Vec C‑228/06

Mehmet Soysal

a

Ibrahim Savatli

proti

Spolkovej republike Nemecko

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný

Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg)

„Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Slobodné poskytovanie služieb – Vízová povinnosť na vstup na územie členského štátu“

Abstrakt rozsudku

1.        Medzinárodné dohody – Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Pravidlo standstill článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu

(Dodatkový protokol k Dohode o pridružení medzi EHS a Tureckom, článok 41 ods. 1)

2.        Medzinárodné dohody – Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Pravidlo standstill článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu

(Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom; dodatkový protokol k Dohode o pridružení medzi EHS a Tureckom, článok 41 ods. 1)

1.        Článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu k Dohode o pridružení medzi EHS a Tureckom, ktorý stanovuje, že zmluvné strany upustia od vzájomného zavádzania akýchkoľvek nových obmedzení týkajúcich sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, má priamy účinok. Toto ustanovenie jasným, presným a nepodmieneným spôsobom totiž upravuje jednoznačnú doložku „standstill“, ktorá obsahuje povinnosť zaväzujúcu účastníkov dohody, ktorá je z právnej stránky čistou povinnosťou zdržať sa konania. Preto práva, ktoré uvedené ustanovenie priznáva tureckým štátnym príslušníkom, na ktorých sa vzťahujú, možno uplatniť pred súdmi členských štátov.

Okrem toho článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu môže byť riadne uplatnený tureckými vodičmi diaľkovej dopravy, ktorí sú zamestnancami podniku so sídlom v Turecku, ktorý zákonne poskytuje služby v členskom štáte, pretože zamestnanci poskytovateľa služieb sú potrební na to, aby tento poskytovateľ mohol vykonávať svoju činnosť.

(pozri body 45, 46)

2.        Článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu k Dohode o pridružení medzi EHS a Tureckom, ktorý stanovuje, že zmluvné strany upustia od vzájomného zavádzania akýchkoľvek nových obmedzení týkajúcich sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, sa má vykladať v tom zmysle, že od vstupu tohto protokolu do platnosti odporuje zavedeniu vízovej povinnosti, ktorá umožňuje tureckým štátnym príslušníkom vstúpiť na územie členského štátu na účely výkonu poskytovania služieb na účet podniku so sídlom v Turecku, pokiaľ sa k tomuto dátumu takéto vízum nepožadovalo.

Uvedené ustanovenie totiž vo všeobecnosti zakazuje zavedenie každého nového opatrenia, ktorého cieľom alebo následkom je podmieniť výkon slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb tureckými štátnymi príslušníkmi na vnútroštátnom území prísnejšími podmienkami, ako sú podmienky, ktoré sa uplatňovali v čase vstúpenia dodatkového protokolu do platnosti, čiže 1. januára 1973, v dotknutom členskom štáte.

Čo sa týka tureckých štátnych príslušníkov, ktorí chcú na území členského štátu využívať právo slobodného pohybu služieb na základe dohody o pridružení, vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje túto činnosť vydaním víz, ktoré sa však nepožaduje od štátnych príslušníkov Spoločenstva, bráni účinnému výkonu tejto slobody najmä z dôvodu dodatočných a opakujúcich sa správnych a finančných nákladov, ktoré predstavuje získanie takého povolenia, ktorého platnosť je časovo obmedzená. Okrem toho v prípade zamietavého rozhodnutia žiadosti o vízum, právna úprava takéhoto druhu bráni výkonu tejto slobody.

Z toho vyplýva, že takáto právna úprava, ktorá neexistovala k 1. januáru 1973, má prinajmenšom za následok podmienenie výkonu hospodárskych slobôd zaručených dohodou o pridružení tureckými štátnymi príslušníkmi prísnejšími podmienkami, ako sú podmienky, ktoré platili v dotknutom členskom štáte v čase vstúpenia dodatkového protokolu do platnosti. Za týchto podmienok právna úprava predstavuje v zmysle článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu „nové obmedzenie“ práva tureckých štátnych príslušníkov s bydliskom v Turecku slobodne poskytovať služby v dotknutom členskom štáte.

Tento záver nemožno spochybniť skutočnosťou, že uvedená vnútroštátna právna úprava je len vykonaním ustanovenia sekundárneho práva Spoločenstva. V tejto súvislosti prednosť medzinárodných zmlúv uzavretých Spoločenstvom pred aktmi sekundárneho práva Spoločenstva prikazuje výklad týchto aktov, ak je to možné, v súlade s uvedenými zmluvami.

Naopak, doložka „standstill“ uvedená v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu k Dohode o pridružení medzi EHS a Tureckom nebráni prijímaniu pravidiel, ktoré sa uplatňujú rovnakým spôsobom na tureckých štátnych príslušníkov a na štátnych príslušníkov Spoločenstva.

(pozri body 47, 55 – 59, 61, 62 a výrok)