NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

VERICA TRSTENJAK

prednesené 17. februára 2011 (1)

Vec C‑543/09

Deutsche Telekom AG

proti

Spolkovej republike Nemecko

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesverwaltungsgericht (Nemecko)]

„Právny rámec pre elektronické komunikácie – Smernica 2002/22/ES – Článok 5 – Poskytovanie telefónnych informačných služieb a telefónnych zoznamov účastníkov – Univerzálna služba – Článok 17 – Právomoci národných regulačných orgánov – Článok 25 – Povinnosť sprístupniť informácie o účastníkoch – Smernica 2002/58/ES – Článok 12 – Súhlas účastníkov so zaradením ich osobných údajov do verejného telefónneho zoznamu“

Obsah

I –   Úvod

II – Právny rámec

A –   Právo Únie

1.     Prehľad

2.     Smernice

a)     Smernica univerzálnej služby

b)     Smernica o súkromí a elektronických komunikáciách

c)     Smernica 2002/77

B –   Vnútroštátne právo

III – Skutkový stav a návrh na začatie prejudiciálneho konania

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

V –   Tvrdenia účastníkov konania

A –   O prvej prejudiciálnej otázke

B –   O druhej prejudiciálnej otázke

VI – Právne posúdenie

A –   Prvá prejudiciálna otázka

1.     Predmet povinnosti sprístupniť informácie podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby

a)     Doslovný výklad článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby

b)     Systematický výklad článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby

c)     Výklad článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby s ohľadom na jej cieľ

d)     Záver

2.     Článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby nepredstavuje úplnú harmonizáciu povinnosti sprístupniť informácie

3.     Povinnosť členských štátov rešpektovať oprávnenia národných regulačných orgánov

a)     Právomoci národných regulačných orgánov na trhu telefónnych zoznamov, ktoré sú verejne prístupné priamo alebo prostredníctvom informačných služieb

b)     Povinnosť sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG ako vnútroštátne opatrenie, ktoré zasahuje do oblasti právomocí národných regulačných orgánov

c)     Posúdenie súladu vnútroštátnych opatrení, ktoré zasahujú do oblasti právomocí národných regulačných orgánov, so smernicou

d)     Záver

B –   Druhá prejudiciálna otázka

VII – Návrh

I –    Úvod

1.        V predmetnom konaní o prejudiciálnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ predložil Bundesverwaltungsgericht (ďalej len „vnútroštátny súd“) Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (ďalej len „smernica univerzálnej služby“)(2), ako aj výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (ďalej len „smernica o súkromí a elektronických komunikáciách“)(3).

2.        Týmito prejudiciálnymi otázkami vnútroštátny súd v podstate žiada o objasnenie podmienok a rozsahu povinnosti podnikov, ktoré prideľujú telefónnym účastníkom telefónne čísla (ďalej len „telekomunikačné podniky“), upravenej v článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby, sprístupniť informácie o účastníkoch poskytovateľom telefónnych zoznamov, ktoré sú prístupné verejnosti priamo alebo prostredníctvom informačných služieb.

3.        Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi Deutsche Telekom AG (ďalej len „žalobkyňa vo veci samej“) a Spolkovou republikou Nemecko (ďalej len „žalovaná vo veci samej“) zastúpenou Bundesnetzagentur für Elektrizität, Gas, Telekommunikation, Post und Eisenbahnen (spolková agentúra pre elektrickú energiu, plyn, telekomunikácie, poštu a železnice, ďalej len „Bundesnetzagentur“). Predmetom tohto sporu je zákonnosť rozhodnutia Bundesnetzagentur, ktorým táto agentúra v rámci zmierovacieho konania nariadila žalobkyni vo veci samej, aby za bližšie určených podmienok na účely vyhotovenia telefónnych zoznamov sprístupnila na požiadanie informácie o účastníkoch, ktoré má k dispozícii, aj vtedy, ak účastníci alebo ich poskytovatelia telefónnych služieb chcú, aby tieto informácie boli zverejnené iba jedným alebo niekoľkými konkrétnymi podnikmi, pričom podnik, ktorý podal žiadosť, k týmto „oprávneným“ podnikom nepatrí.

II – Právny rámec

A –    Právo Únie(4)

1.      Prehľad

4.        Od polovice osemdesiatych rokov sa zákonodarca Únie usiluje o kontrolované otváranie a liberalizáciu národných telekomunikačných trhov. V prvej etape, ktorá siaha od osemdesiatych rokoch do roku 2002, Rada a Komisia vydali množstvo smerníc. Pritom (liberalizačné) smernice prijaté Komisiu boli zamerané na otváranie týchto trhov. (Harmonizačné) smernice Európskeho parlamentu a Rady(5) mali naproti tomu prispieť k zjednoteniu rôznorodých vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti telekomunikácie.

5.        Tento právny rámec pre elektronické komunikácie bol v roku 2002 nahradený novým právnym rámcom, ktorý v zásade pozostáva z rámcovej smernice(6) a štyroch špecifických smerníc(7) Európskeho parlamentu a Rady, ako aj zo smernice Komisie (o hospodárskej súťaži)(8). K štyrom špecifickým smerniciam Európskeho parlamentu a Rady patria aj smernica univerzálnej služby a smernica o súkromí a elektronických komunikáciách, na ktoré sa vzťahuje predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania.

2.      Smernice

a)      Smernica univerzálnej služby

6.        Smernicou univerzálnej služby bola nahradená smernica 98/10(9), ako aj časť smernice 97/33(10).

7.        Odôvodnenie č. 11 smernice univerzálnej služby stanovuje:

„zoznamy účastníkov a informácie o telefónnych číslach predstavujú podstatný prístupový nástroj pre verejne dostupné telefónne služby a tvoria časť povinnosti poskytovania univerzálnej služby. Užívatelia a zákazníci požadujú úplné zoznamy účastníkov a informácie o telefónnych číslach, ktoré obsahujú všetkých telefónnych účastníkov a ich čísiel (vrátane pevných a mobilných čísiel) a chcú, aby boli tieto informácie prezentované bez uprednostňovania. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z 15. decembra 1997 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v telekomunikačnom sektore zabezpečuje práva účastníkov na súkromie z hľadiska zahrnutia ich osobných dát do zoznamu;“.

8.        Odôvodnenie č. 35 smernice univerzálnej služby znie:

„Poskytovanie informačných služieb a zoznamov je už otvorené pre hospodársku súťaž. Ustanovenia tejto smernice dopĺňajú ustanovenia smernice 97/66/ES tým, že dávajú účastníkom právo, aby boli ich osobné dáta zahrnuté do vytlačených alebo elektronických zoznamov. Všetci poskytovatelia služieb, ktorí pridelili telefónne čísla svojim účastníkom, sú povinní sprístupniť príslušné informácie spravodlivým, nákladovo orientovaným a nediskriminačným spôsobom.“

9.        Článok 5 smernice univerzálnej služby nazvaný „Informačné služby a zoznamy účastníkov“ znie:

„1.      Členské štáty zabezpečia:

a)      aby mali koncoví užívatelia k dispozícii aspoň jeden úplný telefónny zoznam vo forme schválenej príslušným úradom, buď vytlačený, alebo elektronický, alebo v oboch formách, a aby bol pravidelne aktualizovaný aspoň raz za rok;

b)      aby mali koncoví užívatelia k dispozícii aspoň jednu telefónnu informačnú službu, vrátane užívateľov verejných telefónov mincových alebo kartových.

2.      Telefónne zoznamy uvedené v odseku 1 obsahujú, podľa ustanovení článku 11 smernice 97/66/ES, všetkých účastníkov verejne prístupných telefónnych služieb.

3.      Členské štáty zabezpečia, aby podniky poskytujúce služby uvedené v odseku 1 uplatňovali nediskrimináciu pri spracovávaní informácií, ktoré im poskytli iné podniky.“

10.      Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2002/22/ES o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb, smernica 2002/58/ES týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií a nariadenie (ES) č. 2006/2004 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa(11), bol zmenený článok 5 ods. 2 smernice univerzálnej služby v tom zmysle, že v ňom obsiahnutý odkaz na článok 11 smernice 97/66 bol nahradený odkazom na článok 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách. Táto zmena má však iba deklaratórnu povahu. Podľa článku 19 ods. 2 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách totiž odkazy na smernicu 97/66 sa považujú za odkazy na smernicu o súkromí a elektronických komunikáciách.

11.      Článok 25 smernice univerzálnej služby nazvaný „Podpora operátora a telefónne informačné služby pre účastníkov“ znie:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby účastníci verejne prístupných telefónnych služieb mali právo na zapísanie do verejne dostupného telefónneho zoznamu podľa článku 5 ods. 1 písm. a).

2.      Členské štáty zabezpečia, aby na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov všetky podniky, ktoré prideľujú telefónne čísla účastníkom, splnili všetky odôvodnené požiadavky na sprístupnenie príslušných informácií v dohodnutom formáte za podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, nákladovo orientované a nediskriminačné.

3.      Členské štáty zabezpečia, aby všetci koncoví užívatelia, ktorí sú pripojení k verejnej telefónnej sieti, mohli mať prístup k podporným službám operátora a telefónnym informačným službám v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. b).

…

5.      Odseky 1, 2, 3 a 4 platia s výhradou požiadaviek právnych predpisov spoločenstva o ochrane osobných údajov a súkromia a najmä článku 11 smernice 97/66/ES.“

12.      Smernicou 2009/136 bol článok 25 ods. 1, 3 a 5 smernice univerzálnej služby zmenený nasledujúcim spôsobom:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby účastníci verejne dostupných telefónnych služieb mali právo na zapísanie do verejne dostupného telefónneho zoznamu podľa článku 5 ods. 1 písm. a) a na sprístupnenie ich údajov poskytovateľom telefónnych informačných služieb a/alebo zoznamov v súlade s odsekom 2.

…

3.      Členské štáty zabezpečia, aby všetci koncoví užívatelia, ktorým sa poskytuje verejne dostupná telefónna služba, mohli mať prístup k telefónnej informačnej službe. Národné regulačné orgány majú možnosť uložiť povinnosti a podmienky pre podniky, ktoré riadia prístup ku koncovým užívateľom na účely poskytovania telefónnych informačných služieb v súlade s ustanoveniami článku 5 smernice 2002/19/ES (prístupová smernica). Takéto povinnosti a podmienky musia byť objektívne, spravodlivé, nediskriminačné a transparentné.

…

5.      Odseky 1 až 4 sa uplatňujú s výhradou požiadaviek právnych predpisov Spoločenstva o ochrane osobných údajov a súkromia, a najmä článku 12 smernice 2002/58/ES (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách).“

13.      V odôvodnení č. 38 smernice 2009/136 je táto zmena vysvetlená takto:

„Telefónne informačné služby by sa mali poskytovať, a často sa aj poskytujú, na základe podmienok konkurenčného trhu podľa článku 5 smernice Komisie 2002/77/ES zo 16. septembra 2002 o hospodárskej súťaži na trhoch elektronických komunikačných sietí a služieb. V opatreniach na veľkoobchodnej úrovni zabezpečujúcich zahrnutie údajov o koncových užívateľoch (pevných aj mobilných) do databáz by sa mali rešpektovať záruky ochrany osobných údajov vrátane článku 12 smernice 2002/58/ES (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách). Malo by sa zaviesť nákladovo orientované poskytovanie takýchto údajov poskytovateľom služieb, pričom členské štáty by mohli rozhodnúť o zavedení centralizovaného mechanizmu poskytovania komplexných úhrnných informácií poskytovateľom informačných služieb o účastníckych číslach a poskytovanie prístupu k sieti za primeraných a transparentných podmienok, aby sa zabezpečil úplný prospech užívateľov z hospodárskej súťaže, pričom konečným cieľom bude umožniť odstránenie regulácie maloobchodu s týmito službami a poskytovanie informačných služieb o účastníckych číslach za primeraných a transparentných podmienok.“

b)      Smernica o súkromí a elektronických komunikáciách

14.      Smernicou o súkromí a elektronických komunikáciách bola nahradená smernica 97/66(12).

15.      Odôvodnenie č. 2 tejto smernice znie:

„Táto smernica sa snaží rešpektovať základné práva a dodržiavať princípy uznané najmä chartou základných práv Európskej únie. Táto smernica sa snaží najmä o plné zabezpečenie práv stanovených v článkoch 7 a 8 uvedenej charty.“

16.      Odôvodnenia č. 38 a 39 smernice 97/36 uvádzajú:

„Zoznamy účastníkov elektronických komunikačných služieb sú distribuované širokej verejnosti. Právo na súkromie fyzický osôb a legitímny záujem právnických osôb si vyžadujú, aby mohli účastníci určiť, či ich osobné údaje budú zverejnené v zozname a ak budú, tak aké. Poskytovatelia verejných zoznamov by mali svojich účastníkov zahrnutých v zoznamoch informovať o účele zoznamu a o akomkoľvek osobitnom použití, ktoré sa môže realizovať v elektronickej verzii verejných telefónnych zoznamov pomocou vyhľadávacích funkcií zabudovaných v software, ako sú spätné vyhľadávacie funkcie umožňujúce užívateľom zoznamu zistiť meno, adresu účastníka len na základe telefónneho čísla.

Povinnosť informovať účastníkov o účele verejných telefónnych zoznamov, v ktorých sa majú uviesť ich osobné údaje, by mala byť uložená subjektu, ktorý zhromažďuje také údaje. Keď môžu byť údaje prenášané jednej alebo viacerým tretím stranám, účastník by mal byť informovaný o tejto možnosti a o príjemcovi alebo o kategóriách možných príjemcov; každý prenos by mal byť podmienený tým, že údaje sa nemôžu použiť na iné účely než sú tie, na ktoré boli zhromažďované. Ak subjekt, ktorý zhromažďuje údaje od účastníkov, alebo ktorákoľvek tretia strana, ktorej sa údaje poslali, chce používať dáta na ďalšie účely, musí sa získať nový súhlas od účastníka daný pôvodnému subjektu zhromažďujúcemu údaje alebo tretej strane, ktorej sa údaje poslali.“

17.      Článok 12 tejto smernice nazvaný „Telefónne zoznamy účastníkov“ znie:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby bol každý účastník bezplatne a predtým, než bude zaradený do zoznamu, informovaný o účele vytlačeného alebo elektronického telefónneho zoznamu účastníkov dostupného verejnosti alebo zoznamu, ktorý sa dá získať z informačnej služby a v ktorom môžu byť zaradené ich osobné údaje, a o akýchkoľvek ďalších možnostiach využitia založených na vyhľadávacích funkciách zabudovaných v elektronických verziách zoznamu.

2.      Členské štáty zabezpečia aby mali účastníci možnosť určiť, či ich osobné údaje budú zaradené do verejného telefónneho zoznamu a ak áno, ktoré budú zaradené, pokiaľ sú tieto údaje relevantné účelom zoznamu stanoveným poskytovateľom zoznamu, a možnosť overiť, opraviť alebo odstrániť také údaje. Nezaradenie do telefónneho zoznamu účastníkov, overenie, opravy alebo odstránenie takých údajov zo zoznamu musí byť bezplatné.

3.      Členské štáty môžu požadovať, aby pre akýkoľvek účel verejného telefónneho zoznamu, iný než je vyhľadanie kontaktných údajov osôb na základe ich mena prípadne minima ďalších identifikačných údajov, bol potrebný dodatočný súhlas účastníkov.

4.      Odseky 1 a 2 sa vzťahujú na účastníkov, ktorí sú fyzickými osobami. Členské štáty tiež zabezpečia, v rámci práva spoločenstva a aplikovateľných vnútroštátnych právnych predpisov, aby boli dostatočne chránené legitímne záujmy účastníkov iných než sú fyzické osoby z hľadiska ich zaradenia do telefónnych zoznamov.“

c)      Smernica 2002/77

18.      Článok 5 smernice 2002/77 nazvaný „Služby telefónnych zoznamov“ stanovuje:

„Členské štáty musia zabezpečiť, aby boli zrušené všetky výlučné a/alebo špeciálne práva týkajúce sa vytvárania a poskytovania služieb telefónnych zoznamov na svojom území, vrátane zverejňovania zoznamov účastníkov a informácií o telefónnych číslach.“

B –    Vnútroštátne právo

19.      § 47 Telekommunikationsgesetz (zákon o telekomunikáciách, ďalej len „TKG“) nazvaný „Sprístupnenie informácií o účastníkoch“ sa uvádza:

„1.      Každý podnik, ktorí poskytuje telekomunikačné služby pre verejnosť a prideľuje telefónne čísla koncovým užívateľom, je s ohľadom na relevantné predpisy o ochrane osobných údajov na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov povinný na požiadanie sprístupniť akémukoľvek inému podniku informácie o účastníkoch podľa odseku 2 štvrtej vety. Informácie sa musia sprístupniť bezodkladne a nediskriminačným spôsobom.

2.      Informácie o účastníkoch sú údaje zverejňované v telefónnych zoznamoch podľa § 104. K týmto údajom patria okrem telefónnych čísel aj samotné zverejňované údaje ako meno, adresa a dodatočné údaje ako povolanie, odvetvie, druh pripojenia a spoluužívateľ, pokiaľ ich má podnik k dispozícii. K ním patria takisto podľa príslušného stupňa technického vývoja s ohľadom na uplatniteľné pravidlá o ochrane údajov všetky informácie, pripojenia, priradenia a klasifikácie spracované vo forme vhodnej pre zákazníka, ktoré sú podľa prvej vety potrebné na účely zverejnenia týchto informácií vo verejne prístupných informačných službách a telefónnych zoznamoch. Tieto údaje musia byť úplné a z obsahového a technického hľadiska musia byť spracované tak, že ich podľa aktuálneho stupňa technického vývoja bude možné bez problémov zaradiť do telefónneho zoznamu upraveného pre potreby zákazníkov alebo do zodpovedajúcej databanky informačných služieb.

3.      V prípade sporov medzi podnikmi o právach a povinnostiach vyplývajúcich z odsekov 1 a 2 sa § 133 uplatní analogicky.

4.      Za sprístupnenie informácií o účastníkoch možno žiadať odplatu; tá spravidla podlieha dodatočnej úprave podľa § 38 ods. 2 až 4. Takáto odplata musí podliehať povoleniu podľa § 31 iba vtedy, ak podnik má na trhu služieb pre koncových spotrebiteľov veľmi silné trhové postavenie.“

20.      § 104 TKG nazvaný „Telefónne zoznamy účastníkov“ stanovuje:

„Ak o to účastníci požiadajú, môžu byť zaradení do verejných vytlačených alebo elektronických zoznamov prostredníctvom ich mena, adresy a dodatočných údajov ako povolanie, odvetvie a druh pripojenia. Účastníci sú pritom oprávnení určiť, ktoré údaje majú byť v zoznamoch zverejnené. Na žiadosť účastníka možno zaradiť do zoznamu aj spoluužívateľov, pokiaľ tí so zaradením súhlasia.“

21.      § 105 TKG s názvom „Poskytnutie informácií“ znie:

„1.      Informácie o telefónnych číslach obsiahnutých v telefónnych zoznamoch je možné poskytovať pri rešpektovaní obmedzení v § 104 a v odsekoch 2 a 3:

2.      Informácia o telefónnych číslach účastníkov môže byť poskytnutá iba vtedy, ak účastníci boli primeraným spôsobom informovaní o tom, že poskytnutie telefónnych čísel môžu namietať, pričom toto právo neuplatnili. Informácie o iných údajoch ako telefónnych číslach, ktoré sa majú zverejniť podľa § 104, možno poskytnúť iba vtedy, ak účastník súhlasil s takýmto poskytnutím informácií.

3.      Poskytnutie telefonických informácií o mene alebo mene a adrese účastníka, pri ktorom je známe iba jeho telefónne číslo, je dovolené, ak účastník, ktorý je zapísaný do telefónneho zoznamu, po poučení od jeho poskytovateľa služieb o práve namietať poskytnutie informácií toto právo nevyužil.

4.      Námietka účastníka podľa odseku 2 prvej vety alebo odseku 3 alebo súhlas podľa odseku 2 druhej vety sa musia bezodkladne zapísať do zákazníckej databázy poskytovateľa služieb a poskytovateľa podľa odseku 1, ktorá je základom pre zoznamy. Musia byť zohľadňované aj inými poskytovateľmi služieb, pokiaľ sa títo poskytovatelia zrejme mohli dozvedieť o tom, že súhlas alebo námietka boli zapísané v zoznamoch poskytovateľa služieb a poskytovateľa podľa odseku 1.“

22.      § 133 ods. 1 TKG s názvom „Iné spory medzi podnikmi“ stanovuje:

„Ak v súvislosti s povinnosťami z tohto zákona alebo na základe tohto zákona vzniknú spory medzi podnikmi, ktoré prevádzkujú verejné telekomunikačné siete alebo ponúkajú telekomunikačné služby pre verejnosť, Beschlusskammer [der Bundesnetzagentur] na návrh účastníka a po vypočutí účastníkov prijme záväzné rozhodnutie, ak zákon nestanovuje inak. Spor musí rozhodnúť v lehote do štyroch mesiacov, ktorá začína plynúť podaním návrhu niektorým z účastníkov sporu.“

III – Skutkový stav a návrh na začatie prejudiciálneho konania

23.      Žalobkyňa vo veci samej je telekomunikačný podnik, ktorý umožňuje koncovým užívateľom prostredníctvom analógového alebo ISDN pripojenia prístup do verejnej telefónnej siete a jej využívanie na hlasové telekomunikačné služby. Ako prevádzkovateľ siete prideľuje telefónne čísla svojim koncovým užívateľom. Žalobkyňa vo veci samej okrem toho prevádzkuje na celom spolkovom území telefonickú informačnú službu a internetovú informačnú službu. Navyše prostredníctvom dcérskych spoločností vydáva telefónne zoznamy. Informácie, ktoré na to potrebuje, uchováva v databáze účastníkov. Táto databáza obsahuje nielen informácie o vlastných zákazníkoch, ale takisto o účastníkoch iných poskytovateľov telefónnych služieb, najmä takých, ktorí sami nevydávajú telefónne zoznamy a ktorí na účely uspokojenia nárokov svojich zákazníkov na zaradenie do zoznamov využívajú na zmluvnom základe zoznamy žalobkyne vo veci samej.

24.      Účastnícka databáza žalobkyne vo veci samej pozostáva z „verejného“ a z „neverejného“ zoznamu. „Verejný“ zoznam tvoria informácie, ktorých zverejnenie v zoznamoch konkurenčných poskytovateľov nenamietal dotknutý účastník, ako ani jeho poskytovateľ telefónnych služieb. Žalobkyňa vo veci samej sprístupňuje tieto informácie aj iným podnikom na zverejnenie v ich telefónnych zoznamoch a informačných službách. Služby žalobkyne vo veci samej sa vzťahujú výlučne na ďalšie informácie z „neverejného“ zoznamu. Tento zoznam obsahuje informácie, ktoré si želá dotknutý účastník alebo jeho poskytovateľ telefónnych služieb zverejniť výlučne žalobkyňou vo veci samej, a okrem toho aj informácie zhromaždené informačnou službou žalobkyne vo veci samej, ako aj takzvané vydavateľské informácie zhromaždené vydavateľstvom telefónnych zoznamov.

25.      K podnikom, ktorým sú za odplatu sprístupňované informácie o účastníkoch nachádzajúcich sa vo verejnom zozname, patria GoYellow GmbH, ako aj Telix AG, vedľajší účastníci konania vo veci samej (ďalej len „vedľajší účastníci konania vo veci samej“), ktorí prevádzkujú internetovú, resp. telefónnu informačnú službu. V nadväznosti na spor o rozsahu informácií, ktoré majú byť sprístupnené, ku ktorému došlo medzi uvedenými podnikmi a žalobkyňou vo veci samej, podali vedľajší účastníci konania vo veci samej na Bundesnetzagentur návrh na začatie zmierovacieho konania s cieľom nariadiť žalobkyni vo veci samej, aby im jednorazovo poskytla všetky informácie o účastníkoch, ktoré má k dispozícii, ktoré je dovolené zverejniť v informačnej službe, a aby im následne umožnila každý pracovný deň ich aktualizáciu.

26.      Rozhodnutím z 11. septembra 2006 Bundesnetzagentur žalobkyni vo veci samej nariadila, aby vedľajším účastníkom konania vo veci samej za bližšie určených podmienok sprístupnila aj tie informácie o účastníkoch, ktoré majú byť na základe želania účastníkov alebo ich poskytovateľov telefónnych služieb zverejnené iba jedným alebo niekoľkými konkrétnymi podnikmi. Toto rozhodnutie sa opieralo o § 47 TKG. Návrh účastníkov konania vo veci samej vo zvyšnej časti táto agentúra zamietla z dôvodu, že nie je zjavné, že by žalobkyňa vo veci samej v tomto smere systematicky porušovala svoje povinnosti.

27.      Žalobkyňa vo veci samej podala v tejto súvislosti žalobu, ktorou napadla povinnosť sprístupniť informácie uloženú podľa § 47 TKG v rozsahu, v akom sa týka informácií o účastníkoch iných telekomunikačných podnikov (ďalej len „cudzie informácie“). Verwaltungsgericht žalobu zamietol. Opravným prostriedkom „Revision“, ktorý Verwaltungsgericht vyhlásil za prípustný, sa žalobkyňa vo veci samej pred vnútroštátnym súdom dovoláva toho, že rozhodnutie Bundesnetzagentur vydané na základe § 47 TKG je protiprávne, pokiaľ sa vzťahuje na informácie o účastníkoch iných poskytovateľov telefónnych služieb. V tejto súvislosti navrhuje zmeniť napadnutý rozsudok a zrušiť rozhodnutie Bundesnetzagentur z 11. septembra 2006 v rozsahu, v akom sa povinnosť, ktorá je jej uložená, týka aj informácií o účastníkoch iných poskytovateľov hlasových komunikačných služieb pre verejnosť. Žalovaná vo veci samej, ako aj vedľajší účastníci konania vo veci samej navrhujú, aby vnútroštátny súd zamietol opravný prostriedok „Revision“.

28.      Podľa názoru vnútroštátneho súdu je opravný prostriedok „Revision“ podaný žalobkyňou vo veci samej podľa vnútroštátneho práva nedôvodný. Hoci žaloba proti rozhodnutiu Bundesnetzagentur je prípustná, nemožno jej však podľa kritérií vnútroštátneho práva v spore vyhovieť. Vnútroštátny súd má však pochybnosti o tom, či povinnosť sprístupniť informácie o účastníkoch poskytovateľom verejných telefónnych zoznamov a informačných služieb, uložená žalobkyni vo veci samej podľa § 47 TKG, je v súlade s právom Únie, pokiaľ sa vzťahuje na cudzie informácie a nezávisí od súhlasu, resp. chýbajúceho namietania účastníka, resp. jeho poskytovateľa telefónnych služieb.

29.      Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 25 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) vykladať v tom zmysle, že je dovolené, aby členské štáty uložili podniku, ktorý prideľuje účastníkom telefónne čísla, povinnosť sprístupniť na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov informácie o účastníkoch, ktorým tento podnik samotný telefónne čísla nepridelil, ak má tento podnik uvedené informácie k dispozícii?

2.      V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku:

Má sa článok 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) vykladať v tom zmysle, že uloženie uvedenej povinnosti zo strany vnútroštátneho zákonodarcu závisí od toho, či iný poskytovateľ telefónnych služieb, resp. jeho účastníci súhlasia so sprístupnením informácií alebo toto sprístupnenie v každom prípade nenamietajú?“

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

30.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 28. októbra 2009 bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 22. decembra 2009. V priebehu písomnej časti konania predložili svoje pripomienky žalobkyňa vo veci samej, žalovaná vo veci samej, vedľajší účastníci konania vo veci samej, vlády Spojeného kráľovstva a Talianskej republiky, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní konanom 2. decembra 2010 sa zúčastnili zástupcovia žalobkyne vo veci samej, žalovanej vo veci samej, vedľajších účastníkov konania vo veci samej, Spojeného kráľovstva, ako aj Európskej komisie.

V –    Tvrdenia účastníkov konania

A –    O prvej prejudiciálnej otázke

31.      Podľa názoru Komisie je potrebné na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby členským štátom nedovoľuje uložiť podniku, ktorý účastníkom prideľuje telefónne čísla, povinnosť sprístupniť na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov informácie o iných účastníkoch, ktorým tento podnik samotný telefónne čísla nepridelil, ani ak má tento podnik uvedené informácie k dispozícii.

32.      Rozhodujúce je to, že povinnosť sprístupniť informácie stanovená v článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby sa vzťahuje iba na podniky, ktoré prideľujú telefónne čísla. Z toho vyplýva, že „príslušné informácie“ podliehajúce povinnosti sprístupnenia zahŕňajú iba tie informácie, ktoré súvisia s prideľovaním telefónnych čísel dotknutým podnikom. Povinnosť telekomunikačného podniku, ktorá ide nad tento rámec, sprístupniť všetky svoje informácie z databázy, ktorá obsahuje aj informácie o účastníkoch iných telekomunikačných podnikov, nie je krytá týmto ustanovením z hľadiska jeho znenia a účelu. V regulačnom rámci sa zjavne nenachádza ani žiadne iné ustanovenie, ktoré by mohlo byť právnym základom takto široko koncipovanej povinnosti.

33.      Podobným spôsobom argumentuje aj vláda Spojeného kráľovstva, ktorá tvrdí, že široký výklad článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby odporuje zneniu, systematike a účelu tejto smernice. Povinnosť sprístupnenia informácií, ktorú tento článok upravuje, sa totiž vzťahuje výlučne na príslušné informácie o vlastných účastníkoch podnikov, ktoré prideľujú telefónne čísla. Okrem toho nie je členským štátom dovolené ukladať telekomunikačným podnikom povinnosť sprístupniť informácie, ktorá by išla nad tento rámec.

34.      Takisto žalobkyňa vo veci samej v prvom rade zdôrazňuje, že článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby členské štáty nezaväzuje stanoviť povinnosť sprístupniť informácie, pokiaľ ide o cudzie informácie. V tomto smere však doposiaľ nebolo rozhodnuté, či členské štáty sú z hľadiska práva Únie oprávnené prijať takúto právnu úpravu. Prvá prejudiciálna otázka je preto zameraná na objasnenie, či článok 25 ods. 2 obmedzuje oprávnenie členských štátov ukladať telekomunikačným podnikom dodatočné povinnosti. Osobitne s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa smerníc 98/10, 2002/19 a 2002/22, ako aj na znenie, ciele a štruktúru úpravy smerníc 2002/21 a 2002/22 treba na poslednú otázku odpovedať kladne.

35.      Žalovaná vo veci samej naproti tomu na základe gramatického, historického, systematického a teleologického výkladu článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby dochádza k záveru, že povinnosť sprístupniť informácie, ktorú tento článok stanovuje, sa v zásade vzťahuje, resp. môže vzťahovať aj na cudzie informácie, ktoré sú predmetom tohto konania. Aj podľa názoru talianskej vlády sa na prvú prejudiciálnu otázku musí pri zohľadnení znenia a systematiky smernice univerzálnej služby odpovedať kladne.

36.      K rovnakému záveru prichádzajú aj vedľajší účastníci konania vo veci samej, podľa ktorých článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby sa má vykladať tak, že členské štáty môžu na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov podniku uložiť povinnosť sprístupniť všetky informácie o účastníkoch, ktoré má k dispozícii.

B –    O druhej prejudiciálnej otázke

37.      Podľa názoru Komisie sa má článok 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny zákonodarca môže uložiť telekomunikačným podnikom povinnosť sprístupniť cudzie informácie len vtedy, ak dotknutí účastníci boli informovaní o tejto možnosti sprístupnenia. Ak by však účastníci takéto sprístupnenie výslovne namietali, potom to by to nebolo možné. Podľa názoru vlády Spojeného kráľovstva však každé zverejnenie informácií o účastníkovi v ďalšom telefónnom zozname si vyžaduje súhlas dotknutých osôb.

38.      Žalovaná vo veci samej naproti tomu prostredníctvom gramatického, historického, systematického a teleologického výkladu článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách dochádza k záveru, že sprístupnenie cudzích informácií telekomunikačnými podnikmi nezávisí od toho, či dotknutý koncový zákazník, resp. podnik povinný sprístupniť informácie vopred súhlasil s ich poskytnutím, alebo to nenamietal.

39.      Aj podľa názoru vedľajších účastníkov konania vo veci samej poskytovateľom telefónnych služieb a ich účastníkom neprislúcha právo namietať sprístupnenie ich informácií v telefónnom zozname tretím osobám na účely poskytnutia informačných služieb alebo služieb telefónnych zoznamov ani obmedziť zverejňovanie informácií na konkrétny telefónny zoznam účastníkov alebo na konkrétnu informačnú službu.

40.      K rovnakému výsledku dochádza talianska vláda, ktorá sa domnieva, že článok 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách sa má vykladať tak, že uloženie povinnosti členským štátom voči telekomunikačnému podniku, aby sprístupnil cudzie informácie, nezávisí od toho, či účastník súhlasí s ich sprístupnením, alebo sprístupnenie v každom prípade nenamieta. To platí, pokiaľ zoznam alebo informačná služba, ktorých vytvorenie sa predpokladá, sledujú rovnaké ciele ako tí, ktorým účastník udelil svoj súhlas so zaradením vlastných informácií do telefónneho zoznamu vytvoreného jeho poskytovateľom.

VI – Právne posúdenie

A –    Prvá prejudiciálna otázka

41.      Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby odporuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej sú telekomunikačné podniky povinné na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov sprístupniť nie len informácie o vlastných zákazníkov, ale aj cudzie informácie, ktoré majú dispozícii.

42.      Na zodpovedanie tejto otázky je v prvom rade potrebné preskúmať, či sa povinnosť telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie stanovená v článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby vzťahuje aj na cudzie informácie, ktorými disponujú. Keďže odpoveď na túto otázku musí byť podľa môjho názoru napokon záporná, je následne v druhom rade potrebné preskúmať, či článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby upravuje povinnosť sprístupniť informácie telekomunikačných podnikov vyčerpávajúcim spôsobom, a ak to neupravuje, či iné ustanovenia právneho rámca pre elektronické komunikácie môžu členským štátom zakázať uložiť telekomunikačným podnikom povinnosť sprístupniť cudzie informácie.

1.      Predmet povinnosti sprístupniť informácie podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby

a)      Doslovný výklad článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby

43.      Podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby členské štáty zabezpečia, aby na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov všetky podniky, ktoré prideľujú telefónne čísla účastníkom, vhodným spôsobom splnili všetky odôvodnené požiadavky na sprístupnenie „príslušných informácií“.

44.      Zo štruktúry tejto vety vyplýva, že „príslušné informácie“, ktoré majú byť sprístupnené, sa vzťahujú na účastníkov, ktorým podniky povinné sprístupniť informácie prideľujú telefónne čísla. Podľa článku 2 písm. k) smernice 2002/21 je „účastníkom“ každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá uzavrela zmluvu s poskytovateľom verejne prístupných elektronických komunikačných služieb o poskytovaní týchto služieb. „Príslušné informácie“, ktoré majú byť sprístupnené, sa teda vzťahujú na fyzické a právnické osoby, ktoré sú vo zmluvnom vzťahu s telekomunikačnými podnikmi povinnými sprístupniť informácie.

45.      Výklad znenia a vetnej štruktúry článku 25 ods. 2 teda naznačuje, že povinnosť telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie sa vzťahuje na informácie vlastných koncových zákazníkov, ktorým tieto podniky pridelili telefónne čísla.

b)      Systematický výklad článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby

46.      Uvedený výsledok doslovného výkladu je potvrdený aj systematickým výkladom článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby.

47.      V kontexte právneho rámca pre elektronické komunikácie sa smernica univerzálnej služby prednostne dotýka vzťahu medzi prevádzkovateľmi elektronických komunikačných sietí a služieb a koncovými zákazníkmi. Na tejto úrovni uvedená smernica sleduje tri hlavné ciele, pričom každý z nich je spracovaný v samostatnej kapitole.

48.      Smernica univerzálnej služby sleduje po prvé cieľ zabezpečiť v každom členskom štáte pre koncových užívateľov celoplošnú minimálnu ponuku komunikačných služieb za prijateľnú cenu, ktorá spĺňa určité kvalitatívne požiadavky. Táto minimálna ponuka označená ako „univerzálna služba“(13) je upravená v kapitole II smernice univerzálnej služby (články 3 až 15) a zahŕňa podľa článku 5 zabezpečenie aspoň jedného úplného telefónneho zoznamu a aspoň jednej úplnej telefónnej informačnej služby. Po druhé je cieľom smernice univerzálnej služby zabezpečiť za určitých podmienok určitý stupeň hospodárskej súťaže na trhoch koncových užívateľov, na ktorých v dôsledku prítomnosti poskytovateľa so silným trhovým postavením neexistuje účinná hospodárska súťaž. V tomto zmysle obsahuje kapitola III smernice univerzálnej služby (články 16 až 19) ustanovenia o vydávaní regulačných opatrení národnými regulačnými orgánmi. Po tretie smernica univerzálnej služby obsahuje prvky ochrany spotrebiteľa. V tomto smere obsahuje kapitola IV (články 20 až 31) množstvo ustanovení o ochrane záujmov a práv koncových užívateľov.

49.      Zo systematického hľadiska sa ustanovenie článku 25 nachádza v kapitole IV, a teda v kapitole smernice univerzálnej služby, ktorej stredobodom sú záujmy koncových užívateľov. Za týchto okolností článok 25 ods. 1 vychádza z právneho postavenia účastníka verejne prístupných telefónnych služieb, ktorému sa má priznať nárok byť zapísaný do úplného telefónneho zoznamu. Takisto v článku 25 ods. 3 a 4 sa vychádza z postavenia koncových užívateľov, ktorým má byť zabezpečený prístup k telefónnym informačným službám (odsek 3) a ktorým musí byť umožnený prístup k telefónnym informačným službám v iných členských štátoch (odsek 4).

50.      Aj keď článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby priamo neodkazuje na účastníkov, ale iba, ako sa zdá, prima facie stanovuje povinnosť telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie, z jeho postavenia v štruktúre vyplýva, že aj toto ustanovenie je v prvom rade zamerané na právne postavenie účastníka vo vzťahu k telekomunikačnému podniku, ktorému sa zmluvne zaviazal. Z tohto pohľadu musia členské štáty podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby zabezpečiť, aby telekomunikačné podniky na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov na požiadanie sprístupnili príslušné informácie o svojich účastníkov.

51.      Dôležitá indícia o správnosti tohto systematického rozboru vyplýva zo zmeny článku 25 ods. 1 smernice univerzálnej služby prostredníctvom smernice 2009/136. Článok 25 ods. 1 v novšom znení okrem nároku účastníkov verejne prístupných telefónnych služieb na zapísanie do telefónneho zoznamu dodatočne tiež stanovuje, že títo účastníci majú aj nárok na to, aby ich informácie boli sprístupnené poskytovateľom telefónnych informačných služieb a/alebo telefónnych zoznamov podľa ustanovení článku 25 ods. 2. Tým povinnosť telekomunikačných podnikov sprístupniť vlastné informácie o účastníkoch poskytovateľom telefónnych informačných služieb a/alebo telefónnych zoznamov, ktorá je vymedzená v článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby, je preformulovaná do nároku týchto účastníkov, čiže výslovne potvrdená.

c)      Výklad článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby s ohľadom na jej cieľ

52.      Odôvodnenia smernice univerzálnej služby poskytujú iba málo vysvetlení, pokiaľ ide o ciele, ktoré sleduje povinnosť sprístupniť informácie podľa článku 25 ods. 2. V odôvodnení č. 35 sa v tejto súvislosti iba uvádza, že všetci poskytovatelia služieb, ktorí pridelili telefónne čísla svojim účastníkom, sú povinní sprístupniť príslušné informácie spravodlivým, nákladovo orientovaným a nediskriminačným spôsobom.

53.      Z komplexného pohľadu na smernicu univerzálnej služby vyplýva, že autor smernice uvedenou povinnosťou sprístupnenia informácií podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby sledoval dva hlavné ciele.

54.      Na jednej strane má táto povinnosť sprístupniť informácie zabezpečiť, aby minimálna ponuka na trhu telefónnych zoznamov prístupných verejnosti, ktorá je zaručená článkom 5 ods. 1 smernice univerzálnej služby, bola v praxi skutočne zabezpečená. Tým, že telekomunikačným podnikom je uložená povinnosť sprístupniť na požiadanie príslušné informácie o svojich koncových zákazníkoch, sa dosiahne to, že je možné vyhotoviť prinajmenšom jeden úplný telefónny zoznam.(14)

55.      Na druhej strane povinnosť sprístupniť informácie zabezpečuje splnenie nároku účastníkov, výslovne upraveného teraz v článku 25 ods. 1 smernice univerzálnej služby, na to, že jeho informácie budú sprístupnené poskytovateľom verejných telefónnych informačných služieb a/alebo telefónnych zoznamov na účely vytvorenia potrebnej databázy.

56.      Obidva tieto ciele si vyžadujú, aby telekomunikačné podniky na účely zabezpečenia verejne prístupných telefónnych zoznamov na požiadanie sprístupnili príslušné informácie o vlastných účastníkoch podľa ustanovení článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby. Na dosiahnutie týchto cieľov však nie je nevyhnutné, aby telekomunikačné podniky boli tiež na účely zabezpečenia telefónnych zoznamov povinné poskytovať cudzie informácie, ktoré majú k dispozícii.

57.      Žalovaná vo veci samej sa domnieva, že autor smernice prostredníctvom článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby zamýšľal tiež vytvoriť fungujúcu hospodársku súťaž na trhu poskytovateľov telefónnych zoznamov a telefónnych informačných služieb. Tento cieľ prikazuje vykladať povinnosť telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby v tom zmysle, že sa táto povinnosť vzťahuje rovnako na cudzie informácie, ktoré majú uvedené podniky k dispozícii. Nosné štruktúry hospodárskej súťaže možno v tejto oblasti vytvoriť iba vtedy, ak dodávanie informácií poskytovateľom týchto služieb bude jednoduché, efektívne a úplné. Samostatné poskytovanie informácií o účastníkoch od rozličných telekomunikačných podnikov tieto podmienky nespĺňa.

58.      Toto tvrdenie žalovanej vo veci samej nie je presvedčivé.

59.      Hoci nemožno poprieť skutočnosť, že právny rámec pre elektronické komunikácie je ako celok zameraný na to, aby koncoví užívatelia na trhu informačných služieb mohli mať plný úžitok z hospodárskej súťaže, tento všeobecný cieľ neodôvodňuje výklad článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby v zmysle, ktorý navrhuje žalovaná vo veci samej. Rozhodujúca je v tomto smere totiž skutočnosť, že článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby nepatrí k ustanoveniam, ktoré v kontexte právneho rámca pre elektronické komunikácie majú konkrétne za cieľ podporovať a zabezpečiť nosné štruktúry hospodárskej súťaže na trhu informačných služieb.

60.      Je pravda, že povinnosť sprístupniť informácie podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby obmedzená na vlastných účastníkov môže mať pozitívny účinok na hospodársku súťaž na trhu informačných služieb, keďže sa tým všetkým poskytovateľom telefónnych služieb a telefónnych zoznamov poskytne možnosť zostaviť úplné informačné databanky. Táto funkcia podpory hospodárskej súťaže však musí byť považovaná iba za vedľajší účinok – hoci v zásade žiaduci –, ktorý v rámci teleologického výkladu článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby ustúpil do úzadia obidvom uvedeným hlavným cieľom.

61.      Z uvedeného vyplýva, že aj teleologický výklad článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby potvrdzuje, že za informácie, ktoré musia byť sprístupnené v zmysle tohto ustanovenia, sa považujú iba informácie telekomunikačných podnikov o vlastných účastníkoch.

d)      Záver

62.      Na základe výkladu článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby z hľadiska znenia, systematiky a cieľa dochádzam k záveru, že povinnosť telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie vymedzená v tomto článku sa vzťahuje iba na príslušné informácie o účastníkoch, ktorým tieto telekomunikačné podniky pridelili telefónne číslo.

2.      Článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby nepredstavuje úplnú harmonizáciu povinnosti sprístupniť informácie

63.      Z mojich predchádzajúcich úvah vyplýva, že telekomunikačné podniky v zásade nie sú podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby povinné sprístupňovať cudzie informácie, ktoré majú k dispozícii. Na účely zodpovedania otázky, či v dôsledku tohto ustanovenia je členským štátom zakázané upraviť zákonnú povinnosť sprístupnenia takýchto cudzích informácií, musí byť objasnené, aký stupeň harmonizácie zamýšľal autor smernice dosiahnuť prostredníctvom článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby. Ak mala byť týmto ustanovením dosiahnutá úplná harmonizácia povinnosti telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie, potom nie je dovolené zaviesť alebo zachovať zákonnú povinnosť sprístupniť cudzie informácie, ktorá by išla nad rámec ustanovení smernice.

64.      Podľa môjho názoru článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby nemal za cieľ úplnú harmonizáciu povinnosti telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie.(15)

65.      Ako som už uviedla, jeden z hlavných cieľov povinnosti sprístupniť informácie podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby spočíva v tom, aby bola v praxi skutočne zabezpečená minimálna ponuka na trhu verejných telefónnych zoznamov a telefónnych informačných služieb, zaručená ako univerzálna služba podľa článku 5 ods. 1.

66.      Podľa článku 5 ods. 1 smernice univerzálnej služby členské štáty zabezpečia, aby mali koncoví užívatelia k dispozícii aspoň jeden úplný telefónny zoznam, ako aj aspoň jednu úplnú telefónnu informačnú službu. Zo znenia tohto ustanovenia bezprostredne vyplýva, že tu ide o minimálnu požiadavku, ktorú majú členské štáty zabezpečiť. Následne sa členské štáty môžu v zásade slobodne rozhodnúť, či stanovia prísnejšie pravidlá, ktorými zabezpečia ponuku viacerých úplných telefónnych zoznamov, resp. telefónnych informačných služieb na príslušných trhoch pre koncových zákazníkov.

67.      S osobitným ohľadom na systémovú súvislosť medi článkom 5 ods. 1 a článkom 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby má klasifikácia článku 5 ods. 1 ako ustanovenia minimálnej harmonizácie nutne vplyv na zodpovedanie otázky, či článok 25 ods. 2 predstavuje úplnú harmonizáciu povinnosti telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie.

68.      Keďže je členským štátom podľa článku 5 ods. 1 smernice univerzálnej služby dovolené vytvárať rámcové podmienky na to, aby koncoví užívatelia mali k dispozícii viaceré úplné telefónne zoznamy a telefónne informačné služby od viacerých poskytovateľov, systematický a teleologický výklad smernice univerzálnej služby vedie k záveru, že členské štáty môžu na tento účel v zásade ísť aj nad rámec ustanovení článku 25 ods. 2.

69.      Zavedením povinnosti telekomunikačných podnikov sprístupniť cudzie informácie, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, Spolková republika Nemecko práve využila túto diskrečnú právomoc. Zavedením tejto povinnosti sa totiž pokúsila s ohľadom na osobitosti nemeckého trhu s telefónnymi zoznamami pre koncových užívateľov vytvoriť trhové prostredie, v ktorom sa má rozhodujúcim spôsobom podporovať existencia viacerých poskytovateľov telefónnych zoznamov prístupných pre verejnosť priamo alebo prostredníctvom informačných služieb.(16)

70.      Na základe vyššie uvedeného dochádzam k záveru, že článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby nepredstavuje úplnú harmonizáciu povinnosti telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie.

3.      Povinnosť členských štátov rešpektovať oprávnenia národných regulačných orgánov

71.      Klasifikácia povinnosti telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie stanovenej v článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby ako ustanovenia minimálnej harmonizácie znamená, že členské štáty sú v zásade oprávnené prijať opatrenia nad rámec tohto ustanovenia. Ak členské štáty túto právomoc využijú, sú naďalej povinné rešpektovať zvyšné požiadavky a ustanovenia smernice univerzálnej služby, ako aj ďalších smerníc tvoriacich právny rámec pre elektronické komunikácie.

72.      V tejto súvislosti sa musia dodržiavať najmä požiadavky článku 3 ods. 2 smernice univerzálnej služby. Podľa tohto ustanovenia musia členské štáty pri implementácii univerzálnej služby rešpektovať princípy objektivity, transparentnosti, zákazu diskriminácie a proporcionality. Podľa tohto ustanovenia sa členské štáty budú taktiež snažiť o minimalizáciu skresľovania trhu, pričom budú rešpektovať verejný záujem. V prejednávanej veci však neboli uvedené žiadne argumenty, z ktorých by mohlo vyplynúť, že tieto ustanovenia v kontexte konštatovania existencie povinnosti sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG neboli rešpektované.

73.      Pokiaľ ide o zavedenie vnútroštátnej povinnosti sprístupniť cudzie informácie, akou je povinnosť podľa § 47 TKG, s ohľadom na skutkový stav, ktorý je základom sporu vo veci samej, sa však vynára otázka, či vnútroštátny zákonodarca prijatím týchto opatrení nezasiahol v rozpore so smernicou do právomocí, ktoré musia byť zverené národným regulačným orgánom v kontexte právneho rámca pre elektronické komunikácie na trhu telefónnych zoznamov pre koncových zákazníkov, ktoré sú verejne prístupné priamo alebo prostredníctvom informačných služieb.(17)

74.      Na účely odpovede na túto otázku najprv vymedzím úlohy a právomoci národných regulačných orgánov na tomto trhu koncových spotrebiteľov a objasním, akým spôsobom ovplyvňuje zavedenie zákonnej povinnosti sprístupniť cudzie informácie, akou je povinnosť podľa § 47 TKG, uvedené právomoci. Následne sa budem zaoberať otázkou, za akých podmienok môžu členské štáty vplývať na oblasť právomocí národných regulačných orgánov a či Spolková republika Nemecko tým, že zaviedla povinnosť sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG, porušila požiadavky práva Únie, ktoré v tejto súvislosti bola povinná rešpektovať.

a)      Právomoci národných regulačných orgánov na trhu telefónnych zoznamov, ktoré sú verejne prístupné priamo alebo prostredníctvom informačných služieb

75.      K úlohám a právomociam národných regulačných orgánov v kontexte právneho rámca pre elektronické komunikácie Súdny dvor v rozsudku z 3. decembra 2009, Komisia/Nemecko,(18) uviedol, že rámcová smernica vytvára harmonizovaný rámec pre reguláciu elektronických komunikačných služieb, elektronických komunikačných sietí, pridružených zariadení a pridružených služieb a súčasne stanovuje úlohy národných regulačných orgánov.

76.      V tejto súvislosti sa ponuka verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov má považovať za „pridruženú službu“ v zmysle rámcovej smernice,(19) ktorej úprava prislúcha národným regulačným orgánom vykonávajúcim právomoci stanovené v rámcovej smernici a smernici univerzálnej služby.

77.      Právomoci regulačných orgánov vo vzťahu k prijatiu regulačných opatrení na trhoch informačných služieb a telefónnych zoznamov pre koncových užívateľov sú prevažne upravené v článku 17 smernice univerzálnej služby.(20)

78.      Podľa článku 17 ods. 1 národné regulačné orgány uložia primerané regulačné povinnosti podnikom, ktoré na trhu koncových spotrebiteľov, identifikovanom v súlade s článkom 15 rámcovej smernice, sa považujú za podniky so silným trhovým postavením v zmysle článku 14 rámcovej smernice, ak na základe trhovej analýzy vykonanej v súlade s článkom 16 rámcovej smernice národný regulačný orgán zistí, že na danom trhu neexistuje účinná hospodárska súťaž, a ak dôjde k záveru, že povinnosti uložené podľa smernice 2002/19 nevedú k dosiahnutiu cieľov stanovených v článku 8 smernice 2002/21.

79.      Článok 17 ods. 2 smernice univerzálnej služby v tejto súvislosti najmä stanovuje, že povinnosti uložené podľa odseku 1 tohto článku musia vychádzať z povahy identifikovaného problému a byť primerané a vhodné vo vzťahu k cieľom stanoveným v článku 8 rámcovej smernice.

80.      Z týchto úvah vyplýva, že ak vnútroštátne regulačné orgány v súlade s príslušnými požiadavkami smernice zistili, že na trhu telefónnych informačných služieb a telefónnych zoznamov pre koncových spotrebiteľov neexistuje efektívna hospodárska súťaž, musia, resp. musia mať možnosť uložiť podnikom, ktoré majú silné postavenie na tomto trhu, vhodné regulačné povinnosti.

b)      Povinnosť sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG ako vnútroštátne opatrenie, ktoré zasahuje do oblasti právomocí národných regulačných orgánov

81.      Podľa môjho názoru nemožno presvedčivo poprieť skutočnosť, že stanovenie zákonnej povinnosti sprístupniť cudzie informácie, akou je povinnosť v § 47 TKG, zasahuje do oblasti právomocí národných regulačných orgánov.

82.      Vnútroštátny súd v tejto súvislosti v rámci skúmania historického vývoja, ako aj postavenia § 47 v systéme poukazuje na to, že zákonodarca, keď zaviedol povinnosť sprístupniť cudzie údaje, zjavne mal na mysli model navrhnutý žalobkyňou vo veci samej ako vertikálne integrovaného podniku, ktorý samotným prideľovaním telefónnych čísel vlastným zákazníkom vytvára údaje a navyše vydáva telefónne zoznamy a poskytuje informačné služby.(21)

83.      Podľa názoru vnútroštátneho súdu z účelu ustanovenia § 47 TKG navyše vyplýva, že v ňom stanovená povinnosť sprístupniť informácie nie je určená iba na to, aby sa uspokojili minimálne požiadavky na zabezpečenie univerzálnej služby. Motívy zákonodarcu možno vysvetliť tak, že povinnosť sprístupniť informácie stanovená v § 47 TKG má umožniť ponuku informačných služieb a telefónnych zoznamov, ktorá sa týka viacerých sietí a služieb. Tým by mali byť dosiahnuté nielen ciele, ktoré sledujú ustanovenia smernice univerzálnej služby, ale navyše aj regulačné ciele § 2 ods. 2 TKG.(22) K týmto cieľom patrí zaručenie rovnosti príležitostí v hospodárskej súťaži a podpora telekomunikačných trhov v oblasti telekomunikačných služieb a sietí, na ktorých trvalo funguje hospodárska súťaž, ako aj celoplošná podpora pridružených zariadení a služieb.(23)

84.      Na základe teleologického výkladu § 47 TKG vnútroštátny súd za týchto okolností dochádza k záveru, že povinnosť sprístupniť informácie podľa § 47 TKG je nástrojom aktívnej podpory hospodárskej súťaže, a teda ide nad rámec obyčajného nástroja dohľadu nad zneužitím. Zákonodarcovi išlo o to, aby prekážky brániace riadnemu fungovaniu hospodárskej súťaže boli odstránené čo v najširšom rozsahu a nie len v rozsahu bezpodmienečne nevyhnutnom.(24)

85.      Vychádzajúc z týchto úvah vnútroštátneho súdu je úplne zjavné, že povinnosť sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG možno hodnotiť ako štrukturálny zásah do trhu telefónnych informačných služieb a telefónnych zoznamov pre koncových užívateľov, ktorý má na týchto trhoch vytvoriť trvalo udržateľné štruktúry hospodárskej súťaže. Ak sa tento cieľ dosiahne, potom už nevznikne priestor pre podmienky na prípadný neskorší zásah národných regulačných orgánov na tomto trhu, ktoré sú stanovené v článku 17 smernice univerzálnej služby. K týmto podmienkam totiž patrí najmä neexistujúca efektívna hospodárska súťaž na dotknutom trhu koncových užívateľov.(25) V tomto zmysle nemecký zákonodarca zavedením zákonnej povinnosti sprístupniť cudzie informácie aktívne zasiahol do oblasti právomocí národných regulačných orgánov.

c)      Posúdenie súladu vnútroštátnych opatrení, ktoré zasahujú do oblasti právomocí národných regulačných orgánov, so smernicou

86.      Na základe mojich predchádzajúcich záverov je možné vychádzať z toho, že zavedenie povinnosti sprístupniť cudzie informácie, akou je povinnosť v § 47 TKG, zasahuje do oblasti právomocí národných regulačných orgánov.

87.      Aj keď v zásade nemožno vylúčiť, že aj vnútroštátny zákonodarca môže vystupovať ako národný regulačný orgán,(26) zo spisu nijako nevyplýva, že by nemecký zákonodarca mal pri prijímaní § 47 TKG vystupovať ako národný regulačný orgán.

88.      Preto je ďalej potrebné objasniť, či, a ak áno, za akých podmienok, môže vnútroštátny zákonodarca v kontexte spoločného právneho rámca pre elektronické komunikácie normatívne zasiahnuť do oblasti právomoci vnútroštátnych regulačných orgánov.

89.      Podľa môjho názoru rozsudky Súdneho dvora už vydané v tejto oblasti v tomto smere poukazujú na to, že členským štátom nie je dovolené priamo vykonávať a obmedzovať právomoci, ktoré prináležia regulačným orgánom podľa smerníc spoločného právneho rámca pre elektronické komunikácie. Z toho však nevyplýva, že by členské štáty nesmeli vykonávať zostávajúce právomoci v prípade, ak vnútroštátne opatrenia vydané v rámci výkonu týchto právomoci by sa mohli priamo dotýkať právomocí národných regulačných orgánov.(27)

90.      Príklad toho, že smernice spoločného právneho rámca pre elektronické komunikácie nedovoľujú priamy zásah členských štátov do právomocí priznaných národným regulačným orgánom, možno nájsť v rozsudku z 3. decembra 2009, Komisia/Nemecko(28). V tomto konaní o nesplnenie povinnosti Súdny dvor rozhodoval o tom, či právu Únie odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorou boli určité trhy v zásade vyňaté z regulačných právomocí národného regulačného orgánu a obmedzená diskrečná právomoc národného regulačného orgánu pri výkone jeho zostávajúcich regulačných právomoci na týchto trhoch. Keďže táto úprava viedla napokon k tomu, že právomoci priznávané národným regulačným orgánom podľa smerníc 2002/19, 2002/21 a 2002/22 boli obmedzené v rozpore so smernicami, Súdny dvor konštatoval porušenie príslušných ustanovení týchto smerníc.

91.      Aj z rozsudku Komisia/Belgicko zo 6. októbra 2010(29) napokon vyplýva, že priame zásahy členských štátov do právomocí priznaných národným regulačným orgánom nie sú dovolené. V tomto konaní o nesplnenie povinnosti mal Súdny dvor rozhodnúť o súlade zákonnej právnej úpravy so smernicami, ktorá okrem iného stanovovala, že každá záporná bilancia, ktorá podniku vznikla v dôsledku zabezpečenia určitej univerzálnej služby, musí byť kvalifikovaná ako „nespravodlivé zaťaženie“ v zmysle článku 12 smernice univerzálnej služby a následne zakladá nárok na náhradu nákladov v prospech subjektov, ktoré podliehajú univerzálnej službe. Táto právna úprava bola problematická najmä z toho dôvodu, že články 12 a 13 smernice univerzálnej služby priznávajú národným regulačným orgánom široké právomoci v kontexte výpočtu a financovania „nespravodlivého zaťaženia“.

92.      V situácii mierne odlišnej analýzy dotknutých vnútroštátnych ustanovení Súdny dvor najprv zdôraznil, že autor smernice v článku 12 smernice univerzálnej služby nezamýšľal stanoviť podmienky, za ktorých by národné regulačné orgány mali dôjsť k záveru, že zabezpečenie univerzálnej služby možno predstavuje nespravodlivé zaťaženie. V tomto smere vnútroštátnemu zákonodarcovi prináleží stanoviť kritériá, na základe ktorých majú národné regulačné orgány zistiť, či došlo ku konkrétnemu nespravodlivému zaťaženiu v zmysle článku 12 smernice univerzálnej služby.(30) Tieto kritériá však musia byť na jednej strane v súlade s kogentnými požiadavkami smernice univerzálnej služby.(31) Na druhej strane vnútroštátny zákonodarca nesmie ísť tak ďaleko, aby namiesto národných regulačných orgánov a bez toho, aby rešpektoval podmienky stanovené v smernici univerzálnej služby, paušálne konštatoval nespravodlivé zaťaženie, ktoré má byť kompenzované.(32) Keďže belgický zákonodarca sa týmito požiadavkami neriadil, Súdny dvor napokon konštatoval porušenie ustanovení smernice univerzálnej služby.

93.      Hoci Súdny dvor v tomto rozsudku vyhlásil, že je v zásade v súlade so smernicou, ak vnútroštátny zákonodarca určí národným regulačným orgánom kritériá na zisťovanie „spravodlivého zaťaženia“ v zmysle článku 12 smernice univerzálnej služby, vychádzal zo základného predpokladu, že členské štáty tým vykonávajú právomoc, ktorá im bola priznaná v rámci smernice univerzálnej služby. Za týchto okolností bolo v rozsudku Komisia/Belgicko napokon potvrdené, že vnútroštátny zákonodarca smie rešpektujúc hranice stanovené touto smernicou vykonávať zostávajúce právomoci na upresnenie pojmu „nespravodlivé zaťaženie“ v zmysle článku 12 smernice univerzálnej služby bez toho, aby pritom vykonával priamo právomoci národných regulačných orgánov. Keďže sa belgický zákonodarca týmito požiadavkami neriadil, Súdny dvor následne konštatoval porušenie smerníc.

94.      V tejto súvislosti podľa judikatúry Súdneho dvora musia členské štáty navyše dbať na to, aby národné regulačné orgány boli organizačne a funkčne spôsobilé plniť úlohy, ktoré im prislúchajú na základe rámcovej smernice a smernice univerzálnej služby.(33)

95.      Zákaz priameho zasahovania do právomocí národných regulačných orgánov však neznamená, že členské štáty nesmú prijať žiadne opatrenia, ktoré by mohli ovplyvniť prácu národných regulačných orgánov, ako aj vykonávanie ich právomocí na trhoch, nad ktorými vykonávajú dohľad. Skôr je potrebné vychádzať z toho, že vnútroštátne opatrenia, ktoré by sa mohli iba nepriamo dotýkať právomocí národných regulačných orgánov, sú prípustné. V celkovej štruktúre spoločného právneho rámca pre elektronické telekomunikácie, ako aj vo vzťahu medzi právom Únie a vnútroštátnym právom sa totiž právomoci členských štátov a národných regulačných orgánov stretávajú vo viacerých oblastiach,(34) v dôsledku čoho nepriame zásahy členských štátov do právomocí národných regulačných orgánov v kontexte spoločného právneho rámca pre elektronické komunikácie sú nie len prípustné, ale dokonca aj predpokladané.

96.      Toto posúdenie potvrdzuje rozsudok Telekomunikacja Polska(35). V tomto konaní o prejudiciálnej otázke mal Súdny dvor rozhodnúť o tom, či smerniciam o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby odporuje vnútroštátna zákonná úprava, podľa ktorej sa zakazuje podmieniť uzavretie zmluvy o poskytovaní verejne prístupných telekomunikačných služieb vrátane pripojení k verejnej telefónnej sieti tým, že účastník uzavrie zmluvu o poskytovaní iných služieb. Sporná bola najmä skutočnosť, či sa tým zasiahlo neprípustným spôsobom do právomocí národných regulačných orgánov. Touto vnútroštátnou úpravou bola totiž zakázaná určitá prax telekomunikačných podnikov napriek tomu, že aj národné regulačné orgány mohli voči tejto praxi prijať opatrenia pri splnení všetkých podmienok podľa článku 15 a nasl. rámcovej smernice a článku 17 smernice univerzálnej služby.

97.      Podľa názoru Súdneho dvora nebolo sporné vnútroštátne opatrenie protiprávnym zásahom do právomocí priznaných národným regulačným orgánom. V tejto súvislosti na jednej strane konštatoval, že nedošlo k priamemu zásahu do právomocí týchto regulačných orgánov.(36) Na druhej strane zdôraznil, že predmetné vnútroštátne opatrenie malo za cieľ zabezpečiť lepšiu ochranu spotrebiteľov v ich vzťahoch s poskytovateľmi telekomunikačných služieb, pričom rámcová smernica a smernica univerzálnej služby nezavádzajú úplnú harmonizáciu aspektov ochrany spotrebiteľa.(37)

98.      Ďalším dôkazom súladu nepriamych vnútroštátnych zásahov do právomocí priznaných národným regulačným orgánom s právom Únie sa nachádza v odôvodneniach smernice 2009/136, ktorou bol zmenený okrem iného článok 25 smernice univerzálnej služby. V súvislosti s otázkou zabezpečenia telefónnych informačných služieb sa v odôvodnení č. 38 výslovne uvádza, že by sa malo zaviesť nákladovo orientované poskytovanie koncových informácií (pre pripojenia na pevnú a mobilnú sieť) poskytovateľom služieb, pričom členské štáty by mohli rozhodnúť o zavedení centralizovaného mechanizmu poskytovania komplexných úhrnných informácií poskytovateľom informačných služieb o účastníckych číslach a o zabezpečení prístupu k sieti za primeraných a transparentných podmienok, aby sa zabezpečil úplný prospech koncových užívateľov z hospodárskej súťaže v tejto oblasti, pričom konečným cieľom bude umožniť odstránenie regulácie maloobchodu s týmito službami a poskytovanie informačných služieb o účastníckych číslach za primeraných a transparentných podmienok.

99.      V odôvodnení č. 38 je teda zreteľne vyjadrený názor autora smernice, že členské štáty sú oprávnené v rozsahu pôsobnosti smernice univerzálnej služby vydávať vnútroštátne opatrenia zjednodušujúce poskytovanie informácií o zákazníkoch poskytovateľom telefónnych informačných služieb s cieľom nepriamo umožniť odstránenie regulácie maloobchodu s týmito službami.

100. Na základe uvedených skutočností dochádzam k záveru, že smernice spoločného právneho rámca pre elektronické komunikácie zakazujú priame zásahy členských štátov do právomocí priznaných národným regulačným orgánom. Nepriame zásahy členských štátov do oblasti právomocí národných regulačných orgánov sú naproti tomu prípustné.

101. Vzhľadom na tento záver závisí odpoveď na otázku zlučiteľnosti povinnosti sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, so smernicou univerzálnej služby napokon od toho, či sa zavedenie tejto povinnosti vnútroštátnym zákonodarcom má posudzovať ako priamy zásah do právomocí priznaných národným regulačným orgánom. To zase závisí od cieľa povinnosti sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG, ako aj od jej výkladu v kontexte vnútroštátneho trhu telefónnych informačných služieb a telefónnych zoznamov pre koncových zákazníkov.

102. Ak nemecký zákonodarca stanovením povinnosti sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG cielene vydal opatrenie voči jednému alebo viacerým podnikom pôsobiacim na trhu telefónnych informačných služieb a telefónnych zoznamov pre koncových zákazníkov z dôvodu, že na tomto trhu neexistovala účinná hospodárska súťaž a tieto podniky mali silné trhové postavenie, čím bol vstup ďalších poskytovateľov na trh značne sťažený, treba uvedené vnútroštátne opatrenie považovať za priamy, čiže neprípustný zásah do právomocí národných regulačných orgánov. V tomto prípade by nemecký zákonodarca zavedením predmetnej povinnosti sprístupniť cudzie informácie totiž priamo vykonával právomoci, ktoré prislúchajú národným regulačným orgánom podľa článku 17 smernice univerzálnej služby so zreteľom na podmienky stanovené v tejto smernici.

103. Ak Spolková republika Nemecko stanovením povinnosti sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG naproti tomu iba objektívne a všeobecne určila rámcové podmienky na ďalšie zjednodušenie sprístupnenia informácií o zákazníkoch poskytovateľom telefónnych informačných služieb a telefónnych zoznamov, ide o nepriamy, čiže prípustný zásah do oblasti pôsobnosti národných regulačných orgánov.

104. Skúmanie cieľov povinnosti sprístupniť cudzie informácie podľa § 47 TKG, ako aj posúdenie jej štruktúry v kontexte vnútroštátneho trhu telefónnych informačných služieb a telefónnych zoznamov pre koncových zákazníkov je v tejto súvislosti vecou vnútroštátneho súdu.

d)      Záver

105. Na základe všetkého, čo bolo doposiaľ uvedené, je potrebné na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať v tom zmysle, že článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby neodporuje vnútroštátna právna úprava, akou je úprava v § 47 TKG, podľa ktorej podniky, ktoré účastníkom prideľujú telefónne čísla, sú na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov povinné sprístupniť informácie o účastníkoch, ktorým tieto podniky samotné nepridelili telefónne čísla, ak majú tieto podniky uvedené informácie k dispozícii.

106. Prijatie takejto právnej úpravy vnútroštátnym zákonodarcom však predstavuje protiprávny zásah do právomocí priznaných národným regulačným orgánom podľa smernice univerzálnej služby, ak táto povinnosť bola stanovená cielene voči jednému alebo viacerým podnikom pôsobiacim na trhu telefónnych informačných služieb a telefónnych zoznamov pre koncových zákazníkov z dôvodu, že tento podnik alebo tieto podniky majú na trhu silné postavenie, čím je vstup ďalších poskytovateľov na trh sťažený a na tomto trhu neexistuje účinná hospodárska súťaž. Posúdenie, či ide o takéto ciele a štruktúru vnútroštátnej právnej úpravy, prináleží vnútroštátnemu súdu.

B –    Druhá prejudiciálna otázka

107. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy s článkom 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách, ak podľa tejto vnútroštátnej úpravy telekomunikačné podniky, ktoré na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov boli požiadané o sprístupnenie informácií o účastníkoch iných telekomunikačných podnikov, ktoré majú k dispozícii, musia tieto informácie poskytnúť aj vtedy, ak dotknutí účastníci, resp. telekomunikačné podniky, ktoré pridelili telefónne čísla, nedali na uvedené sprístupnenie informácií súhlas, alebo ho dokonca namietla.

108. Tým sa vnútroštátny súd po prvé pokúša zistiť, či účastníkom v kontexte právneho rámca pre elektronické komunikácie prináleží právo vydať súhlas alebo namietať poskytnutie svojich osobných údajov na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov. Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či podniky, ktoré účastníkom pridelili telefónne čísla, môžu zakázať sprístupniť tieto informácie o účastníkoch na účely zaradenia do telefónnych zoznamov prístupných verejnosti priamo alebo prostredníctvom telefónnych informačných služieb.

109. Východiskom pre odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku je článok 5 ods. 2 smernice univerzálnej služby. Podľa tohto ustanovenia telefónne zoznamy, prístupné verejnosti priamo alebo prostredníctvom informačných služieb, obsahujú všetkých účastníkov verejne prístupných telefónnych služieb s výhradou ustanovení článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách.(38)

110. Tento odkaz na článok 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách potvrdzuje, že právne aspekty ochrany údajov týkajúce sa zostavovania telefónnych zoznamov, prístupných verejnosti priamo alebo prostredníctvom informačných služieb, sa musia posudzovať v prvom rade na základe tejto smernice, a teda nie na základe „všeobecnej“ smernice o ochrane údajov 95/46(39). Vo vzťahu k „všeobecnej“ smernici o ochrane údajov 95/46 sa totiž smernica o súkromí a elektronických komunikáciách považuje za lex specialis, ktorý má v oblastiach, ktoré výslovne upravuje, prednosť pred všeobecnou smernicou o ochrane údajov.(40)

111. Podľa článku 12 ods. 1 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách členské štáty zabezpečia, aby bol každý účastník bezplatne predtým, než bude zaradený do zoznamu, informovaný o účele, resp. účeloch vytlačeného alebo elektronického telefónneho zoznamu účastníkov, prístupného verejnosti priamo alebo prostredníctvom informačných služieb, v ktorom môžu byť zaradené jeho osobné údaje, a o akýchkoľvek ďalších možnostiach využitia založených na vyhľadávacích funkciách zabudovaných v elektronických verziách zoznamu.

112. Podľa článku 12 ods. 2 tejto smernice členské štáty zabezpečia, aby mali účastníci možnosť určiť, či ich osobné údaje budú zaradené do verejného telefónneho zoznamu, a ak áno, ktoré budú zaradené, pokiaľ tieto údaje zodpovedajú účelu zoznamu stanovenému poskytovateľom zoznamu, a aby mali možnosť overiť, opraviť alebo odstrániť také údaje. Nezaradenie do verejne prístupného telefónneho zoznamu účastníkov, overenie, opravy alebo odstránenie takých osobných údajov zo zoznamu je podľa tohto ustanovenia bezplatné.

113. Podľa článku 12 ods. 4 sa odseky 1 a 2 tohto článku vzťahujú na účastníkov, ktorí sú fyzickými osobami. Podľa tohto ustanovenia členské štáty v rámci práva Únie a relevantných vnútroštátnych právnych predpisov tiež zabezpečia, aby boli dostatočne chránené legitímne záujmy iných účastníkov, než sú fyzické osoby, z hľadiska ich zaradenia do verejných telefónnych zoznamov.

114. Z ustanovení článku 5 ods. 2 smernice univerzálnej služby v spojení s článkom 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách teda na jednej strane vyplýva, že účastníci ako fyzické osoby smú kedykoľvek sami rozhodovať o zaradení svojich údajov do verejného telefónneho zoznamu. V tejto súvislosti musia byť najprv informovaní o účele predmetného zoznamu, ako aj o existujúcich vyhľadávacích funkciách. Po zaradení týchto informácií do verejného telefónneho zoznamu sa účastníci navyše môžu slobodne rozhodnúť, že tieto informácie budú odstránené.

115. Z článku 5 ods. 2 smernice univerzálnej služby v spojení s článkom 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách na druhej strane jednoznačne vyplýva, že podniky, ktoré pridelili účastníkom telefónne čísla, nemôžu v tejto súvislosti nijako ovplyvňovať rozhodnutie, či a v akom rozsahu budú osobné údaje ich účastníkov zaradené do telefónnych zoznamov, prístupných verejnosti priamo alebo prostredníctvom informačných služieb.

116. Tieto podniky sú však v zásade povinné rešpektovať rozhodnutia prináležiace účastníkom, či majú byť zverejnené ich údaje vo verejne prístupných zoznamoch. S osobitným ohľadom na systematickú spojitosť medzi článkom 5 a článkom 25 smernice univerzálnej služby je totiž potrebné vychádzať z toho, že aj povinnosť sprístupniť informácie telekomunikačných podnikov podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby podlieha výhrade ustanovení právnej ochrany údajov článku 12 smernice o súkromí a elektronických službách, čo je výslovne potvrdené v článku 25 ods. 5 smernice univerzálnej služby.(41) Rovnaké pravidlo musí platiť aj vo vzťahu k vnútroštátnej povinnosti sprístupniť cudzie informácie, akou je povinnosť podľa § 47 TKG, ktorá ide nad rámec povinnosti sprístupniť informácie stanovenej v článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby. Aj táto povinnosť sprístupniť informácie slúži totiž na vytvorenie úplných informačných služieb a telefónnych zoznamov v zmysle článku 5 smernice univerzálnej služby, a preto ju treba posudzovať podľa ustanovení článku 12 smernice o súkromí a elektronických službách.

117. Z týchto úvah vyplýva, že telekomunikačný podnik, ktorý podľa ustanovení článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby, resp. § 47 TKG bude požiadaný o sprístupnenie informácií o účastníkovi, ktoré má k dispozícii, na účely zverejnenia týchto informácií vo verejne prístupnom telefónnom zozname musí neustále rešpektovať ustanovenia článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách týkajúce sa právnej ochrany údajov. V zmysle týchto ustanovení je telekomunikačným podnikom dovolené vyhovieť žiadosti o poskytnutie informácií iba vtedy, ak došlo k poučeniu dotknutých účastníkov a k ich súhlasu s takýmto zverejnením ich údajov v uvedenom verejne prístupnom telefónnom zozname.

118. Za týchto okolností, ktoré tvoria skutkový stav sporu vo veci samej, je v tejto súvislosti potrebné predovšetkým objasniť, či účastníci môžu obmedziť svoj súhlas so zaradením osobných údajov do telefónneho zoznamu, prístupného verejnosti priamo alebo prostredníctvom informačných služieb, na konkrétneho poskytovateľa týchto zoznamov alebo či súhlas so zaradením ich údajov do konkrétneho verejného telefónneho zoznamu sa má za určitých podmienok vzťahovať na ďalšie verejné zoznamy rovnakého druhu.

119. Znenie článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách v tomto smere neumožňuje vyvodiť žiaden jednoznačný záver. Odôvodnenia č. 38 a 39 tejto smernice však obsahujú jednoznačné odkazy týkajúce sa hraníc slobody rozhodovania, ktorá musí byť účastníkom, ktorí chcú svoje údaje nechať zaradiť do verejne prístupného telefónneho zoznamu, podľa článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách poskytnutá vo vzťahu k voľbe médií, v ktorých sa zverejnia.

120. Odôvodnenie č. 38 obsahuje konštatovanie, že účastníci môžu určiť, či sa ich osobné údaje zverejnia v telefónnom zozname. V odôvodnení č. 39 je objasnené, že podniky, ktoré na účely zverejnenia zhromažďujú údaje o účastníkoch vo verejne prístupnom telefónnom zozname, musia účastníkov informovať o účele, resp. účeloch týchto zoznamov. Sprístupnenie týchto údajov o účastníkoch tretím osobám je podľa tohto odôvodnenia možné iba vtedy, ak účastník bol informovaný o tejto možnosti a o príjemcovi alebo kategóriách možných príjemcov údajov a údaje sa nepoužijú na iné účely ako na tie, pre ktoré boli zhromaždené. Ak subjekt, ktorý zhromažďuje údaje od účastníka, alebo tretia osoba, ktorej boli údaje sprístupnené, zamýšľa tieto údaje použiť na iný účely, musí podľa tohto odôvodnenia získať opätovný súhlas uvedeného účastníka.

121. V týchto odôvodneniach sa hlavne uvádza, že účastníci sa môžu rozhodnúť, či ich údaje sa zverejnia vo verejnom telefónnom zozname, a že vopred musia byť oboznámení s účelom, resp. účelmi tohto zoznamu. Aby poskytovatelia takýchto zoznamov, resp. tí, ktorí tieto údaje zhromažďujú, mohli zhromaždené údaje sprístupniť tretím osobám na rovnaké účely, ako sú účely, na ktoré boli zhromaždené, musia byť účastníci o tejto možnosti sprístupnenia údajov informovaní s uvedením príjemcu, resp. kategórií príjemcov. Právo účastníka namietať takéto sprístupnenie nie je na tomto mieste spomenuté. Iba v prípade, ak by údaje mali byť sprístupnené na iný účel, je potrebné získať dodatočné povolenie.

122. Z týchto odôvodnení preto vyplýva, že v súlade s vôľou autora smernice účastníkovi v zásade prislúcha právo rozhodnúť sa, či jeho údaje budú na určitý účel zaradené do verejného zoznamu. V tejto súvislosti sa súhlas vzťahuje prednostne na účel zverejnenia údajov vo verejnom zozname, a nie na poskytovateľa tohto zoznamu. To vysvetľuje, prečo účastník musí byť podľa znenia odôvodnenia č. 39 poučený, iba ak jeho údaje môžu byť sprístupnené na účelovo totožné použitie tretej osobe, a dodatočný súhlas musí byť získaný iba v prípade, ak príjemca údajov chce tieto údaje použiť na iný účel.

123. Konštatovania vyjadrené v týchto odôvodneniach teda napovedajú, že článok 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách sa má vykladať v tom zmysle, že aj keď účastníci v zásade môžu rozhodnúť o tom, či ich osobné údaje budú zaradené do verejného telefónneho zoznamu, tento súhlas nemôže byť svojvoľne obmedzený na určitého poskytovateľa. Ak ale na trhu existuje viacero rovnocenných poskytovateľov verejných telefónnych zoznamov a tieto zoznamy sú účelovo totožné a majú porovnateľné vyhľadávacie funkcie, potom účastníci nemôžu svojvoľne obmedziť svoj súhlas na zverejnenie iba na niektorého z týchto poskytovateľov.

124. Takýto výklad nachádza podporu v systematicko‑teleologickej analýze článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách v celkovom kontexte právneho rámca pre elektronické komunikácie.

125. Cieľom článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách je ochrana súkromia fyzických osôb, ako aj oprávnených záujmov právnických osôb v súvislosti so zverejňovaním ich údajov vo verejných telefónnych zoznamoch. Tento cieľ musí byť uvedený do súladu s požiadavkou zabezpečenia minimálne jedného úplného telefónneho zoznamu a minimálne jednej úplnej telefónnej informačnej služby, vyjadrenou v článku 5 smernice univerzálnej služby, ako aj so súvisiacou povinnosťou telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie podľa článku 25 ods. 2 tejto smernice.

126. Ak by sloboda rozhodovania priznaná účastníkom v súvislosti so zverejňovaním ich údajov išla tak ďaleko, že by mohli vydávať súhlas so zverejnením údajov vo verejne prístupnom zozname určitého poskytovateľa a zároveň by mohli zakázať ďalšie zverejnenie v inom účelovo totožnom zozname rovnocenného konkurenta s porovnateľnými vyhľadavacími funkciami, bolo by dosiahnutie cieľa zabezpečenia minimálne jedného úplného telefónneho zoznamu, prístupného verejnosti priamo alebo prostredníctvom informačných služieb, ktorý je stanovený v článku 5 smernice univerzálnej služby, vážne ohrozené. Ak by v určitom členskom štáte pôsobilo viacero poskytovateľov verejných telefónnych zoznamov a účastníci by sa bez ohľadu na totožnosť účelu týchto zoznamov a rovnocennosť ich poskytovateľov mohli rozhodnúť pre zverejnenie iba v jednom zozname, potom by žiaden z týchto poskytovateľov nebol schopný zaručiť zabezpečenie úplného telefónneho zoznamu.

127. Na základe týchto úvah dochádzam k záveru, že článok 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách sa má vykladať v tom zmysle, že súhlas účastníkov na zaradenie ich osobných údajov do telefónneho zoznamu určitého poskytovateľa, prístupného verejnosti priamo alebo prostredníctvom informačných služieb, musí zahŕňať aj zaradenie týchto údajov do iných účelovo totožných zoznamov rovnocenných konkurentov s porovnateľnými vyhľadavacím funkciami, pokiaľ účastníci boli informovaní o existencii týchto poskytovateľov a možnosti zverejnenia svojich údajov v týchto iných zoznamoch.

128. Tento výklad článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách je napokon aj v súlade s tézami článkov 7 a 8 Charty základných práv Európskej únie, ku ktorých konkretizácii má táto smernica prispieť.(42) Ako Súdny dvor naposledy v rozsudku Volker a Markus Schecke(43) potvrdil, základné právo na ochranu osobných údajov zakotvené v článku 8 ods. 1 Charty, ktoré úzko súvisí s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života zakotveným v článku 7 Charty, sa nemôže uplatňovať neobmedzene. Skôr sa toto právo musí posudzovať a následne aj vykladať s ohľadom na jeho spoločenskú funkciu.

129. Po zhrnutí teda dochádzam k záveru, že telekomunikačné podniky, ktoré boli podľa ustanovení článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby, resp. § 47 TKG požiadané o sprístupnenie informácií o účastníkoch, ktoré majú k dispozícii, musia rešpektovať ustanovenia článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách, ktoré sa týkajú ochrany osobných údajov. Podľa nich sa účastníci môžu rozhodnúť, či ich údaje budú zaradené do telefónneho zoznamu, prístupného verejnosti priamo alebo prostredníctvom informačných služieb. Ak sa však účastník rozhodne pre zverejnenie svojich údajov v takomto verejnom zozname, neprislúcha mu podľa článku 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách právo dať súhlas, resp. namietať sprístupnenie týchto údajov rovnocenným poskytovateľom účelovo totožných verejných telefónnych zoznamov s porovnateľnými vyhľadavacími funkciami alebo telefónnych informačných služieb, pokiaľ bol informovaný o tejto možnosti sprístupnenia, ako aj o príjemcovi alebo kategóriách možných príjemcov(44) a pokiaľ tieto údaje príjemca nepoužije na iné účely, ako sú účely, na ktoré mali byť na základe súhlasu účastníka zverejnené.

130. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je potrebné na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej podniky, ktoré účastníkom prideľujú telefónne čísla, sú na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov povinné na požiadanie sprístupniť informácie o účastníkoch, ktorým tieto podniky samotné nepridelili telefónne čísla, je zlučiteľná s článkom 12 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách, pokiaľ je zabezpečené, že účastníci boli informovaní tak o povinnosti sprístupniť informácie iným poskytovateľom verejne prístupných telefónnych zoznamov, ako aj o okruhu poskytovateľov takýchto zoznamov a o obsahu, účele a vyhľadávacej funkcii zoznamov a súhlasili so zverejnením svojich údajov v príslušných zoznamoch. Ak na tomto trhu existujú viacerí rovnocenní poskytovatelia takýchto verejne prístupných telefónnych zoznamov a tieto zoznamy sú účelovo identické a majú porovnateľné vyhľadávacie funkcie, účastníci nemajú právo svojvoľne obmedziť svoj súhlas so zverejnením na niektorého z týchto poskytovateľov.

VII – Návrh

131. Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky Bundesverwaltungsgericht takto:

1.         Článku 25 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb neodporuje vnútroštátna právna úprava, akou je úprava v § 47 TKG, podľa ktorej podniky, ktoré účastníkom prideľujú telefónne čísla, sú na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov povinné sprístupniť informácie o účastníkoch, ktorým tieto podniky samotné nepridelili telefónne čísla, ak majú tieto podniky uvedené informácie k dispozícii.

Prijatie takejto právnej úpravy vnútroštátnym zákonodarcom však predstavuje protiprávny zásah do právomocí priznaných národným regulačným orgánom podľa smernice 2002/22, ak táto povinnosť bola stanovená cielene voči jednému alebo viacerým podnikom pôsobiacim na trhu telefónnych informačných služieb a telefónnych zoznamov pre koncových zákazníkov z dôvodu, že tento podnik alebo tieto podniky mali na trhu silné postavenie, čím bol vstup ďalších poskytovateľov na trh sťažený a na tomto trhu neexistovala účinná hospodárska súťaž. Posúdenie, či ide o takéto ciele a štruktúru vnútroštátnej právnej úpravy, prináleží vnútroštátnemu súdu.

2.         Vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej podniky, ktoré účastníkom prideľujú telefónne čísla, sú na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov povinné na požiadanie sprístupniť informácie o účastníkoch, ktorým tieto podniky samotné nepridelili telefónne čísla, je zlučiteľná s článkom 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií, pokiaľ je zabezpečené, že účastníci boli informovaní tak o povinnosti sprístupniť informácie iným poskytovateľom verejne prístupných telefónnych zoznamov, ako aj o okruhu poskytovateľov takýchto zoznamov a o obsahu, účele a vyhľadávacej funkcii zoznamov a súhlasili so zverejnením svojich údajov v príslušných zoznamoch. Ak na tomto trhu existujú viacerí rovnocenní poskytovatelia takýchto verejne prístupných telefónnych zoznamov a tieto zoznamy sú účelovo totožné a majú porovnateľné vyhľadávacie funkcie, účastníci nemajú právo svojvoľne obmedziť svoj súhlas so zverejnením na niektorého z týchto poskytovateľov.

1 – Jazyk prednesu: nemčina.

      Jazyk konania: nemčina.

2 –      Ú. v. ES L 108, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367.

3 –      Ú. v. ES L 201, s. 37, Mim. vyd. 13/029, s. 514.

4 –      V nadväznosti na označenia použité v Zmluve o ES a Zmluve o FEÚ sa pojem „právo Únie“ používa ako pojem zahrnujúci právo Spoločenstva a právo Únie. Pokiaľ sa bude ďalej odkazovať na jednotlivé ustanovenia primárneho práva, budú sa uvádzať predpisy uplatňované ratione temporis.

5 –      V tejto súvislosti napríklad: smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/33/ES z 30. júna 1997 o prepájaní v telekomunikáciách vzhľadom na zabezpečenie univerzálnej služby a interoperability prostredníctvom uplatňovania princípov otvorenej siete (ONP) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 199, s. 32), smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z 15. decembra 1997 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v telekomunikačnom sektore [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 24, s. 1), smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/10/ES z 26. februára 1998 o uplatňovaní služieb otvorenej siete (ONP) na hlasové telefonovanie a o univerzálnej službe pre telekomunikácie v súťažnom prostredí [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 101, s. 24).

6 –      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349).

7 –      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/19/ES zo 7. marca 2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení (prístupová smernica) (Ú. v. ES L 108, s. 7; Mim. vyd. 13/029, s. 323), smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení) (Ú. v. ES L 108, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337), smernica univerzálnej služby (už citovaná v poznámke pod čiarou 2), a smernica o súkromí a elektronických komunikáciách (už citovaná v poznámke pod čiarou 3).

8 –      Smernica Komisie 2002/77/ES zo 16. septembra 2002 o hospodárskej súťaži na trhoch elektronických komunikačných sietí a služieb (Ú. v. ES L 249, s. 21; Mim. vyd. 08/002, s. 178).

9 –      Už citovaná v poznámke pod čiarou 5.

10 –      Už citovaná v poznámke pod čiarou 5.

11 –      Ú. v. EÚ L 337, s. 11. Podľa článku 5 smernice 2009/136 táto smernica nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie. Uvedená smernica teda nadobudla účinnosť 19. decembra 2009. Podľa článku 4 ods. 1 musia členské štáty túto smernicu prebrať do 25. mája 2011.

12 –      Už citovaná v poznámke pod čiarou 5.

13 –      Pozri v tejto súvislosti vymedzenie pojmu „univerzálna služba“ v článku 2 písm. j) smernice 2002/21.

14 –      Tento cieľ bol veľmi zreteľne vyjadrený v staršom znení ustanovenia článku 6 ods. 3 smernice 98/10. V ňom bolo zdôraznené, že povinnosť telekomunikačných podnikov sprístupniť informácie stanovená v tomto článku mala okrem iného za cieľ zabezpečiť, aby bolo možné vypracovať úplné telefónne zoznamy. Pozri v tomto smere rozsudok z 25. novembra 2004, KPN Telecom, C‑109/03, Zb. s. I‑11273, bod 20.

15 –      K pôvodnému ustanoveniu článku 6 ods. 3 smernice 98/10 Súdny dvor v rozsudku KPN Telecom (už citovanom v poznámke pod čiarou 14, bod 35) už konštatoval, že autor smernice nezamýšľal úplnú harmonizáciu v ňom obsiahnutých informácií, ktoré majú byť sprístupnené, a preto ostáva v právomoci členských štátov určiť, ktoré dodatočné údaje vo vnútroštátnom kontexte majú byť sprístupnené. V rozsudku z 11. marca 2010, Telekomunikacja Polska (C‑522/08, Zb. s. I‑2079, bod 29), Súdny dvor navyše všeobecne konštatoval, že rámcová smernica a smernica univerzálnej služby nezavádzajú úplnú harmonizáciu aspektov ochrany spotrebiteľa.

16 –      Pozri bod 83 a nasl. týchto návrhov.

17 –      Na pojednávaní žalobkyňa vo veci samej tiež uviedla, že zavedenie povinnosti sprístupniť cudzie informácie, akou je povinnosť podľa § 47 TKG, predstavuje nedovolený zásah do základných práv, ako je právo na slobodné podnikanie a vlastnícke právo, ktoré sú už výslovne zakotvené v Charte základných práv. Na základe informácií obsiahnutých v spise však nie je možné preukázať existenciu takéhoto nedovoleného zásahu. V tejto súvislosti vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania (bod 23 a nasl.) navyše výslovne zdôraznil, že žalobkyňa vo veci samej nebola v dôsledku povinnosti poskytnúť všetky informácie, ktoré má k dispozícii, aj pokiaľ ide o cudzie informácie o účastníkoch iných poskytovateľov, neprimerane ukrátená vo svojich základných právach zaručených ústavou podľa článku 14 ods. 1, článku 12 ods. 1 a článku 2 ods. 1 nemeckej ústavy. Rovnako podľa názoru vnútroštátneho súdu nedošlo k porušeniu zásady rovnosti podľa článku 3 ods. 1 nemeckej ústavy.

18 –      C‑424/07, Zb. s. I‑11431, bod 53.

19 –      Podľa článku 2 písm. ea) rámcovej smernice v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby, 2002/19/ES o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (Ú. v. EÚ L 337, s. 37), „pridružené služby“ znamenajú služby pridružené k elektronickej komunikačnej sieti a/alebo elektronickej komunikačnej službe, ktoré umožňujú a/alebo podporujú alebo dokážu podporovať poskytovanie služieb prostredníctvom takejto siete a/alebo služby. Podľa tohto ustanovenia k ním patria okrem iného služby identity, lokalizácie a prítomnosti užívateľov. Táto zákonná definícia bola zavedená smernicou 2009/140, ktorá podľa jej odôvodnenia č. 12 má okrem iného prispieť k tomu, aby sa niektoré pojmy zreteľnejšie vymedzili, a tým odstránili nejednoznačnosti.

20 –      V pôvodnom znení smernice 2002/22 stanovoval článok 18 regulačné úlohy národných regulačných orgánov vo vzťahu k minimálnej ponuke prenajatých okruhov. Článok 19 obsahoval ustanovenia na uskutočnenie slobodnej voľby a predvoľby operátora v prospech koncového užívateľa. Tieto obidve ustanovenia boli odstránené smernicou 2009/136. K vysvetleniu pozadia tejto zmeny pozri odôvodnenia č. 19 a 20 smernice 2009/136.

21 –      Návrh na začatie prejudiciálneho konania, bod 16.

22 –      Návrh na začatie prejudiciálneho konania, bod 15.

23 –      § 2 ods. 2 TKG, na ktorý výslovne odkazuje vnútroštátny súd v bode 19 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

24 –      Návrh na začatie prejudiciálneho konania, bod 22.

25 –      Pozri v tejto súvislosti článok 17 ods. 5 smernice univerzálnej služby.

26 –      Rozsudok zo 6. októbra 2010, Base a i., C‑389/08, Zb. s. I‑9073, bod 30.

27 –      Pozri v tejto súvislosti tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón 22. júna 2010 vo veci C‑389/08 (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 26), bod 46, v ktorých podobne uvádza, že hoci má vnútroštátny zákonodarca možnosť vydávať rozhodnutia, ktoré priamo zasahujú do úloh národných regulačných orgánov, takéto rozhodnutia môže vydávať iba vtedy, ak si tým neprisvojuje postavenie národných regulačných orgánov a ak tieto rozhodnutia neobmedzujú a ani neodstraňujú úlohy, ktoré smernice výslovne priznávajú národným regulačným orgánom.

28 –      Už citovaný v poznámke pod čiarou 18.

29 –      Rozsudok zo 6. októbra 2010, Komisia/Belgicko, C‑222/08, Zb. s. I‑9017.

30 –      Tamže, bod 44 a nasl. a bod 55 a nasl.

31 –      Tamže, bod 84.

32 –      Tamže, bod 57 a nasl.

33 –      Rozsudok Base a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 26, bod 27 a nasl.

34 –      Táto paralelná existencia právomocí členských štátov a národných regulačných orgánov sa nachádza na viacerých miestach smernice univerzálnej služby, a to napríklad v jej článku 25 ods. 3 v znení smernice 2009/136.

35 –      Rozsudok Telekomunikacja Polska, už citovaný v poznámke pod čiarou 15.

36 –      Tamže, bod 28.

37 –      Tamže bod 29. Súdny dvor v tejto súvislosti poukázal na článok 20 ods. 1 univerzálnej smernice, podľa ktorého odseky 2, 3 a 4 sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté pravidlá Spoločenstva o ochrane spotrebiteľov, najmä smernica 97/7/ES Európskeho Parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (Ú. v. ES L 144, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319) a smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a vnútroštátne pravidlá, ktoré sú v súlade s právom Spoločenstva. V rámci zmeny smernice univerzálnej služby smernicou 2009/136 bolo toto ustanovenie z článku 20 odstránené. Na druhej strane v článku 1 smernice univerzálnej služby bol vložený odsek 4, podľa ktorého ustanovenia tejto smernice týkajúce sa práv koncových užívateľov sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté pravidlá Spoločenstva o ochrane spotrebiteľa, najmä smernice 93/13 a 97/7, a vnútroštátne pravidlá, ktoré sú v súlade s právom Spoločenstva.

38 –      V pôvodnom znení článku 5 ods. 2 smernice univerzálnej služby sa nachádza odkaz na článok 11 smernice 97/66. Táto smernica bola zrušená smernicou o súkromí a elektronických komunikáciách s účinnosťou od 31. októbra 2003 (článok 19 ods. 1). Podľa článku 19 ods. 2 zrušenej smernice o súkromí a elektronických komunikáciách sa odkazy na smernicu 97/66 chápu ako odkazy na túto smernicu. Smernicou 2009/136 bolo znenie článku 5 ods. 2 smernice univerzálnej služby prispôsobené tejto novej právnej úprave.

39 –      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EHS z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355).

40 –      To vyplýva bezprostredne z článku 1 ods. 1 a 2 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách, ako aj z odôvodnenia č. 10 tejto smernice.

41 –      Pozri v tejto súvislosti článok 20 ods. 1 písm. c) smernice univerzálnej služby zmenenej a doplnenej smernicou 2009/136, podľa ktorého písomná zmluva, ktorá má byť uzatvorená medzi telekomunikačnými podnikmi a účastníkmi, musí obsahovať výslovné rozhodnutie účastníka, či jeho osobné údaje majú byť zaradené do telefónneho zoznamu, a ak áno, ktoré údaje. Rovnako podľa článku 21 ods. 3 smernice univerzálnej služby zmenenej a doplnenej smernicou 2009/136 musia členské štáty zabezpečiť, aby národné regulačné orgány mohli týmto telekomunikačným podnikom uložiť povinnosť informovať účastníkov o ich práve rozhodnúť sa o zaradení alebo nezaradení ich osobných údajov do telefónneho zoznamu a o druhu dotknutých údajov.

42 –      Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie č. 2 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách.

43 –      Rozsudok z 9. novembra 2010, Volker a Markus Schecke, C‑92/09 a C‑93/09, Zb. s. I‑11063, bod 47 a nasl.

44 –      Keďže telekomunikačné podniky, ktoré podľa článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby, resp. § 47 TKG podliehajú povinnosti sprístupniť informácie o účastníkoch poskytovateľom verejných telefónnych zoznamov, môžu túto povinnosť splniť iba so súhlasom dotknutých účastníkov, sú v zásade povinní informovať alebo zabezpečiť informovanie účastníkov o tejto povinnosti sprístupniť údaje, resp. cudzie údaje a v tejto súvislosti zistiť, či účastníci súhlasia so sprístupnením svojich údajov na účely zverejnenia vo verejne dostupnom zozname; pozri článok 20 ods. 1 písm. c) smernice univerzálnej služby v znení smernice 2009/136.