STANOVISKO GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 2. mája 2014 (1)
Vec C‑129/14 PPU
Zoran Spasic
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Nürnberg (Nemecko)]
„Naliehavé prejudiciálne konanie – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Zásada ne bis in idem – Schengenské acquis – Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Článok 50 a článok 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie – Článok 4 protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – Odsúdenie za ten istý čin – Podmienka vykonania trestnoprávnej sankcie – Trest zložený z dvoch častí“
Obsah
I – Úvod
II – Právny rámec
A – EDĽP
B – Právo Únie
1. Charta
2. Schengenské acquis v práve Únie
a) Schengenská dohoda
b) DVSD
c) Protokol o schengenskom acquis
III – Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
IV – Analýza
A – Úvod
1. O právomoci Súdneho dvora
2. O záujmoch dotknutých vo veci
B – O prvej otázke týkajúcej sa vzťahu medzi článkom 54 DVSD a článkom 50 Charty
1. O zásade ne bis in idem
2. O podmienke vykonania uvedenej v článku 54 DVSD a jej uplatňovaní prostredníctvom nástrojov, ktoré s tým súvisia
3. O článku 4 protokolu č. 7
4. Článok 50 Charty a jeho vzťah k článku 4 protokolu č. 7
5. Je podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD v rozpore s článkom 50 Charty?
6. Je podmienka vykonania obmedzením alebo výnimkou v zmysle článku 52 ods. 1 Charty?
– O existencii zásahu, ktorý predstavuje porušenie základného práva
– O odôvodnení zásahu vzhľadom na podmienky článku 52 ods. 1 Charty
– O odôvodnení z hľadiska testu proporcionality
C – O druhej otázke týkajúcej sa výkladu podmienky vykonania v zmysle článku 54 DVSD
V – Návrh
I – Úvod
1. Dôvodom prebiehajúceho konania je opravný prostriedok proti rozhodnutiu zachovať účinky zatykača, ktorý vydali nemecké orgány na pána Spasica, srbského štátneho príslušníka, ktorý sa v súčasnosti na základe tohto zatykača nachádza vo vyšetrovacej väzbe v Nemecku,(2) Pán Spasic bol v Taliansku odsúdený za podvod, za ten istý skutok, ktorý je predmetom uvedeného zatykača.
2. Prostredníctvom svojich prejudiciálnych otázok teda Oberlandesgericht Nürnberg (Nemecko) predkladá Súdnemu dvoru novú problematiku v oblasti súdnej spolupráce v trestných veciach. V tomto rámci je Súdny dvor požiadaný, aby objasnil vzťah medzi článkom 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktorý upravuje právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin (zásada ne bis in idem), a článkom 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (ďalej len „DVSD“)(3), týkajúcim sa uplatňovania tejto zásady.
3. Vnútroštátny súd chce zvlášť vedieť, či uplatňovanie podmienky uvedenej v článku 54 DVSD, podľa ktorej sa zákaz trestného stíhania pre ten istý skutok uplatňuje iba za predpokladu, že „bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný“ (ďalej len „podmienka vykonania“)(4), možno považovať za oprávnené obmedzenie článku 50 Charty v zmysle jej článku 52 ods. 1. Táto otázka povedie Súdny dvor k spresneniu pôsobnosti zásady ne bis in idem v cezhraničnom kontexte vzhľadom na súčasný stav vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Súdnemu dvoru je rovnako podaný návrh na výklad podmienky vykonania v zmysle článku 54 DVSD v prípade, keď sa trest skladá z dvoch samostatných častí.
4. Keďže článok 50 Charty zodpovedá článku 4 protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(5), v rámci prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania bude potrebné určiť účinky tohto protokolu na účely výkladu zásady ne bis in idem.
5. V tejto súvislosti na úvod zdôrazňujem, že podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD povoľuje orgánom členského štátu B začať trestné stíhanie alebo v ňom pokračovať napriek existencii právoplatného rozhodnutia prijatého členským štátom A vo vzťahu k tej istej osobe a tomu istému skutku. Vo vnútroštátnom kontexte by však takýto postup bol zakázaný, a to tak v súlade s článkom 4 protokolu č. 7, ako bol vyložený rozsudkami ESĽP vo veciach Zolotuchin v. Rusko(6) a Muslija v. Bosna a Hercegovina(7), ako aj v súlade s článkom 50 Charty, ktorý má podľa vysvetliviek k Charte rovnaký zmysel a rozsah ako zodpovedajúce právo Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), v prípade uplatňovania zásady ne bis in idem v rámci jedného členského štátu. V dôsledku toho treba tiež vymedziť hranice diskrečnej právomoci vnútroštátnych orgánov členského štátu B vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z Charty.(8)
II – Právny rámec
A – EDĽP
6. Protokol č. 7 vo svojom článku 4 s názvom „Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný“ stanovuje:
„1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu.
2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania v súlade so zákonom a trestným poriadkom príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
3. Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 [EDĽP].“(9)
B – Právo Únie
1. Charta
7. Článok 50 Charty s názvom „Právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin“ znie takto:
„Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“
8. Článok 52 Charty s názvom „Rozsah a výklad práv a zásad“ stanovuje:
„1. Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných. …[(10)]
3. V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.
…
7. Súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.“
2. Schengenské acquis v práve Únie
a) Schengenská dohoda
9. Dňa 14. júna 1985 vlády štátov hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky podpísali v Schengene dohodu o postupnom odstraňovaní kontrol na spoločných hraniciach(11).
b) DVSD
10. DVSD, uzavretý 19. júna 1990 medzi tými istými zmluvnými stranami, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995, vo svojom článku 54 s názvom „Zákaz dvojitého trestu“, ktorý sa nachádza v kapitole 3, stanovuje:
„Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“
11. Článok 55 DVSD upravuje prípady, v ktorých má zmluvný štát možnosť vyhlásiť, že nie je viazaný článkom 54. Článok 56 upravuje pravidlo, podľa ktorého sa každé obdobie odňatia slobody odpykané na území strany dohovoru odpočíta od trestu, ktorý bude prípadne uložený v inom štáte. V rozsahu, v akom to vnútroštátne právne úpravy umožňujú, budú zohľadnené aj iné tresty, než tresty odňatia slobody, ktoré už boli vykonané. Článok 57 sa týka výmeny relevantných informácií medzi príslušnými orgánmi. Podľa článku 58 predchádzajúce ustanovenia nie sú prekážkou uplatnenia širších ustanovení vnútroštátneho práva týkajúcich sa účinku zásady ne bis in idem v súvislosti so súdnymi rozhodnutiami vydanými v zahraničí.
c) Protokol o schengenskom acquis
12. Protokolom (č. 2), ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Európskej únie, pripojeným k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „protokol o schengenskom acquis“)(12), bol tento súbor právnych predpisov, ktorého súčasťou je aj DVSD(13), začlenený do práva Únie pod označením „schengenské acquis“.
13. Článok 2 ods. 1 toto protokolu znie takto:
„Od dátumu nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy sa Schengenské acquis vrátane rozhodnutí Výkonného výboru zavedenými [zavedeného – neoficiálny preklad] Schengenskými dohodami, ktoré boli prijaté pred týmto dátumom, okamžite uplatňuje v trinástich členských štátoch uvedených v článku 1[(14)], bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 2 tohto článku. …
… Rada... v súlade s príslušnými ustanoveniami zmlúv určí právny základ pre všetky každé z ustanovení alebo rozhodnutí, ktoré predstavujú Schengenské acquis.
S ohľadom na takéto ustanovenia a rozhodnutia a v súlade s týmto určením vykonáva Súdny dvor Európskych spoločenstiev právomoci zverené mu príslušnými uplatniteľnými ustanoveniami zmlúv. …
…
Pokiaľ vyššie uvedené opatrenia neboli prijaté, a bez toho, aby bol dotknutý článok 5(2), ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré predstavujú Schengenské acquis, sa považujú za akty založené na Hlave VI Zmluvy o Európskej únii.“
14. Schengenské acquis bolo začlenené do Zmluvy o FEÚ protokolom (č. 19)(15). Protokol (č. 36) o prechodných ustanoveniach, pripojený k Zmluve o FEÚ(16), vo svojich článkoch 9 a 10 spresňuje právne účinky aktov inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie prijatých na základe Zmluvy o EÚ pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy.
III – Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
15. Obvinený vo veci samej pán Spasic je srbský štátny príslušník, ktorého Staatsanwaltschaft Regensburg (Nemecko) stíha z dôvodu, že ako člen organizovanej skupiny spáchal v Miláne 20. marca 2009 podvod. Výmenou za bankovky s nominálnou hodnotou 500 eur, ktoré sa neskôr ukázali falošné, dala obeť tohto trestného činu, nemecký štátny príslušník pán Soller, pánovi Spasicovi sumu 40 000 eur v malých bankovkách.
16. Pán Spasic, na ktorého Staatsanwaltschaft Innsbruck (Rakúsko) vydal 27. augusta 2009 európsky zatykač pre rad podobných trestných činov spáchaných v Rakúsku a Nemecku v roku 2008, bol 8. októbra 2009 zatknutý v Maďarsku a následne odovzdaný rakúskym orgánom. V Rakúsku bol odsúdený rozsudkom z 26. augusta 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť.
17. Amtsgericht Regensburg (Nemecko) vydal 25. februára 2010 vnútroštátny zatykač pre podvod spáchaný v Miláne, na základe ktorého vydal potom Staatsanwaltschaft Regensburg 5. marca 2010 európsky zatykač. Amtsgericht Regensburg vydal 20. novembra 2013 na pána Spasica ďalší rozšírený vnútroštátny zatykač, v ktorého bode I je uvedený trestný čin podvodu spáchaný 20. marca 2009 v Miláne.
18. Rozsudkom z 18. júna 2012 Tribunale ordinario di Milano (Taliansko) odsúdil pána Spasica v neprítomnosti za trestný čin spáchaný 20. marca 2009 v Miláne na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka, ako aj na pokutu vo výške 800 eur. V tejto súvislosti podotýkam, že rozsudok Tribunale di Milano nadobudol právoplatnosť 7. júla 2012, takže trestné stíhanie v Nemecku prebiehalo sčasti v rovnakom čase ako talianske konanie.
19. Pán Spasic je v súčasnosti vo vyšetrovacej väzbe v Nemecku od 6. decembra 2013, keď ho rakúske orgány podľa európskeho zatykača z 5. marca 2010 odovzdali nemeckým orgánom.(17) V Rakúsku pán Spasic nastúpil výkon trestu odňatia slobody v trvaní ôsmich rokov. Vzhľadom na jeho odovzdanie nemeckým orgánom bol výkon trestu uloženého v Rakúsku dočasne odložený. Zo spisu však jasne nevyplýva, či sa predpokladal návrat pána Spasica do Rakúska pred vykonaním trestu prípadne uloženého v Nemecku alebo po ňom.
20. Obvinený napadol na Amtsgericht Regensburg rozhodnutie, ktoré ho v súčasnosti ponecháva vo väzbe, pričom v podstate tvrdil, že na základe zásady ne bis in idem nemôže byť stíhaný za skutok spáchaný v Miláne, za ktorý ho už Tribunale di Milano odsúdil právoplatným a vykonateľným rozsudkom.
21. Pán Spasic po zamietnutí jeho žiadosti predložil na Landgericht Regensburg dôkaz o tom, že 23. januára 2014 zaplatil sumu 800 eur, čím vykonal peňažný trest, ktorý mu svojím rozsudkom uložil Tribunale di Milano.
22. Rozhodnutím z 28. januára 2014 Landgericht Regensburg potvrdil rozhodnutie Amtsgericht Regensburg, pričom spresnil, že výkon vyšetrovacej väzby sa môže zakladať iba na skutku opísanom v bode I zatykača z 20. novembra 2013, a opravný prostriedok v zostávajúcej časti zamietol.
23. Na vnútroštátnom súde, ktorý podal návrh na začatie konania a ktorému bola vec napokon predložená, pán Spasic v podstate tvrdil, že podmienka vykonania upravená v článku 54 DVSD nemôže platne obmedziť pôsobnosť článku 50 Charty a že po vykonaní trestu spočívajúcom v zaplatení pokuty vo výške 800 eur má byť prepustený na slobodu.
24. Za týchto podmienok sa Oberlandesgericht Nürnberg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, zlučiteľný s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie v rozsahu, v akom zákaz dvojitého stíhania podmieňuje tým, že v prípade odsúdenia trest už bol odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný?
2. Je uvedená podmienka článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, splnená aj vtedy, ak bola vykonaná len časť trestu (tu: peňažný trest) pozostávajúceho z dvoch samostatných častí (tu: peňažný trest a trest odňatia slobody) a uloženého v štáte, v ktorom bol rozsudok vynesený?“
25. Vnútroštátny súd v rozhodnutí navrhol prejednať vec v naliehavom prejudiciálnom konaní v súlade s článkom 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Ako vyplýva zo spisu, podľa nemeckého práva nemôže byť vyšetrovacia väzba obvineného predĺžená nad šesť mesiacov, ak neexistuje osobitný dôvod. Toto predĺženie teda zjavne závisí od výkladu práva Únie.
26. Príslušná komora rozhodla 31. marca 2014 o prejednaní veci v naliehavom prejudiciálnom konaní. Vec bola pridelená veľkej komore v súlade s článkom 113 ods. 2 rokovacieho poriadku.
27. Písomné pripomienky predložili zástupcovia pána Spasica, Spolkovej republiky Nemecko, Rady a Európskej komisie. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 28. apríla 2014, boli vypočutí títo účastníci konania, ako aj Francúzska republika a Talianska republika.
IV – Analýza
A – Úvod
1. O právomoci Súdneho dvora
28. Na úvod si myslím, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku na základe článku 267 ZFEÚ a na druhú prejudiciálnu otázku na základe článku 35 EÚ.(18)
29. Pokiaľ ide konkrétne o druhú otázku, DVSD má na základe protokolu o schengenskom acquis obdobné postavenie ako rozhodnutia, rámcové rozhodnutia alebo dohovory v zmysle článku 34 EÚ. V dôsledku toho sa právomoc Súdneho dvora odpovedať na druhú otázku zakladá na uvedenom článku 35 EÚ(19) v spojení s článkom 2 a prílohou A rozhodnutia Rady 1999/436/ES(20), čo okrem iného potvrdila veľmi bohatá judikatúra týkajúca sa článku 54 DVSD.
30. Naproti tomu, pokiaľ ide o prvú otázku, je pravda, že podľa pôvodného článku K.7 vyplývajúceho z Amsterdamskej zmluvy (teraz článok 35 EÚ) Súdny dvor nemal právomoc posudzovať platnosť dohovorov ani v rámci prejudiciálneho konania, ani pri preskúmavaní zákonnosti. Prvá položená otázka sa však doslovne týka prípadnej nezlučiteľnosti Charty s ustanovením DVSD, a nie neplatnosti DVSD. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že článok 134 DVSD stanovuje, že jeho ustanovenia sa uplatňujú iba v rozsahu, v akom sú v súlade s právom Spoločenstva.(21)
31. Keďže od svojej „komunitarizácie“ je DVSD nepochybne súčasťou práva Únie, nemôže uniknúť požiadavke preskúmania so zreteľom na Chartu. Súdny dvor totiž na základe svojej výlučnej právomoci podľa článku 19 ZEÚ zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv.(22) Jeho právomoc vykladať primárne právo treba teda považovať za preukázanú vo vzťahu k DVSD, ktorý je aktom práva Únie sui generis a v hierarchii noriem sa nachádza na rovnakej úrovni ako sekundárne právo.
32. Z judikatúry v každom prípade vyplýva, že Súdny dvor má právomoc posúdiť priamo uplatniteľný akt sekundárneho práva so zreteľom na Chartu.(23)
2. O záujmoch dotknutých vo veci
33. Uplatňovanie schengenského acquis, ktorého súčasťou je článok 54 DVSD týkajúci sa zásady ne bis in idem, v rámci Únie má posilniť európsku integráciu a predovšetkým umožniť Únii, aby sa rýchlejšie stala priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý má za cieľ zachovať a rozvíjať. Tento ambiciózny cieľ ešte v súčasnosti naráža na problém konfliktu právomocí v trestných veciach, v tomto prípade medzi Talianskou republikou ako miestom, kde došlo k spáchaniu trestného činu (locus delicti), a Spolkovou republikou Nemecko ako štátom, ktorého štátnym príslušníkom je obeť trestného činu.(24)
34. Ako zdôraznila generálna advokátka Sharpston vo svojich návrhoch prednesených vo veci M, „v súčasnosti nie sú stanovené žiadne pravidlá s platnosťou pre celú EÚ týkajúce sa rozdelenia výkonu právomoci v trestných veciach. Tento problém rieši uplatňovanie zásady ne bis in idem len obmedzeným, niekedy až arbitrárnym spôsobom. Týmto spôsobom však nemožno uspokojivo nahradiť snahu, aby sa takéto konflikty riešili podľa dohodnutých pravidiel“(25).
35. Dôvodom existencie zásady ne bis in idem na medzištátnej úrovni je teda okolnosť, že pokiaľ trestný čin obsahuje zložky, ktoré ho spájajú s viacerými právnymi poriadkami, existuje riziko, že každý z nich uplatní vlastnú právomoc, čím vznikne možnosť kumulácie postihov zo strany štátov.(26) Po tomto spresnení treba uviesť, že prejednávaná vec nenastoľuje otázky týkajúce sa problémov súvisiacich s uplatňovaním zásady ne bis in idem, ktoré boli nedávno predmetom intenzívnych diskusií v súdnych a akademických kruhoch tak na európskej, ako aj vnútroštátnej úrovni, najmä v prípade trestných stíhaní a správnych konaní týkajúcich sa rovnakých skutkov. V týchto diskusiách okrem iného vznikla otázka, ako určiť pojem totožnosť trestného činu, ako aj pojem „odsúdenie právoplatným rozhodnutím“ v prípadoch, keď stíhania neboli ukončené rozhodnutím súdu.
36. V tomto prípade prejednávaný scenár v celom rozsahu patrí do pôsobnosti článku 54 DVSD. Je totiž isté, že stíhania v Taliansku a Nemecku sa týkajú toho istého skutku(27) a mutatis mutandis trestného činu podvodu. Nemožno spochybňovať trestnoprávnu povahu oboch konaní(28) a tým menej súdnu povahu a od 7. júla 2012 povahu právoplatného rozhodnutia, ktorú má rozsudok Tribunale ordinario di Milano z 18. júna 2012.(29)
37. Inak povedané, tak znak „bis“, ako aj znak „idem“ sú v tomto prípade dané. V skutočnosti je v jadre prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD so zreteľom na základné právo stanovené v článku 50 Charty.
38. V tejto súvislosti je zjavné, že podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD sa nenachádza v článku 50 Charty. Okrem toho zdôrazňujem, že pôsobnosť článku 50 Charty ešte judikatúra Súdneho dvora definitívne nevymedzila.
39. Zásada ne bis in idem sa totiž uplatňuje aj mimo tzv. klasického trestného práva(30), pričom najbežnejším príkladom je právo hospodárskej súťaže, v ktorom uplatňovanie tejto zásady podlieha trojnásobnej podmienke totožnosti skutku, jednoty porušovateľa a jednoty chráneného právneho záujmu(31). Z toho teda vyplýva, že ten istý hospodársky subjekt môže byť súčasne stíhaný a môže mu byť uložená sankcia za ten istý skutok tak vnútroštátnymi orgánmi, ako aj Komisiou, pretože obe konania sledujú odlišné ciele.(32)
40. Zásada ne bis in idem sa okrem toho uplatňuje v oblasti kontrol a potrestania nezrovnalostí, ku ktorým došlo v práve Únie(33), čo Súdny dvor pripomenul v súvislosti s kumulatívnym ukladaním administratívnych sankcií(34).
41. Na úvod sa teda domnievam, že analýza pôsobnosti zásady ne bis in idem so zreteľom na Chartu sa v prejednávanej veci musí obmedziť na oblasť klasického trestného práva, s vylúčením otázok súvisiacich s administratívnymi sankciami a so všetkými dôsledkami a osobitosťami, ktoré uvedená oblasť trestného práva môže prinášať.
42. Napokon, keďže znenie článku 50 Charty sa zhoduje so znením článku 4 protokolu č. 7, pričom jediným rozdielom je územný rozsah ich pôsobnosti, bude potrebné predovšetkým posúdiť účinky judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v tomto ohľade.
B – O prvej otázke týkajúcej sa vzťahu medzi článkom 54 DVSD a článkom 50 Charty
1. O zásade ne bis in idem
43. Zásada ne bis in idem, ktorú Súdny dvor označil za „všeobecnú požiadavku spravodlivosti“(35), je všeobecne uznávaná vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Medzinárodné právo verejné však túto zásadu nestanovuje pre štáty a táto zásada sa nepovažovala za súčasť pojmu spravodlivý proces zakotveného v článku 6 EDĽP(36).
44. Uplatniteľnosť zásady ne bis in idem(37) v práve Únie uznal Súdny dvor už v roku 1966 v rozsudku vo veci Gutmann/Komisia(38). Ako Súdny dvor rozhodol neskôr, „zásada non bis in idem, rovnako zakotvená v článku 4 protokolu č. 7…, predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva, ktorej dodržiavanie zabezpečuje súd“(39). Táto zásada je teda zdrojom osobitne bohatej judikatúry, najmä v oblastiach práva hospodárskej súťaže a spolupráce v trestných veciach, ako aj v oblasti ochrany finančných záujmov Únie, čo podľa môjho názoru svedčí proti záveru, že existuje jediný a jednotný pojem ne bis in idem vo všetkých oblastiach práva Únie. Napokon postavenie tejto zásady ako základného práva bolo uznané v článku 50 Charty.
45. Bez zachádzania do podrobností treba pripomenúť, že pravidlo ne bis in idem sa vzťahuje na dva odlišné právne aspekty alebo idey.(40) Ide na jednej strane o zákaz druhého stíhania v tej istej veci týkajúcej sa tej istej osoby („Erledigungsprinzip“, teda zásada vyčerpania konaní) a na druhej strane o zásadu započítania („Anrechnungsprinzip“), ktorá znamená, že ak už došlo k odsúdeniu za ten istý trestný čin v inej krajine, nové rozhodnutie musí tento trest zohľadniť znížením druhého trestu.(41) Ako vysvetlil generálny advokát Colomer, prvý aspekt sa zakladá na požiadavkách právnej istoty, zatiaľ čo druhý odráža skôr požiadavky spravodlivosti, ktorých nástrojom je pravidlo proporcionality.(42)
46. Je nepochybné, že článok 54 DVSD sa vzhľadom na svoje znenie týka iba prvého aspektu, teda zákazu dvojitého stíhania, zatiaľ čo znenie článku 50 Charty a článku 4 protokolu č. 7 zahŕňa oba aspekty.
2. O podmienke vykonania uvedenej v článku 54 DVSD a jej uplatňovaní prostredníctvom nástrojov, ktoré s tým súvisia
47. Článok 54 DVSD je prvým ustanovením, ktoré zavádza záväzné pravidlo ne bis in idem uplatniteľné v cezhraničných vzťahoch v trestnom práve.(43) Je pravda, že ustanovenie, v podstate totožné s ustanovením článku 54 DVSD, sa nachádza v dohode o zásade zákazu dvojitého trestu, ale táto dohoda nikdy nenadobudla platnosť.(44) Podmienka vykonania s cezhraničnou pôsobnosťou mala tiež predchodcov v európskych dohovoroch o vydávaní.(45)
48. Dôvody, pre ktoré autori DVSD podmienili uplatniteľnosť zásady ne bis in idem tým, že „bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo… už nemôže byť vykonaný“, sa mi zdajú zrejmé. Ako uvádzajú nemecká vláda a Rada, táto podmienka má zabezpečiť, aby dotknutá osoba bola skutočne potrestaná za daný trestný čin aspoň raz; inak povedané, toto ustanovenie má vylúčiť beztrestnosť. Cieľ zabrániť beztrestnosti jasne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, najmä z rozsudkov vo veciach Miraglia(46) a Kretzinger(47).
49. Zásada ne bis in idem, sprevádzaná podmienkou vykonania, bola následne zahrnutá do rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV(48) a nachádza sa medzi dôvodmi povinného nevykonania zatykača(49). Pred prijatím tohto rámcového rozhodnutia sa teda osoby, ktorým boli uložené trestnoprávne sankcie, mohli ľahko vyhnúť ich výkonu tým, že sa premiestňovali medzi členskými štátmi, a najmä tým, že sa vrátili do štátu, ktorého boli štátnymi príslušníkmi. Rámcové rozhodnutie, ako aj ďalšie akty práva Únie prijaté neskôr, zvýšili efektivitu trestných stíhaní v cezhraničných situáciách a zjednodušili výkon odsudzujúcich trestných rozsudkov.(50)
50. Podmienka vykonania koncipovaná podľa rovnakého vzoru ako článok 54 DVSD sa okrem toho nachádza v článku 7 Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev(51), ako aj v článku 10 Dohovoru o boji proti korupcii úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských štátov Európskej únie(52).
51. Naopak viacero aktov sekundárneho práva, najmä článok 9 rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV(53), spomína zásadu ne bis in idem medzi dôvodmi nevykonania trestného rozsudku, pričom táto zásada nie je sprevádzaná podmienkou vykonania(54).
52. Hoci uznávam, že samotné objavenie sa efektívnejšieho systému spolupráce v trestných veciach v práve Únie nemôže samo osebe ovplyvniť výklad podmienky vykonania uvedenej v článku 54 DVSD, tento vývoj nemôže nemať vplyv na posúdenie zlučiteľnosti tohto článku s článkom 50 Charty, ako aj na jeho posúdenie z hľadiska proporcionality v zmysle článku 52 ods. 1 Charty. Ako totiž Komisia konštatovala v zelenej knihe uvedenej vyššie(55), „táto podmienka bola odôvodnená v rámci tradičného systému vzájomnej pomoci, kedy výkon trestu v iných členských štátoch sa niekedy ukázal byť obtiažny. Je otázne, či táto podmienka je stále potrebná v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, kde cezhraničný výkon trestu sa uskutočňuje prostredníctvom nástrojov EÚ týkajúcich sa vzájomného uznávania“(56).
3. O článku 4 protokolu č. 7
53. Na rozdiel od článku 54 DVSD sa článok 4 protokolu č. 7 neuplatňuje v cezhraničných vzťahoch, ale jeho pôsobnosť sa striktne obmedzuje na vnútroštátne situácie. Ako som už uviedol, tento článok neobsahuje podmienku vykonania obdobnú tej, ktorú stanovuje článok 54 DVSD, ale zato zahŕňa tak zákaz dvojitého stíhania, ako aj zákaz dvojitých trestov.
54. Protokol č. 7, prijatý 22. novembra 1984, ratifikovalo 43 členov Rady Európy, vrátane všetkých členských štátov Európskej únie s výnimkou Spolkovej republiky Nemecko, Holandského kráľovstva a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Ako vyplýva z návrhu zmluvy o pristúpení Únie k EDĽP, tento protokol nie je medzi opatreniami, ku ktorým sa plánuje pristúpenie Únie(57). Skutočnosť, že v rozhodnutí vnútroštátneho súdu o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa nenachádza zmienka o tomto protokole, možno teda vysvetliť tým, že Spolková republika Nemecko ho neratifikovala(58). Počas jeho podpisovania však urobila určité vyhlásenia(59).
55. V súlade s článkom 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní dvakrát. Podľa odseku 2 tohto článku je však napriek tomu možná obnova konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Článok 4 ods. 3 protokolu č. 7 zakazuje odstúpiť od tohto článku podľa článku 15 EDĽP, ktorý umožňuje v prípade vojny alebo akéhokoľvek verejného ohrozenia existencie štátu prijať opatrenia smerujúce k odstúpeniu od povinností upravených v EDĽP.
56. Stručne povedané, článok 4 protokolu č. 7 garantuje ochranu, ktorá, hoci nie je absolútna, je napriek tomu vyššia ako ochrana, ktorú poskytujú ustanovenia EDĽP vo všeobecnosti.
57. Ustanovenia článku 4 protokolu č. 7 sú zdrojom bohatej a rôznorodej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej podľa môjho názoru chýbala presnosť, pokiaľ ide o vymedzenie pojmov „trestné stíhanie“ alebo „trestná sankcia“, a predovšetkým pokiaľ ide o výklad pojmu „trestný čin“.
58. Pokiaľ ide o túto poslednú otázku, v rozsudku ESĽP vo veci Zolotuchin v. Rusko tento súd vyložil pojem trestný čin tak, že sa vzťahuje na „skutok tvorený súborom konkrétnych skutkových okolností, ktoré sa týkajú toho istého porušovateľa a sú neoddeliteľne spojené tak v čase, ako aj v priestore“(60). ESĽP sa teda priblížil judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa článku 54 DVSD a k „zhodnosti skutkovej podstaty činov“, ktorá predstavuje jediné rozhodujúce kritérium na účely uplatnenia tohto článku.(61)
59. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednomyseľne potvrdzuje, že zásada ne bis in idem sa vzťahuje nielen na prípad dvojitého odsúdenia, ale aj na prípad dvojitého stíhania.(62) Cieľom článku 4 protokolu č. 7 je zakázať opakovanie právoplatne skončených trestných konaní. Rozhodnutie sa však považuje za konečné, „ak nadobudlo právoplatnosť. Je to tak vtedy, keď je rozhodnutie neodvolateľné, teda keď ho nemožno napadnúť riadnymi opravnými prostriedkami, alebo keď účastníci konania vyčerpali tieto opravné prostriedky alebo nechali márne uplynúť lehoty bez ich podania“(63).
60. Z nedávneho rozsudku vyhláseného vo veci Muslija v. Bosna a Hercegovina navyše vyplýva, že článok 4 protokolu č. 7 zakazuje pokračovať v súbežnom stíhaní po tom, ako jedno z konaní viedlo k právoplatnému rozhodnutiu. V takomto prípade musia byť ostatné stíhania zastavené.(64)
4. Článok 50 Charty a jeho vzťah k článku 4 protokolu č. 7
61. Ako som už uviedol, článok 50 Charty má rovnaké znenie ako článok 4 protokolu č. 7, pričom jediný rozdiel sa týka územnej pôsobnosti zásady ne bis in idem, ktorá v prípade Charty zahŕňa územie celej Únie,(65) zatiaľ čo v prípade článku 4 protokolu č. 7 sa táto pôsobnosť týka iba územia jedného štátu.
62. Je nepochybné, že Charta sa má vykladať v súlade so zodpovedajúcimi ustanoveniami EDĽP. Vzniká však otázka, či sa tento prístup uplatňuje aj v prípadoch, keď ustanovenie EDĽP nezaväzuje všetky členské štáty. V tejto súvislosti už boli uvedené rozličné názory na úplné zohľadnenie judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na účely výkladu zásady ne bis in idem v práve Únie.(66)
63. Podľa môjho názoru skutočnosť, že niektoré členské štáty neratifikovali protokol č. 7, nemôže ovplyvniť výklad článku 50 Charty, keďže táto skutočnosť nemôže zmeniť pôsobnosť uvedeného ustanovenia. V opačnom prípade by to znamenalo, že by sa členským štátom priznala právomoc jednostranne vykladať obsah systému základných práv Únie. S prihliadnutím na zásadu autonómie práva Únie v spojení s úlohou Komisie zabezpečiť jeho jednotný výklad to však treba vylúčiť.
64. V dôsledku toho treba pristúpiť ku koherentnému výkladu článku 50 v spojení s článkom 4 protokolu č. 7, vychádzajúc zo zásady, že obe tieto ustanovenia majú rovnaký zmysel, pokiaľ ide o totožné výrazy, ktoré sa v nich nachádzajú.
5. Je podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD v rozpore s článkom 50 Charty?
65. Vzhľadom na zložitosť prejednávanej problematiky navrhujem posúdiť vzťah medzi článkom 54 DVSD a článkom 50 Charty nasledujúcim spôsobom. Najprv si chcem položiť otázku prípadnej nezlučiteľnosti oboch týchto ustanovení. Ak by nebolo možné konštatovať túto nezlučiteľnosť, navrhujem ďalej určiť, či ide o zásah do výkonu základného práva nebyť stíhaný alebo potrestaný dvakrát za ten istý trestný čin. V tomto rámci bude potrebné posúdiť, či podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD môže predstavovať takýto zásah. Napokon bude potrebné preskúmať podmienky nachádzajúce sa v článku 52 Charty a zamerať sa predovšetkým na podmienku rešpektovania podstaty daného základného práva, ako aj na preskúmanie proporcionality zásahu vyplývajúceho z článku 54 DVSD so zreteľom na článok 50 Charty.
66. Je nepochybné, že podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD vyžaduje na uplatnenie zásady ne bis in idem dodatočné podmienky, ktoré sa nachádzajú v článku 50 Charty a nezodpovedajú výnimkám, ktoré pripúšťa článok 4 ods. 2 protokolu č. 7.
67. Navyše si myslím, že uplatnenie tejto podmienky vedie k výsledku, ktorý nie je vecne v súlade s už citovanou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa však naďalej uplatňuje a obmedzuje sa iba na vnútroštátne situácie. Podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD totiž sama osebe nebráni začať trestné stíhanie pre ten istý skutok alebo v ňom pokračovať, hoci trestný rozsudok v inom členskom štáte nadobudol právoplatnosť.
68. O nezlučiteľnosti s EDĽP, ktorú tvrdí iba zástupca pána Spasica, však možno uvažovať v štyroch situáciách, na ktoré sa vzťahuje výraz „v rámci Únie“ nachádzajúci sa v článku 50 Charty. Ide o dvojité stíhanie orgánmi Únie, dvojité stíhanie vnútroštátnymi orgánmi a orgánmi Únie, dvojité stíhanie na vnútroštátnej úrovni a dvojité cezhraničné stíhanie. Keďže za súčasného stavu práva Únie sú v oblasti spolupráce v trestných veciach relevantné len posledné dva prípady, treba diskusiu obmedziť iba na ne.
69. Podľa môjho názoru osobitne vysoká ochrana zakotvená v článku 4 protokolu č. 7, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať dvakrát za ten istý skutok, ako aj budovanie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v rámci ktorého sa cezhraničný výkon uskutočňuje vďaka nástrojom práva Únie v oblasti vzájomného uznávania, vedú k uprednostneniu prísneho uplatňovania článku 50 Charty. Z toho teda na prvý pohľad vyplýva nezlučiteľnosť medzi podmienkou vykonania uvedenou v článku 54 DVSD a Chartou.
70. Tento záver však predsa len môže odporovať vysvetlivkám k Charte, ktoré, zdá sa, pri uplatňovaní zásady ne bis in idem rozlišujú medzi vnútroštátnymi situáciami a cezhraničnými situáciami.
71. Podľa týchto vysvetliviek, „pokiaľ ide o situácie uvedené v článku 4 Protokolu č. 7 teda o uplatňovanie zásady v rámci toho istého členského štátu, [totiž] zaručené právo má rovnaký význam a rozsah ako zodpovedajúce právo v EDĽP“. Článok 50 teda zodpovedá článku 4 protokolu č. 7, ale „rozsah jeho pôsobnosti je medzi súdmi členských štátov rozšírený na úroveň Európskej únie“. To zdanlivo znamená, že v cezhraničných situáciách by sa zmysel a pôsobnosť článku 50 Charty mohli líšiť od EDĽP. Zdá sa však skôr, že autori vysvetliviek sa domnievali, že v nich uvedené acquis Únie predstavuje obmedzenie výkonu základného práva upraveného v článku 50 Charty v súlade s jej článkom 52 ods. 1.
72. Navyše nepresné znenie článku 50 Charty neumožňuje vyvodiť jednoznačné a jednotné závery vo vzťahu k mnohým situáciám, v ktorých sa uvedená zásada môže uplatňovať tak mimo, ako aj v oblasti klasického trestného práva v situáciách, ktoré sú menej zrejmé ako situácia vo veci samej.
73. Zo všetkých týchto dôvodov si nemyslím, že Súdny dvor by mohol vysloviť, že podmienka vykonania je sama osebe nezlučiteľná s Chartou.
6. Je podmienka vykonania obmedzením alebo výnimkou v zmysle článku 52 ods. 1 Charty?
– O existencii zásahu, ktorý predstavuje porušenie základného práva
74. Ak sa prijme výklad vysvetliviek k Charte uvedený vyššie, zdá sa mi nemožné popierať existenciu rozporu medzi podmienkou vykonania a článkom 50 Charty. O obmedzení základného práva alebo výnimke z neho však možno uvažovať iba vtedy, ak dané pravidlo predstavuje zásah do dotknutého základného práva.(67)
75. Vnútroštátny súd odkazuje na judikatúru vyšších nemeckých súdov(68) a s prihliadnutím na vysvetlivky k Charte v znení aktualizovanom v roku 2007(69) tvrdí, že článok 54 DVSD je ustanovením obsahujúcim obmedzenie v zmysle článku 52 ods. 1 Charty. Podľa vnútroštátneho súdu sa znenie týchto vysvetliviek hovoriace o „veľmi obmedzen[ých] výnim[kách], v ktorých dohovory povoľujú členským štátom odchýliť sa od zásady ‚ne bis in idem‘“, vzťahuje na dohovory(70), ktoré obsahujú zásadu ne bis in idem koncipovanú podľa vzoru DVSD, alebo na ich odchylné ustanovenia, vrátane článkov 54 až 58 DVSD.
76. Je síce pravda, že Súdny dvor je povinný náležite zohľadniť tieto vysvetlivky v súlade s článkom 6 ods. 1 tretím pododsekom ZEÚ a článkom 52 ods. 7 Charty.(71) To a contrario znamená, že Súdny dvor týmito vysvetlivkami nie je viazaný pri výklade Charty. Navyše v prípadoch, keď uvedené vysvetlivky odkazujú na acquis Únie v oblasti sekundárneho práva, to podľa môjho názoru neznamená, že nemožno spochybniť zlučiteľnosť tohto acquis s Chartou so zreteľom na vývoj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora, ako aj vývoj práva Únie.
77. Bez toho, aby som chcel zaujímať stanovisko k otázke, aké je postavenie článkov 55 až 58 DVSD vzhľadom na článok 52 ods. 1 Charty, si myslím, že niektoré z týchto ustanovení jasne zavádzajú obmedzenia základného práva, ktoré predstavuje zásada ne bis in idem.
78. Tento záver je naopak menej jasný v prípade článku 54 DVSD. Cieľom podmienky vykonania uvedenej v tomto ustanovení je totiž skôr vymedziť alebo spresniť pôsobnosť pravidla ne bis in idem v cezhraničnom kontexte ako zavádzať jeho obmedzenie alebo výnimku z neho. Je pravda, že vo svojich písomných pripomienkach Komisia kvalifikuje podmienku vykonania ako podmienku uplatňovania článku 54 DVSD a nie ako výnimku z tohto ustanovenia. Táto izolovaná kvalifikácia ustanovenia DVSD však nemá vplyv na vnímanie vzťahu medzi článkom 54 DVSD ako celkom a článkom 50 Charty z pohľadu článku 52 Charty.
79. V tejto súvislosti si preto treba položiť otázku, či to, či ide o obmedzenie samo osebe, závisí od subjektívneho, alebo od objektívneho posúdenia.
80. V prvom prípade predstavuje norma obmedzenie v zmysle článku 52 ods. 1 Charty iba vtedy, keď bola tak prijatá. Tento prípad, ktorý by mohol vylúčiť podmienku vykonania uvedenú v článku 54 DVSD z pôsobnosti článku 52, teda vyžaduje, aby normotvorca prijal normu s cieľom obmedziť dotknuté základné právo a aby počas prijímania obmedzenia tiež zohľadnil jeho proporcionalitu v zmysle druhej vety tohto článku.
81. Myslím si však, že pojem obmedzenie uvedený v článku 52 ods. 1 Charty treba chápať ako objektívny pojem. V prípade každého ustanovenia práva Únie alebo ustanovenia vnútroštátneho práva vykonávajúce právo Únie, ktoré právne alebo fakticky môže obmedziť výkon práv a slobôd zakotvených v Charte, tak možno posudzovať jeho zlučiteľnosť s Chartou, a teda jeho schopnosť predstavovať obmedzenie v zmysle článku 52 Charty. Preskúmanie zlučiteľnosti ustanovení práva Únie so základnými právami zakotvenými v Charte, ktorá sa stala právne záväznou až v roku 2009, sa navyše vyžaduje v prípade skôr prijatých ustanovení.(72)
82. Uplatnenie podmienky vykonania uvedenej v článku 54 DVSD teda môže predstavovať obmedzenie základného práva definovaného v článku 50 Charty v zmysle jej článku 52 ods. 1.
– O odôvodnení zásahu vzhľadom na podmienky článku 52 ods. 1 Charty
83. Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor uznáva, že s určitými výnimkami(73) základné práva nie sú absolútnymi právami, ale môžu obsahovať obmedzenia, pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neprijateľným zásahom, ktorý poškodzuje samotnú podstatu takto zabezpečených práv(74). Súdny dvor teda vo svojej judikatúre hľadá mechanizmus, ktorý umožňuje nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi rôznymi právami a záujmami na jednej strane a základnými právami a hospodárskymi slobodami na druhej strane(75), a toto vyvažovanie vykonáva aj so zreteľom na podstatné ciele obmedzenia základného práva(76).
84. Európsky súd pre ľudské práva uvažuje podobne(77) a pripúšťa, že niektoré práva možno obmedziť pod podmienkou, že vykonané obmedzenia neovplyvnia samotnú podstatu práva. Takéto obmedzenia sú navyše v súlade s dotknutým ustanovením EDĽP iba vtedy, ak majú legitímny cieľ a ak existuje rozumný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.(78) Pokiaľ ide konkrétnejšie o určenie zásahu do slobôd, ktoré definuje EDĽP, zistenie zásahu neznamená porušenie dohovoru, ale vyžaduje si preskúmanie, či takýto zásah spĺňa podmienky formálnej zákonnosti (je stanovený zákonom), materiálnej zákonnosti (sleduje legitímne ciele so zreteľom na dotknuté ustanovenie) a nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti.(79)
85. Pripomínam, že prvá veta článku 52 ods. 1 Charty povoľuje obmedzenia základných práv zakotvených v Charte pod podmienkou, že sú stanovené zákonom a rešpektujú podstatu dotknutých práv a slobôd. Druhá veta uvedeného článku tieto obmedzenia podriaďuje kritériu proporcionality.(80)
86. V tomto prípade je zjavné, že podmienka vykonania spĺňa kritérium, podľa ktorého musí byť stanovená zákonom.
87. Pokiaľ ide o rešpektovanie podstaty daného základného práva, domnievam sa, hoci nie bez zaváhania, že podmienka vykonania spĺňa aj toto kritérium.
88. V prípade zásady ne bis in idem je totiž ťažké definovať jej jasnú podstatu. Na základe vývoja medzinárodnej a vnútroštátnej ochrany tohto základného práva sa však zdá možné identifikovať jej „pevné jadro“. Podstatu tohto základného práva tak možno chápať ako spočívajúcu v i) zákaze stíhaní začatých po vyhlásení právoplatného rozsudku ii) klasickej trestnoprávnej povahy iii) orgánmi toho istého štátu iv) v prípade totožnosti skutkov, v) ako aj totožnosti ich právnej kvalifikácie vzhľadom na záujem, ktorý je predmetom ochrany v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom, vi) ak prvé konanie nie je poznačené vážnou vadou vii) a ak sa neobjavia nové dôkazy. Toto základné právo sa však neuplatňuje v prípade osobitne závažných trestných činov, ako je napríklad genocída.
89. Zásah teda môže byť prípustný mimo pôsobnosti klasického trestného práva v prípadoch jednočinného súbehu trestných činov, ako aj v cezhraničných situáciách. Tento posledný prípad je najmä prípad článku 54 DVSD, ktorý nebráni novým trestným stíhaniam pre ten istý skutok, za ktorý dotknutá osoba už bola odsúdená právoplatným rozsudkom v inom členskom štáte. To je okrem toho práve situácia pána Spasica.
90. Vzhľadom na tieto pripomienky navrhujem domnievať sa, že článok 54 DVSD, ktorý odzrkadľuje zásadu ne bis in idem v cezhraničnom kontexte, rešpektuje podstatu zásady ne bis in idem ako základného práva.
– O odôvodnení z hľadiska testu proporcionality
91. Za týchto okolností treba preto overiť proporcionalitu zisteného zásahu. V tejto súvislosti je namieste pripomenúť, že zásada proporcionality podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie boli schopné dosiahnuť legitímne ciele sledované danou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na ich dosiahnutie.(81)
92. Pokiaľ ide o cieľ všeobecného záujmu, čo je základ obmedzenia, o ktoré ide v tomto prípade, základné právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin, uvedené v článku 50 Charty, je článkom 54 DVSD obmedzené v záujme cieľa uznaného Úniou, ktorým je zabrániť beztrestnosti v kontexte vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc v zmysle článku 3 ods. 2 ZEÚ, v ktorom je zaručený slobodný pohyb osôb.
93. Pokiaľ ide o schopnosť podmienky vykonania dosiahnuť cieľ, ktorým je zabrániť beztrestnosti, treba si najprv položiť otázku, aké je odôvodnenie výkonu trestnoprávnej právomoci nemeckých orgánov stíhať pána Spasica po tom, ako ho Tribunale di Milano odsúdil rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť. V tejto súvislosti si myslím, že možno uvažovať o dvoch možnostiach.
94. Ak je dôvodom stíhania úmysel uložiť pánovi Spasicovi druhý trest, ktorý by bol prísnejší ako trest vyplývajúci z rozsudku Tribunale di Milano z 18. júna 2012, ktorý je trestom zníženým v nadväznosti na dohodu uzavretú medzi obvineným a prokurátorom, s cieľom garantovať vyššiu ochranu obeti, ktorá ja nemeckým štátnym príslušníkom, treba uviesť, že právo Únie nepodmieňuje uplatňovanie zásady ne bis in idem harmonizáciou alebo aproximáciou trestnoprávnych úprav členských štátov. Vyžaduje sa teda, aby existovala vzájomná dôvera členských štátov v ich systémy trestného súdnictva a aby každý z členských štátov súhlasil s použitím trestného práva platného v iných členských štátoch, hoci by uplatnenie jeho vlastnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku.(82) Tento dôvod preto nemožno prijať ako odôvodnenie uplatňovania podmienky vykonania vzhľadom na zásadu proporcionality.
95. Ak je naopak dôvodom na uplatňovanie podmienky vykonania uvedenej v článku 54 DVSD obava, aby pán Spasic v prípade, ak nedôjde k stíhaniu v Nemecku, nezostal nepotrestaný za trestný čin, ktorého sa dopustil v Miláne, zásah do základného práva upraveného v článku 50 Charty v zásade je schopný dosiahnuť cieľ, aby sa zabránilo beztrestnosti.
96. Táto druhá možnosť však tiež spochybňuje požiadavku vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi v ich systémy trestného súdnictva. V tejto súvislosti podotýkam, že 5. januára 2013 prokuratúra pri Tribunale di Milano prijala rozhodnutie nariaďujúce vzatie odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody s cieľom, aby vykonal trest odňatia slobody v Taliansku.(83) Talianska republika však na tento účel ešte nevydala európsky zatykač.
97. To ma privádza k preskúmaniu nevyhnutnosti uplatňovania podmienky vykonania v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.
98. Podľa môjho názoru požiadavka zabrániť beztrestnosti nevyžaduje zovšeobecnené uplatňovanie podmienky vykonania, ako to upravuje článok 54 DVSD, pretože kritérium nevyhnutnosti už za súčasného stavu práva Únie nemožno považovať za systematicky splnené.
99. V skutočnosti sa totiž stala relevantnejšou otázka, ktorú Komisia vyslovila v zelenej knihe uvedenej vyššie, týkajúca sa odôvodnenia podmienky vykonania v kontexte cezhraničného výkonu založeného na nástrojoch spočívajúcich na vzájomnom uznávaní(84).
100. Právo Únie obsahuje v súčasnosti menej narušujúce právne nástroje sekundárneho práva(85), ktoré sú spôsobilé umožniť členským štátom vykonanie trestnoprávnych sankcií v prípadoch, keď sa odsúdený nachádza v inom členskom štáte, ako aj výmenu s tým súvisiacich informácií(86). Okrem toho viacero aktov sekundárneho práva v oblasti spolupráce v trestnom práve odkazuje na zásadu ne bis in idem, ktorú nesprevádza podmienka vykonania.(87)
101. V tomto kontexte systematické vystavovanie osôb už odsúdených právoplatným trestným rozsudkom riziku duplicity stíhania v inom členskom štáte prekračuje hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.
102. Okrem toho hoci uznávam, že zásada, podľa ktorej sa „každý trest má vykonať“, je súčasťou vnútroštátneho práva,(88) domnievam sa, že členské štáty majú diskrečnú právomoc pri voľbe prostriedkov, ktoré treba prijať na účely výkonu rozsudkov vyhlásených vnútroštátnymi súdmi. V prípadoch patriacich do pôsobnosti článku 54 DVSD je možné, že prvý členský štát ešte nechcel alebo nemohol vykonať rozsudok, napríklad so zreteľom na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá vyžaduje osobitné konanie s cieľom určiť v konkrétnom prípade spôsob vykonania, pre nedostatok miesta v zariadeniach na výkon trestu odňatia slobody, z dôvodu, že dotknutá osoba si odpykáva iný trest v inom štáte alebo na základe individuálnej dohody o odklade výkonu trestu z rodinných alebo zdravotných dôvodov na strane odsúdeného. Právo Únie preto nemôže napríklad uložiť štátu povinnosť vydať európsky zatykač s cieľom zabrániť beztrestnosti.(89)
103. Zo všetkých týchto dôvodov podmienka vykonania pri svojom zovšeobecnenom uplatňovaní nespĺňa kritérium proporcionality a nemožno ju považovať za odôvodnený zásah do práva nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát v zmysle článku 52 Charty.
104. V tejto súvislosti treba uviesť, že v súlade s judikatúrou sú členské štáty povinné nielen vykladať, ale aj uplatňovať akt sekundárneho práva v súlade so základnými právami.(90) Táto povinnosť môže mať za následok povinnosť neuplatniť daný akt vo všetkých situáciách, ktoré vyplývajú z jeho znenia.(91)
105. Za súčasného stavu práva Únie totiž ešte existujú obmedzené prípady, v ktorých uplatnenie podmienky vykonania uvedenej v článku 54 DVSD treba považovať za nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.
106. Po prvé ide o situácie, ktoré patria do pôsobnosti článku 4 ods. 2 protokolu č. 7, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. Zdá sa mi zrejmé, že výnimku uplatniteľnú v súlade s EDĽP na vnútroštátne situácie možno uplatňovať v cezhraničných situáciách, na ktoré sa podľa Charty tiež vzťahuje pôsobnosť základného práva ne bis in idem.
107. Po druhé trestné činy, ktorých páchateľov sú štáty povinné potrestať podľa všeobecného medzinárodného práva, ako sú napríklad zločiny proti ľudskosti, genocída a vojnové zločiny, musia byť podľa môjho názoru stíhané druhýkrát, ak by uplatnenie zásady ne bis in idem viedlo k ich beztrestnosti.(92) Rozhodnutie Rady o vyšetrovaní a trestnom stíhaní genocídy, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov takisto odráža nevyhnutnosť striktného prístupu v tejto súvislosti.(93)
108. Po tretie s cieľom zabrániť beztrestnosti sú nové stíhanie a nový trest nevyhnutné aj v prípade trvalej prekážky, ktorá bráni vzájomnej pomoci v oblasti výkonu rozhodnutí. Ide o situáciu, keď napriek využitiu menej narušujúcich nástrojov alebo keď nie sú využité takéto nástroje, ktoré majú orgány oboch dotknutých členských štátov k dispozícii, hrozí, že cieľ Únie, ktorým je zabrániť beztrestnosti, bude zmarený.
109. Komisia navyše správne pripomína povinnosti uvedené v článkoch 10 až 12 rámcového rozhodnutia 2009/948, v súlade s ktorými sú orgány oboch dotknutých štátov, ktoré uplatňujú navzájom si konkurujúce právomoci na vykonanie trestného konania, povinné začať konzultácie, aby sa vyhli negatívnym dôsledkom vyplývajúcim z existencie súčasne prebiehajúcich konaní. Je pravda, že formálne táto povinnosť zaniká po tom, ako niektorý z členských štátov prijal právoplatné rozhodnutie. Podľa môjho názoru však článok 57 ods. 1 DVSD, vykladaný v súlade so zásadou lojality a v duchu ochrany základných práv, môže byť zdrojom takejto povinnosti.(94)
110. Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal v tom zmysle, že za súčasného stavu práva Únie predstavuje uplatňovanie podmienky vykonania uvedenej v článku 54 DVSD zásah, ktorý je primeraný, a teda odôvodnený v zmysle článku 52 Charty vo vzťahu k základnému právu nebyť stíhaný alebo potrestaný dvakrát za ten istý trestný čin, uvedenému v článku 50 Charty, v prípadoch, ktoré patria do pôsobnosti článku 4 ods. 2 protokolu č. 7, v situácii, keď sú členské štáty povinné potrestať činy podľa medzinárodného práva, ako aj v situácii, keď uplatniteľné opatrenia podľa práva Únie nepostačujú na to, aby zabránili beztrestnosti. V konkrétnom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či v prejednávanej veci ide o túto druhú situáciu.
C – O druhej otázke týkajúcej sa výkladu podmienky vykonania v zmysle článku 54 DVSD
111. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa v zmysle článku 54 DVSD treba domnievať, že trest uložený súdom zmluvného štátu bol „už odpykaný“ alebo „sa práve odpykáva“ alebo „už nemôže byť vykonaný“, keď bol obvinený v súlade s právom zmluvného štátu odsúdený na trest zložený z dvoch častí, a to trest odňatia slobody a peňažný trest, a vykonaný bol iba peňažný trest.
112. Pán Spasic, ktorý zaplatil pokutu vo výške 800 eur, totiž tvrdí, že po takomto čiastočnom vykonaní sa treba domnievať, že trest je „už odpykaný“ alebo „sa práve odpykáva“ v zmysle článku 54 DVSD. Podotýkam, že vo svojich pripomienkach Komisia súhlasí s týmto názorom vzhľadom na toto čiastočné vykonanie trestu a z dôvodu, že na základe väzby obvineného v inom členskom štáte je okamžitý výkon druhej časti trestu v praxi objektívne nemožný. Druhé trestné konanie, ktoré má zabrániť beztrestnosti, sa tak podľa Komisie nevyžaduje.
113. V súvislosti s povahou rozsudku, ktorý vyhlásil Tribunale di Milano, v tejto súvislosti poznamenávam, že zo spisu vyplýva, že tento rozsudok bol vyhlásený „v neprítomnosti“ obvineného. Taliansky súd totiž jasne uvádza, že počas konania sa pán Spasic nachádzal vo väzení v Rakúsku. Okrem toho z uvedeného rozsudku tiež vyplýva, že obvinený uzavrel dohodu s prokurátorom, aby mohol získať zníženie trestu podľa článku 444 talianskeho trestného zákona. Tento scenár preto nie je klasickým príkladom rozsudku v neprítomnosti. Článok 54 DVSD sa mi však javí plne uplatniteľný v tomto prípade, keďže predpokladom uplatnenia tohto ustanovenia je iba vyhlásenie právoplatného rozsudku zmluvnou stranou.(95)
114. Navyše pripomínam, že zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 DVSD zohráva dve základné úlohy. Na jednej strane nie je obyčajným procesným pravidlom, ale základnou garanciou občanov v právnych systémoch, ktoré sú založené na tom, že sa jednotlivcovi priznáva súbor práv a slobôd voči postupu verejných orgánov. Toto ustanovenie je teda obmedzením výkonu práva stíhať a potláčať trestný čin.(96) Na druhej strane má tento článok bez harmonizácie alebo aproximácie trestnoprávnych úprav členských štátov zabezpečiť právnu istotu prostredníctvom rešpektovania rozhodnutí verejných orgánov, ktoré nadobudli právoplatnosť.(97)
115. Toto hľadisko týkajúce sa chýbajúcej harmonizácie sa mi pri zodpovedaní tejto otázky zdá dôležité vzhľadom na rôznorodosť systémov ukladania trestov vo vnútroštátnych právach. Výklad článku 54 DVSD musí v dôsledku toho v jednotlivom prípade rešpektovať druh uloženého trestu a osobitosti trestného systému členského štátu, v ktorom bol vynesený odsudzujúci rozsudok.(98)
116. V tomto prípade ide o odsúdenie za jeden trestný čin. Podľa článku 640 talianskeho trestného zákona taliansky súd uložil dva tresty, ktoré sa v talianskom trestnom práve považujú za „hlavné tresty“, a to trest odňatia slobody a pokutu.(99) Ako na pojednávaní potvrdil zástupca talianskej vlády, v zmysle talianskeho práva teda nejde o hlavný a vedľajší trest.
117. Pokiaľ ide o tri časti podmienky vykonania v zmysle článku 54 DVSD, treba uviesť nasledujúce skutočnosti.
118. V prvom rade, pokiaľ ide o podmienku, aby trest bol „už odpykaný“, je zjavné, že v prípade uloženia dvoch trestov za ten istý trestný čin, čo je prípad talianskeho rozsudku v tejto veci, vykonanie jedného z týchto trestov nemôže viesť k záveru, že táto podmienka je splnená. Je pravda, že v tomto prípade treba zaplatenie pokuty vo výške 800 eur považovať za „už odpykaný trest“. Pokiaľ však ide o trest odňatia slobody, niet pochýb o tom, že obvinený tento trest ešte „neodpykal“.
119. Iný výklad by totiž viedol k tomu, že zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 DVSD by vzhľadom na svoje dve funkcie pripomenuté vyššie nemala zmysel. Ako však Súdny dvor pripomenul vo veci Gözütok a Brügge, výklad tohto článku musí zabezpečovať riadne uplatnenie tejto zásady.(100)
120. V každom prípade, pokiaľ ide konkrétne o trest odňatia slobody, je isté, že trest uložený obvinenému môže počas jeho výkonu podliehať zmenám: skrátenie, dočasné prepustenie, predčasné prepustenie, predčasné podmienečné prepustenie. Trest odňatia slobody treba preto považovať za „už odpykaný“ v prípade podmienečného prepustenia, keďže proces výkonu spĺňa podmienku týkajúcu sa konečnej a vyčerpávajúcej povahy. Nevyžaduje sa teda, aby bol trest, na ktorý bola dotknutá osoba odsúdená, odpykaný v celom rozsahu. V takomto prípade nemožno uložiť nový trest bez spáchania nového porušenia alebo trestného činu.(101)
121. V druhom rade sa mi v tomto prípade nezdá splnená ani podmienka, že trest sa „práve odpykáva“.
122. Pokiaľ ide v tejto súvislosti o trest odňatia slobody, keďže pán Spasic nie je v talianskom väzení, aby vykonal rozsudok Tribunale di Milano, nesplnenie tejto podmienky nevyvoláva žiadnu dôvodnú pochybnosť.
123. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že z rozsudku Tribunale di Milano z 18. júna 2012 jasne vyplýva, že v štádiu uvedeného rozsudku nebol požadovaný odklad výkonu, a ako potvrdil zástupca talianskej vlády na pojednávaní, prípadný odklad z úradnej povinnosti už v súlade s talianskym právom v tomto prípade neprichádza do úvahy.(102) Pripomínam, že Súdny dvor už spresnil, že trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený, tým, že trestá protiprávne konanie odsúdenej osoby, predstavuje trest v zmysle článku 54 DVSD. Na tento trest treba hľadieť tak, že „sa práve odpykáva“ od okamihu, ako sa odsudzujúci rozsudok stal vykonateľný, ako aj počas skúšobnej doby. Okrem toho po uplynutí skúšobnej doby sa trest považuje za „už odpykaný“ v zmysle toho istého ustanovenia.(103)
124. Na záver uvádzam, že zjavne nejde o prípad, keď trest „už nemôže byť vykonaný“ podľa zákonov štátu, v ktorom bol vynesený odsudzujúci rozsudok. Z rozhodnutia prokuratúry pri Tribunale di Milano z 5. januára 2013 vyplýva, že talianske orgány súhlasia s názorom, že trest odňatia slobody je vykonateľný.
125. V dôsledku toho navrhujem na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať v tom zmysle, že podmienka uvedená v článku 54 DVSD nie je splnená, keď bol obvinený v súlade s právom zmluvného štátu odsúdený na trest zložený z dvoch samostatných častí, a to trest odňatia slobody a peňažný trest, a keď bol odpykaný iba peňažný trest, zatiaľ čo druhý trest ani nie je odpykaný, ani sa v súčasnosti neodpykáva, ale podľa zákonov členského štátu, v ktorom bol vynesený odsudzujúci rozsudok, ho ešte možno vykonať.
V – Návrh
126. Z týchto dôvodov navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberlandesgericht Nürnberg, odpovedal takto:
1. Za súčasného stavu práva Únie predstavuje uplatňovanie podmienky vykonania uvedenej v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, zásah do základného práva nebyť stíhaný alebo potrestaný dvakrát za ten istý trestný čin uvedeného v článku 50 Charty základných práv Európskej únie, ktorý je primeraný, a teda odôvodnený v zmysle článku 52 Charty,
– v prípadoch, ktoré patria do pôsobnosti článku 4 ods. 2 protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Štrasburgu 22. novembra 1984, v znení protokolu č. 11 od nadobudnutia jeho platnosti 1. novembra 1998,
– v situácii, keď sú členské štáty povinné potrestať činy podľa medzinárodného práva, ako aj
– v situácii, keď uplatniteľné opatrenia podľa práva Únie nepostačujú na to, aby zabránili beztrestnosti.
Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či v prejednávanej veci ide o túto poslednú situáciu.
2. Podmienka uvedená v článku 54 uvedeného dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, nie je splnená, keď bol obvinený v súlade s právom zmluvného štátu odsúdený na trest zložený z dvoch samostatných častí, a to trest odňatia slobody a peňažný trest, a keď bol odpykaný iba peňažný trest, zatiaľ čo druhý trest ani nie je odpykaný, ani sa v súčasnosti neodpykáva, ale podľa zákonov členského štátu, v ktorom bol vynesený odsudzujúci rozsudok, ho ešte možno vykonať.