NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE
prednesené 14. decembra 2017 (1)
Spojené veci C‑331/16 a C‑366/16
K.
proti
Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Den Haag, zittingplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu, Holandsko)]
a
H. F.
proti
Belgische Staat
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Smernica 2004/38/ES – Článok 27 ods. 2 – Obmedzenie slobôd pohybu a pobytu z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti – Skutočná, existujúca a dostatočne vážna hrozba ovplyvňujúca jeden zo základných záujmov spoločnosti – Osoba vylúčená z postavenia utečenca z dôvodov uvedených v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru a v článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2011/95/EÚ – Proporcionalita – Článok 28 ods. 1 a článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38/ES – Článok 7 Charty základných práv Európskej únie – Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života“
I. Úvod
1. Rechtbank Den Haag, zittingplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu, Holandsko) a Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) sa pýtajú Súdneho dvora na výklad článku 27 ods. 2 a článku 28 ods. 1 a článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38/ES(2) v spojení s článkom 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).
2. Tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli podané v rámci sporov týkajúcich sa súladu opatrení obmedzujúcich slobody pohybu a pobytu, vyplývajúce zo smernice 2004/38, prijatých voči jednotlivcom, ktorí boli ešte pred získaním postavenia občana Únie alebo rodinného príslušníka občana Únie vylúčení z postavenia utečenca podľa článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“)(3), s uvedenými ustanoveniami.
3. Citované ustanovenie, ktorého znenie je prevzaté v článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2011/95/EÚ(4), odopiera poskytnutie ochrany vyplývajúcej zo Ženevského dohovoru žiadateľom o azyl, v prípade ktorých existujú vážne dôvody domnievať sa, že sa dopustili trestného činu proti mieru, vojnového zločinu alebo trestného činu proti ľudskosti.
4. Vnútroštátne súdy sa snažia hlavne zistiť, či a za akých podmienok môže skutočnosť, že voči určitej osobe sa v minulosti uplatnila vylučovacia klauzula stanovená v článku 1 F písm. a) tohto dohovoru, odôvodniť obmedzenie slobôd pohybu a pobytu, ktoré má táto osoba na základe smernice 2004/38.
II. Právny rámec
A. Medzinárodné právo
5. Článok 1 Ženevského dohovoru najskôr vo svojej časti označenej písmenom A definuje najmä pojem „utečenec“ a následne v časti F stanovuje:
„Ustanovenia tohto dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody domnievať sa, že
a) sa dopustila trestného činu proti mieru, trestných činov vojenských alebo trestných činov proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných činoch,
b) sa dopustila vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu predtým, než v ňom bola prijatá ako utečenec,
c) je vinná za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.“
B. Právo Únie
1. Smernica 2004/38
6. Článok 27 ods. 1 a 2 smernice 2004/38 stanovuje:
„1. S výhradou ustanovení tejto kapitoly členské štáty môžu obmedziť slobodu pohybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Tieto dôvody sa nesmú využívať pre ekonomické účely.
2. Opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade s zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti, sa samé osebe nepovažujú za dôvody [Existencia skorších odsúdení za trestné činy sa sama osebe nepovažuje za dôvod – neoficiálny preklad] na prijatie takýchto opatrení.
Osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné [Odôvodnenia, ktoré priamo nesúvisia s konkrétnym jednotlivým prípadom alebo súvisia so všeobecnou prevenciou, sú neprípustné – neoficiálny preklad].“
7. Podľa článku 28 tejto smernice:
„1. Skôr, ako sa prijme rozhodnutie o vyhostení z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, hostiteľský členský štát zohľadní také aspekty, ako je napríklad dĺžka pobytu daného jednotlivca na jeho území, vek, zdravotný stav, rodinná a ekonomická situácia, sociálna a kultúrna integrácia v hostiteľskom členskom štáte a rozsah väzieb s krajinou pôvodu.
2. Hostiteľský členský štát nesmie prijať rozhodnutie o vyhostení proti občanom Únie alebo ich rodinným príslušníkom bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorí majú právo trvalého pobytu na jeho území, s výnimkou vážnych dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.
3. Rozhodnutie o vyhostení sa nesmie prijať proti občanom Únie s výnimkou prípadu, ak sa toto rozhodnutie zakladá na zásadne dôležitých dôvodoch verejnej bezpečnosti, ako sú definované členskými štátmi, ak:
a) dané osoby sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte počas predchádzajúcich desiatich rokov;
…“
2. Smernica 2011/95
8. Článok 12 ods. 2 smernice 2011/95 stanovuje:
„Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:
a) že sa dopustili trestného činu proti mieru, vojnových zločinov alebo trestných činov proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných činoch;
…“
C. Vnútroštátne práva
1. Holandské právo
9. Podľa § 67 Vreemdelingenwet (zákon o cudzincoch) z 23. novembra 2000 (ďalej len „holandský zákon o cudzincoch“):
„1. S výhradou uplatnenia odseku 3 [Minister van Veiligheid en Justitie (minister pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko)] môže vyhlásiť cudzinca za nežiaducu osobu:
…
e) v záujme medzinárodných vzťahov Holandska.
…
3. Odchylne od § 8 sa cudzinec, ktorý bol vyhlásený za nežiaducu osobu, zdržiava na území Holandska neoprávnene.“
2. Belgické právo
10. Podľa článku 40a ods. 2 wet betreffende de toegang tot het grondgebied, het verblijf, de vestiging en de verwijdering van vreemdelingen (zákon o vstupe na štátne územie, pobyte, usadení sa a vyhostení cudzincov) z 15. decembra 1980 (ďalej len „belgický zákon o cudzincoch“) v znení platnom v čase relevantných skutkových okolností veci C‑366/16 sa za rodinných príslušníkov občana Únie považujú najmä jeho pokrvní príbuzní po vzostupnej línii a pokrvní príbuzní po vzostupnej línii jeho manžela/manželky, ktorí sú od nich závislí.
11. Článok 43 tohto ustanovenia preberá do belgického práva článok 27 smernice 2004/38.
III. Spory vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
A. Vec C‑331/16
12. Pán K. má dvojitú štátnu príslušnosť Bosny a Hercegoviny a Chorvátska. V roku 2001 pricestoval do Holandska spolu so svojou manželkou a prvorodeným synom. Podľa informácií vnútroštátneho súdu sa pán K. odvtedy nepretržite zdržiaval v tomto členskom štáte. Jeho mladší syn sa narodil v Holandsku v roku 2006.
13. Pán K. podal prvú žiadosť o azyl krátko po svojom príchode do Holandska v roku 2001. Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko, ďalej len „holandský Staatssecretaris“) zamietol túto žiadosť rozhodnutím z 15. mája 2003. Toto rozhodnutie bolo založené na existencii vážnych dôvodov domnievať sa, že pán K. spáchal na území bývalej Juhoslávie v období od apríla 1992 do februára 1994 trestné činy spadajúce do kategórií uvedených v článku 1 F písm. a) a b) Ženevského dohovoru. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v nadväznosti na rozsudok Raad van State (Štátna rada, Holandsko) z 21. februára 2005, ktorý toto rozhodnutie potvrdil.
14. Pán K. podal v roku 2011 druhú žiadosť o azyl, ktorú holandský Staatssecretaris taktiež zamietol rozhodnutím zo 16. januára 2013 z dôvodu uplatnenia vylučovacích klauzúl stanovených v článku 1 F písm. a) a b) Ženevského dohovoru. K tomuto rozhodnutiu bol pripojený zákaz vstupu na územie Holandska na desať rokov. Raad van State (Štátna rada) potvrdila uvedené rozhodnutie rozsudkom z 10. februára 2014, v nadväznosti na ktorý toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.
15. Okrem toho pán K. požiadal holandského Staatssecretaris o zrušenie zákazu vstupu na územie Holandska, ktorý bol voči nemu vydaný. Rozhodnutím z 22. júla 2015 tento orgán zrušil tento zákaz a nahradil ho vyhlásením za nežiaducu osobu na základe § 67 ods. 1 písm. e) holandského zákona o cudzincoch. Toto rozhodnutie bolo prijaté z dôvodu, že pán K. nadobudol po pristúpení Chorvátskej republiky k Európskej únii 1. júla 2013 postavenie občana Únie. Vyhlásenie za nežiaducu osobu sa na rozdiel od zákazu vstupu, ktorý sa môže vzťahovať len štátnych príslušníkov tretích štátov, môže prijať voči občanovi Únie.
16. Pán K. podal sťažnosť proti tomuto vyhláseniu za nežiaducu osobu holandskému Staatssecretaris. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím z 9. decembra 2015 (ďalej len „sporné rozhodnutie vo veci C‑331/16“).
17. V tomto rozhodnutí sa holandský Staatssecretaris odvolal na svoje rozhodnutia z 15. mája 2003 a zo 16. januára 2013, ktorými zamietol žiadosti pána K. o azyl. S odkazom na prvé uvedené rozhodnutie a návrh, ktorý viedol k jeho prijatiu, tento orgán konštatoval, že pán K. si musel byť vedomý („knowing participation“) vojnových zločinov a trestných činov proti ľudskosti, ktoré páchali špeciálne jednotky bosnianskej armády, ktorých bol členom, a že sa na nich osobne podieľal („personal participation“).
18. Len na základe týchto predchádzajúcich konštatovaní sa holandský Staatssecretaris domnieval, že pán K. svojou prítomnosťou v Holandsku ohrozuje medzinárodné vzťahy tohto členského štátu. Podľa tohto orgánu treba zabrániť tomu, aby sa Holandsko stalo hostiteľskou krajinou pre osoby, v súvislosti s ktorými existujú vážne dôvody domnievať sa, že boli vinné zo správania takého typu, aký je uvedený v článku 1 F Ženevského dohovoru. Okrem toho ochrana verejného poriadku a verejnej bezpečnosti vyžaduje vykonanie všetkých potrebných krokov s cieľom zabrániť tomu, aby sa holandskí občania dostali do kontaktu s takýmito osobami, a najmä tomu, aby boli obete trestných činov vytýkaných pánovi K. alebo ich rodinní príslušníci konfrontovaní s touto osobou v Holandsku.
19. Vzhľadom na predchádzajúce uvedený orgán dospel k záveru, že pán K. predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre jeden zo základných záujmov spoločnosti v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38.
20. Holandský Staatssecretaris citoval na podporu takéhoto záveru rozsudky Raad van State (Štátna rada) z 12. septembra 2008(5), zo 16. júna 2015(6) a z 21. augusta 2015(7). V týchto rozsudkoch tento súd konštatoval, že vzhľadom na mimoriadnu závažnosť trestných činov uvedených v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru hrozba pre jeden zo základných záujmov spoločnosti, ktorú predstavuje prítomnosť osoby vylúčenej z postavenia utečenca podľa tohto ustanovenia, na základe svojej povahy trvale existuje. Podľa uvedeného súdu si konštatovanie takejto hrozby nevyžaduje preskúmanie pravdepodobného budúceho správania daného jednotlivca.
21. Holandský Staatssecretaris dodal, že právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zakotvené v článku 8 EDĽP nebráni vyhláseniu pána K. za nežiaducu osobu.
22. Pán K. podal na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu) žalobu proti spornému rozhodnutiu vo veci C‑331/16.
23. V tomto kontexte sa tento súd v prvom rade pýta na zlučiteľnosť tohto rozhodnutia s článkom 27 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2004/38. Uvedený súd sa najmä s ohľadom na čas, ktorý uplynul od doby, kedy sa mal pán K. dopustiť trestných činov spadajúcich do kategórií uvedených v článku 1 F písm. a) a b) Ženevského dohovoru, v podstate pýta, či existencia vážnych dôvodov domnievať sa, že pán K. spáchal takéto trestné činy, postačuje na odôvodnenie toho, že jeho prítomnosť na území Holandska predstavuje „skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti“ v zmysle článku 27 ods. 2 druhého pododseku tejto smernice. Tento súd tiež uvádza, že pán K. nebol nikdy odsúdený v trestnom konaní.
24. Vnútroštátny súd má v tejto súvislosti pochybnosti o súlade judikatúry Raad van State (Štátna rada) citovanej v bode 19 vyššie, na ktorej sa zakladá sporné rozhodnutie vo veci C‑331/16, s týmto ustanovením. Tieto pochybnosti sú založené tak na znení tohto ustanovenia, ako aj na judikatúre Súdneho dvora, a to osobitne na jeho rozsudkoch Bouchereau(8), B a D(9), I(10), ako aj H. T.(11).
25. Vnútroštátny súd navyše spomína rozsudok, ktorý v Belgicku 27. marca 2013 vyhlásila Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory)(12) a v ktorom odmietla akékoľvek automatické prepojenie medzi uplatnením článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru holandskými orgánmi z dôvodu konania rodinného príslušníka občana Únie v minulosti a existenciou hrozby odôvodňujúcej zamietnutie priznať mu právo na slobodný pohyb a pobyt.
26. Pán K. navyše v rámci svojej žaloby podanej proti spornému rozhodnutiu vo veci C‑331/16 predovšetkým tvrdí, že na medzinárodné vzťahy sa nevzťahuje pojem „verejný poriadok“ v zmysle článku 27 ods. 2 druhého pododseku smernice 2004/38. Okrem toho prístup, podľa ktorého by akýkoľvek jeho prípadný kontakt s jednou z jeho obetí sám osebe vyvolal riziko pre verejný poriadok, príliš rozširuje tento pojem. V každom prípade holandský Staatssecretaris údajne nedostatočne uviedol dôvody, prečo jeho prítomnosť v Holandsku ohrozuje medzinárodné vzťahy tohto členského štátu. Tento orgán údajne dokonca ani hodnoverne nepreukázal, že sa obete pána K. nachádzajú na území Holandska.
27. V druhom rademá Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu), pochybnosti o súlade tohto rozhodnutia s požiadavkou uvedenou v článku 27 ods. 2 prvom pododseku smernice 2004/38, podľa ktorej akékoľvek obmedzenie práv na pohyb a pobyt občana Únie musí byť v súlade so zásadou proporcionality. Tento súd sa tiež pýta na zlučiteľnosť uvedeného rozhodnutia s článkom 28 ods. 1 a článku 28 ods. 3 písm. a) tejto smernice. V tejto súvislosti poukazuje na bod 3.3 oznámenia Komisie o usmernení na lepšiu transpozíciu a uplatňovanie [smernice 2004/38] (ďalej len „usmernenia Komisie“)(13).
28. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že pán K. a jeho rodinní príslušníci sa úplne asimilovali s holandskou spoločnosťou, keďže v Holandsku žijú od roku 2001, narodil sa tam druhý syn pána K. a obaja jeho synovia tam navštevujú školu. Pán K. navyše vyhlásil, že jeho rodina získala štátnu príslušnosť Chorvátska z čisto technických dôvodov, pričom táto krajina je im úplne cudzia, keďže v nej nikdy nežili ani v nej nemajú nijakú rodinu. Ďalej uvádza, že Chorváti katolíckeho vierovyznania si už nemôžu budovať život v Bosne a Hercegovine, v krajine, s ktorou navyše nemajú jeho deti žiadne puto.
29. Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Umožňuje článok 27 ods. 2 smernice 2004/38 vyhlásiť občana Únie, na ktorého sa tak ako v prejednávanej veci nesporne uplatňuje ustanovenie článku 1 F písm. a) a b) Ženevského dohovoru, za nežiaducu osobu, lebo osobitná závažnosť trestných činov uvedených v tomto ustanovení Ženevského dohovoru vedie k záveru, že je potrebné domnievať sa, že hrozba, ktorú predstavuje pre jeden zo základných záujmov spoločnosti, na základe svojej povahy trvale existuje?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku: Ako sa má v rámci zamýšľaného prijatia rozhodnutia o vyhlásení za nežiaducu osobu určiť, či správanie občana Únie, ako bol vymedzený vyššie, v prípade ktorého sa konštatovala uplatniteľnosť článku 1 F písm. a) a b) Ženevského dohovoru, predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti? Do akej miery je v tejto súvislosti potrebné zohľadniť skutočnosť, že skutky sankcionované podľa tohto článku 1 F Ženevského dohovoru boli tak ako v prejednávanej veci spáchané už dávno, v tomto prípade v rokoch 1992 až 1994?
3. Akým spôsobom ovplyvňuje zásada proporcionality posúdenie toho, či občana Únie, v prípade ktorého sa tak ako v prejednávanej veci konštatovala uplatniteľnosť článku 1 F písm. a) a b) Ženevského dohovoru, možno vyhlásiť za nežiaducu osobu? Majú sa zohľadniť faktory uvedené v článku 28 ods. 1 smernice 2004/38, či už ako súčasť tohto posúdenia, alebo samostatne? Má sa zohľadniť doba desiatich rokov pobytu v hostiteľskom štáte uvedená v článku 28 ods. 3 initio a článku 28 ods. 3 písm. a) tejto smernice, či už ako súčasť tohto posúdenia, alebo samostatne? Majú sa faktory uvedené v bode 3.3 [usmernení Komisie] zohľadniť v plnom rozsahu?“
B. Vec C‑366/16
30. Pán H. F. vyhlásil, že je štátnym príslušníkom Afganistanu. V roku 2000 vstúpil na územie Holandska a podal v ňom žiadosť o azyl.
31. Rozhodnutím z 26. mája 2003 Immigratie‑ en Naturalisatiedienst (útvar pre prisťahovalectvo a naturalizáciu, Holandsko, ďalej len „príslušný holandský azylový orgán“) vylúčil pána H. F. z postavenia utečenca na základe článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru. Rozhodnutím z 9. januára 2006 mu tento orgán zamietol vydanie povolenia na prechodný pobyt na základe článku 3 EDĽP. Obe tieto rozhodnutia boli potvrdené súdom a nadobudli právoplatnosť.
32. Následne holandský Staatssecretaris van Justitie prijal rozhodnutie o zákaze pobytu pána H. F. Na základe tohto rozhodnutia bol na pána H. F. v priebehu rokov 2013 a 2014 vydaný zápis na účely odoprenia vstupu alebo pobytu na území Schengenu na dobu neurčitú podľa článku 24 nariadenia (ES) č. 1987/2006(14).
33. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pán H. F. nikdy nebol odsúdený v trestnom konaní v Belgicku alebo Holandsku. Pán H. F. predložil tiež svoj čistý výpis z registra trestov Afganistanu.
34. Dospelá dcéra pána H. F. je štátnou príslušníčkou Holandska. V roku 2011 sa pán H. F. a jeho dcéra usadili v Belgicku, kde je ona ekonomicky aktívna.
35. Pán H. F. podal poverenej osobe Staatssecretaris voor Asiel en Migratie, Maatschappelijke Integratie en Armoedebestrijding (štátny tajomník pre azyl a migráciu, sociálnu integráciu a boj proti chudobe, Belgicko, ďalej len „belgický Staatssecretaris“) štyri po sebe nasledujúce žiadosti o udelenie povolenia na pobyt. Posledné tri tieto žiadosti sa týkali udelenia povolenia na pobyt ako rodinného príslušníka občana Únie v zmysle článku 2 ods. 2 písm. d) smernice 2004/38, konkrétne ako príbuzného po vzostupnej línii jeho dospelej dcéry, ktorá je štátnou príslušníčkou Holandska a je usadená v Belgicku. Tieto štyri žiadosti boli zamietnuté rozhodnutiami o zamietnutí pobytu spojenými s príkazom na opustenie belgického územia.
36. Rozhodnutie o zamietnutí pobytu spojené s príkazom na opustenie belgického územia, ktoré bolo prijaté v nadväznosti na štvrtú žiadosť o povolenie na pobyt podanú pánom H. F., bolo zrušené rozsudkom Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) zo 17. júna 2015. V nadväznosti na tento rozsudok poverená osoba belgického Staatssecretaris prijala voči pánovi H. F. 8. októbra 2015 nové rozhodnutie o zamietnutí pobytu na viac než tri mesiace bez príkazu na opustenie územia (ďalej len „sporné rozhodnutie vo veci C‑366/16“). Právnym základom tohto rozhodnutia je článok 43 belgického zákona o cudzincoch, ktorým sa do belgického práva preberá článok 27 smernice 2004/38.
37. Na podporu uvedeného rozhodnutia vychádzala poverená osoba belgického Staatssecretaris z informácií obsiahnutých v spise z holandského azylového konania týkajúceho sa pána H. F., ktorý získala v spolupráci s ním. Z tohto spisu vyplýva, že podľa záverov príslušného holandského azylového orgánu existujú vážne dôvody domnievať sa, že pán H. F. sa dopustil trestných činov spadajúcich do kategórií uvedených v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru. Pán H. F. sa mal podieľať na vojnových zločinoch alebo zločinoch proti ľudskosti, alebo mal dávať rozkazy k páchaniu takýchto zločinov na základe funkcie, ktorú vykonával v Afganistane. Ako politický tajomník mal byť v kontakte s KhAD, afganskou informačnou službou bývalého komunistického režimu, a v rámci toho mal podávať správy o nelojálnych členoch. Pán H. F. ich tým vystavil porušovaniu ich základných práv zo strany KhAD.
38. Poverená osoba belgického Staatssecretaris sa domnievala, že hrozba, ktorá vyplýva pre jeden zo základných záujmov spoločnosti z prítomnosti osoby v belgickej spoločnosti, v súvislosti s ktorou existujú vážne dôvody domnievať sa, že sa dopustila takýchto trestných činov, na základe svojej povahy trvale existuje. Posúdenie budúceho správania tejto osoby nie je v takomto prípade dôležité vzhľadom na povahu a závažnosť predmetných trestných činov, ako aj obdobie, miesto a okolnosti, za akých boli tieto trestné činy spáchané. Aktuálnosť hrozby vyplývajúcej zo správania tejto osoby rovnako ako nebezpečenstvo opakovaného spáchania trestného činu nie je preto potrebné hodnoverne preukázať.
39. Tento orgán spresnil, že zamietnutie pobytu v takomto prípade slúži na ochranu obetí týchto trestných činov, a tým aj belgickej spoločnosti a medzinárodného právneho poriadku. Z týchto dôvodov je zamietnutie priznania práva na pobyt pánovi H. F. v súlade so zásadou proporcionality.
40. Pán H. F. podal proti tomuto rozhodnutiu návrh na odklad výkonu a žalobu o neplatnosť na Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory).
41. Tento súd má pochybnosti týkajúce sa súladu tvrdenia vyjadreného v spornom rozhodnutí vo veci C‑366/16, ktoré je uvedené v bode 38 vyššie, s článkom 27 ods. 2 smernice 2004/38. Zdôrazňuje, že toto tvrdenie zodpovedá prístupu, ktorý v Holandsku zaujala Raad van State (Štátna rada) vo svojom rozsudku zo 16. júna 2015(15).
42. Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či existencia rozhodnutia o vylúčení z postavenia utečenca, ktoré prijal iný členský štát približne pred desiatimi rokmi, zbavuje orgány hostiteľského členského štátu povinnosti preskúmať, či je hrozba vyplývajúca zo správania dotknutej osoby aktuálna a skutočná. V tejto súvislosti uvádza, že takéto rozhodnutie sa svojou povahou týka skutkov, ku ktorým došlo v minulosti v krajine pôvodu dotknutej osoby.
43. Tento súd spresňuje, že pán H. F. v rámci svojej žaloby podanej proti spornému rozhodnutiu vo veci C‑366/16 predovšetkým uvádza, že rozhodnutie o vylúčení z postavenia utečenca, ktoré prijal príslušný holandský azylový orgán, sa zakladalo na nesprávnych informáciách týkajúcich sa Afganistanu.
44. Uvedený súd tiež kladie otázku o zlučiteľnosti sporného rozhodnutia vo veci C‑366/16 s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života zakotveným v článku 7 Charty a v článku 8 EDĽP.
45. Za týchto podmienok Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa právo Únie, predovšetkým článok 27 ods. 2 smernice 2004/38, prípadne v spojení s článkom 7 [Charty], vykladať v tom zmysle, že žiadosť o udelenie pobytu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny, rodinný príslušník občana Únie v rámci zlúčenia rodiny s týmto občanom, ktorý uplatnil svoje právo na voľný pohyb a slobodu usadiť sa, možno v členskom štáte zamietnuť z dôvodu hrozby, ktorá vyplýva zo samotnej prítomnosti tohto rodinného príslušníka – ktorý bol v inom členskom štáte vylúčený z postavenia utečenca z dôvodu, že sa podieľal na skutkoch, ku ktorým došlo v špecifickom historicko‑spoločenskom kontexte v jeho krajine pôvodu, podľa článku 1 F Ženevského dohovoru a článku 12 ods. 2 smernice 2011/95 – v spoločnosti, ak sa existencia skutočnej a aktuálnej hrozby v členskom štáte pobytu, ktorú predstavuje správanie tohto rodinného príslušníka, zakladá výlučne na odkaze uvedenom v rozhodnutí o vylúčení bez toho, aby sa pri tejto príležitosti vykonalo posúdenie nebezpečenstva opakovaného spáchania trestného činu v členskom štáte pobytu?“
C. Konanie pred Súdnym dvorom
46. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania vo veciach C‑331/16 a C‑366/16 boli zapísané do registra kancelárie Súdneho dvora 13. júna 2016 a 5. júla 2016. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 21. júla 2016 boli tieto dve veci spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.
47. Písomné pripomienky predložili pán K., vlády Belgicka, Grécka, Francúzska, Holandska a Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia.
48. Na pojednávaní 10. júla 2017 sa zúčastnili pán K., pán H. F., vlády Belgicka, Francúzska, Holandska a Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia.
IV. Analýza
A. Úvodné poznámky
49. V čase svojho vstupu na územie Únie sa pán K. a pán H. F., na ktorých sa vtedy nevzťahovala osobná pôsobnosť smernice 2004/38, snažili o priznanie postavenia utečenca v Únii. Toto postavenie im bolo zamietnuté na základe článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru v prípade pána H. F., resp. v spojení s písmenom b) tohto ustanovenia v prípade pána K.
50. Pán K. neskôr nadobudol po pristúpení Chorvátskej republiky k Únii postavenie občana Únie. Pokiaľ ide o pána H. F., ten podľa informácií Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory) nadobudol postavenie rodinného príslušníka občana Únie po tom, ako sa na území Belgicka zlúčil so svojou dcérou, ktorá je štátnou príslušníčkou Holandska.(16) Tieto zmeny situácie viedli k vzniku uplatniteľnosti smernice 2004/38 na pánov K. a H. F.
51. Hoci článok 1 F Ženevského dohovoru vyžaduje, aby boli jednotlivci uvedení v tomto ustanovení vylúčení z postavenia utečenca v zmysle tohto dohovoru, nebráni tomu, aby sa týmto osobám udelilo právo na pobyt odlišné od práva, ktoré vyplýva z tohto postavenia, za predpokladu, že nevzniká pravdepodobnosť zámeny tohto práva s postavením utečenca.(17) Je nesporné, že ak sa osobe vylúčenej z postavenia utečenca prizná právo na pobyt ako občanovi Únie alebo rodinnému príslušníkovi občana Únie, táto podmienka je splnená.
52. V prejednávanej veci bolo právo na pobyt, ktoré pánom K. a H. F. vyplýva zo smernice 2004/38, obmedzené opatreniami prijatými z dôvodu verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti v zmysle článku 27 ods. 2 tejto smernice (ďalej len „obmedzujúce opatrenia“).(18) Tieto opatrenia sa zakladali na skutočnosti, že voči týmto osobám boli v minulosti prijaté rozhodnutia o vylúčení z postavenia utečenca podľa článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru azylovými orgánmi hostiteľského členského štátu (v prípade pána K.) alebo iného členského štátu (v prípade pána H. F.).
53. Vnútroštátne súdy sa snažia hlavne zistiť, či boli pri prijatí uvedených opatrení dodržané podmienky uvedené v článku 27 ods. 2 smernice 2004/38, ktorý sa má vykladať reštriktívne, keďže umožňuje odchýliť sa od základných slobôd priznaných Zmluvou o FEÚ.(19)
54. Taktiež sa pýtajú Súdneho dvora na zlučiteľnosť obmedzujúcich opatrení dotknutých vo veci samej s právom na súkromný a rodinný život podľa článku 7 Charty a článku 8 EDĽP. Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu) sa navyše pýta, či sa v situácii, o akú ide v prípade pána K., uplatňuje ochrana proti vyhosteniu stanovená v článku 28 ods. 1 a článku 28 ods. 3 písm. a) uvedenej smernice.
B. O konštatovaní skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby pre jeden zo základných záujmov spoločnosti
55. Prvou a druhou prejudiciálnou otázkou vo veci C‑331/16 a prejudiciálnou otázkou vo veci C‑366/16 sa vnútroštátne súdy snažia v podstate zistiť, či a prípadne za akých podmienok sa členský štát môže domnievať, že prítomnosť občana Únie alebo jeho rodinného príslušníka na jeho území predstavuje „skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti“ v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 z dôvodu, že voči tejto osobe bolo v minulosti prijaté rozhodnutie o vylúčení z postavenia utečenca podľa článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru.
56. Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu), sa predovšetkým pýta Súdneho dvora, či je v tomto kontexte relevantná skutočnosť, že od predpokladaného spáchania trestných činov, ktoré odôvodňovalo vylúčenie z postavenia utečenca a prijatie dotknutého obmedzujúceho opatrenia, uplynula už značne dlhá doba (v prejednávanej veci viac ako dvadsať rokov). Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory) sa pýta, či je potrebné posúdiť nebezpečenstvo opakovaného správania uvedeného v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru v hostiteľskom členskom štáte, keďže k tomuto správaniu došlo v krajine pôvodu dotknutej osoby v špecifickom historicko‑spoločenskom kontexte.
57. V týchto otázkach sa odrážajú pochybnosti vnútroštátnych súdov, pokiaľ ide o súlad odôvodnenia sporných rozhodnutí, podľa ktorého uplatnenie článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru v minulosti s ohľadom na mimoriadnu závažnosť trestných činov uvedených v tomto ustanovení znamená, že prítomnosť dotknutej osoby na území hostiteľského členského štátu predstavuje hrozbu, ktorá „na základe svojej povahy trvale existuje“(20), s článkom 27 ods. 2 smernice 2004/38.
58. Posúdenie hrozby v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 v prvom rade vyžaduje, aby sa identifikoval „základný záujem spoločnosti“, ktorého ochrana môže spadať do verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. V tomto prípade pán K. tvrdí, že na ochranu záujmov uvedených na podporu sporných rozhodnutí sa nevzťahujú pojmy „verejný poriadok“ alebo „verejná bezpečnosť“ v zmysle tohto ustanovenia. Svoj výklad začnem tým, že vyvrátim toto tvrdenie (časť 1).
59. V druhom rade konštatovanie takejto hrozby znamená, že dotknutý členský štát odôvodní, v akom zmysle sú v danom prípade tieto záujmy ohrozené skutočnou, existujúcou a dostatočne vážnou hrozbou vyplývajúcou z osobného správania daného jednotlivca. Ďalej rozviniem dôsledky vyplývajúce z tejto požiadavky v situáciách, o aké ide vo veci samej (časť 2).
1. O identifikácii „základného záujmu spoločnosti“, ktorého ochrana spadá do verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti
60. Podľa ustálenej judikatúry sa pojmy „verejný poriadok“ a „verejná bezpečnosť“ na účely odôvodnenia odchýlky od slobôd pohybu a pobytu občanov Únie alebo ich rodinných príslušníkov musia chápať striktne v tom zmysle, že ich rozsah nemôže určiť jednostranne každý členský štát bez preskúmania inštitúciami Únie. Právo Únie však neukladá členským štátom jednotnú škálu hodnôt a uznáva, že požiadavky verejného poriadku a verejnej bezpečnosti môžu byť v jednotlivých členských štátoch a obdobiach rôzne. Členské štáty môžu v podstate stanoviť obsah týchto požiadaviek v súlade so svojimi vnútroštátnymi potrebami.(21)
61. Súdny dvor už s prihliadnutím na tieto zásady uznal, že požiadavky verejného poriadku a verejnej bezpečnosti v zmysle ustanovení, ktoré umožňujú obmedziť uvedené slobody, sa neobmedzujú len na ochranu pokoja a priamej fyzickej bezpečnosti obyvateľstva pred rizikom páchania trestnej činnosti.
62. Súdny dvor tak rozhodol, že pojem verejná bezpečnosť, ktorý zahŕňa tak vnútornú, ako aj vonkajšiu bezpečnosť dotknutého členského štátu, zahŕňa najmä „dosah na fungovanie inštitúcií a podstatných verejných služieb, ako aj prežitie obyvateľstva a riziko vážneho narušenia vonkajších vzťahov alebo mierového spolužitia národov, prípadne dosah na vojenské záujmy“(22).
63. Hoci sa požiadavky verejného poriadku nemôžu vzťahovať na hospodárske záujmy(23) ani na samotnú prevenciu porušení spoločenského poriadku, ktorými je každé porušenie zákona,(24) môžu zahŕňať ochranu rôznych záujmov, ktoré dotknutý členský štát považuje podľa svojho vlastného systému hodnôt za základné. Súdny dvor predovšetkým uznal, že členský štát sa môže za určitých okolností v rámci verejného poriadku odvolávať na ochranu základného záujmu natoľko vzdialeného od pokoja a priamej fyzickej bezpečnosti jeho obyvateľstva, akým je potreba zabezpečiť vymoženie daňových pohľadávok.(25)
64. V tomto prípade, ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci C‑331/16, obmedzujúce opatrenie prijaté voči pánovi K. bolo po prvézaložené na holandskom zákonnom ustanovení, ktoré umožňuje vyhlásiť cudzinca za nežiaducu osobu „v záujme medzinárodných vzťahov Holandska“. Holandský Staatssecretaris v tomto kontexte poukázal na potrebu zabrániť tomu, aby sa tento členský štát stal útočiskom pre osoby, u ktorých existuje podozrenie, že sa dopustili trestných činov proti mieru, vojnových zločinov alebo zločinov proti ľudskosti. Rovnako tak v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vo veci C‑366/16 sa uvádza, že cieľom obmedzujúceho opatrenia prijatého voči pánovi H. F. bolo najmä chrániť medzinárodný právny poriadok.
65. Francúzska vláda v tejto súvislosti tvrdila, že takéto opatrenia môžu zodpovedať aj záujmu zakotviť striktné podmienky ochrany základných hodnôt francúzskej spoločnosti a medzinárodného právneho poriadku, uvedené najmä v článku 21 ods. 1 ZEÚ. Tie sú potrebné na zachovanie sociálnej súdržnosti a, ako tvrdí aj vláda Spojeného kráľovstva, dôvery verejnosti v systém súdnictva a prisťahovalectva. Vláda Spojeného kráľovstva sa navyše odvoláva na záujem zachovať dôveryhodnosť záväzku Únie a jej členských štátov, ktorý sa týka ochrany základných hodnôt uvedených v článkoch 2 a 3 ZEÚ.(26)
66. Po druhéholandský Staatssecretaris odôvodnil obmedzujúce opatrenie dotknuté v tejto veci potrebou zabrániť tomu, aby sa holandské obyvateľstvo dostalo do kontaktu s takýmito osobami, a najmä tomu, aby sa ich potenciálne obete alebo ich rodinní príslušníci ocitli tvárou v tvár týmto osobám. Podobne tak sa v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vo veci C‑366/16 uvádza, že cieľom sporného rozhodnutia v tejto veci bolo chrániť obete osôb vylúčených z postavenia utečenca, ako aj belgickú spoločnosť.
67. Vlády Holandska a Spojeného kráľovstva v tejto súvislosti dodávajú, že prijatie obmedzujúcich opatrení v súvislosti s občanmi Únie alebo ich rodinnými príslušníkmi, ktorí boli vylúčení z postavenia utečenca podľa článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru, zodpovedá potrebe zabrániť vzniku spoločenskej ujmy spojenej so škandálom, ktorý by mohla vyvolať beztrestná prítomnosť údajného vojnového zločinca na území dotknutého členského štátu.
68. Podľa môjho názoru sa členské štáty môžu domnievať, že ochrana všetkých vyššie opísaných záujmov spadá do požiadaviek verejného poriadku bez toho, aby prekročili mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú na účely definovania obsahu týchto požiadaviek. So zreteľom na zásady uvedené v bodoch 60 a 63 vyššie nevidím nijaký dôvod vylúčiť možnosť členských štátov domnievať sa, že uvedené záujmy predstavujú podľa ich vlastných škál hodnôt základné záujmy spoločnosti v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38, ktorých ochrana spadá do verejného poriadku.
69. Vzhľadom na to možnosť obmedziť práva na pohyb a pobyt, ktoré vyplývajú zo smernice 2004/38, v mene základných záujmov uvádzaných na tento účel, patrí do rámca vymedzeného podmienkami uvedenými v článku 27 ods. 2 tejto smernice.
2. O konštatovaní hrozby pre uvádzané základné záujmy z dôvodu osobného správania daného jednotlivca
70. Podľa článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 „skutočná, existujúca a dostatočne vážna hrozba ovplyvňujúca jeden zo základných záujmov spoločnosti“ v zmysle tohto ustanovenia musí vyplývať výlučne z osobného správania dotknutého jednotlivca. Odôvodnenia, ktoré priamo nesúvisia s konkrétnym jednotlivým prípadom alebo súvisia so všeobecnou prevenciou, sú neprípustné. Okrem toho existencia skorších odsúdení za trestné činy sa sama osebe nepovažuje za dôvod na prijatie takýchto opatrení.
71. Súdny dvor sa v tejto súvislosti opakovane domnieval, že hrozbu pre jeden zo základných záujmov spoločnosti nemožno automaticky konštatovať len na základe skoršieho odsúdenia v trestnom konaní za špecifické trestné činy.(27) Okolnosti, ktoré viedli k tomuto odsúdeniu, však možno zohľadniť na účely založenia takéhoto konštatovania, pokiaľ po preskúmaní každého jednotlivého prípadu svedčia o osobnom správaní, ktoré predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre jeden zo základných záujmov spoločnosti hostiteľského štátu.(28)
72. V tomto kontexte hoci konštatovanie takejto hrozby „vo všeobecnosti znamená, že u dotknutej osoby existuje tendencia pokračovať [v správaní, ktoré bolo odsúdené v trestnom konaní] aj v budúcnosti“(29), samotné správanie v minulosti môže za určitých okolností spĺňať podmienky takejto hrozby.(30)
73. Ďalej uvediem dôvody, prečo sa domnievam, že zásady uvedené v bode 71 vyššie sa uplatňujú analogicky, ak daný jednotlivec nebol v minulosti odsúdený v trestnom konaní, ale bolo voči nemu prijaté rozhodnutie o vylúčení z postavenia utečenca podľa článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru [časť a)].
74. S ohľadom na judikatúru pripomenutú v bode 72 vyššie teda rozviniem dôvody, ktoré ma vedú k záveru, že minulé správanie tohto jednotlivca tak, ako vyplýva z konštatovaní, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladá, môže byť postačujúce na odôvodnenie konštatovania „existujúcej“ hrozby aj napriek tomu, že od predpokladaného spáchania trestných činov, ktoré sa mu vytýkajú, už uplynula dlhá doba a tento jednotlivec nemá tendenciu zopakovať takéto trestné činy v hostiteľskom členskom štáte [časť b)].(31)
a) O relevantnosti predchádzajúceho uplatnenia článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru
1) O uplatniteľných zásadách
75. Na účely určenia, či zásady uvedené v bode 71 vyššie môžu primerane upravovať situáciu osoby, ktorá bola v minulosti vylúčená z postavenia utečenca podľa článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru, je potrebné zohľadniť dve osobitné úvahy.
76. Na jednej strane mimoriadne závažný charakter trestných činov uvedených v tomto ustanovení môže hovoriť v prospech flexibilnejšieho prístupu zo strany členských štátov, ktorý im umožňuje konštatovať hrozbu v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 len zo samotného dôvodu, že na dotknutú osobu sa uplatnila vylučovacia klauzula stanovená v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru. Trestné činy v ňom uvedené totiž porušujú najzákladnejšie hodnoty, ktoré sú základom tak medzinárodného právneho poriadku, ako aj ľudských práv(32) a týkajú sa celého medzinárodného spoločenstva.(33)
77. Na druhej strane skutočnosť, že na uplatnenie tohto ustanovenia sa nepredpokladá odsúdenie(34) ani dôkaz v trestnom zmysle o predmetných zločinoch, hovorí skôr v prospech zvýšenej opatrnosti, pokiaľ ide o zohľadnenie okolností, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutia o vylúčení, ako vyplývajú z posúdení azylových orgánov, na účely založenia konštatovania takejto hrozby.
78. Podľa môjho názoru tieto úvahy nebránia uplatneniu spomínaných zásad.
79. Po prvésa domnievam, že hrozbu v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 nemožno automaticky konštatovať bez hlbšieho preskúmania len z toho dôvodu, že azylové orgány predtým vylúčili dotknutú osobu z postavenia utečenca na základe článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru. Domnievam sa, že požiadavka preskúmania osobného správania, ktorá vyplýva zo znenia článku 27 ods. 2 smernice 2004/38, nepripúšťa výnimku, dokonca ani v prípade, ak je konanie vytýkané dotknutej osobe extrémne závažné.
80. Tento prístup je odôvodnený aj skutočnosťou, že článok 1 F Ženevského dohovoru a článok 27 smernice 2004/38 sledujú rozdielne ciele.(35)
81. Ako konštatoval Súdny dvor v rozsudku B a D(36), cieľom vylučovacích klauzúl stanovených v článku 12 ods. 2 smernice 2011/95, ktorý zodpovedá článku 1 F Ženevského dohovoru, je „vylúčiť z postavenia utečenca osoby, ktoré sú považované za nehodné ochrany vyplývajúcej z tohto postavenia, a aby sa predišlo tomu, že priznanie tohto postavenia umožní páchateľom niektorých vážnych trestných činov zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti“.
82. Naopak, cieľom týchto vylučovacích klauzúl nie je chrániť spoločnosť hostiteľského štátu pred prípadným nebezpečenstvom, ktoré by mohla predstavovať prítomnosť daného žiadateľa o azyl v tejto spoločnosti – takýto cieľ sledujú iné ustanovenia smernice 2011/95.(37) Aj Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie článku 12 ods. 2 tejto smernice nevyžaduje, aby táto osoba predstavovala aktuálne nebezpečenstvo pre spoločnosť hostiteľského štátu.(38)
83. Vzhľadom na rozdielne ciele týchto ustanovení posúdenia na účely uplatnenia článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru rovnako ako posúdenia, ktoré sú základom odsúdenia v trestnom konaní,(39) sa nemusia nutne zhodovať s posúdeniami, ktoré treba vykonať z hľadiska záujmov vyplývajúcich z ochrany verejného poriadku a verejnej bezpečnosti podľa článku 27 ods. 2 smernice 2004/38.(40)
84. Po druhévšak dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie o vylúčení z postavenia utečenca, môžu byť zohľadnené, ak s ohľadom na konkrétne okolnosti každého posudzovaného prípadu odhaľujú osobné správanie predstavujúce skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre jeden zo základných záujmov spoločnosti.(41) V takom prípade môžu úvahy, ktoré odôvodnili uplatnenie článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru, zakladať tiež konštatovanie hrozby v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38.(42)
85. Túto zásadu nespochybňuje ani skutočnosť, že vylúčenie z postavenia utečenca nevyžaduje odsúdenie v trestnom konaní ani preukázanie trestných činov vytýkaných dotknutej osobe podľa dôkazných štandardov všeobecne uplatňovaných v trestnom práve v právnych poriadkoch členských štátov a v medzinárodnom trestnom práve („nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť“).(43)
86. Z judikatúry totiž vyplýva, že ak existencia odsúdenia v trestnom konaní nestačí, nie je ani potrebná na podporu konštatovania skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby pre jeden zo základných záujmov spoločnosti. V prípade potreby dokonca aj samotné podozrenie z trestného činu môže spolu s ďalšími skutočnosťami týkajúcimi sa osobitného prípadu viesť ku konštatovaniu hrozby pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť.(44)
87. „Vážne dôvody domnievať sa“, že sa dotknutá osoba dopustila trestného činu takého typu, aký je uvedený v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru – ktoré zahŕňajú viac než len samotné podozrenie, a to jasné, spoľahlivé, dôveryhodné a presvedčivé dôkazy(45) – môžu byť o to viac zohľadnené spolu so všetkými ďalšími skutočnosťami(46) na účely odôvodnenia takéhoto konštatovania.
88. Okrem toho zavedenie tohto nižšieho dôkazného štandardu v článku 1 F tohto dohovoru v porovnaní s dôkazným štandardom prevládajúcim v trestnom práve sa vysvetľuje skutočnosťou, že toto ustanovenie sa najčastejšie týka osôb, ktoré neboli súdené ani a fortiori odsúdené za trestné činy, ktoré sa im vytýkajú.(47) Jeden z cieľov klauzúl o vylúčení z postavenia utečenca spočíva práve v boji proti beztrestnosti tým, že sa zabráni tomu, aby sa inštitút azylu využíval s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu.(48) Okrem toho azylové orgány nedisponujú ani právomocami, ani zdrojmi na dokazovanie trestných činov, ku ktorým navyše pravdepodobne došlo za osobitných skutkových okolností, ktorých objasnenie je zložité.(49)
89. V tomto prípade z rozhodnutí vnútroštátnych súdov vyplýva, že cieľom obmedzujúcich opatrení prijatých v súvislosti s pánmi K. a H. F. bolo najmä predísť problému, ktorý by mohla v spoločnosti vyvolať ich prítomnosť na území hostiteľského členského štátu, osobitne v prípade ich potenciálnych obetí. Podľa holandskej vlády uvedený problém spočíva v šoku, ktorý by mohla vyvolať beztrestná prítomnosť osôb podozrivých zo spáchania najzávažnejších trestných činov podľa medzinárodného práva na tomto území.
90. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa domnievam, že aj keď skutočnosť, že osoba bola vylúčená z postavenia utečenca podľa článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru, nemôže byť automaticky základom konštatovania skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby pre jeden zo základných záujmov spoločnosti, môže sa na tento účel zohľadniť, pokiaľ okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu tohto ustanovenia, ako vyplývajú z posúdení azylových orgánov, poukazujú na osobné správanie predstavujúce takúto hrozbu.
2) O skutočnostiach umožňujúcich posúdiť, či okolnosti, ktoré boli základom vylúčenia z postavenia utečenca, odhaľujú osobné správanie predstavujúce skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre jeden zo základných záujmov spoločnosti
91. Ako zdôraznil Súdny dvor v rozsudkoch B a D(50) a Lounani(51), vylúčenie z postavenia utečenca vyžaduje komplexné preskúmanie konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu. Podľa rôznych stanovísk HCR medzi tieto okolnosti patria popri povahe trestných činov, zo spáchania ktorých je dotknutá osoba podozrivá, aj stupeň osobnej účasti tejto osoby na tejto trestnej činnosti a prípadná existencia dôvodov na zbavenie trestnej zodpovednosti, ako sú nátlak alebo sebaobrana.(52)
92. Z môjho pohľadu musia byť aj všetky tieto okolnosti zohľadnené pri posúdení toho, či osobné správanie dotknutej osoby predstavuje hrozbu v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38. V tomto kontexte má značný význam osobitná závažnosť trestných činov uvedených v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru, ktoré sa jej vytýkajú. Je však ešte potrebné preskúmať aj všetky ostatné relevantné faktory.
93. Pokiaľ ide konkrétne o stupeň osobnej účasti, rád by som poznamenal, že podľa článku 12 ods. 3 smernice 2011/95 sa žiadateľ o azyl považuje za osobu, ktorá „spáchala“ trestný čin v zmysle odseku 2 tohto článku, pokiaľ podnecoval tento trestný čin alebo sa inak podieľal na jeho spáchaní.(53)
94. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku B a D(54) rozhodol, že azylové orgány nemôžu vylúčiť osobu z postavenia utečenca len na základe jeho minulej príslušnosti k organizácii zapojenej do trestnej činnosti takého typu, aký je uvedený v článku 1 F Ženevského dohovoru, bez toho, aby overili, či jej s prihliadnutím na všetky okolnosti možno prisúdiť podiel na zodpovednosti za trestné činy vytýkané tejto organizácii. Tieto okolnosti zahŕňajú „úlohu, ktorú dotknutá osoba skutočne zohrala pri plánovaní týchto činov, jej postavenie v rámci organizácie, stupeň vedomosti, ktorý mala, alebo mohla mať o tejto činnosti, prípadné donútenie, ktorému bola vystavená, alebo iné faktory, ktoré mohli ovplyvniť jej správanie“(55).
95. V tomto prípade pán K. tvrdí, že bol vylúčený z postavenia utečenca na základe povinnej funkcie, ktorú vykonával v bosnianskej armáde. Podľa neho prax holandských azylových orgánov vôbec nezohľadňuje požiadavku individuálneho preskúmania stupňa osobnej účasti dotknutého žiadateľa o azyl.
96. Pokiaľ ide o pána H. F., ten tvrdí, že holandské azylové orgány na neho uplatnili vylučovaciu klauzulu len z toho dôvodu, že zastával jednoduchú logistickú funkciu v KhAD.(56)
97. V tejto súvislosti pripomínam, že hoci orgány hostiteľského členského štátu nie sú v rámci prijímania obmedzujúceho opatrenia oprávnené spochybniť dôvodnosť rozhodnutia o vylúčení z postavenia utečenca,(57) predsa len im prináleží overiť, či skutočnosti, na ktorých azylové orgány založili toto rozhodnutie, môžu odôvodniť aj konštatovanie hrozby v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38.
98. Z hľadiska tohto ustanovenia pritom okolnosť, že dotknutá osoba je alebo v minulosti bola súčasťou organizácie zapojenej do trestnej činnosti, môže byť základom konštatovania takejto hrozby iba v rozsahu, v akom táto okolnosť svedčí o osobnom správaní ohrozujúcom verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť.(58)
99. V rozsudku H. T.(59) Súdny dvor analogicky použil odôvodnenie rozvinuté v rozsudku B a D(60) (uvedené v bode 94 vyššie) v rámci výkladu článku 24 ods. 1 smernice 2011/95. Toto ustanovenie povoľuje zamietnuť vydanie povolenia na pobyt utečencovi, ak to vyžadujú „závažné dôvody vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku“. Podľa Súdneho dvora pojem „verejný poriadok“ v zmysle uvedeného ustanovenia predpokladá, podobne ako stanovuje článok 27 ods. 2 smernice 2004/38, existenciu „skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby ovplyvňujúcej jeden zo základných záujmov spoločnosti“(61). Súdny dvor rozhodol, že takáto hrozba nemôže byť založená len na v minulosti poskytovanej podpore organizácii zapojenej do trestnej činnosti bez preskúmania osobnej zodpovednosti daného utečenca za uskutočňovanie tejto činnosti s ohľadom na konkrétne skutočnosti.(62) Tento záver podľa mňa platí, pokiaľ ide o výklad článku 24 ods. 1 smernice 2011/95, ako aj článku 27 smernice 2004/38, keďže Súdny dvor sa v rozsudku H. T.(63) domnieva, že pojem verejný poriadok v zmysle týchto dvoch ustanovení si vyžaduje obdobný výklad.
100. Bude úlohou vnútroštátnych súdov, aby posúdili, či obmedzujúce opatrenia dotknuté vo veci samej boli alebo neboli prijaté po individuálnom preskúmaní – uskutočnenom na základe konštatovaní, na ktorých bolo založené vylúčenie pánov K. a H. F. z postavenia utečenca – všetkých relevantných skutočností so zreteľom na predchádzajúce úvahy.
b) O relevantnosti času, ktorý uplynul od predpokladaného spáchania trestných činov, a o neexistencii tendencie zopakovať tieto trestné činy
101. Trestné činy proti mieru, vojnové zločiny a trestné činy proti ľudskosti uvedené v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru vo všeobecnosti označujú skutky spáchané v tretej krajine pred príchodom daného žiadateľa o azyl na územie hostiteľského členského štátu. Ako uviedli pán K., ako aj vlády Francúzska, Holandska a Spojeného kráľovstva, je veľmi nepravdepodobné, že by sa takéto trestné činy zopakovali v tomto členskom štáte po jeho príchode.(64) Ako poznamenala Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory), je to tak preto, lebo podľa predpokladu tieto skutky súvisia so špecifickým geografickým, historickým a sociálnym kontextom tejto tretej krajiny, a predovšetkým s konfliktom v tejto krajine.
102. Podľa môjho názoru v situáciách, o akú ide vo veci samej, tieto úvahy nie sú nutne rozhodujúce.
103. Po prvé, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 72 vyššie, aktuálnosť hrozby nevyhnutne nepredpokladá existenciu rizika zopakovania správania ohrozujúceho verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť. Za určitých okolností môže samotné správanie v minulosti stačiť na odôvodnenie konštatovania, že osobné správanie daného jednotlivca predstavuje hrozbu spĺňajúcu podmienky stanovené v článku 27 ods. 2 smernice 2004/38.
104. Tieto okolnosti podľa mňa zahŕňajú situácie, v ktorých sa členský štát na podporu obmedzujúceho opatrenia odvoláva na hrozbu pre jeden zo základných záujmov spoločnosti, ktorá nezávisí od rizika zopakovania trestnej činnosti.(65)
105. V prejednávanej veci sporné rozhodnutia neboli prijaté s cieľom predísť nebezpečenstvu, že páni K. a H. F. spáchajú v budúcnosti na území hostiteľského členského štátu trestné činy proti mieru, vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti. Cieľom týchto rozhodnutí bolo naopak zabrániť narušeniam verejného poriadku a medzinárodných vzťahov, ktoré by mohla vyvolať ich prítomnosť na tomto území z dôvodu mimoriadnej závažnosti ich konania v minulosti, z ktorého sú podozriví, a to nezávisle od ich súčasného a budúceho správania. Vzhľadom na uvádzané základné záujmy teda predmetnú hrozbu predstavuje samotná prítomnosť osôb podozrivých z toho, že sa kedysi dopustili takýchto trestných činov, a nie ich súčasné alebo budúce správanie v hostiteľskom členskom štáte. Takáto hrozba môže spĺňať podmienku aktuálnej existencie stanovenú v článku 27 ods. 2 smernice 2004/38, keďže ako zdôraznili vlády Holandska a Spojeného kráľovstva, existujúca musí byť hrozba a nie správanie dotknutej osoby.
106. Po druhéhoci sa čas, ktorý uplynul od predpokladaného spáchania daných trestných činov, musí zohľadniť na účely overenia aktuálnosti údajnej hrozby,(66) nutne nezbavuje túto hrozbu takéhoto aktuálneho charakteru. Nebezpečenstvo narušení verejného poriadku a medzinárodných vzťahov, ktoré by mohla vyvolať prítomnosť osoby podozrivej zo spáchania trestných činov proti mieru, vojnových zločinov alebo zločinov proti ľudskosti na území členského štátu, môže totiž pretrvať, niekedy dokonca o to viac, ak táto osoba nebola dlhodobo potrestaná. Trestné činy, na ktoré sa vzťahuje článok 1 F písm. a) Ženevského dohovoru, sú navyše nepremlčateľné na základe rôznych nástrojov medzinárodného trestného práva.(67)
107. V prípade, že by preskúmanie osobného správania dotknutých osôb uskutočnené s prihliadnutím na predchádzajúce úvahy viedlo ku konštatovaniu hrozby v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38, bolo by ešte potrebné preskúmať, či prijatie predmetných obmedzujúcich opatrení dodržuje zásadu proporcionality, ako aj základné práva daných osôb.
C. O preskúmaní primeranosti obmedzujúcich opatrení a ich súladu s právom na súkromný a rodinný život
108. Svojou treťou otázkou sa Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu) pýta Súdneho dvora na spôsoby posúdenia primeranosti požadovanej v rámci prijatia obmedzujúceho opatrenia voči jednotlivcovi, ktorý bol predtým vylúčený z postavenia utečenca na základe článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru.
109. Tento súd sa predovšetkým pýta, či sa v tomto kontexte musia zohľadniť faktory uvedené v článku 28 ods. 1 smernice 2004/38 a prevzaté v bode 3.3 usmernení Komisie. Okrem toho sa v podstate snaží zistiť, či sa má posilnená ochrana, ktorá sa podľa článku 28 ods. 3 písm. a) tejto smernice poskytuje občanom Únie, ktorí sa na území hostiteľského členského štátu zdržiavali počas predchádzajúcich desiatich rokov, uplatniť na situáciu pána K.
110. Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory) sa pýta Súdneho dvora aj na zlučiteľnosť obmedzujúceho opatrenia, akým je sporné rozhodnutie vo veci C‑366/16, s článkom 7 Charty. Ako pritom uvediem ďalej, preskúmanie primeranosti obmedzujúceho opatrenia je neoddeliteľne spojené s preskúmaním jeho súladu so základnými právami. Za týchto podmienok je v záujme poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu dôležité poskytnúť mu aj určité informácie o spôsoboch tohto preskúmania v kontexte veci, ktorú prejednáva.
1. O požiadavke primeranosti a potreby obmedzujúcich opatrení
111. Zásada proporcionality, ktorej dodržanie stanovuje článok 27 ods. 2 smernice 2004/38, znamená, že akékoľvek obmedzujúce opatrenie je „vhodné na zabezpečenie realizácie cieľa, ktorý sleduje“ a nejde „nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie“(68).
112. Na účely splnenia týchto požiadaviek je členský štát povinný najmä preskúmať možnosť prijatia alternatívnych opatrení, ktoré by menej zasahovali do slobody pohybu a pobytu a boli by rovnako účinné na zabezpečenie ochrany uvádzaných základných záujmov.(69)
113. Niekto by sa mohol v tejto súvislosti pýtať, tak ako pán K. na pojednávaní, či by nebolo pre základné záujmy uplatňované v prejednávanej veci prospešnejšie začať v hostiteľskom členskom štáte trestné stíhanie proti dotknutej osobe,(70) pokiaľ má tento členský štát extrateritoriálnu právomoc na tento účel.(71) Vyhostenie dotknutej osoby do iného členského štátu (ako v prípade pána K.) alebo do tretieho štátu bez záruk, že v ňom bude postavená pred súd, totiž nemôže byť riešením problémov súvisiacich s beztrestnosťou páchateľov podozrivých z trestných činov uvedených v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru.(72)
114. Podľa mňa je však v tejto súvislosti potrebné zachovať zdržanlivosť a uznať, že členské štáty si zachovávajú slobodu čeliť hrozbe, ktorú môže predstavovať prítomnosť osoby vylúčenej z postavenia utečenca, zamietnutím pobytu namiesto jej postavenia pred súd, bez toho, aby boli dotknuté ich povinnosti výkonu extrateritoriálnej právomoci, ktoré im vyplývajú z medzinárodného trestného práva.(73) Ako uviedla vláda Spojeného kráľovstva, členský štát sa môže v určitých prípadoch domnievať, že nedokáže – hoci len vzhľadom na zložitosť zhromaždenia dôkazov a preukázania relevantných skutkových okolností – vykonať trestné stíhanie takejto osoby.(74) Domnievam sa, že táto problematika presahuje rámec prejednávaných vecí.
2. O zvážení existujúcich legitímnych záujmov
a) O uplatniteľných zásadách
115. Požiadavka primeranosti obmedzujúceho opatrenia podľa článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 predpokladá tiež snahu o dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi ochranou práv, ktoré občanom Únie a ich rodinným príslušníkom vyplývajú z tejto smernice na jednej strane, a ochranou základných záujmov spoločnosti hostiteľského štátu na druhej strane.(75)
116. Takéto zváženie je neoddeliteľne spojené s preskúmaním obmedzujúceho opatrenia z hľadiska základných práv, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor, a osobitne z hľadiska práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zakotveného v článku 7 Charty a v článku 8 EDĽP.(76) Tieto ustanovenia totiž zahŕňajú snahu o dosiahnutie rovnováhy medzi kolektívnymi záujmami uplatňovanými na podporu zásahu do tohto práva a individuálnymi záujmami dotknutej osoby. V prípade potreby sa majú vykladať vo vzájomnej súvislosti s povinnosťou zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa, ktorá je v práve Únie uznaná v článku 24 ods. 2 Charty.(77)
117. Článok 27 smernice 2004/38, nazvaný „Všeobecné zásady“, sa vzťahuje na všetky obmedzujúce opatrenia. Toto ustanovenie nespresňuje kritériá, ktoré sa majú zohľadniť na účely posúdenia primeranosti týchto opatrení a ich súladu so základnými právami osôb, ktorým sú tieto opatrenia určené. Naopak, článok 28 ods. 1 tejto smernice, ktorý má názov „Ochrana proti vyhosteniu“, sa uplatňuje na „rozhodnutia o vyhostení“ a uvádza demonštratívny výpočet faktorov, ktoré musia členské štáty zohľadniť pred prijatím týchto rozhodnutí. Tie zahŕňajú dĺžku pobytu daného jednotlivca na jeho území, jeho vek, zdravotný stav, rodinnú a ekonomickú situáciu, sociálnu a kultúrnu integráciu do tohto členského štátu, ako aj intenzitu väzieb s krajinou pôvodu.
118. Tieto faktory, ktoré sú tiež prevzaté v bode 3.3 usmernení Komisie, z veľkej časti odzrkadľujú faktory, ktoré podľa judikatúry ESĽP rozvinutej najmä v jeho rozsudkoch Boultif v. Švajčiarsko(78) a Üner v. Holandsko(79), umožňujú preskúmať súlad opatrenia o vyhostení s článkom 8 EDĽP.
119. Zdôrazňujem však, že analýza primeranosti obmedzenia slobody pohybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov sa nemusí nutne zhodovať s analýzou vykonanou z hľadiska tohto ustanovenia. Judikatúra ESĽP totiž vychádza z toho, že článok 8 EDĽP nezaručuje právo cudzinca na vstup a pobyt v konkrétnej krajine.(80) Naproti tomu občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo vstúpiť a zdržiavať sa v hostiteľskom členskom štáte za podmienok stanovených smernicou 2004/38, pričom hostiteľský členský štát je povinný odôvodniť akékoľvek obmedzenie tohto práva.(81) Relatívny význam zvážených kritérií sa preto môže meniť, a to aj s ohľadom na špecifické ciele tejto smernice, medzi ktoré patrí, ako vyplýva z jej odôvodnení 23 a 24, aj posilnenie integrácie týchto osôb do spoločnosti hostiteľského štátu.
b) O uplatniteľnosti kritérií uvedených v článku 28 ods. 1 smernice 2004/38 na situácie, o akú ide vo veci samej
1) O situáciách, akou je situácia pána K.
120. Ako vyplýva zo spisu predloženému Súdnemu dvoru, vyhlásenie pána K. za nežiaducu osobu v Holandsku obsahovalo príkaz na opustenie holandského územia. Holandská vláda na pojednávaní tvrdila, že voči pánovi K. možno prijať opatrenie spočívajúce v nútenom vyhostení, ak nesplní tento príkaz v stanovenej lehote.
121. V dôsledku toho sporné rozhodnutie vo veci C‑331/16 spadá do pôsobnosti článku 28 ods. 1 smernice 2004/38, ako napokon uznala aj táto vláda.
122. V tejto súvislosti nie je dôležité po prvé, že voči pánovi K. nebolo prijaté opatrenie spočívajúce v nútenom vyhostení, ako na pojednávaní spresnila uvedená vláda. Ako totiž vyplýva z judikatúry,(82) toto ustanovenie sa uplatňuje na akékoľvek opatrenie zahŕňajúce vyhostenie občana Únie alebo jeho rodinného príslušníka. Jeho uplatniteľnosť sa neobmedzuje len na opatrenia spočívajúce v nútenej repatriácii, ktorými sa v prípade potreby vykonávajú určité rozhodnutia o vyhostení v prípade, ak ich osoby, ktorým sú určené, dobrovoľne nevykonajú.(83)
123. Po druhézohľadnenie faktorov uvedených v článku 28 ods. 1 smernice 2004/38 je potrebné aj napriek skutočnosti, že ako zdá sa vyplýva zo znenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, pán K. mal v Holandsku len dočasné právo na pobyt, ktoré mu umožňovalo zdržiavať sa v tomto členskom štáte počas čakania na rozhodnutie o jeho žiadostiach o azyl a o jeho prípadných opravných prostriedkoch. Po tom, čo rozhodnutia o vylúčení z postavenia utečenca a o zákaze vstupu na územie prijaté voči pánovi K. nadobudli právoplatnosť, pán K. zdá sa zostal v Holandsku bez toho, že by tu mal právo na pobyt.(84)
124. ESĽP už v tejto súvislosti rozhodol, že zváženie kolektívnych a individuálnych záujmov s prihliadnutím na všetky faktory uvedené najmä v rozsudkoch Boultif v. Švajčiarsko(85) a Üner v. Holandsko(86) sa vyžaduje aj vtedy, ak si dotknutá osoba vybudovala v hostiteľskom členskom štáte integračné väzby bez toho, že by v ňom mala právo na pobyt. Túto okolnosť však možno zohľadniť v rámci tohto zváženia,(87) ktorého vykonanie bude prináležať vnútroštátnemu súdu.
2) O situáciách, akou je situácia pána H. F.
125. Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory) zdôraznila, že rozhodnutie o zamietnutí pobytu pána H. F. nebolo spojené s príkazom na opustenie územia. Prítomnosť danej osoby na belgickom území sa akýmsi spôsobom „tolerovala“, táto osoba tu však nemala právo na pobyt a osobitné postavenie.(88)
126. Vzniká teda otázka, či prijatie takéhoto obmedzujúceho opatrenia, hoci neznamená vyhostenie osoby, ktorej je určené, predsa len vyžaduje, aby sa zohľadnili kritériá uvedené v článku 28 ods. 1 smernice 2004/38.
127. V tejto súvislosti poznamenávam, že odopretie práva na pobyt môže – rovnakým spôsobom ako rozhodnutie o vyhostení, aj keď v menšej miere – ohroziť integráciu dotknutej osoby do hostiteľského členského štátu a mať škodlivý vplyv na jej súkromný a rodinný život.
128. Viacero faktorov uvedených v článku 28 ods. 1 smernice 2004/38, ako napríklad dĺžka pobytu a intenzita väzieb s hostiteľským členským štátom, sa pritom neodmysliteľne spája s integráciou, ku ktorej dochádza v nadväznosti na pobyt v tomto členskom štáte. Z tohto pohľadu môžu byť tieto faktory relevantné na účely preskúmania primeranosti obmedzujúceho opatrenia nezahŕňajúceho vyhostenie dotknutej osoby a jeho súladu s článkom 7 Charty v rozsahu, v akom sa už táto osoba mohla z dôvodu svojho pobytu v uvedenom členskom štáte integrovať a vybudovať si v ňom súkromný a rodinný život.(89) Ako tvrdili vlády Belgicka a Spojeného kráľovstva, uvedené faktory sú naopak irelevantné, pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré zahŕňajú najmä odopretie vstupu do členského štátu. Osoby, ktorým sú takéto rozhodnutia určené, nemali teda hypoteticky príležitosť integrovať sa do neho ani si v ňom vybudovať súkromný a rodinný život.
129. Práve vo svetle týchto úvah chápem bod 3.3 usmernení Komisie, ktorý hovorí, že pri prijímaní každého obmedzujúceho opatrenia v zmysle článku 27 smernice 2004/38 sa majú zohľadniť faktory uvedené v článku 28 ods. 1 tejto smernice. Tento bod podľa mňa znamená, že tieto faktory sa majú zohľadniť v rozsahu, v akom sa zdajú byť relevantné v danom konkrétnom prípade.
130. V mnou navrhovanom prístupe sa zároveň odzrkadľuje aj judikatúra ESĽP, podľa ktorej je overenie „spravodlivej rovnováhy“ medzi záujmami verejného poriadku a individuálnymi záujmami uplatniteľné v rámci preskúmania toho, či zmluvný štát dodržuje tak svoje „negatívne povinnosti“ spočívajúce v nenarušení práva jednotlivca na súkromný a rodinný život jeho vyhostením zo svojho územia, ako aj svoje „pozitívne povinnosti“, v rámci ktorých mu umožní účinne vykonať toto právo, a to najmä tým, že mu prizná právo na pobyt. Ako vyplýva z tejto judikatúry, hranica medzi týmito dvomi kategóriami povinností sa navyše nedá presne definovať.(90)
131. ESĽP už navyše skúmal vec, ktorej skutkové okolnosti boli analogické so skutkovými okolnosťami veci C‑366/16. Rozhodnutie K. v. Holandsko(91) sa týkalo súladu opatrenia vyhostenia, ktoré Holandsko prijalo proti afganskému štátnemu príslušníkovi vylúčenému z postavenia utečenca na základe článku 1 F Ženevského dohovoru, ktorého výkon bol pozastavený, s článkom 8 EDĽP. Ako vyplýva z tohto rozhodnutia, vyššie opísané overenie „spravodlivej rovnováhy“ je v takomto kontexte uplatniteľné.
132. ESĽP však predsa len spomenul ako jeden z faktorov, ktoré treba na tento účel zohľadniť, mieru, do akej je rodinný život skutočne narušený predmetným štátnym opatrením. V tejto súvislosti spresnil, že značný význam možno prikladať skutočnosti, že dotknutej osobe nehrozí vyhostenie z územia hostiteľskej krajiny, a teda ani odlúčenie od jej rodiny.(92)
133. Táto skutočnosť je podľa môjho názoru relevantná aj v rámci preskúmania primeranosti obmedzujúceho opatrenia z hľadiska článku 27 ods. 2 smernice 2004/38, ktorého vykonanie bude prináležať vnútroštátnemu súdu. Dodávam však, že skutočnosti týkajúce sa integrácie dotknutej osoby majú v rámci uplatnenia tohto ustanovenia osobitný význam vzhľadom na ciele sledované smernicou 2004/38.(93)
3. O uplatniteľnosti článku 28 ods. 3 písm. a) v situácii, akou je situácia pána K.
134. Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu) poznamenal, že pán K. sa v čase prijatia sporného rozhodnutia vo veci C‑331/16 zdržiaval na území Holandska nepretržite po dobu viac než desiatich rokov.(94) Tento súd sa teda pýta, či sa na neho vzťahujú posilnené záruky proti vyhosteniu stanovené v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 – ktorý je tiež vyjadrením zásady proporcionality.(95)
135. Ako sa spomína v odôvodneniach 23 a 24 tejto smernice, táto smernica zavádza systém odstupňovanej ochrany proti vyhosteniu, ktorá závisí od stupňa integrácie do hostiteľského členského štátu. Tento stupeň integrácie sa do istej miery objektívne vyvodzuje z dĺžky pobytu v tomto členskom štáte. Čím dlhšia je táto doba, tým sa integračné väzby vybudované v spoločnosti hostiteľskej krajiny považujú za užšie, a tým je ochrana proti vyhosteniu úplnejšia.(96)
136. Práve z tohto pohľadu článok 28 ods. 1 tejto smernice nielenže vyžaduje zohľadnenie dĺžky pobytu na účely preskúmania primeranosti opatrenia vyhostenia, ale odseky 2 a 3 tohto článku tiež stanovujú, že osoba môže byť vyhostená z hostiteľského členského štátu len „z vážnych dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti“, ak v tomto štáte získala právo na trvalý pobyt, resp. zo zásadne dôležitých dôvodov verejnej bezpečnosti“, ak sa v tomto štáte zdržiavala počas desiatich rokov pred prijatím takéhoto opatrenia.
137. Situácia pána K. je špecifická v rozsahu, v akom sa tento pán zdržiaval v Holandsku ešte predtým, ako v nadväznosti na pristúpenie Chorvátskej republiky k Únii nadobudol postavenie občana Únie. Okrem toho, ako som zdôraznil v bode 123 vyššie, v rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa zrejme uvádza, opäť s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že pán K. sa zdržiaval v Holandsku bez oprávnenia na pobyt.
138. V tejto súvislosti sa po prvédomnievam, že skutočnosť, že toto obdobie pobytu predchádzalo pristúpeniu Chorvátskej republiky k Únii, ako taká nebráni jeho zohľadneniu vo výpočte dĺžky pobytu pána K. v Holandsku na účely uplatnenia článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38.
139. Súdny dvor totiž v rozsudku Ziolkowski a Szeja(97) rozhodol, že bez toho, aby boli dotknuté prípadné prechodné ustanovenia aktu o pristúpení tohto členského štátu k Únii(98), obdobia pobytu na území hostiteľského členského štátu, ktoré dosiahol štátny príslušník iného štátu pred jeho pristúpením k Únii v súlade s podmienkami stanovenými smernicou 2004/38, sa majú zohľadniť na účely získania práva na trvalý pobyt v hostiteľskom členskom štáte podľa článku 16 ods. 1 tejto smernice.
140. Podľa Súdneho dvora je to tak, lebo ustanovenia smernice 2004/38 sa majú uplatňovať na súčasné a budúce následky situácií, ktoré nastali pred pristúpením členského štátu, ktorého je dotknutá osoba štátnym príslušníkom, k Únii, a teda pred dátumom prebratia tejto smernice v tomto členskom štáte. Toto odôvodnenie podľa mňa platí aj v rámci výkladu článku 28 ods. 3 písm. a) uvedenej smernice.
141. Po druhévšak, ako uviedla holandská vláda a Komisia, okolnosť, že pán K. nemal právo na pobyt, ktoré by mu umožňovalo legálne sa zdržiavať v Holandsku podľa vnútroštátneho práva tohto členského štátu, za predpokladu jej preukázania bráni podľa mňa poskytnutiu ochrany, ktorú priznáva toto ustanovenie.
142. V tejto súvislosti znenie článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 nespresňuje, či obdobie pobytu, ktoré zakladá právo na ochranu proti vyhosteniu podľa tohto ustanovenia, označuje výlučne obdobia legálneho pobytu. Toto znenie sa v tomto zmysle líši od znenia článku 16 ods. 1 tejto smernice, ktorý stanovuje, že právo na trvalý pobyt, a teda s ním súvisiacu ochranu proti vyhosteniu stanovenú v článku 28 ods. 2 uvedenej smernice, možno získať len na základe „legálneho pobytu“ počas nepretržitého obdobia piatich rokov. Ako vyplýva z odôvodnenia 17 smernice 2004/38, požiadavka zákonnosti pobytu uvedená v článku 16 ods. 1 tejto smernice znamená nielen to, že voči dotknutej osobe nebolo prijaté rozhodnutie o vyhostení, ale aj to, že tento pobyt musí byť v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z uvedenej smernice.(99) Súdny dvor sa ešte nezaoberal otázkou, či obdobie pobytu požadované na účely priznania ochrany stanovenej v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 predpokladá aj dodržanie týchto podmienok.(100)
143. K tejto otázke sa nebudem vyjadrovať vo všeobecnosti, keďže pre riešenie veci C‑331/16 je potrebné len cielenejšie určiť, či toto obdobie pobytu zahŕňa obdobia pobytu, ktoré dotknutá osoba dosiahla pred pristúpením členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, k Únii bez toho, aby mala právo na pobyt umožňujúce jej legálne sa zdržiavať v hostiteľskom členskom štáte v súlade s jeho vnútroštátnym právom.
144. Podľa môjho názoru táto otázka vyžaduje zápornú odpoveď.
145. V tejto súvislosti pripomínam, že cieľom článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 je, ako sa uvádza v jej odôvodneniach 23 a 24, chrániť proti vyhosteniu osoby, ktoré sa skutočne integrovali do hostiteľského členského štátu. Toto ustanovenie sleduje vlastný cieľ, týkajúci sa podpory integrácie občanov Únie v rámci nej,(101) a ide nad rámec záruk vyplývajúcich z článku 7 Charty a článku 8 EDĽP.
146. Podľa judikatúry Súdneho dvora rozhodujúcim kritériom na účely posúdenia toho, či sú integračné väzby dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte dostatočne pevné na to, aby sa jej poskytla ochrana zavedená článkom 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38, zostáva, či tam táto osoba bývala počas desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení.(102)
147. Súdny dvor však nevylúčil zohľadnenie akéhokoľvek kvalitatívneho faktora v rámci takéhoto preskúmania. V rozsudku G.(103) tak rozhodol, že obdobia výkonu trestu odňatia slobody sa nezahŕňajú do výpočtu obdobia pobytu desiatich rokov zakladajúceho právo na ochranu stanovenú v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38. Nedodržanie pravidiel vnútroštátneho práva týkajúcich sa vstupu a pobytu cudzincov samozrejme nie je vôbec porovnateľné so spáchaním trestného činu. Prístup Súdneho dvora však predsa len zahŕňa súhlas so zohľadnením, aj keď len veľmi obmedzeným, určitých kvalitatívnych faktorov spojených s požadovanou integráciou na účely poskytnutia tejto ochrany, podobne ako prístup, ktorým sa riadi nadobudnutie práva na trvalý pobyt zavedeného v článku 16 ods. 1 tejto smernice.(104)
148. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku Dias(105) rozhodol, že obdobie prítomnosti na území hostiteľského členského štátu uskutočnené pred nadobudnutím účinnosti smernice 2004/38 bez akéhokoľvek práva na pobyt spochybňuje integračnú väzbu s týmto členským štátom. Takéto obdobie sa preto nesmie započítať na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt.
149. Z tej istej logiky podľa môjho názoru vyplýva, že ak sa osoba pred nadobudnutím postavenia občana Únie neštandardným spôsobom zdržiavala v hostiteľskom členskom štáte, hoci na to nebola oprávnená podľa vnútroštátneho práva, nemôže sa dovolávať skutočnej integrácie, ktorá by ju oprávňovala na zvýšenú ochranu proti vyhosteniu stanovenú smernicou 2004/38. Uvedené platí o to viac v prípade, ak sa daný jednotlivec tak, ako v prejednávanej veci, v čase prijatia predmetného rozhodnutia o vyhostení zdržiaval v hostiteľskom členskom štáte v rozpore s opatrením zákazu vstupu na územie, ktoré bolo voči nemu predtým prijaté.
V. Návrh
150. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na otázky, ktoré položili Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu, Holandsko) a Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko), takto:
1. Článok 27 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že aj keď skutočnosť, že občan Únie alebo jeho rodinný príslušník bol v minulosti vylúčený s postavenia utečenca podľa článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov, nemôže automaticky zakladať konštatovanie skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby pre jeden zo základných záujmov spoločnosti, táto skutočnosť môže byť na tento účel zohľadnená, pokiaľ okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu uvedeného ustanovenia, poukazujú na osobné správanie predstavujúce takúto hrozbu.
Hostiteľský členský štát je v tejto súvislosti povinný vykonať individuálne posúdenie osobného správania daného jednotlivca, a to najmä s prihliadnutím na konštatovania azylových orgánov týkajúce sa závažnosti trestných činov, ktoré sa mu vytýkajú, stupňa jeho osobného zapojenia do spáchania týchto trestných činov, ako aj prípadnej existencie dôvodov na zbavenie trestnej zodpovednosti.
Neexistencia nebezpečenstva, že daný jednotlivec zopakuje trestné činy takého typu, aký je uvedený v článku 1 F písm. a) Ženevského dohovoru v hostiteľskom členskom štáte, rovnako ako značne dlhá doba, ktorá uplynula od predpokladaného spáchania takýchto trestných činov, samy osebe nebránia konštatovaniu skutočnej, existujúcej a dostatočne závažnej hrozby pre jeden zo základných záujmov spoločnosti.
2. Článok 27 ods. 2 smernice 2004/38 v spojení s článkom 7 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že akékoľvek obmedzenie slobôd pohybu a pobytu občana Únie alebo jeho rodinného príslušníka zo strany členského štátu musí byť v súlade so zásadou proporcionality a musí rešpektovať právo tohto jednotlivca na súkromný a rodinný život. Tento členský štát musí v tomto kontexte zvážiť ochranu základných záujmov uvádzaných na podporu takéhoto obmedzenia na jednej strane a záujmy uvedeného jednotlivca týkajúce sa výkonu týchto slobôd, ako aj jeho súkromného a rodinného života na druhej strane. Uvedený členský štát musí zohľadniť najmä faktory uvedené v článku 28 ods. 1 tejto smernice v rozsahu, v akom sú relevantné v danej konkrétnej situácii.
3. Článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že obdobie desiatich rokov pobytu v hostiteľskom členskom štáte, ktoré zakladá právo na ochranu proti vyhosteniu zavedenú týmto ustanovením, nezahŕňa obdobia, počas ktorých občan Únie ešte pred pristúpením členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, k Únii býval v hostiteľskom členskom štáte bez toho, aby bol na to oprávnený podľa vnútroštátneho práva tohto členského štátu.