NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
DÁMASO RUIZ‑JARABO COLOMER
prednesené 6. novembra 2008 1(1)
Vec C‑326/07
Komisia Európskych spoločenstiev
proti
Talianskej republike
„Žaloba o nesplnenie povinnosti – Články 43 ES a 56 ES – Stanovy sprivatizovaných podnikov – Ustanovenie týkajúce sa výkonu určitých osobitných právomocí“
I – Úvod
1. Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Toto príslovie použil William Shakespeare v diele Kupec benátsky(2), keď si marocký princ vyberie striebornú truhlicu, aby získal srdce Portie. Členské štáty si v oblasti „golden shares“ už mohli uvedomiť význam tohto príslovia. Tie sa však aj naďalej usilujú vystupovať ako kráľ Midas, pričom premieňajú účasť na kapitáli podnikov, ktoré pôsobia v strategických sektoroch alebo zabezpečujú verejné služby, na napodobneninu vzácneho kovu.
2. Vlády pri tejto bezuzdnej alchymistickej práci často zabúdajú na opravný účinok práva Spoločenstva, ktoré ruší veľmi starostlivo opevnené nadmerné privilégiá, ktoré si chcú štáty vytvoriť a na základe ktorých sa stavajú nad obyčajných akcionárov. Vlády sú nepochybne motivované dobrými úmyslami založenými na myšlienke všeobecného záujmu. Tento zámer však neposkytuje legitimitu žiadnej odchýlke od disciplíny, ku ktorej zaväzujú ustanovenia Zmluvy ES.
3. Predmetná žaloba Komisie proti Talianskej republike sa zaraďuje medzi veci týkajúce sa tzv. „zlatých akcií“, ktoré treba od rozsudku Komisia/Nemecko(3) chápať ako akúkoľvek právnu štruktúru individuálne uplatniteľnú na podniky, ktorá zachováva alebo pomáha zachovávať vplyv verejných orgánov na tieto spoločnosti.(4) Inštitúcia Spoločenstva v podstate žiada Súdny dvor, aby objasnil nesúlad kritérií na výkon mimoriadnych právomocí stanovených v dekréte v prospech niektorých verejných orgánov s voľným pohybom kapitálu a s právom usadiť sa.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
4. Súdny dvor zvyčajne skúma vnútroštátne právne úpravy v oblasti zlatých akcií, ktorých platnosť Komisia napadla, vo svetle dvoch základných slobôd zakotvených v Zmluve o ES: právo usadiť sa a voľný pohyb kapitálu. Pre prvú z týchto slobôd je relevantný článok 43 ods. 1 ES, v ktorom sa stanovuje:
„V rámci nasledujúcich ustanovení sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu.“
5. Slobode pohybu kapitálu Zmluva venuje článok 56 ods. 1 ES:
„1. V rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a tretími krajinami.“
6. Vzhľadom na význam posúdenia je vhodné uviesť článok 295 ES:
„Táto zmluva sa nedotýka úpravy vlastníckych vzťahov uplatňovanej v členských štátoch.“
7. V rámci sekundárneho práva treba upozorniť na smernicu 88/361/EHS(5), ktorá vo svojej prílohe I obsahuje nomenklatúru kapitálových pohybov uvedenú v článku 1. Osobitne uvádza „spoluúčasť na nových alebo existujúcich podnikoch so zreteľom na nadväzovanie alebo udržiavanie trvalých hospodárskych prepojení“ (priame investície)(6) a „nadobúdanie domácich cenných papierov obchodovaných na burze cenných papierov cudzozemcami (portfóliové investície).(7)
B – Talianska vnútroštátna úprava
8. Článok 4 ods. 227 až 231 talianskeho zákona o rozpočte pre rok 1994 (ďalej len „zákon o rozpočte“)(8) zmenil zákonný dekrét č. 332 z 31. mája 1994(9), ktorý bol s určitými zmenami schválený zákonom č. 474 z 30. júla 1994, ktorý obsahuje ustanovenia o zrýchlení predaja podielov štátu a verejných subjektov v akciových spoločnostiach.(10)
9. Článok 4 ods. 227 upravuje osobitné práva priznané Talianskom niektorým spoločnostiam. Konkrétne článok 4 ods. 227 pododsek 1 mení znenie článku 2 ods. 1 zákonného dekrétu č. 332, podľa ktorého:
„1. Spomedzi spoločností, ktoré sú priamo alebo nepriamo kontrolované štátom a ktoré pôsobia v odvetviach obrany, dopravy, telekomunikácií, energetických zdrojov a iných oblastiach poskytovania služieb vo verejnom záujme, sa dekrétom predsedu vlády… určia tie podniky, do ktorých stanov treba rozhodnutím prijatým na mimoriadnom valnom zhromaždení a pred prijatím akéhokoľvek opatrenia, ktorého následkom by bola strata kontroly, vložiť ustanovenie, ktoré ministrovi hospodárstva a financií zveruje jednu alebo viacero z nasledujúcich osobitných právomocí, ktoré sa uplatnia so súhlasom ministra výrobných činností [.]“
10. Osobitné právomoci Talianska, ktoré sú podrobne opísané v písmenách a), b), c) a d) predmetného článku 2, možno zhrnúť takto:
a) bránenie investorom v nadobudnutí relevantných podielov týchto spoločností, ktoré predstavujú aspoň 5 % hlasovacích práv alebo nižšie percento stanovené v dekréte ministrom hospodárstva a financií;
b) bránenie uzavretiu zmlúv a dohôd medzi akcionármi, ktorí predstavujú aspoň 5 % hlasovacích práv alebo nižšie percento stanovené v dekréte ministrom hospodárstva a financií;
c) právo veta, pokiaľ ide o prijatie uznesení o zrušení spoločnosti, prevodu podniku, koncentrácií, rozdelení, prevodu sídla do zahraničia alebo o zmene predmetu obchodnej činnosti, alebo o zmene stanov spoločnosti, ktoré by zrušili alebo zmenili osobitné právomoci, a
d) menovanie člena predstavenstva bez hlasovacích práv.
11. Predseda vlády Talianska prijal 10. júna 2004 dekrét(11) stanovený v článku 4 ods. 230 zákona o rozpočte. V článku 1 ods. 1 tohto dekrétu sa stanovuje:
„Osobitné právomoci stanovené v článku 2 zákonného dekrétu č. 332 z roku 1994 sa uplatnia iba vtedy, keď nastanú naliehavé a významné dôvody všeobecného záujmu, osobitne dôvody týkajúce sa verejného poriadku, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a obrany, a to vhodným a primeraným spôsobom na ochranu týchto záujmov, prostredníctvom primeraných lehôt, pričom budú dodržané zásady vnútorného poriadku a práva Spoločenstva a najmä zásada zákazu diskriminácie.“
12. V článku 1 ods. 2 tohto dekrétu sú upravené kritériá pre postup verejných orgánov, pokiaľ ide o osobitné právomoci, takto:
„2. Bez dotknutia sa účelu uvedeného v odseku 1 osobitné právomoci, na ktoré sa vzťahuje článok 2 ods. 1 písm. a), b) a c) zákonného dekrétu č. 332 z roku 1994, sa uplatnia, keď nastanú tieto okolnosti:
a) vážne a skutočné ohrozenie prerušenia minimálneho vnútroštátneho zásobovania ropnými a energetickými produktmi, ako aj poskytovania derivovaných a súvisiacich služieb, a vo všeobecnosti, zásobovania surovinami, základnými tovarmi pre spoločnosť alebo poskytovania základnej úrovne telekomunikačných a dopravných služieb;
b) vážne a skutočné ohrozenie kontinuity výkonu záväzkov voči spoločnosti pri výkone verejnej služby, ako aj výkonu úloh všeobecného záujmu, ktorými bol podnik poverený;
c) vážne a skutočné ohrozenie bezpečnosti infraštruktúry a sietí základných verejných služieb;
d) vážne a skutočné ohrozenie národnej obrany, vojenskej bezpečnosti, verejného poriadku a verejnej bezpečnosti;
e) naliehavé zdravotné okolnosti.“
III – Konanie pred podaním žaloby
13. Keďže talianska vláda ani vo vyjadrení k žalobe, ani v duplike nenapadla nijaký bod skutkových okolností uvedených Komisiou, možno prijať popis skutkových okolností tak, ako je uvedený v žalobe. Je však potrebné vybrať tie prvky, ktoré sú relevantné na rozhodnutie tejto veci.
14. Vo výzve z februára 2003 Komisia upozornila taliansku vládu na otázku zlučiteľnosti článku 66 zákona o rozpočte č. 488 z 23. decembra 1999, ako aj dekrétu predsedu vlády z 11. februára 2000 o privatizácii verejných podnikov s právom Spoločenstva.
15. Talianske orgány vo svojej odpovedi v júni 2003 uviedli, že predmetný dekrét vychádza z rozsudku Súdneho dvora vo veci C‑58/99(12), pričom v novembri oznámili, že koncom roku 2003 prijmú právnu úpravu v súlade s právnym poriadkom Spoločenstva.
16. Po prijatí uvedených zmien Talianska vláda oznámila Komisii v januári 2004 znenie zákona o rozpočte pre tento rok, ktorý obsahoval splnomocnenie predsedu vlády, aby v lehote 90 dní po vstupe zákona do platnosti vydal dekrét obsahujúci kritériá na výkon osobitných právomocí.
17. Komisia dostala 30. júna 2004 oznámenie o predmetnom vykonávacom predpise, ktorým je napadnutý dekrét.
18. Komisia zaslala talianskym orgánom 22. decembra 2004 doplňujúcu výzvu, pretože sa nazdávala, že zmenené ustanovenia a nové kritériá na výkon osobitných právomocí neodstránili porušovanie ustanovení Zmluvy ES o voľnom pohybe kapitálu a slobode usadiť sa.
19. Talianska vláda 24. mája 2005 odpovedala, že zákonný dekrét č. 332 a dekrét z 10. júna 2004 sú súčasťou systému „zlatých akcií“ v oblasti riadenia spoločností so štátnou účasťou, ktorý je v súlade s právom Spoločenstva.
20. Keďže Komisia považovala argumentáciu talianskych orgánov za neuspokojivú, zaslala 18. októbra 2005 talianskej vláde odôvodnené stanovisko. Talianske orgány vyjadrili 20. decembra 2005 svoj nesúhlas s uvedeným stanoviskom, a preto sa Komisia rozhodla požiadať Súdny dvor o rozhodnutie tohto sporu.
IV – Konanie pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev a návrhy účastníkov konania
21. Žaloba Komisie bola doručená do kancelárie Súdneho dvora 13. júla 2007, zatiaľ čo vyjadrenie k žalobe od talianskej vlády bolo doručené 5. októbra 2007.
22. Dňa 16. novembra 2005 bola podaná replika a 7. februára 2008 duplika.
23. Komisia žiada Súdny dvor, aby určil, že Talianska republika si tým, že prijala také ustanovenia, aké obsahuje článok 1 bod 2 dekrétu predsedu Rady ministrov z 10. júna 2004 o vymedzení kritérií na výkon osobitných právomocí uvedených v článku 2 zákonného dekrétu č. 332, ktorý bol s určitými zmenami schválený zákonom č. 474 z 30. júla 1994, zmeneným a doplneným článkom 4 ods. 227 písm. a), b) a c) zákona o rozpočte č. 350/2004, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 43 ES a 56 ES. Zároveň Komisia žiada Súdny dvor, aby zaviazal Taliansku republiku na náhradu trov konania.
24. Talianska vláda navrhuje, aby bola žaloba o nesplnenie povinnosti zamietnutá a Komisia zaviazaná na náhradu trov konania.
25. Zástupcovia Talianskej vlády a Komisie predniesli svoje pripomienky na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. októbra 2008.
V – Posúdenie nesplnenia povinnosti
A – Úvodné pripomienky
1. O predmete sporu
26. Vo svojich písomných vyjadreniach(13) sa talianska vláda odvoláva na neprípustnosť, avšak nie celej žaloby, ale väčšiny tvrdení, na ktorých sa zakladá nesplnenie povinnosti. Nazdáva sa, že v skutočnosti kritika obsiahnutá v žalobe a v replike nesmeruje tak voči napadnutému dekrétu, ako skôr voči osobitným právomociam stanoveným v zákonnom dekréte č. 332. Vzhľadom na to, že odôvodnené stanovisko tieto právomoci nenapadalo, Komisia obviňuje taliansku vládu z nesplnenia povinnosti z dôvodu úpravy týchto právomocí, pričom skrytým spôsobom rozširuje predmet žaloby.
27. Žalobkyňa v replike(14) potvrdzuje, že spochybňuje iba proporcionalitu článku 1 ods. 2 sporného dekrétu, konkrétne kritérií na výkon osobitných právomocí Talianska. Vytýka im nedostatočnú konkrétnosť, ktorá by investorom umožňovala zistiť presné okolnosti, za ktorých môžu orgány verejnej správy využiť tieto mimoriadne právomoci. Uznáva však nutnosť vykonania analýzy proporcionality v súvislosti s legitimitou využitia osobitných právomocí vrátane vhodnosti ich využitia.(15)
28. Podľa ustálenej judikatúry je predmet žaloby podanej na základe článku 226 ES ohraničený postupom pred začatím súdneho konania upraveným v tomto ustanovení. Odôvodnené stanovisko Komisie a žaloba musia byť teda založené na tých istých žalobných dôvodoch a na tom istom odôvodnení tak, že Súdny dvor nemôže skúmať žalobný dôvod, ktorý nebol uvedený v odôvodnenom stanovisku.(16) Z tejto judikatúry vyplýva, že cieľom súladu medzi postupom pred začatím súdneho konania a žalobou pred Súdnym dvorom je umožniť členskému štátu jednak splniť povinnosti vyplývajúce z práva Spoločenstva a jednak uviesť vhodné tvrdenia na svoju obhajobu voči obvineniam Komisie.
29. Nie je možné vyhovieť tvrdeniu talianskej vlády o neprípustnosti, pretože po porovnávacom posúdení výzvy(17), odôvodneného stanoviska(18) a žaloby je zrejmé, že Komisia sa nielenže snaží jedine o posúdenie napadnutého dekrétu, ale taktiež je zrejmé, že Komisia v žalobe ohraničila predmet sporu na dekrét, zatiaľ čo procesné písomnosti, ktoré predchádzali žalobe, obsahujú niektoré prvky na spochybnenie platnosti samotných osobitných právomocí.(19)
30. V každom prípade aj v situácii, ak by išlo o obmedzenie diskusie, stačí uviesť, že Súdny dvor v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti uznal takúto možnosť, pričom ju odlíšil od rozšírenia.(20)
31. Okrem toho sa talianska vláda dopúšťa sofizmu, keď naznačuje, že Komisia pri kritike napadnutého dekrétu v skutočnosti napadá povahu osobitných právomocí, pretože posudzovanie výkonu práv nie je v súlade s právom bez posúdenia týchto práv. Prirovnaním stanovenia osobitných právomocí k ich praktickému využitiu si mýli ustanovenie, ktoré ich stanovuje [článok 2 ods. 1 písm. a), b), c) a d) zákonného dekrétu č. 332] a ustanovenie, ktoré upravuje ich výkon [článok 1 ods. 2 uvedeného dekrétu].
32. Súhrnne sa spor medzi Komisiou a talianskou vládou zameriava na proporcionalitu uvedených ustanovení predmetného dekrétu, pričom naďalej platia všetky tvrdenia Komisie v jej procesných písomnostiach.
33. Existujú pochybnosti o súlade osobitných právomocí v zákonnom dekréte č. 332 s ustanoveniami Zmluvy o voľnom pohybe. Osobitné črty konania o nesplnení povinnosti bránia Súdnemu dvoru, aby posúdil ich súlad ex offo, pretože by sa dopustil rozhodovania ultra petita.
34. Prinajmenšom je teda potrebné označiť okolnosti tejto žaloby za špecifické: od Súdneho dvora sa žiada, aby sa vyslovil o proporcionalite výkonu určitých osobitných právomocí, pričom sa od neho nežiada názor na zlučiteľnosť týchto právomocí so základnými slobodami stanovenými v Zmluve o ES. Keďže nemožno vylúčiť ďalšiu žalobu na túto tému, vyzývam Komisiu, aby dala svojmu vyšetrovaniu určitú koherenciu, ktorá sa takisto prejaví v hospodárnosti konania a zaručí lepšie využívanie verejných prostriedkov.
2. Relevantnosť článku 295 ES
35. Talianska vláda na svoju obhajobu prekvapujúco neuviedla náležité dodržiavanie článku 295 ES, ktorý bol predmetom obsiahlej štúdie v spojených návrhoch, ktoré som vypracoval vo veciach, o ktorých sa rozhodlo jednak v rozsudkoch Komisia/Portugalsko, Komisia/Francúzsko a Komisia/Belgicko(21) a jednak v rozsudkoch Komisia/Španielsko a Komisia/Spojené kráľovstvo.(22) Charakter skúmaných osobitných právomocí nás nabáda pozastaviť sa pri téze obhajovanej v uvedených návrhoch.
36. Opakujem preto názor, že výraz „vlastnícke vzťahy“ z článku 295 ES neodkazuje na občianskoprávne usporiadanie vlastníckych vzťahov, ale na ideálny súbor noriem ľubovoľného druhu vrátane noriem verejného práva, ktorými je možné previesť vlastníctvo podniku, t. j. noriem, ktoré umožňujú vlastníkovi vykonávať rozhodujúci vplyv pri stanovení a uskutočnení všetkých alebo niektorých cieľov. Potrebný teleologický výklad tohto ustanovenia vylučuje na účely Zmluvy také rozlíšenie medzi verejnoprávnymi a súkromnými podnikmi, ktoré by bolo založené na zložení akcionárov. Predmetné rozlíšenie závisí od toho, či má štát možnosť presadiť určité kritériá hospodárskej politiky odlišné od samotného cieľa maximálneho zisku, ktorý je charakteristický pre súkromné aktivity.
37. Zmluva rešpektuje režim vlastníckych vzťahov vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, ktorý je zakotvený v článku 295 ES, a rozširuje ho na všetky opatrenia, ktoré štátu umožňujú, aby prostredníctvom zásahu do verejného sektora v hospodárskom zmysle prispel k usporiadaniu hospodárskej činnosti v krajine, a to najmä v procesoch privatizácie podnikov pôsobiacich v odvetviach považovaných za „strategické“, ktorých liberalizácia bola vykonávaná postupne.(23) Konkrétne mám na mysli kontrolu zasahovania verejných orgánov do niektorých životne dôležitých činností národného hospodárstva s cieľom uplatniť stratégiu hospodárskej politiky.
38. V tomto kontexte je kritika, že v rozsudkoch bolo bezdôvodne zamietnuté uplatnenie a dosah článku 295 ES, ktorú som uviedol v návrhoch vo veciach C‑463/00 a C‑98/01, aj naďalej aktuálna, pretože ani v neskôr vyhlásených rozsudkoch nebol podaný výklad tohto ustanovenia. Súdny dvor sa obmedzil na tvrdenie, že nemožno zanedbať znepokojenia, ktoré v závislosti od okolností môžu odôvodniť to, že členské štáty si zachovajú určitý vplyv v podnikoch, ktoré boli pôvodne verejné a neskôr boli privatizované, pokiaľ tieto podniky vykonávajú svoju činnosť v oblasti základných služieb alebo služieb všeobecného záujmu.(24)
39. Súdny dvor však dodal, že tieto znepokojenia neumožňujú členským štátom odvolávať sa na svoju vlastnú úpravu vlastníckych vzťahov na základe článku 295 ES, aby odôvodnili prekážky výkonu slobôd stanovených v práve Spoločenstva, ktoré vyplývajú z výsad spojených s ich postavením akcionára v privatizovanom podniku, pretože uvedený článok nevyníma úpravy vlastníckych vzťahov platné v členských štátoch zo systému základných pravidiel Zmluvy.(25)
40. Moje návrhy v uvedených spojených veciach obsahujú veľmi podobné tvrdenie, a síce, že klauzula o neutrálnosti stanovená v článku 295 ES v žiadnom prípade nemá za následok vyňatie zo záväzných pravidiel Zmluvy, ktoré stanovujú svoje účinky, a najmä zo zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti. Zdôrazňujem, že článok 295 ES neruší tieto základné pravidlá Zmluvy, ale zakazuje považovať tieto opatrenia za nezlučiteľné so Zmluvou per se, pretože sa na ne vzťahuje „prezumpcia platnosti“, ktorá im dodáva legitimitu vyplývajúcu z článku 295 ES.(26)
41. Je pravda, že podľa tézy, ktorú obhajujem, osobitné právomoci verejných orgánov, ktoré sú predmetom tohto konania o nesplnení povinnosti, predstavujú právne opatrenia určené na verejný zásah do činnosti určitých podnikov na účely vnútenia cieľov hospodárskej politiky a treba ich prirovnať k formám vlastníctva podnikov, ktorého úprava prináleží členským štátom v zmysle článku 295 ES. Samotná existencia týchto právomocí nie je v rozpore so základnými slobodami stanovenými v Zmluve, hoci ich konkrétny výkon môže viesť k takémuto rozporu.
42. Na jednej strane teda v tomto spore Komisia kritizuje len nedostatok proporcionality niektorých aspektov napadnutého dekrétu týkajúceho sa využitia osobitných právomocí priznaných Taliansku v zákonnom dekréte č. 332 vo svetle Zmluvy o ES. Na druhej strane zásada proporcionality, chápaná iba ako predpoklad, ktorý prispôsobuje regulačný zásah štátu sledovanému cieľu(27), patrí ku všeobecným zásadám poriadku Spoločenstva, na základe ktorého treba posudzovať legalitu týchto mimoriadnych právomocí členských štátov. V predchádzajúcich návrhoch som tvrdil, že vlády, ktoré obhajujú právne úpravy „golden shares“, by mali preukázať, že prítomnosť štátu v liberalizovaných podnikoch je v súlade so sledovaným cieľom.(28) Z dôvodu koherencie môjho názoru uvedeného na predchádzajúcich stranách sa nazdávam, že nič nebráni tomu, aby bola táto právna úprava podrobená posúdeniu vo svetle predmetnej zásady proporcionality.
3. Článok 43 ES verzus článok 56 ES
43. Žalobkyňa navrhuje, aby bolo konštatované, že Talianska republika porušila slobodu usadiť sa a slobodu voľného pohybu kapitálu.
44. V tomto zmysle som nezmenil svoj názor v tom, že prirodzené a ideálne prostredie na analýzu jednotlivých obmedzení, ktoré sa skrývajú pod (veľmi nepresným) označením „zlaté akcie“, je sloboda usadiť sa, lebo žalovaný členský štát sa zvyčajne usiluje o kontrolu, využívajúc svoje právomoci na zasahovanie do zloženia akcionárskej štruktúry, prijímania rozhodnutí v privatizovaných spoločnostiach (pomocou zasahovania do zloženia akcionárov alebo pomocou konkrétnych aktov v oblasti riadenia spoločnosti), pričom tento aspekt súvisí s voľným pohybom kapitálu len okrajovo.(29)
45. Takéto právomoci však môžu mať vplyv na slobodu usadiť sa a spôsobujú, že usadenie sa sa stáva menej príťažlivé, a to buď priamo, keď sa týkajú prístupu k základnému imaniu, alebo nepriamo, keď obmedzujú možnosť disponovať s majetkom alebo riadiť orgány spoločnosti.(30) V protiklade s tým, ako rozhodol Súdny dvor(31), trvám na tom, že následná prekážka voľného pohybu kapitálu má iba subsidiárny charakter a nie je hlavným obmedzením. Už som uviedol, že toto tvrdenie je správne, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré sa vzťahujú na zloženie akcionárov, avšak platí ešte viac pre tie opatrenia, ktoré obmedzujú prijímanie rozhodnutí spoločnosti (napríklad zmena predmetu spoločnosti alebo prevod aktív), ako aj opatrenia napadnuté v tejto veci, pričom spojenie s voľným pohybom kapitálu je hypotetické alebo len veľmi slabé.(32)
46. Toto rozlíšenie naberá na praktickej relevancii najvyššieho významu, ak zohľadníme skutočnosť, že voľný pohyb kapitálu platí nielen medzi členskými štátmi, ale aj medzi členskými štátmi a tretími krajinami.(33) Z uvedeného vyplýva, že napriek tomu, že opatrenie, akým je veto voči rozhodnutiu o rozpustení spoločnosti v strategickom sektore, by bolo vyhlásené za nezlučiteľné s článkom 43 ES, bolo by možné ho uplatniť voči akcionárom z tretích krajín.
47. Napriek vedľajšiemu charakteru finančného toku pochádzajúceho z tretích krajín nevyhnutného pre nadobudnutie takého množstva cenných papierov, ktoré by umožňovali kontrolovať riadenie obchodnej činnosti, považovať takúto mimoriadnu právomoc za nezlučiteľnú s článkom 56 ES by ponechalo voľnú cestu akcionárom z krajín mimo Spoločenstva, aby pristúpili k rozpusteniu spoločnosti, čím by poškodili záujmy členského štátu na kontinuite poskytovania verejnej služby, ktorú podnik zabezpečoval.
48. Nepopieram, že existujú určité opatrenia, ktoré možno hodnotiť podľa parametrov oboch sporných základných slobôd. Chcem iba upozorniť na to, že existuje iný typ osobitných právomocí, ktorých prirodzené spojenie s riadením podnikov oslabuje ich väzbu na voľný pohyb kapitálu v takom rozsahu, že by ich vyhlásenie za neplatné viedlo k príliš širokému poňatiu článku 56 ES.
49. Obhajujem teda presnejšie vymedzenie pôsobnosti týchto dvoch základných slobôd, ktoré sa stretávajú v súčasnej vis atractiva voľného pohybu kapitálu, ku ktorému sa prikláňa judikatúra Súdneho dvora. Ponechávam danú problematiku v tomto náčrte, pričom nevylučujem, že neskôr pristúpim k podrobnému preskúmaniu dekrétu z 10. júna 2004. Vopred však uvádzam, že dôvod rozdelenia nesplnenia povinnosti v písmenách a) a b) odseku 2 písmena B) v týchto návrhoch zodpovedá základnej slobode, v ktorej svetle treba predmetný dekrét preskúmať.
50. Nakoniec je na mieste uviesť, že z konania vyplýva, že práve obava z investícií smerujúcich k usadeniu sa viedla Taliansko k prijatiu právneho predpisu, ktorý Komisia napadá. Síce nejde o jediný dôvod, ale ukrýva sa za tým vôľa zabrániť tomu, aby podniky v strategických odvetviach padli do rúk finančných skupín z krajín mimo Spoločenstva, ktorých platobná schopnosť je pochybná a ktoré zrejme sledujú ciele nezlučiteľné s politikou členských štátov.
B – O proporcionalite napadnutého dekrétu
1. Popis
51. Komisia zakladá svoju žalobu na tom, že napadnutý dekrét dostatočným spôsobom neodôvodňuje kritériá na využitie mimoriadnych právomocí, v dôsledku čoho investor nepozná okolnosti, za ktorých ich vláda mieni využiť. V tomto kontexte uvádza, že vzhľadom na to, že ich znenie je veľmi generické, štát zasiahne, keď sa bude nejaký investor snažiť získať významný balík akcií podnikov v dotknutých sektoroch hospodárskej aktivity (obrana, doprava, telekomunikácie, energetika a iné verejné služby)(34), čo si vyžaduje, aby rozhodnutie bolo subjektívne a exkluzívne odôvodnené charakterom investora.
52. Dodáva, že výrazy „vážne a skutočné riziko“ alebo „naliehavé zdravotné okolnosti“ neposkytujú dostatočnú objektívnosť a špecifickosť na stanovenie okolností, za ktorých možno využiť tieto mimoriadne právomoci, pričom talianskym orgánom ponechávajú širokú mieru voľnej úvahy a bránia alebo odrádzajú investorov, najmä tých, ktorých zámerom bolo usadiť sa v Taliansku s cieľom ovplyvniť riadenie podniku.
53. Komisia okrem toho uvádza, že vnútroštátny súd poverený rozhodovaním prípadného sporu v konkrétnom prípade výkonu osobitných právomocí takisto nedisponuje kritériami na posúdenie voľnej úvahy správneho orgánu.
54. Nakoniec Komisia pripomína nedostatok príčinnej súvislosti medzi nevyhnutným zabezpečením zásobovania energetickými produktmi, poskytovaním verejných služieb a kontrolou akcionárskej základne podnikov, najmä pokiaľ ide o neharmonizované odvetvia. V oblastiach s určitou mierou aproximácie vnútroštátnych právnych úprav sa Komisia odvoláva na smernice 2003/54/ES(35), 2003/55/ES(36) a 2002/21/ES(37) (ďalej len „smernica o elektrine“, „smernica o plyne“ a „smernica o telekomunikáciách“), pričom uvádza, že obsahujú opatrenia na ochranu neprerušovaného zásobovania na celoštátnej úrovni v týchto oblastiach hospodárstva.
55. Okrem už uvedených tvrdení týkajúcich sa predmetu sporu sa talianska vláda snaží diskusiu vtesnať do rámca slobody usadiť sa a nie do rámca voľného pohybu kapitálu, pretože zámerom posudzovaných aktov je výrazne zasahovať do riadenia podniku.
56. Takisto odmieta priznať relevantnosť smerníc o elektrine a plyne, pretože napadnutý dekrét nestanovuje žiadne štrukturálne opatrenie.
57. Komisia sa odvoláva na zásadu subsidiarity na podporu tvrdenia, že vnútroštátna právna úprava sa nachádza v lepšej pozícii na riešenie situácií poškodzujúcich národné záujmy tak v oblasti verejných služieb, ako aj v oblasti obrany.
2. Hodnotenie
a) Úvodné pripomienky
58. Pred tým, ako pristúpime k prieskumu žalobných dôvodov, je namieste nastaviť parametre, podľa ktorých budeme postupovať.
59. V prvom rade vzhľadom na to, že Komisia do svojej žaloby nezahrnula osobitné právomoci podľa článku 2 ods. 1 zákonného dekrétu č. 332, opakujem, že ich treba považovať za zlučiteľné so slobodou usadiť sa a s voľným pohybom kapitálu, ktoré zaručuje Zmluva o ES. Navyše vzhľadom na to, že kritizuje výlučne nedostatok proporcionality cieľov stanovených v uvedenom dekréte, treba ich odôvodnenie preskúmať s ohľadom na tieto slobody.
60. V tomto zmysle ponúka predmetná talianska právna úprava celú škálu možností na odôvodnenie porušenia, ktoré môže spôsobiť výkon osobitných právomocí na vnútornom trhu, pretože sa výslovne odvoláva na zabezpečenie energetického zásobovania a na poskytovanie verejných služieb, na bezpečnosť základnej infraštruktúry, na národnú obranu a na verejný poriadok, ako aj na naliehavé zdravotné okolnosti.(38)
61. Po druhé, pokiaľ ide o posúdenie zlučiteľnosti vnútroštátnych predpisov, ktoré zasahujú do základných slobôd, so Zmluvou, zásada proporcionality zabezpečuje podporu integrácie trhov a Súdny dvor ju uplatňuje striktnejšie, ako keď ju uplatňuje v súvislosti s predpismi vydanými inštitúciami Spoločenstva.(39)
62. Okrem toho, pokiaľ ide o moju metodiku, trvám na tom, že pochybnosti, čo sa týka využívania osobitných právomocí stanovených v uvedenom dekréte v článku 2 ods. 1 písm. a) a b) dekrétu č. 332 na jednej strane a v písmene c) toho istého ustanovenia na strane druhej sa objavujú, pretože platnosť ustanovení uvedených v prvých dvoch písmenách treba posúdiť vo svetle článku 56 ES, zatiaľ čo zákonnosť ustanovenia v písmene c) treba posúdiť vo svetle článku 43 ES.
b) Proporcionalita napadnutého dekrétu, pokiaľ ide o práva uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a) a b) zákonného dekrétu č. 332
63. Tieto dve písmená predmetného ustanovenia obsahujú právomoc ministra hospodárstva so súhlasom ministra výrobných činností zabrániť tomu, aby investori nadobudli významné podiely v spoločnostiach pôsobiacich v uvedených sektoroch, ktoré predstavujú aspoň 5 % hlasovacích práv [písmeno a)], ako aj uzavretiu zmlúv alebo dohôd medzi akcionármi, ktorí predstavujú aspoň 5 % hlasovacích práv [písmeno b)].(40)
64. Keďže v Zmluve o ES neexistuje definícia pojmu „pohyb kapitálu“, judikatúra priznala indikatívnu hodnotu nomenklatúre pripojenej k smernici 88/361/EHS(41), podľa ktorej sú pohybmi kapitálu priame investície, čiže investície, ktorých cieľom je nadobudnutie podielov v spoločnostiach prostredníctvom držby akcií umožňujúcich zasahovať do riadenia a kontroly spoločnosti, ako aj nepriame investície, ktorými sú nadobudnutie cenných papierov na kapitálovom trhu s cieľom investovať určité finančné prostriedky, avšak bez zámeru ovplyvňovať riadenie alebo kontrolu podniku (nazývané aj „portfóliové investície“).(42)
65. Súdny dvor sa zaoberal týmito dvoma kategóriami operácií a kvalifikoval ako „obmedzenia“ v zmysle článku 56 ods. 1 ES vnútroštátne opatrenia, ktoré bránia alebo sťažujú nadobúdanie akcií v predmetných spoločnostiach alebo odrádzajú hospodárske subjekty z iných členských štátov od investovania do kapitálu týchto spoločností.(43)
66. Aj keď som už upozornil na to, že v tejto žalobe sa neposudzujú osobitné právomoci priznané uvedeným ministrom, predchádzajúce vysvetlenia potvrdzujú, že tak bránenie nadobúdania balíkov akcií, ktoré predstavujú aspoň 5 % kapitálu podniku, ako aj bránenie uzatvárania dohôd medzi majiteľmi týchto akcií musia byť posudzované, pokiaľ ide o ich súlad s právom Spoločenstva, vo svetle článku 56 ES, pretože vplyv, ktorý môžu mať na nákup akcií, je evidentný, a to dokonca aj vtedy, keď majú iba odstrašujúci charakter.
67. Vlastníctvo tohto objemu akcií samostatne nepostačuje na zabezpečenie kontroly nad podnikom. Roztrieštenosť akcionárov vo veľkých akciových spoločnostiach však umožňuje investičným skupinám s relatívne malými percentami akcií podieľať sa na riadení podniku.
68. Po zameraní analýzy na proporcionalitu talianskeho dekrétu možno predpovedať, že neprejde ani testom adekvátnosti(44), pretože, ako uviedla Komisia, nemožno pozorovať žiadnu logickú súvislosť medzi právom brániť sa stanoveným v článku 1 ods. 2 písm. a) a b) zákonného dekrétu č. 332 a podmienkami využitia týchto právomocí podľa uvedeného dekrétu.
69. Nie je veľmi jasné, akým spôsobom môže nadobudnutie akcií alebo dohoda medzi akcionármi viesť k vzniku vážneho a skutočného ohrozenia prerušenia zásobovania energetickými produktmi alebo k vážnemu a skutočnému narušeniu kontinuity poskytovania verejných služieb. Takisto nie je jasné, že by uvedené úkony predstavovali vážne a skutočné ohrozenie zariadení a sietí základných verejných služieb, národnej obrany alebo verejnej bezpečnosti, ba dokonca, že by predstavovali náhle zdravotné okolnosti, aj keby boli investori nadobúdajúci akcie alebo zúčastnené strany na dohode medzi akcionármi veľmi chorí.
70. Talianska vláda nepredložila nijaký dôkaz alebo indíciu, ktorá by mohla vyvrátiť pochybnosti Komisie, ktoré sa zdajú byť riadne odôvodnené. Toto negatívne posúdenie je zvýraznené skutočnosťou, že kompetentní ministri môžu bez uvedenia dôvodu znížiť hodnotu 5 %, keďže pod touto percentuálnou hranicou sa zvýrazňuje pocit úplnej svojvôle, ktorej podlieha využívanie týchto právomocí veta.(45)
71. Z uvedeného vyplýva, že skúmanie tvrdenia o uplatniteľnosti smerníc o elektrine, plyne a telekomunikáciách stráca na význame, pretože by sa ním nevyriešil počiatočný problém nesúladu medzi právami a právnou úpravou v napadnutom dekréte. Okrem toho existujú pochybnosti o relevantnosti tejto právnej úpravy, pretože sa vzťahuje na aspekty upravujúce hospodársku súťaž na jednotlivých trhoch a obsahuje iba všeobecné minimálne ustanovenia na účely splnenia požiadaviek verejnej služby.(46)
72. Pokiaľ ide o tézu talianskej vlády, ktorá sa snaží obhajovať platnosť dekrétu odvolávajúc sa na zásadu subsidiarity ako záruky zásahu členských štátov pri ochrane svojich strategických záujmov, je vhodné konštatovať, že využitie predmetných právomocí musí byť podľa ustanovení samotnej Zmluvy o ES v súlade s jej všeobecnými ustanoveniami a jej cieľmi, a to najmä pokiaľ ide o celkové zachovanie acquis communautaire.(47)
73. Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že napriek tomu, že členské štáty môžu v zásade podľa svojich vnútroštátnych potrieb aj naďalej slobodne stanovovať požiadavky verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, v európskom kontexte sa tieto požiadavky vykladajú striktne, takže nedochádza k jednostrannému stanovovaniu ich dosahu bez kontroly inštitúcií Únie.(48)
74. Takisto dodal, že systém predbežného povolenia v prípade priamych zahraničných investícií(49) alebo iné systémy veta a posteriori(50), ktoré sa obmedzujú na všeobecnú definíciu finančných operácií, na ktoré sa vzťahuje z dôvodu vplyvu na verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť, neumožňujú, aby dotknuté osoby poznali špecifické okolnosti, za ktorých je nevyhnutný súhlas ex ante alebo za ktorých dôjde k odporu týmto úkonom. Samotný Súdny dvor kritizoval neurčitosť právomocí a povinností súkromných osôb, ktoré vyplývajú z článku 56 ES, vzhľadom na to, že uvedená neurčitosť je v rozpore so zásadou právnej istoty.
75. Súhrnne použitie zásady subsidiarity tak vágnym spôsobom je v rozpore so zásadou právnej istoty, na ktorej Súdny dvor trvá s cieľom zmierniť prísnosť záväzkov prijatých členskými štátmi v Zmluve.
76. Na základe uvedených vysvetlení navrhujem Súdnemu dvoru, aby určil, že Talianska republika si tým, že zaviedla také ustanovenia, aké obsahuje článok 1 ods. 2 dekrétu predsedu Rady ministrov z 10. júna 2004 vo vzťahu k článku 4 ods. 227 písm. a) a b) zákona o rozpočte, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 56 Zmluvy o ES.
c) O proporcionalite napadnutého dekrétu v súvislosti s právomocami stanovenými v článku 2 ods. 1 písm. c) zákonného dekrétu č. 332
77. Treba pripomenúť, že skúmané ustanovenie podmieňuje rozhodnutia o zrušení spoločnosti, prevode podniku, koncentrácií, rozdelení, prevode sídla do zahraničia, zmene predmetu obchodnej činnosti, alebo o zmene stanov spoločnosti, ktoré by zrušili alebo zmenili osobitné právomoci v predmetných podnikoch, právu veta ministra hospodárstva a ministra výrobných činností.
78. V bode 49 týchto návrhov som obhajoval potrebu jasnejšieho definovania prípadov, na ktoré sa vzťahuje voľný pohyb kapitálu, a prípadov, na ktoré sa vzťahuje sloboda usadiť sa, pričom som zamietol ich automatické prirovnávanie pri posudzovaní týchto prípadov vo svetle základných slobôd zaručených v Zmluve o ES.
79. V tomto kontexte som presvedčený, že na opatrenia, na ktoré odkazuje článok 2 ods. 1 písm. c) zákonného dekrétu č. 332, sa vzťahuje sloboda usadiť sa. V samotnej judikatúre Súdneho dvora sa uvádza, že na určenie toho, či sa na vnútroštátnu úpravu vzťahuje sloboda usadiť sa alebo voľný pohyb kapitálu, je potrebné určiť predmet tejto právnej úpravy.(51) Zároveň dodáva, že sloboda usadiť sa sa vzťahuje na vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na vlastníctvo majetkovej účasti štátneho príslušníka dotknutého členského štátu na základnom imaní spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, ktorá mu umožňuje vykonávať určitý vplyv na rozhodnutia tejto spoločnosti a rozhodovať o jej činnosti.(52)
80. Kto teda vyvoláva alebo podporuje takéto rozhodnutia, musí vlastniť dostatočný počet akcií na získanie súhlasu valného zhromaždenia akcionárov vo svoj prospech, pretože iba v tejto pozícii možno dosiahnuť väčšinu potrebnú na vyvinutie intenzívneho vplyvu na chod podniku. Niektoré takéto rozhodnutia by dokonca mohli ovplyvniť prežitie podniku, a preto vnútroštátny zákonodarca stanovil na účely prijatia týchto rozhodnutí požiadavku kvalifikovanej väčšiny kapitálu zastúpeného na valnom zhromaždení akcionárov.(53)
81. V každom prípade cezhraničný prevod peňazí, ktorý umožnil nadobudnutie balíka akcií, bol nerušene vykonaný predtým, čím bola väzba na voľný pohyb kapitálu posunutá len na rovinu školského príkladu. Hoci sa nevylučuje určitý odradzujúci charakter právnej úpravy (spôsobujúcej, že zahraničný investor sa prestane zaujímať o podnik, ktorý do svojich stanov zavedie skúmanú klauzulu), veľká väčšina predmetných opatrení bola v Spoločenstve harmonizovaná v súlade so slobodou usadiť sa, konkrétne v súlade s článkom 44 ods. 2 písm. g) ES.(54) Ide o logický postup, ak sa zohľadní väzba medzi rozhodnutiami uvedenými v článku 2 ods. 1 písm. c) zákonného dekrétu č. 332 s touto základnou slobodou stanovenou v Zmluve.
82. V každom prípade nie je potrebné hlbšie skúmať zaradenie týchto opatrení, pretože sa nespochybňuje ich platnosť, ale kritériá na ich výkon v súlade s napadnutým dekrétom. Chcel som však zdôrazniť moje úplné presvedčenie, že tento druh úkonov orgánov spoločnosti treba zaradiť do slobody usadiť sa stanovenej v článku 43 ES a nie do slobody pohybu kapitálu, ktorej relevancia mi nie je známa, a to aj napriek existencii údajného odradzujúceho účinku voči zahraničným fondom, vzhľadom na ich veľmi slabú väzbu.
83. Vraciam sa k posúdeniu proporcionality uvedeného dekrétu a nazdávam sa, že okrem zmeny stanov spoločnosti, ktorou by sa zrušili alebo zmenili osobitné právomoci vo verejných podnikoch, sa mi právo veta voči iným úkonom zdá byť vhodným prostriedkom na dosiahnutie sledovaného cieľa, pretože napríklad ukončenie činnosti podniku a zmena predmetu činnosti spoločnosti môžu ohroziť zabezpečenie energetického zásobovania a/alebo poskytovanie verejných služieb, čo by bolo v rozpore s legitímnym a vitálnym záujmom členského štátu, ktorý sa stará o blahobyt svojich občanov.
84. Mám však vážne pochybnosti o ich potrebe, pretože existujú riešenia, ktoré zaťažujú fungovanie vnútorného trhu v menšej miere a zväčšujú predvídateľnosť úkonov zahraničných investorov: konkrétne mám na mysli to, že Taliansko by si mohlo ponechať blokujúcu menšinu v spoločnostiach, v ktorých si potrebuje zachovať prítomnosť.
85. Už som uviedol jednoznačné kritérium v európskom práve obchodných spoločností, ktoré podmieňuje účinnosť rozhodnutí, akými sú rozhodnutia uvedené v článku 2 ods. 1 písm. c) zákonného dekrétu č. 332, požiadavke dosiahnutia nielen zosilnenej alebo kvalifikovanej väčšiny na valnom zhromaždení (zvyčajne na mimoriadnom valnom zhromaždení) akcionárov, ale aj dosiahnutiu kvóra.
86. V tomto kontexte zachovanie dostatočného balíka cenných papierov, pokiaľ nedôjde k jeho zneužitiu, na zrušenie akéhokoľvek pokusu podriadiť spoločnosti, ktoré poskytujú verejné služby, spoločenskej zmluve, ktorá má dosah, aký majú tu napadnuté zmluvy, má nepochybnú výhodu v tom, že prispôsobuje všeobecné záujmy, o ktoré sa snaží správna úprava, právnemu rámcu tvorenému vnútroštátnym právom obchodných spoločností bez toho, aby došlo k porušeniu práva Spoločenstva. V prakticky všetkých prípadoch si takéto riešenie nevyžaduje nijaké ďalšie náklady pre štát, pretože nejde o nadobudnutie konkrétneho objemu kapitálu, ale o to, že vzhľadom na osobitné črty týchto spoločností, ktoré boli až donedávna pod absolútnou kontrolou vlády, môžu verejné orgány previesť len také množstvo akcií, ktoré im umožní pokračovať vo vedení týchto podnikov.
87. Pokiaľ ide o ostatné aspekty, vzhľadom na to, že zámer štátu mať pod kontrolou kontinuitu a stabilitu zásobovania a poskytovania verejných služieb je legitímny, nič mu nebráni v tom, aby regulačnému úradu energetického trhu, telekomunikačného trhu a regulačným úradom ostatných oblastí priznal právomoci na dohliadnutie na to, aby zrušenie elektrárenskej spoločnosti, ktoré by viedlo k odstráneniu poskytovateľa tak dôležitých služieb a tovarov, nezasiahlo občanov.
88. Možno zhrnúť, že napadnutý dekrét nie je primeraný vo vzťahu k právomociam, ktorých výkon chce upravovať, ani vo vzťahu k právu Spoločenstva. Z tohto dôvodu navrhujem Súdnemu dvoru, aby určil, že Talianska republika si tým, že zaviedla také ustanovenia, aké obsahuje článok 1 ods. 2 v súvislosti s písm. c) článku 4 ods. 227 zákona o rozpočte, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 43 Zmluvy o ES.
d) Doslov
89. Žaloba podaná Komisiou proti Talianskej republike sa osobitne týka nadobúdania účasti určitého významu v sektoroch považovaných za strategické alebo v sektore verejných služieb, čo v niektorých prípadoch vzbudzuje nedôveru európskych vlád. Tento aspekt možno pozorovať vo vyjadrení k žalobe Talianskej vlády, keď upozorňuje na to, že kritériá (napadnutého dekrétu) sa môžu konkretizovať iba v závislosti od charakteristík nadobúdateľa akcií.(55)
90. Takisto bolo uvedené, že hlavný cieľ legislatívy v oblasti „golden shares“ sa vzťahuje na podmienky, za akých neeurópske subjekty môžu využívať privilégiá vyplývajúce z vlastníctva podnikov v citlivých sektoroch, pričom sa zamietajú riešenia ako reciprocita a volia sa dohody, ktorými sa so súhlasom väčšiny akcionárov zavádzajú zlaté akcie do stanov.(56)
91. Za týchto okolností sa nazdávam, že mnou navrhovaná téza dostatočne zohľadňuje obavy členských štátov voči investičným skupinám z tretích krajín. Keďže vnútroštátny dekrét o výkone osobitných právomocí stanovených v článku 4 ods. 227 písm. a) a b) zákona o rozpočte bol kvalifikovaný ako neprimeraný, a teda je v rozpore s článkom 56 ES, Talianska republika sa nemôže odvolávať na tento napadnutý právny predpis voči občanom členských štátov ani tretích krajín z dôvodu uplatňovania slobody pohybu kapitálu mimo územia Spoločenstva, ako to už bolo vysvetlené.
92. Naopak, vlády majú určitú mieru voľnej úvahy na sťaženie činnosti investorov s pochybnými zámermi, ktorí pochádzajú z krajín mimo Spoločenstva, pričom môžu ich činnosť obmedziť na úkony uvedené v článku 4 ods. 227 písm. c) zákona o rozpočte. Keďže tieto úkony boli posudzované vo svetle článku 43 ES, nesúlad práva veta týchto štrukturálnych rozhodnutí pre činnosť podniku so slobodou usadiť sa nebráni tomu, aby členské štáty využívali tieto opatrenia proti veľkým akcionárom pochádzajúcim z krajín mimo Spoločenstva, pretože ich nechráni základná sloboda usadiť sa.
VI – O trovách
93. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania a tá nemala úspech v podstatnej časti svojich dôvodov, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
VII – Návrh
94. Vzhľadom na predchádzajúce posúdenia navrhujem Súdnemu dvoru:
1. určiť, že Talianska republika si tým, že prijala také ustanovenia, aké obsahuje článok 1 bod 2 dekrétu z 10. júna 2004 o vymedzení určitých kritérií na výkon osobitných právomocí uvedených v článku 2 zákonného dekrétu č. 332, ktorý bol s určitými zmenami schválený zákonom č. 474 z 30. júla 1994, zmeneným a doplneným uvedeným zákonom o rozpočte, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 56 ods. 1 ES vo vzťahu k článku 4 ods. 227 písm. a) a b) zákona o rozpočte, ako aj z článku 43 ES vo vzťahu k písmenu c) uvedeného ustanovenia;
2. zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania.