Language of document : ECLI:EU:F:2013:70

UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (samosudca)

zo 4. júna 2013

Vec F‑119/11

Luigi Marcuccio

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Článok 34 ods. 1 rokovacieho poriadku – Žaloba podaná faxom v lehote na podanie žaloby a podpísaná prostredníctvom pečiatky zobrazujúcej podpis advokáta alebo iného spôsobu zobrazenia – Zmeškanie lehoty na podanie žaloby“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou L. Marcuccio navrhuje predovšetkým, aby Súd pre verejnú službu určil ničotnosť rozhodnutia Európskej komisie o zamietnutí jeho žiadosti zo 6. septembra 2010, alebo ho zrušil, ako aj rozhodnutia o zamietnutí jeho sťažnosti z 20. marca 2011, vykonal skutkové zistenia určitých udalostí, ku ktorým došlo 14., 16. a 19. marca 2002, konštatoval ich nezákonnosť, zaviazal Komisiu vykonať určité úkony a zaviazal ju na náhradu vzniknutej škody. Podaniu originálu žaloby poštou predchádzalo 11. novembra 2011 zaslanie dokumentu označeného ako kópia originálu žaloby faxom.

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta z časti ako zjavne neprípustná a z časti ako zjavne neodôvodnená. L. Marcuccio znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

Abstrakt

1.      Úradníci – Akty administratívy – Prezumpcia platnosti – Ničotný právny akt – Pojem – Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti úradníka o náhradu škody – Nedostatok odôvodnenia – Vylúčenie tohto pojmu

(Článok 288 ZFEÚ)

2.      Súdne konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti – Vlastnoručný podpis advokáta – Podstatné pravidlo, ktoré sa uplatňuje striktne – Neexistencia – Neprípustnosť

[Štatút Súdneho dvora, článok 19 tretí odsek, článok 21 prvý odsek, a článok 32 prvý odsek, a príloha I článok 7 ods. 1; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 34 ods. 1 prvý pododsek, článok 35 ods. 1 písm. b), a článok 51 odseky 3 a 4; služobný poriadok úradníkov, článok 91 ods. 3]

1.      Akty inštitúcií Únie v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti, a preto majú právne účinky aj v prípade, že sú postihnuté nejakou vadou, dovtedy, kým neboli zrušené alebo odvolané. Výnimkou z tohto pravidla sú však akty postihnuté vadou, ktorej závažnosť je taká evidentná, že nemôže byť právnym poriadkom Únie tolerovaná a musia sa považovať za akty, ktoré nemajú žiadny právny účinok. Závažnosť následkov, ktoré sa spájajú s konštatovaním ničotnosti aktu inštitúcií Únie, si vyžaduje, aby z dôvodov právnej istoty bolo toto konštatovanie vyhradené iba pre skutočne výnimočné prípady.

Za také výnimočné prípady sa v nijakom prípade nemôže považovať porušenie práva na rešpektovanie obydlia, súkromného života, ako aj porušenie povinnosti odôvodnenia uvádzané úradníkom proti rozhodnutiu Komisie o implicitnom zamietnutí žiadosti o náhradu škody údajne spôsobenej vniknutím do jeho služobného bytu zamestnancami Komisie, už z dôvodu, že Komisia tým, že neodpovedala počas štvormesačnej lehoty na žiadosť dotknutého úradníka, nezasiahla do jeho práva na nedotknuteľnosť obydlia ani do práva na rešpektovanie súkromného života, ako aj preto, že rozhodnutie, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá nemožno považovať za ničotné len z dôvodu, že nebolo odôvodnené, keďže taká vady nemá vplyv na zákonnosť takého rozhodnutia, ktoré má iba za následok, že žalobca môže podať návrh na súd návrh na náhradu škody.

(pozri body 25 a 28)

Odkaz:

Všeobecný súd Európskej únie: 24. novembra 2010, Marcuccio/Komisia, T‑9/09 P, bod 37 a tam citovaná judikatúra

2.      Z článku 19 tretieho odseku a z článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktoré sa v konaní na Súde pre verejnú službu uplatňujú v súlade s článkom 7 ods. 1 prílohy I tohto štatútu vyplýva, že každý žalobca sa musí nechať zastupovať osobou oprávnenou na tento účel a že na súdy Únie možno podať iba žalobu podpísanú touto osobou.

Z článku 19 tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora a najmä z použitia výrazu „zastupovať“ tiež vyplýva, že „účastník konania“ v zmysle tohto ustanovenia bez ohľadu na jeho vlastnosti nie je oprávnený sám konať pred súdmi Únie, ale musí využiť služby tretej osoby, ktorá má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore. Ďalšie ustanovenia Súdneho dvora, akým je článok 21 prvý odsek a článok 32 uvedeného štatútu potvrdzujú, že účastník konania a jeho zástupca nemôžu byť jedna a tá istá osoba. Tieto ustanovenia Štatútu Súdneho dvora sú pre Súd pre verejnú službu prebraté predovšetkým do článku 34 ods. 1 prvého pododseku, do článku 35 ods. 1 písm. b) a do článku 51 ods. 3 a 4 rokovacieho poriadku. Ani štatút Súdneho dvora ani Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu nestanovuje nijakú odchýlku ani výnimku vo vzťahu k tejto povinnosti.

Požiadavka vlastnoručného podpisu v zmysle článku 34 ods. 1 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa na účely právnej istoty teda sleduje zabezpečenie pravosti žaloby a vylúčenie rizika, že žaloba nie je v skutočnosti dielom autora oprávneného na tento účel. Túto požiadavku preto treba považovať za podstatnú formálnu náležitosť a treba ju uplatňovať striktne, takže následkom jej nedodržania je neprípustnosť žaloby. Pokiaľ ide o odtlačok pečiatky zobrazujúcej podpis advokáta splnomocneného žalobcom na návrhu na začatie konania alebo iného spôsobu zobrazenia jeho podpisu, treba konštatovať, že tento nepriamy a mechanický spôsob „podpisu“ neumožňuje sám osebe konštatovať, že predmetné podanie podpísal práve sám advokát.

(pozri body 30 – 32, 35 a 36)

Odkaz:

Súdny dvor: 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor, C‑174/96 P, bod 8 a tam citovaná judikatúra

Súd prvého stupňa: 23. mája 2007, Parlament/Eistrup, T‑223/06 P, body 51 a 52