NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 3. februára 2011 (1)

Veci C‑403/08 a C‑429/08

Football Association Premier League Ltd a i.

proti

QC Leisure a i.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court of Justice, Chancery Division (Spojené kráľovstvo)]

Karen Murphy

proti

Media Protection Services Ltd

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court of Justice, Administrative Court (Spojené kráľovstvo)]

„Satelitné vysielanie futbalových zápasov – Predaj dekodérových kariet, ktoré boli zákonne uvedené na trh v iných členských štátoch – Smernica 98/84/ES – Právna ochrana služieb založených na podmienenom prístupe – Nezákonné prístupové zariadenie – Smernica 2001/29/ES – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti – Právo rozmnožovania – Verejný prenos – Smernica 93/83/EHS – Koordinácia určitých pravidiel týkajúcich sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv pri satelitnom vysielaní a káblovom vysielaní – Voľný pohyb tovaru – Sloboda poskytovania služieb – Hospodárska súťaž – Článok 101 ods. 1 ZFEÚ – Zosúladené postupy – Konanie, ktorého cieľom je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže – Podmienky posúdenia protisúťažného predmetu konania“

Obsah

I –   Úvod

II – Právny rámec

A –   Medzinárodné právo

1.     Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel

2.     Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva

3.     Zmluva WIPO o autorských právach

4.     Rímsky dohovor o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových organizácií

B –   Právo Únie

1.     Ochrana služieb založených na podmienenom prístupe

2.     Duševné vlastníctvo v informačnej spoločnosti

3.     Duševné vlastníctvo a satelitné vysielanie

III – Skutkové okolnosti prípadu a prejudiciálne otázky

A –   Vysielanie futbalových zápasov

B –   Vec C‑403/08

C –   Vec C‑429/08

IV – Právne posúdenie

A –   Smernica 98/84

B –   Smernica 2001/29

1.     Právo na rozmnožovanie

a)     Štvrtá otázka písm. a) vo veci C‑403/08 – vnútroštátne právo alebo právo Únie

b)     Uplatňovanie práva na rozmnožovanie na prenosy živých vysielaní

c)     Štvrtá otázka písm. b) vo veci C‑403/08 – rozmnožovanie v pamäti príjemcu

d)     Štvrtá otázka písm. c) vo veci C‑403/08 – rozmnožovanie prostredníctvom zobrazenia na obrazovke

2.     Piata otázka vo veci C‑403/08 – obmedzenie práva na rozmnožovanie

3.     Ďalší verejný prenos

a)     Prípustnosť otázky

b)     Otázka

i)     Chránené diela

ii)   Uplatniteľnosť článku 3 ods. 1 smernice 2001/29

C –   Smernica 93/83

D –   Základné slobody

a)     Uplatniteľná základná sloboda

b)     Obmedzenie slobody poskytovania služieb

c)     Odôvodnenie obmedzenia

d)     Odôvodnenie v prípade poskytnutia falošných údajov pri výrobe dekodérových kariet

e)     Účinky obmedzenia na súkromné alebo domáce použitie

f)     Deviata otázka vo veci C‑403/08

g)     Siedma otázka vo veci C‑429/08

h)     Záver týkajúci sa šiestej a siedmej otázky vo veci C‑429/08 a siedmej otázky, ôsmej otázky písm. c) a deviatej otázky vo veci C‑403/08

E –   Právo hospodárskej súťaže

V –   Návrh

I –    Úvod

1.        Ochrana hospodárskych záujmov autorov sa stáva čoraz dôležitejšou. Kreatívne diela treba náležite odmeňovať.

2.        Na tento účel sa Football Association Premier League Ltd (ďalej len „FAPL“), organizácia prvej anglickej futbalovej ligy, ktorá predáva práva na zápasy tejto ligy, snaží čo najlepšie zhodnotiť autorské práva na prenos živého vysielania jej futbalových zápasov. V zásade držiteľom svojej licencie poskytuje výlučné právo vysielať a hospodársky zhodnotiť zápasy v ich pásme vysielania, ktorým je obvykle príslušný štát. Na zabezpečenie exkluzivity sa držitelia licencie zaväzujú zabrániť tomu, aby bolo možné pozerať ich vysielania mimo oblasti vysielania.

3.        Konania vo veciach samých, v rámci ktorých boli podané tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania, sa týkajú pokusu obísť túto exkluzivitu. Podniky dovážajú zo zahraničia dekodérové karty, v prejednávaných prípadoch z Grécka a z arabských štátov do Spojeného kráľovstva, a ponúkajú ich tam pohostinstvám za výhodnejšie ceny ako vysielacia organizácia v tomto štáte. FAPL sa tomu usiluje zabrániť.

4.        Opatrenia zabezpečujúce výlučné vysielacie práva sú v napätom vzťahu so zásadou vnútorného trhu. Z tohto dôvodu je nevyhnutné preskúmať, či takéto opatrenia porušujú základné slobody alebo právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

5.        Vynorili sa však aj otázky týkajúce sa viacerých smerníc. Relevantná je smernica 98/84/ES o právnej ochrane služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu(2), pretože exkluzivita satelitných vysielaní sa zabezpečuje prostredníctvom kódovania vysielacieho signálu. FAPL zastáva názor, že táto smernica zakazuje používanie dekodérových kariet mimo územia vymedzeného pre ne. Naopak, z pohľadu dovozcov táto smernica odôvodňuje voľný pohyb uvedených kariet.

6.        Okrem tohto vznikli otázky týkajúce sa rozsahu práv na vysielania podľa smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(3), konkrétne otázky, či prenos vysielaní má vplyv na právo na rozmnožovanie diel a či prenos v pohostinstvách predstavuje verejný prenos.

7.        Napokon sa objavili aj otázky, pokiaľ ide o účinok licencie podľa smernice 93/83/EHS o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii(4). Bude potrebné preskúmať, či súhlas na satelitný prenos vysielania v jednom konkrétnom členskom štáte predstavuje právo prijímať vysielanie a premietať ho na obrazovke v inom členskom štáte.

II – Právny rámec

A –    Medzinárodné právo

1.      Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel

8.        Podľa článku 9 ods. 1 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel (revidovaného v Paríži 24. júla 1971) v znení zmien a doplnení z 28. septembra 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“) majú autori literárnych a umeleckých diel chránených týmto dohovorom výlučné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie týchto diel akýmkoľvek spôsobom alebo v akejkoľvek podobe.

9.        Článok 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru znie:

„Autori literárnych a umeleckých diel majú výlučné právo udieľať súhlas:

i)      na vysielanie svojich diel rozhlasom alebo televíziou alebo na ich zverejňovanie akýmikoľvek inými prostriedkami slúžiacimi na bezdrôtové šírenie znakov, zvukov alebo obrazov;

ii)      na akékoľvek zverejňovanie po drôte alebo bezdrôtovo, diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ak uskutočňuje toto zverejňovanie iná organizácia než pôvodná;

iii)      na zverejňovanie diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ampliónom alebo akýmkoľvek iným obdobným zariadením na prenos znakov, zvukov alebo obrazov.“

2.      Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva

10.      Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, ako sa uvádza v prílohe 1 C k Marakéšskej dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie, bola schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho právomoci, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994)(5) (ďalej len „dohoda TRIPS“).

11.      Článok 9 ods. 1 dohody TRIPS obsahuje ustanovenie o dodržiavaní medzinárodných dohôd v oblasti ochrany autorských práv:

„Členovia budú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 Bernského dohovoru (1971) a jeho príloh. Členovia však nebudú mať práva alebo záväzky podľa tejto dohody, pokiaľ ide o práva udelené podľa článku 6bis tohto dohovoru alebo o práva z tohto článku odvodené.“

12.      Článok 14 ods. 3 dohody TRIPS obsahuje ustanovenia o ochrane televíznych programov:

„Rozhlasoví a televízni vysielatelia budú mať právo zakázať ďalšie konania, ku ktorým došlo bez ich súhlasu, ako je záznam, rozmnožovanie záznamov a opakované vysielanie bezdrôtovým spôsobom, ako aj verejný prenos televíznych programov. Ak členovia neposkytnú rozhlasovým a televíznym vysielateľom takéto práva, zabezpečia vlastníkom autorských práv v oblasti vysielania možnosť zabrániť už uvedeným konaniam v súlade s ustanoveniami Bernského dohovoru (1971).“

3.      Zmluva WIPO o autorských právach

13.      Svetová organizácia duševného vlastníctva (ďalej len „WIPO“) prijala v Ženeve 20. decembra 1996 Zmluvu WIPO o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch, ako aj Zmluvu WIPO o autorských právach. Tieto dve zmluvy boli schválené v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000(6), pokiaľ ide o záležitosti patriace do jeho právomoci.

14.      Podľa článku 1 ods. 4 Zmluvy WIPO o autorských právach musia zmluvné strany dodržiavať články 1 až 21 a prílohu k Bernskému dohovoru.

15.      Článok 8 Zmluvy WIPO o autorských právach znie:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 11 ods. 1 bodu ii), článku 11bis ods. l bodov i) a ii), článku 11ter ods. l bodu ii), článku 14 ods. l bodu ii) a článku 14bis ods. l Bernského dohovoru, majú autori literárnych a umeleckých diel výhradné právo udeľovať súhlas na akékoľvek vysielanie svojich diel pre verejnosť drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane takého sprístupnenia svojich diel verejnosti, keď jednotlivci môžu mať prístup k týmto dielam z miesta a v čase, ktorý si individuálne zvolia.“

4.      Rímsky dohovor o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových organizácií

16.      Článok 13 Rímskeho dohovoru o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových organizácií z 26. októbra 1961(7) upravuje niektoré minimálne práva rozhlasových organizácií:

„Rozhlasové organizácie majú právo povoliť alebo zakázať:

a)      prenos svojich rozhlasových programov;

b)      záznam svojich rozhlasových programov;

c)      rozmnoženie:

i)      záznamov svojich rozhlasových programov urobených bez ich súhlasu;

ii)      záznamov svojich rozhlasových programov urobených v súlade s ustanoveniami článku 15, ak sa rozmnožujú na iné účely, než ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach;

d)      verejný prednes svojich televíznych programov, ak taký prednes je na miestach prístupných verejnosti za vstupné; ponecháva sa vnútornému zákonodarstvu štátu, kde sa žiada o ochranu tohto práva, aby určilo podmienky jeho výkonu.“

17.      Napriek tomu, že Európska únia nie je zmluvnou stranou Rímskeho dohovoru, podľa článku 5 Protokolu č. 28 o duševnom vlastníctve k Dohode o Európskom hospodárskom priestore [neoficiálny preklad](8) sa zmluvné strany zaviazali do 1. januára 1995 pristúpiť k nasledujúcim multilaterálnym dohovorom uzatvoreným v oblasti priemyselného, duševného a obchodného vlastníctva:

„…

b)      Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel (Parížsky akt, 1971);

c)      Medzinárodný dohovor o ochrane umelcov, výrobcov zvukových záznamov a televíznych a rozhlasových organizácií (Rím 1961);

…“ [neoficiálny preklad]

B –    Právo Únie

1.      Ochrana služieb založených na podmienenom prístupe

18.      Jedným z hlavných ťažísk predložených prejudiciálnych otázok je smernica 98/84 o právnej ochrane služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu.

19.      Článok 1 opisuje cieľ smernice 98/84:

„Cieľom tejto smernice je aproximácia právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa opatrení proti nezákonným zariadeniam, ktoré poskytujú neoprávnený prístup k chráneným službám.“

20.      Článok 2 smernice 98/84 definuje relevantné pojmy. Pojmy zariadenie podmieneného prístupu, nezákonné zariadenie a upravená oblasť sú obzvlášť dôležité.

„Na účely tejto smernice:

a)      …

c)      ,zariadenie podmieneného prístupu‘ znamená každé vybavenie alebo softvér, navrhnuté alebo upravené tak, aby poskytovali prístup k chránenej službe v zrozumiteľnej forme;

d)      …

e)      ,nezákonné zariadenie‘ znamená každé vybavenie alebo softvér, navrhnuté alebo upravené tak, aby umožňovali prístup k chránenej službe v zrozumiteľnej forme bez povolenia poskytovateľa služby;

f)      ,oblasť upravená touto smernicou‘ znamená každé ustanovenie týkajúce sa protizákonných činností uvedených v článku 4.“

21.      Článok 3 smernice 98/84 stanovuje opatrenia, ktoré treba prijať v rámci vnútorného trhu, pokiaľ ide o služby založené na podmienenom prístupe a o zariadenia podmieneného prístupu:

„1.      Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na zákaz činností, uvedených v článku 4, na jeho území a určí sankcie a opravné prostriedky stanovené v článku 5.

2.      Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, členské štáty nesmú:

a)      obmedzovať poskytovanie chránených služieb alebo súvisiacich služieb, ktoré majú pôvod v inom členskom štáte, alebo

b)      obmedzovať slobodný pohyb zariadení podmieneného prístupu

z dôvodov, ktoré patria do oblasti upravenej touto smernicou.“

22.      Článok 4 smernice 98/84 stanovuje, ktoré činnosti musia byť zakázané:

„Členské štáty na svojom území zakážu všetky tieto činnosti:

a)      výrobu, dovoz, distribúciu, predaj, prenájom alebo vlastníctvo nezákonných zariadení na komerčné účely;

b)      inštaláciu, údržbu alebo výmenu nezákonného zariadenia na komerčné účely;

c)      použitie obchodnej komunikácie na propagáciu nezákonných zariadení.“

2.      Duševné vlastníctvo v informačnej spoločnosti

23.      V kontexte prejednávaných prípadov sú relevantné dva aspekty smernice 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti: právo rozmnožovania a právo na verejné predvedenie.

24.      Právo rozmnožovania je zakotvené v článku 2 smernice 2001/29:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

a)      pre autorov k ich dielam;

b)      pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov;

c)      pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;

d)      pre výrobcov prvých záznamov filmov k originálu a k rozmnoženinám ich filmov;

e)      pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom, vrátane káblov alebo satelitu.“

25.      V článku 5 ods. 1 smernice 2001/29 je stanovené obmedzenie niektorých technicky podmienených rozmnožovaní:

„Prípady dočasného rozmnožovania uvedené v článku 2, ktoré sú prechodné alebo náhodné a sú integrálnou alebo [a – neoficiálny preklad] podstatnou časťou technologického procesu a ktorých jediným účelom je umožniť:

a)      transmisiu v sieti medzi tretími stranami cez sprostredkovateľa alebo

b)      oprávnené použitie

diela alebo iného predmetu ochrany, a ktoré nemá [nemajú – neoficiálny preklad] žiadny samostatný ekonomický význam, je [sú – neoficiálny preklad] vyňaté z práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2.“

26.      Článok 3 smernice 2001/29 upravuje práva, pokiaľ ide o verejný prenos:

„1.      Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami, vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

2.      Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom:

a)      pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov;

b)      pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;

c)      pre výrobcov prvých záznamov filmov k originálu a k rozmnoženinám ich filmov;

d)      pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom, vrátane káblov alebo satelitu.

3.      Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti, ako je uvedené v tomto článku.“

27.      Odôvodnenie č. 23 smernice 2001/29 poskytuje toto vysvetlenie:

„Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.“

28.      Smernica 2001/29 doplnila vtedy existujúcu smernicu Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva(9), ktorá bola konsolidovaná smernicou 2006/115/ES(10). Článok 8 ods. 3 smernice 2006/115 stanovuje ďalšie právo týkajúce sa prenosu vysielania verejnosti:

„Členské štáty ustanovia pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať bezdrôtový prenos ich vysielania, ako aj verejné šírenie [verejný prenos – neoficiálny preklad] ich vysielaní, ak sa takéto šírenie [takýto prenos – neoficiálny preklad] uskutoční na miestach prístupných verejnosti oproti zaplateniu vstupného.“

3.      Duševné vlastníctvo a satelitné vysielanie

29.      Smernica 93/83 upravuje otázky týkajúce sa duševného vlastníctva v oblasti satelitného vysielania. Na pochopenie smernice sú obzvlášť relevantné niektoré jej odôvodnenia:

„(1)      … ciele spoločenstva, ako sú stanovené v zmluve, zahŕňajú vytváranie stále tesnejšej jednoty medzi národmi Európy, podporujúc užšie vzťahy medzi štátmi patriacimi do spoločenstva a zabezpečujúc hospodársky a sociálny pokrok krajín spoločenstva jednotnou akciou na odstránenie bariér rozdeľujúcich Európu;

…

(3)      … vysielania šírené cez hranice v rámci spoločenstva, najmä prostredníctvom satelitov a káblových sietí, sú jedným z najdôležitejších prostriedkov na dosiahnutie týchto cieľov spoločenstva, ktoré sú súčasne politické, hospodárske, sociálne, kultúrne a právne;

…

(5)      … [a]však dosiahnutiu týchto cieľov, pokiaľ ide o cezhraničné satelitné vysielanie a káblovú retransmisiu programov z iných členských štátov, nateraz ešte bráni rad rozdielov medzi vnútroštátnymi pravidlami o autorskom práve a určitý stupeň právnej neistoty;… to znamená, že držitelia práv sú vystavení hrozbe, že budú svedkami, ako sa ich diela využívajú bez platenia náhrad, alebo že individuálni držitelia výlučných práv v rôznych členských štátoch budú blokovať využívanie ich práv;… najmä právna neistota tvorí priamu prekážku voľného obehu programov v rámci spoločenstva;

…

(7)      … voľnému vysielaniu programov ďalej prekáža súčasná právna neistota o tom, či vysielanie zo satelitu, ktorého signály sa dajú priamo prijímať, ovplyvňuje právne vzťahy iba v tej krajine, odkiaľ sa vysiela, alebo vo všetkých štátoch príjmu;…

…

(14)      … právna neistota týkajúca sa získavania práv, ktoré prekážajú cezhraničnému satelitnému vysielaniu, by sa mala prekonať na úrovni spoločenstva definovaním pojmu satelitné vysielanie pre verejnosť;… táto definícia by mala zároveň špecifikovať, kde sa akt vysielania uskutočňuje;… takáto definícia je potrebná na to, aby sa zamedzilo kumulatívnemu uplatneniu niekoľkých vnútroštátnych právnych predpisov na jediný akt vysielania;… satelitné vysielanie pre verejnosť sa uskutočňuje iba vtedy a iba v tom členskom štáte, kde signály prenášajúce program sú pod kontrolou a zodpovednosťou vysielacej organizácie uvádzané do neprerušeného vysielacieho reťazca, ktorý vedie na satelit a zo satelitu na zem;… obvyklé technické operácie so signálmi prenášajúcimi program nie je možné považovať za prerušenie nepretržitého vysielacieho reťazca;

(15)      … zmluvné získanie výhradných vysielacích práv by malo byť v súlade s právnymi predpismi o autorskom práve a príbuzných právach v členskom štáte, v ktorom sa satelitné vysielanie pre verejnosť uskutočňuje;

(16)      … zásada zmluvnej voľnosti, z ktorej vychádza táto smernica, umožní naďalej obmedzovať využívanie týchto práv, najmä čo do určitých technických prostriedkov vysielania alebo určitých jazykových verzií;

(17)      … pri dojednávaní výšky poplatku za nadobudnuté práva majú strany zohľadniť všetky okolnosti vysielania, ako je skutočný okruh divákov, potenciálny okruh divákov a jazyková verzia;

…“

30.      Definície pojmov stanovených v článku 1 ods. 2 písm. a), b) a c) smernice 93/83 sú v prejednávaných prípadoch obzvlášť dôležité.

„a)      Na účely tejto smernice ‚satelitné vysielanie pre verejnosť‘ znamená zavedenie, pod kontrolou a zodpovednosťou vysielacej organizácie, signálov prenášajúcich program určených na príjem verejnosťou do neprerušeného prenosového reťazca vedúceho na satelit a zo satelitu na zem.

b)      Akt satelitného vysielania pre verejnosť sa uskutočňuje výhradne v členskom štáte, kde pod kontrolou a zodpovednosťou vysielacej organizácie sa signály prenášajúce program zavádzajú do neprerušeného prenosového reťazca vedúceho na satelit a zo satelitu na zem.

c)      Ak sú signály prenášajúce program kódované, potom sa jedná o satelitné vysielanie pre verejnosť vtedy, ak prostriedky na dekódovanie vysielania poskytuje verejnosti vysielacia organizácia, alebo sú poskytované s jej súhlasom.

…“

31.      Okrem toho článok 2 smernice 93/83 stanovuje osobitné právo autora, pokiaľ ide o satelitné vysielanie:

„Členské štáty zabezpečia pre autora výhradné právo na povolenie satelitného vysielania pre verejnosť diel chránených autorským právom podľa ustanovení tejto kapitoly.“

III – Skutkové okolnosti prípadu a prejudiciálne otázky

A –    Vysielanie futbalových zápasov

32.      Stratégiou FAPL je priniesť zápasy anglickej Premier League divákom na celom svete a maximalizovať pritom hodnotu svojich mediálnych práv pre členské kluby.

33.      Medzi činnosti FAPL patrí organizovanie filmovania zápasov Premier League a udeľovanie licencií, pokiaľ ide o práva na ich vysielanie. Výlučné práva na prenos živého vysielania zápasov sú rozdelené na jednotlivé územia a udeľujú sa na obdobie troch rokov. Systém zmlúv zahŕňa dohodu o exkluzivite, na základe ktorej FAPL určí pre každé konkrétne územie iba jednu vysielaciu organizáciu a obmedzenia pohybu povolených dekodérových kariet mimo územia, pre ktoré bola licencia udelená.

34.      Udeľovanie vysielacích práv na športové podujatia na výlučnom územnom základe je medzi držiteľmi práv a vysielacími organizáciami všade v Európe zaužívanou a akceptovanou obchodnou praxou. Na účely ochrany tejto územnej výlučnosti sa každá vysielacia organizácia v zmluve uzatvorenej s FAPL zaväzuje zašifrovať svoj signál šírený satelitom.

35.      V rámci obdobia, o ktoré ide v prejednávaných prípadoch, každý zápas Premier League filmovala BBC alebo Sky. Nimi vybrané obrázky a ruchy zápasu (niekedy aj hymna Premier League [ďalej len „hymna“]) tvorí „Clean Live Feed“ (čistý živý signál). Po pridaní loga, videosekvencií, titulkovej grafiky, hudby (vrátane hymny) a anglického komentára výsledok predstavuje „World Feed“ (svetový signál). Po jeho kompresii a zašifrovaní je prenášaný satelitom zahraničnej vysielacej organizácii, ktorá je držiteľom licencie. Vysielacia organizácia vykoná dešifrovanie a dekompresiu svetového signálu, pridá svoje vlastné logo a nejaký komentár, opäť skomprimuje a zašifruje signál a vysiela ho prostredníctvom satelitu abonentom na území, ktoré jej bolo pridelené. Abonenti s parabolickou anténou môžu dešifrovať a dekomprimovať signál v dekodéri, ktorý si vyžaduje dekodérovú kartu. Celý proces prenosu od začiatku až po abonenta trvá približne päť sekúnd.

36.      Časti rozličných filmových diel, hudobných diel a sprievodného zvuku sú postupne uchovávané v dekodéri pred ich výstupom a následne sú v dekodéri vymazané.

B –    Vec C‑403/08

37.      Základom konania vo veci C‑403/08 je žaloba podaná zo strany FAPL spolu s podnikmi zodpovednými za prenos zápasov v Grécku.

38.      V Grécku bol (a naďalej je) držiteľom sublicencie NetMed Hellas SA, ktorému bolo zmluvou v podstate zakázané dodávať relevantné dekodérové karty mimo územia Grécka. Zápasy sú vysielané na kanáloch „SuperSport“ na platforme „NOVA“, ktorú vlastní a prevádzkuje Multichoice Hellas SA. Tieto dva grécke podniky majú spoločného konečného vlastníka a spolu sa nazývajú NOVA. Príjem kanálov SuperSport umožňuje satelitná dekodérová karta NOVA.

39.      Žaloby sa týkajú používania zahraničných dekodérových kariet v Spojenom kráľovstve na účely prístupu k zahraničným satelitným prenosom živých vysielaní futbalových zápasov Premier League. Žalobcovia namietajú, že obchodovanie s takýmito dekodérovými kartami a ich používanie v Spojenom kráľovstve predstavuje porušenie ich práv podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré vykonávajú smernicu 98/84, a autorských práv k rôznym umeleckým a hudobným dielam, filmom a zvukovým nahrávkam zahrnutým do vysielania zápasu Premier League.

40.      Dve zo žalôb boli podané proti dodávateľom zariadení a satelitných dekodérových kariet pre pohostinstvá a bary, ktoré umožňujú príjem satelitných kanálov odlišných od Sky (vrátane kanálov NOVA), ktoré uvádzajú živé zápasy Premier League. Tretia žaloba bola podaná proti držiteľom licencií alebo prevádzkovateľom štyroch pohostinstiev (ďalej len „prevádzkovatelia pohostinstiev“), ktorí ponúkali prenosy živých vysielaní zápasov Premier League na kanáloch arabskej vysielacej organizácie.

41.      Z tohto dôvodu vo veci C‑403/08 High Court predložil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„A.      O výklade smernice 98/84

1.      Nezákonné zariadenie

a)      Ak je zariadenie podmieneného prístupu vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a predávané s obmedzeným povolením používať zariadenie iba na získanie prístupu k chránenej službe za osobitných okolností, stáva sa toto zariadenie ,nezákonným zariadením‘ v zmysle článku 2 písm. e) smernice 98/84/ES, keď sa používa na získanie prístupu k chránenej službe na mieste, spôsobom alebo osobou, na ktoré sa nevzťahuje povolenie poskytovateľa služby?

b)      Aký je význam pojmu ,navrhnuté alebo upravené‘ v zmysle článku 2 písm. e) smernice?

2.      Právny záujem na podaní žaloby

Keď prvý poskytovateľ služby prenáša programový obsah v zakódovanej forme druhému poskytovateľovi služby, ktorý vysiela tento obsah na základe podmieneného prístupu, aké faktory majú byť zohľadnené pri určení toho, či sú dotknuté záujmy prvého poskytovateľa chránenej služby v zmysle článku 5 smernice 98/84/ES?

Najmä:

Ak prvý podnik prenáša programový obsah (zahŕňajúci vizuálne obrazy, ruchy a anglický komentár) v zakódovanej forme druhému podniku, ktorý obratom vysiela programový obsah (ku ktorému pridáva svoje logo, prípadne aj dodatočnú zvukovú stopu s komentárom) verejnosti:

a)      Predstavuje prenos prvým podnikom chránenú službu ,televízneho vysielania‘ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 98/84/ES a článku 1 písm. a) smernice 89/552/EHS^[(11)^]?

b)      Je pre prvý podnik na to, aby bol považovaný za podnik poskytujúci chránenú službu ,televízneho vysielania‘ v zmysle prvej zarážky článku 2 písm. a) smernice 98/84/EHS, potrebné, aby bol vysielacou organizáciou v zmysle článku 1 písm. b) smernice 89/552/EHS?

c)      Má sa článok 5 smernice 98/84/ES vykladať v tom zmysle, že udeľuje prvému podniku právo podať žalobu, pokiaľ ide o nezákonné zariadenia, ktoré umožňujú získať prístup k programu vysielanému druhým podnikom, či už:

i)      preto, lebo takéto zariadenia sa musia považovať za zariadenia umožňujúce prostredníctvom vysielaného signálu prístup k službám samotného prvého podniku, alebo

ii)      preto, lebo prvý podnik je poskytovateľom chránenej služby, ktorého záujmy sú dotknuté protizákonnou činnosťou (pretože takéto zariadenia umožňujú neoprávnený prístup k chránenej službe poskytovanej druhým podnikom)?

d)      Je odpoveď na otázku uvedenú v písmene c) ovplyvnená tým, či prvý a druhý poskytovateľ služieb používajú odlišné dešifrovacie systémy a zariadenia podmieneného prístupu?

3.      Komerčné účely

Týka sa pojem ,vlastníctvo na komerčné účely‘ stanovený v článku 4 písm. a) smernice iba vlastníctva na účely komerčných transakcií (napríklad predaja) s nezákonnými zariadeniami, alebo sa vzťahuje aj na vlastníctvo zariadenia konečným užívateľom pri akomkoľvek podnikaní?

B.      O výklade smernice 2001/29

4.      Právo rozmnožovania

Ak sú vytvorené sekvenčné fragmenty filmu, hudobného diela alebo zvukového záznamu (v tomto prípade snímky digitálneho obrazového a zvukového záznamu) i) v pamäti dekodéra alebo ii) v prípade filmu na televíznej obrazovke a dochádza k rozmnoženiu celého diela, ak sa na sekvenčné fragmenty pozerá ako na celok, ale v akomkoľvek okamihu existuje iba obmedzený počet fragmentov:

a)      Má sa otázka, či tieto diela boli rozmnožené v celom rozsahu, alebo iba čiastočne, posudzovať podľa ustanovení vnútroštátneho autorského práva týkajúcich sa toho, čo predstavuje neoprávnené rozmnoženie diela chráneného autorským právom, alebo je to vecou výkladu článku 2 smernice 2001/29/ES?

b)      Pokiaľ je to vecou výkladu článku 2 smernice 2001/29/ES, mal by vnútroštátny súd zohľadniť všetky fragmenty každého diela ako celok, alebo len obmedzený počet fragmentov, ktoré existujú v ktoromkoľvek okamihu? V druhom uvedenom prípade, aké kritérium by mal vnútroštátny súd uplatniť na otázku, či diela boli rozmnožené čiastočne v zmysle uvedeného článku?

c)      Vzťahuje sa právo rozmnožovania podľa článku 2 na vytvorenie prechodných záberov na televíznej obrazovke?

5.      Samostatný ekonomický význam

a)      Má sa prechodným rozmnoženinám diela vytvoreným v telese dekodéra satelitnej televízie alebo na televíznej obrazovke prepojenej s telesom dekodéra, ktorých jediným účelom je umožniť používanie diela inak neobmedzené zákonom, priznať ,samostatný ekonomický význam‘ v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2001/29/ES z dôvodu, že takéto rozmnoženiny poskytujú jediný základ, z ktorého môže držiteľ práva odvodiť odmenu za využitie jeho práv?

b)      Je odpoveď na piatu otázku písm. a) ovplyvnená tým, i) či prechodné rozmnoženiny majú nejakú hodnotu; alebo ii) či prechodné rozmnoženiny tvoria malú časť súboru diel alebo iných predmetov, ktoré inak môžu byť použité bez porušenia autorského práva; alebo iii) či výhradný držiteľ licencie udelenej od majiteľa práv v inom členskom štáte už získal odmenu za používanie diela v tomto členskom štáte?

6.      Sprístupnenie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami

a)      Je dielo chránené autorským právom sprístupnené verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami v zmysle článku 3 smernice 2001/29/ES, ak je satelitné vysielanie prijímané v komerčných priestoroch (napríklad v bare) a sprístupnené alebo predvedené v týchto priestoroch prostredníctvom jednej televíznej obrazovky a zvukových reproduktorov verejnosti prítomnej v týchto priestoroch?

b)      Je odpoveď na šiestu otázku písm. a) ovplyvnená, ak:

i)      prítomná verejnosť predstavuje novú verejnosť, ktorú vysielacia organizácia nebrala do úvahy (v danom prípade preto, lebo domáca dekodérová karta určená na používanie v jednom členskom štáte je používaná na komerčné predvedenie v inom členskom štáte);

ii)      verejnosť nie je podľa vnútroštátneho práva platiacim publikom;

iii)      signál televízneho vysielania je prijímaný anténou alebo parabolickou anténou umiestnenou na streche priestorov alebo na streche susediacej s priestormi, kde sa nachádza televízor?

c)      Ak je odpoveď na ktorúkoľvek časť písm. b) kladná, aké faktory by sa mali zohľadniť pri určení toho, či dochádza k sprístupneniu diela pochádzajúceho z miesta, kde sa nenachádzajú členovia publika?

C.      O výklade smernice Rady 93/83 a článkov 28 ES, 30 ES a 49 ES

7.      Obrana podľa smernice 93/83

Je v súlade so smernicou 93/83/EHS alebo s článkami 28 ES a 30 ES alebo 49 ES, ak vnútroštátne autorské právo stanovuje, že ak sú prechodné rozmnoženiny diel zahrnuté v satelitnom vysielaní vytvorené vnútri satelitného dekodéra alebo na televíznej obrazovke, ide o porušenie autorského práva podľa práva krajiny príjmu vysielania? Má na odpoveď na túto otázku vplyv skutočnosť, že vysielanie je dekódované s použitím satelitnej dekodérovej karty, ktorá bola vydaná poskytovateľom služby satelitného vysielania v inom členskom štáte za podmienky, že satelitná dekodérová karta sa môže používať iba v tomto inom členskom štáte?

D.      O výklade pravidiel Zmluvy o voľnom pohybe tovaru a služieb podľa článkov 28 ES, 30 ES a 49 ES v kontexte smernice 98/84/ES

8.      Obrana podľa článkov 28 ES alebo 49 ES

a)      Ak je odpoveď na prvú otázku taká, že zariadenie podmieneného prístupu vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom sa stáva ,nezákonným zariadením‘ v zmysle článku 2 písm. e) smernice 98/84/ES, pokiaľ sa používa na prístup k chránenej službe mimo rozsahu povolenia poskytovateľa služby, čo je špecifickým predmetom dotknutého práva s ohľadom na jeho základnú funkciu vymedzenú smernicou o podmienenom prístupe?

b)      Vylučuje článok 28 ES alebo článok 49 ES uplatňovanie ustanovenia vnútroštátneho práva v prvom členskom štáte, ktoré robí nezákonným dovoz alebo predaj satelitnej dekodérovej karty vydanej poskytovateľom služby satelitného vysielania v druhom členskom štáte za podmienky, že satelitná dekodérová karta sa môže používať iba v tomto druhom členskom štáte?

c)      Má na odpoveď vplyv to, či satelitnú dekodérovú kartu možno používať iba na súkromné a domáce účely v tomto druhom členskom štáte, ale v prvom uvedenom členskom štáte je používaná na komerčné účely?

9.      O tom, či ochrana poskytnutá hymne môže byť širšia než ochrana poskytnutá zvyšku vysielania

Vylučujú články 28 ES a 30 ES alebo 49 ES uplatňovanie ustanovenia vnútroštátneho autorského práva, ktoré robí nezákonným verejné predvedenie alebo prehrávanie hudobného diela, ak je dielo obsiahnuté v chránenej službe, ktorá je dostupná a [dielo je] reprodukovan[é] verejne za použitia satelitnej dekodérovej karty, ak táto karta bola vydaná poskytovateľom služby v inom členskom štáte za podmienky, že dekodérová karta sa môže používať iba v tomto inom členskom štáte? Je dôležité, či je hudobné dielo nepodstatným prvkom chránenej služby ako celku a verejné predvedenie alebo prehrávanie iných prvkov služby nie je vnútroštátnym autorským právom chránené?

E.      O výklade pravidiel Zmluvy o hospodárskej súťaži podľa článku 81 ES

10.      Obrana podľa článku 81 ES

Ak poskytovateľ programového obsahu uzatvára sériu výlučných licenčných zmlúv pre územie jedného alebo viacerých členských štátov, podľa ktorých je vysielacia organizácia oprávnená vysielať programový obsah iba v rámci tohto územia (vrátane vysielania prostredníctvom satelitu), a v každej licencii je zahrnutá zmluvná povinnosť vysielacej organizácie predchádzať tomu, aby jej satelitné dekodérové karty, ktoré umožňujú príjem programového obsahu, na ktorý sa vzťahuje licencia, boli používané mimo územia, na ktoré sa vzťahuje licencia, aké kritérium má vnútroštátny súd použiť a aké okolnosti má zohľadniť pri rozhodovaní, či zmluvné obmedzenie porušuje zákaz stanovený v článku 81 ods. 1 ES?

Najmä:

a)      Má sa článok 81 ods. 1 ES vykladať v tom zmysle, že sa uplatní na túto povinnosť iba preto, lebo táto povinnosť údajne smeruje k vylúčeniu, obmedzeniu alebo skresleniu hospodárskej súťaže?

b)      Ak áno, má byť tiež preukázané, že zmluvná povinnosť značne bráni, obmedzuje alebo skresľuje hospodársku súťaž, aby spadala pod zákaz stanovený článkom 81 ods. 1 ES?“

C –    Vec C‑429/08

42.      Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania vznikol v rámci trestného konania vedeného proti pani Murphyovej, prevádzkovateľke pohostinstva, ktorá prostredníctvom gréckej dekodérovej karty predvádzala zápasy Premier League. Spoločnosť Media Protection Services Ltd podala proti pani Murphyovej žalobu a v rámci konania na prvom a potom na druhom stupni vymohla uloženie peňažnej pokuty z dôvodu, že táto karta je nezákonným prístupovým zariadením v zmysle pravidiel vykonávajúcich smernicu 98/84. Pani Murphy podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na High Court.

43.      Z tohto dôvodu vo veci C‑429/08 High Court predložil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„O výklade smernice 98/84

1.      Za akých okolností je zariadenie podmieneného prístupu ,nezákonným zariadením‘ v zmysle článku 2 písm. e) smernice 98/84/ES?

2.      Je zariadenie podmieneného prístupu ,nezákonným zariadením‘, ak je nadobudnuté za okolností, v rámci ktorých:

i)      zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a pôvodne bolo dodané s obmedzeným zmluvným povolením na používanie zariadenia na získanie prístupu k chránenej službe iba v prvom členskom štáte, pričom bolo používané na získanie prístupu k tejto chránenej službe v inom členskom štáte?

alebo

ii)      zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a pôvodne bolo získané alebo aktivované na základe uvedenia falošného mena a adresy bydliska v prvom členskom štáte, čím sa obišli územné zmluvné obmedzenia uložené na vývoz takýchto zariadení na používanie mimo prvého členského štátu?

alebo

iii)      zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a pôvodne bolo dodané so zmluvnou podmienkou, že bude používané iba na domáce alebo súkromné účely, a nie na komerčné účely (pri ktorých sa platí vyššie predplatné), ale bolo používané v Spojenom kráľovstve na komerčné účely, konkrétne na premietanie priamych futbalových vysielaní v pohostinstve?

3.      Ak je odpoveď na akúkoľvek časť druhej otázky záporná, vylučuje článok 3 ods. 2 tejto smernice, aby sa členský štát odvolával na vnútroštátne právo, ktoré zakazuje používanie takéhoto zariadenia podmieneného prístupu za okolností uvedených v druhej otázke?

4.      Ak je odpoveď na akúkoľvek časť druhej otázky záporná, je článok 3 ods. 2 tejto smernice neplatný:

a)      z dôvodu, že je diskriminačný alebo neproporcionálny, alebo

b)      z dôvodu, že je v rozpore s právami voľného pohybu podľa Zmluvy,

alebo

c)      z akéhokoľvek iného dôvodu?

5.      Ak je odpoveď na druhú otázku kladná, sú článok 3 ods. 1 a článok 4 tejto smernice neplatné z dôvodu, že členským štátom ukladajú povinnosť zaviesť obmedzenia na dovoz ,nezákonných zariadení‘ z iných členských štátov a iné obchodovanie s ,nezákonnými zariadeniami‘ za okolností, keď tieto zariadenia môžu byť legálne dovážané alebo používané na príjem cezhraničných satelitných vysielacích služieb v zmysle pravidiel o voľnom pohybe tovaru podľa článkov 28 ES a 30 ES alebo o slobode poskytovania a prijímania služieb podľa článku 49 ES?

O výklade článkov 12 ES, 28 ES, 30 ES a 49 ES

6.      Vylučujú články 28 ES, 30 ES alebo 49 ES uplatňovanie vnútroštátneho práva (akým je § 297 Copyright Designs and Patents Act 1988 [zákon o autorskom práve, úžitkových vzoroch a patentoch z roku 1988]), podľa ktorého je podvodný príjem programu obsiahnutého vo vysielacej službe poskytovanej z miesta v Spojenom kráľovstve s úmyslom vyhnúť sa zaplateniu akéhokoľvek poplatku účtovanému za príjem programu trestným činom za akýchkoľvek z nasledujúcich okolností:

i)      zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a pôvodne bolo dodané s obmedzeným zmluvným povolením na používanie zariadenia na získanie prístupu k chránenej službe iba v prvom členskom štáte, pričom bolo používané na získanie prístupu k tejto chránenej službe v inom členskom štáte (v danom prípade v Spojenom kráľovstve)?

alebo

ii)      zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a pôvodne bolo získané alebo aktivované na základe uvedenia falošného mena a adresy bydliska v prvom členskom štáte, čím sa obišli územné zmluvné podmienky uložené na vývoz takýchto zariadení na používanie mimo prvého členského štátu?

alebo

iii)      zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a pôvodne bolo dodané so zmluvnou podmienkou, že bude používané iba na domáce alebo súkromné účely, a nie na komerčné účely (pri ktorých sa platí vyššie predplatné), ale bolo používané v Spojenom kráľovstve na komerčné účely, konkrétne na premietanie priamych futbalových vysielaní v pohostinstve?

7.      Je uplatňovanie predmetného vnútroštátneho práva v každom prípade vylúčené z dôvodu diskriminácie v rozpore s článkom 12 ES, alebo preto, lebo vnútroštátne právo sa uplatňuje na programy zahrnuté vo vysielacej službe poskytovanej z miesta v Spojenom kráľovstve, ale nie z iného členského štátu?

O výklade článku 81 ES

8.      Ak poskytovateľ programového obsahu uzatvára sériu výlučných licenčných zmlúv pre územie jedného alebo viacerých členských štátov, podľa ktorých je vysielacia organizácia oprávnená vysielať programový obsah iba v rámci tohto územia (vrátane vysielania prostredníctvom satelitu), a v každej licencii je zahrnutá zmluvná povinnosť vysielacej organizácie predchádzať tomu, aby jej satelitné dekóderové karty, ktoré umožňujú príjem programového obsahu, na ktorý sa vzťahuje licencia, boli používané mimo územia, na ktoré sa vzťahuje licencia, aké kritérium má vnútroštátny súd použiť a aké okolnosti má zohľadniť pri rozhodovaní, či zmluvné obmedzenie je v rozpore so zákazom stanoveným v článku 81 ods. 1 ES?

Najmä:

a)      Má sa článok 81 ods. 1 ES vykladať v tom zmysle, že sa uplatní na túto povinnosť iba preto, lebo táto povinnosť údajne smeruje k vylúčeniu, obmedzeniu alebo skresleniu hospodárskej súťaže?

b)      Ak áno, má byť tiež preukázané, že zmluvná povinnosť značne bráni, obmedzuje alebo skresľuje hospodársku súťaž, aby spadala pod zákaz stanovený článkom 81 ods. 1 ES?“

44.      Písomné pripomienky predložili FAPL, QC Leisure, pani Murphy, Media Protection Services Ltd, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Francúzska republika, Dozorný orgán EZVO, Európsky parlament, Rada a Európska komisia. Na pojednávaní títo účastníci konania, okrem Francúzska, predniesli aj ústne pripomienky, rovnako ako Česká republika, Španielske kráľovstvo a Talianska republika.

IV – Právne posúdenie

45.      Konania vo veciach samých vyplývajú z praxe územne obmedzeného prístupu ku kódovaným športovým vysielaniam, ktoré sa prenášajú prostredníctvom satelitu do rôznych členských štátov. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú otázky, či je tento postup, z viacerých rôznych uhlov pohľadu, v súlade s vnútorným trhom, čo vyvoláva veľký počet rozličných otázok.

46.      Predovšetkým treba poznamenať, že právo Únie síce rešpektuje zvláštnosti športu, ale šport nie je z pôsobnosti tohto práva vyňatý.(12) Obzvlášť skutočnosť, že hospodárska činnosť súvisí so športom, nebráni uplatneniu pravidiel obsiahnutých v Zmluvách.(13)

47.      Hoci sa domnievam, že rozhodnutie v rámci konaní vo veciach samých – pokiaľ ide o použitie gréckych dekodérových kariet – v podstate závisí od uplatňovania slobody poskytovania služieb a navyše má veľký význam predovšetkým otázka zverejňovania (článok 3 smernice 2001/29), budem štruktúrovať tieto návrhy podľa poradia prejudiciálnych otázok položených vo veci C‑403/08. Z tohto dôvodu najprv preskúmam smernicu 98/84 o právnej ochrane služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu (pozri časť A nižšie), potom smernicu 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (pozri časť B nižšie) a smernicu 93/83 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (pozri časť C nižšie), až potom uplatňovanie základných slobôd (pozri časť D nižšie) a napokon hospodársku súťaž (pozri časť E nižšie).

A –    Smernica 98/84

48.      Smernica 98/84 upravuje ochranu zariadení, ktoré poskytujú prístup k službám založeným na podmienenom prístupe, a voľný pohyb týchto zariadení v rámci vnútorného trhu. Účastníci konania z toho odvodzujú dve protichodné premisy, ktoré tvoria základ otázok týkajúcich sa tejto smernice.

49.      Podľa článku 4 smernice 98/84 musí byť zakázaná a primerane sankcionovaná výroba, dovoz, distribúcia, predaj, prenájom alebo vlastníctvo nezákonných zariadení na komerčné účely. FAPL zastáva názor, že dekodérová karta, ktorá bola zákonne predaná v jednom členskom štáte, sa stáva nezákonným zariadením, ak sa použije v inom členskom štáte proti vôli podniku, ktorý poskytuje chránenú službu. Pani Murphy tvrdí, že takéto použitie dekodérovej karty, ktorá bola zákonne uvedená na trh, z nej nemôže urobiť nezákonné zariadenie. Takéto použitie je podľa smernice skôr zákonné, keďže článok 3 ods. 2 zakazuje akékoľvek obmedzovanie obchodovania so zákonnými dekodérovými kartami.

50.      Navrhujem, aby sa Súdny dvor týmto súborom otázok zaoberal iba stručne, keďže obe premisy sú zjavne nesprávne.

51.      Podľa článku 2 písm. e) smernice 98/84 „nezákonným zariadením“ je každé vybavenie alebo softvér, ktoré sú navrhnuté alebo upravené tak, aby umožňovali prístup k chránenej službe v zrozumiteľnej forme bez povolenia poskytovateľa služby.

52.      Podľa názoru FAPL na tento účel postačuje, aby boli dekodérové karty používané v Spojenom kráľovstve na prijímanie prenosov gréckej vysielacej organizácie, hoci takéto prenosy sa podľa vôle držiteľa práv v rámci tohto územia prijímať nesmú.

53.      Znenie článku 2 písm. e) smernice 98/84 nesmeruje k tomu, aby zabránilo použitiu prístupového zariadenia proti vôli poskytovateľa služieb. Vyžaduje zariadenie, ktoré je navrhnuté alebo upravené tak, aby umožňovalo prístup bez povolenia poskytovateľa služieb. Preto sa uvedená definícia vzťahuje na zariadenie navrhnuté alebo upravené osobitne na tento účel.

54.      Naopak, Dekodérová karta je osobitne navrhnutá práve na umožnenie prístupu s povolením poskytovateľa služby. Poskytovateľ služby – grécka vysielacia organizácia – ju umiestnil na trh práve na tento účel. Dekodérová karta pravdepodobne nie je upravená na účely dovozu do Spojeného kráľovstva.

55.      Jedine tento zrejmý výklad je v súlade so všeobecným cieľom smernice 98/84. Podľa odôvodnení č. 2 a 3 má za cieľ podporovať cezhraničné poskytovanie služieb. S tým by bolo ťažko zlučiteľné to, aby cezhraničný dovoz zákonných zariadení podmieneného prístupu postačoval na ich označenie za nezákonné zariadenia.

56.      Okrem toho všeobecná zásada právnej istoty, ktorá predstavuje základnú zásadu práva Únie, najmä vyžaduje, aby bola právna úprava jasná a presná v tom zmysle, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli bez pochybností poznať svoje práva a povinnosti a podniknúť primerané kroky.(14) V prípade trestnoprávnych predpisov je ďalej potrebné dodržať zásadu zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ktorá implikuje, že predpisy Únie musia jasne definovať porušenia a tresty za ne.(15) Ak by normotvorca Európskej únie v skutočnosti chcel chrániť geografické rozdelenie televíznych trhov a ukladať sankcie za samotné obchádzanie tohto rozdelenia prostredníctvom dovozu dekodérových kariet, ktoré sú legálne v štáte pôvodu, do iných členských štátov, musel by to vyjadriť omnoho jasnejšie.

57.      Z tohto dôvodu treba na prvú otázku vo veci C‑403/08 a prvé dve otázky vo veci C‑429/08 odpovedať tak, že navrhnutím alebo upravením v zmysle článku 2 písm. e) smernice 98/84 je výroba alebo upravenie zariadenia takým spôsobom, aby umožňovalo prístup k chránenej službe v zrozumiteľnej forme bez povolenia poskytovateľa služby. Ak je zariadenie podmieneného prístupu vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a predané s obmedzeným zmluvným povolením používať toto zariadenie iba na získanie prístupu k chránenej službe za určitých okolností, takéto zariadenie sa nestáva „nezákonným zariadením“ v zmysle článku 2 písm. e) smernice 98/84, ak sa používa na získanie prístupu k chránenej službe na mieste, spôsobom alebo osobou, na ktoré sa nevzťahuje oprávnenie poskytovateľa služby.

58.      Z toho však nevyplýva, že by sa na tretiu otázku vo veci C‑429/08 malo odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 smernice 98/84 zakazuje akékoľvek obmedzovanie obchodu so zákonnými dekodérovými kartami.

59.      Článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 98/84 zakazuje obmedzenia poskytovania chránených služieb alebo súvisiacich služieb, ktoré pochádzajú z iného členského štátu, zatiaľ čo článok 3 ods. 2 písm. b) zakazuje obmedzenia voľného pohybu zariadení podmieneného prístupu. Tieto zákazy obmedzení sú však bližšie špecifikované: nezákonné sú len obmedzenia z dôvodov patriacich do oblasti, ktorú upravuje táto smernica. Podľa definície stanovenej v článku 2 písm. f) túto oblasť predstavuje každé ustanovenie týkajúce sa protizákonných činností uvedených v článku 4, t. j. rôzne zákazy týkajúce sa nakladania s nezákonnými zariadeniami. Preto obmedzenia z iných dôvodov nie sú na základe článku 3 ods. 2 vylúčené.

60.      Porušenie zmluvných podmienok týkajúcich sa dostupnosti programov v niektorých členských štátoch, uvedenie falošných mien alebo adries bydliska pri nadobudnutí prístupových zariadení alebo používanie dekodérových kariet určených na súkromné alebo domáce použitie na komerčné účely nie sú opatreniami proti nezákonným zariadeniam. Preto nepatria do oblasti, ktorú upravuje smernica 98/84.

61.      Z tohto dôvodu treba na tretiu otázku vo veci C‑429/08 odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 smernice 98/84 nebráni členskému štátu uplatňovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré zakazuje používanie zariadenia podmieneného prístupu v prípade, že dôjde k porušeniu zmluvných podmienok týkajúcich sa dostupnosti programov v niektorých členských štátoch, a to z dôvodu uvedenia falošných mien alebo adries bydliska pri nadobudnutí prístupového zariadenia alebo pri použití prístupového zariadenia určeného na súkromné alebo domáce použitie na komerčné účely.

62.      Keďže z dôvodov uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa štvrtá otázka vo veci C‑429/08, týkajúca sa platnosti článku 3 ods. 2 smernice 98/84, zakladá na domnienke, že toto ustanovenie zakazuje akékoľvek obmedzenia z vyššie uvedených dôvodov, nie je potrebné na ňu odpovedať. Taktiež netreba odpovedať na druhú a tretiu otázku a na ôsmu otázku písm. a) vo veci C‑403/08 ani na piatu otázku vo veci C‑429/08.

B –    Smernica 2001/29

1.      Právo na rozmnožovanie

63.      Štvrtou a piatou otázkou vo veci C‑403/08 sa High Court pýta, či má digitálne sprístupňovanie vysielaní nevyhnutný vplyv na právo autora na rozmnožovanie jeho diel. Z technických dôvodov sprístupňovanie digitálnych programov vyžaduje nahratie krátkych častí vysielania do pamäte dekodéra. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa v súlade s uplatniteľnou normou do pamäte dekodéra vždy nahrajú štyri obrazy obrazového toku a zodpovedajúca časť zvukovej stopy.

64.      Podľa článku 2 smernice 2001/29 je rôznym osobám – vrátane autorov, pokiaľ ide o ich diela, a vysielajúcich organizácií, pokiaľ ide o záznamy ich vysielaní – priznané výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti.

a)      Štvrtá otázka písm. a) vo veci C‑403/08 – vnútroštátne právo alebo právo Únie

65.      Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či klasifikácia dočasného ukladania ako rozmnoženiny je záležitosťou vnútroštátneho práva, alebo či bezprostredne vyplýva zo smernice 2001/29. Má totiž pochybnosti, či nejde o rozmnožovanie v zmysle vnútroštátneho práva.

66.      Súdny dvor už však rozhodol, že pojem čiastočné rozmnožovanie sa má v rámci práva Únie vykladať jednotne.(16)

67.      V dôsledku toho na otázku, či boli diela rozmnožované v celom rozsahu, alebo iba čiastočne, treba odpovedať prostredníctvom výkladu článku 2 smernice 2001/29.

b)      Uplatňovanie práva na rozmnožovanie na prenosy živých vysielaní

68.      Ešte predtým, ako budú zodpovedané otázky o rozmnožovaní, treba objasniť, či je právo na rozmnožovanie uplatniteľné na všetky prenosy živých vysielaní.

69.      Článok 2 písm. e) smernice 2001/29 priznáva vysielajúcim organizáciám právo na rozmnožovanie, pokiaľ ide o záznamy ich vysielaní. Podľa článku 2 písm. d) sa to isté právo priznáva výrobcom filmov, pokiaľ ide o originál a rozmnoženiny ich filmov.

70.      Spoločnosť QC Leisure a i. majú pochybnosti, či prenos živého vysielania zahŕňa rozmnožovanie záznamu, originálu alebo rozmnoženiny. Tento názor sa pravdepodobne zakladá na skutočnosti, že postup výroby opísaný v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepočíta so žiadnym trvalým záznamom vysielania na nosiči, z ktorého sa film prenáša.

71.      Naopak, Komisia presvedčivo tvrdí, že aj prenos živého vysielania sa v praxi zakladá na prvom zázname alebo originálnom zázname, na základe ktorého sa prenášajú obrazy. Tento záznam vzniká prinajmenšom v pamäti, v ktorej sa spájajú zábery kamier z rôznych uhlov na účely výroby vysielania, ktoré sa prenáša.

72.      Názor, ktorý zastáva spoločnosť QC Leisure a i., by viedol k neprimeranému znevýhodneniu prenosov živých vysielaní v porovnaní s prenosmi záznamov. Takéto obmedzenie práva na rozmnožovanie by sa navyše dalo jednoducho obísť, lebo vysielacie organizácie by bez väčších problémov mohli zapojiť prvý trvalý záznam signálu do výrobného postupu.

73.      Právo na rozmnožovanie je teda uplatniteľné aj na prenos živého vysielania.

c)      Štvrtá otázka písm. b) vo veci C‑403/08 – rozmnožovanie v pamäti príjemcu

74.      High Court sa vzhľadom na článok 2 smernice 2001/29 najprv pýta, či má skúmať každú existujúcu časť vysielania, alebo vysielanie ako celok.

75.      Článok 2 smernice 2001/29 zakotvuje právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti.

76.      Tvrdením v prospech zohľadnenia všetkých fragmentov uložených na krátky čas je skutočnosť, že všetky fragmenty sa rozmnožujú iba s cieľom nepretržitého sprístupnenia celého vysielania. Podľa normy však v každom okamihu existujú v pamäti iba štyri snímky a im zodpovedajúca veľmi krátka zvuková stopa. Preto nemožno tvrdiť, že sa vyrába plnohodnotná rozmnoženina vysielania. Dokonca aj v prípade týchto fragmentov, ktoré sú z hľadiska rozsahu veľmi obmedzené, ide však o čiastočné rozmnožovanie vysielania.

77.      Spoločnosť QC Leisure a i. zastáva názor, že tieto snímky a časti zvukovej stopy nemožno považovať za rozmnožovanie vysielania. Na účely čiastočného rozmnožovania v zmysle článku 2 smernice 2001/29 je potrebné rozmnoženie podstatnej časti diela. Toto tvrdenie sa zakladá na vnútroštátnom pojme rozmnožovanie a na jeho výklade.

78.      Súdny dvor už však medzičasom poskytol výklad pojmu rozmnožovanie podľa článku 2 písm. a) smernice 2001/29 vzhľadom na novinový článok. Konštatoval, že autorské právo sa vzťahuje na všetky časti diela, ktoré predstavujú vlastnú duševnú tvorbu autora tohto diela.(17) Napriek tomu z ochrany vylúčil jednotlivé slová, pretože duševná tvorba vyplýva iba z výberu, umiestnenia a kombinácie týchto slov.(18) Túto judikatúru treba uplatniť na toto konanie.

79.      Na rozdiel od slov majú snímky a časti zvukovej stopy, ktoré sa v prejednávanom prípade ukladajú na krátky čas, individuálnu povahu. Každú snímku individuálne vyberá kameraman alebo režisér a môže byť bezprostredne priradená k dotknutému prenosu. Hoci by sa zdalo, že veľká väčšina týchto jednotlivých snímok nie je dôležitá, všetky tieto snímky sú súčasťou duševnej tvorby, ktorou je prenášané vysielanie.

80.      Naopak, izolované informácie o farbe jednotlivých pixlov sú v rámci tohto postupu porovnateľné s jednotlivými slovami. Zlúčením týchto informácií vznikajú jednotlivé snímky, ktoré predstavujú duševnú tvorbu.

81.      O rozmnožovanie ide vtedy, ak sa v pamäti dekodéra vytvárajú snímky digitálneho obrazového alebo zvukového záznamu, keďže tieto snímky sú súčasťou vlastnej duševnej tvorby autora vysielania.

d)      Štvrtá otázka písm. c) vo veci C‑403/08 – rozmnožovanie prostredníctvom zobrazenia na obrazovke

82.      Vnútroštátny súd sa napokon pýta, či zobrazenie vysielania na obrazovke tiež predstavuje rozmnožovanie.

83.      Hoci sa táto otázka môže zdať na prvý pohľad prekvapivá, QC Leisure, FAPL a Komisia sa správne zhodli na tom, že takéto zobrazenie skutočne je rozmnožovaním.

84.      V zásade to vyplýva z tých istých dôvodov ako predpoklad existencie rozmnožovania v prípade dočasného ukladania snímok a častí zvukovej stopy. Na obrazovke sa vždy na ešte kratší časový úsek zobrazí snímok vysielania, zatiaľ čo sa prehráva k nemu priradená príslušná časť zvukovej stopy.

85.      Preto zobrazenie vysielania na obrazovke tiež predstavuje rozmnožovanie.

2.      Piata otázka vo veci C‑403/08 – obmedzenie práva na rozmnožovanie

86.      Piata otázka vo veci C‑403/08 má za cieľ objasniť, či rozmnožovanie identifikované v odpovedi na štvrtú otázku je vylúčené z práva autora na rozmnožovanie na základe článku 5 ods. 1 smernice 2001/29.

87.      Článok 5 ods. 1 smernice 2001/29 vylučuje z práva na rozmnožovanie určité technologické procesy. Pri tejto výnimke musia byť kumulatívne splnené tri podmienky, t. j. nedodržanie jednej z nich vedie k tomu, že rozmnožovanie patrí do práva na rozmnožovanie podľa článku 2 tejto smernice.(19)

88.      Po prvé musí ísť o prechodné alebo náhodné prípady rozmnožovania, ktoré sú integrálnou a podstatnou súčasťou technologického procesu. Rozmnožovanie možno označiť za „prechodné“ v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2001/29, len ak je jeho trvanie obmedzené na to, čo je potrebné na riadne fungovanie dotknutého technologického procesu, pričom tento proces musí byť automatizovaný tak, aby rozmnoženinu vytvorenú v rámci tohto úkonu automaticky odstránil bez ľudského zásahu, len čo splní svoju úlohu spočívajúcu v umožnení uskutočnenia takéhoto procesu.(20) O taký prípad ide v predmetnej veci. Rozmnoženiny v pamäti a na obrazovke sú prechodné a náhodné. Takisto sú integrálnou a podstatnou časťou technologického procesu, ktorý má vplyv na prenos vysielania.

89.      Po druhé výhradným účelom rozmnožovania musí byť umožnenie prenosu v sieti medzi tretími stranami cez sprostredkovateľa alebo oprávnené použitie. Ako konštatuje vnútroštátny súd, oprávnenosť či neoprávnenosť rozmnožovania sa nemôže zakladať na tom, či držiteľ práv udelil súhlas na predmetné rozmnožovanie. Rozmnožovanie so súhlasom držiteľa práv nevyžaduje žiadnu výnimku. Preto je pre túto otázku rozhodujúca odpoveď na ďalšie otázky, najmä na otázku, či základné slobody alebo smernica 93/83 zakotvujú právo prijímať vysielanie (pozri časť C a D nižšie), a otázku, či je právo na verejný prenos relevantné (pozri bod 3 nižšie).

90.      Po tretie prípady rozmnožovania nesmú mať nijaký samostatný ekonomický význam. To, či takýto význam majú rozmnoženiny opísané vo štvrtej otázke, je predmetom piatej otázky vo veci C‑403/08.

91.      Výnimka stanovená v článku 5 ods. 1 smernice 2001/29 sa musí vykladať striktne, pretože ide o odchýlku od všeobecnej zásady stanovenej v článku 2.(21) O to viac to platí vzhľadom na článok 5 ods. 5 smernice 2001/29, podľa ktorého sa všetky výnimky uvedené v článku 5 uplatňujú iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo iného predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy držiteľa práv.(22)

92.      Všetky podmienky uvedené v článku 5 ods. 1 smernice 2001/29 majú za cieľ umožniť rozmnožovanie, ktoré je predpokladom skutočného využitia. Komisia to v dôvodovej správe k návrhu smernice ilustrovala na príklade vyžiadaného poskytnutia videozáznamu z databázy v Nemecku domácemu počítaču v Portugalsku, na čo je potrebných prinajmenšom 100 úkonov ukladania.(23)

93.      Takéto rozmnožovanie v zásade nemá žiadnu samostatnú hodnotu, ktorá presahuje ekonomický význam využitia. Za určitých okolností môže mať ekonomický význam zodpovedajúci využitiu, pretože ak sa napríklad rozmnožovanie na účely prenosu neuskutoční, nie je možné využitie na konci vysielacieho reťazca. Tento ekonomický význam však úplne závisí od predpokladaného využitia s tým výsledkom, že nie je samostatný.

94.      V dôsledku toho rozmnoženiny, ktoré vznikajú v pamäti dekodéra, nemajú samostatný ekonomický význam.

95.      Naopak, rozmnoženina, ktorá vzniká na televíznej obrazovke, má samostatný ekonomický význam. Je totiž predmetom využitia vysielania. Z hľadiska autorského práva využitie práv na vysielanie súvisí s právom na vysielanie, keďže autorom je priznané právo zakázať vysielanie. Ekonomický význam vysielania sa však spravidla zakladá na jeho príjme. V prejednávaných prípadoch je to zrejmé v prípade vysielaní pre abonentov a to isté tiež platí pre vysielania financované prostredníctvom reklám. Dokonca aj verejnoprávne vysielacie organizácie, ktoré sú financované z poplatkov alebo zo štátneho rozpočtu, musia svoje financovanie v praxi takisto odôvodniť prinajmenšom primeranou sledovanosťou.

96.      V dôsledku toho prechodné rozmnoženiny diela, ktoré vznikajú na televíznej obrazovke prepojenej s telesom dekodéra, majú samostatný ekonomický význam.

97.      Vnútroštátny súd rozvíja piatu otázku písm. b) v tom zmysle, či je relevantné, i) či prechodné rozmnoženiny majú samy osebe nejakú hodnotu, alebo ii) či prechodné rozmnoženiny tvoria malú časť súboru diel alebo iných predmetov ochrany, ktoré inak môžu byť použité bez porušenia autorského práva, alebo iii) či výhradný držiteľ licencie od majiteľa práv v inom členskom štáte už získal odmenu za používanie diela v tomto členskom štáte.

98.      Podotázka i) už bola zodpovedaná: prechodné rozmnoženiny vytvorené v pamäti nemajú nijaký ekonomický význam, zatiaľ čo prechodné rozmnoženiny vytvorené na obrazovke televízora tento význam majú.

99.      Podotázka ii) poukazuje na možnosť, v rámci ktorej sú chránené iba niektoré časti vysielania. Toto tvrdenie môže byť vzhľadom na verejný prenos relevantné,(24) ale v prípade práva na rozmnožovanie, ktoré je v prejednávanom prípade predmetom skúmania, je naopak sporné.(25) Ak by vnútroštátny súd napriek tomu dospel k záveru, že chránené sú iba časti vysielania, nemalo by to žiaden vplyv na uplatnenie článku 5 ods. 1 smernice 2001/29. Relevantné by skôr boli vnútroštátne pravidlá vykonávajúce článok 5 ods. 3 písm. i) smernice 2001/29. Podľa tohto ustanovenia môžu členské štáty stanoviť výnimky alebo obmedzenia práva na rozmnožovanie v prípade náhodného zahrnutia diela alebo iného predmetu ochrany do iného materiálu.

100. Napokon podotázka iii) zdôrazňuje zásadnú otázku týchto dvoch návrhov na začatie prejudiciálneho konania, konkrétne odmenu za používanie diela v inom členskom štáte. Keďže samostatný ekonomický význam rozmnožovania vysielania na televíznej obrazovke sa prekrýva so záujmom prijímať toto vysielanie, vzniká otázka, či odmena zaplatená za prijímanie tohto vysielania v jednom členskom štáte zakladá právo na prijímanie vysielania v inom členskom štáte. To je predmetom nasledujúcich otázok, pokiaľ ide o smernicu 93/83 (pozri časť C nižšie) a základné slobody (pozri časť D nižšie). Tým však nie je dotknuté uplatnenie článku 5 ods. 1 smernice 2001/29.

101. Celkovo treba konštatovať, že pokiaľ ide o piatu otázku vo veci C‑403/08, prechodné rozmnoženiny diela vytvorené na televíznej obrazovke prepojenej s telesom dekodéra majú samostatný ekonomický význam v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2001/29, zatiaľ čo prechodné rozmnoženiny vytvorené v pamäti dekodéra takýto význam nemajú.

3.      Ďalší verejný prenos

102. Šiestou otázkou vo veci C‑403/08 chce vnútroštátny súd objasniť, či premietanie prenosov živých vysielaní futbalových zápasov v pohostinstvách porušuje výlučné právo na verejný prenos chránených diel v zmysle článku 3 smernice 2001/29.

a)      Prípustnosť otázky

103. O tom, či je táto otázka relevantná pre rozhodnutie vo veci, a či je teda prípustná, možno vzniesť určité pochybnosti. Podľa vnútroštátneho súdu § 72 Copyright, Designs and Patents Act v zásade umožňuje predvádzanie televíznych programov verejnosti, ak osoba, ktorá program predvádza, neprijíma za toto predvádzanie žiadnu odmenu. Aj keby takéto predvádzanie bolo v rozpore s článkom 3 smernice 2001/29, smernica sama osebe nemôže ukladať jednotlivcovi povinnosti, takže sa na ňu nemožno voči nemu odvolávať.(26)

104. Podľa judikatúry v rámci spolupráce Súdneho dvora s vnútroštátnymi súdmi prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý koná vo veci a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijímané súdne rozhodnutie, posúdiť z hľadiska osobitostí prípadu jednak to, či je na vydanie rozsudku potrebné rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, a jednak to, či sú otázky, ktoré kladie Súdnemu dvoru, právne relevantné. Z toho vyplýva, že ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť(27) a predpokladá sa relevantnosť prejudiciálnych otázok predložených vnútroštátnymi súdmi.(28) Tento predpoklad však môže byť vo výnimočných prípadoch vyvrátený, najmä ak je zjavné, že požadovaný výklad ustanovení práva Únie uvedených v týchto otázkach je hypotetický.(29) V takom prípade by bola otázka neprípustná.

105. V prejednávaných prípadoch sa zdá, že v rámci vnútroštátneho práva existuje rozsiahle právo bezplatne predvádzať televízne programy verejnosti, avšak toto právo sa nevzťahuje na všetky časti programov. Z tohto práva sú vyňaté predovšetkým hudobné diela. Okrem toho nemožno vylúčiť, že výklad tohto ustanovenia umožňuje v súlade s článkom 3 smernice 2001/29 ďalšie obmedzenie tohto práva.

106. Z tohto dôvodu táto otázka nie je, pokiaľ ide o vyriešenie sporov, zjavne irelevantná, a je teda prípustná.

b)      Otázka

107. Ďalej treba preskúmať to, či ide o verejný prenos v zmysle článku 3 smernice 2001/29, ak sa prenos živého vysielania futbalového zápasu predvádza v pohostinstve. Najprv treba vymedziť okruh chránených diel a potom preskúmať uplatniteľnosť článku 3 ods. 1.

i)      Chránené diela

108. Článok 3 smernice 2001/29 vyžaduje zavedenie výlučných práv udeliť súhlas alebo zakázať niektoré úkony týkajúce sa diel. Článok 3 ods. 1 sa týka práv autorov, zatiaľ čo článok 3 ods. 2 sa týka práv niektorých iných osôb, najmä výrobcov filmov [písm. c)] a vysielajúcich organizácií [písm. d)].

109. Spomínané odseky 1 a 2 neobsahujú tie isté práva. Článok 3 ods. 1 priznáva právo na akýkoľvek verejný prenos diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami, vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí. Právo zakotvené v článku 3 ods. 2 sa vzťahuje iba na poslednú uvedenú formu sprístupnenia, t. j. pokiaľ má verejnosť k dotknutým dielam prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

110. Podľa dôvodovej správy k návrhu smernice 2001/29 „prístup… z miesta a v čase, ktoré si zvol[í] [verejnosť]“ sa má vzťahovať na vyžiadané prenosy, ktoré nie sú v prejednávanom prípade relevantné.(30) Naopak, neinteraktívne prenosy, t. j. klasický príjem televíznych programov, nie sú predmetom článku 3 ods. 2. Na takéto prenosy by sa mali aj naďalej uplatňovať existujúce ustanovenia, konkrétne článok 8 smernice 2006/115 a článok 4 smernice 93/83(31).

111. Podľa článku 8 ods. 1 smernice 2006/115 je vysielajúcim organizáciám priznané výhradné právo povoliť alebo zakázať bezdrôtový prenos ich vysielania, ako aj verejné šírenie ich vysielaní, ak sa takéto šírenie uskutoční na miestach prístupných verejnosti na základe zaplatenia vstupného. V konaniach vo veciach samých však žiadne vstupné zaplatené nebolo.

112. Mohlo by sa zdať, že neexistuje nijaké osobitné ustanovenie týkajúce sa neinteraktívneho prenosu filmov. Ak by sa prenosy futbalových zápasov považovali za filmy, zohľadnené by bolo nanajvýš vnútroštátne ustanovenie upravujúce právo na verejný prenos.

113. Pri súčasnom stave práva Únie teda neexistujú žiadne komplexnejšie práva, ktoré by poskytovali ochranu verejnému prenosu vysielania v prípade prenosu bez zaplatenia vstupného. Na druhej strane článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 priznáva iba práva týkajúce sa diel chránených autorským právom, ktoré sú obsiahnuté vo vysielaní. V prejednávaných prípadoch by mohla pripadať do úvahy napríklad hymna Premier League, ktorá sa prenáša v súvislosti s vysielaním, ale aj rôzne iné diela, ktoré sa spomínajú v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania.

114. Podľa článku 12 ods. 2 smernice 2001/29, ale aj podľa článku 14 smernice 2006/115 zostane ochrana týchto diel nezmenená, resp. nie je dotknutá ochranou práv súvisiacich s autorskými právami podľa týchto smerníc. Vnútroštátny súd však bude musieť preskúmať, či tieto diela prípadne môžu patriť do pôsobnosti vnútroštátnych ustanovení vykonávajúcich článok 5 ods. 3 písm. i) smernice 2001/29. Podľa tohto ustanovenia členské štáty stanovia výnimky alebo obmedzenia práva na verejný prenos v prípade náhodného zahrnutia diela alebo iného predmetu ochrany do iného materiálu.

115. Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 je z tohto dôvodu relevantný, iba pokiaľ ide o prípady, v rámci ktorých sa v pohostinstvách spolu s predvádzaním futbalových zápasov predvádzajú diela, pre ktoré právo Spojeného kráľovstva nestanovuje žiadnu výnimku z uplatnenia ustanovení vykonávajúcich článok 3 ods. 1.

ii)    Uplatniteľnosť článku 3 ods. 1 smernice 2001/29

116. Pokiaľ ide o diela, na ktoré sa vzťahuje článok 3 ods. 1 smernice 2001/29, treba preskúmať, či predvedenie v pohostinstvách predstavuje „verejný prenos… po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami“.

117. Satelitné vysielanie je v zásade verejným prenosom chránených diel. Je však potrebné vychádzať z toho, že jednotliví držitelia práv udelili svoj súhlas. Navyše je sporné, či predvedenie vysielania v pohostinstve, na rozdiel od vysielania na domáce alebo súkromné účely, predstavuje ďalší verejný prenos, ktorý si vyžaduje ďalšie udelenie súhlasu zo strany držiteľa práv, ktorý v prejednávaných prípadoch udelený nebol.

118. Súdny dvor v prípadoch, ktoré sa javia byť podobné, konkrétne v prípadoch týkajúcich sa vysielaní televíznych programov v hoteli, konštatoval existenciu ďalšieho vysielania.(32) V zásade je pochopiteľné, že návštevníci pohostinstva, podobne ako návštevníci hotela, sa považujú za neurčitý počet potenciálnych televíznych divákov, ktorí, na rozdiel od súkromných prijímateľov, predstavujú novú verejnosť.(33) Súdny dvor tiež uviedol, že v prípade hotelov išlo o ziskovú povahu prenosu.(34) Takáto zisková povaha prenosu sa takisto sleduje v prípade prevádzkovateľov pohostinstiev, ak predvádzajú prenos futbalových zápasov, pričom autori majú relevantný záujem na podiele na zisku, ktorý vznikol v dôsledku obchodného využitia ich diel.

119. Prax v oblasti predaja dekodérových kariet sa riadi touto logikou, keďže vysielajúce organizácie vyžadujú od pohostinstiev vyšší poplatok za používanie dekodérových kariet, zatiaľ čo svojim zákazníkom, ktorými sú súkromné osoby, ukladajú povinnosť používať karty výlučne na domáce alebo súkromné účely.

120. Viac‑menej treba preskúmať, či by sa skutočne mala predpokladať existencia verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Naznačuje to výklad vzhľadom na pravidlá medzinárodného práva. Odôvodnenie č. 23 dokazuje, pokiaľ ide o historické pozadie vzniku článku 3 ods. 1, že normotvorca Európskej únie nemal za cieľ vytvoriť práva autorov, pokiaľ ide o bezplatné sprístupňovanie televízneho vysielania.

Bernský dohovor

121. Hľadisko na určenie toho, čo možno chápať pod pojmom verejný prenos, je možné v zásade odvodiť z článku 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru. Článok 11 bis ods. 1 písm. i) až iii) priznáva autorom výlučné právo udeliť súhlas na tri rôzne formy verejného prenosu ich diel:

i)      na vysielanie ich diel alebo na ich zverejňovanie akýmikoľvek inými prostriedkami slúžiacimi na bezdrôtové šírenie znakov, zvukov alebo obrazov;

ii)      na akékoľvek zverejňovanie po drôte alebo bezdrôtovo diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ak toto zverejňovanie uskutočňuje iná organizácia než pôvodná;

iii)      na zverejňovanie diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ampliónom alebo akýmkoľvek iným obdobným zariadením na prenos znakov, zvukov alebo obrazov.

122. Podľa príručky WIPO(35), čo je výkladový dokument vypracovaný WIPO, ktorý síce nie je právne záväzný, ale slúži na výklad Bernského dohovoru – sa článok 11 bis ods. 1 písm. iii) uplatňuje: na zverejňovanie diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ampliónom alebo akýmkoľvek iným obdobným zariadením na prenos znakov, zvukov alebo obrazov. Toto ustanovenie sa má konkrétne vzťahovať na predvádzanie rozhlasových alebo televíznych programov na miestach, kde sa stretávajú ľudia: v kaviarňach, reštauráciách, hoteloch, veľkých obchodoch, vlakoch alebo lietadlách.(36)

123. Skutočnosť, že vysielanie, ktoré zahŕňa chránené diela, sa predvádza prítomnej verejnosti na televíznej obrazovke, by z tohto hľadiska predstavovala verejný prenos.

124. Hoci Európska únia nie je zmluvnou stranou Bernského dohovoru, podľa článku 9 ods. 1 dohody TRIPS a článku 1 ods. 4 Zmluvy WIPO o autorských právach sa spoločne s členskými štátmi zaviazala dodržiavať články 1 až 21 Bernského dohovoru. Prebratie článku 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru do práva Únie z tohto dôvodu predstavuje záväzok Európskej únie, ktorý jej vyplýva z medzinárodného práva.

125. Okrem toho článok 14 ods. 3 dohody TRIPS výslovne stanovuje, že vysielajúcim organizáciám musí byť priznané právo zakázať verejný prenos televíznych vysielaní, ak sa uskutočňuje bez udelenia ich súhlasu. Štáty, ktoré toto právo vysielajúcim organizáciám nepriznávajú, musia v prípade takéhoto vysielania prinajmenšom umožniť držiteľom autorských práv, aby zabránili vysielaniu, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia Bernského dohovoru.

126. V dôsledku toho v prejednávaných prípadoch treba predpokladať existenciu verejného prenosu.

Zámer normotvorcu Európskej únie

127. Hoci cieľom Komisie, pokiaľ ide o návrh smernice 2001/29, bolo aj prebratie článku 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru do práva Únie, Rada a Parlament sa s ňou v tomto smere nestotožnili. Naopak, v nijakom prípade nechceli zriadiť práva autorov, pokiaľ ide o bezplatné verejné predvádzanie diel ako súčasť televízneho vysielania.

128. Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 nie je výslovne určený na to, aby vykonával článok 11 bis Bernského dohovoru. Z dôvodovej správy k návrhu smernice Komisie však vyplýva, že cieľom bolo vykonať článok 8 Zmluvy WIPO o autorských právach, ktorého znenie je v značnej miere zhodné so znením článku 3 smernice.(37) Tento článok síce nespomína výslovne verejný prenos uskutočnený prostredníctvom verejného predvedenia, ale vzhľadom na skutočnosť, že táto zmluva výslovne vyžaduje dodržiavanie článku 11 bis Bernského dohovoru, je rozumné vykladať pojem verejný prenos stanovený v článku 8 Zmluvy WIPO o autorských právach, a teda v článku 3 smernice 2001/29, rovnako ako v článku 11 bis Bernského dohovoru.

129. Z dôvodovej správy k návrhu smernice Komisie je zrejmé, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vzťahovať na všetky formy verejného prenosu.(38) V dôsledku toho sa vzťahuje aj na tri formy verejného prenosu, ktoré sa spomínajú v článku 11 bis Bernského dohovoru.

130. Komisia a spoločnosť QC Leisure tvrdia, že článok 3 smernice 2001/29 nevykonáva článok 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru. V tomto smere sa oprávnene odvolávajú na diskusie o smernici, ktoré prebiehali po tom, ako Komisia predložila návrh, a ktoré vyústili do odôvodnenia č. 23.

131. Parlament v prvom čítaní navrhol, aby sa článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 nevzťahoval na „priame predvádzanie alebo výkon“(39). Komisia v súlade s tým zmenila svoj návrh.(40) Hoci Rada pozmenený návrh Komisie neprevzala, niektoré členské štáty napriek tomu presadili obmedzenie uvedené v druhej až štvrtej vete odôvodnenia č. 23,(41) na ktoré sa odvoláva aj vnútroštátny súd.

132. Podľa druhej vety odôvodnenia č. 23 smernice 2001/29 sa právo autora na verejný prenos má chápať v širokom zmysle slova tak, že sa vzťahuje na každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Tretia veta konkrétnejšie stanovuje, že toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Štvrtá a zároveň posledná veta spresňuje, že toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.

133. Z týchto troch viet, ak ich posudzujeme spoločne, vyplýva, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 má za cieľ vykonať iba článok 11 bis ods. 1 písm. i) a ii) Bernského dohovoru, t. j. pravidlá o vysielaní a prenose uskutočňovaného prostredníctvom inej než pôvodnej organizácie. V týchto prípadoch je potrebné zohľadniť rôzne miesta a prenos drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami.

134. Naopak, k verejnému prenosu diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ampliónom alebo akýmkoľvek iným obdobným zariadením na prenos znakov, zvukov alebo obrazov v zmysle článku 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru obvykle dochádza na mieste, kde tento prenos vzniká. Z tohto dôvodu k nijakému prenosu nedochádza.

135. O tomto obmedzujúcom účinku odôvodnenia č. 23 smernice 2001/29 sa takisto diskutovalo v rámci Rady a normotvorcovi Európskej únie bol z tohto dôvodu známy. Predsedníctvo Rady konštatovalo, že na iné činnosti, ako tie, ktoré sa spomínajú v tomto odôvodnení, najmä umožnenie prístupu verejnosti k internetu v internetových kaviarňach alebo knižniciach, by sa nevzťahovalo.(42) V tejto súvislosti talianska vláda dokonca vyslovila pochybnosti, pokiaľ ide o to, či je primerané vylúčiť článok 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru z rozsahu pôsobnosti článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.(43)

136. Obmedzenie rozsahu pôsobnosti článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 potvrdzuje skutočnosť, že niekoľko pravidiel medzinárodného, európskeho a vnútroštátneho práva vyvoláva dojem, že televízne programy by sa v zásade mali predvádzať v pohostinstvách bez udelenia ďalšieho súhlasu držiteľov práv.

137. Na úrovni práva Únie treba predovšetkým spomenúť článok 8 ods. 3 smernice 2006/115, ktorý priznáva vysielajúcim organizáciám právo zákazu iba v prípadoch, keď sa požaduje zaplatenie vstupného. Toto ustanovenie nie je ojedinelým prípadom, ale zodpovedá článku 13 písm. d) Rímskeho dohovoru o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových organizácii z 26. októbra 1961. Hoci Európska únia nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru, ktorý v článku 24 počíta iba so štátmi ako zmluvnými stranami, podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohody o Európskom hospodárskom priestore – Protokolu č. 28 o duševnom vlastníctve [neoficiálny preklad](44) sú členské štáty povinné pristúpiť k tomuto dohovoru (45).

138. § 72 Copyright, Designs and Patents Act podobne stanovuje, že v Spojenom kráľovstve možno v zásade predvádzať televízne vysielanie, pokiaľ sa nevyžaduje zaplatenie vstupného. V Nemecku existuje obdobné ustanovenie týkajúce sa práv vysielajúcich organizácií(46), hoci článok 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru, pokiaľ ide o autorov, vykonáva § 22 Urheberrechtsgesetz(47).

139. V dôsledku toho normotvorca Európskej únie nemal za cieľ vykonať článok 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru ani článok 14 ods. 3 dohody TRIPS ako súčasť práva Únie. Toto rozhodnutie treba rešpektovať najmä preto, lebo práva autorov vyplývajúce z článku 11 bis ods. 1 písm. iii) nie sú namierené proti štátnym orgánom, ale nevyhnutne obmedzujú práva tretích osôb v rámci súkromnoprávnych vzťahov.

140. V rámci týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania nie je potrebné rozhodnúť o tom, či je článok 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru alebo článok 14 ods. 3 dohody TRIPS priamo uplatniteľný; okrem toho ustanovenia dohody TRIPS nemôžu zakladať jednotlivcom práva, na ktoré sa títo jednotlivci môžu priamo odvolávať pred súdmi v zmysle práva Únie(48), a Súdny dvor doposiaľ neposudzoval priamu uplatniteľnosť Bernského dohovoru ako súčasť práva Únie.(49)

141. Prípady týkajúce sa hotelov však niektorí účastníci konania chápu tak, že Súdny dvor viac-menej zastáva názor, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykonáva článok 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru. Odvoláva sa najmä na vyhlásenia obsiahnuté v príručke WIPO k tomuto ustanoveniu.(50) Súdny dvor tiež konštatuje, že smernica 2001/29 sa uplatňuje na každý verejný prenos chránených diel.(51)

142. Odôvodnenie č. 23 smernice 2001/29 však nebolo predmetom prípadov týkajúcich sa hotelov. Tieto rozhodnutia sa týkali inej situácie, konkrétne prenosu v zmysle článku 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru, t. j. prenosu uskutočňovaného inou organizáciou než pôvodnou.(52) Prirodzene, takýto prenos sa zameriava na verejnosť, ktorá sa nenachádza na mieste, kde tento prenos vzniká. Súdny dvor v dôsledku toho v týchto prípadoch nerozhodol o tom, či článok 11 bis ods. 1 písm. iii) Bernského dohovoru vykonáva článok 3 ods. 1 smernice 2001/29.

143. Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 v spojení s odôvodnením č. 23 tejto smernice preto treba chápať v tom zmysle, že sa vzťahuje iba na prenos diel verejnosti, ktorá sa nenachádza na mieste, kde tento prenos vzniká.

Uplatňovanie na prenos vysielaní v pohostinstvách

144. Ak prevádzkovateľ pohostinstva predvádza svojim zákazníkom televízny program na televíznej obrazovke v pohostinstve, treba v zásade predpokladať, pokiaľ ide o toto konanie, že relevantná verejnosť sa nachádza na mieste, kde tento prenos vzniká. Prenos vzniká na televíznej obrazovke.

145. Vnútroštátny súd sa v rámci šiestej otázky písm. b) bodu iii) pýta, či je relevantné, ak je signál televízneho vysielania prijímaný prostredníctvom antény alebo parabolickej antény na streche priestorov alebo na streche susediacej s priestormi, kde sa nachádza televízor. To však nemôže byť relevantné. V praxi každá forma prenosu vyžaduje takéto vysielanie signálov medzi anténami, dekodérmi a obrazovkami a taktiež v rámci týchto zariadení. Bolo by absurdné zohľadňovať dĺžku káblov.(53) Takéto technické požiadavky každého prenosu treba z tohto dôvodu pripisovať pôvodnému vysielaniu.

146. Situácia by mohla byť iná, keby sa signál neprenášal iba na prijímač, ale – ako to bolo v prípadoch týkajúcich sa hotelov – ak by sa šíril do rôznych ďalších prijímačov. Zariadenie šíriace signál by sa potom mohlo považovať za miesto, kde tento prenos vzniká, a k prijímaniu by dochádzalo na inom mieste. Podobne, ako to bolo v prípadoch týkajúcich sa hotelov, by išlo o ďalší prenos po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami, ktoré normotvorca konkrétne nemal v úmysle vylúčiť z pôsobnosti článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

147. Z tohto dôvodu treba na šiestu otázku vo veci C‑403/08 odpovedať tak, že dielo chránené autorským právom nie je sprístupnené verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami v zmysle článku 3 smernice 2001/29/ES, ak je satelitné vysielanie prijímané v komerčných priestoroch (napríklad v bare) a sprístupnené alebo predvedené v týchto priestoroch prostredníctvom jednej televíznej obrazovky a zvukových reproduktorov verejnosti prítomnej v týchto priestoroch.

C –    Smernica 93/83

148. V rámci prvej časti siedmej otázky vo veci C‑403/08 sa vnútroštátny súd pýta, či je v súlade so smernicou 93/83/EHS, ak vnútroštátne autorské právo stanovuje, že ak sú prechodné rozmnoženiny diel zahrnuté v satelitnom vysielaní vytvorené vnútri satelitného telesa dekodéra alebo na televíznej obrazovke, ide o porušenie autorského práva podľa práva krajiny príjmu vysielania. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či má na odpoveď na túto otázku vplyv skutočnosť, že vysielanie je dekódované s použitím satelitnej dekodérovej karty, ktorá bola vydaná poskytovateľom služby satelitného vysielania v inom členskom štáte za podmienky, že satelitná dekodérová karta sa môže používať iba v tomto inom členskom štáte.

149. Podľa článku 2 smernice 93/83 členské štáty zabezpečia pre autora výhradné právo na povolenie satelitného vysielania pre verejnosť diel chránených autorským právom.

150. Podľa článku 1 ods. 2 písm. b) smernice 93/83 akt satelitného vysielania pre verejnosť sa uskutočňuje výhradne v členskom štáte, kde sa pod kontrolou a zodpovednosťou vysielacej organizácie signály prenášajúce program zavádzajú do neprerušeného prenosového reťazca vedúceho na satelit a zo satelitu na zem.

151. V prejednávanom prípade je takýmto členským štátom Grécko. Odtiaľ sa signály prenášajú na satelity a potom sa vracajú späť. Naopak, pokiaľ ide o použitie arabských dekodérových kariet, smernica 93/83 nie je relevantná.

152. Zdá sa, že tieto ustanovenia neobsahujú nijaké pravidlá týkajúce sa cezhraničného príjmu satelitných vysielaní, konkrétne príjmu gréckych signálov pohostinstvami v Spojenom kráľovstve. Z odôvodnenia č. 14 smernice 93/83 však vyplýva, že toto ustanovenie má za cieľ zamedziť kumulatívnemu uplatneniu niekoľkých vnútroštátnych právnych predpisov na jediný akt vysielania.

153. Ako sa uvádza v odôvodnení č. 7 smernice 93/83, pred prijatím smernice existovala právna neistota, či vysielanie zo satelitu, ktorého signály sa dajú priamo prijímať, ovplyvňuje právne vzťahy iba v tej krajine, odkiaľ sa vysiela, alebo vo všetkých štátoch príjmu. Kumulácia by viedla nielen k súbežnému uplatneniu rôznych právnych poriadkov. Práva na vysielanie by tiež mohli požívať rôzni nositelia v rôznych členských štátoch. Kumulácia by preto mohla výrazne sťažiť satelitné vysielania alebo ich prinajmenšom znemožniť.

154. Smernica 93/83 má teda podľa odôvodnenia č. 15 za cieľ zaistiť, aby boli práva na vysielanie priznané podľa práva jediného členského štátu, t. j. štátu, v ktorom sa vysielanie uskutočňuje podľa článku 1 ods. 2 písm. b). Podľa tejto zásady krajiny pôvodu (odôvodnenie č. 18) právo na vysielanie pre tento štát zahŕňa aj právo prenášať vysielanie do iných členských štátov.

155. Názor FAPL je však v podstate správny v tom smere, že smernica 93/83 zakazuje porušovať iné práva na vysielanie diel. Podľa článku 5 ochrana práv súvisiacich s autorským právom podľa smernice ponecháva nedotknutú ochranu autorského práva a nijakým spôsobom ju neovplyvňuje.(54)

156. Smernica 93/83 právo na rozmnožovanie vysielania nespochybňuje výslovne. Vnútroštátny súd a niektorí účastníci konania preto zastávajú názor, že z práva na vysielanie nevyplýva nič, pokiaľ ide o právo vytvárať dočasné rozmnoženiny vysielania pri príjme a prenose vysielania.(55)

157. Napriek tomu podľa článku 1 ods. 2 písm. a) sa smernica výslovne uplatňuje iba na signály určené na príjem verejnosťou. Súhlas s prenosom vysielania musí z tohto dôvodu zahŕňať právo na rozmnožovanie, ktoré je nevyhnutné na jeho príjem.

158. Na druhej strane FAPL sa odvoláva na odôvodnenie č. 16 smernice 93/83, podľa ktorého zásada zmluvnej voľnosti, z ktorej vychádza smernica, umožní obmedzovať využívanie týchto práv najmä v prípade určitých technických prostriedkov vysielania alebo určitých jazykových verzií.

159. Toto odôvodnenie sa však týka zmluvných obmedzení, ktoré, pokiaľ ide o ich povahu, majú účinky len medzi zmluvnými stranami. V dôsledku toho uvádza ako príklady iba opatrenia, ktoré môžu zmluvné strany prijať, najmä technické opatrenia pri vysielaní, ako sú napríklad kódovanie a jazyková verzia vysielania. Práva príjemcov vysielania, ktorí nie sú zmluvne viazaní, z tohto odôvodnenia nemožno odvodiť.

160. Môj výklad potvrdzuje odôvodnenie č. 17 smernice 93/83. Toto odôvodnenie uvádza, že pri dojednávaní výšky poplatku za nadobudnuté práva majú strany zohľadniť všetky okolnosti vysielania, ako je skutočný okruh divákov, potenciálny okruh divákov a jazyková verzia. Normotvorca teda vychádzal z predpokladu, že prenos satelitného vysielania súvisí s jeho príjmom a že odmena musí toto využitie zahŕňať. Odmena by mala zjavne pokrývať aj príjem mimo územia štátu, z ktorého sa vysiela, hoci takýto príjem sa musí predpovedať najmä vzhľadom na jazykovú verziu vysielania.

161. Právo na satelitný prenos diel chránených autorským právom podľa článku 2 smernice 93/83 z tohto dôvodu súvisí s právom príjemcov prijímať a sledovať takéto vysielania.

162. Je sporné, či sa vyššie uvedené úvahy uplatňujú aj na kódované satelitné vysielania. Vzhľadom na to, že kódovanie umožňuje kontrolu prístupu, je pochopiteľné, že právo na vysielanie sa obmedzuje na územie, na ktorom sa dohodli držitelia práv a vysielajúca organizácia. Článok 1 ods. 2 písm. c) smernice 93/83 uvádza, že k verejnému prenosu kódovaných satelitných vysielaní dochádza za predpokladu, že prostriedky na dekódovanie vysielania poskytuje verejnosti vysielacia organizácia alebo sú poskytované s jej súhlasom. Ak sú tieto podmienky splnené – ako je to v prejednávanom prípade –, kódované satelitné vysielanie je rovnocenné nekódovanému satelitnému vysielaniu. Kódovanie preto nemá vplyv na rozsah práva na vysielanie, ktoré odôvodňuje príjem.

163. Právo na vysielanie takisto nie je obmedzené podmienkami týkajúcimi sa vydávania dekodérových kariet. Tieto podmienky môžu mať nanajvýš zmluvne záväzný účinok, ale neukladajú tretím osobám nijaké povinnosti.

164. Z tohto dôvodu navrhujem, pokiaľ ide o smernicu 93/83, odpovedať na siedmu otázku vo veci C‑403/08 v tom zmysle, že právo na satelitné vysielanie diel chránených autorským právom podľa článku 2 smernice 93/83 zahŕňa aj právo prijímať a sledovať toto vysielanie v zahraničí.

D –    Základné slobody

165. Významom základných slobôd, pokiaľ ide o použitie gréckych dekodérových kariet, sa zaoberajú najmä šiesta a siedma otázka vo veci C‑429/08, ale aj siedma otázka a ôsma otázka písm. b) a c) vo veci C‑403/08. High Court chce zistiť, či články 28 ES, 30 ES alebo 49 ES vylučujú uplatňovanie vnútroštátneho práva, podľa ktorého je podvodný príjem programu obsiahnutého vo vysielacej službe poskytovanej z miesta v Spojenom kráľovstve s úmyslom vyhnúť sa zaplateniu akéhokoľvek poplatku účtovanému za príjem programu trestným činom alebo porušením autorského práva. Súd uvádza tri okolnosti vo veci C‑429/08, ktoré môžu nastať kumulatívne alebo alternatívne:

i)      Zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a pôvodne bolo dodané s obmedzeným zmluvným povolením na používanie zariadenia na získanie prístupu k chránenej službe iba v prvom členskom štáte. Zariadenie bolo napriek tomu používané na získanie prístupu k tejto chránenej službe v inom členskom štáte (v danom prípade v Spojenom kráľovstve) [má to význam aj pre ôsmu otázku písm. b) vo veci C‑403/08].

ii)      Zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a pôvodne bolo získané alebo aktivované na základe uvedenia falošného mena a adresy bydliska v prvom členskom štáte, čím sa obišli územné zmluvné podmienky uložené na vývoz takýchto zariadení na používanie mimo prvého členského štátu.

iii)      Zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a pôvodne bolo dodané so zmluvnou podmienkou, že bude používané iba na domáce alebo súkromné účely, a nie na komerčné účely (pri ktorých sa platí vyššie predplatné). Zariadenie bolo napriek tomu používané v Spojenom kráľovstve na komerčné účely, konkrétne na predvádzanie priamych futbalových vysielaní v pohostinstve [má to význam aj pre ôsmu otázku písm. c) vo veci C‑403/08].

166. Najprv sa budem zaoberať prvou z uvedených možností a potom preskúmam, či by ďalšie dve možnosti viedli k inému záveru.

a)      Uplatniteľná základná sloboda

167. Vzhľadom na to, že dekodérové karty sa dovážajú z Grécka do Spojeného kráľovstva, mohlo by byť uplatniteľné ustanovenie o voľnom pohybe tovaru podľa článku 34 ZFEÚ (predtým článok 28 ES)(56). Tieto karty však predstavujú prostriedok, v istom zmysle slova kľúč, na získanie prístupu v Spojenom kráľovstve k televíznemu programu vysielanému z Grécka. Vysielanie tohto programu je službou v zmysle článku 56 ZFEÚ (predtým článok 49 ES).(57)

168. Ak vnútroštátne opatrenie obmedzuje voľný pohyb tovaru a slobodné poskytovanie služieb, Súdny dvor ho v zásade preskúma iba vo vzťahu k jednej z týchto dvoch základných slobôd, pokiaľ sa ukáže, že v prejednávanom prípade je jedna z týchto slobôd druhotná vo vzťahu k druhej a môže byť do nej zahrnutá.(58)

169. Ako Komisia správne uvádza, Súdny dvor v súvislosti s predajom dekódovacích zariadení pre kódovanú satelitnú televíziu už konštatoval, že nie je možné vo všeobecnosti určiť, či má prednosť voľný pohyb tovaru, alebo voľný pohyb služieb.(59) Tento prípad sa však týkal obmedzení, ktoré sa osobitne zameriavali na obchodovanie s dekódovacími prístrojmi a takto priamo sťažovali prístup k službám satelitnej televízie.

170. Naopak, v prejednávaných prípadoch nie je primárne sporné obchodovanie s kartami, ale ich používanie s cieľom získať v Spojenom kráľovstve prístup ku kódovaným programom. Okrem toho, ak porovnáme materiálnu hodnotu kariet s cenami poplatkov za prístup k programom, význam kariet je celkom druhoradý. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania treba z tohto dôvodu skúmať vzhľadom na slobodu poskytovania služieb.

b)      Obmedzenie slobody poskytovania služieb

171. Sloboda poskytovania služieb si vyžaduje odstránenie akýchkoľvek obmedzení slobodného poskytovania služieb, dokonca aj keď sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať, sťažovať alebo robiť činnosť poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, menej atraktívnou. Okrem toho sloboda poskytovania služieb je prospešná tak pre poskytovateľov, ako aj pre príjemcov služieb.(60)

172. V prejednávaných prípadoch nevzniká otázka, či poskytovatelia televíznych programov sú povinní umožniť záujemcom z iných členských štátov prístup za porovnateľných podmienok ako domácim. Takáto povinnosť by vyžadovala, aby sloboda poskytovania služieb mala horizontálny účinok, teda niečo, čo Súdny dvor doposiaľ neprijal, prinajmenšom v tejto podobe.(61)

173. Rovnako nie je relevantné, či poskytovatelia televíznych programov môžu na určitých územiach zmluvne obmedziť prístup k svojim programom.(62) Takéto zmluvné podmienky môžu mať vplyv iba na zmluvné strany. V prejednávaných prípadoch však neexistujú žiadne zmluvné vzťahy medzi držiteľmi práv na jednej strane a poskytovateľmi dekodérových kariet v Spojenom kráľovstve alebo prevádzkovateľmi pohostinstiev na strane druhej.

174. Skôr je sporné, či sloboda poskytovania služieb umožňuje priznanie a výkon práv na satelitné programy, na základe ktorých môžu držitelia týchto práv zakázať tretím stranám, s ktorými nemajú zmluvný vzťah, sledovať a predvádzať tieto programy v iných členských štátoch, ako bolo stanovené. Prostredníctvom týchto práv by sa zabránilo prijímaniu služieb z iných členských štátov, najmä prístupu k televíznym programom.

175. Takýto zásah do slobody poskytovania služieb je obzvlášť intenzívny, keďže predmetné práva nielen sťažujú výkon slobody poskytovania služieb, ale tiež majú za následok rozdelenie vnútorného trhu na vzájomne oddelené vnútroštátne trhy. Podobné problémy existujú, pokiaľ ide o prístup k iným službám, napríklad pri predaji počítačových programov, hudobných diel, elektronických kníh alebo filmov prostredníctvom internetu.

176. Ide teda o vážny zásah do slobody poskytovania služieb.

c)      Odôvodnenie obmedzenia

177. Keďže sloboda poskytovania služieb je jednou zo základných zásad Európskej únie, obmedzenie tejto slobody možno pripustiť len vtedy, ak sa ním sleduje legitímny cieľ zlúčiteľný so Zmluvou a ak ho možno odôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. V takom prípade musí byť obmedzenie spôsobilé zaručiť uskutočnenie cieľa, ktorý sleduje, a nepresahovať rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie.(63)

178. Článok 52 ods. 1 ZFEÚ (predtým článok 46 ods. 1 ES), ktorý sa uplatňuje na slobodu poskytovania služieb na základe článku 62 ZFEÚ (predtým článok 55 ES), umožňuje obmedzenia z dôvodu verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Okrem toho judikatúra uvádza niekoľko naliehavých dôvodov všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenia slobody poskytovania služieb.(64)

Ochrana priemyselného a obchodného vlastníctva

179. V prejednávanom kontexte je obzvlášť sporná ochrana priemyselného a obchodného vlastníctva.(65) Táto ochrana odôvodňuje obmedzenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania práv, ktoré sú osobitným predmetom tohto vlastníctva.(66) Preto treba preskúmať, či existujú práva na satelitné prenosy futbalových zápasov, ktorých osobitný predmet si vyžaduje rozdelenie vnútorného trhu.

180. V oblasti voľného pohybu tovaru je primárne dotknuté využitie práv prostredníctvom predaja rozmnožením diel. Toto využitie sa zakladá na výlučnom práve rozmnožovať diela a uvádzať rozmnoženiny na trh. Toto výlučné právo je vyčerpané, len čo bol výrobok zákonne uvedený na trh v členskom štáte skutočným držiteľom práva alebo s jeho súhlasom.(67) S výnimkou niektorých prípadov, akým je napríklad ďalší predaj v prospech autora originálneho umeleckého diela,(68) neexistujú žiadne práva, ktoré bránia ďalšiemu predaju takýchto tovarov v rámci(69) vnútorného trhu. Naopak, držiteľ práv už predajom získal ekonomickú hodnotu predmetného duševného vlastníctva.(70)

181. Autorské práva ku gramofónových platniam, ktoré boli zákonne uvedené na trh v členskom štáte, z tohto dôvodu nebránili ich predaju v inom členskom štáte.(71) Spoločnosť QC Leisure a pani Murphy sa odvolávajú na túto judikatúru na účely odôvodnenia svojich obchodných praktík.

182. FAPL však zastáva názor, že v oblasti poskytovania služieb neexistuje nijaké vyčerpanie, ktoré by bolo možné prirovnať k pohybu tovaru.

183. To je prekvapujúce, lebo obmedzenia základných slobôd musia byť v zásade odôvodnené odkazom na tie isté zásady.

184. Samozrejme, niektoré služby sa líšia od tovarov v tom, že sa nemôžu per se ďalej použiť, napríklad služby, ktoré poskytujú kaderníci. So zaplatením odmeny za poskytnutie služby sa získa jej ekonomická hodnota, ale službu nemožno predať ďalej. V tomto zmysle neexistuje žiaden priestor na „vyčerpanie“ práva na službu.

185. Naopak, iné služby sa od tovarov výrazne nelíšia. Počítačové programy, hudobné diela, elektronické knihy, filmy atď., ktoré sú stiahnuté z internetu, sa môžu v elektronickej podobe ľahko predávať ďalej. To potvrdzuje aj skutočnosť, že sú potrebné dodatočné opatrenia správy digitálnych práv, aby sa zabránilo ďalšiemu predaju. V týchto oblastiach by takéto striktné vymedzenie dvoch základných slobôd bolo svojvoľné.

186. Uvedené príklady – hudba, filmy alebo knihy – tiež ukazujú, že predmetná otázka má pre fungovanie vnútorného trhu zásadný význam, ktorý je nad rámcom konaní vo veciach samých. Vymedzenie trhov založených na právach duševného vlastníctva vedie v najlepšom prípade k tomu, že prístup k predmetným tovarom bude zaručený za iných podmienok, najmä pokiaľ ide o ceny alebo správu digitálnych práv. Často je však prístup k týmto tovarom na niektorých trhoch celkom vylúčený, či už preto, lebo niektoré jazykové verzie sa ponúkajú iba zákazníkom z niektorých členských štátov, alebo preto, lebo zákazníci z niektorých členských štátov produkt vôbec získať nemôžu. Napríklad v jeseni 2011 obchodníci zo Spojeného kráľovstva oznámili, že už nemôžu predávať elektronické knihy zákazníkom mimo tohto členského štátu.(72) V prípade viacerých kníh v anglickom jazyku neexistujú nijaké porovnateľné ponuky v iných členských štátoch.

187. Zároveň v prípade ponúkaných produktov, ktoré sa, ako to bolo v konaniach vo veciach samých, zakladajú na podmienenom prístupe alebo ktoré sú stiahnuté iba z internetu, možno vymedzenie trhu dosiahnuť omnoho účinnejšie ako v prípade hmotných tovarov, akými sú napríklad knihy alebo cédečka. S knihami a cédečkami možno v dôsledku vyčerpania v rámci vnútorného trhu obchodovať. Pokiaľ ide o spotrebiteľov, takéto prekážky vyvolávajú zbytočné pohnútky obstarať si príslušné tovary nelegálnou cestou, t. j. najmä bez akejkoľvek odmeny pre držiteľa práv.

188. Z tohto dôvodu treba starostlivo preskúmať, či sa zásada vyčerpania uplatňuje v prejednávanom kontexte mutatis mutandis, t. j. či osobitný predmet dotknutých práv vyžaduje rozdelenie vnútorného trhu.

189. FAPL sa odvoláva, pokiaľ ide o každé vysielanie, na svoje práva približne k 25 dielam, medzi ktoré patria filmy, umelecké diela, nahrávky a hudba. V niektorých prípadoch týmto dielam poskytuje ochranu právo Únie a v niektorých prípadoch vnútroštátne právo.

190. Hoci sú práva na jednotlivé diela, ktoré sú súčasťou vysielania, v prejednávaných prípadoch sporné, nie je potrebné sa nimi v rámci týchto návrhov ďalej zaoberať. Na účely tejto analýzy možno vo všeobecnosti odkazovať na práva na vysielanie. Na jednej strane nesporne existujú prinajmenšom niektoré práva na vysielanie a na strane druhej treba vychádzať z toho, že prenos vysielania sa uskutočňuje so súhlasom všetkých dotknutých držiteľov práv. Osobitný predmet tohto súboru práv sa prejavuje, prinajmenšom v rozsahu, aký je relevantný v prejednávanom kontexte, svojím obchodným využitím.(73)

191. Prenos futbalových zápasov je využitý prostredníctvom poplatku za dekodérovú kartu. Takéto využitie nie je dotknuté používaním gréckych dekodérových kariet, keďže za tieto karty boli zaplatené poplatky.

192. Hoci tieto poplatky nie sú také vysoké ako poplatky v Spojenom kráľovstve, neexistuje žiadne osobitné právo požadovať v každom členskom štáte rôzne ceny za dielo. Zmysel vnútorného trhu naopak spočíva v tom, že cenové rozdiely medzi jednotlivými členskými štátmi sa prostredníctvom obchodu vyrovnávajú.(74) Možnosť, ktorú vyžaduje FAPL, aby sa vysielajúce práva predávali na základe územnej exkluzivity, vedie k dosiahnutiu zisku na základe odstránenia vnútorného trhu. V tomto smere, na rozdiel od názoru FAPL, sa na prejednávané prípady vzťahuje judikatúra v oblasti vyčerpania práv na tovary.

193. FAPL však zastáva názor, že práva, ktoré uplatnila, sú na základe rozsudku Coditel I(75) v súlade so slobodou poskytovania služieb. V tomto rozsudku išlo o napojenie nemeckej televízie na belgickú sieť káblovej televízie. V tejto súvislosti sa uskutočnila najmä projekcia filmu vysielaného v Nemecku so súhlasom držiteľa práv. Toto konanie napadol podnik, ktorý získal práva uviesť tento film v belgických kinách a v belgickej televízii.

194. Súdny dvor v tom čase rozhodol, že právo držiteľa autorského práva žiadať poplatky za každú projekciu filmu v kine je súčasťou základnej funkcie autorského práva.(76) Proti územnému rozdeleniu tohto využitia, prípadne dokonca na základe hraníc členských štátov v zásade nemožno namietať.(77)

195. To však neimplikuje nič také, čo by mohlo spochybniť vyššie uvedené úvahy v prejednávanom kontexte. Prenos vysielania sa uskutočňoval tak, ako sa na tom držitelia práv a grécke vysielajúce organizácie dohodli. Okrem toho za každú projekciu vysielania bola zaplatená odmena, aj keď podľa gréckych sadzieb.

196. Na rozdiel od toho rozsudok Coditel I sa netýkal priamo neoprávneného a bezplatného uvedenia v kine, ale ďalšieho prenosu oprávneného uvedenia v televízii. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že uvedenie v televízii môže mať vplyv na využitie práv na uvedenie v kine, a preto by bolo rozumné umožniť uvedenie v televízii iba s určitým časovým odstupom. V rámci perspektívy sedemdesiatych rokov dodal, že uvedenie v televízii je z čisto praktických dôvodov možné iba v rámci vnútroštátnych monopolov.(78) Na základe osobitných podmienok, ktoré v tom čase existovali na trhu v oblasti televízie a kinematografie, Súdny dvor dospel k záveru, že územné rozdelenie televíznych práv bolo odôvodnené.

197. Situácia v rozsudku Coditel I nie je porovnateľná so situáciou v rámci prejednávaných prípadov. Cieľom rozdelenia vnútorného trhu na účely prenosov živých vysielaní futbalových zápasov nie je práve ochrana inej formy využitia prenášaného futbalového zápasu. Hlavným cieľom rozdelenia trhov je skôr optimalizácia využitia toho istého diela v rámci rôznych častí trhu.

198. Okrem toho právo Únie medzitým prešlo určitým vývojom: podľa smernice 93/83 práva na satelitné vysielanie v členskom štáte zahŕňajú prenos do iného členského štátu v rámci pásma vysielania a platí sa za ne aj príslušná odmena. Vzhľadom na to, že prístup k vysielaniu v prejednávaných prípadoch dokonca vyžaduje nákup dekodérovej karty, každý jednotlivý príjemca platí poplatky.

199. Rozsudok Coditel I taktiež zahŕňal, ako ďalší – implicitný – faktor, využitie filmu vysielaného nemeckou televíziou cez belgickú káblovú sieť bez toho, aby bola za toto vysielanie zaplatená odmena. V súčasnosti by sa toto konanie považovalo za (ďalší) verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29(79) a článku 8 ods. 3 smernice 2006/115, ktoré môže držiteľ práv zakázať. Prenos prostredníctvom ďalšej vysielajúcej organizácie by bol relevantný.(80) Na účely ochrany osobitného predmetu práva na takýto verejný prenos však v prípade jednoduchého prenosu nie je obmedzenie slobody poskytovania služieb potrebné.

200. Celkovo treba uviesť, že rozdelenie vnútorného trhu, ktorého cieľom je prijímať satelitné vysielania, nie je na účely ochrany osobitného predmetu práv na živé prenosy futbalových zápasov potrebné.

201. Proti tomuto záveru by napokon bolo možné namietať, že by mohol sťažiť prístup k prenosom futbalových zápasov. Ak FAPL nemôže zakázať používanie lacnejších dekodérových kariet pochádzajúcich z iných členských štátov, nemožno vylúčiť, že v budúcnosti bude ponúkať práva na prenos iba v rámci najlukratívnejšieho trhu Európskej únie – Spojenom kráľovstve – alebo že službu ponúkanú na iných trhoch podmieni požiadavke podobných cien, ako sú ceny v Spojenom kráľovstve. Potom by bolo ťažšie získať prístup k prenosom v členských štátoch, akým je napríklad Grécko.

202. Išlo by o rozhodnutie ekonomickej povahy prijaté držiteľom práv. Toto rozhodnutie bude v konečnom dôsledku závisieť od toho, ako tento držiteľ vie celkovo čo najlepšie zhodnotiť svoje práva. V tejto súvislosti by sa zdalo relevantné najmä to, či možno vytvoriť alternatívne modely, ako to vyžaduje Komisia, alebo či obmedzenie komentára na určité jazykové verzie môže viesť k dostatočne účinnému a praktickému rozdeleniu trhov, aby bolo možné aj naďalej pôsobiť na rôznych vnútroštátnych trhoch s rôznymi cenami.

Časové rámce

203. Ako dodatočné odôvodnenie, ktoré sa však v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania nespomína, FAPL uvádza skutočnosť, že futbalové zväzy môžu stanoviť časový rámec v dĺžke trvania dve a pol hodiny, v rámci ktorého sa nesmú vysielať žiadne futbalové zápasy. Je to časový úsek, v rámci ktorého sa koná prevažná väčšina futbalových zápasov najvyšších líg zväzu. Tento časový rámec sa líši v závislosti od krajiny, pretože závisí od rôznych zvykov časového harmonogramu futbalových zápasov. Prostredníctvom územného rozdelenia práv na vysielanie môžu zväzy a vysielajúce organizácie zaručiť, aby nijaké vysielanie neporušovalo vnútroštátny časový rámec.

204. FAPL presvedčivo tvrdí, že dovoz dekodérových kariet by mohol sťažiť, alebo dokonca znemožniť uplatňovanie tohto časového rámca. Časové rámce chránené v krajine, odkiaľ karta pochádza, sa môžu líšiť od časových rámcov v krajine, kde sa karta používa, alebo dokonca nemusia byť vôbec chránené. Zároveň dochádza k narušeniu hospodárskej súťaže medzi pohostinstvami. Užívatelia domácich dekodérových kariet nemôžu počas časového rámca predvádzať žiadne futbalové zápasy, zatiaľ čo užívatelia dovezených dekodérových kariet ich predvádzať môžu. Zabránenie takémuto narúšaniu hospodárskej súťaže je takisto oprávneným záujmom.

205. Časové rámce však môžu odôvodniť obmedzenie slobody poskytovania služieb, ak sú primerané na zabezpečenie realizácie cieľov, ktoré sledujú, a ak nejdú nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie.(81) Okrem toho opatrenia, ktorými sa takáto politika uplatňuje, nesmú byť v nijakom prípade neproporcionálne vzhľadom na daný cieľ.(82)

206. Účelom časových rámcov je zaručiť, aby diváci neboli odrádzaní od návštevy miestnych futbalových zápasov akéhokoľvek druhu alebo od účasti na amatérskych zápasoch alebo zápasoch pre dorastencov z dôvodu paralelných televíznych vysielaní.(83) Účasť na futbalovom zápase a jeho povaha ako športu určeného na priame sledovanie by nemala byť ovplyvňovaná televíznymi prenosmi.

207. Na rozdiel od názoru spoločnosti QC Leisure nejde o osobitný obchodný záujem, ale predovšetkým o športový záujem, ktorý je v zásade potrebné uznať v práve Únie. Dokazujú to právomoci Európskej únie v oblasti športu, ktoré jej boli zverené Lisabonskou zmluvou [článok 6 písm. e) ZFEÚ a článok 165 ZFEÚ]. Tieto ustanovenia najmä vyžadujú zohľadnenie osobitnej povahy športu a jeho štruktúry založenej na dobrovoľnej činnosti.(84) Z hospodárskeho hľadiska by bolo určite atraktívnejšie umožniť prenos živých vysielaní všetkých zápasov.(85)

208. Legitímne odvolávanie sa na tento cieľ na účely odôvodnenia rozdelenia vnútorného trhu je však v prejednávaných prípadoch spochybnené hospodárskymi záujmami na rozdelení trhu, ktoré takisto existujú. Futbalové zväzy sú povinné posúdiť potrebu časového rámca a mali by v tomto smere v zásade disponovať širokou diskrečnou právomocou. Nemožno však a priori vylúčiť, že rozhodnutie anglického futbalového zväzu uplatňovať časové rámce sa prinajmenšom sčasti zakladá na zabezpečení hospodárskeho záujmu najdôležitejších členov zväzu rozdeliť vnútorný trh na účely prenosu vysielaní živých futbalových zápasov. Na preukázanie potreby časových rámcov preto treba uplatniť obzvlášť striktné kritérium.

209. V skutočnosti je sporné, či časové rámce môžu zvýšiť návštevnosť futbalových zápasov a účasť na nich. Obe tieto činnosti majú úplne inú kvalitu ako sledovanie prenosu živého vysielania v televízii. Skutočnosť, že časové rámce reálne zvyšujú návštevnosť futbalových zápasov a účasť na nich, nebola Súdnemu dvoru v dostatočnej miere preukázaná. Existujú dôkazy, ktoré toto tvrdenie vyvracajú: napríklad Komisia pri skúmaní časových rámcov podľa súťažného práva zistila, že časové rámce v skutočnosti stanovilo iba 10 z 22 zväzov. Vo Francúzsku, v Nemecku, Taliansku a Španielsku ani v Severnom Írsku, t. j. v rámci oblasti vplyvu anglického futbalu, neboli stanovené žiadne časové rámce.(86) Okrem toho v Nemecku sa v súčasnosti zjavne uskutočňujú prenosy živých vysielaní všetkých futbalových zápasov Bundesligy bez toho, aby tým utrpela návštevnosť dvoch najvyšších líg.(87)

210. To však nevylučuje možnosť, aby sa v rámci konaní prebiehajúcich na High Court preukázalo, že pre anglický futbal platia iné podmienky, ktoré naliehavo vyžadujú ochranu v podobe časových rámcov. Takéto dôkazy by však museli preukázať, že prenosy živých vysielaní majú značné negatívne dopady na návštevnosť futbalových zápasov alebo na účasť na nich, aby uplatňovanie časových rámcov mohlo prevážiť nad nepriaznivými vplyvmi na vnútorný trh.

Predbežný záver

211. V dôsledku toho rozdelenie vnútorného trhu neodôvodňuje ani osobitný predmet práv na vysielanie futbalových zápasov a – podľa informácií, ktoré mal Súdny dvor k dispozícii – ani časové rámce na účely prenosov živých vysielaní.

d)      Odôvodnenie v prípade poskytnutia falošných údajov pri výrobe dekodérových kariet

212. V rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑429/08 tiež vzniká otázka, či na dosiahnutý záver má vplyv skutočnosť, že zariadenie podmieneného prístupu bolo vyrobené alebo aktivované na základe uvedenia falošného mena a adresy bydliska v prvom členskom štáte, čím sa obišli územné zmluvné obmedzenia uložené na vývoz takýchto zariadení na používanie mimo územia prvého členského štátu.

213. Je zrejmé, že tieto okolnosti určite nenastali v rámci konania, ktoré viedlo k veci C‑403/08.(88) Pani Murphy tvrdí, že o týchto okolnostiach nevedela.

214. Ako pani Murphy správne tvrdí, tieto okolnosti nemôžu ovplyvniť uplatňovanie základných slobôd, pokiaľ ide o konečných spotrebiteľov dekodérových kariet. Zmluvy uzatvorené medzi jednotlivcami a s tým súvisiace okolnosti nemôžu obmedziť výkon základných slobôd tretími stranami; inak by takéto zmluvy poškodzovali tretie strany. Okrem toho tieto strany spravidla nemôžu vedieť, ako boli karty vyrobené, a nemali by nijakú možnosť posúdiť, či sa môžu odvolávať na základné slobody v prípade, že by tieto zmluvy boli relevantné.

215. Z tohto dôvodu je otázka, či dekodérové karty boli vyrobené alebo aktivované na základe uvedenia falošného mena a adresy bydliska, irelevantná.

e)      Účinky obmedzenia na súkromné alebo domáce použitie

216. Napokon jednak vo veci C‑429/08 [šiesta otázka písm. iii)], ako aj vo veci C‑403/08 [ôsma otázka písm. c)] boli predložené otázky týkajúce sa významu zmluvného obmedzenia používania dekodérových kariet v štáte pôvodu iba na domáce alebo súkromné použitie, nie však na obchodné použitie, za ktoré sa platí vyšší poplatok.

217. Takáto zmluva tiež môže mať účinky iba medzi zmluvnými stranami.

218. Ako už bolo vysvetlené vyššie, článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 nevyžaduje zriadenie práv, na ktoré by sa odvolávalo voči tretím stranám.(89)

219. Vnútroštátny súd však vo veci C‑403/08 dospel k záveru, že je možné, aby takéto práva existovali podľa vnútroštátneho práva, najmä vzhľadom na hymnu Premier League, ktorá sa hráva v súvislosti s vysielaniami. Právo Únie v oblasti autorského práva, najmä smernica 2001/29, takejto právnej úprave nebráni, keďže sa obmedzuje na jeden právny kontext. Odôvodnenie č. 7 tejto smernice najmä zdôrazňuje, že rozdiely medzi vnútroštátnymi pravidlami, ktoré nepriaznivo neovplyvňujú fungovanie vnútorného trhu, nie je potrebné odstrániť ani sa im vyhýbať.

220. Z tohto dôvodu treba preskúmať, či by sloboda poskytovania služieb bola prekážkou týmto vnútroštátnym právam.

221. Ak je používanie kariet povolené v Grécku iba na domáce alebo súkromné účely, zabránenie ich používaniu v britských pohostinstvách by nebolo diskriminačné. Išlo by viac‑menej o obmedzenie voľného poskytovania služieb, pretože pohostinstvá by túto službu nemohli používať.

222. Toto obmedzenie by bolo odôvodnené, keby sa v rámci vnútorného trhu uznala existencia práv, ktoré umožňujú obmedziť povolenie prijímať televízne vysielania na domáce alebo súkromné použitie. Autori majú v zásade záujem na podiele na zisku, ktorý je výsledkom obchodného využitia ich diel. Hoci Európska únia tento záujem nechráni, prinajmenšom ho uznala na úrovni medzinárodného práva.(90) Ak vnútroštátny normotvorca uzná, pokiaľ ide o takéto použitie, že autorom prináleží právo s príslušným osobitným predmetom, toto právo môže odôvodniť obmedzenie slobody poskytovania služieb.

223. Hoci zmluvné obmedzenie používania dekodérových kariet v štáte pôvodu iba na domáce alebo súkromné účely z tohto dôvodu nemôže odôvodniť územné obmedzenie slobody poskytovania služieb, dotknutý členský štát v zásade môže stanoviť práva, ktoré umožňujú autorom zakázať verejnú projekciu ich diel v pohostinstvách.

f)      Deviata otázka vo veci C‑403/08

224. Odpoveď na deviatu otázku vo veci C‑403/08 vyplýva z vyššie uvedených úvah.

225. High Court sa predovšetkým pýta, či sloboda poskytovania služieb vylučuje vykonávanie ustanovenia vnútroštátneho autorského práva, ktoré robí nezákonným verejné reprodukovanie alebo prehrávanie hudobného diela, ak je dielo zahrnuté v chránenej službe, ktorá je dostupná a reprodukovaná verejne za použitia satelitnej dekodérovej karty, pokiaľ táto karta bola vydaná poskytovateľom služby v inom členskom štáte za podmienky, že dekodérová karta sa môže používať iba v tomto inom členskom štáte.

226. V tejto súvislosti platí konštatovanie týkajúce sa zvyšku vysielania: na jednej strane sloboda poskytovania služieb vylučuje takéto rozdelenie vnútorného trhu; na strane druhej, členské štáty môžu stanoviť širšiu ochranu držiteľov práv vzhľadom na verejný prenos, napríklad hudobných diel.

227. Problematickejšia je druhá časť tejto otázky, konkrétne to, či je dôležité, ak je hudobné dielo nepodstatným prvkom chránenej služby ako celku a verejné predvádzanie alebo prehrávanie iných prvkov služby nie je chránené vnútroštátnym autorským právom.

228. Ochrana takýchto práv iba na základe vnútroštátneho práva vedie, v rámci konaní vo veciach samých, k obmedzeniu slobody poskytovania služieb. Toto obmedzenie môže byť odôvodnené vtedy, ak je proporcionálne vzhľadom na ochranu dotknutých práv.(91)

229. Zákaz príjmu vysielania by bol zjavne primeraný, ak by existovali práva na vysielanie ako celku alebo jeho podstatných častí, ktoré by umožňovali zakázať projekciu v pohostinstvách.

230. Naopak, ak ide o vedľajšie časti vysielania, ktorých ekonomická hodnota predstavuje iba malú časť hodnoty vysielania ako celku a ktoré majú pre diváka iba veľmi malý význam alebo sú pre nich dokonca bezvýznamné, bolo by neproporcionálne zakázať, na účely ich ochrany, príjem vysielania ako celku.(92) To však nevylučuje zaručenie primeranej odmeny nejakým iným spôsobom. Možno si napríklad predstaviť paušálny poplatok uhrádzaný organizácii pre kolektívnu správu zo strany prevádzkovateľov pohostinstiev, ktorí zabezpečujú projekciu televíznych programov.(93)

231. O otázke, ktorý z týchto dvoch prípadov sa uplatní, rozhodne vnútroštátny súd.

232. Sloboda poskytovania služieb z tohto dôvodu nevylučuje vykonávanie vnútroštátnych pravidiel, ktoré umožňujú držiteľovi práv na vysielanie – napríklad podľa článku 14 ods. 3 dohody TRIPS – zakázať projekciu vysielania v pohostinstvách za predpokladu, že obmedzenie slobody poskytovania služieb vyplývajúce z výkonu tohto práva nie je neproporcionálne vzhľadom na podiel chránených práv na vysielaní.

g)      Siedma otázka vo veci C‑429/08

233. Táto otázka sa týka zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti podľa článku 18 ZFEÚ (predtým článok 12 ES). Takáto diskriminácia by mohla spočívať v tom, že ustanovenie trestného práva uplatniteľné na pani Murphyovú sa týka iba vysielaní, ktoré sa uskutočňujú zo Spojeného kráľovstva, zatiaľ čo vysielania uskutočňované z iných členských štátov nie sú chránené. Zdá sa, že na účely uplatnenia tohto vnútroštátneho ustanovenia nie je rozhodujúce, že vysielajúca organizácia pochádza z Grécka, ale skutočnosť, že vysielanie bolo pôvodne vyrobené v Spojenom kráľovstve.

234. Táto otázka je relevantná iba v prípade, že vnútroštátne pravidlo už nebráni výkonu slobody poskytovania služieb a smernici 93/83.

235. Komisia správne uvádza, že článok 18 ZFEÚ v zásade nemá, okrem oblasti slobody poskytovania služieb, žiaden samostatný význam.(94) Preto treba túto otázku preskúmať z hľadiska slobody poskytovania služieb.

236. Údajná diskriminácia by mohla vyplývať zo skutočnosti, že poskytovatelia zo Spojeného kráľovstva sú chránení, zatiaľ čo poskytovatelia z iných členských štátov chránení nie sú. Poskytovatelia z iných členských štátov by museli čeliť obavám, že ich služby budú v Spojenom kráľovstve využívané bezplatne, alebo prinajmenšom že ich sadzby budú v Spojenom kráľovstve obchádzané prostredníctvom dovozu dekodérových kariet z iných členských štátov. Neexistuje nijaké zrejmé odôvodnenie diskriminácie zahraničných poskytovateľov. Súdny dvor by sa však touto otázkou v rámci prejednávaných prípadov nemal ďalej zaoberať.

237. Sporné nie sú práva zahraničných poskytovateľov, ale to, či sa vnútroštátni poskytovatelia môžu odvolávať na tieto ochranné ustanovenia. Dokonca aj kedy bola forma ochrany diskriminačná vo vzťahu k zahraničným poskytovateľom, nebolo by možné vylúčiť, aby vnútroštátni poskytovatelia využili ochranu, ktorá im vyplýva z vnútroštátneho práva. Skôr by vznikla otázka, či sa ochrana musí rozšíriť aj na zahraničných poskytovateľov.(95)

238. V dôsledku toho je na účely tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania irelevantné, či vnútroštátne právo porušuje slobodu poskytovania služieb, pretože sa uplatňuje na programy zahrnuté vo vysielacej službe poskytovanej z miesta v Spojenom kráľovstve, a nie na programy z akéhokoľvek iného členského štátu.

h)      Záver týkajúci sa šiestej a siedmej otázky vo veci C‑429/08 a siedmej otázky, ôsmej otázky písm. c) a deviatej otázky vo veci C‑403/08

239. Ako predbežný záver je potrebné konštatovať, že sloboda poskytovania služieb podľa článku 56 ZFEÚ vylučuje vykonávanie ustanovení, ktoré z dôvodu ochrany duševného vlastníctva zakazujú používanie zariadení podmieneného prístupu ku kódovanej satelitnej televízii v členskom štáte, ktoré boli uvedené na trh v inom členskom štáte so súhlasom držiteľa práv na vysielanie. Otázka, či takéto zariadenia boli v inom členskom štáte vyrobené alebo aktivované na základe uvedenia falošného mena a adresy bydliska, je irelevantná. Ani samostatná zmluva o používaní dekodérových kariet výlučne na domáce alebo súkromné účely nemôže odôvodniť územné obmedzenie slobody poskytovania služieb.

240. Sloboda poskytovania služieb nevylučuje vykonávanie vnútroštátnych pravidiel, ktoré umožňujú držiteľovi práv na vysielanie zakázať projekciu vysielaní v pohostinstvách za predpokladu, že obmedzenie slobody poskytovania služieb vyplýva z výkonu tohto práva a nie je neproporcionálne vzhľadom na podiel chránených práv na vysielaní.

241. Pre tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania je irelevantné, či ustanovenie vnútroštátneho práva porušuje slobodu poskytovania služieb, pretože sa uplatňuje na programy zahrnuté vo vysielacej službe poskytovanej z miesta v Spojenom kráľovstve, a nie na programy z akéhokoľvek iného členského štátu.

242. Napokon treba zdôrazniť, že rozhodnutie Komisie o spoločnom predaji mediálnych práv na zápasy Premier League vo forme exkluzivity tento záver nespochybňuje.(96) Dokonca aj keby sa toto rozhodnutie vnímalo v tom zmysle, že Komisia považuje územné rozdelenie vnútorného trhu za podmienku povolenia, Komisia nemôže stanoviť žiadne obmedzenia slobody poskytovania služieb, ktoré by zachádzali nad rámec Zmlúv.(97)

E –    Právo hospodárskej súťaže

243. Desiata otázka vo veci C‑403/08 sa zhoduje s ôsmou otázkou vo veci C‑429/08. Vnútroštátny súd sa na účely uplatnenia zákazu protisúťažných praktík podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ (predtým článok 81 ods. 1 ES) pýta, či postačuje, aby licenčná zmluva týkajúca sa územne obmedzeného prenosu vysielania mala za cieľ zabrániť vylúčeniu, obmedzeniu alebo skresleniu hospodárskej súťaže, alebo či je potrebné preukázať skutočné narušenie hospodárskej súťaže.

244. Zosúladený postup má protisúťažný cieľ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ z dôvodu jeho obsahu a účelu, ako aj vzhľadom na právny a hospodársky kontext, do ktorého spadá, je tento postup konkrétne spôsobilý vylučovať, obmedzovať alebo skresľovať hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu. Nie je nevyhnutné, aby hospodárska súťaž bola skutočne vylúčená, obmedzená alebo skreslená ani aby existovala priama súvislosť medzi týmto zosúladeným postupom a spotrebiteľskými cenami.(98) Nie je nevyhnutné skúmať následky zosúladeného postupu, pokiaľ sa preukáže jeho protisúťažný cieľ.(99)

245. V prejednávaných prípadoch je z tohto dôvodu potrebné preskúmať, či licenčné zmluvy sledujú protisúťažný cieľ, ak poskytovateľ programového obsahu uzatvorí sériu výlučných licenčných zmlúv pre územie jedného alebo viacerých členských štátov, podľa ktorých je vysielacia organizácia oprávnená vysielať programový obsah iba v rámci tohto územia (vrátane vysielania prostredníctvom satelitu) a v každej licencii je zahrnutá zmluvná povinnosť vysielacej organizácie predchádzať tomu, aby jej satelitné dekodérové karty umožňujúce príjem programového obsahu, na ktorý sa vzťahuje licencia, boli používané mimo územia, na ktoré sa vzťahuje licencia.

246. Na účely posúdenia, či má zmluva protisúťažnú povahu, treba zohľadniť predovšetkým obsah jej ustanovení, ciele, ktoré má dosiahnuť, ako aj právny a hospodársky kontext, do ktorého spadá.(100)

247. Dohoda uzatvorená medzi výrobcom a distribútorom, ktorá by sa snažila o obnovu hraníc v obchode medzi členskými štátmi, by mohla byť v rozpore s cieľom Zmluvy dosiahnuť integráciu vnútroštátnych trhov vytvorením jednotného trhu. Dohody smerujúce k rozdeleniu vnútroštátnych trhov podľa vnútroštátnych hraníc alebo dohody, ktorých predmetom je sťažiť prepojenosť vnútroštátnych trhov, najmä tie, ktoré smerujú k zákazu alebo obmedzeniu súbežných vývozov, Súdny dvor viackrát kvalifikoval ako dohody, ktorých predmetom je obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ.(101)

248. Zmluvná povinnosť spojená s licenciou na vysielanie, ktorá vyžaduje, aby vysielajúca organizácia zakázala používanie svojich satelitných dekodérových kariet umožňujúcich príjem programového obsahu, ktorý je predmetom licencie, mimo územia, na ktoré sa vzťahuje licencia, má ten istý účinok ako zmluvy, ktoré smerujú k zákazu alebo obmedzeniu súbežných vývozov. Jej cieľom je prostredníctvom vzájomného vymedzenia území, na ktoré sa vzťahuje licencia, vylúčiť akúkoľvek hospodársku súťaž medzi vysielajúcimi organizáciami. Takéto licencie s absolútnou územnou ochranou sú v rozpore s vnútorným trhom.(102) Preto neexistuje nijaký dôvod posudzovať tieto zmluvy inak ako zmluvy, ktoré smerujú k zákazu súbežného obchodu.

249. Preskúmanie slobody poskytovania služieb(103) tento záver potvrdzuje, keďže je v zásade potrebné vyhnúť sa protichodným posúdeniam základných slobôd a práv v oblasti hospodárskej súťaže.(104)

250. Treba zdôrazniť, že protisúťažnú zmluvu v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ možno odôvodniť na základe článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Osoba, ktorá sa však odvoláva na toto ustanovenie, musí na základe presvedčivých tvrdení a dôkazov preukázať, že boli splnené podmienky potrebné na udelenie výnimky.(105) V tejto súvislosti by sa zdalo, že podobné úvahy by sa mali uplatiť aj pri skúmaní toho, či je obmedzenie slobody poskytovania služieb odôvodnené.

251. Z tohto dôvodu treba na desiatu otázku vo veci C‑403/08 a ôsmu otázku vo veci C‑429/08 odpovedať tak, že ak poskytovateľ programového obsahu uzatvára sériu výlučných licenčných zmlúv pre územie jedného alebo viacerých členských štátov, podľa ktorých je vysielacia organizácia oprávnená vysielať programový obsah iba v rámci tohto územia (vrátane vysielania prostredníctvom satelitu), a v každej licencii je zahrnutá zmluvná povinnosť vysielacej organizácie predchádzať tomu, aby jej satelitné dekodérové karty umožňujúce príjem programového obsahu, na ktorý sa vzťahuje licencia, boli používané mimo územia, na ktoré sa vzťahuje licencia, takéto licenčné zmluvy sú spôsobilé vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž. Z tohto dôvodu sú v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ; nie je potrebné preukázať, že takéto účinky skutočne nastali.

V –    Návrh

252. Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na položené prejudiciálne otázky odpovedal takto:

1.      Prvá otázka vo veci C‑403/08:

„Navrhnutím“ alebo „upravením“ v zmysle článku 2 písm. e) smernice 98/84/ES je výroba alebo upravenie zariadenia takým spôsobom, aby umožňovalo prístup k chránenej službe v zrozumiteľnej forme bez povolenia poskytovateľa služby. Ak je zariadenie podmieneného prístupu vyrobené poskytovateľom služby alebo s jeho súhlasom a predané s obmedzeným zmluvným povolením používať toto zariadenie iba na získanie prístupu k chránenej službe za určitých okolností, takéto zariadenie sa nestáva „nezákonným zariadením“ v zmysle článku 2 písm. e) smernice 98/84, ak sa používa na získanie prístupu k chránenej službe na mieste, spôsobom alebo osobou, na ktoré sa nevzťahuje oprávnenie poskytovateľa služby.

2.      Tretia otázka vo veci C‑429/08:

Článok 3 ods. 2 smernice 98/84 nebráni členskému štátu uplatňovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré zakazuje používanie zariadenia podmieneného prístupu v prípade, že dôjde k porušeniu zmluvných podmienok týkajúcich sa dostupnosti programov v niektorých členských štátoch, a to z dôvodu uvedenia falošných mien alebo adries bydliska pri nadobudnutí prístupového zariadenia alebo pri použití prístupového zariadenia určeného na súkromné alebo domáce použitie na komerčné účely.

3.      Štvrtá otázka vo veci C‑403/08:

a)      Na otázku, či diela boli rozmnožované v celom rozsahu, alebo iba čiastočne, treba odpovedať prostredníctvom výkladu článku 2 smernice 2001/29/ES.

b)      O rozmnožovanie ide vtedy, ak sa v pamäti dekodéra vytvárajú snímky digitálneho obrazového alebo zvukového záznamu, keďže tieto snímky sú súčasťou duševnej tvorby autora vysielania.

c)      Zobrazenie vysielania na televíznej obrazovke tiež predstavuje rozmnožovanie.

4.      Piata otázka vo veci C‑403/08:

Prechodné rozmnoženiny diela vytvorené na televíznej obrazovke prepojenej s telesom dekodéra majú samostatný ekonomický význam v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2001/29, zatiaľ čo prechodné rozmnoženiny vytvorené v pamäti dekodéra takýto význam nemajú.

5.      Šiesta otázka vo veci C‑403/08:

Dielo chránené autorským právom nie je sprístupnené verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami v zmysle článku 3 smernice 2001/29, ak je satelitné vysielanie prijímané v komerčných priestoroch (napríklad v bare) a sprístupnené alebo predvedené v týchto priestoroch prostredníctvom jednej televíznej obrazovky a zvukových reproduktorov verejnosti prítomnej v týchto priestoroch.

6.      Siedma otázka vo veci C‑403/08:

Právo na satelitný prenos diel chránených autorským právom podľa článku 2 smernice 93/83/ES zahŕňa aj právo prijímať a sledovať takéto vysielania v zahraničí.

7.      Šiesta a siedma otázka vo veci C‑429/08 a siedma otázka, ôsma otázka písm. c) a deviata otázka vo veci C‑403/08:

a)      Sloboda poskytovania služieb podľa článku 56 ZFEÚ (predtým článok 49 ES) vylučuje vykonávanie ustanovení, ktoré z dôvodu ochrany duševného vlastníctva zakazujú používanie zariadení podmieneného prístupu ku kódovanej satelitnej televízii v členskom štáte, ktoré boli uvedené na trh v inom členskom štáte so súhlasom držiteľa práv na vysielanie. Otázka, či takéto zariadenia boli v inom členskom štáte vyrobené alebo aktivované na základe uvedenia falošného mena alebo adresy bydliska, je irelevantná. Na tento záver nemá vplyv ani samostatná zmluva o používaní dekodérových kariet výlučne na domáce alebo súkromné účely.

b)      Sloboda poskytovania služieb nevylučuje vykonávanie vnútroštátnych pravidiel, ktoré umožňujú držiteľovi práv na vysielanie zakázať projekciu vysielaní v pohostinstvách za predpokladu, že obmedzenie slobody poskytovania služieb vyplýva z výkonu tohto práva a nie je neproporcionálne vzhľadom na podiel chránených práv na vysielaní.

c)      Na účely týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania je irelevantné, či vnútroštátne právo porušuje slobodu poskytovania služieb, pretože sa uplatňuje na programy zahrnuté vo vysielacej službe poskytovanej z miesta v Spojenom kráľovstve, a nie na programy z akéhokoľvek iného členského štátu.

8.      Desiata otázka vo veci C‑403/08 a ôsma otázka vo veci C‑429/08:

Ak poskytovateľ programového obsahu uzatvorí sériu výlučných licenčných zmlúv pre územie jedného alebo viacerých členských štátov, podľa ktorých je vysielacia organizácia oprávnená vysielať programový obsah iba v rámci tohto územia (vrátane vysielania prostredníctvom satelitu) a v každej licencii je zahrnutá zmluvná povinnosť vysielacej organizácie predchádzať tomu, aby jej satelitné dekodérové karty umožňujúce príjem programového obsahu, na ktorý sa vzťahuje licencia, boli používané mimo územia, na ktoré sa vzťahuje licencia, takéto licenčné zmluvy sú spôsobilé vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž. Z tohto dôvodu sú v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ; nie je potrebné preukázať, že takéto účinky skutočne nastali.

1 –      Jazyk prednesu: nemčina.

2 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/84/ES z 20. novembra 1998 o právnej ochrane služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu (Ú. v. ES L 320, s. 54; Mim. vyd. 06/003, s. 147).

3 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

4 – Smernica Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134).

5 – Ú. v. ES L 336, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80.

6 – Ú. v. ES L 89, s. 6; Mim. vyd. 11/033, s. 208.

7 – Ako je stanovené v nemeckom Bundesgesetzblatt 1965 II, s. 1245.

8 – Ú. v. ES L 1, s. 194.

9 – Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120.

10 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 376, s. 28).

11 –      Smernica Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (Ú. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224), kodifikovaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, s. 1).

12 – Pozri článok 6 ZFEÚ a 165 ZFEÚ, Vyhlásenie č. 29 v záverečnom akte medzivládnej konferencie Amsterdamskej zmluvy podpísanej 2. októbra 1997 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 340, s. 136) a Vyhlásenie o osobitných charakteristikách športu a jeho spoločenskej úlohe v Európe, ktoré je potrebné zohľadniť pri vykonávaní spoločných politík, ktoré prijala Európska rada na zasadnutí v Nice (7. – 9. decembra 2000), závery predsedníctva (bod 52 a príloha IV; pozri najmä body 1, 7 a 17 tohto vyhlásenia).

13 – Rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, Zb. s. I‑4863, bod 22 a citovaná judikatúra.

14 – Rozsudok z 3. júna 2008, Intertanko a i., C‑308/06, Zb. s. I‑4057, bod 69.

15 – Rozsudok Intertanko a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 14, body 70 a 71.

16 – Rozsudok zo 16. júla 2009, Infopaq International, C‑5/08, Zb. s. I‑6569, bod 27 a nasl.; pozri tiež, pokiaľ ide o smernicu 2001/29, rozsudok z 21. októbra 2010, Padawan, C‑467/08, Zb. s. I‑10055, body 32 a 35.

17 – Rozsudok Infopaq International, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, najmä bod 37 a nasl.

18 – Rozsudok Infopaq International, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 45.

19 – Rozsudok Infopaq International, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 55.

20 – Rozsudok Infopaq International, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 64.

21 – Rozsudok Infopaq International, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, body 56 a 57.

22 – Rozsudok Infopaq International, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 58.

23 – KOM(97) 628, článok 5, bod 3 (strana 29 anglickej verzie).

24 – Pozri bod 105 a bod 108 a nasl. nižšie.

25 – Pozri bod 68 a nasl. vyššie.

26 – Rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 48; zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C‑91/92, Zb. s. I‑3325, bod 20, a z 19. januára 2010, Kücükdeveci, C‑555/07, Zb. s. I‑365, bod 46.

27 – Pozri najmä rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 59, a z 13. júla 2006, Manfredi a i., C‑295/04 až C‑298/04, Zb. s. I‑6619, bod 26.

28 – Rozsudky zo 16. júna 2005, Pupino, C‑105/03, Zb. s. I‑5285, bod 30; z 9. októbra 2008, Katz, C‑404/07, Zb. s. I‑7607, bod 31, a z 22. apríla 2010, Dimos Agiou Nikolaou, C‑82/09, Zb. s. I‑3649, bod 15.

29 – Pozri najmä rozsudky Bosman, už citovaný v poznámke pod čiarou 27, bod 61, a z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, Zb. s. I‑403, bod 24.

30 – KOM(97) 628, článok 3, bod 2 a nasl. (strany 25 a 26 anglickej verzie).

31 – KOM(97) 628, článok 3, bod 3 (strana 26 anglickej verzie).

32 – Rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05, Zb. s. I‑11519, a uznesenie z 18. marca 2010, Organismos Sillogikis Diacheirisis Dimiourgon Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon, C‑136/09, Zb. s. I‑37*.

33 – Rozsudok SGAE, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 37 a nasl.

34 – Tamže, bod 44.

35 – Príručka k Bernskému dohovoru (Ženeva 1978).

36 – Príručka WIPO, poznámka 11 bis ods. 11 a nasl.

37 –      KOM(97) 628, článok 3, bod 1 (strana 25 anglickej verzie).

38 – Tamže.

39 – Dokument A4-0026/99, zmena č. 13 (Ú. v. ES C 150, s. 171, 174).

40 – Zmenený a doplnený návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o harmonizácii určitých aspektov autorského práva a jemu príbuzných práv v informačnej spoločnosti, KOM(1999) 250 v konečnom znení [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 180, s. 6), odôvodnenie č. 16.

41 – Pozri dokumenty Rady 14238/99 z 22. decembra 1999, s. 5, poznámky pod čiarou 6 a 7; 5168/00 z 10. januára 2000, s. 4, a 5499/00 z 24. januára 1999, s. 2 a nasl.

42 – Dokument Rady 5168/00 z 10. januára 2000, s. 4, bod 9.

43 – Tamže, s. 4, bod 11.

44 – Ú. v. ES L 1, s. 194.

45 – Pokiaľ ide o vplyv tohto protokolu, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola 9. septembra 1999 vo veci Egeda (rozsudok z 3. februára 2000, C‑293/98, Zb. s. I‑629, bod 17).

46 – Pozri § 87 ods. 1 bod 3 nemeckého Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve) a v tejto súvislosti Wandtke, A.‑A., Bullinger, E., Erhard, J.: Urheberrecht. 3. vyd. 2009, bod 23, a Diesbach, M., Bormann, S., Vollrath, B.: „Public‑Viewing“ als Problem des Urheber- und Wettbewerbsrechts. In: Zeitschrift für Urheber- und Medienrecht. 2006, s. 265 (266 a nasl.).

47 – Zdalo by sa, že na splnenie povinností vyplývajúcich z tohto ustanovenia postačuje, aby pohostinstvá platili organizácii kolektívnej správy relatívne nízku odmenu; pozri prehľad sadzieb Gesellschaft für musikalische Aufführungs- und mechanische Vervielfältigungsrechte, http://www.gema.de/fileadmin/inhaltsdateien/musiknutzer/tarife/tarife_ad/tarifuebersicht_gaststaetten.pdf.

48 – Pozri nedávny rozsudok zo 6. júla 2010, Monsanto Technology, C‑428/08, Zb. s. I‑6765, bod 71.

49 – Pozri rozsudky Egeda, už citovaný v poznámke pod čiarou 45, v porovnaní s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola v tejto veci, bod 17 a nasl., a z 30. júna 2005, Tod’s a Tod’s France, C‑28/04, Zb. s. I‑5781, bod 14.

50 – Rozsudok SGAE, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 41.

51 – Tamže, bod 30.

52 – Tamže, bod 40.

53 – Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston 13. júla 2006 vo veci SGAE (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 63).

54 – Vzhľadom na regulačný obsah smernice 93/83, pokiaľ ide o verejný prenos, pozri rozsudky Egeda, už citovaný v poznámke pod čiarou 49, bod 25, a SGAE, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 30.

55 – Pozri bod 82 a nasl. a bod 95 a nasl. vyššie.

56 – Pokiaľ ide o uplatňovanie ustanovení Lisabonskej zmluvy, pozri moje návrhy z 11. novembra 2010 vo veci Casteels (rozsudok z 10. marca 2011, C‑379/09, Zb. s. I‑1379, bod 25).

57 – Rozsudok z 29. novembra 2001, De Coster, C‑17/00, Zb. s. I‑9445, bod 28.

58 – Rozsudok zo 14. októbra 2004, Omega, C‑36/02, Zb. s. I‑9609, bod 26 a citovanú judikatúru.

59 – Rozsudok z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C‑390/99, Zb. s. I‑607, bod 32.

60 – Rozsudky z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International C‑42/07, Zb. s. I‑7633, bod 51 a citovaná judikatúra, a z 8. júla 2010, Sjöberg a Gerdin, C‑447/08 a C‑448/08, Zb. s. I‑6921, bod 32.

61 – Pozri však návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi 23. mája 2007 vo veci Laval un Partneri (rozsudok z 18. decembra 2007, C‑341/05, Zb. s. I‑11767, bod 156 a nasl., najmä bod 159) a citovanú judikatúru o kolektívnych zmluvách.

62 – Toto je záležitosť práva v oblasti hospodárskej súťaže, ktorú preskúmam v bode 243 a nasl. týchto návrhov.

63 – Pozri napríklad rozsudok Laval un Partneri, už citovaný v poznámke pod čiarou 61, bod 101 a citovanú judikatúru.

64 – Rozsudok Sjöberg a Gerdin, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 36.

65 – Rozsudky zo 6. októbra 1982, Coditel a i., nazývaný Cotidel II, Zb. s. 3381, bod 13, a z 11. mája 1999, Pfeiffer, C‑255/97, Zb. s. I‑2835, bod 21.

66 – Rozsudok Pfeiffer, už citovaný v poznámke pod čiarou 65e, bod 22, a pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru, rozsudky z 31. októbra 1974, Centrafarm a de Peijper, 16/74, Zb. s. 1183, bod 7; zo 17. októbra 1990, HAG GF, C‑10/89, Zb. s. I‑3711, bod 12, a z 23. októbra 2003, Rioglass a Transremar, C‑115/02, Zb. s. I‑12705, bod 23.

67 – Rozsudky z 22. júna 1976, Terrapin (Overseas), 119/75, Zb. s. 1039, bod 6; z 20. januára 1981, Musik-Vertrieb membran a K-tel International, 55/80 a 57/80, Zb. s. 147, bod 10, a z 28. apríla 1998, Metronome Musik, C‑200/96, Zb. s. I‑1953, bod 14.

68 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/84/ES z 27. septembra 2001 o práve ďalšieho predaja v prospech autora pôvodného umeleckého diela (Ú. v. ES L 272, s. 32; Mim. vyd. 17/001, s. 240); pozri v tejto súvislosti rozsudok z 15. apríla 2010, Fundación Gala-Salvador Dalí a VEGAP, C‑518/08, Zb. s. I‑3091.

69 – Na druhej strane Súdny dvor odmietol medzinárodné vyčerpanie uvedením tovarov na trh mimo územia vnútorného trhu v rozsudkoch zo 16. júla 1998, Silhouette International Schmied (C‑355/96, Zb. s. I‑4799, bod 22), a z 30. novembra 2004, Peak Holding (C‑16/03, Zb. s. I‑11313).

70 – Pokiaľ ide o práva vyplývajúce z ochrannej známky, pozri rozsudok Peak Holding, už citovaný v poznámke pod čiarou 69, bod 40.

71 – Rozsudok Musik-Vertrieb membran a K-tel International, už citovaný v poznámke pod čiarou 67, bod 10.

72 – Gallagher, V.: Waterstones halts overseas e-book sales, správa z 26. októbra 2010, http://www.thebookseller.com/news/132290-waterstones-halts-overseas-e-book-sales.html, navštívená 9. novembra 2010.

73 – Pozri rozsudky Musik-Vertrieb membran a K-tel International, už citovaný v poznámke pod čiarou 67, bod 12 a nasl., a zo 17. mája 1988, Warner Brothers a Metronome Video, 158/86, Zb. s. 2605, bod 13 a nasl.

74 – Pozri rozsudok Musik-Vertrieb membran a K-tel International, už citovaný v poznámke pod čiarou 67, bod 24, pokiaľ ide o pohyb tovaru.

75 – Rozsudok z 18. marca 1980, Coditel a i., 62/79, Zb. s. 881 (ďalej len „Cotidel I“).

76 – Tamže, bod 14.

77 – Tamže, bod 16; a podobne, pokiaľ ide o nájomné právo, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola 26. mája 1998 vo veci FDV (rozsudok z 22. septembra 1998, C‑61/97, Zb. s. I‑5171, bod 15).

78 – Rozsudok Coditel I, už citovaný v poznámke pod čiarou 75, bod 16.

79 – Pokiaľ ide o posúdenie prejednávaných prípadov na základe tohto ustanovenia, pozri bod 107 a nasl. vyššie.

80 – Návrh na začatie prejudiciálneho konania v rozsudku Coditel I sa týkal uplatňovania tohto práva stanoveného v článku 11a ods. 1 Bernského dohovoru; pozri správu z pojednávania týkajúcu sa tohto rozsudku, už citovaného v poznámke pod čiarou 75, s. 884.

81 – Pozri napríklad rozsudky z 25. júla 1991, Säger, C‑76/90, Zb. s. I‑4221, bod 15; z 8. septembra 2010, Carmen Media Group, C‑46/08, Zb. s. I‑8149, bod 60, a zo 7. októbra 2010, dos Santos Palhota a i., C‑515/08, Zb. s. I‑9133, bod 45.

82 – Rozsudky Säger, už citovaný v poznámke pod čiarou 81, bod 17; z 11. septembra 2007, Komisia/Nemecko, C‑318/05, Zb. s. I‑6957, body 133 a 136, a z 13. decembra 2007, United Pan-Europe Communications Belgium a i., C‑250/06, Zb. s. I‑11135, bod 44.

83 – Pozri odôvodnenie č. 10 rozhodnutia Komisie z 19. apríla 2001 týkajúce sa konania podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Zmluvy o EHP (vec 37.576 – UEFA predpisy vysielania) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 171, s. 12).

84 – Pozri taktiež vyhlásenia Amsterdamskej zmluvy a Rady, už citované v poznámke pod čiarou 12.

85 – Dokazuje to sťažnosť podaná rôznymi vysielajúcimi organizáciami, ktorá viedla k rozhodnutiu Komisie, už citovanému v poznámke pod čiarou 83.

86 – Pozri odôvodnenie č. 55 a prílohu II rozhodnutia už citovaného v poznámke pod čiarou 83.

87 – Pokiaľ ide o návštevnosť divákov, pozri DFL Deutsche Fußball Liga GmbH, Bundesliga 2010, Die wirtschaftliche Situation im Lizenzfußball, s. 20 a nasl.

88 – Pozri bod 66 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

89 – Pozri bod 107 a nasl. vyššie.

90 – Pozri bod 121 a nasl. vyššie.

91 – Pozri odkazy v poznámke pod čiarou 82.

92 – Pozri rozsudok z 20. septembra 1988, Komisia/Dánsko, 302/86, Zb. s. 4607, bod 21.

93 – Pozri poplatok skúmaný v rozsudku Padawan, už citovanom v poznámke pod čiarou 16.

94 – Rozsudky zo 6. februára 2003, Stylianakis, C‑92/01, Zb. s. I‑1291, bod 18; z 11. septembra 2007, Schwarz a Gootjes-Schwarz, C‑76/05, Zb. s. I‑6849, bod 34, a z 20. mája 2010, Zanotti, C‑56/09, Zb. s. I‑4517, bod 24.

95 – Rozsudok z 20. októbra 1993, Phil Collins a i., C‑92/92 a C‑326/92, Zb. s. I‑5145, bod 34 a nasl.

96 – Príloha č. 23 k vyjadreniam FAPL, pozri správu v Ú. v. ES C 115, s. 3, a tlačovú správu IP/06/356 z 22. marca 2006.

97 – Pozri rozsudok z 26. októbra 2010, Schmelz, C‑97/09, Zb. s. I‑10465, bod 50; pozri taktiež článok 13 ods. 2 Zmluvy o EÚ a druhú vetu článku 17 ods. 1 Zmluvy o EÚ.

98 – Rozsudok zo 4. júna 1999, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, bod 43.

99 – Rozsudky T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 98, bod 30; z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 81, a zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services/Komisia, C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, Zb. s. I‑9291, bod 55.

100 – Rozsudok GlaxoSmithKline Services/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 99, bod 58.

101 – Rozsudky zo 16. septembra 2008, Sot. Lélos kai Sia a i., C‑468/06 až C‑478/06, Zb. s. I‑7139, bod 65 a citovaná judikatúra, a GlaxoSmithKline Services/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 99, bod 59 a nasl.

102 – Rozsudok z 8. júna 1982, Nungesser a Eisele/Komisia, 258/78, Zb. s. 2015, bod 61.

103 – Pozri bod 177 a nasl. vyššie.

104 – Pozri v tomto zmysle moje návrhy z 2. júla 2009 vo veci Presidente del Consiglio dei Ministri (rozsudok z 2. júla 2009, C‑169/08, Zb. s. I‑10821), bod 134 a nasl.

105 – Rozsudok GlaxoSmithKline Services/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 99, bod 82.