ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 21. mája 2015 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Súdna právomoc v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Osobitné právomoci – Článok 6 ods. 1 – Žaloba smerujúca proti viacerým žalovaným so sídlom v rôznych členských štátoch, ktorí sa zúčastnili na karteli vyhlásenom za nezlučiteľný s článkom 81 ES a článkom 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore, s cieľom dosiahnuť ich spoločné a nerozdielne odsúdenie na zaplatenie náhrady škody a na poskytnutie informácií – Právomoc súdu, ktorý začal konanie proti žalovaným – Späťvzatie žaloby vo vzťahu k žalovanému so sídlom v členskom štáte súdu, ktorý začal konanie – Právomoc vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zo zmluvného vzťahu – Článok 5 ods. 3 – Doložka o voľbe právomoci – Článok 23 – Účinné presadzovanie zákazu kartelov“
Vo veci C‑352/13,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landgericht Dortmund (Nemecko) z 29. apríla 2013 a doručený Súdnemu dvoru 26. júna 2013, ktorý súvisí s konaním:
Cartel Damage Claims (CDC) Hydrogen Peroxide SA
proti
Akzo Nobel NV,
Solvay SA/NV,
Kemira Oyj,
FMC Foret SA,
za účasti:
Evonik Degussa GmbH,
Chemoxal SA,
Edison SpA,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory L. Bay Larsen, sudcovia K. Jürimäe, J. Malenovský, M. Safjan (spravodajca) a A. Prechal,
generálny advokát: N. Jääskinen,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Cartel Damage Claims (CDC) Hydrogen Peroxide SA, v zastúpení: T. Funke, Rechtsanwalt,
– Akzo Nobel NV, v zastúpení: M. Blaum a T. Paul, Rechtsanwälte,
– Solvay SA/NV, v zastúpení: M. Klusmann a T. Kreifels, Rechtsanwälte,
– Kemira Oyj, v zastúpení: U. Börger a R. Lahme, Rechtsanwälte,
– FMC Foret SA, v zastúpení: B. Uphoff, solicitor, a S. Woitz, Rechtsanwalt,
– Evonik Degussa GmbH, v zastúpení: C. Steinle a S. Wilske, Rechtsanwälte,
– Edison SpA, v zastúpení: A. Rinne a T. Mühlbach, Rechtsanwälte,
– francúzska vláda, v zastúpení: D. Colas a J. Bousin, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: A.‑M. Rouchaud‑Joët, M. Wilderspin a G. Meessen, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 11. decembra 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 5 bodu 3, článku 6 bodu 1 a článku 23 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Cartel Damage Claims (CDC) Hydrogen Peroxide SA (ďalej len „CDC“) so sídlom v Bruseli (Belgicko) a spoločnosťami Akzo Nobel NV, Solvay SA/NV, Kemira Oyj a FMC Foret SA so sídlami v iných členských štátoch než v Spolkovej republike Nemecko vo veci žaloby CDC o náhradu škody na základe pohľadávok na náhradu škody, ktoré jej priamo alebo nepriamo postúpilo 71 podnikov, ktoré údajne utrpeli škodu v dôsledku porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s.3, ďalej len „Dohoda o EHP“).
Právny rámec
3 Odôvodnenia 2, 11, 14 a 15 nariadenia č. 44/2001 stanovujú:
„(2) Niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie a výkon rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zjednodušujúce formálne náležitosti na účely rýchleho a jednoduchého uznávania a výkon rozsudkov členských štátov viazaných týmto nariadením.
…
(11) Normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby. Bydlisko (sídlo) právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
(12) Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva.
…
(14) Okrem zmlúv poistných, spotrebiteľských či pracovných, v ktorých je voľnosť účastníkov zmluvy dojednať si právomoc súdov obmedzená, sa zmluvná voľnosť účastníkov musí rešpektovať, s výnimkou kritérií výlučnej právomoci upravených týmto nariadeným.
(15) V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. …“
4 Články 2 až 31 uvedeného nariadenia, ktoré sa nachádzajú v jeho kapitole II, sa venujú pravidlám upravujúcim právomoc.
5 V oddiele 1 tejto kapitoly nazvanom „Všeobecné ustanovenia“ sa nachádza článok 2 ods. 1, ktorý znie takto:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
6 Podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte „vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“.
7 Článok 6 bod 1 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať:
1. ak ide o jedného z viacerých žalovaných na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že nároky sú navzájom tak súvisiace, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne, a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach“.
8 Článok 23 nariadenia č. 44/2001, ktorý je uvedený v oddiele 7 kapitoly II tohto nariadenia nazvanej „Voľba právomoci“, vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:
a) písomná alebo písomne potvrdená alebo
b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo
c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
9 CDC je spoločnosť podľa belgického práva so sídlom v Bruseli, pričom predmetom jej podnikania je vymáhať súdnou alebo mimosúdnou cestou pohľadávky na náhradu škody podnikov poškodených kartelom. Návrhom na začatie konania zo 16. marca 2009 CDC podala žalobu o náhradu škody na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, proti šiestim chemickým podnikom, ktoré s výnimkou vedľajšieho účastníka a predtým žalovanej spoločnosti Evonik Degussa GmbH (ďalej len „Evonik Degussa“) so sídlom v Essene (Nemecko), majú sídla v piatich iných členských štátoch než v Spolkovej republike Nemecko.
10 Na podporu svojej žaloby, v rámci ktorej CDC navrhuje zaviazať žalované vo veci samej, aby spoločne a nerozdielne zaplatili náhradu škody a poskytli informácie, sa táto spoločnosť opiera o rozhodnutie Komisie 2006/903/ES z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a článku 53 Dohody o EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals AB, Degussa AG, Edison SpA, FMC Corporation, FMC Foret S.A., Kemira OYJ, L’Air Liquide SA, Chemoxal SA, Snia SpA, Caffaro Srl, Solvay SA/NV, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/F/C.38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (Ú. v. EÚ L 353, s. 54), v ktorom Európska komisia konštatovala, pokiaľ ide o peroxid vodíka a perboritan sodný, že žalované vo veci samej a ďalšie podniky sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení, a tým porušili zákaz kartelov stanovený v článku 81 ES a v článku 53 Dohody EHP. Toto rozhodnutie uvádza, že porušenie sa začalo najneskôr 31. januára 1994 a skončilo sa najskôr 31. decembra 2000. Stále podľa uvedeného rozhodnutia porušenie spočívalo predovšetkým vo výmene dôležitých a dôverných informácií o trhoch a/alebo podnikoch, v obmedzení a/alebo kontrole výroby, v rozdelení trhových podielov a zákazníkov a v určení cien a dohľadu nad nimi v rámci bilaterálnych a/alebo multilaterálnych telefonických rozhovorov a stretnutí, ktoré sa viac či menej pravidelne konali predovšetkým v Belgicku, Nemecku a Francúzsku.
11 V tomto ohľade sa CDC odvoláva na zmluvy týkajúce sa postúpenia pohľadávok na náhradu škody uzavreté s 32 podnikmi so sídlami v 13 rôznych členských štátoch Európskej únie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP), pričom niektoré z týchto podnikov predtým takéto zmluvy o postúpení pohľadávok uzavreli s 39 ďalšími podnikmi. Dotknuté podniky pôsobia v sektore spracovania celulózy a papiera. Podľa údajov spoločnosti CDC tieto podniky nakúpili v rokoch 1994 až 2006 veľké množstvá peroxidu vodíka v rôznych členských štátoch Európskej únie alebo EHP, pričom v prípade viacerých podnikov bol peroxid vodíka dodaný do fabrík nachádzajúcich sa vo viacerých členských štátoch. Podľa žalovaných vo veci samej niektoré z kúpnych zmlúv obsahovali rozhodcovské doložky a doložky o voľbe právomoci.
12 V septembri 2009 CDC vzala späť žalobu proti spoločnosti Evonik Degussa v nadväznosti na uzavretie zmieru s touto spoločnosťou. Na konci roku 2009 žalované vo veci samej, ktoré boli naďalej účastníčkami konania, navrhli, aby súd nariadil vstup do konania spoločnosti Evonik Degussa, ako aj spoločnostiam Chemoxal SA a Edison S.p.A. Žalované vo veci samej navyše podali námietku nedostatku právomoci vnútroštátneho súdu, pričom poukázali na rôzne rozhodcovské doložky a doložky o voľbe právomoci obsiahnuté v niektorých kúpnych zmluvách, ktoré ich viazali s údajne poškodenými podnikmi.
13 V tomto kontexte sa vnútroštátny súd domnieva, že z medzinárodného hľadiska môže mať právomoc len na základe ustanovení článku 5 bodu 3 a článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Ak by boli podmienky tejto právomoci splnené, CDC by mala právo žalovať žalované vo veci samej na jednom zo súdov, ktoré majú právomoc konať na základe uvedených ustanovení, ibaže by právomoc týchto súdov bola platne vylúčená v dôsledku účinku článku 23 tohto nariadenia alebo rozhodcovskej doložky.
14 Za týchto podmienok Landgericht Dortmund rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že v prípade žaloby, ktorou sa voči žalovanej, ktorá má sídlo v štáte sídla súdu, a ďalším žalovaným, ktoré majú sídlo v iných členských štátoch Európskej únie, uplatňuje spoločne návrh na poskytnutie informácií a na náhradu škody z dôvodu jediného a pokračujúceho porušenia pôvodného článku 81 ES (teraz článku 101 ZFEÚ) a článku 53 Dohody o EHP, ktoré konštatovala Komisia a ktoré sa uskutočnilo vo viacerých členských štátoch s rôznou mierou miestnej a časovej účasti žalovaných, je vhodné tieto právne nároky zistiť a rozhodnúť o nich spoločne, aby sa predišlo nezlučiteľným rozhodnutiam vydaným v samostatných konaniach?
Treba pritom zohľadniť, že sa žaloba podaná proti žalovanej, ktorá má sídlo v štáte sídla súdu, po doručení všetkým žalovaným a pred uplynutím súdom stanovených lehôt na podanie vyjadrenia k žalobe a pred začiatkom prvého pojednávania vezme späť?
2. Má sa článok 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že v prípade žaloby, ktorou sa od žalovaných so sídlom v rôznych členských štátoch požaduje poskytnutie informácií a náhrada škody z dôvodu jediného a pokračujúceho porušenia pôvodného článku 81 ES (teraz článku 101 ZFEÚ) a článku 53 Dohody o EHP, ktoré konštatovala Európska komisia a ktoré sa uskutočnilo vo viacerých členských štátoch s rôznou mierou miestnej a časovej účasti žalovaných, nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody vo vzťahu ku každej žalovanej a všetkým nárokovaným škodám, alebo celkovej škode, v tých členských štátoch, v ktorých boli uzavreté a realizované kartely?
3. Pripúšťa zásada účinného presadzovania zákazu kartelov, ktorá je zakotvená v práve Únie, v prípade žaloby o náhradu škody z dôvodu porušenia článku 81 ES (teraz článku 101 ZFEÚ) a článku 53 Dohody o EHP (zákaz kartelov) možnosť zohľadniť arbitrážne doložky a doložky o voľbe právomoci uvedené v dodávateľských zmluvách, keď to vedie k odchýleniu sa od pravidiel medzinárodnej súdnej právomoci stanovených v článku 5 bode 3 a/alebo článku 6 bode 1 nariadenia č. 44/2001 vo vzťahu k všetkým žalovaným a/alebo vo vzťahu k všetkým nárokom alebo k časti uplatnených nárokov?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
15 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 má vykladať v tom zmysle, že pravidlo koncentrácie právomocí v prípade plurality žalovaných, ktoré toto ustanovenie upravuje, možno uplatniť na žalobu, ktorej cieľom je odsúdiť podniky, ktoré sa z hľadiska geografického a časového rôznym spôsobom zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení zákazu kartelov podľa práva Únie konštatovanom rozhodnutím Komisie, aby spoločne a nerozdielne nahradili škodu a v rámci toho tiež predložili určité informácie, a to aj v prípade, že žalobkyňa vzala späť svoju žalobu proti jedinej zo žalovaných, ktorá má sídlo v členskom štáte sídla konajúceho súdu.
16 S cieľom odpovedať na túto otázku je potrebné najskôr pripomenúť, že článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať autonómnym spôsobom s odkazom na systém tohto nariadenia a jeho ciele (pozri rozsudok Reisch Montage, C‑103/05, EU:C:2006:471, bod 29).
17 Pravidlo právomoci uvedené v článku 6 bode 1 stanovuje, že osobu možno tiež žalovať, ak ide o jedného z viacerých žalovaných, na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že nároky navzájom tak súvisia, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne a tým predísť možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach (rozsudky Painer, C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 73, ako aj Sapir a i., C‑645/11, EU:C:2013:228, bod 40).
18 Keďže sa toto pravidlo osobitnej právomoci odchyľuje od zásady právomoci súdu miesta bydliska žalovaného zakotvenej v článku 2 nariadenia č. 44/2001, treba ho vykladať doslovne, pričom nemožno pripustiť výklad prekračujúci rámec prípadov výslovne uvedených v uvedenom nariadení (pozri rozsudok Painer, C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 74).
19 Toto pravidlo právomoci v súlade s odôvodneniami 12 a 15 nariadenia č. 44/2001 reaguje na snahu uľahčiť riadny výkon spravodlivosti, minimalizovať možnosť súbežných konaní a tým zaistiť, aby v samostatných konaniach neboli prijaté nezlučiteľné riešenia (rozsudok Painer, C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 77).
20 Preto na uplatnenie článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 treba preskúmať, či existuje medzi jednotlivými žalobami podanými tým istým žalobcom proti rôznym žalovaným taká spojitosť, že je tu záujem konať a rozhodovať o nich spoločne a predísť tak možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach (pozri rozsudky Freeport, C‑98/06, EU:C:2007:595, bod 39, ako aj Sapir a i., C‑645/11, EU:C:2013:228, bod 42). V tomto ohľade na to, aby sa rozhodnutia mohli považovať za navzájom nezlučiteľné, nestačí, že je rozdielny výsledok sporu, ale je ešte potrebné, aby bol tento rozdiel zasadený do rámca rovnakej skutkovej a právnej situácie (pozri rozsudky Freeport, C‑98/06, EU:C:2007:595, bod 40; Painer, C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 79, ako aj Sapir a i., C‑645/11, EU:C:2013:228, bod 43).
21 Čo sa týka podmienky existencie rovnakej skutkovej a právnej situácie, treba ju za takých okolností, ako vo veci samej, považovať za splnenú. Napriek tomu, že žalované vo veci samej sa z geografického a časového hľadiska rôznym spôsobom zúčastnili na vykonaní dotknutého kartelu tým, že uzavreli a vykonali zmluvy v súlade s týmto kartelom, tento kartel predstavoval v zmysle rozhodnutia 2006/903, o ktoré sa opierajú žaloby vo veci samej, jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. V každom prípade toto rozhodnutie nestanovuje podmienky ich možnej, prípadne aj spoločnej a nerozdielnej občianskoprávnej zodpovednosti, ktorá je určená vnútroštátnym právom každého z členských štátov.
22 Čo sa týka nakoniec rizika existencie nezlučiteľných riešení, keďže rôzne vnútroštátne právne poriadky by sa mohli líšiť, pokiaľ ide o podmienky občianskoprávnej zodpovednosti účastníkov nedovoleného kartelu, z tejto okolnosti vyplýva riziko nezlučiteľných rozhodnutí v prípade, že by údajný poškodený kartelom podal žalobu na súdy rôznych členských štátov.
23 Treba však pripomenúť, že aj za predpokladu, že by sa uplatňovali rôzne zákony na žaloby o náhradu škody podané spoločnosťou CDC proti žalovaným vo veci samej na základe ustanovení medzinárodného práva súkromného vnútroštátneho súdu, ktorý začal konanie, takýto rozdiel v právnych základoch nie je sám osebe prekážkou uplatnenia článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, pokiaľ žalovaní mohli predvídať riziko, že budú žalovaní na súde členského štátu, v ktorom má aspoň jeden z nich sídlo (pozri rozsudok Painer, C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 84).
24 Táto posledná podmienka je splnená v prípade záväzného rozhodnutia Komisie, ktorým sa konštatuje jediné porušenie práva Únie a v dôsledku toho zakladá zodpovednosť každého účastníka za škodu vyplývajúcu deliktov všetkých účastníkov tohto porušenia. Za týchto okolností totiž uvedení účastníci museli očakávať, že budú žalovaní na súde členského štátu, v ktorom má jeden z nich sídlo.
25 Preto je namieste domnievať sa, že samostatné rozhodovanie o žalobách o náhradu škody proti viacerým spoločnostiam so sídlami vo viacerých odlišných členských štátoch, ktoré sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom karteli odporujúcom právu hospodárskej súťaže Únie, by mohlo viesť k nezlučiteľným riešeniam v zmysle článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001.
26 Po tomto spresnení treba ešte preskúmať, v akom rozsahu by späťvzatie žaloby žalobkyňou vo veci samej proti jedinej žalovanej so sídlom v členskom štáte súdu, ktorý začal konanie, mohlo vylúčiť uplatniteľnosť pravidla právomoci stanoveného v článku 6 bode 1 nariadenia č. 44/2001.
27 Podľa ustálenej judikatúry toto pravidlo nemožno uplatniť tak, aby to umožnilo žalobcovi podať žalobu smerujúcu proti viacerým žalovaným s jediným cieľom vyňať niektorého z nich z právomoci súdu členského štátu, v ktorom má bydlisko (rozsudky Reisch Montage, C‑103/05, EU:C:2006:471, bod 32, a Painer, C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 78).
28 Súdny dvor navyše spresnil, že ak sú žaloby podané proti rôznym žalovaným spojené v zmysle článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 od ich podania, pravidlo právomoci stanovené v tomto ustanovení sa uplatní bez toho, aby bolo potrebné samostatne preukázať, že žaloby neboli podané iba s jediným cieľom vyňať jedného zo žalovaných z právomoci súdov členského štátu, kde má svoje bydlisko (pozri rozsudok Freeport, C‑98/06, EU:C:2007:595, bod 54).
29 Z toho vyplýva, že v prípade žalôb, ktoré sú v čase ich podania spojené v zmysle článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, môže konajúci súd konštatovať prípadné zneužitie pravidla právomoci stanoveného v tomto ustanovení len v prípade presvedčivých dôkazov, ktoré mu umožnia dospieť k záveru, že žalobca umelo vytvoril alebo zachoval podmienky uplatnenia uvedeného ustanovenia.
30 Vo veci samej niektorí účastníci konania tvrdia, že k urovnaniu sporu zmierom medzi žalobkyňou a spoločnosťou Evonik Degussa so sídlom v Nemecku došlo pred podaním žaloby vo veci samej a že títo účastníci konania úmyselne oddialili formálne uzavretie tohto zmieru až do okamihu po podaní tejto žaloby, a to výlučne s cieľom založiť právomoc konajúceho súdu vo vzťahu k ostatným žalovaným vo veci samej.
31 S cieľom vylúčiť uplatniteľnosť pravidla právomoci upraveného v článku 6 bode 1 nariadenia č. 44/2001 musia takéto tvrdenie podopierať presvedčivé dôkazy preukazujúce existenciu tajnej dohody dotknutých účastníkov konania s cieľom umelo vytvoriť alebo zachovať podmienky uplatnenia uvedeného ustanovenia v okamihu podania žaloby.
32 Hoci posúdenie týchto dôkazov prináleží vnútroštátnemu súdu, treba spresniť, že samotná skutočnosť, že sa viedli rokovania na účely dosiahnutia prípadného zmieru, nemôže preukázať existenciu takejto tajnej dohody. Existencia takejto tajnej dohody by sa naopak preukázala v prípade, ak by sa ukázalo, že k uzavretiu takéhoto zmieru skutočne došlo, avšak bolo to zatajené, aby sa vytvorilo zdanie, že podmienky uplatnenia článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 boli splnené.
33 Vzhľadom na predchádzajúce je potrebné na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že pravidlo koncentrácie právomocí v prípade plurality žalovaných, ktoré toto ustanovenie upravuje, možno uplatniť na žalobu, ktorej cieľom je odsúdiť podniky, ktoré sa z geografického a časového hľadiska rôznym spôsobom zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení zákazu kartelov podľa práva Únie konštatovanom rozhodnutím Komisie, aby spoločne a nerozdielne nahradili škodu a v rámci toho tiež predložili určité informácie, a to aj v prípade, že žalobkyňa medzičasom vzala späť svoju žalobu proti jedinej zo žalovaných, ktorá má sídlo v členskom štáte sídla konajúceho súdu, ibaže by sa preukázala existencia tajnej dohody medzi žalobkyňou a uvedenou žalovanou s cieľom umelo vytvoriť alebo zachovať podmienky uplatnenia uvedeného ustanovenia ku dňu podania tejto žaloby.
O druhej otázke
34 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 má vykladať v tom zmysle, že v prípade, že sa od žalovaných so sídlom v rôznych členských štátov súdnou cestou požaduje náhrada škody z dôvodu jediného a pokračujúceho porušenia, na ktorom sa zúčastnili vo viacerých členských štátoch na rôznych miestach a v rôznom čase, pričom toto porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP bolo konštatované Komisiou, nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, v súvislosti s každou žalovanou a všetkými nárokovanými si škodami, v tých členských štátoch, v ktorých boli uzavreté a realizované kartely.
35 Keďže pre okolnosti vo veci samej je charakteristické zoskupenie u žalobkyne vo veci samej množstva možných pohľadávok na náhradu škody, ktoré jej boli postúpené viacerými podnikmi, ktoré boli údajne obeťami kartelu peroxidu vodíka, je potrebné na úvod pripomenúť, že postúpenie pohľadávok vykonané pôvodným veriteľom nemôže mať samo osebe vplyv na určenie súdu, ktorý má právomoc podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 (rozsudok ÖFAB, C‑147/12, EU:C:2013:490, bod 58).
36 Z toho vyplýva, že umiestnenie skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, sa musí preskúmať pre každú pohľadávku na náhradu škody nezávisle od postúpenia alebo preskupenia, ktorého bola predmetom.
37 V tomto ohľade treba pripomenúť, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať autonómne a reštriktívne (rozsudok Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 43).
38 Platí však, že výraz „miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“ uvedený v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, sa týka tak miesta, kde vznikla škoda, ako aj miesta, kde prípadne došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode, takže žalovaného možno žalovať podľa výberu žalobcu pred súdom jedného alebo druhého z týchto dvoch miest (rozsudky Melzer, C‑228/11, EU:C:2013:305, bod 25, a Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37 bod 45).
39 Podľa ustálenej judikatúry platí, že pravidlo právomoci uvedené v článku 5 bode 3 uvedeného nariadenia je založené na existencii osobitne úzkej väzby medzi sporom a súdom miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, čo odôvodňuje priznanie právomoci tomuto súdu z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácie konania (rozsudky Melzer, C‑228/11, EU:C:2013:305, bod 26, a Hi Hotel HCF, C‑387/12, EU:C:2014:215, bod 28).
40 V oblasti mimozmluvnej zodpovednosti je totiž súd miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, zvyčajne najlepšie spôsobilý rozhodnúť najmä z dôvodov blízkosti sporu a jednoduchšieho vykonávania dôkazov (rozsudok Melzer, C‑228/11, EU:C:2013:305, bod 27).
41 Keďže určenie jedného z faktorov väzby uznaných judikatúrou pripomenutou v bode 38 tohto rozsudku musí umožniť založiť právomoc súdu, ktorý je objektívne najspôsobilejší posúdiť, či sú skutočnosti zakladajúce zodpovednosť žalovaného splnené, vyplýva z toho, že o žalobe môže platne rozhodovať iba súd, v ktorého obvode sa nachádza faktor relevantnej väzby (rozsudky Coty Germany, C‑360/12, EU:C:2014:1318, bod 48, a Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 47).
42 Treba preto preskúmať, kde sa za okolností veci samej nachádzajú faktory väzby umožňujúce stanoviť súdnu právomoc v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti.
Miesto, kde došlo k príčinnej udalosti
43 Pokiaľ ide o miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, treba hneď uviesť, že za takých okolností, ako sú dotknuté vo veci samej, sa kupujúci určite zásobovali v rámci zmluvných vzťahov s rôznymi účastníkmi dotknutého kartelu. V každom prípade udalosť, ktorá spôsobila údajnú škodu, nespočíva v prípadnom porušení zmluvných povinností, ale v obmedzení zmluvnej slobody z dôvodu tohto kartelu, pričom toto obmedzenie spôsobovalo nemožnosť kupujúceho zásobovať sa za cenu určenú na základe pravidiel trhu.
44 Za týchto okolností miesto, kde došlo k príčinnej udalosti v podobe škody spočívajúcej v prirážkach, ktoré kupujúci musel platiť v dôsledku toho, že kartel skresľoval ceny na trhu, možno abstraktným spôsobom identifikovať ako miesto uzavretia tohto kartelu. Potom totiž, ako bol kartel uzavretý, jeho účastníci svojím konaním alebo nekonaním zaručili zablokovanie hospodárskej súťaže a skreslenie cien. Za predpokladu, že je toto miesto známe, pridelenie právomoci súdom, v ktorých príslušnosti sa nachádza uvedené miesto, by zodpovedalo cieľom pripomenutým v bode 39 tohto rozsudku.
45 Táto úvaha však nie je relevantná pre také okolností, ako sú dotknuté vo veci samej, keď na základe zistení Komisie uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je možné identifikovať jedno miesto, na ktorom by došlo k uzavretiu kartelu, keďže tento kartel tvoril určitý počet tajných dohôd uzavretých na rôznych stretnutiach a konzultáciách, ktoré sa konali na rôznych miestach v Únii.
46 Na vyššie uvedené nemá vplyv ani prípad, keď by prijatie osobitnej dohody v rámci dohôd, ktoré spoločne tvoria predmetný nedovolený kartel, bolo samo osebe príčinnou udalosťou v podobe škody údajne spôsobenej kupujúcemu, pričom v takom prípade by súd, v mieste príslušnosti ktorého bola uzavretá predmetná dohoda, mal právomoc rozhodnúť o škode takto spôsobenej uvedenému kupujúcemu.
47 V tomto poslednom prípade, ako aj v prípade, keď by vnútroštátny súd mal dospieť k záveru, že kartel dotknutý vo veci samej bol napriek tomu s konečnou platnosťou uzavretý v mieste jeho príslušnosti, je potrebné ešte zodpovedať otázku, či viacerí účastníci tohto kartelu môžu byť žalovaní pred rovnakým súdom.
48 V inom kontexte síce Súdny dvor rozhodol, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 na základe miesta skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody pripísateľnej jednej z osôb považovaných za zodpovedné za škodu, ktorá nie je účastníkom sporu, neumožňuje založiť súdnu právomoc na rozhodnutie o žalobe proti inej osobe považovanej za zodpovednú za túto škodu, ktorá nekonala v obvode súdu rozhodujúceho o žalobe (rozsudok Melzer, C‑228/11, EU:C:2013:305, bod 41).
49 Naopak za takých okolností, ako vo veci samej, nič nebráni tomu, aby viacerí účastníci kartelu boli žalovaní spoločne pred rovnakým súdom.
50 Z toho vyplýva, že pridelenie na základe článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 právomoci na rozhodnutie na základe príčinnej udalosti a proti všetkých účastníkom nedovoleného kartelu škody ním údajne spôsobenej závisí od identifikácie v oblasti príslušnosti konajúceho vnútroštátneho súdu konkrétnej udalosti, v rámci ktorej došlo buď ku konečnému uzavretiu tohto kartelu, alebo k uzavretiu dohody, ktorá sama osebe predstavuje príčinnú udalosť v podobe údajnej ujmy spôsobenej kupujúcemu.
Miesto, kde vznikla škoda
51 Ako sa pripomenulo v bode 41 tohto rozsudku, zistenie miesta, kde vznikla škoda, musí umožniť založiť právomoc súdu, ktorý je objektívne najspôsobilejší posúdiť, či sú skutočnosti zakladajúce zodpovednosť žalovaného splnené.
52 Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že miesto, kde vznikla škoda, je miesto, kde sa údajná škoda konkrétne ukáže (pozri rozsudok Zuid‑Chemie, C‑189/08, EU:C:2009:475, bod 27). Pokiaľ ide o škodu spočívajúcu v prirážkach zaplatených v dôsledku takého umelého zvýšenia cien, ako v prípade peroxidu vodíka, ktorý bol predmetom kartelu dotknutého vo veci samej, toto miesto možno identifikovať len vo vzťahu ku každému údajnému poškodenému samostatne a v zásade sa bude nachádzať v jeho sídle.
53 Uvedené miesto predstavuje všetky záruky na účely hospodárnej organizácie prípadného konania, keďže preskúmanie žaloby o náhradu škody údajne spôsobenej konkrétnemu podniku nedovoleným kartelom, ktorý už bol záväzne konštatovaný Komisiou, závisí predovšetkým od skutočností vlastných situácii tohto podniku. Za týchto okolností súd miesta, kde sídli tento podnik, je zjavne najlepšie situovaný na účely rozhodnutia o takejto žalobe.
54 Takto určený súd má z dôvodu celkovej škody spôsobenej uvedenému podniku v dôsledku prirážok, ktoré zaplatil pri zásobovaní sa výrobkom, ktorý je predmetom dotknutého kartelu, právomoc rozhodnúť o žalobe podanej buď proti jednému z účastníkov kartelu, alebo proti viacerým z nich.
55 Naopak právomoc súdu konajúceho na základe miesta, kde vznikla škoda, sa obmedzuje na škodu utrpenú podnikom, ktorého sídlo sa nachádza v mieste jeho príslušnosti, pričom taká žalobkyňa ako CDC, ktorá u seba zhromaždila pohľadávky viacerých podnikov, by bola v dôsledku toho povinná, v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 35 tohto rozsudku, podať samostatné žaloby v súvislosti so škodou utrpenou každým z týchto podnikov na súdoch, v príslušnosti ktorých sa nachádzajú ich jednotlivé sídla.
56 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné odpovedať na druhú otázku tak, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, že sa od žalovaných so sídlom v rôznych členských štátoch súdnou cestou požaduje náhrada škody z dôvodu jediného a pokračujúceho porušenia, na ktorom sa zúčastnili vo viacerých členských štátoch na rôznych miestach a v rôznom čase, pričom toto porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP bolo konštatované Komisiou, nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, vo vzťahu ku každému údajnému poškodenému samostatne, pričom každý z týchto poškodených sa môže na základe uvedeného článku 5 bodu 3 rozhodnúť podať svoju žalobu buď na súde miesta, v ktorom bol dotknutý kartel s konečnou platnosťou uzavretý, alebo prípadne na súde miesta, v ktorom bola uzavretá osobitná dohoda, ktorú možno samu osebe označiť za príčinnú udalosť v podobe údajnej škody, alebo na súde miesta svojho vlastného sídla.
O tretej otázke
57 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 a zásada účinného presadzovania zákazu kartelov majú vykladať v tom zmysle, že v prípade žaloby o náhradu škody z dôvodu porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP umožňujú zohľadniť doložky o voľbe právomoci uvedené v dodávateľských zmluvách, keď takéto zohľadnenie vedie k odchýleniu sa od pravidiel medzinárodnej súdnej právomoci stanovených v článku 5 bode 3 alebo článku 6 bode 1 uvedeného nariadenia.
58 Pred analýzou tejto otázky je potrebné spresniť, že pokiaľ ide o niektoré derogačné ustanovenia, ktoré by boli obsiahnuté v uvedených zmluvách, ale nepatria do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001, Súdny dvor nedisponuje dostatkom informácií, aby mohol poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď.
59 Čo sa týka ustanovení dotknutých treťou otázkou, ktoré patria do pôsobnosti uvedeného nariadenia, treba pripomenúť, že v rámci Dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach podpísaného 27. septembra 1968 v Bruseli (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32) Súdny dvor spresnil, že v dôsledku uzavretia dohody o voľbe súdu v súlade s článkom 17 tohto dohovoru majú zmluvné strany možnosť odchýliť sa nielen od všeobecnej právomoci stanovenej v jeho článku 2, ale aj od osobitnej právomoci stanovenej v článkoch 5 a 6 tohto dohovoru (pozri rozsudok Estasis Saloti di Colzani, 24/76, EU:C:1976:177, bod 7).
60 Vzhľadom na to, že výklad ustanovení tohto dohovoru podaný Súdnym dvorom platí takisto pre ustanovenia nariadenia č. 44/2001, keďže ustanovenia týchto právnych predpisov možno považovať za rovnocenné, treba uviesť, že to isté platí v prípade, ak ide o článok 17 prvý odsek uvedeného dohovoru a článok 23 ods. 1 tohto nariadenia, ktoré majú takmer rovnaké znenie (rozsudok Refcomp, C‑543/10, EU:C:2013:62, body 19 a 20).
61 Preto je potrebné sa domnievať, že súd, ktorý začal konanie, sa v zásade môže považovať za viazaný doložkou o voľbe právomoci, ktorá sa odchyľuje od právomoci stanovenej podľa článkov 5 a 6 nariadenia č. 44/2001 a ktorú zmluvné strany uzavreli v súlade s článkom 23 ods. 1 tohto nariadenia.
62 Tento záver nemožno spochybniť v dôsledku požiadavky účinného uplatňovania zákazu kartelov. Na jednej strane Súdny dvor už rozhodol, že pravidlá hmotného práva uplatňujúce sa na vecnú podstatu sporu nemôžu mať vplyv na platnosť doložky o voľbe právomoci podľa článku 17 dohovoru uvedeného v bode 59 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok Castelletti, C‑159/97, EU:C:1999:142, bod 51). V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 60 tohto rozsudku je tento výklad relevantný aj pre článok 23 nariadenia č. 44/2001.
63 Na druhej strane je potrebné uviesť, že súd, ktorý začal konanie, nemôže bez toho, aby spochybnil účel nariadenia č. 44/2001, odmietnuť zohľadniť doložku o voľbe právomoci, ktorá spĺňa požiadavky článku 23 tohto nariadenia, len z dôvodu, že sa domnieva, že súd uvedený v tejto dohode nezaručí úplný účinok zásady účinného uplatňovania zákazu kartelov a neumožní poškodenému kartelom dosiahnuť úplnú nápravu ujmy, ktorú utrpel. Naopak je potrebné uviesť, že systém prostriedkov nápravy existujúci v každom z členských štátov a doplnený mechanizmom prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ poskytuje dotknutým osobám dostatočnú záruku v tomto ohľade (pozri analogicky rozsudok Renault, C‑38/98, EU:C:2000:225, bod 23).
64 V takom konaní ako vo veci samej súd, ktorý začal konanie, však musí zaručiť, a to ešte pred preskúmaním formálnych podmienok stanovených v uvedenom článku 23, že predmetnú doložku o voľbe právomoci možno uplatniť voči žalobcovi vo veci samej. Ako totiž už spresnil Súdny dvor, doložka o voľbe právomoci vložená do zmluvy môže vyvolávať účinky v zásade iba vo vzťahoch medzi účastníkmi, ktorí udelili svoj súhlas na uzatvorenie tejto zmluvy. Na to, aby bolo možné dovolávať sa takejto dohody voči tretej osobe, je v zásade nevyhnutné, aby táto osoba udelila v tejto súvislosti svoj súhlas (rozsudok Refcomp, C‑543/10, EU:C:2013:62, bod 29).
65 Doložku o voľbe právomoci, ktorú tretia osoba nedohodla, by totiž bolo možné uplatniť voči tejto tretej osobe výlučne v prípade, keď by podľa vnútroštátneho práva uplatňujúceho sa vo veci samej, ktoré je určené na základe pravidiel medzinárodného práva súkromného miesta súdu, ktorý začal konanie, táto tretia osoba vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej zmluvnej strany (pozri v tomto zmysle rozsudok Coreck, C‑387/98, EU:C:2000:606, body 24, 25 a 30).
66 Pokiaľ sa ukáže, že dotknutú doložku možno uplatniť voči žalobkyni vo veci samej, je potrebné preskúmať, či skutočne obsahuje vyňatie z právomoci vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o spor vo veci samej.
67 V tomto ohľade treba pripomenúť, že výklad doložky o voľbe právomoci, ktorá je uplatňovaná na vnútroštátnom súde, s cieľom určiť spory, ktoré patria do jej pôsobnosti, prináleží tomuto vnútroštátnemu súdu (rozsudky Powell Duffryn, C‑214/89, EU:C:1992:115, bod 37, a Benincasa, C‑269/95, EU:C:1997:337, bod 31).
68 Doložka o voľbe právomoci sa môže týkať len sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, čo obmedzuje pôsobnosť dohody o voľbe právomoci iba na spory vzniknuté z právneho vzťahu, v súvislosti s ktorým bola táto dohoda uzavretá. Účelom tejto požiadavky je vyhnúť sa tomu, aby bola niektorá zo zmluvných strán prekvapená tým, že určitý súd bude mať právomoc rozhodovať o všetkých sporoch, ktoré sa objavia vo vzťahoch s druhou zmluvnou stranou a ktoré vznikli z iných vzťahov než zo vzťahu, v súvislosti s ktorým bola voľba právomoci súdu dohodnutá (pozri v tomto zmysle rozsudok Powell Duffryn, C‑214/89, EU:C:1992:115, bod 31).
69 Vzhľadom na tento cieľ vnútroštátny súd musí najmä zohľadniť, že doložka, ktorá abstraktným spôsobom odkazuje na spory vyplývajúce zo zmluvných vzťahov, sa neuplatňuje na spor týkajúci sa mimozmluvnej zodpovednosti, ktorá jednej zo zmluvných strán údajne vyplýva z jej účasti na nedovolenom karteli.
70 Keďže totiž poškodený podnik nemohol rozumne predpokladať takýto spor v okamihu, keď dohodol uvedenú doložku, vzhľadom na to, že o nedovolenom karteli, na ktorom sa zúčastnil jeho zmluvný partner, v tom čase nevedel, nemožno tento spor považovať za vyplývajúci zo zmluvných vzťahov. Takéto ustanovenie teda v skutočnosti nepredstavuje platné vyňatie z právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
71 Naopak v prípade doložky, ktorá by odkazovala na spory týkajúce sa zodpovednosti, ktorá by vznikla v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže a označovala by iný súd členského štátu, než je súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, tento súd by musel odmietnuť svoju právomoc aj v prípade, že by táto doložka znemožnila uplatnenie osobitných pravidiel upravených v článkoch 5 a/alebo 6 nariadenia č. 44/2001.
72 Preto je namieste odpovedať na tretiu otázku tak, že článok 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade žaloby o náhradu škody z dôvodu porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP umožňuje zohľadniť doložky o voľbe právomoci uvedené v dodávateľských zmluvách, aj keď by takéto zohľadnenie viedlo k odchýleniu sa od pravidiel medzinárodnej súdnej právomoci stanovených v článku 5 bode 3 a/alebo článku 6 bode 1 uvedeného nariadenia, avšak len pod podmienkou, že by táto doložka odkazovala na spory týkajúce sa zodpovednosti vzniknutej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže.
O trovách
73 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1. Článok 6 bod 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že pravidlo koncentrácie právomocí v prípade plurality žalovaných, ktoré toto ustanovenie upravuje, možno uplatniť na žalobu, ktorej cieľom je odsúdiť podniky, ktoré sa z geografického a časového hľadiska rôznym spôsobom zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení zákazu kartelov podľa práva Únie konštatovanom rozhodnutím Európskej komisie, aby spoločne a nerozdielne nahradili škodu a v rámci toho tiež predložili určité informácie, a to aj v prípade, že žalobkyňa medzičasom vzala späť svoju žalobu proti jedinej zo žalovaných, ktorá má sídlo v členskom štáte sídla konajúceho súdu, ibaže by sa preukázala existencia tajnej dohody medzi žalobkyňou a uvedenou žalovanou s cieľom umelo vytvoriť alebo zachovať podmienky uplatnenia uvedeného ustanovenia ku dňu podania tejto žaloby.
2. Článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, že sa od žalovaných so sídlom v rôznych členských štátoch súdnou cestou požaduje náhrada škody z dôvodu jediného a pokračujúceho porušenia, na ktorom sa zúčastnili vo viacerých členských štátoch na rôznych miestach a v rôznom čase, pričom toto porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 bolo konštatované Komisiou, nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, vo vzťahu ku každému údajnému poškodenému samostatne, pričom každý z týchto poškodených sa môže na základe uvedeného článku 5 bodu 3 rozhodnúť podať svoju žalobu buď na súde miesta, v ktorom bol dotknutý kartel s konečnou platnosťou uzavretý, alebo prípadne na súde miesta, v ktorom bola uzavretá osobitná dohoda, ktorú možno samu osebe označiť za príčinnú udalosť v podobe údajnej škody, alebo na súde miesta svojho vlastného sídla.
3. Článok 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade žaloby o náhradu škody z dôvodu porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 umožňuje zohľadniť doložky o voľbe právomoci uvedené v dodávateľských zmluvách, aj keď by takéto zohľadnenie viedlo k odchýleniu sa od pravidiel medzinárodnej súdnej právomoci stanovených v článku 5 bode 3 a/alebo článku 6 bode 1 uvedeného nariadenia, avšak len pod podmienkou, že by táto doložka odkazovala na spory týkajúce sa zodpovednosti vzniknutej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže.
Podpisy