NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MELCHIOR WATHELET

prednesené 10. januára 2018 (1)

Vec C‑266/16

Western Sahara Campaign UK,

The Queen

proti

Commissioners for Her Majesty’s Revenue and Customs,

Secretary of State forEnvironment, Food and Rural Affairs,

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (správna komora), Spojené kráľovstvo])

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dohoda o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskym spoločenstvom a Marockým kráľovstvom – Protokol, ktorým sa stanovujú možnosti rybolovu podľa dohody – Akty schvaľujúce uzavretie dohody a protokolu – Nariadenia o rozdelení možností rybolovu stanovených protokolom medzi jednotlivé členské štáty – Platnosť s ohľadom na článok 3 ZEÚ a medzinárodné právo – Uplatnenie na Západnú Saharu a jej pobrežné vody“

Obsah

I. Úvod

II. Právny rámec

A. Dohoda o rybolove

B. Protokol z roku 2013

C. Nariadenie č. 764/2006

D. Rozhodnutie 2013/785/EÚ

E. Nariadenie č. 1270/2013

III. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

IV. Konanie pred Súdnym dvorom

V. O tretej a štvrtej prejudiciálnej otázke

A. O právomoci Súdneho dvora

B. O veci samej

1. Úvodné pripomienky

2. Možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného práva s cieľom spochybniť platnosť napadnutých aktov

a) Všeobecné zásady

b) O možnosti odvolávať sa na pravidlá medzinárodného práva uplatniteľné na uzatváranie medzinárodných dohôd týkajúcich sa využívania prírodných zdrojov Západnej Sahary

1) Právo na sebaurčenie

i) Právo na sebaurčenie je súčasťou ľudských práv

ii) Právo na sebaurčenie ako zásada všeobecného medzinárodného práva, medzinárodného záväzkového práva a záväzku erga omnes

– Únia je viazaná právom na sebaurčenie

– Právo na sebaurčenie je pravidlom medzinárodného práva, ktoré je z hľadiska svojho obsahu bezpodmienečné a dostatočne presné

– Povaha a štruktúra práva na sebaurčenie nebránia súdnemu preskúmaniu napadnutých aktov

2) Zásada trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi

3) Pravidlá medzinárodného humanitárneho práva uplatniteľné na uzatváranie medzinárodných dohôd týkajúcich sa využívania prírodných zdrojov okupovaného územia

3. O platnosti nariadenia č. 764/2006, rozhodnutia 2013/785/EÚ a nariadenia č. 1270/2013, ako aj o zlučiteľnosti dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 s uplatniteľnými pravidlami medzinárodného práva, na ktoré odkazuje článok 3 ods. 5 ZEÚ

a) O tom, či napadnuté akty rešpektujú právo ľudu Západnej Sahara na sebaurčenie a dodržiavajú povinnosť neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia tohto práva a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu

1) O existencii slobodnej vôle ľudu Západnej Sahary uskutočňovať napadnutými aktmi svoj hospodársky rozvoj a disponovať svojím prírodným bohatstvom a svojimi zdrojmi

2) O povinnosti neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu

3) Boli medzinárodné dohody uplatniteľné na Západnú Saharu uzavreté s Marockým kráľovstvom na základe iného nároku, než je jeho tvrdenie o zvrchovanosti nad týmto územím?

i) Marocké kráľovstvo ako de facto spravujúca mocnosť Západnej Sahary

ii) Marocké kráľovstvo ako okupačná mocnosť Západnej Sahary

– O uplatniteľnosti medzinárodného humanitárneho práva na Západnú Saharu

– O existencii vojenskej okupácie v Západnej Sahare

– O spôsobilosti okupačnej mocnosti uzatvárať medzinárodné dohody vzťahujúce sa na na okupované územie a o podmienkach zákonnosti, ktorým podlieha uzatváranie takýchto dohôd

b) O tom, či napadnuté akty dodržiavajú zásadu trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi a pravidlá medzinárodného humanitárneho práva uplatniteľné na využívanie prírodných zdrojov okupovaného územia

1) Zásada trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi

2) Článok 55 Haagskeho poriadku z roku 1907

3) O tom, či napadnuté akty dodržiavajú zásadu trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi a článok 55 Haagskeho poriadku z roku 1907

c) O obmedzeniach povinnosti neuznania

4. Zhrnutie

VI. O návrhu Rady dočasne obmedziť účinky vyhlásenia neplatnosti

VII. Návrh

I.      Úvod

1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskym spoločenstvom a Marockým kráľovstvom(2) (ďalej len „dohoda o rybolove“), Protokolu medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom, ktorým sa stanovujú rybolovné možnosti a finančný príspevok podľa dohody o rybolove(3) (ďalej len „protokol z roku 2013“) a nariadenia Rady (EÚ) č. 1270/2013 z 15. novembra 2013 o rozdelení rybolovných možností na základe protokolu z roku 2013(4) v rozsahu, v akom zavádzajú a vykonávajú využívanie živých morských zdrojov Západnej Sahary zo strany Európskej únie a Marockého kráľovstva.

2.        Ide o prvý návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti medzinárodných dohôd uzavretých Európskou úniou, ako aj aktov o ich uzavretí. V tomto zmysle kladie nové právne otázky týkajúce sa právomoci Súdneho dvora rozhodovať o platnosti medzinárodných dohôd uzavretých Úniou, podmienok, ktoré musia jednotlivci spĺňať, aby sa v rámci preskúmania platnosti týchto medzinárodných dohôd mohli domáhať pravidiel medzinárodného práva, ako aj výkladu týchto pravidiel, teda otázky prvoradého významu pre súdne preskúmanie vonkajšej činnosti Únie a pre proces dekolonizácie Západnej Sahary prebiehajúci od šesťdesiatych rokov 20. storočia.

3.        Viaceré odpovede na tieto otázky budú mať bezpochyby politické dôsledky. Ako však rozhodol Medzinárodný súdny dvor, „skutočnosť, že určitá právna otázka má aj politické aspekty, ‚ako to je prirodzene v prípade mnohých otázok, ktoré vznikajú v medzinárodnom živote‘, neznamená, že táto otázka už nie je ‚právnou otázkou‘ a ‚Medzinárodný súdny dvor nemá právomoc, ktorú mu výslovne priznáva jeho štatút…‘. Bez ohľadu na politické aspekty položenej otázky Medzinárodný súdny dvor nemôže poprieť, že otázka, na základe ktorej musí vykonať v zásade súdnu funkciu, je právnou otázkou…“(5).

II.    Právny rámec

A.      Dohoda o rybolove

4.        Dohoda o rybolove nadväzuje na rad dohôd uzavretých v oblasti rybolovu medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom od roku 1987. Jej uzavretie bolo v mene Spoločenstva schválené nariadením č. 764/2006. Podľa článku 17 tohto nariadenia nadobudla dohoda účinnosť 28. februára 2007.(6)

5.        V zmysle jej preambuly a článkov 1 a 3, táto dohoda o rybolove zavádza partnerstvo s cieľom podporovať účinné vykonávanie politiky rybolovu Marockého kráľovstva a všeobecnejšie podporovať ochranu a trvalo udržateľné využívanie živých morských zdrojov prostredníctvom pravidiel týkajúcich sa hospodárskej, finančnej, technickej a vedeckej spolupráce medzi zmluvnými stranami, podmienok prístupu rybárskych plavidiel plávajúcich pod vlajkou členského štátu Únie do marockých rybolovných oblastí, pravidiel kontroly rybolovu v týchto oblastiach, ako aj spolupráce medzi podnikmi v sektore rybolovu.

6.        Článok 2 nazvaný „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:

„Na účely tejto dohody, protokolu a prílohy:

a)      pod pojmom „marocká rybolovná oblasť“ sa rozumejú vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva;

…“

7.        Článok 5 nazvaný „Prístup plavidiel Spoločenstva do lovísk v marockých rybolovných oblastiach“ stanovuje:

„1.      Maroko sa zaväzuje povoliť lodiam [Únie] vykonávanie rybolovných činností v rybolovných oblastiach v súlade s touto dohodou vrátane protokolu a prílohy.

…

4.      [Únia] sa zaväzuje podniknúť všetky kroky potrebné na zabezpečenie súladu svojich plavidiel s touto dohodou a právnymi predpismi upravujúcimi rybolov vo vodách, ktoré spadajú pod jurisdikciu Maroka, v súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o morskom práve“.

8.        Článok 7 nazvaný „Finančný príspevok“ stanovuje:

„1.      [Únia] poskytne Maroku finančný príspevok v súlade s náležitosťami a podmienkami stanovenými v protokole a v prílohe. Tento príspevok sa určuje na základe týchto dvoch relatívnych zložiek:

a)      finančnej zložky, ktorá sa vzťahuje na vstup plavidiel Spoločenstva do marockých rybolovných oblastí bez toho, aby boli dotknuté licenčné poplatky stanovené pre plavidlá Spoločenstva;

b)      finančnej podpory [Únie] pri zavádzaní vnútroštátnej politiky rybolovu založenej na zodpovednom rybolove a trvalo udržateľnom využívaní rybolovných zdrojov v marockých vodách.

2.      Zložka finančného príspevku uvedená v odseku 1 písm. b) je určená spoločnou dohodou a v súlade s ustanoveniami protokolu v súlade s cieľmi vytýčenými zmluvnými stranami, ktoré sa majú realizovať v rámci sektorovej politiky rybolovu v Maroku a ročných a viacročných programov na implementáciu tejto politiky.“

9.        Článok 11 nazvaný „Územná pôsobnosť“ stanovuje:

„Táto dohoda sa na jednej strane vzťahuje na územia, na ktorých sa uplatňuje Zmluva o založení Európskeho spoločenstva za podmienok uvedených v tejto zmluve, a na strane druhej na územie Maroka a na vody pod marockou jurisdikciou.“

10.      Článok 13 nazvaný „Riešenie sporov“ stanovuje, že „zmluvné strany sa spolu radia vo veciach sporov vyplývajúcich z výkladu alebo uplatňovania tejto dohody“.

11.      Podľa článku 16 „nedeliteľnou súčasťou tejto dohody je protokol a príloha s dodatkami“. Tento protokol a táto príloha s dodatkami boli uzavreté na obdobie 4 rokov.(7) Nie sú už teda platné, ale boli nahradené protokolom z roku 2013 a jeho prílohou s dodatkami.

B.      Protokol z roku 2013

12.      Únia a Marocké kráľovstvo podpísali 18. novembra 2013 protokol z roku 2013, ktorý stanovuje rybolovné možnosti a finančný príspevok podľa dohody o rybolove. Platnosť nadobudol 15. júla 2014.(8)

13.      Jeho článok 1 nazvaný „Všeobecné zásady“ stanovuje:

„Protokol a jeho príloha s dodatkami tvoria neoddeliteľnú súčasť Dohody [o rybolove]… na základe… dohody [o pridružení]. …

Tento protokol sa uplatňuje v súlade s… jej článkom 2, ktorý sa týka dodržiavania demokratických zásad a základných ľudských práv“.

14.      Článok 2 nazvaný „Obdobie uplatňovania, trvanie a rybolovné možnosti“ stanovuje:

„Odo dňa začatia uplatňovania a na obdobie štyroch rokov sú rybolovné možnosti, ktoré boli udelené v zmysle článku 5 dohody o rybolove, stanovené v tabuľke pripojenej k tomuto protokolu.

Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 4 a 5 tohto protokolu.

…“

15.      Podľa článku 3 nazvaného „Finančný príspevok“:

„1.      Celková ročná suma vyplatená na základe protokolu v období uvedenom v článku 2 dosahuje výšku 40 000 000 eur. Z tejto sumy sa vyplatí:

a)      30 000 000 eur ako finančný príspevok uvedený v článku 7 dohody o rybolove rozdelený na:

i)      16 000 000 eur – finančná náhrada za prístup k zdrojom;

ii)      14 000 000 eur – podpora sektorovej politiky rybolovu v Maroku;

b)      10 000 000 eur ako suma povinných poplatkov k úhrade majiteľmi plavidiel za licencie na rybolov vydané podľa článku 6 dohody o rybolove a podľa podmienok stanovených v kapitole I častiach D a E prílohy k tomuto protokolu.

…

4.      Finančný príspevok uvedený v ods. 1 písm. a) sa zaplatí riaditeľovi štátnej pokladnice Marockého kráľovstva na účet otvorený v štátnej pokladnici Marockého kráľovstva; údaje o účte oznámia marocké orgány.

5.      S výhradou ustanovení článku 6 tohto protokolu je pridelenie tohto finančného príspevku vo výhradnej kompetencii orgánov Maroka.“

16.      Článok 6 nazvaný „Podpora sektorovej politiky rybolovu v Maroku“ stanovuje:

„1.      Finančný príspevok stanovený v článku 3 ods. 1 písm. a) bode ii) tohto protokolu prispieva k rozvoju a vykonávaniu sektorovej politiky rybolovu v Maroku v rámci stratégie rozvoja sektora rybolovu „Halieutis“.

2.      Maroko pri prideľovaní a spravovaní tohto príspevku vychádza z cieľov, ktoré obe zmluvné strany určili po vzájomnej dohode v rámci spoločného výboru, ako aj zo súvisiacich ročných a viacročných programov, a to v súlade so stratégiou „Halieutis“, ako aj z odhadov očakávaného dosahu projektov, ktoré sa majú realizovať.

…

6.      V závislosti od povahy projektov a trvania ich realizácie Maroko predloží spoločnému výboru správu o realizácii projektov ukončených v rámci sektorovej podpory na základe tohto protokolu vrátane očakávaných hospodárskych a sociálnych dosahov týchto projektov, najmä dosahov na zamestnanosť a investície, ako aj všetkých kvantifikovateľných dosahov realizovaných opatrení a ich zemepisné rozloženie. Tieto údaje budú vychádzať z ukazovateľov, ktoré podrobnejšie definuje spoločný výbor.

7.      Pred uplynutím platnosti tohto protokolu Maroko okrem toho predloží záverečnú správu o vykonávaní sektorovej podpory na základe tohto protokolu vrátane prvkov uvedených v predchádzajúcich odsekoch.

8.      Obe zmluvné strany budú naďalej monitorovať realizáciu sektorovej podpory, v prípade potreby aj po uplynutí platnosti tohto protokolu, ako aj v obdobiach prípadného pozastavenia uplatňovania tohto protokolu podľa podmienok v ňom stanovených.

…“

C.      Nariadenie č. 764/2006

17.      V zmysle jeho odôvodnenia 1 „[Únia] a Marocké kráľovstvo prerokovali a parafovali dohodu o partnerstve v sektore rybolovu, ktorou sa rybárom [Únie] poskytujú možnosti rybolovu vo vodách, ktoré spadajú pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“.

18.      Podľa jeho článku 1 „[dohoda o rybolove] sa v mene [Únie] schvaľuje“.

D.      Rozhodnutie 2013/785/EÚ

19.      Podľa jeho odôvodnenia 2 „Únia rokovala s Marockým kráľovstvom o novom protokole v rybolovných otázkach, ktorým sa plavidlám Únie udeľujú rybolovné možnosti vo vodách spadajúcich pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“.

20.      Podľa jeho článku 1 „sa v mene Únie schvaľuje protokol [z roku 2013]“.

E.      Nariadenie č. 1270/2013

21.      Podľa jeho odôvodnenia 2 „Únia rokovala s Marockým kráľovstvom o novom protokole k dohode o partnerstve v rybolovných otázkach, ktorým sa plavidlám Únie udeľujú rybolovné možnosti vo vodách spadajúcich pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva. Nový protokol k dohode o partnerstve bol parafovaný 24. júla 2013“.

22.      Článok 1 ods. 1 rozdeľuje rybolovné možnosti stanovené protokolom z roku 2013 medzi členské štáty. Podľa tohto rozdelenia sa Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska udeľuje kvóta 4 525 ton v oblasti priemyselného rybolovu pelagických druhov.

III. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

23.      Western Sahara Campaign UK (ďalej len „WSC“) je nezávislá dobrovoľná organizácia so sídlom v Spojenom kráľovstve, ktorej cieľom je podporovať uznanie práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie.

24.      WSC podala dve súvisiace žaloby proti Commissioners for Her Majesty’s Revenue and Customs (britská daňová a colná správa) a Secretary of State for Environment, Food and Rural Affairs (ministerstvo životného prostredia, výživy a vidieka Spojeného kráľovstva).

25.      Britská daňová a colná správa je žalovaná v prvej žalobe, ktorou WSC napáda zvýhodnené sadzobné zaobchádzanie priznané tovaru s pôvodom na území Západnej Sahary, ktorý bol osvedčený ako tovar s pôvodom v Marockom kráľovstve. Ministerstvo životného prostredia, výživy a vidieka ja žalované v druhej žalobe, ktorou WSC napáda možnosť vydávať licencie na rybolov v pobrežných vodách Západnej Sahary, ktorú tomuto ministerstvu poskytujú napadnuté akty.

26.      WSC v týchto žalobách spochybňuje zákonnosť Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej, podpísanej v Bruseli 26. februára 1996 (Ú. v. ES L 70, 2000, s. 1; Mim. vyd. 11/033, s. 175) (ďalej len „asociačná dohoda“) a dohody o rybolove v rozsahu, v akom sa uplatňujú na Západnú Saharu. Podľa WSC sú tieto dohody neplatné z dôvodu, že sú v rozpore so všeobecnými zásadami práva Únie a s článkom 3 ods. 5 ZEÚ, ktorý zaväzuje Európsku úniu k dodržiavaniu medzinárodného práva. WSC sa v tomto kontexte domnieva, že uvedené dohody uzavreté v kontexte nezákonnej okupácie porušujú viacero pravidiel medzinárodného práva, a to najmä právo ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie, článok 73 Charty Organizácie Spojených národov, zásadu trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi a pravidlá medzinárodného humanitárneho práva uplatniteľné na vojenskú okupáciu.

27.      Britská daňová a colná správa a ministerstvo životného prostredia, výživy a vidieka odpovedajú, že WSC nemá aktívnu legitimáciu na odvolávanie sa na pravidlá medzinárodného práva s cieľom namietať platnosť uvedených dohôd a o jej žalobách, ktorými napáda politiku Marockého kráľovstva vo vzťahu k Západnej Sahare pred anglickými súdmi, nemožno rozhodnúť súdnou cestou. Pokiaľ ide o vec samu, tvrdia, že nič v uvedených dohodách neumožňuje dospieť k záveru, že Únia uznala alebo napomáhala pri porušení imperatívnych noriem medzinárodného práva. Okrem toho sa domnievajú, že skutočnosť, že Maroko naďalej okupuje Západnú Saharu, nie je prekážkou toho, aby s ním uzatvorili dohodu o využívaní prírodných zdrojov tohto územia a že zmluvné strany týchto dohôd v každom prípade uznávajú, že toto využívanie musí byť v prospech ľudu tohto územia.

28.      High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (správna komora), Spojené kráľovstvo] sa v tomto kontexte domnieva, že „[inštitúcie Únie] nemajú vždy právo byť ľahostajné voči otázke, kde sa končia suverénne hranice tretieho štátu, a to najmä keď ide o nezákonnú okupáciu územia iného štátu“(9), inak by boli porušené zásady Charty Organizácie Spojených národov a zásady záväzné pre Úniu, a to bez ohľadu na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou inštitúcie Únie disponujú v oblasti zahraničných vecí.

29.      Uvedený súd zastáva názor, že aj keď Marocké kráľovstvo tvrdí, že Západná Sahara je súčasťou jeho zvrchovaného územia, tento jej nárok nie je uznaný medzinárodným spoločenstvom vo všeobecnosti ani konkrétne Úniou. Vnútroštátny súd sa naopak domnieva, že prítomnosť Marockého kráľovstva je okupáciou, ktorú tento súd sám označuje za „pretrvávajúcu okupáciu“(10). Otázkou teda je, či je pre organizáciu, akou je Únia, ktorá dodržiava zásady Charty Organizácie Spojených národov, legitímne uzavrieť s tretím štátom dohodu týkajúcu sa územia, ktoré leží mimo uznaných hraníc tohto štátu.

30.      Uvedený súd sa v tejto súvislosti domnieva, že hoci sa inštitúcie Únie nedopúšťajú zjavného omylu svojím záverom, že pretrvávajúca okupácia územia Západnej Sahary Marockým kráľovstvom nebráni z hľadiska medzinárodného práva uzavretiu akejkoľvek dohody o využívaní prírodných zdrojov dotknutého územia, zásadnou otázkou, ktorá tu vzniká, je otázka, či sú predmetné osobitné dohody v rozpore s určitými zásadami medzinárodného práva a či sa dostatočne zohľadnila vôľa obyvateľstva Západnej Sahary a jej uznávaných zástupcov.

31.      Podľa tohto súdu existujú argumenty, na základe ktorých možno dospieť k záveru, že inštitúcie Únie sa pri uplatnení medzinárodného práva dopustili zjavne nesprávneho posúdenia v tom zmysle, že uvedené dohody boli uzavreté bez toho, aby Marocké kráľovstvo uznalo svoje postavenie ako spravujúcej mocnosti a bez toho, aby si plnilo povinnosti vyplývajúce z článku 73 Charty Organizácie Spojených národov a povinnosť podporovať sebaurčenie ľudu Západnej Sahary.

32.      Za týchto okolností High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (správna komora), Spojené kráľovstvo] rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Odkazujú zmienky o „Maroku“ v článkoch 9, 17 a 94 protokolu č. 4 [v dohode o pridružení] len na zvrchované územie Maroka, ako ho uznáva Organizácia Spojených národov a Únia, a bránia teda tomu, aby sa výrobky s pôvodom v Západnej Sahare dovážali do Únie oslobodené od cla podľa dohody o pridružení?

2      Ak možno výrobky s pôvodom v Západnej Sahare dovážať do Únie oslobodené od cla podľa dohody o pridružení, je dohoda o pridružení platná vzhľadom na ustanovenia článku 3 ods. 5 [ZEÚ], ktoré ukladajú povinnosť prispievať k dodržiavaniu akejkoľvek relevantnej zásady medzinárodného práva a zásad Charty Organizácie Spojených národov, a vzhľadom na rozsah, v akom bola dohoda o pridružení uzavretá v prospech ľudu Sahrawi, v jeho mene, v súlade s jeho vôľou alebo po porade s jeho uznávanými zástupcami?

3.      Je dohoda [o rybolove] (ako je schválená a vykonávaná nariadením č. 764/2006, rozhodnutím 2013/785 a nariadením č. 1270/2013) platná vzhľadom na ustanovenia článku 3 ods. 5 [ZEÚ], ktoré ukladajú povinnosť prispievať k dodržiavaniu akejkoľvek relevantnej zásady medzinárodného práva a zásad Charty Organizácie Spojených národov, a vzhľadom na rozsah, v akom bola dohoda o rybolove uzavretá v prospech ľudu Sahrawi, v jeho mene, v súlade s jeho vôľou alebo po porade s jeho uznávanými zástupcami?

4.      Je žalobkyňa oprávnená napadnúť platnosť aktov Únie z dôvodu údajného porušenia medzinárodného práva Úniou, najmä vzhľadom na:

a)      skutočnosť, že hoci má žalobkyňa podľa medzinárodného práva aktívnu legitimáciu na napadnutie platnosti dotknutých aktov Únie, neuplatňuje si nijaké práva podľa práva Únie, a

b)      zásadu vyplývajúcu z veci týkajúcej sa menového zlata odvezeného z Ríma v roku 1943 (Zbierka MSD 1954, s. 19), podľa ktorej Medzinárodný súdny dvor nemôže prijímať závery, ktoré spochybňujú správanie alebo majú vplyv na práva štátu, ktorý nie je účastníkom konania pred týmto súdom a nesúhlasil s tým, aby bol viazaný rozhodnutiami tohto súdu?“

33.      Uznesením z 23. novembra 2016 vnútroštátny súd pribral Confédération marocaine de l’agriculture et du développement rural (Marocká konfederácia pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka) (Comader) ako dotknutého účastníka konania prebiehajúceho pred týmto súdom.

IV.    Konanie pred Súdnym dvorom

34.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný do kancelárie Súdneho dvora 13. mája 2016. Španielska, francúzska a portugalská vláda, ako aj Rada a Európska komisia predložili písomné pripomienky.

35.      Listom zo 17. januára 2017 sa Súdny dvor obrátil na vnútroštátny súd s otázkou, či si tento súd vzhľadom na rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973), želá zachovať alebo vziať späť svoju prvú a druhú prejudiciálnu otázku.

36.      Listom z 3. februára 2017 vnútroštátny súd zobral späť svoju prvú a druhú prejudiciálnu otázku, keďže sa domnieval, že odpovede na ne už nepotrebuje.

37.      Listom zo 17. februára 2017 Súdny dvor vyzval účastníkov konania vo veci samej, ako aj vedľajších účastníkov konania pred týmto súdom, aby sa v lehote troch týždňov vyjadrili k prípadnému vplyvu rozsudku z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973), na odpoveď na tretiu prejudiciálnu otázku a odpovedali na viacero otázok, čo WSC, Comader, španielska a francúzska vláda,(11) ako aj Rada a Komisia urobili.

38.      Dňa 6. septembra 2017 sa konalo pojednávanie, na ktorom WSC, Comader, španielska a francúzska vláda, ako aj Rada a Komisia predniesli svoje ústne pripomienky.

V.      O tretej a štvrtej prejudiciálnej otázke

39.      Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na platnosť dohody o rybolove, ako bola schválená nariadením č. 764/2006 a vykonávaná protokolom z roku 2013 (schváleným rozhodnutím č. 2013/785), ako aj nariadením č. 1270/2013 vzhľadom jednak na článok 3 ods. 5 ZEÚ, ktorý ukladá Únii povinnosť „prispieva[ť] k prísnemu dodržiavaniu… medzinárodného práva [a] k dodržiavaniu zásad Charty Organizácie Spojených národov“, a jednak na rozsah, v akom bola táto dohoda uzavretá v prospech ľudu Sahrawi, v jeho mene, v súlade s jeho vôľou a/alebo po porade s jeho uznávanými zástupcami.

40.      Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na podmienky, za akých sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti môže v rámci súdneho preskúmania aktov Únie odvolávať na medzinárodné právo.

41.      Podľa môjho názoru tieto otázky spolu úzko súvisia a je potrebné preskúmať ich spoločne.

A.      O právomoci Súdneho dvora

42.      Tretia prejudiciálna otázka sa týka dohody o rybolove (ako ju dopĺňa protokol z roku 2013) a vyzýva Súdny dvor k tomu, aby sa vyjadril k platnosti tejto medzinárodnej dohody uzavretej Úniou. Odkazuje však aj na akty prijaté Radou, ktorými sa táto dohoda schvaľuje a vykonáva.

43.      Rada sa domnieva, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť v prejudiciálnom konaní o platnosti dohody o rybolove, keďže ako medzinárodná dohoda nie je aktom inštitúcií v zmysle článku 267 prvého odseku písm. b) ZFEÚ. Podľa Rady sa platnosť medzinárodnej dohody uzavretej Úniou môže preskúmať len pred jej uzavretím, a to v rámci konania o vydaní stanoviska zavedeného článkom 218 ods. 11 ZFEÚ. Rada, ku ktorej sa pripája Komisia a španielska a francúzska vláda, subsidiárne zastáva názor, že je možné domnievať sa, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa v skutočnosti týka platnosti aktov, ktorými sa schválilo uzavretie dohody o rybolove a protokolu z roku 2013, t. j. platnosti nariadenia č. 764/2006 a rozhodnutia 2013/785/EÚ.

44.      Podľa môjho názoru treba túto námietku o nedostatku právomoci zamietnuť z týchto dôvodov.

45.      V zmysle článku 267 prvého odseku písm. b) ZFEÚ má Súdny dvor právomoc rozhodnúť v prejudiciálnom konaní o otázkach, ktoré sa týkajú „platnosti a výkladu aktov inštitúcií Únie“.

46.      Podľa ustálenej judikatúry na účely tohto ustanovenia medzinárodná dohoda uzavretá Úniou predstavuje, „pokiaľ ide [o Úniu], akt prijatý inštitúciou [Únie]“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.(12) Na tomto základe mal Súdny dvor často príležitosť vykladať v prejudiciálnom konaní ustanovenia takýchto dohôd uzavretých Úniou,(13) okrem iného aj dohody o rybolove.(14)

47.      Navyše podľa Súdneho dvora sa súdne preskúmanie platnosti vzťahuje na akýkoľvek akt inštitúcií „bez výnimky“(15), pričom Zmluva o FEÚ „vo svojich článkoch 263 a 277 na jednej strane a vo svojom článku 267 na druhej strane zriadila ucelený systém právnych prostriedkov a postupov zaručujúcich preskúmanie zákonnosti aktov Únie, ktoré je zverené súdom Únie“(16).

48.      Vzhľadom na to sa na medzinárodné dohody uzavreté Úniou vzťahuje medzinárodný právny poriadok, keďže sú uzavreté s treťou stranou, a zároveň právny poriadok Únie.

49.      Ak v medzinárodnom právnom poriadku môže dôjsť k neplatnosti dohody len z jedného z dôvodov taxatívne vymedzených v článkoch 46 až 53 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, uzavretého 23. mája 1969 vo Viedni(17) (ďalej len „Viedenský dohovor o zmluvnom práve“), z článku 218 ods. 11 ZFEÚ vyplýva, že „ustanovenia… dohody [uzavretej Úniou] musia byť v celom rozsahu tak v súlade so Zmluvami [o EÚ a FEÚ], ako aj s ústavnými zásadami, ktoré z nich vyplývajú“(18).

50.      Autori uvedených zmlúv zriadili preventívne konanie o vydaní stanoviska, v súčasnosti upravené v článku 218 ods. 11 ZFEÚ, práve preto, aby sa v maximálnej možnej miere zamedzilo právnym a medzinárodnopolitickým komplikáciám, ktoré by vyplývali z nezlučiteľnosti medzinárodnej dohody uzavretej Úniou, naďalej platnej v medzinárodnom práve, so Zmluvami o EÚ a FEÚ.

51.      Súdny dvor založil svoju právomoc posudzovať zlučiteľnosť medzinárodných dohôd v rámci konania o vydaní stanoviska aj na skutočnosti, že táto právomoc mu bol v každom prípade zverená na základe článkov 258, 263 a 267 ZFEÚ. Súdny dvor totiž rozhodol, že „otázku, či uzavretie danej dohody patrí alebo nepatrí do právomocí [Únie] a či sa tieto právomoci prípadne vykonávali v súlade s ustanoveniami Zmluvy v zásade možno predložiť Súdnemu dvoru buď priamo na základe článku [258 ZFEÚ] alebo článku [263 ZFEÚ], alebo prostredníctvom prejudiciálneho konania“(19).

52.      Súdny dvor má teda právomoc preskúmať „všetky otázky, z ktorých by mohli vyplynúť pochybnosti, pokiaľ ide o vecnú alebo formálnu platnosť [medzinárodnej] dohody z hľadiska Zmlúv [o EÚ a FEÚ]“(20).

53.      V tomto zmysle aby sa zamedzilo uvedeným komplikáciám, ak Súdny dvor vydal záporné stanovisko k zlučiteľnosti „zamýšľanej“ medzinárodnej dohody so Zmluvami o EÚ a FEÚ, táto dohoda nemôže nadobudnúť platnosť, prinajmenšom pokiaľ nebola predtým zmenená.(21) Súdny dvor bude môcť v každom prípade preskúmať ex post vecnú alebo formálnu zlučiteľnosť(22) dohody so Zmluvami o EÚ a FEÚ, ak mu bude predložená žaloba o neplatnosť alebo návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti.

54.      Z predchádzajúceho vyplýva, že Súdny dvor má právomoc preskúmať platnosť aktu Rady, ktorým sa schvaľuje uzavretie medzinárodnej dohody(23), čo zahŕňa aj preskúmanie vnútornej zákonnosti tohto rozhodnutia vzhľadom na dotknutú dohodu.(24) V tomto kontexte Súdny dvor môže preskúmať zákonnosť aktu Rady (vrátane ustanovení medzinárodnej dohody, ktorej uzavretie schvaľuje) vzhľadom na Zmluvy o EÚ a FEÚ, ako aj na ústavné zásady, ktoré z nich vyplývajú, vrátane dodržiavania základných práv(25) a medzinárodného práva(26) v súlade s článkom 3 ods. 5 ZEÚ.

55.      Súdny dvor má teda právomoc zrušiť (v prípade žaloby o neplatnosť) alebo vyhlásiť za neplatné (v prípade návrhu na začatie prejudiciálneho konania) rozhodnutie Rady schvaľujúce uzavretie dotknutej medzinárodnej dohody(27) a vyhlásiť nezlučiteľnosť tejto dohody so Zmluvami o EÚ a FEÚ, ako aj s ústavnými zásadami, ktoré z nich vyplývajú.

56.      V tomto prípade sú zmluvné strany v medzinárodnom práve naďalej viazané medzinárodnou dohodou a inštitúciám Únie prislúcha, aby odstránili nesúlad medzi touto dohodou a Zmluvami o EÚ a FEÚ, ako aj s ústavnými zásadami, ktoré z nich vyplývajú.(28) Ak sa ukáže, že odstránenie nesúladu nie je možné, musia dohodu vypovedať alebo od nej odstúpiť(29) v súlade s postupom stanoveným v článkoch 56 a 65 až 68 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve(30) a v tomto prípade v článku 14 dohody o rybolove. V tomto zmysle možno uplatniť analógiu s článkom 351 ZFEÚ, ktorý sa týka rovnakej situácie vo vzťahu k dohodám, ktoré členské štáty uzavreli pred ich pristúpením k Únii.

57.      Napokon treba spresniť, že zásada stanovená Medzinárodným súdnym dvorom vo veci týkajúcej sa menového zlata odvezeného z Ríma v roku 1943(31), na ktorú poukazuje štvrtá prejudiciálna otázka a podľa ktorej tento súd nemôže vykonať svoju právomoc v záujme rozhodnutia o spore medzi dvomi štátmi, ak na tento účel musí preskúmať správanie tretieho štátu, ktorý nie je účastníkom konania,(32) nie je v súlade s tvrdením Rady a Komisie v tomto prípade relevantná. Táto zásada, ktorá je uvedená v štatúte Medzinárodného súdneho dvora, totiž neexistuje v Štatúte Súdneho dvora Európskej únie a v každom prípade by nemohla existovať v práve Únie, keďže by automaticky vylučovala možnosť preskúmať zlučiteľnosť medzinárodných dohôd uzavretých Úniou so Zmluvami o EÚ a FEÚ, ak by tretí štát, ktorý podpísal dohodu s Úniou, nebol účastníkom konania pred týmto súdom.

58.      Vzhľadom na tieto úvahy je snahou prejudiciálnych otázok určiť:

–        platnosť nariadenia č. 764/2006 v rozsahu, v akom schvaľuje dohodu o rybolove, „ktorou sa rybárom [Únie] poskytujú možnosti rybolovu vo vodách, ktoré spadajú pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“(33),

–        platnosť rozhodnutia 2013/785/EÚ v rozsahu, v akom schvaľuje protokol z roku 2013 „v rybolovných otázkach, ktorým sa plavidlám Únie udeľujú rybolovné možnosti vo vodách spadajúcich pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“(34) a ktorým sa stanovuje finančný príspevok za toto využívanie,

–        platnosť nariadenia č. 1270/2013 v rozsahu, v akom rozdeľuje rybolovné možnosti na základe protokolu z roku 2013 medzi členské štáty a

–        zlučiteľnosť dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 so Zmluvami o EÚ a FEÚ, ako aj s ústavnými zásadami, ktoré z nich vyplývajú, a to najmä s ochranou základných práv a dodržiavaním medzinárodného práva, ktoré článok 3 ods. 5 ZEÚ ukladá pre vonkajšiu činnosť Únie.

59.      Na všetky tieto akty budem ďalej odkazovať ako na „napadnuté akty“.

B.      O veci samej

1.      Úvodné pripomienky

60.      Tak podľa účastníkov konania vo veci samej, ako aj podľa vedľajších účastníkov konania pred Súdnym dvorom sú napadnuté akty uplatniteľné na územie Západnej Sahary a jej pobrežné vody. Toto konštatovanie však zjavne nevyplýva zo znenia dohody o rybolove a protokolu z roku 2013. Západná Sahara sa totiž výslovne nespomína v žiadnom z ich ustanovení.

61.      Je teda potrebné najskôr preskúmať, či sú napadnuté akty uplatniteľné na Západnú Saharu, lebo v opačnom prípade by nebolo možné spochybniť ich platnosť vzhľadom na normy uvádzané vnútroštátnym súdom a WSC.(35)

62.      Podľa môjho názoru výklad dohody o rybolove a protokolu z roku 2013, ktorý je v súlade s pravidlami výkladu zmlúv uvedenými v článku 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, vedie k záveru, že tieto akty sú uplatniteľné na územie Západnej Sahary a jej pobrežné vody, a to z týchto dôvodov.

63.      Podľa článku 31 ods. 1 tohto dohovoru „Zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy“. Článok 31 ods. 2 stanovuje, že „sa okrem textu, včítane preambuly a príloh, celkovou súvislosťou rozumie každá dohoda vzťahujúca sa na zmluvu, ku ktorej došlo medzi všetkými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy.“ Celková súvislosť teda zahŕňa protokol z roku 2006, ktorý už neplatí, ale jeho obsah je v podstate, pokiaľ ide o pôsobnosť dohody o rybolove, totožný s obsahom protokolu z roku 2013.

64.      Článok 31 ods. 3 uvedeného dohovoru tiež stanovuje, že spolu s celkovou súvislosťou treba brať zreteľ „na každú neskoršiu dohodu týkajúcu sa výkladu zmluvy alebo vykonávania jej ustanovení, ku ktorej došlo medzi stranami“. Pri výklade pôsobnosti dohody o rybolove je teda potrebné zohľadniť relevantné ustanovenia protokolu z roku 2013.

65.      V danom prípade dohoda o rybolove sa podľa jej článku 11 vzťahuje, pokiaľ ide o Marocké kráľovstvo, „na územie Maroka a na vody pod marockou jurisdikciou“. Článok 2 písm. a) tejto dohody definuje slovné spojenie „marocká rybolovná oblasť“, v ktorej dochádza k využívaniu rybolovných zdrojov upravenému v tejto dohode, ako „vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“(36).

66.      Tieto pojmy sú špecifické pre dodatky 2 a 4 protokolu z roku 2013. Komisia vypracovala na žiadosť Súdneho dvora šesť máp, ktoré ukazujú rozsah rybolovných oblastí v súlade so špecifikáciami uvedenými v týchto dodatkoch.

67.      Ako vyplýva z týchto máp, rybolovná oblasť č. 3 (kat. 3: maloobjemový rybolov na juhu) sa nachádza na sever od rovnobežky 30°40’00” s.z.š. a vo vzdialenosti viac ako 3 námorné míle od pobrežia, rybolovná oblasť č. 4 (kat. 4: rybolov pri dne) sa nachádza na juh od rovnobežky 29° s.z.š. a vo vzdialenosti viac ako 200 metrov izobaty pre plavidlá s vlečnými sieťami a viac ako 12 námorných míľ pre plavidlá s dlhými lovnými šnúrami, rybolovná oblasť č. 5 (kat. 5: lov tuniakov) zaberá celú atlantickú zónu Maroka vo vzdialenosti viac ako 3 míle od pobrežia, s výnimkou ochrannej zóny, ktorá sa nachádza na východ od línie spájajúcej body 33°30′ s.z.š./7°35′ z.z.d. a 35°48′ s.z.š./6°20’ z.z.d., a rybolovná oblasť č. 6 (kat. 6: priemyselný rybolov pelagických druhov) sa nachádza na juh od rovnobežky 29° s.z.š. a vo vzdialenosti viac ako 15 námorných míľ pre mraziarenské plavidlá a viac ako 8 námorných míľ pre plavidlá typu RSW.(37)

68.      Pokiaľ ide o túto poslednú rybolovnú oblasť, zo zápisnice tretieho spoločného výboru pre dohodu o rybolove, ktorého zasadnutie sa uskutočnilo 17. a 18. marca 2008 v Bruseli, vyplýva, že Únia a Marocké kráľovstvo sa dohodli, že činnosť v tejto oblasti možno vykonávať len na juh od rovnobežky 26°07’ s.z.š. Kapitola III prílohy protokolu z roku 2013, ako dodatok 4 tejto prílohy totiž umožňujú Marockému kráľovstvu jednostranne zmeniť tieto zemepisné údaje za podmienky, že akúkoľvek zmenu oznámi Komisii mesiac vopred.

69.      Južné ohraničenie týchto rybolovných oblastí nie je spresnené v dohode o rybolove ani v protokole z roku 2013.(38) Keďže hranica medzi Západnou Saharou a Marockým kráľovstvom sa nachádza na rovnobežke 27°42’ s.z.š. (Pointe Stafford)(39), na pobrežné vody Západnej Sahary sa na základe neskoršej dohody medzi Úniou a Marockým kráľovstvom výslovne vzťahuje iba rybolovná oblasť č. 6. Z máp vypracovaných Komisiou sa však zdá, že rybolovné oblasti č. 3 až 5 siahajú až k morskej hranici medzi Mauritánskou islamskou republikou a Západnou Saharou a pokrývajú tak jej pobrežné vody.

70.      Okrem toho údaje o množstvách úlovkov na rybolovnú oblasť, ktoré Komisia poskytla na pojednávaní, potvrdzujú, že dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 sa uplatňujú takmer výlučne na pobrežné vody Západnej Sahary.(40) Podľa číselných údajov Komisie úlovky vylovené len v samotnej rybolovnej oblasti č. 6 predstavujú asi 91,5 % celkových úlovkov vylovených v rámci dohody o rybolove a protokolu z roku 2013. To jasne dokazuje, že zmluvné strany od začiatku zamýšľali uplatniť dohody o rybolovu a protokolu z roku 2013 na pobrežné vody Západnej Sahary.

71.      Pokiaľ ide o uplatnenie dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 na pevninu, článok 3 ods. 1 písm. a) bod ii) protokolu z roku 2013 stanovuje, že časť finančného príspevku, ktorý Únia vyplatí Marockému kráľovstvu, vo výške 14 miliónov eur sa vyplatí ako podpora sektorovej politiky rybolovu v Marockom kráľovstve, čo podľa Rady a Komisie zahŕňa aj investície do infraštruktúry na území Západnej Sahary. Navyše kapitola X prílohy k protokolu z roku 2013 stanovuje, že časť úlovkov sa musí vylodiť v marockých prístavoch, čo podľa Rady a Komisie zahŕňa aj prístavy Západnej Sahary. Napokon podľa Rady a Komisie z dohody o rybolove a z protokolu z roku 2013 musí mať prospech ľud Západnej Sahary, čo samo osebe predstavuje uplatnenie tejto dohody a protokolu na pevninu.

72.      Po druhé konštatovanie, že dohoda o rybolove je uplatniteľná na Západnú Saharu a jej pobrežné vody, je podporené jej genézou. Ako totiž uvádza Komisia, dohoda o rybolove má svoj pôvod v dohodách o rybolove, ktoré s Marockým kráľovstvom uzavrelo Španielske kráľovstvo pred svojím pristúpením k Únii(41) a ktoré sa vzťahovali na pobrežné vody Západnej Sahary ako na vody podliehajúce marockej jurisdikcii.(42) Uvádzam tiež, že dohody o rybolove uzavreté medzi Úniou a Marockým kráľovstvom od roku 1988 už viedli k viacerým veciam týkajúcim sa rybolovu v pobrežných vodách Západnej Sahary.(43) V tomto zmysle sa domnievam, že, podobne ako predchádzajúce dohody a protokoly tak aj dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 len preberajú a pokračujú v rybolovnej činnosti, ktorú Španielske kráľovstvo už vyvíjalo v pobrežných vodách Západnej Sahary pred pristúpením tohto členského štátu do Únie.

73.      A napokon po tretie a na záver článok 31 ods. 4 uvedeného dohovoru kladie hlavný dôraz na úmysel strán spresňujúc, že „výraz sa bude chápať v osobitnom zmysle, ak sa potvrdí, že to bolo úmyslom strán“. Úmyslom Únie a Marockého kráľovstva bolo, aby sa dohoda o rybolove uplatňovala na Západnú Saharu a jej pobrežné vody ako na vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Maroka. V roku 1976 Marocké kráľovstvo anektovalo časť Západnej Sahary nachádzajúcu sa na sever od pravej línie vychádzajúcej z bodu, v ktorom sa pobrežie Atlantiku pretína s rovnobežkou 24° s.z.š., a smerujúcej k bodu, v ktorom sa rovnobežka 23° s.z.š. pretína s poludníkom 13° z.z.d.(44) v súlade s Convention relative au tracé de la frontière d’État établie entre la République islamique de Mauritanie et le Royaume du Maroc (Dohovor o vytýčení štátnej hranice medzi Mauritánskou islamskou republikou a Marockým kráľovstvom), uzavretým 14. apríla 1976 v Rabate.(45) Anexia Západnej Sahary Marockým kráľovstvom sa zavŕšila v roku 1979 pripojením južnej časti Západnej Sahary(46), ktorá bola touto dohodou poskytnutá Mauritánskej islamskej republike. Marocké kráľovstvo sa tak domnieva, že Západná Sahara podlieha jeho zvrchovanej moci a teda, že jej pobrežné vody spadajú do pôsobnosti dohody o rybolove a protokolu z roku 2013.

74.      Pokiaľ ide o Úniu, z vyhlásení viacerých štátov, ktoré odzneli v Rade počas schvaľovania protokolu z roku 2013, jasne vyplýva, že tento protokol rovnako ako dohoda o rybolove sú uplatniteľné na Západnú Saharu.(47) Ako vysvetľuje vnútroštátny súd a Komisia, práve to bol navyše dôvod, prečo Európsky parlament najskôr blokoval opätovné prerokovanie protokolu, ktorým sa stanovujú rybolovné možnosti a finančný príspevok podľa dohody o rybolove. Z tohto istého dôvodu Dánske kráľovstvo a Švédske kráľovstvo hlasovali proti schváleniu uzavretia tohto protokolu, prečo sa Holandské kráľovstvo(48), Fínska republika a Spojené kráľovstvo zdržali hlasovania a Spolková republika Nemecko, Írsko a Rakúska republika vyjadrili výhrady.(49)

75.      V tomto kontexte sa na rozdiel od asociačnej dohody, bol vydaný rozsudok 21. decembra 2016, Rada/Fronta Polisario (C 104/16 P, EU:C:2016:973), domnievam, že úmysel strán je jasne stanovený: dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 sú uplatniteľné na Západnú Saharu a jej pobrežné vody. Prináleží teda Súdnemu dvoru, aby preskúmal, či je týmto úmyslom, ktorý bol realizovaný v napadnutých aktoch, dotknutá ich legalita vo vzťahu k článku 3 ods. 5 ZEÚ a pravidiel medzinárodného práva, na ktoré sa odvoláva WSC.

2.      Možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného práva s cieľom spochybniť platnosť napadnutých aktov

a)      Všeobecné zásady

76.      Cieľom argumentácie WSC je v podstate spochybniť napadnuté akty v dvoch aspektoch. Po prvé WSC tvrdí, že Únia nemôže legálne uzatvárať s Marockým kráľovstvom dohody uplatniteľné na územie Západnej Sahary a jej pobrežné vody. Po druhé aj za predpokladu, že by Únia mohla legálne uzatvárať takéto dohody, WSC tvrdí, že napadnuté akty sú z hľadiska ich obsahu neplatné vzhľadom na článok 3 ods. 5 ZEÚ a medzinárodné právo. WSC poukazuje pre potreby svojej argumentácie na viacero pravidiel medzinárodného práva, najmä právo ľudu na sebaurčenie, článok 73 Charty Organizácie Spojených národov, zásadu trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi a medzinárodné humanitárne právo, a to v rozsahu, v akom sa tieto pravidlá týkajú uzatvárania medzinárodných dohôd uplatniteľných na okupované územia a využívania ich prírodných zdrojov. WSC na pojednávaní spresnila, že nespochybňuje platnosť napadnutých aktov z hľadiska medzinárodného morského práva.

77.      V tomto kontexte na základe zásad uvedených v rozsudku z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864), ministerstvo životného prostredia, výživy a vidieka, Comader, španielska, francúzska a portugalská vláda, Rada a Komisia spochybňujú možnosť WSC odvolávať sa na tieto pravidlá medzinárodného práva.

78.      Treba pripomenúť, že podľa bodov 51 až 55 rozsudku 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C– 366/10, EU:C:2011:864), možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného zmluvného práva podlieha týmto podmienkam: Únia musí byť týmito pravidlami viazaná, ich obsah musí byť bezpodmienečný a dostatočne presný a napokon ich povaha a štruktúra nemôžu brániť súdnemu preskúmaniu napadnutého aktu.

79.      V zmysle bodov 101 až 103 a 107 rozsudku 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C– 366/10, EU:C:2011:864) možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného obyčajového práva podlieha týmto podmienkam: tieto pravidlá musia byť spôsobilé spochybniť právomoc Únie prijať napadnutý akt a tento akt musí byť spôsobilý dotknúť sa práv, ktoré osoba podliehajúca súdnej právomoci vyvodzuje z práva Únie, alebo ukladať jej povinnosti podľa tohto práva.

80.      Podľa môjho názoru hoci jednotlivci musia spĺňať určité podmienky, aby sa v rámci súdneho preskúmania aktov Únie mohli odvolávať na pravidlá medzinárodného práva, zásady uvedené v tomto rozsudku nemožno automaticky uplatniť na túto vec. Tieto zásady sa totiž týkajú súdneho preskúmania čisto interných jednostranných aktov sekundárneho práva (nariadenia, smernice, atď.)(50), zatiaľ čo táto vec, ako uvádza Komisia(51), nastoľuje odlišnú otázku platnosti medzinárodnej dohody uzavretej Úniou prostredníctvom aktu schvaľujúceho jej uzavretie (sekundárne zmluvné právo).(52)

81.      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že členstvo v Organizácii Spojených národov (OSN) je vyhradené pre štáty.(53) Keďže Únia nie je členom OSN, nie je stranou štatútu Medzinárodného súdneho dvora, ako pre členov OSN stanovuje článok 93 Charty Organizácie Spojených národov. Navyše článok 34 štatútu Medzinárodného súdneho dvora vyhradzuje možnosť predkladať mu spory iba štátom.

82.      Z toho vyplýva, že preskúmanie vonkajšej činnosti Únie nespadá do právomoci medzinárodného súdu ani do právomoci Medzinárodného súdneho dvora. Preto aj v prípade, keby činnosť Únie porušovala imperatívne normy medzinárodného práva v zmysle článku 53 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve alebo tzv. záväzky „erga omnes“(54) medzinárodného obyčajového práva, žiaden medzinárodný súd by nemal právomoc rozhodovať o takomto porušení.

83.      Niektoré medzinárodné dohody však umožňujú Únii „podriadiť sa rozhodnutiam súdu, ktorý je na základe takýchto dohôd vytvorený alebo určený na výklad a uplatňovanie týchto ustanovení“, čo je možnosť, ktorú Únii priznáva judikatúra Súdneho dvora.(55)

84.      Toto nie je prípad dohody o rybolove, ktorej článok 13 nazvaný „Riešenie sporov“ stanovuje, že „zmluvné strany sa spolu radia vo veciach sporov vyplývajúcich z výkladu alebo uplatňovania tejto dohody“. Keďže nevytvorila nezávislý a nestranný súd oprávnený rozhodovať o prípadných sporoch, ktoré vzniknú v rámci dohody o rybolove, ich riešenie závisí od dobrej vôle zmluvných strán a každá z nich teda môže ich riešenie ľahko zablokovať.(56)

85.      Ak je teda Súdny dvor štandardne jediným súdom, ktorý má právomoc preskúmať vonkajšiu činnosť Únie a overiť, či táto činnosť prispieva „k prísnemu dodržiavaniu… medzinárodného práva [a] k dodržiavaniu zásad Charty Organizácie Spojených národov“(57), nie je vôbec prekvapujúce, že rozhodol, že „výkon právomocí zverených inštitúciám [Únie] v medzinárodnej oblasti nemožno vyňať zo súdneho preskúmania platnosti“(58).

86.      V tomto kontexte hoci jednotlivci musia spĺňať určité podmienky, aby sa mohli odvolávať na medzinárodné právo s cieľom spochybniť zlučiteľnosť medzinárodnej dohody uzavretej Úniou s článkom 3 ods. 5 ZEÚ, tieto podmienky nemôžu byť takej povahy, aby prakticky znemožnili účinné súdne preskúmanie vonkajšej činnosti Únie.

87.      K tomu by podľa môjho názoru došlo v prípade, keby sa zásady uvedené v rozsudku z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864), ako také prebrali na preskúmanie platnosti napadnutých aktov.

88.      Niektoré pravidlá medzinárodného práva uvádzané v tejto veci sú totiž zároveň pravidlami obyčajového práva a pravidlami zmluvného práva, keďže boli kodifikované vo viacerých medzinárodných zmluvách a dohovoroch, pričom niektoré iné, ako napríklad právo na sebaurčenie, sú súčasťou všeobecného medzinárodného práva(59) a z tohto dôvodu nespadajú výlučne do medzinárodného zmluvného alebo obyčajového práva, ktorými sa Súdny dvor zaoberal z hľadiska možnosti odvolávať sa na ne v rozsudku z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864).

89.      Navyše ak Súdny dvor stanovil podmienky odvolávania sa odlišné od podmienok odvolávania sa na medzinárodné zmluvné právo s cieľom nevylúčiť ex offo možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného obyčajového práva, bolo by v rozpore s týmto cieľom, ako navrhujú ministerstvo životného prostredia, výživy a vidieka, španielska, francúzska a portugalská vláda, ako aj Rada a Komisia, podriadiť možnosť odvolávať sa na pravidlá všeobecného medzinárodného práva podmienkam odvolávania sa na pravidlá medzinárodného obyčajového práva v prípade, ak spĺňajú podmienky odvolávania sa stanovené pre pravidlá medzinárodného zmluvného práva.

90.      Takéto riešenie by ex offo vylúčilo možnosť jednotlivcov odvolávať sa na zásadné pravidlá medzinárodného práva, ako sú imperatívne normy všeobecného medzinárodného práva alebo tzv. záväzky erga omnes medzinárodného práva, a to z týchto dôvodov.

91.      Predovšetkým podľa prvej podmienky odvolávania sa na pravidlá medzinárodného obyčajového práva, ktorú Súdny dvor stanovil v prípade, že napadnutým aktom je čisto interný jednostranný akt sekundárneho práva, pravidlá, na ktoré sa odvoláva, musia byť spôsobilé spochybniť právomoc Únie prijať tento akt. Pripomínam, že predmetom veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864), ako aj vecí, v ktorých boli vydané rozsudky citované v bode 107 tohto rozsudku, bola právomoc Únie prijať napadnutý akt, ktorý mal údajne vyvolávať extrateritoriálne účinky.

92.      V tejto veci nikto nespochybňuje právomoc(60) Únie uzavrieť dohodu o rybolove a protokol z roku 2013 alebo prijať nariadenie č. 764/2006, rozhodnutie 2013/785/EÚ a nariadenie č. 1270/2013. WSC naopak spochybňuje zlučiteľnosť dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 s primárnym právom Únie, ako aj vnútornú zákonnosť nariadenia č. 764/2006, rozhodnutia 2013/785/EÚ a nariadenia č. 1270/2013. Bolo by absurdné obmedziť preskúmanie napadnutých aktov len na otázku právomoci Únie a vylúčiť ex offo ich vecné preskúmanie aj vo vzťahu k najzásadnejším normám medzinárodného práva, na ktoré sa odvoláva v tejto veci.

93.      Ďalej uplatnenie druhej podmienky odvolávania sa na pravidlá medzinárodného obyčajového práva vo veci, akou je prejednávaná vec, sa ukazuje byť ešte problematickejšie. Podľa tejto podmienky napadnutý akt musí byť spôsobilý dotknúť sa práv, ktoré osoba podliehajúca súdnej právomoci vyvodzuje z práva Únie, alebo ukladať jej povinnosti podľa tohto práva.(61)

94.      V tomto prípade napadnuté akty priznávajú práva a povinnosti iba Únii a Marockému kráľovstvu. V týchto aktoch totiž nevidím nijaké ustanovenie, ktoré by ukladalo práva alebo povinnosti jednotlivcom, potenciálne iným (o čom však pochybujem) než sú majitelia plavidiel Únie, ktorých plavidlám bola udelená licencia na rybolov v rámci dohody o rybolove. Preto aj za predpokladu, že by určitá kategória jednotlivcov mohla iniciovať súdne preskúmanie napadnutých aktov podľa tejto podmienky, túto kategóriu by tvorili výlučne jednotlivci, ktorí majú prospech z dohody o rybolove, a teda nemajú nijaký záujem na jej spochybnení pred súdom.

95.      Prečo napokon obmedziť súdne preskúmanie „na otázku, či sa inštitúcie Únie prijatím daného aktu dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o podmienky uplatnenia týchto zásad“(62), ak sú tieto zásady z dôvodu ich kodifikácie „rovnako presné ako ustanovenie medzinárodnej dohody“(63)?

96.      Na záver sa v tejto súvislosti domnievam, že v rámci súdneho preskúmania medzinárodných dohôd uzavretých Úniou, ako aj aktov Únie, ktorými sa takéto dohody schvaľujú alebo vykonávajú, musí možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného práva bezpochyby podliehať určitým podmienkam, avšak nezávisle od toho, či tieto podmienky formálne spadajú do jedného alebo viacerých zdrojov medzinárodného práva podľa klasifikácie uvedenej v článku 38 ods. 1 štatútu Medzinárodného súdneho dvora. Týmito podmienkami sú podmienky uvedené v bodoch 53 až 55 rozsudku z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864), podľa ktorých Únia musí byť viazaná pravidlom, na ktoré sa odvoláva, jeho obsah musí byť bezpodmienečný a dostatočne presný a napokon jeho povaha a štruktúra nebránia súdnemu preskúmaniu napadnutého aktu.

97.      Práve vo vzťahu k týmto zásadám preskúmam možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného práva uvádzané organizáciou WSC, ktoré sú relevantné v tejto veci.

b)      O možnosti odvolávať sa na pravidlá medzinárodného práva uplatniteľné na uzatváranie medzinárodných dohôd týkajúcich sa využívania prírodných zdrojov Západnej Sahary

98.      Napadnutými aktmi Únia uzavrela s Marockým kráľovstvom a vykonávala medzinárodnú dohodu, ktorá upravuje rybolovné využívanie zdrojov rybného hospodárstva Západnej Sahary zo strany Únie. V tomto kontexte preskúmam možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného práva, ktoré by mohli spochybniť tak uzavretie medzinárodnej dohody s Marockým kráľovstvom, ktorá je uplatniteľná na Západnú Saharu a jej pobrežné vody, ako aj využívanie prírodných zdrojov tohto územia. V rámci preskúmania zohľadním skutočnosti, že z pohľadu Marockého kráľovstva sa toto domnieva, že má zvrchovanú moc nad Západnou Saharou, z pohľadu inštitúcií Únie je Marocké kráľovstvo de facto spravujúcou mocnosťou Západnej Sahary a pre vnútroštátny súd a WSC je Marocké kráľovstvo okupačnou mocnosťou Západnej Sahary.

1)      Právo na sebaurčenie

i)      Právo na sebaurčenie je súčasťou ľudských práv

99.      Hneď na úvod sa domnievam, že právo na sebaurčenie nepodlieha podmienkam odvolávania sa na pravidlá medzinárodného práva, lebo je súčasťou ľudských práv.

100. Ako Súdny dvor rozhodol v bodoch 284 a 285 rozsudku z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461), dodržiavanie ľudských práv predstavuje podmienku zákonnosti aktov Únie a v právnom poriadku Únie nemožno prijať opatrenia nezlučiteľné s ich dodržiavaním. Povinnosti, ktoré ukladá medzinárodná dohoda, tak nemôžu mať za následok zasahovanie do ústavných zásad Zmlúv o EÚ a FEÚ, ako sú článok 3 ods. 5 ZEÚ a článok 21 ZEÚ, podľa ktorých všetky vonkajšie akty Únie musia dodržiavať ľudské práva. Súdnemu dvoru teda prináleží zabezpečiť toto dodržiavanie v rámci úplnej sústavy žalôb a konaní, ktoré upravujú Zmluvy o EÚ a FEÚ.

101. Podľa ustálenej judikatúry „základné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. Na tieto účely sa Súdny dvor inšpiruje ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, ako aj usmerneniami, ktoré vyplývajú z medzinárodných nástrojov ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili“(64).

102. Všetky členské štáty (a Marocké kráľovstvo) sú zmluvnými stranami Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (MPHSKP)(65) a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (MPOPP)(66), ktoré boli podpísané 16. decembra 1966 v New Yorku a ktorých spoločný článok 1 stanovuje:

„1.      Všetky národy majú právo na sebaurčenie. Na základe tohto práva slobodne určujú svoj politický štatút a slobodne uskutočňujú svoj hospodársky, sociálny a kultúrny vývoj.

2.      Všetky národy môžu pre svoje vlastné ciele slobodne disponovať svojím prírodným bohatstvom a zdrojmi bez ujmy na akýchkoľvek záväzkoch vyplývajúcich z medzinárodnej hospodárskej spolupráce, založenej na vzájomnej výhodnosti a medzinárodnom práve. V žiadnom prípade národ nesmie byť pozbavený svojich vlastných prostriedkov na životnú existenciu.

3.      Štáty, zmluvné strany Paktu, vrátane tých štátov, ktoré zodpovedajú za správu nesamosprávnych a poručenských území, budú podporovať uskutočnenie práva na sebaurčenie a budú toto právo rešpektovať v súlade s ustanoveniami Charty Organizácie Spojených národov“(67).

103. Navyše oddiel VIII Helsinského záverečného aktu z roku 1975, nazvaný „Rovnoprávnosť a právo národov na sebaurčenie“, na ktorý odkazuje článok 21 ods. 2 písm. c) ZEÚ a ktorého zmluvnými stranami sú všetky členské štáty, zakotvuje právo na sebaurčenie v znení takmer zhodnom so znením článku 1 spoločného pre MPHSKP a MPOPP. Tento oddiel stanovuje:

„Zúčastnené štáty budú rešpektovať rovnoprávnosť národov a ich právo na sebaurčenie, pričom budú konať vždy v súlade s cieľmi a princípmi Charty OSN a príslušnými normami medzinárodného práva včítane tých, ktoré sa vzťahujú na územnú celistvosť štátov.

Na základe princípu rovnoprávnosti a práva národov na sebaurčenie majú všetky národy právo určovať si vždy slobodne, kedy a ako si želajú, svoj vnútorný i vonkajší politický štatút bez vonkajšieho zasahovania a uskutočňovať svoj politický, hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj podľa vlastného uváženia.

Zúčastnené štáty potvrdzujú všeobecný význam rešpektovania a účinného uplatňovania rovnoprávnosti a práva národov na sebaurčenie pre rozvoj priateľských vzťahov medzi nimi, ako aj medzi všetkými štátmi; pripomínajú tiež, aký význam má neporušenie tohto princípu akýmkoľvek spôsobom“.

104. Právo na sebaurčenie je teda v tomto zmysle individuálnym a kolektívnym ľudským právom, ktoré bolo takto uznané viacerými medzinárodnými orgánmi a nástrojmi, ako aj doktrínou.(68) Podľa Medzinárodného súdneho dvora je nositeľom tohto práva ľud z nesamosprávnych území v zmysle článku 73 Charty Organizácie spojených národov a ľud, ktorý je podriadený „cudzej nadvláde“(69), panstvu a vykorisťovaniu.(70)

ii)    Právo na sebaurčenie ako zásada všeobecného medzinárodného práva, medzinárodného záväzkového práva a záväzku erga omnes

105. Právo na sebaurčenie ako pravidlo všeobecného medzinárodného práva(71) a záväzok erga omnes(72) kodifikovaný vo viacerých medzinárodných zmluvných nástrojoch(73) v každom prípade spĺňa kritériá odvolávania sa uvedené v bode 96 vyššie, t. j. je pre Úniu záväzné, jeho obsah je bezpodmienečný a dostatočne presný a jeho povaha a štruktúra nebránia súdnemu preskúmaniu napadnutých aktov.

–       Únia je viazaná právom na sebaurčenie

106. Ako Súdny dvor rozhodol vo svojom rozsudku z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973), Únia je viazaná právom na sebaurčenie, ktoré je právom uplatniteľným erga omnes, ako aj jednou zo základných zásad medzinárodného práva.(74) V tejto súvislosti je „súčasťou pravidiel medzinárodného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi Úniou a Marockým kráľovstvom“(75).

107. Právo na sebaurčenie je totiž zakotvené v článku 1 ods. 2 Charty Organizácie Spojených národov.(76) Článok 3 ods. 5 ZEÚ, článok 21 ods. 1 ZEÚ, článok 21 ods. 2 písm. b) a c) ZEÚ, článok 23 ZEÚ a článok 205 ZFEÚ pritom ukladajú Únii povinnosť dodržiavať zásady Charty Organizácie Spojených národov. Vyhlásenie č. 13 o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike, pripojené k Záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu podpísanú 13. decembra 2007, stanovuje, že „Európska únia a jej členské štáty zostanú… viazané ustanoveniami Charty Organizácie Spojených národov“(77).

108. Okrem toho právo na sebaurčenie je jednou zo zásad uvedených v Helsinskom záverečnom akte, na ktoré odkazuje článok 21 ods. 2 písm. c) ZEÚ.(78)

109. Ako napokon vyplýva z článku 1 protokolu z roku 2013, jeho uplatňovanie podlieha dodržiavaniu demokratických zásad a ľudských práv, čo zahŕňa aj dodržiavanie práva národov na sebaurčenie.

–       Právo na sebaurčenie je pravidlom medzinárodného práva, ktoré je z hľadiska svojho obsahu bezpodmienečné a dostatočne presné

110. Ako Súdny dvor rozhodol v bode 55 rozsudku z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864), „[táto] podmienka je splnená, pokiaľ uplatňované ustanovenie obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorej splnenie alebo účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu“.

111. Ako vyplýva z bodov 90, 92 a 93 rozsudku z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973), v ktorom Súdny dvor uplatnil toto právo na Západnú Saharu a jeho ľud bez toho, aby vyjadril akékoľvek pochybnosti o jeho obsahu alebo rozsahu, právo na sebaurčenie spĺňa túto podmienku.

112. Skutočnosť, že Medzinárodný súdny dvor rozhodol, že vybudovanie múru zo strany Izraela na území Cisjordánska predstavuje porušenie práva palestínského ľudu na sebeurčení, pretože to predstavuje faktickú anexiu,(79) preukazuje, že ide o právo, ktorého obsah je dostatočne jasný a presný na to, aby sa toto právo mohlo uplatniť.

113. Jeho obsah je totiž dostatočne podrobne opísaný vo viacerých nástrojoch.

114. V tejto súvislosti Medzinárodný súdny dvor založil v článku 1 ods. 2 Charty Organizácie Spojených národov existenciu „práva na nezávislosť v prospech národov na nesamosprávnych územiach a národov, ktoré čelili cudziemu podrobeniu, nadvláde alebo vykorisťovaniu“(80).

115. Obsah tohto práva spresňuje článok 1 spoločný pre MPHSKP a MPOPP(81) a podmienky jeho vykonávania sú podrobne opísané vo viacerých rezolúciách Valného zhromaždenia OSN, a to najmä v rezolúciách č. 1514 (XV), 1541 (XV) a 2625 (XXV), na ktoré Medzinárodný súdny dvor častokrát odkazoval.(82)

116. V tejto súvislosti rezolúcia č. 1514 (XV) vyhlasuje:

„1.      Vystavenie národov cudziemu podrobeniu, nadvláde alebo vykorisťovaniu je výrazom popierania ľudských práv, je v rozpore s Chartou Organizácie Spojených národov a je prekážkou svetového mieru a spolupráce.

2.      Všetky národy majú právo na sebaurčenie; na základe tohto práva slobodne určujú svoj politický status a slobodne uskutočňujú svoj hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj.

…

4.      Budú ukončené všetky ozbrojené operácie a všetky represívne opatrenia akejkoľvek povahy vedené proti závislým národom, aby tieto národy mohli slobodne a v mieri vykonávať svoje právo na úplnú nezávislosť, pričom sa bude rešpektovať celistvosť ich územia.

…“

117. Rezolúcia č. 1541 (XV) stanovuje zásady, ktorými sa spravujúce mocnosti musia riadiť pri plnení svojich záväzkov vyplývajúcich z článku 73 Charty Organizácie Spojených národov. Treba poznamenať, že zásada VI stanovuje, že právo na sebaurčenie sa považuje za vykonané, keď sa nesamosprávne územie stane nezávislým a zvrchovaným štátom, keď sa slobodne pridruží k nezávislému štátu alebo keď sa začlení do nezávislého štátu.

118. Pokiaľ ide o začlenenie do nezávislého štátu, zásada IX písm. b) stanovuje, že „začlenenie musí byť výsledkom slobodného vyjadrenia vôle obyvateľov územia, ktorí sú si plne vedomí zmeny ich postavenia, pričom konzultácia prebehne podľa demokratických metód rozšírených medzi širokou verejnosťou, uplatnených nestranne a založených na všeobecnom hlasovaní dospelých osôb. [OSN] bude môcť skontrolovať uplatnenie týchto metód, ak to bude považovať za potrebné“.

119. Napokon rezolúcia č. 2625 (XXV) obsahuje „deklaráciu zásad medzinárodného práva týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov“. Táto rezolúcia vo svojej časti týkajúcej sa „zásady rovnoprávnosti národov a ich práva na sebaurčenie“ ukladá všetkým štátom „povinnosť podporovať, spolu s ostatnými štátmi alebo samostatne, realizáciu zásady rovnoprávnosti národov a ich práva na sebaurčenie v súlade s ustanoveniami Charty Organizácie Spojených národov“.

120. Štátom tiež ukladá „povinnosť zdržať sa použitia akýchkoľvek donucovacích opatrení, ktoré by zbavili národy spomenuté pri formulácii tejto zásady ich práva na sebaurčenie, ich slobody a ich nezávislosti“.

121. Pokiaľ ide konkrétne o nesamosprávne územia, akým je Západná Sahara, táto rezolúcie stanovuje, že tieto územia majú „samostatné postavenie odlišné od postavenia územia štátu, ktorý ho spravuje; toto samostatné a odlišné postavenie v súlade s Chartou [Organizácie Spojených národov] trvá, kým ľud… nevykoná svoje právo na sebaurčenie podľa Charty, presnejšie podľa jej cieľov a zásad“(83).

122. Rezolúcia 2625 (XXV) napokon vo svojich všeobecných ustanoveniach vyhlasuje, že „zásady Charty uvedené v tejto deklarácii predstavujú základné zásady medzinárodného práva a preto vyžadujú, aby sa všetky štáty vo svojom konaní na medzinárodnej úrovni inšpirovali týmito zásadami a rozvíjali svoje vzájomné vzťahy na základe prísneho dodržiavania týchto zásad“.

123. Z uvedeného vyplýva, že právo na sebaurčenie nie je v svojom výkone ani vo svojich účinkoch podmienené vydaním nijakého ďalšieho aktu.

124. V danom prípade, ako rozhodol Medzinárodný súdny dvor a Súdny dvor, ľud Západnej Sahary má právo na sebaurčenie.(84)

–       Povaha a štruktúra práva na sebaurčenie nebránia súdnemu preskúmaniu napadnutých aktov

125. V bode 89 rozsudku z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973), Súdny dvor rozhodol, že v rámci žaloby o neplatnosť dohody o pridružení, ktorú podal Front Polisario, „musí Všeobecný súd zohľadniť [právo na sebaurčenie]“. Z toho vyplýva, že povaha a štruktúra tohto práva nebránia súdnemu preskúmaniu aktov Únie.

126. Článok 103 Charty Organizácie Spojených národov totiž stanovuje, že „ak by došlo k stretu záväzkov Organizácie Spojených národov podľa tejto Charty s ich záväzkami podľa akejkoľvek inej medzinárodnej dohody, majú prednosť záväzky podľa tejto Charty“.

127. Navyše podľa Medzinárodného súdneho dvora „právo národov na sebaurčenie je právo uplatniteľné erga omnes“(85). To znamená, že „takéto záväzky sa vzhľadom na svoju povahu týkajú všetkých štátov‘ a  ,vzhľadom na význam predmetných práv sa možno domnievať, že všetky štáty majú právny záujem na ochrane týchto práv‘“(86). Medzinárodný súdny dvor v tomto zmysle rozhodol, že „všetky štáty majú povinnosť neuznať protiprávny stav vyplývajúci z [porušenia záväzku erga omnes]. Majú tiež povinnosť nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie stavu vyvolaného týmto [porušením]. Okrem toho je úlohou všetkých štátov, aby pri dodržaní Charty Organizácie Spojených národov a medzinárodného práva zabezpečili odstránenie prekážok vyplývajúcich z [porušenia], ktoré dotknutému ľudu, [v danom prípade palestínskemu ľudu], bránia vo výkone jeho práva na sebaurčenie“(87).

128. Právo na sebaurčenie sa napokon často uvádza ako imperatívna norma medzinárodného práva, ktorej porušenie môže viesť k neplatnosti medzinárodnej zmluvy podľa článku 53 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.(88) Treba zdôrazniť, že počas konania o vydaní stanoviska vo veci Západná Sahara pred Medzinárodným súdnym dvorom Španielske kráľovstvo uznalo, že právo na sebaurčenie predstavuje samo osebe imperatívnu normu medzinárodného práva,(89) zatiaľ čo Marocké kráľovstvo uznalo, že zásada dekolonizácie, ktorej podmienkou je sebaurčenie, má postavenie imperatívnej normy.(90)

129. Z toho vyplýva, že povaha a štruktúra práva na sebaurčenie ani zďaleka nebránia súdnemu preskúmaniu a ukladajú Súdnemu dvoru, aby overil, že Únia napadnutými aktmi dodržala toto právo, neuznala protiprávny stav vyplývajúci z porušenia tohto práva a nenapomáhala ani nepodporovala zachovanie takéhoto stavu.(91)

2)      Zásada trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi

130. Zásada trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi zaručuje zvrchované právo každého štátu a každého národa slobodne disponovať prírodným bohatstvom a zdrojmi svojho územia v záujme národného rozvoja a blahobytu svojho ľudu.(92) Je zásadou medzinárodného obyčajového práva,(93) ktoré je ako také pre Úniu záväzné.

131. Ako pripomenul zástupca generálneho tajomníka OSN pre právne veci, právny poradca Hans Corell, vo svojom liste z 29. januára 2002 zaslanom predsedovi Bezpečnostnej rady OSN, „presný rozsah a právny dosah [zásady trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi] zostávajú diskutabilné“(94).

132. Jeho právne stanovisko totiž svedčí o tejto ťažkosti, keďže používa rôzne výrazy na vyjadrenie tohto, čím sa vyznačuje využívanie prírodných zdrojov v prospech ľudu na nesamosprávnom území. Hovorí totiž o využívaní, ktoré sa neuskutočňuje „v rozpore s potrebami a záujmami obyvateľstva [nesamosprávneho územia], bez toho, aby z neho malo obyvateľstvo prospech“(95), alebo o využívaní „v prospech národov [nesamosprávnych území], v ich mene alebo po porade s ich zástupcami“(96) a vyvodzuje záver, že využívanie sa nemôže uskutočňovať „v rozpore so záujmami a vôľou ľudu [nesamosprávneho územia]“(97).

133. Napriek odlišnej terminológii je však minimálne isté, že prírodné zdroje sa musia využívať v prospech ľudu nesamosprávneho územia, čo stačí na to, aby sa tomuto kritériu zásady trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi priznala dostatočne jasná a presná povaha.

134. Toto kritérium je tiež spôsobilé založiť súdne preskúmanie napadnutých aktov. Parlament totiž pôvodne blokoval prijatie protokolu, ktorý bol napokon uzavretý v roku 2013, keďže sa domnieval, že nestanovuje dostatočné záruky na zabezpečenie toho, že plavidlá Únie budú využívať rybolovné prírodné zdroje Západnej Sahary v prospech ľudu tohto územia. Okrem toho Rada a Komisia pripúšťajú, že kritérium prospechu pre ľud Západnej Sahary je podmienkou zákonnosti dohôd uzavretých medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, ktoré sa týkajú tohto územia.

3)      Pravidlá medzinárodného humanitárneho práva uplatniteľné na uzatváranie medzinárodných dohôd týkajúcich sa využívania prírodných zdrojov okupovaného územia

135. Podľa vnútroštátneho súdu, WSC, ako aj britskej daňovej a colnej správy a ministerstva životného prostredia, výživy a vidieka prítomnosť Marockého kráľovstva v Západnej Sahare je okupáciou.(98)

136. V tejto súvislosti uvádzam, že otázka, či Marocké kráľovstvo je alebo nie je okupačnou mocnosťou Západnej Sahary a či uzavrelo dohodu o rybolove a protokol z roku 2013 v tomto postavení, je otázkou výkladu medzinárodného práva, na ktorú sa nevzťahujú podmienky odvolávania sa naň v práve Únie.

137. Ak je však Marocké kráľovstvo okupačnou mocnosťou Západnej Sahary (k tejto otázke sa vrátim neskôr(99)), musí byť daná možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného humanitárneho práva kodifikované v poriadku pripojenom k Haagskemu dohovoru z 18. októbra 1907 o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny (ďalej len „Haagsky poriadok z roku 1907“) a v Ženevskom dohovore z 12. augusta 1949 o ochrane civilných osôb za vojny (ďalej len „Ženevský dohovor IV“), ktoré sa týkajú uzatvárania medzinárodných dohôd vzťahujúcich sa na okupované územie (článok 43 Haagskeho poriadku z roku 1907 a článok 64 druhý odsek Ženevského dohovoru IV) a využívania prírodných zdrojov toho územia (článok 55 Haagskeho poriadku z roku 1907).

138. Tieto ustanovenia totiž spĺňajú kritériá odvolávania sa na pravidlá medzinárodného práva uvedené v bode 96 vyššie.

139. Po prvé ustanovenia Haagskeho poriadku z roku 1907 a Ženevského dohovoru IV predstavujú neodňateľné zásady medzinárodného obyčajového práva uplatniteľné erga omnes(100) a ako také sú pre Úniu záväzné.

140. Po druhé ich obsah je dostatočne presný a bezpodmienečný v rozsahu, v akom ukladá okupačným mocnostiam povinnosti, ktorých splnenie alebo účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu.

141. A napokon po tretie ich povaha a štruktúra ako neodňateľných pravidiel nebráni súdnemu preskúmaniu napadnutých aktov, a najmä nariadenia č. 764/2006, rozhodnutia 2013/785 a nariadenia č. 1270/2013 v rozsahu, v akom schvaľujú a vykonávajú využívanie prírodných zdrojov Západnej Sahary dohodnuté medzi Úniou a Marockým kráľovstvom. Únia má pritom povinnosť neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia týchto ustanovení a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie stavu vyvolaného týmto porušením.(101)

142. Po určení pravidiel medzinárodného práva, na ktoré sa možno odvolávať, teraz preskúmam zlučiteľnosť týchto pravidiel s napadnutými aktmi.

3.      O platnosti nariadenia č. 764/2006, rozhodnutia 2013/785/EÚ a nariadenia č. 1270/2013, ako aj o zlučiteľnosti dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 s uplatniteľnými pravidlami medzinárodného práva, na ktoré odkazuje článok 3 ods. 5 ZEÚ

a)      O tom, či napadnuté akty rešpektujú právo ľudu Západnej Sahara na sebaurčenie a dodržiavajú povinnosť neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia tohto práva a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu

143. Súdny dvor svojím rozsudkom z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973), rozhodol, že dohoda o pridružení uzavretá medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, ktorá sa podľa jej znenia vzťahuje „na územie Marockého kráľovstva“, sa nevzťahuje na územie Západnej Sahary, keďže takéto uplatnenie by bolo nezlučiteľné s právom ľudu tohto územia na sebaurčenie, ako aj s článkami 29 (územná pôsobnosť zmlúv) a 34 (zásada relatívneho účinku zmlúv, podľa ktorej zmluvy nemôžu ani škodiť, ani poskytovať výhody tretím stranám bez ich súhlasu) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.(102)

144. Podľa Rady a Komisie je potrebné rozlišovať medzi touto vecou a vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973), keďže dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 sa na rozdiel od dohody o pridružení vzťahujú na Západnú Saharu. Podľa ich výkladu tohto rozsudku totiž problém s dohodou o pridružení spočíval v tom, že sa uplatňovala na Západnú Saharu bez toho, aby na ňu bola právne uplatniteľná, a to z dôvodu, že takéto uplatnenie by bolo nezlučiteľné s právom ľudu tohto územia na sebaurčenie, ako aj s článkami 29 (územná pôsobnosť zmlúv) a 34 (zásada relatívneho účinku zmlúv, podľa ktorej zmluvy nemôžu ani škodiť, ani poskytovať výhody tretím stranám bez ich súhlas) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Práve na základe tejto argumentácie Rada a Komisia navrhujú, že na účely zosúladenia uplatnenia dohody o pridružení na Západnú Saharu s rozsudkom z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973), by bolo riešením rozšíriť jej pôsobnosť dohodou vo forme výmeny listov medzi Úniou a Marokockým kráľovstvom, aby sa výslovne vzťahovala na Západnú Saharu.

145. Túto argumentáciu nepovažujem za presvedčivú. Ak je uplatnenie medzinárodnej dohody uzavretej s Marockým kráľovstvom na Západnú Saharu, ktorej územná pôsobnosť nezahŕňa výslovne toto územie, nezlučiteľné s právom ľudu tohto územia na sebaurčenie, a fortiori je s týmto právom nezlučiteľné aj uplatnenie medzinárodnej dohody, ktorá sa tak ako v prípade dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 uplatňuje na územie Západnej Sahary a na jej pobrežné vody(103) a povoľuje Únii(104) využívať rybolovné zdroje Západnej Sahary.

146. Toto a fortiori tvrdenie považujem za dostatočné pre konštatovanie porušenia práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie. Pre úplnosť by som rád dodal, že napadnuté akty nerešpektujú právo ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie v rozsahu, v akom nezodpovedajú ani slobodnému uskutočňovaniu jeho hospodárskeho vývoja, ani slobodnému disponovaniu s jeho prírodným bohatstvom a zdrojmi(105) a v každom prípade, hoci samé osebe neporušujú právo na sebaurčenie, nedodržiavajú povinnosť Únie neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu.(106)

1)      O existencii slobodnej vôle ľudu Západnej Sahary uskutočňovať napadnutými aktmi svoj hospodársky rozvoj a disponovať svojím prírodným bohatstvom a svojimi zdrojmi

147. O neexistencii takejto vôle podľa mňa svedčia nasledujúce skutočnosti(107), ktorých podstatu vyjadrila WSC pred vnútroštátnym súdom a tento súd ju pripomenul.(108)

148. Dňa 20. decembra 1966 Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu č. 2229 (XXI) k otázke Ifni a Španielskej Sahary, v ktorej „opätovne potvrdilo nescudziteľné právo ľudu Španielskej Sahary na sebaurčenie“ a vyzvalo Španielske kráľovstvo ako spravujúcu mocnosť, aby čo najskôr stanovilo „podmienky usporiadania referenda, ktoré sa uskutoční pod záštitou [OSN], aby sa pôvodnému obyvateľstvu územia umožnilo slobodne vykonať jeho právo na sebaurčenie“.

149. Španielske kráľovstvo 20. augusta 1974 informovalo OSN, že plánuje usporiadať pod záštitou OSN referendum v Západnej Sahare.(109)

150. V máji 1975 napriek vzniknutým ťažkostiam mohla návštevná misia OSN v Západnej Sahare „po svojom pobyte na tomto území vysloviť záver, že väčšina obyvateľstva Španielskej Sahary je zjavne za nezávislosť“(110).

151. Dňa 16. októbra Medzinárodný súdny dvor vydal na návrh Valného zhromaždenia OSN v rámci jeho prác týkajúcich sa dekolonizácie Západnej Sahary poradné stanovisko, podľa ktorého jednak v čase kolonizácie Španielskym kráľovstvom nebola Západná Sahara územím nikoho(terra nullius) a jednak hoci niektoré skutočnosti svedčia o tom, že v čase španielskej kolonizácie existovali spojenecké právne väzby medzi marockým sultánom a niektorými z kmeňov žijúcich na území Západnej Sahary, nepreukazujú žiadny vzťah územnej zvrchovanosti medzi územím Západnej Sahary a Marockým kráľovstvom.(111) Medzinárodný súdny dvor teda nezistil existenciu právnych väzieb, ktoré by mohli mať vplyv na uplatňovanie rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV), pokiaľ ide o dekolonizáciu Západnej Sahary a najmä uplatňovanie princípu sebaurčenia na základe slobodného a skutočného vyjadrenia vôle obyvateľov územia.(112)

152. V prejave prednesenom v deň uverejnenia uvedeného poradného stanoviska „marocký kráľ konštatoval, že ,všetci uznali, že [Západná] Sahara patrí‘ Marockému kráľovstvu a že mu ,zostáva iba v pokoji získať späť toto územie‘, pričom na tento účel vyzval k zorganizovaniu pochodu, ktorého sa zúčastnilo 350 000 osôb, tzv. Zeleného pochodu.(113)

153. Bezpečnostná rada OSN na návrh Španielskeho kráľovstva požiadala generálneho tajomníka OSN K. Waldheima, aby vypracoval správu o výsledkoch svojich konzultácií s dotknutými stranami, najmä s Marockým kráľovstvom.(114)

154. Názor Marockého kráľovstva opísaný v tejto správe znel tak, že referendum nie je potrebné, lebo Medzinárodný súdny dvor uznal existenciu historických spojeneckých väzieb medzi marockým sultánom a kmeňmi tradične žijúcimi na území Západnej Sahary, a že v každom prípade „obyvateľstvo tohto územia už v skutočnosti vykonalo svoje právo na sebaurčenie a vyslovilo sa v prospech vrátenia tohto územia Maroku“, čoho najnovším dôkazom je „sľub vernosti, ktorý marockému kráľovi zložil v mene sahrawských kmeňov [Khatri Ould Said a Ould El Jomaini], predseda Djemââ[(115)]“ počas ceremónie, ktorá sa konala 4. novembra 1975 v paláci v Agadire.(116)

155. Po protestoch Španielskeho kráľovstva proti Zelenému pochodu Bezpečnostná rada OSN prijala 6. novembra 1975 rezolúciu č. 380 (1975) o Západnej Sahare, v ktorej „vyjadrila poľutovanie nad uskutočnením ohláseného pochodu“ a „požiadala [Marocké kráľovstvo], aby okamžite stiahlo všetkých účastníkov [tohto] pochodu z územia Západnej Sahary“. O pár dní neskôr Marocké kráľovstvo vyhovelo tejto žiadosti.

156. Počas krízy vyvolanej Zeleným pochodom Španielske kráľovstvo, Marocké kráľovstvo a Mauritánska islamská republika zahájili trojstranné rokovania, ktoré 14. novembra 1975 vyústili do prijatia deklarácie zásad Španielska, Maroka a Mauritánie vo veci Západnej Sahary(117) (ďalej len „Madridská dohoda“). V zmysle tejto dohody „Španielsko bezodkladne nastolí dočasnú správu na území [Západnej Sahary], na ktorej sa budú podieľať Maroko a Mauritánia v spolupráci s Djemââ a na ktorú budú prenesené zodpovednosti a právomoci[, ktoré malo na tomto území ako spravujúca mocnosť]“, a tak sa aj stalo.

157. Uvedená dohoda tiež stanovila, že „Španielsko definitívne ukončí svoju prítomnosť do 28. februára 1976“ a „názor sahrawského obyvateľstva vyjadrený prostredníctvom Djemââ bude rešpektovaný“.

158. Následne sa ukázalo, že uvedená dohoda bola doplnená sériou dohôd medzi týmito tromi krajinami, formálne nazvaných „konverzačné akty“, ktoré upravovali určité hospodárske aspekty prevodu správy nad Západnou Saharou, najmä práva na rybolov v pobrežných vodách tohto územia.(118) Existenciu týchto dohôd, ako aj skutočnosť, že sa týkali rybolovu potvrdil minister zahraničných vecí Španielskeho kráľovstva, p. Oreja Aguirre, počas parlamentnej rozpravy o ratifikácii dohody o rybolove medzi Španielskym kráľovstvom a Marockým kráľovstvom z roku 1977.(119) Podľa neho išlo o „postupy [alebo] usmernenia“(120).

159. Existenciu dohody o právach na rybolov v pobrežných vodách Západnej Sahary, ako aj skutočnosť, že jej Generálny tajomník OSN nebol informovaný o jej existencii potvrdzujú aj diplomatické depeše Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických.(121)

160. Dňa 28. novembra 1975 sa 67 členov Djemââ, vrátane jej podpredsedu, stretlo v El Guelta Zemmur (Západná Sahara) a jednomyseľne vyhlásilo, že keďže Djemââ nebola demokraticky zvolená ľudom Západnej Sahary, nemôže rozhodovať o jeho sebaurčení. Jednomyseľne rozhodli o jej konečnom zrušení.(122)

161. Dňa 10. decembra 1975 Valné zhromaždenie OSN hlasovalo o dvoch rezolúciách k otázke Západnej Sahary, ktorých obsah nie je totožný,(123) lebo nedošlo ku konsenzu o dôsledkoch vyplývajúcich z Madridskej dohody. V tomto zmysle rezolúcia č. 3458 A (XXX) vôbec neodkazuje na túto dohodu a odkazuje na Španielske kráľovstvo „ako spravujúcu mocnosť“ Západnej Sahary,(124) zatiaľ čo rezolúcia č. 3458 B (XXX) „berie na vedomie“(125) túto dohodu a neodkazuje na spravujúcu mocnosť, ale na „zmluvné strany Madridskej dohody zo 14. novembra 1975“(126) a na „dočasnú správu“(127).

162. Treba však poznamenať, že zo 144 štátov zúčastnených na 2435. plenárnej schôdzi Valného zhromaždenia 88 hlasovalo za rezolúciu č. 3458 A (XXX), žiaden nehlasoval proti, 41 sa zdržalo hlasovania a 15 nehlasovalo. Súčasné členské štáty Únie hlasovali za túto rezolúciu, s výnimkou Portugalskej republiky a Španielskeho kráľovstva, ktoré sa zdržali hlasovania, a Maltskej republiky, ktorá nehlasovala. Marocké kráľovstvo taktiež nehlasovalo.

163. Spornejšiu rezolúciu č. 3458 B (XXX) schválilo len 56 štátov hlasujúcich za, zatiaľ čo 42 štátov hlasovalo proti, 34 sa zdržalo hlasovania a 12 nehlasovalo. Zo súčasných členských štátov Únie len 11 hlasovalo za túto rezolúciu(128), 10 hlasovalo proti(129), 6 sa hlasovania zdržalo(130) a 1 nehlasoval(131). Marocké kráľovstvo hlasovalo za túto rezolúciu.

164. Obe rezolúcie napriek ich rozdielnostiam „potvrdzujú nescudziteľné právo ľudu [Západnej] Sahary na sebaurčenie“(132) v súlade s rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV) a zhodujú sa na tom, že toto právo sa musí vykonávať slobodne.(133)

165. Okrem toho rezolúcia č. 3458 A (XXX) stanovuje, že právo na sebaurčenie sa musí vykonávať „pod dohľadom [OSN]“ a „žiada generálneho tajomníka, aby po konzultácii so španielskou vládou ako spravujúcou mocnosťou… prijal ustanovenia potrebné pre dohľad nad aktom sebaurčenia“(134).

166. V rovnakom duchu rezolúcia č. 3458 B (XXX) stanovuje výkon práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie „prostredníctvom slobodnej konzultácie zorganizovanej s podporou zástupcu [OSN] vymenovaného generálnym tajomníkom“(135).

167. Koncom roku 1975 Španielske kráľovstvo zahájilo proces stiahnutia svojej správy zo Západnej Sahary. Kým sa španielske vojská sťahovali z územia, marocké a mauritánske vojská prenikali na územie Západnej Sahary. Na niektorých miestach dochádzalo k ozbrojeným konfliktom medzi týmito vojskami a vojskami Ľudového frontu za oslobodenie Saguia‑el‑Hamra a Rio de Oro (Front Polisario).(136)

168. Na tlačovej konferencii vo februári 1976, Olof Rydbeck, švédsky veľvyslanec pri OSN a osobitný vyslanec generálneho tajomníka OSN pre Západnú Saharu, vyhlásil, že „vojenský stav, ktorý je aktuálne [v Západnej Sahare], veľmi komplikuje, ba priam znemožňuje potrebnú konzultáciu so Sahrawčanmi“(137).

169. Španielske kráľovstvo svojím memorandom z 25. februára 1976 zaslaným generálnemu tajomníkovi OSN informovalo, že sa rozhodlo od nasledujúceho dňa (26. februára 1976) definitívne ukončiť svoju prítomnosť v Západnej Sahare a že na tento deň bolo zvolané zasadnutie Djemââ, na ktorom španielsky guvernér ako člen dočasnej správy informuje Djemââ o tomto rozhodnutí.(138)

170. Dňa 26. februára 1976 Španielske kráľovstvo definitívne ukončilo svoju prítomnosť na území Západnej Sahary a listom z tohto dňa zaslaným generálnemu tajomníkovi OSN vyhlásilo, že „na základe ukončenia svojej účasti na dočasnej správe zavedenej na území Západnej Sahary nenesie akúkoľvek medzinárodnoprávnu zodpovednosť, pokiaľ ide o správu [Západnej Sahary]“(139) a potvrdilo, že „dekolonizácia Západnej Sahary sa zavŕši, keď bude môcť sahrawské obyvateľstvo platne vyjadriť svoje názory“(140).

171. V ten istý deň Djemââ napriek svojmu zrušeniu, o ktorom rozhodlo 67 jej členov, schválila „opätovné začlenenie [Západnej Sahary] do Maroka a Mauritánie“ a „vyjadrila tak jednomyseľný názor sahrawského obyvateľstva a všetkých kmeňov, ktorých je skutočným a legitímnym inštitucionálnym orgánom“(141). Z hľadiska Marockého kráľovstva bolo toto rozhodnutie naplnením ustanovenia Madridskej dohody, podľa ktorého „názor sahrawského obyvateľstva vyjadrený prostredníctvom Djemââ bude rešpektovaný“.

172. Pokiaľ ide o toto stretnutie, Španielske kráľovstvo ani OSN ho neuznali za vykonanie práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie v súlade s rezolúciami Valného zhromaždenia OSN č. 3458 A a B (XXX).(142)

173. Podľa memoranda z 25. februára 1975, ktoré Španielske kráľovstvo zaslalo generálnemu tajomníkovi OSN, „toto zasadnutie [nebude] náhradou za ľudovú konzultáciu s verejnosťou, aká je stanovená v Madridských dohodách zo 14. novembra 1975 a v rezolúcii Valného zhromaždenia OSN č. 3458 B (XXX), prinajmenšom pokiaľ nebudú splnené nevyhnutné podmienky, a to najmä prítomnosť zástupcu [OSN] vymenovaného [generálnym tajomníkom] v súlade s odsekom 4 uvedenej rezolúcie“(143).

174. Generálny tajomník OSN vo svojej odpovedi na memorandum Španielskeho kráľovstva z 25. februára 1975 pripomenul odseky 7 a 8 rezolúcie č. 3458 A (XXX), ako aj odsek 4 rezolúcie č. 3458 B (XXX) a uviedol tento záver:

„Z citovaných odsekov je zrejmé, že ani španielska vláda vo svojom postavení spravujúcej mocnosti, ani dočasná správa, ktorej je Španielske kráľovstvo členom, neprijali potrebné opatrenia, aby obyvateľom Západnej Sahary zabezpečili výkon práva na sebaurčenie. V dôsledku toho, aj keby to čas dovoľoval a keby boli poskytnuté potrebné objasnenia týkajúce sa stretnutia Djemââ, o ktorom, ako ste mi včera povedali, nebola vaša vláda informovaná, prítomnosť mnou vymenovaného zástupcu [OSN] na tomto stretnutí by sama osebe nepredstavovala uplatnenie spomínaných rezolúcií Valného zhromaždenia“(144).

175. Dňa 14. apríla 1976 uzavrelo Marocké kráľovstvo s Mauritánskou islamskou republikou zmluvu o rozdelení územia Západnej Sahary(145) a formálne anektovalo provincie, ktoré mu boli touto zmluvou pridelené.(146)

176. Medzitým v tomto regióne vypukol ozbrojený konflikt medzi Marockým kráľovstvom, Mauritánskou islamskou republikou a Frontom Polisario.

177. V máji 1979 Mauritánska islamská republika informovala generálneho tajomníka OSN, že je ochotná uplatniť ustanovenia rezolúcií Valného zhromaždenia OSN č. 3458 A (XXX) a 3458 B (XXX) a preskúmať spôsoby a prostriedky dosiahnutia výkonu práva na sebaurčenie v Západnej Sahare.(147) „Od júla 1978 však marocká vláda opakovane vyhlásila, že sa nevzdá žiadnej zo ,svojich opätovne získaných saharských provincií‘ a nesúhlasí s vytvorením miništátu pod kontrolou Frontu [Polisario] v mauritánskej oblasti Západnej Sahary“(148).

178. Dňa 10. augusta 1979 uzavrela Mauritánska islamská republika mierovú dohodu s Frontom Polisario, na základe ktorej sa zriekla akýchkoľvek územných nárokov na Západnú Saharu.(149) Marocké kráľovstvo okamžite prevzalo kontrolu nad územím evakuovaným mauritánskymi vojskami(150) a pristúpilo k jeho anexii.(151)

179. Dňa 21. novembra 1979 Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu č. 34/37 o otázke Západnej Sahary, v ktorej „potvrdilo nescudziteľné právo ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie a nezávislosť v súlade s Chartou OSN... a s cieľmi rezolúcie č. 1514 (XV)“, „vyjadrilo poľutovanie nad zhoršením situácie, ktoré je spôsobené pokračujúcou okupáciou Západnej Sahary Marokom“, „okamžite požiadalo Maroko, aby sa tiež zapojilo do mierového procesu a ukončilo okupáciu územia Západnej Sahary“ a „v tomto ohľade odporučilo, aby sa [Front Polisario], zástupca ľudu Západnej Sahary, v plnom rozsahu podieľal na hľadaní spravodlivého, trvalého a konečného politického riešenia otázky Západnej Sahary v súlade s rezolúciami a vyhláseniami [OSN]“(152).

180. Ozbrojený konflikt medzi Marockým kráľovstvom a Frontom Polisario pokračoval až do 30. augusta 1988, keď strany v zásade prijali návrhy na urovnanie konfliktu, ktoré predložil najmä generálny tajomník OSN a podľa ktorých sa malo najmä vyhlásiť prímerie a usporiadať referendum o sebaurčení pod kontrolou OSN.(153)

181. Odvtedy nebol zaznamenaný nijaký pokrok, ktorý by umožnil ľudu Západnej Sahary vykonať jeho právo na sebaurčenie. Ako uviedol generálny tajomník OSN vo svojej poslednej správe o Západnej Sahare, „problém [pri hľadaní riešenia] spôsobujú najmä rozdielne názory a výklad jednotlivých strán, pokiaľ ide o históriu konfliktu a s ním súvisiace dokumenty. Maroko trvá na tom, že Západná Sahara je už súčasťou územia tejto krajiny a rokovania sa môžu týkať len jeho návrhu na samostatné postavenie pod marockou zvrchovanosťou, pričom sa predpokladá účasť Alžírska na týchto rokovaniach. Front Polisario tvrdí, že že vzhľadom na to, že Valné zhromaždenie definovalo Západnú Saharu ako nesamosprávne územie, pôvodnému obyvateľstvu prináleží rozhodnúť o svojej budúcnosti v rámci referenda, v ktorom bude mať možnosť zvoliť si nezávislosť, ďalej že sa musia prediskutovať všetky návrhy a nápady predložené ktoroukoľvek zo strán a na rokovaniach sa musí zúčastniť iba Maroko a samotný Front“(154).

182. Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že namiesto toho, aby ľud Západnej Sahary mohol vykonať svoje právo na sebaurčenie podľa usmernení, ktoré Medzinárodný súdny dvor poskytol vo svojom poradnom stanovisku k Západnej Sahare(155), až do súčasnosti mu bola odopieraná samotná príležitosť vykonať toto právo za podmienok stanovených v rezolúciách Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV), 1541 (XV), 2625 (XXV) a 3458 A a B (XXX) viacerými opatreniami, ktoré vyústili do rozdelenia územia Západnej Sahary v roku 1976 a do jeho anexie v rokoch 1976 a 1979. To, že tieto opatrenia možno pripísať viacerým štátom, nijako neznižuje existenciu a závažnosť porušenia práva tohto ľudu na sebaurčenie.

183. Navyše zatiaľ čo tieto rezolúcie stanovujú, že právo na sebaurčenie zahŕňa slobodný výber z troch možností(156), a to nezávislosť(157), pridruženie k inému nezávislému štátu a začlenenie do iného nezávislého štátu, ako aj usporiadanie referenda(158) (namiesto konzultácie s Djemââ), Marocké kráľovstvo začlenilo Západnú Saharu do svojho územia jej rozdelením a anexiou bez konzultácie s ľudom Západnej Sahary a bez dohľadu OSN.

184. V tomto zmysle zloženie sľubu vernosti Marockému kráľovi, ktorý v mene sahrawských kmeňov vyjadril predseda Djemââ 4. novembra 1975, a stretnutie Djemââ z 26. februára 1976, ktoré neboli uznané zo strany OSN a Španielskeho kráľovstva ako spravujúcej mocnosti Západnej Sahary a člena dočasnej správy Západnej Sahary, nepredstavujú konzultáciu s ľudom Západnej Sahary o sebaurčení požadovanom rezolúciami Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV), 1541 (XV), 2625 (XXV) a 3458 A a B (XXX).

185. Z predchádzajúceho vyplýva, že Západná Sahara bola začlenená do Marockého kráľovstva bez toho, aby ľud tohto územia slobodne vyjadril svoju vôľu v tejto súvislosti. Keďže Marocké kráľovstvo uzavrelo dohodu o rybolove a protokol z roku 2013 na základe jednostranného začlenenia Západnej Sahary do svojho územia a tvrdenia o svojej zvrchovanosti nad týmto územím, je jasné, že ľud Západnej Sahary slobodne nedisponoval so svojimi prírodnými zdrojmi, ako stanovujú článok 1 spoločný pre MPHSKP a MPOPP, odsek 2 rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV) a oddiel VII Helsinského záverečného aktu z roku 1975.

186. Z tohto dôvodu využívanie rybolovných zdrojov pobrežných vôd Západnej Sahary zavedené a vykonávané napadnutými aktmi nerešpektuje právo ľudu tohto územia na sebaurčenie.(159)

2)      O povinnosti neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu

187. Aj keby Súdny dvor rozhodol, že napadnuté akty samé osebe neporušujú právo ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie a porušenie toho práva nemožno pripísať Únii, ale výlučne Marockému kráľovstvu, nič by to nemenilo na skutočnosti, že napadnuté akty nedodržiavajú povinnosť Únie neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu.(160)

188. Dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 sa vzťahujú, ako vyplýva z ich znenia, na Západnú Saharu a jej pobrežné vody ako dohoda, ktorá je uplatniteľná výlučne na územie, ktoré medzinárodné spoločenstvo uznáva za zvrchované územie Marockého kráľovstva.

189. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ako rozhodol Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti, „atribútom zvrchovanosti štátu je práve možnosť prijímať medzinárodné záväzky“(161) na území, na ktoré sa tieto záväzky vzťahujú.

190. To isté platí aj pre medzinárodné dohody, ktoré sa týkajú mora. Podľa ustálenej judikatúry Medzinárodného súdneho dvora totiž „práva na more vyplývajú zo zvrchovanosti pobrežného štátu nad pevninou, pričom túto zásadu možno zhrnúť takto: ,pevnina má nadvládu nad morom‘… Pri určovaní práv pobrežného štátu na mori je teda východiskovým bodom územná situácia na pevnine“(162).

191. Podľa Medzinárodného súdneho dvora „je ustálené, že ,nárok štátu… na výlučnú ekonomickú zónu je založený na zásade, podľa ktorej má pevnina nadvládu nad morom v dôsledku predĺženia pobreží‘… Ako uviedol Medzinárodný súdny dvor…, ,pevnina je právnym zdrojom právomoci, ktorú môže štát vykonávať v námorných predĺženiach svojho územia‘…“(163).

192. Ak má teda pevnina nadvládu nad morom, niet pochýb, ako tvrdí Comader, že Marocké kráľovstvo uzavrelo dohodu o rybolove v domnienke, že má zvrchovanú moc nad Západnou Saharou, vo vzťahu ku ktorej má práva a povinnosti týkajúce sa pobrežných vôd tohto územia, ktoré medzinárodné právo priznáva pobrežnému štátu.(164) Ako totiž vyhlásil kráľ Mohammed VI pri príležitosti 39. výročia Zeleného pochodu, „hovorím nie snahe zmeniť povahu tohto regionálneho konfliktu tým, že sa prezentuje ako záležitosť dekolonizácie. Maroko totiž nikdy nebolo vo svojej Sahare okupačnou mocnosťou ani spravujúcou mocnosťou. Vykonáva skôr atribúty svojej zvrchovanosti nad jej územím“(165).

193. Preto je potrebné odmietnuť tvrdenie Rady a Komisie, podľa ktorého napadnuté akty odkazom na „vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“ neobsahujú nijaké uznanie nároku na zvrchovanosť Marockého kráľovstva nad územím Západnej Sahary a zvrchovanosti alebo jurisdikcie, ktorú tento štát podľa svojho tvrdenia vykonáva nad pobrežnými vodami tohto územia.

194. Po prvé prerokovanie a uzavretie medzinárodnej dohody vzťahujúcej sa na Západnú Saharu a jej pobrežné vody s Marockým kráľovstvom samo osebe predstavuje uznanie de iure začlenenia(166) Západnej Sahary do Marockého kráľovstva anexiou v rokoch 1976 a 1979, čo zahŕňa uznanie jeho zvrchovanosti nad územím, vnútornými vodami a pobrežným morom Západnej Sahary, ako aj jurisdikcie, ktorú medzinárodné právo priznáva pobrežnému štátu vo vzťahu k morským oblastiam nachádzajúcim sa mimo pobrežného mora.

195. Pripomínam, že vo veci Východný Timor, v ktorej išlo o spor medzi Portugalskou republikou (ako spravujúcou mocnosťou, ktorú z Východného Timoru vyhnala Indonézska republika) a Austrálskym zväzom (ako treťou krajinou, ktorá uzavrela s Indonézskou republikou medzinárodnú dohodu vzťahujúcu sa na Východný Timor), sa Austrálsky zväz domnieval, že „začatie rokovaní [na účely uzavretia zmluvy o Timor Gap z roku 1989] znamenalo, že Austrália uznalade iure začlenenie Východného Timoru do Indonézie“(167).

196. Skutočnosť, že dohoda o rybolove uplatniteľná na určité územie a morské oblasti môže predstavovať dôkaz o uznaní zvrchovanosti, je preukázaná samotnou históriou Západnej Sahary. V tejto súvislosti pripomínam, že Marocké kráľovstvo predložilo ako dôkaz svojej zvrchovanosti nad Západnou Saharou medzinárodné dohody, ktoré uzavrelo s viacerými štátmi, a to najmä dohody o obchode a rybolove uzavreté so Španielskym kráľovstvom od roku 1767.(168)

197. Ako však rozhodol Mezinárodný súdny dvor, anexia územia, ktorého ľud má právo na sebaurčenie, pričom tento ľud toto právo ešte nevykonal, predstavuje porušenie povinnosti dodržiavať uvedené právo.(169) Preto subjekt, ktorý uzavretím medzinárodnej dohody uzná de iure anexiu takéhoto územia, poruší svoju povinnosť neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia uvedeného práva.

198. Po druhé výraz „vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“ nepostačujú na vylúčenie uznania de iure zvrchovanosti Marockého kráľovstva nad Západnou Saharou, a to z dvoch hlavných dôvodov.

199. Prvým dôvodom je, že dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 nie sú uplatniteľné iba na pobrežné vody Západnej Sahary, ale aj na jej územie.(170) V tomto zmysle použitie výrazu „vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“ nemôže vylúčiť uznanie de iure zvrchovanosti Marockého kráľovstva nad územím Západnej Sahary, a teda porušenie práva ľudu tohto územia na sebaurčenie.

200. Druhý dôvod sa týka uplatnenia dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 na pobrežné vody Západnej Sahary. V rozpore s tvrdením Komisie výraz „vody pod marockou jurisdikciou“(171), prevzatý z dohôd o rybolove uzavretých medzi Španielskym kráľovstvom a Marockým kráľovstvom pred pristúpením Španielskeho kráľovstva k Únii, nedovoľuje identifikovať pobrežné vody Západnej Sahary bez uznania zvrchovaných práv a jurisdikcie, ktorú Marocké kráľovstvo podľa svojho tvrdenia vykonáva v týchto vodách ako pobrežný štát.(172) Uznanie zvrchovanosti nad pevninou rovnako ako zásada nadvlády pevniny nad morom zahŕňa uznanie zvrchovaných práv nad morom a naopak.

201. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že dohody o rybolove uzavreté Španielskym kráľovstvom a Marockým kráľovstvom pochádzajú z obdobia pred ratifikáciou Dohovoru Organizácie Spojených národov o morskom práve, uzavretého 10. decembra 1982 v Montego Bay(173) (ďalej len „UNCLOS“) Úniou(174), jej členskými štátmi a Marockým kráľovstvom, zatiaľ čo dohoda o rybolove dotknutá v tejto veci bola podpísaná a ratifikovaná počas platnosti tohto dohovoru, ktorý „má medzi zmluvnými štátmi prednosť pred Ženevskými dohovormi o morskom práve z 29. apríla 1958“(175).

202. Dohovor o rybolove a ochrane biologického bohatstva šíreho mora a Dohovor o šírom mori, uzavreté 29. apríla 1958 v Ženeve, neupravovali právo štátov zriadiť výlučnú ekonomickú zónu (VEZ), článok 2 Dohovoru o šírom mori však stanovoval, že žiadny štát si nemôže platne prisvojovať právo podrobovať šíre more svojej zvrchovanosti a sloboda šíreho mora zahŕňa aj slobodu rybolovu. Navyše podľa jeho článku 6 lode podliehajú na šírom mori výlučnej jurisdikcii štátu, pod vlajkou ktorého sa plavia.

203. Tento právny kontext, v ktorom mal výraz „vody pod marockou jurisdikciou“ („aguas bajo jurisiccíon marroquí“) svoj význam, nielen že už medzi Úniou a Marockým kráľovstvom neexistuje, ale nahradil ho UNCLOS. Veta „vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“ sa teda musí posudzovať so zreteľom na právny režim zavedený dohovorom UNCLOS, ktorý v medzinárodnom práve zakotvil koncept VEZ už existujúci v praxi štátov.

204. Tento výklad dohody o rybolove s prihliadnutím na UNCLOS potvrdzuje tak odôvodnenie 2 dohody o rybolove(176), ako aj článok 5 ods. 4 tejto dohody, ktorý odkazuje na marocké právne predpisy „upravujúc[e] rybolov vo vodách, ktoré spadajú pod jurisdikciu Maroka, v súlade s [UNCLOS]“.

205. Podľa UNCLOS však vnútorné vody štátu a jeho pobrežné more predstavujú vody spadajúce pod jeho zvrchovanosť(177), zatiaľ čo VEZ podlieha „jurisdikcii“ pobrežného štátu.(178) V tomto zmysle prvá časť vety „vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“, ktorá je použitá v napadnutých aktoch, sa týka vnútorných vôd a pobrežného mora Marockého kráľovstva (vody spadajúce pod jeho zvrchovanosť), zatiaľ čo druhá časť vety sa vzťahuje na VEZ (vody spadajúce pod jeho jurisdikciu).

206. Ako však Komisia pripúšťa v bode 14 svojich odpovedí na písomné otázky Súdneho dvora, súčasná marocká VEZ, zriadená v roku 1981 ešte pred samotnou ratifikáciou UNCLOS zo strany Marockého kráľovstva, na rozdiel od VEZ zriadenej Saharskou arabskou demokratickou republikou (subjekt neuznaný Úniou a jej členskými štátmi) nepokrýva pobrežné vody Západnej Sahary, na ktoré sa vzťahujú rybolovné oblasti č. 3 až 6 dohody o rybolove(179), a vláda Marockého kráľovstva z tohto dôvodu prijala 6. júla 2017 návrh zákona č. 38‑17, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 1‑18, ktorým sa zriaďuje výlučná ekonomická zóna siahajúca do vzdialenosti 200 námorných míľ od pobrežia Maroka a Západnej Sahary.(180)

207. Za týchto podmienok sa rybolov „vo vodách, ktoré spadajú pod jurisdikciu Maroka, v súlade s [UNCLOS]“(181) musí zastaviť na rovnobežke 27°42’ s.z.š., ktorá slúži tak ako vonkajšia hranica súčasnej marockej VEZ(182), ako aj hranica medzi Marockým kráľovstvom a Západnou Saharou.(183) Rybolovné oblasti č. 3 až 6 pritom pokrývajú hlavne vody na juh od tejto hranice, ktoré susedia so Západnou Saharou.

208. Ako pripúšťa Komisia, rybolov vo VEZ je zvrchovaným právom pobrežného štátu.(184) V dôsledku toho Únia uzavretím dohody o rybolove vzťahujúcej sa na vody, ktoré predstavujú VEZ Západnej Sahary, uznáva de iure, že Marocké kráľovstvo vykonáva v týchto vodách svoje zvrchované právo.

209. Napokon v rozpore s tvrdením Komisie výrazy „vody pod marockou jurisdikciou“ a „vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu“ nie sú vlastné napadnutým aktom, čo by dovoľovalo domnievať sa, že sa týkajú konkrétnej situácie Západnej Sahary. Ide naopak o klasické opisy pôsobnosti dohôd o rybolove uzavretých Úniou(185) a v tom zmysle sa týkajú vnútorných vôd a pobrežného mora tretej krajiny (vody spadajúce pod jej zvrchovanosť), ako aj jej VEZ (vody spadajúce pod jej jurisdikciu).

210. Preto v rozpore s tvrdením Rady a Komisie použitie výrazu „vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“ predstavuje uznanie výkonu zvrchovaných práv na Západnú Saharu a jej pobrežné vody Marockým kráľovstvom. Toto uznanie bude ešte zrejmejšie po nadobudnutí účinnosti návrhu zákona č. 38‑17, ktorým Marocké kráľovstvo zriadi VEZ v pobrežných vodách Západnej Sahary.

211. Únia navyše napadnutými aktmi napomohla a podporila zachovanie protiprávneho stavu vyplývajúceho z porušenia práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie. Táto pomoc je vo forme hospodárskych výhod (najmä finančný príspevok), ktoré Marockému kráľovstvu priznáva dohoda o rybolove a protokol z roku 2013.(186)

212. Keďže tvrdenie o zvrchovanosti Maroka nad Západnou Saharou vyplýva z porušenia práva ľudu tohto územia na sebaurčenie z dôvodov, ktoré som uviedol v bodoch 147 až 186 vyššie, Únia porušila svoju povinnosť neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia práva ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie, ktorého sa dopúšťa Marocké kráľovstvo, ako aj nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu.(187) Z tohto dôvodu dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 v rozsahu, v akom sa uplatňujú na územie Západnej Sahary a jej pobrežné vody, sú nezlučiteľné s článkom 3 ods. 5 ZEÚ, článkom 21 ods. 1 prvým pododsekom ZEÚ, článkom 21 ods. 2 písm. b) a c) ZEÚ, článkom 23 ZEÚ a článkom 205 ZFEÚ, ktoré ukladajú Únii povinnosť, aby svojou vonkajšou činnosťou chránila ľudské práva a striktne dodržiavala medzinárodné právo.

213. Nariadenie č. 764/2006, rozhodnutie 2013/785/EÚ a nariadenie č. 1270/2013 sú teda v rozpore s článkom 3 ods. 5 ZEÚ, článkom 21 ods. 1 prvým pododsekom ZEÚ, článkom 21 ods. 2 písm. b) a c) ZEÚ, článkom 23 ZEÚ a článkom 205 ZFEÚ v rozsahu, v akom schvaľujú a vykonávajú uplatnenie dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 na územie Západnej Sahary a jej pobrežné vody.

3)      Boli medzinárodné dohody uplatniteľné na Západnú Saharu uzavreté s Marockým kráľovstvom na základe iného nároku, než je jeho tvrdenie o zvrchovanosti nad týmto územím?

214. Predchádzajúca analýza je založená na tvrdení Marockého kráľovstva o jeho zvrchovanosti na Západnou Saharou, ktorá mu umožnila uzavrieť s Úniou dohodu o rybolove a protokol z roku 2013.

215. Ako však uviedla Comader na pojednávaní, bez ohľadu na to, ako Marocké kráľovstvo vníma túto otázku, súhlasí s tým, že Únia a jej členské štáty ju môžu vnímať odlišne.

216. Preskúmam teda otázku, či mohlo byť uzavretie dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 odôvodnené na základe iného nároku, ktorý Marocké kráľovstvo mohlo mať vo vzťahu k Západnej Sahare a ktorý mu dal, ako to Komisia nazvala na pojednávaní, „zmluvnú právomoc“ (treaty‑making power) zaväzujúcu nesamosprávne územie Západnej Sahary.

217. V tejto súvislosti francúzska vláda, Komisia a Rada tvrdia, že Marocké kráľovstvo je „de facto spravujúcou mocnosťou“ Západnej Sahary, čo umožňuje uzatvárať medzinárodné dohody uplatniteľné na Západnú Saharu a jej pobrežné vody bez porušenia práva jej ľudu na sebaurčenie.

218. WSC naopak tvrdí, že Marocké kráľovstvo je okupačnou mocnosťou Západnej Sahary(188), a teda nemôže uzatvárať nijaké medzinárodné dohody uplatniteľné na Západnú Saharu a jej pobrežné vody.

219. Španielska a portugalská vláda sa k tejto otázke nevyjadrili, pričom španielska vláda sa obmedzila len na vyjadrenie, že Marocké kráľovstvo nie je okupačnou mocnosťou Západnej Sahary, nešpecifikovala však, v akom postavení mohlo teda uzatvárať medzinárodné zmluvy uplatniteľné na toto územie a jeho pobrežné vody.

220. Táto otázka existencie právneho základu v medzinárodnom práve, ktorý by Únii umožňoval uzatvárať s Marockým kráľovstvom medzinárodné dohody uplatniteľné na Západnú Saharu a jej pobrežné vody, je otázkou výkladu medzinárodného práva, na ktorú sa nevzťahujú podmienky odvolávania sa na medzinárodné právo.

i)      Marocké kráľovstvo ako de facto spravujúca mocnosť Západnej Sahary

221. Podľa môjho názoru treba odmietnuť tvrdenie francúzskej vlády, Rady a Komisie, že Marocké kráľovstvo je „de facto spravujúcou mocnosťou“ Západnej Sahary. Treba zdôrazniť, že ani španielska vláda ani portugalská vláda neprijali toto slovné spojenie.

222. Zo znenia článku 73 Charty Organizácie Spojených národov vyplýva, že pod pojmom „spravujúca mocnosť“ sa rozumejú „členovia Organizácie Spojených národov, ktorí majú alebo preberajú zodpovednosť za správu [nesamosprávnych] území“. Marocké kráľovstvo nemalo v čase svojho pristúpenia k OSN v roku 1956 zodpovednosť za správu Západnej Sahary a nikdy takúto zodpovednosť neprebralo, keďže sa domnieva, že má zvrchovanú moc nad týmto územím.(189)

223. Okrem toho pojem „de facto spravujúca mocnosť“ v medzinárodnom práve neexistuje a ako prvá ho použila Komisia v odpovedi, ktorú v jej mene poskytla vysoká predstaviteľka Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, podpredsedníčka Komisie Catherine Ashton, na parlamentné otázky s označením E–001004/11, P–001023/11 a E‑002315/11(190).

224. Rada a Komisia totiž nemohli uviesť ani jediný ďalší príklad, v ktorom bolo toto slovné spojenie použité na opísanie vzťahu medzi štátom a nesamosprávnym územím. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vo veľmi podobnom prípade zo súčasnosti, v ktorom ide o anexiu Východného Timoru Indonézskou republikou, nebolo na opísanie väzieb tohto štátu na Východný Timor použité slovné spojenie de facto spravujúca mocnosť. Medzinárodný súdny dvor naopak kvalifikoval vojenský zásah Indonézskej republiky vo Východnom Timore ako okupáciu.(191)

225. Ani skutočnosť, že Marocké kráľovstvo sa na základe Madridskej dohody stalo členom dočasnej správy Západnej Sahary, mu nemôže udeliť postavenie spravujúcej mocnosti spôsobilej uzatvárať medzinárodné dohody uplatniteľné na Západnú Saharu bez toho, aby porušovalo právo ľudu tohto územia na sebaurčenie. Jednak sa totiž silne spochybňuje legitímnosť Madridskej dohody(192), čo potvrdzuje skutočnosť, že rezolúciu č. 3458 B (XXX), ktorou sa uvedená dohoda berie na vedomie, schválilo len 56 štátov, zatiaľ čo viaceré členské štáty Únie hlasovali proti alebo sa zdržali hlasovania.(193) Ako tiež vyplýva z odseku 4 rezolúcie č. 3458 B (XXX), Valné zhromaždenie OSN vzalo na vedomie Madridskú dohodu a existenciu dočasnej správy len v rozsahu, v akom mala táto správa prijať akékoľvek potrebné opatrenia s cieľom umožniť ľudu Západnej Sahary vykonať jeho právo na sebaurčenie. V tomto zmysle, napriek tomu, že členské štáty, ktoré hlasovali za túto rezolúciu, medzi nimi aj Spojené štáty, neuznávajú, že Marocké kráľovstvo má postavenie spravujúcej mocnosti, uznávajú však skutočnosť, že Marocké kráľovstvo dalo Západnú Saharu pod svoju „správnu kontrolu“ (administrative control).(194)V tomto kontexte uzatváranie medzinárodných dohôd, a tým viac dohôd o využívaní prírodných zdrojov Západnej Sahary, akou je dohoda o rybolove, výrazne presahuje aj ten najextenzívnejší výklad, ktorý možno prikladať mandátu zverenému dočasnej správe Západnej Sahary, ktorej členom bolo Marocké kráľovstvo.

226. V každom prípade prislúcha iba Valnému zhromaždeniu OSN, aby uznalo územie za nesamosprávne, a teda identifikovalo jeho spravujúcu mocnosť.(195)

227. Oba príklady uvedené Komisiou, ktoré sa týkajú Kokosových (Keelingových) ostrovov a Západnej Novej Guiney(196), potvrdzujú túto privilegovanú úlohu Valného zhromaždenia OSN. V prípade Kokosových (Keelingových) ostrovov Spojené kráľovstvo vyňalo tieto ostrovy zo Singapurskej kolónie a umiestnilo ich pod správu Austrálskeho zväzu.(197) Hoci Valné zhromaždenie OSN vopred neudelilo súhlas s týmto prevodom, Austrálsky zväz od roku 1957 pokračoval v praxi Spojeného kráľovstva spočívajúcej v poskytovaní OSN informácií stanovených v článku 73 písm. e) Charty Organizácie Spojených národov(198) a Valné zhromaždenie následne schválilo tento prevod a zapísalo Austrálsky zväz ako spravujúcu mocnosť Kokosových (Keelingových) ostrovov do svojho zoznamu nesamosprávnych území.(199)

228. Pokiaľ ide o Západnú Novú Guineu, ktorej spravujúcou mocnosťou bolo Holandské kráľovstvo, prevod tohto územia Holandským kráľovstvom na United Nations Temporary Executive Authority (Dočasný výkonný orgán OSN) a prevod týmto orgánom na Indonézsku republiku sa v rozpore s tvrdením Komisie uskutočnil na základe medzinárodnej zmluvy, ktorá nadobudla účinnosť až po jej schválení Valným zhromaždením OSN.(200)

229. V tomto prípade hoci Valné zhromaždenie OSN uznalo od roku 1960 Západnú Saharu ako nesamosprávne územie(201), nikdy neuznalo postavenie Marockého kráľovstva ako spravujúcej mocnosti (de iure alebo de facto) a aj v súčasnosti naďalej uvádza Španielske kráľovstvo ako spravujúcu mocnosť vo svojom zozname nesamosprávnych území a spravujúcich mocností.(202)

230. Tento záver potvrdzuje aj list z 29. januára 2002, ktorý predsedovi Bezpečnostnej rady zaslal zástupca generálneho tajomníka OSN pre právne veci, právny poradca Hans Corell, podľa ktorého „Madridská dohoda neupravila prevod zvrchovanej moci nad daným územím ani neudelila žiadnej zo zmluvných strán štatút spravujúcej mocnosti, ktorý Španielsko navyše ani nemôže jednostranne previesť“(203). Okrem toho hoci poznamenal, že „Maroko samotné spravuje územie Západnej Sahary od [roku 1976]“, čo je nespochybniteľné, dodal, že „Maroko však nefiguruje ako spravujúca mocnosť v zozname nesamosprávnych území vedenom OSN, a teda nezasiela informácie o danom území podľa článku 73 ods. e) Charty Organizácie Spojených národov“(204).

231. Ďalej zástupca pre právne veci analogicky analyzoval rozhodnutia, ktoré prijali marocké orgány v súvislosti s návrhom a podpísaním zmlúv o prieskume nerastných zdrojov Západnej Sahary uzavretých so zahraničnými súkromnými spoločnosťami, na základe zásad uplatniteľných na právomoci a zodpovednosť, ktoré majú spravujúce mocnosti v súvislosti s činnosťami týkajúcimi sa nerastných zdrojov nesamosprávnych území.(205) Túto analógiu s právnym režimom uplatniteľným na spravujúce mocnosti založil na myšlienke, že keďže je Západná Sahara nesamosprávnym územím a tento režim existuje v prospech jej ľudu, Marocké kráľovstvo musí mať aspoň také povinnosti, aké má spravujúce mocnosť.

232. Tento list však nemôže v nijakom prípade slúžiť ako základ existencie pojmu „de facto spravujúca mocnosť“ v medzinárodnom práve, najmä pokiaľ ide o otázku uzatvárania medzinárodných dohôd, ktoré je na rozdiel od podpisovania zmlúv so súkromnými spoločnosťami „atribútom zvrchovanosti“(206).

233. Napokon treba poznamenať, že spôsobilosť spravujúcej mocnosti uzatvárať medzinárodné dohody vzťahujúce sa na nesamosprávne územie a týkajúce sa kľúčových prvkov práv národov, najmä práva na sebaurčenie a zásady trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi, je obmedzená od chvíle, keď „činnosť [národnooslobodzovacieho hnutia] nadobudla medzinárodný význam“(207). V dôsledku toho aj keby sa uznalo postavenie Marockého kráľovstva ako spravujúcej mocnosti, jeho spôsobilosť uzatvárať medzinárodné zmluvy vzťahujúce sa na Západnú Saharu by bola „obmedzená“(208).

ii)    Marocké kráľovstvo ako okupačná mocnosť Západnej Sahary

234. Vnútroštátny súd a WSC sa domnievajú, že Marocké kráľovstvo okupuje Západnú Saharu. WSC sa však na rozdiel od vnútroštátneho súdu domnieva, že Marocké kráľovstvo ako okupačná mocnosť nemôže v nijakom prípade uzavrieť s Úniou medzinárodnú dohodu uplatniteľnú na Západnú Saharu a jej pobrežné vody.

235. Pokiaľ ide o inštitúcie Únie, stanoviská Rady a Komisie sa významným spôsobom líšia. Rada totiž kategoricky popiera, že by sa pravidlá medzinárodného práva týkajúce sa vojenskej okupácie uplatňovali na Západnú Saharu, zatiaľ čo Komisia toto uplatňovanie nevylučuje, pričom tvrdí, že právne režimy uplatniteľné na spravujúce mocnosti a okupačné mocnosti sa navzájom nevylučujú.

236. Nesúhlasím s tvrdením WSC, lebo okupačná mocnosť môže za určitých podmienok uzatvárať medzinárodné dohody uplatniteľné na okupované územie. Je to tak v tomto prípade?

–       O uplatniteľnosti medzinárodného humanitárneho práva na Západnú Saharu

237. Ustanoveniami medzinárodného humanitárneho práva (alebo práva ozbrojených konfliktov) relevantnými pre nasledujúcu analýzu sú články 42 a 43 Haagskeho poriadku z roku 1907, články 2 a 64 Ženevského dohovoru IV a článok 1 ods. 4 Dodatkového protokolu I z 8. júna 1977 k Ženevským dohovorom z 12. augusta 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov(209) (ďalej len „Dodatkový protokol I“).(210)

238. Hneď na úvod treba poznamenať, že ako rozhodol Medzinárodný súdny dvor, „[základné pravidlá medzinárodného humanitárneho práva vrátane Haagskeho poriadku z roku 1907] musia dodržiavať všetky štáty bez ohľadu na to, či ratifikovali alebo neratifikovali zmluvné nástroje, ktoré sú vyjadrením týchto pravidiel, lebo predstavujú neodňateľné zásady medzinárodného obyčajového práva“(211) a „zavádzajú záväzky, ktoré sú v zásade záväzné erga omnes“(212).

239. Podľa článku 1 Ženevského dohovoru IV, ktorý je ustanovením spoločným pre všetky štyri Ženevské dohovory, totiž „Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že za všetkých okolností budú zachovávať tento dohovor a že zabezpečia jeho zachovávanie“(213).

240. Podľa Medzinárodného súdneho dvora „z týchto ustanovení vyplýva povinnosť každého zmluvného štátu tohto dohovoru, či už je súčasťou daného konfliktu alebo nie, zabezpečiť dodržiavanie požiadaviek dotknutých nástrojov“(214).

241. V tomto zmysle podľa článku 3 ods. 5 ZEÚ je Únia, ktorá prísne dodržiava medzinárodné právo, povinná neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia týchto pravidiel a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu.(215)

242. Ženevský dohovor IV sa teda uplatňuje, pokiaľ sú splnené dve podmienky, a to existencia ozbrojeného konfliktu (či už bol vojnový stav uznaný alebo nie) a vypuknutie tohto konfliktu medzi dvomi zmluvnými stranami.(216) Podľa Medzinárodného súdneho dvora „cieľom druhého odseku článku 2 nie je obmedziť pôsobnosť tohto dohovoru stanovenú v prvom odseku tým, že sa z pôsobnosti vylúčia územia, na ktoré sa nevzťahuje zvrchovanosť jednej zo zmluvných strán. Jeho cieľom je len spresniť, že dohovor sa naďalej uplatňuje aj v prípade, ak sa okupácia uskutočnená počas konfliktu nestretla s vojenským odporom“(217).

243. Okrem toho článok 1 ods. 4 Dodatkového protokolu I rozširuje pôsobnosť štyroch Ženevských dohovorov z roku 1949 na „ozbrojené konflikty, v ktorých národy bojujú proti koloniálnej nadvláde a cudzej okupácii… aby uplatnili svoje právo na sebaurčenie.(218) To je prípad ľudu Západnej Sahary, ktorá ešte neuplatnila toto právo a nachádza sa v procese dekolonizácie.(219)

244. Z predchádzajúceho vyplýva, že ozbrojený konflikt, ktorý sa odohral v Západnej Sahare v rokoch 1976 až 1988, je medzinárodným ozbrojeným konfliktom, v dôsledku čoho sa na Západnú Saharu uplatňuje Haagsky poriadok z roku 1907.

–       O existencii vojenskej okupácie v Západnej Sahare

245. V tomto kontexte je potrebné preskúmať, či je prítomnosť Marockého kráľovstva v Západnej Sahare okupáciou v zmysle článku 42 Haagskeho poriadku z roku 1907, ktorú Únia nemôže uznať ani jej napomáhať alebo ju podporovať. Podľa tohto ustanovenia „územie sa považuje za okupované, ak fakticky podlieha vedeniu nepriateľskej armády“.

246. V tejto súvislosti treba najskôr zdôrazniť, že existencia okupácie je skutkovou otázkou.(220) Vnútroštátny súd, ako aj britská daňová a colná správa a ministerstvo životného prostredia, výživy a vidieka sa domnievajú, že Západná Sahara je pod marockou okupáciou,(221) čo potvrdzuje rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 34/37,(222) na ktorú Súdny dvor odkazuje v bodoch 35 a 105 svojho rozsudku z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973).

247. Okrem toho existencia marockej okupácie Západnej Sahary je všeobecne uznaná,(223) uznal ju dokonca aj Hans Corell(224), ktorý ako zástupca generálneho tajomníka pre právne záležitosti OSN a právny radca vydal právny názor na zákonnosť rozhodnutia marockých orgánov uzavrieť so zahraničnými spoločnosťami zmluvy o prieskume nerastných zdrojov Západnej Sahary.(225)

248. Napokon podľa Medzinárodného súdneho dvora na účely zistenia, či „štát, ktorého vojenské sily sú v dôsledku zásahu prítomné na území iného štátu, je ,okupačnou mocnosťou‘ v zmysle, v akom ju chápe jus in bello, [je potrebné preskúmať,] či existujú dostatočné dôkazy preukazujúce, že štát, ktorý uskutočnil tento zásah, skutočne etabloval a vykonáva vedenie v predmetných oblastiach“(226).

249. To je zjavne prípad väčšiny územia Západnej Sahary, ktorá sa rozprestiera na západ od pieskového múra vybudovaného a stráženého marockou armádou a podlieha vedeniu Marockého kráľovstva od jej anexie uskutočnenej v dvoch etapách (v rokoch 1976 a 1979(227)). Od tohto obdobia ju štruktúrovaným spôsobom(228) spravuje Marocké kráľovstvo bez súhlasu ľudu Západnej Sahary, ktorý ešte neuplatnil svoje právo na sebaurčenie.(229)

250. Okrem toho treba poznamenať, že existencia okupácie sa neobmedzuje len na kontinentálne územie, ale vzťahuje sa aj na vnútorné vody a pobrežné more.(230) Keďže VEZ nespadá pod zvrchovanosť pobrežného štátu, nevzťahuje sa na ňu okupácia, ale okupačná mocnosť pobrežného územia, v tomto prípade Marocké kráľovstvo, môže v tejto oblasti uplatňovať jurisdikciu, ktorú morské právo priznáva pobrežnému územiu.(231)

–       O spôsobilosti okupačnej mocnosti uzatvárať medzinárodné dohody vzťahujúce sa na na okupované územie a o podmienkach zákonnosti, ktorým podlieha uzatváranie takýchto dohôd

251. Pokiaľ ide o spôsobilosť okupačnej mocnosti uzatvárať medzinárodné dohody vzťahujúce sa na okupované územie, treba poznamenať, že z článku 43 Haagskeho poriadku z roku 1907(232) a z článku 64 druhého odseku Ženevského dohovoru IV(233) vyplýva, že okupačná mocnosť môže prijímať zákony v záujme zabezpečenia verejného života a pravidelnej správy okupovaného územia.(234) Ako pripomína Komisia, táto zákonná právomoc, ktorou okupačná mocnosť disponuje na tomto okupovanom území, zahŕňa aj spôsobilosť uzatvárať medzinárodné zmluvy vzťahujúce sa na uvedené územie.(235) V tejto súvislosti musím pripomenúť, že Medzinárodný súdny dvor ex offo nevylúčil možnosť tretích osôb uzatvárať medzinárodné dohody vzťahujúce sa na okupované nesamosprávne územie iba so spravujúcou mocnosťou, ktorá už viac neplní svoju úlohu z dôvodu vojenského zásahu.(236)

252. Okupačná mocnosť však musí pri uzatváraní medzinárodnej dohody vzťahujúcej sa na okupované územie konať v postavení okupačnej mocnosti a nie v postavení držiteľa zvrchovanej moci nad okupovaným územím,(237) a to preto, že anexia okupovaného územia je prísne zakázaná.(238)

253. V tomto zmysle napríklad Švajčiarska konfederácia uzavrela s Dočasnou koaličnou správou,(239) výslovne konajúcou v mene Irackej republiky, dohodu o záruke na vývozné riziká,(240) pričom sa domnievala, že „okupačný štát má zákonnú právomoc v krajine, ktorú okupuje (článok 43 Haagskeho dohovoru z roku 1907), [čo] predovšetkým znamená, že okupačná mocnosť môže prijímať zákony alebo uzatvárať medzinárodné dohody v mene okupovaného štátu“(241). Tento postup podporili rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1483 (2003) z 23. mája 2003(242) a 1511 (2003) zo 16. októbra 2003(243).

254. Zo znenia tejto rámcovej dohody jasne vyplýva, že nebola uzavretá s okupačnými mocnosťami Irackej republiky, ale s Dočasnou koaličnou správou, ktorá „má na základe zákonov a obyčajov vojny… dočasnú pôsobnosť vládneho orgánu v Iraku“(244). V nijakom prípade teda nešlo o uznanie Švajčiarskou konfederáciou protiprávneho stavu vyplývajúceho z porušenia neodňateľných noriem medzinárodného obyčajového práva, ktoré zahŕňajú aj záväzky erga omnes.

255. V tomto prípade sa v znení dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 výslovne neuvádza, že boli uzavreté s Marockým kráľovstvom v jeho postavení okupačnej mocnosti Západnej Sahary. Naopak, Marocké kráľovstvo podľa všetkého uzavrelo tieto dohody ako držiteľ zvrchovanej moci nad Západnou Saharou. V dôsledku toho na rozdiel od tvrdenia Komisie uvedeného v bode 139 jej pripomienok článok 43 Haagskeho poriadku z roku 1907 a článok 64 druhý odsek Ženevského dohovoru IV nepovoľujú uzavretie dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 formou a spôsobom, akými boli uzavreté, aj keby sa Marocké kráľovstvo malo považovať za okupačnú mocnosť Západnej Sahary.

b)      O tom, či napadnuté akty dodržiavajú zásadu trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi a pravidlá medzinárodného humanitárneho práva uplatniteľné na využívanie prírodných zdrojov okupovaného územia

1)      Zásada trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi

256. Západná Sahara je nesamosprávnym územím v procese dekolonizácie. Z tohto dôvodu sa na využívanie jej prírodného bohatstva vzťahuje článok 73 Charty Organizácie Spojených národov a obyčajová zásada trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi.(245) Okrem toho UNCLOS v rezolúcii III pripojenej k Záverečnému aktu Tretej konferencie Organizácie Spojených národov o morskom práve stanovuje, že „v prípade územia, ktorého ľud nedosiahol úplnú nezávislosť alebo iný samosprávny status uznaný Organizáciou Spojených národov, alebo územia pod koloniálnou nadvládou sa ustanovenia týkajúce sa práv alebo záujmov uvedených v [UNCLOS] uplatňujú v prospech ľudu tohto územia s cieľom podporovať jeho prosperitu a rozvoj“.

257. V tomto kontexte sa prírodné zdroje nesamosprávneho územia, vrátane rybolovných zdrojov pobrežných vôd tohto územia, musia využívať v prospech jeho ľudu.(246)

2)      Článok 55 Haagskeho poriadku z roku 1907

258. Keďže Marocké kráľovstvo je okupačnou mocnosťou Západnej Sahary,(247) je viazané článkom 55 Haagskeho poriadku z roku 1907, ktorý sa týka využívania verejného majetku okupovanej krajiny. Podľa tohto článku „okupačný štát sa považuje iba za správcu a užívateľa verejných budov, nehnuteľností, lesov a poľnohospodárskych podnikov vo vlastníctve nepriateľského štátu nachádzajúcich sa v okupovanej krajine. Musí chrániť kapitál týchto subjektov a spravovať ho v súlade s pravidlami užívacieho práva“.

259. Rovnako ako Komisia sa domnievam, že článok 55 Haagskeho poriadku z roku 1907 sa môže uplatniť aj na využívanie rybolovných zásob morských oblastí nachádzajúcich sa pri pobreží okupovaného územia.

260. Užívacie právo je právo užívať vec (jus utendi) inej osoby a požívať jej plody a úžitky (jus fruendi) bez toho, aby došlo k zmene jej podstaty.(248) To znamená, že okupačná mocnosť nemôže disponovať verejným majetkom okupovanej krajiny, môže ho ale využívať, získavať a predávať plody a úžitky z tohto majetku, ako aj používať výnosy z nakladania s plodmi a úžitkami plynúcimi z tohto využívania, avšak bez toho, aby toto využívanie viedlo k plytvaniu, znižovaniu alebo zániku hospodárskej hodnoty predmetného majetku, alebo išlo nad rámec toho, čo je potrebné alebo obvyklé.(249)

261. Znenie článku 55 nestanovuje nijaké osobitné obmedzenie týkajúce sa nakladania s plodmi a úžitkami plynúcimi z využívania verejného majetku.(250) Bolo však rozhodnuté, že „z článkov 53, 55 a 56 [Haagskeho poriadku z roku 1907] týkajúcich sa verejného majetku jasne vyplýva, že podľa zákonov vojny ekonomika okupovanej krajiny musí znášať [len] náklady na okupáciu…; okrem toho tieto náklady musí znášať iba v rozsahu, v akom ich môže primerane pokryť“(251).

262. Okrem toho využívanie verejného majetku na uspokojovanie potrieb ľudu okupovaného územia je povolené článkom 55 Haagskeho poriadku z roku 1907, tým viac v kontexte dlhotrvajúcej okupácie.(252)

263. Spojené štáty americké, Spojené kráľovstvo a členovia koalície tak počas okupácie Iraku ihneď súhlasili s tým, aby sa „ropa z Iraku chránila a využívala v prospech irackého ľudu“(253), a v súlade s odsekom 20 rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1483 (2003) zriadili Fond rozvoja pre Irak(254), aby sa naň prevádzali všetky výnosy z predaja ropy, ropných výrobkov a zemného plynu na vývoz z Iraku až do zostavenia reprezentatívnej irackej vlády uznanej medzinárodným spoločenstvom.

3)      O tom, či napadnuté akty dodržiavajú zásadu trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi a článok 55 Haagskeho poriadku z roku 1907

264. V prvom rade treba uviesť, že medzinárodné humanitárne právo vrátane článku 55 Haagskeho poriadku z roku 1907 predstavuje lex specialis vo vzťahu k ostatným pravidlám medzinárodného práva, vrátane ľudských práv, ktoré tiež môžu byť uplatniteľné na rovnaký skutkový kontext.(255)

265. Je pravda, že Medzinárodný súdny dvor v súvislosti so zásadou trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi rozhodol, že „nič … nenasvedčuje tomu, že by sa uplatňovala v konkrétnom prípade plienenia a využívania určitých prírodných zdrojov príslušníkmi armády štátu, ktorý vojensky zasahuje na území iného štátu“(256).

266. Táto vec sa však netýka plienenia a využívania prírodných zdrojov jednotlivcami – príslušníkmi armády, ale oficiálnej a systematickej politiky využívania rybolovných zdrojov,(257) ktorú spoločne zaviedli Marocké kráľovstvo a Únia.

267. V tomto zmysle sa na určité situácie môže vzťahovať výlučne medzinárodné humanitárne právo alebo výlučne na právo uplatniteľné na využívanie prírodných zdrojov nesamosprávnych území, pričom ďalšie sa môžu vzťahovať na obe tieto odvetvia medzinárodného práva súčasne.(258)

268. Ako pripomína Komisia v bode 43 svojich odpovedí na písomné otázky Súdneho dvora, právne režimy uplatniteľné na nesamosprávne územia a okupované územia sa navzájom nevylučujú. Navyše pokiaľ ide o túto vec, zásada trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi a článok 55 Haagskeho poriadku z roku 1907 sa v istom bode zhodujú, a to konkrétne v tom, že využívanie prírodných zdrojov Západnej Sahary (ako nesamosprávneho územia a okupovaného územia) nemôže prinášať hospodársky prospech Marockému kráľovstvu (okrem nákladov na okupáciu v rozsahu, v akom ich Západná Sahara môže primerane pokryť), ale musí prinášať prospech ľudu Západnej Sahary.

269. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tak Rada, ako aj Komisia sa zhodujú na tom, že využívanie rybolovných oblastí nachádzajúcich sa na pobreží Západnej Sahary musí byť v prospech ľudu tohto územia, pričom sa domnievajú, že ustanovenia dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 dokážu zaručiť, že to tak naozaj je.

270. S týmto tvrdením nesúhlasím z nasledujúcich dôvodov.

271. Treba poznamenať, že dohoda o rybolove stanovuje trvalo udržateľné využívanie (v angličtine „sustainable exploitation“) rybolovných zásob(259) a v tomto zmysle nevedie k vyčerpaniu tohto zdroja. Na základe toho sa dohoda o rybolove na prvý pohľad zdá byť v súlade tak s pravidlami užívacieho práva, na ktoré odkazuje článok 55 Haagskeho poriadku z roku 1907(260) , ako aj so zásadou trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi. Využívanie pobrežných vôd Západnej Sahary, ktoré by viedlo k vyčerpaniu rybolovných zásob, by sa totiž nemohlo považovať za využívanie v prospech ľudu tohto územia.

272. Z článku 2 nariadenia č. 764/2006, z technických špecifikácií rybolovných oblastí č. 3 až 6(261) a z informácií poskytnutých Komisiou na pojednávaní(262) však vyplýva, že väčšina využívania stanoveného dohodou o rybolove a protokolom z roku 2013 sa takmer výhradne týka pobrežných vôd Západnej Sahary. Úlovky vylovené v samotnej rybolovnej oblasti č. 6 (ktorá pokrýva len pobrežné vody Západnej Sahary) totiž predstavujú približne 91,5 % celkových úlovkov vylovených v rámci využívania rybolovných zdrojov zavedeného dohodou o rybolove a protokolom z roku 2013.

273. Ak sa teda dohoda o rybolove uplatňuje takmer výlučne na Západnú Saharu a jej pobrežné vody, vyplýva z toho, že finančný príspevok, ktorý Únia vypláca Marockému kráľovstvu podľa článku 7 dohody o rybolove, by sa mal tiež používať, s čím Rada a Komisia súhlasia, takmer výlučne v prospech ľudu Západnej Sahary (s výnimkou prípadu, keď sa používa na pokrytie nákladov na okupáciu v rozsahu, v akom ich toto územie môže primerane pokryť(263)).

274. Článok 3 ods. 1 protokolu z roku 2013 však stanovuje, že ročný finančný príspevok vo výške 40 miliónov eur sa rozdelí na dve časti, pričom časť vo výške 30 miliónov eur sa vyplatí na základe článku 7 dohody o rybolove (16 miliónov eur ako finančná náhrada za prístup k zdrojom a 14 miliónov eur ako podpora sektorovej politiky rybolovu v Maroku) a časť vo výške 10 miliónov eur ako suma povinných poplatkov k úhrade majiteľmi plavidiel za licencie na rybolov vydané podľa článku 6 dohody o rybolove.

275. Podľa článku 3 ods. 4 protokolu z roku 2013 sa tento príspevok zaplatí riaditeľovi štátnej pokladnice Marockého kráľovstva na účet otvorený v štátnej pokladnici Marockého kráľovstva (zatiaľ čo v prípade okupácie Iraku sa výnosy z predaja ropy vyplácali do Fondu rozvoja pre Irak).

276. Pokiaľ ide o pridelenie tohto ročného finančného príspevku vo výške 40 miliónov eur, článok 3 ods. 5 a článok 6 ods. 1 protokolu z roku 2013 stanovujú, že to je vo výhradnej kompetencii orgánov Maroka, pre časť príspevku vo výške 14 miliónov eur (podpora sektorovej politiky rybolovu v Maroku) však v rámci spoločného výboru zavádzajú mechanizmus monitorovania a dohľadu nad jeho používaním marockými orgánmi zo strany Únie.

277. V súlade s článkom 5 ods. 6 protokolu z roku 2013 však tento mechanizmus umožňuje len všeobecné monitorovanie „očakávaných hospodárskych a sociálnych dosahov [dohody o rybolove], najmä dosahov na zamestnanosť a investície, ako aj všetkých kvantifikovateľných dosahov realizovaných opatrení a ich zemepisné rozloženie“.

278. Podľa Komisie jej tento monitorovací mechanizmus umožnil zabezpečiť, že počas obdobia platnosti protokolu z roku 2013 (v rokoch 2014 až 2018) bolo alebo bude 54 miliónov eur použitých na výstavbu trhových hál novej generácie, priestorov pre rybárov a vybavených miest na vylodenie, pričom približne 80 % projektov financovaných z tejto pomoci sa nachádza v Západnej Sahare.

279. Podľa môjho názoru z týchto informácií vyplýva, že dohoda o rybolove ani protokol z roku 2013 neobsahujú potrebné právne záruky na to, aby využívanie rybolovných zdrojov spĺňalo požiadavky kritéria, ktoré yžaduje, aby bolo na prospech ľudu Západnej Sahary.

280. Po prvé protokol z roku 2013 neobsahuje nijaký záväzok, ktorý by ukladal Marockému kráľovstvu používať finančný príspevok vyplácaný Úniou v prospech ľudu Západnej Sahary priamoúmerne množstvám úlovkov vylovených v pobrežných vodách Západnej Sahary. Naopak, zatiaľ čo 91,5 % úlovkov sa vyloví v samotnej rybolovnej oblasti č. 6 (ktorá pokrýva len pobrežné vody Západnej Sahary), iba 35 % finančného príspevku (14 zo 40 miliónov eur) podlieha monitorovaciemu mechanizmu zavedenému článkom 6 protokolu z roku 2013.

281. Po druhé neexistuje nijaký dôkaz o tom, že sa uvedených 14 miliónov eur skutočne používa v prospech ľudu Západnej Sahary. Naopak, z informácií poskytnutých Komisiou vyplýva, že zo sumy 160 miliónov eur, ktorá má byť vyplatená za obdobie štyroch rokov (2014 – 2018), sa len 54 miliónov eur (t. j. 33,75 %) použilo na rozvoj projektov, z ktorých 80 % sa nachádza v Západnej Sahare.

282. Po tretie skutočnosť, že 80 % projektov financovaných z týchto 54 miliónov eur sa nachádza v Západnej Sahare, sama o sebe nič neznamená. Dôležité je poznať časť z tejto sumy 54 miliónov eur, ktorá je pridelená na financovanie projektov v Západnej Sahare, Komisia však túto informáciu neposkytla.

283. Napokon treba uviesť, že článok 49 šiesty odsek Ženevského dohovoru IV zakazuje okupačnej mocnosti „presunúť časť svojho vlastného obyvateľstva do územia ňou obsadeného“(264). Dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 však neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zaväzovalo Marocké kráľovstvo k tomu, aby použilo časť finančného príspevku zodpovedajúcu využívaniu rybolovných zdrojov rybolovných oblastí nachádzajúcich sa na pobreží Západnej Sahary spôsobom, ktorý by bol predovšetkým v prospech „pôvodných Sahrawi tohto územia“(265) alebo „pôvodných Sahrawi obyvateľov tohto územia“(266).

284. Napríklad technická špecifikácia pre rybolovnú oblasť č. 6 (priemyselný rybolov pelagických druhov) stanovuje pre plavidlá Únie povinné nalodenie 2 až 16 „marockých námorníkov“ v závislosti od nosnosti plavidla(267), hoci sa táto rybolovná oblasť týka výlučne pobrežných vôd Západnej Sahary.

285. Domnievam sa preto, že ustanovenia dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 neposkytujú nijakú záruku, že sa využívanie rybolovných zdrojov pobrežných vôd Západnej Sahary uskutočňuje v prospech ľudu tohto územia. V tomto zmysle napadnuté akty nedodržiavajú zásadu trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi(268) ani článok 55 Haagskeho poriadku z roku 1907, ako ani povinnosť Únie neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia týchto ustanovení a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu.

286. Z predchádzajúceho vyplýva, že dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 v rozsahu, v akom sa uplatňujú na územie Západnej Sahary a jej pobrežné vody, sú nezlučiteľné s článkom 3 ods. 5 ZEÚ, článkom 21 ods. 1 prvým pododsekom ZEÚ, článkom 21 ods. 2 písm. b) a c) ZEÚ, článkom 23 ZEÚ a článkom 205 ZFEÚ, ktoré ukladajú Únii povinnosť, aby svojou vonkajšou činnosťou chránila ľudské práva a striktne dodržiavala medzinárodné právo.

287. Nariadenie č. 764/2006, rozhodnutie 2013/785/EÚ a nariadenie č. 1270/2013 sú v rozpore s článkom 3 ods. 5 ZEÚ, článkom 21 ods. 1 prvým pododsekom ZEÚ, článkom 21 ods. 2 písm. b) a c) ZEÚ, článkom 23 ZEÚ a článkom 205 ZFEÚ v rozsahu, v akom schvaľujú a vykonávajú uplatňovanie dohody o rybolove a protokolu z roku 2013 na územie Západnej Sahary a jej pobrežné vody.

c)      O obmedzeniach povinnosti neuznania

288. V tejto súvislosti tak Comader, ako aj Komisia na pojednávaní tvrdili, že povinnosť neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia pravidiel erga omnes medzinárodného práva a povinnosti nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu nemôže viesť k zákazu uzatvárať medzinárodné dohody podporujúce hospodársky rozvoj ľudu Západnej Sahary, keďže takýto zákaz by bol v konečnom dôsledku v neprospech tohto ľudu.

289. Poukazujú tak na bod 125 poradného stanoviska k Namíbii(269), v ktorom Medzinárodný súdny dvor rozhodol, že „neuznanie správy Južnej Afriky na tomto území nemôže mať za následok, že namíbijský ľud príde o výhody, ktoré mu môžu plynúť z medzinárodnej spolupráce“(270).

290. Podľa môjho názoru toto obmedzenie povinnosti neuznania nemá nijaký vplyv na prejednávanú vec.

291. Po prvé Komisia sa už pokúsila použiť tento bod 125 poradného stanoviska k Namíbii s cieľom odôvodniť skutočnosť, že britské colné orgány akceptujú sprievodné osvedčenia pre prepravu poľnohospodárskych výrobkov s pôvodom na okupovanom cyperskom území, ktoré vydala tzv. „Severocyperská turecká republika“, subjekt neuznaný Úniou a jej členskými štátmi.(271) Súdny dvor však odmietol tento prístup, keď rozhodol, že nie je možné vyvodiť akúkoľvek analógiu medzi situáciou v Namíbii a stále pretrvávajúcou vojenskou okupáciou Severného Cypru.(272) To isté platí podľa mňa aj v tejto situácii.

292. Po druhé obmedzenie povinnosti neuznania, ktoré stanovil Medzinárodný súdny dvor v bode 125 svojho poradného stanoviska k Namíbii s cieľom nepripraviť namíbijský ľud o výhody, ktoré mu môžu plynúť z medzinárodnej spolupráce, nemôže odôvodniť uzatváranie medzinárodných obchodných dohôd. Jednak na uzatváranie takýchto dohôd sa vzťahovala povinnosť neuznania.(273) Taktiež príklady výhod, ktoré mal mať namíbijský ľud možnosť ďalej využívať, ani zďaleka nezahŕňajú medzinárodné obchodné dohody. Príklady, ktoré uviedol Medzinárodný súdny dvor, sa totiž týkajú zápisu narodení, sobášov alebo úmrtí do matriky, „účinky ktorých možno ignorovať len na úkor obyvateľov územia“(274).

4.      Zhrnutie

293. Z predchádzajúceho vyplýva, že napadnuté akty, ktoré sú uplatniteľné na územie Západnej Sahary a jej pobrežné vody v rozsahu, v akom podliehajú zvrchovanosti alebo jurisdikcii Marockého kráľovstva, porušujú povinnosť Únie rešpektovať právo ľudu tohto územia na sebaurčenie, ako aj jej povinnosť neuznať protiprávny stav vyplývajúci z porušenia tohto práva a nenapomáhať ani nepodporovať zachovanie tohto stavu. Navyše pokiaľ ide o využívanie prírodných zdrojov Západnej Sahary, napadnuté akty neposkytujú záruky potrebné na zabezpečenie toho, aby sa tieto zdroje využívali v prospech ľudu tohto územia.

VI.    O návrhu Rady dočasne obmedziť účinky vyhlásenia neplatnosti

294. Rada navrhla, aby Súdny dvor „dočasne obmedzil účinky vyhlásenia neplatnosti [nariadenia č. 764/2006, rozhodnutia 2013/785/EÚ a nariadenia č. 1270/2013] tak, aby mala Únia možnosť prijať potrebné opatrenia v súlade so záväzkami, ktoré jej vyplývajú z medzinárodného práva“(275).

295. Rada bez ďalšieho odôvodnenia svojho návrhu žiada, aby boli účinky napadnutých aktov zachované počas obmedzeného časového obdobia, ako tomu bolo napríklad v prípade rozsudku z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461).(276) Treba však zdôrazniť, že platnosť protokolu z roku 2013, ktorý je súčasťou dohody o rybolove(277) a je nevyhnutný na vykonávanie tejto dohody, sa skončí 14. júla 2018.(278) Vzhľadom na to, že obdobie medzi vyhlásením rozsudku v roku 2018 a skončením platnosti tohto protokolu je mimoriadne krátke, nie som presvedčený, že by malo význam zachovať účinky napadnutých aktov. V každom prípade dôvody, ktorými bolo odôvodnené zachovanie účinkov napadnutého aktu počas obdobia troch mesiacov vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461)(279), v tomto prípade neexistujú.

VII. Návrh

296. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal najskôr na štvrtú a potom na tretiu prejudiciálnu otázku, ktorú položil High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (správna komora), Spojené kráľovstvo], takto:

1.      a) V rámci súdneho preskúmania medzinárodných dohôd uzavretých Úniou, ako aj aktov Únie, ktorými sa takéto dohody schvaľujú alebo vykonávajú, možnosť odvolávať sa na pravidlá medzinárodného práva podlieha nasledujúcim podmienkam nezávisle od toho, či tieto podmienky spadajú do jedného alebo viacerých zdrojov medzinárodného práva: uplatňované pravidlo musí byť pre Európsku úniu záväzné, jeho obsah musí byť bezpodmienečný a dostatočne presný a jeho povaha a štruktúra nesmú brániť súdnemu preskúmaniu napadnutého aktu.

b) Zásada, ktorú Medzinárodný súdny dvor stanovil vo veci týkajúcej sa menového zlata odvezeného z Ríma v roku 1943 (Zbierka MSD 1954, s. 19) a podľa ktorej tento súd nemôže vykonať svoju právomoc voči štátu, ktorý nie je účastníkom konania prebiehajúceho pred týmto súdom bez jeho súhlasu, nie je uplatniteľná na súdne preskúmanie medzinárodných dohôd uzavretých Európskou úniou a aktov, ktorými sa takéto dohody schvaľujú alebo vykonávajú.

2.      a) Dohoda o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom a Protokol medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom, ktorým sa stanovujú rybolovné možnosti a finančný príspevok podľa tejto dohody, sú nezlučiteľné s článkom 3 ods. 5 ZEÚ, článkom 21 ods. 1 prvým pododsekom ZEÚ, článkom 21 ods. 2 písm. b) a c) ZEÚ, článkom 23 ZEÚ a článkom 205 ZFEÚ v rozsahu, v akom sa uplatňujú na územie Západnej Sahary a jej pobrežné vody.

b) Nariadenie Rady (ES) č. 764/2006 z 22. mája 2006 o uzavretí Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskym spoločenstvom a Marockým kráľovstvom, rozhodnutie Rady 2013/785/EÚ zo 16. decembra 2013 o uzavretí Protokolu v mene Európskej únie medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom, ktorým sa stanovujú rybolovné možnosti a finančný príspevok podľa Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom, a nariadenie Rady (EÚ) č. 1270/2013 z 15. novembra 2013 o rozdelení rybolovných možností na základe Protokolu medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom, ktorým sa stanovujú rybolovné možnosti a finančný príspevok podľa Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom, sú neplatné.

1      Jazyk prednesu: francúzština.

2      Ú. v. EÚ L 141, 2006, s. 4. Uzavretie tejto dohody bolo schválené nariadením Rady (ES) č. 764/2006 z 22. mája 2006 o uzavretí Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskym spoločenstvom a Marockým kráľovstvom (Ú. v. EÚ L 141, 2006, s. 1).

3      Ú. v. EÚ L 328, 2013, s. 2. Uzavretie tohto protokolu bolo schválené rozhodnutím Rady 2013/785/EÚ zo 16. decembra 2013 o uzavretí Protokolu v mene Európskej únie medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom, ktorým sa stanovujú rybolovné možnosti a finančný príspevok podľa Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskym spoločenstvom a Marockým kráľovstvom (Ú. v. EÚ L 349, 2013, s. 1).

4      Ú. v. EÚ L 328, 2013, s. 40.

5      Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 41).

6      Pozri Ú. v. EÚ L 78, 2007, s. 31.

7      Pozri článok 1 ods. 1 Protokolu, ktorým sa stanovujú možnosti rybolovu a finančný príspevok podľa Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskym spoločenstvom a Marockým kráľovstvom (Ú. v. EÚ L 141, 2006, s. 9).

8      Ú. v. EÚ L 228, 2014, s. 1.

9      Pozri rozsudok z 19. októbra 2015 vo veci Western Sahara Campaign UK, R (on the application of) v. HM Revenue and Customs [2015] EWHC 2898 (Admin), bod 39. Ide o rozsudok vnútroštátneho súdu, na ktorom tento súd založil svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania.

10      Pozri rozsudok z 19. októbra 2015 vo veci Western Sahara Campaign UK, R (on the application of) v. HM Revenue and Customs [2015] EWHC 2898 (Admin), body 40, 43, 48 a 49.

11      Francúzskej vláde bolo poskytnuté predĺženie tejto lehoty o jeden týždeň.

12      Rozsudok z 30. apríla 1974, Haegeman (181/73, EU:C:1974:41, bod 4). Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 1987, Demirel (12/86, EU:C:1987:400, bod 7), z 15. júna 1999, Andersson a Wåkerås‑Andersson (C‑321/97, EU:C:1999:307, bod 26), a z 25. februára 2010, Brita (C‑386/08, EU:C:2010:91, bod 39).

13      Z novšej judikatúry pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, body 108 až 117).

14      Pozri rozsudok z 9. októbra 2014, Ahlström a i. (C‑565/13, EU:C:2014:2273).

15      Pozri rozsudok z 13. decembra 1989, Grimaldi (C‑322/88, EU:C:1989:646, bod 8). Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 11. mája 2006, Friesland Coberco Dairy Foods (C‑11/05, EU:C:2006:312, bod 36), ako aj z 13. júna 2017, Florescu a i. (C‑258/14, EU:C:2017:448, bod 30).

16      Rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 66 a citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

17      Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 1155, s. 331.

18      Pozri stanovisko 1/15 (Dohoda PNR EÚ‑Kanada) z 26. júla 2017 (EU:C:2017:592, bod 67).

19      Stanovisko 1/75 (Dohoda OECD – Predpis pre miestne náklady) z 11. novembra 1975 (EU:C:1975:145).

20      Stanovisko 1/15 (Dohoda PNR EÚ – Kanada) z 26. júla 2017 (EU:C:2017:592, bod 70).

21      Pozri rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 309), a článok 218 ods. 11 ZFEÚ.

22      Hovorím o zlučiteľnosti a nie o platnosti, aby nedošlo k zámene s dôvodmi neplatnosti zmlúv, ktoré sú taxatívne vymedzené v článkoch 46 až 53 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.

23      Pozri rozsudok z 9. augusta 1994, Francúzsko/Komisia (C‑327/91, EU:C:1994:305, body 13 až 17), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že žaloba o neplatnosť podaná Francúzskou republikou mala smerovať proti aktu, ktorým Komisia schválila uzavretie dotknutej medzinárodnej dohody, a nie proti tejto dohode.

24      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 289), ktorý odkazuje na rozsudok z 10. marca 1998, Nemecko/Rada (C‑122/95, EU:C:1998:94).

25      Pozri rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, body 283, 284, 289, 304, 308, 316 a 326).

26      Pozri článok 3 ods. 5 ZEÚ a rozsudok z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864, bod 101 a citovaná judikatúra).

27      Pozri ETIENNE, J.: L’accord de pêche CE‑Maroc: quels remèdes juridictionnels européens à quelle illicéité internationale?. In: Revue belge de droit international. 2010, s. 77 až 107, s. 104 a 105.

28      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2008, Régie Networks (C‑333/07, EU:C:2008:764, bod 124 a citovaná judikatúra).

29      Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. septembra 1999, Komisia/Belgicko (C‑170/98, EU:C:1999:411, bod 42), a zo 4. júla 2000, Komisia/Portugalsko (C‑84/98, EU:C:2000:359, bod 40).

30      Tento postup stanovuje oznámenie nástroja, ktorého predmetom je vyhlásenie neplatnosti zmluvy alebo rozhodnutie o odstúpení od zmluvy. Ak druhá zmluvná strana vznesie námietku a zmluvné strany nedokážu dospieť k riešeniu, stanovuje sa povinnosť predložiť spor Medzinárodnému súdnemu dvoru alebo rozhodcovskému súdu ad hoc. Rovnako je to aj v prípade Viedenského dohovoru o zmluvnom práve medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami alebo medzi medzinárodnými organizáciami, ktorý bol podpísaný 21. marca 1986 vo Viedni, nie je však ešte platný (pozri jeho články 65 až 68). Keďže medzinárodné organizácie nemôžu predkladať spory Medzinárodnému súdnemu dvoru, tento dohovor stanovuje, že spor možno predložiť prostredníctvom konania o vydaní posudku zavedeného článkom 96 Charty Organizácie Spojených národov. Ak Valné zhromaždenie OSN alebo jeho Bezpečnostná rada nevyhovejú žiadosti o aktiváciu tohto konania, spor možno predložiť na rozhodcovské konanie.

31      Zbierka MSD 1954, s. 19.

32      Ako pripomenul Medzinárodný súdny dvor, „jednou zo základných zásad [jeho] štatútu je, že nemôže rozhodnúť o spore medzi dvomi štátmi bez súhlasu týchto štátov s jeho jurisdikčnou právomocou“ [Východný Timor (Portugalsko v. Austrália), rozsudok, Zbierka MSD 1995, s. 90, bod 26 a citovaná judikatúra].

33      Pozri odôvodnenie 1 a článok 1 nariadenia č. 764/2006.

34      Pozri odôvodnenie 2 a článok 1 rozhodnutia 2013/785/EÚ.

35      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973).

36      Pozri tiež odôvodnenie 1 nariadenia č. 764/2006.

37      Pozri dodatok 2 prílohy k protokolu z roku 2013.

38      Pozri dodatok 4 prílohy k protokolu z roku 2013.

39      Pozri BENNAFLA, K.: Illusion cartographique au Nord, barrière de sable à l’Est: les frontières mouvantes du Sahara occidental. In: L’Espace politique. 2013, bod 212, dostupné na internetovej stránke http://espacepolitique.revues.org/2644.

40      Podľa Komisie sa vylovené úlovky rozdeľujú medzi šesť rybolovných oblastí stanovených dohodou o rybolove a protokolom z roku 2013 takto: 1 138 ton v rybolovnej oblasti č. 1, 406 ton v rybolovnej oblasti č. 2, 191 ton v rybolovnej oblasti č. 3, 5 035 ton v rybolovnej oblasti č. 4, 234 ton v rybolovnej oblasti č. 5 a 75 686 ton v rybolovnej oblasti č. 6. Hoci všetky vylovené tony nemajú rovnakú hodnotu, je zjavné, že dohoda o rybolove a protokol z roku 2013 sa uplatňujú takmer výlučne na pobrežné vody Západnej Sahary.

41      Existenciu priamej súvislosti medzi dohodou o rybolove dotknutou v konaní vo veci samej a dohodami o rybolove uzavretými medzi Španielskym kráľovstvom a Marockým kráľovstvom potvrdzuje Akt o podmienkach pristúpenia Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky a o úpravách zmlúv (Ú. v. ES L 302, 1985, s. 23), ktorého „článok 167 ods. 3 a článok 354 ods. 3… v rozsahu, v akom odkazujú na rybolovnú činnosť, ukladajú Rade povinnosť pokračovať v rybolovných činnostiach, ktoré Španielsko a Portugalsko vykonávali na základe dohôd o rybolove, ktoré uzavreli pred svojím pristúpením [k Únii]“ (rozsudok z 8. marca 1995, HANSA‑Fisch/Komisia, T‑493/93, EU:T:1995:47, bod 37).

42      Pozri dohodu o spolupráci v oblasti morského rybolovu medzi vládou Španielskeho kráľovstva a vládou Marockého kráľovstva, podpísanú 17. februára 1977 v Rabate (ktorá nikdy nenadobudla účinnosť), a prechodné memorandum o porozumení v oblasti morského rybolovu uzatvorené 29. júna 1979 v Rabate (BOE č. 253 z 22. októbra 1979, s. 24551), ktoré hovoria o rybolovnej oblasti na juh od Cap Noun (tento mys sa nachádza na rovnobežke 29° s.z.š., čo zodpovedná základnej línií pre rybolovné oblasti č. 4 a 6 dohody o rybolove) a označujú túto vodnú plochu za oblasť podliehajúcu marockej jurisdikcii („aguas bajo jurisdicción marroquí“). Pozri tiež dohodu z 1. augusta 1983 o spolupráci v oblasti morského rybolovu medzi Španielskym kráľovstvom a Marockým kráľovstvom (BOE č. 243 z 11. októbra 1983, s. 27588), ktorej článok 1 odkazuje na vody podliehajúce marockej jurisdikcii („aguas bajo jurisdicción marroquí“). Jej príloha II tiež rozlišuje dve rybolovné oblasti, jednu na sever a druhú na juh od mysu Cap Noun. Južná oblasť pokrýva pobrežné vody Západnej Sahary.

43      Pozri rozsudok z 9. októbra 2014, Ahlström a i. (C‑565/13, EU:C:2014:2273, bod 17). Pozri tiež uznesenie z 30. apríla 1999, Pescados Congelados Jogamar/Komisia (T‑311/97, EU:T:1999:89, bod 6), týkajúce sa rybárskeho plavidla istého španielskeho majiteľa, ktoré sa podrobilo prehliadke zo strany marockého hliadkového plavidla a bolo presmerované do prístavu v meste El Aaiun nachádzajúcom sa v Západnej Sahare.

44      Pozri dahir portant loi n° 1‑76‑468 du 6 août 1976 modifiant le dahir n° 1‑59‑351 du 2 décembre 1959 relatif à la division administrative du Royaume (zákonný dahir č. 1‑76‑468 zo 6. augusta 1976, ktorým sa mení dahir č. 1‑59‑351 z 2. decembra 1959 o administratívnom členení Kráľovstva), Bulletin officiel du Royaume du Maroc, č. 3328, s. 914.

45      Pozri Convention relative au tracé de la frontière d’État établie entre la République islamique de Mauritanie et le Royaume du Maroc (Dohovor o vytýčení štátnej hranice medzi Mauritánskou islamskou republikou a Marockým kráľovstvom), podpísaný 14. apríla 1976 v Rabate, Annuaire de l’Afrique du nord, 1976, zv. 15, s. 848 a 849, a dahir n° 1‑76‑380 du 16 avril 1976 portant ratification et publication de cette convention (dahir č. 1‑76‑380 zo 16. apríla 1976 o ratifikácii a uverejnení tejto dohody), Bulletin officiel du Royaume du Maroc, č. 3311‑a, s. 499.

46      Pozri dahir n° 2‑79‑430 du 14 août 1979 modifiant et complétant les articles 1 et 2 du dahir n° 1‑59‑351 du 2 décembre 1959 relatif à la division administrative du Royaume (dahir č. 2‑79‑430 zo 14. augusta 1979, ktorým sa menia a dopĺňajú články 1 a 2 dahiru č. 1‑59‑351 z 2. decembra 1959 o administratívnom členení Kráľovstva), Bulletin officiel du Royaume du Maroc č. 3485, s. 489.

47      Dostupné na internetovej stránke Rady (http://register.consilium.europa.eu/doc/srv?l=EN&f=ST%2015723%202013%20ADD%201).

48      Podľa Holandského kráľovstva „[p]rotokol z roku 2013 neodkazuje výslovne na Západnú Saharu, ale umožňuje jeho uplatnenie na pobrežné morské oblasti Západnej Sahary, ktoré nespadajú pod zvrchovanosť ani jurisdikciu Marockého kráľovstva“ („The protocol does not explicitly refer to […] Western Sahara, but allows for its application to maritime areas adjacent to […] Western Sahara that are not under the sovereignty or juridiction of Morocco“). Pozri vyhlásenie Holandského kráľovstva uvedené v dokumentu Rady 15723/13 Add 1 zo 14. novembra 2013 dostupné na internetovej stránke Rady http://register.consilium.europa.eu/doc/srv?l=EN&f=ST%2015723 %202013 %20ADD%201. Kurívou zvýraznil generálny advokát.

49      Potri vyhlásenie uvedené v dokumente Rady 15723/13 Add 1 zo 14. novembra 2013 dostupné na internetovej stránke Rady http://register.consilium.europa.eu/doc/srv?l=EN&f=ST%2015723 %202013 %20ADD%201.

50      Pozri body 48, 74, 84, 102 rozsudku z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864), v ktorých Súdny dvor hovorí o „legálnosti“, „neplatnosti“ alebo „platnosti aktu Únie, ako je smernica 2008/101“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

51      Pozri body 23 a 24 jej odpovedí na písomné otázky Súdneho dvora.

52      Pozri v tomto zmysle rozlišovanie medzi preskúmaním platnosti medzinárodných dohôd uzatvorených Úniou (a to aj z hľadiska medzinárodného práva, na ktoré odkazuje článok 3 ods. 5 ZEÚ) a preskúmaním platnosti interných aktov Únie z hľadiska medzinárodného práva v LENAERTS, K., MASELIS, I., GUTMAN, K.: EU Procedural Law. Oxford University Press, Oxford 2014, body 10.05 a 10.08.

53      Pozri články 3 až 6 Charty Organizácie Spojených národov.

54      Pre pojem záväzky erga omnes pozri poradné stanovisko z 9. júla 2004 k právnym dôsledkom vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 155. Tento pojem uznal aj Súdny dvor v bode 88 rozsudku z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973).

55      Stanovisko 2/15 (Dohoda o voľnom obchode so Singapurom) zo 16. mája 2017 (EU:C:2017:376, bod 298 a citovaná judikatúra).

56      Pozri v tomto zmysle uznesenie z 30. apríla 1999, Pescados Congelados Jogamar/Komisia (T‑311/97, EU:T:1999:89, bod 12): „Listom z 29. júla 1997, ako aj na stretnutí pána Gallimora, chargé d’affaires zastúpenia Komisie v Rabate, s pánom Rhanmim, generálnym tajomníkom marockého ministerstva rybolovu, ktoré sa konalo v ten istý deň, orgány [Únie] zvolali mimoriadne zasadnutie spoločného výboru ustanoveného v článku 10 dohody [o rybolove EÚ Maroko z roku 1996]. Toto pozvanie sa viackrát zopakovalo. Marocké orgány však toto pozvanie vždy odmietli v domnení, že nedochádza k porušovaniu dohody“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

57      Článok 3 ods. 5 ZEÚ. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež článok 21 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ, článok 21 ods. 2 písm. b) a c) ZEÚ, článok 23 ZEÚ a článok 205 ZFEÚ. Súdny dvor rozhodol, že tieto ustanovenia nie sú ani zďaleka programové a okrem iného stanovujú, že dodržiavanie ľudských práv a medzinárodného práva sa vzťahuje na „akúkoľvek činnosť Únie, vrátane oblasti SZBP“ (pozri rozsudok zo 14. júna 2016, Parlament/Rada, C‑263/14, EU:C:2016:435, bod 47).

58      Rozsudok z 9. augusta 1994, Francúzsko/Komisia (C‑327/91, EU:C:1994:305, bod 16).

59      Pozri Súlad jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova s medzinárodným právom, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2010, s. 403, bod 79.

60      Pre veľmi flexibilný výklad tejto podmienky, ktorý však v skutočnosti nie je podporený znením bodu 107 uvedeného rozsudku, pozri LENAERTS, K.: Direct applicability and direct effect of international law in the EU legal order. In: GOVAERE, I., LANNON, E., van ELSUWEGE, P., ADAM, S. (ed.): The European Union in the World: Essays in Honour of Marc Maresceau. Brill, Leyde 2013, s. 45 až 64, na s. 61.

61      Toto kritérium sa veľmi podobá na kritérium aktívnej legitimácie a záujmu na konaní, ktoré sa podľa mňa musí v kontexte návrhu na začatie prejudiciálneho konania posudzovať len vo vzťahu k vnútroštátnemu právu.

62      Rozsudok z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864, bod 110).

63      Rozsudok z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864, bod 110).

64      Rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 283 a citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Skutočnosť, že Charta základných práv Európskej únie sa v roku 2009 stala záväznou, nevylučuje relevantnosť odkazu na medzinárodné nástroje záväzné pre všetky členské štáty.

65      Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 993, s. 3.

66      Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 999, s. 171.

67      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

68      Pozri bod 1 Deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom prijatej rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV) z 20. decembra 1960; stanovisko č. 2 Rozhodcovskej komisie Európskej konferencie za mier v Juhoslávii [v zložení: Robert Badinter, predseda francúzskej Conseil constitutionnel (Ústavná rada), Roman Herzog, predseda nemeckého Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd), Aldo Corasaniti, predseda talianskeho Corte costituzionale (Ústavný súd), Francisco Tomas y Valiente, predseda španielskeho Tribunal Constitucional (Ústavný súd) a Irène Petry (predsedníčka belgického Cour d’arbitrage (Rozhodcovský súd)], 1993, International Law Reports, vol. 92, s. 168 až 169, body 2 a 3; GROS‑ESPIELL, H.: Le droit à l’autodétermination: Application des résolutions de l’ONU. 1980, E/KN.4/Sub.2/405/Rev. I., bod 57); DOEHRING, K.: Self‑Determination. In: SIMMA, B. (ed.): The Charter of the United Nations: A Commentary. 2. vyd. Oxford University Press, 2002, zv. 1, s. 48 až 53; DOBELLE, J.‑F.: Article 1, paragraphe 2. In: COT, J.‑P., PELLET, A., FORTEAU, M.: La Charte des Nations Unies: commentaire article par article. 3. vyd. Economica, 2005, s. 337 až 356, s. 340 až 341; DINSTEIN, Y.: The International Law of Belligerent Occupation. Cambridge University Press, 2009, s. 51; SAXER, U.: Die international Steuerung der Selbstbestimmung und der Staatssentstehung. Springer, 2010, s. 238 až 249; OETER, S.: Self‑Determination. In: SIMMA, B., KHAN, D.‑E., NOLTE, G., PAULUS, A. (ed.): The Charter of the United Nations: A Commentary. 3. vyd. Oxford University Press, 2012, zv. I, s. 313 až 333, s. 322; CRAWFORD, J.: Third Party Obligations with respect to Israeli Settlements in the Occupied Palestinian Territories, právne stanovisko z 24. januára 2012, bod 26, dostupné na internetovej stránke (https://www.tuc.org.uk/sites/default/files/tucfiles/LegalOpinionIsraeliSettlements.pdf).

69      Preložené pravdepodobne z anglického výrazu „subjugation“.

70      Pozri Súlad jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova s medzinárodným právom, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2010, s. 403, bod 79 a tam citovaná judikatúra.

71      Pozri Súlad jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova s medzinárodným právom, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2010, s. 403, bod 79.

72      Pozri Východný Timor (Portugalsko v. Austrália), rozsudok, Zbierka MSD 1995, s. 90, bod 29 a Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2004, s. 136, body 88 a 156.

73      Pozri napríklad článok 1 ods. 2 Charty Organizácie spojených národov a spoločný článok 1 pre MPHSKP a MPOPP.

74      Bod 88 tohto rozsudku.

75      Bod 89 tohto rozsudku.

76      „Ciele Organizácie Spojených národov sú tieto: … rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov, ako aj robiť každé iné vhodné opatrenia na posilnenie svetového mieru. …“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

77      Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Použitie príčastia „viazaný“ je významné, keďže Únia nie je zmluvnou stranou Charty Organizácie Spojených národov.

78      Pozri oddiel VIII nazvaný „Rovnoprávnosť a právo národov na sebaurčenie“.

79      Pozri právne následky vybudovania múru na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, body 121 a 122).

80      Pozri Súlad jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova s medzinárodným právom, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2010, s. 403, bod 79 a citovaná judikatúra).

81      Pozri body 102 a 103 vyššie, ako aj Právne dôsledky vybudovania múru na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 88).

82      Pozri Právne dôsledky pretrvávajúcej prítomnosti Južnej Afriky v Namíbii (Juhozápadnej Afrike) pre štáty napriek rezolúcii Bezpečnostnej rady č. 276 (1970), poradné stanovisko, Zbierka MSD 1971, s. 16, bod 52; Západná Sahara, poradné stanovisko, Zbierka MSD 1975, s. 12, body 55 až 58 a Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 88. Pozri tiež v tomto zmysle OETER, S.: Self‑Determination. In: SIMMA, B., KHAN, D.‑E., NOLTE, G., PAULUS (ed.), A.: The Charter of the United Nations: A Commentary. 3. vyd. Oxford University Press, Oxford 2012, zv. I, s. 313 až 333, na s. 320 a 321, a DOBELLE, J.‑F.: Article 1, paragraphe 2. In: COT, J.‑P., PELLET, A., FORTEAU, M.: La Charte des Nations Unies: commentaire article par article. 3. vyd. Economica, Paris 2005, s. 337 až 356.

83      Pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973, body 90 až 92).

84      Pozri Západná Sahara, poradné stanovisko (Zbierka MSD 1975, s. 12) a rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973).

85      Pozri Východný Timor (Portugalsko v. Austrália), rozsudok (Zbierka MSD 1995, s. 90, bod 29) a Právne dôsledky vybudovania múru na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, body 88 a 156).

86      Právne dôsledky vybudovania múru na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 155). Pozri tiež v tomto zmysle Barcelona Traction, Light and Power Company, Limited, druhá fáza, rozsudok (Zbierka MSD 1970, s. 32, bod 33).

87      Právne dôsledky vybudovania múru na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 159). Podľa môjho názoru je táto povinnosť neuznania sama osebe zásadou medzinárodného práva, ktorá spĺňa podmienky odvolávania sa na pravidlá medzinárodného práva uvedené v bode 96 vyššie.

88      Pozri rozsudok Corte suprema di cassazione (Kasačný súd, Taliansko) č. 1981 z 25. júna 1985 vo veci Jásir Arafat, Rivista di Diritto Internazionale, 1986, s. 885 až 889; uznesenie Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) z 26. októbra 2004, 2 BvR 955/00, 1038/01, bod 97; osobný názor p. Ammouna, podpredsedu, Právne dôsledky pretrvávajúcej prítomnosti Južnej Afriky v Namíbii (Juhozápadnej Afrike) pre štáty napriek rezolúcii Bezpečnostnej rady č. 276 (1970), poradné stanovisko, Zbierka MSD 1971, s. 16, s. 77 a 78; Komisia pre medzinárodné právo: Projet d’articles sur le droit des traités et commentaires. In: Annuaire de la Commission du droit international, 1966, zv. II, s. 270 [s. 248 v anglickej verzii]; Komisia pre medzinárodné právo: Projet d’articles sur la responsabilité de l’État pour fait internationalement illicite et commentaires. In: Annuaire de la Commission du droit international, 2001, zv. II, druhá časť, s. 91 [s. 85 v anglickej verzii]; bod 3.2 písomného vyjadrenia Holandského kráľovstva, Súlad jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova s medzinárodným právom, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2010, s. 403; CASSESE, A.: Self‑Determination of Peoples: A Legal Reappraisal. University Press, Cambridge 2005, s. 133 a 136; RAIĆ, D.: Statehood and the Law of Self‑Determination. Kluwer Law International, Alphen‑sur‑le‑Rhin 2012, s. 218 a 219; OETER, S.: Self‑Determination. In: SIMMA, B., KHAN, D.‑E., NOLTE, G., PAULUS, A. (ed.): The Charter of the United Nations: A Commentary. 3. vyd. Oxford University Press, Oxford 2012, zv. I, s. 313 až 333, s. 316.

89      Pozri ICJ Pleadings, Západná Sahara, zv. I, s. 207, bod 344.

90      Pozri ICJ Pleadings, Západná Sahara, zv. V, s. 179. Marocké kráľovstvo poukázalo na celistvosť svojho územia na účely založenia svojho nároku na územie Západnej Sahary, Medzinárodný súdny dvor však jeho tvrdenie zamietol a rozhodol, že ľud Západnej Sahara má plné právo na sebaurčenie.

91      Judikatúra Medzinárodného súdneho dvora citovaná v bode 127 vyššie odkazuje aj na povinnosť štátov zabezpečiť odstránenie prekážok výkonu práva ľudu na sebaurčenie. Nie je potrebné, aby som tu na ňu poukazoval.

92      Pozri rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 1803 (XVII).

93      Pozri Ozbrojené aktivity na území Konga (Konžská demokratická republika v. Uganda), rozsudok (Zbierka MSD 2005, s. 168, bod 244).

94      S/2002/161, bod 14.

95      S/2002/161, bod 14

96      S/2002/161, bod 24.

97      S/2002/161, bod 25.

98      Pozri body 27, 44.1 a 47.4 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj body 40, 43, 48 a 49 rozsudku z 19. októbra 2015 vo veci Western Sahara Campaign UK, R (on the application of) v. HM Revenue and Customs [2015] EWHC 2898 (Admin).

99      Pozri body 234 až 255 nižšie.

100      Pozri bod 238 nižšie.

101      Pozri bod 127 vyššie.

102      Pozri body 87, 92, 93, 97, 106 až 108, 114, 116, 123 a 125.

103      Pozri body 60 až 74 vyššie.

104      Pozri v toto zmysle rozsudok z 9. októbra 2014, Ahlström a i. (C‑565/13, EU:C:2014:2273, bod 33).

105      Pozri článok 1 spoločný pre MPHSKP a MPOPP, bod 2 rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV) a oddiel VIII Helsinského záverečného aktu z roku 1975.

106      Pozri Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 159.

107      Pre úplný opis skutkového stavu pozri „Správu osobitného výboru povereného preskúmaním situácie, pokiaľ ide o uplatnenie deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom“ (A/31/23/Rev.1), Documents officiels de l’Assemblée générale, 1977, zv. II, s. 203 až 225; Správu osobitného výboru povereného preskúmaním situácie, pokiaľ ide o uplatnenie deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom (A/31/23/Rev.1), Documents officiels de l’Assemblée générale, 1980, zv. II, s. 105 až 117.

108      Pozri body 12 až 18 rozsudku z 19. októbra 2015 vo veci Western Sahara Campaign UK, R (on the application of) v. HM Revenue and Customs [2015] EWHC 2898 (Admin).

109      Marocké kráľovstvo neprijalo nápad týkajúci sa referenda s entuziazmom. Marocký kráľ Hassan II počas súkromného rozhovoru s H. Kissingerom, ministrom zahraničných vecí Spojených štátov amerických, vyhlásil: „Povedal som [španielskemu ministrovi zahraničných vecí], že súhlasím s tým, aby Španielsko zostalo, nesúhlasím však s tým, aby Západná Sahara získala nezávislosť. Uprednostňujem prítomnosť Španielska pred sebaurčením pre 30 000 ľudí“. H. Kissinger odpovedal: „[Alžírsky prezident] sa ma včera opýtal, čo si myslím a ja som mu povedal: sebaurčenie pre 30‑40 000 ľudí, ktorí ani len nevedia, kde bývajú? “. Pozri záznam z rozhovoru (Rabat, 15. október1974, 13:15 hod.) uverejnený v BURTON, M. F.: Foreign Relations of the United States, 1969 – 1976. United States Government Printing Office, Washington 2014, zv. E‑9, časť 1 (Dokumenty týkajúce sa severnej Afriky, 1973–1976), s. 258 až 261, s. 258.

110      Pozri správu návštevnej misie OSN v Španielskej Sahare z 10. októbra 1975, uverejnenú v „správe osobitného výboru povereného preskúmaním situácie, pokiaľ ide o uplatnenie deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom“ (A/10023/Rev.1), Documents officiels de l’Assemblée générale, 1977, zv. III, s. 12 až 133, bod 229.

111      Pozri Západná Sahara, poradné stanovisko (Zbierka MSD 1975, s. 12, bod 162).

112      Pozri Západná Sahara, poradné stanovisko (Zbierka MSD 1975, s. 12, bod 162).

113      Pozri bod 30 rozsudku z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973).

114      Pozri rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 379 (1975) z 2. novembra 1975.

115      Djemââ, ktorú v roku 1967 zriadila španielska administratíva, bola poradným orgánom zloženým zo 103 členov vrátane starostov významných miest, 40 vodcov kmeňov (šejkov), 40 zástupcov rodinných skupín a 16 zástupcov profesijných skupín. Pozri správu návštevnej misie OSN v Španielskej Sahare z 10. októbra 1975, uverejnenú v „správe osobitného výboru povereného preskúmaním situácie, pokiaľ ide o uplatnenie deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom“ (A/10023/Rev.1), Documents officiels de l’Assemblée générale, 1977, zv. III, s. 12 až 133, body 126 až 142.

116      Pozri správu z 8. novembra 1975, ktorú vypracoval generálny tajomník na základe rezolúcie č. 379 (1975) o situácii týkajúcej sa Západnej Sahary (S/11874), bod 17. Pozri tiež zápisnicu z 1854. zasadnutia Bezpečnostnej rady, ktoré sa konalo 6. novembra 1975 (S/PV.1854), body 47 a 48.

117      Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 988, s. 259.

118      Podľa týchto dohôd sa španielska, marocká a mauritánska delegácia dohodli na uznaní práv na rybolov v pobrežných vodách Západnej Sahary pre 800 španielskych plavidiel na dobu 20 rokov podľa rovnakých podmienok, aké boli k 14. novembru 1975. Pozri Cortes, Diario de sesiones del Congreso de los diputados, 1978, č. 15, s. 498 (prejav, ktorý predniesol Manuel Marín González, poslanec Partido Socialista Obrero Español, neskôr podpredseda a dočasný predseda Európskej komisie). Pozri tiež v tomto zmysle DESSAINTS, J.: Chronique politique Maroc. In: Annuaire de l’Afrique du nord, 1975, zv. 14, s. 457 a 476, s. 463; ALEMANY TORRES, F.: Acuerdo de pesca con Marruecos. In: El País, 8. februára 1978.

119      Pozri Cortes, Diario de sesiones del Congreso de los diputados, 1978, č. 15, s. 522 a 546.

120      Pozri Cortes, Diario de sesiones del Congreso de los diputados, 1978, č. 15, s 546.

121      Pozri depešu 1975MADRID08029 z 15. novembra 1975, ktorú zaslal veľvyslanec Stabler ministrovi H. Kissingerovi („[minister Esteban] Herrera tiež povedal, že boli vypracované „rámcové dohody“ s Marokom a Mauritániou o ďalších relevantných oblastiach: … a práva na rybolov“); depešu 1975STATE276309 z 21. novembra 1975, ktorú zaslal minister Henry Kissinger Stálej misii Spojených štátov amerických pri OSN („[podľa marockého veľvyslanca Abdelhadida Boutaleba] signatári uložia kópiu dohody u Generálneho tajomníka [OSN] Waldheima, uložená verzia však nebude obsahovať subsidiárne dohody, ktorými sa Španielsku udeľujú práva na rybolov vo vodách Západnej Sahary a 35 % podiel Španielska vo fosfátových baniach“). Diplomatické depeše sú dostupné na internetovej stránke https://wikileaks.org/.

122      Pozri „Historický dokument z El Guelta (Západná Sahara), ktorý 28. novembra 1975 podpísalo 67 členov Sahrawského valného zhromaždenia, 3 sahrawskí členovia Cortes (španielsky parlament), zástupcovia ostatných členov Djemaa a viac než 60 šejkov a významných sahrawských kmeňov“, pripojený k listu z 9. decembra 1975, ktorý zaslal stály predstaviteľ Alžírska pri OSN generálnemu tajomníkovi OSN (S/11902).

123      Pozri rezolúcie č. 3458 A a B (XXX) z 10. decembra 1975.

124      Pozri odsek 8 tejto rezolúcie.

125      Pozri odsek 1 tejto rezolúcie.

126      Pozri odsek 3 tejto rezolúcie.

127      Pozri odsek 4 tejto rezolúcie.

128      Deväť vtedajších členských štátov plus Španielske kráľovstvo a Maltská republika.

129      Bulharská republika, Cyperská republika, Poľská republika, Česká republika a Slovenská republika, ktoré v tej dobe tvorili Československo, ako aj Slovinská republika a Chorvátska republika (ako federatívne štáty Juhoslávie) a Estónsko, Lotyšská republika a Litovská republika (ako federatíve štáty ZSSR).

130      Helénska republika, Maďarsko, Rakúska republika, Portugalská republika, Fínsko a Švédske kráľovstvo.

131      Rumunsko.

132      Odsek 1 rezolúcie č. 3458 A (XXX). Pozri tiež v tomto zmysle odsek 2 rezolúcie č. 3458 B (XXX).

133      Pozri odsek 7 rezolúcie č. 3458 A (XXX) a odsek 4 rezolúcie č. 3458 B (XXX).

134      Pozri odseky 7 a 8 tejto rezolúcie.

135      Pozri odsek 4 tejto rezolúcie.

136      Pozri „Správu osobitného výboru povereného preskúmaním situácie, pokiaľ ide o uplatnenie deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom“ (A/31/23/Rev.1), Documents officiels de l’Assemblée générale, 1977, zv. II, s. 203 až 225, bod 44; DESSAINTS, J.: Chronique politique Maroc. In: Annuaire de l’Afrique du nord, 1975, zv. 14, s. 457 až 476, s. 464.

137      Pozri Keesing’s Record of World Events, 13.február 1976, s. 27746.

138      Správa osobitného výboru povereného preskúmaním situácie, pokiaľ ide o uplatnenie deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom“ (A/31/23/Rev.1), Documents officiels de l’Assemblée générale, 1977, zv. II, s. 203 až 225, bod 45.

139      To celkom nezodpovedá pravde. Španielske kráľovstvo totiž naďalej spravuje vzdušný priestor Západnej Sahary, ktorý je súčasťou sektora „OCE“ „letovej informačnej oblasti“ [Flight Information Region (FIR)] Kanárskych ostrovov. Pozri mapy uverejnené na internetovej stránke ENAIRE (http://www.enaire.es/csee/ccurl/130/603/fir_canarias.swf).

140      List z 26. februára 1976, ktorý zaslal generálnemu tajomníkovi stály predstaviteľ Španielska pri OSN (S/11997).

141      Návrh z 27. februára 1976, o ktorom hlasovala Djemââ, Annuaire de l’Afrique du nord, 1976, zv. 15, s. 847 a 848. Khatri Ould Said a Ould El Jomaini, predseda Djemââ, vo svojej správe generálnemu tajomníkovi OSN oznámil, že „sahrawská Djemââ na svojom mimoriadnom zasadnutí dnes, vo štvrtok 26. februára 1976, v El Aaiun jednomyseľne schválila opätovné začlenenie územia Sahary do Maroka a Mauritánie v súlade s historickou realitou a väzbami, ktoré vždy existovali medzi sahrawským obyvateľstvom a týmito dvomi krajinami“. Pozri „Správu osobitného výboru povereného preskúmaním situácie, pokiaľ ide o uplatnenie deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom“ (A/31/23/Rev.1), Documents officiels de l’Assemblée générale, 1977, zv. II, s. 203 až 225, bod 51.

142      Podľa ministra zahraničných vecí Spojených štátov CyrusA Vanceho „[mi] Waldheim povedal, že […] sa kráľ Hassan domnieva, že problém bol vyriešený a že kritérium pre sebeurčenie bolo splnené konzultovaním saharawinského zhromaždenia. Španielsko a ani Alžírsko to však neakceptujú, pričom uvádzajú, že [kráľ] Hassan konzultoval len časť zhromaždenia zloženého z marockých nastrčených osôb [a rump assembly consisting of Moroccan stooges]“. Pozri telegram minista Vanceho veľvyslanectvu Spojených štátov v Maroku z 20. mája 1977 in: BURTON, M. F.: Foreign Relations of the United States, 1977 – 1980, United States Government Printing Office, Washington, 2017, zv. XVII, časť 3 (Dokumenty k Severnej Afrike), s. 507 až 508, s. 508.

143      Táto otázka bola znovunastolená v španielskom parlamente počas rozpravy o ratifikácii dohody o rybolove medzi Španielskym kráľovstvom a Marockým kráľovstvom z roku 1977, počas ktorej Oreja Aguirre, minister zahraničných vecí Španielskeho kráľovstva, potvrdil, že Španielsko neuznáva zvrchovanosť Marockého kráľovstva nad Západnou Saharou a že proces dekolonizácie bude zavŕšený až vo chvíli, keď pôvodné obyvateľstvo tohto územia vykoná svoje právo na sebaurčenie v súlade s rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV). Pozri Cortes, Diario de sesiones del Congreso de los diputados, 1978, č. 15, s. 522 a 523. Pozri tiež v tomto zmysle „Contestacíon del Gobierno a la pregunta formulada por don Gregorio Lopez Raimundo, del Grupo Parlamentario Mixto del, sobre política espanola hacia el Sahara“, Boletin oficial de las Cortes generales, Séria D, 23. september 1983, s. 223 a 224.

144      „Správa osobitného výboru povereného preskúmaním situácie, pokiaľ ide o uplatnenie deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom“ (A/31/23/Rev.1), Documents officiels de l’Assemblée générale, 1977, zv. II, s. 203 až 225, bod 46.

145      Pozri Convention relative au tracé de la frontière d’État établie entre la République islamique de Mauritanie et le Royaume du Maroc (Dohovor o vytýčení štátnej hranice medzi Mauritánskou islamskou republikou a Marockým kráľovstvom), podpísaný 14. apríla 1976 v Rabate, Annuaire de l’Afrique du nord, 1976, zv. 15, s. 848, s. 849.

146      Pozri bod 73 vyššie a tam citované dokumenty. Dňa 14. apríla 1976 podpísali Marocké kráľovstvo a Mauritánska islamská republika dohodu o spolupráci na zhodnocovaní znovuzískaných saharských území (Annuaire de l’Afrique du nord, 1976, vol. 15, s. 849 a 850), ktorá upravovala podiel Mauritánskej islamskej republiky na základnom imaní Société Fos Bucraâ (ktorá ťažila fosfáty v Západnej Sahare) a spoluprácu v oblasti rybolovu.

147      Pozri list z 23. mája 1979, ktorý zaslal dočasný Chargé d’Affaires stálej misie Mauritánie pri OSN jej generálnemu tajomníkovi (A/34/276).

148      „Správa osobitného výboru povereného preskúmaním situácie, pokiaľ ide o uplatnenie deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom“ (A/34/23/Rev.1), Documents officiels de l’Assemblée générale, 1977, zv. II, s. 105 až 117, bod 32. Podľa tejto správy „kráľ Hassan II vyhlásil, že ,zvolené mierové riešenie nebude… viesť k vytvoreniu cudzieho štátu medzi Marokom a Mauritániou‘“ (bod 32).

149      Pozri mauritánsko‑sahrawskú dohodu podpísanú 10. augusta 1979 v Alžíri, pripojenú k listu z 18. augusta 1979, ktorý zaslal stály predstaviteľ Mauritánskej islamskej republiky pri OSN generálnemu tajomníkovi OSN (A/34/427).

150      Pozri HODGES, T.: The Western Sahara, Chicago Review Press, Chicago 1984, s. 12.

151      Pozri bod 73 vššie a citované dokumenty.

152      85 štátov hlasovalo za, 6 proti, 41 sa zdržalo hlasovania a 20 nehlasovalo. Súčasné členské štáty hlasovali za prijatie rezolúcie alebo sa zdržali hlasovania. Pozri tiež v tomto zmysle odsek 3 rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 35/19 (88 štátov hlasovalo za, 8 proti, 43 sa zdržalo hlasovania a 15 nehlasovalo).

153      Pozri rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 621 (1988) z 20. septembra 1988 a rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 43/33 z 22. novembra 1988.

154      Správa generálneho tajomníka OSN z 10. apríla 2017 o situácii týkajúcej sa Západnej Sahary (S/2017/307), bod 82.

155      Je veľmi zaujímavé, že holandský veľvyslanec Peter van Walsum, osobitný vyslanec OSN pre Západnú Saharu, po skončení výkonu svojej funkcie uznal, že „Front Polisario má na základe poradného stanoviska Medzinárodného súdneho dvora najsilnejšie postavenie v medzinárodnom práve“. Pozri van WALSUM, P.: „The question of Western Sahara“, 16. december 2012, a „The question of Western Sahara (II)“, 7. február 2013, uverejnené na jeho internetovej stránke http://www.petervanwalsum.com/the‑question‑of‑western‑sahara/.

156      Pozri zásadu VI rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 1541 (XV).

157      Pozri odseky 3 a 4 rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV); BEDJAOUI, M.: Article 73. In: COT, J.‑P., PELLET, A., FORTEAU, M.: La Charte des Nations Unies: commentaire article par article, 3. vyd. Economica, Paris 2005, s. 1751 až 1767, s. 1761; FASTENRATH, U.: Chapter XI Declaration Regarding Non‑self‑governing Territories. In: SIMMA, B., KHAN, D.‑E., NOLTE, G., PAULUS, A. (ed.): The Charter of the United Nations: A Commentary. 3. vyd. Oxford University Press, Oxford 2012, zv. II, s. 1829 až 1839, na s. 1834 a 1835.

158      Pozri rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 2351 (2017), ktorá „pripomína a opätovne potvrdzuje všetky predchádzajúce rezolúcie o Západnej Sahare“ a „prijíma rozhodnutie o predĺžení mandátu [misie Organizácie Spojených národov pre usporiadanie referenda v Západnej Sahare (MINURSO)]“. Pozri tiež v tomto zmysle rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 2229 (XXI) z 20. decembra 1966, odseky 4 a 5; rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 621 (1988) z 20. septembra 1988, odsek 2, ako aj rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 43/33 z 22. novembra 1988.

159      Pozri CRAWFORD, J.: „Third Party Obligations with respect to Israeli Settlements in the Occupied Palestinian Territories“, právne stanovisko z 24. januára 2012, bod 131, dostupné na internetovej stránke (https://www.tuc.org.uk/sites/default/files/tucfiles/LegalOpinionIsraeliSettlements.pdf).

160      Pozri Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 159).

161      Vec Parník Wimbledon (Spojené kráľovstvo a i. v. Nemecko), rozsudok zo 17. augusta 1923 (SDMS Séria A č. 1, s. 25).

162      Vymedzenie námorných hraníc a územné otázky medzi Katarom a Bahrajnom, meritum, rozsudok Zbierka MSD 2001, s. 40, bod 185. Pozri tiež v tomto zmysle Kontinentálny šelf Severného mora, rozsudok, Zbierka MSD 1969, s. 3, bod 96; Kontinentálny šelf Egejského mora, rozsudok, Zbierka MSD 1978, s. 3, bod 86; Vymedzenie námorných hraníc v Čiernom mori (Rumunsko v. Ukrajina), rozsudok, Zbierka MSD 2009, s. 61, bod 77, ako aj Územný a námorný spor (Nikaragua v. Kolumbia), rozsudok (Zbierka MSD 2012, s. 624, bod 140).

163      Územný a námorný spor (Nikaragua v. Kolumbia), rozsudok (Zbierka MSD 2012, s. 624, bod 140 a citovaná judikatúra).

164      Pozri v tomto zmysle bod 73 vyššie a citovanú marockú právnu úpravu.

165      Prejav Jeho Veličenstva kráľa Mohammeda VI pri príležitosti 39. výročia Zeleného pochodu, 6. november 2014, dostupný na internetovej stránke (http://www.sahara.gov.ma/blog/messages‑royaux/discours‑de‑sa‑majeste‑le‑roi‑mohammed‑vi‑a‑loccasion‑du‑39eme‑anniversaire‑de‑la‑marche‑verte/).

166      V tom zmysle, ktorý má tento pojem v kontexte výkonu práva na sebaurčenie. Pozri zásady VI, VIII a IX v rámci zásad, ktorými sa členské štáty OSN musia riadiť pri určovaní, či sa na ne vzťahuje povinnosť oznámiť informácie stanovená v článku 73 bode e) Charty Organizácie Spojených národov, a ktoré boli schválené rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 1541 (XV) (pozri body 117 a 118 vyššie).

167      Pozri Východný Timor (Portugalsko v. Austrália), rozsudok, Zbierka MSD 1995, s. 90, bod 17 (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež bod 69 vyjadrenia k žalobe, ktoré Austrálsky zväz predložil v tejto veci. Medzinárodný súdny dvor nerozhodol o merite tejto veci, keď rozhodol, že neúčasť Indonézskej republiky v spore mu nedovoľuje vykonať jeho právomoc.

168      Pozri Západná Sahara, poradné stanovisko, Zbierka MSD 1975, s. 12, body 108 až 127, a najmä body 109, 110, 113 a 121.

169      Pozri právne následky vybudovania múru na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, body 121 a 122).

170      Pozri bod 71 vyššie.

171      Článok 11 dohody o rybolove.

172      Pozri Cortes, Diario de sesiones del Congreso de los diputados, 1978, č. 15, s 523, 546 a 547 (prejav, ktorý predniesol Oreja Aguirre, minister zahraničných vecí) k dohode o spolupráci v oblasti morského rybolovu medzi vládou Marockého kráľovstva a vládou Španielskeho kráľovstva, podpísanej 17. februára 1977 v Rabate, a Contestacíon del Gobierno a la pregunta formulada por don Gregorio Lopez Raimundo, del Grupo Parlamentario Mixto del, sobre política espanola hacia el Sahara, Boletin oficial de las Cortes generales, Séria D, 23. september 1983, s. 224 ku všetkým dohodám o rybolove dovtedy uzavretým medzi Španielskym kráľovstvom a Marockým kráľovstvom.

173      Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 1834, s. 3.

174      Pozri rozhodnutie Rady 98/392/ES z 23. marca 1998 (Ú. v. ES L 179, 1998, s. 1; Mim. vyd. 04/003, s. 260).

175      Pozri článok 311 ods. 1 UNCLOS. Ženevskými dohovormi o morskom práve sú Dohovor o územných vodách a osobitnom pásme, uzavretý 29. apríla 1958 v Ženeve (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 516, s. 205), Dohovor o šírom mori, uzavretý 29. apríla 1958 v Ženeve (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 450, s. 11), Dohovor o rybolove a ochrane biologického bohatstva šíreho mora, uzavretý 29. apríla 1958 v Ženeve (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 559, s. 258) ako aj Dohovor o pevninskej plytčine, uzavretý 29. apríla 1958 v Ženeve (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 499, s. 311).

176      „So zreteľom na ustanovenia Dohovoru Organizácie Spojených národov o morskom práve“.

177      Pozri článok 2 ods. 1 UNCLOS, podľa ktorého „zvrchovanosť pobrežného štátu sa rozširuje za jeho pevninské územie a vnútorné vody a v prípade súostrovného štátu na priľahlé morské pásmo nazývané pobrežným morom“.

178      Pozri článok 55 UNCLOS, podľa ktorého „[VEZ] je oblasť, ktorá sa nachádza za pobrežným morom a k nemu prilieha a ktorá podlieha zvláštnemu právnemu režimu stanovenému v tejto časti, podľa ktorého sa práva a jurisdikcia pobrežného štátu, práva a sloboda iných štátov riadia podľa príslušných ustanovení tohoto Dohovoru“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

179      Pozri články 8 a 9 dahir n° 1‑81‑179 du 8 avril 1981 portant promulgation de la loi n° 1‑81 instituant une zone économique exclusive de 200 milles marins au large des côtes marocaines (dahir č. 1‑81‑179 z 8. apríla 1981 o vyhlásení zákona č. 1‑81, ktorým sa zriaďuje výlučná ekonomická zóna vo vzdialenosti 200 námorných míľ od marockého pobrežia), Bulletin officiel du Royaume du Maroc, č 3575, s. 232, a článok 4 décret n° 2‑75‑311 du 21 juillet 1975 déterminant les lignes de fermeture de baies sur les côtes marocaines et les coordonnées géographiques de la limite des eaux territoriales et de la zone de pêche exclusive marocaines (dekrét č. 2‑75‑311 z 21. júla 1975, ktorým sa určujú uzáverové línie zálivov na marockom pobreží a zemepisné súradnice hranice výsostných pobrežných vôd a výlučnej rybolovnej zóny Maroka, Bulletin officiel du Royaume du Maroc, č. 3276, s. 996. Podľa týchto ustanovení sa marocká VEZ nerozprestiera na juh od Cap Juby/Pointe Stafford, čo zodpovedá hranici medzi Marockým kráľovstvom a Západnou Saharou.

180      Pozri „Domaine maritime: Le Conseil de gouvernement adopte deux projets de lois“ (Námorná oblasť: Vládna rada prijala dva návrhy zákona), ktorý uverejnil Huffington Post Maroc 7. júla 2017 a ktorý je dostupný na internetovej stránke http://www.huffpostmaghreb.com/2017/07/07/loi‑domaine‑maritime‑_n_17422798.html. Podľa ministra zahraničných vecí a medzinárodnej spolupráce Marockého kráľovstva bolo vytvorenie VEZ na pobreží Západnej Sahary potrebné pre „upevnenie právneho dohľadu Maroka nad týmito vodami a zabránenie akýmkoľvek tvrdeniam spochybňujúcim zvrchovanosť Kráľovstva nad týmto priestorom“.

181      Pozri článok 5 ods. 4 dohody o rybolove.

182      Pozri poznámku pod čiarou 179.

183      V tomto zmysle nerozumiem, prečo Únia vypláca Marockému kráľovstvu niekoľko miliónov eur ročne ako finančný príspevok za možnosť loviť ryby v pobrežných vodách Západnej Sahary, na ktorých Marocké kráľovstvo nezriadilo žiadnu rybolovnú oblasť a samozrejme ani VEZ, keď nástroje, ktoré uložilo u OSN v súlade s článkom 75 ods. 2 UNCLOS, nezahŕňajú pobrežné vody Západnej Sahary do marockých morských oblastí.

184      Pozri článok 56 ods. 1 písm. a) UNCLOS („vo [VEZ] má pobrežný štát… zvrchované práva za účelom prieskumu a využívania, zachovávania prírodných zdrojov živých aj neživých a hospodárenia s nimi, morského dna a jeho podložia…“). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

185      Pozri napríklad článok 5 ods. 4 Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskym spoločenstvom a Seychelskou republikou (Ú. v. EÚ L 290, 2006, s. 2); článok 2 bod a) a článok 11 Dohody o spolupráci v sektore rybolovu medzi Európskym spoločenstvom a Mauritánskou islamskou republikou Ú. v. EÚ L 343, 2006, s. 4); článok 2 písm. a) a článok 11 Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Európskym spoločenstvom a Guinejsko‑bissauskou republikou na obdobie od 16. júna 2007 do 15. júna 2011 (Ú. v. EÚ L 342, 2007, s. 5); článok 2 písm. c) Dohody o partnerstve v sektore rybolovu medzi Republikou Pobrežia Slonoviny a Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 48, 2008, s. 41); článok 1 písm. f) Dohody o partnerstve v oblasti udržateľného rybolovu medzi Európskou úniou a Senegalskou republikou (Ú. v. EÚ L 304, 2014, s. 3).

186      Pozri článok 7 dohody o rybolove, ako aj článok 3 ods. 1, 4 a 5 a článok 6 protokolu z roku 2013. Tieto ustanovenia nezaručujú použitie finančného príspevku v prospech ľudu Západnej Sahary úmerne k množstvám úlovkov vylovených v pobrežných vodách Západnej Sahary. Pozri body 271 až 285 nižšie.

187      Pozri MILANO, E.: The New Fisheries Partnership Agreement between the EC and Morocco: Fishing too South?. In: Anuario español de derecho internacional. 2006, zv. 22, s. 413 až 457, s. 442 až 447 a DAWIDOWICZ, M.: Trading Fish or Human Rights in Western Sahara? Self‑Determination, Non‑Recognition and the EC‑Morocco Fisheries Agreement. In: FRENCH, D. (ed.): Statehood, Self‑Dtermination and Minorities: Reconciling Tradition and Modernity in International Law. Cambridge University Press, Cambridge, 2013, s. 250 až 276.

188      Vnútroštátny súd sa stotožňuje s týmto posúdením. Rovnaký názor má aj britská daňová a colná správa a ministerstvo životného prostredia, výživy a vidieka. Pozri body 27 a 44.1 a 47.4 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj body 40, 43, 48 a 49 rozsudku z 19. októbra 2015 vo veci Western Sahara Campaign UK, R (on the application of) v. HM Revenue and Customs [2015] EWHC 2898 (Admin). Komisia nevylučuje možnosť považovať Marocké kráľovstvo za okupačnú mocnosť Západnej Sahary. Pozri bod 43 jej odpovedí na písomné otázky Súdneho dvora.

189      Pozri bod 192 vyššie. Pozri MILANO, E.: The New Fisheries Partnership Agreement between the EC and Morocco: Fishing too South? In: Anuario español de derecho internacional. 2006, zv. 22, s. 413 až 457, s. 430.

190      Ú. v. EÚ C 286 E, 2011, s. 1. Podľa tejto odpovede „podľa stanoviska Organizácie Spojených národov k tejto otázke, ku ktorému sa Únia pripája, sa Západná Sahara považuje za „nesamosprávne územie“ a Maroko je de facto jeho spravujúcou mocnosťou“.

191      Pozri Východný Timor (Portugalsko v. Austrália), rozsudok (Zbierka MSD 1995, s. 90, bod 13). V tejto veci Portugalská republika tvrdila, že napriek okupácii Východného Timoru Indonézskou republikou mohol Austrálsky zväz uzavrieť medzinárodnú zmluvu vzťahujúcu sa na Východný Timor iba s Indonézskou republikou, a to vzhľadom na jej postavenie spravujúcej mocnosti tohto územia. Preto nie je prekvapujúce, že portugalská vláda sa vo svojich písomných pripomienkach predložených v rámci tejto veci nevyjadrila k platnosti napadnutých aktov a uviedla len, že ich platnosť nemožno posudzovať v rámci článku 3 ods. 5 ZEÚ a nie je možné odvolávať sa na pravidlá medzinárodného práva, na ktoré sa odvoláva WSC. Neodpovedala na otázky, ktoré jej zaslal Súdny dvor, ani sa nezúčastnila pojednávania.

192      Pozri rozsudok z 19. októbra 2015 vo veci Western Sahara Campaign UK, R (on the application of) v HM Revenue and Customs [2015] EWHC 2898 (Admin), bod 40, a rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 3458 A (XXX), v ktorej sa táto dohoda nespomína a ktorá odkazuje na Španielske kráľovstvo ako spravujúcu mocnosť. Pozri tiež v tomto zmysle BROWNLIE, I.: African Boundaries:a Legal and Diplomatic Encyclopaedia. C. Hurst & Company, London, 1979, s. 149 až 158, podľa ktorého „Španielsko v roku 1976 previedlo územie Španielskej Sahary na Maroko a Mauritániu a došlo k rozdeleniu… Keďže legitímnosť úpravy rozdelenia sa spochybňuje a nemá právny základ, je potrebné preskúmať hranice Západnej Sahary“ (s. 149) („In 1976 Spain transferred the territorry of Spanish Sahara to Morocco and Mauritania and a partition was arranged […] Since the legitimacy of the partition arrangement is in question and lacks a legal basis, the frontiers of Western Sahara merit examination“). Podľa tohto autora „kým sa politická situácia ďalej nevyvinie, je nebezpečné prijať hotovú vec (ak je to to, čo to je) dohodnutú Španielskom, Marokom a Mauritániou. Neuznanie tohto výsledku ostatnými štátmi má právny základ v medzinárodnom práve.“ (s. 157) [„Until the political situation evolves further, it is unsafe to accept the fait accompli (if that is what it is) arranged by Spain, Morocco and Mauritania. Non‑recognition of the outcome by other States has a basis in International Law.“]. Nakoniec pozri SOROETA LICERAS, J.: a posicíon de la Unión Europea en el conflicto del Sahara Occidental, una muestra palpable (más) de la primacía de sus intereses económicos y políticos sobre la promoción de la democracia y de los derechos humanos. In: Revista de Derecho Comunitario Europeo. 2009, zv. 34, s. 823 až 864, na s. 832, a SAUL, B.: The Status of Western Sahara as Occupied Territory under International Humanitarian Law and the Exploitation of Natural Ressources. In: Sydney Law School Legal Studies Research Paper n° 15/81 (september 2015), s. 18.

193      Pozri bod 163 vyššie. Naopak, rezolúciu č. 3458 A (XXX), ktorá neuznala Madridskú dohodu, schválilo 88 štátov, pričom ani jediný štát nehlasoval proti a súčasné členské štáty Európskej únie hlasovali za túto rezolúciu, s výnimkou Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky, ktoré sa zdržali hlasovania, a Maltskej republiky, ktorá nehlasovala.

194–      Poti napríklad BURTON, M. F.: Foreign Relations of the United States 1977–1980, United States Government Printing Office, Washington, 2017, zv. XVII, časť 3 (Dokumenty k Severnej Afrike), s. 90, 371, 372 a 575.

195      Pozri BEDJAOUI, M.: Article 73. In: COT, J.‑P., PELLET, A., FORTEAU, M.: La Charte des Nations Unies: commentaire article par article. 3. vyd. Economica, 2005, s. 1751 až 1767, s. 1763; FASTENRATH, U.: Chapter XI Declaration Regarding Non‑self‑governing Territories. In: SIMMA, B., KHAN, D.‑E., NOLTE, G., PAULUS, A. (ed.): The Charter of the United Nations: A Commentary. 3. vyd. Oxford University Press, Oxford, 2012, zv. II, s. 1829 až 1839, na s. 1836. Pozri tiež v tomto zmysle bod 3 rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 742 (VIII) z 27. novembra 1953.

196      Pozri bod 57 odpovedí Komisie na písomné otázky Súdneho dvora.

197      Pozri zákon o Kokosových ostrovoch z roku 1955 (Cocos Islands Act 1955) a nariadenie rady o Kokosových ostrovoch z roku 1955 (Cocos Islands Order in Council 1955, SI 1955/1642). Pozri v tomto zmysle KERR, A.: A Federation in These Seas. Attorney General’s Department of the Commonwealth of Asutralia, 2009, s. 271 až 273 a 308 až 310;SPAGNOLO, B.: The Continuity of Legal Systems in Theory and Practice. Hart Publishing, Oxford, 2015, s. 62.

198      Pozri Repertory of Practice of United Nations Organs, dodatok č. 2 (1955 – 1959), zv. 3, bod 6.

199      Pozri Repertory of Practice of United Nations Organs, dodatok č. 3 (1959 – 1966), zv. 3, bod 215. Pozri tiež v tomto zmysle rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 39/30, ktorá odkazuje na Austrálsky zväz ako spravujúcu mocnosť.

200      Pozri články I a XXVII dohody medzi Indonézskou republikou a Holandským kráľovstvom o Západnej Novej Guinei (Západný Irian), podpísanej v sídle OSN v New Yorku 15. augusta 1962, Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 437, s. 274. Pozri tiež v tomto zmysle rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 1752 (XVII) z 27. novembra 1953.

201      Pozri Repertory of Practice of United Nations Organs, dodatok č. 3 (1959 – 1966), zv. 3, body 52 až 55.

202      Pozri správu generálneho tajomníka OSN z 3. februára 2017 o informáciách týkajúcich sa nesamosprávnych území zaslaných podľa článku 73 bod e) Charty Organizácie Spojených národov (A72/62).

203      S/2002/161, bod 6.

204      S/2002/161, bod 7.

205      S/2002/161, body 8 a 21.

206      Vec Parník Wimbledon (Spojené kráľovstvo a i. v. Nemecko), rozsudok zo 17. augusta 1923 (SDMS Séria A č. 1, s. 25).

207      Pozri vec týkajúcu sa vymedzenia námorných hraníc medzi Guineou‑Bissau a Senegalom, rozsudok z 31. júla 1989, Zbierka rozhodcovských rozsudkov, zv. XX, s. 119 až 213, body 51 a 52. Platnosť tohto rozsudku potvrdil Medzinárodný súdny dvor (pozri rozhodcovský rozsudok z 31. júla 1989, rozsudok, Zbierka MSD 1991, s. 53). Podľa rozhodcovského súdu činnosť národnooslobodzovacieho hnutia „má medzinárodný význam od chvíle, keď predstavuje neobvyklú udalosť v inštitucionálnom živote územného štátu, ktorá ho prinúti prijať mimoriadne opatrenia, t. j. keď štát musí v záujme zvládnutia alebo snahy o zvládnutie danej udalosti použiť prostriedky, ktoré bežne nepoužíva, aby čelil príležitostným problémom“. Toto kritérium je v dôsledku existencie ozbrojeného konfliktu, ktorý vypukol medzi Frontom Polisario a marockými a mauritánskymi vojskami, splnené.

208      Pozri vec týkajúcu sa vymedzenia námorných hraníc medzi Guineou‑Bissau a Senegalom, rozsudok z 31. júla 1989, Zbierka rozhodcovských rozsudkov, zv. XX, s. 119 až 213, bod 52.

209      Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 1125, s. 3.

210      Tieto pravidlá v každom prípade spĺňajú kritéria odvolávania sa uvedené v bode 96 vyššie z rovnakých dôvodov, aké som uviedol v bode 139 vyššie.

211      Zákonnosť hrozby alebo použitia jadrových zbraní, poradné stanovisko, Zbierka MSD 1996, s. 226, bod 79. Pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu z 1. októbra 1946 vo veci Spojené štáty americké a i. v. Goering a i. uverejnený v Trial of the Major War Criminals before the International Military Tribunal (Nuremberg, 14 November 1945 – 1 October 1946), 1947, s. 171 až 341, s. 253 a 254; Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2004, s. 136, body 89 a 157.

212      Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 157.

213      Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Všetky členské štáty Únie a Marocké kráľovstvo sú zmluvnými stranami týchto dohovorov a Dodatkového protokolu I. Okrem toho Front Polisario sa svojím jednostranným vyhlásením z 23. júna 2015 uloženým vo Švajčiarskej spolkovej rade ako depozitárovi Ženevských dohovorov, ktoré bolo oznámené zmluvným štátom týchto dohovorov, zaviazal uplatňovať v konflikte medzi ním a Marockým kráľovstvom všetky štyri Ženevské dohovory z roku 1949 a Dodatkový protokol I z roku 1977.

214      Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 158.

215      Pozri bod 127 vyššie.

216      Pozri článok 2 tohto dohovoru ako aj Právne dôsledky vybudovania múru na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 95).

217      Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 95).

218      Článok 1 ods. 4 Dodatkového protokolu I a komentáre Medzinárodného výboru Červeného kríža (ICRC) z roku 1987, bod 114. Pozri tiež v tomto zmysle ROBERTS, A.: What is military occupation?. In: British Yearbook of International Law, 1985, zv. 55, s. 249 až 305, na s. 254 a 255.

219      Pozri DAVID, É.: Principes de droit des conflits armés. 5. vyd. Bruxelles Bruylant, 2012, s. 189 a 190; MILANOVIC, M.: The Applicability of the Conventions to ‘Transnational’ and ‘Mixed’ Conflicts. In: CLAPHAM, A., GAETA, P., SASSÒLI, M. (ed.): The 1949 Geneva Conventions: A commentary. Oxford University Press, Oxford, 2015, s. 27 až 50, bod 43; SAUL, B.: The Status of Western Sahara as Occupied Territory under International Humanitarian Law and the Exploitation of Natural Resources. In: Sydney Law School Legal Studies Research Paper No 15/81, september 2015, s. 5 a 6.

220      Pozri rozsudok súdneho senátu Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu z 31. marca 2003 vo veci Prokurátor v. Mladen Naletilić a Vinko Martinović (č. IT‑98‑34‑T), bod 211; Stato maggiore de la difesa: Manuale di diritto umanitario, 1991, zv. I, bod 32; Federal Ministry of Defence of the Federal Republic of Germany: Humanitarian Law in Armed Conflicts Manual, 1992, bod 526; Cabinet du Juge‑Avocat général du Canada: Law of Armed Conflict, 2001, bod 1203(1);UK Ministry of Defence: The Manual of the Law of Armed Conflict. Oxford University Press, Oxford 2004, bod 11.2; Ministerio de defensa: El derecho de los conflictos armados. 2. vyd. Centro Geográfico del Ejército, Madrid 2007, zv. I, s. 2‑20; U.S. Department of Defense: Law of War Manual. 2015, s. 744; DINSTEIN, Y.: The International Law of Belligerent Occupation. Cambridge University Press, Cambridge 2009, s. 42, bod 96; SASSÒLI, M.: The Concept and the Beginning of Occupation. In: CLAPHAM, A., GAETA, P., SASSÒLI, M. (ed.): The 1949 Geneva Conventions: A commentary. Oxford University Press, Oxford 2015, s. 1389 až 1419, bod 8.

221      Pozri body 27, 44.1 a 47.4 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj body 40, 43, 48 a 49 rozsudku z 19. októbra 2015 vo veci Western Sahara Campaign UK, R (on the application of) v. HM Revenue and Customs [2015] EWHC 2898 (Admin).

222      Pozri odseky 5 a 6. 85 štátov hlasovalo za, 6 proti, 41 sa zdržalo hlasovania a 20 nehlasovalo. Súčasné členské štáty hlasovali za prijatie rezolúcie alebo sa zdržali hlasovania. Pozri tiež v tomto zmysle rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 35/19.

223      Pozri najmä ROBERTS, A.: What is military occupation? In: British Yearbook of International Law, 1985, zv. 55, s. 249 až 305, s. 280 až 281; GASSER, H. P.: The Conflict in Western Sahara – An Unresolved Issue from the Decolonization Period. In: Yearbook of International Humanitarian Law, 2002, zv. 5, s. 375 až 380, na s. 379; ARAI‑TAKAHASHI, Y.: The Law of Occupation: Continuity and Change of International Humanitarian Law, and its Interaction with International Human Rights Law. Martinus Nijhoff, Den Haag 2009, s. 140; CHINKIN, C.: Laws of occupation. In: BOTHA, N., OLIVIER, M., van TONDER, D. (ed.): Multilateralism and International Law with Western Sahara as a Case Study. VerLoren van Themaat Centre, Pretoria 2010, s. 197 až 221, s. 197 až 200; BENVENISTI, E.: The International Law of Occupation. 2. vyd. Oxford University Press, Oxford 2012, s. 171; FASTENRATH, U.: Chapter XI Declaration Regarding Non‑self‑governing Territories. In: SIMMA, B., KHAN D.‑E., NOLTE, G., PAULUS, A. (ed.): The Charter of the United Nations: A Commentary. 3. vyd. Oxford University Press, Oxford 2012, zv. II, s. 1829 až 1839, na s. 1837; KOUTROULIS, V.: The application of international humanitarian law and international human rights law in prolonged occupation: only a matter of time? In: International Review of the Red Cross, 2012, zv. 94, s. 165 až 205, na s. 171; DAVID, É.: Principes de droit des conflits armés. 5. vyd. Bruylant, 2012, s. 192; RUIZ MIGUEL, C.: La responsabilité internationale et les droits de l’homme: le cas du Sahara occidental. In: Cahiers de la recherche sur les droits fondamentaux. 2013, zv. 11, s. 105 až 130, na s. 107; DAWIDOWICZ, M.: Trading Fish or Human Rights in Western Sahara? Self‑Determination, Non‑Recognition and the EC‑Morocco Fisheries Agreement. In: FRENCH, D. (ed.): Statehood, Self‑Dtermination and Minorities: Reconciling Tradition and Modernity in International Law. Cambridge University Press, Cambridge 2013, s. 250 až 276; BOTHE, M.: The Administration of Occupied Territory. In: CLAPHAM, A., GAETA, P., SASSÒLI, M. (ed.): The 1949 Geneva Conventions: A commentary. Oxford University Press, 2015, s. 1455 až 1484, s. 1459; KONTOROVICH, E.: Economic Dealings with Occupied Territories. In: Columbia Journal of Transnational Law, 2015, zv. 53, s. 584 až 637, na s. 611 a 612; SAUL, B.: The Status of Western Sahara as Occupied Territory under International Humanitarian Law and the Exploitation of Natural Ressources. In: Sydney Law School Legal Studies Research Paper n° 15/81 (september 2015). Pozri tiež rozsudok la High Court of South Africa (Vrchný súd Južnej Afriky) z 15. júna 2017 vo veci č. 1487/17, The Saharawi Arab Democratic Republic and Front Polisario v The Owner and charterers of the MV ‘NM CHERRY BLOSSOM’, bod 29.

224      Pozri CORELL, H.: Western Sahara – status and resources. In: New Routes, 2010, zv. 15, s. 10 až 13, s. 11.

225      Pozri list z 29. januára 2002, ktorý predsedovi Bezpečnostnej rady zaslal zástupca generálneho tajomníka OSN pre právne veci, právny poradca, (S/2002/161).

226      Ozbrojené aktivity na území Konga (Konžská demokratická republika v. Uganda), rozsudok, Zbierka MSD 2005, s. 168, bod 173. Rovnaká zásada sa uplatňuje na okupáciu nesamosprávnych území podľa článku 1 ods. 4 Dodatkového protokolu I.

227      Pripomínam, že Mauritánska islamská republika sa stiahla zo Západnej Sahary 14. augusta 1979 po tom, ako podpísala mierovú dohodu s Frontom Polisario. V ten istý deň Marocké kráľovstvo anektovalo tú časť Západnej Sahary, ktorú pôvodne okupovala Mauritánska islamská republika. Mauritánska islamská republika uznala túto „násilnú okupáciu“ vyhlásením svojho premiéra zo 14. augusta 1979, pripojeným k listu z 18. augusta 1979, ktorý zaslal stály predstaviteľ Mauritánskej islamskej republiky pri OSN generálnemu tajomníkovi OSN (A/34/427).

228      Pre podrobnú správu o podrobení Západnej Sahary marockému vedeniu pozri DESSAINTS, J.: Chronique politique Maroc. In: Annuaire de l’Afrique du nord, 1975, zv. 14, s. 457 až 476, s. 463 až 465; SANTUCCI, J. C.: Chronique politique Maroc. In: Annuaire de l’Afrique du nord, 1976, zv. 15, s. 357 až 379, s. 359 až 361.

229      Zdôrazňujem tiež, že aj keby sa Madridská dohoda považovala za platnú, vôbec nepovoľovala prítomnosť marockého vojska na území Západnej Sahary bez súhlasu jej ľudu, pričom ľud takýto súhlas nikdy neudelil.

230      Pzori DINSTEIN, Y.: The International Law of Belligerent Occupation. Cambridge University Press, 2009, s. 47 a 48; BENVENISTI, E.: The International Law of Occupation. 2. vyd. Oxford University Press, 2012, s. 55; SASSÒLI, M.: The Concept and the Beginning of Occupation. In: CLAPHAM, A., GAETA, P., SASSÒLI, M. (ed.): The 1949 Geneva Conventions: A commentary. Oxford University Press, 2015, s. 1389 až 1419, bod 15.

231      Pozri BENVENISTI, E.: The International Law of Occupation. 2. vyd. Oxford University Press, 2012, s. 55.

232      „Po tom, čo zákonná právomoc prešla fakticky do rúk okupanta, prijme okupant všetky opatrenia, ktoré sú v jeho moci, aby v rámci možností znovu nastolil a zabezpečil verejný poriadok a verejný život, pričom bude dodržiavať, pokiaľ to nie je absolútne nemožné, zákony platné v danej krajine“.

233      „Okupačná mocnosť môže však podrobiť obyvateľstvo okupovaného územia ustanoveniam, ktoré sú nevyhnutné, aby mohla plniť záväzky vyplývajúce z tohto dohovoru, zabezpečiť pravidelnú správu územia a bezpečnosť, ako svoju vlastnú, tak i členov a majetku okupačných síl i okupačnej správy, ako i zariadení a dopravných spojov, ktoré používa“.

234      Pozri SASSÒLI, M.: Legislation and Maintenance of Public Order and Civil Life by Occupying Powers. In: European Journal of International Law. 2005, zv. 16, s. 661 až 694; DINSTEIN, Y.: The International Law of Belligerent Occupation. Cambridge University Press, 2009, s. 115 a 116; ARAI‑TAKAHASHI, Y.: The Law of Occupation: Continuity and Change of International Humanitarian Law, and its Interaction with International Human Rights Law. Martinus Nijhoff, 2009, s. 120 a 121.

235      Pozri BENVENISTI, E.: The International Law of Occupation. 2. vyd. Oxford University Press, 2012, s. 83 až 86; BOTHE, M.: The Administration of Occupied Territory. In: CLAPHAM, A., GAETA, P., SASSÒLI, M. (ed.): The 1949 Geneva Conventions: A commentary. Oxford University Press, 2015, s. 1455 až 1484, bod 98.

236      Pozri Východný Timor (Portugalsko v. Austrália), rozsudok, Zbierka MSD 1995, s. 90, body 13 a 32. Ak Medzinárodný súdny dvor nevykonal svoju právomoc v tejto veci, bolo to z dôvodu, že sa mal vyjadriť k zákonnosti začlenenia Východného Timoru do Indonézskej republiky. To mu však nebránilo v tom, aby indonézsky vojenský zásah kvalifikoval ako okupáciu (pozri bod 13 rozsudku), čo je navyše skutková otázka (pozri bod 240 vyššie).

237      Pozri BENVENISTI, E.: The International Law of Occupation. 2. vyd. Oxford University Press, 2012, s. 85; BOTHE, M.: The Administration of Occupied Territory. In: CLAPHAM, A., GAETA, P., SASSÒLI, M. (ed.): The 1949 Geneva Conventions: A commentary. Oxford University Press, 2015, s. 1455 až 1484, bod 98.

238      Pozri článok 4 Dodatkového protokolu I; článok 47 Ženevského dohovoru IV; rozsudok z 18. apríla 1925 vo veci Osmanský verejný dlh (Bulharsko, Irak, Palestína, Zajordánsko, Grécko, Taliansko a Turecko), Zbierka rozhodcovských rozsudkov, zv. 1, s. 529 až 614, s. 555; rozsudok Vojenského tribunálu č. I z 10. marca 1948 vo veci RuSHA (Spojené štáty americké v. Greifelt a i.). In: Trials of War Criminals before the Nuerenberg Military Tribunals. U.S. Government Printing Office, 1950, zv. V, s. 154; OPPENHEIM, L.: The Legal Relations between an Occupying Power and the Inhabitants. In: Law Quarterly Review. 1917, zv. 33, s. 363, s. 364; DINSTEIN, Y.: The International Law of Belligerent Occupation. Cambridge University Press, 2009, s. 49 až 51; DAVID, É.: Principes de droit des conflits armés. 5. vyd. Bruylant, 2012, s. 582 a 583; BENVENISTI, E.: The International Law of Occupation. 2. vyd. Oxford University Press, 2012, s. 85; BOTHE, M.: The Administration of Occupied Territory. In: CLAPHAM, A., GAETA, P., SASSÒLI, M. (ed.): The 1949 Geneva Conventions: A commentary. Oxford University Press, 2015, s. 1455 až 1484, bod 10.

239      Ide o okupačný orgán, ktorý v Iraku zriadili Spojené štáty americké a ich koalícia, aby riadil krajinu v rokoch 2003 a 2004.

240      Pozri Rámcovú dohodu medzi Dočasnou koaličnou správou („Správa“), ktorá má na základe zákonov a obyčajov vojny, ako aj relevantných rezolúcií Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, najmä rezolúcie č. 1483 (2003), dočasnú pôsobnosť vládneho orgánu v Iraku, Trade Bank of Iraq (TBI), zriadenej podľa nariadenia Správy č. 20, a Úradom pre záruku proti vývozným rizikám (GRE), konajúcim v mene Švajčiarskej konfederácie, podpísanú 5. decembra 2003 v Ríme, Recueil systématique du droit fédéral, 0.946.144.32.

241      Oznámenie Riaditeľstva medzinárodného práva verejného Švajčiarskej konfederácie z 15. decembra 2003. prevzaté v FERRARO, T. (ed.): Správa expertov ICRC „Occupation and other forms of administration of foreign territory“. 2012, s. 59. Pozri tiež v tomto zmysle CAFLISCH, L. C.: La pratique suisse en matière de droit international public 2003. In: Revue Suisse de droit international et de droit européen, 2004, zv. 5, s. 661 až 719, s. 663 a 664.

242      Pozri odsek 4, podľa ktorého Bezpečnostná rada „[požiadala] [Dočasnú koaličnú] Správu v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov a relevantnými ustanoveniami medzinárodného práva, aby podporovala dobré životné podmienky irackého obyvateľstva zabezpečením efektívnej správy územia, najmä tým, že obnoví bezpečnosť a stabilitu a vytvorí podmienky umožňujúce irackému ľudu slobodne rozhodnúť o svojej politickej budúcnosti“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

243      Pozri odsek 1, podľa ktorého Bezpečnostná rada „[opätovne potvrdila] zvrchovanosť a územnú celistvosť Iraku a v tomto kontexte zdôraznila, že Dočasná koaličná správa (Správa) dočasne vykonáva zodpovednosť, právomoci a povinnosti, ktoré má z hľadiska uplatniteľného medzinárodného práva a ktoré sú uznané a uvedené v rezolúcii č. 1483 (2003), kým iracký ľud nenastolí medzinárodne uznanú reprezentatívnu vládu, ktorá prevezme zodpovednosť Správy“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

244      Pozri názov rámcovej dohody (Recueil systématique du droit fédéral, 0.946.144.32).

245      Pozri Ozbrojené aktivity na území Konga (Konžská demokratická republika v. Uganda), rozsudok (Zbierka MSD 2005, s. 168, bod 244).

246      Pozri body 130 až 134 vyššie.

247      Pozri body 245 až 249 vyššie.

248      Pozri Iustiniani Institutiones, Kniha II, kapitola IV (De usu fructu),principium. In: KRUEGER, P. (ed.): Corpus Iuris Civilis. Weidmann, Berlin, 1889, zv. I; U.S. Department of State: Memorandum of Law on Israel’s right to develop new oil field in Sinai and the Gulf of Suez. 1. október 1976, International Law Materials, 1977, zv. 16, s. 733 až 753, s. 736; Ministry of Foreign Affairs of Israel: „Memorandum of Law on the Right to develop new oil fields in Sinai and the Gulf of Suez“. 1. august 1977, International Law Materials, 1978, zv. 17, s. 432 až 444, bod 2; DINSTEIN, Y.: The International Law of Belligerent Occupation. Cambridge University Press, 2009, s. 214; Van ENGELAND, A.: Protection of Public Property. In: CLAPHAM, A., GAETA, P., SASSÒLI, M. (ed.): The 1949 Geneva Conventions: A commentary. Oxford University Press, 2015, s. 1535 až 1550, body 20 až 22.

249      Pozri DINSTEIN, Y.: The International Law of Belligerent Occupation. Cambridge University Press, 2009, s. 215; Cabinet du Juge‑Avocat général du Canada: Law of Armed Conflict. 2001, bod 1243; UK Ministry of Defence: The Manual of the Law of Armed Conflict. Oxford University Press, 2004, bod 11.86; U.S. Department of Defense: Law of War Manual. 2015, s. 793.

250      Pozri Ministry of Foreign Affairs of Israel: Memorandum of Law on the Right to develop new oil fields in Sinai and the Gulf of Suez. 1. august 1977, International Law Materials, 1978, zv. 17, s. 432 až 444, bod 12; CASSESE, A.: Powers and Duties of an Occupant in Relation to Land and Natural Resources. In: CASSESE, A., GAETA, P., ZAPPALÀ, S. (ed): The Human Dimension of International Law: Selected Papers of Antonio Cassese. 2008, Oxford University Press, s. 250 až 271, s. 258; DINSTEIN, Y.: The International Law of Belligerent Occupation. Cambridge University Press, 2009, s. 217.

251      Rozsudok Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu z 1. októbra 1946 vo veci Spojené štáty americké a i. v. Goering a i. uverejnenný v Trial of the Major War Criminals before the International Military Tribunal (Nuremberg, 14 November 1945 – 1 October 1946), 1947, s. 171 až 341, s. 239. Pozri tiež v tomto zmysle U.S. Department of State: „Memorandum of Law on Israel’s right to develop new oil field in Sinai and the Gulf of Suez“. 1. október 1976, International Law Materials, 1977, zv. 16, s. 733 až 753, s. 743; Ministry of Foreign Affairs of Israel: „Memorandum of Law on the Right to develop new oil fields in Sinai and the Gulf of Suez“. 1. august 1977, International Law Materials, 1978, zv. 17, s. 432 až 444, s. 437.

252      Pozri U.S. Department of State: „Memorandum of Law on Israel’s right to develop new oil field in Sinai and the Gulf of Suez“. 1. október 1976, International Law Materials, 1977, zv. 16, s. 733 až 753, s. 743 až 745; CASSESE, A.: Powers and Duties of an Occupant in Relation to Land and Natural Resources. In: CASSESE, A., GAETA, P., ZAPPALÀ, S. (ed): The Human Dimension of International Law: Selected Papers of Antonio Cassese. 2008, Oxford University Press, Oxford, s. 250 až 271, s. 257 a 261; BENVENISTI, E.: The International Law of Occupation. 2. vyd. Oxford University Press, Oxford 2012, s. 82.

253      Pozri list z 8. mája 2003, ktorý zaslali stáli predstavitelia Spojených štátov amerických a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska pri Organizácii Spojených národov predsedovi Bezpečnostnej rady (S/2003/538).

254      Pozri nariadenie Dočasnej koaličnej správy č. 2 z 15. júna 2003 o Fonde rozvoja pre Irak.

255      Pozri Zákonnosť hrozby alebo použitia jadrových zbraní, poradné stanovisko (Zbierka MSD 1996, s. 226, bod 25); Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko (Zbierka MSD 2004, s. 136, body 105 a 106).

256      Ozbrojené aktivity na území Konga (Konžská demokratická republika v. Uganda), rozsudok (Zbierka MSD 2005, s. 168, bod 244).

257      Pozri v tomto zmysle DINSTEIN, Y.: The International Law of Belligerent Occupation. Cambridge University Press, Cambridge 2009, s. 219 a 220.

258      Pozri Právne dôsledky vybudovania múra na okupovanom palestínskom území, poradné stanovisko, Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 106; Ozbrojené aktivity na území Konga (Konžská demokratická republika v. Uganda), rozsudok (Zbierka MSD 2005, s. 168, body 216, 217 a 220).

259      Pozri preambulu, ako aj článok 1, článok 3 ods. 1, články 4, 8 a 9 dohody o rybolove. Pozri tiež v tomto zmysle články 4 a 5 protokolu z roku 2013.

260      Pozri body 258 a 260 vššie.

261      Tieto špecifikácie sa nachádzajú v v dodatku 2 prílohy k dohode o rybolove. Podľa článku 16 dohody o rybolove nedeliteľnou súčasťou tejto dohody je protokol a príloha s dodatkami.

262      Pozri bod 70 vyššie.

263      Pozri bod 261 vyššie. V spise sa v tejto súvislosti neuvádza nijaká informácia, keďže inštitúcie Únie si túto otázku nepoložili v domnení, že Marocké kráľovstvo je „de facto spravujúcou mocnosťou“ Západnej Sahary.

264      Takýto presun predstavuje vážne porušenie Dodatkového protokolu I (pozri článok 85 ods. 4 písm. a) tohto protokolu), ako aj vojnový zločin (článok 8 ods. 2 písm. b) bod viii) Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 2187, s. 3). Treba poznamenať, že Marocké kráľovstvo podpísalo, ale neratifikovalo Rímsky štatút.

265      Pozri odsek 7 rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 3458 A (XXX).

266      Pozri odseky 2 a 4 rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 3458 B (XXX).

267      Pozri dodatok 2 prílohy k protokolu z roku 2013.

268      Pozri MILANO, E.: The New Fisheries Partnership Agreement between the EC and Morocco: Fishing too South?. In: Anuario español de derecho internacional. 2006, zv. 22, s. 413 až 457, s. 435 až 442; SOROETA LICERAS, J.: La posicíon de la Unión Europea en el conflicto del Sahara Occidental, una muestra palpable (más) de la primacía de sus intereses económicos y políticos sobre la promoción de la democracia y de los derechos humanos. In: Revista de Derecho Comunitario Europeo, 2009, zv. 34, s. 823 až 864, na s. 829 až 837 a 844 až 847; CORELL, H.: The legality of exploring and exploiting natural resources in Western Sahara. In: BOTHA, N., OLIVIER, M., van TONDER, D. (ed.): Multilateralism and International Law with Western Sahara as a Case Study. VerLoren van Themaat Centre, Pretoria 2010, s. 231 až 247, s. 242;ETIENNE, J.: L’accord de pêche CE‑Maroc: quels remèdes juridictionnels européens à quelle illicéité internationale. In: Revue belge de droit international. 2010, s. 77 až 107, s. 86 až 88; SAUL, B.: The Status of Western Sahara as Occupied Territory under International Humanitarian Law and the Exploitation of Natural Ressources. In: Sydney Law School Legal Studies Research Paper No 15/81 (september 2015), s. 29 až 31. Pozri tiež v tomto zmysle „Právne stanovisko kancelárie právneho radcu Africkej únie k zákonnosti z hľadiska medzinárodného práva, najmä rezolúcií OSN a rozhodnutí Organizácie africkej jednoty a Africkej únie, pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré prijali marocké orgány alebo akýkoľvek iný štát, skupina štátov, zahraničné podniky alebo iné subjekty v súvislosti so skúmaním alebo využívaním obnoviteľných alebo neobnoviteľných prírodných zdrojov alebo v súvislosti s akoukoľvek inou hospodárskou činnosťou v Západnej Sahare“ pripojené k listu z 9. októbra 2015, ktorý zaslal stály predstaviteľ Zimbabwe pri OSN predsedovi Bezpečnostnej rady (S/2015/786).

269      V roku 1970 Južná Afrika ešte stále nestiahla svoju správu z Namíbie, a to napriek tomu, že Valné zhromaždenie OSN ukončilo jej mandát na tomto území, ktorý jej udelila Spoločnosť národov, ďalej napriek tomu, že ona sama priamo prevzala zodpovednosť za spravovanie Namíbie a Bezpečnostná rada OSN požiadala Južnú Afriku, aby okamžite stiahla svoju správu z Namíbie. Treba pripomenúť, že Južná Afrika nastolila v Namíbii rovnako ako na svojom vlastnom území režim apartheidu. Z týchto dôvodov Bezpečnostná rada OSN svojou rezolúciou č. 276 (1970) vyhlásila, že „pretrvávajúca prítomnosť orgánov Južnej Afriky v Namíbii je nezákonná, v dôsledku čoho sú nezákonné všetky opatrenia, ktoré vláda Južnej Afriky prijme v mene Namíbie alebo v súvislosti s Namíbiou po skončení mandátu“ (odsek 2). Bezpečnostná rada tiež požiadala „všetky členské štáty, najmä tie, ktoré majú hospodárske a iné záujmy v Namíbii, aby neudržiavali nijaké vzťahy s vládou Južnej Afriky, ktoré sú nezlučiteľné s odsekom 2 tejto rezolúcie“ (odsek 5). Bezpečnostná rada následne položila Medzinárodnému súdnemu dvoru otázku, aké dôsledky má pre štáty pretrvávajúca prítomnosť Južnej Afriky v Namíbii napriek jej rezolúcii č. 276 (1970).

270      Právne dôsledky pretrvávajúcej prítomnosti Južnej Afriky v Namíbii (Juhozápadnej Afrike) pre štáty napriek rezolúcii Bezpečnostnej rady č. 276 (1970), poradné stanovisko, Zbierka MSD 1971, s. 16.

271      Pozri rozsudok z 5. júla 1994, Anastasiou a i. (C‑432/92, EU:C:1994:277, bod 35).

272      Pozri rozsudok z 5. júla 1994, Anastasiou a i. (C‑432/92, EU:C:1994:277, bod 49).

273      Pozri Právne dôsledky pretrvávajúcej prítomnosti Južnej Afriky v Namíbii (Juhozápadnej Afrike) pre štáty napriek rezolúcii Bezpečnostnej rady č. 276 (1970), poradné stanovisko (Zbierka MSD 1971, s. 16, bod 125).

274      Pozri Právne dôsledky pretrvávajúcej prítomnosti Južnej Afriky v Namíbii (Juhozápadnej Afrike) pre štáty napriek rezolúcii Bezpečnostnej rady č. 276 (1970), poradné stanovisko (Zbierka MSD 1971, s. 16, bod 124).

275      Pozri bod 59 jej písomných pripomienok.

276      Pozri body 373 až 376 tohto rozsudku.

277      Pozri článok 16 dohody o rybolove a článok 1 prvý odsek protokolu z roku 2013.

278      Pozri článok 2 prvý odsek protokolu z roku 2013.

279      Pozri body 373 a 374 tohto rozsudku. Súdny dvor poukázal na riziko, že osoby, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia, prijmú kroky k tomu, aby sa vyhli zmrazeniu finančných prostriedkov bude ešte možné na ne uplatniť, ako aj na možnosť, že napriek procesným pochybeniam zisteným v jeho rozsudku sa uloženie obmedzujúcich opatrení odvolateľom ukáže ako dôvodné.