Vec C‑542/09

Európska komisia

proti

Holandskému kráľovstvu

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Voľný pohyb osôb – Prístup migrujúcich pracovníkov a ich rodinných príslušníkov k vzdelaniu – Financovanie vysokoškolského štúdia mimo územia dotknutého členského štátu – Podmienka bydliska“

Abstrakt rozsudku

1.        Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody

(Článok 45 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 1612/68, zmenené a doplnené nariadením č. 2434/92, článok 7 ods. 2)

2.        Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody – Prístup k vzdelávaniu detí pracovníka

(Nariadenie Rady č. 1612/68, zmenené a doplnené nariadením č. 2434/92, článok 7 ods. 2 a článok 12)

1.        Členský štát si tým, že pre migrujúcich pracovníkov a ich nezaopatrených rodinných príslušníkov stanovil podmienku bydliska aspoň počas troch zo šiestich rokov, ktoré bezprostredne predchádzali zápisu na účely vysokoškolského štúdia mimo tohto členského štátu bydliska, aby mohli získať financovanie vysokoškolského štúdia mimo územia dotknutého členského štátu, nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 45 ZFEÚ a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva, zmeneného a doplneného nariadením č. 2434/92.

Hrozí, že toto opatrenie znevýhodní najmä migrujúcich pracovníkov a cezhraničných pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, keďže nerezidentmi sú najčastejšie cudzinci. V tomto kontexte nie je rozhodujúce, či sa sporné opatrenie prípadne dotýka štátnych príslušníkov iných členských štátov rovnako ako vlastných štátnych príslušníkov, ktorí nespĺňajú takéto kritérium. Aby bolo možné kvalifikovať určité opatrenie ako nepriamo diskriminačné, nie je nevyhnutné, aby zvýhodňovalo všetkých vnútroštátnych príslušníkov alebo znevýhodňovalo len štátnych príslušníkov iných členských štátov s výnimkou vnútroštátnych príslušníkov.

Cieľ spočívajúci v zabránení neprimeranej finančnej záťaži nemôže byť považovaný za naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť nerovnosť v zaobchádzaní s vlastnými pracovníkmi a s pracovníkmi z iných členských štátov. V tejto súvislosti pokiaľ ide o migrujúcich a cezhraničných pracovníkov, skutočnosť, že vstúpili na pracovný trh členského štátu, v zásade vytvára dostatočnú integračnú väzbu so spoločnosťou tohto členského štátu, ktorá im umožňuje, aby v ňom využívali zásadu rovnosti zaobchádzania v porovnaní s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o sociálne výhody. Táto zásada sa uplatňuje nielen na všetky podmienky zamestnania a práce, ale aj na všetky výhody, ktoré sa bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú spojené s pracovnou zmluvou, vo všeobecnosti priznávajú vlastným štátnym príslušníkom hlavne z dôvodu ich objektívneho postavenia ako pracovníkov alebo na základe samotnej skutočnosti, že majú bydlisko na vnútroštátnom území. Integračná väzba vyplýva najmä zo skutočnosti, že migrujúci pracovník daňami, ktoré odvádza v hostiteľskom členskom štáte zo závislej činnosti, ktorú v ňom vykonáva, prispieva aj k financovanou sociálnych politík tohto členského štátu a musí z nich mať prospech za rovnaných podmienok ako vlastní pracovníci.

Okrem toho takáto právna úprava nie je odôvodnená podporou mobility študentov. Takéto odôvodnenie určite predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť obmedzenie zásady zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti. Právna úprava, ktorá môže obmedziť takú základnú slobodu zaručenú Zmluvou, ako je voľný pohyb pracovníkov, však môže byť platne odôvodnená len vtedy, ak je vhodná na zaistenie dosiahnutia sledovaného legitímneho cieľa a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie. Toto pravidlo má však príliš vylučujúcu povahu. Takzvané pravidlo troch zo šiestich rokov totiž tým, že stanovuje konkrétne doby trvania bydliska na území dotknutého členského štátu, uprednostňuje skutočnosť, ktorá nie je nevyhnutne jediným odrazom skutočnej väzby medzi dotknutou osobou a uvedeným členským štátom.

(pozri body 38, 65, 66, 69, 72, 73, 86, 89 a výrok)

2.        Rodinní príslušníci migrujúceho pracovníka nepriamo požívajú výhodu rovnosti zaobchádzania, ktorú tomuto pracovníkovi priznáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva, zmeneného a doplneného nariadením č. 2434/92. Keďže priznanie financovania štúdia dieťaťu migrujúceho pracovníka predstavuje sociálnu výhodu, môže sa dieťa samo odvolávať na toto ustanovenie na účely získania tohto financovania, ak je toto financovanie podľa vnútroštátneho práva priznané priamo študentovi. Táto výhoda však predstavuje pre migrujúceho pracovníka sociálnu výhodu len v prípade, že tento pracovník aj naďalej podporuje svoje dieťa.

Naopak, článok 12 toho istého nariadenia priznáva deťom migrujúceho pracovníka samostatné právo na prístup k vzdelaniu. Podmienkou na získanie tohto práva nie je ani štatút nezaopatreného dieťaťa, ani právo na pobyt jeho rodičov v hostiteľskom členskom štáte. Takisto nie je obmedzené na deti migrujúcich pracovníkov, keďže sa uplatňuje aj na deti bývalých migrujúcich pracovníkov. Článok 12 vyžaduje len to, aby dieťa žilo so svojimi rodičmi alebo s jedným z nich v členskom štáte v čase, keď v ňom mal bydlisko aspoň jeden z rodičov v postavení pracovníka.

Je pravda, že hoci sa osobná pôsobnosť článku 7 ods. 2 a článku 12 nariadenia č. 1612/68 líši, oba tieto články stanovujú rovnakým spôsobom všeobecné pravidlo, ktoré ukladá členským štátom povinnosť zaručiť v oblasti vzdelávania rovnosť zaobchádzania s jeho štátnymi príslušníkmi a s deťmi pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov a sú usadení na jeho území.

V každom prípade rozsah osobnej pôsobnosti povinnosti rovnosti zaobchádzania stanovenej v článku 7 ods. 2 nemôže závisieť od povahy diskriminácie.

(pozri body 48 – 51, 53)