NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 30. júna 2016 (1)
Vec C‑443/15
Dr. David L. Parris
proti
Trinity College Dublin a i.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Labour Court (Pracovný súd, Írsko)]
„Základné práva – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Diskriminácia na základe veku a sexuálnej orientácie – Viacnásobná diskriminácia – Registrované partnerstvo s osobou rovnakého pohlavia – Dôchodok zo zamestnaneckého systému – Pozostalostný dôchodok – Zabezpečenie pozostalého manžela alebo životného partnera – Požiadavka uzavretia manželstva alebo registrovaného partnerstva pred dovŕšením veku 60 rokov – Prekážky vo vnútroštátnom práve“
I – Úvod
1. Narodeniny sú spravidla dôvodom na radosť a oslavu. Zároveň však môžu byť podnetom pozrieť sa do minulosti a okrem príjemných spomienok môžu vzbudiť aj bolestné úvahy o tom, o čo človek vo svojom živote prišiel, alebo v čom mu v rokoch, ktoré má za sebou, okolnosti bránili.
2. Tak sa mohol cítiť pán doktor David Parris, keď pred niekoľkými týždňami oslávil svoje 70. narodeniny. Jeho radosť z toho, že jeho dlhoročné partnerstvo s iným mužom štát v roku 2011 na základe zmeny zákona v Írsku uznal, sa mohla miešať s určitou mierou trpkosti. Zamestnanecký dôchodkový systém, do ktorého pán Parris ako bývalý vysokoškolský pedagóg Trinity College Dublin patrí, odopiera jeho partnerovi právo na pozostalostný dôchodok. Na odôvodnenie sa uvádza, že pár uzavrel partnerský zväzok príliš neskoro, až potom, ako pán Parris dovŕšil vek 60 rokov. Pán Parris namieta, že na základe právneho stavu v Írsku nemal nijakú možnosť, aby tam pred svojimi 60. narodeninami uzavrel manželstvo alebo registrované partnerstvo s osobou rovnakého pohlavia.
3. Na základe situácie pána Parrisa poskytuje toto konanie Súdnemu dvoru príležitosť, aby spresnil svoju rozmanitú judikatúru k zásade rovnosti zaobchádzania na základe veku a sexuálnej orientácie. Tak ako v prípade rovnosti zaobchádzania s mužmi a so ženami ide o jednu zo všeobecných zásad práva Únie, ktorá je na úrovni primárneho práva zakotvená v článku 21 Charty základných práv(2) a konkretizovaná(3) v smernici 2000/78/ES(4).
4. Osobitnú pozornosť treba v prejednávanom prípade venovať tomu, že prípadná diskriminácia dotknutej osoby je azda dokonca výsledkom súhry dvoch faktorov – veku a sexuálnej orientácie. Životnej realite preto môže Súdny dvor učiniť zadosť len vtedy, ak primeraným spôsobom posúdi kombináciu oboch faktorov namiesto toho, aby sa samostatne zameral na hľadiská veku a sexuálnej orientácie. Okrem toho bude treba vziať do úvahy, že sporná požiadavka uzavretia manželstva alebo registrovaného partnerstva pred dovŕšením veku 60 rokov sa javí ako neprekonateľná prekážka pre celú jednu skupinu obyvateľstva v Írsku.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
5. Rámec tohto prípadu určuje na úrovni práva Únie smernica 2000/78, ktorá podľa svojho článku 20 nadobudla účinnosť 2. decembra 2000, v deň uverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.
6. Podľa článku 1 účelom tejto smernice je
„ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“.
7. V článku 2 smernice 2000/78 s názvom „Pojem diskriminácie“ sa stanovuje:
„1. Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.
2. Na účely odseku 1:
a) o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;
b) o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, iba ak:
i) takýto predpis, kritérium alebo zvyklosť sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné,
…
5. Táto smernica nebude mať žiadny vplyv na opatrenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú v demokratickej spoločnosti potrebné pre verejnú bezpečnosť, na udržanie verejného poriadku a predchádzanie trestnej činnosti, na ochranu zdravia a ochranu práv a slobôd iných.“
8. Pôsobnosť smernice 2000/78 sa stanovuje v jej článku 3:
„1. V rámci právomocí delegovaných na Spoločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom, ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:
…
c) podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania;
…
3. Táto smernica sa nevzťahuje na žiadne dávky poskytované štátnymi alebo podobnými systémami, vrátane štátneho systému sociálneho zabezpečenia alebo sociálnej ochrany.“
9. V článku 6 smernice 2000/78 s názvom „Odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku“ sa okrem iného uvádza:
„1. Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.
Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:
…
2. Bez ohľadu na článok 2 ods. 2, členské štáty môžu určiť, že v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia stanovenie veku pre možnosť alebo nárok na odchod do starobného alebo invalidného dôchodku vrátane stanovenia odlišných vekových hraníc v uvedených systémoch pre zamestnancov alebo skupiny alebo kategórie zamestnancov a využitie vekového kritéria v kontexte takýchto systémov v poistných matematických výpočtoch nie je diskrimináciou na základe veku za predpokladu, že dôsledkom tohto nebude diskriminácia na základe pohlavia.“
10. A napokon treba upozorniť na odôvodnenie 22 smernice 2000/78, v ktorom Rada uvádza:
„Táto smernica nemá vplyv na vnútroštátne právne predpisy o rodinnom stave a na dávky na tom závislé.“
11. Podľa článku 18 ods. 1 sa smernica 2000/78 mala prebrať do vnútroštátneho práva členských štátov najneskôr do 2. decembra 2003.
B – Vnútroštátne právo
12. Z írskeho práva je v prvom rade relevantný Pensions Act 1990 (zákon o dôchodkoch z roku 1990, ďalej len „zákon z roku 1990“)(5) v znení zmenenom a doplnenom v roku 2004(6). Článok 66 zákona z roku 1990 obsahuje všeobecný zákaz diskriminácie, pokiaľ ide o zamestnanecké dôchodkové systémy, najmä na základe veku, sexuálnej orientácie a rodinného stavu.
13. Článok 72 zákona z roku 1990 stanovuje množstvo výnimiek zo zákazu diskriminácie v zamestnaneckých dôchodkových systémoch a znie takto:
„1. Porušením zásady rovnosti zaobchádzania na základe veku, pokiaľ ide o dôchodok, nie je
…
c) stanovenie veku alebo obdobia výkonu práce, alebo ich kombinácie, ako podmienky alebo kritéria nároku na dávky v rámci systému… za predpokladu, že v dôsledku toho nebude porušená zásada rovnosti zaobchádzania na základe pohlavia, pokiaľ ide o dôchodok.
…
3. Porušením zásady rovnosti zaobchádzania na základe rodinného stavu alebo sexuálnej orientácie, pokiaľ ide o dôchodok, nie je poskytnutie priaznivejších zamestnaneckých dávok vdove alebo vdovcovi po zosnulom členovi, pokiaľ sa tým neporuší uvedená zásada na základe pohlavia.
…“
14. Okrem toho treba poukázať na Civil Partnership and Certain Rights and Obligations of Cohabitants Act 2010 (zákon o registrovanom partnerstve a o niektorých právach a povinnostiach partnerov z roku 2010(7)). Týmto zákonom sa v Írsku od roku 2011 prvý raz párom rovnakého pohlavia umožnilo uzavrieť registrované partnerstvo. Ministerská vyhláška z roku 2010(8) vydaná k tomuto zákonu okrem toho od 1. januára 2011 umožnila uznávať registrované partnerstvá uzavreté v zahraničí, ale len s účinkami do budúcnosti.
15. Párom rovnakého pohlavia sa napokon zmenou ústavy, o ktorej sa rozhodlo v referende 22. mája 2015, priznala možnosť uzavrieť manželstvo. Potom, ako nadobudli účinnosť potrebné novely zákonov, sa od 16. novembra 2015 dá táto možnosť využiť.
III – Skutkový stav a konanie vo veci samej
16. Írskemu Labour Court(9), vnútroštátnemu súdu podávajúcemu návrh na začatie prejudiciálneho konania, je predložený právny spor, ktorý začal pán Parris a ktorým chce žalobca dosiahnuť priznanie zamestnaneckého pozostalostného dôchodku pre svojho životného partnera (ďalej len „partner“) rovnakého pohlavia pre prípad, že by ho partner prežil. Žaloba pána Parrisa smeruje jednak proti Trinity College Dublin, jeho bývalému zamestnávateľovi, a jednak proti Higher Education Authority, Department of Public Expenditure and Reform, ako aj Department of Education and Skills (posledné tri miesta sa ďalej spoločne označujú ako „žalované orgány“).
A – O osobe pána Parrisa a jeho rodinnom stave
17. Pán Parris sa narodil 21. apríla 1946 a má občianstvo Írska aj Spojeného kráľovstva. Viac ako tridsať rokov žije v stálom vzťahu so svojím partnerom rovnakého pohlavia. Vnútroštátny súd je presvedčený, že keby to z právneho hľadiska bolo možné, pán Parris by so svojím partnerom uzavrel manželstvo alebo registrované partnerstvo už pred mnohými rokmi.
18. Keďže v Spojenom kráľovstve je od decembra 2005 možné uzavrieť registrované partnerstvo(10), pán Parris tam so svojím partnerom uzatvoril také registrované partnerstvo 21. apríla 2009, v deň svojich 63. narodenín. V tom čase však v Írsku ešte nebolo možné toto registrované partnerstvo uznať. Pánovi Parrisovi sa uvedené uznanie udelilo až s účinnosťou od 12. januára 2011, a to s účinkami do budúcnosti, ako sa upravuje v ministerskej vyhláške z roku 2010.
19. Štyri roky po uvedenom uznaní, 12. januára 2015, okrem toho pán Parris so svojím partnerom uzavrel v Spojenom kráľovstve manželstvo.
B – O členstve pána Parrisa v zamestnaneckom dôchodkovom systéme Trinity College
20. V rokoch 1972 až 2010 bol pán Parris zamestnaný ako vysokoškolský pedagóg („Lecturer“) na Trinity College. Z tohto titulu sa stal členom dôchodkového systému Trinity College bez platenia príspevkov.
21. Z daného dôchodkového systému poberá pán Parris od svojho odchodu do predčasného dôchodku 31. decembra 2010 zamestnanecký dôchodok. Viac ako rok predtým, 3. decembra 2009, došlo z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie(11) k prevodu dôchodkového fondu dôchodkového systému na štátny orgán, National Treasury Management Agency (ďalej len „NTMA“). Dávky dôchodkového systému sa odvtedy financujú zo štátnych prostriedkov.
22. Pravidlo 5 („Rule 5“) poistných podmienok dôchodkového systému upravuje vyplácanie doživotného dôchodku manželovi, manželke alebo registrovanému partnerovi člena systému, ak tento člen zomrie skôr ako jeho manžel alebo manželka či registrovaný partner, a to vo výške dvoch tretín sumy, na ktorú mal člen nárok pred svojou smrťou. Taký nárok existuje však len vtedy, ak sa manželstvo alebo registrované partnerstvo uzavrelo pred dovŕšením veku 60 rokov, resp. pred odchodom do dôchodku, ak tento okamih nastal skôr. V prípade neskoršieho sobáša alebo neskoršieho uzavretia registrovaného partnerstva má pozostalý manžel alebo manželka či životný partner nárok len na znížený pozostalostný dôchodok na obdobie päť rokov, a to len vtedy, keď k úmrtiu došlo v priebehu piatich rokov odo dňa odchodu člena do dôchodku.
C – O žiadosti pána Parrisa o pozostalostný dôchodok pre jeho partnera
23. Pán Parris podal 17. septembra 2010 Trinity College formálnu žiadosť, aby sa jeho partnerovi priznalo právo na zabezpečenie v podobe pozostalostného dôchodku.
24. S odkazom na pravidlo 5 dôchodkového systému sa táto žiadosť zamietla, pretože registrované partnerstvo pána Parrisa nebolo uzavreté pred dovŕšením veku 60 rokov. Higher Education Authority potvrdil rozhodnutie Trinity College.
25. Pán Parris podal proti zamietavým rozhodnutiam žalobu na Equality Tribunal, ktorý predstavuje určitý typ súdu pre rovnosť, a namietal, že v rozpore so zákonom o dôchodkoch z roku 1990 v znení neskorších predpisov bol priamo a/alebo nepriamo diskriminovaný, a to na základe svojho veku a svojej sexuálnej orientácie. Keďže ani táto žaloba nebola úspešná, pán Parris nakoniec podal túto žalobu na Labour Court (pracovný súd).
IV – Návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie pred Súdnym dvorom
26. Uznesením z 11. augusta 2015, ktoré bolo doručené 13. augusta 2015, predložil Labour Court (pracovný súd) podľa článku 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:
1. Predstavuje uplatňovanie pravidla, ktoré v rámci systému zamestnaneckých dávok obmedzuje vyplácanie pozostalostnej dávky pozostalému registrovanému partnerovi člena tohto systému po jeho smrti požiadavkou, že daný člen a jeho pozostalý registrovaný partner museli uzavrieť registrované partnerstvo predtým, než tento člen dovŕšil vek 60 rokov, a to za okolností, keď im vnútroštátne právo neumožňovalo uzavrieť registrované partnerstvo skôr, než daný člen dovŕšil vek 60 rokov, a zároveň, ak tento člen a jeho registrovaný partner žili pred týmto dátumom v stálom a dlhotrvajúcom vzťahu, diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie v rozpore s článkom 2 smernice 2000/78/ES?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:
Ide o diskrimináciu na základe veku v rozpore s článkom 2 v spojení s článkom 6 ods. 2 smernice 2000/78/ES, ak poskytovateľ dávok obmedzuje v rámci systému zamestnaneckých dávok nárok na pozostalostný dôchodok vyplácaný pozostalému registrovanému partnerovi člena tohto systému v prípade jeho smrti požiadavkou, že daný člen a jeho registrovaný partner museli uzavrieť registrované partnerstvo pred dovŕšením veku 60 rokov tohto člena, ak:
a) takéto určenie veku, do ktorého musí člen uzavrieť registrované partnerstvo, nepredstavuje kritérium využívané v poistno‑matematických výpočtoch, a
b) vnútroštátne právo neumožňovalo tomuto členovi a jeho registrovanému partnerovi uzavrieť registrované partnerstvo skôr, než daný člen dovŕšil vek 60 rokov, a zároveň, ak tento člen a jeho registrovaný partner žili pred týmto dátumom v stálom a dlhotrvajúcom vzťahu?
3. V prípade zápornej odpovede na druhú otázku:
Išlo by o diskrimináciu v rozpore s článkom 2 v spojení s článkom 6 ods. 2 smernice 2000/78/ES v prípade, že obmedzenia nárokov v rámci systému zamestnaneckých dávok uvedené v prvej alebo v druhej otázke vznikli v dôsledku kombinovaného účinku veku a sexuálnej orientácie člena tohto systému?
27. V konaní na Súdnom dvore predložili písomné stanovisko pán Parris, Trinity College a žalované orgány, ako aj vláda Spojeného kráľovstva a Európska komisia. Tie isté osoby zúčastnené na konaní s výnimkou vlády Spojeného kráľovstva boli zastúpení aj na pojednávaní 28. apríla 2016.
V – Posúdenie
28. Otázkou, či pozostalí partneri zamestnancov rovnakého pohlavia majú nárok na pozostalostné dôchodky zo zamestnaneckých dôchodkových systémov(12), sa Súdny dvor nezaoberá prvý raz. Inak ako v predchádzajúcich konaniach však v prejednávanom prípade už netreba vyjasniť, či títo partneri v tejto súvislosti majú rovnocenné postavenie s vdovami a vdovcami z klasických manželstiev. V spore vo veci samej sa totiž uznáva, že všetci pozostalí manželia alebo manželky, resp. partneri zamestnancov – bez ohľadu na to, či z homosexuálnych, alebo heterosexuálnych párov – môžu využívať zamestnanecké pozostalostné dôchodky. V tomto prípade je sporné jedine pravidlo poistných podmienok, podľa ktorého príslušný zamestnanec musel uzavrieť manželstvo alebo registrované partnerstvo skôr, ako dovŕšil vek 60 rokov (ďalej aj ako „veková hranica 60 rokov“ alebo „sporná veková hranica“).
29. Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania žiada vnútroštátny súd o vysvetlenie, či uvedená veková hranica predstavuje diskrimináciu v zmysle smernice 2000/78, ktorú právo Únie zakazuje, ak sa vezme do úvahy, že páry rovnakého pohlavia v Írsku ešte pred niekoľkými rokmi nemali k dispozícii ani inštitút manželstva, ani registrovaného partnerstva. Presnejšie povedané, homosexuálni zamestnanci, ako je pán Parris, ktorí sa narodili pred 1. januárom 1951, nemali v Írsku z právnych dôvodov možnosť naplniť požiadavku uzavretia manželstva alebo registrovaného partnerstva pred dovŕšením veku 60 rokov. Je síce pravda, že pán Parris mohol registrované partnerstvo uzavrieť v zahraničí – konkrétne vo Veľkej Británii – už pred dovŕšením veku 60 rokov, ako však zdôrazňuje vnútroštátny súd, v Írsku by nebolo uznané pred dosiahnutím vekovej hranice 60 rokov.
30. V tomto prípade sa problematika diskriminácie predkladá Súdnemu dvoru z troch rozličných perspektív, z ktorých každá je predmetom samostatnej prejudiciálnej otázky: po prvé z hľadiska sexuálnej orientácie príslušného zamestnanca (pozri časť B), po druhé so zreteľom na jeho vek (pozri časť C) a po tretie s ohľadom na súhru sexuálnej orientácie a veku (pozri časť D).
A – Pôsobnosť smernice 2000/78 (Prejudiciálna otázka)
31. Skôr ako sa budem venovať obsahovému posúdeniu troch prejudiciálnych otázok, je potrebných niekoľko stručných predbežných poznámok k pôsobnosti smernice 2000/78.
1. Vecná pôsobnosť
32. V súlade so svojím článkom 3 ods. 1 písm. c) sa smernica 2000/78 „v rámci právomocí delegovaných na Spoločenstvo vzťahuje na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k… podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania“.
33. Pojem odmeny za prácu na úrovni práva Únie, ako sa používa v článku 157 ZFEÚ a v antidiskriminačných smerniciach,(13) sa podľa ustálenej judikatúry vzťahuje aj na zamestnanecké dôchodky, pretože predstavujú typ doživotnej odmeny.(14) Osobitne k článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78 okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že pozostalostné dôchodky poskytované zo zamestnaneckého dôchodkového systému spadajú pod pojem odmena(15). Aj Trinity College a Komisia na pojednávaní priznali, že pozostalostný dôchodok, ktorý je predmetom sporu, predstavuje odmenu.
34. Podľa článku 3 ods. 3 smernice 2000/78 sa smernica nevzťahuje na dávky poskytované štátnymi systémami sociálneho zabezpečenia.(16) Zabezpečenie pozostalých, ktoré je sporné v konaní vo veci samej, je však súčasťou zamestnaneckého dôchodkového systému Trinity College, ktorého členom je pán Parris na základe svojej pracovnej zmluvy.
35. Klasifikácii ako zamestnaneckého dôchodkového systému nebráni ani to, že dôchodkový fond Trinity College bol medzitým prevedený na štátny orgán a dávky sú odvtedy financované štátom. Súdny dvor už totiž viackrát upozornil, že pokiaľ ide o otázku, či dôchodkový systém spadá pod pojem odmena, spôsoby jeho financovania a riadenia nie sú relevantné.(17) Rozhodujúce je jedine to, že pozostalostný dôchodok sa vypláca na základe bývalého pracovného pomeru, ak sa dôchodok týka len určitej osobitnej kategórie pracovníkov, ak priamo závisí od odpracovaného času a ak sa jeho výška vypočítava na základe poslednej mzdy.(18) Podľa informácií uvedených v rozhodnutí o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú v tomto prípade splnené všetky podmienky.
36. Taký pozostalostný dôchodok ako ten, ktorého priznanie pre svojho partnera chce v tomto prípade dosiahnuť pán Parris, teda spadá do vecnej pôsobnosti smernice 2000/78.
2. Časová pôsobnosť
37. Smernica 2000/78 nadobudla účinnosť 2. decembra 2000 (článok 20 smernice). Členské štáty ju mali do vnútroštátneho práva prebrať najneskôr do 2. decembra 2003 (článok 18 ods. 1 smernice).
38. Žiadosť pána Parrisa, aby sa jeho partnerovi priznalo právo na pozostalostný dôchodok, pochádza zo 17. septembra 2010, to znamená, že bola podaná viac ako šesť rokov po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2000/78. Smernica sa teda vzťahuje na danú žiadosť, ako aj na prípadný pozostalostný dôchodok, ktorý sa má v budúcnosti poskytnúť partnerovi pána Parrisa.
39. Spojené kráľovstvo namieta, že budúce nároky pána Parrisa na dôchodok sa takmer úplne zakladajú na odpracovaných rokoch z obdobia pred nadobudnutím účinnosti smernice 2000/78, a preto nemôžu podliehať zásade rovnosti zaobchádzania podľa danej smernice.
40. Táto námietka však nie je presvedčivá. Je totiž v súlade s ustálenou judikatúrou, že nová právna norma sa v zásade uplatní od nadobudnutia účinnosti aktu, ktorým sa táto norma zavádza, a že hoci sa neuplatní na právne situácie, ktoré vznikli a definitívne prebehli za účinnosti predchádzajúceho zákona, uplatní sa na ich budúce účinky, ako aj na nové právne situácie. Bez toho, aby tým bola dotknutá zásada zákazu retroaktivity právnych aktov, platí niečo iné len vtedy, keď novú normu sprevádzajú osobitné ustanovenia, ktoré konkrétne určujú podmienky jej časovej platnosti.(19)
41. Tieto zásady platia aj pre časovú pôsobnosť smernice 2000/78. Obmedzenie časovej pôsobnosti smernice, ktoré sa odlišuje od uvedených všeobecných zásad, by si totiž vyžadovalo výslovné nariadenie normotvorcu na úrovni Únie. Taká osobitná úprava však chýba.
42. Následne Súdny dvor už vyhlásil, že smernica 2000/78 je uplatniteľná na prípady zamestnaneckých a pozostalostných dôchodkov, v prípade ktorých právne nároky, na ktorých sa zakladajú – podobne ako v tomto prípade – vznikli dávno predtým, ako smernica nadobudla účinnosť, a prípadné platby príspevkov a referenčné obdobia tiež pochádzajú z obdobia pred nadobudnutím účinnosti smernice.(20) Časové obmedzenie účinkov svojej judikatúry k zamestnaneckým dôchodkom, na ktoré sa vzťahuje smernica 2000/78, Súdny dvor – inak ako napríklad v prípade Barber(21) k článku 119 Zmluvy o EHS (dnes článok 157 ZFEÚ) – výslovne nestanovil.(22) Dopĺňam, že na také časové obmedzenie ani neexistoval dôvod, pretože od rozsudku Barber všetci zainteresovaní už dostatočne jasne vedeli, že zamestnanecké dôchodky spadajú pod pojem odmena na úrovni práva Únie a uplatnia sa na ne prípadné zákazy diskriminácie.
43. Súdny dvor objasnil, že zákaz diskriminácie, ktorý je obsahom smernice 2000/78, nemôže založiť nijaké nároky na platby za minulé obdobia pred uplynutím lehoty na prebratie danej smernice.(23) To sa však netýka priznania práva na budúci pozostalostný dôchodok, ktoré je v tomto prípade sporné, pretože sa týka výlučne platieb z dôchodkového systému, ktoré sa majú poskytnúť v budúcnosti, ani keby sa do ich výpočtu zahrnuli uplynulé obdobia zamestnania alebo úhrady odvodov.(24)
44. Skutkový stav v spore vo veci samej teda patrí do časovej pôsobnosti smernice 2000/78.
B – Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie (prvá prejudiciálna otázka)
45. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd chce predovšetkým dozvedieť, či ide o diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie, ktorá je podľa smernice 2000/78 zakázaná, keď sa nárok na pozostalostný dôchodok pre partnera rovnakého pohlavia v zamestnaneckom dôchodkovom systéme podmieni tým, aby registrované partnerstvo vzniklo pred dovŕšením veku 60 rokov zamestnanca, ktorý je v systéme poistený, ak príslušná osoba zároveň nemala z právneho hľadiska možnosť uzavrieť registrované partnerstvo alebo manželstvo pred dosiahnutím danej vekovej hranice.
46. Diskriminácia je nerovnosťou v zaobchádzaní, ktorá nemá žiadne odôvodnenie.(25) V znení smernice 2000/78 takmer úplne chýba ostré vymedzenie pojmov „rozdiel v zaobchádzaní“ a „diskriminácia“, avšak aj normotvorca na úrovni Únie zjavne vychádza z predpokladu, že „treba bezpodmienečne rozlišovať medzi rozdielnym zaobchádzaním, ktoré je odôvodnené…, a diskrimináciou, ktorá sa musí zakázať“(26).
1. O vymedzení priamej a nepriamej diskriminácie
47. Ako vyplýva z článku 1 v spojení s článkom 2 ods. 1, účelom smernice 2000/78 je boj proti priamej a nepriamej diskriminácii v zamestnaní a povolaní, ako aj proti nepriamej diskriminácii na základe sexuálnej orientácie.
48. Právny rozsah vymedzenia medzi priamou a nepriamou diskrimináciou teda spočíva predovšetkým v odlišných možnostiach odôvodnenia, ak je predmetná nerovnosť zaobchádzania spojená priamo alebo nepriamo so sexuálnou orientáciou. Predovšetkým prípadné dôvody, na ktoré sa možno dovolávať na odôvodnenie nerovnosti zaobchádzania priamo založenej na sexuálnej orientácii, predstavujú menšiu škálu ako dôvody, ktoré umožňujú odôvodniť nepriamu nerovnosť zaobchádzania.(27)
a) O priamej diskriminácii na základe sexuálnej orientácie
49. O priamu diskrimináciu v zmysle smernice 2000/78 ide, ak sa na základe sexuálnej orientácie zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou [článok 2 ods. 2 písm. a) v spojení s článkom 1]; predmetná nerovnosť zaobchádzania je teda priamo alebo nepriamo spojená so sexuálnou orientáciou.
50. Na rozdiel od názoru pána Parrisa to tak v tomto prípade nie je. Poistná podmienka, ktorá je sporná v konaní vo veci samej, práve neprihliada priamo na sexuálnu orientáciu zamestnancov. Je formulovaná oveľa neutrálnejšie a okrem toho sa týka rovnako homosexuálnych ako heterosexuálnych zamestnancov, avšak ich partnerov vylučuje v rovnakej miere z požívania pozostalostného dôchodku, ak k uzavretiu manželstva alebo registrovaného partnerstva nedošlo predtým, ako zamestnanec dovŕšil vek 60 rokov.
51. Je pravda, že Súdny dvor vo svojej doterajšej judikatúre k rozmanitým zákazom diskriminácie, ktoré sú zakotvené v práve Únie, vychádzal z extenzívneho chápania pojmu priama diskriminácia a predpokladal ju už vtedy, keď opatrenie neoddeliteľne súviselo s príslušným dôvodom rozdielneho zaobchádzania.(28)
52. V tomto prípade však nemožno hovoriť ani o takejto neoddeliteľnej súvislosti so sexuálnou orientáciou: samotná okolnosť, že zamestnanec pred dovŕšením veku 60 rokov – či už na základe právnych prekážok, alebo z vlastného rozhodnutia – neuzavrel manželstvo alebo registrované partnerstvo, priamo nesúvisí s jeho sexuálnou orientáciou. Môže existovať mnoho dôvodov na neuzavretie manželstva alebo na neskorší vstup do zväzku. Ak by sa pán Parris po dovŕšení veku 60 rokov napríklad oženil so ženou, bola by vylúčená z požívania pozostalostného dôchodku takisto ako jeho súčasný partner.
53. Tento prípad sa tým odlišuje napríklad od všeobecne známych prípadov tehotenstva, ktoré sa podľa judikatúry tak neoddeliteľne spája s pohlavím zamestnankýň, že každý odkaz na tehotenstvo sa prirodzene môže týkať len žien, a tým dáva podnet na priamu diskrimináciu.(29)
b) O nepriamej diskriminácii na základe sexuálnej orientácie
54. Ostáva však posúdiť, či poistná podmienka ako tá, ktorá je sporná v tomto prípade, môže viesť k nepriamej diskriminácii na základe sexuálnej orientácie. Takú nepriamu diskrimináciu treba predpokladať vtedy, keby zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax uviedla osoby určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami [článok 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78].
55. Požiadavka uzavrieť manželstvo alebo registrované partnerstvo skôr, než zamestnanec dovŕši vek 60 rokov, nepochybne predstavuje zdanlivo neutrálne kritérium, ktoré sa, ako sa práve uviedlo, nevyznačuje priamou súvislosťou so sexuálnou orientáciou zamestnanca.
56. Aj pri predbežnej úvahe to vyzerá tak, akoby toto kritérium malo rovnaký účinok na všetkých zamestnancov: kto uzavrel manželstvo alebo registrované partnerstvo pred dovŕšením veku 60 rokov, mohol v prípade úmrtia svojmu pozostalému partnerovi zaistiť pozostalostný dôchodok zo zamestnaneckého dôchodkového systému, túto možnosť by naproti tomu nemal ten, kto by zväzok uzavrel až vo vyššom veku.
57. Pri bližšom pohľade sa však ukáže, že veková hranica 60 rokov sa veľkého počtu homosexuálnych zamestnancov dotkla viac a nevýhodnejšie než ich heterosexuálnych kolegov.
58. Kým totiž v prípade heterosexuálov išlo a ide len o otázku osobného plánovania života a ich slobodného rozhodnutia, či sa oženia alebo vydajú pred dovŕšením veku 60 rokov, homosexuáli v Írsku nemali dlho vôbec možnosť vstúpiť so svojím partnerom do štátom uznaného zväzku. Konkrétne sa v Írsku všetkým homosexuálnym pracovníkom, ktorí sa narodili pred rokom 1951, vo všeobecnosti bránilo v tom, aby včas, do svojich 60. narodenín, vstúpili do partnerského zväzku, pretože v tomto členskom štáte sa inštitút registrovaného partnerstva uplatňuje až od roku 2011 a spolužitie párov rovnakého pohlavia bolo predtým možné nanajvýš „na divoko“. Daná skupina osôb teda z právnych dôvodov nemala možnosť zaistiť pre svojich partnerov pozostalostný dôchodok zo zamestnaneckého dôchodkového systému, a tým im zaistiť určitú formu sociálneho zabezpečenia, ktorá bola pre ich heterosexuálnych kolegov a ich manželských partnerov samozrejmosťou.
59. Ak sa teda pozostalostné zabezpečenie ako to, ktoré je sporné v tomto prípade, spája s uzavretím manželstva alebo registrovaného partnerstva predtým, ako zamestnanec dovŕšil vek 60 rokov, v Írsku to mimoriadne nevýhodne ovplyvňuje homosexuálnych zamestnancov, ktorí sa narodili pred rokom 1951.
60. Tento záver je dostatočný na to, aby sa dalo vychádzať z nepriamej diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, ktorá je – s výhradou odôvodnenia – zakázaná podľa článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78.
61. Domnienka priamej diskriminácie si totiž nevyžaduje, aby boli znevýhodnení všetci homosexuálni zamestnanci, ani nezávisí od toho, že heterosexuálni zamestnanci nie sú nikdy znevýhodnení.(30) Podľa definície nepriamej diskriminácie v článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 skôr postačuje, že sporné ustanovenie, kritérium alebo prax by „osoby určitej sexuálnej orientácie“ (v tomto prípade homosexuálni zamestnanci) mohla „v porovnaní s inými osobami“ (v tomto prípade heterosexuálni zamestnanci) uviesť „do nevýhodného postavenia“.
62. V prejednávanej veci ide o tento prípad. Aj keď totiž môže existovať niekoľko heterosexuálnych zamestnancov, ktorí zo svojej strany nemajú so zreteľom na vekovú hranicu 60 rokov úspech, a aj keď, naopak, existuje niekoľko homosexuálnych zamestnancov, ktorým je s ohľadom na právnu úpravu platnú od roku 2010/2011 dopriate uzavrieť manželstvo alebo registrované partnerstvo ešte predtým, ako dovŕšia vek 60 rokov, taká úprava, aká je v tomto prípade sporná, sa mimoriadne tvrdo dotýka homosexuálnych zamestnancov, pretože istá časť z nich bola obmedzená v tom, aby pre svoj existujúci partnerský zväzok dostala „požehnanie“ štátu pred dovŕšením veku 60 rokov, čím by splnila základnú podmienku nároku na pozostalostný dôchodok podľa zamestnaneckého dôchodkového systému.
63. Keby sa v tomto prípade mali na domnienku priamej diskriminácie uplatniť prísnejšie požiadavky, bolo by to v rozpore nielen so znením článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 („uvedie do nevýhodného postavenia“) a so zásadou extenzívneho výkladu antidiskriminačných smerníc(31), ale okrem toho by to bolo sotva zlučiteľné s dlhoročnou judikatúrou Súdneho dvora k otázkam diskriminácie – v neposlednom rade k diskriminácii na základe štátnej príslušnosti(32) alebo na základe pohlavia.(33)
64. V konečnom dôsledku teda taká úprava, aká je predmetom sporu v tomto prípade, spadá do kategórie nepriamej diskriminácie na základe sexuálnej orientácie v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78.
2. Posúdenie odôvodnenia
65. Ak sa v súlade s mojím návrhom klasifikuje úprava sporná v tomto prípade ako nepriama diskriminácia na základe sexuálnej orientácie, zostáva vysvetliť, či rozdielne zaobchádzanie, na ktorom sa zakladá, možno odôvodniť podľa smernice 2000/78 alebo či vzhľadom na absenciu takého odôvodnenia predstavuje zakázanú diskrimináciu.
66. Nepriame rozdielne zaobchádzanie na základe sexuálnej orientácie možno objektívne odôvodniť akýmkoľvek zákonným (legitímnym) cieľom, pokiaľ sporné opatrenie – v tomto prípade vylúčenie pozostalostného dôchodku v prípade uzavretia manželstva alebo registrovaného partnerstva potom, ako zamestnanec dovŕši vek 60 rokov – je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie daného cieľa [článok 2 ods. 2 písm. b) bod i) smernice 2000/78].
a) Legitímny cieľ
67. Poistné podmienky zamestnaneckého dôchodkového systému podľa všetkého neposkytujú informácie o cieľoch, ktoré sleduje sporná úprava. Na prvý pohľad nie je zrejmé, prečo by pozostalí partneri zamestnancov, ktorí uzavreli manželstvo alebo registrované partnerstvo až po dovŕšení veku 60 rokov, nemali mať nárok na pozostalostný dôchodok.
68. Samo osebe to neznamená, že také ustanovenie je úplne vylúčené z odôvodnenia na základe článku 2 ods. 2 písm. b) bodu i) smernice 2000/78. V takej situácii je však nevyhnutné, aby iné okolnosti, ktoré vychádzajú zo všeobecného kontextu dotknutého opatrenia, umožňovali identifikáciu cieľa, ktorý je v jeho pozadí, na účely súdneho preskúmania v súvislosti s jeho oprávnenosťou, ako aj s primeranosťou a nevyhnutnosťou prostriedkov použitých na jeho dosiahnutie.(34)
69. Okolnosť, že veková hranica 60 rokov bola v čase vzniku zamestnaneckého dôchodkového systému na začiatku 70. rokov údajne bežná, rozhodne nepredstavuje dostatočný základ na domnienku o sledovaní legitímneho cieľa.(35)
70. Do úvahy prichádzajú prípady, keď má taká veková hranica na uzavretie manželstva alebo registrovaného partnerstva zabezpečiť, že pozostalostný dôchodok budú požívať len tí pozostalí manželia a partneri, ktorí si toto zabezpečenie „zaslúžili“ tým, že počas pracovného života zamestnanca mu stáli v súkromí po boku, a tým sa možno vzdali vlastnej relevantnej zárobkovej činnosti. Tradične to bola manželka, ktorá sa v manželstve ako žena v domácnosti v súlade s obvyklým rozdelením úloh v mnohých prípadoch sústredila na domácnosť a výchovu detí. Pri takom koncipovaní dôchodkového systému by pozostalý manžel či manželka alebo partner, ktorý vstúpil do zväzku so zamestnancom až v pokročilom veku, ku koncu jeho vlastnej zárobkovej činnosti, nezískal nárok.
71. Tento prípad je však iný. Podľa tvrdení Trinity College nás vnútroštátny súd výslovne informuje skôr o tom, že vekovou hranicou 60 rokov sa má zabrániť „opačnému výberu zo zdravotných dôvodov v neprospech organizácie sociálneho zabezpečenia alebo iných členov“. Ako Trinity College subsidiárne uviedol v konaní pred Súdnym dvorom, je za tým predpoklad, že zdravotný stav členov dôchodkového systému sa s pribúdajúcim vekom zhoršuje a mohli by sa potom pokúsiť zabezpečiť svojim partnerom, s ktorými nežijú v manželstve, účelovým sobášom výhody z dôchodkového systému.
72. Zjednodušene povedané, veková hranica 60 rokov má v prejednávanom prípade zabrániť tomu, aby pracovníci, ktorí sú zapojení do zamestnaneckého dôchodkového systému, uzavreli takpovediac „na smrteľnej posteli“ ešte jedno manželstvo – alebo od roku 2011 registrované partnerstvo – len aby blízkej osobe na náklady zamestnávateľa, resp. poisťovne zabezpečili požívanie pozostalostného dôchodku.(36)
73. Pod podmienkou overenia vnútroštátnym súdom ide v prípade spornej úpravy jednoducho o to, aby sa zamedzilo zneužívaniu v neprospech finančnej stability dôchodkového systému. Týmto záujmom, ktorý rozhodne možno považovať za legitímny cieľ,(37) sa riadi aj moje nasledujúce posúdenie proporcionality.
b) Posúdenie proporcionality
74. Zostáva posúdiť, či sporná úprava na zamedzenie prípadov zneužívania bola „primeraná a nevyhnutná“. Tieto dve adjektíva v článku 2 ods. 2 písm. b) bode i) smernice 2000/78 neodkazujú napokon na nič iné ako na zásadu proporcionality.
75. Zásada proporcionality patrí podľa ustálenej judikatúry k všeobecným zásadám práva Únie. Táto zásada vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie boli primerané na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov.(38) Ak je možnosť výberu z niekoľkých vhodných opatrení, treba zvoliť najmenej obmedzujúce a uložené povinnosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k cieľom, ktoré sledujú.(39)
i) Vhodnosť
76. Ako prvé treba objasniť, či taká úprava, aká je sporná v tomto prípade, je vhodná(40) na to, aby prispela k uskutočneniu legitímneho cieľa, teda k predchádzaniu zneužívania.
77. Taká úprava nepochybne ohraničuje poistné plnenia zamestnaneckého dôchodkového systému a možnosti zneužitia sú obmedzené.
78. Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry možno vnútroštátnu právnu úpravu považovať za vhodnú na zabezpečenie dosiahnutia uvádzaného cieľa len vtedy, ak skutočne zodpovedá úsiliu dosahovať ho koherentne a systematicky.(41)
79. V prejednávanom prípade môžu s ohľadom na to vzniknúť určité pochybnosti, ak sa pripustí, že zdravotný stav jednotlivých zamestnancov by už pred ich 60. narodeninami mohol byť taký zlý, že sa budú pokúšať uzavrieť zneužívajúcim spôsobom výlučne účelové manželstvá, aby sociálne zaistili svojho terajšieho partnera. Naproti tomu s ohľadom na všeobecne zvýšené životné očakávania obyvateľstva a snahu o zvyšovanie dôchodkového veku(42) by bolo možné pochybovať o tom, či všeobecné riziko zneužitia naozaj existuje už pred dovŕšením veku 60 rokov alebo či sa také riziko v súčasnosti objavuje až po dovŕšení veku 65 alebo dokonca 70 rokov.
80. K tomu však treba poznamenať jednak to, že vhodnosť opatrenia treba vždy posúdiť s ohľadom na cieľ, ktorý sleduje. Ak sa opatrením, ako v tomto prípade, má vylúčiť potenciálne zneužitie dávok sociálneho zabezpečenia, vhodnosť tohto opatrenia nemôže byť závislá od toho, že sa už nebudú objavovať nijaké prípady zneužitia.(43)
81. Okrem toho sa zamestnávateľovi, ktorý zavedie dobrovoľný zamestnanecký dôchodkový systém, a tým je v zásade celkom oprávnený podmieniť zabezpečenie pozostalých dodatočnými podmienkami, má poskytnúť veľká diskrečná právomoc pri výbere opatrení na dosiahnutie jeho cieľov. V súlade s tým by sa posudzovanie vhodnosti poistných podmienok, ako sú podmienky sporné v tomto prípade, malo obmedziť na to, či pravidlá, ktoré obsahujú, sú zjavne nevhodné alebo neracionálne na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý zamestnávateľ sleduje.(44)
82. Taká úprava, aká je sporná v tomto prípade, dozaista nie je na zabránenie zneužívaniu zjavne nevhodná.
ii) Nevyhnutnosť
83. Ako druhé si treba položiť otázku, či taká úprava, aká je sporná v tomto prípade, bola nevyhnutná na dosiahnutie sledovaného cieľa. Opatrenie sa za nevyhnutné považuje vtedy, ak sledovaný legitímny cieľ nebolo možné dosiahnuť miernejším, rovnako vhodným prostriedkom.(45) Treba teda vysvetliť, či neexistovali miernejšie prostriedky, aby sa zabránilo zneužívajúcemu nároku na pozostalostné dôchodky.
84. Pre dotknuté osoby by dozaista bolo najmiernejšie, ak by zamestnanecký dôchodkový systém nestanovoval nijakú paušálnu vekovú hranicu pre uzavretie manželstva alebo registrovaného partnerstva, ale v každom konkrétnom prípade by umožňoval samostatne preukázať, že nejde výlučne o účelové manželstvo alebo partnerstvo, v dôsledku čoho sa netreba obávať zneužitia pozostalostného dôchodku. S ohľadom na obrovskú administratívnu záťaž, ktorú by taký prístup spôsobil, však možno pochybovať o tom, či by na uskutočnenie sledovaného cieľa bol rovnako vhodný ako sporná veková hranica.
85. Na to, aby sa podmienky využívania starobných dôchodkov zo zamestnaneckého dôchodkového systému formulovali predvídateľne a účelne, musí mať zamestnávateľ možnosť uskutočniť typizované posúdenie všeobecných kritérií a na tento účel vytvoriť skupiny prípadov.(46) Platí to o to viac, že zamestnávateľ, ako sa už uviedlo, má pri vytvorení svojho dobrovoľného zamestnaneckého dôchodkového systému veľkú diskrečnú právomoc. V zásade preto nemožno namietať, keď sa poistné podmienky zamestnaneckého dôchodkového systému riadia skúsenosťami, podľa ktorých sa dosiahnutie sledovaného cieľa, v každom prípade vo väčšine všetkých prípadov, dá považovať za pravdepodobné.
86. Aj keď má však zamestnávateľ právo na takýto typizovaný pohľad podľa všeobecných kritérií, rigidná veková hranica 60 rokov sa javí ako výslovne reštriktívne opatrenie. Podľa môjho názoru by ako miernejšie a rovnako vhodné opatrenie prichádzalo do úvahy stanoviť minimálnu čakaciu dobu medzi uzavretím manželstva a registrovaného partnerstva a vznikom nároku na pozostalostný dôchodok.
87. Cieľ zabrániť zneužívaniu dávok dôchodkového systému by sa dal dosiahnuť rovnako dobre, ba dokonca lepšie, ak by sa namiesto pevnej vekovej hranice stanovilo, že pozostalý partner môže pozostalostný dôchodok poberať len vtedy, ak od okamihu, keď so zamestnancom uzavrel manželstvo alebo registrované partnerstvo, do okamihu smrti zamestnanca uplynul minimálny počet rokov – napr. obdobie najmenej päť rokov. Taký spôsob by sa okrem toho dal uplatňovať nielen jednoducho a bez byrokracie, ale aj v súlade so systémom, keďže poistné podmienky na inom mieste takisto presne stanovujú uvedené zohľadnenie časového intervalu medzi dvoma udalosťami.(47)
88. Na základe uvedeného považujem spornú vekovú hranicu 60 rokov za opatrenie, ktoré – aj s ohľadom na širokú diskrečnú právomoc a praktické potreby pri uplatňovaní dôchodkového systému – prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý zamestnávateľ sleduje.
iii) Nadmerné obmedzovanie zamestnancov
89. Aj keby sa však malo vychádzať z toho, že sporná veková hranica je vhodná a nevyhnutná na dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje, do tretice zostáva ešte posúdiť jej proporcionalitu v užšom zmysle.
90. Aj keď sú podľa tejto zásady opatrenia vhodné a nevyhnutné na naplnenie oprávnene sledovaných cieľov, nesmú spôsobovať nadmerné nevýhody v pomere k uvedeným cieľom. Inými slovami, treba zabezpečiť, že také opatrenie, aké je sporné v tomto prípade, nepovedie k nadmernému zásahu do oprávnených záujmov zamestnancov.(48) Pritom napokon platí, že treba dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi rozličnými protichodnými záujmami zamestnancov, ako je pán Parris, a zamestnaneckými dôchodkovými systémami.
91. V takom prípade, ako je ten prejednávaný, treba hľadať spravodlivú rovnováhu medzi oprávneným záujmom zamestnávateľa o zabránenie zneužívaniu zamestnaneckého dôchodkového systému a oprávneným záujmom zamestnancov o primerané pozostalostné zabezpečenie pre ich pozostalých partnerov.
92. Pri pohľade na výlučne finančné účinky žiadosti pána Parrisa o pozostalostný dôchodok pre jeho partnera treba dozaista zohľadniť, že každá dodatočne vyplatená dávka vedie k ďalšiemu tlaku na zamestnanecký dôchodkový systém, ktorý sa už aj tak nachádza vo veľmi nepriaznivej finančnej situácii. Aj financie Írskej republiky, ktorá od konca roku 2009 nesie zodpovednosť za systém sociálneho zabezpečenia, sú nepochybne extrémne zaťažené dôsledkami svetovej hospodárskej a finančnej krízy, ktorá vypukla v roku 2008.
93. Treba však zvážiť aj to, že zamestnanecký dôchodkový systém bol podľa informácií dostupných v tomto prípade od začiatku koncipovaný tak, aby každému zamestnancovi, ktorý bol jeho členom, v zásade poskytol aj nárok na pozostalostný dôchodok pre jeho pozostalého manžela alebo manželku – alebo teraz aj pre jeho pozostalého registrovaného partnera alebo registrovanú partnerku, a to bez toho, aby sa za to muselo uhradiť akékoľvek dodatočné poistné.
94. Keď teda zamestnanec ako pán Parris žiada o to, aby sa jeho partnerovi priznalo právo poberať zamestnanecký pozostalostný dôchodok, nemožno proti tomu namietať, že v minulosti sa za jeho partnera neodviedli nevyhnutné príspevky do zamestnaneckého dôchodkového systému. Aj keby pán Parris už dávno pred svojimi 60. narodeninami uzavrel manželstvo alebo registrované partnerstvo, príspevky by sa totiž už neuhrádzali a dôchodkový systém by teda nebol na vyplácanie prípadného pozostalostného dôchodku finančne lepšie pripravený ako v súčasnosti.(49)
95. Celkovo vo všeobecnosti okrem toho platí, že výlučne finančné úvahy nemôžu predstavovať zámienku pre diskrimináciu. Vysvetlenia založené na finančných nárokoch a prípadných administratívnych ťažkostiach v zásade nemôžu odôvodniť nerešpektovanie zákazu diskriminácie uvedeného v článku 2 smernice 2000/78.(50)
96. V prípade, ako je ten prejednávaný, by okrem toho sporná veková hranica viedla k paušálnemu vylúčeniu celej skupiny zamestnancov z čerpania dávok zamestnaneckých dôchodkových systémov.(51) Všetci homosexuálni zamestnanci, ktorí sa narodili do roku 1951, sú totiž automaticky obmedzení v tom, aby pre svojich pozostalých partnerov získali zabezpečenie v podobe pozostalostného dôchodku zo zamestnaneckého dôchodkového systému. Dôchodkový systém im kladie podmienku, konkrétne uzavretie manželstva alebo registrovaného partnerstva pred dovŕšením veku 60 rokov, ktorej splnenie pre nich – a to celkom bez ohľadu na ich vôľu a na ich životné plány – nie je možné.
97. Takýto závažný zásah do záujmov celej skupiny zamestnancov je úplne v nepomere k cieľu, ktorý sleduje sporná veková hranica a ktorý spočíva len v tom, aby sa zabránilo zneužívajúcemu správaniu jednotlivcov.
98. Uvedené platí v každom prípade pre také prípady, ako je ten prejednávaný, keď podľa tvrdení v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nejde výlučne o účelové manželstvo (alebo partnerstvo). Pán Parris a jeho partner tvoria totiž pár už viac ako 30 rokov a vnútroštátny súd je presvedčený o tom, že keby to z právneho hľadiska bolo možné, zosobášili by sa už pred mnohými rokmi.
99. Sporná veková hranica teda napokon nepredstavuje spravodlivé vyváženie záujmov a neprimerane zasahuje do legitímnych záujmov pracovníkov. V posúdení proporcionality nemôže obstáť. V dôsledku toho ide o priamu diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie, ktorá je podľa článku 2 ods. 1 smernice 2000/78 v spojení s jej článkom 2 ods. 2 písm. b) zakázaná.
c) O autonómii členských štátov pri úprave rodinného stavu
100. Trinity College, žalované orgány, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia namietajú, že ak sa v prejednávanom prípade potvrdí diskriminácia na základe sexuálnej orientácie, mohlo by to viesť k tomu, že zavedeniu inštitútu registrovaného partnerstva, ktoré írsky zákonodarca uskutočnil až v roku 2010 – a až na obdobie od roku 2011 – by fakticky bolo možné priznať retroaktivitu. Taký výsledok je v rozpore s odôvodnením 22 smernice 2000/78.
101. Táto námietka však nie je presvedčivá.
102. V uvedenom odôvodnení 22 normotvorca na úrovni Únie iba objasnil, že smernica 2000/78 nemá vplyv na vnútroštátne právne predpisy o rodinnom stave a na dávky na tom závislé.
103. Taký výklad a uplatnenie smernice 2000/78, ako navrhujem v tomto prípade, však Írsku republiku vôbec nenúti k tomu, aby so spätnou účinnosťou zmenila rodinný stav zamestnanca ako pán Parris. Predovšetkým nevedie k tomu, aby sa pán Parris a jeho partner retroaktívne považovali za manželov alebo registrovaných partnerov. Smernica 2000/78 v rovnako malej miere ukladá vnútroštátnym orgánom povinnosť, aby príslušným osobám priznali akékoľvek dávky, ktoré nezodpovedajú ich rodinnému stavu.
104. Pán Parris a jeho partner žijú dnes s uznaním Írskej republiky spolu ako pár a dnes požadujú – len s účinkom do budúcnosti – dávku zo zamestnaneckého dôchodkového systému, ktorá zodpovedá ich dnešnému rodinnému stavu. V nijakom prípade nežiadajú o výhodu, na ktorú podľa svojho rodinného stavu nemajú nárok. A danú výhodu už vôbec nepožadujú so spätnou účinnosťou. Rovnako nežiadajú ani o retroaktívnu zmenu svojho rodinného stavu. Skôr sa len bránia pred poistnou podmienkou v podobe vekovej hranice 60 rokov, ktorá pochádza z minulosti a z dnešného pohľadu ich diskriminuje.
105. Nejde tu teda o iný prípad ako vo veciach Maruko a Römer(52), v ktorých sa tiež len na obdobie po uznaní partnerstiev osôb rovnakého pohlavia štátom, podala žaloba so zreteľom na určité dávky, aj keď pôvod týchto dávok (platby príspevkov alebo relevantné obdobia zamestnania) siahal ďaleko do minulosti, teda pred vytvorenie inštitútu registrovaného partnerstva.
106. V smernici 2000/78 sa nenachádza nijaká indícia, že by jej pravidlá poskytovali ochranu výlučne v súvislosti s právnymi vzťahmi, ktoré vznikli až po nadobudnutí jej účinnosti, resp. po uplynutí lehoty na jej prebratie. Ak by sa právne účinky základnej zásady, akou je zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v práve Únie, chceli zúžiť výlučne na celkom nové právne vzťahy, trvalo by roky – v takom prípade, ako je ten prejednávaný, dokonca desaťročia, kým by sa jej ochrana vzťahovala na všetkých občanov Únie.
107. Ako sa už uviedlo(53), je preto v súlade so všeobecnou zásadou, že nová právna norma ako zákaz diskriminácie podľa článku 2 smernice 2000/78 sa uplatní nielen na celkom nové právne vzťahy, ale aj na súčasné a budúce účinky právnych vzťahov, ktoré vznikli podľa pôvodnej právnej úpravy. To by mohlo celkovo spôsobiť aj to, že diskriminačné ustanovenia, ktoré pochádzajú z minulosti, treba odteraz vykladať a uplatňovať v súlade s právom Únie alebo tak, že sa dokonca musia ponechať celkom neuplatnené.(54)
108. Presne o to ide v tomto prípade. Aj Súdny dvor pri uplatňovaní ustanovení antidiskriminačných smerníc na súčasné alebo budúce aspekty skutkových stavov, ktorých korene siahajú hlboko do minulosti a v každom prípade do obdobia predtým, ako uvedené smernice nadobudli účinnosť, už niekoľkokrát rozhodol v tomto zmysle.(55)
109. Z právneho hľadiska vedie v rovnako malej miere k cieľu aj námietka, že Írska republika by v takom prípade, ako je ten prejednávaný, bola – v každom prípade z finančného hľadiska – v lepšom postavení, keby nikdy nezaviedla inštitút registrovaného partnerstva a nikdy nesprístupnila manželstvo homosexuálnym párom. Pri súčasnom stave totiž právo Únie ponecháva bezo zmeny právomoc členských štátov pre otázky rodinného stavu a dávky, ktoré s tým súvisia. Ako protislužbu však členské štáty pri výkone svojej právomoci majú dodržiavať právo Únie a predovšetkým zásadu rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie.(56) Ak teda členský štát zabezpečí svoje uznanie partnerom rovnakého pohlavia a príslušným osobám prizná porovnateľné práva a povinnosti, ako majú manželia, odteraz ich v porovnaní s manželmi už nesmie diskriminovať.(57)
3. Predbežný záver
110. Na prvú prejudiciálnu otázku treba teda súhrnne odpovedať, že nepriamu diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie, ktorá je podľa článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 zakázaná, predstavuje, keď sa v zamestnaneckom dôchodkovom systéme právo na pozostalostný dôchodok pre partnerov rovnakého pohlavia podmieni tým, že registrované partnerstvo vzniklo predtým, ako zamestnanec poistený v systéme dovŕšil vek 60 rokov, keď príslušné osoby nemali z právneho hľadiska možnosť uzavrieť registrované partnerstvo alebo manželstvo pred dosiahnutím uvedenej vekovej hranice.
C – Diskriminácia na základe veku (druhá prejudiciálna otázka)
111. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd chce v zásade dozvedieť, či ide o diskrimináciu na základe veku, ktorá je podľa smernice 2000/78 zakázaná, keď sa v systéme zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia nárok na pozostalostný dôchodok pre životných partnerov rovnakého pohlavia podmieni tým, že k uzavretiu registrovaného partnerstva došlo predtým, ako zamestnanec, ktorý je v systéme poistený, dovŕšil vek 60 rokov, keď príslušná osoba zároveň právne nemala možnosť vstúpiť do takého partnerstva alebo do manželstva pred dosiahnutím danej vekovej hranice.
112. Túto otázku vnútroštátny súd položil len pre prípad, ak by odpoveď na prvú otázku bola záporná. Keďže v rámci prvej otázky vychádzam z existencie diskriminácie, ktorá je podľa práva Únie zakázaná, odpoveď na druhú otázku nie je, prísne vzaté, nutná. Pre úplnosť sa jej však budem venovať.
1. O vymedzení medzi priamou a nepriamou diskrimináciou
113. Zo spojených ustanovení článku 1 a článku 2 ods. 1 je možné vyvodiť, že účelom smernice 2000/78 je boj proti priamej a nepriamej diskriminácii na základe veku s ohľadom na podmienky zamestnania a pracovné podmienky.
114. O priamu diskrimináciu v zmysle smernice 2000/78 ide vtedy, keď sa na základe veku zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie, ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou [článok 2 ods. 2 písm. a) v spojení s článkom 1]; rozdielne zaobchádzanie, ktoré predstavuje základ, teda priamo nadväzuje na vek. Naopak, k nepriamej diskriminácii dochádza len vtedy, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax sú spôsobilé znevýhodňovať osoby určitého veku v porovnaní s inými osobami [článok 2 ods. 2 písm. b)].
115. Sporná veková hranica nadväzuje priamo na vek, aj keď výslovne stanovuje, že zamestnanci, ktorí sú zapojení do zamestnaneckého dôchodkového systému, musia pred dovŕšením veku 60 rokov uzavrieť manželstvo alebo registrované partnerstvo, aby mohli ich pozostalí partneri požívať pozostalostný dôchodok.
116. Z toho vyplýva, že ide o priamu diskrimináciu na základe veku v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78: so zamestnancami, ktorí uzavreli manželstvo alebo registrované partnerstvo až po dovŕšení veku 60 rokov, sa zaobchádza nevýhodnejšie ako so zamestnancami, ktorí do partnerského zväzku vstúpili už skôr.
117. Proti domnienke priamej diskriminácie zamestnanca – teda v tomto prípade pána Parrisa – na základe veku nemožno namietať, že skutočná finančná nevýhoda, ktorá súvisí so spornou vekovou hranicou, sa nebude týkať jeho, ale jeho pozostalého partnera, ktorému sa neprizná pozostalostný dôchodok. Z pohľadu práva Únie totiž pozostalostný dôchodok predstavuje doživotnú odmenu zamestnanca, a to aj vtedy, ak sa už nevypláca za jeho života, ale dostáva ho jeho pozostalý partner.(58) Okrem toho taký zamestnanec ako pán Parris, a tento prípad to vysvetľuje obzvlášť názorne, spornou vekovou hranicou prichádza osobne aj o ideálnu výhodu, že ešte za svojho života bude môcť zabezpečiť svojho partnera, teda že „zanechá svoj dom zaopatrený“.
118. Aj keby sa len pozostalí zamestnanca ako pán Parris – t. j. jeho pozostalý manžel alebo partner – považovali za osoby, ktoré sporná veková hranica znevýhodňuje, v tomto prípade by to neprekážalo domnienke o priamej diskriminácii na základe veku. V judikatúre sa totiž vysvetlilo, že o priamu diskrimináciu v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 ide vždy už vtedy, keď osoba utrpí znevýhodnenie, ktoré priamo nadväzuje na niektorý z dôvodov pre rozdielne zaobchádzanie, ktorý je uvedený v smernici.(59) Zjednodušene povedané, niekto sa môže stať obeťou priamej diskriminácie na základe veku, aj keď nejde o jeho vek, ale o vek blízkeho príbuzného. Smernica 2000/78 totiž nechráni len určitú kategóriu osôb, ale jednoducho zakazuje diskrimináciu na základe veku bez toho, aby pritom požadovala nevyhnutnú súvislosť s vlastným vekom znevýhodnenej osoby.(60)
2. Posúdenie odôvodnenosti
119. K diskriminácii na základe veku zakázanej smernicou 2000/78 však veková hranica, ktorá je sporná v tomto prípade, môže viesť len v rozsahu, v akom je nerovnosť zaobchádzania, ktorá je jej súčasťou, priamo založená na veku, neodôvodnená. Požiadavky, ktoré musí podľa práva Únie takéto odôvodnenie nerovnosti zaobchádzania spĺňať, vyplývajú z článku 2 ods. 5, z článku 4 ods. 1 a z článku 6 smernice 2000/78.(61)
120. V tomto prípade je relevantné iba posledné ustanovenie. Vnútroštátny súd sa vo svojich prejudiciálnych otázkach odvoláva len na článok 6 ods. 2 smernice 2000/78 [o tom pozri hneď oddiel a)]. Ako však vyplýva z celkových súvislostí rozhodnutia o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z vysvetlenia Labour Court, je okrem toho účelné posúdiť aj článok 6 ods. 1 smernice [o tom pozri oddiel b)].
a) Neexistencia odôvodnenia podľa článku 6 ods. 2 smernice 2000/78
121. V článku 6 ods. 2 smernice 2000/78 sa upravuje, za akých podmienok možno v zamestnaneckých dôchodkových systémoch stanoviť vekové hranice a uplatniť kritériá veku bez toho, aby to viedlo k diskriminácii na základe veku zakázanej právom Únie.
122. Ustanovenie platí výslovne iba pre zamestnanecké dôchodkové systémy, ktoré kryjú riziká staroby a invalidity.(62) O taký systém ide v tomto prípade, pretože pozostalostný dôchodok, ktorý chce pán Parris vybojovať pre svojho partnera, predstavuje formu starobného dôchodku.
i) O troch skupinách prípadov v článku 6 ods. 2 smernice 2000/78
123. Z obsahového hľadiska sa podľa článku 6 ods. 2 povoľujú presne tri typy odchýlok od zákazu diskriminácie na základe veku podľa článku 2 ods. 1 smernice v spojení s článkom 2 ods. 2 smernice: Po prvé stanovenie vekových hraníc ako podmienky členstva v zamestnaneckom dôchodkovom systéme, po druhé stanovenie vekových hraníc pre poberanie starobného alebo invalidného dôchodku a po tretie uplatnenie vekových kritérií v poistno‑matematických výpočtoch.(63) Inak než sa pravdepodobne domnieva vnútroštátny súd, pritom zrejme ide o tri samostatné skupiny prípadov. Už keď je veková hranica súčasťou jedinej z týchto skupín prípadov, príslušná úprava môže byť podľa článku 6 ods. 2 smernice odôvodnená.
124. Takú vekovú hranicu, aká je sporná v tomto prípade, však nemožno priamo zaradiť do žiadnej z troch uvedených skupín.
125. Sporná veková hranica v prvom rade nepredstavuje podmienku účasti v zamestnaneckom dôchodkovom systéme (prvá skupina prípadov). Členom dôchodkového systému je totiž pán Parris, ako to na pojednávaní zdôraznili aj Trinity College a Komisia. Pán Parris je na základe svojho pracovného pomeru s Trinity College zapojený do systému už od roku 1972 a jeho členstvo nikdy nezáviselo od otázky, či a kedy uzavrel manželstvo alebo registrované partnerstvo.
126. Uvedená veková hranica v rovnako malej miere stanovuje vek, ktorý je nevyhnutný na poberanie dávok (druhá skupina prípadov). Sporná veková hranica 60 rokov nevysvetľuje, či partnera pána Parrisa oprávňuje jeho vek na poberanie pozostalostného dôchodku, pretože nesúvisí s jeho vekom, ale iba s vekom pána Parrisa v čase uzavretia ich registrovaného partnerstva, resp. manželstva.
127. V prípade vekovej hranice 60 rokov napokon podľa výslovných konštatovaní vnútroštátneho súdu nejde ani o kritérium, ktoré sa v spornom zamestnaneckom dôchodkovom systéme uplatňuje pri poistno‑matematických výpočtoch(64) (tretia skupina prípadov).
ii) O otázke analogického uplatnenia článku 6 ods. 2 smernice 2000/78
128. Je pravda, že by sa mohol uplatniť veľkorysejší výklad článku 6 ods. 2 smernice 2000/78 a vekovú hranicu 60 rokov považovať za rovnocennú podmienku s členstvom (prvá skupina prípadov) alebo s poberaním starobného dôchodku (druhá skupina prípadov). Sporná veková hranica totiž nepochybne predstavuje podmienku, ktorá sa musí splniť, aby sa dôchodkový systém rozšíril na pozostalého manžela alebo partnera zamestnanca (podobne ako „podmienka členstva“ v zmysle prvej skupiny prípadov), a teda aby mohol pozostalý manžel alebo partner požívať pozostalostný dôchodok (podobne ako „podmienka poberania starobného dôchodku“ v zmysle druhej skupiny prípadov).
129. Pri pozornej analýze však analogické uplatnenie článku 6 ods. 2 smernice na takú vekovú hranicu, aká je sporná v tomto prípade, nie je presvedčivé.
130. V prípade článku 6 ods. 2 smernice 2000/78 ide o výnimku, ktorá sa musí vykladať reštriktívne(65) a prostredníctvom analógie ju nemožno rozšíriť na ďalšie prípady ako na tie, ktoré konkrétne stanovil normotvorca na úrovni Únie.(66) Uvedené platí o to viac, že pri opatreniach, ktoré sú podľa článku 6 ods. 2 smernice dovolené, ide inak než pri tých podľa článku 6 ods. 1 o taxatívny výpočet, a nie iba o obvyklé príklady.(67)
131. Sporná veková hranica okrem toho v prejednávanom prípade neslúži na rovnaký účel ako klasické vekové hranice pre členstvo alebo pre poberanie starobného dôchodku, ktorými sa zaoberá článok 6 ods. 2 smernice. Takéto klasické vekové hranice zaisťujú zabezpečenie vyváženého vzťahu medzi predpokladanou dĺžkou života osoby, ktorú treba zabezpečiť – a teda predpokladaným trvaním poberania dávok – na jednej strane a zaplatenými príspevkami na strane druhej. Taká veková hranica, aká je sporná v tomto prípade, nemôže už od začiatku spĺňať porovnateľný účel. Nehovorí totiž ani o tom, ako dlho je alebo bol zamestnanec (v tomto prípade teda pán Parris) členom zamestnaneckého dôchodkového systému, ani o veku – a teda nepriamo o predpokladanej dĺžke života – osoby, ktorú treba zabezpečiť (v tomto prípade teda partner pána Parrisa).
132. Vekovú hranicu, ktorá je sporná v tomto prípade, teda nemožno odôvodniť podľa článku 6 ods. 2 smernice, a to ani v prípade analogického uplatnenia tohto predpisu.
b) Neexistencia odôvodnenia podľa článku 6 ods. 1 smernice 2000/78
133. Zostáva posúdiť, či takú vekovú hranicu, aká je sporná v tomto prípade, možno odôvodniť spätným odkazom na článok 6 ods. 1 smernice 2000/78.
134. Článok 6 ods. 1 smernice v podstate dovoľuje prípady rozdielneho zaobchádzania na základe veku, ktoré sledujú legitímny cieľ a obstoja v posúdení proporcionality, pričom legitímnymi cieľmi treba rozumieť najmä ciele z oblasti „politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy“.
135. Veková hranica v tomto prípade však zjavne nesleduje ciele z oblasti politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy. Podľa všetkých informácií, ktoré mám k dispozícii, slúži v rovnako malej miere na „sociálne uznanie“ dlhoročného partnerstva po boku zamestnanca, heslo „manželstvo so ženou v domácnosti“(68). Jej cieľom je skôr zabrániť zneužitiu zamestnaneckého dôchodkového systému, a len s ohľadom na tento cieľ treba teda v tomto prípade vysvetliť článok 6 ods. 1 smernice.
136. Iste, na prvý pohľad sa nemusí zdať vylúčené, aby sa o článok 6 ods. 1 opieralo aj opatrenie na boj proti zneužívaniu. Aj použitie formulácie „okrem iného“ v znení daného ustanovenia by sa totiž dalo chápať v tom zmysle, že ciele „zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy“, ktoré výslovne uvádza normotvorca na úrovni Únie, sú len demonštratívny, a nie taxatívny výpočet, ktorý v rámci sledovania iných oprávnených cieľov ponecháva stanovenie vekových hraníc nedotknuté.
137. Ako však už Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol(69), všetky „oprávnené ciele“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice majú spoločné to, že majú sociálnopolitickú povahu. Iba v rámci kategórie sociálnopolitických cieľov nie je výpočet článku 6 ods. 1 taxatívny. Naproti tomu článok 6 ods. 1 neposkytuje nijaký právny základ na rozdielne zaobchádzanie na základe veku, ktoré slúži iným ako sociálnopolitickým cieľom.
138. Táto judikatúra bude jasnejšia, keď sa vezme do úvahy funkcia a systematické postavenie článku 6 ods. 1 v celkovom kontexte smernice 2000/78. Ide o osobitné ustanovenie, ktoré v prvom rade slúži na odôvodnenie priamej diskriminácie na základe veku v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice.
139. Aj keď podľa článku 6 ods. 1 smernice možno nepochybne odôvodniť množstvo takýchto prípadov rozdielneho zaobchádzania, toto ustanovenie predsa len nemožno vykladať tak extenzívne, že ním možno sledovať akýkoľvek legitímny (oprávnený) cieľ. Článok 6 ods. 1 smernice by mal inak rovnaký obsah ako článok 2 ods. 2 písm. b) bod i) smernice, ktorým sa odôvodňuje nepriama diskriminácia. Zanikol by tým rozdiel medzi priamou a nepriamou diskrimináciou na základe veku a prípadné odôvodnenie by bolo rovnaké pre obe uvedené kategórie. To by bolo nezlučiteľné so systémom.
140. Podľa systematiky smernice totiž – ako aj celkovo v práve Únie – možno spätným odkazom na akýkoľvek oprávnený cieľ odôvodniť iba nepriamu diskrimináciu, a to pod podmienkou rešpektovania zásady proporcionality, naproti čomu platia pre odôvodnenie priamej diskriminácie prísnejšie kritériá, v dôsledku čoho možno sledovať len tie ciele, ktoré sa výslovne stanovujú v práve Únie.
141. V súlade s tým sa pôsobnosť článku 6 ods. 1 smernice nemôže rozšíriť nad rámec sociálnopolitickej oblasti, ktorá sa v nej výslovne uvádza, na iné oprávnené ciele akéhokoľvek druhu.
142. Takú vekovú hranicu, aká je sporná v tomto prípade a ktorá podľa dostupných informácií neslúži na nijaké preukázateľné sociálnopolitické ciele, teda nemožno odôvodniť spätným odkazom na článok 6 ods. 1 smernice.
c) Záverečná poznámka k druhej prejudiciálnej otázke
143. Iba pre prípad, že by sa Súdny dvor nepriklonil k môjmu názoru a podal by extenzívnejší výklad článku 6 ods. 1 alebo 2 smernice 2000/78, dovolím si upozorniť na to, že v každom prípade by sa mala rešpektovať zásada proporcionality, ktorá je všeobecnou právnou zásadou práva Únie.(70)
144. V súvislosti s diskrimináciou na základe veku nemôže posúdenie proporcionality podľa môjho názoru viesť k nijakému inému záveru ako k tomu, ku ktorému som v súvislosti s diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie dospela už vyššie.(71)
145. Nie sú zrejmé nijaké dôvody, prečo by sa veková hranica 60 rokov mala z hľadiska proporcionality posudzovať priaznivejšie, keď ide o diskrimináciu na základe veku namiesto diskriminácie na základe sexuálnej orientácie. Ak vôbec, potom by posúdenie proporcionality v rámci diskriminácie na základe veku muselo dopadnúť prísnejšie, pretože v tomto prípade ide o priamu diskrimináciu v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice, naproti čomu v súvislosti so sexuálnou orientáciou ide len o nepriamu diskrimináciu podľa článku 2 ods. 2 písm. b) smernice. V prospech prísnejšieho kritéria pri posudzovaní proporcionality svedčí okrem toho okolnosť, že znevýhodnenie zamestnancov, ako je pán Parris, sa v tomto prípade nevyznačuje len vekovou zložkou, ale súvisí aj so sexuálnou orientáciou príslušnej osoby, v konečnom dôsledku ho teda posilňuje druhý faktor v zmysle článku 1 smernice.
3. Predbežný záver
146. Z toho vyplýva, že v prípade druhej prejudiciálne otázky treba trvať na tom, že o priamu diskrimináciu na základe veku, ktorá je podľa článku 2 ods. 1 smernice 2000/78 v spojení s jej článkom 2 ods. 2 písm. a) zakázaná, ide, keď sa v zamestnaneckom dôchodkovom systéme nárok na pozostalostný dôchodok pre partnera rovnakého pohlavia podmieni tým, že registrované partnerstvo zamestnanca, ktorý je poistený v rámci systému, bolo uzavreté pred dovŕšením veku 60 rokov, ak príslušné osoby zároveň nemali z právneho hľadiska možnosť uzavrieť registrované partnerstvo alebo manželstvo pred dovŕšením danej vekovej hranice.
D – Diskriminačná súhra viacerých faktorov (tretia prejudiciálna otázka)
147. Svojou treťou otázkou žiada vnútroštátny súd predovšetkým informácie o tom, či ide o zakázanú diskrimináciu v rámci smernice 2000/78 aj vtedy, keď sa opatrenie nepreukáže ako diskriminačné výhradne na základe veku alebo výhradne na základe sexuálnej orientácie, ale preukáže sa na základe kombinácie oboch dôvodov rozdielneho zaobchádzania.
148. Túto otázku vnútroštátny súd položil len pre prípad zápornej odpovede na prvú a druhú otázku. Keďže už v rámci oboch predchádzajúcich otázok vychádzam z existencie diskriminácie, ktorá je právom Únie zakázaná, na základe sexuálnej orientácie (nepriama diskriminácia)(72) na jednej strane a na základe veku (priama diskriminácia)(73) na strane druhej, odpoveď na tretiu otázku nie je prísne vzaté vlastne už vôbec nutná. Pre úplnosť sa jej ale budem subsidiárne venovať.
149. V podstate sa touto otázkou Súdnemu dvoru adresuje žiadosť o objasnenie, akým spôsobom treba s ohľadom na zákazy diskriminácie zakotvené v práve Únie pristupovať k znevýhodneniu osôb, ktoré možno odvodiť zo súhry dvoch alebo viacerých diskriminačných dôvodov.(74) Aj keď Súdnemu dvoru sa už v minulosti s určitosťou predložili prípady, ktorých kontext zahŕňal viacero takých faktorov,(75) doposiaľ – pokiaľ je známe – nemal Súdny dvor v nijakej veci dôvod vyjadriť sa k tejto problematike.
150. Vedeckej obci v rámci Európskej únie, ako aj mimo nej je uvedená problematika známa už dlho.(76) Napríklad v Spojených štátoch amerických sa už koncom 80. rokov diskutovalo o tom, ako treba pristupovať k prípadom, keď mali určité opatrenia obzvlášť negatívny vplyv na ženy určitej farby pleti.(77)
151. Aj Európsky parlament(78) a Komisia(79) v posledných rokoch okrajovo vysvetlili túto problematiku. O to väčším prekvapením je, že Komisia sa v tomto prípade zdržala konkrétneho stanoviska k tejto téme.
152. Normotvorca na úrovni Únie síce nevydal nijaké výslovné pravidlá k problematike, ktorá je predmetom záujmu v tomto prípade. Z toho by sa však nemalo príliš rýchlo usudzovať, že k súhre rôznych diskriminačných dôvodov neposkytuje smernica 2000/78 nijaké argumenty. Na viacerých miestach v smernici totiž vidieť, že jej autori si túto problematiku rozhodne uvedomovali a vychádzali z toho, že ju primeraným spôsobom možno vyriešiť nástrojmi, ktoré smernica stanovuje.(80)
153. Súhra dvoch alebo viacerých dôvodov rozdielneho zaobchádzania predstavuje osobitosť, ktorá prípadu, ako je ten prejednávaný, poskytuje novú dimenziu a pri jeho posúdení z hľadiska práva Únie ju treba náležite zohľadniť. Význam zákazu diskriminácie, ktorý je zakotvený v článku 1 v spojení s článkom 2 smernice 2000/78, by totiž nebol primeraný, keby sa vylúčila taká životná situácia, ako je tá prejednávaná, a dívali sa na ňu len z hľadiska jedného či druhého diskriminačného dôvodu. Základné pravidlo smernice, podľa ktorého nemôže existovať nijaká diskriminácia na základe niektorého z dôvodov, na ktorý sa vzťahuje (článok 2 ods. 1 v spojení s článkom 1 smernice), preto platiť aj pre také prípady, keď možná diskriminácia spočíva na súhre viac ako jedného z týchto dôvodov.
154. Ak znevýhodnenie nemožno konštatovať na základe výhradne jedného zo znakov rozdielneho zaobchádzania uvedených v článku 1 smernice 2000/78 (náboženské presvedčenie, viera, zdravotné postihnutie, vek alebo sexuálna orientácia), ako to aj vnútroštátny súd predkladá ako východiskovú tézu svojej tretej otázky, podľa môjho názoru treba skutkový stav objasniť z pohľadu nepriamej diskriminácie. V takom prípade treba teda podľa článku 2 ods. 2 písm. b) smernice posúdiť, či by sporné opatrenie mohlo osobitným spôsobom dotknuté osoby znevýhodniť špeciálne na základe súhry dvoch alebo viacerých znakov rozdielneho zaobchádzania.
155. Ak vzhľadom na jeden z faktorov uvedených v článku 1 smernice 2000/78 postačuje osobitné znevýhodnenie na to, aby sa situácia dala zaradiť do kategórie nepriamej diskriminácie v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) smernice,(81) to isté musí platiť aj tam, kde sú predmetné osoby mimoriadnym spôsobom znevýhodnené nie z jedného dôvodu, ale súhrou dvoch či viacerých uvedených faktorov. Rozsah zákazu diskriminácie v smernici 2000/78 totiž vzhľadom na jeho fundamentálnu povahu nemožno definovať reštriktívne.(82)
156. V takom prípade, ako je tento, by sa teda pri uplatnení článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 dalo predpokladať osobitné znevýhodnenie zamestnancov, ako je pán Parris, na základe súhry ich sexuálnej orientácie a ich veku, a to preto, že poistné podmienky vedú de facto k tomu, že pozostalostný dôchodok sa systematicky odopiera osobitne ich pozostalým partnerom.(83) V prípade všetkých zamestnancov síce výhoda starobného dôchodku v prospech ich pozostalých partnerov závisí od (zdanlivo neutrálnej) podmienky, že pred dovŕšením veku 60 rokov museli vstúpiť do manželstva alebo registrovaného partnerstva. V skutočnosti sa však týmto spôsobom osobitne homosexuálni zamestnanci narodení do roku 1951 – na rozdiel od všetkých ostatných kategórií pracovníkov – systematicky vylučujú zo sociálneho zabezpečenia pozostalých, a to preto, lebo uvedenú podmienku nemohli splniť, ani keby chceli.
157. To však ešte nie je všetko: súhra dvoch alebo viacerých znakov rozdielneho zaobchádzania uvedených v článku 1 smernice 2000/78 môže viesť aj k tomu, že v rámci posúdenia proporcionality pri zvážení protichodných záujmov bude ťažšia miska váh na strane znevýhodnených zamestnancov, čo zvyšuje pravdepodobnosť, že ide o nadmerné obmedzenie príslušných osôb, a teda o porušenie požiadaviek proporcionality v užšom zmysle.
158. Je to tak aj v tomto prípade: Ako som uviedla vyššie(84), sporná veková hranica 60 rokov je neprimeraná, pretože spôsobuje nadmerné zaťaženie dotknutých zamestnancov, ako je pán Parris, ktorí sú homosexuáli a narodili sa do roku 1951.
159. Celkovo vzaté, domnienka zakázanej nepriamej diskriminácie v zmysle článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 je teda možná vtedy, ak by sa sporné poistné podmienky zamestnaneckého dôchodkového systému ukázali ako nevýhodné nie výhradne na základe veku alebo sexuálnej orientácie, ale zrejme na základe súhry oboch dôvodov rozdielneho zaobchádzania.
E – Časové účinky rozsudku Súdneho dvora v tomto prípade
160. V nadväznosti na tvrdenia žalovaných orgánov treba pripomenúť, že Súdny dvor sa môže v zásade slobodne rozhodnúť, že z naliehavých dôvodov právnej istoty obmedzí časové účinky svojho rozsudku mimoriadne výnimočne do budúcnosti, a to najmä vtedy, ak je dotknuté množstvo právnych vzťahov, ktoré vznikli v dobrej viere, a možno očakávať závažné finančné dôsledky.(85)
161. V prejednávanom prípade však neexistujú nijaké konkrétne informácie, ktoré by odôvodňovali takýto postup. S ohľadom na neprítomnosť iných indícií treba totiž vychádzať z toho, že taká úprava, ako je tá uvedená, ktorá vedie predovšetkým k znevýhodneniu homosexuálov narodených do roku 1951, sa dotýka oveľa menej zamestnancov, resp. pozostalých ako napríklad v prípade diskriminácie na základe pohlavia, ktorý bol predmetom rozsudku Barber(86). Podľa toho by prípadná vyššia záťaž pre zamestnanecký dôchodkový systém a iné porovnateľné systémy sociálneho zabezpečenia nemala v prejednávanom prípade prekročiť prehľadné medze. Uvedené platí o to viac, že financovanie daného systému sa od začiatku zameriavalo na to, že zamestnanci uzavrú manželstvo. Keby sa pán Parris oženil so ženou, financovanie starobného dôchodku by, pokiaľ je zrejmé, bolo automaticky zahrnuté do výpočtov dôchodkového systému.
162. Bez ohľadu na to Súdny dvor spravidla odmieta časové obmedzenie účinkov rozsudku, ak nejde o jeho prvý rozsudok k určitému právnemu problému.(87) O taký prípad ide v prejednávanej veci: uplatnenie smernice 2000/78 na pozostalostné dôchodky zo zamestnaneckého dôchodkového systému existuje od rozsudku Maruko. Keďže v danej veci došlo k výslovnému odmietnutiu obmedzenia účinkov rozsudku,(88) taký postup neprichádza do úvahy ani v prejednávanom prípade.
163. Ak by mal Súdny dvor predsa len uskutočniť obmedzenie, musia sa z neho v súlade s ustálenou judikatúrou vyňať prinajmenšom nároky tých osôb, ktoré v stanovenej lehote uskutočnili kroky na ochranu svojich práv, či už žalobou, alebo rovnocenným opravným prostriedkom.(89) V neposlednom rade patrí k takým osobám aj pán Parris.
VI – Návrh
164. Na základe uvedených skutočností navrhujem Súdnemu dvoru, aby na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil írsky Labour Court (Pracovný súd), odpovedal na základe prvej prejudiciálnej otázky takto:
O nepriamu diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie, ktorá je podľa článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78/ES zakázaná, ide, keď sa zamestnaneckom dôchodkovom systéme právo na pozostalostný dôchodok pre partnerov rovnakého pohlavia podmieni tým, že registrované partnerstvo vzniklo predtým, ako zamestnanec poistený v systéme dovŕšil vek 60 rokov, keď dotknuté osoby nemali z právneho hľadiska možnosť uzavrieť registrované partnerstvo alebo manželstvo pred dosiahnutím uvedenej vekovej hranice.