ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 8. septembra 2016 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Autorské práva a s nimi súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Informačná spoločnosť – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv – Článok 3 ods. 1 – Verejný prenos – Pojem – Internet – Hypertextový odkaz umožňujúci prístup k chráneným dielam, ktoré sú sprístupnené bez súhlasu nositeľa práv na inej internetovej stránke – Diela, ktoré nositeľ práv ešte nezverejnil – Vloženie takýchto odkazov na účely dosiahnutia zisku“
Vo veci C‑160/15,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) z 3. apríla 2015 a doručený Súdnemu dvoru 7. apríla 2015, ktorý súvisí s konaním:
GS Media BV
proti
Sanoma Media Netherlands BV,
Playboy Enterprises International Inc.,
Britt Geertruide Dekkerovej,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda druhej komory M. Ilešič (spravodajca), sudcovia C. Toader, A. Rosas, A. Prechal, a E. Jarašiūnas,
generálny advokát: M. Wathelet,
tajomníčka: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. februára 2016,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– GS Media BV, v zastúpení: R. Chavannes a D. Verhulst, advocaten,
– Sanoma Media Netherlands BV, Playboy Enterprises International Inc. a Britt Geertruida Dekkerová, v zastúpení: C. Alberdingk Thijm a C. de Vries, advocaten,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a D. Kuon, splnomocnení zástupcovia,
– francúzska vláda, v zastúpení: D. Segoin, D. Colas a G. de Bergues, splnomocnení zástupcovia,
– portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes a T. Rendas, splnomocnení zástupcovia,
– slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: F. Wilman, T. Scharf a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 7. apríla 2016,
vyhlásil tento rozsudok
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou GS Media BV na jednej strane a spoločnosťami Sanoma Media Netherlands BV (ďalej len „Sanoma“), Playboy Enterprises International Inc. a pani Britt Geertruidou Dekkerovou (ďalej spoločne len „Sanoma a i.“) na druhej strane vo veci, ktorá sa predovšetkým týka vloženia na internetovú stránku GeenStijl.nl (ďalej len „internetová stránka GeenStijl“), ktorú prevádzkuje GS Media, hypertextového odkazu na iné internetové stránky umožňujúceho prehliadať si fotografie zobrazujúce pani Dekkerovú, ktoré boli nafotené pre časopis Playboy (ďalej len „predmetné fotografie“).
Právny rámec
3 Odôvodnenia 3, 4, 9, 10, 23 a 31 smernice 2001/29 stanovujú:
„(3) Navrhnutá harmonizácia pomôže uplatňovať štyri slobody vnútorného trhu a zhoduje sa so základnými princípmi zákonnosti, a najmä s vlastníctvom, vrátane duševného vlastníctva a so slobodou vyjadrovania [slobodou prejavu – neoficiálny preklad] a s verejným záujmom.
(4) Harmonizovaný právny rámec týkajúci sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv bude prostredníctvom vyššej právnej istoty a zabezpečením vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva podporovať významné investície do tvorivosti a inovácie vrátane infraštruktúry sietí a povedie k zvýšenej súťaživosti európskeho priemyslu rovnako v oblasti zabezpečenia obsahu, ako aj v oblasti informačných technológií a všeobecnejšie v širokej škále priemyselných a kultúrnych odvetví. …
…
(9) Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. …
(10) Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. … Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií.
…
(23) Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. …
…
(31) Je potrebné zabezpečiť primeranú rovnováhu práv a záujmov medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv, ako aj medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv a používateľmi predmetov ochrany. Existujúce výnimky a obmedzenia práv ustanovené členskými štátmi sa musia prehodnotiť vo vzťahu k novému elektronickému prostrediu. …“
4 Článok 3 tejto smernice stanovuje:
„1. Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
…
3. Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti ako je uvedené v tomto článku.“
5 Podľa článku 5 ods. 3 a 5 uvedenej smernice:
„3. Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práv poskytnutých podľa článkov 2 a 3 v nasledujúcich prípadoch:
…
c) rozmnoženie v tlači, verejný prenos alebo sprístupňovanie zverejnených článkov o bežných hospodárskych, politických alebo náboženských témach alebo vysielaných diel alebo iných predmetov ochrany toho istého charakteru, v prípadoch, keď takéto použitie nie je výslovne vyhradené a pokiaľ je označený zdroj vrátane mena autora alebo použitie diel alebo iných predmetov ochrany v súvislosti so spravodajstvom o bežných udalostiach v rozsahu oprávnenom informatívnym účelom a pokiaľ je označený zdroj vrátane mena autora, ak sa neukáže, že to nie je možné;
…
5. Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
6 Na objednávku spoločnosti Sanoma, ktorá je vydavateľom časopisu Playboy, fotograf pán C. Hermès 13. a 14. októbra 2011 nafotil predmetné fotografie, ktoré sa mali objaviť v roku 2011 v decembrovom čísle tohto časopisu. V tejto súvislosti pán Hermès dal Sanoma výhradný súhlas, aby v uvedenom čísle uverejnila tieto fotografie. Spoločnosti Sanoma tiež dal súhlas na výkon práv a právomocí vyplývajúcich z jeho autorských práv.
7 GS Media prevádzkuje internetovú stránku GeenStijl, na ktorej sa podľa informácií uvádzaných touto stránkou nachádzajú „novinky, škandalózne odhalenia a investigatívna žurnalistika k zábavným témam a vo výsmešnom podtóne“ a ktorú denne navštívi viac ako 230 000 návštevníkov, čo z nej robí jednu z desiatich najnavštevovanejších internetových stránok v oblasti aktualít v Holandsku.
8 Dňa 26. októbra 2011 redakcia internetovej stránky GeenStijl dostala správu od osoby vystupujúcej pod pseudonymom, ktorá obsahovala hypertextový odkaz na elektronický súbor uložený na internetovej stránke Filefactory.com (ďalej len „internetová stránka Filefactory“) nachádzajúcej sa v Austrálii a určenej na ukladanie dát. Tento elektronický súbor obsahoval predmetné fotografie.
9 Sanoma ešte v ten deň vyzvala materskú spoločnosť GS Media, aby zabránila zverejneniu predmetných fotografií na internetovej stránke GeenStijl.
10 Dňa 27. októbra 2011 bol v súvislosti s týmito fotografiami pani Dekkerovej uverejnený článok na internetovej stránke GeenStijl, s názvom „…!… fotografie nahej Dekkerovej“, na okraji ktorej sa nachádzala časť jednej z predmetných fotografií a ktorá sa končila týmto textom: „A teraz stránka s fotografiami, na ktorú čakáte.“ Na základe jedného kliknutia na hypertextový odkaz, ktorý bol súčasťou tohto textu, boli používatelia internetu presmerovaní na internetovú stránku Filefactory, na ktorej im ďalší hypertextový odkaz umožňoval stiahnuť si jedenásť elektronických súborov, z ktorých každý obsahoval jednu z uvedených fotografií.
11 V ten istý deň Sanoma zaslala materskej spoločnosti GS Media e‑mail, ktorým ju vyzvala, aby potvrdila, že hypertextový odkaz na predmetné fotografie bol z internetovej stránky GeenStijl odstránený. GS Media na túto výzvu nereagovala.
12 Na žiadosť Sanoma však boli predmetné fotografie, ktoré sa nachádzali na internetovej stránke Filefactory, odstránené.
13 Listom zo 7. novembra 2011 rada Sanoma a i. vyzvala GS Media, aby z internetovej stránky GeenStijl odstránila článok z 27. októbra 2011, vrátane hypertextového odkazu, fotografií, ktoré obsahoval, ako aj reakcie používateľov internetu zverejnené na tej istej internetovej stránke.
14 V ten istý deň bol na internetovej stránke uverejnený článok týkajúci sa sporu medzi GS Media a Sanoma a i. v súvislosti s predmetnými fotografiami. Tento článok sa končil vetou: „Aktualizácia: ešte ste nevideli fotografie nahej [Dekkerovej]? TU ich nájdete“. Tento oznam opäť dopĺňal hypertextový odkaz umožňujúci prístup na internetovú stránku Imageshack.us, na ktorej sa objavila jedna alebo viacero z predmetných fotografií. Správca tejto internetovej stránky však tiež vyhovel žiadosti Sanoma o odstránenie týchto fotografií.
15 Tretí článok, s názvom „Bye Bye, adieu Playboy“, ktorý opäť obsahoval hypertextový odkaz na predmetné fotografie, sa 17. novembra 2011 objavil na internetovej stránke GeenStijl. Používatelia internetu, ktorí navštívili fórum tejto internetovej stránky, tam vložili nové odkazy na iné internetové stránky, na ktorých bolo možné vidieť predmetné fotografie.
16 V decembri 2011 boli predmetné fotografie uverejnené v časopise Playboy.
17 Sanoma a i. podali žalobu na Rechtbank Amsterdam (Súd Amsterdam, Holandsko), pričom najmä tvrdili, že GS Media tým, že vložila hypertextové odkazy a sčasti zverejnila jednu z predmetných fotografií na internetovej stránke GeenStijl, porušila autorské práva pána Hermèsa a konala nezákonne vo vzťahu k Sanoma a i. Rechtbank Amsterdam (Súd Amsterdam) tejto žalobe v prevažnej časti vyhovel.
18 Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam, Holandsko) zrušil toto rozhodnutie, pričom konštatoval, že GS Media vložením hypertextových odkazov neporušila autorské práva pána Hermèsa, lebo fotografie už boli uverejnené ich vložením na internetovú stránku Filefactory. Rozhodol však, že GS Media tým, že vložila tieto odkazy, konala nezákonne vo vzťahu k Sanoma a i., lebo návštevníci tejto internetovej stránky boli takto nabádaní k oboznámeniu sa s predmetnými fotografiami, ktoré boli nezákonne vložené na stránku Filefactory. Ak by tieto odkazy pritom neexistovali, bolo by ťažké tieto fotografie nájsť. Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam) okrem toho konštatoval, že GS Media čiastočným zobrazením jednej z fotografií na stránke GeenStijl porušila autorské práva pána Hermèsa.
19 GS Media podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska).
20 Sanoma a i. podali vzájomný kasačný opravný prostriedok, v rámci ktorého najmä odkazujú na rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), s tvrdením, že skutočnosť, že bol používateľom internetu sprístupnený hypertextový odkaz na internetovú stránku, na ktorú bolo vložené dielo bez súhlasu nositeľa autorských práv k tomuto dielu, predstavuje verejný prenos. Sanoma a i. navyše tvrdia, že sprístupnenie predmetných fotografií na internetovej stránke Filefactory bolo chránené obmedzujúcimi opatreniami v zmysle uvedeného rozsudku, ktoré mohli používatelia internetu obísť pomocou zásahu GS Media a jej internetovej stránky GeenStijl, takže tieto fotografie boli sprístupnené širšej skupine verejnosti, než je skupina, ktorej bol umožnený prístup k uvedeným fotografiám na internetovej stránke Filefactory.
21 V rámci preskúmania tohto vzájomného kasačného opravného prostriedku vnútroštátny súd usúdil, že nie je možné s dostatočnou istotou vyvodiť ani z rozsudku z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), ani z uznesenia z 21. októbra 2014, BestWater (C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315), či ide o „verejný prenos“, ak bolo dielo skutočne vopred zverejnené, ale bez súhlasu nositeľa autorských práv.
22 Na jednej strane z tejto judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že treba preskúmať, či sa predmetný zásah môže vzťahovať na verejnosť, ktorú nemožno považovať za súčasť skupiny verejnosti, ktorej dal autor súhlas, čo je v súlade s jeho výlučným právom na využívanie jeho diela. Na druhej strane, keď je už dielo sprístupnené širokej verejnosti na internete, vloženie hypertextového odkazu, ktorý presmeruje na internetovú stránku, kde sa toto dielo už nachádza, v skutočnosti nezasahuje novú verejnosť. Okrem toho treba zohľadniť skutočnosť, že internet sa prepĺňa dielami, na zverejnenie ktorých nedal nositeľ autorských práv súhlas. Pre správcu internetu, ktorý chce vložiť na internetovú stránku hypertextový odkaz na internetovú stránku, na ktorej sa dielo nachádza, nie je vždy ľahké zistiť, či autor dal svoj súhlas na predchádzajúce zobrazenie.
23 Vnútroštátny súd navyše tvrdí, že v rámci vzájomného kasačného opravného prostriedku tiež vzniká otázka v súvislosti s podmienkami, ktoré musia byť splnené na to, aby išlo o „obmedzujúce opatrenia“ v zmysle rozsudku z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76). Tento súd v tejto súvislosti uvádza, že predmetné fotografie nebolo možné na internete nájsť pred tým, ako GS Media vložila hypertextový odkaz na internetovú stránku GeenStijl, pričom ani tak nebolo ľahké ich tam nájsť, takže skutočnosť, že na svoju internetovú stránku vložila hypertextový odkaz, v širokej miere uľahčila prístup k týmto fotografiám.
24 Za týchto podmienok Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. a) Ide o ,verejný prenos‘ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, keď iná osoba, než je nositeľ autorských práv, odkáže prostredníctvom hypertextového odkazu na internetovej stránke, ktorú prevádzkuje, na internetovú stránku prevádzkovanú treťou osobou, ktorá je prístupná všetkým používateľom internetu a na ktorej bolo dielo sprístupnené verejnosti bez súhlasu nositeľa autorských práv?
b) Má na odpoveď na predchádzajúcu otázku vplyv skutočnosť, či nebolo dielo sprístupnené verejnosti už skôr iným spôsobom so súhlasom nositeľa autorských práv?
c) Je relevantné, či subjekt, ktorý vkladá hypertextový odkaz, vie alebo by mal vedieť, že nositeľ autorských práv nedal súhlas s vložením diela na internetovú stránku tretej osoby uvedenú v prvej otázke písm. a), a prípadne, či vedel alebo mal vedieť, že dielo nebolo predtým sprístupnené verejnosti ani iným spôsobom so súhlasom nositeľa autorských práv?
2. a) V prípade zápornej odpovede na prvú otázku písm. a), ide teda v tomto prípade o verejný prenos alebo oň teda môže ísť, ak je internetová stránka, na ktorú odkazuje hypertextový odkaz, a teda aj dielo, skutočne, hoci nie jednoducho, prístupné verejnosti pozostávajúcej z používateľov internetu, takže vloženie hypertextového odkazu vo vysokej miere uľahčuje nájdenie diela?
b) Má na odpoveď na druhú otázku písm. a) vplyv skutočnosť, či subjekt, ktorý vkladá hypertextový odkaz, vie alebo by mal vedieť, že internetovú stránku, na ktorú odkazuje hypertextový odkaz, nemôžu používatelia internetu ľahko nájsť alebo mať k nej prístup?
3. Existujú iné okolnosti, ktoré treba zohľadniť pri odpovedi na otázku, či ide o verejný prenos v prípade, keď sa hypertextovým odkazom na internetovej stránke vytvorí prístup k dielu, ktoré predtým ešte nebolo sprístupnené verejnosti so súhlasom nositeľa autorských práv?“
O prejudiciálnych otázkach
25 Svojimi troma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či a prípadne za akých okolností ide o „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, keď sa na internetovú stránku vloží hypertextový odkaz na chránené diela, ktoré sú voľne dostupné na inej internetovej stránke bez súhlasu nositeľa autorských práv.
26 V tomto kontexte si najmä kladie otázku v tom zmysle, v akom rozsahu je relevantná skutočnosť, že dotknuté diela ešte neboli zverejnené iným spôsobom so súhlasom tohto nositeľa, že poskytnutie týchto hypertextových odkazov na základe kliknutia v širokej miere uľahčuje objavenie týchto diel vzhľadom na to, že internetovú stránku, kde sú tieto diela sprístupnené všetkým používateľom internetu, nemožno ľahko nájsť, a že subjekt, ktorý vkladá uvedené odkazy, vedel alebo mal vedieť o týchto skutočnostiach, ako aj o tom, že uvedený nositeľ nedal svoj súhlas na zverejnenie dotknutých diel na danej internetovej stránke.
27 Z článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 vyplýva, že členské štáty majú povinnosť dohliadať nad tým, aby autori mali výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos svojich diel, či po drôte, alebo bezdrôtovými prostriedkami, vrátane sprístupňovania svojich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
28 Autori podľa tohto ustanovenia totiž disponujú právom preventívnej povahy, ktoré im umožňuje postaviť sa medzi prípadných používateľov ich diela a verejný prenos, ktorý títo používatelia zamýšľajú uskutočniť, a na tento účel zakázať tento prenos (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 75, a z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 30).
29 Keďže článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 nespresňuje pojem „verejný prenos“, je potrebné vymedziť jeho význam a rozsah z hľadiska cieľov sledovaných touto smernicou a kontextu, do ktorého vykladané ustanovenie spadá (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05, EU:C:2006:764, body 33 a 34, ako aj zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, body 184 a 185).
30 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z odôvodnení 9 a 10 smernice 2001/29 vyplýva, že hlavným cieľom tejto smernice je zavedenie vysokej úrovne ochrany autorov, ktorá im umožní získať zodpovedajúcu odmenu za používanie ich diel, najmä v súvislosti s ich verejným prenosom. Z toho vyplýva, že pojem „verejný prenos“ treba chápať v širšom slova zmysle, ako to navyše výslovne uvádza odôvodnenie 23 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 186, ako aj zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C‑607/11, EU:C:2013:147, bod 20).
31 Z odôvodnení 3 a 31 smernice 2001/29 zároveň vyplýva, že cieľom harmonizácie prostredníctvom tejto smernice je zabezpečiť, a to najmä v elektronickom prostredí, primeranú rovnováhu medzi záujmami nositeľov autorských práv a s nimi súvisiacich práv na ochranu ich duševného vlastníctva zaručenú článkom 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) na jednej strane a ochranou záujmov a základných práv používateľov predmetov ochrany, najmä ich slobody prejavu a práva na informácie zaručených článkom 11 Charty, ako aj ochranou všeobecného záujmu na druhej strane.
32 Ako už Súdny dvor rozhodol, pojem „verejný prenos“ zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný „prenos“ diela a jeho „verejný“ prenos (rozsudky z 13. februára 2014, Svensson a i., C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 16; z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C‑325/14, EU:C:2015:764, bod 15, ako aj z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 37).
33 Súdny dvor okrem toho spresnil, že pojem „verejný prenos“ vyžaduje individuálne posúdenie [pozri rozsudok z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 29 a citovanú judikatúru, pokiaľ ide o pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 28), pričom tento pojem má v tejto smernici rovnaký význam ako v smernici 2001/29 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 33)].
34 Na účely takého posúdenia treba zohľadniť viacero dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Keďže miera existencie týchto kritérií môže byť v závislosti od konkrétneho prípadu značne odlišná, je potrebné ich uplatňovať jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti [rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 79; z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 30, a z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 35].
35 Súdny dvor medzi týmito kritériami po prvé zdôraznil nepopierateľnú úlohu používateľa a vedomú povahu jeho konania. Tento používateľ totiž uskutočňuje prenos, ak s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu, a to najmä vtedy, ak by bez tohto zásahu títo zákazníci nemohli mať v zásade prístup k zverejnenému dielu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 82 a citovanú judikatúru, ako aj z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 31].
36 Po druhé spresnil, že pojem „verejný“ sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahŕňa pomerne vysoký počet osôb [pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 84 a citovanú judikatúru, ako aj z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 33].
37 Okrem toho z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na to, aby bolo možné prenos kvalifikovať ako „verejný prenos“, prenos chráneného diela sa musí uskutočniť podľa špecifickej technológie, odlišnej od technológií, ktoré sa doteraz používali, alebo v prípade, že taká technológia neexistuje, musí byť sprístupnené „novej verejnosti“, t. j. verejnosti, ktorú nositelia autorských práv pri udelení súhlasu na prvotný verejný prenos svojho diela ešte nebrali do úvahy (rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i., C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 24, ako aj uznesenie z 21. októbra 2014, BestWater International, C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315, bod 14 a citovaná judikatúra).
38 Po tretie Súdny dvor rozhodol, že odplatná povaha verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 nie je irelevantná [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 204; z15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 88, ako aj z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 36].
39 Vzhľadom najmä na tieto kritériá je potrebné posúdiť, či v situácii, o akú ide vo veci samej, ide o „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, keď sa na internetovú stránku vloží hypertextový odkaz na chránené diela, ktoré sú voľne dostupné na inej internetovej stránke bez súhlasu nositeľa autorských práv.
40 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) konštatoval, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že sú na internetovej stránke poskytnuté hypertextové odkazy na diela, ktoré sú voľne dostupné na inej internetovej stránke, nepredstavuje „verejný prenos“ podľa tohto ustanovenia. Tento výklad bol prijatý aj v uznesení z 21. októbra 2014, BestWater International (C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315) v súvislosti s odkazmi využívajúcimi technológiu tzv. „framing“.
41 Z odôvodnenia týchto rozhodnutí však vyplýva, že Súdny dvor sa týmito rozhodnutiami vyjadril len k vloženiu týchto hypertextových odkazov na diela, ktoré boli voľne dostupné na inej internetovej stránke so súhlasom nositeľa práv, pričom Súdny dvor dospel k záveru, že nejde o verejný prenos, lebo daný prenos sa neuskutočnil s cieľom zasiahnuť novú verejnosť.
42 V tomto kontexte uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že hypertextový odkaz a internetová stránka, na ktorú odkazuje, umožňujú prístup k chránenému dielu na základe tej istej technológie, a to internetu, musí byť takýto odkaz adresovaný novej verejnosti. Ak nejde o tento prípad, predovšetkým preto, že dielo už bolo voľne dostupné všetkým používateľom internetu na inej internetovej stránke s povolením nositeľov autorských práv, predmetné konanie nemožno klasifikovať ako „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Vzhľadom totiž na skutočnosť, že ak je toto dielo voľné dostupné na internetovej stránke, na ktorú hypertextový odkaz umožňuje prístup, treba konštatovať, že ak nositelia autorských práv k tomuto dielu dali súhlas na takýto prenos, všetkých používateľov brali do úvahy ako verejnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i., EU:C:2014:76, body 24 až 28, ako aj uznesenie z 21. októbra 2014, BestWater International, C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315, body 15, 16 a 18).
43 Ani z rozsudku z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), ani z uznesenia z 21. októbra 2014, BestWater International (C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315) nemožno preto vyvodiť, že vloženie hypertextových odkazov na internetovú stránku odkazujúcich na chránené diela, ktoré boli voľne sprístupnené na inej internetovej stránke, ale bez súhlasu nositeľov autorských práv k dielam, by v zásade bolo možné vylúčiť z pojmu „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Tieto rozhodnutia naopak potvrdzujú dôležitosť takéhoto súhlasu z hľadiska tohto ustanovenia, keďže toto ustanovenie presne stanovuje, že akýkoľvek verejný prenos diel musí byť odsúhlasený nositeľom autorských práv.
44 GS Media, nemecká, portugalská a slovenská vláda, ako aj Európska komisia však tvrdia, že ak by sa každé vloženie týchto odkazov na zverejnené diela na iných internetových stránkach malo automaticky kvalifikovať ako „verejný prenos“, pokiaľ nositelia autorských práv týchto diel neudelili súhlas s týmto zverejnením na internete, malo by to vážne obmedzujúce dôsledky na slobodu prejavu a právo na informácie a bolo by to v rozpore s primeranou rovnováhou, ktorú sa smernica 2001/29 snaží zachovať medzi týmito slobodami a všeobecným záujmom na jednej strane a záujmom nositeľov autorských práv na účinnú ochranu ich duševného vlastníctva na druhej strane.
45 V tejto súvislosti treba konštatovať, že internet má skutočne dôležitý vplyv na slobodu prejavu a právo na informácie zakotvené v článku 11 Charty a že hypertextové odkazy prispievajú k jeho riadnemu fungovaniu, ako aj výmene názorov a informácií v rámci tejto siete charakteristickej širokou dostupnosťou k množstvu informácií.
46 Navyše sa môže zdať zložitým, najmä pre jednotlivcov, ktorí chcú vložiť takéto odkazy, overiť si, či internetová stránka, na ktorú majú tieto odkazy presmerovať, umožňujú prístup k chráneným dielam, a prípadne, či nositelia autorských práv k týmto dielam dali súhlas s ich zverejnením na internete. Takéto overovanie sa zdá byť ešte zložitejšie, ak sú tieto práva predmetom licencie. Okrem toho obsah internetovej stránky, na ktorú hypertextový odkaz umožňuje prístup, môže byť po vytvorení tohto odkazu zmenený, vrátane chránených diel, bez toho, aby osoba, ktorá tento odkaz vytvorila, o tom nevyhnutne vedela.
47 Na účely individuálneho posúdenia toho, či ide o „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, sa musí v prípade, že hypertextový odkaz na dielo, ktoré je voľné dostupné na inej internetovej stránke, vložila osoba bez toho, aby tým chcela dosiahnuť zisk, zohľadniť skutočnosť, že táto osoba nevie, a ani dôvodne nemôže vedieť, že toto dielo bolo zverejnené na internete bez súhlasu nositeľa autorských práv.
48 Takáto osoba totiž tým, že sprístupni uvedené dielo verejnosti tak, že ďalším používateľom internetu umožní priamy prístup k tomuto dielu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i., C‑466/12, EU:C:2014:76, body 18 až 23), vo všeobecnosti neposkytuje svojim zákazníkom prístup k nezákonne zverejnenému dielu na internete s tým, že by si plne uvedomovala dôsledky svojho konania. Navyše, ak bolo dotknuté dielo už dostupné bez akéhokoľvek obmedzenia prístupu na internetovej stránke, na ktorú hypertextový odkaz umožňuje prístup, všetci používatelia internetu v zásade už mohli mať prístup k tomto dielu aj bez tohto zásahu.
49 Ak sa však preukáže, že osoba vedela, alebo mala vedieť, že hypertextový odkaz, ktorý vložila, dáva prístup k nezákonne zverejnenému dielu na internete, napríklad preto, lebo bola na to upozornená nositeľmi autorských práv, treba konštatovať, že poskytnutie tohto odkazu predstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.
50 Je to tak aj za predpokladu, že tento odkaz umožňuje používateľom internetovej stránky, na ktorej sa nachádza, obísť obmedzujúce opatrenia, ktoré prijala stránka, kde sa nachádza chránené dielo, aby obmedzila prístup verejnosti len pre prihlásené osoby, takže vloženie takého odkazu predstavuje vedomý zásah, bez ktorého by uvedení používatelia nemohli mať prístup k zverejneným dielam (pozri analogicky rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i., C‑466/12, EU:C:2014:76, body 27 a 31).
51 Okrem toho, ak je hypertextový odkaz vložený na účely dosiahnutia zisku, možno od autora tohto vloženia očakávať, že si urobí náležité overenia, aby sa uistil, že dotknuté dielo nie je nezákonne zverejnené na stránke, ku ktorej vedú uvedené hypertextové odkazy, takže sa možno domnievať, že toto vloženie bolo urobené s plným vedomím o chránenej povahe uvedeného diela a prípadnej neexistencii súhlasu nositeľa autorských práv so zverejnením na internete. Za týchto okolností a za predpokladu, že by táto vyvrátiteľná domnienka nebola vyvrátená, konanie spočívajúce vo vložení hypertextového odkazu, ktorým sa dá preklikať na nezákonne zverejnené dielo na internete, predstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.
52 V prípade, že nejde o novú verejnosť, nejde o „verejný“ prenos v zmysle tohto ustanovenia za predpokladu, ako je pripomenuté v bodoch 40 až 42 tohto rozsudku, že diela, na ktoré uvedené hypertextové odkazy umožňujú prístup, boli voľne sprístupnené na inej internetovej stránke so súhlasom nositeľa.
53 Takýto výklad článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 zabezpečuje zvýšený stupeň ochrany v prospech autorov, ktorú sleduje smernica. Na základe tejto ochrany a v medziach stanovených článkom 5 ods. 3 uvedenej smernice, nositelia autorských práv totiž môžu zasiahnuť nielen proti prvotnému zverejneniu svojho diela na internetovej stránke, ale aj proti každej osobe, ktorá na účely dosiahnutia zisku vložila hypertextový odkaz na nezákonne zverejnené dielo na tejto stránke, ako aj za podmienok uvedených v bodoch 49 a 50 tohto rozsudku, proti osobám, ktoré vložili takéto odkazy bez toho, aby sa snažili dosiahnuť zisk. V tejto súvislosti treba najmä uviesť, že títo nositelia práv majú za každých okolností možnosť informovať takéto osoby o nezákonnej povahe zverejnenia ich diela na internete a zasiahnuť proti nim za predpokladu, že tieto osoby odmietnu odstrániť tento odkaz, pričom sa nemusia opierať o niektorú z výnimiek taxatívne vymedzených v tomto článku 5 ods. 3.
54 Pokiaľ ide o prípad vo veci samej, je nepopierateľné, že GS Media prevádzkuje internetovú stránku GeenStijl a že poskytla hypertextové odkazy na súbory obsahujúce predmetné fotografie, uložené na internetovej stránke Filefactory, s cieľom dosiahnutia zisku. Je tiež nepopierateľné, že Sanoma nedala súhlas na zverejnenie týchto fotografií na internete. Navyše z opisu skutkových okolností, ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zrejme vyplýva, že GS Media vedela o tejto poslednej uvedenej skutočnosti a nemôže teda vyvrátiť domnienku, že vloženie týchto odkazov bolo urobené s plným vedomím o nezákonnosti tohto zverejnenia. Za týchto podmienok je zrejmé, s výhradou, že vnútroštátny súd náležite overí tieto skutočnosti, že GS Media vložením týchto odkazov uskutočnila „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, pričom nie je potrebné v tomto kontexte posudzovať ďalšie skutočnosti, na ktoré tento súd poukázal a ktoré sú uvedené v bode 26 tohto rozsudku.
55 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tomto zmysle, že na účely preukázania toho, či skutočnosť, že na internetovú stránku boli vložené hypertextové odkazy na chránené diela, ktoré sú voľne dostupné na inej internetovej stránke bez súhlasu nositeľa autorských práv, predstavuje „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia, treba zistiť, či tieto odkazy poskytla osoba bez úmyslu dosiahnutia zisku, pričom nevedela alebo dôvodne nemohla vedieť o nezákonnej povahe zverejnenia týchto diel na tejto inej internetovej stránke, alebo naopak, či uvedené odkazy boli poskytnuté s cieľom dosiahnutia zisku, kde sa v tomto prípade musí vychádzať z domnienky tejto vedomosti.
O trovách
56 Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tomto zmysle, že na účely preukázania toho, či skutočnosť, že na internetovú stránku boli vložené hypertextové odkazy na chránené diela, ktoré sú voľne dostupné na inej internetovej stránke bez súhlasu nositeľa autorských práv, predstavuje „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia, treba určiť, či tieto odkazy poskytla osoba bez úmyslu dosiahnutia zisku, pričom nevedela alebo dôvodne nemohla vedieť o nezákonnej povahe zverejnenia týchto diel na tejto inej internetovej stránke, alebo naopak, či uvedené odkazy boli poskytnuté s cieľom dosiahnutia zisku, kde sa v tomto prípade musí vychádzať z domnienky tejto vedomosti.
Podpisy