo dať vykonať práce, ktoré nevyhnutne viedli k zmene prvkov týkajúcich sa verzie Systran Unix softvéru Systran, ktoré sú obsiahnuté aj vo verzii EC‑Systran Unix, bez získania predchádzajúceho súhlasu skupiny Systran, dopustila protiprávneho konania z hľadiska všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov, ktoré sa v tejto oblasti uplatňujú“ a že toto pochybenie predstavuje dostatočne závažné porušenie autorských práv a know‑how skupiny Systran k verzii Systran Unix softvéru Systran.(50)

140. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, táto výhrada nemôže byť vyhlásená za neprípustnú z dôvodu, že ju Komisia nevzniesla v rámci konania pred Všeobecným súdom. Táto výhrada je totiž vznesená v rámci dôvodu založeného na nesprávnej kvalifikácii konania Komisie a neexistencie akejkoľvek protiprávnosti alebo pochybenia zo strany Komisie, a teda spochybňuje samotnú existenciu jednej z troch podstatných náležitostí mimozmluvnej zodpovednosti Únie, ktorú skúmal Všeobecný súd v napadnutom rozsudku. V každom prípade Komisia môže vzniesť výhradu vyplývajúcu zo samotného napadnutého rozsudku, ktorá smeruje k spochybneniu jeho dôvodnosti.(51)

141. V prejednávanej veci neumožňujú výhrady vznesené Komisiou v rámci odvolania vyvodiť záver o existencii nesprávneho právneho posúdenia vykonaného v tejto súvislosti Všeobecným súdom, hoci napadnutý rozsudok by v tomto bode určite mal byť preskúmaný Súdnym dvorom.

142. Je totiž dôležité pripomenúť, že v súlade s opakujúcou sa judikatúrou Súdneho dvora, o ktorú sa Všeobecný súd oprel v napadnutom rozsudku, rozhodujúce kritérium na účely vyvodenia záveru, že porušenie práva Spoločenstva je dostatočne závažné, je kritérium zjavného a závažného porušenia miery voľnej úvahy poskytnutej dotknutej inštitúcii Spoločenstva. Ak táto inštitúcia disponuje len značne obmedzenou alebo dokonca nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy, môže na určenie existencie dostatočne závažného porušenia postačovať preukázanie jednoduchého porušenia práva Spoločenstva.(52)

143. Z toho vyplýva, ako mal už Súdny dvor príležitosť spresniť, že Všeobecný súd nemohol bez toho, aby sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, dospieť k záveru o existencii dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva bez vymedzenia miery voľnej úvahy, ktorou inštitúcia disponuje, alebo aspoň bez dostatočného právneho vysvetlenia dôvodov alebo okolností, ktoré by výnimočne mohli odôvodniť, že takáto analýza je zbytočná.(53)

144. Keďže Všeobecný súd nevymedzil túto mieru voľnej úvahy ani nevysvetlil, z akého dôvodu nebolo potrebné takúto analýzu vykonať, napadnutý rozsudok by mal byť v tomto bode preskúmaný Súdnym dvorom.

145. Napadnutý rozsudok však napriek tomu nemožno z tohto dôvodu zrušiť.

146. Proti Komisii sa totiž nevedie konanie z dôvodu jej legislatívnej činnosti, presnejšie z poškodzujúcich dôsledkov vyplývajúcich z legislatívneho aktu prijatého v rámci širokej miery voľnej úvahy,(54) ale z dôvodu podmienok zadania verejnej zákazky na služby. Hoci inštitúcia Únie zjavne disponuje plnou voľnou úvahou potrebnou na rozhodnutie o začatí verejného obstarávania, naopak, nedisponuje žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o dodržiavanie právnych predpisov, ktoré sa na ňu v rámci takého konania uplatňujú.

147. Z tohto dôvodu a bez potreby preskúmať otázku, či by nebolo vhodné, aby Súdny dvor definoval(55) režim mimozmluvnej zodpovednosti spôsobenej administratívnou činnosťou odlišnou od režimu mimozmluvnej zodpovednosti spôsobenej legislatívnou činnosťou sa domnievam, ako konštatoval Všeobecný súd, že ak sa preukáže porušenie autorského práva alebo know‑how fyzickej alebo právnickej osoby inštitúciou v rámci verejného obstarávania, také porušenie predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, čo môže viesť k vzniku práva na náhradu škody.

148. Výhrada založená na nesprávnom posúdení existencie dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, Všeobecným súdom, musí byť teda tiež zamietnutá.

149. Piaty odvolací dôvod vznesený Komisiou musí byť preto zamietnutý v celom rozsahu.

2.      O existencii újm

a)      Zhrnutie odôvodnení napadnutého rozsudku

150. V bode 291 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že bez ohľadu na to, že pôvodné vyčíslenie ujmy žalobkýň nebolo dostatočne presné, nemôže nezohľadniť skutočnosť, že skupine Systran bola spôsobená „skutočná a určitá škoda“, ktorá sa prejavila v „strate hodnoty know‑how skupiny Systran v nadväznosti na jeho sprístupnenie Komisiou“ (bod 292 napadnutého rozsudku). Presnejšie vyvodil záver o existencii majetkovej ujmy, ktorá sa skladá z troch hlavných zložiek, a nemajetkovej ujmy.

151. Po prvé konštatoval, že osvedčenia od distribútorov žalobkýň preukazujú, že postoj Komisie spôsobil škodu na obchodných činnostiach skupiny Systran, pričom táto škoda sa prejavila v „strate potenciálnych klientov a v sťažení rokovaní so súčasnými klientmi“ (bod 293 napadnutého rozsudku). Po druhé osvedčenia alebo svedectvá pochádzajúce od finančných spoločností (bod 295 napadnutého rozsudku) umožňujú konštatovať zníženie „atraktivit[y] skupiny Systran u jej akcionárov, súčasných alebo potenciálnych investorov alebo tiež nadobúdateľov“ (bod 295 napadnutého rozsudku). Po tretie osvedčenie audítorov skupiny Systran (bod 298 napadnutého rozsudku) preukazuje, že Systran musela vytvoriť účtovnú rezervu vo výške 11,6 milióna eur z dôvodu znehodnotenia svojich nehmotných aktív, to znamená straty hodnoty svojich práv duševného vlastníctva (bod 298 napadnutého rozsudku).

152. Ďalej konštatoval, že pri paušálnom určení výšky škody sa musí zohľadniť spôsobená nemajetková ujma, pričom v tejto súvislosti zdôraznil, že Komisia svojím konaním uprela skupine Systran práva, ktoré môže vyvodzovať zo svojho diela, a že toto konanie je o to závažnejšie, že Komisia v postavení inštitúcie stála za jednotlivými právnymi predpismi harmonizujúcimi právo Spoločenstva v oblasti autorského práva, ktoré v prejednávanej veci neboli dodržané (bod 324 napadnutého rozsudku).

b)      Zhrnutie tvrdení Komisie

153. V rámci ôsmeho odvolacieho dôvodu, ktorý, ako uvediem nižšie, napáda najmä kvalifikáciu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli žalobkyne, a okolnosti, ktoré Všeobecný súd zohľadnil pri paušálnom vyčíslení výšky tejto ujmy, Komisia však formálne spochybňuje existenciu akejkoľvek majetkovej ujmy. Domnieva sa totiž, že zadaním spornej verejnej zákazky spoločnosti Gosselies sa nijako nedopustila pochybenia, a preto nemôže spôsobiť škodu. Výslovne tiež spochybňuje existenciu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, pričom najmä zdôrazňuje, že Všeobecný súd nezistil žiadnu nemajetkovú ujmu odlišnú od majetkovej ujmy stanovenej vo výške 12 miliónov eur.

154. Súdnemu dvoru teda prináleží preskúmať tieto dve výhrady, hoci, ako sa ukáže nižšie, ich možno ľahko zamietnuť.

c)      Posúdenie

155. Predovšetkým treba konštatovať, že odvolanie Komisie presne neuvádza napadnuté časti rozsudku, pokiaľ ide o existenciu majetkovej ujmy zistenej Všeobecným súdom, ktorých zrušenie sa navrhuje, ani právne tvrdenia, na ktorých sa tento návrh osobitným spôsobom zakladá. Argumentácia Komisie vôbec nespochybňuje ani obchodné a finančné ťažkosti, ani vytvorenie účtovnej rezervy vo výške 11,6 milióna eur, ktoré Všeobecný súd označil za podstatné zložky majetkovej ujmy, ktorej sa domáhajú žalobkyne.

156. Keďže táto výhrada nespĺňa požiadavky článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 168 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku,(56) musí byť zamietnutá ako neprípustná.

157. Okrem toho Všeobecný súd jasne stanovil, že nemajetková ujma, ktorú utrpela Systran, spočíva v odopretí práv, ktoré môže vyvodzovať zo svojho diela. Je nesporné, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v tomto bode veľmi stručné, dokonca až strohé, ale predstavuje odpoveď na presnú argumentáciu žalobkýň, ktorá je zhrnutá v bode 272 napadnutého rozsudku.

158. Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že uvedenú nemajetkovú ujmu nezistil.

159. Z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že výhrady, ktorými Komisia spochybňuje analýzu Všeobecného súdu o samotnej existencii zistenej majetkovej a nemajetkovej ujmy, musia byť zamietnuté ako sčasti zjavne neprípustné a sčasti nedôvodné, pričom treba uviesť, že odôvodnenia napadnutého rozsudku (body 301 až 326) venované vyčísleniu výšky týchto újm budú preskúmané nižšie v rámci analýzy ôsmeho odvolacieho dôvodu vzneseného Komisiou.

3.      O príčinnej súvislosti (siedmy odvolací dôvod)

a)      Zhrnutie tvrdení Komisie

160. Siedmy odvolací dôvod predložený Komisiou, venovaný spochybneniu analýzy o príčinnej súvislosti medzi zistenými protiprávnymi konaniami a zistenými ujmami, sa delí na dve časti.

161. V rámci prvej časti Komisia tvrdí, že Všeobecný súd vykonal nesprávne právne posúdenie vyplývajúce z vecne nesprávnych zistení a zo skreslenia dôkazov tým, že vyvodil záver, že existuje dostatočne priama súvislosť medzi konaním Komisie a škodou, ktorú utrpela Systran v dôsledku toho, že musela ku koncu roka 2008 vytvoriť časť rezervy vo výške 11,6 milióna eur z dôvodu znehodnotenia jej nehmotných aktív. Domnieva sa tiež, že jej konanie nebolo dôvodom narušenia obchodných vzťahov skupiny Systran a že nepredstavovalo významnú prekážku pre akéhokoľvek investora, ktorý by mohol mať o Systran záujem (prvá výhrada). Takisto uvádza, že Všeobecný súd tým, že v bode 300 napadnutého rozsudku odkázal na body 324 a 325 daného rozsudku, nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok, pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou, ktorej sa dovoláva Systran, a jej konaním (druhá výhrada).

162. V rámci druhej časti Komisia tvrdí, že Všeobecný súd vykonal nesprávne právne posúdenie tým, že vyvodil záver o existencii príčinnej súvislosti bez preskúmania, či Systran preukázala primeranú náležitú starostlivosť s cieľom vyhnúť sa ujme alebo zmierniť jej rozsah. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalobkyne nevyužili opravné prostriedky, ktoré mali k dispozícii, aby napadli zadanie spornej zákazky, konkrétne žalobu o neplatnosť stanovenú článkom 263 ZFEÚ alebo žalobu o zastavenie porušovania podľa belgického alebo luxemburského práva.

b)      Posúdenie

163. Hneď na úvod musím uviesť, že výhrada formulovaná Komisiou v rámci druhej časti jej siedmeho odvolacieho dôvodu, ktorá je založená na tom, že Všeobecný súd nedostatočne preskúmal prípadné prerušenie príčinnej súvislosti, je podľa môjho názoru dôvodná, a teda netreba skúmať dve výhrady formulované v rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu. V súlade s doteraz sledovaným postupom v týchto návrhoch však predostriem v tejto súvislosti niekoľko úvah, aby som oboznámil Súdny dvor, pokiaľ by to bolo potrebné, so všetkými právnymi otázkami, ktoré sú v tejto veci sporné.

i)      O prerušení príčinnej súvislosti (druhá časť siedmeho odvolacieho dôvodu)

164. Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora poškodená osoba musí v súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne systémy členských štátov preukázať primeranú náležitú starostlivosť s cieľom vyhnúť sa ujme alebo na zmiernenie jej rozsahu, pod hrozbou, že bude túto ujmu sama znášať.(57)

165. Súdny dvor tiež už rozhodol, že skutočnosť, že Všeobecný súd, na ktorý bol podaný návrh na náhradu škody, nepreskúmal, či poškodená osoba prispela k vzniku ujmy, predstavuje nesprávne právne posúdenie.(58)

166. V prejednávanej veci treba konštatovať, ako tvrdí Komisia, že z odôvodnení napadnutého rozsudku (body 291 až 300) venovaných preskúmaniu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným protiprávnym konaním a uvádzanou škodou nevyplýva, že Všeobecný súd túto otázku preskúmal.

167. Okolnosť zdôrazňovaná žalobkyňami, že Všeobecný súd rozhodol o opätovnom otvorení ústnej časti konania s cieľom vyzvať účastníkov konania, aby sa v rámci svojej odpovede na tretí súbor otázok(59) vyjadrili k tomu, či má pri vyčíslení výšky ujmy zohľadniť skutočnosť, že žalobkyne vykonali všetko, čo bolo možné vykonať na účely zníženia strát, ktoré utrpeli, nemožno považovať za spôsobilú napraviť tento nedostatok.

168. Ak by aj Všeobecný súd skutočne zohľadnil tieto okolnosti v rámci paušálneho vyčíslenia ujmy, nič to nemení na skutočnosti, že v dôsledku nedostatku akéhokoľvek odôvodnenia napadnutého rozsudku v tomto bode Súdny dvor nemôže v tejto súvislosti vykonať svoje preskúmanie.

169. Druhá časť siedmeho odvolacieho dôvodu vzneseného Komisiou, založená na absencii preskúmania prípadného prerušenia príčinnej súvislosti, preto musí byť prijatá.

170. Napadnutý rozsudok by teda mal byť zrušený aj z tohto dôvodu a vec by mala byť vrátená Všeobecnému súdu, aby tento bod preskúmal, keďže Súdny dvor nie je spôsobilý o ňom rozhodnúť s konečnou platnosťou.

ii)    O existencii priamej príčinnej súvislosti (prvá časť siedmeho odvolacieho dôvodu)

171. V súlade s opakujúcou sa judikatúrou Súdneho dvora, pokiaľ Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 225 ES právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho Všeobecný súd vyvodil.(60)

172. Súdny dvor konkrétne rozhodol, že v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva otázka existencie príčinnej súvislosti medzi škodnou udalosťou a škodou ako podmienky vzniku tejto zodpovednosti je právnou otázkou, ktorá z tohto dôvodu podlieha jeho preskúmaniu. Za týchto podmienok treba dôvod založený na tom, že Všeobecný súd nesprávne dospel k záveru o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi pochybením Komisie a škodou údajne spôsobenou podniku, považovať za prípustný, pretože sa týka práve preskúmania právnej kvalifikácie skutkových okolností vykonanej Všeobecným súdom, na základe ktorej uvedený súd konštatoval existenciu priamej príčinnej súvislosti, a pretože toto preskúmanie v predmetnej veci možno vykonať bez toho, aby sa spochybnilo vykonané zistenie a posúdenie skutkového stavu.(61)

173. V prejednávanej veci treba konštatovať, že Všeobecný súd v bodoch 291 až 300 napadnutého rozsudku preskúmal existenciu ujmy, ktorú utrpela Systran, zároveň s príčinnou súvislosťou medzi touto ujmou a konaním Komisie, pričom túto súvislosť dvakrát kvalifikoval ako „dostatočne priamu“, a to na začiatku a na konci svojej analýzy (body 291 a 300 napadnutého rozsudku).

174. Na základe okolnosti, že tieto odôvodnenia napadnutého rozsudku sú ťažko oddeliteľné alebo že Všeobecný súd samostatne neanalyzoval požadovanú príčinnú súvislosť v osobitných vyčlenených odôvodneniach, nemožno samo osebe dospieť k záveru, že Všeobecný súd vykonal nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkového stavu, pokiaľ z týchto odôvodnení jasne vyplýva, že vyvodil dôsledky zo svojich vlastných zistení tak, že kvalifikoval konanie Komisie ako priamu a určitú príčinu zistených újm.(62)

175. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Všeobecný súd v bode 292 napadnutého rozsudku spresnil, že sa snažil „zmera[ť] účink[y] konania Komisie na činnosti skupiny Systran“, adresujúc účastníkom konania druhý súbor otázok.

176. Domnieval sa, že osvedčenia pochádzajúce od distribútorov žalobkýň, ktoré predložili v odpovedi na tieto otázky, „ilustrujú úplne prijateľnú skutočnosť, že spor medzi podnikom... a jedným z jeho inštitucionálnych klientov... sťažuje obchodné vzťahy tohto podniku s jeho súčasnými a potenciálnymi klientmi“ (bod 294 napadnutého rozsudku). Tiež sa domnieval, že svedectvá a osvedčenia finančných spoločností vyjadrovali „dostatočným spôsobom z hľadiska dôkazov reakcie viacerých investorov na myšlienku zotrvať, investovať alebo nadobudnúť spoločnosť uvádzajúcu na trh informatický softvér, ktorej práva Komisia spochybňuje“ (bod 296 napadnutého rozsudku). Napokon konštatoval, že osvedčenie audítorov skupiny Systran umožnilo stanoviť, že rezerva vo výške 11,6 milióna eur z dôvodu znehodnotenia nehmotných aktív súvisí s tromi dôvodmi, ktoré sú v nej uvedené, pričom prvým z nich bol spor s Komisiou.

177. Treba konštatovať, že rôzne skutočnosti, ktoré takto zohľadnil Všeobecný súd, mu neumožňovali zistiť existenciu dostatočne priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním Komisie a jednotlivými zložkami ujmy, ktorú uvádzajú žalobkyne. Nanajvýš umožňujú konštatovať, že spor o duševnom vlastníctve medzi skupinou Systran a Komisiou mohol mať vplyv na zhoršenie hospodárskej a účtovnej situácie tejto skupiny.

178. Na jednej strane sa teda súvislosť medzi týmto sporom a sťažením obchodných vzťahov skupiny Systran považuje, slovami Všeobecného súdu, za „úplne prijateľnú“. Na druhej strane Všeobecný súd sám zdôrazňuje, že rezerva vo výške 11,6 milióna eur z dôvodu znehodnotenia nehmotných aktív bola odôvodnená tromi dôvodmi. Opomenul však poskytnúť akékoľvek spresnenie o časti ujmy, ktorá z toho vyplýva, ktorú považoval za pripísateľnú sporu medzi Systran a Komisiou a odôvodňujúcu paušálne vyčíslenie vzniknutej majetkovej ujmy.

179. Treba dodať, že hoci v zásade, a ako sa spomína vyššie, Súdnemu dvoru neprináleží v rámci odvolania spochybňovať rozhodnutie Všeobecného súdu pre paušálne vyčíslenie ujmy, toto rozhodnutie však nemôže oprávniť uvedený súd nevykonať podrobné preskúmanie tretej podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, ktorou je existencia priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi uvádzanou protiprávnosťou a údajnou ujmou.

180. Prvá výhrada vznesená Komisiou v rámci prvej časti jej siedmeho odvolacieho dôvodu, založená na nesprávnej právnej kvalifikácii príčinnej súvislosti, musí byť preto prijatá.

181. Naproti tomu druhá výhrada vznesená Komisiou v rámci prvej časti jej siedmeho odvolacieho dôvodu, založená na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o príčinnú súvislosti medzi jej konaním a nemajetkovou ujmou uvádzanou žalobkyňami, musí byť vzhľadom na preskúmanie tejto škody, ktoré bolo vykonané vyššie, zamietnutá.

4.      O vyčíslení újm (ôsmy odvolací dôvod)

182. Vzhľadom na záver, ku ktorému som dospel vyššie na základe preskúmania siedmeho odvolacieho dôvodu týkajúceho sa podmienky príčinnej súvislosti, preskúmanie ôsmeho odvolacieho dôvodu spochybňujúceho vyčíslenie zistených újm vykonám iba subsidiárne.

a)      Zhrnutie tvrdení Komisie

183. Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd vykonal nesprávne právne posúdenie tým, že na účely vyčíslenia škody, ktorú skupina Systran utrpela v rokoch 2004 až 2010, vychádzal z fiktívnej hodnoty licencie na vykonanie úprav. Presnejšie vykonal zjavne nesprávne posúdenie a skreslenie skutkových okolností tým, že si zvolil toto obdobie, hoci práce vykonané spoločnosťou Gosselies sa realizovali počas troch rokov v období rokov 2004 až 2006, pričom túto skutočnosť konštatoval v bode 313 napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je preto protirečivý a postihnutý vadou nedostatku odôvodnenia. Okrem toho Všeobecný súd v úplnom rozpore s dôkazmi v spise konštatoval, že licencia na vykonanie úprav zdrojového kódu je neobvyklá, lebo nezodpovedá bežnému hospodárskemu modelu výrobcov softvéru, hoci jednotlivé zmluvy uzatvárané so spoločnosťami skupiny Systran od roku 1975 stanovovali právo Komisie vykonať alebo dať vykonať práce na úpravu a vývoj softvéru EC‑Systran.

184. Aj vyčíslenie „doplnkovej“ čiastky vo výške piatich miliónov eur Všeobecným súdom bolo založené na zjavnom rozpore medzi skutkovými zisteniami a použitou metódou výpočtu. Všeobecný súd sa totiž v bode 321 napadnutého rozsudku domnieval, že vývojovej činnosti skupiny Systran bola za každý rok od roku 2004 spôsobená ujma vo výške paušálnej čiastky 650 000 eur (bod 321 napadnutého rozsudku), hoci predtým uviedol, že správa o sprístupnení softvéru a súvisiaceho know‑how Komisiou sa šírila až v roku 2005 a verejnou sa stala až v roku 2006.

185. Komisia okrem existencie akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ako je uvedené vyššie, spochybňuje aj jej vyčíslenie. Zdôrazňuje, že náhrada škody musí v zásade presne zodpovedať škode, a teda závažnosť údajného pochybenia nesmie byť zohľadnená pri jej vyčíslení. Všeobecný súd preto tým, že v bodoch 324 a 325 napadnutého rozsudku Komisiu zaviazal na zaplatenie 1 000 eur skupine Systran ako náhradu jej nemajetkovej ujmy, zohľadniac závažnosť údajného pochybenia Komisie (body 324 a 325 napadnutého rozsudku), porušil všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov a judikatúru Súdneho dvora.

b)      Posúdenie

186. Na úvod treba pripomenúť, že keď Všeobecný súd konštatuje existenciu škody, sám má právomoc v rozsahu návrhu posúdiť spôsob a rozsah náhrady tejto škody, pričom treba spresniť, že rozsudok Všeobecného súdu musí byť dostatočne odôvodnený a najmä musí uvádzať kritériá zohľadnené na účely určenia priznanej sumy(63) tak, aby sa Súdnemu dvoru umožnilo vykonať súdne preskúmanie.

i)      O majetkovej ujme

187. V tejto veci Všeobecný súd v súlade s článkom 13 ods. 1 písm. b) smernice 2004/48/ES rozhodol určiť paušálnu výšku náhrady ujmy (body 301 až 326 napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti tiež uviedol, že uplatnenie metódy negatívnych ekonomických dôsledkov stanovenej v uvedenom článku 13 ods. 1 písm. b) spôsobuje veľké ťažkosti, pretože finančná znalkyňa Komisie systematicky bráni akýmkoľvek pokusom o jej vyčíslenie finančným znalcom povereným žalobkyňami (body 303 až 306 napadnutého rozsudku).

188. Všeobecný súd ďalej podrobne uviedol okolnosti, na základe ktorých sa má uplatniť táto paušálna náhrada škody, pričom rozlišoval hlavnú čiastku, zloženú z výšky poplatkov alebo hodnoty práv, ktoré by musela Komisia zaplatiť, ak by požiadala o oprávnenie použiť dotknuté práva duševného vlastníctva (body 307 až 319 napadnutého rozsudku), doplnkovej čiastky, ktorú považoval za potrebnú na zohľadnenie okolností, ktoré nemôže nahradiť samotné priznanie týchto poplatkov (body 320 až 323 napadnutého rozsudku), a napokon čiastky umožňujúcej nahradiť nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela Systran (body 324 a 325 napadnutého rozsudku).

189. Komisia spochybňuje dve náležitosti vyčíslenia hlavnej čiastky a doplnkovej čiastky Všeobecným súdom.

190. Predovšetkým tvrdí, že Všeobecný súd nemohol zohľadniť ako základ výpočtu paušálnej hlavnej čiastky licenciu na vykonanie úprav zdrojového kódu, ale iba licenciu na použitie softvéru. Presnejšie napáda práve to, že táto voľba je založená na tvrdení, podľa ktorého licencia na vykonanie úprav zdrojového kódu je neobvyklá, lebo nezodpovedá bežnému hospodárskemu modelu výrobcov softvéru (bod 308 napadnutého rozsudku). Domnieva sa, že toto tvrdenie je v rozpore s dôkazmi v spise, keďže zmluvy, ktoré uzatvorila so spoločnosťami skupiny Systran, v tomto prípade preukazujú, že takéto licencie nie sú neobvyklé.

191. Treba však konštatovať, že Všeobecný súd sa pokúsil vypočítať hlavnú čiastku tak, že ohodnotil výšku poplatkov za hypotetickú ročnú licenciu na vykonanie úprav zdrojového kódu vypočítanú s odkazom na výšku hypotetickej ročnej licencie na používanie tohto softvéru, čiže vychádzal z predpokladu, že licencia na vykonanie úprav bola vzhľadom na svoj rozsah drahšia ako jednoduchá licencia na užívanie. Zmluvy uvádzané Komisiou neumožňujú vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek vyčíslenej sumy spochybniť relevantnosť tohto rozlišovania, a teda sa nemožno domnievať, že Všeobecný súd, vychádzajúc z tohto predpokladu, vykonal zjavne nesprávne posúdenie.

192. Komisia ďalej spochybňuje obdobie zohľadnené Všeobecným súdom na účely vyčíslenia hlavnej čiastky zistenej majetkovej ujmy. Keďže práce, ktoré vykonala spoločnosť Gosselies, sa uskutočnili v období rokov 2004 až 2006, Všeobecný súd sa mal dopustiť zjavne nesprávneho posúdenia tým, že sa domnieval, že poplatky hypotetickej ročnej licencie na vykonanie úprav zdrojového kódu by sa mali vypočítať na obdobie rokov 2004 až 2010 (bod 318 napadnutého rozsudku).

193. V tejto súvislosti však stačí konštatovať, že výpočet výšky poplatkov za hypotetickú ročnú licenciu na vykonanie úprav zdrojového kódu nemá za cieľ priamo nahradiť skupine Systran ujmu vyplývajúcu z prác vykonaných spoločnosťou Gosselies, ale ohodnotiť paušálnu hlavnú čiastku odškodnenia, ktoré by malo nahradiť ujmu, ak by sa preukázala, tejto skupine vyplývajúcu zo skutočnosti, že Komisia si prisvojila právo vykonať bez povolenia práce, ktoré viedli k zmene prvkov týkajúcich sa verzie Systran Unix softvéru EC‑Systran Unix. Všeobecný súd teda logicky, hoci implicitne,(64) vyvodil záver, že takéto poplatky by sa mali platiť za každý rok počas celého obdobia používania zmeneného softvéru, to znamená od roku 2004, teda od okamihu, keď vznikla ujma uzatvorením spornej zmluvy so spoločnosťou Gosselies, až do roku 2010, teda do okamihu vydania rozsudku Všeobecného súdu.

194. Komisia naproti tomu správne tvrdí, že Všeobecný súd neodôvodnil voľbu obdobia, ktoré zohľadnil na účely vyčíslenia doplnkovej čiastky zistenej majetkovej ujmy.

195. Všeobecný súd totiž uvádza, že táto doplnková čiastka je potrebná na zohľadnenie iných vecných náležitostí ujmy utrpenej skupinou Systran od roku 2004, ktoré nemôže nahradiť samotné priznanie poplatkov za hypotetickú ročnú licenciu na vykonanie úprav zdrojového kódu (bod 320 napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti spresňuje, že práve vývojovej činnosti skupiny Systran bola každý rok od roku 2004 spôsobená ujma vo výške 650 000 eur, zodpovedajúcej 6 % obratu dosiahnutého v roku 2003 (bod 321 napadnutého rozsudku), a stanovuje túto doplnkovú čiastku, aktualizovanú na roky 2004 až 2010, na 5 miliónov eur (bod 322 napadnutého rozsudku).

196. Ako však pripomenula Komisia, Všeobecný súd sám konštatoval, že správa o spore medzi skupinou Systran a Komisiou sa šírila v roku 2005 a verejnou sa stala v roku 2006 (bod 289 napadnutého rozsudku). Toto zistenie musí byť v súlade s jednotlivými zložkami újm zistených Všeobecným súdom vo vyššie preskúmaných odôvodneniach (body 291 až 300 napadnutého rozsudku). Vyplýva z nich, že nie je možné časovo situovať začiatok obchodných ťažkostí (body 293 a 294 napadnutého rozsudku) a finančných ťažkostí (body 296 a 297 napadnutého rozsudku) zistených Všeobecným súdom, pričom je známa jedine potreba vytvoriť účtovnú rezervu, na ktorej bol uvedený dátum 31. december 2008.

197. Z toho vyplýva, že výhrada založená na nedostatku odôvodnenia vyčíslenia doplnkovej čiastky vo výške 5 miliónov eur je dôvodná, a že teda ôsmy odvolací dôvod vznesený Komisiou musí byť v tomto bode prijatý.

ii)    O nemajetkovej ujme

198. Všeobecný súd sa odchýlil od návrhu, ktorý mu predložila skupina Systran, a v bode 325 napadnutého rozsudku vyčíslil jej nemajetkovú ujmu na symbolickú čiastku 1 000 eur (bod 325 napadnutého rozsudku) po tom, ako konštatoval, že Komisia svojím konaním uprela danej skupine práva, ktoré môže vyvodzovať zo svojho diela, pričom toto konanie je o to závažnejšie, že Komisia v postavení inštitúcie stála za jednotlivými právnymi predpismi harmonizujúcimi právo Únie v oblasti autorského práva, ktoré v prejednávanej veci neboli dodržané (bod 324 napadnutého rozsudku).

199. Treba konštatovať, že Všeobecný súd v rámci vymedzenia paušálnej čiastky odškodnenia autonómne vyčíslil nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela skupina Systran – posúdenie, na ktoré sa nevzťahuje preskúmanie Súdneho dvora –, zohľadniac v súlade s požiadavkami stanovenými judikatúrou Súdneho dvora(65) priťažujúce okolnosti, v tomto prípade skutočnosť, že Komisia stála za porušenými právnymi predpismi Únie.

200. Druhá časť ôsmeho odvolacieho dôvodu predloženého Komisiou preto musí byť zamietnutá.

D –    Subsidiárny záver

201. Ako vyplýva z vyššie uvedených úvah, domnievam sa, že napadnutý rozsudok by mal byť z viacerých hľadísk preskúmaný Súdnym dvorom, pokiaľ ide o meritum veci. Tak pri jeho posúdení dvoch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie týkajúcich sa existencie protiprávneho konania (prvá výhrada šiesteho odvolacieho dôvodu) a existencie priamej príčinnej súvislosti medzi zisteným nedovoleným konaním a zistenými ujmami (prvá výhrada prvej časti a druhá časť siedmeho odvolacieho dôvodu), ako aj pri jeho vyčíslení týchto újm (ôsmy odvolací dôvod) došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.

202. Za týchto podmienok Súdnemu dvoru subsidiárne navrhujem, aby zrušil napadnutý rozsudok z týchto rôznych dôvodov, hoci by hoci by ho mohol zrušiť aj na základe ktoréhokoľvek z nich, a vzhľadom na povahu takto zistených nesprávnych právnych posúdení mu vrátil vec, aby predovšetkým preskúmal existenciu uvádzanej protiprávnosti a najmä dôsledok, aký majú výnimky z výlučného práva autora stanovené v článku 5 smernice 91/250/EHS, ďalej znovu preskúmal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi prípadne zisteným nedovoleným konaním a údajnými ujmami a posúdil okolnosti prípadného prerušenia tejto príčinnej súvislosti, a napokon, aby preskúmal dôvody, ktoré môžu odvodňovať vyčíslenie týchto újm a najmä doplnkovej majetkovej ujmy.

VII – Návrh

203. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.      Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. decembra 2010, Systran a Systran Luxembourg/Komisia (T‑19/07), sa zrušuje.

2.      Žaloba o určenie mimozmluvnej zodpovednosti podaná spoločnosťami Systran SA a Systran Luxembourg SA na Všeobecný súd Európskej únie je neprípustná.

3.      Systran SA a Systran Luxembourg SA sú povinné nahradiť trovy konania.

Alebo subsidiárne takto:

1.      Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. decembra 2010, Systran a Systran Luxembourg/Komisia (T‑19/07), sa zrušuje.

2.       Vec sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie na ďalšie konanie.

3.      O trovách konania sa rozhodne neskôr.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 – Ďalej len „Systran“.

3 – Súdnemu dvoru už bolo nepriamo predložené tvrdenie o porušovaní práv z viacerých ochranných známok Komisiou, v danom prípade v rámci rozvoja európskeho projektu služieb satelitnej navigácie Galileo, nemal však možnosť zaoberať sa otázkami, ktoré môže nastoliť podanie žaloby na porušovanie autorského práva. Pozri uznesenie z 20. marca 2007, Galileo International Technology a i./Komisia (C‑325/06 P), ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa z 10. mája 2006, Galileo International Technology a i./Komisia (T‑279/03, Zb. s. II‑1291), ako sčasti zjavne neprípustné a sčasti zjavne nedôvodné. Naproti tomu Všeobecný súd už mal príležitosť preskúmať, okrem napadnutého rozsudku, takéto žaloby na porušovanie autorského práva. Pozri v oblasti práva ochranných známok, okrem už citovaného rozsudku Galileo International Technology a i./Komisia, rozsudok Všeobecného súdu z 10. apríla 2003, Travelex Global and Financial Services a Interpayment Services/Komisia (T‑195/00, Zb. s. II‑1677); v oblasti patentov uznesenie Súdu prvého stupňa z 5. septembra 2007, Document Security Systems/BCE (T‑295/05, Zb. s. II‑2835).

4 – V tejto súvislosti iba pripomínam, že v súlade s článkom 89 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74), „všetky zmluvy o verejnom obstarávaní sa uzatvárajú na základe verejnej súťaže na najširšej možnej úrovni“, pričom treba spresniť, že inštitúcie Únie sa v prípade zmlúv, ktoré uzatvárajú na vlastný účet, považujú za verejných obstarávateľov na základe článku 104 týchto rozpočtových plavidiel. Treba tiež pripomenúť, že na základe článku 93 ods. 1 písm. f) týchto rozpočtových plavidiel záujemcovia alebo uchádzači verejných súťaží môžu byť vylúčení z účasti na verejnej súťaži v rámci verejného obstarávania Únie, ak po ukončení inej verejnej súťaže v rámci verejného obstarávania došlo k vyhláseniu, že vážnym spôsobom porušili zmluvu, pretože nesplnili svoje zmluvné záväzky. Hoci sa nezdá, bez ohľadu na ukončenie zmluvných vzťahov, ktoré nastalo v tejto veci, že by sa na túto vec mohol vzťahovať uvedený prípad, nepriamo sa nastoľuje otázka zosúladenia pravidiel týkajúcich sa autorského práva k softvérom a pravidiel verejného obstarávania. Otázka, ktorá môže byť nastolená v rámci verejného obstarávania informačných technológií inštitúciami, totiž spočíva v zosúladení dodržiavania na jednej strane autorských práv k softvéru a na druhej strane základných pravidiel zmluvy uplatniteľných na toto verejné obstarávanie, ktoré verejnému obstarávateľovi ukladajú, povedané slovami rozsudku zo 7. decembra 2000, Telaustria a Telefonadress (C‑324/98, Zb. s. I‑10745, bod 62), povinnosť transparentnosti, „ktorá spočíva v zaistení primeraného stupňa zverejnenia umožňujúceho otvorenie hospodárskej súťaže so službami v prospech každého potenciálneho uchádzača, ako aj kontrolu nestrannosti postupov verejného obstarávania“.

5 – Ďalej len „Gosselies“.

6 – Na účely zjednodušenia jazyka a napriek tomu, že Systran a Systran Luxembourg sú odporkyne v odvolacom konaní, ďalej budú uvádzané ako „žalobkyne“ v konaní na Všeobecnom súde.

7 – Ú. v. ES L 122, s. 42; Mim. vyd. 17/001, s. 114. Táto smernica v znení zmenenom a doplnenom smernicou Rady 93/98/EHS z 29. októbra 1993 (Ú. v. ES L 290, s. 9; Mim. vyd. 17/001, s. 141) (ďalej len smernica „91/250“) bola kodifikovaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/24/ES z 23. apríla 2009 o právnej ochrane počítačových programov (Ú. v. EÚ L 111, s. 16). Posledná uvedená smernica však nie je vzhľadom na obdobie, keď nastali skutkové okolnosti prejednávanej veci, uplatniteľná ratione temporis.

8 – Treba poznamenať, že Komisia naproti tomu nespochybňuje posúdenie druhej námietky neprípustnosti Všeobecným súdom, ktorú vzniesla, založenej na nedostatku právomoci Všeobecného súdu na rozhodnutie o porušení autorských práv v rámci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti.

9 – C‑214/08 P.

10 – Pozri rozsudky z 21. mája 1987, Rau Lebensmittelwerke a i. (133/85 až 136/85, Zb. s. 2289, bod 10); z 9. októbra 2001, Flemmer a i. (C‑80/99 až C‑82/99, Zb. s. I‑7211, bod 39), ako aj Guigard/Komisia, už citovaný (bod 39).

11 – Pozri rozsudky zo 14. januára 1987, Zuckerfabrik Bedburg a i./Rada a Komisia (281/84, Zb. s. 49, bod 12); z 27. septembra 1988, Asteris a i. (106/87 až 120/87, Zb. s. 5515, bod 15); z 13. marca 1992, Vreugdenhil/Komisia (C‑282/90, Zb. s. I‑1937, bod 14); z 8. apríla 1992, Cato/Komisia (C‑55/90, Zb. s. I‑2533, bod 17); z 26. novembra 2002, First a Franex (C‑275/00, Zb. s. I‑10943, bod 43), ako aj z 29. júla 2010 (Hanssens-Ensch, C‑377/09, Zb. s. I‑7751, bod 17).

12 – O rozdelení právomocí medzi Súdnym dvorom a Všeobecným súdom pozri uznesenia z 27. mája 2004, Komisia/IAMA Consulting (C‑517/03, neuverejnené v Zbierke); z 8. októbra 2004, Komisia/Trends a i. (C‑248/03, neuverejnený v Zbierke); rozsudky zo 17. marca 2005, Komisia/AMI Semiconductor Belgium a i. (C‑294/02, Zb. s. I‑2175, body 43 až 49), ako aj z 12. mája 2005, Komisia/Huhtamaki Dourdan (C‑315/03, neuverejnený v Zbierke, body 18 až 22).

13 – O zmluvných sporoch Únie pozri napríklad HEUKELS, T.: The contractual liability of the European Community revisited. In: HEUKELS, T., McDONNEL, E. (ed.): The action for damages in Community law. Kluwer, 1997, s. 89; RITLENG, D.: Les contrats de l’administration communautaire. In: Droit administratif européen. 2007, s. 147.

14 – Pozri najmä rozsudok z 11. júla 1985, Maag/Komisia (43/84, Zb. s. 2581, bod 26).

15 – Pozri najmä rozsudky z 18. decembra 1986, Komisia/Zoubek (426/85, Zb. s. 4057, bod 4); zo 6. apríla 1995, Bauer/Komisia (C‑299/93, Zb. s. I‑839, body 20 až 22); z 27. apríla 1999, Komisia/SNUA (C‑69/97, Zb. s. I‑2363, body 18 a 19).

16 – Rozsudok Guigard/Komisia, už citovaný (bod 42).

17 – Pozri rozsudok Guigard/Komisia, už citovaný.

18 – Pohľad na vec, ktorý zaujal Všeobecný súd, najmä v bodoch 61 a 62 napadnutého rozsudku, vyvoláva určité otázky. V uvedenom bode 61 daný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc v zmluvnej oblasti je „odchýlkou od všeobecného práva“, a preto sa musí vykladať „reštriktívne“ „tak, že… môže rozhodovať iba o návrhoch, ktoré sú odvodené od zmluvy alebo majú priamy vzťah s povinnosťami, ktoré z nej vyplývajú“, čo je samo osebe správne. Aj za predpokladu, že je práve toto zmysel, ktorý sa mu má pripísať, vhodnosť tejto úvahy zostáva nejasná, pretože je zrejmé, že zmluvy, o ktoré ide v prejednávanej veci, neobsahujú arbitrážnu doložku, ktorá by Všeobecnému súdu priznala takúto právomoc v zmluvnej oblasti. V bode 62 ďalej spresňuje, že „musí… preskúmať jednotlivé zmluvy uzatvorené [v rokoch 1975 až 2002], ktorých sa Komisia dovoláva na podporu svojej argumentácie, takéto preskúmanie patrí do preskúmania právomoci a nemôže mať – ako také – za následok zmenu povahy sporu tým, že sa mu prizná zmluvný základ“. To je otázka, ktorá je nastolená v tejto veci súdu Únie, či je práve toto zmysel, ktorý sa má dať uvedenému tvrdeniu, čiže ako ďalej uvediem, či je naozaj možné, ba dokonca potrebné, aby tento súd preskúmal obsah jednotlivých zmlúv na účely rozhodnutia o svojej právomoci. Okrem toho, a na druhej strane, treba poznamenať, že toto tvrdenie odkazuje nepriamo, ale jasne na bod 43 rozsudku Guigard/Komisia, obracia však jeho zmysel. V tomto bode totiž Súdny dvor iba zdôraznil, že zásadne zmluvná povaha sporu, ktorý mu je predložený – predtým už riadne konštatovaná –, nemôže byť zmenená samotnou skutočnosťou, že dotknutá strana sa dovoláva právnych pravidiel, ktoré nevyplývajú z danej zmluvy, ale sú pre strany záväzné.

19 – V tejto súvislosti je dôležité osobitne zdôrazniť skutočnosť, ako ďalej uvediem, že Všeobecný súd v odôvodnení merita veci v napadnutom rozsudku vykonal mnoho veľmi dôležitých odkazov na svoje preskúmanie o prípustnosti. Pozri najmä body 153, 205, 215 a 219 napadnutého rozsudku.

20 – Pozri najmä rozsudky z 15. mája 2003, Pitsiorlas/Rada a ECB (C‑193/01 P, Zb. s. I‑4837, bod 32); zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑521/06 P, Zb. s. I‑5829, bod 66); z 9. júla 2009, 3F/Komisia (C‑319/07 P, Zb. s. I‑5963, bod 99), ako aj z 18. novembra 2010, NDSHT/Komisia (C‑322/09 P, Zb. s. I‑11911, body 65 a 66).

21 – V tejto súvislosti tiež možno poznamenať, že v priebehu približne troch rokov, ktoré oddeľovali uverejnenie oznámení o sporných verejných obstarávaniach a podanie žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti na Všeobecný súd, spoločnosť Systran sa najmä snažila nájsť „zmluvné riešenie“ sporu, ako vyplýva z vysvetlení, ktoré poskytla vo svojom písomnom vyjadrení k druhej časti siedmeho dôvodu vzneseného Komisiou a založeného na prerušení príčinnej súvislosti, ktorý bude preskúmaný nižšie.

22 – Toto preskúmanie umožní aj rozlišovanie medzi porušením zmluvných povinností a protiprávnym konaním, čo, naopak, môže byť veľmi citlivé. Pozri v tomto zmysle VARET, E: Le contentieux des licences de logiciel dans tous ses états. In: JCP-E, 2012, č. 10, s. 1173.

23 – V tomto prípade právo určené spoločnou dohodou zmluvných strán, či už ide o právo zmlúv alebo hmotné právo, ktorým bola prebratá smernica 91/250/EHS alebo smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32 a vykonaný dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel, podpísaný 9. septembra 1886 v Berne (revidovaný v Paríži 24. júla 1971) v znení zmien a doplnení z 28. septembra 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“).

24 – O relevantných okolnostiach, ktoré sa majú zohľadniť pri výklade zmlúv, pozri napríklad najmä článok 5:102 zásad európskeho zmluvného práva, 1998, ktoré vypracovala Commission on European Contract Law, tzv. Commission Lando; LANDO, O., BEALE, H. (ed.): Les principes du droit européen des contrats. Parties I et II. In: Kluwer Law International, 2000. Pozri tiež článok 8:102 návrhu spoločného referenčného rámca vo von BAR, C., CLIVE, E., SCHULTE-NÖLKE, H. (ed.): Study Group on a European Civil Code and the Research Group on EC Private Law (Acquis Group), Principles, Definitions and Model Rules of European Private Law – Draft Common Frame of Reference (DCFR). Sellier, European law publishers, 2009. K tejto téme pozri tiež Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade z 11. júla 2001 o európskom zmluvnom práve [neoficiálny preklad], KOM(2001) 398 v konečnom znení; Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade z 11. októbra 2004, Európske zmluvné právo a revízia acquis: ako ďalej, KOM(2004) 651 v konečnom znení; Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade z 12. februára 2003, Koherentnejšie európske zmluvné právo – akčný plán [neoficiálny preklad], KOM(2003) 68 v konečnom znení (Ú. v. ES C 63, s. 1).

25 – Pozri v tomto zmysle najmä MONTERO, E.: La communication des codes sources de logiciels. État de la question à la lumière de la jurisprudence belge et française et de la pratique contractuelle. In: Revue de droit intellectuel – l’Ingénieur Conseil. Bruylant, 1995, č. 3 – 5, s. 60.

26 – Súdny dvor rozhodol, že tieto ustanovenia musia byť vykladané s ohľadom na článok 66 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, a teda sa netýkajú návrhu na vykonanie dôkazu opaku a návrhu na doplnenie vykonaného dokazovania; pozri rozsudok zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia (C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, body 71 a 72).

27 – Rozsudok zo 14. apríla 2005, Gaki-Kakouri/Súdny dvor (C‑243/04 P, neuverejnený v Zbierke, bod 32). Pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. októbra 2009, de Brito Sequeira Carvalho/Komisia (T‑40/07 P a T‑62/07 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑89, II‑B‑1‑551, bod 113).

28 – Pokiaľ ide o príklady zamietnutí pre omeškanie z dôvodu nedostatku odôvodnenia, pozri rozsudky z 3. februára 1994, Grifoni/ESAE (C‑308/87, Zb. s. I‑341, bod 7); z 10. decembra 1998, Schröder a i./Komisia (C‑221/97 P, Zb. s. I‑8255, bod 27), ako aj Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný (body 71 až 75); rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. septembra 1991, Nijman/Komisia (T‑36/89, Zb. s. II‑699, body 28 a 29).

29 – Rozsudok Gaki-Kakouri/Súdny dvor, už citovaný (bod 33).

30 – Bod 252 napadnutého rozsudku.

31 – Body 254 až 260 napadnutého rozsudku.

32 – Z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32, ďalej len „smernica 2004/48/ES“).

33 – Samotná táto výhrada obsahuje niekoľko tvrdení, ktoré budú podrobnejšie analyzované nižšie.

34 – C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291.

35 – Rozsudok z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C‑46/93 a C‑48/93, Zb. s. I‑1029, bod 56).

36 – Rozsudok Všeobecného súdu z 11. júla 2007 (Schneider Electric/Komisia, T‑351/03, Zb. s. II‑2237, bod 122 a nasl).

37 – Pozri body 205 a 215 napadnutého rozsudku.

38 – Pozri najmä rozsudky zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia (C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 51), ako aj z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia (C‑90/09 P, Zb. s. I‑1, bod 71).

39 – Pozri najmä rozsudok zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný (bod 24).

40 – Pozri najmä rozsudky z 8. mája 2003, T. Port/Komisia (C‑122/01 P, Zb. s. I‑4261, bod 27), ako aj General Química a i./Komisia, už citovaný (bod 72).

41 – Pozri najmä uznesenie z 26. apríla 1993, Kupka-Floridi/ETUC (C‑244/92 P, Zb. s. I‑2041, body 9 až 11); rozsudok z 9. júna 2011, Evropaïki Dynamiki/ECB (C‑401/09 P, Zb. s. I‑4911).

42 – Vo svojom odvolaní Komisia spresnila, že vo svojej správe o uplatňovaní a účinkoch smernice 91/250/EHS o právnej ochrane počítačových programov [neoficiálny preklad] [KOM(2000) 199 v konečnom znení] poukázala na existenciu rozdielov, ktoré existujú medzi členskými štátmi v tejto otázke, ale že súhlasí s názorom niektorých predkladateľov pripomienok, že oprávnený nadobúdateľ v skutočnosti určuje kupujúceho, nadobúdateľa licencie, nájomcu alebo osobu oprávnenú užívať program na účet niektorej z týchto osôb.

43 – Pozri najmä body 66 a 67, 78, 109 a 115 napadnutého rozsudku.

44 – Pozri najmä body 215 a 261 napadnutého rozsudku.

45 – Bod 215 napadnutého rozsudku.

46 – Rozsudok z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný (bod 56).

47 – Bod 127 napadnutého rozsudku.

48 – Rozsudok Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný (body 42 a 44).

49 – Body 127 až 261 napadnutého rozsudku.

50 – Bod 261 napadnutého rozsudku.

51 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia (C‑176/06 P, bod 17).

52 – Rozsudky Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný (bod 51); Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný (body 41 a 42); z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico (C‑312/00 P, Zb. s. I‑11355, body 53 a 54), ako aj z 10. júla 2003, Komisia/Fresh Marine (C‑472/00 P, Zb. s. I‑7541, body 25 a 26).

53 – Rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 2005, Komisia/CEVA a Pfizer (C‑198/03 P, Zb. s. I‑6357, body 63 až 69).

54 – Rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný (body 50 a 51).

55 – Pokiaľ viem, Súdny dvor v skutočnosti nikdy nemal príležitosť definovať, keďže rozhodoval iba o žalobe o náhradu škody vyplývajúcej z normatívnej činnosti inštitúcií, naproti tomu Všeobecný súd sa vydal touto cestou v rámci sporov v oblasti verejnej služby. V tejto súvislosti je potrebné porovnať rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. decembra 2008, Nardone/Komisia (T‑57/99, Zb. VS s. I‑A‑2‑83, II‑A‑2‑505, bod 162); a Všeobecného súdu zo 16. decembra 2010, Komisia/Petrilli (T‑143/09 P, bod 46), ako aj z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos (T‑308/10 P, bod 103), s ohľadom na rozhodnutie osobitnej komory Súdneho dvora zriadenej podľa článku 123b rokovacieho poriadku, z 8. februára 2011, týkajúceho sa preskúmania už citovaného rozsudku Komisia/Petrilli (vec C‑17/11 RX, body 3 a 4).

56 – Pozri najmä rozsudok z 3. októbra 2000, Industrie des poudres sphériques/Rada (C‑458/98 P, Zb. s. I‑8147, body 65 až 67); uznesenia z 20. septembra 2001, Asia Motor France a i./Komisia (C‑1/01 P, Zb. s. I‑6349, bod 44); zo 14. júla 2005, Gouvras/Komisia (C‑420/04 P, Zb. s. I‑7251), ako aj rozsudok z 27. februára 2007, Gestoras Pro Amnistía a i./Rada (C‑354/04 P, Zb. s. I‑1579, bod 22).

57 – Pozri rozsudok z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia (C‑104/89 a C‑37/90, Zb. s. I‑3061, bod 33). Pozri tiež rozsudky z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný (bod 85); z 27. januára 2000, Mulder a i./Rada a Komisia (C‑104/89 a C‑37/90, Zb. s. I‑203, bod 168); zo 16. marca 2000, Parlament/Bieber (C‑284/98 P, Zb. s. I‑1527, body 56 a 57); z 24. marca 2009, Danske Slagterier (C‑445/06, Zb. 2009 s. I‑2119, bod 61); z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia (C‑419/08 P, Zb. s. I‑2259, bod 61), ako aj uznesenie z 12. mája 2010, Pigasos Alieftiki Naftiki Etaireia/Rada a Komisia (C‑451/09 P, body 39 a 40).

58 – Rozsudok Parlement/Bieber, už citovaný (bod 55). Pozri tiež rozsudok z 10. júla 2003, Komisia/Fresh Marine, už citovaný (body 45 až 49).

59 – Pozri článok 46 napadnutého rozsudku.

60 – Pozri najmä rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala (C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951); z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia (C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 105).

61 – Pozri rozsudok zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric (C‑440/07 P, Zb. s. I‑6413, body 191 až 193).

62 – Rozsudok Komisia/Schneider Electric, už citovaný (bod 204).

63 – Pozri najmä rozsudok z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia (C‑257/98 P, Zb. s. I‑5251, body 34 a 35).

64 – Pozri napríklad rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia (C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 372), ako aj z 27. októbra 2011, Rakúsko/Scheucher-Fleisch a i. (C‑47/10 P, Zb. s. I‑10707, bod 104).

65 – Pozri presne v tejto súvislosti rozsudok zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens (C‑259/96 P, Zb. s. I‑2915, bod 25).