NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
M. POIARES MADURO
prednesené 23. mája 2007 1(1)
Vec C‑438/05
The International Transport Workers’ Federation
a
The Finnish Seamen’s Union
proti
Viking Line ABP
a
OÜ Viking Line Eesti
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Court of Appeal (England and Wales) (Civil Division)]
1. Court of Appeal (England and Wales) (Civil Division) v odvolacom konaní vo veci rozhodnutia High Court of Justice (Commercial Court) (vnútroštátny súd druhého stupňa, ktorý rozhoduje v obchodnoprávnych veciach) predložil Súdnemu dvoru viacero otázok, ktoré si vyžadujú vysporiadať sa s problematikou, ktorá je po právnej stránke veľmi zložitá a ktorá je súčasne zo sociálneho a politického hľadiska veľmi významná. Niekedy na zložité otázky existujú jednoduché odpovede. Toto však nie je takýto prípad. Okolnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu, možno stručne zhrnúť nasledujúcim spôsobom. Fínsky prevádzkovateľ trajektovej prepravy na linke Helsinki a Tallin mal zámer presunúť svoje sídlo do Estónska, odkiaľ by zabezpečoval svoje služby, pričom by využil výhody, ktoré spočívajú v nižších úrovniach miezd. Fínska odborová organizácia, ktorá je podporovaná medzinárodnou federáciou odborových zväzov, sa pokúsila mu v uskutočnení tohto zámeru zabrániť pohrozením štrajkovými akciami a bojkotmi v prípade, že by spoločnosť zmenou svojho sídla do Estónska nezachovala súčasnú úroveň miezd. Právne problémy, ktoré tento rozpor vyvolal, sa týkajú horizontálneho účinku ustanovení Zmluvy o voľnom pohybe a vzťahu medzi sociálnymi právami a právom slobodného pohybu.
I – Skutkový stav a návrh na začatie prejudiciálneho konania
Účastníci konania
2. Viking Line ABP (ďalej len „Viking Line“) je prevádzkovateľom trajektovej prepravy vo Fínsku. OÜ Viking Line Eesti je estónska dcérska spoločnosť. Viking Line je vlastníkom plavidla Rosella, ktoré pláva pod fínskou štátnou vlajkou na linke Tallin-Helsinki medzi Estónskom a Fínskom. Členovia posádky Roselly sú členmi Finnish Seamen’s Union (fínska odborová organizácia námorníkov, ďalej len „FSU“).
3. FSU so sídlom v Helsinkách je vnútroštátna odborová organizácia pracovníkov námornej dopravy. Má približne 10 000 členov vrátane členov posádky Roselly. FSU je fínskou pridruženou organizáciou International Transport Workers’ Federation (Medzinárodnej federácie pracovníkov dopravy, ďalej len „ITF“).
4. ITF je federácia 600 odborových organizácií pracovníkov dopravy v 140 krajinách so sídlom v Londýne. Jedným z hlavných smerov ITF je politika zameraná na „lacné vlajky“ (ďalej len „LV“). V konaní pred Commercial Court predseda ITF uviedol, že „medzi hlavné ciele kampane proti LV patrí po prvé odstrániť lacné vlajky, a vytvoriť tak skutočnú väzbu medzi vlajkou lode a štátnou príslušnosťou jej vlastníka a po druhé chrániť a zlepšiť pracovné podmienky členov posádok lodí plávajúcich pod LV“. V dokumente vymedzujúcom politiku LV sa uvádza, že za plavidlo plávajúce pod lacnou vlajkou sa považuje také plavidlo, „keď sa skutočné vlastníctvo plavidla a kontrola nad ním nachádzajú inde ako v krajine registrácie“. V tomto dokumente je uvedené, že „odborové organizácie v krajine skutočného vlastníctva majú právo uzatvárať zmluvy vzťahujúce sa na plavidlá, ktoré sú skutočne vlastnené v ich krajinách“. Kampaň proti LV je sprevádzaná bojkotmi a inými akciami solidarity.
Skutkový stav
5. Rosella, ktorej konkurovali plavidlá plávajúce pod estónskou štátnou vlajkou na tej istej linke Tallin – Helskinki, bola stratová. Mzdy estónskej posádky sú nižšie ako mzdy fínskej posádky. Keďže Rosella pláva pod fínskou vlajkou, Viking Line má podľa fínskeho práva a v súlade s podmienkami kolektívnej zmluvy povinnosť poskytovať členom svojej posádky mzdy na fínskej úrovni.
6. V októbri 2003 sa Viking Line snažil preregistrovať Rosellu v Estónsku s cieľom uzavrieť kolektívnu zmluvu s estónskou odborovou organizáciou. Svoj zámer oznámil posádke a FSU. FSU jasne demonštrovala svoj nesúhlas so zámerom Viking Line preregistrovať Rosellu.
7. E-mailom zo 4. novembra 2003 požiadala FSU ITF, aby o tomto zámere informovala všetkých svojich pridružených členov a požiadala ich, aby sa zdržali rokovaní s Viking Line. Dňa 6. novembra ITF tejto žiadosti vyhovela a zaslala svojim pridruženým členom obežník v súlade s politikou LV. V obežníku sa uvádzalo, že skutočný vlastník Roselly je vo Fínsku, a preto právo rokovať zostáva naďalej FSU. Vyzvala pridružených členov, aby sa zdržali rokovaní s Viking. V súlade so zásadou solidarity pridružení členovia nemali konať v rozpore s obežníkom. Takéto konanie by mohlo viesť k uloženiu sankcií – až k vylúčeniu z ITF.(2) Obežník tak skutočne vylúčil akúkoľvek možnosť, aby Viking Line obišiel FSU a priamo rokoval s estónskou odborovou organizáciou.
8. FSU tiež tvrdila, že platnosť dohody o posádke sa skončila 17. novembra 2003, a tým prestala byť viazaná záväzkom sociálneho zmieru. FSU oznámila, že 2. decembra 2003 chce v súvislosti s preregistrovaním Roselly uskutočniť kolektívnu akciu. Požadovala, aby bol počet členov posádky Roselly zvýšený na 8 a aby Viking Line upustila od svojich zámerov preregistrovať plavidlo, alebo v prípade, že by plavidlo bolo preregistrované, aby posádka naďalej zostala zamestnaná podľa fínskych pracovných podmienok. Viking Line podala návrh na pracovný súd v Helsinkách, ktorým požadovala, aby súd určil, že dohoda o posádke je naďalej platná, a podala tiež ďalší návrh na príslušný súd v Helsinkách, v ktorom žiadala o nariadenie predbežného opatrenia proti oznámenému štrajku. Ani jeden z týchto dvoch súdov však nemohol tieto návrhy Viking Line včas prerokovať.
9. Z obavy zo štrajku prijala Viking Line 2. decembra zmier. Súhlasila so zvýšením počtu členov posádky a s tým, že nezačne proces preregistrovania pred 28. februárom 2005. Takisto súhlasila so späťvzatím žalôb, ktoré podala na pracovný súd a na súd v Helsinkách.
10. ITF nikdy nestiahla svoj obežník, a preto jej výzva adresovaná pridruženým členom, aby sa zdržali vyjednávania s Viking Line, zostala v platnosti. Medzitým Rosella zaznamenala ďalšie straty. Viking Line, ktorá mala naďalej záujem preregistrovať Rosellu do Estónska, sa rozhodla, že svoj zámer uskutoční po 28. februári 2005, keď končí platnosť novej dohody o posádke.
11. Keďže Viking Line predpokladala, že nový pokus o preregistráciu Roselly vyvolá zo strany ITF a FSU nové kolektívne akcie, podala 18. augusta 2004 návrh na Commercial Court v Londýne, ktorým žiadala súd, aby vydal rozhodnutie o určení práv a povinností a uložil ITF povinnosť stiahnuť obežník a FSU povinnosť zdržať sa zásahov do práv voľného pohybu Viking Line v súvislosti s preregistrovaním Roselly. V čase prebiehajúceho súdneho konania bola platnosť dohody o posádke Roselly predĺžená do februára 2008. Význam dátumu 28. február 2005 stratil preto svoje opodstatnenie, avšak prevádzkovanie Roselly bolo naďalej stratové, pretože pracovné podmienky boli pre Viking Line menej výhodné oproti estónskym pracovným podmienkam. Nezostávalo teda nič iné, len vyriešiť tento spor. Commercial Court vo svojom rozsudku zo 16. júna 2005, po tom, čo sa Viking Line zaviazala, že v dôsledku preregistrovania Roselly nebude prepustený žiadny pracovník, vyhovel jej návrhom.
12. Dňa 30. júna 2005 podali ITF a FSU na Court of Appeal (Civil Division) proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie. Uznesením z 3. novembra 2005 predložil Court of Appeal Súdnemu dvoru žiadosť o rozhodnutie o veľkom počte dôsledne vypracovaných prejudiciálnych otázok.(3) Dúfam, že príliš nezjednoduším celý problém, keď v záujme zostručnenia celej veci zhrniem tieto otázky do troch okruhov problémov, ktoré považujem za najpodstatnejšie.
13. Po prvé je potrebné určiť, či s ohľadom na sociálnu politiku Spoločenstva, analogicky s rozsudkom Albany(4), nie sú kolektívne akcie, ako je táto akcia, mimo pôsobnosti článku 43 Zmluvy ES a článku 1 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 4055/86.(5)
14. Po druhé vnútroštátny súd kladie otázku, či tieto ustanovenia „majú priamy horizontálny účinok v tom zmysle, že súkromnému podniku priznávajú práva, ktorých sa môže dovolávať voči… odborovej organizácii alebo združeniu odborových zväzov, pokiaľ ide o kolektívnu akciu tejto odborovej organizácie alebo združenia odborových zväzov“.
15. A nakoniec sa vnútroštátny súd pýta, či takéto akcie, ako je akcia, ktorá je predmetom konania, zakladajú obmedzenie voľného pohybu, a v prípade, že áno, či sú takéto akcie objektívne odôvodnené, vhodné a primerané a či „predstavujú spravodlivú rovnováhu medzi základným sociálnym právom na kolektívnu akciu a slobodou usadiť sa a poskytovať služby“. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd, ktorý predložil návrh, pýta, či uvedené akcie, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, majú byť považované za priamo diskriminačné, nepriamo diskriminačné alebo nediskriminačné, a ako to môže ovplyvniť ich posúdenie z pohľadu ustanovení o voľnom pohybe.
II – Posúdenie
A – Úvodné poznámky
16. Otázky, ktoré predložil vnútroštátny súd, sa týkajú článku 1 ods. 1 nariadenia č. 4055/86 a článku 43 ES.
17. Nariadenie č. 4055/86 upravuje slobodu poskytovať služby námornej dopravy medzi členskými štátmi a medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Toto nariadenie umožňuje, aby sa v námornej doprave medzi členskými štátmi mohli uplatniť „všetky ustanovenia Zmluvy, ktoré upravujú voľný pohyb služieb“(6). Článok 1 ods. 1 nariadenia stanovuje, že „sloboda poskytovať služby námornej dopravy medzi členskými štátmi… sa uplatňuje s ohľadom na štátnych príslušníkov členských štátov usadených v členskom štáte inom ako je štát osoby, pre ktorú sú služby určené“. Toto ustanovenie v podstate vyjadruje zásadu slobody poskytovať služby zaručenú článkom 49 ES v oblasti námornej dopravy.(7)
18. Predmetná vec však súvisí predovšetkým so slobodou usadiť sa zaručenou článkom 43 ES. Preregistrovanie Roselly by bolo výkonom práva Viking Line na slobodu usadiť sa. Ako potvrdil Súdny dvor v rozsudku Factortame a ďalší, registrácia plavidla, ktoré sa používa „na prevádzkovanie hospodárskej činnosti, ktorá predpokladá stále miesto prevádzkarne v danom členskom štáte“ je usadením sa podľa článku 43 ES.(8)
19. Zámerom Viking Line je teda predovšetkým vykonávať svoje právo na slobodu usadiť sa, aby následne využila právo na slobodu poskytovať služby. Oproti tomu ITF a FSU sa usilujú uložiť Viking Line pri užívaní práva slobody usadiť sa určité podmienky a hrozia bojkotovať služby osobnej trajektovej dopravy, ktoré poskytuje Viking Line v prípade, že sa Viking Line rozhodne preregistrovať Rosellu bez toho, aby tieto ich podmienky splnila.
B – Uplatniteľnosť ustanovení o voľnom pohybe na kolektívne akcie
20. FSU a ITF sú toho názoru, že kolektívna akcia odborovej organizácie alebo odborového zväzu smerujúca k dosiahnutiu cieľov sociálnej politiky Spoločenstva je mimo rámca pôsobnosti článku 43 ES a nariadenia č. 4055/86. Tvrdia, že uplatnenie ustanovení o voľnom pohybe by ohrozilo právo pracovníkov na kolektívne vyjednávanie a na štrajk, ktorého cieľom je dosiahnutie uzatvorenia kolektívnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené tvrdia, že právo združovať sa a právo na štrajk sú chránené ako základné práva rôznymi nástrojmi medzinárodného práva. Okrem toho dodržiavanie práva na štrajk v rámci kolektívneho rokovania je spoločnou ústavnou tradíciou členských štátov, a preto predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva. S odvolaním sa, per analogiam, na odôvodnenie Súdneho dvora v rozsudku vo veci Albany(9), FSU a ITF tvrdia, že sociálne ustanovenia podľa hlavy XI Zmluvy vylučujú uplatnenie článku 43 ES a nariadenia č. 4055/86 v oblasti takých pracovnoprávnych sporov, ako je tento spor vo veci samej.
21. Podstatou prvej otázky vnútroštátneho súdu je, či je tento výklad správny. Podľa môjho názoru je potrebné odpovedať záporne.
22. FSU a ITF sú v podstate toho názoru, že uplatnenie ustanovení o voľnom pohybe s ohľadom na kolektívne akcie uskutočnené odborovou organizáciou alebo odborovým zväzom by ohrozilo dosahovanie cieľov sociálnej politiky Spoločenstva a bolo by v rozpore so základnou povahou práva združovať sa a práva na štrajk. Takéto tvrdenie je však nepresné.
23. Ustanovenia o slobode usadiť sa a slobode poskytovať služby nie sú v žiadnom prípade nezlučiteľné s ochranou základných práv alebo s dosahovaním cieľov sociálnej politiky Spoločenstva. Ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe ani právo združovať sa a právo na štrajk nie sú absolútnymi právami. Okrem toho Zmluva neustanovuje nič, čo by nasvedčovalo tomu, že ciele sociálnej politiky Spoločenstva by mali mať vždy prednosť pred cieľom mať správne fungujúci spoločný trh. Naopak, zaradenie obidvoch týchto cieľov politiky do Zmluvy poukazuje na to, že zámerom Spoločenstva je spojenie týchto politík. A preto skutočnosť, že obmedzenie voľného pohybu vyvolané výkonom základného práva alebo určitým správaním, ktoré spadá do pôsobnosti ustanovení o sociálnej politike, nerobí ustanovenia o voľnom pohybe neuplatniteľnými.
24. Tento záver potvrdzuje aj judikatúra. Vo veci Schmidberger rakúska vláda povolila demonštráciu, ktorá obmedzila voľný pohyb tovaru: tvrdila, že zákazom tejto demonštrácie by došlo k porušeniu práva na slobodu prejavu a slobodu zhromažďovania.(10) V rozsudku vo veci Omega Súdny dvor preskúmal opatrenie, ktorého cieľom bolo chrániť ľudskú dôstojnosť, ale ktoré súčasne obmedzovalo slobodu poskytovať služby.(11) V obidvoch prípadoch Súdny dvor uznal, že boli porušené základné práva, ktoré musia byť zachovávané ako všeobecné zásady práva Spoločenstva.(12) V žiadnej z týchto vecí však Súdny dvor nepotvrdil, že následkom tohto by predmetné obmedzenia mohli byť vyňaté z pôsobnosti ustanovení o voľnom pohybe. Namiesto toho Súdny dvor potvrdil, že aj pri uplatnení týchto ustanovení, obmedzenia voľného pohybu neprekročili mieru toho, čo sa legitímne dá považovať za potrebné na účely ochrany predmetného základného práva.(13)
25. Rovnakým spôsobom Súdny dvor opakovane uznal, že verejný záujem súvisiaci so sociálnou politikou môže odôvodniť určité obmedzenia voľného pohybu, pokiaľ však tie nepresiahnu mieru nevyhnutnosti(14). Súdny dvor však nikdy nepripustil, že by takéto obmedzenia boli úplne mimo rámca pôsobnosti ustanovení voľného pohybu. V skutočnosti stačí uviesť len niekoľko príkladov z judikatúry, podľa ktorej opatrenia na ochranu životného prostredia(15), spotrebiteľov(16), pluralizmu v tlači(17) a zdravia(18) spadajú do pôsobnosti ustanovení o voľnom pohybe. Iste by bolo zvláštne dospieť k záveru, že opatrenia prijaté v záujme sociálnej politiky by na základe ustanovení o voľnom pohybe mali byť naopak vyňaté spod kontroly.
26. Nakoniec, nie som presvedčený o uvedenej anológii s rozsudkom vo veci Albany.(19) Tento rozsudok sa týkal kolektívnej zmluvy medzi organizáciami zamestnávateľov a zamestnancami, na základe ktorej bol vytvorený odvetvový penzijný fond s povinnou účasťou. Súdny dvor rozhodol, že predmetná dohoda pre svoju povahu a účel, nespadá do pôsobnosti článku 81 ES. Skutočnosť však, že určitá dohoda alebo činnosť je vylúčená z rozsahu pôsobnosti pravidiel hospodárskej súťaže neznamená nevyhnutne, že je vylúčená aj z rozsahu pôsobnosti ustanovení o voľnom pohybe. Naopak, rozsudky vo veci Wouters(20) a vo veci Meca‑Medina(21) dokazujú, že určitá dohoda alebo činnosť môžu spadať do pôsobnosti jednej skupiny právnych predpisov a zároveň môžu byť vylúčené z inej.(22)
27. Okrem toho sa zdá, že obava, ktorá vznikla v súvislosti s rozsudkom vo veci Albany bola tá, aby nedošlo k možnému rozporu v Zmluve. Zmluva podporuje sociálny dialóg, ktorý vedie k uzavretiu kolektívnych zmlúv o pracovných podmienkach a mzdách. Takýto cieľ by bol však vážne ohrozený, keby Zmluva zároveň zakazovala takéto dohody z dôvodu ich účinku, ktoré majú na hospodársku súťaž.(23) A preto musia byť kolektívne zmluvy „obmedzenou mierou vylúčené z pôsobnosti pravidiel o hospodárskej súťaži“(24). Oproti tomu ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe nepredstavujú žiadne takéto riziko rozporu, pretože tieto ustanovenia, ako už bolo vyššie uvedené, sa dajú dať do súladu s cieľmi sociálnej politiky.(25)
28. Preto navrhujem, aby Súdny dvor na prvú otázku predloženú vnútroštátnym súdom odpovedal nasledovne: „Kolektívne akcie odborovej organizácie alebo odborového zväzu, ktorých zámerom je presadzovanie cieľov sociálnej politiky Spoločenstva nie sú, z tohto jediného dôvodu, vylúčené z pôsobnosti článku 43 ES a nariadenia č. 4055/86“.
C – Horizontálne uplatnenie ustanovení o voľnom pohybe
29. Druhá otázka, ktorú predložil vnútroštátny súd sa týka horizontálneho účinku článku 43 ES a 49 ES.(26) FSU a ITF tvrdia, že tieto ustanovenia im neukladajú žiadne povinnosti, pretože sa vzťahujú na opatrenia verejnoprávneho charakteru. Zdôrazňujú, že obidve sú súkromnoprávnymi subjektmi, ktoré nedisponujú žiadnou normotvornou právomocou. Viking naopak tvrdí, že má právo dovolávať sa uvedených ustanovení, najmä pokiaľ ide o spôsobilosť odborových organizácií zasahovať do práv na slobodu pohybu.
30. Touto otázkou sa budem zaoberať v štyroch etapách. Po prvé na začiatku vysvetlím, že predmetné ustanovenia môžu súkromnoprávnym subjektom zakladať povinnosti. Po druhé sa pokúsim objasniť, na aké prípady konania súkromnoprávnych subjektov sa uplatňujú ustanovenia o voľnom pohybe. Po tretie sa budem zaoberať problémom, ktorý je veľmi významný, na ktorý sa však často zabúda: ako môže byť horizontálny účinok ustanovení o voľnom pohybe daný do súladu so spôsobom, akým sa vnútroštátny právny poriadok rozhodne chrániť autonómiu súkromnoprávnych subjektov a riešiť spory medzi nimi. Po týchto všeobecných úvahách nakoniec navrhnem odpoveď na otázku, ktorá sa týka možnosti, aby sa podnik v súdnom konaní proti odborovej organizácii alebo odborovému zväzu mohol dovolávať článku 43 ES a článku 1 ods. 1 nariadenia č. 4055/86.
Zakladajú ustanovenia o voľnom pohybe povinnosti súkromnoprávnych subjektov?
31. Zmluva výslovne neupravuje otázku horizontálneho účinku ustanovení článku 43 ES a 49 ES. A preto je potrebné zvážiť zaradenie a funkciu takýchto ustanovení do systematiky Zmluvy.
32. Ustanovenia o voľnom pohybe spolu s ustanoveniami o hospodárskej súťaži sú súčasťou súdržného súboru právnych predpisov, ktorého cieľ je popísaný v článku 3 ES.(27) Cieľom je zaručiť medzi členskými štátmi voľný pohyb tovarov, služieb, osôb a kapitálu za podmienok spravodlivej hospodárskej súťaže.(28)
33. Ustanovenia o voľnom pohybe a ustanovenia o hospodárskej súťaži dosahujú tento cieľ najmä tým, že priznávajú práva hospodárskym subjektom. Predovšetkým chránia hospodárske subjekty tým, že im priznávajú právo brániť sa proti určitým obmedzeniam možnosti rovného prístupu k spoločnému trhu.(29) Existencia takejto možnosti je rozhodujúcim prvkom pri dosahovaní efektivity rozdeľovania v rámci Spoločenstva ako celku. Bez ustanovení o voľnom pohybe a hospodárskej súťaži by bolo nemožné dosiahnuť základný cieľ Spoločenstva, ktorým je fungujúci spoločný trh.
34. Orgány členských štátov sú za normálnych okolností spôsobilé zasahovať do fungovania spoločného trhu tým, že obmedzujú činnosti hospodárskych subjektov. Rovnako to platí aj pre také podniky, ktoré konajú vo vzájomnej zhode, alebo ktoré majú dominantné postavenie na niektorej z podstatných súčastí spoločného trhu. Nie je teda prekvapujúce, že Zmluva priznáva hospodárskym subjektom práva, ktorých sa môžu dovolávať voči orgánom členských štátov a voči takýmto podnikom. Vo vzťahu k uvedeným podnikom zohrávajú hlavnú úlohu ustanovenia o hospodárskej súťaži; pokiaľ ide o orgány členských štátov túto úlohu plnia ustanovenia o voľnom pohybe.(30) A teda na účely účinného zaručenia práv hospodárskych subjektov majú ustanovenia o hospodárskej súťaži horizontálny účinok(31), zatiaľ čo ustanovenia o voľnom pohybe majú účinok vertikálny.(32)
35. Toto však nepotvrdzuje argument a contrario, že Zmluva vylučuje horizontálny účinok ustanovení o voľnom pohybe. Naopak takýto horizontálny účinok by logicky vyplýval zo Zmluvy, ak by bolo nevyhnutné zaručiť hospodárskym subjektom v rámci celého Spoločenstva rovnaké príležitosti k prístupu ku ktorejkoľvek súčasti trhu.
36. Podstatou tohto problému je teda nasledovná otázka: či zo Zmluvy vyplýva, že na účely zaručenia riadneho fungovania spoločného trhu chránia ustanovenia o voľnom pohybe práva hospodárskych subjektov nielen tým, že obmedzujú právomoc orgánov členských štátov, ale aj tým, že obmedzujú autonómiu ďalších subjektov.
37. Niektorí komentátori navrhujú, aby sa na túto otázku odpovedalo jednoznačne záporne a hlavným dôvodom podľa nich je ten, že ustanovenia o hospodárskej súťaži postačujú na to, aby zabránili zásahom neštátnych subjektov do riadneho fungovania spoločného trhu.(33) Iní však zdôraznili, že konanie súkromnoprávnych subjektov – teda konanie, ktoré nie je konaním štátu a na ktoré sa nevzťahujú ustanovenia o hospodárskej súťaži – môže rovnako brániť riadnemu fungovaniu spoločného trhu, a preto by bolo nesprávne, keby bolo takéto konanie úplne vylúčené z pôsobnosti ustanovení o voľnom pohybe.(34)
38. Tento druhý postoj, ktorý je tiež podporený judikatúrou, považujem za realistickejší. Súdny dvor uznal, že ustanovenia o voľnom pohybe môžu obmedziť autonómiu jednotlivcov, najmä v rozsudkoch vo veci Komisia/Francúzsko(35) a vo veci Schmidberger(36). Jeden aj druhý je zásadne podporený argumentom, že konanie súkromnoprávneho subjektu môže ohroziť ciele ustanovení o voľnom pohybe. A preto Súdny dvor rozhodol, že súkromnoprávnym subjektom nesmie byť dovolené konať bez toho, aby primerane prihliadali na práva iných súkromnoprávnych subjektov, ktoré im vyplývajú z ustanovení o voľnom pohybe. Výsledkom násilných protestných akcií francúzskych poľnohospodárov vo veci Komisia/Francúzsko bolo odoprenie slobody predaja alebo dovozu ovocia a zeleniny z iných členských štátov iným francúzskym poľnohospodárom. Vo veci Schmidberger nebola prekážka voľného pohybu tovarov až tak závažná. Významná je však skutočnosť, že Súdny dvor dal do súladu právo na slobodu prejavu skupiny demonštrantov s právom prepravnej spoločnosti slobodne prepravovať tovary z jedného členského štátu do druhého, a tak uplatnil horizontálne základnú zásadu voľného pohybu tovarov.
39. Je možné si povšimnúť, že v rozsudku Schmidberger išlo o žalobu proti štátu, ktorú podal súkromnoprávny subjekt. Takéto konanie je typické pre mnohé štáty (ak nie pre všetky), v ktorých na základe ich vnútroštátnych právnych poriadkov sa ustanovenie ústavy nedá uplatniť v občianskoprávnom konaní samostatne. Ide o alternatívny spôsob uplatnenia horizontálneho účinku ústavných práv, najmä ak sa z nich vyvodzuje povinnosť štátu zasiahnuť v situáciách, kedy sú konaním jedného súkromnoprávneho subjektu ohrozené ústavné práva iného súkromnoprávneho subjektu.(37) Odvodeným, avšak rovnako bežným spôsobom, akým sa priznáva normatívna sila v horizontálnych vzťahoch spočíva v tom, že pre súdy, ktoré rozhodujú o sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi, sú tieto práva záväzné. Súd, ktorý vykladá akékoľvek zmluvné ustanovenie, alebo rozhoduje vo veci žaloby o náhrade škody alebo o návrhu na predbežné opatrenie, musí, ako štátny orgán, vo veci zachovania ústavných práv účastníkov konania vydať rozhodnutie.(38) Vymedzenie práv jednotlivcov uvedeným spôsobom sa označuje ako «mittelbare Drittwirkung» alebo ako nepriamy horizontálny účinok. Výsledkom toho je, že z ústavných noriem, ktoré sú určené štátu sa stávajú právne predpisy, ktoré sa môžu uplatniť na vzťahy medzi súkromnoprávnymi subjektmi, a toto dokazuje, že „vláda je tretím účastníkom konania medzi súkromnoprávnymi subjektmi, a to prostredníctvom zákona a súdu, ktorý ich uplatňuje“(39).
40. Vzhľadom na vymedzenie jednotlivých právnych oblastí sa môže nepriamy horizontálny účinok od priameho horizontálneho účinku líšiť z hľadiska formy, nie však z hľadiska obsahu.(40) To vysvetľuje, prečo je rozsudok vo veci Defrenne považovaný za rozsudok, ktorým bol uznaný „priamy horizontálny účinok“ článku 141 ES, aj keď Súdny dvor horizontálny účinok tohto ustanovenia vyložil ako povinnosť uloženú vnútroštátnym súdom.(41) To tiež vysvetľuje, prečo tvrdenie Komisie na pojednávaní, že Súdny dvor by mal odmietnuť horizontálny účinok z toho dôvodu, že ustanovenia o voľnom pohybe a výnimky z týchto ustanovení neboli upravené takým spôsobom, aby sa uplatňovali na súkromnoprávne subjekty, bolo judikatúrou už odmietnuté. Aj keby vo veci Schmidberger malo byť rozhodované ako o súkromnoprávnom spore medzi prepravnou spoločnosťou a demonštrantmi, Súdny dvor by aj tak musel právo na voľný pohyb prepravnej spoločnosti dať do súladu s právom demonštrantov na demonštráciu.(42) Táto vec, o ktorej sa rozhoduje, by teda teoreticky mohla byť predložená Súdnemu dvoru v rámci žaloby podanej proti fínskym štátnym orgánom z dôvodu, že nezasiahli do kolektívnej akcie nasmerovanej proti Viking Line. To by však nezmenilo podstatu problému, ktorý spočíva v tom, ako zosúladiť práva Viking Line na voľný pohyb s právom FSU a ITF združovať sa a právom na štrajk.(43)
Na aký druh súkromnoprávneho konania sa uplatňujú ustanovenia o voľnom pohybe?
41. To však neznamená, že ustanovenia o voľnom pohybe sa v konaní proti súkromnoprávnemu subjektu môžu kedykoľvek uplatniť. Normatívna a socio-ekonomická právomoc, ktorá prináleží štátnym orgánom zahŕňa, že tieto orgány, ako je definované, sú skutočne spôsobilé brániť riadnemu fungovaniu spoločného trhu. Toto zostruje aj tá skutočnosť, že nezávisle od toho, že ich konania sú z formálneho hľadiska všeobecnej povahy, konania týchto orgánov nie sú v skutočnosti nikdy samostatné. Sú dôsledkom širších politických rozhodnutí, a preto majú dopad na každého, kto na území štátu má v úmysle využiť svoje práva na voľný pohyb. Okrem toho štátne orgány oproti súkromným hospodárskym subjektom majú menšiu snahu prispôsobiť svoje konanie obchodným výzvam, ktoré sú zárukou normálneho fungovania trhu.(44) A preto sa pôsobnosť ustanovení o voľnom pohybe vzťahuje na každé konanie (alebo nekonanie) štátu, ktoré by mohlo brániť alebo urobiť menej príťažlivým výkon práv voľného pohybu.(45)
42. Naopak, v mnohých prípadoch súkromnoprávne subjekty nemajú jednoducho dostatočný vplyv, aby dokázali zabrániť iným využívať svoje práva voľného pohybu. Obchodník ako jednotlivec, ktorý odmieta nakúpiť tovar z iného členského štátu neohrozí fungovanie spoločného trhu, pretože dodávatelia z iných členských štátov majú naďalej možnosť ponúkať svoje tovary na trhu cez iné kanály. Okrem toho by tento obchodník s najväčšou pravdepodobnosťou utrpel konkurenciou iných predajcov, ktorí by menej váhali pri nákupe tovarov z cudzích tovarov a ktorí by z tohto dôvodu mohli spotrebiteľom ponúknuť nižšie ceny a väčší výber. Už takáto možnosť by mohla postačovať, aby to odradilo od podobného konania. Trh sa predsa „postará“. Za týchto okolností by nebol dôvod na zásah zo strany práva Spoločenstva.
43. To znamená, že ustanovenia o voľnom pohybe sa uplatnia priamo na každé také konanie súkromnoprávnych subjektov, ktoré je spôsobilé skutočne obmedziť ostatné subjekty vo výkone svojich práv voľného pohybu. Ako sa však dá presne určiť, či ide práve o takýto prípad? Zdá sa, že na túto otázku neexistuje žiadna ľahká odpoveď. Súdny dvor vo svojej judikatúre postupoval opatrne a priame horizontálne uplatnenie ustanovení o voľnom pohybe uznal v zvláštnych prípadoch.
44. Mnohé z týchto prípadov sa týkali výkonu práv duševného vlastníctva.(46) Nositelia takýchto práv majú legitímny obchodný záujem vykonávať tieto svoje práva spôsobom, ktorý si zvolia.(47) Tieto práva však musia byť dané do súladu so zásadou voľného pohybu tovarov.(48) V opačnom prípade by nositelia práv duševného vlastníctva mali „možnosť rozdeliť si vnútroštátne trhy, a tým obmedziť obchod medzi členskými štátmi“(49).
45. Súdny dvor analogicky uplatnil ustanovenia o voľnom pohybe na národné a medzinárodné združenia profesionálnych športovcov.(50) Dôvod je pochopiteľný. Takéto združenia majú rozhodujúci vplyv na organizáciu profesionálnych športov, ako sú hospodárske činnosti, ktoré presahujú hranice štátu. Môžu vytvárať pravidlá, ktoré sú záväzné pre každého, kto má v úmysle vykonávať túto činnosť. Ako Súdny dvor v rozsudku vo veci Deliège uviedol, „odstránenie prekážok voľného pohybu osôb a slobody poskytovať služby medzi členskými štátmi by bolo ohrozené, keby zrušenie prekážok ustanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi bolo neutralizované prekážkami, ktoré vyplývajú z výkonu právnej autonómie združení a podnikov, ktoré nie sú subjektmi verejného práva“(51).
46. Uplatnenie ustanovení o voľnom pohybe na konanie súkromnoprávnych subjektov má osobitný význam v oblasti pracovných podmienok a prístupu k zamestnaniu.(52) Súdny dvor to uznal v rozsudku vo veci Angonese, v ktorom uplatnil ustanovenie článku 39 ES na súkromnú banku v Bolzane.(53) Pán Angonese mal v úmysle zúčastniť sa na výberovom konaní na miesto v tejto banke. Prístup k výberovému konaniu však bol podmienený tým, že musel predložiť potvrdenie o dvojjazyčnosti, ktoré vydávajú výlučne orgány provincie Bolzano. Táto podmienka súvisela s požiadavkou, ktorá existovala v minulosti pre prístup k verejným funkciám, a týmto predlžovala bežný postup. Ako uviedol Súdny dvor vo svojom rozsudku, občania s trvalým bydliskom v provincii Bolzano si bežne takéto potvrdenie zaobstarávali na účely hľadania zamestnania a toto potvrdenie považovali „za takmer povinnú etapu v rámci normálneho vzdelávania“(54). Hoci pán Angonese takéto potvrdenie nemal, ovládal perfektne obidva jazyky a mal aj ďalšie doklady, ktoré to preukazovali. Napriek tomu mu bol prístup k výberovému konaniu odoprený.
47. Pracovníci nemôžu zmeniť svoju odbornú kvalifikáciu alebo získať náhradné zamestnanie tak jednoducho ako obchodníci, ktorí môžu meniť svoje výrobky alebo nájsť náhradné spôsoby, ako ich uviesť na trh. Podmienky prístupu k výberovému konaniu na účely prijatia do zamestnania, aké boli v prípade rozsudku vo veci Angonese preto poškodzujú fungovanie spoločného trhu, a to aj keď ich požaduje súkromná banka ako súčasť bežného postupu v danom regióne. Predpoklad, že ekonomické vplyvy môžu v budúcnosti takéto diskriminačné konanie pri prijímaní do zamestnania vylúčiť, je len slabou útechou pre toho, kto hľadá zamestnanie dnes. Pravidlo, že „trh môže zostať dlhšie iracionálnym ako jednotlivec solventným“(55) je zo všetkých ostatných oblastí najviac platné asi v oblasti voľného pohybu pracovníkov.
48. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenia o voľnom pohybe sa použijú na konania súkromnoprávnych subjektov, ktoré pre svoje všeobecné účinky na nositeľov práva voľného pohybu ich môžu vytvorením ťažko prekonateľnej prekážky obmedziť vo výkone týchto práv.
Horizontálny účinok ustanovení o voľnom pohybe a dodržiavanie autonómie súkromnoprávnych subjektov chránených vnútroštátnym právom
49. Skutočnosť, že ustanovenia o voľnom pohybe sú pre tieto súkromnoprávne subjekty záväzné prirodzene neznamená koniec ich súkromnoprávnej autonómie. To ani nutne neznamená, že tieto subjekty sú povinné uplatňovať rovnaké štandardy, ktoré platia pre štátne orgány. Súdny dvor môže použiť rôzne stupne posudzovania, v závislosti od pôvodu a závažnosti prekážky výkonu práva na voľný pohyb, ako aj v závislosti od významu a oprávnenosti protichodných nárokov na súkromnoprávnu autonómiu. Inými slovami, súkromnoprávne subjekty môžu často uskutočňovať veci, ktoré nie sú štátnym orgánom dovolené.(56)
50. Súdny dvor tiež uznal, že členské štáty disponujú určitou voľnosťou, ak ide o predchádzanie prekážkam voľného pohybu, ktoré sú dôsledkom konania súkromnoprávnych subjektov.(57) K uvedenému Súdny dvor uviedol, že „úlohou… orgánov Spoločenstva nie je nahradiť členské štáty a predpisovať im, aké opatrenia majú prijímať a uplatňovať na účely ochrany“ výkonu práva na voľný pohyb.(58) Ustanovenia o voľnom pohybe preto neposkytujú osobitné riešenie vždy na každý prípad ale len stanovujú medze, v rámci ktorých je možné spor medzi dvomi súkromnoprávnymi subjektmi vyriešiť.(59)
51. Významným následkom tohto je: aj v prípadoch, ktoré spadajú do rozsahu ich pôsobnosti, ustanovenia o voľnom pohybe nenahrádzajú vnútroštátne právo ako právny rámec pre posudzovanie sporov medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Naopak, členské štáty môžu, v medziach stanovených právom Spoločenstva, upravovať konanie súkromných osôb.
52. Takáto miera slobody členských štátov má dôsledky procesného charakteru. Hoci sa ustanovenia, ktoré upravujú postup v občianskom konaní v právnych poriadkoch v jednotlivých členských štátoch líšia, spoločné pre nich je, že účastníci konania majú povinnosť vymedziť obsah a rozsah sporu. Ak by účastníci sporu mohli predložiť vnútroštátnemu súdu návrh na začatie konania len na základe ustanovení Zmluvy o voľnom pohybe hrozilo by, že uplatnené vnútroštátne právne predpisy by neboli zohľadnené. Aby sa tomuto zabránilo, členské štáty môžu v súlade so zásadou procesnej autonómie žiadať, aby súdne konanie proti súkromnoprávnemu subjektu vo veci porušenia práva na voľný pohyb bolo vedené podľa vnútroštátneho práva a v súlade so žalobnými dôvodmi ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi, napríklad z dôvodu mimozmluvnej alebo zmluvnej zodpovednosti.
53. Vnútroštátny súd by mal pri rozhodovaní o veci, ktorá mu bola predložená uplatniť vnútroštátne právne predpisy spôsobom, ktorý je v súlade s ustanoveniami Zmluvy o voľnom pohybe.(60) Ak by toto nebolo možné a vnútroštátne právne predpisy by boli v rozpore s ustanoveniami o voľnom pohybe, potom by tieto ustanovenia mali prednosť pred vnútroštátnym právom.(61) V prípadoch, keď sa nepripúšťa žiadny opravný prostriedok, pretože vnútroštátne právo opravný prostriedok proti porušeniu práva na voľný pohyb neposkytuje, vtedy je možné, v súlade so zásadou efektivity, postupovať priamo podľa príslušných ustanovení Zmluvy.(62)
54. Vnútroštátne právo založené na hodnotách vnútroštátneho právneho poriadku si teda ponecháva svoje postavenie v rámci právnej úpravy, ktorá sa uplatňuje na spory medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Súčasne je však zaručená efektivita práva Spoločenstva.
Analýza prejednávanej veci
55. Zo skutkových okolností, ako sú uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyplýva, že účinok koordinovaných akcií FSU a ITF, najmä pokiaľ ide o skutočnosť, že bránili vyjednávať s pridruženými členmi ITF v Estónsku, spočíva v podriadení výkonu práva Viking Line na slobodu usadiť sa súhlasu FSU. Akcie FSU a ITF sú spôsobilé fakticky obmedziť výkon práva usadiť sa podniku, ako je Viking.
56. Preto navrhujem, aby Súdny dvor na druhú otázku predloženú vnútroštátnym súdom odpovedal nasledovne: „v konaní vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o spore medzi podnikom a odborovou organizáciou alebo odborovým zväzom, ktorého skutkové okolnosti sú obdobné ako v spore, ktorý je predmetom konania vo veci samej, má článok 43 ES a článok 1 ods. 1 nariadenia 4055/86 horizontálny účinok“.
D – Zosúladenie práva usadiť sa s právom na kolektívnu akciu
57. Zo zrejmých obchodných dôvodov sa Viking usiluje predovšetkým využiť svoje právo na slobodu usadiť sa. Zmluva toto právo chráni, pokiaľ by možnosť podniku presídliť sa do iného členského štátu, v ktorom by jeho prevádzkové náklady boli nižšie, bola rozhodujúca na účely efektívneho obchodovania v rámci Spoločenstva. Ak by mohli spoločnosti využívať iba výrobné zdroje, ktoré sú dostupné v určitom štáte alebo regióne, ohrozilo by to hospodársky vývoj tohto regiónu, ako aj regiónov, v ktorých sú požadované zdroje viac dostupné. A preto výkon práva na slobodu usadiť prispieva k zvýšeniu hospodárskej prosperity všetkých členských štátov.(63)
58. Napriek tomu, že právo na slobodu usadiť sa prináša celkové výhody, jeho dôsledky sú často aj bolestivé, a to najmä na pracovníkov spoločností, ktoré sa rozhodli presídliť do zahraničia. Dosahovanie hospodárskeho vývoja prostredníctvom obchodu v rámci Spoločenstva nevyhnutne prináša pre pracovníkov v celom Spoločenstve riziká, pretože sa budú musieť podrobiť zmenám pracovných podmienok alebo ich postihne strata zamestnania. Takéto riziko, ktoré sa naplnilo aj v prípade posádky Roselly bolo dôvodom, ktorý vyvolal akcie FSU a ITF.
59. Hoci Zmluva zavádza spoločný trh, neodvracia sa od pracovníkov, ktorí sú postihnutí jeho negatívnymi stránkami. Naopak, právna úprava európskeho hospodárstva stojí pevne na spoločenskej zmluve: pracovníci v celej Európe sú povinní prijať opakované negatívne dôsledky, ktoré sú spojené s vytváraním rastúcej prosperity zo strany spoločného trhu výmenou za to, že spoločnosť sa zaväzuje zabezpečiť celkové zlepšenie ich životných a pracovných podmienok, ako aj poskytovať hospodársku podporu pracovníkom, ktorí sa v dôsledku trhových mechanizmov ocitnú v núdzi.(64) V preambule Zmluvy je uvedené, že táto zmluva je v nej obsiahnutá.
60. Právo združovať sa a právo na kolektívne akcie sú základnými nástrojmi, prostredníctvom ktorých môžu pracovníci vyjadriť svoj názor a požadovať od vlád a zamestnávateľov, aby si plnili svoje povinnosti, ktoré im ukladá spoločenská zmluva. Prostredníctvom týchto nástrojov môžu poukázať na to, že hoci je v konečnom dôsledku presídlenie podniku do zahraničia pre spoločnosť výhodná, zaťažuje však výdavkami pracovníkov, ktorých sa toto presídlenie týka, a že tieto náklady by nemali znášať iba títo samotní pracovníci. A preto, vzhľadom na svoju povahu, sú právo združovať sa a právo na kolektívnu akciu v právnom poriadku Spoločenstva základnými právami, ako to potvrdzuje Charta základných práv Európskej únie.(65) Najdôležitejšou otázkou však je, na aký účel môže byť kolektívna akcia uskutočnená a aké sú medze, ktoré nesmie prekročiť. Toto predstavuje hlavnú výzvu pre Spoločenstvo a členské štáty: výzvu postarať sa o pracovníkov, ktorí sú v dôsledku fungovania spoločného trhu poškodení a súčasne chrániť celkové výhody, ktoré plynú z obchodu v rámci Spoločenstva.
61. Vnútroštátny súd sa pýta, či vopred ohlásené akcie ITF a FSU „predstavujú spravodlivú rovnováhu medzi základným sociálnym právom na kolektívne akcie a slobodou usadiť sa a poskytovať služby“. Keďže bola táto otázka položená v takomto širšom rámci, umožňuje to bližšie sa zaoberať podstatou a cieľom predmetnej kolektívnej akcie.
62. Politika kolektívnych akcií koordinovaná odborovými organizáciami je legitímnym prostriedkom na ochranu miezd a pracovných podmienok pracovníkov v námorníctve. Kolektívna akcia, na základe ktorej dôjde k rozdeleniu trhu práce a ktorá bráni tomu, aby boli do zamestnania prijímaní námorníci z určitých členských štátov s cieľom chrániť pracovné miesta námorníkov z iných členských štátov, by však mala dopad na podstatu zásady nediskriminácie, na ktorej je založený spoločný trh.
63. Na to, aby sa dalo určiť, či v dôsledku uvedenej politiky koordinovaných kolektívnych akcií dochádza k rozdeleniu trhu práce v rozpore so zásadou nediskriminácie, je potrebné rozlišovať medzi dvomi typmi kolektívnych akcií, ktoré môžu byť predmetom posudzovania v tejto veci: kolektívne akcie s cieľom presvedčiť Viking Line, aby zachovala pracovné miesta a pracovné podmienky súčasnej posádky a kolektívne akcie s cieľom zlepšiť podmienky zamestnávania námorníkov v rámci Spoločenstva.
Kolektívne akcie podporujúce zachovanie pracovných miest a pracovných podmienok súčasnej posádky
64. Prvým možným dôvodom na začatie kolektívnej akcie, ktorý môžu mať ITF a FSU je zmiernenie negatívnych následkov, ktoré môže súčasnej posádke priniesť zmena vlajky Roselly. Koordinovaná kolektívna akcia môže teda poslúžiť napríklad k zaručeniu ich miezd a pracovných podmienok, k zamedzeniu prepúšťania alebo k získaniu spravodlivých náhrad.
65. S ohľadom na možnosť zváženia, ktorú právo Spoločenstva ponecháva členským štátom, je vecou vnútroštátneho súdu, aby na základe vnútroštátnych predpisov, ktoré sa uplatňujú pre výkon práva na kolektívnu akciu posúdil, či predmetné akcie prekračujú to, čo vnútroštátne právo pokladá, na účely ochrany záujmov súčasnej posádky, za zákonné. Na posúdenie tejto veci má však vnútroštátny súd povinnosť, na základe práva Spoločenstva zaručiť, že prípady, v ktorých dochádza k presídleniu v rámci Spoločenstva nebudú prejednávané menej priaznivo ako prípady, v ktorých dochádza k presídleniu v rámci vnútroštátnych hraníc.
66. Právo Spoločenstva teda v zásade nebráni odborovým organizáciám, aby uskutočňovali kolektívne akcie, ktorých dôsledkom je obmedzenie práva usadiť sa podniku, ktorého zámerom je presídliť sa do iného členského štátu na účely ochrany pracovníkov tohto podniku.
67. Kolektívna akcia uskutočnená s cieľom presvedčiť podnik, aby zachoval súčasné pracovné miesta a pracovné podmienky sa nesmie zamieňať s kolektívnou akciou, ktorej zámerom je zabrániť podniku po presídlení do zahraničia v poskytovaní služieb. Prvý typ kolektívnej akcie predstavuje legitímny spôsob, ktorým si pracovníci chránia svoje práva a zodpovedá tomu, čo by sa obyčajne stalo v prípade, keby k presídleniu došlo v rámci toho istého členského štátu. To sa však nedá povedať o kolektívnej akcii, ktorá má jediný cieľ, a to zabrániť podniku, ktorý sa presídlil na iné miesto, legálne poskytovať svoje služby v členskom štáte, v ktorom mal predošlé sídlo.
68. Bránenie alebo hrozba bránením podniku, ktorý sídli v jednom členskom štáte, aby legálne poskytoval svoje služby v inom členskom štáte uskutočnením kolektívnej akcie, je práve ten typ prekážky obchodu, o ktorej Súdny dvor rozsudkom vo veci Komisia/Francúzsko(66) rozhodol, že je nezlučiteľná so Zmluvou, pretože úplne popiera účel spoločného trhu. Pripustenie takýchto akcií by prinášalo riziko vytvorenia atmosféry nekonečných odvetných opatrení medzi sociálnymi skupinami v rôznych členských štátoch, a to by mohlo vážne ohroziť spoločný trh a ducha solidarity, ktorý je jeho súčasťou.
69. Na rozdiel od toho, čo tvrdia ITF a FSU, tento záver nie je judikatúrou Súdneho dvora týkajúcej sa vysielaných pracovníkov vôbec spochybnený. S osobitným odvolaním sa na vyslaných pracovníkov Súdny dvor potvrdil, že ustanovenia o voľnom pohybe nebránia členským štátom, aby svoje vnútroštátne predpisy, ktoré upravujú pracovné podmienky a minimálnu mzdu uplatnili na vyslaných pracovníkov, ktorí dočasne pracujú na ich území.(67) Členské štáty môžu, ak je to nevyhnutné a v primeranej miere, uplatňovať svoje vnútroštátne štandardy ochrany pracovníkov na vyslaných pracovníkov, aby bola zabezpečená rovnaká úroveň ochrany vyslaným pracovníkom a pracovníkom hostiteľského štátu.(68) Táto judikatúra však vychádza najmä zo snahy zabezpečiť rovnocenné zaobchádzanie a sociálnu súdržnosť medzi pracovníkmi. Účelom judikatúry týkajúcej sa vyslaných pracovníkov nie je povoliť, aby sa pracovné podmienky podľa práva štátu a vnútroštátna úroveň miezd uplatnili v podnikoch so sídlom v inom členskom štáte – hoci do určitej miery to môže k tomu viesť –, ale zabezpečiť pre pracovníkov, ktorí sú dočasne vyslaní na územie iného členského štátu, aby im bola zabezpečená rovnaká ochrana, aká je zabezpečená ich spolupracovníkom z hostiteľského štátu, s ktorými budú musieť často pracovať. Tento problém však nie je predmetom prejednávanej veci.
Kolektívne akcie, ktorých cieľom je zlepšenie pracovných podmienok námorníkov v rámci Spoločenstva
70. Prirodzene, že FSU môže spolu s ITF a ďalšími odborovými organizáciami uskutočňovať koordinované kolektívne akcie za zlepšenie pracovných podmienok námorníkov v rámci Spoločenstva. Politika, ktorá sa zameriava na koordináciu vnútroštátnych odborových organizácií s cieľom presadiť určitú úroveň práv námorníkov je v súlade s ich právom na kolektívnu akciu. V zásade ide o rozumný spôsob, ktorým sa vyvažuje konanie podnikov, ktoré sa pokúšajú znížiť náklady na pracovnú silu za využitia svojho práva na voľný pohyb. S ohľadom na uvedené nemožno zabúdať na skutočnosť, že miera mobility pracovníkov je nižšia ako mobilita kapitálu alebo podnikov. Vtedy, keď pracovníci nemajú možnosť samostatne sa prejaviť, musia postupovať spoločne. Uznanie ich práva na kolektívne konanie na európskej úrovni predstavuje len presunutie logiky vnútroštátnych kolektívnych akcií na európsku úroveň. Napriek tomu však, ako sú stanovené medze pre výkon práva na kolektívnu akciu, ktoré sa vykonáva na vnútroštátnej úrovni, rovnako sú stanovené medze pre výkon tohto práva aj na európskej úrovni.
71. Politika koordinovaných kolektívnych akcií môže byť ľahko zneužitá diskriminačným spôsobom, keby sa uskutočňovala na základe povinnosti uloženej všetkým vnútroštátnym odborovým organizáciám, aby podporovali kolektívne akcie ktoréhokoľvek odborového zväzu. Umožňovalo by to, aby si ktorákoľvek vnútroštátna odborová organizácia zaistila podporu ostatných odborových organizácií pri presadzovaní toho, aby bolo presídlenie podniku do iného členského štátu podmienené uplatňovaním štandardov ochrany pracovníkov uprednostňovaných touto odborovou organizáciou, a to aj po jeho presídlení. A preto by takáto politika viedla k ochrane sily pri kolektívnom vyjednávaní niektorých vnútroštátnych odborových organizácií na úkor záujmov ostatných a k rozdeleniu trhu práce v rozpore s ustanoveniami o voľnom pohybe.
72. Oproti tomu, pokiaľ by ostatné odborové organizácie mali skutočne možnosť voľby o tom, či sa niektorej kolektívnej akcie zúčastnia alebo nie, nebezpečenstvo, že koordinovaná politika bude zneužitá na diskriminačné ciele by bolo zažehnané. To, či v prejednávanej veci ide o takúto situáciu zostáva na rozhodnutí vnútroštátneho súdu.
III – Návrh
73. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré predložil Court of Appeal, odpovedal takto:
1. Kolektívne akcie uskutočnené odborovou organizáciou alebo odborovým zväzom, ktorých cieľom je presadiť ciele sociálnej politiky Spoločenstva, nie sú, z tohto jediného dôvodu, vyňaté z pôsobnosti článku 43 ES a nariadenia Rady (EHS) č. 4055/86 z 22. decembra 1986, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovať služby na námornú dopravu medzi členskými štátmi a medzi členskými štátmi a tretími krajinami.
2. V konaní pred vnútroštátnym súdom, ktorý rozhoduje vo veci sporu medzi podnikom a odborovou organizáciou alebo odborovým zväzom, ktorého skutkové okolnosti sú rovnaké ako v prípade sporu, ktorý je predmetom tohto konania, má článok 43 ES a článok 1 ods. 1 nariadenia č. 4055/86 horizontálny účinok.
3. Článok 43 ES nebráni odborovej organizácii alebo odborovému zväzu uskutočňovať kolektívne akcie, ktorých cieľom je obmedziť právo usadiť sa podniku, ktorého zámerom je presídliť sa do iného členského štátu na účely ochrany pracovníkov tohto podniku. Rozhodnutie o tom, či uskutočnenie takýchto akcií je v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré upravujú výkon práva na kolektívne akcie, je vecou vnútroštátneho súdu, ktorý posúdi, či prejednávanie prípadov presídlenia v rámci Spoločenstva nie je menej priaznivé ako prejednávanie prípadov presídlenia v rámci vnútroštátnych hraníc.
4. Článok 43 ES bráni koordinovanej politike v kolektívnych akciách odborovej organizácie alebo odborových zväzov, ktoré obmedzovaním práva slobody usadiť sa vedú k rozdeleniu trhu práce a zabraňovaniu prijímania pracovníkov z určitých členských štátov s cieľom chrániť pracovné miesta pracovníkov z iných členských štátov.