Language of document : ECLI:EU:C:2020:128

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

EVGENI TANČEV

prednesené 27. februára 2020(1)

Vec C897/19 PPU

I.N.,

za účasti:

Ruskej federácie

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vrhovni sud (Najvyšší súd, Chorvátsko)]

„Dohoda o EHP a sloboda prijímať služby – Vzájomná dôvera a spoločný európsky azylový systém – Nariadenie Dublin III a pridružené schengenské štáty – Žiadosť tretieho štátu o vydanie adresovaná členskému štátu EÚ v súvislosti so štátnym príslušníkom EZVO – Udelenie azylu týmto štátom EZVO pred nadobudnutím štátnej príslušnosti štátnemu príslušníkovi EHP, na ktorého sa vzťahuje žiadosť o vydanie, pričom azyl mu bol udelený z dôvodu nebezpečenstva vystavenia neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a nespravodlivému trestnému konaniu v prípade vyhostenia alebo vrátenia do žiadajúceho tretieho štátu – Zatknutie a väzba v členskom štáte EÚ s cieľom vydať štátneho príslušníka EHP na trestné stíhanie za rovnaké trestné činy, ktoré sa posudzovali v rámci konania o azyle v štáte EZVO – Diskriminácia na základe štátnej príslušnosti v súvislosti s vydávaním – Medzinárodná dohoda medzi Islandom, Nórskom a EÚ o vydávacom konaní a súdnej spolupráci v trestných veciach – Otázka, či je dožiadaný členský štát povinný informovať štát EHP o žiadosti tretieho štátu o vydanie – Otázka, či je členský štát EÚ povinný vrátiť štátneho príslušníka EHP do štátu jeho pôvodu a nevyhovieť žiadosti o vydanie zo strany tretieho štátu – Rozsudok Súdneho dvora vo veci Petruhhin – Nebezpečenstvo beztrestnosti – Články 4, 19 a 47 Charty základných práv“






1.        I.N. je štátny príslušník Ruskej federácie (ďalej len „Rusko“) a 19. júna 2019 sa stal štátnym príslušníkom Islandskej republiky (ďalej len „Island“) po tom, čo mu bol v tejto krajine 8. júna 2015 udelený azyl ako utečencovi. Chorvátske orgány ho 30. júna 2019 zatkli počas jeho dovolenky, keď spolu so svojou rodinou prechádzal v autobuse hranicu medzi Chorvátskom a Slovinskom, pričom až do dnešného dňa je vo väzbe. I.N. bol zatknutý na základe oznámenia o vyhlásení medzinárodného pátrania, ktoré vydala kancelária Interpolu v Moskve 20. mája 2015.

2.        Rusko žiada o vydanie I.N. z Chorvátska na základe obvinenia z korupcie a podporuje ho chorvátsky generálny prokurátor, ktorý Rusko zastupuje (ďalej len „generálny prokurátor“). Chorvátska ústava zakazuje vydávanie vlastných štátnych príslušníkov, tento zákaz sa však netýka cudzích štátnych príslušníkov, ako je I.N. v prípadoch, že neexistuje dohoda o vydávaní, ako je to vo vzťahu s Ruskom. Generálny prokurátor tvrdí, že uvedená situácia nie je za okolností veci samej v rozpore s právom EÚ.

3.        Island požaduje, aby sa I.N. mohol v bezpečí presunúť na Island, keďže práve konanie, za ktoré sa požaduje jeho trestné stíhanie v Rusku, bolo základom poskytnutia azylu na Islande predtým, ako tam získal štátne občianstvo.

4.        I.N. a Island sa pri svojej žiadosti o bezpečný presun opierajú o právo Únie, ale najmä o právo EHP.(2) Island sa tiež odvoláva na články 18 a 21 ZFEÚ, v súvislosti s ktorými Súdny dvor vo veci Petruhhin(3) konštatoval, že vylučujú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti vo vzťahu k vydávaniu občanov EÚ, ktorí uplatnili svoje právo na voľný pohyb do tretích krajín, pričom je však potrebné zohľadniť výnimky relevantné vo veci samej.

5.        Práve v tom spočíva podstata návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vrhovni sud, Hrvatska (Najvyšší súd, Chorvátsko, ďalej len „vnútroštátny súd“). Pre Súdny dvor z návrhu vyplýva príležitosť rozhodnúť o prienikoch práva EHP a práva Únie a o dôsledkoch vyplývajúcich z účasti tretích štátov, ako je Island na schengenskom acquis v postavení pridružených schengenských štátov(4), a najmä z prepojenia Islandu a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov(5) (ďalej len „nariadenie Dublin III“). Osobitný význam má vo veci samej účasť Islandu(6) a Chorvátska na nariadení Dublin, pričom to isté platí zo všeobecnejšieho pohľadu aj o spoločnom európskom azylovom systéme.(7)

6.        Okrem uvedeného je potrebné venovať pozornosť Dohode medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom(8) (ďalej len „dohoda o vydávacom konaní“), pričom v pozadí je vhodné vnímať celú škálu právnych nástrojov Rady Európy týkajúcich sa vydávania(9), a tiež Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov.(10) Zohľadniť sa tiež musí jednak zákaz vydávania vyplývajúci z práva EÚ do podmienok neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, ktorý sa uplatňuje tak na vydávanie do tretích krajín(11), ako aj vnútorne na celú EÚ v kontexte európskeho zatýkacieho rozkazu(12) (tento zákaz sa v uvedených dvoch podobách odráža v článkoch 19 a 4 Charty), a jednak zákaz vydávania v prípade systémových nedostatkov brániacich spravodlivému procesu v súdnom systéme štátu, v ktorom bol zatykač vydaný (článok 47 Charty).(13)

7.        V odpovedi na prvú prejudiciálnu otázku som dospel k záveru, že chorvátske úrady sú na základe zásad formulovaných vo veci Petruhhin  povinné informovať  islandské orgány o žiadosti Ruska o vydanie I.N. a sú aj naďalej povinné zaslať Islandu akékoľvek podklady, ktoré majú k dispozícii a mohli by orgánom na Islande pomôcť pri rozhodovaní, či začať proti I.N. na Islande trestné stíhanie a žiadať o jeho vrátenie.

8.        Okrem toho s ohľadom na povinnosť vzájomnej dôvery v kvalitu a zákonnosť právnych noriem zúčastnených štátov, ktorá je základom spoločného európskeho azylového systému, a najmä nariadenia Dublin III, nemôžu chorvátske orgány vrátane chorvátskych súdov konať v rozpore s rozhodnutím, ktorým bol udelený azyl v schengenskom pridruženom štáte, ako je Island, v rámci spoločného európskeho azylového systému. K takémuto rozporu by došlo, ak by i) Chorvátsko neoznámilo Islandu žiadosť o vydanie týkajúcu sa rovnakých alebo podobných obvinení, ako sú tie, pre ktoré Island poskytol I.N. azyl vzhľadom na to, že táto krajina rozhodla, že je v zmysle nariadenia Dublin III zodpovedným štátom;(14) ii) akýkoľvek chorvátsky orgán, vrátane chorvátskych súdov, rozhodol v súvislosti s nebezpečenstvom vystavenia neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzania alebo zjavnému odopretiu spravodlivosti v Rusku v čase konania prebiehajúceho v Chorvátsku inak, ako to bolo v predchádzajúcom rozhodnutí o udelení azylu vydanom v roku 2015 na Islande.

9.        Pokiaľ ide o odpoveď na druhú otázku, Chorvátsko zatiaľ nemá vzhľadom na to, že Island ešte nepodal žiadosť o vydanie, povinnosť samo aktívne vydať I.N. Islandu v zmysle dohody o vydávacom konaní.(15) Chorvátske súdy budú musieť rozhodnúť, či s ohľadom na všetky okolnosti poskytuje prípadný zatykač, ktorý napokon vydá Island, v spojení s dohodou o vydávacom konaní, ochranu pred beztrestnosťou, ktorá je rovnocenná s vydaním, pričom uvedené súdy musia rešpektovať povinnosť konať v súlade s rozhodnutím Islandu o udelení azylu z roku 2015.

I.      Právny rámec

A.      Právo Európskej únie

10.      Článok 18 ZFEÚ v prvom odseku stanovuje:

„V rámci pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.“

11.      Článok 2 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach(16), uvádza:

„Vnútorné hranice môžu byť prekročené bez kontroly osôb na ktoromkoľvek mieste.“

12.      Podľa článku 2 protokolu (č. 19) o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie:(17)

„Schengenské acquis sa uplatňuje v členských štátoch uvedených v článku 1 bez toho, aby bol dotknutý článok 3 Aktu o pristúpení zo 16. apríla 2003 a článok 4 Aktu o pristúpení z 25. apríla 2005. Rada nahrádza Výkonný výbor zriadený schengenskými dohodami.“

13.      Prvý odsek článku 6 protokolu (č. 19) o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie(18) stanovuje:

„Islandská republika a Nórske kráľovstvo sú pridružené k vykonávaniu schengenského acquis a jeho ďalšieho rozvoja. Primerané postupy sa za týmto účelom dohodnú v dohode, ktorú má Rada s týmito štátmi uzatvoriť jednomyseľne hlasmi svojich členov uvedených v článku 1. Takáto dohoda zahŕňa ustanovenia o príspevku Islandu a Nórska k akýmkoľvek finančným následkom vyplývajúcim z vykonávania tohto protokolu.“

14.      Článok 1 Schengenskej dohody o pridružení(19) uvádza:

„Islandská republika a Nórske kráľovstvo (ďalej len ‚Island‘ a ‚Nórsko‘) budú pridružené k činnostiam Európskeho spoločenstva a Európskej únie v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia uvedené v prílohách A a B k tejto dohode, ako aj k ich ďalšiemu rozvoju.

Táto dohoda zakladá recipročné práva a povinnosti v súlade s postupmi, ktoré sú v nej stanovené.“

15.      Článok 4 ods. 1 a 2 prvá veta aktu o pristúpení Chorvátskej republiky(20) stanovuje:

„1.      Ustanovenia schengenského acquis uvedené v Protokole o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie (ďalej len ‚schengenský protokol‘) pripojenom k Zmluve o EÚ a ZFEÚ a na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich aktov, ktoré sú uvedené v prílohe II, ako aj všetkých ostatných takých aktov prijatých predo dňom pristúpenia sú odo dňa pristúpenia pre Chorvátsko záväzné a v ňom uplatniteľné.

2.      Tie ustanovenia schengenského acquis začlenené do rámca Európskej únie a na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich aktov neuvedené v odseku 1, sú síce odo dňa pristúpenia pre Chorvátsko záväzné, ale v Chorvátsku sa budú uplatňovať iba na základe na tento účel prijatého rozhodnutia Rady, keď sa v súlade s platnými schengenskými hodnotiacimi postupmi overí, že v Chorvátsku boli splnené nevyhnutné podmienky pre uplatňovanie celého príslušného acquis vrátane účinného uplatňovania všetkých schengenských pravidiel v súlade s dohodnutými spoločnými normami a so základnými zásadami.“(21)

B.      Právo EHP

16.      Článok 4 Dohody o Európskom hospodárskom priestore(22) (ďalej len „Dohoda o EHP“) stanovuje:

„V rozsahu uplatnenia tejto dohody a bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia, zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti.“

17.      Článok 36 ods. 1 Dohody o EHP uvádza:

„V rámci ustanovení tejto dohody neexistujú žiadne obmedzenia slobody poskytovať služby v rámci územia zmluvných strán, pokiaľ ide o štátnych príslušníkov členských štátov ES alebo štátov EZVO, ktorí sa usadili v členskom štáte ES alebo v štáte EZVO, inom ako je štát príjemcu služieb.“

C.      Právo členského štátu

18.      Článok 9 Ústavy Chorvátskej republiky (Narodne novine č. 56/90, 135/97, 113/00, 28/01, 76/10 a 5/14) stanovuje:

„Štátneho príslušníka Chorvátskej republiky nemožno vyhostiť z Chorvátskej republiky, zbaviť štátnej príslušnosti, ani vydať do iného štátu okrem prípadu výkonu rozhodnutia o vydaní alebo odovzdaní, prijatého v súlade s medzinárodnými zmluvami alebo s acquis Spoločenstva.“

19.      Článok 12 ods. 1 body 1, 3 a 4 Zakon o međunarodnoj pravnoj pomoći u kaznenim stvarima (zákon o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach, Narodne novine č. 178/04; ďalej len „ZOMPO“) uvádza, že žiadosť o vydanie možno zamietnuť, ak 1. sa žiadosť týka aktu považovaného za politický trestný čin alebo aktu súvisiaceho s týmto trestným činom;… 3. vyhovenie žiadosti môže viesť k narušeniu suverenity, bezpečnosti, právneho poriadku alebo iných základných záujmov Chorvátskej republiky, a 4. možno odôvodnene predpokladať, že osoba, ktorej sa žiadosť o vydanie týka, bude v prípade vydania trestne stíhaná alebo potrestaná z dôvodu jej rasy, náboženského vyznania, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo z dôvodu jej politických názorov, alebo že jej situácia bude sťažená z jedného z týchto dôvodov.

20.      Článok 55 ZOMPO uvádza:

„1. Pokiaľ sa príslušný súd domnieva, že zákonné podmienky na vydanie nie sú splnené, prijme uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie a bezodkladne ho zašle Vrhovni sud (Najvyšší súd) Chorvátskej republiky, ktorý po vypočutí generálneho prokurátora toto uznesenie potvrdí, zruší alebo zmení.“

II.    Skutkové okolnosti a prejudiciálne otázky

21.      Ako bolo uvedené vyššie, kancelária Interpolu v Moskve vydala 20. mája 2015 oznámenie o vyhlásení medzinárodného pátrania po I.N. na účely zatknutia z dôvodu trestného stíhania za korupciu, konkrétne za formu korupcie známu ako pasívna korupcia (článok 290 ods. 5 trestného zákona Ruskej federácie). I.N. bol obvinený z toho, že ako riaditeľ oddelenia licencií a certifikátov ruského ministerstva pre núdzové situácie v Karelskej republike prijal po predchádzajúcej dohode s ďalšími úradníkmi ministerstva a v rámci zneužitia svojich úradných právomocí úplatok vo výške 833 000 ruských rubľov (RUB) (približne 11 700 eur) od zástupcu podniku a že mu za to vydal licencie na montáž, technickú podporu a opravu protipožiarnych zariadení v budovách a na staveniskách.

22.      Dňa 30. júna 2019 bol I.N. zatknutý na chorvátskom hraničnom priechode na základe vyššie uvedeného oznámenia o vyhlásení medzinárodného pátrania. I.N. na hranici preukázal svoju totožnosť predložením islandského cestovného dokladu pre utečencov (č. …), platného od 25. februára 2019 do 25. februára 2021.

23.      Dňa 1. júla 2019 bol I.N. vypočutý vyšetrujúcim sudcom na Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb, Chorvátsko). V rovnaký deň tento súd rozhodol o väzbe I.N. pred jeho vydaním v zmysle článku 47 ZOMPO. I.N. je aj naďalej vo väzbe, keďže opravné prostriedky, ktoré podal, neboli úspešné.

24.      Dňa 1. augusta 2019 úrad pre konzulárne veci, víza a cudzincov Ministerstva zahraničných a európskych vecí Chorvátskej republiky zaslal Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb), oznámenie Islandského veľvyslanectva, v ktorom je uvedené, že I.N. má islandské štátne občianstvo, ako aj trvalý pobyt na Islande. Oznámenie uvádza, že I.N. nadobudol islandské štátne občianstvo 19. júna 2019. Pred nadobudnutím tohto štátneho občianstva bol držiteľom cestovného dokladu pre utečencov (č. …). V oznámení sa tiež konštatuje, že islandská vláda si želá, aby bolo I.N. v čo najkratšej možnej lehote vydané povolenie na bezpečný presun na Island.

25.      Dňa 6. augusta 2019 bola na Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb), doručená žiadosť generálneho prokurátora Ruskej federácie o vydanie I.N. do Ruskej federácie v súlade s ustanoveniami Európskeho dohovoru o vydávaní.(23) Žiadosť bola podaná z dôvodu trestných stíhaní za deväť trestných činov pasívnej korupcie uvedených v článku 290 ods. 3 trestného zákona Ruskej federácie a piatich trestných činov pasívnej korupcie uvedených v článku 290 ods. 5 písm. a) trestného zákona Ruskej federácie. Na podporu žiadosti o vydanie boli tiež predložené dokumenty v súlade s ustanoveniami Európskeho dohovoru o vydávaní, keďže medzi Chorvátskom a Ruskom nebola podpísaná dohoda o vydávaní.

26.      V žiadosti sa tiež uvádza, že generálny prokurátor Ruskej federácie zaručuje, že žiadosť o vydanie nemá za cieľ trestne stíhať dotknutú osobu z politických dôvodov, z dôvodu jej rasy, náboženského vyznania, štátnej príslušnosti alebo názorov, že I.N. bude mať k dispozícii všetky možnosti na svoju obhajobu, vrátane právnej pomoci advokáta a že nebude vystavený mučeniu, krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu alebo trestom porušujúcim ľudskú dôstojnosť.

27.      Dňa 5. septembra 2019 príslušná komora Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb), prijala uznesenie, v ktorom rozhodla, že zákonné podmienky pre vydanie na účely trestného stíhania cudzinca I.N., stanovené v článkoch 33, 34 a 37 ZOMPO boli splnené.

28.      I.N. podal 30. septembra 2019 odvolanie na vnútroštátny súd. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa I.N. domnieva, že existuje konkrétne, vážne a rozumne predvídateľné riziko, že v prípade vydania bude podrobený mučeniu a neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Vo svojom odvolaní zdôraznil, že postavenie utečenca mu bolo na Islande priznané práve z dôvodu konkrétnych trestných stíhaní v Rusku, že je držiteľom platného islandského cestovného dokladu pre utečencov a že Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb) de facto ukončil medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola priznaná na Islande. Uviedol tiež, že Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb) skreslil výklad Súdneho dvora vo veci Petruhhin(24).

29.      Podľa judikatúry vnútroštátneho súdu musí byť žiadosť o vydanie zamietnutá, ak existuje reálne nebezpečenstvo, že v prípade vydania bude dotknutá osoba podrobená mučeniu alebo neľudskému trestu či zaobchádzaniu. V zmysle návrhu na začatie prejudiciálneho konania budú tieto skutočnosti preskúmané v rámci odvolacieho konania.

30.      Vnútroštátny súd však má pochybnosti o tom, či pred prijatím rozhodnutia o žiadosti o vydanie na základe ustanovení práva Únie treba informovať Island, ktorého je I.N. štátnym príslušníkom, o žiadosti o vydanie, aby tento štát mohol, ak si to želá, požiadať o odovzdanie svojho občana na účely začatia konania s cieľom zabrániť riziku beztrestnosti.

31.      Vzhľadom na to, že existujú pochybnosti o uplatnení práva Únie, vnútroštátny súd rozhodol 26. novembra 2019 prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 18 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že členský štát Európskej únie, ktorý rozhoduje o vydaní občana štátu, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, ale je členským štátom schengenského priestoru, do tretieho štátu, je povinný informovať o žiadosti o vydanie tento členský štát schengenského priestoru, ktorého štátnu príslušnosť má uvedená osoba?

2.      V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku a v prípade, že členský štát schengenského priestoru požiadal o odovzdanie tejto osoby na účely začatia konania, ktoré je dôvodom žiadosti o vydanie, treba tomuto štátu odovzdať danú osobu v súlade s dohodou medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom?“

32.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 5. decembra 2019 a bolo prijaté rozhodnutie o prejednaní veci v rámci naliehavého prejudiciálneho konania.

33.      I.N., generálny prokurátor, Chorvátska republika a Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky. I.N. a Komisia, rovnako ako Grécka republika, Írska republika, Islandská republika, Nórske kráľovstvo a Dozorný úrad EZVO (ďalej len „ESA“) sa zúčastnili na pojednávaní na Súdnom dvore, ktoré sa uskutočnilo 31. januára 2020.

III. Zhrnutie písomných a ústnych pripomienok

34.      Podľa I.N. islandské orgány zistili, že pred príslušnými ruskými orgánmi svedčil v neprospech vlastných nadriadených vo verejnej správe, pričom poukázal na ich korupčnú činnosť, a vzhľadom na prepojenia medzi uvedenými nadriadenými a hierarchicky vyššie postavenými úradníkmi vo verejnej správe, neboli trestne stíhaní oni, ale on.

35.      I.N. tvrdí, že trestné stíhanie je nezákonné a nejasné, pričom Chorvátsko koná v rozpore s článkom 6 EDĽP. Uvádza, že jeho postavenie utečenca je stále relevantné a je potrebné ho zohľadniť. Poukazuje tiež na to, že nemôže požiadať o azyl na základe chorvátskeho práva, pretože mu azyl už bol udelený a judikatúra chorvátskeho Ústavného súdu z roku 2018 ukladá chorvátskym súdom povinnosť zohľadniť medzinárodnú ochranu poskytnutú na základe nariadenia Dublin III.(25)

36.      Ako vyplýva z jednotného výkladu dohody o EHP a právnej úpravy Únie, koncept rovnakého zaobchádzania v súvislosti so štyrmi slobodami je základom vzťahov medzi EHP a členskými štátmi EÚ (pozri pätnáste odôvodnenie dohody o EHP a článok 4 EHP). Cieľ spočíva v dosiahnutí homogenity týchto dvoch systémov (článok 105 EHP).

37.      I.N. dodáva, že analogicky sa uplatňuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 18 ZFEÚ, pretože článok 4 EHP znie v podstate rovnako. S osobou, ktorá je v situácii spadajúcej do pôsobnosti EHP, sa preto musí zaobchádzať rovnako bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť,(26) pričom spor vo veci samej spadá do pôsobnosti článku 36 EHP, ktorý v podstate reprodukuje článok 56 ZFEÚ o voľnom pohybe služieb. Ak by sa štátni príslušníci EHP nemohli dovolávať ochrany proti vydaniu na základe rozsudku vo veci Petruhhin(27), v menšej miere by využíval služby cestovných kancelárií ponúkajúcich cesty po Európe.

38.      I.N. ďalej uvádza, že voľný pohyb osôb, ktoré nie sú ekonomicky aktívne v EHP a nevzťahuje sa na nich jedna zo štyroch slobôd, niekedy spadá do pôsobnosti Dohody o EHP, pretože smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov(28) sa stala súčasťou práva EHP na základe rozhodnutia Spoločného výboru EHP č. 158/2007 zo 7. decembra 2007, ktorým sa mení a dopĺňa príloha V (Voľný pohyb pracovníkov) a príloha VIII (Právo usadiť sa) k Dohode o EHP(29). Vo veciach Gunnarsson(30) a Jabbi(31) Súdny dvor EZVO prijal široký výklad smernice 2004/38, aby vyrovnal neexistenciu ustanovenia v práve EHP, ktoré by zodpovedalo článku 21 ZFEÚ o občianstve.

39.      I.N. tvrdí, že zabránenie beztrestnosti je legitímny cieľ, ktorý odôvodňuje obmedzenie základných slobôd, avšak rovnaký cieľ možno dosiahnuť aj menej obmedzujúcimi spôsobmi, ako je vydanie,(32) pričom odkazuje na dohodu o vydávacom konaní medzi EÚ, Islandom a Nórskom,(33) ktorá svojím obsahom takmer úplne zodpovedá rámcovému rozhodnutiu Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi.(34) I.N. poukazuje na podobnosť definície európskeho zatykača v článku 1 rozhodnutia 2002/584/SVV a v článku 2 ods. 5 dohody o vydávacom konaní.(35)

40.      Podľa generálneho prokurátora vzhľadom na to, že Island nie je členským štátom Európskej únie, I.N. mal v čase zatknutia práva, ktoré vyplývajú z dohody o EHP, avšak nie práva, ktoré vyplývajú zo ZFEÚ a majú ich štátni príslušníci členských štátov EÚ. Právo na voľný pohyb podľa EHP je užšie ako práva stanovené v článku 21 ZFEÚ, pričom právo na voľný pohyb v rámci EHP sa netýka vydávania. Zásada zákazu diskriminácie v článku 4 EHP sa preto neuplatňuje v spore vo veci samej.(36)

41.      Okrem toho v chorvátskom vydávacom konaní neexistuje prax, podľa ktorej by bol obvinený vrátený do krajiny jeho štátnej príslušnosti a nebol by odovzdaný do štátu, ktorý žiada o vydanie. Nejde tu o menej obmedzujúce opatrenie v zmysle veci Petruhhin, pretože predlžuje obdobie väzby pred vydaním. Preto nie je nevyhnutné o vydávacom konaní informovať Island, ktorý o ňom aj tak vie.

42.      Írsko na pojednávaní požiadalo Súdny dvor, aby prehodnotil vec Petruhhin podľa prístupu, ktorý v nej navrhoval generálny advokát Bot(37) v tom zmysle, že cudzinci a osoby so štátnou príslušnosťou nie sú v porovnateľnej situácii, pokiaľ ide o pravidlá vylučujúce vydanie do tretích krajín; trestné stíhanie štátnych príslušníkov v domácich členských štátoch je zabezpečené s cieľom zabrániť beztrestnosti. Prehodnotenie zistení vo veci Petruhhin sa podľa Írska týka najmä bodov 47, 48 a 49.

43.      Na pojednávaní Grécko tvrdilo, že zásady vyplývajúce z veci Petruhhin  by sa mali použiť. I.N. uplatnil svoje právo na voľný pohyb a nemožno ho diskriminovať na základe jeho štátnej príslušnosti, hoci Grécko nevylučuje, že vydanie do tretej krajiny môže mať legitímny cieľ, akým je zabránenie beztrestnosti. Je dôležité, aby vnútroštátny súd posúdil, prečo bol I.N. udelený štatút utečenca. Grécko odkazuje na články 3, 4, 28 a 36 EHP.(38)

44.      Na pojednávaní ESA zdôraznil, že EHP tvorí právny poriadok sui generis, ktorý je založený na vzájomnej dôvere a spolupráci a je pre neho charakteristická blízkosť spoločných základných hodnôt štátov EÚ a EZVO.(39) Článok 3 EHP vyjadrujúci dobrú vieru zodpovedá článku 4 ZEÚ. Uvedený systém je typický dynamickou spoluexistenciou hmotnoprávnych ustanovení, pričom štáty EZVO majú v súvislosti s legislatívnymi návrhmi Komisie rovnaké postavenie ako členské štáty EÚ (článok 99 ods. 1 EHP); následne prebieha trvalý poradný proces (článok 99 ods. 3 EHP). Relevantné akty EÚ sú pripojené k dohode o EHP a stávajú sa súčasťou acquis, ak nie sú upravené (článok 102 EHP). Homogenitu zabezpečujú články 6 a 105 EHP. Judikatúra Súdneho dvora EZVO a tiež judikatúra tohto súdu posilňujú uvedenú dynamickú spoluexistenciu a rozdiely, ktoré z týchto judikatúr vyplývajú, sa netýkajú ich základov a hodnôt.

45.      ESA teda tvrdí, že Chorvátsko obmedzilo právo na voľný pohyb I.N. a že rozsudok vo veci Petruhhin sa s rovnakou autoritou uplatňuje aj na štátnych príslušníkov EHP. Z uplatnenia článku 4 EHP v spojení s príslušným ustanovením EHP o voľnom pohybe vyplýva rovnaký výsledok.

46.      ESA tiež vychádza z uznesenia zo 6. septembra 2017, Peter Schotthöfer & Florian Steiner(40).  Občania EÚ a štátni príslušníci EHP, ktorí sa voľne pohybujú, majú byť chránení pred vydaním do tretích krajín, ktoré by malo za následok neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, ako je uvedené v článku 19 Charty.

47.      ESA opisuje rozhodnutie vo veci Schotthöfer v tom zmysle, že predstavuje absolútnu zásadu a že Chorvátsko by malo dôverovať tomu, ako dôsledky vydania posudzuje Island. Malo by sa predpokladať, že dôvody udelenia azylu sú opodstatnené.(41) Udelením islandského občianstva I.N. uvedené dôvody nepominuli. ESA poznamenáva, že islandské právo odkazuje na článok 15 smernice o normách pre oprávnenie.(42) Tvrdí, že článok 21 ZFEÚ nemôže zúžiť právo na voľný pohyb, ktoré je inak dostupné na základe práva EHP, a že v acquis o voľnom pohybe sa nerobia rozdiely podľa toho, či je obmedzenie založené na občianskom, trestnom alebo verejnom práve.

48.      Na pojednávaní Island uviedol podrobnosti o ceste I.N. Spolu s manželkou a deťmi letel z Islandu do Viedne, kde nasadli na autobus do Záhrebu a smerovali na plánovanú dovolenku na chorvátskych plážach.

49.      Podľa Islandu sa rozsudok vo veci Petruhhin uplatňuje na spor vo veci samej, pretože článok 36 EHP o službách zodpovedá článku 56 ZFEÚ, pričom v rozsudku vo veci Cowan(43) Súdny dvor konštatoval, že turistické služby sú služby a smernica 2004/38 je súčasťou práva EHP. Island sa takisto odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EZVO vo veci Wahl/Icelandic State(44) a tvrdí, že článok 4 EHP zodpovedá článku 18 ZFEÚ.

50.      Podľa Islandu malo Chorvátsko povinnosť poskytnúť mu všetky informácie potrebné na to, aby sa táto krajina mohla rozhodnúť, či bude trestne stíhať I.N., a následne ho malo odovzdať podľa dohody o vydávacom konaní.(45)

51.      Islandské riaditeľstvo pre imigráciu poskytlo 8. júna 2015 medzinárodnú ochranu na základe svedectva, ktoré bolo považované za podrobné, pričom neobsahovalo rozpory, bolo jasné, konzistentné vierohodné a realistické. Vychádzalo tiež zo všeobecného stavu ochrany ľudských práv v Rusku v relevantnom čase, ako vyplýval z vnútroštátnych a medzinárodných správ, a tiež správ mimovládnych organizácií opisujúcich všadeprítomnú korupciu v štátnej správe a súdnictve a extrémne nízku úspešnosť odvolaní v trestných veciach (1 %). Island si je vedomý oznámenia o vyhlásení medzinárodného pátrania po I.N. v súvislosti s trestným činom, ktorý údajne spáchal, keď získal medzinárodnú ochranu. Island nereagoval na požiadavku Ruska o informáciu o mieste pobytu I.N. Od roku 2015 získali medzinárodnú ochranu 12 ruskí štátni príslušníci, pričom bolo podaných 47 žiadostí. Štyri zo schválených žiadostí sa týkali I.N. a jeho rodiny.

52.      Island ďalej na pojednávaní tvrdil, že Charta sa musí rešpektovať aj v kontexte EHP,(46) a že I.N. má byť chránený pred systémovými problémami ruského súdneho systému.(47)

53.      Po vypočutí týkajúcom sa otázky, čo znamená žiadosť o „bezpečný presun“, Island dodal, že islandské veľvyslanectvo v Berlíne dostalo 24. júla 2019 verbálnu nótu, že I.N. bol predchádzajúci mesiac zatknutý. Veľvyslanec na nótu odpovedal v zmysle Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch,(48) a uviedol, že islandská vláda si želá, aby sa konanie urýchlene uskutočnilo a aby bol čo najskôr schválený bezpečný presun. Dohoda o vydávacom konaní sa v tom čase ešte neuplatňovala.(49)

54.      Island uviedol, že v zmysle článku 6 islandského trestného zákona by mohol mať právomoc viesť trestné konanie proti I.N., o tom však musí rozhodnúť nezávislý prokurátor. I.N. nemôže byť z Islandu na základe islandského aktu o vydávaní ako štátny príslušník vydaný.

55.      Nórsko na pojednávaní uviedlo, že v Dohode o EHP nie je ustanovenie, ktoré by zodpovedalo článku 21 ZFEÚ. Relevantnými ustanoveniami EHP sú články 4, 28 a 36, avšak len vnútroštátny súd môže rozhodnúť, či sa niektoré zo slobôd v prejednávanej veci uplatňujú, a ak áno, ktoré, pričom nemožno vopred vychádzať z domnienky, že I.N. je príjemcom služieb, čo je tiež otázka, ktorú musí posúdiť chorvátsky súd. V tomto prípade nemôže byť relevantná ani smernica 2004/38. Neupravuje totiž žiadosti o vydanie. Trestnoprávne veci nespadajú do pôsobnosti dohody o EHP.

56.      Nórsko poukazuje na to, že Najvyšší súd Nórska požiadal Súdny dvor EZVO, aby prehodnotil svoj rozsudok vo veci Jabbi(50),  v ktorom rozhodol, že smernicu 2004/38 možno vykladať v tom zmysle, že z nej vyplývajú práva, ktoré sú rovnaké ako práva na základe článku 21 ZFEÚ v prejednávanej veci Campbell(51). Nórsko uvádza, že rozsudok vo veci Jabbi nie je v súlade s článkom 6 EHP, a vyzýva Súdny dvor, aby rozhodol, že práva, ktoré sú založené výhradne na článku 21 ZFEÚ, nepatria do pôsobnosti Dohody o EHP vzhľadom na to, že v tejto dohode neexistuje zodpovedajúce ustanovenie.

57.      V súvislosti s prvou prejudiciálnou otázkou Nórsko tvrdí, že dohoda o vydávacom konaní uzavretá medzi Islandom a Nórskom je riadnou medzinárodnou zmluvou, ktorá nie je súčasťou práva EHP a nemožno ju vykladať rovnako ako rámcové rozhodnutie o EZ.(52) Napriek podobnému zneniu je kontext a cieľ iný. Vo veci Petruhhin sa práve kontext a cieľ zdôrazňuje.

58.      Vo veci Petruhhin  Súdny dvor konštatoval, že nedostatok rovnakého zaobchádzania by mohol byť odôvodnený snahou o zabránenie beztrestnosti, pričom príslušné opatrenia musia byť vhodné na dosiahnutie tohto cieľa. Požaduje sa určenie opatrenia, ktoré menej obmedzuje voľný pohyb, ale je pri snahe o zabránenie beztrestnosti rovnako efektívne ako vydanie.(53)

59.      Podľa Nórska rámcové rozhodnutie o ZR umožňuje vnútroštátnemu súdu uprednostniť takúto možnosť, to ale nie je prípad dohody o vydávacom konaní, ktorá má iný cieľ a kontext, pričom neobsahuje cieľ vzájomnej dôvery, ktorý by zodpovedal rámcovému rozhodnutiu o EZ,(54) alebo cieľ stanovený v článku 3 ods. 2 ZEÚ (pozri vec Petruhhin). Vo veci Petruhhin  sa tiež odkazuje na článok 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia o EZ a priznáva sa mu prednosť, pričom podobné ustanovenie sa nenachádza v dohode o vydávacom konaní, ktorej preambula odkazuje iba na „vzájomnú dôveru“. Článok 3 EHP vyžaduje od zmluvných strán EHP, aby uľahčili spoluprácu, avšak neobsahuje dodatočné požiadavky článku 4 ZEÚ. V článku 19 ods. 1 dohody o vydávacom konaní sa požaduje, aby členské štáty zvážili všetky relevantné okolnosti, a najmä okolnosti uvedené v článku 1 dohody.

60.      Pokiaľ ide o druhú otázku, základné práva tvoria súčasť práva EHP(55) a článok 19 Charty zakazuje vyhostenie do podmienok, v ktorých by osoba bola vystavená mučeniu a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.(56) Podľa Nórska musí vnútroštátny súd posúdiť dôkazy reálneho nebezpečenstva vystavenia neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu po vydaní do Ruska,(57) a je povinný zohľadniť rozhodnutie islandských orgánov o udelení statusu utečenca, a tiež dôkazy, o ktoré sa toto rozhodnutie opiera.

61.      Chorvátsko uvádza, že články 28 a 36 EHP zodpovedajú článkom 45 a 56 ZFEÚ,(58) pričom poukazuje na to, že článok 21 ZFEÚ sa týka aj ľudí, ktorí idú do iných členských štátov z dôvodov, ktoré sa netýkajú ekonomickej činnosti. Článok 21 ZFEÚ sa týka štátnych príslušníkov EHP, pretože smernica 2004/38 sa neobmedzuje iba na ekonomickú činnosť.

62.      Keďže I.N. uplatnil svoje právo na voľný pohyb, situácia, v ktorej sa nachádza, spadá do pôsobnosti Zmlúv v zmysle článku 18 ZFEÚ, a tiež do pôsobnosti zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti,(59) ktorý zodpovedá článku 4 EHP.

63.      Chorvátsko tvrdí, že s ohľadom na rozsudok vo veci  Petruhhin(60) by sa mali použiť všetky opatrenia vzájomnej pomoci a spolupráce, ktoré existujú v rámci trestného práva, aby sa zabránilo beztrestnosti a uplatnili sa opatrenia, ktoré čo najmenej obmedzujú voľný pohyb. V tejto súvislosti Chorvátsko poukazuje na pôsobnosť ustanovení schengenského acquis na základe článku 6 protokolu č. 19 o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie tak, ako sa uplatňujú na Island a Nórsko.

64.      Chorvátsko poukazuje na Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda.(61) Hlavným cieľom tejto dohody je vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zaistený voľný pohyb osôb tak pre občanov EÚ, ako aj pre cudzincov, ktorí sa nachádzajú na území EÚ.

65.      Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, predpokladá zavedenie základných ustanovení o vzájomnej pomoci v trestných veciach (hlava III nazvaná Polícia a bezpečnosť, kapitola 2), na ktorých je v súčasnosti založený rozvoj vzájomnej právnej pomoci v trestných veciach. Schengenské acquis tiež zahŕňa Schengenský informačný systém.(62)

66.      Chorvátsko preto tvrdí, že prednosť by mala mať výmena informácií s členským štátom, ktorého je dotknutá osoba štátnym príslušníkom, s cieľom umožniť tomuto členskému štátu jednak trestne stíhať dotknutú osobu v rozsahu jeho právomoci za skutky, ktorých sa táto osoba dopustila mimo štátneho územia, a jednak vydať zatykač v súlade s dohodu o vydávacom konaní.

67.      Napokon Chorvátsko uvádza, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia a nevystavenia neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu je základnou zásadou medzinárodného utečeneckého práva. Ak by I.N. požiadal o azyl v Chorvátsku, bola by takáto žiadosť zamietnutá podľa článku 43 ods. 1 chorvátskeho zákona o medzinárodnej ochrane, pretože medzinárodná ochrana už bola poskytnutá členským štátom EHP.

68.      Chorvátsko poukazuje na to, že Island uplatňuje nariadenie Dublin III(63) a je súčasťou systému Eurodac.(64) Podľa Chorvátska preto možno súhlasiť s tým, že Island dodržiava pravidlá EÚ týkajúce sa azylu a medzinárodnej ochrany. V roku 2014 Island uzavrel dohodu s Európskym podporným úradom pre azyl(65) o spôsobe svojej účasti.(66)

69.      Chorvátsko preto tvrdí, že aj keď v súčasnosti neexistuje v EHP systém vzájomného uznávania rozhodnutí o azyle, právny rámec je definovaný spoločným európskym azylovým systémom, pričom podmienky udelenia azylu sú v každej krajine rovnaké.

70.      Komisia na rozdiel od Chorvátska zastáva názor, že status Islandu ako zmluvnej strany Dohody o EHP je pre vyriešenie sporu relevantnejší ako jeho členstvo v schengenskom priestore. Tvrdí, že niektoré ustanovenia Dohody o EHP vedú k rovnakému výsledku ako vo veci Petruhhin. Komisia na pojednávaní uznala, že mozaika veci Petruhhin obsahovala časti, ktoré v spore o veci samej neexistovali, ako napríklad skutočnosť, že I.N. nie je občanom EÚ, avšak tieto chýbajúce časti bolo možné doplniť inými ustanoveniami Dohody o EHP.

71.      Komisia pripomína, že podľa článku 1 Dohody o EHP je cieľom tejto dohody „podporovať trvalé a vyvážené upevňovanie obchodných a hospodárskych vzťahov medzi zmluvnými stranami s rovnakými podmienkami hospodárskej súťaže a dodržiavaní rovnakých pravidiel s cieľom vytvorenia homogénneho“ Európskeho hospodárskeho priestoru.

72.      Komisia poukazuje na spoločné vyhlásenie zmluvných strán k rozhodnutiu Spoločného výboru EHP č. 158/2007, ktorým sa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES stáva súčasťou Dohody o EHP,(67) pričom uvedená smernica sa tak premieta do právnych poriadkov štátov EHP. Vo vyhlásení sa okrem iného uvádza, že koncept občianstva EÚ nemá v práve EHP svoj rovnocenný odraz, pričom Dohoda o EHP nevytvára základ pre politické práva štátnych príslušníkov EHP.

73.      Všetky práva a slobody vyplývajúce zo smernice 2004/38 sú však súčasťou práva EHP. Štátni príslušníci EHP majú za určitých podmienok právo pohybovať sa v EHP a zostať v zmluvnom štáte EHP najviac tri mesiace za predpokladu rešpektovania stanovených podmienok, pričom nemôžu byť diskriminovaní, a to ani v prípade, že nie sú ekonomicky aktívni.(68) Komisia tvrdí, že je v každom prípade úlohou vnútroštátneho súdu, aby rozhodol, či situácia I.N. spadá do vecnej pôsobnosti článkov 28 a 36 EHP a smernice 2004/38, pričom uvádza, že je možné, že I.N. si ako turista uplatnil svoje právo využiť služby.(69) Komisia tvrdí, že I.N. v každom prípade spadá do pôsobnosti Dohody o EHP na základe skutočnosti, že odišiel z Islandu do Chorvátska. Preto má nárok na ochranu proti diskriminácii (články 4 EHP a 18 ZFEÚ).

74.      Podľa Komisie rozsudok vo veci Petruhhin vo svojej podstate nevychádza z abstraktného pojmu občianstvo, ale z práva na voľný pohyb a článku 18 ZFEÚ. Komisia ďalej tvrdí, že v rozsudku vo veci Pisciotti(70) bola spúšťačom postupu podľa rozsudku Petruhhin existencia diskriminácie podľa článku 18 ZFEÚ, ktorý zodpovedá článku 4 EHP.

75.      Komisia uvádza, že je užitočné porovnať rozsudok Súdneho dvora vo veci O. a B.(71) s rozsudkom Súdneho dvora EZVO vo veci Jabbi(72).  Vo veci O. a B. Súdny dvor vyvodil z článku 21 ZFEÚ právo na pobyt odvodené pre štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana EÚ, v členskom štáte pôvodu tohto občana. Vo veci Jabbi Súdny dvor EZVO dospel k rovnakému záveru na základe uplatnenia smernice 2004/38 na štátnych príslušníkov EHP, ktorí nie sú ekonomicky aktívni, a to napriek tomu, že Súdny dvor vo veci O. a B. odmietol smernicu 2004/38 uplatniť takýmto spôsobom.

76.      Komisia poukazuje na to, že Dohoda o EHP uznáva „privilegovaný vzťah Európskeho spoločenstva a jeho členských štátov a štátov EZVO, založený na blízkosti, dlhodobých spoločných hodnotách“(73), pričom EHP je založený na „spoločných pravidlách“(74), a cieľom zmluvných strán je „dosiahnuť a udržať jednotný výklad a uplatnenie tejto dohody a tých ustanovení právnych predpisov spoločenstva, ktoré sú v zásade prevzaté do“ Dohody o EHP, ako aj „dosiahnutie rovnakého zaobchádzania s jednotlivcami a hospodárskymi subjektami, pokiaľ ide o štyri slobody“(75). Články 105 a 106 EHP upravujú predpoklady jednotného výkladu.(76)

77.      Komisia preto dospela k záveru, že by sa mali rešpektovať zásady formulované vo veci Petruhhin, pričom uviedla, že orgány na Islande majú k dispozícii nástroj, ktorý zodpovedá európskemu zatykaču,(77) a je ním konkrétne dohoda o vydávacom konaní. Komisia usudzuje, že chorvátske orgány sú povinné informovať Island o tom, že im bola doručená žiadosť Ruska o vydanie, a umožniť tak Islandu, aby požiadal o vrátenie dotknutej osoby, ak táto krajina dokáže viesť trestné stíhanie proti svojmu štátnemu príslušníkovi na základe dohody o vydávacom konaní. Chorvátsko musí dať tejto žiadosti prednosť.(78) Po jej doručení je povinné poslať I.N. späť na Island.

IV.    Analýza

A.      Identifikácia kľúčových aspektov sporu vo viacúrovňovom právnom systéme

78.      Na úvod je užitočné zdôrazniť, že vo veci samej sa stretáva sedem rôznych právnych poriadkov. Konkrétne ide o tri vnútroštátne právne systémy, teda islandský, chorvátsky a ruský a tri medzinárodné právne systémy, teda právne poriadky Európskej únie, Rady Európy a Európskeho hospodárskeho priestoru, pričom treba zohľadniť aj univerzálne právne nástroje medzinárodného práva verejného, ako je Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov.(79) Uvedené právne systémy sa prekrývajú v súbore koaxiálnych kruhov, pričom nijaký z nich nemá prevahu nad inými, okrem výnimočného prípadu, že by jeden z nich – s výnimkou Ruska alebo Islandu – narušil prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie.(80)

79.      Takýto problém však vo veci samej priamo nenastáva. Nadnárodný právny poriadok charakteristický pre EÚ nie je ako ďalší ústavný poriadok na hierarchicky vyššej alebo nižšej úrovni ako vnútroštátny súd(81) alebo ktorýkoľvek iný z prekrývajúcich sa právnych poriadkov. Všetky uvedené právne systémy fungujú synergicky a navzájom sa ovplyvňujú.(82)

80.      Jednoducho povedané, pri usporiadaní týchto právnych systémov, keďže právny rámec v tomto prípade tvoria viaceré právne poriadky, sa dá zistiť, že každý z nich má samostatne hierarchickú povahu, avšak spolu netvoria subjekt s jednotnou hierarchiou.

81.      Úloha Súdneho dvora preto spočíva v identifikácii právnych noriem, ktoré mu umožnia odpovedať na prejudiciálne otázky v kontexte viacúrovňovej spolupráce európskych ústavných súdov,(83) konkrétne tohto súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a v tomto prípade Najvyššieho súdu Chorvátska.(84) Vo veci samej sa z tohto tria stal kvartet, keďže pri vyriešení sporu vo veci samej zohráva dôležitú úlohu aj Súdny dvor EZVO a jeho judikatúra.

82.      Aj keď neexistuje výslovné ustanovenie ZFEÚ, ktoré by zodpovedalo zneniu článku 6 EHP(85), Súdny dvor poukázal na to, že jednou zo základných zásad EHP je rozšíriť vnútorný trh vytvorený v rámci EÚ na zmluvné štáty EZVO, a následne konštatoval, že cieľom viacerých ustanovení Dohody o EHP je „zabezpečiť, aby jej výklad bol, pokiaľ je to možné, jednotný na celom území EHP…. Úlohou Súdneho dvora v tomto kontexte je zaistiť, aby sa pravidlá Dohody o EHP, ktoré sú v podstate totožné s pravidlami Zmluvy, vykladali v členských štátoch jednotne“(86). Táto zásada, ktorá je známa ako zásada homogenity, posilňuje miesto EHP vo viacúrovňovom ústavnom poriadku, ktorý je v tejto veci predmetom analýzy.(87)

83.      Kľúčové časti sporu, na ktoré je potrebné sa zamerať, sú: 1. pôsobnosť práva pohybu a prijímania služieb a zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti zabezpečené tak na úrovni ZFEÚ (články 56 a 18),(88) ak aj na úrovni EHP (články 36 a 4); 2. objektívne odôvodnenie jasného obmedzenia tohto práva; 3. právne normy a skutkové okolnosti, ktoré sú relevantné pri objektívnom odôvodnení za okolností veci samej, vrátane pravidiel vyplývajúcich zo spoločného európskeho azylového systému, úloha vzájomnej dôvery a medzinárodná dohoda, akou je dohoda o vydávacom konaní; 4. zabezpečenie základných práv I.N. nebyť vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo zjavnému odopretiu spravodlivosti, teda práv, ktoré sú chránené v článkoch 6 a 13 EDĽP a v článkoch 4, 19 a 47 Charty.(89)

B.      Spresnenie príslušných právnych noriem

1.      Sloboda prijímania služieb

a)      Článok 36 EHP a článok 4 EHP

84.      Pokiaľ ide o identifikáciu právnych noriem, na základe dokumentov, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru na pojednávaní a týkajú sa činnosti I.N. po vstupe na chorvátske územie, teda konkrétne jeho dovolenky (bod 48 vyššie), je potrebné dospieť k záveru, že bol príjemcom služieb v zmysle článku 36 EHP o voľnom pohybe služieb. Súdny dvor rozhodol, že článok 36 Dohody „je analogický článku 56 ZFEÚ“, takže obmedzenie článku 56 ZFEÚ „musí byť… v zásade považované za odporujúce aj uvedenému článku 36“(90). Súdny dvor tiež konštatoval, že znenie článku 4 Dohody o EHP je takmer rovnaké ako znenie článku 18 ZFEÚ, takže uvedený článok a článok 18 ZFEÚ „treba vykladať jednotným spôsobom“(91). Rovnako je potrebné mať na pamäti, že I.N. bol diskriminovaný na základe štátnej príslušnosti v súvislosti s ochranou pred vydaním počas prijímania služieb v oblasti turizmu.

85.      Je dôležité poukázať na to, že Súdny dvor EZVO uplatnil rozhodnutie tohto súdu vo veci Cowan(92) pri konštatovaní práva prijímať služby,(93) pričom v tomto kontexte sa objavil zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Možno to preniesť aj na spor vo veci samej, v ktorom by toto právo mal posúdiť Súdny dvor, a nie Súdny dvor EZVO.

86.      Obmedzenie práva I.N. prijímať služby v oblasti turizmu totiž bolo oveľa zásadnejšie (väzba na trestnom súde s cieľom vydania počas dovolenky), ako to bolo v prípade rozhodnutia vo veci Cowan(94). V uvedenej veci išlo o vylúčenia z účasti na finančnom fonde, ktorým sa mala zabezpečiť kompenzácia za napadnutie počas dovolenky, pričom však k uvedenému vylúčeniu došlo až po dovolenke.

87.      Okrem toho, ako na pojednávaní uviedol ESA, skutočnosť, že k obmedzeniu došlo v rámci uplatnenia trestného práva, nie je relevantná (bod 47 vyššie), pretože judikatúra Súdneho dvora nepozná rozdiel medzi obmedzeniami založenými na občianskom, správnom alebo trestnom práve. Chcel by som k tomu dodať, že ešte pred nadobudnutím platnosti Dohody o EHP sa v judikatúre konštatovalo, že právne normy trestného práva môžu spôsobovať obmedzenia voľného pohybu,(95) pričom zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti už Súdny dvor uplatnil v rámci trestného konania.(96)

88.      V záujme úplnosti dodávam, že na rozdiel od tvrdenia Nórska na pojednávaní (bod 55 vyššie) nemajú súdy členských štátov monopol na zistenie, ktorej slobody sa daná vec týka, pričom z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že je jeho povinnosťou poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky informácie, ktoré sú z hľadiska práva Únie potrebné pre rozhodnutie sporu, ktorý bol tomuto súdu predložený.(97)

89.      Pri odpovedi na prejudiciálne otázky preto budem odkazovať na články 36 a 4 EHP (pozri bod 124 nižšie).

b)      Článok 21 ZFEÚ je vo veci samej irelevantný

90.      Keďže články 36 a 4 EHP boli identifikované ako kľúčové právne normy, diskusiu o tom, či sa práva, ktoré majú občania EÚ na základe článku 21 ZFEÚ, dajú preniesť na štátnych príslušníkov EHP, možno uzavrieť, a to bez ohľadu na názory na tieto otázky vyplývajúce z pripomienok.(98) Ako na pojednávaní uviedol splnomocnený zástupca ESA, článok 21 ZFEÚ sa nemôže uplatňovať tak, že by sa na jeho základe obmedzili práva na voľný pohyb, ktoré už sú k dispozícii podľa Dohody o EHP (bod 47 vyššie).

91.      Bez ohľadu na to, aký význam majú práva vyplývajúce z článku 21 ZFEÚ z pohľadu práva EZVO, čo je otázka, ktorú bude Súdny dvor EZVO (pozri bod 56 vyššie) čoskoro znova posudzovať,(99) nemá to nijaký vplyv na výsledok tohto konania.(100) Postačí uviesť, že je zrejme na mieste skepsa vo vzťahu k relevantnosti judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výhradne článku 21 ZFEÚ, ktorej ukážku v bode 75 vyššie uviedla Komisia, keďže článok 21 ZFEÚ sa stal súčasťou Zmlúv až na základe Lisabonskej zmluvy z roku 2007, teda dlho po 1. januári 1994, keď nadobudla platnosť Dohoda o EHP.(101)

2.      Objektívne odôvodnenie

a)      Zabránenie beztrestnosti objektívne odôvodňuje obmedzenie slobody prijímať služby

92.      Na právo na voľný pohyb turistických služieb sa vzťahuje objektívne odôvodnenie v zmysle práva EHP,(102) a tiež v zmysle článku 56 ZFEÚ. Môže sa Chorvátsko v prípade, že zadržalo I.N. a má v úmysle ho vydať, odvolať na cieľ zabrániť beztrestnosti ako na objektívne odôvodnenie obmedzenia práva slobodného pohybu I.N. na základe článku 36 EHP, ak sa rovnakým spôsobom nezaobchádza aj s chorvátskymi štátnymi príslušníkmi?

93.      Až v tomto momente začína byť vo veci samej relevantný rozsudok vo veci Petruhhin(103), aj keď bol zrejme kľúčovým prvkom v konaní pred chorvátskymi súdmi a ovplyvnil tak, možno až neprimerane, obsah spisu.

94.      Vo veci  Petruhhin Súdny dvor konštatoval, že zabrániť beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin, sa má v zásade považovať za „cieľ, ktorý má v rámci práva Únie legitímny charakter“(104) a toto schválenie zabránenia beztrestnosti ako odôvodnenia obmedzenia voľného pohybu bolo potvrdené aj v následných rozsudkoch vo veciach Pisciotti(105) a Raugevicius(106).

95.      Požiadavka homogenity medzi právom EHP a právom Únie zrejme vyžaduje potvrdenie autority Chorvátska vychádzať z potreby zabrániť beztrestnosti tak, že zadrží a vydá I.N. Keďže obmedzenia voľného pohybu možno odôvodniť trestným právom, nebolo by logické, ak by sa členský štát nemohol opierať o úvahy, ktorých odôvodnenie tiež vychádza z uplatnenia trestného práva.

96.      Táto otázka sa však líši od otázky, či doterajšie úkony chorvátskych orgánov za všetkých okolností veci samej „môžu byť odôvodnené objektívnymi dôvodmi… [ktoré] sú nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré majú zaistiť, a len v rozsahu, v akom tieto ciele nemôžu byť dosiahnuté menej obmedzujúcimi opatreniami“(107).

b)      Neexistencia vzájomnej dôvery v práve EHP, neexistencia prekážky uplatnenia postupu v zmysle veci Petruhhin

97.      Predovšetkým súhlasím sa tvrdeniami, ktoré na pojednávaní prednieslo Nórsko, že zásada vzájomnej dôvery, tak ako sa v Európskej únii vyvinula od prijatia Lisabonskej zmluvy v roku 2007, sa v práve EHP neuplatňuje. Bez ohľadu na povahu sui generis právneho poriadku EHP, ako aj na blízkosť vzťahov členských štátov EZVO a EÚ, ktorú v bode 44 vyššie opisuje ESA, a napokon na ustanovenia Dohody o EHP o privilegovanom vzťahu EHP a EÚ, ktoré v bode 76 vyššie uvádza Komisia, pravdou zostáva, že koncept vzájomnej dôvery bol pred Lisabonskou zmluvou len vo svojej počiatočnej fáze.(108) Ako uvádza v bode 59 vyššie Nórsko, článok 3 ods. 2 ZEÚ nemá v Dohode o EHP zodpovedajúce ustanovenie.

98.      S Nórskom však nesúhlasím pri jeho tvrdení, že keď sa Súdny dvor vo veci Petruhhin opieral o využitie európskeho zatykača ako alternatívy k vydaniu, ktorá v menšej miere obmedzuje voľný pohyb, mal v úmysle konštatovať, že použitie európskeho zatykača je jedinou prijateľnou alternatívou, na ktorú sa obvinený môže odvolávať, keď členský štát poukazuje na vyhýbanie sa beztrestnosti ako na odôvodnené obmedzenie voľného pohybu.

99.      To potvrdzuje aj rozhodnutie vo veci Pisciotti, v ktorej sa na rozdiel od veci Petruhhin neodkazuje na rámcové rozhodnutie o európskom zatykači(109) v súvislosti so vzájomnou spoluprácou (porovnaj tvrdenia Nórska uvedené vyššie v bodoch 57 až 59). Vo veci Pisciotti bol dôraz skôr na existenciu mechanizmu, na základe ktorého možno obvineného účinne trestne stíhať. Súdny dvor v tomto rozsudku uviedol:

„V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že je prvoradá výmena informácií s členským štátom, ktorého je dotknutá osoba štátnym príslušníkom, s cieľom prípadne poskytnúť orgánom tohto členského štátu možnosť vydať európsky zatykač na účely stíhania. Ak bola členskému štátu, do ktorého sa premiestnil občan Únie, štátny príslušník iného členského štátu, zaslaná žiadosť o vydanie z tretieho štátu, s ktorým prvý členský štát uzatvoril dohodu o vydávaní osôb, má tento členský štát povinnosť informovať členský štát, ktorého štátnu príslušnosť má uvedený občan, prípadne mu na jeho žiadosť odovzdať tohto občana v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584, pokiaľ má tento členský štát podľa svojho vnútroštátneho práva právomoc stíhať túto osobu za skutky spáchané mimo jeho štátneho územia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, body 48 a 50)“(110).

100. Preto sa domnievam, že dôraz v uvedenom rozsudku bol na existencii alternatívy, ktorá zabraňuje beztrestnosti v rovnakej alebo podobnej miere ako vydanie. V bodoch 119 až 123 preskúmam, či konanie Islandu túto mieru rešpektuje.

c)      Vzájomná dôvera a spoločný európsky azylový systém

101. Aj keď je potrebné pripustiť, že v zmysle podmienok pristúpenia Chorvátska do Európskej únie je účasť tejto krajiny na schengenskom acquis iba čiastočná (bod 15 vyššie),(111) Chorvátsko sa zúčastňuje na spoločnom európskom azylovom systéme. Tento členský štát sa jednak zúčastňuje na nariadení Dublin III(112) (dôsledky takejto účasti Súdny dvor posúdil vo svojom rozsudku vo veci A.S.(113)) a nariadení Eurodac,(114) a jednak prebral a pravidelne uplatňuje smernicu o normách pre oprávnenie,(115) smernicu o konaniach,(116) a smernicu o prijímaní.(117) Chorvátsko je preto viazané článkom 80 ZFEÚ, podľa ktorého sa vykonávanie spoločnej európskej azylovej politiky „spravuje zásadou solidarity“.

102. Širšie súvislosti účasti na nariadení Dublin III platné pre členské štáty a pre pridružené schengenské štáty, ako je Island, preskúmala generálna advokátka Sharpston vo svojich návrhoch vo veci A.S. a Jafari.(118) Uviedla:

„SEAS bol vytvorený v kontexte, ktorý umožňoval predpokladať, že všetky štáty, ktoré sa na ňom zúčastňujú, či už ide o členské štáty, alebo tretie štáty, rešpektujú základné práva vrátane práv majúcich svoj základ v Ženevskom dohovore a protokole z roku 1967, ako aj v EDĽP… a že členské štáty si preto v tomto ohľade vzájomne dôverujú… ‚Práve na základe zásady vzájomnej dôvery normotvorca Únie prijal [nariadenie Dublin II] v snahe racionalizovať posudzovanie žiadostí o azyl a zabrániť zahlteniu systému vyplývajúcemu z povinnosti štátnych orgánov zaoberať sa niekoľkonásobnými žiadosťami o azyl podanými tým istým žiadateľom, zvýšiť právnu istotu, pokiaľ ide o určenie štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl, a týmto spôsobom zabrániť «forum shopping», pričom celý systém má za hlavný cieľ zrýchliť posudzovanie žiadostí tak v záujme žiadateľov o azyl, ako aj zúčastnených štátov.‘… Tieto otázky tvoria podstatu pojmu ‚priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti‘… a najmä SEAS, ktorý je založený na vzájomnej dôvere a domnienke rešpektovania práva Európskej únie a najmä základných práv ostatnými členskými štátmi…“(119).

103. Pokiaľ ide o Island, vtedajšie Európske spoločenstvo uzavrelo v roku 2001 s Nórskom a Islandom dohodu o kritériách a mechanizmoch potrebných na určenie štátu, ktorý je zodpovedný za preskúmanie žiadosti o azyl, ktorá bola podaná na Islande alebo v Nórsku.(120) Z toho vyplýva, že ako pripomenulo v bode 68 vyššie Chorvátsko, Island sa zúčastňuje na systémoch Dublin III a Eurodac,(121) a na základe medzinárodnej dohody je súčasťou aj Európskeho podporného úradu pre azyl, pričom ESA v bode 47 vyššie uviedol, že v islandskom práve sa odkazuje na článok 15 smernice o normách pre oprávnenie.

104. Tieto faktory v spojení so širšou účasťou Islandu ako pridruženého schengenského štátu na schengenskom acquis,(122) zaväzujú Chorvátsko a Island k vzájomnej dôvere v súvislosti s rozhodnutiami prijatými v rámci pôsobnosti spoločnej európskej azylovej politiky, a najmä nariadenia Dublin III.

105. Je potrebné zdôrazniť, že vzájomná dôvera sa nemá obmedzovať iba na dôveru v judikatúru Súdneho dvora v súvislosti so základnými právami žiadateľov o azyl a so správnym uplatnením Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov.(123) Vzťahuje sa aj na právo Únie všeobecne,(124) a preto sa na jej základe predpokladá, že nariadenie Dublin III sa na Islande správne uplatňuje alebo, ako uviedol ESA (bod 47 vyššie), musí existovať domnienka, že posúdenie azylu zo strany Islandu bolo spoľahlivé, keďže sa tento štát sám považuje za zúčastnený štát, ktorý má na základe kapitoly III nariadenia Dublin svoju zodpovednosť a svoje rozhodnutie na pojednávaní obhajoval (bod 51 vyššie). Tento prístup je tiež v súlade s prioritami a organizačnými požiadavkami systému Dublin III tak, ako ich vysvetlila generálna advokátka Sharpston vo svojich návrhoch citovaných v bode 102 vyššie (racionalizovanie posudzovania žiadostí o azyl; zabránenie zahltenia systému; zvýšenie právnej istoty; zabránenie „forum shopping“).

106. Súdny dvor doposiaľ utlmoval fungovanie vzájomnej dôvery v rámci nariadenia Dublin III výhradne s cieľom zabezpečiť základné práva žiadateľov o azyl.(125) Tento prístup Súdneho dvora by bol samozrejmý, ak by sa vzájomná dôvera v rámci Dublinu III mohla znižovať a výsledkom by bolo potlačenie základných práv.

107. To znamená, že Chorvátsko má pravdu, keď v bode 68 vyššie tvrdí, že je potrebné prijať predpoklad, že Island dodržiava pravidlá EÚ týkajúce sa azylu a medzinárodnej ochrany a že pri zaobchádzaní so situáciou I.N. sa uplatňujú všetky mechanizmy spolupráce fungujúce medzi oboma uvedenými štátmi.(126) Vzájomná dôvera v rámci spoločného európskeho azylového systému je taký druh vzájomnej dôvery, ktorý sa má zohľadniť pri posudzovaní reakcie Chorvátska na doterajšie žiadosti Islandu z hľadiska zásad vyplývajúcich z veci Petruhhin, a teda nejde o vzájomnú dôveru v rámci spolupráce v trestných veciach podľa práva Únie alebo v rámci rozšírenia či rozvoja pravidiel dobrej viery, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou Dohody o EHP. Podľa šiesteho odôvodnenia protokolu (č. 19) o schengenskom acquis(127) sa majú s Islandom a Nórskom zachovať „špeciálne vzťahy“.

108. K tomu je potrebné dodať, že na vzájomnú dôveru, ktorú je Chorvátsko povinné preukazovať Islandu, nemá nijaký vplyv skutočnosť, že I.N. nadobudol islandskú štátnu príslušnosť. Po prvé dokumenty, ktoré Island vydal a na ich základe získal I.N. postavenie utečenca, boli v čase prechodu chorvátskych hraníc stále platné. Po druhé I.N. nemohol požiadať o azyl ani na základe chorvátskeho práva (body 35 a 67 vyššie), ani na základe nariadenia Dublin III,(128) pretože už azyl získal v zúčastnenom štáte. Po tretie udelenie azylu na Islande bolo aj naďalej relevantné z hľadiska ochrany I.N. pred konaním, ktoré zakazuje Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov,(129) a tiež z hľadiska zabránenia „forum shopping“, čo je jeden z hlavných cieľov systému Dublin III.(130) Po štvrté právne postavenie I.N. ako utečenca nebol tejto osobe odobratý na základe jedného z konaní stanovených v práve EÚ.(131)

109. Chcem poukázať na to, že článok 1 písm. c) Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov uvádza v pododseku 3 situáciu, v ktorej osoba nadobudne „nové štátne občianstvo a nachádza sa pod ochranou štátu, ktorého nové štátne občianstvo má“, ako jeden z dôvodov, na základe ktorého sa právne postavenie utečenca stráca. Vzhľadom na cieľ dohovoru sa však strata uvedeného právneho postavenia na základe nadobudnutia štátneho občianstva uplatňuje iba vtedy, „ak už dôvod, na základe ktorého bolo postavenie utečenca udelené, neexistuje a ochrana už preto nie je potrebná alebo odôvodnená“(132). Ako vyplýva z veci samej, osobitné vlastnosti administratívneho zabezpečenia spoločného európskeho azylového systému znamenajú, že právne postavenie utečencov môže byť na účely zabezpečenia ochrany „potrebné“, a to aj po nadobudnutí nového štátneho občianstva. Práve v tomto kontexte je potrebné vykladať článok 1 písm. c) bod 3 Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov, pričom ide o kontext, ktorý bráni doslovnému výkladu tohto ustanovenia. Preambula dohovoru uvádza, že „Organizácia Spojených národov za rôznych okolností prejavila svoju hlbokú účasť s utečencami a usilovala sa utečencom zabezpečiť čo najväčšiu možnosť užívať tieto základné práva a slobody“(133).

110. Napokon nič nemôže byť v rozpore so zabezpečením základných práv I.N. viac, ako odstránenie ochrany, ktorú získal prostredníctvom uplatnenia nariadenia Dublin III Islandom a následného nadobudnutia štátnej príslušnosti tejto krajiny.

d)      Relevantné normy, ktoré chránia základné práva I.N.

111. Z hľadiska základných práv je cieľom I.N. vyhnúť sa vystaveniu neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nespravodlivému súdnemu procesu. V prípade oboch uvedených kategórií sa s I.N. zaobchádza odlišne ako s chorvátskym štátnym príslušníkom, pretože chorvátska ústava vydávanie štátnych príslušníkov zakazuje.

112. V tomto momente môže byť užitočné uviesť, že spor vo veci samej je príkladom prekrytia súčinných koaxiálnych kruhov, ktoré predstavuje súbor dotknutých medzinárodných organizácií, pretože základné práva, ktoré sa vo veci posudzujú, sú predmetom podobnej ochrany všetkých troch právnych nástrojov, konkrétne EDĽP, Charty a Dohody o EHP, aj keď za iných okolností môžu byť považované za nástroje, ktoré si navzájom konkurujú. Zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania je súčasťou spoločného európskeho ústavného dedičstva.

113. Chcem poukázať na to, že Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že „aj keď Súdny dvor EZVO vyjadril stanovisko, že ustanovenia Dohody o EHP ‚sa majú vykladať z hľadiska základných práv‘, aby bol zabezpečený súlad medzi právom EHP a právom Únie (pozri okrem iného rozsudok Súdneho dvora EZVO vo veci E‑28/15, Yankuba Jabbi [2016] bod 81), Dohoda o EHP nezahŕňa ani Chartu základných práv EÚ, ani nijaký odkaz na iné právne nástroje s rovnakým účinkom, ako je napríklad Dohovor“(134).

114. V kontexte sporu vo veci samej to však jednoducho nie je relevantné, pretože povinnosť súdov zmluvných strán preskúmať pred vydaním nebezpečenstvo vystavenia neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu vyplýva v zmysle článku 3 EDĽP z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.(135) Premostenie do práva Únie a do Charty je založené na konštatovaní Súdneho dvora, že „zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania upravený v článku 4 Charty zodpovedá zákazu uvedenému v článku 3 EDĽP a že v tomto rozsahu je v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty jeho zmysel a rozsah rovnaký ako zmysel a rozsah, ktorý tomuto zákazu priznáva tento dohovor“(136). Úroveň ochrany jednotlivých základných práv možno zvýšiť na základe rozšírenej pôsobnosti Charty (napríklad v súvislosti s ochranou majetku na základe Charty tak, ako vyplýva z jej článku 17 a z výslovného odkazu na duševné vlastníctvo v tomto článku), avšak vo veci samej takáto situácia nevzniká.

115. Premostenie do práva EHP je založené na skutočnosti, že EDĽP je dlhodobo ustáleným zdrojom práva EHP, pričom prvé odôvodnenie Dohody o EHP uvádza, že EHP je založený na „mieri, demokracii a ľudských právach“, čo znamená, že zmluvné strany uvedenej Dohody majú povinnosť rešpektovať základné práva, keď sa odchyľujú od práva EHP.(137)

116. Podľa práva Únie, rovnako, ako aj podľa práva vyplývajúceho z EDĽP sa zákaz vydávania do podmienok neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania uplatňuje na všetkých bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Odráža sa to vo výraze „nikto“ uvedenom v článku 19 ods. 2 Charty, pričom toto ustanovenie zavádza do práva Únie zásady, ktoré na základe článku 3 EDĽP formuloval Európsky súd pre ľudské práva.(138) Štátna príslušnosť I.N. mimo krajín EÚ je na účely výkonu tohto základného práva vzhľadom na rozsah jeho osobnej pôsobnosti irelevantná. Článok 19 ods. 2 sa uplatňuje bez ohľadu na diskrimináciu a štátnu príslušnosť v rámci EÚ.(139)

117. Pokiaľ ide o zákaz odovzdania do podmienok nespravodlivého súdneho procesu spôsobeného systémovými zlyhaniami v rozpore s článkom 47 Charty, Súdny dvor ho doteraz uznal len v európskom rámci a len pokiaľ ide o európsky zatykač.(140) Ako som však uviedol vo svojich návrhoch vo veci Minister for Justice and Equality(141),  Európsky súd pre ľudské práva bráni členským štátom, aby vyhostili osobu, ktorá by v krajine určenia čelila skutočnému nebezpečenstvu zjavného odopretia spravodlivosti v rozpore s článkom 6 EDĽP.(142) Preto zastávam názor, že vecná pôsobnosť článku 47 Charty sa tiež vzťahuje na situáciu, v ktorej je ktokoľvek bez ohľadu na štátnu príslušnosť(143) vystavený takému odopretiu spravodlivosti v tretej krajine, za predpokladu, že situácia, v ktorej sa takáto osoba nachádza, spadá do pôsobnosti Charty. Platí to vzhľadom na článok 52 ods. 3 Charty, ktorý stanovuje, že práva na základe Charty, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, sa majú vykladať rovnako, pričom EÚ má k dispozícii voľnú úvahu zabezpečiť ešte vyššiu úroveň ochrany. Inak povedané, ak článok 6 EDĽP bráni vyhosteniu v prípade, že osoba čelí nebezpečenstvu zjavného odopretia spravodlivosti, musí to platiť aj o článku 47 Charty.

118. Situácia I.N. spadá do pôsobnosti Charty dvoma spôsobmi. Po prvé tak podľa práva EHP, ako aj v zmysle základných práv EÚ sú obmedzenia voľného pohybu podmienené rešpektovaním základných práv.(144) Po druhé vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je povinný dodržiavať požiadavku vzájomnej dôvery v zmysle nariadenia Dublin II, všetky relevantné ustanovenia nariadenia Dublin III, ako je napríklad jeho článok 3 ods. 1 a jeho (implicitný) zákaz viacerých žiadostí o azyl, sa majú vykladať a uplatňovať v súlade s Chartou.(145)

V.      Relevantné skutkové okolnosti a odpovede na prejudiciálne otázky

119. Na prejudiciálne otázky odpovedám v zmysle bodov 7 až 9 vyššie, a to na základe právnych zásad uvedených v časti IV týchto návrhov a na základe nasledujúcich dôležitých skutkových okolností.

120. Z formulácie použitej v druhej prejudiciálnej otázke vyplýva, že Island požiadal o vrátenie I.N. „na účely začatia konania, ktoré je dôvodom žiadosti o vydanie“. Odpovede na otázky položené Islandu na pojednávaní však objasnili, že oznámenie, ktoré vydalo veľvyslanectvo Islandu v Berlíne 24. júla 2019 takúto osobitnú požiadavku neobsahovalo (bod 53 vyššie). Okrem toho splnomocnený zástupca Islandu na pojednávaní uviedol, že Chorvátsko je povinné odovzdať Islandu podklady, ktoré má k dispozícii, aby mohli byť doručené nezávislému prokurátorovi na Islande, ktorý následne zváži trestné stíhanie I.N. v tejto krajine (bod 50 vyššie). V spise sa však nenachádza nijaký dokument, z ktorého by vyplývalo, kedy presne Island takúto požiadavku Chorvátsku zaslal a či sa tak vôbec stalo.

121. Neexistuje ani nijaká zmienka o tom, či spor medzi Chorvátskom a Islandom bol postúpený spoločnému výboru založenému na základe článku 3 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o kritériách a mechanizmoch na určenie štátu zodpovedného za preskúmanie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte alebo na Islande alebo v Nórsku.(146)

122. Preto je podľa môjho názoru predčasné, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku kladne a uložil Chorvátsku povinnosť vykonať aktívne kroky smerujúce k prepusteniu I.N. na základe dohody o vydávacom konaní.(147) Ak Island vydá zatýkací rozkaz,(148) bude úlohou chorvátskeho súdu, aby na základe všetkých relevantných dôkazov posúdil, či návrh Islandu zaručuje, že sa zabráni beztrestnosti spôsobom, ktorý je rovnocenný s vydaním; práve to je základným kritériom vo veci Petruhhin (body 99 až 100 vyššie). Preto svoje posúdenie v súvislosti s dohodou o vydávacom konaní obmedzím na konštatovanie, že takáto záruka tu zjavne je a na rozdiel od tvrdení Nórska (body 57 až 59 vyššie) ju neoslabuje neexistencia výslovného odkazu na vzájomnú dôveru, keďže dôkladnosť systému vytvoreného na základe dohody o vydávacom konaní je vo veľkej miere zabezpečená inými ustanoveniami.(149)

123. Moja odpoveď na druhú otázku zároveň v nijakom prípade nedovoľuje chorvátskym súdom, aby v súvislosti s I.N. nekonali v súlade s rozhodnutím Islandu o azyle z 11. júna 2015 (aj keď akékoľvek posúdenie podmienok v Rusku zo strany chorvátskeho súdu sa bude týkať súčasných okolností, a nie okolností z roku 2015) vzhľadom na povinnosť vzájomnej dôvery medzi Islandom a Chorvátskom, ktorá vyplýva z ich účasti na spoločnom európskom azylovom systéme, a konkrétne z nariadenia Dublin III.(150)

VI.    Návrh

124. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Vrhovni sud (Najvyšší súd, Chorvátsko) takto:

1.      Za okolností veci samej sa články 4 a 36 EHP majú vykladať v tom zmysle, že členský štát Európskej únie, ktorý rozhoduje o vydaní štátneho príslušníka krajiny, ktorá nie je členským štátom Európskej únie, do tretieho štátu, pričom táto osoba je štátnym príslušníkom pridruženého schengenského štátu, je povinný informovať tento pridružený schengenský štát o žiadosti o vydanie. Uvedený členský štát je okrem toho povinný zaslať pridruženému schengenskému štátu akékoľvek podklady, ktoré má k dispozícii, a uvedenému pridruženému štátu by mohli pomôcť pri rozhodovaní, či začať proti dotknutému štátnemu príslušníkovi trestné stíhanie a žiadať o jeho vrátenie. Okrem toho s ohľadom na povinnosť vzájomnej dôvery, ktorá je základom spoločného európskeho azylového systému vrátane nariadenia (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, nemôžu orgány členského štátu vrátane jeho súdov konať v rozpore s rozhodnutím, ktorým bol udelený azyl pred nadobudnutím štátnej príslušnosti v tomto schengenskom pridruženom štáte. Platí to pri posudzovaní nebezpečenstva v čase konania prebiehajúceho v členskom štáte, že štátny príslušník uvedeného pridruženého štátu bude v prípade vydania do tretieho štátu vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo zjavnému odopretiu spravodlivosti.

2.      Ak pridružený schengenský štát ešte nepodal žiadosť o vydanie, členský štát nie je povinný aktívne vydať štátneho príslušníka pridruženého schengenského štátu na základe dohody medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom. Ak je žiadosť o vydanie podaná, bude úlohou súdov členských štátov, aby určili, či žiadosť o vydanie za každých okolností dáva záruky, že nedôjde k beztrestnosti, ktoré sú rovnocenné s vydaním do tretieho štátu, pričom sú povinné konať celý čas v súlade s predchádzajúcim udelením azylu v pridruženom schengenskom štáte.


1      Jazyk prednesu: angličtina.


2      Článok 216 ods. 2 ZFEÚ stanovuje, že dohody uzavreté Úniou sú záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty. Pozri napríklad rozsudok z 30. apríla 1974, Haegeman  (181/73, EU:C:1974:41, bod 5).


3      Rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin  (C‑182/15, EU:C:2016:630).


4      Dohoda uzavretá medzi Radou Európskej únie a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o pridružení Islandskej republiky a Nórskeho kráľovstva pri vykonávaní, uplatňovaní a rozvoji schengenského acquis (Ú. v. ES L 176, 1999, s. 36; Mim. vyd. 11/032, s. 4) (ďalej len „Schengenská dohoda o pridružení“).


5      (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31) pričom v článku 48 tohto nariadenia sa zrušuje nariadenie (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 (Dublin II).


6      Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o kritériách a mechanizmoch na určenie štátu zodpovedného za preskúmanie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte alebo na Islande, alebo v Nórsku (Ú. v. ES L 93, 2001, s. 40; Mim. vyd. 19/004, s. 78).


7      Základnými primárnymi a sekundárnymi právnymi normami spoločného európskeho azylového systému sú: články 67, 78 a 80 ZFEÚ a článok 18 Charty; nariadenie Dublin III; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013 z 26. júna 2013 o zriadení systému Eurodac na porovnávanie odtlačkov prstov pre účinné uplatňovanie nariadenia (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, a o žiadostiach orgánov členských štátov na presadzovanie práva a Europolu o porovnanie s údajmi v systéme Eurodac na účely presadzovania práva a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1077/2011, ktorým sa zriaďuje Európska agentúra na prevádzkové riadenie rozsiahlych informačných systémov v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (ďalej len „nariadenie Eurodac“) (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 1); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie) („ďalej len smernica o normách pre oprávnenie“) (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) (ďalej len „smernica o konaniach“) (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (ďalej len „smernica o prijímaní“) (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96); nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 439/2010 z 19. mája 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky podporný úrad pre azyl (Ú. v. EÚ L 132, 2010, s. 11); smernica Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov (Ú. v. ES L 212, 2001, s. 12; Mim. vyd. 19/004, s. 162).


8      (Ú. v. EÚ L 292, 2006, s. 2). Táto dohoda sa stala súčasťou práva Únie na základe rozhodnutia Rady z 27. novembra 2014 o uzavretí Dohody medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom (Ú. v. EÚ L 343, 2014, s. 1) (ďalej len „dohoda o vydávacom konaní“).


9      Európsky dohovor o vydávaní (ETS č. 024). Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (ETS č. 030), ktorý nadobudol platnosť 12. júna 1962. Oba tieto dohovory ratifikovalo aj Rusko, pričom Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (ETS č. 182) nadobudol vo vzťahu k Rusku platnosť 1. januára 2020. V rámci Rady Európy bol tiež podpísaný Európsky dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (ETS č. 112).


10      Bol podpísaný Ženeve 28. júla 1951 a nadobudol platnosť 22. apríla 1954 [Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], pričom bol doplnený Protokolom o právnom postavení utečencov, ktorý bol podpísaný v New Yorku 31. januára 1967 a nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len spolu „Ženevský dohovor“).


11      Uznesenie zo 6. septembra 2017, Peter Schotthöfer & Florian Steiner  (C‑473/15, EU:C:2017:633, bod 24 a citovaná judikatúra).


12      Pozri napríklad rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Väzenské podmienky v Maďarsku) (C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589).


13      Rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky v systéme spravodlivosti) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586).


14      Pozri poznámku pod čiarou 5 vyššie.


15      Pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie.


16      (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9, ďalej len „Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda“).


17      (Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 1).


18      Tamže.


19      Pozri poznámku pod čiarou 4 vyššie.


20      Pozri rozhodnutie Rady Európskej únie z 5. decembra 2011 o prijatí Chorvátska do Európskej únie a Akt o podmienkach pristúpenia Chorvátskej republiky a o úpravách Zmluvy o Európskej únii, Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 112, 2012, s. 6).


21      Príloha II začína Dohodou medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach zo 14. júna 1985 (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 13) (ďalej len „Schengenská dohoda zo 14. júna 1985“).


22      (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3).


23      Pozri poznámku pod čiarou 9 vyššie.


24      Rozsudok zo 6. septembra 2019 (C‑182/15, EU:C:2016:630).


25      Pozri poznámku pod čiarou 5 vyššie.


26      I.N. odkazuje na rozsudok z 2. februára 1989, Cowan (186/87, EU:C:1989:47, bod 10).


27      Rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin  (C‑182/15, EU:C:2016:630).


28      … ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).


29      (Ú. v. EÚ L 124, 2008, s. 20).


30      Rozsudok Súdneho dvora EZVO z 24. novembra 2014, Iceland/Gunnarsson (E‑27/13, EFTA Court Report).


31      Rozsudok Súdneho dvora EZVO z 26. júla 2016, Jabbi/Norwegian Government (E‑28/15, EFTA Court Report).


32      I.N. odkazuje na rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630), a z 13. novembra 2018, Raugevicius (C‑247/17, EU:C:2018:898).


33      Pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie.


34      (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34). (ďalej len „rámcové rozhodnutie o EZ“).


35      Pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie.


36      Pokiaľ ide o právo na voľný pohyb stanovené v článku 21 ZFEÚ a príslušné výnimky, generálny prokurátor odkazuje na rozsudky z 12. mája 2011, Runevič‑Vardyn a Wardyn (C‑391/09, EU:C:2011:291); zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630), a z 13. novembra 2018, Raugevicius (C‑247/17, EU:C:218:898).


37      (C‑182/15, EU:C:2016:330).


38      Grécko tiež poukázalo na iné podobné rozsudky ako napríklad rozsudok z 5. júla 2007, Komisia/Belgicko (C‑522/04, EU:C:2007:405).


39      V tejto súvislosti tieto návrhy vychádzajú z prvých dvoch odôvodnení Dohody o EHP.


40      (C‑473/15, EU:C:2017:633).


41      V tomto prípade ESA odkazuje na rozsudok z 21. decembra 2011, N.S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865, bod 83).


42      Pozri poznámku pod čiarou 7 vyššie.


43      Rozsudok z 2. februára 1989 (186/87, EU:C:1989:47).


44      Rozsudok z 22. júla 2013 (E‑15/12, EFTA Court Report).


45      Pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie.


46      Island odkazuje na rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105).


47      Ako to vyplýva z článku 47 Charty. Rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality  (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586).


48      Organizácia spojených národov, Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 596, s. 261.


49      Pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie. Dohoda o vydávacom konaní nadobudla platnosť 1. novembra 2019.


50      Rozsudok z 26. júla 2016, Jabbi/The Norwegian Government (E‑28/15, EFTA Court Report).


51      Campbell/Norwegian Government, E‑4/19 (prebiehajúce súdne konanie).


52      Pozri poznámku pod čiarou 34 vyššie. Nórsko tvrdí, že dohoda o vydávacom konaní sa riadi skôr Viedenským dohovorom o zmluvnom práve (1969) (Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 1155, s. 331).


53      Nórsko poukazuje na body 37 a 40 rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin  (C‑182/15, EU:C:2016:630).


54      Pozri poznámku pod čiarou 34 vyššie.


55      Nórsko odkazuje na rozsudok Súdneho dvora EZVO z 19. apríla 2016, Holship Norge AS/Norsk Transportarbeiderforbund (E‑14/15, EFTA Court Report, bod 123).


56      Rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin  (C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 62).


57      Tamže body 58 a 62.


58      Chorvátsko odkazuje na rozsudky zo 17. septembra 2007, Komisia/Nemecko  (C‑318/05, EU:C:2007:495, bod 32 a citovaná judikatúra), a z 21. decembra 2016, Komisia/Portugalsko  (C‑503/14, EU:C:2016:979, body 35 a 70).


59      Chorvátsko odkazuje na rozsudok z 2. februára 1989,  Cowan (186/87, EU:C:1989:47, body 17 až 19).


60      Rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin  (C‑182/15, EU:C:2016:630).


61      Pozri poznámku pod čiarou 16 vyššie.


62      Tento systém tvoria tri nariadenia. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1860 z 28. novembra 2018 o využívaní Schengenského informačného systému na účely návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín (Ú. v. EÚ L 312, 2018, s. 1); nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1861 z 28. novembra 2018 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému (SIS) v oblasti hraničných kontrol, o zmene Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, a o zmene a zrušení nariadenia (ES) č. 1987/2006 (Ú. v. EÚ L 312, 2018, s. 14); nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1862 z 28. novembra 2018 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému (SIS) v oblasti policajnej spolupráce a justičnej spolupráce v trestných veciach, o zmene a zrušení rozhodnutia Rady 2007/533/SVV a o zrušení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1986/2006 a rozhodnutia Komisie 2010/261/EÚ (Ú. v. EÚ L 312, 2018, s. 56).


63      Pozri poznámku pod čiarou 6 vyššie.


64      Pozri poznámku pod čiarou 7 vyššie.


65      Pozri poznámku pod čiarou 7 vyššie.


66      Chorvátsko odkazuje na rozhodnutie Rady 2014/194/EÚ z 11. februára 2014 o podpise Dohody medzi Európskou úniou a Islandskou republikou o dojednaní foriem jej účasti na činnosti Európskeho podporného úradu pre azyl v mene Únie (Ú. v. EÚ L 106, 2014, s. 2).


67      Pozri poznámku pod čiarou 30 vyššie.


68      Komisia odkazuje na články 4 až 7 smernice 2004/38 a body 78 a 79 rozsudku Súdneho dvora EZVO z 22. júla 2013, Wahl (E‑15/12, EFTA Court Report).


69      Komisia tu odkazuje na rozsudky z 2. februára 1989, Cowan (186/87, EU:C:1989:47, body 14 až 17), a z 25. apríla 2012, Granville (E‑13/11, EFTA Court Report, bod 37).


70      Rozsudok z 10. apríla 2018 (C‑191/16, EU:C:2018:222).


71      Rozsudok z 12. marca 2014 (C‑456/12, EU:C:2014:135).


72      Rozsudok Súdneho dvora EZVO z 26. júla 2016, Jabbi/Norwegian Government (E‑28/15, EFTA Court Report, body 66 až 77). Komisia tiež odkazuje na rozsudky Súdneho dvora EZVO z 24. novembra 2014, Iceland/Gunnarsson (E‑27/13, body 79 až 82).


73      Druhé odôvodnenie Dohody o EHP.


74      Štvrté odôvodnenie.


75      Pätnáste odôvodnenie.


76      Rozsudok Súdneho Dvora EZVO z 26. júla 1017, Jabbi/Norwegian Government (E‑28/15, EFTA Court Report, body 68 a 70).


77      Pozri poznámku pod čiarou 34 vyššie.


78      Komisia tu odkazuje na rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin  (C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 49), a z 10. apríla 2018, Pisciotti (C‑191/16, EU:C:2018:222).


79      Pozri poznámku pod čiarou 10 vyššie.


80      Pozri rozsudok z 26. februára 2013, Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107, najmä body 58 a 59). Pozri nedávny rozsudok z 29. júla 2019, Spiegel Online  (C‑516/17, EU:C:2019:625, bod 21).


81      PERNICE, I.: Multilevel Constitutionalism and the Crisis of Democracy in Europe. In: European Constitutional Law Review. 2015, roč. 11,  s. 541, s. 544 – 545.


82      Pozri LENAERTS, K.: The European Court of Human Rights and the Court of Justice of the European Union: Creating Synergies in the Field of Fundamental Rights Protection. In: Il Diritto del’Unione Europea. 2018, č. 1, s. 9 a príhovor na rovnakú tému prednesený na Právnickej fakulte Sofijskej univerzity 23. marca 2018.


83      VOßKUHLE, A: Multilevel Cooperation of the European Constitutional Court  „Der Europäische Verfassungsgerichtsverbund“. In: European Constitutional Law Review. 2010, roč. 6,  s. 175.


84      O ústavných súdoch členských štátov v tejto paradigme pozri POPELIER, P., MAZMANYAN, A., a VANDENBRUWAENE, W., (eds.): The Role of Constitutional Courts in Multilevel Governance. Intersentia, 2013.


85      V prvej verzii Dohody o EHP sa také ustanovenie nachádzalo (článok 104 ods. 1). V stanovisku prijatom podľa článku 228 ods. 1 Zmluvy – Návrh dohody medzi Spoločenstvom na jednej strane a krajinami Európskeho združenia voľného obchodu na strane druhej v súvislosti s vytvorením Európskeho hospodárskeho priestoru (Stanovisko 1/91, EU:C:1991:490) však Súdny dvor konštatoval, že toto ustanovenie je v rozpore s právom Únie. Pozri BAUDENBACHER, C.: The EFTA Court: Structure and Tasks. In: The Handbook of EEA Law.  Springer, 2016, s. 179, s. 188.


86      Rozsudok z 23. septembra 2003, Ospelt a Schlössle Weissenberg  (C‑452/01, EU:C:2003:493, bod 29). Pozri napr. nedávne rozsudky z 20. októbra 2011, Komisia/Nemecko  (C‑284/09, EU:C:2011:670, bod 95); z 19. júla 2012, A (C‑48/11, EU:C:2012:485, bod 22), a z 11. septembra 2014, Essent Belgium  (C‑204/12 až C‑208/12, EU:C:2014:2192, bod 72 a citovanú judikatúru). V súvislosti s judikatúrou Všeobecného súdu pozri rozsudok z 22. januára 1997, Opel Austria/Rada (T‑115/94, EU:T:1997:3).


87      Neexistenciu hierarchie medzi prekrývajúcimi sa sférami potvrdzujú komentáre v tom zmysle, že Súdny dvor EZVO pripisuje v porovnaní s týmto súdom väčší význam právu na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 EDĽP. Pozri napríklad BAUDENBACHER, B.: The EFTA Court and the Court of Justice of the European Union: Coming in Parts But Winning Minds. In: The Court of Justice and the Construction of Europe: Analyses and Perspectives on Sixty Years of Caselaw. T.M.C. Asser Press, 2013, s. 183, s. 198, v súvislosti s komentárom v blogu, ktorého autorom je E.B. de la Serr, a týka sa rozsudku z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia (C‑272/09 P, EU:C:2011:810), a rozsudku z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia (C‑386/10 P, EU:C:2011:815).


88      Článok 45 Charty tiež chráni právo občanov Európskej únie na slobodný pohyb a pobyt v celej Únii.


89      Ďalšie relevantné európske normy sú Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (ETS č. 030), ktorý nadobudol platnosť 12. júna 1962. Rusko ratifikovalo obe tieto dohody, pričom Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (ETS č. 182) nadobudol v súvislosti s Ruskom platnosť 1. januára 2020. V rámci pôsobnosti Rady Európy ešte existuje Európsky dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (ETS č. 112).


90      Rozsudok z 11. decembra 2014, Komisia/Španielsko  (C‑678/11, EU:C:2014:2434, bod 66). Pozri tiež napríklad rozsudok zo 6. októbra 2009, Komisia/Španielsko  (C‑153/08, EU:C:2009:618, bod 48): „keďže ustanovenia článku 36 Dohody o EHP majú rovnaký právny dosah ako v podstate totožné ustanovenia článku 49 ES“ (teraz článok 56 ZFEÚ), závery týkajúce sa článku 49 ES, vrátane odôvodnenia diskriminácie, „sa použijú mutatis mutandis“.


91      Rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Belgium (C‑204/12 až C‑208/12, EU:C:2014:2192, bod 123 v spojení s bodom 72). Súdny dvor odkázal na rozsudky z 1. apríla 2004, Bellio F.lli  (C‑286/02, EU:C:2004:212, body 34 a 35), a z 10. apríla 2008, Komisia/Portugalsko  (C‑265/06, EU:C:2008:210, bod 30).


92      Rozsudok z 2. februára 1989 (186/87, EU:C:1989:47).


93      Rozsudok Súdneho dvora EZVO z 25. apríla 2002, Granville (E‑13/11, EFTA Court Report, bod 37).


94      Rozsudok z 2. februára 1989 (186/87, EU:C:1989:47).


95      Rozsudok z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard (C‑267/91 a C‑268/91, EU:C:1993:905).


96      Napríklad rozsudok z 10. júla 1984, Kirk  (63/83, EU:C:1984:255).


97      Pozri napríklad nedávny rozsudok z 8. mája 2019, Związek Gmin Zagłębia Miedziowego (C‑566/17, EU:C:2019:390, bod 44).


98      Pozri body 38, 40, 55 až 56, 61, 75 vyššie.


99      Pozri pôvodne rozsudok Súdneho dvora EZVO z 26. júla 2016, Jabbi/Norwegian Government (E‑28/15, EFTA Court Report). I.N. nevzniesol osobitnú námietku na základe smernice 2004/38, ako je porušenie práva vstupu podľa článku 5 tejto smernice, ktoré posudzoval Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku z 22. júla 2013, Wahl (E‑15/12, EFTA Court Report). Preto sa ďalej smernicou 2004/38 nebudem zaoberať, a uvediem len, že ako sekundárna právna norma sa má vykladať v súlade s primárnou právnou normou, ktorou je článok 36 EHP. Pozri rozsudok Súdneho dvora EZVO z 23. januára 2012, STX Norway Offshore AS and Others/Norwegian State (E‑2/11, EFTA Court Report., bod 34).


100      Rovnako možno odložiť aktuálnu diskusiu o tom, či sa dá občianstvo oddeliť od štátnej príslušnosti k členskému štátu. Pozri napríklad NIC SHUIBHINE, N.: The Territory of the Union in EU citizenship Law: Charting a Route from Parallel to Integrated Narratives. In: Yearbook of European Law. 2019.


101      Tu mám na mysli rozdiel, ktorý je v práve EHP medzi rozhodnutiami Súdneho dvora prijatými pred dátumom Dohody o EHP a uplatňovanými na ustanovenia EHP, ktoré sú „zhodné v podstate so zodpovedajúci pravidlami Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva“ (článok 6 Dohody o EHP) a rozsudkami Súdneho dvora vydanými po podpise Dohody o EHP. Dozorný úrad EZVO a Súdny dvor EZVO sú povinní „primerane prihliadať na zásady, ktoré sú stanovené v relevantných rozhodnutiach“ Súdneho dvora [článok 3 ods. 2 dohody medzi štátmi EZVO o zriadení Dozorného úradu a Súdneho dvora (Ú. v. ES L 344, 1994, s. 3].


102      Rozsudok Súdneho dvora EZVO z 19. apríla 2016, Holship Norge AS/Norsk Transportarbeiderforbund (E‑14/15, EFTA Court Report, bod 121).


103      Rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin  (C‑182/15, EU:C:2016:630).


104      Tamže, bod 37.


105      Rozsudok z 10. apríla 2018 (C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 47).


106      Rozsudok z 13. novembra 2018 (C‑247/17, EU:C:2018:898, bod 32). Súdny dvor tiež varoval pred nebezpečenstvom beztrestnosti, keď formuloval svoju judikatúru o obmedzení uplatnenia európskeho zatykača, a tiež pred nebezpečenstvom vystavenia neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Pozri rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft  (Väzenské podmienky v Maďarsku) (C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, body 85 a 86).


107      Rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti (C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 48 a citovaná judikatúra).


108      Pre získanie celkového pohľadu pozri BROUWER, E.: Mutual Trust and the Dublin Regulation: the Protection of Fundamental Rights in the EU and the Burden of Proof. In: Utrecht Law Review. 2013, roč. 9, s. 135.


109      To platí rovnako aj na rozsudok z 13. novembra 2018, Raugevicius  (C‑247/17, EU:C:2018:898), ktorý sa týkal žiadosti tretieho štátu o výkon trestu odňatia slobody uloženého občanovi EÚ, ktorý uplatnil svoje právo na voľný pohyb.


110      Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti  (C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 51).


111      To sa môže čoskoro zmeniť. Pozri oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade o overení úplného uplatňovania schengenského acquis Chorvátskom, COM(2019) 497 final.


112      Pozri poznámku pod čiarou 5 vyššie.


113      Rozsudok z 26. júla 2017, A.S. (C‑490/16, EU:C:2017:585).


114      Pozri poznámku pod čiarou 7 vyššie.


115      Pozri poznámku pod čiarou 7 vyššie.


116      Pozri poznámku pod čiarou 7 vyššie.


117      https://www.asylumineurope.org/reports/country/croatia/annex-i-transposition-ceas-national-legislation.


118      (C‑490/16 a C‑646/16, EU:C:2017:443).


119      Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Tamže, bod 123. Generálna advokátka odkazovala na odôvodnenia 2, 3, 19 a 39 nariadenia Dublin III a na rozsudky z 21. decembra 2011, N.S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865); zo 6. júna 2013, MA a i. (C‑648 /11, EU:C:2013:367), a z 10. decembra 2013, Abdullahi (C‑394/12, EU:C:2013:813). Text, ktorý je citovaný v rámci citovaných návrhov, pochádza z rozsudku Abdullahi, bod 53.


120      Rozhodnutie Rady 2001/258/EC (Ú. v. ES L 93, 2001, s. 38; Mim. vyd. 19/004, s. 76). Pozri tiež článok 1 dohody uvedenej v poznámke pod čiarou 6 vyššie.


121      Pozri poznámky pod čiarou 6 a 7 vyššie, v uvedenom poradí.


122      To tvorí najmä Schengenská dohoda o pridružení, poznámka pod čiarou 4 vyššie, pričom zahrnutá je aj Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, poznámka pod čiarou 21 vyššie, a pri zohľadnení výnimiek aj Dohovor podpísaný v Schengene 19. júna 1990 medzi Belgickým kráľovstvom, Nemeckou spolkovou republikou, Francúzskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom a Holandským kráľovstvom, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, poznámka pod čiarou 16 vyššie; nariadenie Rady (ES) č. 574/1999 z 12. marca 1999 o určení tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov víza (Ú. v. ES L 72, 1999, s. 2; Mim. vyd. 19/001, s. 121), [teraz nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1806 zo 14. novembra 2018 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti] (Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 39); nariadenie Rady (ES) č. 1683/95 z 29. mája 1995 stanovujúce jednotný formát víz (Ú. v. ES L 164, 1995, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 13).


123      Pozri poznámku pod čiarou 10 vyššie. Pozri všeobecne LAWUNMI, D.: The Dublin Regulation and the Charter: an impetus for change. In: PEERS, S. et. al. (eds.): The EU Charter of Fundamental Rights: a Commentary, 2. vydanie, Hart Publishing, 2020 (pripravuje sa).


124      Pozri napríklad rozsudok z 19. marca 2019, Jawo  (C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 81).


125      Pozri rozhodnutie Súdneho dvora v rozsudku z 21. decembra 2011, N.S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), a prepojenie s rozsudkom ESĽP, 21. januára 2011, M.S.S v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609). Pozri nedávny rozsudok z 19. marca 2019, Jawo (C‑163/17, EU:C:2019:218).


126      Zdá sa, že Chorvátsko má pravdu, keď tvrdí, že je viazané ustanoveniami kapitoly II o právnej pomoci v trestných veciach v Dohovore, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, poznámka pod čiarou 16 vyššie, a to prinajmenšom čiastočne. Pozri prílohu II aktu o pristúpení Chorvátskej republiky, poznámka pod čiarou 20 vyššie. Island je viazaný kapitolou II o vzájomnej pomoci v trestných veciach v rovnakom dohovore vzhľadom na časť I prílohy A Schengenskej dohody o pridružení, poznámka pod čiarou 3 vyššie.


127      Pozri poznámku pod čiarou 17 vyššie.


128      Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III, poznámka pod čiarou 5 vyššie, žiadosť o azyl „posúdi jeden členský štát.“


129      Pozri poznámku pod čiarou 10 vyššie. Podľa odôvodnenia 3 nariadenia Dublin III je tento dohovor východiskom pre výklad systému Dublin III.


130      Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci A.S. a Jafari, citovanej v bode 102 vyššie.


131      Pozri smernicu o konaniach, poznámka pod čiarou 7 vyššie.


132      KAPFERER, S.: Cancellation of Refugee Status. In: Legal and Protection Policy Research Series. UNHCR PPLA/2003/02, marec 2003,  s. 36 – 37.


133      Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri poznámku pod čiarou 10 vyššie. Pozri tiež rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, body 78 a 81) o postavení Ženevského dohovoru v práve Únie. V bode 108 Súdny dvor tiež konštatoval, že sekundárne právo Únie sa nemôže vykladať v tom zmysle, že by to členské štáty nabádalo k tomu, aby sa „vyhli svojim medzinárodným záväzkom, ktoré vyplývajú zo Ženevského dohovoru, tým, že by obmedzovali práva“, ktoré vyplývajú z uvedeného dohovoru.


134      Rozsudok ESĽP, 5. novembra 2019, Konkurrenten NO A.S. v. Nórsko (CE:ECHR:2019:1105DEC004734115, bod 43).


135      Pozri napríklad rozsudok ESĽP, 19. novembra 2019, TK a SR v. Rusko, (CE:ECHR:2019:1119JUD002849215, body 78, 91 až 96).


136      Rozsudok Súdneho dvora zo 16. februára 2017, C.K. a i. (C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 67).


137      Rozsudok Súdneho dvora EZVO z 19. apríla 2016, Holship Norge AS/Norsk Transportarbeiderforbund (E‑14/15, EFTA Court Report, bod 123).


138      Pozri vysvetlivky k článku 19 ods. 2 Charty (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17).


139      Uznesenie Súdneho dvora zo 6. septembra 2017 Peter Schotthöfer & Florian Steiner (C‑473/15, EU:C:2017:633). Výrok uznesenia odkazuje na občianstvo, na rozdiel od bodov, v ktorých sa vymedzujú právne zásady vyplývajúce z článku 19 ods. 2 Charty. Pozri najmä body 22, 24 a 26. V bode 24 sa uvádza výraz „osoba“, a nie občan. Pokiaľ ide o vyhostenie alebo vrátenie a článok 19 ods. 2 Charty, pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 95).


140      Rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586).


141      (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:517, bod 66).


142      Rozsudok ESĽP, 17. januára 2012, Othman (Abu Qatada) v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2012:0117JUD000813909, bod 258).


143      Chcem poznamenať, že zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v článku 4 EHP alebo v článku 18 ZFEÚ sa neobmedzuje v uvedenom poradí na štátnych príslušníkov EHP alebo na štátnych príslušníkov EÚ, pričom článok 21 ods. 2 Charty tak ani nie je formulovaný. V rámci pôsobnosti príslušných právnych nástrojov je zakázaná akákoľvek diskriminácia.


144      Pozri v uvedenom poradí rozsudok Súdneho dvora EZVO z 19. apríla 2016, Holship Norge AS/Norsk Transportarbeiderforbund (E‑14/15, EFTA Court Report, bod 123), a rozsudok z 20. decembra 2017, Global Starnet (C‑322/16, EU:C:2017:985, bod 44 a citovaná judikatúra).


145      Rozsudok z 19. marca 2019, Jawo (C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 78). Keďže I.N. nie je občanom EÚ a rámcové rozhodnutie o EZ, poznámka pod čiarou 34 vyššie, sa v tomto prípade neuplatňuje, základ pre uplatnenie Charty vyplývajúci z rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin  (C‑182/15, EU:C:2016:630), nemožno preniesť do sporu vo veci samej.


146      Poznámka pod čiarou 6 vyššie. Pozri analogicky rozsudok zo 16. januára 2018, E (C‑240/17, EU:C:EU:C:2018:8). Článok 3 Schengenskej dohody o pridružení, poznámka pod čiarou 4 vyššie, pričom relevantný môže byť aj zmiešaný výbor, ktorý dohoda ustanovuje.


147      Pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie.


148      Pozri rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti  (C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 55). V tejto veci Súdny dvor považoval za dôležitú skutočnosť, že orgány členských štátov nikdy nevydali európsky zatykač.


149      Napríklad prvé, tretie, ôsme odôvodnenie, článok 1 a obmedzené dôvody nevykonania v článku 4 v spojení s jeho celkovou podobnosťou s európskym zatykačom. Pozri dohodu o vydávacom konaní, poznámka pod čiarou 8 vyššie.


150      Pozri poznámku pod čiarou 6 vyššie.