Language of document : ECLI:EU:T:2018:77

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 8. februára 2018 (*)

„Ochranná známka Európskej únie – Konanie vo veci zrušenia – Obrazová ochranná známka Európskej únie Vieta – Riadne používanie ochrannej známky – Rozhodnutie prijaté po zrušení skoršieho rozhodnutia Všeobecným súdom – Článok 65 ods. 6 nariadenia (ES) č. 207/2009 [teraz článok 72 ods. 6 nariadenia (EÚ) 2017/1001] – Právna sila rozhodnutej veci“

Vo veci T‑879/16,

Sony Interactive Entertainment Europe Ltd, so sídlom v Londýne (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: S. Malynicz, QC,

žalobkyňa,

proti

Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: J. Crespo Carrillo a D. Walicka, splnomocnení zástupcovia,

žalovanému,

ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO

Marpefa, SL, so sídlom v Barcelone (Španielsko),

ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu štvrtého odvolacieho senátu EUIPO zo 4. októbra 2016 (vec R 1010/2016‑4) týkajúcemu sa konania vo veci zrušenia medzi spoločnosťami Sony Computer Entertainment Europe Ltd a Marpefa,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory A. M. Collins (spravodajca), sudcovia M. Kănčeva a J. Passer,

tajomník: X. Lopez Bancalari, referentka,

so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 14. decembra 2016,

so zreteľom na vyjadrenie k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 28. marca 2017,

po pojednávaní z 10. novembra 2017,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Dňa 3. augusta 2000 podala spoločnosť Gedelson, SA, prihlášku ochrannej známky Európskej únie na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) podľa nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146), zmeneného [nahradeného nariadením Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), v znení zmien, ktoré bolo tiež nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1)].

2        Prihlasovanou ochrannou známkou je toto obrazové označenie:

Image not found

3        Výrobky, pre ktoré bola podaná prihláška, sú zaradené do triedy 9 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a zodpovedajú tomuto opisu: „Záznamové disky, čistiace zariadenia na záznamové disky, reproduktory, reproduktorové skrine, zvukové zosilňovače, videopásky, magnetické pásky, skrinky na reproduktory, videokamery, exponované kinematografické filmy, kompaktné disky, diapozitívy, fotografické prístroje, počítače, zobrazovacie jednotky, zariadenia na prenos zvuku a obrazu, televízne prijímače, prehrávače platní“.

4        Sporná ochranná známka bola zapísaná 13. septembra 2001 pod číslom 1790674 pre všetky výrobky uvedené v bode 3 vyššie.

5        Dňa 12. decembra 2002 bol zapísaný prevod spornej ochrannej známky v prospech spoločnosti Marpefa, SL do registra EUIPO.

6        Dňa 25. júla 2010 bol zápis spornej ochrannej známky obnovený do 3. augusta 2020.

7        Dňa 14. novembra 2011 predložila žalobkyňa Sony Interactive Entertainment Europe Ltd, ktorej názov bol v tom čase Sony Computer Entertainment Europe Ltd, návrh vo veci zrušenia spornej ochrannej známky podľa článku 51 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 [teraz článok 58 ods. 1 písm. a) nariadenia 2017/1001] pre všetky výrobky, pre ktoré bola zapísaná. V tomto návrhu tvrdila, že táto ochranná známka nebola v Európskej únii počas relevantného obdobia piatich rokov riadne používaná a že neexistovali náležité dôvody na jej nepoužívanie.

8        Dňa 21. marca 2012 Marpefa v odpovedi na návrh vo veci zrušenia spornej ochrannej známky potvrdila, že sporná ochranná známka bola aspoň v Španielsku riadne používaná od 14. novembra 2006 do 13. novembra 2011 pre všetky výrobky uvedené v bode 3 vyššie, a predložila viaceré dôkazy obsahujúce najmä pojem „vieta“, ako aj nasledujúcu obrazovú ochrannú známku Európskej únie (taktiež vyobrazenú v sivej farbe):

Image not found

9        Rozhodnutím z 23. augusta 2013 zamietlo zrušovacie oddelenie návrh vo veci zrušenia pre nasledujúce výrobky: „reproduktory, reproduktorové skrine, zvukové zosilňovače“ a „počítače, zobrazovacie jednotky, zariadenia na prenos zvuku a obrazu, televízne prijímače, prehrávače platní“. Toto oddelenie vyhovelo návrhu pre ostatné výrobky, na ktoré sa vzťahuje sporná ochranná známka.

10      Žalobkyňa podala 28. októbra 2013 odvolanie na EUIPO proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia v rozsahu, v akom zamietlo návrh vo veci zrušenia.

11      Druhý odvolací senát EUIPO zamietol odvolanie rozhodnutím z 2. júla 2014 (ďalej len „prvé rozhodnutie“). V podstate sa domnieval, že dôkazy poskytnuté spoločnosťou Marpefa preukazovali, že sporná ochranná známka bola v Únii počas relevantného obdobia riadne používaná, pokiaľ ide o „reproduktory, reproduktorové skrine, zvukové zosilňovače“ a „počítače, zobrazovacie jednotky, zariadenia na prenos zvuku a obrazu, televízne prijímače, prehrávače platní“, zaradené do triedy 9.

12      Odvolací senát v prvom rozhodnutí v prvom rade uviedol, že relevantné obdobie na posúdenie riadneho používania spornej ochrannej známky trvalo od 14. novembra 2006 do 13. novembra 2011 vrátane. V druhom rade sa domnieval, že požiadavky týkajúce sa miesta používania boli v prejednávanej veci splnené. V treťom rade, pokiaľ ide o trvanie používania, sa v podstate domnieval, že dôkazy ako celok predložené spoločnosťou Marpefa preukazovali „frekvenciu“ a „pravidelnosť“ používania spornej ochrannej známky v Únii, najmä od roku 2008 do roku 2011. V štvrtom rade, pokiaľ ide o povahu používania, konštatoval, že sporná ochranná známka nebola používaná vo forme, ktorá by zmenila jej rozlišovaciu spôsobilosť vo vzťahu k forme, v akej bola zapísaná. V piatom rade sa domnieval, že zo všeobecného posúdenia dôkazov vyplývalo, že sporná ochranná známka bola používaná na označenie výrobkov uvedených v bode 11 vyššie. V tomto kontexte okrem iného v bode 46 prvého rozhodnutia uviedol, že bolo jasné, že tieto výrobky boli „elektronické a audiovizuálne systémy, prístroje a výrobky, ktoré pozostávali zo ‚zariadení na reprodukciu zvuku a obrazu‘ alebo tvorili ich časť“, ktoré „patrili do ‚prirodzeného rozsahu pôsobnosti‘“, ako to vymedzil Všeobecný súd v rozsudku zo 14. júla 2005, Reckitt Benckiser (Španielsko)/ÚHVT – Aladin (ALADIN), T‑126/03, EU:T:2005:288. V tom istom bode 46 dodal, že výraz „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ bol vymedzený dostatočne „presne a obmedzene“ na označenie výrobkov, ktorých používanie bolo preukázané a že neexistoval žiadny platný dôvod, aby sa v tejto kategórii mohlo urobiť významné členenie.

13      Žalobkyňa podala žalobu na zrušenie prvého rozhodnutia návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. septembra 2014 a zapísaným pod číslom veci T‑690/14. Žalobkyňa uvádza na podporu svojej žaloby tri žalobné dôvody. Tretí žalobný dôvod bol založený na porušení zásady čiastočného používania upravenej v článku 51 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 58 ods. 2 nariadenia 2017/1001) a smeroval proti konštatovaniam odvolacieho senátu v bode 46 prvého rozhodnutia. Žalobkyňa v rámci uvedeného žalobného dôvodu v podstate tvrdí, že ochrana priznaná spornej ochrannej známke pre „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ sa uplatňuje na oveľa väčšiu skupinu výrobkov a túto kategóriu treba rozdeliť do podkategórií. Na pojednávaní vo vyššie uvedenej veci žalobkyňa dodala, že uvedená kategória nebola vymedzená dostatočne jasne a presne.

14      Rozsudkom z 10. decembra 2015, Sony Computer Entertainment Europe/ÚHVT – Marpefa (Vieta) (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), Všeobecný súd vyhovel tretiemu žalobnému dôvodu v podstate z dôvodu, že na rozdiel od tvrdení uvedených v bode 46 prvého rozhodnutia sa nemožno domnievať, že výraz „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ bol vymedzený dostatočne „jasne a obmedzene“. Všeobecný súd okrem toho uviedol, že EUIPO bol na pojednávaní vyzvaný uviesť rozsah tohto výrazu, nebol však schopný poskytnúť žiadnu konečnú odpoveď. Všeobecný súd taktiež konštatoval, že uvedený výraz vo svojom vlastnom a bežnom význame mohol zahŕňať širokú škálu audiovizuálnych a elektronických zariadení, vrátane zariadení, o ktorých sa zrušovacie oddelenie domnievalo, že nebol predložený dôkaz o riadnom používaní. V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 69 rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), uviedol, že bolo potrebné „zrušiť [prvé] rozhodnutie… v rozsahu, v akom stanovovalo, že bol predložený dôkaz o riadnom používaní spornej ochrannej známky pre ‚zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu‘ a že v dôsledku toho zamietlo odvolanie proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia o zamietnutí návrhu vo veci zrušenia spornej ochrannej známky pre uvedené zariadenia“.

15      Body 1 a 2 výroku rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), znejú takto:

„1.      [Prvé] rozhodnutie… sa zrušuje v rozsahu, v akom zamietlo odvolanie proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia o zamietnutí návrhu vo veci zrušenia [spornej] ochrannej známky pre ‚zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu‘.

2.      Žaloba sa v zostávajúcej časti zamieta.“

16      Predsedníctvo odvolacích senátov EUIPO po vyhlásení rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), rozhodnutím zo 6. júna 2016 vrátilo vec štvrtému odvolaciemu senátu pod číslom R 1010/2016‑4.

17      Rozhodnutím zo 4. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) štvrtý odvolací senát EUIPO odvolanie vo veci R 1010/2016‑4 zamietol.

18      V napadnutom rozhodnutí odvolací senát v prvom rade uviedol, že po čiastočnom zrušení prvého rozhodnutia rozsudkom z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), mu prináležalo skúmať, či bola sporná ochranná známka počas relevantného obdobia pre „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ riadne používaná (bod 13 napadnutého rozhodnutia). Tento senát spresnil, že prvé rozhodnutie bolo právoplatné, pokiaľ ide o „reproduktory, reproduktorové skrine, zvukové zosilňovače, počítače, zobrazovacie jednotky, televízne prijímače a prehrávače platní“ a že v dôsledku toho bolo riadne používanie spornej ochrannej známky pre tieto výrobky (bod 14 napadnutého rozhodnutia) preukázané.

19      Ďalej odvolací senát uviedol, že výraz „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ sa týkal všetkých zariadení, ktoré môžu zároveň reprodukovať zvuk a obraz (bod 15 napadnutého rozhodnutia). Domnieval sa, že televízny prijímač bol synonymom osobitného zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu a že z tohto dôvodu musí byť odvolanie, ktoré mu bolo predložené žalobkyňou, zamietnuté (bod 17 napadnutého rozhodnutia). Dodal, že výraz „prístroje na reprodukciu zvuku a obrazu“ bol „osobitným výrazom a… synonymom ‚televízneho prijímača‘, ktorý je dostatočne jasný a presný“ a že nebol súčasťou názvu triedy 9 (bod 18 napadnutého rozhodnutia).

20      Odvolací senát napokon potvrdil, že v prejednávanej veci už nebola relevantná zásada uvedená judikatúrou, ako bolo pripomenuté v bode 61 rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), podľa ktorého v prípade ochrannej známky, ktorá bola zapísaná pre kategóriu tovarov alebo služieb, ktorá je tak široká, že je v nej možné rozlíšiť viaceré podkategórie, na ktoré možno nahliadať samostatne, dôkaz, že ochranná známka bola riadne používaná vo vzťahu k časti týchto tovarov alebo služieb, poskytuje ochranu len pre podkategóriu alebo podkategórie, do ktorých patria tovary alebo služby, pre ktoré bola ochranná známka skutočne používaná (bod 19 napadnutého rozhodnutia).

 Návrhy účastníkov konania

21      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil EUIPO a ďalšiemu účastníkovi konania pred odvolacím senátom povinnosť nahradiť trovy konania.

22      EUIPO navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

23      Žalobkyňa uvádza na podporu svojej žaloby dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 65 ods. 6 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 72 ods. 6 nariadenia 2017/1001). Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady, podľa ktorej musia byť tovary alebo služby, pre ktoré sa žiada ochrana prostredníctvom ochrannej známky Európskej únie, prihlasovateľom identifikované dostatočne jasne a presne.

24      Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 65 ods. 6 nariadenia č. 207/2009, žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát sa prijatím napadnutého rozhodnutia odklonil od výroku rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), ako aj od odôvodnenia Všeobecného súdu, ktoré viedlo k tomuto výroku.

25      V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát sa nesprávne domnieval, že mohol preskúmať právnu a skutkovú otázku týkajúcu sa toho, či výraz „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ bol vymedzený dostatočne jasným spôsobom na splnenie zásady čiastočného používania, kým Všeobecný súd dospel k opačnému záveru v rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950). Žalobkyňa tvrdí, že tento záver sa stal konečným, keďže nebol spochybnený v rámci odvolania proti tomuto rozsudku. Domnieva sa preto, že odvolací senát nesprávne tvrdil, že vzhľadom na to, že televízny prijímač sa môže považovať za príklad zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu, bol tento výraz prijateľný. Okrem toho toto tvrdenie nie je vhodnou odpoveďou, čo sa týka záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého výraz „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ je príliš široký z hľadiska zásady čiastočného používania. Zásada čiastočného používania sa uplatňuje práve preto, že je v rámci tohto „všeobecného“ výrazu možné rozlíšiť podkategórie, na ktoré možno nahliadať samostatne.

26      Žalobkyňa sa domnieva, že skutočnosť, že odvolací senát v bode 19 napadnutého rozsudku potvrdil, že zásada čiastočného používania vyjadrená Všeobecným súdom už nebola v prejednávanej veci relevantná, predstavuje ďalší príklad porušenia článku 65 ods. 6 nariadenia č. 207/2009.

27      EUIPO uvádza, že napadnuté rozhodnutie objasňuje určité koncepty, najmä skutočnosť, že „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ sú také zariadenia, ktoré výlučne alebo predovšetkým reprodukujú zvuk a zároveň obraz, čo vylučuje videokamery alebo fotografické prístroje. Uvádza tiež, že odvolací senát sa domnieval, že výraz „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ bol synonymom výrazu „televízne prijímače“, konkrétne výrobku, vo vzťahu ku ktorému bolo preukázané riadne používanie spornej ochrannej známky.

28      EUIPO tvrdí, že odvolací senát vyhovel rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), tým, že skúmal, či bolo v rámci kategórie „zariadení na reprodukciu zvuku a obrazu“ možné rozlíšiť akúkoľvek rovnorodú podkategóriu výrobkov, na ktorú možno nahliadať samostatne. Odvolací senát však nemohol takúto podkategóriu identifikovať, keďže uvedená kategória obsahovala len jeden druh výrobkov, v prejednávanej veci televízne prijímače. EUIPO dodáva, že ani žalobkyňa nenavrhla podobnú podkategóriu.

29      EUIPO dodáva, že zahrnutím kinematografických projektorov a prehrávačov DVD a videí do kategórie „zariadení na reprodukciu zvuku a obrazu“ popri televíznych prijímačoch, možno získať „alternatívne vysvetlenie“ v zmysle výrazu „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“. Domnieva sa však, že tieto tri druhy výrobkov nie sú dostatočne odlišné na vytvorenie súvislých kategórií alebo podkategórií, na ktoré možno nahliadať samostatne. Inými slovami v rámci kategórie „zariadení na reprodukciu zvuku a obrazu“ nemožno vykonať významné členenie. Dôkaz o riadnom používaní spornej ochrannej známky pre televízne prijímače, kinematografické projektory a prehrávače DVD a videí sa preto vzťahuje na celú vyššie uvedenú kategóriu. V tejto súvislosti uvádza, že v bode 41 prvého rozhodnutia odvolací senát konštatoval, že riadne používanie spornej ochrannej známky bolo vo vzťahu k prenosným projektorom a prehrávačom DVD preukázané.

30      Treba uviesť, že judikatúra už zdôraznila dôležitosť zásady právnej sily rozhodnutej veci v právnom poriadku Únie i vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Na to, aby sa totiž zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je totiž dôležité, aby súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov, nebolo už možné napadnúť (pozri rozsudok z 19. apríla 2012, Artegodan/Komisia, C‑221/10 P, EU:C:2012:216, bod 86 a citovanú judikatúru).

31      V tomto kontexte bolo rozhodnuté, že právna sila rozhodnutej veci sa jednak týkala len skutkových a právnych okolností, o ktorých bolo skutočne alebo nevyhnutne rozhodnuté dotknutým súdnym rozhodnutím, a jednak že táto právna sila sa neviaže len na výrok tohto rozhodnutia, ale aj na jeho dôvody, ktoré sú nevyhnutnou podporou samotného výroku, a preto sú od neho neoddeliteľné (pozri rozsudok z 19. apríla 2012, Artegodan/Komisia, C‑221/10 P, EU:C:2012:216, bod 87 a citovanú judikatúru).

32      Pokiaľ ide o iné výrobky uvedené v prvom rozhodnutí, ako sú „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“, konkrétne „reproduktory“, „reproduktorové skrine“, „zvukové zosilňovače“, „počítače“, „zobrazovacie jednotky“, „televízne prijímače“ a „prehrávače platní“, z rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), vyplýva, že Všeobecný súd potvrdil záver odvolacieho senátu uvedený v prvom rozhodnutí, podľa ktorého bol dôkaz o riadnom používaní spornej ochrannej známky vo vzťahu k uvedeným výrobkom predložený. Tento záver okrem toho nie je v prejednávanej veci nijakým spôsobom spochybnený.

33      Čo sa týka „zariadení na reprodukciu zvuku a obrazu“, z bodov 63 až 68 rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), vyplýva, že Všeobecný súd sa domnieval, že tento výraz neoznačoval presnú a vymedzenú kategóriu výrobkov, ako to potvrdil odvolací senát v bode 46 prvého rozhodnutia, ale širokú kategóriu audiovizuálnych a elektronických výrobkov. Podľa judikatúry uvedenej v bode 61 rozsudku z 10. decembra 2015 Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), Všeobecný súd dospel v bode 68 toho istého rozsudku k záveru, že dôkaz o riadnom používaní spornej ochrannej známky nebol pre tieto zariadenia predložený.

34      Vyvodením dôsledkov z úvah a záverov uvedených v bodoch 32 a 33 vyššie Všeobecný súd v bode 69 rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), a v bode 1 výroku toho istého rozsudku rozhodol, že je potrebné zrušiť prvé rozhodnutie v rozsahu, v akom zamietlo žalobu proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia o zamietnutí návrhu vo veci zrušenia spornej ochrannej známky pre „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“.

35      Keďže rozsudok z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), sa stal právoplatným vzhľadom na to, že nebol predmetom odvolania, treba konštatovať, že nadobudol právnu silu rozhodnutej veci. V tejto súvislosti treba spresniť, že konštatovania uvedené Všeobecným súdom v rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), pokiaľ ide o rozsah výrazu „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ a absenciu dôkazu o riadnom používaní spornej ochrannej známky pre tieto zariadenia (pozri bod 33 vyššie), boli rozhodujúce na odôvodnenie bodu 1 výroku uvedeného rozsudku, ktorý čiastočne zrušil prvé rozhodnutie. Na tieto konštatovania sa preto vzťahuje právna sila rozhodnutej veci, ktorú má rozsudok z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), a treba na ne prihliadať tak, že o nich bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.

36      Okrem toho podľa článku 65 ods. 6 nariadenia č. 207/2009 prináleží EUIPO, aby prijal opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950).

37      Podľa ustálenej judikatúry rozsudok o zrušení pôsobí ex tunc, teda retroaktívne odníma zrušovanému právnemu aktu právne účinky [pozri rozsudok z 25. marca 2009, Kaul/ÚHVT – Bayer (ARCOL), T‑402/07, EU:T:2009:85, bod 21 a citovanú judikatúru].

38      Z tej istej judikatúry vyplýva, že na to, aby sa dosiahol súlad so zrušujúcim rozsudkom a aby bol tento rozsudok vykonaný v plnom rozsahu, inštitúcia, ktorá je autorkou zrušeného aktu, má povinnosť dodržať nielen výrok rozsudku, ale aj dôvody, ktoré k nemu viedli a o ktoré sa výrok bezpodmienečne opiera, v tom zmysle, že sú nevyhnutné na určenie presného zmyslu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku. Tieto dôvody totiž jednak identifikujú konkrétne ustanovenie považované za nezákonné a jednak presne vysvetľujú dôvody nezákonnosti zistenej vo výroku, pričom dotknutá inštitúcia na ne musí prihliadnuť pri nahrádzaní zrušeného aktu [rozsudok z 13. apríla 2011, Safariland/ÚHVT – DEF‑TEC Defense Technology (FIRST DEFENSE AEROSOL PEPPER PROJECTOR), T‑262/09, EU:T:2011:171, bod 41, a z 8. júna 2017, Bundesverband Deutsche Tafel/EUIPO – Tiertafel Deutschland (Tafel), T‑326/16, neuverejnený, EU:T:2017:380, bod 19].

39      V prejednávanej veci treba konštatovať, že odvolací senát správne vykonal rozsudok z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), keď v bode 14 napadnutého rozhodnutia vyhlásil, že prvé rozhodnutie bolo právoplatné, pokiaľ ide o „reproduktory“, „reproduktorové skrine“, „zvukové zosilňovače“, „počítače“, „zobrazovacie jednotky“, „televízne prijímače“ a „prehrávače platní“ a že riadne používanie spornej ochrannej známky pre tieto výrobky bolo teda preukázané.

40      Odvolací senát taktiež správne vykonal rozsudok z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), keď sa v bode 13 napadnutého rozhodnutia domnieval, že po čiastočnom zrušení prvého rozhodnutia vyhláseného Všeobecným súdom mu prináležalo prijať nové rozhodnutie, pokiaľ ide o „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“, keďže o odvolaní, ktoré žalobkyňa podala na tento senát, sa opätovne rozhodovalo práve pre tento konkrétny aspekt veci.

41      Odvolací senát naopak napadnutým rozhodnutím jasne porušil povinnosti vyplývajúce z rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), tým, že v úplnom rozpore s konštatovaniami Všeobecného súdu, ktoré majú právnu silu rozhodnutej veci (pozri bod 35 vyššie), vyhlásil, že výraz „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ mal jasný a presný obsah a vzťahoval sa len na jeden druh výrobkov, konkrétne na televízne prijímače, a tým, že z toho vyvodil, že pre „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“ bol predložený dôkaz o riadnom používaní. Je teda taktiež v úplnom rozpore s bodom 1 výroku rozsudku z 10. decembra 2015, Vieta (T‑690/14, neuverejnený, EU:T:2015:950), ktorý tiež nadobudol právnu silu rozhodnutej veci, že štvrtý odvolací senát zamietol odvolanie žalobkyne podané proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia z 23. augusta 2013, čím potvrdil, že zamietnutie návrhu vo veci zrušenia spornej ochrannej známky pre „zariadenia na reprodukciu zvuku a obrazu“, ako rozhodlo zrušovacie oddelenie vo svojom vyššie uvedenom rozhodnutí a neskôr druhý odvolací senát v prvom rozhodnutí, bolo dôvodné.

42      Z toho vyplýva, že treba vyhovieť prvému žalobnému dôvodu založenému na porušení článku 65 ods. 6 nariadenia č. 207/2009.

43      Napadnuté rozhodnutie treba teda zrušiť, pričom nie je potrebné skúmať druhý žalobný dôvod.

 O trovách

44      Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže EUIPO nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) zo 4. októbra 2016 (vec R 1010/20164) týkajúce sa konania vo veci zrušenia medzi spoločnosťami Sony Computer Entertainment Europe Ltd a Marpefa, SL, sa zrušuje.

2.      EUIPO je povinný nahradiť trovy konania.

Collins

Kănčeva

Passer

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. februára 2018.

Podpisy


* Jazyk konania: angličtina.