NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

VERICA TRSTENJAK

prednesené 29. júna 2011 (1)

Vec C‑135/10

SCF Consorzio Fonografici

proti

Marcovi Del Corsovi

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Corte d’appello di Torino (Taliansko)]

„Autorské práva a súvisiace práva – Smernice 92/100/EHS a 2006/115/ES – Práva výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov – Článok 8 ods. 2 – Verejný prenos – Nepriamy prenos zvukových záznamov v rámci rozhlasového vysielania, ktoré sa púšťa v čakárni zubnej ordinácie – Nevyhnutnosť účelu dosiahnutia zisku – Primeraná odmena“

Obsah

I –   Úvod

II – Uplatniteľné právo

A –   Medzinárodné právo

1.     Rímsky dohovor

2.     WPPT

3.     TRIPS

B –   Právo Únie

1.     Smernica 92/100

2.     Smernica 2006/115

3.     Smernica 2001/29

C –   Vnútroštátne právo

III – Skutkový stav, konanie pred vnútroštátnymi súdmi a prejudiciálne otázky

IV – Konanie na Súdnom dvore

V –   Predbežné poznámky

VI – O štvrtej a piatej prejudiciálnej otázke

A –   Podstatné tvrdenia účastníkov konania

B –   O prípustnosti prejudiciálnych otázok

C –   Právne posúdenie

1.     O výklade článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 Súdnym dvorom

2.     O právnej norme vzťahujúcej sa na prejednávanú vec

3.     O výklade článku 8 ods. 2 smernice 2006/115

a)     Autonómne pojmy práva Únie

b)     Kontext medzinárodného práva a práva Únie

c)     Pojem verejné šírenie

i)     Pojem šírenie

–       Zohľadnenie odôvodnenia č. 27 smernice 2001/29

–       Zohľadnenie odôvodnenia č. 23 smernice 2001/29

–       Predbežný záver

ii)   Pojem verejné šírenie

iii) O ďalších námietkach

–       O nevyhnutnosti vstupného

–       O účele dosiahnutia zisku

–       O vôli pacientov

–       O ďalších námietkach

iv)   Návrh

d)     O ďalších požiadavkách

4.     Návrh

VII – Prvá až tretia prejudiciálna otázka

A –   Podstatné tvrdenia účastníkov konania

B –   Prípustnosť prejudiciálnych otázok

C –   Právne posúdenie

VIII – Návrh

I –    Úvod

1.        Tak ako Gutenbergov vynález kníhtlače nakoniec viedol k autorskoprávnej ochrane písomných diel, Edisonov vynález fonografu nielenže zväčšil hospodársky význam autorskoprávnej ochrany hudobných diel, ale pripravil aj pôdu na zavedenie príbuzných práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov. Ak sa použije zvukový záznam, je dotknuté nielen právo autora na reprodukované autorské dielo, ale aj príbuzné ochranné práva výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov.

2.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Corte d’appello di Torino (ďalej len „vnútroštátny súd“) sa týka práva na primeranú odmenu podľa článku 8 ods. 2 smernice Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva(2), resp. smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (kodifikované znenie)(3), ktorá sa má platiť za verejný prenos zvukového záznamu vydaného na obchodné účely.

3.        Vnútroštátny súd sa po prvé pýta, či zubný lekár, ktorý vo svojej ambulancii púšťa rádio, musí platiť primeranú odmenu za nepriamy verejný prenos zvukových záznamov reprodukovaných v rozhlasovom vysielaní.

4.        Po druhé sa vnútroštátny súd pýta, či sú ustanovenia medzinárodného práva, z ktorého vychádzajú ustanovenia práva Únie o práve na primeranú odmenu, priamo uplatniteľné v spore medzi súkromnými osobami a v akom vzťahu sú tieto ustanovenia medzinárodného práva k ustanoveniam práva Únie.

5.        Prvá otázka obsahovo úzko súvisí s rozsudkom SGAE/Rafael Hoteles(4). V tomto rozsudku Súdny dvor najprv konštatoval, že ak prevádzkovateľ hotela šíri signál prostredníctvom televíznych prijímačov umiestnených v hotelových izbách, ide o verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(5), a to nezávisle od používanej techniky prenosu signálu. Ďalej v tomto rozsudku Súdny dvor konštatoval, že súkromná povaha hotelových izieb nebráni tomu, aby sa v nich uskutočňovaný prenos diela prostredníctvom televíznych prijímačov považoval za verejný prenos. V prejednávanej veci sa vynára najmä otázka, či túto judikatúru, ktorá bola vydaná v súvislosti s verejným prenosom diel chránených autorským právom podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, možno uplatniť na pojem verejné šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 92/100, resp. smernice 2006/115, ktorý sa vzťahuje na súvisiace ochranné práva výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov.

6.        Navyše prejednávaná vec úzko súvisí s vecou C‑162/10, Phonographic Performance, v ktorej prednášam svoje návrhy v ten istý deň ako návrhy v prejednávanej veci. Vo veci Phonographic Performance sa vynára najmä otázka, či prevádzkovateľ hotela alebo izieb na ubytovanie, ktorý do izieb umiestni rozhlasové alebo televízne prijímače a zabezpečí k nim vysielací signál, je povinný platiť primeranú odmenu za nepriame verejné šírenie zvukových záznamov použitých v rozhlasovom alebo televíznom vysielaní.

II – Uplatniteľné právo

A –    Medzinárodné právo

1.      Rímsky dohovor

7.        Článok 12 Medzinárodného dohovoru o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií z 26. októbra 1961 z Ríma (ďalej len „Rímsky dohovor“)(6) stanovuje:

„Ak sa zvuková snímka vydaná na obchodné účely alebo rozmnoženiny takej zvukovej snímky použije priamo na rozhlasové vysielanie alebo na verejný prednes, zaplatí užívateľ jednu primeranú odmenu výkonným umelcom alebo výrobcom zvukových snímok alebo obidvom. Ak niet dohody medzi týmito stranami, môžu sa podmienky rozdelenia tejto odmeny určiť vnútorným zákonodarstvom.“

8.        Článok 15 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru stanovuje:

„1.      Každý zmluvný štát môže svojím vnútorným zákonodarstvom ustanoviť výnimky z ochrany zabezpečenej týmto Dohovorom, a to pre:

a)      súkromné používanie.“

9.        Článok 16 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru znie:

„1.      Každý štát, len čo sa stane zmluvnou stranou tohto Dohovoru, bude viazaný všetkými povinnosťami a bude požívať všetky výhody z neho vyplývajúce. Ktorýkoľvek štát však môže písomným oznámením uloženým u generálneho tajomníka Spojených národov kedykoľvek vyhlásiť, že:

a)      pokiaľ ide o článok 12:

i)      nebude uplatňovať ustanovenie tohto článku;

ii)      nebude uplatňovať ustanovenie tohto článku, pokiaľ ide o určité druhy použitia;

iii)      nebude tento článok uplatňovať pri zvukových snímkach, výrobca ktorých nie je občanom iného zmluvného štátu;

iv)      obmedzí ochranu ustanovenú týmto článkom pri zvukových snímkach, výrobca ktorých je občanom iného zmluvného štátu, na taký rozsah a čas, na aký tento štát poskytuje ochranu zvukovým snímkam po prvý raz zaznamenaným občanom toho štátu, ktorý robí vyhlásenie; skutočnosť, že zmluvný štát, ktorého je výrobca občanom, nepriznáva ochranu tomu istému oprávnenému alebo oprávneným ako štát, ktorý robí vyhlásenie, nebude sa však považovať za rozdiel v rozsahu ochrany;

…“

10.      Taliansko je zmluvnou stranou Rímskeho dohovoru a uložilo oznámenie podľa článku 16 ods. 1 písm. a) bodu ii), iii) a iv).

11.      Únia nie je zmluvnou stranou Rímskeho dohovoru. K tomuto dohovoru môžu pristúpiť len štáty.

2.      WPPT

12.      Zmluva WIPO o výkonoch a zvukových záznamoch (ďalej len „WPPT“) z 20. septembra 1996(7) obsahuje medzinárodné ustanovenia o právach súvisiacich s autorským právom, ktoré presahujú Rímsky dohovor.

13.      Článok 1 WPPT stanovuje:

„Vzťah k iným dohovorom

1.      Nič v tejto zmluve nebude obmedzovať jestvujúce záväzky, ktoré majú zmluvné strany navzájom voči sebe podľa Medzinárodného dohovoru o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových organizácií podpísaného v Ríme 26. októbra 1961 (ďalej len ‚Rímsky dohovor‘).

2.      Ochrana poskytnutá touto zmluvou nesmie porušovať a nijako ovplyvňovať ochranu autorského práva k literárnym a umeleckým dielam. Následne sa nijaké ustanovenie tejto zmluvy nemôže interpretovať ako poškodzujúce takúto ochranu.

3.      Táto zmluva nemá nijakú spojitosť s inými zmluvami ani nijaký vplyv na práva a povinnosti vyplývajúce z iných zmlúv.“

14.      Článok 2 WPPT, ktorý obsahuje definície, v písm. f) a g) stanovuje:

„Na účely tejto zmluvy:

f)      ‚vysielanie‘ znamená prenos zvukov alebo obrazov a zvukov, alebo ich znázornení verejnosti bezdrôtovými prostriedkami;

g)      ‚verejný prenos‘ výkonu alebo zvukového záznamu znamená prenos verejnosti akýmkoľvek médiom iným než vysielaním zvukov výkonu alebo zvukov, alebo znázornení zvukov zaznamenaných na zvukovom zázname. Na účely článku 15 ‚verejný prenos‘ zahŕňa aj sprístupňovanie zvukov alebo znázornení zvukov zaznamenaných na zvukovom zázname na počúvanie verejnosťou.“

15.      V kapitole II WPPT sa nachádzajú práva výkonných umelcov, v kapitole III WPPT práva výrobcov zvukových záznamov. Kapitola IV WPPT obsahuje spoločné ustanovenia pre výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov. Článok 15 WPPT, ktorý sa nachádza v tejto kapitole, sa týka práva na odmenu za vysielanie a verejný prenos a stanovuje:

„1.      Výkonní umelci a výrobcovia zvukových záznamov majú právo na jednu primeranú odmenu za priame alebo nepriame použitie zvukových záznamov vydaných na komerčné účely vo vysielaní alebo v akomkoľvek verejnom prenose.

2.      Zmluvné strany môžu vo svojich národných právnych poriadkoch ustanoviť, že výkonný umelec alebo výrobca zvukového záznamu, prípadne obaja, budú od používateľa žiadať jednu primeranú odmenu. Ak sa výkonný umelec a výrobca zvukového záznamu nedohodnú, môžu zmluvné strany prijať národnú právnu úpravu, ktorá stanoví podmienky, v zmysle ktorých si výkonní umelci a výrobcovia zvukových záznamov budú deliť túto jednu primeranú odmenu.

3.      Ktorákoľvek zmluvná strana môže vyhlásením uloženým u generálneho riaditeľa WIPO deklarovať, že ustanovenia odseku 1 bude uplatňovať len v prípade niektorých druhov použitia alebo že ich uplatňovanie obmedzí iným spôsobom, alebo že ich nebude uplatňovať vôbec.

4.      Na účely tohto článku zvukové záznamy sprístupnené verejnosti pomocou drôtových alebo bezdrôtových prostriedkov takým spôsobom, že členovia verejnosti k nim majú prístup z miesta a v čase, ktorý si individuálne zvolia, treba chápať tak, ako keby boli vydané na komerčné účely.“

16.      Článok 16 WPPT s nadpisom „Obmedzenie a výnimky“ stanovuje:

„1.      Zmluvné strany môžu vo svojich národných právnych poriadkoch ustanoviť tie isté typy obmedzení alebo výnimiek v prípade ochrany výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov, aké ustanovili vo svojich národných právnych poriadkoch v súvislosti s ochranou autorského práva k literárnym a umeleckým dielam.

2      Zmluvné strany ohraničia akékoľvek obmedzenia a výnimky z práv ustanovených touto zmluvou na určité osobitné prípady, ktoré nie sú v rozpore s bežným využitím výkonu alebo zvukového záznamu a neodôvodnene nezasahujú do zákonných záujmov výkonného umelca alebo výrobcu zvukových záznamov.“

17.      Podľa článku 23 ods. 1 WPPT sa zmluvné strany zaväzujú prijať v súlade so svojimi právnymi poriadkami opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie uplatňovania tejto zmluvy.

18.      Taliansko a Únia sú zmluvnými stranami WPPT. Ani Taliansko, ani Únia neuložili vyhlásenie podľa článku 15 ods. 3 WPPT.

3.      TRIPS

19.      Článok 14 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva(8) (ďalej len „TRIPS“), ktorá upravuje ochranu výkonných umelcov, výrobcov zvukových nosičov (zvukových záznamov) a vysielacích organizácií, stanovuje:

„1.      Výkonní umelci budú mať, pokiaľ ide o záznam z ich vystúpenia na zvukovej nahrávke, možnosť zabrániť konaniam, ak k nim došlo bez ich súhlasu, ako je záznam ich ešte nezaznamenaných vystúpení a rozmnožovanie týchto záznamov. Výkonní umelci budú mať taktiež možnosť zabrániť konaniam, ak k nim došlo bez ich súhlasu, ako je vysielanie prostredníctvom bezdrôtového šírenia a verejný prenos ich živých vystúpení.

2.      Výrobcom zvukových záznamov bude poskytnuté právo povoliť alebo zakázať priame alebo nepriame rozmnožovanie ich zvukových záznamov.

…

6.      Ktorýkoľvek člen môže vo vzťahu k právam udeleným podľa odsekov 1, 2 a 3 stanoviť podmienky, obmedzenia, výnimky a výhrady v rozsahu, ktorý pripúšťa Rímsky dohovor. Na práva výkonných umelcov a výrobcov zvukových nahrávok v oblasti zvukových nahrávok sa však budú vzťahovať mutatis mutandis aj ustanovenia článku 18 Bernského dohovoru (1971).“

B –    Právo Únie(9)

1.      Smernica 92/100

20.      Piate, siedme až desiate, pätnáste až sedemnáste a dvadsiate odôvodnenie smernice 92/100 stanovujú:

„5.      keďže primeraná ochrana autorských diel a predmetov príbuzných práv prostredníctvom práv na nájom a vypožičiavanie, ako aj ochrana predmetov príbuzných práv prostredníctvom práva záznamu, práva na rozmnožovanie, na rozširovanie rozmnoženín, práva na vysielanie a oznamovanie verejnosti (verejné šírenie) môže mať základný význam pre hospodársky a kultúrny rozvoj spoločenstva;

…

7.      keďže autori a výkonní umelci potrebujú k výkonu svojej tvorivej činnosti primerané príjmy, ktoré sú základom pre ďalšiu tvorivú a umeleckú činnosť, a investície potrebné najmä na výrobu fonogramov a filmov sú mimoriadne vysoké a riskantné; keďže možnosť zabezpečenia takéhoto príjmu a návratnosti takejto investície môžu byť efektívne realizované len pomocou primeranej právnej ochrany príslušných nositeľov práv;

8.      keďže tieto tvorivé, umelecké a podnikateľské činnosti sú vo veľkom rozsahu činnosťami samostatne zárobkovo činných osôb a ich výkon sa musí uľahčiť vytvorením právnej ochrany zosúladenej v rámci spoločenstva;

9.      keďže v rozsahu, v akom tieto činnosti predstavujú hlavne služby, musí byť rovnako uľahčené ich vykonávanie vytvorením harmonizovaného právneho rámca v spoločenstve;

10.      keďže právne predpisy členských štátov by mali byť upravené tak, aby neboli v rozpore s medzinárodnými zmluvami, na ktorých je založené autorské právo a príbuzné práva vo väčšine členských štátov;

…

15.      keďže treba zaviesť úpravu, na základe ktorej bude zabezpečené získanie primeranej odmeny, ktorej sa nemožno vzdať, pre autorov a výkonných umelcov, ktorí musia mať možnosť zveriť výkon tohto práva organizáciám kolektívnej správy, ktoré ich zastupujú;

16.      keďže primeraná odmena môže byť zaplatená naraz alebo formou viacerých platieb, vždy pri uzatvorení zmluvy alebo neskôr;

17.      keďže primeraná odmena musí zohľadniť význam prínosu príslušných autorov a výkonných umelcov k fonogramu alebo filmu;

…

20.      keďže členské štáty môžu ustanoviť širšiu ochranu pre nositeľov práv príbuzných autorskému právu, ako sa vyžaduje v článku 8 tejto smernice;

...“

21.      Článok 8 smernice 92/100 má nadpis „Vysielanie a oznamovanie verejnosti (verejné šírenie)“. Tento článok stanovuje:

„1.      Členské štáty ustanovia výhradné práva výkonných umelcov povoliť alebo zakázať bezdrôtové vysielanie a verejné šírenie ich výkonov, s výnimkou prípadu, keď výkon je sám už výkonom vysielaným alebo keď sa uskutočňuje zo záznamu.

2.      Členské štáty ustanovia právo na zabezpečenie platby jedinej primeranej odmeny zo strany používateľa, ak je použitý fonogram vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu k bezdrôtovému vysielaniu alebo akémukoľvek inému verejnému šíreniu, a na zabezpečenie toho, aby sa táto odmena rozdelila medzi príslušných výkonných umelcov a výrobcov fonogramov. Členské štáty môžu, ak nie je dohoda medzi výkonnými umelcami a výrobcami fonogramov, ustanoviť podmienky, za ktorých sa táto odmena medzi nimi delí.

3.      Členské štáty ustanovia pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať bezdrôtový prenos ich vysielania, ako aj verejné šírenie ich vysielaní, ak sa takéto šírenie uskutoční na miestach prístupných verejnosti proti zaplateniu vstupného.“

22.      Článok 10 smernice 92/100 stanovuje:

„1.      Členské štáty môžu obmedziť práva uvedené v kapitole II, pokiaľ ide o:

a)      súkromné použitie;

…

2.      Bez ohľadu na ustanovenie odseku 1 môže každý členský štát ustanoviť, pokiaľ ide o ochranu výkonných umelcov, výrobcov fonogramov, vysielacích organizácií a výrobcov prvých záznamov filmov, obmedzenia takého istého druhu, aké sú ustanovené v súvislosti s ochranou autorského práva pri literárnych a umeleckých dielach. Nútené licencie môžu byť ustanovené len v rozsahu zlučiteľnom s Rímskym dohovorom.

3.      Ustanovenie odseku 1 písm. a) ponecháva nedotknutými súčasné aj budúce právne predpisy o odmeňovaní za rozmnožovanie na súkromné použitie.“

2.      Smernica 2006/115

23.      V smernici 2006/115 bola smernica 92/100 konsolidovaná. Odôvodnenia č. 3, 5 až 7, 12, 13 a 16 smernice 2006/115 stanovujú:

„(3)      Primeraná ochrana autorských diel a predmetov chránených súvisiacimi právami prostredníctvom práv na nájom a vypožičiavanie, ako aj ochrana predmetov chránených súvisiacimi právami prostredníctvom práva na záznam, práva na rozširovanie rozmnoženín, práva na vysielanie a sprístupňovanie verejnosti (verejné šírenie) môže mať základný význam pre hospodársky a kultúrny rozvoj Spoločenstva.

…

(5)      Autori a výkonní umelci potrebujú k výkonu svojej tvorivej činnosti primerané príjmy, ktoré sú základom pre ďalšiu tvorivú a umeleckú činnosť, a investície potrebné najmä na výrobu zvukových záznamov a filmov sú mimoriadne vysoké a riskantné. Možnosť zabezpečenia takéhoto príjmu a návratnosti takejto investície môže byť efektívne zaručená len pomocou primeranej právnej ochrany príslušných majiteľov práv.

(6)      Tieto tvorivé, umelecké a podnikateľské činnosti sú vo veľkom rozsahu činnosťami samostatne zárobkovo činných osôb. Výkon týchto činností by sa mal uľahčiť vytvorením právnej ochrany zosúladenej v rámci Spoločenstva. V rozsahu, v akom tieto činnosti predstavujú hlavne služby, ich poskytovanie by malo byť rovnako uľahčené harmonizovaným právnym rámcom v Spoločenstve.

(7)      Právne predpisy členských štátov by mali byť upravené tak, aby neboli v rozpore s medzinárodnými zmluvami, na ktorých je založené autorské právo a súvisiace práva vo väčšine členských štátov.

…

(12)      Treba zaviesť úpravu, na základe ktorej bude zabezpečené získanie primeranej odmeny, ktorej sa nemožno vzdať, pre autorov a výkonných umelcov, ktorí musia zostať schopní zveriť výkon tohto práva organizáciám kolektívnej správy, ktoré ich zastupujú.

(13)      Primeraná odmena môže byť zaplatená naraz alebo formou viacerých platieb, vždy pri uzatvorení zmluvy alebo neskôr. Mala by zohľadniť význam prínosu príslušných autorov a výkonných umelcov k zvukovému záznamu alebo filmu.

…

(16)      Členské štáty by mali mať možnosť ustanoviť širšiu ochranu pre majiteľov práv súvisiacich s autorským právom, ako sa vyžaduje v ustanoveniach tejto smernice pre oblasť verejného vysielania a spravodajstva.“

24.      Kapitola II smernice upravuje práva súvisiace s autorským právom. Článok 8 smernice, ktorý sa týka vysielania a sprístupňovania verejnosti, stanovuje:

„1.      Členské štáty ustanovia výhradné práva výkonných umelcov povoliť alebo zakázať bezdrôtové vysielanie a verejné šírenie ich výkonov, s výnimkou prípadu, keď výkon je sám už výkonom vysielaným alebo keď sa uskutočňuje zo záznamu.

2.      Členské štáty ustanovia právo na zabezpečenie platby jedinej primeranej odmeny zo strany používateľa, ak je použitý zvukový záznam vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu k bezdrôtovému vysielaniu alebo akémukoľvek inému verejnému šíreniu, a na zabezpečenie toho, aby sa táto odmena rozdelila medzi príslušných výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov. Členské štáty môžu, ak nie je dohoda medzi výkonnými umelcami a výrobcami zvukových záznamov, ustanoviť podmienky, za ktorých sa táto odmena medzi nimi delí.

3.      Členské štáty ustanovia pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať bezdrôtový prenos ich vysielania, ako aj verejné šírenie ich vysielaní, ak sa takéto šírenie uskutoční na miestach prístupných verejnosti oproti zaplateniu vstupného.“

25.      Článok 10 smernice má nadpis „Obmedzenie práv“ a stanovuje:

„1.      Členské štáty môžu obmedziť práva uvedené v tejto kapitole, pokiaľ ide o:

a)      súkromné použitie;

…

2.      Bez ohľadu na ustanovenie odseku 1 môže každý členský štát ustanoviť, pokiaľ ide o ochranu výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov, vysielacích organizácií a výrobcov prvých záznamov filmov, obmedzenia takého istého druhu, aké sú ustanovené v súvislosti s ochranou autorského práva pri literárnych a umeleckých dielach.

Nútené licencie môžu byť ustanovené len v rozsahu zlučiteľnom s Rímskym dohovorom.

3.      Obmedzenia uvedené v odsekoch 1 a 2 sa uplatnia iba v niektorých osobitných prípadoch, ktoré nie sú v rozpore s normálnym využívaním predmetu ochrany a neprimerane nepoškodzujú oprávnené záujmy majiteľa práv.“

26.      Článok 14 smernice má názov „Zrušovacie ustanovenia“ a stanovuje:

„Smernica 92/100/EHS sa týmto zrušuje bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehôt na transpozíciu smerníc do vnútroštátneho práva, ktoré sú uvedené v prílohe I časť B.

Odkazy na zrušenú smernicu sa považujú za odkazy na túto smernicu a mali by znieť v súlade s tabuľkou zhody uvedenou v prílohe II.“

3.      Smernica 2001/29

27.      Odôvodnenia č. 9 až 12, 15, 23, 24 a 27 smernice 2001/29 stanovujú:

„(9)      Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.

(10)      Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby ‚na požiadanie‘, sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií.

(11)      Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.

(12)      Z hľadiska kultúry má tiež veľký význam primeraná ochrana chránených diel a predmetov ochrany chránených súvisiacimi právami. V článku 151 zmluvy sa požaduje, aby spoločenstvo pri tejto činnosti zohľadnilo kultúrne aspekty.

…

(15)      Na diplomatickej konferencii, ktorá sa konala pod záštitou Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) v decembri 1996, boli prijaté dve nové zmluvy, ‚Zmluva WIPO o autorskom práve‘ a ‚Zmluva WIPO o výkonoch a zvukových záznamoch‘, ktoré sa zaoberajú ochranou autorov a ochranou výkonných umelcov a producentov zvukových záznamov. Tieto zmluvy výrazne modernizujú medzinárodnú ochranu autorských práv a súvisiacich práv, prinajmenšom vzhľadom na tzv. ‚digitálny program‘, a zdokonaľujú prostriedky boja proti pirátstvu na celom svete. Spoločenstvo a väčšina členských štátov už podpísali tieto zmluvy a práve prebieha proces prípravy ratifikácie zmlúv spoločenstvom a členskými štátmi. Táto smernica slúži na uplatnenie viacerých medzinárodných záväzkov.

…

(23)      Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.

(24)      Pod právom sprístupňovať verejnosti predmetov [predmety – neoficiálny preklad] ochrany uvedené v článku 3 ods. 2 sa chápu všetky činnosti, pri ktorých sa predmetov ochrany sprístupňuje [predmety ochrany sprístupňujú – neoficiálny preklad] verejnosti, ktorá nie je prítomná na mieste, kde činnosť sprístupnenia vzniká a netýka sa žiadnych iných činností.

…

(27)      Samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice.

28.      V článku 3 ods. 1 a ods. 2 smernice 2001/29 sa uvádza:

„1.      Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami, vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

2.      Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom:

a)      pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov;

b)      pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;

…

d)      pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.“

C –    Vnútroštátne právo

29.      Taliansky zákon č. 633 z 22. apríla 1941 o ochrane autorského práva a iných práv spojených s jeho výkonom (ďalej len „autorský zákon“) v článku 72 stanovuje:

„S výnimkou práv prislúchajúcich autorovi podľa hlavy I má výrobca zvukových záznamov výhradné právo na určitú dobu a za podmienok stanovených v nasledujúcich článkoch:

a)      udeliť súhlas na priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie svojich zvukových záznamov akýmikoľvek prostriedkami a v akejkoľvek forme, vcelku alebo po častiach a akýmkoľvek spôsobom kopírovania;

b)      udeliť súhlas na rozširovanie rozmnoženín svojich zvukových záznamov. Výhradné právo na šírenie sa na území Európskeho spoločenstva nevyčerpá okrem prípadov, keď je prvý predaj nosiča so zvukovým záznamom uskutočnený v členskom štáte výrobcom alebo s jeho súhlasom;

c)      udeliť súhlas na prenájom a požičiavanie rozmnoženín svojich zvukových záznamov. Toto právo sa nevyčerpá predajom alebo rozširovaním rozmnoženín v akejkoľvek forme;

d)      udeliť súhlas na sprístupnenie svojich zvukových záznamov verejnosti takým spôsobom, že každý môže mať k týmto dielam prístup z miesta a v čase, ktorý si zvolí. Toto právo sa nevyčerpá nijakým sprístupnením verejnosti.“

30.      Článok 73 (naposledy zmenený článkom 12 ods. 1 decreto legislativo č. 68 z 9. apríla 2003) autorského zákona stanovuje:

„1.      Výrobca zvukových záznamov a výkonní umelci, ktorých dielo je zaznamenané alebo rozmnožené na zvukových záznamoch, majú bez ohľadu na svoje práva vyplývajúce zo šírenia, z prenájmu a požičiavania právo na odmenu za použitie zvukových záznamov na účely dosiahnutia zisku na účely premietania filmov, rozhlasového a televízneho vysielania vrátane verejného satelitného prenosu na verejných tanečných zábavách, vo verejných podnikoch a pri príležitosti iného verejného použitia zvukových záznamov. Vykonanie toho práva je na strane výrobcu, ktorý odmenu rozdelí príslušným výkonným umelcom…“

31.      Nasledujúci článok 73a autorského zákona (ktorý je zavedený článkom 9 ods. 1 decreto legislativo č. 685 zo 16. novembra 1994) stanovuje:

„Výkonní umelci a výrobca použitého zvukového záznamu majú právo na spravodlivú odmenu, aj pokiaľ účelom použitia podľa článku 73 nie je dosiahnutie zisku…“

III – Skutkový stav, konanie pred vnútroštátnymi súdmi a prejudiciálne otázky

32.      Società Consortile Fonografici (ďalej len „SCF“) je spoločnosťou na ochranu autorských práv v Taliansku a v cudzine. Zastupuje výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov.

33.      Ako subjekt poverený správou, výberom a rozdeľovaním poplatkov združených výrobcov zvukových záznamov v Taliansku a v cudzine SCF vykonáva najmä tieto činnosti:

a)      vyberanie odmeny za použitie rozhlasových a televíznych zvukových záznamov na účely dosiahnutia zisku vrátane verejného satelitného prenosu, premietania filmov na verejných tanečných zábavách, na verejných miestach a pri príležitosti akéhokoľvek iného použitia;

b)      vyberanie odmeny za použitie na neziskové účely;

c)      správa práva udeliť súhlas na káblové vysielanie zvukových záznamov;

d)      správa práva na rozmnožovanie zvukových záznamov.

34.      SCF rokovala s Associazione Dentisti Italiani (Asociácia talianskych zubných lekárov) o uzatvorení kolektívnej dohody o vyčíslení príslušnej spravodlivej odmeny v zmysle článku 73 alebo 73a autorského zákona za sprístupňovanie zvukových záznamov verejnosti vrátane sprístupňovania prostredníctvom akéhokoľvek vysielania v súkromných profesijných prevádzkarniach.

35.      Po tom, čo tieto rokovania nepriniesli výsledok, podala spoločnosť SCF žalobu na Tribunale di Torino proti Marcovi Del Corsovi, zubnému lekárovi, s cieľom konštatovať, že vo svojej súkromnej zubnej ordinácii v Turíne šíril ako kulisu zvukové záznamy podliehajúce autorským právam a že také konanie sa považuje za verejný prenos v zmysle talianskeho autorského zákona, ako aj medzinárodného práva a práva Spoločenstva, za ktorý prislúcha spravodlivá odmena. Výška tejto odmeny by mala byť stanovená v samostatnom konaní.

36.      Pán Marco Del Corso navrhoval žalobu zamietnuť. Svoj návrh po prvé odôvodnil tým, že SCF by sa mohla odvolávať na autorské právo len v prípade, ak by on sám používal zvukové záznamy; zvukové záznamy v jeho súkromnej ambulancii boli však šírené rozhlasovým vysielaním. Preto má povinnosť zaplatiť primeranú odmenu prevádzkovateľ rozhlasového vysielania; za počúvanie rozhlasového vysielania však naopak nie je potrebné platiť primeranú odmenu. Po druhé nejde o verejný prenos, pretože súkromnú zubnú ambulanciu nemožno považovať za verejné miesto. Klienti sem prichádzajú až po objednaní.

37.      Tribunale di Torino žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nejde o verejný prenos na účely dosiahnutia zisku a okrem toho že zubná ambulancia je súkromná, a preto nie je verejným miestom ani miestom prístupným verejnosti.

38.      Spoločnosť SCF podala proti tomuto rozsudku na vnútroštátnom súde odvolanie. Pán Marco Del Corso navrhoval odvolanie zamietnuť.

39.      Do konania na vnútroštátnom súde vstúpil generálny prokurátor Talianskej republiky, pričom takisto navrhol odvolanie zamietnuť.

40.      Vnútroštátny súd zastáva názor, že ustanovenia medzinárodného práva, práva Únie aj vnútroštátneho práva stanovujú právo výrobcov zvukových záznamov požadovať odmenu za verejné šírenie nimi vyrobených zvukových záznamov. Nárok na primeranú odmenu za nové verejné šírenie sa nevylučuje ani nezaniká tým, že primeranú odmenu už uhradil prevádzkovateľ rozhlasového vysielania. Povolenie, ktoré bolo udelené prevádzkovateľovi rozhlasového vysielania, v sebe obsahuje aj to, že vysielanie môže byť použité na súkromné účely vlastníkom technického prijímacieho zariadenia. Využitie vo verejnom kontexte, napríklad vo verejnom podniku alebo množstvom ľudí s možným prístupom verejnosti, so sebou prináša dodatočné využitie, ktoré musí byť odmenené samostatne. Vynára sa však otázka, či pojem verejné šírenie zahŕňa aj šírenie v rámci súkromných profesijných prevádzok, ako sú napríklad zubné ordinácie, do ktorých pacient prichádza spravidla po predchádzajúcom dohodnutí termínu a v ktorých sa program rádia púšťa bez ohľadu na jeho vôľu.

41.      Vzhľadom na vyššie uvedené položil vnútroštátny súd tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Je možné v právnom poriadku Spoločenstva priamo uplatniť Rímsky dohovor o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií z 26. októbra 1961, Dohodu TRIPS (Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva) a Zmluvu WIPO (Svetová organizácie duševného vlastníctva) o výkonoch a zvukových záznamoch (WPPT)?

2.      Je možné vyššie uvedené zdroje jednotného medzinárodného práva takisto priamo uplatniť na súkromné vzťahy?

3.      Sú príslušné pojmy ‚verejný prenos‘ použité v uvedených dohodách medzinárodného práva zhodné s pojmami Spoločenstva použitými v smernici 92/100/EHS a v smernici 2001/29/ES a ktorá úprava by sa mala v opačnom prípade uprednostniť?

4.      Zakladá bezplatné vysielanie zvukových záznamov v súkromných zubných ordináciách samostatne zárobkovo činných osôb v prospech ich klientov, ktorí ich používajú nezávisle od prejavu svojej vôle, ,verejný prenos‘ alebo ,sprístupňovanie verejnosti‘ na účely uplatnenia článku 3 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES?

5.      Poskytuje takéto vysielanie právo na úhradu odmeny výrobcom zvukových záznamov?“

IV – Konanie na Súdnom dvore

42.      Uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania bolo doručené kancelárii Súdneho dvora 15. marca 2010.

43.      V písomnom konaní predložili pripomienky SCF, pán Marco Del Corso, talianska vláda, írska vláda a Komisia.

44.      Na spoločnom pojednávaní v prejednávanej veci a veci C‑162/10, Phonographic Performance, ktoré sa uskutočnilo 7. apríla 2011, sa zúčastnili zástupcovia žalobkyne v konaní vo veci samej, spoločnosti SFC, pána Marca Del Corsa, talianskej, írskej, gréckej a francúzskej vlády a Komisie.

V –    Predbežné poznámky

45.      Prejudiciálne otázky vnútroštátneho súdu sa týkajú najmä toho, či zubný lekár, ktorý vo svojej ordinácii púšťa rozhlasové vysielanie, nepriamo verejne šíri nosiče zvukových záznamov používané v rozhlasovom vysielaní a či za to musí platiť primeranú odmenu.

46.      V ďalších častiach týchto návrhov sa budem najprv venovať štvrtej a piatej prejudiciálnej otázke, ktoré sa týkajú výkladu ustanovení práva Únie. Následne sa budem venovať prvej až tretej prejudiciálnej otázke, ktoré sa týkajú medzinárodného práva.

VI – O štvrtej a piatej prejudiciálnej otázke

47.      Štvrtá a piata prejudiciálna otázka sa týka toho, či zubný lekár, ktorý v čakárni svojej ordinácie púšťa rádio, verejne šíri alebo v zmysle článku 3 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sprístupňuje verejnosti zvukové nosiče použité v rozhlasovom vysielaní a či musí za to platiť primeranú odmenu.

A –    Podstatné tvrdenia účastníkov konania

48.      Na pojednávaní všetci účastníci konania – čiastočne sa odkláňajúc od svojich písomných tvrdení – vyjadrili, že ustanovením vzťahujúcim sa na prejednávanú vec je článok 8 ods. 2 smernice 2006/115, resp. smernice 92/100, a nie článok 3 smernice 2001/29.

49.      Podľa názoru SCF a francúzskej vlády ide o verejné šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115. Pojem verejný prenos v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a v článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 je potrebné vykladať v rámci Únie jednotne a rovnako. Rozsudok SGAE/Rafael Hoteles, ktorý bol prijatý v súvislosti s článkom 3 ods. 1 smernice 2001/29, je preto možné uplatniť na článok 8 ods. 2 smernice 2006/115. To vyplýva predovšetkým z obsahu a účelu smerníc. Tomu neodporuje skutočnosť, že smernica 2006/115 neobsahuje žiadne odôvodnenie porovnateľné s odôvodnením č. 23 smernice 2001/29, na základe ktorého treba pojem verejný prenos vykladať extenzívne. Odôvodnenie č. 23 je totiž v tejto súvislosti nadbytočné. Pokiaľ obe smernice vychádzajú z rozličnej úrovne ochrany, prejavuje sa to na podobe práv, nie však na pojme verejný prenos. Ďalej z okolnosti, že autori majú podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 výlučné právo, kým výrobcovia zvukových záznamov a výkonní umelci podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 len hospodárske právo, nevyplýva, že by sa pojem verejný prenos mal v týchto dvoch ustanoveniach vykladať odlišne. V prospech jednotného výkladu svedčí aj to, že na úrovni medzinárodného práva WPPT a WCT obsahujú aj jednotný pojem verejný prenos. Okrem toho rozsudok Súdneho dvora vo veci SENA(10) nie je uplatniteľný, keďže Súdny dvor v tomto rozsudku len rozoberal pojem primeranosť odmeny. Navyše zo štruktúry smernice 2001/29 vyplýva, že pri výklade pojmu verejný prenos sa nesmú zohľadňovať záujmy ďalších dotknutých osôb. Nakoniec francúzska vláda poukazuje na to, že jednotný výklad pojmu verejný prenos je potrebný, lebo tento pojem má podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv (kodifikované znenie)(11) význam pre lehotu ochrany autorských práv a súvisiacich práv.

50.      Podľa názoru SCF a francúzskej vlády treba v takom prípade, ako je prejednávaná vec, prijať, že ide o verejný prenos.

51.      Po prvé SCF poukazuje na to, že na každého zubného lekára pripadá v priemere značný počet pacientov. Ďalej verejnosti šírenia neodporuje ani to, že pacienti chodia do ordinácie iba na objednaný termín a po podpise zmluvy o poskytnutí zdravotnej starostlivosti.

52.      Po druhé v súvislosti s otázkou, či je účel dosiahnutia zisku podmienkou verejného šírenia, SCF poukazuje najprv na to, že táto otázka nebola položená vnútroštátnym súdom. Subsidiárne SCF uvádza, že takýto účel nie je nevyhnutný. V prvom rade to nevyžaduje znenie článku 8 ods. 2 smernice 2006/115. Ďalej proti tomu svedčí štruktúra smernice 2006/115 a smernice 2001/29. Z článku 5 smernice 2001/29, ktorý je podľa článku 10 ods. 2 smernice 2006/115 uplatniteľný aj na súvisiace práva výrobcov zvukových záznamov a výkonných umelcov, vyplýva, že chýbajúci účel dosiahnutia zisku sa zohľadňuje až na úrovni výnimiek a obmedzení, a preto ho nemožno zohľadňovať už v rámci pojmu verejný prenos. Navyše takýto účel nie je potrebný ani podľa judikatúry. Nakoniec nie je relevantné ani to, či verejný prenos ovplyvňuje výber zubného lekára. Ak má byť dosiahnutý cieľ vysokej úrovne ochrany autorských práv, nemôže byť šírenie zvukových nosičov v súvislosti s výkonom slobodných povolaní od začiatku vyňaté z rozsahu ochrany relevantných práv duševného vlastníctva.

53.      Po tretie SCF a francúzska vláda tvrdia, že nie sú dôležití pacienti, ale zubný lekár ako používateľ zvukového záznamu. Okolnosť, že prenos prebieha bez ohľadu na vôľu pacienta a že ten nemusí mať o prenos nijaký záujem, preto nie je dôležitá.

54.      Pán Marco Del Corso považuje štvrtú a piatu prejudiciálnu otázku z dôvodu ich irelevantnosti pre rozhodnutie vo veci samej za neprípustné. Nebolo dokázané, že by svojim pacientom púšťal diela uložené na zvukových záznamoch, ani to, že za to požadoval vstupné.

55.      Ďalej tvrdí, že v tomto prípade nejde ani o verejný prenos, ani o sprístupňovanie verejnosti. O verejný prenos zvukového záznamu ide len vtedy, ak sa tento záznam skutočne reprodukuje na verejnom mieste alebo mieste prístupnom verejnosti pred publikom alebo ak sa reprodukuje v súkromných priestoroch pred platiacim početným publikom. V prejednávanej veci chýba nevyhnutná verejnosť. Po prvé pacienti zubnej ordinácie nie sú publikum, pretože nemajú žiaden samostatný sociálny, hospodársky ani právny rozmer. Po druhé v popredí stojí špecifická, osobná a intelektuálna služba zubného lekára poskytovaná na zmluvnom základe. Ak sa v tejto súvislosti prehráva hudba, nie je tým sledovaný účel dosiahnutia zisku. Po tretie zubný lekár, ktorý musí rešpektovať aj osobnostné práva svojich pacientov, nemôže poskytovať svoje služby súčasne, takže pacienti nie sú v jeho ordinácii zhromaždení v ten istý čas. Po štvrté pacienti neplatia nijaké vstupné. Po piate výpočty SCF týkajúce sa počtu pacientov nie sú správne. Nejde ani o sprístupňovanie verejnosti. Pán Marco Del Corso ďalej uvádza, že názor zastávaný spoločnosťou SCF by spôsobil, že aj vychutnávanie hudby v súkromných priestoroch súkromnou osobou by predstavovalo verejný prenos.

56.      Podľa názoru talianskej vlády na štvrtú prejudiciálnu otázku treba odpovedať záporne. Súdny dvor uznal v rozsudku SGAE/Rafael Hoteles existenciu verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. V prejednávanej veci je však uplatniteľný článok 8 ods. 2 smernice 92/100. V prejednávanej veci nejde o verejné šírenie v zmysle tohto ustanovenia. Po prvé ordinácia zubného lekára predstavuje súkromné miesto, v ktorom sa pacienti zdržiavajú len po objednaní. Aj keby sa však nevychádzalo z tohto fyzického prístupu, ale z funkčného prístupu, nemožno v takom prípade, ako je prejednávaná vec, uznať existenciu verejného šírenia. Nie je totiž rozhodujúce, koľko osôb je súčasne prítomných v ordinácii. Treba totiž použiť sukcesívno-kumulatívny spôsob pozorovania. Musia sa však zohľadniť účely sledované pacientmi. Verejnosť relevantnú v rámci smernice predstavujú len tie osoby, ktoré sú pripravené zaplatiť peniaze kvôli možnosti alebo pri zohľadnení možnosti počúvať obsah zvukových nosičov. Nie je totiž opodstatnené priznať výrobcom zvukových záznamov a výkonným umelcom hospodárske právo, ak samo verejné šírenie nemá žiaden hospodársky význam. Vzhľadom na hotelových hostí treba uznať hospodársky význam, keďže prístup k rádiovým a televíznom programom je súčasťou ponuky prevádzkovateľa hotela, ktorú hoteloví hostia zohľadňujú. Vzhľadom na pacientov zubnej ordinácie je však potrebné hospodársky význam poprieť. Reprodukcia zvukových záznamov síce môže pacientom spríjemniť pobyt, nepreukazuje však nijaký priamy alebo nepriamy súvis s hodnotou služieb zubného lekára. Podľa názoru talianskej vlády piatu prejudiciálnu otázku nie je potrebné zodpovedať, keďže na štvrtú prejudiciálnu otázku treba odpovedať záporne.

57.      Podľa názoru Komisie a írskej vlády nemožno pojem verejné šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 92/100 automaticky dávať na roveň pojmu verejný prenos v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Vzhľadom na rozdielnosti medzi týmito dvoma ustanoveniami by sa tento pojem mal v článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 vykladať užšie. Najmä sa musí brať do úvahy, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 bolo autorovi priznané výlučné právo, kým výrobcovi zvukových záznamov podľa článku 8 ods. 2 smernice 92/100 len právo na primeranú odmenu. Nezodpovedalo by to ani požiadavkám medzinárodného práva a práva Únie, ak by sa autorom a výrobcom zvukových záznamov poskytla tá istá ochrana.

58.      Komisia najprv vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že pri výklade pojmu šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 sa musí zohľadňovať článok 2 písm. g) a článok 15 WPPT. Preto tento pojem zahŕňa aj nepriame prenosy a postačuje, aby sa zvuky zaznamenané na zvukovom zázname sprístupnili na počúvanie verejnosťou. Preto treba v takom prípade, ako je prejednávaná vec, uznať existenciu šírenia. Šírenie však nie je verejné. Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa nemôže uplatňovať na článok 8 ods. 2 smernice 92/100. Naopak, musí sa zohľadňovať verejný alebo súkromný charakter miesta prenosu a hospodársky cieľ prenosu. Tento hospodársky cieľ v prejednávanej veci chýba, lebo lekár sa nevyberá podľa kritéria atraktivity čakárne, ale na základe osobnej dôvery a šírenie nemá nijaký vplyv na kvalitu služieb lekára.

59.      Na pojednávaniach Komisia naopak zastávala názor, že práve v prípade, ako je prejednávaná vec, nemožno vychádzať z toho, že ide o šírenie. Podľa názoru Komisie sa Súdny dvor v rozsudku SGAE/Rafael Hoteles obmedzil na definíciu pojmu verejný prenos, nie však na definíciu pojmu prenos. Pojem prenos je potrebné definovať tak, ako to navrhla generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch vo veci Football Association(12). Z odôvodnenia č. 23 smernice 2001/29 vyplýva, že pojem verejný prenos zahŕňa len také osoby, ktoré sa nenachádzajú na mieste, kde tento prenos vzniká. Prenos vysielania na rádiovom prijímači v zubnej ordinácii však prebieha pred publikom, ktoré je prítomné na mieste, kde tento prenos vzniká. Inak by to mohlo byť, ak by bol signál, ktorý sa púšťal prostredníctvom takéhoto prístroja, najprv zavedený do určitej siete.

B –    O prípustnosti prejudiciálnych otázok

60.      Štvrtá a piata prejudiciálna otázka sú prípustné.

61.      Po prvé námietku pána Marca Del Corsa, že tieto otázky sú irelevantné, treba zamietnuť, pretože prenos rádiových programov pacientom nebol dokázaný. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že vnútroštátny súd z takého prenosu vychádza. Na základe vzťahu spolupráce medzi vnútroštátnym súdom a Súdnym dvorom v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ je Súdny dvor povinný vychádzať zo skutkového stavu, ktorý mu bol oznámený vnútroštátnym súdom.(13)

62.      Po druhé, pokiaľ sa pán Marco Del Corso odvoláva na to, že od svojich pacientov za prenos rádiových programov nevyberal žiadne poplatky, je potrebné tiež konštatovať, že to nespôsobuje irelevantnosť prejudiciálnych otázok. Vnútroštátny súd sa totiž pýta práve na to, či aj v takomto prípade môže z práva Únie vyplynúť právo na odmenu zo strany zubného lekára.

C –    Právne posúdenie

63.      Pozadím štvrtej a piatej prejudiciálnej otázky je rozsudok Súdneho dvora vo veci SGAE/Rafael Hoteles(14). V tomto rozsudku Súdny dvor objasnil, že prevádzkovateľ hotela, ktorý šíri televízny signál prostredníctvom televíznych prístrojov umiestnených v hotelových izbách, v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 verejne prenáša diela použité v televíznom vysielaní. Toto ustanovenie upravuje výlučné právo autora povoliť alebo zakázať verejný prenos jeho diel. V prejednávanej veci sa účastníci konania sporia najmä o to, či táto judikatúra, ktorá bola prijatá v súvislosti s autorskými právami a s hotelovými izbami, je uplatniteľná na príbuzné práva výrobcov zvukových záznamov a výkonných umelcov, ak sa v zubnej ordinácii púšťa rozhlasové vysielanie, v ktorom sa používajú zvukové záznamy. V tejto súvislosti by som sa chcela v prvom rade venovať výkladu článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 Súdnym dvorom v rozsudku SGAE/Rafael Hoteles (1). V nadväznosti na to vysvetlím, ktoré ustanovenia práva Únie sú uplatniteľné v prejednávanej veci (2) a ako ich treba vykladať (3).

1.      O výklade článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 Súdnym dvorom

64.      Súdny dvor odôvodnil svoje rozhodnutie, že poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, takto:

65.      Po prvé sa Súdny dvor odvolal na odôvodnenia smernice 2001/29. Najprv odkázal na odôvodnenie č. 23, v dôsledku ktorého pojem verejný prenos treba chápať v jeho širšom zmysle.(15) Ďalej vysvetlil, že len takto môže byť dosiahnutý cieľ stanovený v odôvodneniach č. 9 a 10, a to dosiahnuť vysokú úroveň ochrany pre autorov a poskytovať im za používanie ich diel primeranú odmenu.(16)

66.      Po druhé sa Súdny dvor odvolal na svoju judikatúru týkajúcu sa iných ustanovení práva Únie.(17)

67.      Po tretie poukázal na kumulatívne účinky, ktoré vyplývajú z toho, že hoteloví hostia sa v hotelových izbách spravidla rýchlo striedajú, a preto sprístupňovanie diel môže nadobudnúť zásadný význam.(18)

68.      Po štvrté Súdny dvor konštatoval, že podľa článku 11bis ods. 1 bodu ii) revidovaného Bernského dohovoru (ďalej len „RBD“) ide o samostatný verejný prenos, keď sa vysielanie, ktoré bolo vysielané pôvodnou vysielacou organizáciou, vysiela inou vysielacou organizáciou. Tým sa totiž dielo nepriamo prenosom rozhlasového a televízneho vysielania sprístupňuje novému publiku.(19)

69.      Po piate Súdny dvor v tejto súvislosti s odkazom na sprievodcu Bernského dohovoru vypracovaného WIPO definoval verejnosť takéhoto nepriameho prenosu s ohľadom na už udelené povolenie autora. Poukázal na to, že tým, že autor udelí súhlas na vysielanie svojho diela rozhlasom, zohľadňuje iba priamych užívateľov, to znamená držiteľov prijímačov, ktorí jednotlivo alebo v súkromnom a rodinnom kruhu prijímajú jednotlivé programy. Ak tento druh prenosu prijíma širší okruh poslucháčov, a niekedy aj na účely dosiahnutia zisku, počúvanie alebo sledovanie diela môže využívať nová časť verejnosti. Prenos programu prostredníctvom reproduktorov alebo podobných zariadení v takomto prípade už predstavuje nielen príjem samotného programu, ale aj samostatný akt, ktorý predstavuje prenos vysielaného diela novej verejnosti.(20)

70.      Po šieste konštatoval, že klienti hotela predstavujú nové publikum. Hotelové zariadenie je subjektom, ktorý s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim klientom prístup k chráneným dielam.(21)

71.      Po siedme Súdny dvor poukázal na to, že na účely verejného prenosu stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak, aby osoby, ktoré ju tvoria, mali k nemu prístup.(22)

72.      Po ôsme Súdny dvor zobral do úvahy, že sprostredkovanie prístupu k vysielaným dielam sa musí považovať za poskytnutie dodatočnej služby s cieľom dosiahnuť určitý zisk. V hoteli slúži na dosiahnutie zisku, pretože ponuka tejto služby ovplyvňuje úroveň hotela a tým aj cenu izieb.(23)

73.      Po deviate Súdny dvor, aj keď len čiastočne, objasnil, že samotné zabezpečenie prijímacích zariadení nepredstavuje samo osebe prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Naopak, ak poskytuje hotelové zariadenie prostredníctvom takto umiestnených televíznych prijímačov signál svojim klientom ubytovaným v izbách tohto zariadenia, ide o verejný prenos, a to bez ohľadu na to, aká technika prenosu signálu sa používa.(24)

2.      O právnej norme vzťahujúcej sa na prejednávanú vec

74.      Vnútroštátny súd vo svojej štvrtej prejudiciálnej otázke odkazuje na článok 3 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29. Toto ustanovenie nie je v prejednávanej veci uplatniteľné. Článok 3 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2001/29 nie je uplatniteľný, keďže toto ustanovenie upravuje len prípad sprístupňovania, v ktorom sa zvukové nosiče, resp. vystúpenia a umelecké výkony sprístupňujú takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom. Pri prenose rádiového programu to tak nie je. Z dôvodu úplnosti by som chcela poukázať na to, že nie je uplatniteľný ani článok 3 ods. 1 smernice 2001/29, lebo v prejednávanej veci nejde o diela chránené autorským právom, ale o príbuzné práva výrobcov zvukových záznamov a výkonných umelcov.

75.      Naopak, uplatniteľný je článok 8 ods. 2 smernice 92/100, resp. článok 8 ods. 2 smernice 2006/115. Podľa týchto ustanovení členské štáty ustanovia právo na zabezpečenie platby jedinej primeranej odmeny zo strany používateľa, ak je použitý zvukový záznam vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu k bezdrôtovému vysielaniu alebo akémukoľvek inému verejnému šíreniu, a na zabezpečenie toho, aby sa táto odmena rozdelila medzi príslušných výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov.

76.      Keďže Súdny dvor je oprávnený poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky informácie, ktoré sú relevantné na rozhodnutie sporu v konaní vo veci samej,(25) ďalej sa budem venovať výkladu týchto relevantných ustanovení. A keďže smernica 92/100 bola konsolidovaná v smernici 2006/115 a článok 8 ods. 2 je v oboch smerniciach identický, ďalej sa budem venovať len článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, pričom uvedené sa bude primerane vzťahovať aj na článok 8 ods. 2 smernice 92/100. Okrem toho v ďalšej časti budem kvôli jednoduchosti zohľadňovať len prípad, v ktorom ide o zvukový záznam vydaný na obchodné účely, pričom tvrdenia budú primerane platiť aj pre rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu.

3.      O výklade článku 8 ods. 2 smernice 2006/115

77.      Hneď v úvode by som chcela objasniť, že pri podmienkach článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 ide o autonómne pojmy práva Únie (a), ktoré je potrebné vykladať pri zohľadnení ich medzinárodnoprávneho kontextu (b). V nadväznosti na to sa budem venovať pojmu verejné šírenie (c), ako aj ďalším podmienkam článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 (d).

a)      Autonómne pojmy práva Únie

78.      Pri pojmoch použitých v článku 8 ods. 2 smernice ide v dôsledku neexistencie odkazov na právo členských štátov o autonómne pojmy práva Únie. V záujme jednotného uplatňovania práva Únie vo všetkých členských štátoch a s ohľadom na zásadu rovnosti platnú v celej Únie sa tieto ustanovenia musia vykladať jednotne.(26) Len takto možno dosiahnuť aj cieľ uvedený v šiestom odôvodnení smernice 2006/115, a to uľahčiť výkon tvorivých, umeleckých a podnikateľských činností vytvorením právnej ochrany zosúladenej v rámci Únie.

79.      V určitých prípadoch však môže napriek existencii autonómneho pojmu práva Únie prebiehať len veľmi obmedzená harmonizácia, takže regulačná hĺbka pojmu je veľmi nízka. V takých prípadoch právo Únie obsahuje iba veľmi široký regulačný rámec, ktorý musí byť vyplnený členskými štátmi.(27) Z toho vychádzal Súdny dvor pri pojme primeraná odmena v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115.(28) Keďže posúdenie regulačnej hĺbky určitého pojmu musí prebiehať samostatne pre každý pojem uvedený v určitom ustanovení, nemožno na základe toho vyvodiť žiadne závery o ďalších pojmoch použitých v článku 8 ods. 2 smernice 2006/115.

b)      Kontext medzinárodného práva a práva Únie

80.      Ďalej treba zohľadniť, že ustanovenie o práve na primeranú odmenu podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 je potrebné vykladať vzhľadom na jeho medzinárodnoprávny kontext.

81.      Právo na primeranú odmenu je totiž na medzinárodnoprávnej úrovni upravené v článku 12 Rímskeho dohovoru a v článku 15 WPPT. Článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 treba preto vykladať s ohľadom na tieto medzinárodnoprávne ustanovenia.

82.      Pokiaľ ide o WPPT, vyplýva to už z toho, že Únia sama je zmluvnou stranou tohto dohovoru. Podľa ustálenej judikatúry sa totiž musia ustanovenia práva Únie vykladať vo svetle medzinárodného dohovoru práve vtedy, ak je Únia zmluvnou stranou tohto dohovoru a ak sa týmito ustanoveniami práva Únie má takýto dohovor vykonávať.(29)

83.      Pokiaľ ide o Rímsky dohovor, treba síce poukázať na to, že sama EÚ nie je zmluvnou stranou Rímskeho dohovoru. Z odôvodnenia č. 7 smernice 2006/115 však vyplýva, že ustanovenia Rímskeho dohovoru musia byť zohľadnené, keďže podľa tohto odôvodnenia by harmonizácia mala prebiehať tak, aby právne predpisy neboli v rozpore s Rímskym dohovorom.

c)      Pojem verejné šírenie

84.      Na základe obsahu sa pojem verejné šírenie skladá z dvoch prvkov. Po prvé musí existovať šírenie. Po druhé toto šírenie musí byť verejné.

i)      Pojem šírenie

85.      Čo treba chápať pod šírením v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/112, nie je síce v tejto smernici výslovne definované. Z obsahu a z kontextu tohto ustanovenia však vyplývajú oporné body na to, ako treba tohto pojem vykladať.

86.      Ako už bolo uvedené vyššie,(30) pri výklade pojmu šírenie v tomto ustanovení je potrebné zohľadniť požiadavky článku 12 Rímskeho dohovoru a článku 15 WPPT. V súvislosti s pojmom šírenie je dôležitý najmä článok 15 ods. 1 v spojení s článkom 2 písm. g) WPPT. Článok 15 ods. 1 stanovuje, že výkonní umelci a výrobcovia zvukových záznamov majú právo na jednu primeranú odmenu za priame alebo nepriame použitie zvukových záznamov vydaných na komerčné účely vo vysielaní alebo v akomkoľvek verejnom prenose. V článku 2 písm. g) WPPT je pojem verejný prenos zvukového záznamu definovaný ako prenos verejnosti akýmkoľvek médiom iným než vysielaním zvukov alebo znázornení zvukov zaznamenaných na zvukovom zázname. Ďalej sa v tomto ustanovení spresňuje, že pre verejný prenos v zmysle článku 15 postačuje, ak sa zvuky alebo znázornenia zvukov zaznamenané na zvukovom zázname sprístupnia na počúvanie verejnosťou.

87.      Z toho vyplývajú tieto závery týkajúce sa pojmu šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115:

88.      Po prvé článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 zahŕňa priame aj nepriame šírenia. O tom svedčí v prvom rade znenie a legislatívna história tohto ustanovenia. Z legislatívnej histórie smernice 92/100 totiž vyplýva, že ďalšie konkretizovanie pojmu šírenie prostredníctvom doplnenia slov „priame alebo nepriame“ nebolo považované za nevyhnutné, keďže pri použití pojmu šírenie je zrejmé, že sú zahrnuté aj nepriame šírenia.(31) V prospech takéhoto výkladu svedčí od nadobudnutia jeho účinnosti aj článok 15 WPPT, podľa ktorého nárok na odmenu musí existovať aj za nepriame prenosy.(32)

89.      Po druhé na šírenie postačuje, že sa zvuky zaznamenané na zvukovom zázname sprístupnia na počúvanie. To, či klient tieto zvuky skutočne počul, nie je dôležité. V prospech toho hovorí v prvom rade článok 2 písm. g) WPPT, ktorý zdôrazňuje sprístupnenie na počúvanie. Ďalej by malo na základe zmyslu a účelu smernice 2006/115 postačovať, ak má klient právnu a praktickú možnosť vypočuť si zvukový záznam.(33) Takýto výklad má aj takú prednosť, že je v tomto zmysle identický s výkladom pojmu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

90.      Ak sa zohľadnia tieto požiadavky, potom viaceré dôvody hovoria v prospech takého výkladu pojmu šírenie v článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, že zubný lekár v takom prípade, ako je prejednávaná vec, v ktorom prostredníctvom rádia vo svojej ordinácii sprístupňuje pre svojich pacientov na počúvanie rozhlasové vysielanie, nepriamo šíri zvukové záznamy použité v tomto rozhlasovom vysielaní.

91.      Komisia v tejto súvislosti uvádza, že pojem verejné šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 v zásade nemožno vykladať širšie ako pojem verejný prenos v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Treba zohľadniť, že zákonodarca Únie chcel vytvoriť vyššiu mieru ochrany pre autorské práva ako pre príbuzné práva výrobcov zvukových záznamov a výkonných umelcov, a preto je nesystémové poskytnúť výrobcom zvukových záznamov a výkonným umelcom na základe článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 širšie práva ako autorom podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

92.      Vynárajú sa preto otázky, či sa pri výklade pojmu verejné šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 musia zohľadňovať odôvodnenia č. 23 a 27 smernice 2001/29 a či to vedie k tomu, že v takom prípade, ako je prejednávaná vec, nepôjde o šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115.

–       Zohľadnenie odôvodnenia č. 27 smernice 2001/29

93.      Najprv sa vynára otázka, či pri zohľadnení odôvodnenia č. 27 smernice 2001/29 nemožno v takom prípade, ako je prejednávaná vec, predpokladať existenciu šírenia.

94.      Podľa tohto odôvodnenia samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice. Toto odôvodnenie je potrebné chápať v súvislosti s dohodnutými vyhláseniami zmluvných strán k článku 8 WCT. Podľa týchto vyhlásení zabezpečenie materiálnych predpokladov umožňujúcich prenos nepredstavuje samo osebe prenos v zmysle WCT alebo RBD.

95.      Vyššie uvedené však podľa môjho názoru nemožno chápať tak, že v takom prípade, ako je prejednávaná vec, nemožno predpokladať existenciu prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 alebo článku 8 ods. 2 smernice 2006/115.(34) Skôr sa mi javí, že to treba chápať tak, že osoby, ktoré dajú k dispozícii prístroje na prehrávanie, avšak nemajú súčasne aj kontrolu prístupu k dielam chráneným autorským právom, tým zatiaľ nevykonávajú žiaden verejný prenos. Tak je to napr. v prípade, keď sa predávajú alebo prenajímajú televízne alebo rozhlasové prijímače alebo keď prevádzkovateľ internetu ponúka len prístup k internetu. V prípade prejednávanej veci sa však zubný lekár neobmedzuje iba na to, že dáva k dispozícii len prijímacie zariadenia. Naopak, sám umožňuje pacientom počúvať rozhlasové vysielanie a tým nepriamo aj zvukové záznamy použité v rozhlasovom vysielaní.

96.      Odôvodnenie č. 27 smernice 2001/29 preto v takom prípade, ako je prejednávaná vec, nebráni predpokladu prenosu v zmyslu článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a článku 8 ods. 2 smernice 2006/115.

–       Zohľadnenie odôvodnenia č. 23 smernice 2001/29

97.      Podľa odôvodnenia č. 23 smernice 2001/29 treba právo na verejný prenos chápať v tom zmysle, že zahŕňa každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká.

98.      Komisia na pojednávaní (odkláňajúc sa od svojich doterajších písomných podaní) uviedla, že pri zohľadnení tohto odôvodnenia existujú pochybnosti o existencii šírenia. V tejto súvislosti poukázala na návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Football Association Premier League a i.(35), v ktorých vzhľadom na toto odôvodnenie zastávala názor, že príjem televízneho vysielania televíznym prijímačom so zariadením na príjem signálu nepredstavuje prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. O prenos ide len vtedy, ak sa uskutoční ďalší, samostatný prenos pôvodného vysielania, ako napr. v prípade, ak sa pôvodný signál vysielania prijme a prostredníctvom rozvádzača prenesie do rozličných prijímačov.(36) Vzhľadom na to Komisia teraz zastáva názor, že Súdny dvor sa v rozsudku SGAE/Rafael Hoteles zaoberal len prvkom verejnosti prenosu, nie však prvkom prenosu samotného.

99.      Túto argumentáciu nemožno prijať.

100. Na základe odôvodnenie č. 23 smernice 2001/29 totiž nemožno dospieť k záveru, že v takom prípade, ako je prejednávaná vec, nemožno predpokladať prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

101. Na rozdiel od tvrdenia Komisie sa Súdny dvor v rozsudku SGAE/Rafael Hoteles neobmedzil na výklad prvku verejnosti prenosu. V tomto rozsudku skôr objasnil, že na to, aby sa predpokladala existencia prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, postačuje, ak sa šírením signálu prostredníctvom televízneho prijímača vytvorí prístup k dielu. Súdny dvor totiž výslovne spresnil, že o verejný prenos ide bez ohľadu na to, akou technikou sa šíri signál.(37) Toto spresnenie možno podľa môjho názoru chápať len tak, že v súvislosti s existenciou prenosu nie je dôležité, či televízne prijímače samy prijímajú signál, alebo či predtým prebehol nový prenos signálu k televíznemu prijímaču, ktorý je odlišný od pôvodného signálu.

102. Preto v súvislosti s výkladom pojmu prenos stoja proti sebe dva navzájom nezlučiteľné prístupy. Prístup zastávaný Súdnym dvorom kladie bez ohľadu na technické detaily dôraz na cieľ primeranej ochrany autora, a preto ho v ďalšej časti budem nazývať funkčný prístup. V prístupe, na ktorý sa odvoláva Komisia, je dôležité, či prebehol ďalší prenos signálu, alebo či ide o prístroj, ktorý signál sám prijíma. Keďže tento prístup kladie dôraz na technické podrobnosti, v ďalšom texte ho budem nazývať technický prístup.

103. Podľa môjho názoru lepšie dôvody svedčia v prospech funkčného prístupu, ktorý použil Súdny dvor.

104. Po prvé v prospech funkčného prístupu svedčí cieľ primeranej ochrany autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami, ktorý je vyjadrený v odôvodneniach č. 9 a 10 smernice 2001/29 a v odôvodneniach č. 5, 12 a 13 smernice 2006/115. Pri zohľadnení tohto cieľa sa mi zdá byť presvedčivejšie zdôrazňovať, aký okruh osôb je zahrnutý v povolení, resp. v povinnosti platiť primeranú odmenu.

105. Po druhé proti funkčnému prístupu nemožno namietať, že nie je zakotvený v medzinárodnom práve. Na medzinárodnej úrovni sa síce v súvislosti so záväznosťou tohto kritéria nedosiahla jednotnosť.(38) To však nebráni uplatneniu tohto kritéria na úrovni práva Únie. Relevantné medzinárodnoprávne ustanovenia stanovujú totiž len minimálnu ochranu autorských práv a príbuzných práv, ktorú zmluvné strany môžu prekročiť. Navyše v tejto súvislosti treba poukázať na to, že uplatnenie funkčného prístupu síce nebolo zmluvným stranám nariadené medzinárodnoprávne záväzným spôsobom, ale jeho uplatnenie bolo zmluvným stranám odporúčané vo výkladových dokumentoch, ktoré nie sú právne záväzné, ako napríklad v sprievodcovi WIPO.(39)

106. Po tretie na rozdiel od názoru Komisie nemôžem z odôvodnenia č. 23 smernice 2001/29 a z jej legislatívnej histórie s dostatočnou jasnosťou vyvodiť záver, že zákonodarca Únie chcel verejný prenos signálu zariadeniami, ktoré samy prijímajú signál, vylúčiť z pojmu prenos v zmysle článku 3 smernice.

107. V rámci zákonodarného konania Európsky parlament navrhol, aby bolo v tomto odôvodnení objasnené, že právo na verejný prenos sa netýka priamych vystúpení a umeleckých výkonov. Komisia túto pripomienku akceptovala v zmenenom návrhu. Rada tento návrh síce obsahovo podporila, ale rozhodla nepoužiť pojem priame vystúpenia, keďže v dôsledku neexistencie jednotnej definície by mohol spôsobiť právnu neistotu. Namiesto toho Rada uprednostnila riešenie, ktoré spočívalo v objasnení skutočného rozsahu pojmu verejný prenos v zmysle článku 3 smernice 2001/29.(40)

108. Cieľom odôvodnenia č. 23 je vyňať z pojmu verejný prenos priame predstavenia a umelecké výkony bez toho, aby boli tieto pojmy uvedené. Z formulácie uvedeného odôvodnenia vyplýva, že zákonodarca Únie sa pokúsil dosiahnuť tento cieľ tak, že vyňal určitú časť osôb z pojmu relevantná verejnosť, a to tú časť, ktorá je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká.(41) Preto je dôležitá vzdialenosť publika od miesta vzniku prenosu, nie však technické aspekty.

109. Z cieľa, ktorý zákonodarca Únie sledoval odôvodnením č. 23, a z formulácie tohto odôvodnenia možno preto vyvodiť záver, že zákonodarca Únie chcel len obmedziť okruh osôb, ktoré ako verejnosť prichádzajú do úvahy, nie však samotný pojem prenos.

110. Súhrnne možno konštatovať, že ani v odôvodnení č. 23, ani v legislatívnej histórii smernice 2001/29 nemožno nájsť dostatočne pevný základ toho, že pojem prenos v článku 3 ods. 1 tejto smernice treba z technického hľadiska obmedziť na prípady, v ktorých prebieha prenos signálu do televízneho alebo rozhlasového prijímača, ktorý je odlišný od pôvodného vysielania, a že prijímanie samotnými televíznymi alebo rozhlasovými prijímačmi by malo byť z tohto pojmu vylúčené.

–       Predbežný záver

111. Ako predbežný záver možno konštatovať, že zubný lekár v prípade, v ktorom vo svojej ordinácii púšťa prostredníctvom rádia rozhlasové vysielanie, v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 nepriamo šíri zvukové záznamy použité v rozhlasovom vysielaní.

ii)    Pojem verejné šírenie

112. Čo treba chápať pod pojmom verejné šírenie, tiež nie je v smernici 2006/115 definované.

113. Na rozdiel od definície pojmu šírenie v tejto súvislosti nepomôže zákonná definícia verejného prenosu v článku 2 písm. g) WPPT. V tomto ustanovení sa totiž prvok verejnosti prenosu, ktorý je potrebné definovať, bližšie nekonkretizuje. Naopak, uvádza sa tam len, že sprístupňovanie na počúvanie musí byť verejné, takže zákonná definícia sa v tejto súvislosti zdá byť irelevantná.

114. V tejto súvislosti však možno odkázať na vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výkladu pojmu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.(42) Ako som uviedla vo svojich návrhoch z dnešného dňa vo veci Phonographic Performance, pojem verejný treba v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a v článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 v zásade vykladať rovnako. Na tomto mieste preto odkazujem na relevantné tvrdenia v bodoch 96 až 111 uvedených návrhov.

115. Ak sa použijú kritériá, ktoré Súdny dvor vypracoval vo veci SGAE/Rafael Hoteles, veľa z nich svedčí v prospech toho, aby sa aj v takom prípade, ako je prejednávaná vec, vychádzalo z verejného šírenia. Pretože aj v takom prípade, ako je prejednávaná vec, sa zvukové záznamy prostredníctvom sprístupnenia rozhlasového vysielania na počúvanie nepriamo prenášajú novému publiku. V čakárni zubnej ordinácie sa síce pacienti nezdržujú dlho, ich pobyty sa však striedajú rýchlejšie ako v hotelových izbách, takže aj v tomto prípade možno vychádzať zo sukcesívno-kumulatívnych účinkov, ktoré vedú k sprístupneniu zvukových záznamov s podstatným významom.

116. V tejto súvislosti sa však vynára otázka, či sa má na základe dôvodov uvedených vyššie pri zohľadnení odôvodnenia č. 23 smernice 2001/29 pojem verejné šírenie vykladať v zmysle článku 8 ods. 2 smernice tak, že v takom prípade, ako je prejednávaná vec, verejné šírenie neprichádza do úvahy. Ako už bolo vysvetlené vyššie, v odôvodnení č. 23 smernice 2001/29 chcel zákonodarca Únie vyňať z okruhu osôb, ktoré treba zohľadniť ako verejnosť v zmysle článku 3 ods. 1 smernice, tie osoby, ktoré sú prítomné na mieste, kde prenos vzniká. Tým má byť dosiahnuté to, aby priame vystúpenia a umelecké výkony neboli zahrnuté v pojme verejný prenos.(43)

117. Komisia s odkazom na návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Football Association Premier League, tvrdí okrem iného, že týmto odôvodnením mal byť vylúčený okruh osôb, ktoré sa nachádzajú na mieste televízneho prijímača, ktorý sám prijíma signál. Pri televíznom prijímači, ktorý sám prijíma signál, je totiž miestom vzniku prenosu miesto, na ktorom sa nachádza televízny prijímač.(44)

118. Toto tvrdenie Komisie nemožno prijať.

119. Po prvé takýto názor nie je zlučiteľný s prístupom Súdneho dvora v rozsudku SGAE/Rafael Hoteles. Z tohto rozsudku totiž vyplýva, že miesto, kde prenos vzniká, nie je ani pri televíznom prijímači, ktorý sám prijíma signál, na mieste, kde sa televízny prijímač nachádza.(45)

120. V prospech názoru Súdneho dvora svedčia aj lepšie argumenty. Odkaz na miesto vzniku prenosu nachádzajúci sa v odôvodnení č. 23 smernice 2001/29 totiž nemožno chápať tak, že pri televíznom prijímači, ktorý sám prijíma signál, je to miesto, kde sa nachádza televízny prijímač.

121. V prvom rade prirodzené jazykové chápanie slova „vznik“ naznačuje, že sa ním nemyslí miesto, v ktorom prenos nakoniec prebieha.

122. Ďalej v prospech takéhoto chápania svedčí už vyššie spomenutá legislatívna história smernice. Spresnením v odôvodnení č. 23 smernice chcel totiž zákonodarca Únie dosiahnuť, aby verejné vystúpenie a umelecký výkon neboli zahrnuté v pojme verejný prenos.(46) Tento cieľ sa dá dosiahnuť vtedy, ak sa publikum, ktoré nevykazuje žiadnu priestorovú vzdialenosť k pôvodnému predstaveniu diela alebo umeleckému výkonu, vyjme z pojmu verejný prenos.(47) Poslucháči rádiového programu však takúto priestorovú vzdialenosť vykazujú.

123. Navyše odôvodnenie č. 23 v spojení s odôvodnením č. 24 smernice 2001/29 hovoria proti názoru, podľa ktorého miestom vzniku prenosu má byť pri prístroji, ktorý sám prijíma signál, miesto, kde sa tento prístroj nachádza. Podľa odôvodnenia č. 24 má byť totiž právo na verejné sprístupňovanie podľa článku 3 ods. 2 smernice 2001/29 chápané tak, že zahŕňa všetky činy sprístupňovania pre členov verejnosti, ktorí nie sú prítomní na mieste, v ktorom sprístupňovanie vzniká. Ak by sa aj v tejto súvislosti pod miestom, v ktorom sprístupňovanie vzniká, chápalo miesto, kde sa nachádza prístroj, na ktorom sa naposledy reprodukoval zvukový záznam, tak by článok 3 ods. 2 smernice stratil v širokom rozsahu svoju praktickú účinnosť. Týmto prístrojom by bol totiž v mnohých prípadoch prístroj v súkromných domácnostiach. Presvedčivejšie sa mi zdá byť také chápanie odôvodnení č. 23 a 24, že z pojmu prenos podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa vylučuje ako publikum prítomné na mieste vzniku prenosu len publikum priameho umeleckého výkonu alebo vystúpenia.

124. Ďalej proti takému prístupu, v dôsledku ktorého je miestom vzniku prenosu pri rádiovom prijímači, ktorý sám prijíma signál, miesto, na ktorom sa prijímač nachádza, svedčí fakt, že takýto prístup by viedol k nejednotným výsledkom. Podľa neho by totiž v prípade, v ktorom by bolo v bare umiestnené množstvo rádiových prijímačov, ktoré samy prijímajú signál, neexistoval prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Naopak, v prípade, keby boli v tomto bare umiestnené len dva rádiové prijímače, ku ktorým by sa signál šíril z prístroja umiestneného v pivnici budovy, by prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 existoval. Zdá sa mi byť nepravdepodobné, že by zákonodarca Únie chcel akceptovať takýto nejednotný výsledok.

125. V takom prípade, ako je prejednávaná vec, je miestom, na ktorom vzniká prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, miesto, na ktorom sa pôvodný umelecký výkon alebo vystúpenie zaznamenali na zvukový nosič.

126. Námietku Komisie treba zamietnuť práve preto, že na základe vyššie uvedených dôvodov z odôvodnenia č. 23 nemožno vyvodiť záver, že publikum pred televíznym prijímačom, ktoré samo prijíma signál, nemožno na základe článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 zohľadňovať.

127. Ak by mal Súdny dvor, odkloniac sa od svojej doterajšej judikatúry, vykladať pojem verejný prenos podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 v takom zmysle, že sa netýka prenosu na publikum pred zariadením, ktoré samo prijíma signál, tak by bolo potrebné zamietnuť námietku Komisie preto, lebo takýto prístup nemožno uplatniť na pojem šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115. Pojem šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 sa totiž musí vykladať s ohľadom na článok 15 v spojení s článkom 2 písm. g) WPPT. Podľa týchto ustanovení ide o prenos zvukových nosičov aj vtedy, keď sa tóny zaznamenané na zvukovom nosiči sprístupnia verejnosti na počúvanie. Tým sa prinajmenšom prostredníctvom pojmu šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 zahrnulo aj publikum, ktoré je prítomné na mieste prenosu.(48)

128. Odôvodnenie č. 23 smernice 2001/29 preto nariaďuje taký výklad pojmu verejné šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, podľa ktorého sa pri rádiových prijímačoch, ktoré samy prijímajú signál, nezohľadňuje publikum prítomné na mieste, kde sa rádiový prijímač nachádza.

iii) O ďalších námietkach

129. Ani ďalšie námietky účastníkov konania nie sú relevantné.

–       O nevyhnutnosti vstupného

130. V prvom rade existencia šírenia verejnosti v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 nezávisí od toho, či je zaplatené vstupné. Po prvé nič v znení článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 nepoukazuje na takúto podmienku. Po druhé svedčí proti tomu systematická súvislosť s článkom 8 ods. 3 smernice. Toto ustanovenie stanovuje pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať verejné šírenie ich vysielaní, ak sa takéto šírenie uskutoční na miestach prístupných verejnosti oproti zaplateniu vstupného. Z toho, že toto ustanovenie kumulatívne požaduje aj existenciu verejného šírenia, aj šírenie na miestach prístupných verejnosti oproti zaplateniu vstupného, možno a contrario dospieť k záveru, že existencia verejného šírenia nepredpokladá ani verejnosť miesta, ani zaplatenie vstupného.

–       O účele dosiahnutia zisku

131. Ďalej námietky, že nemožno predpokladať verejné šírenie, pretože v prejednávanej veci je v popredí výkon zubného lekára, a nie prenos zvukových nosičov, a pretože zubný lekár konal bez úmyslu dosiahnuť zisk, sa mi nezdajú byť presvedčivé.

132. Po prvé v súvislosti s existenciou verejného šírenia nezáleží na tom, či má používateľ úmysel dosiahnuť zisk.

133. Okrem toho pojem verejné šírenie nenaznačuje, že účel dosiahnutia zisku je dôležitý.

134. Okrem toho proti takejto požiadavke svedčí nielen súvislosť s už spomenutým článkom 8 ods. 3 smernice 2006/115, ale aj súvislosť s článkom 5 smernice 2001/29, na ktorý odkazuje článok 10 ods. 2 smernice 2006/115. Článok 5 ods. 3 písm. a), b) a j) smernice 2001/29 stanovuje, že členské štáty môžu zabezpečiť výnimky z práva verejného prenosu alebo obmedzenia tohto práva, pokiaľ ide o určité privilegované použitia a ak sa nesleduje nijaký komerčný cieľ alebo ak sa nesleduje komerčný cieľ, ktorý presahuje privilegovanú činnosť. Z toho ako argumentum a contrario vyplýva, že verejný prenos môže existovať aj vtedy, ak nie je sledovaný nijaký komerčný účel, resp. účel dosiahnutia zisku.

135. Okrem toho z rozsudku SGAE/Rafael Hoteles nevyplýva, že účel dosiahnutia zisku je rozhodujúci. V tomto rozsudku síce Súdny dvor zdôraznil účel dosiahnutia zisku prevádzkovateľa hotela. To však neznamená, že to považoval za nevyhnutný predpoklad verejného prenosu.(49)

136. Okrem toho zameranie na účel dosiahnutia zisku by mohlo viesť k náročným problémom súvisiacim s určovaním hranice tohto účelu. V závislosti od plnenia by sa totiž muselo rozhodovať o tom, či je šírenie zvukového záznamu také nevýznamné, že v porovnaní s hlavným plnením stojí v úzadí.

137. V súvislosti s týmito argumentmi treba na záver zamietnuť aj argument talianskej vlády, podľa ktorej hospodárske právo ako právo stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 nesmie byť udelené, ak používateľ verejným šírením nesleduje účel dosiahnutia zisku. Nechápem, prečo by napríklad pri politickom vystúpení autor mal mať výhradné právo, kým výrobca zvukových záznamov a výkonní umelci by naopak nemali mať žiadne právo. Okrem toho chýbajúci účel dosiahnutia zisku používateľa podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 môže byť zohľadnený v rámci posúdenia toho, aká odmena je za takéto použitie primeraná.

138. Po druhé subsidiárne by som rada poukázala na to, že v takom prípade, ako je prejednávaná vec, možno účel dosiahnutia zisku predpokladať. Aj keď rozhlasové vysielanie, ktoré pacienti počúvajú v zubnej ordinácii, určite nepatrí k podstatnej zložke výkonu zubného lekára, nemožno popierať, že môže mať praktický význam. Pre pacientov v čakárni je totiž spravidla prijateľnejšie počúvať rozhlasové vysielanie ako hluk vŕtačky z ordinácie. Okrem toho takéto vysielanie slúži na zabavenie počas čakania, ktoré sa v zubných ordináciách vyskytuje často. Okolnosť, že cena služby nezávisí od toho, či sa púšťajú zvukové záznamy, alebo nie, nemôže podľa môjho názoru vylúčiť úmysel dosiahnutia zisku. Na to, aby sa takýto úmysel dal predpokladať, bude totiž postačovať, že ide o prvok plnenia, ktorý je vhodný na zlepšenie celkového obrazu výkonu z pohľadu pacienta. Na základe vyššie uvedených argumentov sa mi zdá, že v tomto prípade je to tak.

–       O vôli pacientov

139. Ďalej okolnosť, že šírenie prebieha bez vôle pacientov a že nimi môže byť prípadne vnímané dokonca ako rušenie, nehrá v súvislosti s posúdením verejnosti šírenia nijakú úlohu.

–       O ďalších námietkach

140. Ani ďalšie námietky nie sú relevantné.

141. Po prvé verejnosť šírenia v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 nepožaduje, aby verejnosť mala vlastný sociálny, hospodársky alebo právny rozmer. V prvom rade takýto rozmer chýba aj v iných prípadoch, v ktorých by nepochybne mohlo ísť o verejnosť, ako napríklad na vlakových staniciach alebo staniciach metra. Okrem toho v oblasti autorských práv a práv príbuzných autorským právam v súvislosti s verejnosťou nezáleží na rozmere alebo homogenite skupiny osôb, ktoré túto verejnosť môžu predstavovať.(50)

142. Po druhé aj námietku, že pacienti zubného lekára nie sú všetci súčasne zhromaždení v jeho ordinácii, treba zamietnuť s odkazom na to, že postačuje kumulatívny účinok, ktorý možno dosiahnuť aj časovo za sebou nasledujúcimi pobytmi v čakárni.

iv)    Návrh

143. Článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 treba vykladať tak, že ide o verejné šírenie v zmysle tohto ustanovenia, ak zubný lekár vo svojej čakárni umiestni rádio a prostredníctvom neho púšťa rádiový program.

d)      O ďalších požiadavkách

144. O ďalších požiadavkách používateľa v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 je potrebné konštatovať, že ten, kto zvukové záznamy verejne šíri, tieto záznamy v zmysle uvedeného ustanovenia aj používa.

145. V súvislosti s povinnosťou na zaplatenie primeranej odmeny odkazujem na body 118 až 144 mojich návrhov z dnešného dňa vo veci C‑162/10, Phonographic Performance.

4.      Návrh

146. Článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 treba vykladať tak, že zubný lekár, ktorý vo svojej ambulancii umiestni rádiový prijímač a prostredníctvom neho púšťa svojim pacientom rozhlasové vysielanie, je povinný zaplatiť primeranú odmenu za nepriame šírenie zvukových záznamov použitých v rozhlasovom vysielaní.

VII – Prvá až tretia prejudiciálna otázka

147. Svojou prvou a druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či relevantné medzinárodnoprávne ustanovenia Rímskeho dohovoru, WPPT a TRIPS sú priamo uplatniteľné v právnom poriadku Únie a či sa na ne môžu priamo odvolávať aj súkromné osoby. Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa pýta, či pojem verejný prenos v zmysle ním uvedených medzinárodnoprávnych ustanovení je v súlade so smernicami 92/100 a 2001/29, a ak nie, aký zdroj má prípadne prednosť.

A –    Podstatné tvrdenia účastníkov konania

148. Podľa názoru SCF tieto otázky majú byť zodpovedané kladne. Relevantné medzinárodnoprávne ustanovenia sú v celom rozsahu integrálnou súčasťou právneho poriadku Únie a v súkromnoprávnych vzťahoch sú priamo uplatniteľné. Právo Únie treba v rámci možností naďalej vykladať spôsobom neodporujúcim medzinárodnému právu, môže však presahovať medzinárodné normy. Právo Únie môže dosiahnuť vyššiu úroveň ochrany ako relevantné medzinárodné normy, keďže normy týkajúce sa autorského práva a príbuzných práv sa neustále vyvíjajú.

149. Podľa názoru pána Marca del Corsa je Rímsky dohovor v právnom poriadku Únie priamo uplatniteľný, pretože bol integrovaný do dohody TRIPS, ku ktorej pristúpila Európska únia. Európska únia pristúpila aj k WPPT. Otázka prednosti nie je relevantná, pretože uplatniteľné medzinárodnoprávne ustanovenia a ustanovenia práva Únie sú identické.

150. Podľa názoru talianskej vlády prvé tri otázky netreba zodpovedať. Európska únia vydala na prebratie WPPT smernicu. Preto je relevantný len výklad tejto smernice.

151. Podľa názoru Komisie na prvé dve otázky treba odpovedať záporne. V súvislosti s Rímskym dohovorom to vyplýva už z toho, že tento dohovor nie je súčasťou právneho poriadku Únie. V súvislosti s TRIPS a WPPT Komisia poukazuje na to, že vnútroštátny súd nepomenoval žiadne špecifické ustanovenia. Pokiaľ ide o ustanovenia, ktoré vnútroštátny súd pomenoval vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, treba na tieto otázky odpovedať záporne. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je ustanovenie medzinárodného dohovoru priamo uplatniteľné len vtedy, ak obsahuje jednoznačnú, podrobnú a nepodmienenú povinnosť, ktorá nezávisí od žiadneho ďalšieho aktu prebratia. V súvislosti s GATT Súdny dvor vždy popieral, že by tento medzinárodný dohovor mal priamy účinok. Táto judikatúra platí aj pre TRIPS a WPPT. Tak TRIPS, ako aj WPPT stanovujú, že zmluvné strany musia ustanovenia tohto dohovoru prebrať. To je potvrdené aj článkom 14 WCT a článkom 23 ods. 1 WPPT, ktoré výslovne stanovujú, že zmluvné strany sa zaväzujú prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie uplatňovania týchto dohovorov. Únia prijala tieto vykonávacie opatrenia v smernici 2001/29.

B –    Prípustnosť prejudiciálnych otázok

152. Mám síce oprávnené pochybnosti o tom, či vnútroštátny súd bude vzhľadom na odpovede na štvrtú a piatu prejudiciálnu otázku stále potrebovať odpovede na prvú až tretiu prejudiciálnu otázku. Vo štvrtej a v piatej otázke sa totiž článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 vykladá pri zohľadnení medzinárodných noriem. Pokiaľ vnútroštátny súd môže v konaní vo veci samej zohľadniť ustanovenie smernice, ktoré je zhodné s medzinárodnými normami, nebude už samostatné uplatnenie medzinárodnoprávnych ustanovení relevantné.

153. Napriek tomu nemožno tieto otázky zamietnuť ako irelevantné. Otázka o priamej uplatniteľnosti medzinárodnoprávnych ustanovení by sa totiž mohla stať relevantná vtedy, ak vnútroštátny súd nemôže článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 zohľadniť v konaní vo veci samej. Podľa môjho názoru relevantné vnútroštátne ustanovenia síce možno vykladať v súlade so smernicou (a tým aj v súlade medzinárodnými normami). Či je však takýto výklad možný, je nakoniec otázkou vnútroštátneho práva, ktorej zodpovedanie je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu. V prípade (ktorý je z môjho pohľadu nepravdepodobný), že by výklad v súlade so smernicou nebol možný, by však mohlo priame uplatnenie článku 8 ods. 2 smernice stroskotať práve na tom, že ide o spor medzi dvoma súkromnými stranami.

154. Vzhľadom na vyššie uvedené prvým trom prejudiciálnym otázkam nakoniec nemožno poprieť ich relevantnosť.

C –    Právne posúdenie

155. S ohľadom na to, že posúdenie prvých troch prejudiciálnych otázok bude mať z vyššie uvedených dôvodov pravdepodobne len obmedzené praktické účinky na účely konania vo veci samej, vyjadrím sa k týmto otázkam len v skratke.

156. Predpokladom priameho účinku medzinárodného ustanovenia je, že toto ustanovenie je súčasťou medzinárodnej dohody uzavretej Úniou a že vzhľadom na jej znenie a zmysel a účel dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorá z hľadiska vykonávania alebo účinkov nie je podmienená žiadnym neskorším aktom. Toto ustanovenie musí byť preto dostatočne určité a nepodmienené.(51)

157. Článok 12 Rímskeho dohovoru už preto nemôže byť priamo uplatniteľným ustanovením práva Únie, lebo Únia nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru.

158. Pokiaľ sa vnútroštátny súd odvoláva na TRIPS, v prvom rade treba odkázať na to, že tento dohovor neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zodpovedalo článku 8 ods. 2 smernice 2006/115. Článok 14 TRIPS, ktorý upravuje príbuzné práva výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov, totiž neobsahuje relevantné právo výkonných umelcov alebo výrobcov zvukových záznamov na primeranú odmenu.(52)

159. Proti priamemu uplatneniu ustanovenia TRIPS by hovoril aj veľmi reštriktívny postoj Súdneho dvora voči priamym účinkom dohôd WTO vo všeobecnosti. Podľa ustálenej judikatúry, ktorá na základe vyššie uvedených dôvodov nebude na tomto mieste detailne posúdená, dohody WTO a tým ani TRIPS nie sú vzhľadom na ich povahu a štruktúru vhodné na priame uplatnenie.(53)

160. Pokiaľ ide o priame uplatnenie článku 15 WPPT, vynára sa v prvom rade otázka, či tento dohovor v zásade zamýšľa priamo udeľovať práva súkromným osobám. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť najmä článok 23 ods. 1 WPPT, podľa ktorého sa zmluvné strany zaväzujú prijať v súlade so svojimi právnymi poriadkami opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie uplatňovania tejto zmluvy. Toto ustanovenie by mohlo byť chápané tak, že členské štáty majú povinnosť prijať ďalšie opatrenia, čo by mohlo svedčiť proti priamemu uplatneniu ustanovení WPPT. V prospech takéto názoru možno podporne uviesť, že množstvo ustanovení WPPT priznáva zmluvným stranám širokú mieru voľnej úvahy. Vynára sa však otázka, či článok 23 ods. 1 WPPT bráni priamemu uplatneniu určitých ustanovení WPPT, pokiaľ sú dostatočne určité a nepodmienené.

161. Na účely prejednávanej veci nie je potrebné túto otázku zodpovedať. Z článku 2 písm. g) a článku 15 WPPT totiž nevyplývajú žiadne dostatočne určité normy týkajúce sa toho, či sa právo na primeranú odmenu vzťahuje aj na také prípady, ako je prejednávaná vec, v ktorých sa pojem prenos chápe funkčne a verejnosť prenosu sa odôvodňuje pomocou myšlienky sukcesívno-kumulatívnej verejnosti. Existuje totiž zhoda v tom, že v súvislosti s týmito prípadmi nevyplývajú z WPPT žiadne pevné normy. Vzhľadom na chýbajúce oporné body týkajúce sa vymedzenia pojmov verejný a súkromný prenos vo WPPT majú zmluvné strany tohto dohovoru širokú rozhodovaciu právomoc pri rozhodnutí, kedy budú predpokladať existenciu verejného prenosu.(54)

162. Nemožno namietať proti tomu, že Súdny dvor sa vo svojom rozsudku SGAE/Rafael Hoteles v súvislosti s výkladom pojmu verejný prenos v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 oprel o relevantné medzinárodnoprávne ustanovenia. Súdny dvor sa totiž pri rozhodujúcej otázke, či možno pri posudzovaní existencie nového verejného prenosu použiť ako kritérium nového okruhu poslucháčov, neodvolal na ustanovenia RBD. Toto kritérium bolo totiž zmluvnými stranami RBD vedome zamietnuté.(55) Súdny dvor sa na účely podpory svojho výkladu viackrát oprel o sprievodcu Bernského dohovoru vypracovaného WIPO, teda o dokument, ktorý nie je právne záväzný. Právne záväzné konkretizovanie pojmu verejnosť preto neprebehlo už na úrovni relevantných medzinárodnoprávnych ustanovení, ale až na úrovni článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 na úrovni práva Spoločenstva.

163. Ani článok 2 písm. g) a článok 15 WPPT preto nie sú ustanovenia, na ktoré sa účastníci konania vo veci samej môžu priamo odvolať.

VIII – Návrh

164. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:

1.      Článok 8 ods. 2 smernice Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva, resp. smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (kodifikované znenie) treba vykladať tak, že zubný lekár, ktorý v čakárni svojej ordinácie umiestni rádiový prijímač a prostredníctvom neho púšťa svojim pacientom rozhlasové vysielanie, je povinný zaplatiť primeranú odmenu za nepriame verejné šírenie zvukových nosičov použitých v rozhlasovom vysielaní.

2.      Podľa kritérií práva Únie článok 12 Medzinárodného dohovoru o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií z 26. októbra 1961 z Ríma, ani článok 15 Zmluvy WIPO o výkonoch a zvukových záznamoch z 20. septembra 1996 (WPPT), ani článok 14 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPS) nie sú také medzinárodnoprávne ustanovenia, na ktoré sa môže účastník právneho sporu medzi súkromnými osobami priamo odvolať.

1 – Jazyk prednesu: nemčina.

      Jazyk konania: taliančina.

2 – Ú. v ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120.

3 – Ú. v. EÚ L 376, s. 28.

4 – Rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE/Rafael Hoteles, C‑306/05, Zb. s. I‑11519.

5 – Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230.

6 – Poznámka sa netýka slovenskej jazykovej verzie.

7 – Pozri Rozhodnutie Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 o schválení Zmluvy o autorských právach WIPO a Zmluvy WIPO o výkone a fonogramoch v mene Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 89, s. 6; Mim. vyd. 11/033, s. 208).

8 – Príloha 1 C dohody o WTO (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 214).

9 – V súlade s pojmami používanými v ZEÚ a ZFEÚ je výraz „právo Únie“ použitý ako súhrnný pojem pre právo Spoločenstva a právo Únie. Pokiaľ sa v nasledujúcom texte hovorí o ustanoveniach primárneho práva, uvádzajú sa ustanovenia platné ratione temporis.

10 – Rozsudok zo 6. februára 2003, SENA, C‑245/00, Zb. s. I‑1251.

11 – Ú. v. EÚ L 372, s. 12.

12 – Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka J. Kokott 3. februára 2011 vo veci Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, vec v konaní).

13 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. marca 1963, Da Costa en Schaake a i., 28/62 až 30/62, Zb. s. 59, body 65 a 81; z 1. marca 1973, Bollmann, 62/72, Zb. s. 269, bod 4; z 10. júla 1997, Palmisani, C‑261/95, s. I‑4025, bod 31, a z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, Zb. s. I‑411, bod 41 a nasl.

14 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 4.

15 – Tamže, bod 36.

16 – Tamže, bod 36.

17 – Tamže, bod 37. V tejto súvislosti sa odvolal najprv na rozsudok z 2. júna 2005, Mediakabel (C‑89/04, Zb. s. I‑4891, bod 30), v ktorom v súvislosti s článkom 1 písm. a) smernice Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (Ú. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224) dospel k takému výkladu pojmu príjem televízneho vysielania verejnosťou, že je prijímaný neurčitým počtom potenciálnych televíznych divákov. Ďalej odkázal na rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 2005, Lagardère Active Broadcast (C‑192/04, Zb. s. I‑7199, bod 31), v ktorom v súvislosti s článkom 1 ods. 2 písm. a) smernice Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134) podal taký výklad pojmu satelitné vysielanie pre verejnosť, že je prijímané neurčitým počtom možných poslucháčov.

18 – Tamže, bod 38 a nasl.

19 – Tamže, bod 40.

20 – Tamže, bod 41.

21 – Tamže, bod 42.

22 – Tamže, bod 43.

23 – Tamže, bod 44.

24 – Tamže, bod 45 a nasl.

25 – Rozsudky z 18. januára 2001, Stockholm Lindöpark, C‑150/99, Zb. s. I‑493, bod 38, a z 18. júna 2009, Stadeco, C‑566/07, Zb. s. I‑5295, bod 43.

26 – Rozsudok SGAE/Rafael Hoteles, už citovaný, bod 31.

27 – Rozsudok SENA, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 34.

28 – Tamže, body 34 až 38.

29 – Rozsudky z 10. septembra 1996, Komisia/Nemecko, C‑61/94, Zb. s. I‑3989, bod 52, a SGAE/Rafael Hoteles, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 35. Pozri v tomto zmysle Rosenkranz, F.: Die völkerrechtliche Auslegung des EG-Sekundärrechts dargestellt am Beispiel der Urheberrechts. In: Europäische Zeitschrift für Wirtschaftsrecht 2007, s. 238 a nasl., najmä s. 239 a nasl.

30 – Pozri bod 80 a nasl. týchto návrhov.

31 – Reinbothe, J., Lewinski, S.: The E.C. Directive on Rental and Lending Rights and on Piracy. Sweet & Maxwell 1993, s. 97.

32 – Článok 12 Rímskeho dohovoru stanovuje takéto právo len pre priame prenosy. Zmluvné strany WPPT v tomto zmysle vedome prekročili Rímsky dohovor.

33 – Pozri v tejto súvislosti bod 67 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka E. Sharpston 13. júna 2006 vo veci SGAE/Rafael Hoteles (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4), ako aj bod 22 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát A. La Pergola 9. septembra 1999 vo veci Egeda (rozsudok z 3. februára 2000, C‑293/98, s. I‑629).

34 – V tomto zmysle aj Ullrich, J. N.: Die „öffentliche Wiedergabe“ von Rundfunksendungen in Hotels nach dem Urteil „SGAE“ des EuGH (Rs. C‑306/05). In: Zeitschrift für Urheber- und Medienrecht 2008, s. 112 a nasl., najmä s. 117 a nasl.

35 – Už citované v poznámke pod čiarou 12.

36 – Body 127 až 147 návrhov.

37 – Pozri vysvetlenie rozsudku v bodoch 65 až 73 týchto návrhov.

38 – Pozri bod 50 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka E. Sharpston vo veci SGAE/Rafael Hoteles (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4).

39 – Rozsudok SGAE/Rafael Hoteles, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 41.

40 – Pozri oznámenie Komisie Európskemu parlamentu podľa článku 251 ods. 2 druhého pododseku Zmluvy o ES týkajúce sa spoločnej pozície prijatej Radou v súvislosti s prijatím smernice Európskeho parlamentu a Rady o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti [SEK(2000) 1734, v konečnom znení].

41 – Walter, M., Lewinsky, S.: European Copyright Law. Oxford University Press 2010, s 981.

42 – Pozri body 65 až 73 týchto návrhov.

43 – Pozri body 106 až 109 týchto návrhov.

44 – Pozri body 144 a 146 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka J. Kokott vo veci Football Association Premier League a i. (už citované v poznámke pod čiarou 12).

45 – V inom prípade by pri televíznom prijímači, ktorý sám prijíma signál, nemohol existovať verejný prenos, čo však, ako sa zdá, Súdny dvor v tomto prípade predpokladal.

46 – Pozri bod 104 a nasl. týchto návrhov.

47 – Reinbothe, J.: Die EG-Richtlinie zum Urheberrecht in der Informationsgesellschaft. In: Gewerblicher Rechtsschutz und Urheberrecht – Internationaler Teil, 2001, s. 733 a nasl., najmä s. 736.

48 – Lewinsky, S.: International Copyright and Policy. Oxford University Press 2008, s. 481.

49 – Pozri v tomto zmysle Walter, M., Lewinsky, S.: c. d., s. 990.

50 – Pozri v tomto zmysle Walter, M., Lewinsky, S.: c. d., s. 990.

51 – Rozsudky Súdneho dvora z 30. septembra 1987, Demirel, 12/86, Zb. s. 3719, bod 14, a zo 16. júna 1998, Racke, C‑162/96, Zb. s. I‑3655, bod 31.

52 – Pozri v tejto súvislosti Correa, C.: Trade related aspects of intellectual Property rights. Oxford University Press 2007, s. 156 a 162, ako aj Busche, J., Stoll, P.‑T.: Trips – Internationales und europäisches Recht des geistigen Eigentums. Carl Heymanns Verlag 2007, s. 268 a 272.

53 – Rozsudok z 23. novembra 1999, Portugalsko/Rada, C‑149/96, Zb. s. I‑8395, bod 47.

54 – Pozri Lewinski, S., Walter, M.: c. d., s. 988.

55 – Pozri bod 50 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka E. Sharpston vo veci SGAE/Rafael Hoteles (už citované v poznámke pod čiarou 4).