NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 14. júna 2017 (1)
Vec C‑334/16
José Luís Núñez Torreiro
proti
AIG Europe Limited, Sucursal en España,
Unespa, Unión Española de Entidades Aseguradoras y Reaseguradoras
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Audiencia Provincial de Albacete (Provinčný súd Albacete, Španielsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2009/103/ES – Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Povinné poistenie – Výnimky – Nehoda vojenského vozidla na neprispôsobenom teréne – Pojem ‚prevádzka vozidiel‘– Pojem ‚obvyklá funkcia vozidla‘“
I. Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 3 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti(2).
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom José Luísom Núñezom Torreirom a poisťovacou spoločnosťou AIG Europe Limited, Sucursal en España(3) (ďalej len „poistiteľ“), ktorý sa týka zaplatenia náhrady škody z titulu povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel(4).
3. Otázky položené vnútroštátnym súdom sa v podstate týkajú spresnenia pojmu „prevádzka vozidiel“, a predovšetkým toho, či majú členské štáty možnosť definovať tento pojem odlišne vo vzťahu k smernici 2009/103, s cieľom stanoviť, či môže byť miesto prevádzkovania dôvodom pre výnimku z povinnosti poistenia, čo zahŕňa spresnenie pojmu „obvyklá funkcia vozidla“ vymedzeného v rozsudku zo 4. septembra 2014, Vnuk(5).
4. V týchto návrhoch tvrdím, že pojem „prevádzka vozidiel“ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 2009/13, ktorý bol definovaný ako autonómny pojem práva Únie, treba vykladať jednotne vo všetkých členských štátoch s ohľadom na používanie vozidla v súlade s jeho „obvyklou funkciou“, a že je úlohou vnútroštátneho súdu vykladať celú právnu úpravu, akou je predmetná úprava vo veci samej tak, aby bol povinnosti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel priznaný celý potrebný účinok. Navrhujem, aby sa spresnilo, že okolnosti, o aké ide vo veci samej, neodôvodňujú zmenu vymedzenia pojmu používania vozidla v súlade s jeho „obvyklou funkciou“ s prihliadnutím na terén, na ktorom sa vozidlo prevádzkovalo.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
5. V odôvodneniach 1 až 3, 10 a 20 smernice 2009/103 sa uvádza:
„(1) Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti[(6)], druhá smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel[(7)], tretia smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel[(8)] a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel)[(9)]… boli opakovane podstatným spôsobom zmenené a doplnené. V záujme jasnosti a prehľadnosti by sa mali tieto štyri smernice, ako aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS, 88/357/EHS a 90/232/EHS, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES[(10)], kodifikovať.
(2) Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel… je osobitne dôležité pre občanov Európy, či sú držiteľmi poistenia alebo poškodenými pri nehode. Je takisto dôležité pre poisťovacie spoločnosti, keďže tvorí dôležitú časť obchodu s neživotným poistením v Spoločenstve. Poistenie motorových vozidiel taktiež vplýva na voľný pohyb osôb a vozidiel. Preto by kľúčovým cieľom činnosti Spoločenstva v oblasti finančných služieb malo byť posilnenie a konsolidácia vnútorného trhu poistenia motorových vozidiel.
(3) Každý členský štát by mal prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie krytia zodpovednosti za škodu vzhľadom k používaniu vozidiel normálne sa nachádzajúcich na svojom území. Rozsah krytej zodpovednosti a podmienky poistného krytia budú stanovené na základe tých opatrení.
…
(10) Každému členskému štátu by sa malo umožniť konať odchylne od všeobecnej povinnosti uzatvoriť povinné poistenie vozidiel patriacich určitým fyzickým alebo verejným alebo súkromným právnickým osobám. Pre nehody spôsobené týmito vozidlami členský štát, ktorý takto odchylne koná, by mal menovať orgán alebo subjekt na náhradu škody poškodeným pri nehodách spôsobených v inom členskom štáte. Malo by sa zabezpečiť, aby bolo riadne odškodné vyplatené nielen poškodeným pri nehodách spôsobených týmito vozidlami v zahraničí, ale aj poškodeným pri nehodách, ktoré sa stali v tom istom členskom štáte, kde sa vozidlo obvykle nachádza s alebo bez pobytu na tomto území. Členské štáty by ďalej mali zabezpečiť, aby sa zoznam osôb oslobodených od povinného poistenia a orgánov alebo subjektov zodpovedných za odškodnenie poškodených pri nehodách spôsobených takými vozidlami oznámil Komisii na účely uverejnenia.
…
(20) Obete nehôd motorových vozidiel majú mať zaručenú porovnateľnú starostlivosť bez ohľadu na to, kde v Spoločenstve sa nehoda stala.“
6. Podľa článku 1 bodu 1 tejto smernice „vozidlo“ znamená akékoľvek motorové vozidlo určené na pohyb po pevnine s mechanickým pohonom, ktoré sa však neprevádzkuje na koľajniciach, a akékoľvek prípojné vozidlo, pripojené alebo nepripojené.
7. Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:
„Každý členský štát prijme v súlade s článkom 5 všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.
Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku.
…
Poistenie uvedené v prvom pododseku povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví.“
8. V článku 5 smernice 2009/103,(11) nazvanom „Odchýlky od povinnosti poistenia motorových vozidiel“, sa uvádza:
„1. Každý členský štát môže konať odchylne od článku 3, pokiaľ ide o určité fyzické alebo právnické osoby, verejnoprávne alebo súkromnoprávne; zoznam takýchto osôb zostaví príslušný členský štát a oznámi ho ostatným členským štátom a Komisii.
…
2. Každý členský štát môže konať odchylne od ustanovení článku 3, pokiaľ ide o typy vozidiel alebo určité vozidlá, ktoré majú osobitnú tabuľku; zoznam takýchto typov alebo takýchto vozidiel zostaví príslušný štát a oznámi ho ostatným členským štátom a Komisii.
…“
9. Článok 29 tejto smernice stanovuje:
„Smernice 72/166/EHS, 84/5/EHS, 90/232/EHS, 2000/26/ES a 2005/14/ES… sa zrušujú…
Odkazy na zrušené smernice sa považujú za odkazy na túto smernicu a znejú v súlade s tabuľkou zhody uvedenou v prílohe II.“
B. Španielske právo
10. La ley sobre responsabilidad civil y seguro en la circulación de vehículos a motor (zákon o zodpovednosti za škodu a poistení prevádzky motorových vozidiel), schválený kráľovským legislatívnym dekrétom č. 8/2004 z 29. októbra 2007(12), v článku 1 stanovuje:
„1. Vodič motorového vozidla zodpovedá na základe rizika spojeného s vedením takého vozidla za ujmu na zdraví alebo na majetku spôsobenú prevádzkou.
…
6. Pojmy ‚motorové vozidlá‘ a ‚prevádzková udalosť‘ definuje na účely tohto zákona vykonávací predpis. Za prevádzkovú udalosť sa v každom prípade nepovažuje udalosť, pri ktorej bolo motorové vozidlo použité na spáchanie úmyselných trestných činov proti osobám a majetku.“
11. V článku 7 ods. 1 prvom a druhom pododseku tohto zákona sa uvádza:
„Poistiteľ musí v rámci povinného poistenia a z tohto poistenia zaplatiť poškodenému sumu škôd, ktoré mu vznikli na zdraví a na majetku, ako aj výdavky a iné škody, na ktoré má nárok podľa príslušnej právnej úpravy. Tejto povinnosti sa zbaví len vtedy, keď preukáže, že udalosť nezakladá zodpovednosť za škodu podľa článku 1 tohto zákona.
Poškodený alebo jeho dedičia sa môžu domáhať zaplatenia náhrady vyššie uvedených škôd od poisťovateľa priamou žalobou, ktorá sa premlčí za jeden rok.“
12. Le reglamento del seguro obligatorio de responsabilidad civil en la circulación de vehículos de motor (nariadenie o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel), schválené kráľovským dekrétom č. 1507/2008 z 12. septembra 2008(13) v článku 2 stanovuje:
„1. Na účely zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a krytie povinného poistenia upraveného v tomto nariadení sa za prevádzkové udalosti považujú udalosti vyplývajúce z rizika spôsobeného vedením motorových vozidiel uvedených v predchádzajúcom článku v garážach a na parkoviskách, ako aj na verejných a súkromných komunikáciách alebo terénoch prispôsobených na prevádzku, nachádzajúcich sa v obci alebo mimo obce, ako aj na komunikáciách alebo terénoch, ktoré nie sú prispôsobené na takú prevádzku, ale sa bežne používajú.
2. Za prevádzkové udalosti sa nepovažujú:
a) udalosti vyplývajúce zo športových pretekov motorových vozidiel, ktoré prebiehajú na okruhoch osobitne určených na tento účel alebo prispôsobených na tieto preteky…;
b) udalosti vyplývajúce z vykonávania priemyselných alebo poľnohospodárskych činností motorovými vozidlami, ktoré sú osobitne určené na tento účel, bez toho, aby bolo dotknuté uplatnenie odseku 1, v prípade premiestňovania týchto vozidiel na komunikáciách alebo terénoch spomenutých v uvedenom odseku, ak nevykonávajú priemyselné alebo poľnohospodárske činnosti, na ktoré sú určené.
V rámci prepravy vozidiel na účely distribúcie sa za priemyselné činnosti považuje nakladanie, vykladanie, skladovanie a iné nevyhnutná manipulácia s týmito vozidlami, ktoré sa považujú za tovar, okrem prepravy, ktorá sa vykonáva na komunikáciách uvedených v odseku 1.
c) premiestňovanie motorových vozidiel na komunikáciách alebo terénoch, na ktoré sa nevzťahuje právna úprava uvedená v článku 1, akými sú prístavné alebo letiskové priestory.
3. Za prevádzkovú udalosť sa nepovažuje ani použitie motorového vozidla ako nástroja na spáchanie úmyselných trestných činov proti osobám a majetku. Za prevádzkovú udalosť sa v každom prípade považuje použitie motorového vozidla ktorýmkoľvek zo spôsobov uvedených v trestnom zákone ako konanie, ktoré je trestným činom proti bezpečnosti cestnej premávky…“
III. Skutkový rámec a prejudiciálne otázky
13. Dňa 28. júna 2012 sa pán Núñez Torreiro, ktorý je dôstojníkom španielskej armády, zúčastnil na nočných vojenských cvičeniach na vojenskom výcvikovom území nachádzajúcom sa v Chinchille, Albacete (Španielsko), keď sa vojenské terénne vozidlo pozemnej armády(14) Aníbal, v ktorom bol cestujúcim, prevrátilo, čím mu boli spôsobené rôzne zranenia. Toto vozidlo sa nepohybovalo v zóne pre kolesové vozidlá, ale v zóne pre pásové vozidlá.
14. Na základe článku 7 LRCSCVM podal pán Núñez Torreiro na Juzgado de Primera Instancia n° 1 de Albacete (Súd prvého stupňa č. 1 Albacete, Španielsko) priamu žalobu proti poistiteľovi, s ktorým španielske ministerstvo obrany uzatvorilo povinné poistenie vozidla, s cieľom domôcť sa zaplatenia náhrady škody v sume 15 300,56 eura z titulu ujmy na zdraví, ktorá mu vznikla v dôsledku tejto nehody.
15. Poistiteľ sa odvolal na článok 1 ods. 6 LRCSCVM v spojení s článkom 2 nariadenia o povinnom poistení a nesúhlasil so zaplatením tejto sumy z dôvodu, že nehoda nevyplynula z „prevádzkovej udalosti“, keďže k nej došlo vtedy, keď sa vozidlo, o aké ide vo veci samej, pohybovalo na vojenskom výcvikovom teréne, na ktorý majú obmedzený prístup všetky nevojenské vozidlá. Táto poisťovacia spoločnosť sa totiž domnievala, že tento terén sa bežne nepoužíva a nie je na tento účel prispôsobený v zmysle článku 2 tohto nariadenia.
16. Juzgado de Primera Instancia n° 1 de Albacete (Súd prvého stupňa č. 1 Albacete, Španielsko) rozsudkom z 3. novembra 2015 zamietol žalobu z dôvodu, že zranenia pána Núñeza Torreira neboli dôsledkom „prevádzkovej udalosti“ vzhľadom na to, že vozidlo, v ktorom sa nachádzal, prechádzalo terénom, ktorý nebol na tento účel prispôsobený a ktorý sa ani bežne nepoužíval.
17. Pán Núñez Torreiro podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Audiencia Provincial de Albacete (Provinčný súd Albacete, Španielsko), pričom tvrdil, že článok 1 ods. 6 LRCSCVM v spojení s článkom 2 nariadenia o povinnom poistení sa má vykladať reštriktívne podľa rozsudku Vnuk, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že zodpovednosť poistiteľa nemožno vylúčiť, pokiaľ je vozidlo použité v súlade s jeho obvyklou funkciou.
18. Audiencia Provincial de Albacete (Provinčný súd Albacete) vyjadril pochybnosti, či je definícia pojmu „prevádzka vozidiel“, stanovená v článku 2 ods. 1 nariadenia o povinnom poistení, ktorou je iba vedenie vozidla na „prispôsobených“ alebo „bežne používaných“ terénoch, zlučiteľná s článkom 3 smernice 2009/103. Tento súd sa domnieva, že jednými výnimkami z povinnosti krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel stanovenými v tejto smernici sú výnimky uvedené v článku 5. Okrem toho tento súd poukazuje na to, že Súdny dvor v rozsudku Vnuk najmä rozhodol, že pojem „prevádzka vozidiel“ nemožno nechať na posúdenie každého členského štátu a vyložil ho ako použitie vozidla v súlade s jeho „obvyklou funkciou“. Podľa vnútroštátneho súdu z toho vyplýva, že členské štáty môžu stanoviť výnimky zo zodpovednosti poistiteľov alebo z pojmu „prevádzka vozidiel“ iba v rámci článku 5 smernice 2009/103 alebo v súlade s rozsudkom Vnuk v prípadoch, keď sa vozidlo nepoužíva v súlade s jeho obvyklou funkciou. Výnimky z pojmu „prevádzka vozidiel“ stanovené v článku 2 ods. 1 nariadenia o povinnom poistení, ktoré sa týkajú neprispôsobeného alebo nie bežne používaného terénu, sú teda v rozpore s právom Únie a nesmú sa uplatniť.
19. Vnútroštátny súd vyjadril rovnaké pochybnosti, pokiaľ ide o výnimky týkajúce sa udalostí vyplývajúcich zo športových pretekov alebo z vykonávania priemyselných alebo poľnohospodárskych činností, alebo tiež udalostí, pri ktorých sa vodič úmyselne dopustí trestných činov proti osobám a majetku, stanovené v článku 2 ods. 2 a 3 tohto nariadenia.
20. Za týchto podmienok sa Audiencia Provincial de Albacete (Provinčný súd Albacete) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu tieto prejudiciálne otázky:
„1. Môže byť pojem ‚prevádzka vozidiel‘ alebo ‚prevádzková udalosť‘ ako riziko, ktoré má byť kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú používaním a prevádzkou motorových vozidiel, na ktorý odkazuje právna úprava Únie (najmä článok 3 smernice 2009/103), definovaný vo vnútroštátnej právnej úprave členského štátu inak než v právnej úprave Únie?
2. V prípade kladnej odpovede možno z tohto pojmu vylúčiť (okrem určitých osôb, poznávacích značiek alebo typov vozidiel, ako sa uvádza v článku 5 smernice 2009/103) prípady prevádzky podľa miesta prevádzky, napríklad na komunikáciách alebo v teréne, ktoré ‚nie sú vhodné‘ na prevádzku?
3. Možno z pojmu ‚prevádzková udalosť‘ rovnako vylúčiť určité spôsoby použitia vozidla súvisiace s jeho účelom (napríklad jeho používanie na športové, priemyselné alebo poľnohospodárske účely) alebo spojené s úmyslom vodiča (napríklad spáchanie úmyselného trestného činu pomocou vozidla)?“
III. Moja analýza
A. Úvodné pripomienky
21. Na úvod sa treba v prvom rade uistiť, že vozidlo Aníbal možno definovať ako „vozidlo“ v zmysle smernice 2009/103, že sa obvykle nachádza v členskom štáte a že nepatrí do jednej z kategórií vozidiel, na ktoré sa vzťahuje výnimka z povinnosti poistenia, ktorú pripúšťa táto smernica.
22. Pripomínam, že podľa článku 1 bodu 1 uvedenej smernice spadá pod tento pojem akékoľvek motorové vozidlo určené na pohyb po pevnine s mechanickým pohonom, ktoré sa však neprevádzkuje na koľajniciach, a akékoľvek prípojné vozidlo, pripojené alebo nepripojené. V technických vlastnostiach vozidla Aníbal opísaných v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, sa uvádza, že tieto podmienky sú splnené.
23. Článok 3 prvý odsek smernice 2009/103 ďalej stanovuje, že každý členský štát prijme v súlade s článkom 5 všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Táto podmienka je takisto splnená, keďže vozidlo Aníbal, o ktoré ide vo veci samej, má evidenčné číslo ET‑107351, pričom písmená „ET“ sa používajú pre vozidlá pozemnej armády patriace španielskemu ministerstvu vnútra.(15)
24. Okrem toho článok 5 tejto smernice dáva členským možnosť, aby stanovili výnimku z tejto povinnosti, pokiaľ ide o určité fyzické alebo právnické osoby, verejnoprávne alebo súkromnoprávne, alebo určité typy vozidiel. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, však vyplýva, že španielska vláda takú výnimku nevyužila(16).
25. Môžem teda potvrdiť, že vozidlo Aníbal spĺňa podmienky uvedené v smernici 2009/103, a treba ho preto považovať za vozidlo, ktoré podlieha povinnosti poistenia zodpovednosti za škodu, čo okrem iného nespochybňuje žiaden z účastníkov konania, ktorí predložili písomné pripomienky(17).
26. Ďalej je potrebné poukázať na neprípustnosť tretej otázky položenej vnútroštátnym súdom, ako uviedli títo účastníci konania. Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa tento súd chce v podstate opýtať, či právo Únie bráni tomu, aby členský štát vyňal z pojmu „prevádzka vozidiel“ prípady, aké sú uvedené v článku 2 ods. 2 a 3 nariadenia o povinnom poistení, teda udalosti vyplývajúce zo športových pretekov, z vykonávania priemyselných alebo poľnohospodárskych činností, alebo tiež udalosti, pri ktorých sa vodič úmyselne dopustí trestných činov proti osobám a majetku.
27. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Rovnako podľa ustálenej judikatúry však Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o otázke, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené(18).
28. Je potrebné konštatovať, že vo veci samej nejde o udalosť, ktorá by vyplývala zo športových pretekov alebo z vykonávania priemyselných alebo poľnohospodárskych činností, ani o udalosť, pri ktorej by bol úmyselne spáchaný trestný čin proti osobám alebo majetku. Odpoveď na tretiu prejudiciálnu otázku nie je teda potrebná pre rozhodnutie sporu vo veci samej.
29. Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 27 vyššie je preto potrebné konštatovať, že tretia otázka položená v návrhu na začatie prejudiciálneho konania je neprípustná.
30. Pokiaľ ide napokon o prvé dve otázky, domnievam sa, že sa nimi treba zaoberať spoločne, keďže odpoveď na prvú otázku vyplýva priamo z rozsudku Vnuk a pri druhej otázke sa treba zaoberať definíciou pojmu „prevádzka vozidiel“ stanovenou v tomto istom rozsudku.
31. Moja analýza sa teda bude týkať najprv autonómnej povahy pojmu „prevádzka vozidiel“ a ďalej podmienky používania vozidla v súlade s jeho „obvyklou funkciou“, ktorá je s tým spojená.
B. O pojme „prevádzka vozidiel“
32. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či pojem „prevádzka vozidiel“ môže byť vo vnútroštátnom práve členského štátu definovaný inak, ako je definovaný v právnej úprave Únie, predovšetkým v článku 3 ods. 1 smernice 2009/103.
33. Na úvod treba poukázať na to, že odpoveď na túto otázku bola výslovne daná v rozsudku Vnuk, hoci výklad stanovený v tomto rozsudku sa týka smernice 72/166. Aj keď bola totiž táto smernica zrušená smernicou 2009/103(19), z prílohy II tejto smernice vyplýva, že jej články 3 a 5 v podstate zodpovedajú článkom 3 a 4 smernice 72/166.
34. Súdny dvor v bode 41 rozsudku Vnuk uviedol, že pojem „prevádzka vozidiel“ nemožno ponechať na posúdenie každého členského štátu.
35. V bode 42 tohto rozsudku sa konkrétne uvádza, že táto analýza vychádza po prvé z konštatovania, že neexistuje ustanovenie smernice 72/166 ani iných smerníc o povinnom poistení, ktoré by výslovne odkazovalo na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah tohto pojmu, a ďalej z ustálenej judikatúry, podľa ktorej v takom prípade treba ustanovenie práva Únie vykladať autonómne a jednotne, ako to ukladajú požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie a zásady rovnosti. Na tento účel je potrebné zohľadniť znenie ustanovenia, ako aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej je toto ustanovenie súčasťou.
36. Súdny dvor teda v uvedenom rozsudku vykonal najprv analýzu jazykových znení smernice 72/166, ktorých terminológia sa líši. Bolo zrejmé, že slová „prevádzka“, ktorá môže zahŕňať výlučne cestnú premávku, a „používanie“ alebo tiež „fungovanie“, ktoré naproti tomu neodkazujú nevyhnutne na cestnú premávku, boli použité na opísanie toho istého pojmu(20).
37. Súdny dvor teda uplatnil svoju rovnako ustálenú judikatúru, podľa ktorej majú byť ustanovenia práva Únie vykladané a uplatňované jednotne vzhľadom na znenia vypracované vo všetkých jazykoch Európskej únie a v prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právnej úpravy, ktorej je toto ustanovenie súčasťou(21).
38. Súdny dvor najmä zdôraznil cieľ ochrany poškodených účastníkov nehôd spôsobených motorovým vozidlom, ktorý normotvorca Únie stále posilňuje v prijímaných smerniciach týkajúcich sa povinného poistenia(22). Spomedzi početných citovaných zmien a doplnení možno uviesť rozšírenie poistného krytia na škodu na zdraví, upravenie prípadov nepoistenia, priznanie ochrany cestujúcim, pripustenie priameho nároku poškodených osôb, obmedzenie určitých výluk z poistného krytia a úprava minimálnych súm krytia(23). Ďalej možno dodať, že smernica 2009/103 je kodifikačným nástrojom, ktorý má zjednodušiť uplatňovanie ochranných ustanovení osobitne zdôraznených v tomto rozsudku.
39. Súdny dvor teda dospel k záveru, že „pojem ‚prevádzka vozidiel‘… sa vzťahuje na akékoľvek používanie vozidla, ktoré je v súlade s jeho obvyklou funkciou“(24).
40. Rozsudok Vnuk teda podporuje široký a jednotný výklad autonómneho pojmu „prevádzka vozidiel“, ktorý umožňuje, aby boli povinným poistením kryté škody spôsobené nehodami, ku ktorým dôjde na verejných alebo súkromných priestranstvách zakaždým, keď je dotknuté vozidlo, ktoré sa považuje za dopravný prostriedok, použité na tento účel.
41. Z tohto vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný zohľadniť presne taký istý obsah pojmu prevádzka, aký je uvedený v rozsudku Vnuk, bez ohľadu na zmysel podľa vnútroštátneho práva. Má tento pojem teda vykladať v čo najväčšej možnej miere tak, aby dosiahol smernicou sledovaný cieľ, a zaistiť úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporu, ktorý mu bol predložený(25).
42. V dôsledku toho je vzhľadom na vyššie uvedené úvahy potrebné konštatovať, že pojem „prevádzka vozidiel“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2009/103 je autonómnym pojmom práva Únie, ktorý sa má vykladať jednotne vo všetkých členských štátoch s ohľadom na používanie vozidla v súlade s jeho obvyklou funkciou.
43. Hoci by som v tomto smere navrhoval odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku záporne, na základe osobitných okolností predmetnej nehody, znenia druhej otázky položenej vnútroštátnym súdom a písomných aj ústnych pripomienok účastníkov konania je zrejmé, že je potrebné spresniť zmysel a rozsah definície pojmu „prevádzka vozidiel“ stanovenej v rozsudku Vnuk.
44. Podľa ustálenej judikatúry je totiž úlohou Súdneho dvora poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý tento súd prejednáva, rešpektujúc zároveň jasné rozdelenie úloh medzi Súdny dvor a vnútroštátny súd, ktorý má jediný právomoc zistiť a posúdiť skutkové okolnosti sporu vo veci samej, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo(26).
45. Okrem toho treba zohľadniť súvisiace skutočnosti, keďže krátko po vyhlásení rozsudku Vnuk boli vyjadrené obavy v súvislosti s jeho dosahom. Niektoré členské štáty – najmä tie, ktorých vnútroštátne právo stanovovalo, že tento pojem je zúžený iba na cestnú premávku – vyjadrili veľkú neistotu s ohľadom na praktické dôsledky, ktoré môže mať uvedený rozsudok(27). Komisia sa sama domnievala, že rozsudok Vnuk môže mať významný dopad najmä na zvýšenie cien poistného(28). Komisia sa v posúdení dopadu, ktorý vypracovala, domnievala, že je potrebné iniciovať návrh smernice, ktorým sa zmení a doplní smernica 2009/103 s cieľom obmedziť jej pôsobnosť, najmä pokiaľ ide o nehody vyplývajúce z poľnohospodárskych, priemyselných a športových činností alebo tiež z činností súvisiacich s jarmočnými trhmi, a zároveň zachovať určitý stupeň ochrany osôb poškodených nehodami spôsobenými motorovým vozidlom.
C. O podmienke používania vozidla v súlade s jeho „obvyklou funkciou“
46. Z jednotlivých písomných a ústnych pripomienok vyplýva, že najprv je potrebné zdôrazniť kontext, v ktorom Súdny dvor stanovil túto podmienku v rozsudku Vnuk.
47. Je vhodné po prvé pripomenúť tieto skutkové okolnosti: „traktor s vlečkou pri ukladaní balíkov sena na povalu stodoly po zaradení spätného chodu na dvore farmy, aby umiestnil vlečku do tejto stodoly, narazil do rebríka, na ktorom stál D. Vnuk, čo malo za následok jeho pád“(29).
48. Časti právnej diskusie boli zhrnuté takto: „D. Vnuk pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že pojem ‚používanie vozidla v prevádzke‘ sa nemôže obmedzovať na jazdu po verejných komunikáciách a že okrem toho v čase, keď došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody dotknutej vo veci samej, bol celok tvorený traktorom a jeho vlečkou vozidlom v prevádzke a že išlo o ukončenie jazdy. [Poisťovacia spoločnosť] naproti tomu tvrdí, že spor v konaní vo veci samej sa netýka použitia traktora ako vozidla určeného na cestnú premávku, ale jeho použitia v rámci práce pred stodolou na farme“(30).
49. Súdny dvor tiež pripomenul, že „[v]nútroštátny súd uvádza, že Zakon o obveznih zavarovanjih v prometu (slovinský zákon o povinnom poistení vozidiel) nedefinuje pojem ‚používanie vozidla‘, ale že túto medzeru vypĺňa judikatúra. V tejto súvislosti uvádza, že hlavným cieľom povinného poistenia v zmysle Zakon o obveznih zavarovanjih v prometu je socializácia rizika a nevyhnutnosť postarať sa o potreby poškodených a cestujúcich v rámci verejnej cestnej premávky. Podľa vnútroštátneho súdu v zmysle slovinskej judikatúry na účely posúdenia, či sa na danú škodu vzťahuje povinné poistenie, nie je rozhodujúca skutočnosť, či táto škoda vznikla na verejnej komunikácii. Povinné poistenie sa však nevzťahuje na situáciu, keď sa vozidlo používa ako stroj, napríklad na poľnohospodárskych plochách, keďže v takom prípade nejde o cestnú premávku“(31).
50. Keďže smernice to neuvádzajú, vnútroštátny súd sa opýtal, či „[j]e teda možné domnievať sa, že povinné poistenie sa vzťahuje na škody spôsobené vozidlom len v rámci cestnej premávky alebo že sa vzťahuje na každú škodu, ktorá je určitým spôsobom spojená s používaním alebo fungovaním vozidla, bez ohľadu na to, či predmetnú situáciu je, alebo nie je možné definovať ako situáciu v rámci prevádzky“(32).
51. Názory, ktoré boli vyjadrené v rámci tohto sporu týkajúceho sa miesta prevádzky a účelu používania vozidla, sú takmer rovnaké ako názory uvedené vo veci samej: „[n]emecká vláda a Írsko tvrdia, že povinné poistenie stanovené v článku 3 ods. 1 [smernice 72/166] sa vzťahuje len na situácie v cestnej premávke, a teda že sa neuplatňuje na také okolnosti, akými sú okolnosti dotknuté vo veci samej. Naproti tomu Komisia zastáva názor, že toto ustanovenie sa vzťahuje na používanie vozidiel buď ako dopravných prostriedkov, alebo ako strojov v akomkoľvek priestore, či už vo verejnom, alebo v súkromnom, v ktorom môžu vzniknúť riziká spojené s používaním vozidiel, bez ohľadu na to, či sa tieto vozidlá pohybujú, alebo nie“(33).
52. Súdny dvor najprv vo svojej odpovedi spresnil pojem vozidla v zmysle smernice 72/166, pričom uviedol, že určité typy vozidiel môžu byť na podnet členských štátov vylúčené z jej pôsobnosti(34).
53. Ako bolo uvedené v bode 36 a nasl. vyššie, Súdny dvor ďalej analyzoval pojem „prevádzka vozidiel“, aby odpovedal na otázku týkajúcu sa okolností, za ktorých bolo vozidlo použité.
54. Súdny dvor v tomto rozsudku zdôraznil cieľ jednotlivých smerníc týkajúcich sa povinného poistenia, ktorý ide nad rámec liberalizácie režimu pohybu osôb a motorových vozidiel.
55. Súdny dvor osobitne konštatoval, že „tiež opakovane rozhodol, že tieto smernice majú za cieľ zabezpečiť porovnateľné zaobchádzanie s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Únie k nehode došlo“(35).
56. Súdny dvor zdôraznil, ako už bolo uvedené v bode 38 vyššie, že „sa nie je možné domnievať, že normotvorca Únie mal v úmysle vylúčiť z ochrany poskytovanej týmito smernicami osoby poškodené v dôsledku nehody spôsobenej používaním vozidla, ak je toto používanie v súlade s jeho obvyklou funkciou“(36).
57. Vzhľadom na tieto všeobecné ciele Súdny dvor teda rozhodol, že poistenie sa musí uplatniť, keď je vozidlo, ktoré je použité ako dopravný prostriedok, zúčastnené na dopravnej nehode, a zároveň neprihliadol na okolnosti týkajúce sa najmä rozsahu pohybu, pokiaľ ide o manéver, alebo na verejný či súkromný charakter miesta nehody, alebo tiež na vlastností predmetného vozidla, teda traktora, ktorý možno používať aj ako nástroj.
58. Generálny advokát Mengozzi sa v tomto smere domnieval, že „škod[y] spôsoben[é] vozidlom pri jeho prevádzke, pokiaľ je táto prevádzka v súlade s prirodzeným určením vozidla“ sú kryté.
59. Táto koncepcia je kritizovaná vzhľadom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej, ktoré podľa písomných a ústnych pripomienok účastníkov konania s výnimkou Komisie zdôrazňujú potrebu spresniť pojem „obvyklá funkcia vozidla“.
60. S cieľom obmedziť tento pojem na používanie vozidla, ktoré sa pohybuje na verejných komunikáciách alebo komunikáciách podliehajúcich právnej úprave, navrhujem teda zohľadniť:
– osobitosť miesta, na ktorom sa prevádzkovalo vozidlo, z dôvodu, že na rozdiel od miesta nehody vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Vnuk, – hoci išlo tiež o terén porovnateľný so súkromným pozemkom, – nebol tento terén prístupný pre všetkých z dôvodu, že sa používal na účely vojenských cvičení,
– konkrétne podmienky prevádzkovania z dôvodov, že sa uskutočňovalo na teréne, na ktorom nemohlo byť prevádzkované každé vozidlo, na rozdiel od dvora farmy alebo parkoviska, a že boli použité majáky vyhradené pre vojakov, a
– skutočnosť, že havarované vozidlo nebolo určené na prevádzkovanie na tomto mieste z dôvodu jeho nevhodných vlastností (kolesové vozidlo 4x4 jazdiace na komunikácii vyhradenej pre pásové vozidlá).
61. Pokiaľ ide o prvé z týchto troch tvrdení, ktoré vedie k rozlišovaniu podľa civilnej alebo vojenskej prevádzkovej komunikácie, domnievam sa, že možno opätovne zohľadniť časti odpovede uvedené v rozsudku Vnuk, keďže konštatovania sú rovnaké. Stačí totiž uviesť, že pôsobnosť smernice 2009/103 nie je obmedzená na určité komunikácie, že táto smernica sleduje cieľ veľmi širokej ochrany a že ponúka členským štátom možnosť, aby vyňali určité situácie z režimu krytia upraveného touto smernicou, ktorú Španielske kráľovstvo nevyužilo.
62. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie týkajúce sa podmienok prevádzky, možno prijať rovnaké odôvodnenie. Pôsobnosť tejto smernice nie je obmedzená na prevádzkové komunikácie zjazdné pre všetky typy vozidiel. Tiež je potrebné konštatovať, že taká situácia bola upravená v španielskom vnútroštátnom práve ako situácia, ktorá nie je vyňatá z poistného krytia. Článok 2 ods. 1 nariadenia o povinnom poistení totiž stanovuje aj prípady, v ktorých sa komunikácie, ktoré nie sú prispôsobené na prevádzku, „bežne používajú“.
63. Preskúmanie týchto dvoch tvrdení ma vedie ku konštatovaniu, že kritérium miesta prevádzky nemožno spájať s kritériom „obvyklej funkcie vozidla“, ale má byť skôr spojené s pojmom „prevádzka“. A vzhľadom na to, že Súdny dvor rozhodol, že uvedená smernica sa uplatňuje v prípade nehody, ku ktorej došlo mimo verejnej komunikácie, sa v tomto prípade podľa môjho názoru navrhuje zmena v judikatúre.
64. Pokiaľ ide o posledné tvrdenie založené na prispôsobení vozidla terénu, na ktorom je prevádzkované, poukazujem na to, že táto otázka je nová v porovnaní s vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok Vnuk. Diskusia sa teda týkala iba účelu, či traktor bol alebo nebol použitý ako nástroj.
65. Domnievam sa, že okolnosti vo veci samej jasne dokazujú, že by bolo paradoxné, keby sa kritérium prispôsobenia vozidla miestu prevádzky zohľadnilo ako kritérium možného vyňatia z poistného krytia. Nie je totiž nepredstaviteľné, že sa vojenské vozidlo môže prevádzkovať za podmienok, ktoré nie sú vždy prispôsobené jeho technickým vlastnostiam, predovšetkým ak je cieľom výcvik jeho používateľov. Táto posledná uvedená situácia bola okrem iného potvrdená v písomných pripomienkach, v ktorých bolo teda vysvetlené, prečo sa vozidlo prevádzkovalo na rozkaz vojaka s hierarchicky vyššou hodnosťou.
66. Okrem týchto osobitných okolností možno v tomto prípade zohľadniť aj zásadnú úvahu založenú na rozsudku Vnuk, a to sledovanie cieľa všeobecnej ochrany v prípade, že neexistuje osobitná výnimka, keď je vozidlo použité ako dopravný prostriedok.
67. Taktiež sa domnievam, že všetky okolnosti, za ktorých došlo k nehode, môžu dostatočne preukázať, že vozidlo Aníbal bolo použité v súlade s obvyklou funkciou akéhokoľvek vozidla podľa logiky uvedenej v rozsudku Vnuk.
68. Nie je tým viac obvyklou funkciou vojenského vozidla preprava vojakov, ktorí ho vedú na teréne, ktorý sa bežne používa na účely vojenského cvičenia?
69. Aký by bol teda v opačnom prípade cieľ poistenia uzavretého na účely zabezpečenia krytia škôd spôsobených týmito vozidlami, ktoré nie sú primárne určené na prevádzku na komunikáciách, ktoré sú vždy verejne prístupné?
70. Musím tiež poukázať na to, ako uviedol Súdny dvor v bode 58 rozsudku Vnuk, že je potrebné vyvodiť dôsledky z toho, že španielska vláda nevyužila možnosť vyňať určité typy vozidiel alebo určité osoby z konkrétnych poistných záruk, ktorú ponúka článok 5 smernice 2009/103.
71. V dôsledku toho sa domnievam, že v rámci diskusie o podmienke kritéria používania vozidla v súlade s jeho „obvyklou funkciou“ nemožno spochybniť všeobecnú zásadu krytia, keďže k nehode došlo pri používaní vozidla na účely prepravy, najmä osôb.
72. Akékoľvek iné riešenie by viedlo ku kazuistike, ktorej obmedzenia boli jasne vysvetlené na pojednávaní.
73. To isté platí aj o návrhu zohľadniť kritérium „akcesorického používania“ vo vzťahu k prevádzkovaniu na ceste alebo verejnej komunikácii, aby sa nevylúčilo prevádzkovanie na parkovisku alebo súkromnej komunikácii, keďže ide o používanie na konci alebo na začiatku premiestnenia na verejné komunikácie. To isté platí o myšlienke zohľadniť účel premiestnenia, akým je napríklad napodobnenie podmienok vojenskej operácie, alebo tiež zohľadniť existenciu povolenia.
74. Tieto tvrdenia tiež preukázali, že vyvolávajú väčšiu právnu neistou ako tvrdenie, ktoré vzhľadom na okolnosti vo veci samej spočíva v potvrdení jednoduchej definície v súlade s bežným zmyslom, aká je stanovená v rozsudku Vnuk, aj keď sa podľa niektorých musí javiť ako tautologická. Toto tvrdenie je nepochybne vhodnejšie pre autonómny charakter pojmu, ktorý sa má uplatňovať jednotne, s ohľadom na vysoko ochranný cieľ smernice 2009/103.
75. V odpovedi na druhú otázku sa preto domnievam, že za okolností, o aké ide vo veci samej, nemožno podmienku používania vozidla v súlade s jeho obvyklou funkciou posudzovať vzhľadom na terén, na ktorom sa vozidlo prevádzkovalo.
V. Návrh
76. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Audiencia Provincial de Albacete (Provinčný súd Albacete, Španielsko), odpovedal takto:
1. Pojem „prevádzka vozidiel“ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorý bol definovaný ako autonómny pojem práva Únie, sa má vykladať jednotne vo všetkých členských štátoch s ohľadom na používanie vozidla v súlade s „obvyklou funkciou“ a je úlohou vnútroštátneho súdu vykladať celú právnu úpravu, akou je predmetná úprava vo veci samej tak, aby bol povinnosti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel priznaný celý potrebný účinok.
2. Za okolností, o aké ide vo veci samej, nemožno túto obvyklú funkciu posudzovať vzhľadom na terén, na ktorom sa vozidlo prevádzkovalo.