ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

z 28. marca 2012 (*)

„Štátna pomoc – Pôžička schválená v prospech leteckej spoločnosti, ktorá sa mohla pripísať k jej vlastnému imaniu – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom – Predaj aktív leteckej spoločnosti – Rozhodnutie o neexistencii pomoci prijaté na konci fázy predbežného preskúmania – Žaloba o neplatnosť – Aktívna legitimácia – Dotknutá osoba – Prípustnosť – Závažné ťažkosti – Právomoc – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑123/09,

Ryanair Ltd, so sídlom v Dubline (Írsko), v zastúpení: E. Vahida a I.‑G. Metaxas‑Maragkidis, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: L. Flynn, D. Grespan a E. Righini, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri a P. Gentili, avvocati dello Stato,

a

Alitalia – Compagnia Aerea Italiana SpA, so sídlom vo Fiumicine (Taliansko), v zastúpení: G. M. Roberti, G. Bellitti a I. Perego, advokáti,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie 2009/155/ES z 12. novembra 2008 o pôžičke 300 miliónov eur, ktorú Taliansko schválilo spoločnosti Alitalia, C 26/08 (ex NN 31/08) (Ú. v. EÚ L 52, 2009, s. 3), a návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 6745 v konečnom znení z 12. novembra 2008, ktorého predmetom je štátna pomoc N 510/2008 – Taliansko – Predaj aktív leteckej spoločnosti Alitalia,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory S. Papasavvas (spravodajca), sudcovia V. Vadapalas a K. O’Higgins,

tajomník: N. Rosner, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 30. júna 2011,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Alitalia SpA je letecká dopravná spoločnosť, ktorej obchodný podiel vo výške 49,9 % vlastní Talianska republika.

2        V decembri 2006 po viacerých neúspešných pokusoch o zlepšenie hospodárskej situácie spoločnosti Alitalia a hľadaní medzinárodných partnerov sa talianske orgány rozhodli predať svoj podiel na základnom imaní Alitalia. Dňa 29. decembra 2006 zverejnilo talianske ministerstvo hospodárstva a financií výzvu na prejavenie záujmu. Toto konanie sa však skončilo neúspešne 18. júla 2007, pričom predložené ponuky boli vzaté späť.

3        V septembri 2007 Alitalia ustanovila banku, aby jej ako finančný poradca pomohla nájsť partnerov. Z predložených ponúk považovalo predstavenstvo za najvhodnejšiu ponuku Air France‑KLM. Keďže však nedošlo k dohode s odborovými zväzmi, Air France‑KLM vzala svoju ponuku späť 21. apríla 2008.

4        Talianske orgány na stretnutí s Komisiou Európskych spoločenstiev 23. apríla 2008 oznámili, že talianska rada ministrov prostredníctvom decreto‑legge n° 80, Misure urgenti per assicurare il pubblico servizio di trasporto aereo (zákonný dekrét č. 80 o naliehavých opatreniach na zabezpečenie služby verejnej leteckej dopravy) (GURI č. 97 z 24. apríla 2008, s. 5, ďalej len „zákonný dekrét č. 80“), ktorý bol prijatý v ten istý deň, schválila priznanie pôžičky v prospech Alitalia vo výške 300 miliónov eur od Talianskej republiky.

A –  Správne konanie

5        Keďže Komisia od talianskych orgánov nedostala oznámenie pred rozhodnutím o poskytnutí pôžičky vo výške 300 miliónov eur v prospech spoločnosti Alitalia, listom z 24. apríla 2008 podľa článku 11 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) ich požiadala, aby potvrdili existenciu takejto pôžičky a poskytli všetky potrebné informácie umožňujúce posúdiť toto opatrenie z hľadiska článkov 87 ES a 88 ES a tiež aby pozastavili poskytnutie uvedenej pôžičky a informovali o opatreniach prijatých na to, aby si splnili túto povinnosť podľa článku 88 ods. 2 ES.

6        Dňa 29. apríla 2008 podala žalobkyňa Ryanair Ltd Komisii sťažnosť v zmysle článku 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 v súvislosti s existenciou štátnej pomoci poskytnutej spoločnosti Alitalia vo forme pôžičky, ktorú v jej prospech schválili talianske orgány.

7        Listom z 20. mája 2008 Komisia žalobkyni oznámila, že si listom z 24. apríla 2008 vyžiadala od talianskych orgánov informácie a že na základe týchto informácií a informácií uvedených v sťažnosti vykoná vyšetrovanie.

8        Listom z 30. mája 2008 talianske orgány Komisii oznámili, že 27. mája 2008 bol prijatý decreto‑legge n° 93, Disposizioni urgent per salvaguardare il poter di acquisto delle famiglia (zákonný dekrét č. 93 o naliehavých ustanoveniach na ochranu kúpnej sily domácností) (GURI č. 124 z 28. mája 2008, s. 3, ďalej len „zákonný dekrét č. 93“), podľa ktorého mohla Alitalia previesť prostriedky z pôžičky do vlastného imania. V ten istý deň žalobkyňa predložila Komisii novú sťažnosť týkajúcu sa prevedenia pôžičky 300 miliónov eur schválenej v prospech spoločnosti Alitalia talianskymi orgánmi do vlastného imania tejto spoločnosti.

9        Dňa 3. júna 2008 talianske orgány opäť podnikli kroky s cieľom nájsť spoločnosti Alitalia jedného alebo viacerých kupcov prostredníctvom decreto‑legge n° 97, Disposizioni urgenti in materia di monitoraggio e trasparenza dei meccanismi di allocazione della spesa pubblica, nonche’ in materia fiscale e di proroga di termini (zákonný dekrét č. 97 o naliehavých ustanoveniach v oblasti dohľadu a transparentnosti mechanizmov poskytovania verejných výdavkov, ako aj v oblasti daní a v oblasti predĺženia lehôt) (GURI č. 128 z 3. júna 2008, s. 5, ďalej len „zákonný dekrét č. 97“). Bolo potrebné vybrať jednu alebo viaceré spoločnosti, ktoré by vo výhradnom zastúpení propagovali pred tretími osobami alebo pred vlastnými akcionármi ponuku na nadobudnutie kontroly v spoločnosti Alitalia. Talianska rada ministrov vybrala na tieto účely v uvedenom výberovom konaní jednu banku.

B –  Rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES

10      Listom z 12. júna 2008 Komisia oznámila talianskym orgánom svoje rozhodnutie z 11. júna 2008 o začatí konania vo veci formálneho zisťovania na základe článku 88 ods. 2 ES týkajúceho sa jednak opatrení, ktorými tieto orgány schválili pôžičku 300 miliónov eur v prospech spoločnosti Alitalia, ktorá bola potvrdená zákonným dekrétom č. 80, a jednak možnosti previesť sumu danej pôžičky do vlastného imania stanovenú zákonným dekrétom č. 93. V ten istý deň Komisia odpovedala na druhú sťažnosť žalobkyne, pričom ju informovala o prijatí rozhodnutia začať uvedené konanie vo veci formálneho zisťovania a vyzvala ju predložiť pripomienky.

11      Dňa 18. augusta 2008 žalobkyňa predložila pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania.

12      Prijatím decreto‑legge n° 134, Disposizioni urgenti in materia di ristrutturazione di grandi imprese in crisi (zákonný dekrét č. 134 o naliehavých ustanoveniach v oblasti reštrukturalizácie veľkých podnikov v ťažkostiach) (GURI č. 201 z 28. augusta 2008, s. 3, ďalej len „zákonný dekrét č. 134“), došlo k niektorým zmenám režimu mimoriadnej správy veľmi veľkých podnikov pôsobiacich v odvetví dôležitých služieb vo verejnom záujme.

13      Na základe výnimky z decreto legislativo n° 270, Nuova disciplina dell’amministrazione straordinaria delle grandi imprese in stato di insolvenza, a norma dell’articolo 1 della legge 30 luglio 1998, n° 274 (legislatívny dekrét č. 270 o novom režime mimoriadnej správy veľkých podnikov nachádzajúcich sa v platobnej neschopnosti v súlade s článkom 1 zákona č. 274 z 30. júla 1998) (GURI č. 185 z 9. augusta 1999, s. 11, ďalej len „legislatívny dekrét č. 270“), ktorý sa uplatňuje na podniky v ťažkostiach v Taliansku, bolo možné, aby sa na podniky pôsobiace v odvetví dôležitých služieb vo verejnom záujme predtým, než boli vyhlásené za platobne neschopné, ihneď uplatnil režim mimoriadnej správy. Okrem toho bola stanovená možnosť zlepšiť situáciu takých podnikov tým, že dôjde k prevodu ich aktív v rámci konania priameho predaja nadobúdateľom, ktorý by mohol zaručiť kontinuitu služieb v strednodobom výhľade, rýchlosť zásahu a dodržanie požiadaviek stanovených talianskymi právnymi predpismi a dohovormi ratifikovanými Talianskou republikou. Táto možnosť však bola podmienená povinnosťou, podľa ktorej nezávislý znalec ustanovený talianskym ministerstvom hospodárskeho rozvoja overí, či predajná cena aktív zodpovedá ich trhovej cene.

14      Dňa 29. augusta 2008 Alitalia podala návrh na Tribunale di Roma (Okresný súd v Ríme), aby vyhlásil, že sa nachádza v úpadku. Dekrétom predsedu talianskej rady ministrov bola v ten istý deň umiestnená do režimu mimoriadnej správy.

15      Dňa 1. septembra 2008 Compagnia Aérea Italiana SpA (ďalej len „CAI“) predložila predbežnú ponuku, ktorú nepovažovala za konečnú, na odkúpenie niektorých aktív od spoločností patriacich do skupiny, do ktorej patrí aj Alitalia (ďalej len „skupina Alitalia“), pričom táto ponuka podliehala súhlasu odborových organizácií v súvislosti s prijímaním pôvodných zamestnancov uvedenej skupiny za nových pracovných podmienok.

16      Vyhláškou ministerstva zo 4. septembra 2008 v súlade s článkom 1 ods. 4c zákonného dekrétu č. 134 bola ako nezávislý znalec vymenovaná banka, aby overila, či predajná cena aktív zodpovedá ich trhovej cene. V ten istý deň bol založený dozorný výbor, ktorého úlohou bolo najmä udeľovať súhlas s prevodmi aktív navrhovanými mimoriadnym správcom.

17      Dňa 14. septembra 2008 CAI vzala späť svoju predbežnú ponuku po neúspešných rokovaniach s odborovými organizáciami.

18      Dňa 15. septembra 2008 bol režim mimoriadnej správy rozšírený na celú skupinu Alitalia.

19      Dňa 22. septembra 2008 mimoriadny správca vyhlásil výzvu na prejavenie záujmu na prevzatie všetkých aktív skupiny Alitalia, ktorá bola v nasledujúci deň uverejnená v národnej a medzinárodnej tlači. V predmetnej výzve bolo uvedené, že dotknuté aktíva chce predať v rámci konania priameho predaja. Prípadní záujemcovia boli vyzvaní, aby svoj záujem prejavili do 30. septembra 2008.

20      Dňa 25. septembra 2008 spoločnosť CAI opäť predložila svoju ponuku, ktorú nepovažovala za konečnú a ktorá obsahovala rovnaké podmienky ako ponuka predložená 1. septembra (pozri bod 15 vyššie), pričom spresnila, že táto ponuka platila do 15. októbra 2008 a neskôr bola predĺžená do 31. októbra 2008.

21      Dňa 2. októbra 2008 žalobkyňa predložila Komisii tretiu sťažnosť týkajúcu sa prijatia zákonného dekrétu č. 134 a ďalších opatrení týkajúcich sa predaja aktív skupiny Alitalia.

22      Listom zo 14. októbra 2008 talianske orgány Komisii oznámili, že začali konanie o predaji aktív skupiny Alitalia, pričom ju v záujme zachovania právnej istoty požiadali, aby potvrdila, že:

–        režim mimoriadnej správy opísaný v oznámení nepredstavuje poskytnutie štátnej pomoci v prospech nadobúdateľov prevádzaných aktív,

–        prípadné nadobudnutie niektorých aktív patriacich skupine Alitalia tretími osobami na základe už predloženej ponuky neznamená, že zároveň dôjde k hospodárskej kontinuite s podnikom umiestneným do režimu mimoriadnej správy v tom zmysle, že by došlo aj k prevodu dlhov spoločnosti Alitalia na nadobúdateľa, a najmä k povinnosti vymáhať protiprávnu a nezlučiteľnú štátnu pomoc poskytnutú spoločnosti Alitalia.

23      Zároveň s týmto oznámením boli okrem tretej sťažnosti žalobkyne (pozri bod 21 vyššie) Komisii doručené tri ďalšie sťažnosti podané inými leteckými spoločnosťami a Európskou asociáciou nízkonákladových leteckých spoločností (ELFAA).

24      Dňa 27. októbra 2008 bol zákonný dekrét č. 134 zmenený na legge n° 166, Conversione in legge, con modificazioni, del decreto‑legge 28 agosto 2008, n° 134, recante disposizioni urgenti in materia di ristrutturazione di grandi imprese in crisi (zákon č. 166 o zmene zákonného dekrétu č. 134 na zákon a o zmene a doplnení tohto zákona) (GURI č. 252 z 27. októbra 2008, s. 4).

25      Listom z 30. októbra 2008 žalobkyňa podala Komisii doplňujúcu sťažnosť, v ktorej poukazovala na niektoré opatrenia, ktoré považovala za znepokojujúce, t. j. najmä zvýšenie miestneho poplatku za vybavenie každého cestujúceho odlietajúceho z talianskych letísk na 3 eurá, ktorého cieľom podľa žalobkyne bolo financovať náklady spojené s odstupným pre bývalých zamestnancov spoločnosti Alitalia, ako aj údajný konflikt záujmov odhalený tlačou, spočívajúci v tom, že niektorí akcionári spoločnosti CAI boli rovnakí ako akcionári nezávislej znaleckej organizácie.

26      Dňa 31. októbra 2008 CAI predložila mimoriadnemu správcovi konečnú ponuku na odkúpenie niektorých aktív v oblasti osobnej leteckej dopravy spoločnosti Alitalia. Túto ponuku doručili talianske orgány Komisii 3. novembra 2008.

C –  Napadnuté rozhodnutia

1.     Rozhodnutie týkajúce sa pôžičky schválenej pre spoločnosť Alitalia

27      Rozhodnutím 2009/155/ES z 12. novembra 2008 o pôžičke 300 miliónov eur, ktorú Taliansko schválilo spoločnosti Alitalia, C 26/08 (ex NN 31/08) (Ú. v. EÚ L 52, s. 3, ďalej len „prvé napadnuté rozhodnutie“), prijatým podľa článku 88 ods. 2 ES na konci konania vo veci formálneho zisťovania Komisia rozhodla, že daná pôžička, ktorú bolo možné previesť do vlastného imania spoločnosti Alitalia, predstavovala protiprávnu štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariadila jej vymáhanie od príjemcu. Kópia tohto rozhodnutia bola 14. januára 2009 zaslaná žalobkyni a doručená jej bola 20. januára 2009.

28      Komisia predovšetkým uviedla, že z povahy pôžičky 300 miliónov eur schválenej Talianskou republikou pre spoločnosť Alitalia vyplývalo, že sa tejto spoločnosti priznala ekonomická výhoda zo štátnych prostriedkov, ktorú by vzhľadom na jej značné finančné ťažkosti v okamihu priznania pôžičky zákonným dekrétom č. 80, ako aj v okamihu prijatia zákonného dekrétu č. 93 obozretný súkromný investor neschválil. Okrem toho uviedla, že poskytnutá úroková sadzba, takmer súčasné späťvzatie ponuky Air France‑KLM a poskytnutie uvedenej pôžičky, neexistencia inej perspektívy na prevzatie v čase poskytnutia pôžičky a nezasiahnutie súkromných akcionárov spoločnosti Alitalia finančným spôsobom súbežne so zásahom talianskych orgánov tento záver len potvrdzujú. Na základe toho dospela k záveru, že sa dané orgány nesprávali ako obozretný akcionár, ktorý sleduje štrukturálnu, globálnu alebo odvetvovú politiku a riadi sa perspektívou rentability investovaného kapitálu, ktorá je dlhodobejšia ako v prípade bežného investora.

29      Komisia teda konštatovala, že pôžička vo výške 300 miliónov eur schválená Talianskou republikou pre spoločnosť Alitalia, ktorú bolo možné previesť do vlastného imania tejto spoločnosti, predstavovala protiprávnu štátnu pomoc, pretože nebola vopred oznámená a bola nezlučiteľná so spoločným trhom. Okrem toho konštatovala, že na uvedené opatrenie sa nevzťahujú výnimky stanovené v článku 87 ods. 2 a 3 ES ani výnimky uvedené v usmerneniach Komisie o uplatňovaní článkov [87] ES a 88 [ES] a článku 61 Dohody o EHP na štátnu pomoc v leteckom odvetví [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 350, 1994, s. 5), zmenených a doplnených usmerneniami Spoločenstva o financovaní letísk a štátnej pomoci na začatie činnosti pre letecké spoločnosti s odletom z regionálnych letísk (Ú. v. EÚ C 312, 2005, s. 1).

30      Napokon Komisia dospela k záveru, že hoci je možné spoločnosť Alitalia považovať za spoločnosť v ťažkostiach, predmetné opatrenie nemožno na základe usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (Ú. v. EÚ C 244, 2004, s. 2) vyhlásiť za zlučiteľné so spoločným trhom. V dôsledku toho museli talianske orgány prijať všetky potrebné opatrenia, aby vymohli pomoc od príjemcu, ktorým bola Alitalia.

31      Výrok prvého napadnutého rozhodnutia znie:

„Článok 1

Pôžička vo výške 300 miliónov eur schválená spoločnosti Alitalia, ktorá sa mohla pripísať k jej vlastnému kapitálu a ktorú poskytlo Taliansko, pričom porušilo článok 88 ods. 3 [ES], je nezlučiteľná so spoločným trhom.

Článok 2

1. [Talianska republika] je povinn[á] zabezpečiť, aby príjemca pomoci uvedenej v článku 1 pomoc vrátil.

2. Sumy, ktoré treba vymôcť, sa úročia odo dňa, ku ktorému boli poskytnuté príjemcovi, až do ich skutočného vrátenia.

…

Článok 3

1. Pomoc uvedená v článku 1 sa vymáha okamžite a účinne.

2. [Talianska republika] zabezpečí, aby sa toto rozhodnutie vykonalo do štyroch mesiacov odo dňa jeho oznámenia.

Článok 4

1. Do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia Taliansko predloží Komisii tieto informácie:

a)      celkovú sumu (istina a úroky), ktorú je príjemca povinný vrátiť;

b)      podrobný opis už prijatých a plánovaných opatrení s cieľom podriadiť sa tomuto rozhodnutiu;

c)      dokumenty preukazujúce, že príjemca bol vyzvaný, aby vrátil pomoc.

2. [Talianska republika] priebežne informuje Komisiu o stave vnútroštátnych opatrení prijatých na realizáciu tohto rozhodnutia až do úplného vrátenia pomoci uvedenej v článku 1. Na žiadosť Komisie ihneď poskytne všetky informácie o prv prijatých a plánovaných opatreniach s cieľom podriadiť sa tomuto rozhodnutiu. Takisto poskytne podrobné informácie o sumách pomoci a úrokoch, ktoré už príjemca vrátil.

…“

2.     Rozhodnutie o predaji aktív Alitalia

32      Rozhodnutím K(2008) 6745 v konečnom znení z 12. novembra 2008, ktorého predmetom bola štátna pomoc N 510/2008 – Taliansko – Predaj aktív leteckej spoločnosti Alitalia (ďalej len „druhé napadnuté rozhodnutie“), prijatým po skončení fázy predbežného preskúmania podľa článku 88 ods. 3 ES Komisia vyhlásila, že oznámené opatrenie v znení záväzkov prijatých talianskymi orgánmi a definovaných v tomto rozhodnutí nepredstavovalo priznanie štátnej pomoci nadobúdateľom, ak Talianska republika dodrží v plnej miere uvedené záväzky, podľa ktorých sa mal predaj aktív spoločnosti Alitalia uskutočniť za trhovú cenu.

33      Po prvé Komisia na úvod v bodoch 21 až 43 druhého napadnutého rozhodnutia pripomenula právny rámec režimu mimoriadnej správy, ktorý bol uvalený na skupinu Alitalia, ako aj úlohy jednotlivých osôb v rámci tohto režimu. Ďalej v bodoch 44 až 75 uvedeného rozhodnutia preskúmala konanie o predaji aktív, pričom prihliadla po prvé na trhové informácie o jednotlivých fázach predaja a výzvu na prejavenie záujmu (body 44 až 52), po druhé na prijaté ponuky na nadobudnutie aktív skupiny Alitalia, a predovšetkým na ponuku predloženú spoločnosťou CAI (body 53 až 69), po tretie na kritériá stanovené na hodnotenie ponúk, a najmä na záväzok, na ktorý sa zaviazali talianske orgány, že základným kritériom bude, aby ponúkaná cena zodpovedala trhovej cene (body 70 až 72), a po štvrté na aspekty týkajúce sa ľudských zdrojov (body 73 a 74). Komisia navyše preskúmala, aká úloha bola zadaná mandatárovi povereného kontrolou predaja aktív skupiny Alitalia a aké bolo jeho poslanie. Tohto mandatára mali vymenovať talianske orgány, aby dohliadal na to, že nimi oznámené konanie sa bude v plnej miere a efektívne uplatňovať a že predaj aktív sa vykoná za trhovú cenu v súlade so záväzkami prijatými Talianskou republikou. V tejto súvislosti musel Komisii predkladať rozsiahle správy (body 76 až 89).

34      Po druhé Komisia v bodoch 92 až 151 druhého napadnutého rozhodnutia vykonala posúdenie opatrenia súvisiaceho s predajom aktív. Jej posúdenie sa týkalo preskúmania existencie štátnej pomoci poskytnutej v prospech nadobúdateľov zo skupiny Alitalia (body 92 až 127) a rizika obchádzania povinnosti vymáhať protiprávnu a nezlučiteľnú pomoc (body 128 až 151).

35      V rámci prvej časti svojho hodnotenia Komisia potvrdila, že konanie o mimoriadnej správe nevedie k poskytnutiu pomoci v prospech nadobúdateľov. Komisia v bode 104 druhého napadnutého rozhodnutia po preskúmaní otvorenosti, transparentnosti a nediskriminačnej povahy oznámeného konania uviedla, že toto konanie nedosiahlo dostatočný stupeň transparentnosti na to, aby samo osebe zaručovalo, že sa dosiahne trhová cena, v bode 117 uvedeného rozhodnutia však dospela k záveru, že také konanie môže viesť k predaju za trhovú cenu, ak sa bude zakladať na nezávislom hodnotení nezávislými osobami. Navyše v bodoch 119, 122 a 126 tohto rozhodnutia uviedla, že dané konanie neviedlo k uloženiu povinností verejnej moci na nadobúdateľa aktív skupiny Alitalia, ktoré by mohlo ovplyvniť cieľ predaja za trhovú cenu, tak pokiaľ ide o ľudské zdroje, ako aj o podmienky vykonávania leteckej dopravy. V bode 127 toho istého rozhodnutia teda dospela k záveru, že ak talianske orgány úplne uplatnia záväzky, na ktoré sa zaviazali, oznámené opatrenie povedie k predaju aktív skupiny Alitalia za trhovú cenu.

36      V rámci druhej časti svojho hodnotenia Komisia dospela v bode 137 druhého napadnutého rozhodnutia k záveru, že vzhľadom na rozsah predaja aktív a roztrieštenosť ponúk predložených prípadnými nadobúdateľmi konanie, ktoré viedla Talianska republika, nepredstavovalo hospodársku kontinuitu medzi spoločnosťou Alitalia a nadobúdateľmi jej aktív. V bode 138 uvedeného rozhodnutia však usúdila, že pokiaľ ide o ponuku predloženú spoločnosťou CAI, riziko hospodárskej kontinuity si vyžadovalo hlbšie preskúmanie vzhľadom na široký okruh aktív, ktorých sa ponuka týkala. Vzhľadom na skutočnosti, že akcionári CAI a spoločnosti Alitalia boli odlišní, že činnosti, ktorými sa zaoberala CAI, mali odlišný rozsah a menej rôznorodú povahu v porovnaní s činnosťami spoločnosti Alitalia, že CAI mala vlastnú priemyselnú stratégiu, ako aj vzhľadom na podmienku, podľa ktorej sa prevod musí uskutočniť za trhovú cenu, ako bolo uvedené v bodoch 140 až 145 tohto rozhodnutia, Komisia následne v bodoch 147 a 149 toho istého rozhodnutia dospela k záveru, že medzi spoločnosťou Alitalia a CAI neexistuje hospodárska kontinuita. V dôsledku toho v bodoch 151 až 156 predmetného rozhodnutia konštatovala, že ak Talianska republika v plnej miere dodrží uvedené záväzky, podľa ktorých sa mal prevod aktív spoločnosti uskutočniť za trhovú cenu, účinkom oznámeného konania nebolo obchádzanie povinnosti zabezpečiť vymáhanie pomoci Talianskou republikou na základe prvého napadnutého rozhodnutia ani poskytnutie štátnej pomoci nadobúdateľom aktív spoločnosti Alitalia.

37      Komisia preto rozhodla, že oznámené opatrenie, akým je opatrenie zmenené záväzkami, ktoré prijali talianske orgány, nepredstavovalo pomoc, ak budú tieto záväzky v plnej miere dodržané.

 Konanie

38      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 28. marca 2009 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

39      Podaniami doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 23. júla a 7. augusta 2009 požiadali Talianska republika a Alitalia – Compagnia Aerea Italiana (ďalej len „Alitalia‑CAI“) o vstup do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Komisie.

40      Uzneseniami zo 16. septembra a z 19. októbra 2009 predseda ôsmej komory vyhovel návrhom Talianskej republiky a Alitalia‑CAI na vstup do konania ako vedľajší účastníci.

41      Podaním doručeným 11. augusta 2010 Alitalia‑CAI požiadala o možnosť použiť taliančinu v rámci ústnej časti konania v súlade s článkom 35 ods. 2 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, čo jej bolo povolené.

42      Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k piatej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

43      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o začatí ústnej časti konania a položil účastníkom konania určité otázky.

44      Uznesením predsedu piatej komory Všeobecného súdu z 13. apríla 2011 bolo po vypočutí účastníkov konania konanie prerušené podľa článku 77 písm. a) rokovacieho poriadku až do vydania rozsudku Súdneho dvora vo veci C‑83/09 P, Komisia/Kronoply a Kronotex.

45      Podaním z 19. apríla 2011 žalobkyňa požiadala o prijatie opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článkov 49 a 64 rokovacieho poriadku smerujúce k tomu, aby sa Komisii nariadilo predložiť určité dokumenty.

46      Po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora Komisia/Kronoply a Kronotex (C‑83/09 P, Zb. s. I‑4441) 24. mája 2011 sa pokračovalo v konaní v tejto veci. Všeobecný súd sa na pojednávaní opýtal na pripomienky účastníkov konania k dôsledkom, aké môže mať uvedený rozsudok na prípustnosť žaloby v prejednávanej veci.

47      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 5. a 6. júna 2011 Alitalia‑CAI a Komisia predložili svoje pripomienky k návrhu žalobkyne na nariadenie opatrení na zabezpečenie priebehu konania.

48      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 30. júna 2011.

 Návrhy účastníkov konania

49      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        čiastočne zrušil prvé napadnuté rozhodnutie z dôvodu, že neukladá povinnosť vymáhať pomoc od právnych nástupcov spoločnosti Alitalia a predlžuje Talianskej republike lehotu na výkon daného rozhodnutia,

–        zrušil druhé napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

50      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

51      Alitalia-CAI navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú alebo čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

52      Talianska republika navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

D –  O návrhu na zrušenie druhého napadnutého rozhodnutia

1.     O prípustnosti

53      Žalobkyňa tvrdí, že je príslušnou stranou v zmysle článku 88 ods. 2 ES a je oprávnená podať žalobu o neplatnosť druhého napadnutého rozhodnutia, pretože ako spoločnosti konkurujúcej spoločnostiam Alitalia a CAI boli jej záujmy dotknuté poskytnutím pôžičky spoločnosti Alitalia a prevodom aktív spoločnosti Alitalia na CAI. Okrem toho tvrdí, že svojou žalobou sa snaží chrániť si procesné práva, vzhľadom na to, že zrušenie druhého napadnutého rozhodnutia by viedlo k začatiu konania vo veci formálneho zisťovania. Napokon tvrdí, že jej postavenie na trhu bolo uvedeným rozhodnutím podstatne ovplyvnené.

54      Komisia, ktorú podporuje Alitalia-CAI, formálne nevzniesla námietku neprípustnosti, ale tvrdí, že žaloba je prípustná len v rozsahu, v akom sa žalobkyňa podaním tejto žaloby snaží o ochranu svojich procesných práv, vzhľadom na jej postavenie ako sťažovateľky a spoločnosti konkurujúcej „spoločnostiam zapojeným do procesu predaja aktív [skupiny] Alitalia“. Domnieva sa však, že ak žalobkyňa spochybňuje dôvodnosť druhého napadnutého rozhodnutia, aj keby ju bolo možné považovať za „príslušnú stranu“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, nemôže to stačiť na uznanie prípustnosti žaloby, ak nepreukáže, že má osobitné postavenie v tom zmysle, že jej postavenie na trhu bolo podstatne ovplyvnené pomocou, ktorá je predmetom daného rozhodnutia, čo sa v prejednávanej veci nepreukázalo.

55      Talianska republika tvrdí, že žaloba je neprípustná v celom rozsahu, pretože žalobkyňa nepreukázala, že druhé napadnuté rozhodnutie má priamy účinok na jej konkurenčné postavenie.

56      Na úvod treba pripomenúť, že hoci podľa článku 40 štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na Všeobecný súd podľa článku 53 uvedeného štatútu vedľajší účastníci konania nie sú oprávnení podávať návrhy v inom smere než návrhy predložené účastníkom konania, ktorého podporujú, pokiaľ ide o prekážky konania z dôvodu verejného záujmu, podľa článku 113 rokovacieho poriadku treba prípustnosť žaloby preskúmať bez návrhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, body 21 až 24).

57      Podľa článku 230 štvrtého odseku ES môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti rozhodnutiu adresovanému inej osobe len vtedy, ak sa jej toto rozhodnutie priamo a osobne týka.

58      Podľa ustálenej judikatúry môžu iné subjekty ako tie, ktorým je rozhodnutie určené, tvrdiť, že sa ich toto rozhodnutie osobne týka v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES iba vtedy, keď sa na ne vzťahuje na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197 a 223; z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C‑198/91, Zb. s. I‑2487, bod 20, a z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, Zb. s. I‑3203, bod 14).

59      Najprv treba pripomenúť, že článok 4 nariadenia č. 659/1999 stanovuje fázu predbežného preskúmania oznámenej pomoci, ktorej cieľom je umožniť Komisii utvoriť si prvý názor na zlučiteľnosť spornej pomoci so spoločným trhom. Na záver tejto fázy Komisia konštatuje, že toto opatrenie buď nepredstavuje pomoc, alebo patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES. V prípade, že opatrenie patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, buď nevyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom, alebo ich naopak vyvoláva (rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 43).

60      Ak Komisia po predbežnom preskúmaní konštatuje, že oznámené opatrenie, pokiaľ patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, nevyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom, prijme rozhodnutie o nevznesení námietok na základe článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 (rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 44).

61      Pokiaľ Komisia prijme rozhodnutie o nevznesení námietok, nerozhodne len o zlučiteľnosti opatrenia so spoločným trhom, ale tiež implicitne odmietne začať konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 (rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 45).

62      Ak Komisia po predbežnom preskúmaní konštatuje, že oznámené opatrenie vyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom, v zmysle článku 4 ods. 4 nariadenia č. 659/1999 je povinná prijať rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia. V zmysle posledného ustanovenia sa takýmto rozhodnutím vyzve dotknutý členský štát a ostatné dotknuté osoby na predloženie pripomienok v určenej lehote, ktorá zvyčajne nepresahuje jeden mesiac (rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 46).

63      Zákonnosť rozhodnutia o nevznesení námietok založeného na článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 závisí od otázky, či existujú pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom. Keďže takéto pochybnosti musia viesť k začatiu konania vo veci formálneho zisťovania, na ktorom sa môžu zúčastniť dotknuté osoby uvedené v článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999, treba usudzovať, že akákoľvek dotknutá osoba v zmysle tohto posledného ustanovenia je takýmto rozhodnutím priamo a osobne dotknutá. Osoby, v ktorých prospech sú stanovené procesné záruky podľa článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, totiž môžu presadiť ich dodržanie len vtedy, keď majú možnosť napadnúť rozhodnutie o nevznesení námietok na súde Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 47).

64      Osobitné postavenie dotknutej osoby v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999, ktoré je spojené s osobitným predmetom žaloby, preto v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES postačuje na individualizovanie žalobkyne, ktorá spochybňuje rozhodnutie o nevznesení námietok (rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 48).

65      V zmysle článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999 treba pod dotknutou osobou rozumieť predovšetkým akúkoľvek osobu, podnikateľa alebo združenie podnikateľov, ktorých záujmy možno ovplyvniť poskytnutím pomoci, t. j. najmä konkurenčné podniky príjemcu tejto pomoci. Inými slovami, ide o neurčitý okruh osôb (pozri rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

66      Pokiaľ sa žalobkyňa domáha zrušenia rozhodnutia o nevznesení námietok, v podstate napáda skutočnosť, že rozhodnutie vydané Komisiou v súvislosti so spornou pomocou bolo prijaté bez toho, aby táto inštitúcia začala konanie vo veci formálneho zisťovania, čím porušila jej procesné práva. Na to, aby žalobkyňa uspela so svojím návrhom na zrušenie, môže uvádzať akékoľvek žalobné dôvody, ktoré môžu preukázať, že posúdenie informácií a skutočností, ktoré mala Komisia k dispozícii počas fázy predbežného preskúmania oznámeného opatrenia, museli vyvolať pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom. Použitie takýchto tvrdení preto nemôže mať za následok zmenu predmetu žaloby ani podmienok prípustnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2009, 3F/Komisia, C‑319/07 P, Zb. s. I‑5963, bod 35). Naopak, existencia pochybností o tejto zlučiteľnosti je práve dôkazom, ktorý sa musí predložiť na preukázanie toho, že Komisia bola povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 88 ods. 2 ES, ako aj v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 (rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 59).

67      S ohľadom na tieto úvahy treba overiť, či žalobkyňa má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť druhého napadnutého rozhodnutia.

68      V tejto veci treba uviesť, že druhé napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím prijatým podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 na záver fázy predbežného preskúmania, ktorým Komisia konštatovala, že oznámené opatrenie nepatrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, a teda nepredstavuje pomoc. Treba tiež konštatovať, že Komisia týmto rozhodnutím implicitne odmietla začať konanie vo veci formálneho zisťovania. So zreteľom na judikatúru citovanú v bodoch 61 až 64 a 66 vyššie, týkajúcu sa rozhodnutia prijatého na základe článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, ktorým Komisia rozhodla o nevznesení námietok, sa treba domnievať, že každá dotknutá osoba sa musí považovať za osobu priamo a osobne dotknutú rozhodnutím, ktorým sa rozhodlo o neexistencii pomoci na konci fázy predbežného preskúmania. Aj keby také rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 4 ods. 2, osoby, v ktorých prospech sú stanovené procesné záruky podľa článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, môžu presadiť ich dodržanie, len keď majú možnosť napadnúť rozhodnutie o neexistencii pomoci prijaté na konci fázy predbežného preskúmania. Okrem toho, čo sa týka rozhodnutí, ktoré vedú k tomu, že sa nezačne konanie vo veci formálneho zisťovania, aktívna legitimácia na ich napadnutie nemôže závisieť od právneho základu, na akom boli tieto rozhodnutia prijaté.

69      Preto treba overiť, či žalobkyňa z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že je v prejednávanej veci dotknutou osobou.

70      V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že obsluhuje 22 talianskych letísk a že jej činnosti sa prekrývajú s činnosťami Alitalia-CAI v 29 „vnútroštátnych alebo medzinárodných spojeniach“, akými sú linky Rím – Benátky a Rím – Madrid. Okrem toho tvrdí, že napriek tomu, že neoperuje z rovnakých letísk ako Alitalia‑CAI, ponúka lety do destinácií z rovnakých miest. Navyše uviedla, že je spoločnosťou konkurujúcou spoločnostiam Alitalia a CAI, a preto sú jej záujmy dotknuté prevodom aktív skupiny Alitalia na CAI, pretože daný prevod umožnil CAI prevziať činnosť osobnej leteckej dopravy, ktorú vykonávala Alitalia, za mimoriadne priaznivých podmienok, čím sa zamedzilo stiahnutiu spoločnosti Alitalia z trhu.

71      Tieto skutočnosti Komisia nespochybňuje a z právneho hľadiska dostatočne preukazujú existenciu konkurenčného vzťahu so spoločnosťou Alitalia na talianskom a medzinárodnom trhu osobnej leteckej dopravy.

72      Okrem toho tvrdenie vedľajších účastníkov konania, že žalobkyňa je nízkonákladová (low‑cost) letecká spoločnosť, a preto by bolo ťažké predstaviť si, že by sa dostala do osobitného postavenia v tom zmysle, že by prevzala spojenia poskytované klasickou leteckou spoločnosťou ako Alitalia, nemôže spochybniť skutočnosť, že účastníci konania si konkurujú na talianskom a medzinárodnom trhu osobnej leteckej dopravy. Z judikatúry totiž vyplýva, že na účely preskúmania prípustnosti stačí konštatovať, že žalobkyňa je konkurentom príjemcu označených štátnych opatrení v rozsahu, v akom tieto dva podniky priamo alebo nepriamo prevádzkujú pravidelné služby osobnej leteckej dopravy z alebo do talianskych, najmä regionálnych, letísk (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. mája 2006, Air One/Komisia, T‑395/04, Zb. s. II‑1343, bod 38).

73      Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že žalobkyňa je dotknutou osobou ako konkurenčný podnik príjemcu údajnej štátnej pomoci – či už je jej príjemcom spoločnosť Alitalia alebo, ako tvrdí žalobkyňa, spoločnosť CAI –, ktorej záujmy mohli byť poskytnutím danej pomoci dotknuté. Toto osobitné postavenie dotknutej osoby, ktoré je spojené so špecifickým predmetom žaloby opísaným v bode 68 vyššie, postačuje na jej individualizovanie v súlade s judikatúrou citovanou v bode 64 vyššie. Prejednávaná žaloba je teda prípustná v rozsahu, v akom smeruje proti druhému napadnutému rozhodnutiu, bez toho, aby bolo potrebné skúmať tvrdenia žalobkyne týkajúce sa podstatného ovplyvnenia jej konkurenčného postavenia oznámeným opatrením.

2.     O predmete súdneho preskúmania Všeobecným súdom

74      Čo sa týka predmetu preskúmania, ktoré musí Všeobecný súd uskutočniť, treba spresniť, že žalobkyňa, ktorá sa snaží o ochranu procesných práv, ktoré jej vyplývajú z článku 88 ods. 2 ES, môže uviesť akýkoľvek z dôvodov vymenovaných v článku 230 druhom odseku ES, pokiaľ smerujú k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a v konečnom dôsledku k tomu, aby Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. Na druhej strane však Všeobecnému súdu v tomto štádiu konania o preskúmaní pomoci Komisiou neprináleží, aby rozhodoval o existencii pomoci alebo jej zlučiteľnosti so spoločným trhom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. februára 2009, Deutsche Post a DHL International/Komisia, T‑388/03, Zb. s. II‑199, bod 66).

75      Podľa judikatúry Súdneho dvora má však pojem štátna pomoc, ktorý je definovaný v Zmluve, právnu povahu a musí sa vykladať na základe objektívnych skutočností. Z tohto dôvodu musí súd Únie v zásade a s ohľadom tak na konkrétne okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, ako aj na technickú povahu alebo zložitosť hodnotení uskutočnených Komisiou vykonať celkové preskúmanie, pokiaľ ide o otázku, či opatrenie patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES (rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10515, bod 111).

76      Pravdivosť tohto tvrdenia potvrdzuje aj ustálená judikatúra, podľa ktorej, ak Komisia po úvodnom preskúmaní v rámci konania podľa článku 88 ods. 3 ES nemôže dospieť k presvedčeniu, že predmetné štátne opatrenie buď nie je „pomocou“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES, alebo ak aj je kvalifikované ako pomoc, je zlučiteľné so Zmluvou, alebo ak jej toto konanie neumožnilo prekonať všetky ťažkosti, ktoré vznikli pri posúdení zlučiteľnosti skúmaného opatrenia, je táto inštitúcia povinná začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, pričom „v tomto ohľade nedisponuje voľnou úvahou“. Táto povinnosť je navyše výslovne potvrdená ustanoveniami článku 4 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 (rozsudok British Aggregates/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 113).

77      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry má pojem závažné ťažkosti objektívnu povahu. Existenciu takých ťažkostí treba hľadať tak v okolnostiach prijatia napadnutého aktu, ako aj v jeho obsahu, a to objektívnym spôsobom, porovnaním odôvodnenia rozhodnutia s informáciami, ktorými Komisia disponovala v čase, keď sa vyjadrovala k zlučiteľnosti spornej pomoci so spoločným trhom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2001, Prayon‑Rupel/Komisia, T‑73/98, Zb. s. II‑867, bod 47; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995, SIDE/Komisia, T‑49/93, Zb. s. II‑2501, bod 60). Žalobkyňa znáša dôkazné bremeno existencie závažných ťažkostí, pričom takýto dôkaz môže predložiť prostredníctvom súboru súhlasných nepriamych dôkazov týkajúcich sa jednak okolností a dĺžky predbežného preskúmania a jednak obsahu napadnutého rozhodnutia (rozsudok Všeobecného súdu z 3. marca 2010, Bundesverband deutscher Banken/Komisia, T‑36/06, Zb. s. II‑537, bod 127).

78      Hoci Komisia nemá nijakú diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania, ak zistí existenciu takýchto ťažkostí, disponuje predsa len určitou mierou voľnej úvahy pri vyšetrovaní a skúmaní okolností daného prípadu, aby zistila, či spôsobujú závažné ťažkosti. V súlade s účelom článku 88 ods. 3 ES a povinnosťou riadnej správy vecí verejných, ktorými je viazaná, Komisia môže najmä viesť rokovania so štátom, ktorý oznámil pomoc, alebo s tretími osobami s cieľom prekonať počas fázy predbežného preskúmania prípadné ťažkosti, s ktorými sa stretla (rozsudky Prayon‑Rupel/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 45, a Bundesverband deutscher Banken/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 126). Táto možnosť pritom predpokladá, že Komisia môže upraviť svoje stanovisko podľa výsledkov začatých rokovaní bez toho, aby sa táto úprava a priori vykladala tak, že spôsobuje vznik závažných ťažkostí (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Asociación de Estaciones de Servicio de Madrid a Federación Catalana de Estaciones de Servicio/Komisia, T‑95/03, Zb. s. II‑4739, bod 139).

79      Z judikatúry tiež vyplýva, že nedostatočnosť alebo neúplnosť zisťovania uskutočneného Komisiou počas fázy predbežného preskúmania je indíciou existencie závažných ťažkostí (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 9. septembra 2010, British Aggregates a i./Komisia, T‑359/04, Zb. s. II‑4227, bod 57 a tam citovanú judikatúru).

80      Keďže v prejednávanej veci bolo druhé napadnuté rozhodnutie prijaté bez začatia fázy formálneho zisťovania, Komisia bola oprávnená toto rozhodnutie legálne prijať len vtedy, ak predbežné preskúmanie neodhalilo závažné ťažkosti. Ak by totiž takéto ťažkosti existovali, rozhodnutie by mohlo byť zrušené z tohto jediného dôvodu, pre nevykonanie kontradiktórneho a podrobného preskúmania stanoveného v Zmluve o ES, aj keby sa nepreukázalo, že posúdenia Komisie vo veci samej boli z právneho alebo zo skutkového hľadiska nesprávne (pozri v tomto zmysle rozsudok British Aggregates a i./Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, bod 58).

81      Treba preto preskúmať všetky žalobné dôvody predložené žalobkyňou proti napadnutému rozhodnutiu, aby bolo možné posúdiť, či umožňujú identifikáciu závažných ťažkostí, vzhľadom na ktoré mala Komisia začať konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 88 ods. 2 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. januára 2004, Thermenhotel Stoiser Franz a i./Komisia, T‑158/99, Zb. s. II‑1, bod 91, a z 20. septembra 2007, Fachvereinigung Mineralfaserindustrie/Komisia, T‑375/03, neuverejnený v Zbierke, body 67 a 77).

3.     O veci samej

82      Žalobkyňa uvádza na podporu svojej žaloby sedem žalobných dôvodov, ktorými sa domáha zrušenia druhého napadnutého rozhodnutia.

83      Prvý žalobný dôvod je založený na nezačatí konania vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES napriek závažným ťažkostiam, s ktorými sa Komisia údajne stretla. Navyše treba uviesť, že v rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa uviedla desať chýb, ktorých sa Komisia dopustila vo svojom preskúmaní. Žalobkyňa tvrdí, že tento zoznam – ktorý považuje za „nevyčerpávajúci“ – nesprávností a nedostatkov poznačujúcich druhé napadnuté rozhodnutie preukazuje, že rozsah a zložitosť preskúmania Komisie odôvodňovali začatie konania vo veci formálneho zisťovania. Keďže sa tieto údajné nesprávnosti a nedostatky spájajú s inými žalobnými dôvodmi uvedenými v tejto žalobe, bude ich treba preskúmať v rámci posúdenia týkajúceho sa týchto dôvodov.

84      Druhý žalobný dôvod je založený na nedostatku právomoci Komisie na prijatie podmienečného rozhodnutia o neexistencii pomoci po tom, ako urobila len jednoduché predbežné preskúmanie. V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa predložila aj niekoľko tvrdení, ktoré sa nevzťahovali na právomoc Komisie prijať druhé napadnuté rozhodnutie, ale treba ich posúdiť po vecnej stránke, t. j. údajnú nereálnu povahu záväzkov, na ktoré sa Talianska republika zaviazala, podľa ktorých sa mal predaj aktív skupiny Alitalia uskutočniť za trhovú cenu.

85      Tretí žalobný dôvod sa delí na tri časti a je založený na zjavne nesprávnom posúdení toho, že Komisia údajne nepreskúmala všetky relevantné vlastnosti sporných opatrení v ich súvislostiach, ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia Komisiou tým, že neuviedla, prečo toto odôvodnenie neposkytla.

86      Štvrtý žalobný dôvod sa delí na dve časti a je založený na nesprávnom právnom posúdení spôsobenom tým, že Komisia údajne nezohľadnila iné možnosti ako predaj aktív skupiny Alitalia, ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia Komisiou vzhľadom na neexistenciu odôvodnenia tohto opomenutia.

87      Piaty žalobný dôvod sa delí na päť častí a je založený na neuplatnení kritéria súkromného investora pôsobiaceho v bežných podmienkach trhového hospodárstva pri predaji aktív.

88      Šiesty žalobný dôvod je založený na chybnom označení osoby povinnej pomoc vrátiť.

89      Siedmy žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide najmä o neúplné aspekty preskúmania vykonaného Komisiou, ktoré žalobkyňa uviedla v rámci tretieho a štvrtého žalobného dôvodu, konkrétne nepreskúmanie všetkých vlastností opatrení v ich súvislostiach a nepreskúmanie iných možností okrem predaja aktív.

90      S cieľom preskúmať vyššie uvedené žalobné dôvody ich treba rozlíšiť a zaradiť ich do troch kategórií podľa toho, či sa nimi navrhuje rozhodnúť o tom, že Komisia nemala právomoc prijať druhé napadnuté rozhodnutie, porušila svoju povinnosť začať konanie vo veci formálneho zisťovania alebo porušila povinnosť odôvodnenia.

91      V prvom rade teda treba preskúmať druhý žalobný dôvod, založený na nedostatku právomoci Komisie prijať druhé napadnuté rozhodnutie, potom žalobné dôvody založené na porušení povinnosti začať konanie vo veci formálneho zisťovania – t. j. prvé dve časti tretieho žalobného dôvodu, prvú časť štvrtého žalobného dôvodu, piaty, šiesty a prvý žalobný dôvod, ako aj tvrdenia uvedené v rámci druhého žalobného dôvodu týkajúce sa nereálnej povahy záväzkov, ktoré talianske orgány prijali – a napokon žalobné dôvody založené na porušení povinnosti odôvodnenia – t. j. siedmy žalobný dôvod, druhú a tretiu časť tretieho žalobného dôvodu a druhú časť štvrtého žalobného dôvodu.

a)     O druhom žalobnom dôvode, založenom na nedostatku právomoci Komisie prijať podmienečné rozhodnutie po predbežnom preskúmaní

92      Žalobkyňa spochybňuje právny základ, na ktorom bolo druhé napadnuté rozhodnutie prijaté, čiže článok 4 ods. 2 nariadenia č. 659/1999, ktorý údajne Komisii neumožňuje prijať „podmienečné“ rozhodnutie o neexistencii pomoci po vykonaní iba predbežného preskúmania, ale len po skončení konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 7 ods. 4 nariadenia č. 659/1999 v spojení s rozhodnutím o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom. Okrem toho tvrdí, že pokiaľ ide o výrok druhého napadnutého rozhodnutia, konštatovanie neexistencie pomoci závisí od neistej udalosti, ktorou je dodržanie viacerých záväzkov súvisiacich so správaním talianskych orgánov, ktoré sa podobajú podmienkam vyplývajúcim z rozhodnutí Komisie prijatých podľa článku 7 ods. 4 daného nariadenia. Napokon uvádza, že podľa judikatúry nedostatok právomoci orgánu, ktorý prijal napadnutý akt, predstavuje dôvod neplatnosti aktu týkajúci sa verejného poriadku, ktorý súd Únie musí vziať do úvahy bez návrhu.

93      Na úvod treba pripomenúť, že Komisia môže na konci fázy predbežného preskúmania a v súlade s článkom 4 ods. 2 až 4 nariadenia č. 659/1999 prijať tri druhy rozhodnutí. Môže konštatovať, že oznámené opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc, alebo že toto opatrenie síce pomoc predstavuje, ale nevyvoláva pochybnosti o svojej zlučiteľnosti so spoločným trhom (nazývané „rozhodnutie o nevznesení námietok“), alebo že pochybnosti vyvoláva, a teda rozhodne o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Ďalej treba uviesť, že Komisia má právomoc prijať kladné rozhodnutie podľa článku 7 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 (ak prípadne zistí, že po úprave daným členským štátom je opatrenie zlučiteľné so spoločným trhom), a pripojiť k nemu v súlade s článkom 7 ods. 4 toho istého nariadenia podmienky, ktorých splnenie jej umožní považovať dané opatrenie za zlučiteľné so spoločným trhom, ako aj povinnosti, ktoré jej umožnia monitorovať dodržiavanie daného rozhodnutia.

94      Treba teda uviesť, že na rozdiel od rozhodnutí prijatých na konci fázy predbežného preskúmania, akým je druhé napadnuté rozhodnutie, sa článok 7 ods. 4 nariadenia č. 659/1999 týka kladných rozhodnutí, ktorými Komisia konštatuje, že existuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ktorú následne vyhlási za zlučiteľnú so spoločným trhom. Toto ustanovenie v prejednávanej veci nie je uplatniteľné, pretože Komisia dospela k záveru, že oznámené opatrenie s ohľadom na záväzky prijaté Talianskou republikou nepredstavuje štátnu pomoc, a teda nepatrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES.

95      Z toho vyplýva, že druhé napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za podmienečné rozhodnutie v zmysle článku 7 ods. 4 nariadenia č. 659/1999 ukladajúce členskému štátu podmienky alebo povinnosti ani za rozhodnutie stanovujúce úpravy oznámeného návrhu opatrenia, ale, ako to tvrdí Komisia, za rozhodnutie, ktoré berie na vedomie záväzky súvisiace so správaním, ktoré štát dobrovoľne prijal vo fáze oznámenia sporného opatrenia s cieľom objasniť niektoré okolnosti. Tieto záväzky teda tvoria neoddeliteľnú súčasť oznámeného opatrenia, čo napokon vyplýva z výroku druhého napadnutého rozhodnutia.

96      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, má Komisia právomoc prijať na základe článku 4 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 rozhodnutie, akým je druhé napadnuté rozhodnutie, ktorým konštatuje neexistenciu štátnej pomoci a zároveň berie na vedomie záväzky, ktoré členský štát prijal.

97      Druhý žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý ako nedôvodný.

b)     O žalobných dôvodoch založených na porušení povinnosti začať konanie vo veci formálneho zisťovania

98      Pokiaľ ide o túto kategóriu žalobných dôvodov, treba vzhľadom na výhrady uvedené v každom zo žalobných dôvodov určiť, či na základe preskúmania vykonaného Komisiou bolo možné vylúčiť existenciu závažných ťažkostí, a teda legitimizovať rozhodnutie nezačať konanie vo veci formálneho zisťovania. V tejto súvislosti treba postupne preskúmať výhrady uvedené v rámci tretieho, štvrtého a šiesteho žalobného dôvodu a napokon prvého žalobného dôvodu, v rámci ktorého budú preskúmané aj tvrdenia žalobkyne uvedené v druhom žalobnom dôvode, ktoré sa nevzťahujú na právomoc, ale na údajne nereálnu povahu záväzkov, ktoré prijali talianske orgány.

 O výhradách uvedených v treťom žalobnom dôvode, založenom na tom, že Komisia údajne nepreskúmala všetky relevantné vlastnosti opatrení v ich súvislostiach

99      Tretí žalobný dôvod sa ďalej delí na tri časti. Prvá dve časti sú založené na zjavne nesprávnom posúdení, na okolnosti, že nebol preskúmaný celý režim mimoriadnej správy, a na okolnostiach, za akých bol tento režim zmenený a doplnený na základe návrhov Komisie. Tretia časť je založená na porušení povinnosti odôvodnenia Komisiou, pretože neodôvodnila, prečo uvedené preskúmanie nevykonala.

100    Výhrady uvedené v rámci prvých dvoch častí tretieho žalobného dôvodu treba preskúmať spoločne.

101    V rámci prvej časti žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že nepreskúmala, či na základe režimu mimoriadnej správy, ktorý sa odchyľuje od všeobecných právnych pravidiel v prípade úpadku, došlo k poskytnutiu pomoci ako takej, ale uspokojila sa len s preskúmaním určitých úprav daného režimu zavedených zákonným dekrétom č. 134. V rámci druhej časti žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodla, že nepreskúma okolnosti týkajúce sa prijatia zmien a doplnení režimu mimoriadnej správy, a najmä opatrení umožňujúcich oslobodiť spoločnosti Alitalia a CAI od zamestnaneckých odvodov do systému nezamestnanosti a sociálneho zabezpečenia, ktoré podľa žalobkyne tvorili neoddeliteľnú súčasť zámeru predaja aktív skupiny Alitalia a predstavovali podmienku odborov a spoločnosti CAI, na základe ktorej s týmto zámerom súhlasili.

102    Na úvod treba uviesť, že čo sa týka skúmania Komisie počas fázy predbežného preskúmania, Komisia je povinná preskúmať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré jej oznámili osoby, podniky alebo združenia, ktorých záujmy môžu byť poskytnutím pomoci dotknuté (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 51). Inštitúcia teda musí svoje posúdenie v rámci predbežného preskúmania podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy založiť na týchto informáciách oznámených dotknutým štátom, ako aj na informáciách poskytnutých prípadnými sťažovateľmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. mája 2001, Portugalsko/Komisia, C‑204/97, Zb. s. I‑3175, bod 35).

103    Treba tiež pripomenúť, že zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci musí súd Únie posudzovať v závislosti od informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala (rozsudky Súdneho dvora z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C‑390/06, Zb. s. I‑2577, bod 54, a z 2. septembra 2010, Komisia/Scott, C‑290/07 P, Zb. s. I‑7763, bod 91).

104    Okrem toho treba pripomenúť, že Komisia nie je povinná z úradnej moci odhadovať a preskúmavať, ktoré skutočnosti jej mohli byť predložené v rámci správneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 60).

105    Pokiaľ ide o výhrady uvedené v prvej časti, treba konštatovať, ako bolo uvedené v bodoch 33 a 34 vyššie, že Komisia jednak preskúmala legislatívny rámec upravujúci režim mimoriadnej správy a úlohu jednotlivých osôb, na ktorých toto konanie spočívalo, a jednak posúdila opatrenie predaja aktív prostredníctvom výzvy na prejavenie záujmu, ako aj postup priameho predaja s ohľadom na režim odchyľujúci sa od všeobecného práva zavedený zákonným dekrétom č. 134.

106    V prvom rade totiž z bodu 39 druhého napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia skúmala, či znalecký posudok, ktorý sa vykonal v súlade so zákonným dekrétom č. 134, bol nezávislý s ohľadom na roztrieštenosť akcionárov subjektu, ktorému bolo jeho vyhotovenie zverené, pričom týmito akcionármi boli viaceré finančné inštitúcie (väčšinový podiel na základom imaní mali zahraničné inštitúcie), a to v tom zmysle, aby žiadny z akcionárov nevlastnil podiel na základnom imaní, ktorý by mohol mať vplyv na rozhodnutie týkajúce sa hodnotenia.

107    Okrem toho, hoci druhé napadnuté rozhodnutie neobsahuje odkaz na podrobnosti o overení nezávislým znalcom, že predajná cena aktív je v súlade s trhovou cenou, obsahuje aspoň informácie, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že predaj sa uskutočnil za trhovú cenu. Treba tiež uviesť, že talianske orgány prijali niekoľko záväzkov s cieľom zabezpečiť dohľad nad konaním rôznych osôb zapojených do konania o predaji aktív, čo Komisia poznamenala v druhom napadnutom rozhodnutí, aby sa uistili, že hodnotenie ponuky nepovedie k stanoveniu nižšej ceny, ako je trhová cena.

108    Okrem toho samotná skutočnosť, že Komisia nemala v okamihu prijatia druhého napadnutého rozhodnutia k dispozícii znalecké posudky, nemôže sama osebe stačiť na preukázanie toho, že Komisia vykonala neúplné alebo nedostatočné zisťovanie vo vzťahu k režimu mimoriadnej správy, a to tým viac, že tieto posudky ani neboli vyhotovené na to, aby boli Komisii predložené. V prejednávanej veci boli uvedené posudky odovzdané mimoriadnemu správcovi 5. a 7. novembra 2008, ktorý musel predložiť svoju záverečnú správu mandatárovi poverenému kontrolou operácie. Tento mandatár bol okrem iného povinný najmä overiť posúdenia uskutočnené nezávislými znalcami.

109    Napokon z bodu 62 druhého napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia mala k dispozícii ponuku spoločnosti CAI, ktorú jej zaslali talianske orgány 3. novembra 2008 a ktorú preskúmala v bodoch 58 až 69 uvedeného rozhodnutia. Komisia sa pritom vyjadrila len k nezávislej povahe posúdenia ponuky spoločnosti CAI nezávislým znalcom, a nie k záverom uvedeného hodnotenia. Tieto závery mali byť odovzdané mimoriadnemu správcovi, ktorého úlohou bolo prijať konečné rozhodnutie o prevode aktív. Z druhého napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že závery uvedených posudkov o ponuke spoločnosti CAI mal v každom prípade potvrdiť mandatár, ktorý bol povereným kontrolou operácie predaja aktív a ktorého mali vymenovať talianske orgány, aby kontroloval dodržanie záväzkov prijatých týmito orgánmi, a najmä záväzku, že prevod aktív sa vykoná za trhovú cenu. Napokon mal uvedený mandatár zasielať Komisii pravidelné podrobné správy o dodržiavaní oznámeného postupu a o dodržiavaní záväzkov Talianskou republikou, ako aj predložiť rozsiahlu správu o súlade ponuky spoločnosti CAI s trhovou cenou do dvoch týždňov od svojho vymenovania. Podľa bodu 157 tohto rozhodnutia si Komisia pre prípad, že talianske orgány nedodržia podmienky uvedeného rozhodnutia, vyhradila právo začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES.

110    Vzhľadom na vyššie uvedené Komisii nemožno vytýkať, že v súvislosti s režimom mimoriadnej správy vykonala počas fázy predbežného preskúmania nedostatočné alebo neúplné zisťovanie s ohľadom na pravidlá odchyľujúce sa od všeobecného práva v prípade úpadku.

111    Pokiaľ ide o výhrady predložené v druhej časti žalobného dôvodu, po prvé treba uviesť, že pokiaľ ide o zníženie nákladov a ďalšie výhody, ktoré boli údajne spoločnosti CAI priznané talianskou legislatívou v oblasti nezamestnanosti a sociálneho zabezpečenia, ako vyplýva z bodu 73 druhého napadnutého rozhodnutia, talianske orgány Komisii potvrdili, že zamestnancom spoločnosti Alitalia nevzniká nijaký nárok na zamestnanie spoločnosťou CAI, ktorá sa mohla v súlade s bodom 119 uvedeného rozhodnutia slobodne rozhodnúť pre nadobudnutie aktív a prevzatie alebo neprevzatie s tým súvisiacich zamestnancov. Je ťažko predstaviteľné, aká výhoda bola poskytnutá spoločnosti CAI tým, že musela znášať financovanie dávok v nezamestnanosti vyplácaných prepusteným zamestnancom spoločnosti Alitalia, ako boli stanovené v zákonnom dekréte č. 134.

112    Okrem toho z bodov 68 a 120 druhého napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ak musela CAI prijať zamestnancov, ktorí boli nevyhnutní na jej prevádzkovú činnosť vzhľadom na ich schopnosti potrebné na využívanie nadobudnutých aktív, prijatie týchto zamestnancov sa uskutočnilo podľa nových podmienok v plnej miere stanovených spoločnosťou CAI.

113    Po druhé tvrdenie žalobkyne, že Komisia mala preskúmať opatrenia zavedené zákonným dekrétom č. 134, pretože údajne tvorili neoddeliteľnú súčasť zámeru prevodu aktív skupiny Alitalia a boli podmienkou, na základe ktorej odbory a spoločnosť CAI odsúhlasili tento zámer, nemôže uspieť vzhľadom na body 73 a 74 druhého napadnutého rozhodnutia. Z uvedených bodov totiž vyplýva, že talianske orgány informovali Komisiu, že na zamestnancov spoločnosti Alitalia sa budú vzťahovať opatrenia poistenia v nezamestnanosti upravené platnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a že smernica Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98) nebola v danom prípade uplatniteľná, pretože konanie o prevode aktív skupiny Alitalia nezahŕňalo prevod hospodárskeho subjektu, ktorý si zachováva vlastnú identitu. Okrem toho talianske orgány Komisii oznámili, že ustanovenia týkajúce sa zachovania práv zamestnancov by v každom prípade neboli uplatniteľné v rámci konania o úplnej likvidácii spoločnosti Alitalia.

114    Napokon treba pripomenúť, že hoci rokovania s odbormi a so spoločnosťou CAI neboli úspešné po predložení prvej ponuky touto spoločnosťou, svoju ponuku zopakovala 25. septembra 2008 za rovnakých podmienok (pozri body 15, 17 a 20 vyššie). Nič preto nenasvedčuje tomu, že by konečná ponuka CAI zohľadnila požiadavky odborových organizácií, a teda že by sociálne opatrenia, na ktoré poukazuje žalobkyňa, boli neoddeliteľnou súčasťou zámeru nadobudnutia aktív skupiny Alitalia.

115    Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o okolnosti, za akých bol zmenený a doplnený režim mimoriadnej správy, nemožno Komisii vytýkať, že počas fázy predbežného preskúmania vykonala nedostatočné alebo neúplné zisťovanie, pokiaľ ide o zníženie nákladov a ďalšie výhody, ktoré boli údajne spoločnosti CAI priznané talianskou legislatívou, pretože tieto opatrenia neboli relevantné v súvislosti s otázkou, či mohla byť nadobúdateľovi aktív skupiny Alitalia poskytnutá výhoda.

116    Výhrady uvedené v rámci prvej a druhej časti tohto žalobného dôvodu teda nepreukazujú, že Komisia vykonala počas fázy predbežného preskúmania nedostatočné alebo neúplné zisťovanie, na základe čoho treba dospieť k záveru, že žalobkyňa nepredložila dôkaz, že by v tejto súvislosti existovali závažné ťažkosti. Uvedené výhrady žalobného dôvodu je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodné.

117    Pokiaľ ide o výhradu, ktorá tvorí tretiu časť tohto žalobného dôvodu, založenú na porušení povinnosti odôvodnenia Komisiou tým, že neodôvodnila, prečo vykonala nedostatočné zisťovanie vo fáze predbežného preskúmania, táto výhrada bude preskúmaná v rámci siedmeho žalobného dôvodu.

 O výhradách uvedených v rámci štvrtého žalobného dôvodu, založeného na nepreskúmaní iných možností ako predaja aktív skupiny Alitalia

118    Štvrtý žalobný dôvod sa delí na dve časti, z ktorých prvá je založená na zjavne nesprávnom posúdení Komisie, pretože nepreskúmala, či neexistovali aj iné možnosti ako predaj aktív, a druhá na porušení povinnosti odôvodnenia Komisiou, pretože neodôvodnila, prečo dané preskúmanie nevykonala.

119    V rámci prvej časti žalobkyňa tvrdí, že Komisia mala vzhľadom na judikatúru a vlastnú prax preskúmať v súvislosti s kritériom súkromného investora pôsobiaceho v bežných podmienkach trhového hospodárstva aj iné možnosti ako predaj aktív, akými boli likvidácia prostredníctvom súdu alebo vklad ďalšieho kapitálu spojený s reštrukturalizáciou spoločnosti Alitalia alebo s predajom aktív, s cieľom určiť, či by za podobných okolností daný investor tiež vykonal takýto predaj aktív, alebo by si zvolil iné možnosti. Tým, že Komisia dospela k záveru, že na to, aby bolo možné vyhlásiť, že režim mimoriadnej správy neviedol k poskytnutiu štátnej pomoci v prospech spoločností nadobúdajúcich Alitalia, stačí, aby sa predaj uskutočnil za trhovú cenu, bez toho, aby skúmala iné možnosti ako predaj aktív, vykonala nedostatočné a neúplné zisťovanie a dopustila sa zjavne nesprávneho posúdenia.

120    Na úvod treba uviesť, že napriek tomu, že druhé napadnuté rozhodnutie neobsahuje výslovný odkaz na zásadu súkromného investora, Komisia v uvedenom prípade túto zásadu uplatnila, keď dospela k záveru, že k predaju aktív došlo za trhovú cenu. Navyše Komisia viackrát zdôraznila, že cieľom daného predaja musela byť maximalizácia hodnoty aktív v záujme veriteľov spoločnosti Alitalia, čo je dokázané aj tým, že sa snažila uistiť sa, že správanie orgánov verejnej moci bude sledovať perspektívu dlhodobej výnosnosti. Okrem toho záver Komisie uvedený v bode 126 daného rozhodnutia, podľa ktorého oznámené konanie neviedlo k tomu, aby boli nadobúdateľom aktív uložené povinností verejnej moci, ktoré by mohli ovplyvniť cieľ, ktorým bol predaj za trhovú cenu, svedčí o tom, že Komisia v podstate zobrala na zreteľ správanie súkromného investora pri posúdení správania talianskych orgánov, a aby sa uistila, že tieto orgány nesledovali ciele hospodárskej politiky nezlučiteľné so spoločným trhom.

121    V súlade s tým, čo bolo uvedené v rámci prvej časti tretieho žalobného dôvodu (pozri body 107 až 110 vyššie), Komisia nadobudla presvedčenie, že predaj aktív sa uskutočnil za trhovú cenu. Na rozdiel od tvrdenia žalobkyne Komisia teda nemala nijakú povinnosť skúmať aj iné možnosti ako postup zvolený talianskymi orgánmi.

122    Navyše, keďže spoločnosť CAI uviedla vo svojej ponuke možnosť nadobudnutia súborov aktív a v rámci týchto súborov aj možnosť vykonávať osobnú leteckú dopravu spolu so zodpovedajúcimi prevádzkovými intervalmi (slots) spoločnosti Alitalia potrebnými na vykonávanie tejto dopravy, porovnanie príjmov získaných týmto predajom s príjmami, ktoré by prípadne získala samostatným predajom aktív alebo prevádzkových intervalov spoločnosti Alitalia, nebolo v danom prípade relevantné.

123    Vzhľadom na vyššie uvedené Komisii nemožno vytýkať, že počas fázy predbežného preskúmania vykonala nedostatočné alebo neúplné zisťovanie s ohľadom na existenciu aj iných možností ako predaj aktív, pretože žalobkyňa nepredložila dôkaz, že by v tejto súvislosti existovali závažné ťažkosti. Z toho vyplýva, že výhrady uvedené v rámci prvej časti tohto žalobného dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodné.

124    V rámci druhej časti žalobkyňa tvrdí, že tým, že Komisia nepreskúmala aj iné možnosti ako predaj aktív a neposkytla nijaké dôvody, prečo toto preskúmanie nevykonala, porušila povinnosť odôvodnenia, ktorá jej v tejto súvislosti prináleží. Túto časť žalobného dôvodu treba preskúmať v rámci preskúmania siedmeho žalobného dôvodu.

 O výhradách predložených v rámci piateho žalobného dôvodu, založeného na neuplatnení kritéria súkromného investora pôsobiaceho v bežných podmienkach trhového hospodárstva pri predaji aktív

125    Piaty žalobný dôvod sa delí na päť častí, z ktorých prvá sa zakladá na nepreskúmaní podmienky zabezpečiť nepretržitosť služby a porušení povinnosti odôvodnenia v tejto súvislosti, druhá časť na nepreskúmaní implicitnej podmienky štátnej príslušnosti nadobúdateľa a porušení povinnosti odôvodnenia v tejto súvislosti, tretia časť na nezohľadnení nepriamych dôkazov o nemožnosti dosiahnuť trhové ceny a porušení povinnosti odôvodnenia v tejto súvislosti, štvrtá časť na nezohľadnení dôkazov o existencii štátnej pomoci a piata časť na chýbajúcich údajoch o vhodnom základe na posúdenie trhovej ceny.

126    Najskôr treba spoločne preskúmať výhrady uvedené v prvej a piatej časti, potom výhrady uvedené v druhej časti a napokon tie, ktoré boli uvedené v tretej a štvrtej časti.

–       O výhradách uvedených v prvej a piatej časti

127    V rámci prvej časti žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreskúmala, aké dôsledky má požiadavka zabezpečiť nepretržitosť služby vyplývajúca zo zákonného dekrétu č. 134, pričom táto požiadavka bola uvedená vo výzve na prejavenie záujmu a viedla k stanoveniu povinnosti zabezpečiť poskytovanie služby vo verejnom záujme, ktorej náklady mali byť posúdené podľa kritérií uvedených v rozsudku Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, Zb. s. I‑7747, ďalej len „rozsudok Altmark“). Žalobkyňa uvádza, že ak Komisia bez výhrad akceptovala podmienky stanovené vo vzťahu k ponukám bez toho, aby overila, či nemajú vplyv na ponúkanú cenu, predstavuje to jej nečinnosť do tej miery, že to môže preukazovať existenciu závažných ťažkostí, s ktorými sa stretla. Okrem toho tvrdí, že Komisia sa tým, že neoverila závažnosť rizika straty prevádzkových intervalov z dôvodu ich nevyužívania, čo uviedli talianske orgány na odôvodnenie nevyhnutnosti zabezpečiť nepretržitosť služby, dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Napokon neposkytnutie odôvodnenia pre nevykonanie takéhoto preskúmania údajne v tejto súvislosti predstavuje nedostatočné odôvodnenie druhého napadnutého rozhodnutia.

128    V rámci piatej časti žalobkyňa tvrdí, že Komisia mala stanoviť podrobné kritériá na určenie ceny, za akú mali byť aktíva skupiny Alitalia predané, pričom mala prinajmenšom požadovať, aby jednak cena ponúkaná spoločnosťou CAI zahŕňala pôžičku vo výške 300 miliónov eur schválenú Talianskou republikou v prospech spoločnosti Alitalia a ďalšie formy pomoci poskytnuté tejto spoločnosti, ako aj náklady na dodržiavanie povinnosti zabezpečiť nepretržitosť služby. Skutočnosť, že Komisia neposkytla údaj o základe, na ktorom malo spočívať posúdenie, či išlo o trhovú cenu, predstavuje podľa žalobkyne zjavne nesprávne posúdenie, ktoré viedlo k podhodnoteniu ceny aktív skupiny Alitalia.

129    Otázku, či Komisia nesprávne uplatnila kritérium súkromného investora, však nemožno zamieňať s otázkou existencie závažných ťažkostí, ktoré vyžadujú začatie konania vo veci formálneho zisťovania. Skúmanie existencie závažných ťažkostí totiž nemá za cieľ zistiť, či Komisia správne uplatnila článok 87 ES, ale určiť, či ku dňu prijatia druhého napadnutého rozhodnutia mala k dispozícii dostatočne úplné informácie na posúdenie zlučiteľnosti sporného opatrenia so spoločným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok Bundesverband deutscher Banken/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 129).

130    Skutočnosť, že posúdenie Komisiou bolo podľa názoru žalobkyne nesprávne a že táto inštitúcia neodpovedala na určité výhrady vznesené žalobkyňou, neznamená, že by sa nemohla vyjadriť k predmetnému opatreniu na základe informácií, ktoré mala k dispozícii, a že preto mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania, aby doplnila svoje vyšetrovanie (pozri v tomto zmysle rozsudok Bundesverband deutscher Banken/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 130).

131    Komisia tvrdí, že v prejednávanej veci nevznikla v rámci predaja aktív skupiny Alitalia nijaká otázka týkajúca sa pojmu povinnosť služby vo verejnom záujme a kritérium zabezpečenia nepretržitosti služby bolo iba súčasťou hodnotiacich kritérií ponúk. Nič v spise totiž nenaznačuje, že by osobe, ktorá mala preberať činnosť osobnej leteckej dopravy, bola uložená povinnosť zabezpečovať výkon služby vo verejnom záujme v rámci oznámeného konania.

132    Rovnako treba konštatovať, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne Komisia v bode 118 druhého napadnutého rozhodnutia vylúčila, že by povinnosť poskytovať služby vo verejnom záujme bola spojená s postupom predaja aktív, a konkrétne overila, že tieto podmienky osobám, ktoré prebrali dané činnosti, neboli uložené, ako tvrdili sťažovatelia.

133    V tejto súvislosti, najmä čo sa týka podmienok vykonávania činnosti leteckej dopravy, z bodov 123 až 125 druhého napadnutého rozhodnutia na rozdiel od tvrdení žalobkyne vyplýva, že Komisia preskúmala, akú relevantnosť má podmienka zabezpečiť nepretržitosť dopravnej služby v strednodobom horizonte na cenu aktív. Talianske orgány jej totiž poskytli objasnenia, podľa ktorých nepretržitosť, ako je uvedená v zákonnom dekréte č. 134 a vo výzve na prejavenie záujmu, nie je v zmysle práva Európskej únie spojená s povinnosťami služby vo verejnom záujme.

134    Navyše treba uviesť, že žalobkyňa nevysvetlila, akým spôsobom potreba zabezpečiť nepretržitosť služby leteckej dopravy v strednodobom horizonte, stanovená talianskymi orgánmi ako podmienka, ktorá musela byť v súlade so zákonným dekrétom č. 134 zahrnutá v ponukách, viedla k zníženiu ceny aktív skupiny Alitalia pod trhovú cenu. Okrem toho, na rozdiel od tvrdení žalobkyne, z bodov 71 a 102 druhého napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v rámci hodnotenia ponúk mimoriadnym správcom bolo kritérium zabezpečenia nepretržitosti služby v porovnaní s kritériom ceny vedľajším kritériom. Talianske orgány navyše Komisii objasnili, že rozhodujúcim kritériom uplatneným nezávislým znalcom bolo kritérium ceny, pretože tak zákonný dekrét č. 134, ako aj výzva na prejavenie záujmu stanovili, že predajná cena aktív nesmie byť nižšia ako trhová cena určená nezávislým znalcom. Toto bolo a fortiori zabezpečené záväzkom talianskych orgánov, na ktorý sa odkazuje v bodoch 71 a 72 uvedeného rozhodnutia, že hodnotenie ponuky v žiadnom prípade nepovedie k stanoveniu nižšej ako trhovej ceny, pričom mimoriadny správca sa mohol obrátiť na finančného poradcu, aby sa o tom uistil.

135    Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo prípustné, aby schopnosť subjektov predkladajúcich ponuky zabezpečiť nepretržitosť služby, ich oslobodila od najdôležitejšej povinnosti, ktorou bola povinnosť predložiť ponuku zodpovedajúcu trhovej cene alebo prevyšujúcej túto cenu, pretože v opačnom prípade ich ponuka nemohla byť prijatá.

136    Rovnako tvrdenie žalobkyne, že účinkom podmienky zabezpečiť nepretržitosť služby bolo odradenie prípadných uchádzačov od reagovania na výzvu na prejavenie záujmu, čím bola znížená trhová cena, nemôže uspieť. Ako totiž vyplýva z bodu 53 druhého napadnutého rozhodnutia, mimoriadny správca dostal ako odpoveď na výzvu na prejavenie záujmu zverejnenú 23. septembra 2008 šesťdesiat ponúk. Navyše podľa bodu 45 uvedeného rozhodnutia boli niektoré ponuky, a najmä ponuka spoločnosti CAI, podané ešte pred samotným zverejnením výzvy na prejavenie záujmu, čo preukazuje, že podmienka zabezpečiť nepretržitosť poskytovania služby v tejto výzve nebola pre dané ponuky rozhodujúca.

137    V každom prípade skutočnosť, že potreba zabezpečiť nepretržitosť poskytovania služby leteckej dopravy bola uvedená vo výzve na prejavenie záujmu medzi požiadavkami, ktoré musia úspešné ponuky obsahovať, nevyhnutne neznamená, že hospodársky subjekt, ktorého ponuka bude prijatá, má povinnosť zabezpečiť poskytovanie služby vo verejnom záujme. Aj v prípade, že by takáto povinnosť bola uložená, zo žaloby nevyplýva, že v cene aktív skupiny Alitalia bola zahrnutá náhrada a že bola vyššia ako čisté náklady, ktoré spôsobil výkon povinnosti poskytovať službu vo verejnom záujme v tom zmysle, že by sa poskytovateľovi priznala hospodárska výhoda v zmysle rozsudku Altmark, už citovaného v bode 127 vyššie. Z vyššie uvedeného teda vôbec nevyplýva, že by Komisia mala pri posúdení ceny vziať do úvahy kritériá stanovené v uvedenom rozsudku.

138    Okrem toho treba uviesť, že skutočnosti uvedené žalobkyňou na podporu jej tvrdenia, že Komisia sa pri posúdení ceny aktív skupiny Alitalia dopustila pochybenia, neboli pre preskúmanie Komisie relevantné. Tak finančná situácia spoločnosti Alitalia, ako aj predmet a rozsah týchto ponúk boli totiž odlišné.

139    Pokiaľ ide o cenu uvedenú v ponuke predloženej spoločnosťou Air France‑KLM v apríli 2008 na nadobudnutie spoločnosti Alitalia, treba uviesť, že táto ponuka bola predložená predtým, než bola Alitalia vyhlásená za platobne neschopnú, a že smerovala k nadobudnutiu všetkých aktív spoločnosti Alitalia nie prevodom aktív, ale prevodom akcií. Okrem toho, keďže táto ponuka bola vzatá späť, Komisia ju nemohla zohľadniť, pretože nebola konečná. Pokiaľ ide o ponuku spoločnosti CAI, treba pripomenúť, že bola podaná v rámci režimu mimoriadnej správy, v ktorom sa Alitalia nachádzala počas svojej likvidácie, a smerovala k nadobudnutiu len jednej časti jej aktív. Za týchto okolností tvrdenie žalobkyne, že cena prevodu ponúknutá spoločnosťou CAI mala zahŕňať výšku pôžičky, nemôže uspieť. Výška pôžičky totiž nemá vôbec vplyv na cenu predaja aktív skupiny Alitalia, z ktorých bola iba časť prevedená na spoločnosť CAI za trhovú cenu. Napokon, pokiaľ ide o ponuku na nadobudnutie 25 % podielu v Alitalia‑CAI, predloženú v januári 2009, treba konštatovať, že celková hodnota uvedenej spoločnosti sa zvýšila v dôsledku predaja aktív skupiny Alitalia, najmä z dôvodu, že táto spoločnosť nadobudla inú leteckú spoločnosť, a v každom prípade, keďže táto ponuka bola predložená po dátume prijatia druhého napadnutého rozhodnutia, Komisia ju nemohla zohľadniť.

140    Napokon žalobkyňa tvrdí, že hoci Alitalia počas konkurzného konania skončila prevádzku, nestratila svoje prevádzkové intervaly pridelené podľa nariadenia Rady (EHS) č. 95/93 z 18. januára 1993 o spoločných pravidlách prideľovania prevádzkových intervalov na letiskách spoločenstva (Ú. v. ES L 14, s. 1; Mim. vyd. 07/002, s. 3). Komisia sa teda údajne dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a porušila povinnosť odôvodnenia, keď bez výhrad prijala riziko, že Alitalia stratí prevádzkové intervaly, ako zámienku na odôvodnenie nevyhnutnosti, že nadobúdateľ aktív skupiny Alitalia musí zaistiť nepretržitosť služby.

141    Treba konštatovať, že z bodu 125 druhého napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalobkyňa, nevyplýva, že by Komisia bezpodmienečne prijala akékoľvek odôvodnenie kritéria zabezpečiť nepretržitosť poskytovania služby rizikom straty prevádzkových intervalov spoločnosti Alitalia. V uvedenom bode totiž Komisia v podstate uviedla, že hodnota skupiny aktív dostatočne široko zahŕňala „goodwill“, ktorého súčasťou boli prevádzkové intervaly potrebné na poskytovanie služby. To znamená, že Komisia zohľadnila kritérium nepretržitosti s ohľadom na maximalizáciu hodnoty aktív dotknutých prevodom s cieľom získať vyššiu cenu za ich prevod v záujme veriteľov spoločnosti Alitalia, a nie v záujme logiky zabezpečiť nepretržitosť poskytovania služby vo verejnom záujme. V druhom napadnutom rozhodnutí teda nie je nič, na čom by sa tvrdenie žalobkyne mohlo zakladať.

142    V každom prípade žalobkyňa nijako nepreukázala, do akej miery bol taký prieskum nevyhnutný na to, aby umožnil Komisii posúdiť zlučiteľnosť podmienky zabezpečiť nepretržitosť poskytovania služby s kritériom súkromného investora pôsobiaceho v bežných podmienkach trhového hospodárstva, a teda nepredložila dôkaz o existencii závažných ťažkostí. Z toho vyplýva, Komisii nemožno v tejto súvislosti vytýkať, že by sa dopustila akéhokoľvek nedostatočného odôvodnenia.

143    Za týchto okolností treba výhrady uvedené v prvej a piatej časti piateho žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodné.

–       O výhradách uvedených v druhej časti

144    V druhej časti žalobkyňa tvrdí, že na predaj aktív skupiny Alitalia sa vzťahovala implicitná podmienka, podľa ktorej mal byť nadobúdateľ talianskeho pôvodu, čo znížilo predajnú cenu pod trhovú cenu a odradilo konkurenčné ponuky. Tým, že Komisia nepreskúmala túto skutočnosť a že nevyvodila dôsledky z takého preskúmania, sa údajne dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Navyše tým, že Komisia v tejto súvislosti nepredložila ani nijaké vysvetlenie, sa údajne dopustila nedostatočného odôvodnenia.

145    V prejednávanej veci treba uviesť, že Komisia overila, že výzva na prejavenie záujmu neobsahovala žiadne diskriminačné ustanovenie založené na štátnej príslušnosti uchádzačov. Okrem toho dospela k záveru, že táto výzva bola v širokej miere zverejnená a propagovaná na národnej i medzinárodnej úrovni. Ako bolo totiž uvedené v bode 136 vyššie, Komisia v druhom napadnutom rozhodnutí uviedla jednak, že mimoriadny správca sa od svojho vymenovania a pred zverejnením uvedenej výzvy na prejavenie záujmu rozhodol spojiť sa s najvýznamnejšími medzinárodnými leteckými spoločnosťami, a jednak, že mimoriadny správca dostal od talianskych a zahraničných subjektov 60 ponúk.

146    Okrem toho Komisia preskúmala úlohu banky, ktorá bola vybratá na propagovanie ponuky na nadobudnutie spoločnosti Alitalia pri postupe predaja aktív tejto spoločnosti, a v poznámke pod čiarou 34 druhého napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že všetky úlohy tejto banky ako poradcu príslušného ministerstva sa skončili v okamihu umiestnenia spoločnosti Alitalia do režimu mimoriadnej správy, t. j. 29. augusta 2008. Navyše okrem úlohy, ktorá jej bola uložená pred daným umiestnením, z druhého napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by sa táto banka zúčastnila na odhade aktív spoločnosti Alitalia a že by mohla uprednostniť spoločnosť CAI na úkor ďalších uchádzačov. Okrem toho treba pripomenúť, že talianske orgány sa zaviazali nezasahovať do konania mimoriadneho správcu.

147    Preto tvrdenia žalobkyne, ktorými poukazuje na údajný konflikt záujmov medzi na jednej strane bankou vybranou na propagovanie ponuky na nadobudnutie spoločnosti Alitalia a na druhej strane spoločnosti CAI, na nepresnosť vo výzve na prejavenie záujmu a na krátke lehoty na predloženie ponúk spôsobujúce výhodu v prospech CAI, nemôžu uspieť. Pokiaľ totiž ide o nediskriminačnú povahu konania o predaji aktív, treba dospieť k záveru, že keďže výhrady uvedené v rámci druhej časti piateho žalobného dôvodu neumožňujú preukázať, že Komisia počas fázy predbežného preskúmania vykonala neúplné alebo nedostatočné zisťovanie alebo že nevyvodila dôsledky z preskúmania podmienok predaja aktív skupiny Alitalia, žalobkyňa nepredložila dôkaz, že by v tejto súvislosti existovali závažné ťažkosti. Okrem toho žalobkyňa nemohla tvrdiť, že pri prijatí druhého napadnutého rozhodnutia došlo v tejto súvislosti k nedostatočnému odôvodneniu. Preto treba zamietnuť výhrady uvedené v prvej a piatej časti piateho žalobného dôvodu ako nedôvodné.

–       O výhradách uvedených v tretej a štvrtej časti

148    V rámci tretej časti žalobkyňa tvrdí, že tým, že konanie o predaji aktív nebolo otvorené, transparentné a nediskriminačné, nedokázalo ani zaručiť predaj za trhovú cenu. Tvrdí, že v každom prípade ďalšie záruky nezávislého hodnotenia, akými bolo zapojenie nezávislého znalca a mandatára povereného kontrolou operácie, neboli schopné zaručiť, že cena, ktorú zaplatí nadobúdateľ, bude zodpovedať trhovej cene. Tvrdí tiež, že tým, že Komisia nevyvodila správne dôsledky z nemožnosti dosiahnuť trhovú cenu, sa za takýchto podmienok dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Neuvedenie dostatočných dôvodov v tejto súvislosti navyše znamená nedostatočné odôvodnenie.

149    V rámci štvrtej časti žalobkyňa tvrdí, že talianske orgány znížili cenu, za ktorú mohla spoločnosť CAI nadobudnúť spoločnosť Alitalia, tým, že spoločnosti Alitalia odpustili niektoré dlhy, a tým, že jej ponuku zatraktívnili pre zástupcov odborov. Komisia sa údajne dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, pretože nezohľadnila tieto skutkové okolnosti, ktoré jej boli známe, a nedospela k záveru, že nimi bola poskytnutá pomoc spoločnosti CAI.

150    Ako sa pripomenulo pri preskúmaní výhrad uvedených na podporu tretieho žalobného dôvodu, Komisia dospela k záveru, že konanie o priamom predaji aktív prostredníctvom výzvy na prejavenie záujmu samo osebe neponúklo dostatočný stupeň transparentnosti, aby zaručilo, že aktíva budú prevedené za trhovú cenu. V dôsledku toho Komisia overila, že ponuka bola posúdená nezávisle, aby sa uistila, že ponúkaná cena nebola nižšia ako trhová cena. Okrem toho, ako bolo uvedené v bodoch 107 až 109 vyššie, posúdenie aktív nezávislým znalcom podporené overením hospodárskej hodnoty ponúk vo vzťahu k aktívam, ktoré vykonal nezávislý finančný poradca, a napokon zapojenie mandatára povereného kontrolou operácie ponúkali dostatočné záruky nezávislosti, ktoré mohli viesť k predaju aktív za trhovú cenu.

151    Z toho vyplýva, že výhrady uvedené v tretej časti tohto žalobného dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodné, pretože žalobkyňa nepreukázala, že by existovali dôkazy o závažných ťažkostiach, a vzhľadom na tieto okolnosti nemožno Komisii vytýkať porušenie povinnosti odôvodnenia.

152    S ohľadom na štvrtú časť treba uviesť, že spoločnosť CAI prevzala iba časť zamestnancov spoločnosti Alitalia, ktorí boli prijatí na základe úplne nových podmienok a pracovných zmlúv, a že sociálne opatrenia, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, sa nevzťahujú na zamestnancov opätovne prijatých spoločnosťou CAI.

153    Preto treba zamietnuť výhrady uvedené v štvrtej časti piateho žalobného dôvodu. Keďže výhrady uvedené v rámci piateho žalobného dôvodu neumožňujú preukázať, že by Komisia počas fázy predbežného preskúmania vykonala nedostatočné alebo neúplné zisťovanie, treba dospieť k záveru, že žalobkyňa nepredložila dôkaz, že by v tejto súvislosti existovali závažné ťažkosti. V dôsledku toho musí byť piaty žalobný dôvod zamietnutý ako celok.

 O výhradách uvedených v rámci šiesteho žalobného dôvodu, založeného na chybnom označení osoby povinnej vrátiť pomoc

154    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia nepreskúmala všetky kritériá, ktoré treba podľa judikatúry preskúmať na účely posúdenia hospodárskej kontinuity medzi spoločnosťou Alitalia a spoločnosťou CAI, najmä cenu, za ktorú došlo k prevodu aktív, okolnosť, že akcionári predávanej osoby boli rovnakí ako akcionári jej nadobúdateľa, okamih, predmet ani hospodársku logiku prevodu aktív. Tvrdí, že Komisia sa vo svojom zisťovaní sústredila len na jediné kritérium predmetu predaja aktív a nezobrala do úvahy aj ďalšie kritériá.

155    Pokiaľ ide o povinnosť vymáhať pomoc poskytnutú spoločnosti v ťažkostiach, treba pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry, možno ju rozšíriť na novú spoločnosť, na ktorú daná spoločnosť previedla časť svojich aktív, ak tento prevod umožňuje dospieť k záveru o hospodárskej kontinuite medzi oboma spoločnosťami. Aby bolo možné dospieť k záveru o existencii hospodárskej kontinuity, možno zohľadniť nasledujúce skutočnosti: predmet prevodu (aktíva a pasíva, zachovanie pracovnej sily, zoskupené aktíva), cenu prevodu, skutočnosť, že akcionári či vlastníci nástupníckeho podniku sú rovnakí ako akcionári či vlastníci pôvodného podniku, okamih, keď došlo k prevodu (po začatí vyšetrovania, začatí konania vo veci formálneho zisťovania alebo konečnom rozhodnutí) alebo aj hospodársku logiku operácie (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 13. septembra 2010, Grécko a i./Komisia, T‑415/05, T‑416/05 a T‑423/05, Zb. s. II‑4749, bod 135).

156    Na úvod treba konštatovať, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne z tejto judikatúry Komisii nevyplýva povinnosť zohľadniť všetky vyššie uvedené skutočnosti, čo potvrdzuje aj formulácia „môžu byť zohľadnené“. Z toho vyplýva, že Komisia nebola konkrétne a okrem ďalších kritérií povinná preskúmať aj okamih, v ktorom došlo k prevodu aktív skupiny Alitalia na spoločnosť CAI, ktorý patrí medzi skutočnosti, ktoré „môžu“ byť zohľadnené na vylúčenie hospodárskej kontinuity medzi týmito dvoma subjektmi.

157    Z preskúmania druhého napadnutého rozhodnutia v každom prípade vyplýva, že Komisia dospela k záveru, že medzi spoločnosťami Alitalia a CAI neexistuje kontinuita, a to tak na základe predmetu a ceny prevodu aktív, ako aj preto, že akcionári týchto spoločností boli odlišní, a z dôvodu hospodárskej logiky operácie. V prejednávanej veci Komisia preskúmala otázku kontinuity medzi spoločnosťami Alitalia a CAI v bodoch 128 až 151 uvedeného rozhodnutia. Komisia najskôr v bode 132 tohto rozhodnutia zdôraznila, že oznámené opatrenie, zmenené a doplnené záväzkami, ktoré talianske orgány prijali, malo viesť k predaju aktív skupiny Alitalia za trhovú cenu. Následne preskúmala, či existovala kontinuita vo využití konkurenčnej výhody spôsobenej pôžičkou vo výške 300 miliónov eur medzi spoločnosťou Alitalia a nadobúdateľom aktív prevedených v konaní o predaji aktív.

158    V tejto súvislosti Komisia v bode 135 druhého napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že pokiaľ ide o predmet predaja aktív, tieto aktíva neboli ponúkané spoločne v rámci výzvy na prejavenie záujmu, a preto nezodpovedali homogénnym ekonomickým jednotkám, čo mohlo obmedziť výber prípadných nadobúdateľov. V bode 136 uvedeného rozhodnutia konštatovala, že naopak vzhľadom na veľmi rôznorodé prejavenia záujmu týkajúce sa rôznych aktív boli činnosti spoločnosti Alitalia na konci konania o predaja aktív rozdelené medzi veľké množstvo nadobúdateľov a úplne odlišne organizované. V bode 137 tohto rozhodnutia dospela k záveru, že vzhľadom na rozsah predaja aktív a roztrieštenosť ponúk prípadných nadobúdateľov konanie o predaji aktív, ktoré viedla Talianska republika, nepoukazovalo na hospodársku kontinuitu medzi spoločnosťami Alitalia a CAI.

159    Komisia v bode 140 druhého napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že akcionári spoločnosti Alitalia boli odlišní od akcionárov spoločnosti CAI. Komisia opísala spoločnosť CAI ako konzorcium súkromných investorov, ktorí sa líšia od akcionárov spoločnosti Alitalia, a uviedla, že výmena akcií akcionárov spoločnosti Alitalia za akcie novej spoločnosti by bola možná len na základe právnych predpisov týkajúcich sa reštrukturalizácie podnikov v rámci konania o vyrovnaní, ktoré v prejednávanej veci neboli uplatniteľné.

160    Ďalej Komisia v bode 141 druhého napadnutého rozhodnutia konštatovala, že spoločnosť CAI prevzala len niektoré aktíva súvisiace s činnosťou osobnej dopravy spoločnosti Alitalia, že sledovala vlastnú podnikovú stratégiu a že nedošlo k automatickému prevodu pracovnoprávnych zmlúv medzi spoločnosťami Alitalia a CAI. Komisia navyše v bode 142 daného rozhodnutia uviedla, že spoločnosť CAI nepokračovala v činnosti spoločnosti Alitalia, pretože sa talianske orgány zaviazali, že po skončení konania o predaji aktív táto spoločnosť z hľadiska počtu cestujúcich prepravených na kilometer nebude prepravovať viac než 69 % kapacity spoločnosti Alitalia vypočítanej v čase zverejnenia oznámenia. Okrem toho, ako vyplýva z bodov 13 a 49 tohto rozhodnutia, cieľom predaja aktív skupiny Alitalia spoločnosti CAI bola maximalizácia hodnoty aktív spoločnosti Alitalia pred jej likvidáciou v záujme jej veriteľov.

161    Z vyššie uvedeného vyplýva, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne Komisia nezaložila svoje posúdenie najmä na predmete prevodu. Ako totiž vyplýva z bodu 160 vyššie, Komisia preskúmala a schválila hospodársku logiku operácie. Okrem toho v priebehu celého svojho zisťovania vysvetľovala dôvody, pre ktoré sa domnievala, že medzi spoločnosťami Alitalia a CAI neexistovala hospodárska kontinuita. V tejto súvislosti v bodoch 130 až 132 druhého napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že na nadobúdateľa aktív skupiny Alitalia nemohla byť prevedená nijaká nenáležitá výhoda, lebo boli prijaté všetky opatrenia na to, aby k prevodu došlo za cenu, ktorá nebude nižšia ako trhová cena. V dôsledku toho treba konštatovať, že vzhľadom na predchádzajúce úvahy a v súlade s judikatúrou citovanou v bode 155 vyššie Komisia vykonala dostatočné a úplné zisťovanie, pričom žalobkyňa nepredložila dôkaz, že by v tejto súvislosti existovali závažné ťažkosti.

162    Keďže sa v predmetnom prípade nejavilo nevyhnutné, aby Komisia zaujala svoj postoj k okamihu prevodu aktív, nemožno jej v tejto súvislosti vytýkať, že by sa dopustila nedostatočného odôvodnenia.

163    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy teda treba výhrady uvedené v šiestom žalobnom dôvode zamietnuť ako nedôvodné.

 O výhradách uvedených v rámci prvého žalobného dôvodu, založeného na nezačatí konania vo veci formálneho zisťovania

164    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES, vydala neúplné rozhodnutie, ktoré musí byť zrušené. V tejto súvislosti uvádza, že hoci obdobie od 14. októbra do 12. novembra 2008 venované predbežnému zisťovaniu, ktoré predchádzalo prijatiu druhého napadnutého rozhodnutia, nebolo výnimočne dlhé, Komisia mohla odhaliť závažné ťažkosti. V replike navyše tvrdí, že keďže fáza predbežného preskúmania sa začala preskúmaním skutočností v apríli 2008, bola takmer štyrikrát dlhšia ako maximálna dvojmesačná lehota na skončenie predbežného preskúmania stanovená v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999.

165    Žalobkyňa tiež predložila nevyčerpávajúci zoznam chýb spôsobených Komisiou, ktorý údajne preukazoval, že zložitosť potrebného preskúmania vyžadovala začatie konania vo veci formálneho zisťovania.

166    Okrem toho tvrdí, že vzhľadom na politické súvislosti tejto veci boli záväzky, ktoré talianske orgány prijali a podľa ktorých sa mal predaj aktív skupiny Alitalia uskutočniť za trhovú cenu, nerealistické a že k nim v každom prípade došlo až príliš neskoro počas konania, po tom, ako nastali nenávratné udalosti, ktorých sa mali týkať.

167    Po prvé s ohľadom na tvrdenie žalobkyne týkajúce sa dĺžky predbežnej fázy preskúmania treba uviesť, ako tvrdí Komisia, že žalobkyňa si vo svojich písomnostiach protirečí. V žalobe totiž tvrdí, že táto fáza, ktorá bola kratšia ako jeden mesiac, nebola výnimočne dlhá, ale v replike už tvrdí, že uvedená fáza bola takmer štyrikrát dlhšia ako maximálna dvojmesačná lehota stanovená článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999.

168    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že dvojmesačná lehota na skončenie predbežného preskúmania stanovená v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999 sa vzťahuje na obdobie od úplného oznámenia opatrenia do prijatia rozhodnutia podľa odseku 2, 3 alebo 4 uvedeného ustanovenia, t. j. v prejednávanej veci na obdobie od 14. októbra do 12. novembra 2008. Žalobkyňa teda nesprávne započítava aj obdobie, ktoré predchádzalo oznámeniu konania o predaji aktív talianskymi orgánmi, počas ktorého prebiehali rokovania medzi týmito orgánmi a Komisiou a ktoré sa začalo v apríli 2008.

169    V prejednávanej veci preto treba dospieť k záveru, že dĺžka fázy predbežného preskúmania bola kratšia, než je uvedené v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999, a teda je úplne primeraná. Táto dĺžka preto nemôže preukázať existenciu závažných ťažkostí, s ktorými sa Komisia mohla stretnúť v rámci predbežného preskúmania, ale skôr dokazuje, že s preskúmaním oznámeného opatrenia, o ktoré ide v prejednávanej veci, neboli spojené nijaké osobitné ťažkosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 1. júla 2010, M6/Komisia, T‑568/08 a T‑573/08, Zb. s. II‑3397, bod 142).

170    Po druhé treba uviesť, že tvrdenia žalobkyne týkajúce sa nereálnej povahy záväzkov zahrnutých do druhého napadnutého rozhodnutia nemôžu uspieť. V prvom rade treba totiž pripomenúť, že vo výzve na prejavenie záujmu uverejnenej 23. septembra 2008 bolo uvedené, že kritériá, ktoré ponuky museli dodržať, museli byť v súlade s požiadavkami platných talianskych právnych predpisov, a najmä že predajná cena aktív nesmela byť nižšia ako trhová cena určená nezávislým znalcom. V druhom rade tento znalec mal preskúmať ponuky, aby sa uistil – s prihliadnutím najmä na ponúkanú cenu a bez ohľadu na ostatné kritériá, ktoré predložené ponuky prípadne spĺňali –, že ponúkaná predajná cena aktív zodpovedala trhovej cene alebo bola vyššia. Napokon v okamihu prijatia druhého napadnutého rozhodnutia predaj aktív ešte neschválil dozorný výbor a mimoriadny správca ešte neprijal konečné rozhodnutie. Podľa režimu mimoriadnej správy mal tento mimoriadny správca najskôr získať povolenie dozorného výboru a ministra zodpovedného za príslušný predaj. Záväzok, ktorý prijali talianske orgány, že zodpovedný minister nesmel zasahovať do konania mimoriadneho správcu, nebol vzhľadom na štádium konania oneskorený.

171    Okrem toho zmienka o uvedených záväzkoch v druhom napadnutom rozhodnutí nemôže predstavovať dôkaz, že Komisia sa stretla so závažnými ťažkosťami. Tieto záväzky totiž preukazujú, že Komisia prijala nevyhnutné opatrenia tak na kontrolu dodržiavania uvedených záväzkov mandatárom povereným kontrolou operácie, ako aj na vyvodenie dôsledkov z ich prípadného nedodržania. V každom prípade tvrdenia žalobkyne týkajúce sa nedostatočnej povahy záväzkov sú irelevantné vzhľadom na to, že Komisia si vyhradila právo začať konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa predmetného opatrenia, ak by došlo k porušeniu podmienok stanovených v druhom napadnutom rozhodnutí, a najmä záväzkov, ktoré talianske orgány prijali a ktoré boli v uvedenom rozhodnutí zaznamenané.

172    Napokon po tretie, pokiaľ ide o desať chýb, ktoré uvádza žalobkyňa a ktoré mali naznačovať existenciu závažných ťažkostí, treba uviesť, že v skutočnosti zodpovedajú výhradám uvedeným v rámci tretieho, štvrtého a piateho žalobného dôvodu, pri ktorých posúdení boli tieto výhrady preskúmané. Nie je teda potrebné skúmať ich samostatne v rámci tohto žalobného dôvodu.

173    Výhrady uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť ako nedôvodné.

174    Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že by existovali závažné ťažkosti. Z toho vyplýva, že Komisia nebola v súlade s judikatúrou citovanou v bode 80 vyššie povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa opatrenia predaja aktív.

c)     O žalobných dôvodoch založených na porušení povinnosti odôvodnenia

175    Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia sa neriadila svoju „ustálenou rozhodovacou praxou“ v oblasti štátnej pomoci, najmä pokiaľ ide o preskúmanie všetkých relevantných vlastností opatrenia a jeho súvislostí, ako aj o preskúmanie iných možností než predaja aktív s ohľadom na kritérium súkromného investora pôsobiaceho v bežných podmienkach trhového hospodárstva. Na Komisii teda spočívala o to väčšia povinnosť odôvodnenia. Žalobkyňa sa navyše domnieva, že druhé napadnuté rozhodnutie obsahuje určité závery Komisie, ktoré nie sú dostatočne podrobné a týkajú sa najmä nezávislosti znalca a istoty, že k predaju aktív došlo za trhovú cenu, pričom ide o závery, ktorých odôvodnenie sa nedá pochopiť.

176    Treba pripomenúť, že výhrada založená na nedostatočnom odôvodnení druhého napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o nepreskúmanie všetkých relevantných vlastností oznámeného opatrenia a jeho súvislostí, sa prekrýva s treťou časťou tretieho žalobného dôvodu. Rovnako výhrada založená na nedostatočnom odôvodnení druhého napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o metódy vymáhania, ktoré predstavujú iné možnosti ako predaj aktív, sa prekrýva s druhou časťou štvrtého žalobného dôvodu. Ako teda bolo uvedené v bodoch 89, 117 a 124 vyššie, uvedené časti budú preskúmané v rámci tohto žalobného dôvodu.

177    Navyše podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknutým osobám umožnilo pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať toto opatrenie (rozsudky Súdneho dvora Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 63, a z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, Zb. s. I‑2481, bod 35).

178    Požiadavku odôvodnenia treba posúdiť vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale takisto na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudky Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia, C‑350/88, Zb. s. I‑395, bod 16, a Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 177 vyššie, bod 36).

179    Komisia predovšetkým nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté osoby, ale stačí, aby uviedla skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú podstatný význam v štruktúre rozhodnutia (pozri rozsudok Bundesverband deutscher Banken/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 45 a tam citovanú judikatúru).

180    Čo sa týka osobitne rozhodnutia Komisie, v ktorom sa vyvodzuje záver, že nejde o štátnu pomoc, ako uvádza sťažovateľ, je Komisia v každom prípade povinná dostatočne vysvetliť sťažovateľovi dôvody, pre ktoré skutkové a právne okolnosti uvedené v danej sťažnosti nepostačovali na preukázanie existencie štátnej pomoci. Komisia však nie je povinná vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sú zjavne irelevantné, bezvýznamné alebo vedľajšie (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 64).

181    Treba totiž pripomenúť, že pokiaľ ide o povahu predmetného aktu, druhé napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na konci predbežného preskúmania pomoci, ktoré upravuje článok 88 ods. 3 ES a ktorého cieľom je iba umožniť Komisii, aby vyjadrila svoje prvé stanovisko k čiastočnej alebo úplnej zlučiteľnosti dotknutej pomoci bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania podľa odseku 2 uvedeného článku, určeného na to, aby mohla Komisia získať úplné informácie o všetkých údajoch, ktoré súvisia s touto pomocou (rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2008, Regie Networks, C‑333/07, Zb. s. I‑10807, bod 64).

182    Takéto rozhodnutie, ktoré sa musí prijať v krátkych lehotách, pritom musí obsahovať iba dôvody, pre ktoré sa Komisia domnieva, že nemá závažné ťažkosti s posúdením zlučiteľnosti dotknutej pomoci so spoločným trhom (rozsudky Matra/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 48, a Regie Networks, už citovaný v bode 181 vyššie, bod 65).

183    V prejednávanej veci, pokiaľ ide o súvislosti a okolnosti, za akých bolo prijaté druhé napadnuté rozhodnutie, z preskúmania prvej časti tretieho žalobného dôvodu (pozri body 105 a 110 vyššie) vyplýva, že Komisia preskúmala úlohu jednotlivých osôb vystupujúcich v rámci režimu mimoriadnej správy a uistila sa, že opatrenie, ako bolo oznámené, zaručí uskutočnenie predaja aktív za trhovú cenu. Okrem toho v rámci preskúmania druhej časti tohto žalobného dôvodu sa tiež konštatovalo, že Komisia nebola povinná skúmať skutočnosti, ktoré neboli relevantné na jej posúdenie, akými bolo zníženie nákladov a ďalšie výhody, ktoré boli údajne poskytnuté talianskymi právnymi predpismi spoločnosti CAI z dôvodu nadobudnutia účinnosti zákonného dekrétu č. 134.

184    Z preskúmania štvrtého žalobného dôvodu tiež vyplýva, že keďže Komisia sa uistila, že predaj sa musí uskutočniť za trhovú cenu, vôbec nemusela skúmať iné možnosti než konanie o likvidácii prostredníctvom súdu.

185    Preto treba konštatovať, že najmä vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 179 vyššie Komisii z povinnosti odôvodnenia nevyplývala povinnosť uviesť v druhom napadnutom rozhodnutí iné skutočnosti a právne úvahy než tie, ktoré majú podstatný význam v štruktúre rozhodnutia. Takéto odôvodnenie stačí na to, aby sa žalobkyni umožnilo pochopiť dôvody druhého napadnutého rozhodnutia a Všeobecnému súdu preskúmať jeho zákonnosť na základe článku 253 ES.

186    Pokiaľ ide o údajne neodôvodnené závery, ku ktorým dospela Komisia, treba uviesť, že v bode 39 druhého napadnutého rozhodnutia uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že posúdenie znalca vykonané v súlade so zákonným dekrétom č. 134 bolo nezávislé. Preto výhrada žalobkyne založená na nedostatočnom odôvodnení druhého napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o to, že niektorí akcionári znaleckej organizácie boli zároveň akcionármi vlastniacimi podiel na základom imaní spoločnosti CAI, nemôže uspieť.

187    Napokon, pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne založenú na tom, že Komisia v druhom napadnutom rozhodnutí uviedla, že to, že jeden z akcionárov CAI vlastnil podiel v spoločnosti, ktorá je nezabezpečeným veriteľom spoločnosti Alitalia, nemala žiadny vplyv na cenu ponúknutú spoločnosťou CAI, stačí uviesť, že keďže Komisia nevychádzala z tejto úvahy, keď uviedla, že cena ponúknutá v tejto ponuke zodpovedala trhovej cene, nebola ani povinná to preukázať.

188    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba tento žalobný dôvod zamietnuť. Rovnako treba zamietnuť aj tretiu časť tretieho žalobného dôvodu a druhú časť štvrtého žalobného dôvodu.

189    Za týchto okolností treba návrh na zrušenie druhého napadnutého rozhodnutia zamietnuť ako nedôvodný, pričom nie je potrebné prijať opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré navrhovala žalobkyňa.

E –  O návrhu na čiastočné zrušenie prvého napadnutého rozhodnutia

190    Žalobkyňa sa tiež snaží o čiastočné zrušenie prvého napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že neukladá povinnosť vymáhať pomoc od nadobúdateľov aktív skupiny Alitalia, t. j. konkrétne od spoločnosti CAI, a z dôvodu, že sa Talianskej republike o štyri mesiace predlžuje lehota na výkon tohto rozhodnutia a vymáhanie pôžičky vo výške 300 miliónov eur.

191    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných a článok 14 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 tým, že Talianskej republike o štyri mesiace predĺžila lehotu na vymáhanie schválenej pôžičky od spoločnosti Alitalia, a tým, že neuložila príkaz pozastaviť pomoc podľa článku 11 nariadenia č. 659/1999. Navyše tvrdí, že Komisia mala uložiť žalobkyni povinnosť vymáhať pomoc od CAI, a nie od spoločnosti Alitalia.

192    Na úvod treba uviesť, že Alitalia‑CAI a Talianska republika síce formálne nevzniesli námietku neprípustnosti, ale tvrdia, že žaloba proti prvému napadnutému rozhodnutiu je neprípustná. V tejto súvislosti Alitalia‑CAI najmä tvrdí, že žalobkyňa nemá právny záujem na podaní žaloby proti prvému napadnutému rozhodnutiu. Talianska republika tvrdí, že žalobkyňa uvedeným rozhodnutím nie je osobne dotknutá.

193    V súlade s judikatúrou citovanou v bode 56 vyššie treba podľa článku 113 rokovacieho poriadku prípustnosť žaloby preskúmať bez návrhu.

194    Po prvé, pokiaľ ide o osobnú dotknutosť žalobkyne prvým napadnutým rozhodnutím, treba pripomenúť, že v oblasti preskúmavania štátnych pomocí sa rozhodnutie prijaté na konci konania podľa článku 88 ods. 2 ES týka osobne podnikov, ktoré podali sťažnosť, na základe ktorej sa začalo toto konanie, a ktoré boli vypočuté s tým, že ich pripomienky určili priebeh konania, avšak za predpokladu, že ich postavenie na trhu je podstatne ovplyvnené opatrením, ktoré je predmetom tohto rozhodnutia. Z toho však nevyplýva, že podnik nemôže iným spôsobom preukázať, že je osobne dotknutý, tak, že odkáže na osobitné okolnosti, ktoré ho individualizujú podobným spôsobom ako osobu, ktorej bolo rozhodnutie určené (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, BP Chemicals/Komisia, T‑11/95, Zb. s. II‑3235, bod 72).

195    V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí jednak, že počas konania o preskúmaní, ktoré viedlo k prijatiu prvého napadnutého rozhodnutia, podala sťažnosti a pripomienky, a jednak, že jej postavenie na trhu bolo podstatne ovplyvnené priznaním pôžičky, ako aj prvým napadnutým rozhodnutím, pretože Komisia v uvedenom rozhodnutí predĺžila talianskym orgánom lehotu na vymáhanie danej pôžičky o štyri mesiace. Žalobkyňa okrem toho odkazuje na sťažnosť z 29. apríla 2008 zaslanú Komisii, v ktorej tvrdila, že ju pôžička naďalej znevýhodňuje vo vzťahu k spoločnosti Alitalia tým, že bráni jej rastu na talianskom domácom trhu a rozširovaniu spojení odlietajúcich z Talianska, čo jej spôsobuje stratu cestujúcich a príjmov z dôvodu cien spoločnosti Alitalia, ktoré sú nižšie než jej náklady a ktoré táto spoločnosť dokáže ponúknuť vďaka priznaniu pôžičky. Napokon tvrdí, že jej záujem na čiastočnom zrušení rozhodnutia je predísť v budúcnosti podobným porušeniam zo strany Komisie.

196    Na úvod treba uviesť, že žalobkyňa zohrala aktívnu úlohu v konaní pred prijatím prvého napadnutého rozhodnutia podaním sťažností poukazujúcich na priznanie pôžičky v prospech spoločnosti Alitalia a na neskoršie prevedenie tejto pôžičky do vlastného imania, teda sťažností, na základe ktorých začala Komisie vyšetrovanie, a že jej pripomienky boli vypočuté v rámci konania vo veci formálneho zisťovania. Navyše pripomienky predložené žalobkyňou ovplyvnili priebeh konania týkajúceho sa uvedenej pôžičky, keďže Komisia prijala rozhodnutie, podľa ktorého uvedená pôžička predstavovala protiprávnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom a mala byť od jej príjemcu vymáhaná.

197    Treba však konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že v dôsledku uloženia povinnosti okamžitého vymáhania pomoci od spoločnosti Alitalia, a nie od spoločnosti CAI, bolo jej konkurenčné postavenie na trhu podstatne ovplyvnené. Žalobkyňa nepreukázala ani to, že lehota, ktorú Komisia poskytla Talianskej republike a ktorá údajne príjemcovi pomoci umožnila obísť povinnosť jej vymáhania, ovplyvnila jej záujmy. Napokon žalobkyňa ani nepreukázala, ako bola dotknutá tým, že nebolo uložené pozastavenie pomoci, ktorého údajným účinkom malo byť umožniť spoločnosti Alitalia previesť ju do vlastného imania.

198    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že je osobne dotknutá prvým napadnutým rozhodnutím.

199    Treba pripomenúť, že podmienky prípustnosti žaloby sú kumulatívne. Preto bez toho, aby bolo nevyhnutné skúmať záujem žalobkyne na konaní, treba žalobu vyhlásiť za neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka zrušenia prvého napadnutého rozhodnutia, z dôvodu nedostatku osobnej dotknutosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 2003, Olivieri/Komisia a EMEA, T‑326/99, Zb. s. II‑6053, bod 66).

 O trovách

200    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku tohto rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

201    Keďže v prejednávanej veci žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila trovy konania Komisie a spoločnosti Alitalia‑CAI.

202    Podľa článku 87 ods. 4 rokovacieho poriadku Talianska republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Ryanair Ltd znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Európskej komisie a spoločnosti Alitalia – Compagnia Aerea Italiana SpA.

3.      Talianska republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Papasavvas Vadapalas O’Higgins

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. marca 2012.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

A –  Správne konanie

B –  Rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES

C –  Napadnuté rozhodnutia

1.  Rozhodnutie týkajúce sa pôžičky schválenej pre spoločnosť Alitalia

2.  Rozhodnutie o predaji aktív Alitalia

Konanie

Návrhy účastníkov konania

Právny stav

D –  O návrhu na zrušenie druhého napadnutého rozhodnutia

1.  O prípustnosti

2.  O predmete súdneho preskúmania Všeobecným súdom

3.  O veci samej

a)  O druhom žalobnom dôvode, založenom na nedostatku právomoci Komisie prijať podmienečné rozhodnutie po predbežnom preskúmaní

b)  O žalobných dôvodoch založených na porušení povinnosti začať konanie vo veci formálneho zisťovania

O výhradách uvedených v treťom žalobnom dôvode, založenom na tom, že Komisia údajne nepreskúmala všetky relevantné vlastnosti opatrení v ich súvislostiach

O výhradách uvedených v rámci štvrtého žalobného dôvodu, založeného na nepreskúmaní iných možností ako predaja aktív skupiny Alitalia

O výhradách predložených v rámci piateho žalobného dôvodu, založeného na neuplatnení kritéria súkromného investora pôsobiaceho v bežných podmienkach trhového hospodárstva pri predaji aktív

–  O výhradách uvedených v prvej a piatej časti

–  O výhradách uvedených v druhej časti

–  O výhradách uvedených v tretej a štvrtej časti

O výhradách uvedených v rámci šiesteho žalobného dôvodu, založeného na chybnom označení osoby povinnej vrátiť pomoc

O výhradách uvedených v rámci prvého žalobného dôvodu, založeného na nezačatí konania vo veci formálneho zisťovania

c)  O žalobných dôvodoch založených na porušení povinnosti odôvodnenia

E –  O návrhu na čiastočné zrušenie prvého napadnutého rozhodnutia

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.