NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 28. februára 2013 (1)
Vec C‑287/11 P
Európska komisia
proti
Aalberts Industries NV,
Comap SA, predtým Aquatis France SAS,
Simplex Armaturen + Fittings GmbH & Co. KG
„Odvolanie – Kartely – Európsky trh s medenými tvarovkami a tvarovkami zo zliatin medi – Článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP – Určovanie cien a výšky zliav a rabatov, zavedenie mechanizmov koordinácie zvyšovania cien, prideľovanie zákazníkov a výmena obchodných informácií – Pojem podnik – Jediné a nepretržité porušenie – Čiastočné alebo úplné zrušenie rozhodnutia Komisie“
I – Úvod
1. Európska komisia sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 24. marca 2011, Aalberts Industries a i./Komisia(2) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd zrušil článok 1, článok 2 písm. a) a článok 2 písm. b) bod 2 rozhodnutia Komisie K(2006) 4180 z 20. septembra 2006 o konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F-1/38.121 – Tvarovky)(3) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom bola týmto rozhodnutím konštatovaná účasť spoločnosti Aalberts Industries NV (ďalej len „Aalberts“) a jej dcérskych spoločností Aquatis France SAS (ďalej len „Aquatis“) a Simplex Armaturen + Fittings GmbH & Co. KG (ďalej len „Simplex“) na karteli v období od 25. júna 2003 do 1. apríla 2004 a spoločnosti Aalberts uložená pokuta vo výške 100,80 milióna eur, z toho 55,15 milióna spoločne a nerozdielne s každou z jej dcérskych spoločností, a pokiaľ ide o tieto dcérske spoločnosti, spoločne a nerozdielne dodatočná suma 2,04 milióna eur.
2. Tento kartel – o ktorom Komisia konštatovala, že Aquatis a Simplex sa na ňom podieľali už počas obdobia od 31. januára 1991 do 22. marca 2001 pred ich prevodom na spoločnosť Aalberts v roku 2002(4) – Komisia kvalifikovala ako jediné, komplexné a nepretržité porušenie, ktoré malo podobu súboru protisúťažných dohôd a zosúladených postupov na trhu s medenými tvarovkami a tvarovkami zo zliatin medi, spočívajúce v určovaní cien, v zavedení mechanizmov zvyšovania cien, v rozdelení vnútroštátnych trhov, ako aj v účasti na pravidelných stretnutiach a nadviazaní kontaktov uľahčujúcich porušovanie.
3. Na podporu svojej žaloby v konaní pred Všeobecným súdom Aalberts a jej dcérske spoločnosti uviedli päť žalobných dôvodov, z ktorých prvé tri boli založené na protiprávnosti pripísania zodpovednosti za porušenie materskej spoločnosti, neexistencii porušenia článku 81 ES a neúčasti na jedinom, komplexnom a nepretržitom porušení uvedenom v článku 1 sporného rozhodnutia.
4. Všeobecný súd vo svojom rozsudku vyhovel druhému a tretiemu žalobnému dôvodu bez toho, aby rozhodol o ostatných žalobných dôvodoch, ktoré mu boli predložené.(5)
5. Všeobecný súd v podstate po prvé v rámci skúmania druhého žalobného dôvodu rozhodol, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala protisúťažný charakter dvoch udalostí vytýkaných spoločnosti Simplex v spornom rozhodnutí.(6) Po druhé Všeobecný súd v rámci skúmania tretieho žalobného dôvodu len vo vzťahu k spoločnosti Aquatis konštatoval, že hoci sa táto spoločnosť počas sporného obdobia zúčastňovala na jednej zo zložiek jediného, komplexného a nepretržitého porušenia, Komisia nepreukázala, že Aquatis vedela o tom, že sa svojím správaním pripojila ku kartelu, ktorý pozostával z rôznych zložiek so spoločným cieľom, alebo ku kartelu, na ktorom sa už zúčastňovala pred marcom 2001 a ktorý pokračoval.(7) Všeobecný súd preto zrušil článok 1 sporného rozhodnutia a pokutu uloženú spoločnosti Aalberts a jej dcérskym spoločnostiam v celom rozsahu, ako aj dodatočnú sumu 2,04 milióna eur, ktorá bola uložená len týmto dcérskym spoločnostiam, z dôvodu chyby vo výpočte uvedenej sumy.(8)
6. Komisia prejednávaným odvolaním podaným 7. júna 2011 napadla všetky tieto konštatovania.
7. Aalberts a jej dcérske spoločnosti síce navrhujú zamietnuť odvolanie, ale pre prípad, ak by Súdny dvor v celom rozsahu alebo čiastočne vyhovel hlavnému odvolaniu, podali vzájomné odvolanie, ktorým navrhujú, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ním bola konštatovaná existencia jediného, komplexného a nepretržitého porušenia, ktoré údajne pokračovalo aj po kontrolách Komisie z marca 2001, a tiež zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týka, a/alebo podstatne znížil pokutu, ktorá im bola uložená.
8. Účastníci tohto konania boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 27. septembra 2012.
9. Na základe článku 62 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora boli účastníci konania na moju žiadosť vyzvaní, aby predložili pripomienky k dôsledkom rozsudku zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens(9), pokiaľ ide o dôvodnosť druhého odvolacieho dôvodu hlavného odvolania. Účastníci konania predložili pripomienky v stanovenej lehote.
II – Analýza
10. Na podporu hlavného odvolania Komisia uvádza tri odvolacie dôvody. Prvý z nich je založený na nedostatku odôvodnenia a na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení zásad upravujúcich dôkazné bremeno, ako aj na skreslení skutkových konštatovaní a dôkazov. Druhý odvolací dôvod je založený na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o zrušenie sporného rozhodnutia v celom rozsahu. Tretí odvolací dôvod je založený na nedostatku odôvodnenia, porušení zákazu rozhodovať ultra petita a na súvisiacom porušení práva na obhajobu.
11. Vzájomné odvolanie spoločnosti Aalberts a jej dcérskych spoločností, ktoré bolo podané subsidiárne, je založené na jedinom odvolacom dôvode, ktorým sa Všeobecnému súdu vytýka, že nesprávne konštatoval existenciu jediného, komplexného a nepretržitého porušenia.
12. Z dôvodov, ktoré budú uvedené nižšie, sa domnievam, že prvému odvolaciemu dôvodu hlavného odvolania treba – aspoň v prevažnej časti – vyhovieť a že napadnutý rozsudok sa musí v dôsledku toho zrušiť. Bude teda potrebné preskúmať jediný odvolací dôvod vzájomného odvolania, ktorý sa navyše týka konštatovaní uvedených v spomenutom rozsudku, ktoré logicky predchádzajú námietkam, ktoré uviedla Komisia vo svojom druhom a treťom odvolacom dôvode hlavného odvolania, ktoré preskúmam len subsidiárne.
A – O prvom odvolacom dôvode hlavného odvolania založenom na nedostatku odôvodnenia a na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení zásad upravujúcich dôkazné bremeno, ako aj na skreslení skutkových konštatovaní a dôkazov
13. Hoci je prvý odvolací dôvod hlavného odvolania trochu neusporiadaný, možno ho v podstate rozdeliť na dve časti. Prvá časť je založená na metodickej chybe a na nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o izolované a fragmentárne preskúmanie dôkazov. Druhá časť je založená na skreslení dôkazov.
1. O prvej časti založenej na metodickej chybe a na nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o izolované a fragmentárne preskúmanie dôkazov
a) Argumentácia účastníkov konania
14. Komisia v rámci prvej časti vytýka Všeobecnému súdu, že neposúdil nepretržitú účasť hospodárskej jednotky, ktorú tvorili Aalberts a jej dcérske spoločnosti, ale vykonal izolované a individuálne preskúmanie dôkazov o účasti na porušení pre každú z dvoch dcérskych spoločností, čím – bez dostatočného odôvodnenia – nezohľadnil väzby existujúce medzi nimi. Také izolované a fragmentárne preskúmanie dôkazov by pritom bolo možné prípadne vykonať len vtedy, ak by Všeobecný súd predtým odpovedal na prvý žalobný dôvod, ktorým Aalberts a jej dcérske spoločnosti popreli, že tvorili jediný podnik na účely uplatňovania článku 81 ES. Komisia dodáva, že účasť jednej alebo druhej dcérskej spoločnosti na karteli sa na rozdiel od analýzy vykonanej Všeobecným súdom musí považovať za prejav účasti podniku, ktorého je táto dcérska spoločnosť súčasťou, na karteli. Skutočnosť, že Všeobecný súd nevysvetlil dôvody, podľa ktorých by sa dôkazy týkajúce sa každej dcérskej spoločnosti v rámci toho istého podniku mali skúmať samostatne, údajne predstavuje zjavný nedostatok odôvodnenia.
15. Aalberts a jej dcérske spoločnosti sa domnievajú, že táto časť, rovnako ako prvý odvolací dôvod vo všeobecnosti, je zjavne neprípustná, keďže Komisia pod zámienkou právnych otázok poukazuje na viacnásobné nesprávne posúdenie skutkového stavu a dôkazov, ktoré je vylúčené z preskúmania Súdneho dvora v rámci odvolania. Výhrady Komisie sú podľa ich názoru v každom prípade zjavne nedôvodné. Všeobecný súd údajne logicky posúdil tvrdenú účasť oboch spoločností na karteli a potom preskúmal všetky dôkazy v ich kontexte. Argumentácia Všeobecného súdu je údajne koherentná a napadnutý rozsudok je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnený.
b) Analýza
16. Na rozdiel od toho, čo tvrdia Aalberts a jej dcérske spoločnosti, je nepochybné, že táto časť prvého odvolacieho dôvodu Komisie je prípustná, lebo sa vôbec neobmedzuje na kritiku posúdenia skutkového stavu alebo dôkazov, ktoré vykonal Všeobecný súd.
17. Komisia totiž v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že napadnutý rozsudok je nekoherentný. Všeobecný súd údajne izolovane posúdil dôkazy týkajúce sa účasti spoločností Simplex a Aquatis na jedinom, komplexnom a nepretržitom porušení, zatiaľ čo tým, že nerozhodol o prvom žalobnom dôvode spoločnosti Aalberts a jej dcérskych spoločností v prvostupňovom konaní, údajne nespochybnil predpoklad, na ktorom bolo založené sporné rozhodnutie, že tieto spoločnosti patrili k tomu istému hospodárskemu subjektu v zmysle pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, ani nevysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k vykonaniu samostatného preskúmania dôkazov v rámci tej istej hospodárskej jednotky.
18. Takáto výhrada, ktorá sa týka tak koherentnosti argumentácie Všeobecného súdu, ako aj odôvodnenia jeho rozsudku, zjavne predstavuje právnu otázku, s ktorou sa na Súdny dvor možno obrátiť v rámci odvolania.(10)
19. Pokiaľ ide o vecnú stránku, domnievam sa, že tejto časti prvého odvolacieho dôvodu treba vyhovieť.
20. V prvom rade je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pojem podnik na účely uplatňovania článku 81 ES označuje hospodársku jednotku, aj keď z právneho hľadiska je táto hospodárska jednotka zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb.(11)
21. Z judikatúry tiež vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti, pokiaľ táto dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu samostatne, lebo v takom prípade sú materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a teda tvoria jeden podnik.(12)
22. Okrem toho, ak takáto hospodárska jednotka porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti zodpovedá za toto porušovanie.(13)
23. Ďalej je v prejednávanej veci nesporné, že Všeobecný súd z dôvodov hospodárnosti konania neodpovedal na prvý žalobný dôvod spoločnosti Aalberts a jej dcérskych spoločností, ktorý bol založený na nezákonnosti pripísania zodpovednosti za porušenie spoločnosti Aalberts ako materskej spoločnosti. Týmto žalobným dôvodom totiž Aalberts a jej dcérske spoločnosti napadli posúdenie, z ktorého vychádzala Komisia v spornom rozhodnutí, podľa ktorého tieto spoločnosti predstavovali podnik, konkrétne hospodársku jednotku, v zmysle článku 81 ES a už citovanej judikatúry, a že Aalberts ako materská spoločnosť uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojich dvoch dcérskych spoločností.
24. Proti samotnému postupu založenému na hospodárnosti konania zjavne nemožno nič namietať. Tento postup dokonca vo všeobecnosti umožňuje súdu zabezpečiť dodržiavanie požiadavky riadneho výkonu spravodlivosti.
25. V kontexte domnienky zákonnosti aktov prijatých inštitúciami Únie(14) sa na základe skutočnosti, že Všeobecný súd nerozhodol o prvom žalobnom dôvode, zatiaľ čo vyhovel druhému a tretiemu žalobnému dôvodu, ktoré spochybňovali účasť spoločnosti Aalberts a jej dcérskych spoločností na vytýkanom porušení, prinajmenšom možno domnievať, že Všeobecný súd vychádzal z predpokladu stanoveného v spornom rozhodnutí, podľa ktorého Aalberts a jej dcérske spoločnosti skutočne tvorili jeden a ten istý podnik v zmysle článku 81 ES.
26. Sotva má totiž zmysel nepreskúmať žalobný dôvod, ak mu chce súd vyhovieť.
27. Preto sa možno opodstatnene domnievať, že ak Všeobecný súd rozhodol, že je vhodné nepreskúmať prvý žalobný dôvod, ktorý mu bol predložený, a zamerať sa len na druhý a tretí žalobný dôvod, zastával názor, že tento žalobný dôvod, ktorého preskúmanie logicky predchádzalo preskúmaniu ďalších žalobných dôvodov, nemohol uspieť.
28. V rámci posudzovania dôvodnosti druhého a tretieho žalobného dôvodu pritom Všeobecný súd len preskúmal v prípade každej z dcérskych spoločností spoločnosti Aalberts izolovane alebo – inak povedané – fragmentárne dôkazy, ktoré Komisia použila proti hospodárskej jednotke, ktorú tvorili Aalberts a jej dcérske spoločnosti, bez toho, aby overil vzájomný vzťah súčastí v rámci samotnej uvedenej jednotky a uviedol dôvody, ktoré ho viedli k takému postupu.
29. Je teda potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd skúmal správanie, ktoré Komisia vytýkala spoločnosti Simplex, v rámci druhého žalobného dôvodu založeného na neexistencii porušenia článku 81 ES, zatiaľ čo správanie spoločnosti Aquatis bolo predmetom posudzovania Všeobecného súdu venovaného tretiemu žalobnému dôvodu založenému na neúčasti na jedinom, komplexnom a nepretržitom porušení.
30. Pokiaľ ide o spoločnosť Simplex, Všeobecný súd rozhodol, že Komisia nepreukázala, že táto spoločnosť sa podieľala na porušení.
31. Pokiaľ ide o dve udalosti, na ktorých Komisia založila sporné rozhodnutie vo vzťahu k spoločnosti Simplex, Všeobecný súd po prvé konštatoval, že ani jedna z nich nepotvrdila účasť tejto spoločnosti na porušení v roku 2003.
32. Po druhé, pokiaľ ide o rok 2004, Všeobecný súd rozhodol, že prvá sporná udalosť, konkrétne telefonický kontakt medzi zástupcom spoločnosti Simplex a zástupcom iného podniku, ktorý sa podieľal na karteli (konkrétne FRA.BO SpA, ďalej len „FRA.BO“), týkajúca sa údajného zvýšenia cien na gréckom trhu s tvarovkami, bola v konečnom dôsledku založená na sérii rukou písaných poznámok zástupcu spoločnosti FRA.BO, ktorá „sama osebe nestačí na preukázanie účasti spoločnosti Simplex na porušovaní vytýkanom v prejednávanej veci. Nemožno totiž vylúčiť, že tento kontakt možno považovať za ojedinelú udalosť“(15).
33. Pokiaľ ide o druhú udalosť použitú proti spoločnosti Simplex, teda stretnutie zástupcu podniku, ktorý sa podieľal na porušení (konkrétne IBP Ltd, ďalej len „IBP“), a dvoch zástupcov spoločnosti Simplex na veľtrhu v Essene (Nemecko) 18. marca 2004, Všeobecný súd rozhodol, že vyhlásenia, ktoré uviedol prvý uvedený zástupca v súvislosti so žiadosťou o zhovievavosť podanou spoločnosťou IBP, nie sú dôveryhodnejšie ako vyhlásenia zamestnancov spoločnosti Simplex.(16)
34. Pokiaľ ide o spoločnosť Aquatis, Všeobecný súd konštatoval, že táto spoločnosť sa od júna 2003 do apríla 2004 zúčastňovala na stretnutiach logistického výboru Fédération française des négociants en appareils sanitaires, chauffage, climatisation et canalisation (Francúzska federácia obchodníkov so sanitárnym zariadením, kúrením klimatizáciou a kanalizáciou, ďalej len „FNAS“), ktorých predmet sa týkal koordinácie cien, pričom tieto stretnutia zodpovedali len zložke porušenia, ktorá prebiehala od roku 1991 do marca 2001.(17)
35. Všeobecný súd však rozhodol, že Komisia nepreukázala, že spoločnosť Aquatis vedela o protisúťažných činnostiach ostatných podnikov, keď sa zúčastňovala na stretnutiach FNAS počas sporného obdobia, alebo že protisúťažné činnosti mohla rozumne predpokladať, a teda že jej správanie bolo súčasťou celkového plánu zahŕňajúceho všetky základné zložky zisteného kartelu.(18) V tejto súvislosti Všeobecný súd konštatoval, že Komisia nepreukázala, že Aquatis sa po marci 2001 ku kartelu znova pripojila, že z nijakej skutočnosti nevyplýva, že Aquatis vedela o pokračovaní uvedeného porušovania spoločnosťami IBP, Comap SA (predtým Aquatis) a FRA.BO, že diskusie v rámci logistického výboru FNAS sa týkali len francúzskeho trhu, a teda že tajná dohoda v rámci týchto stretnutí nemala celoeurópsky rozsah a že napriek kontaktu medzi spoločnosťami Aquatis a FRA.BO v apríli 2004 rukou písané poznámky vyhotovené zástupcom spoločnosti FRA.BO neuvádzajú nič v súvislosti s protisúťažnou povahou tém, ktoré na nich boli preberané.(19)
36. Možno teda konštatovať, že Všeobecný súd najmä nevysvetlil, prečo – na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v spornom rozhodnutí, ktoré mu bolo predložené – nebolo potrebné vziať do úvahy jednotlivé správanie každej z dcérskych spoločností spoločne, hoci jeho argumentácia je implicitne, ale nevyhnutne založená na konštatovaní uvedenom v spornom rozhodnutí, podľa ktorého tieto dcérske spoločnosti v podstate tvorili so svojou materskou spoločnosťou jednu a tú istú hospodársku jednotku, ktorá sa riadila vlastným správaním.
37. Tento problém, ktorý sa týka tak argumentácie Všeobecného súdu, ako aj odôvodnenia napadnutého rozsudku, je osobitne zrejmý vzhľadom na to, že Všeobecný súd bez ďalších vysvetlení v bode 61 uvedeného rozsudku rozhodol, že nemožno vylúčiť, že kontakt nadviazaný medzi zástupcom spoločnosti FRA.BO a zástupcom spoločnosti Simplex možno považovať za ojedinelú udalosť, pričom sa ani nezdá, že by Všeobecný súd skúmal, ako mohla toto posúdenie ovplyvniť skutočnosť, že počas toho istého obdobia a v rámci tej istej hospodárskej jednotky sa Aquatis zúčastňovala na stretnutiach, ktorých predmetom bola koordinácia cien na francúzskom trhu s tvarovkami, do ktorej bola zapojená najmä FRA.BO.
38. Ako správne tvrdí Komisia, posúdenie otázky, či je predmetná udalosť „ojedinelá“, závisí od ostatných dôkazov uvedených v spise a je pripísateľná hospodárskej jednotke tvorenej spoločnosťou Aalberts a jej dcérskymi spoločnosťami uvedenej v spornom rozhodnutí.
39. Tiež je ťažko pochopiteľné, ako Všeobecný súd mohol v bode 117 napadnutého rozsudku konštatovať, že Aquatis nemohla rozumne predpokladať, že stretnutia FNAS, na ktorých sa zúčastňovala, patria do rámca širšieho porušenia, ktoré je súčasťou celkového plánu, bez toho, aby aspoň vzal do úvahy údajne ojedinelé správanie spoločnosti Simplex týkajúce sa gréckeho trhu, hoci nespochybnil konštatovanie uvedené v spornom rozhodnutí, že tieto dve spoločnosti sa nesprávali samostatne, ale tvorili so svojou materskou spoločnosťou Aalberts hospodársku jednotku.
40. Skutočnosť, že Všeobecný súd nepreskúmal všetky dôkazy použité Komisiou proti spoločnosti Aalberts a jej dcérskym spoločnostiam, je o to menej pochopiteľná, že podľa judikatúry stačí, aby Komisia preukázala, že dotknutý podnik sa zúčastnil na stretnutiach, počas ktorých boli uzavreté dohody protisúťažnej povahy, bez toho, aby bol zjavne proti, čím sa dostatočne preukáže účasť uvedeného podniku na karteli.(20)
41. Samozrejme nejde o zanedbanie individuálneho posúdenia dôkazov použitých Komisiou proti spoločnostiam, ktoré sa údajne podieľali na porušení.
42. Ak sa však také dôkazy týkajú správania toho istého podniku v zmysle článku 81 ES, aj keď ho tvoria viaceré právne subjekty, tieto dôkazy sa nevyhnutne musia posudzovať spoločne s cieľom overiť účasť uvedeného podniku na tvrdenom porušení.(21)
43. Odlišný výklad by zbavoval článok 81 ES potrebného účinku, keďže by pripúšťal, aby skupina spoločností mohla namietať formálne oddelenie spoločností, ktoré ju tvoria, vyplývajúce z ich odlišnej právnej subjektivity s cieľom spochybniť konštatovanie o jednotnosti ich správania na trhu na účely uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže.(22)
44. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa tým, že spoločne nepreskúmal dôkazy použité proti spoločnostiam Simplex a Aquatis v spornom rozhodnutí, hoci nespochybnil predpoklad, na ktorom bolo založené uvedené rozhodnutie, že Aalberts a jej dcérske spoločnosti tvorili jeden a ten istý podnik v zmysle článku 81 ES, dopustil v napadnutom rozsudku nesprávneho právneho posúdenia.
45. Takéto nesprávne posúdenie musí podľa môjho názoru viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd zrušil článok 1 sporného rozhodnutia, ako aj článok 2 písm. a) uvedeného rozhodnutia, ktorým bola spoločnosti Aalberts spoločne a nerozdielne so spoločnosťami Aquatis a Simplex uložená pokuta vo výške 100,80 milióna eur.
46. Také nesprávne právne posúdenie musí zároveň viesť k neplatnosti zrušenia článku 2 písm. b) bodu 2 sporného rozhodnutia Všeobecným súdom, ktorým – pripomínam – bola spoločnostiam Aquatis a Simplex spoločne a nerozdielne uložená pokuta 2,04 milióna eur.
47. Toto zrušenie totiž nesprávne spočíva na implicitnom odôvodnení(23), podľa ktorého Komisia nemohla zohľadniť obrat spoločnosti Aalberts na výpočet tejto pokuty uloženej jej dvom dcérskym spoločnostiam z dôvodu, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala účasť týchto dcérskych spoločností na vytýkanom jedinom, komplexnom a nepretržitom porušení.
48. Ako bolo preukázané vo vyššie uvedených úvahách, keďže napadnutý rozsudok je v tejto súvislosti poznačený nesprávnym právnym posúdením, navrhujem zrušiť body 1 a 2 výroku uvedeného rozsudku.
49. Za týchto okolností by nebolo potrebné rozhodnúť o dôvodnosti druhej časti prvého odvolacieho dôvodu hlavného odvolania ani o druhom a treťom odvolacom dôvode tohto odvolania.(24)
50. Naproti tomu, musí sa preskúmať vzájomné odvolanie, ktoré Aalberts a jej dcérske spoločnosti podali subsidiárne pre prípad, ak by sa vyhovelo jednému z odvolacích dôvodov hlavného odvolania.
B – O vzájomnom odvolaní
1. Argumentácia účastníkov konania
51. Aalberts a jej dcérske spoločnosti tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 106 napadnutého rozsudku rozhodol, že kartel pokračoval aj po kontrolách Komisie v marci 2001 a že Komisia dospela k záveru o existencii jediného, komplexného a nepretržitého porušenia.
52. Podľa spoločnosti Aalberts a jej dcérskych spoločností totiž kartel, ktorý predchádzal kontrolám, a úkony, ktoré nasledovali po kontrolách, nesledujú jediný cieľ. Cieľom kartelu bolo údajne zabezpečiť fungovanie celoeurópskeho kartelu, ktorý mal vylúčiť prakticky všetky zdroje potenciálnej konkurencie, zameraním sa nielen na určovanie cien, ale aj na rozdelenie vnútroštátnych trhov a zákazníkov, ako aj spoločný postup vo vzťahu k výrobcom a distribútorom, ktorí nie sú členmi kartelu. Naproti tomu, úkony po roku 2001 sa údajne týkajú len výmeny informácií o cenách a nezahŕňajú formy tajných dohôd zamerané na vylúčenie iných aspektov hospodárskej súťaže, najmä rozdelenie zákazníkov, hoci toto rozdelenie bolo neoddeliteľnou súčasťou kartelu, ktorý predchádzal kontrolám.
53. Aalberts a jej dcérske spoločnosti sa domnievajú, že zatiaľ čo jednotlivé úkony uskutočnené pred kontrolami navzájom jednoznačne súviseli a dopĺňali sa, v prípade úkonov po roku 2001 to tak nebolo. To údajne preukazuje, že základné znaky kartelu predchádzajúceho kontrolám už po roku 2001 neexistovali.
54. Okrem toho rozdiely v geografickej pôsobnosti, použitých metódach a obdobiach uplatňovania jediného porušenia údajne tiež vyvolávajú pochybnosti, ktorých existenciu mal Všeobecný súd vyhodnotiť v ich prospech, pokiaľ ide o vzťah medzi úkonmi pred rokom 2001 a úkonmi po ňom.
55. Aalberts a jej dcérske spoločnosti teda navrhujú konštatovať zjavnú neexistenciu dostatočne presných a súhlasných dôkazov na odôvodnenie pevného presvedčenia, že tvrdené porušenia predstavujú jediné a nepretržité porušenie v zmysle článku 81 ES. Všeobecný súd teda podľa ich názoru nesprávne vyložil tento pojem.
56. Komisia vo svojom vyjadrení k vzájomnému odvolaniu v prvom rade tvrdí, že toto odvolanie je neprípustné, keďže Aalberts a jej dcérske spoločnosti sa v skutočnosti domáhajú nového posúdenia skutkového stavu.
57. Komisia sa ďalej domnieva, že vzájomné odvolanie je neúčinné z dôvodu, že Aalberts a jej dcérske spoločnosti nemajú záujem na konaní. Ak by existovali – ako to tvrdia – dve samostatné porušenia, jedno pred kontrolami Komisie a druhé po nich, celková výška pokút by bola pre tieto tri spoločnosti prinajmenšom zhodná.
58. Komisia napokon tvrdí, že vzájomné odvolanie je nedôvodné. Komisia poukazuje na to, že výhrada uvedená na podporu vzájomného odvolania je obmedzená na otázku, či protisúťažné prejavy, ktoré nastali po kontrolách, predstavovali pokračovanie porušenia spáchaného pred kontrolami. Komisia sa v tejto súvislosti domnieva, že Všeobecný súd správne uplatnil judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej treba overiť, či udalosti, ktoré nastali pred kontrolami a po nich, sledovali ten istý cieľ. Údajne sa nevyžaduje mimoriadne vysoký stupeň podobnosti medzi okolnosťami pred kontrolami a po nich. Na rozdiel od toho, čo tvrdia Aalberts a jej dcérske spoločnosti, v práve Únie údajne neexistuje „domnienka samostatných porušení“. Podľa Komisie je jednoducho nelogické tvrdiť, že v prípade pochybnosti treba nevyhnutne predpokladať existenciu samostatných porušení.
2. Analýza
a) O prípustnosti a účinnosti vzájomného odvolania
59. Hneď na úvod treba spresniť, že prípustnosť vzájomného odvolania by mohla byť sporná, ak by toto odvolanie nebolo podané subsidiárne pre prípad, ak by Súdny dvor vyhovel jednému alebo viacerým odvolacím dôvodom hlavného odvolania. Záujem na konaní spoločnosti Aalberts a jej dcérskych spoločností by totiž vtedy bol sporný, keďže Všeobecný súd vyhovel ich žalobným návrhom na zrušenie sporného rozhodnutia.(25)
60. Naproti tomu, v takom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, keď je vzájomné odvolanie podané vo vyššie opísanom rozsahu, jeho prípustnosť zrejme nemusí byť sporná. Toto odvolanie totiž na jednej strane skutočne smeruje k – prinajmenšom čiastočnému – zrušeniu napadnutého rozsudku z dôvodu, ktorý nebol uplatnený v hlavnom odvolaní.(26) Na druhej strane je to jediný procesný postup, ktorým Aalberts a jej dcérske spoločnosti môžu napadnúť odôvodnenie Všeobecného súdu, ktorým bola potvrdená existencia jediného, komplexného a nepretržitého porušenia. Pokiaľ by totiž uvedené spoločnosti nepodali také vzájomné odvolanie a v prípade, ak by Súdny dvor po vyhovení hlavnému odvolaniu konštatoval, že stav konania mu dovoľuje vydať konečný rozsudok, Súdny dvor by už nemohol rozhodnúť o častiach rozsudku Všeobecného súdu, ktoré neboli napadnuté, teda vrátane tých, ktoré sa týkajú konštatovania existencie jediného, komplexného a nepretržitého porušenia.(27) Ak by sa teda spoločnosti Aalberts a jej dcérskym spoločnostiam odňalo právo podať vzájomné odvolanie, znamenalo by to odopretie spravodlivosti.
61. Komisia, ktorá si určite bola vedomá takého neželaného dôsledku, navyše neuviedla taký všeobecný dôvod neprípustnosti vzájomného odvolania.
62. Obmedzila sa totiž jednak na tvrdenie, že cieľom tohto odvolania je len spochybniť skutkové konštatovania Všeobecného súdu, a jednak – skôr z hľadiska jeho neúčinnosti ako neprípustnosti – na tvrdenie, že aj keby sa vzájomnému odvolaniu vyhovelo, toto odvolanie by nemalo vplyv na úroveň pokút uložených spoločnosti Aalberts a jej dcérskym spoločnostiam.
63. Tieto dva dôvody sa musia podľa môjho názoru zamietnuť.
64. Pokiaľ ide o prvý z nich, treba poukázať na to, že Aalberts a jej dcérske spoločnosti sa neusilujú spochybniť existenciu porušenia pred kontrolami Komisie v roku 2001 tak, ako ju konštatoval Všeobecný súd v bodoch 91 až 100 napadnutého rozsudku, ani konštatovanie, že úkony po uvedených kontrolách, preskúmané v bodoch 101 až 105 uvedeného rozsudku, sa týkali výmeny informácií o cenách.
65. Uvedené spoločnosti naopak tvrdia, že Všeobecný súd mal na základe posúdenia skutkového stavu, ktoré vykonal, zamietnuť záver, ku ktorému dospela Komisia, že kartel konštatovaný pred kontrolou v roku 2001 trval aj po uvedenej kontrole a mal podobu jediného, komplexného a nepretržitého porušenia.
66. Keďže sa teda vzájomným odvolaním napáda len odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa právnej kvalifikácie predmetného správania ako jediného, komplexného a nepretržitého porušenia, toto odvolanie je prípustné.(28)
67. Pokiaľ ide o údajnú neúčinnosť vzájomného odvolania, toto odvolanie na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, nesmeruje len proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, ktoré má vplyv len na výšku pokút uložených spoločnosti Aalberts a jej dcérskym spoločnostiam, ale smeruje proti konštatovaniam Všeobecného súdu týkajúcim sa preskúmania existencie porušenia článku 81 ES pripísateľného týmto spoločnostiam. Ak by navyše Súdny dvor vyhovel vzájomnému odvolaniu, a teda dospel by k záveru, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval existenciu jediného, komplexného a nepretržitého porušenia, otázka účasti spoločnosti Aquatis na tomto porušení, ktorá je sama predmetom druhého odvolacieho dôvodu hlavného odvolania Komisie, by stratila význam. Vzájomné odvolanie teda skutočne smeruje proti odôvodneniam napadnutého rozsudku, ktoré majú vplyv na konštatovania Všeobecného súdu prekračujúce rámec konštatovaní týkajúcich sa uloženia pokút spoločnosti Aalberts a jej dcérskym spoločnostiam.
b) O dôvodnosti vzájomného odvolania
68. Ako som už uviedol, Aalberts a jej dcérske spoločnosti nespochybňujú existenciu porušenia pred kontrolami Komisie v roku 2001 tak, ako ju konštatoval Všeobecný súd v bodoch 91 až 100 napadnutého rozsudku, ani konštatovanie, že úkony po uvedených kontrolách, preskúmané v bodoch 101 až 105 uvedeného rozsudku, sa týkali výmeny informácií o cenách.
69. Pokiaľ ide o tieto posledné uvedené body napadnutého rozsudku, Aalberts a jej dcérske spoločnosti v podstate tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že udalosti po kontrolách v roku 2001 predstavovali pokračovanie (komplexného) porušenia tak, ako existovalo pred týmito udalosťami. Tvrdia teda, že porušenie nebolo „nepretržité“ a že predmetné konania preto predstavujú dve samostatné porušenia (a nie jediné porušenie).
70. Táto argumentácia ma nepresvedčila.
71. Podľa judikatúry, ktorá bola v podstate pripomenutá v bodoch 86 a 87 napadnutého rozsudku, môže porušenie článku 81 ods. 1 ES vyplývať nielen zo samostatného úkonu, ale aj zo skupiny úkonov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, aj keď by jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny úkonov alebo tohto pokračujúceho správania mohli ako také a samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia.(29)
72. Rozhodujúca je skutočnosť, že jednotlivé činnosti spadajú do „spoločného plánu“ vzhľadom na ich rovnaký cieľ skresľujúci hospodársku súťaž vnútri jednotného trhu.(30)
73. Za týchto okolností Súdny dvor rozhodol, že jednak by vtedy bolo neprirodzené rozdeliť na viaceré samostatné správania dohodu vyznačujúcu sa súborom snáh sledujúcich jediný hospodársky cieľ, a jednak nie je rozhodujúce, že v rámci celkovej dohody trvajúcej niekoľko rokov existuje medzi prejavmi kartelu niekoľkomesačný odstup.(31)
74. Súdny dvor v reakcii na tvrdenie založené na rozdielnej povahe dvoch rozhodnutí prijatých združením podnikov týkajúcich sa určovania cien a obchodnej politiky v oblasti zverejňovania cien členmi uvedeného združenia, ktoré mali podľa tohto združenia Komisiu a Všeobecný súd priviesť na základe tohto rozdielu ku kvalifikovaniu uvedených rozhodnutí ako samostatných rozhodnutí z hľadiska článku 81 ES, rovnako spresnil, že tieto rozdiely nemajú vplyv na kvalifikáciu uvedených rozhodnutí ako „jediného porušenia“, keďže spadali do rámca skupiny postupov s rovnakým cieľom, konkrétne obmedziť hospodársku súťaž prostredníctvom cien.(32)
75. V prejednávanom prípade Všeobecný súd správne uplatnil pripomenutú judikatúru tým, že v bodoch 102 až 105 napadnutého rozsudku overil, či vytýkané správanie z obdobia po prešetrovaní Komisie v roku 2001 sleduje ten istý cieľ ako protisúťažné postupy z obdobia pred týmto dátumom, a to zosúladenie cien tvaroviek.
76. Z toho istého hľadiska, ktoré spočíva v uprednostnení cieľa protisúťažných postupov pred ich jednotlivými prejavmi alebo pravidlami uplatňovania(33), Všeobecný súd tiež v bode 105 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že nie je rozhodujúca skutočnosť, že sa zmenili niektoré znaky alebo intenzita týchto postupov, keďže je možné, že kartel sa po kontrolách Komisie vyznačoval menej štruktúrovanou formou a premenlivejšou intenzitou činnosti.
77. Skutočnosť, že došlo k ukončeniu niektorých aspektov kartelu a že kartel bol menej štruktúrovaný ako pred kontrolami Komisie, sa totiž javí celkom logická, keďže podniky, ktoré sa po týchto kontrolách ďalej zúčastňovali na karteli, vedeli, že sú predmetom prešetrovania vedeného touto inštitúciou. Išlo teda o „normálnu“ obozretnú reakciu hospodárskych subjektov, ktoré chceli ďalej sledovať cieľ svojich predchádzajúcich postupov, a to určovať ceny tvaroviek, v nevyhnutne diskrétnejšom rámci a podobách.
78. Preto sa na rozdiel od toho, čo tvrdia Aalberts a jej dcérske spoločnosti, nemožno odvolávať na tieto odlišné pravidlá uplatňovania kartelu pred kontrolami Komisie a po nich s cieľom zamietnuť konštatovanie jednotnej a pokračujúcej povahy porušenia, ktoré bolo uvedené v napadnutom rozsudku.
79. Nie je teda už potrebné rozhodnúť o – navyše trochu zvláštnom – tvrdení, ktoré uviedla Aalberts a jej dcérske spoločnosti, že existencia pochybnosti Všeobecného súdu, pokiaľ ide o jednotnú a pokračujúcu povahu porušenia, mala viesť Všeobecný súd ku konštatovaniu existencie dvoch samostatných porušení, keďže táto údajná pochybnosť nemá nijaký základ.
80. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť vzájomné odvolanie subsidiárne podané spoločnosťou Aalberts a jej dcérskymi spoločnosťami ako nedôvodné.
C – Subsidiárne o druhom a treťom odvolacom dôvode hlavného odvolania
1. O treťom odvolacom dôvode hlavného odvolania založenom na nedostatku odôvodnenia porušenia zákazu rozhodovať ultra petita a na súvisiacom porušení práva na obhajobu
81. Súdny dvor by sa nemal neprimerane zaoberať tretím odvolacím dôvodom hlavného odvolania, ktorým Komisia v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že nevysvetlil dôvody, pre ktoré zrušil pokutu vo výške 2,04 milióna eur uloženú spoločne a nerozdielne spoločnostiam Aquatis a Simplex na základe článku 2 písm. b) bodu 2 sporného rozhodnutia.
82. Ako som totiž uviedol v bode 47 týchto návrhov, hoci je toto zrušenie podľa môjho názoru založené na nesprávnom právnom posúdení, v kontexte prejednávanej veci bolo ľahko pochopiteľné a bolo založené na tom, že Komisia údajne pri výpočte uvedenej výšky tejto pokuty nesprávne zohľadnila obrat spoločnosti Aalberts. Komisia teda mohla úplne pochopiť argumentáciu Všeobecného súdu uvedenú v bodoch 123 a 124 napadnutého rozsudku.
83. Druhý odvolací dôvod hlavného odvolania by si zaslúžil väčšiu pozornosť, ak by Súdny dvor rozhodol, že si neosvojí môj návrh vyhovieť prvému odvolaciemu dôvodu uvedeného odvolania.
2. O druhom odvolacom dôvode hlavného odvolania založenom na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o zrušenie sporného rozhodnutia v celom rozsahu
a) Argumentácia účastníkov konania
84. Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia tým, že v celom rozsahu zrušil článok 2 písm. a) rozhodnutia týkajúci sa dcérskej spoločnosti Aquatis a materskej spoločnosti Aalberts, hoci potvrdil účasť spoločnosti Aquatis na činnostiach kartelu týkajúcich sa francúzskeho trhu.
85. Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bode 106 napadnutého rozsudku uznal, že tá istá kartelová dohoda pokračovala aj po kontrolách Komisie a že stretnutia FNAS, na ktorých sa zúčastňovala Aquatis, predstavovali zložku tohto porušenia v jeho podobe po roku 2001. Všeobecný súd však údajne v celom rozsahu zrušil sporné rozhodnutie a pokutu uloženú spoločnosti Aquatis a jej materskej spoločnosti len z dôvodu, že Komisia nepreukázala, že Aquatis vedela (body 111 a 119 napadnutého rozsudku) alebo musela vedieť (bod 111 napadnutého rozsudku), že sa podieľa na celoeurópskom karteli, a že vedela o dvoch ďalších základných zložkách jediného a nepretržitého porušenia.
86. Podľa Komisie je napadnutý rozsudok poznačený trojnásobným nesprávnym právnym posúdením.
87. Prvé nesprávne posúdenie údajne spočíva v tom, že Všeobecný súd uplatnil nesprávne právne kritérium. Na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd, totiž judikatúra nie je obmedzená na skutočnú vedomosť alebo na domnienku, že podnik „musel vedieť“, že sa zúčastňuje na celkovom porušení, ale na preukázanie, že podnik primerane mohol predpokladať takú účasť a že bol ochotný prijať súvisiace riziko.
88. Druhé nesprávne posúdenie sa prejavilo v tom, že Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie z dôvodu, že Aquatis mala odlišnú mieru vedomosti o karteli v porovnaní s ostatnými účastníkmi stretnutí FNAS vo Francúzsku. Podľa Komisie pritom z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozdielna miera vedomosti účastníka kartelu nemá mať za následok úplné vylúčenie jediného a nepretržitého porušenia, ale môže viesť nanajvýš k čiastočnému zrušeniu konštatovania o porušení a pravdepodobne k zníženiu pokuty.
89. Tretie nesprávne posúdenie, ktoré súvisí s predchádzajúcim nesprávnym posúdením, sa údajne vyznačuje okolnosťou, že Všeobecný súd prekročil svoju právomoc tým, že v celom rozsahu zrušil rozhodnutie týkajúce sa spoločnosti Aalberts a jej dvoch dcérskych spoločností, hoci podľa judikatúry by bolo najvhodnejším riešením čiastočné zrušenie.
90. V reakcii na otázku položenú po vyhlásení už citovaného rozsudku Komisia/Verhuizingen Coppens Komisia v podstate uviedla, že konštatovania Súdneho dvora uvedené v tomto rozsudku potvrdzujú jej argumentáciu, na základe nich sa musí vyhovieť druhému odvolaciemu dôvodu jej odvolania a vedú k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o spoločnosti Aquatis a Aalberts.
91. Aalberts a jej dcérske spoločnosti tvrdia, že tento odvolací dôvod hlavného odvolania sa musí zamietnuť ako čiastočne neprípustný, keďže Komisia údajne navrhuje, aby Súdny dvor opätovne preskúmal skutkové okolnosti zistené v prvom stupni.
92. Vo zvyšnej časti sa domnievajú, že tento druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku a nesprávnom uplatnení pojmu jediné, komplexné a nepretržité porušenie.
93. Po prvé Aalberts a jej dcérske spoločnosti tvrdia, že Komisia sa opiera o nesprávny výklad napadnutého rozsudku, keďže vykladá znenie jeho bodu 119 izolovane. Všeobecný súd sa totiž údajne neobmedzil na skúmanie, či Aquatis skutočne mala vedomosť o ostatných základných zložkách tvrdeného jediného, komplexného a nepretržitého porušenia, ale tiež skúmal, či Aquatis musela vedieť o týchto zložkách. Údajne to jednoznačne vyplýva z bodu 117 napadnutého rozsudku.
94. Po druhé uvedené spoločnosti poukazujú na to, že Komisia nezohľadňuje skutočnosť, že v spornom rozhodnutí bolo len uvedené, že stretnutia FNAS boli súčasťou širšieho súboru dohôd, ktorý ako celok predstavoval jediné, komplexné a nepretržité porušenie. Komisia údajne neuložila spoločnostiam Aquatis a Aalberts pokutu na základe toho, že stretnutia FNAS ako také predstavovali porušenie v zmysle článku 81 ES. Všeobecný súd teda údajne správne konštatoval, že Aquatis sa nezúčastňovala na porušeniach vytýkaných v spornom rozhodnutí, a v celom rozsahu zrušil pokutu, ktorá bola uložená tejto spoločnosti a spoločnosti Aalberts. Nové tvrdenie Komisie, že Všeobecný súd mal konštatovať účasť spoločnosti Aquatis na odlišnom porušení, ktoré nebolo predmetom správneho konania, je teda nedôvodné.
95. V reakcii na položenú otázku, týkajúcu sa dôsledkov už citovaného rozsudku Komisia/Verhuizingen Coppens pre tento odvolací dôvod hlavného odvolania, Aalberts a jej dcérske spoločnosti v podstate uviedli, že podmienky, ktoré Súdny dvor uviedol v tomto rozsudku, ktoré mohli umožniť Všeobecnému súdu, aby namiesto zrušenia sporného rozhodnutia v celom rozsahu zrušil toto rozhodnutie len čiastočne, nie sú splnené. Preto zastávajú názor, že Všeobecný súd správne zrušil sporné rozhodnutie v celom rozsahu.
b) Analýza
96. Je úplne nepochybné, že tento odvolací dôvod je prípustný, keďže Komisia len poukazuje na viacnásobné nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Všeobecný súd údajne dopustil.
97. Pokiaľ ide o vecnú stránku, treba v prvom rade v krátkosti pripomenúť niektoré body napadnutého rozsudku.
98. V bode 89 uvedeného rozsudku Všeobecný súd správne cituje judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej s cieľom preukázať účasť podniku na jedinom, komplexnom a nepretržitom porušení musí Komisia preukázať, že uvedený podnik mal zámer vlastným správaním prispieť k naplneniu spoločných cieľov sledovaných všetkými zúčastnenými a že vedel o skutočnom správaní, ktoré plánovali alebo vykonali iné podniky pri výkone rovnakých zámerov, alebo ich mohol dôvodne predpokladať a bol pripravený toto riziko prevziať.(34)
99. V nasledujúcom bode napadnutého rozsudku Všeobecný súd tiež v súlade s judikatúrou Súdneho dvora zdôraznil, že skutočnosť, že podnik sa nezúčastňoval na všetkých zložkách kartelu, nie je relevantná na preukázanie existencie porušenia z jeho strany, pričom na túto okolnosť treba prihliadnuť len pri posúdení závažnosti protiprávneho konania a prípadne pri stanovení výšky pokuty.(35)
100. Všeobecný súd po tom, čo v bode 109 napadnutého rozsudku konštatoval, že základné zložky jediného, komplexného a nepretržitého porušenia po marci 2001 spočívali v dvojstranných kontaktoch, kontaktoch nadviazaných na obchodnom veľtrhu a kontaktoch nadviazaných v rámci stretnutí FNAS s cieľom koordinovať ceny, a v bode 110 uvedeného rozsudku konštatoval, že Aquatis sa zúčastňovala len na týchto posledných uvedených stretnutiach a nie na ďalších dvoch zložkách porušenia, v bode 111 toho istého rozsudku uviedol, že bolo teda potrebné overiť, či „Aquatis vedela alebo musela vedieť, že sa pripojila k okruhu účastníkov celoeurópskeho kartelu, keď sa zúčastňovala na stretnutiach FNAS. Účasť Aquatis na dohode týkajúcej sa francúzskeho trhu totiž možno považovať za vyjadrenie jej pristúpenia ku konštatovanému porušeniu, len ak sa preukáže, že vedela o existencii ďalších dvoch základných zložiek porušenia“(36).
101. V bode 114 napadnutého rozsudku Všeobecný súd poukázal na to, že z nijakej skutočnosti nevyplýva, že Aquatis „vedela“ o pokračovaní uvedeného porušovania spoločnosťami IBP, Comap SA a FRA.BO, zatiaľ čo v bode 119 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že nie je preukázané, že Aquatis „vedela“ o tom, že sa svojím správaním pripojila ku kartelu, ktorý pozostával z rôznych zložiek so spoločným cieľom, alebo ku kartelu, na ktorom sa už zúčastňovala pred marcom 2001 a ktorý pokračoval.
102. Na prvý pohľad by tento výklad napadnutého rozsudku, ktorý navyše podáva Komisia, mohol viesť k vyhoveniu argumentácii Komisie, podľa ktorej Všeobecný súd neoveril, či Aquatis „mohla rozumne predpokladať“ protisúťažné správanie ostatných podnikov podieľajúcich sa na celkovom pláne zahŕňajúcom všetky základné zložky konštatovaného porušenia.
103. Treba však poukázať na to, že Všeobecný súd tak v bode 112, ako aj v bode 117 napadnutého rozsudku skutočne overil toto kritérium v prípade spoločnosti Aquatis, pričom vylúčil, že táto spoločnosť mohla „rozumne predpokladať“, že stretnutia FNAS, ktoré sa týkali výlučne francúzskeho trhu, patria do rámca širšieho porušenia, ktoré je súčasťou celkového plánu, teda že ich ostatní účastníci využívajú ako rámec na diskusiu s cieľom koordinovať ceny tvaroviek na iných vnútroštátnych trhoch.
104. Navrhujem teda zamietnuť prvú výhradu, ktorú Komisia uviedla na podporu druhého odvolacieho dôvodu svojho odvolania.(37)
105. Pokiaľ ide o druhú a tretiu výhradu, ktoré je podľa môjho názoru potrebné preskúmať spoločne, Komisia napáda zrušenie sporného rozhodnutia v celom rozsahu, pokiaľ sa týka spoločnosti Aquatis (a materskej spoločnosti Aalberts), hoci Všeobecný súd v bode 110 napadnutého rozsudku konštatoval, že Aquatis sa zúčastňovala na jednej z troch zložiek jediného, komplexného a nepretržitého porušenia, ktorá mala rovnaký predmet ako dve ďalšie zložky, teda koordináciu cien.
106. Ako Súdny dvor už spresnil, samotná skutočnosť, že Všeobecný súd považuje dôvod uvedený na podporu žaloby o neplatnosť za dôvodný, mu neumožňuje automaticky zrušiť napadnutý akt v celom rozsahu, pokiaľ predmetný dôvod, ktorý sa týka výlučne konkrétneho aspektu spochybneného aktu, môže odôvodniť iba čiastočné zrušenie.(38)
107. Čiastočné zrušenie právneho aktu Únie je možné len vtedy, ak sú časti, ktorých zrušenie sa navrhuje, oddeliteľné od ostatných častí aktu. Táto požiadavka by nebola splnená, ak by čiastočné zrušenie aktu spôsobilo zmenu jeho podstaty, čo musí byť posudzované na základe objektívneho kritéria.(39)
108. S cieľom overiť, či Všeobecný súd správne v celom rozsahu zrušil sporné rozhodnutie, pokiaľ ide o spoločnosť Aquatis, vrátane pokuty, ktorá jej bola uložená spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Aalberts, je potrebné overiť, či by čiastočné zrušenie tohto rozhodnutia zmenilo jeho podstatu.(40)
109. Ako vyplýva z už citovaného rozsudku Komisia/Verhuizingen Coppens, vo všeobecnosti platí, že ak sa podnik priamo zúčastňoval na jednom alebo niekoľkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a nepretržité porušenie – no nie je preukázané, že svojím vlastným správaním zamýšľal prispieť k všetkým spoločným zámerom, ktoré sledovali ďalší účastníci kartelu, a že mal vedomosť o všetkých ďalších protiprávnych správaniach, ktoré zamýšľali alebo uskutočnili uvedení účastníci sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko –, Komisia je oprávnená pripisovať tomuto podniku zodpovednosť iba za správania, na ktorých sa priamo zúčastňoval, a za správania zamýšľané alebo uskutočnené ďalšími účastníkmi sledujúcimi rovnaké ciele, aké sledoval tento podnik, a v prípade ktorých je preukázané, že o nich vedel alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko.(41)
110. Toto posúdenie však nemôže mať za následok zánik zodpovednosti podniku za správanie, na ktorom sa nepochybne podieľal alebo za ktoré možno skutočne vyvodiť jeho zodpovednosť, v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 99 týchto návrhov.
111. Súdny dvor pripúšťa takéto rozdelenie rozhodnutia Komisie, ktoré kvalifikuje celkový kartel ako jediné a nepretržité porušenie, iba vtedy, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky. Po prvé je potrebné, aby uvedenému podniku bolo v správnom konaní umožnené oboznámiť sa s tým, že mu je rovnako vytýkané každé zo správaní tvoriacich porušenie, a teda brániť sa v tomto smere. Po druhé samotné rozhodnutie Komisie musí byť v tejto súvislosti dostatočne jasné.(42)
112. Z toho vyplýva, že ak sú tieto podmienky splnené a ak Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala účasť podniku na celom jedinom a nepretržitom porušení, rozhodnutie Komisie sa musí považovať za nedôvodné len v tomto rozsahu.(43)
113. Za týchto podmienok sa súd Únie musí obmedziť na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie. Takéto čiastočné zrušenie totiž už vzhľadom na samotný cieľ takého rozhodnutia, ktorým je konštatovať jedno alebo viacero správaní, ktoré predstavujú porušenie článku 81 ES, nemôže zmeniť jeho podstatu.(44)
114. Naproti tomu, ak nie je splnená aspoň jedna z dvoch podmienok vymedzených Súdnym dvorom a pripomenutých v bode 111 týchto návrhov, súd Únie môže rozhodnutie Komisie, ktoré považuje za nezákonné, zrušiť len v celom rozsahu.
115. Ako tvrdí Komisia, v prejednávanom prípade z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, že Všeobecný súd by pred zrušením sporného rozhodnutia skúmal, či prichádza do úvahy čiastočné zrušenie tohto rozhodnutia.
116. Všeobecný súd teda mal overiť, či počas správneho konania, najmä v súvislosti s oznámením o výhradách zaslaným Komisiou spoločnosti Aalberts a jej dcérskym spoločnostiam, týmto spoločnostiam bolo umožnené pochopiť, že stretnutia FNAS bolo možné samy osebe považovať za porušenie článku 81 ods. 1 ES, a či samotné sporné rozhodnutie bolo v tejto súvislosti dostatočne jasné.
117. Aalberts a jej dcérske spoločnosti vo svojich odpovediach na otázku položenú v nadväznosti na vyhlásenie už citovaného rozsudku Komisia/Verhuizingen Coppens uviedli, že v prejednávanom prípade nie je splnená ani jedna z dvoch podmienok vymedzených Súdnym dvorom, zatiaľ čo Komisia tvrdí opak, pričom sa odvoláva na viaceré body uvedené tak v oznámení o výhradách, v odpovedi spoločnosti Aalberts a jej dcérskych spoločností na toto oznámenie, ako aj na viaceré body sporného rozhodnutia, ktoré nasvedčujú tomu, že tieto podmienky sú splnené.
118. Osobne si myslím, že sporné rozhodnutie nie je ani zďaleka jednoznačné, pokiaľ ide o kvalifikáciu účasti spoločnosti Aquatis (a spoločnosti Aalberts) na stretnutiach FNAS ako samostatného porušenia článku 81 ods. 1 ES, takže sa možno domnievať, že jedna z dvoch podmienok na čiastočné zrušenie uvedeného rozhodnutia nie je splnená.
119. Podľa môjho názoru však Súdny dvor nemôže nahradiť odôvodnenie napadnutého rozsudku, keďže by predtým nevyhnutne musel – s cieľom overiť dôvodnosť výroku napadnutého rozsudku – posúdiť skutkové okolnosti, ktoré sú medzi účastníkmi odvolacieho konania sporné a ktoré v uvedenom rozsudku neboli z akéhokoľvek dôvodu zohľadnené.(45)
120. Preto zastávam názor, že v prípade, ak by si Súdny dvor neosvojil môj návrh vyhovieť prvému odvolaciemu dôvodu hlavného odvolania, by bolo potrebné vyhovieť druhému odvolaciemu dôvodu tohto odvolania a zrušiť body 1 a 2 výroku napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom ide o účasť spoločnosti Aquatis na porušení a pokutu vo výške 55,15 milióna eur uloženú tejto spoločnosti spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Aalberts.
III – O vrátení veci na konanie pred Všeobecným súdom
121. Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. V danej veci môže sám vydať konečný rozsudok, ak to dovoľuje stav konania, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.
122. Keďže Všeobecný súd nerozhodol o troch z piatich žalobných dôvodov uvedených spoločnosťou Aalberts a jej dcérskymi spoločnosťami, vrátane žalobného dôvodu týkajúceho sa pripísateľnosti správania týchto dcérskych spoločností ich materskej spoločnosti Aalberts, a navyše ani o tom, či – pokiaľ ide o spoločnosť Aquatis – vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré prvostupňový súd nezohľadnil, prichádzalo do úvahy čiastočné zrušenie sporného rozhodnutia, domnievam sa, že stav konania nedovoľuje, aby Súdny dvor sám vydal konečný rozsudok.
123. Navrhujem teda vrátiť vec Všeobecnému súdu a rozhodnúť, že o trovách tohto konania sa rozhodne neskôr.
IV – Návrh
124. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 24. marca 2011, Aalberts Industries a i./Komisia (T‑385/06), sa zrušuje.
2. Vec sa vracia na konanie pred Všeobecným súdom Európskej únie.
3. O trovách konania sa rozhodne neskôr.