NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 26. apríla 2018 (1)
Vec C‑18/17
Danieli & C. Officine Meccaniche SpA
Dragan Panic
Ivan Arnautov
Jakov Mandic
Miroslav Brnjac
Nicolai Dorassevitch
Alen Mihovic
za účasti:
Arbeitsmarktservice Leoben
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Pristúpenie nových členských štátov – Chorvátsko – Prechodné opatrenia – Voľný pohyb pracovníkov – Články 56 a 57 ZFEÚ – Sloboda poskytovania služieb – Smernica 96/71/ES – Vysielanie pracovníkov – Rozsah – Vysielanie štátnych príslušníkov Chorvátska a tretích krajín do Rakúska prostredníctvom podniku usadeného v Taliansku – Článok 1 ods. 3 – Vysielanie – Prenájom pracovných síl“
1. V tomto konaní je Súdny dvor požiadaný, aby rozhodol o tom, či má Rakúsko právomoc požadovať, aby pracovníci pridelení talianskemu podniku poskytujúcemu službu v Rakúsku mali pracovné povolenie, ak i) títo pracovníci sú chorvátskymi štátnymi príslušníkmi, ktorých zamestnáva chorvátsky podnik, alebo ii) títo pracovníci sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín legálne zamestnanými iným talianskym podnikom.
2. V nasledujúcom texte vysvetlím, prečo Rakúsko má z hľadiska práva EÚ v súlade s článkami 56 a 57 ZFEÚ v spojení s prechodnými ustanoveniami uvedenými v kapitole 2 prílohy V aktu o pristúpení z roku 2012(2) právomoc požadovať, aby mali chorvátski štátni príslušníci pridelení talianskemu podniku poskytujúcemu službu v Rakúsku, pracovné povolenie. Na druhej strane na základe článkov 56 a 57 ZFEÚ na to právomoc nemá, pokiaľ ide o štátnych príslušníkov tretích krajín pridelených talianskemu podniku poskytujúcemu službu v Rakúsku, keďže títo štátni príslušníci tretích krajín sú legálne zamestnaní v Taliansku.
I. Právny rámec
A. Právo EÚ
1. Akt o pristúpení z roku 2012
3. Podmienky pristúpenia Chorvátskej republiky k Európskej únii sú ustanovené v akte o pristúpení z roku 2012. článok 18 tohto aktu stanovuje, že opatrenia vymenované v jeho prílohe V sa uplatňujú za podmienok stanovených v uvedenej prílohe.
4. Príloha V aktu o pristúpení z roku 2012 sa nazýva „Zoznam podľa článku 18 aktu o pristúpení: prechodné opatrenia“. Jeho kapitola 2 sa zaoberá prechodnými opatreniami týkajúcimi sa voľného pohybu osôb. Znie takto:
„1. Článok 45 a článok 56 prvý odsek ZFEÚ sa plne uplatňujú vo vzťahu k slobode pohybu pracovníkov a slobode poskytovať služby zahrňujúce dočasný pohyb pracovníkov v zmysle článku 1 smernice 96/71/ES medzi Chorvátskom na jednej strane a každým zo súčasných členských štátov na strane druhej, iba ak v prechodných ustanoveniach v bodoch 2 až 13 nie je uvedené inak.
2. Odchylne od článkov 1 až 6 nariadenia (EÚ) č. 492/2011 a do uplynutia obdobia dvoch rokov odo dňa pristúpenia budú súčasné členské štáty uplatňovať vnútroštátne opatrenia alebo opatrenia vyplývajúce z dvojstranných dohôd, ktorými sa upravuje prístup chorvátskych štátnych príslušníkov na ich trhy práce. Súčasné členské štáty môžu naďalej uplatňovať tieto opatrenia do uplynutia obdobia piatich rokov odo dňa pristúpenia.
Chorvátski štátni príslušníci, ktorí ku dňu pristúpenia v súlade s právnymi predpismi pracujú v súčasnom členskom štáte, a ktorým bol umožnený vstup na trh práce v tomto členskom štáte na obdobie 12 mesiacov alebo dlhšie bez prerušenia, majú právo na vstup na trh práce v tomto členskom štáte, nie však na trh práce v ostatných členských štátoch, ktoré uplatňujú vnútroštátne opatrenia.
Rovnaké práva majú aj chorvátski štátni príslušníci, ktorým bol po pristúpení umožnený vstup na trh práce súčasného členského štátu na obdobie 12 mesiacov alebo dlhšie bez prerušenia.
Chorvátski príslušníci uvedení v druhom a treťom pododseku strácajú práva uvedené v týchto pododsekoch, ak dobrovoľne opustia trh práce príslušného súčasného členského štátu.
Práva v druhom a treťom pododseku nemajú chorvátski štátni príslušníci, ktorí ku dňu pristúpenia alebo počas uplatňovania vnútroštátnych opatrení v súlade s právnymi predpismi pracujú v súčasnom členskom štáte a ktorým bol umožnený vstup na trh práce v tomto členskom štáte na obdobie kratšie ako 12 mesiacov.
…
12. S cieľom čeliť závažnému narušeniu trhu práce Nemecka a Rakúska v určitých citlivých odvetviach služieb alebo jeho ohrozeniu, ktoré môže vzniknúť v niektorých regiónoch ako dôsledok nadnárodného poskytovania služieb v zmysle článku 1 smernice 96/71/ES, môžu sa Nemecko a Rakúsko, pokiaľ na základe vyššie uvedených prechodných opatrení uplatňujú na voľný pohyb chorvátskych pracovníkov vnútroštátne opatrenia alebo opatrenia vyplývajúce z dvojstranných zmlúv, po upovedomení Komisie v súvislosti s poskytovaním služieb obchodnými spoločnosťami usadenými v Chorvátsku odchýliť od článku 56 prvého odseku ZFEÚ na účely obmedzenia dočasného pohybu pracovníkov, ktorých právo prijať prácu v Nemecku alebo Rakúsku podlieha vnútroštátnym opatreniam.“
5. Zoznam odvetví služieb, na ktoré sa môže vzťahovať výnimka stanovená v odseku 12, okrem iného zahŕňa stavebné činnosti v zmysle tohto ustanovenia.
2. Smernica 96/71/ES(3)
6. Smernica 96/71 stanovuje pravidlá vysielania pracovníkov v rámci poskytovania služieb.
7. Článok 1 definuje rozsah pôsobnosti smernice. Znie takto:
„1. Táto smernica sa uplatňuje na podniky zriadené v členskom štáte, ktoré v rámci poskytovania nadnárodných služieb vysielajú pracovníkov, v súlade s odsekom 3, na územie členského štátu.
…
3. Táto smernica platí vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 prijmú niektoré z nasledovných nadnárodných opatrení:
a) vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo
b) vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve na území členského štátu, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo
c) prenájom pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.“
8. Podľa článku 3 smernice členské štáty zabezpečia, aby bez ohľadu na právne predpisy uplatniteľné na pracovnoprávny vzťah podniky uvedené v článku 1 ods. 1 zaručili pracovníkom vyslaným na ich územie pracovné podmienky, tak ako sú definované podľa právnych predpisov alebo prípadne podľa kolektívnych zmlúv, pokiaľ ide o maximálnu dĺžku pracovného času a minimálnu dobu odpočinku; minimálnu ročnú dĺžku platenej dovolenky; minimálne mzdové tarify vrátane sadzby za nadčasy; podmienky prenajímania pracovníkov; zdravia, bezpečnosti a hygieny pri práci; ochranné opatrenia týkajúce sa podmienok zamestnávania tehotných žien alebo žien, ktoré nedávno porodili, detí a mladých ľudí; rovnaké zaobchádzanie medzi mužmi a ženami a iné ustanovenia o nediskriminácii.
B. Vnútroštátne právo
9. § 18 Ausländerbeschäftigungsgesetz (zákon o zamestnávaní cudzincov)(4) stanovuje:
„Vyslaní zahraniční pracovníci
Podmienky zamestnávania, súhlas s vyslaním
1. Cudzinci pracujúci na vnútroštátnom území pre zahraničného zamestnávateľa, ktorý nemá sídlo na spolkovom území, potrebujú pracovné povolenie, ak ďalej nie je stanovené inak. Ak tieto práce netrvajú dlhšie ako šesť mesiacov, cudzinci potrebujú súhlas s vyslaním, ktorý možno vydať nanajvýš na štyri mesiace.
…
12. Cudzinci, ktorých podnik so sídlom na území iného členského štátu Európskeho hospodárskeho priestoru vyšle na plnenie dočasných pracovných úloh do Rakúska, nepotrebujú pracovné povolenie alebo súhlas s vyslaním, ak:
1. sú nad rámec doby vyslania do Rakúska legálne zamestnaní v štáte sídla vysielajúcej spoločnosti a ak majú s vysielajúcou spoločnosťou uzatvorený legálny pracovný pomer, a
2. ak sa dodržia rakúske mzdové a pracovné podmienky…, ako aj právna úprava sociálneho zabezpečenia.
Ústredný koordinačný úrad spolkového ministerstva financií pre kontrolu nelegálneho zamestnávania… je povinný hlásenie o zamestnaní vyslaných… bez zbytočného odkladu postúpiť príslušnému regionálnemu úradu práce. Regionálny úrad práce je v priebehu dvoch týždňov od doručenia hlásenia povinný potvrdiť podniku a objednávateľovi, ktorý využíva pracovný výkon, splnenie daných podmienok (potvrdenie o vyslaní pracovníkov v rámci EÚ) alebo pri nesplnení podmienok vyslanie zakázať. …“
10. § 32a zákona o zamestnávaní cudzincov, týkajúci sa prechodných ustanovení v súvislosti s rozšírením EÚ, znie takto:
„1. Štátni príslušníci tých členských štátov Európskej únie, ktoré pristúpili k Európskej únii 1. januára 2007 na základe Zmluvy o pristúpení Bulharskej republiky a Rumunska k Európskej únii…, nemajú právo na voľný pohyb pracovníkov… s výnimkou, ak sú… rodinnými príslušníkmi štátneho príslušníka iného členského štátu EHP, ktorý má podľa práva EÚ právo na pobyt.
…
11. Na základe [aktu o pristúpení z roku 2012] sa odseky 1 až 9 vzťahujú mutatis mutandis na štátnych príslušníkov Chorvátskej republiky a na zamestnávateľov so sídlom v Chorvátskej republike.“
II. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
11. Tento prípad je výsledkom sporu medzi Danieli & C. Officine Meccaniche SpA (ďalej len „Danieli“) a štyrmi chorvátskymi štátnymi príslušníkmi, ako aj ruským a bieloruským štátnym príslušníkom na jednej strane (ďalej spolu „žalobcovia“) a Arbeitsmarktservice Leoben (Regionálny úrad práce Leoben, Rakúsko) na druhej strane.
12. Danieli, podnik so sídlom v Taliansku, prijal od rakúskeho podniku zákazku na postavenie valcovne drôtu v Rakúsku. Danieli patrí s ďalšími spoločnosťami DS d.o.o. so sídlom v Chorvátsku (ďalej len „chorvátsky zamestnávateľ“) a DA‑SpA. so sídlom v Taliansku (ďalej len „taliansky zamestnávateľ“) do skupiny podnikov tvoriacich koncern. Na dokončenie stavebného projektu chcel Danieli využiť pracovnú silu pridelenú od chorvátskeho zamestnávateľa a talianskeho zamestnávateľa.
13. Presnejšie povedané, Danieli chcel využiť štyroch chorvátskych štátnych príslušníkov, ktorí pracujú pre chorvátskeho zamestnávateľa a sú sociálne poistení v Chorvátsku. Tiež chcel využiť dvoch štátnych príslušníkov tretích krajín, ruského a bieloruského štátneho príslušníka, ktorí pracujú pre talianskeho zamestnávateľa a sú sociálne poistení v Taliansku.
14. Danieli 18. januára 2016 zaregistroval vyššie uvedených pracovníkov na príslušnom orgáne a vo vzťahu k nim podal žiadosti o potvrdenie o vyslaní pracovníkov v rámci EÚ.
15. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že týchto pracovníkov by nezamestnával on sám, ale boli by mu pridelení chorvátskym zamestnávateľom, resp. talianskym zamestnávateľom na účely dokončenia projektu v Rakúsku.
16. Regionálny úrad práce Leoben žiadosti o potvrdenie o vyslaní cudzích štátnych príslušníkov v rámci EHP podľa § 18 ods. 12 zákona o zamestnávaní cudzincov zamietol a vyslanie zakázal.
17. Proti tomuto rozhodnutiu boli následne podané opravné prostriedky. Tieto opravné prostriedky Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko) zamietol ako nedôvodné. Podľa tohto súdu vysielanie nespadá do pôsobnosti smernice 96/71. Podľa názoru tohto súdu smernica nebola uplatniteľná vzhľadom na to, že medzi podnikom Danieli a pracovníkmi, ktorých chcel nasadiť na realizáciu projektu v Rakúsku, neexistoval žiaden pracovnoprávny vzťah.
18. Proti tomuto rozhodnutiu boli následne podané odvolania na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko). Pokiaľ ide o pochybnosti o správnom výklade príslušných ustanovení práva Únie, tento súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa články 56 a 57 ZFEÚ, smernica [96/71] a [body 2 a 12 kapitoly 2 s názvom ‚Voľný pohyb osôb‘] prílohy V [aktu o pristúpení z roku 2012] vykladať v tom zmysle, že Rakúsko má právomoc obmedziť vysielanie pracovníkov, ktorých zamestnáva spoločnosť so sídlom v Chorvátsku, požiadavkou pracovného povolenia, ak sa toto vyslanie uskutoční prostredníctvom pridelenia pracovníkov spoločnosti so sídlom v Taliansku na účely poskytnutia služby talianskou spoločnosťou v Rakúsku a činnosť chorvátskych pracovníkov pre taliansku spoločnosť pri budovaní valcovne drôtu v Rakúsku sa obmedzuje na poskytnutie tejto služby v Rakúsku a medzi týmito pracovníkmi a talianskou spoločnosťou nie je pracovný pomer?
2. Majú sa články 56 a 57 ZFEÚ a smernica [96/71] vykladať v tom zmysle, že Rakúsko má právomoc obmedziť vyslanie ruských a bieloruských pracovníkov, ktorých zamestnáva spoločnosť so sídlom v Taliansku, požiadavkou pracovného povolenia, ak sa toto vyslanie uskutoční prostredníctvom pridelenia pracovníkov druhej spoločnosti so sídlom v Taliansku na účely poskytnutia služby druhou spoločnosťou v Rakúsku a činnosť ruských, resp. bieloruských pracovníkov pre druhú spoločnosť sa obmedzuje na poskytnutie služby v Rakúsku a medzi pracovníkmi a druhou spoločnosťou nie je pracovný pomer?“
19. Písomné pripomienky predložili žalobcovia a rakúska, nemecká a holandská vláda, ako aj Európska komisia. Všetci títo účastníci konania, s výnimkou holandskej vlády, predniesli ústne pripomienky na pojednávaní konanom 28. februára 2018.
III. Analýza
20. Pred vyriešením prejudiciálnych otázok sa budem zaoberať niektorými predbežnými pripomienkami týkajúcimi sa najmä právneho rámca, ktorým sa riadi právo podnikov poskytovať služby v rámci Európskej únie. V tomto kontexte tiež vysvetlím, ako je dojednanie, ktoré Danieli používa na účely poskytovania služby v Rakúsku chorvátskymi štátnymi príslušníkmi a štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú legálne zamestnaní chorvátskymi a talianskymi zamestnávateľmi v týchto štátoch (ďalej len „sporné dojednanie vo veci samej“), potrebné vymedziť ako záležitosť práva Únie. Ako budem demonštrovať, táto otázka má v skutočnosti priamy vplyv na posúdenie najmä prvej prejudiciálnej otázky.
A. Predbežné pripomienky
21. V Rakúsku musia cudzí štátni príslušníci zamestnaní zahraničným zamestnávateľom, ktorý nie je usadený v Rakúsku, mať pracovné povolenie. V prípade takzvaných vyslaní pracovníkov v rámci EÚ, to však znamená, že keď sú cudzí štátni príslušníci vyslaní do Rakúska podnikom so sídlom v inom členskom štáte (EHP) na účely výkonu dočasnej práce, táto požiadavka sa neuplatňuje. To je za predpokladu, že títo pracovníci sú okrem iného riadne oprávnení na dobu, ktorá presahuje dĺžku vyslania v Rakúsku, pracovať v štáte sídla a sú legálne zamestnaní v podniku, ktorý ich vysiela. Počas prechodného obdobia, ktoré sa skončí 30. júna 2018, sú však chorvátski štátni príslušníci povinní získať pracovné povolenie pri uplatňovaní príslušných vnútroštátnych predpisov (§ 18 a § 32a zákona o zamestnávaní cudzincov).
22. V tomto prípade požiadal Danieli, taliansky podnik, o vyslanie pracovníkov do EÚ bez pracovného povolenia, pokiaľ ide o chorvátskych štátnych príslušníkov a štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých chce nasadiť na postavenie valcovne drôtu v Rakúsku. Táto žiadosť bola zamietnutá na základe toho, že títo pracovníci musia mať pracovné povolenie.
23. Vzniká otázka, či je táto požiadavka zlučiteľná s právom EÚ, pričom treba mať na pamäti, že chorvátski štátni príslušníci a štátni príslušníci tretích krajín boli dočasne pridelení talianskemu podniku (Danieli) poskytujúcemu službu v Rakúsku. Chorvátski štátni príslušníci sú pridelení podniku Danieli chorvátskym podnikom a štátni príslušníci tretích krajín talianskym podnikom.
1. Právny rámec: sloboda poskytovania služieb a vysielania pracovníkov
24. Od začiatku treba pripomenúť, že zlučiteľnosť požiadavky pracovného povolenia s právom EÚ sa v tomto konkrétnom prípade riadi príslušnými pravidlami Zmluvy týkajúcimi sa slobodného poskytovania služieb uvedenými v článkoch 56 a 57 ZFEÚ.(5) Okrem toho, pokiaľ ide konkrétne o chorvátskych štátnych príslušníkov, je potrebné zohľadniť aj osobitné pravidlá, podľa ktorých normotvorca stanovil toto obmedzenie počas prechodného obdobia po pristúpení Chorvátskej republiky k Európskej únii, slobodu pohybu pracovníkov a slobodu poskytovania služieb zahŕňajúcu dočasný pohyb pracovníkov, ako je vymedzené v článku 1 smernice 96/71. Tieto pravidlá sú obsiahnuté v kapitole 2 prílohy V aktu o pristúpení z roku 2012.
25. Na druhej strane nemá smernica 96/71 v tomto prípade nijaký priamy význam. Na rozdiel od toho, čo by prejudiciálne otázky a pozornosť daná smernici na pojednávaní mohli naznačovať, má smernica 96/71 pri posudzovaní zlučiteľnosti spornej požiadavky pracovného povolenia, ktorá je predmetom prejednávanej veci, s právom Únie, iba okrajový význam.
26. Cieľom smernice 96/71 je chrániť pracovníkov tým, že vyslaným pracovníkom poskytuje určité minimálne práva v konkrétnom kontexte cezhraničného poskytovania služieb. Stanovuje „jadro záväzných pravidiel o minimálnej požadovanej ochrane“ – týkajúcich sa okrem iného minimálnej mzdy a dovolenky – ktoré majú dodržiavať podniky vysielajúce pracovníkov na dočasnú prácu na území hostiteľskej krajiny.(6) Konkrétne hostiteľský členský štát musí v súlade s článkom 3 smernice zabezpečiť, aby podniky vysielajúce pracovníkov na jeho územie zaručili minimálne podmienky uvedené v tomto ustanovení.
27. Smernica 96/71 neobsahuje pravidlá týkajúce sa administratívnych požiadaviek, ktorých dodržiavanie môže byť vyžadované od (zahraničného) poskytovateľa služieb v hostiteľskom členskom štáte. Obmedzenia týchto požiadaviek sú stanovené v článkoch 56 a 57 ZFEÚ (a prípadne aj v prechodných ustanoveniach pripojených k aktu o pristúpení z roku 2012).
28. Smernica 96/71 je napriek tomu relevantná pre riešenie tohto prípadu z iných dôvodov. Ako bude podrobnejšie uvedené nižšie, judikatúra Súdneho dvora rozlišuje medzi rôznymi typmi vysielania: v závislosti od toho, či podnik, ktorý poskytuje službu v hostiteľskom členskom štáte, tak robí prostredníctvom vysielania vlastných pracovníkov do hostiteľského členského štátu [tradičné vysielanie v zmysle článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71], alebo či podnik prenajíma pracovníkov podniku v hostiteľskom členskom štáte [pridelenie pracovnej sily inému podniku v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71], sa posúdenie dojednania z hľadiska pravidiel upravujúcich slobodu poskytovania služieb a príslušných prechodných ustanovení riadi inou logikou.
29. Konkrétne pracovníci pridelení do hostiteľského členského štátu, či už v rámci tradičného vysielania alebo prideľovania pracovných síl, spadajú do pôsobnosti smernice. Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že na rozdiel od pracovníkov vyslaných ich zamestnávateľom v zmysle článku 1 ods. 3 písm. a) smernice sa pracovníci, ktorí boli vyslaní do hostiteľského členského štátu v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice, považujú za pridelených, a teda majúcich prístup na trh práce hostiteľského členského štátu.(7)
30. Tento rozdiel má osobitný význam pri uplatňovaní prechodných ustanovení stanovených v kapitole 2 ods. 2 a 12 prílohy V aktu o pristúpení z roku 2012. V skutočnosti majú členské štáty väčšiu voľnosť pri uplatňovaní vnútroštátnych pravidiel počas prechodného obdobia vo vzťahu k prideľovaniu pracovníkov.
31. Podľa odseku 2 môže členský štát počas prechodného obdobia obmedziť voľný pohyb (chorvátskych) pracovníkov uplatňovaním vnútroštátnych opatrení. Podľa Súdneho dvora voľný pohyb pracovníkov zahŕňa tak situáciu, keď sa pracovník usiluje o priamy prístup na trh práce hostiteľského členského štátu, ako aj situáciu, keď bol pracovník pridelený na trh práce tohto štátu v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71.(8) Na druhej strane je podľa odseku 12 možné sa od článku 56 ZFEÚ odchýliť a obmedziť tradičné vysielanie v zmysle článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71, pokiaľ ide o poskytovanie služieb. Táto možnosť je však dostupná iba v určitých citlivých odvetviach uvedených v bode 12, a to podnikmi so sídlom v Chorvátsku.(9)
32. Z tohto dôvodu je potrebné najprv určiť, ako by sa sporné dojednanie vo veci samej malo zadefinovať ako záležitosť práva Únie.
2. Ako by malo byť sporné dojednanie vo veci samej chápané ako záležitosť práva EÚ?
33. Pokiaľ ide o sporné dojednanie vo veci samej, na začiatku je potrebné zdôrazniť, že dotknutí pracovníci nie sú priamo zamestnaní podnikom Danieli, ale inými podnikmi patriacimi do tej istej skupiny podnikov: zatiaľ čo chorvátski štátni príslušníci majú pracovnú zmluvu s chorvátskym zamestnávateľom a sú sociálne poistení v Chorvátsku, štátni príslušníci tretích krajín majú pracovnú zmluvu s talianskym zamestnávateľom a sú sociálne poistení v Taliansku.
34. Pracovníci mali byť vyslaní do podniku Danieli na to, aby tento podnik mohol dokončiť valcovňu drôtu v Rakúsku, čo je stavebný projekt, ktorého hlavnou zmluvnou stranou sa zdá byť Danieli. Počas svojho vyslania v Rakúsku mali pracovníci vykonávať svoje úlohy pod vedením podniku Danieli. Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pracovníci nepracovali v Taliansku v prospech podniku Danieli, ale boli svojimi zamestnávateľmi vyslaní priamo do Rakúska. Inými slovami, chorvátski štátni príslušníci neboli aktívni na trhu práce v Taliansku. Štátni príslušníci tretích krajín sú na druhej strane legálne zamestnaní v Taliansku, kde zvyčajne pracujú pre talianskeho zamestnávateľa.
35. Ako by sa teda sporné dojednanie vo veci samej malo v tomto kontexte vykladať ako záležitosť práva Únie?
36. Podľa článku 1 ods. 1 smernice 96/71 sa smernica uplatňuje na podniky zriadené v členskom štáte, ktoré v rámci poskytovania nadnárodných služieb vysielajú pracovníkov, v súlade s článkom 1 ods. 3 smernice, na územie členského štátu.
37. Na základe článku 1 ods. 3 písm. a) sa táto smernica uplatňuje na vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.
38. Ako už bolo spomenuté vyššie, článok 1 ods. 3 smernice sa tiež zaoberá vyslaním pracovníkov z jedného podniku do druhého. Osobitný význam má článok 1 ods. 3 písm. c).(10)
39. Smernica sa uplatňuje aj vtedy, ak v súlade s článkom 1 ods. 3 písm. c) podnik, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, prenajme pracovníka užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým podnikom, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce, a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.
40. Smernica sa jednoducho uplatňuje na širokú škálu situácií, keď sú pracovníci pridelení z jedného členského štátu do druhého v rámci cezhraničného poskytovania služieb.
41. Zdá sa, že sporné dojednanie v konaní vo veci samej na prvý pohľad sotva zodpovedá situáciám uvedeným v článku 1 ods. 3 písm. a) a písm. c). Preto nie je žiadnym prekvapením, že účastníci konania, ktorí predložili svoje pripomienky, nesúhlasia s tým, že sporné dojednanie v konaní vo veci samej spadá do pôsobnosti smernice 96/71 a ani s príslušným odôvodnením.
42. Bližší pohľad však odhaľuje, že s prihliadnutím na nevyhnutnú kontrolu skutkových okolností, ktoré sú základom prejednávanej veci, ktorú má vykonať vnútroštátny súd, predstavuje sporné dojednanie v konaní vo veci samej prenájom pracovnej sily v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice.
43. Vo veci Vicoplus a i.(11) bol Súdny dvor požiadaný, aby sa vyjadril k zlučiteľnosti holandských právnych predpisov s právom EÚ, ktoré vyžadovali, aby poľskí štátni príslušníci mali pracovné povolenie v prípade pridelenia poľských pracovníkov na holandské územie po pristúpení Poľska k Európskej únii. Súdny dvor bol tiež požiadaný, aby poskytol usmernenie o kritériách, ktoré sa majú použiť pri určení, či boli pracovníci prenajatí v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71.
44. Súdny dvor rozhodol, že prenajímanie pracovníkov je službou poskytnutou za odplatu, pričom prenajatý pracovník zostáva v pracovnoprávnom vzťahu s podnikom – poskytovateľom služby bez toho, aby bola uzatvorená akákoľvek pracovná zmluva s užívateľským podnikom (prvá podmienka). Okrem toho prenajímanie charakterizuje skutočnosť, že premiestnenie pracovníka do hostiteľského členského štátu predstavuje samotný cieľ služby poskytnutej podnikom (druhá podmienka) a že pracovník svoje úlohy vykonáva pod dohľadom a vedením užívateľského podniku (tretia podmienka).(12)
45. V rozsudku Martin Meat(13) Súdny dvor poskytol ďalšie usmernenia týkajúce sa najmä druhej podmienky uvedenej vyššie. Ozrejmil prvky, ktoré by mohli naznačovať, že poskytovaná (cezhraničná) služba predstavuje prenajímanie pracovných síl namiesto vysielania v zmysle článku 1 ods. 3 písm. a) smernice. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že treba zohľadniť najmä všetky skutočnosti, ktoré by mohli indikovať, že poskytovateľ služieb nenesie dôsledky poskytovania, ktoré nie je v súlade so zmluvou. Presnejšie, ak má poskytovateľ služieb povinnosť riadneho vykonávania poskytovania stanoveného v zmluve, je v zásade menej pravdepodobné, že by išlo o prenajatie pracovnej sily, ak poskytovateľ služieb nemusel znášať dôsledky poskytovania, ktoré nie sú v súlade s uvedenou zmluvou.(14)
46. Všetky tieto podmienky uvedené v judikatúre, pokiaľ ide o prenájom pracovných síl, sporné dojednanie vo veci samej spĺňa.(15)
47. Po prvé je nesporné, že chorvátski pracovníci a pracovníci tretích krajín zostávajú zamestnaní v podnikoch, ktoré ich vysielajú do Rakúska, teda u chorvátskeho zamestnávateľa a talianskeho zamestnávateľa (prvá podmienka). To platí bez ohľadu na skutočnosť, že Danieli a zamestnávateľské podniky patria do tej istej skupiny podnikov.
48. Po druhé, pokiaľ ide o samotné pridelenie, na pojednávaní bolo objasnené, že presun pracovníkov do Rakúska predstavuje samotný účel dohody medzi podnikom Danieli a chorvátskym a talianskym zamestnávateľom (druhá podmienka). To potvrdzuje aj okolnosť, že dotknutí pracovníci v rámci svojej pracovnej činnosti nepracovali v Taliansku pod vedením podniku Danieli. Navyše v zmysle usmernení Súdneho dvora v rozsudku Martin Meat je z písomných pripomienok žalobcov zrejmé, že namiesto chorvátskeho a talianskeho zamestnávateľa je zodpovedným za plnenie zmluvných záväzkov vyplývajúcich zo služby poskytnutej v Rakúsku práve Danieli.
49. Po tretie počas pridelenia do Rakúska sú pracovníci povinní vykonávať svoje úlohy pod kontrolou a riadením užívateľského podniku, teda podniku Danieli (tretia podmienka).
50. Je pravda, že by bolo možné namietať, že chorvátsky zamestnávateľ a taliansky zamestnávateľ nie sú dočasnými zamestnávateľmi ani sprostredkovateľskými agentúrami uvedenými v článku 1 ods. 3 písm. c) smernice. V tomto ohľade však treba poznamenať, že Súdny dvor prikladal v judikatúre tomuto aspektu len malý význam. Podľa môjho názoru to urobil z dobrého dôvodu.
51. Ako už bolo uvedené, cieľom smernice 96/71 je chrániť pracovníkov tým, že im poskytuje určité minimálne práva v konkrétnom kontexte poskytovania nadnárodných služieb. S cieľom chrániť týchto pracovníkov musí hostiteľský členský štát zabezpečiť, aby podniky, ktoré vysielajú alebo prenajímajú pracovníkov na svojom území, zabezpečili dodržiavanie určitých minimálnych práv.(16)
52. V tejto súvislosti z preambuly smernice vyplýva, že pojem vysielanie sa musí chápať v širšom zmysle: smernica sa uplatňuje bez ohľadu na to, či poskytovanie služieb má formu buď práce vykonávanej podnikom vo vlastnej réžii a pod vlastným riadením na základe zmluvy uzatvorenej medzi týmto podnikom a stranou, pre ktorú sú uvedené služby určené, alebo formou prenajatia pracovníkov inému podniku v rámci verejnoprávnej či súkromnoprávnej zmluvy.(17)
53. Cieľ zaručiť určitú minimálnu úroveň ochrany pracovníkov by podľa môjho názoru bol ohrozený, ak by také dojednanie, o aké ide vo veci samej, nepatrilo do pôsobnosti smernice 96/71 len z toho dôvodu, že podnik prenajímajúci dotknutých pracovníkov nepôsobí primárne v sektore prenajímania pracovných síl iným podnikom.
54. Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že okolnosť, že ide o taliansky podnik, ktorý chce poskytovať službu v Rakúsku tým, že využíva pracovnú silu pridelenú od podnikov usadených v Chorvátsku, resp. Taliansku, nemôže ovplyvniť posúdenie podľa smernice 96/71. Z hľadiska smernice je dôležité, že dotknutí pracovníci boli pridelení z členského štátu užívateľskému podniku založenému alebo pôsobiacemu v hostiteľskom členskom štáte, teda v Rakúsku v rámci cezhraničného poskytovanie služieb.(18) To je v tomto prípade očividné.
55. Z hľadiska smernice 96/71 sa totiž sporné dojednanie vo veci samej nelíši od situácie, keď hlavným dodávateľom projektu v Rakúsku je namiesto podniku Danieli rakúsky podnik, ktorý si prenajíma pracovníkov priamo z Chorvátska (pokiaľ ide o chorvátskych štátnych príslušníkov) a Talianska (pokiaľ ide o štátnych príslušníkov tretích krajín). Inými slovami, ide o prenájom v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71.
56. Žalobcovia a Komisia predovšetkým tvrdia, že vzhľadom na to, že zamestnávateľské podniky a Danieli patria do rovnakej skupiny podnikov, sporné dojednanie vo veci samej by sa malo považovať za vysielanie v zmysle článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71. Konkrétne sa zastávajú širokého výkladu pojmu „pracovnoprávny vzťah“ uvedeného v tomto ustanovení, keďže toto ustanovenie sa môže uplatniť len vtedy, ak existuje pracovnoprávny vzťah medzi vysielajúcim podnikom a dotknutými pracovníkmi.
57. V tejto súvislosti je nesporné, že v prejednávanej veci medzi podnikom Danieli a dotknutými pracovníkmi takýto pracovnoprávny vzťah neexistuje. Interpretácia, ktorú obhajujú žalobcovia a Komisia, by preto viedla k značne extenzívnemu výkladu článku 1 ods. 3 písm. a) smernice.
58. Odporúčal by som nesúhlasiť s týmto prístupom. Po prvé nie je takýto výklad odôvodnený vzhľadom na potrebu ochrany dotknutých pracovníkov, čo predstavuje hlavný cieľ smernice. Je to preto, že dotknutí pracovníci spadajú do pôsobnosti smernice bez ohľadu na to, či sporné dojednanie vo veci samej spadá do pôsobnosti článku 1 ods. 3 písm. a) alebo článku 1 ods. 3 písm. c) smernice. Na druhej strane by to tiež rozptýlilo rozdiel medzi judikatúrou týkajúcou sa vysielania a prideľovania pracovných síl, ktorý má osobitný význam v súvislosti s uplatňovaním prechodných ustanovení, ako sú tie, ktoré sú v tejto veci sporné.
59. S ohľadom na tieto úvahy teraz preskúmam prvú prejudiciálnu otázku.
B. Prvá prejudiciálna otázka: zlučiteľnosť požiadavky pracovného povolenia s právom Únie, pokiaľ ide o chorvátskych štátnych príslušníkov
60. Prvá otázka sa v podstate pýta, či sa články 56 a 57 ZFEÚ v spojení s kapitolou 2 odsekmi 2 a 12 aktu o pristúpení z roku 2012 majú vykladať v tom zmysle, či má Rakúska republika právomoc požadovať od chorvátskych štátnych príslušníkov, ktorých využíva taliansky podnik na poskytovanie služby v Rakúsku, aby mali pracovné povolenie.
61. Podľa môjho názoru by sa na túto otázku malo odpovedať kladne.
62. Po prvé, ako bolo vysvetlené vyššie, judikatúra Súdneho dvora jasne uvádza, že existuje rozdiel medzi vysielaním pracovníkov a prenájmom pracovných síl. Z tohto dôvodu si vyžadujú odlišné zaobchádzanie podľa platných prechodných ustanovení.
63. Táto otázka už bola vyriešená v rozsudku Rush Portuguesa,(19) veci týkajúcej sa portugalských pracovníkov vyslaných do Francúzska portugalským podnikom po pristúpení Portugalska k (vtedajšiemu) Európskemu spoločenstvu. Pokiaľ ide konkrétne o prenájom pracovnej sily – ktorá v súlade s judikatúrou Súdneho dvora(20) predstavuje službu v zmysle článku 57 ZFEÚ – Súdny dvor rozhodol, že ide o činnosť umožňujúcu prenajatým pracovníkom získať prístup na trhu práce hostiteľského členského štátu. V takom prípade je podľa Súdneho dvora hostiteľský členský štát v zásade oprávnený obmedziť – v rozsahu, v akom to stanovujú príslušné prechodné ustanovenia aktu o pristúpení –, prístup týchto pracovníkov na jeho pracovný trh.(21)
64. Toto tvrdenie uplatnil Súdny dvor nedávno v kontexte prechodných pravidiel uplatniteľných po pristúpení nových členských štátov k Európskej únii v roku 2004. Táto judikatúra má v tomto prípade osobitný význam, keďže v prejednávanej veci sú relevantné prechodné pravidlá obsahovo totožné.
65. V rozsudku Vicoplus a i.(22) Súdny dvor v podstate zopakoval záver z rozsudku Rush Portuguesa, keď rozhodol, že pracovník prenajatý v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71 obsadí za bežných okolností počas obdobia svojho pridelenia v rámci užívateľského podniku pracovné miesto, ktoré by inak patrilo zamestnancovi tohto podniku.(23) Z tohto dôvodu sa Súdny dvor domnieval, že požiadavka získania pracovného povolenia, ktorú uložili v tejto veci holandské orgány, sa má považovať za opatrenie upravujúce prístup poľských štátnych príslušníkov na trh práce hostiteľského štátu v zmysle kapitoly 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003(24) v súlade s článkami 56 a 57 ZFEÚ.(25)
66. Inak povedané, staršie členské štáty by sa počas prechodného obdobia mohli opierať o toto ustanovenie, ktoré vyžaduje, aby pracovníci prenajatí z pristupujúceho členského štátu museli mať pracovné povolenie. Toto ustanovenie zodpovedá kapitole 2 ods. 2 prílohy V aktu o pristúpení z roku 2012.
67. V tejto súvislosti pochybnosti vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o to, či vyhlásenie Súdneho dvora v tejto veci možno aplikovať do sporného dojednania vo veci samej, zjavne vyplývajú z osobitosti sporného dojednania vo veci samej, konkrétne že chorvátski pracovníci sú pridelení talianskemu podniku poskytujúcemu službu v Rakúsku.
68. Tu je potrebné pripomenúť, že rovnako ako príslušné prechodné ustanovenie aktu o pristúpení z roku 2003 upravuje kapitola 2 ods. 2 prílohy V aktu o pristúpení z roku 2012 prístup chorvátskych pracovníkov na trh práce iných členských štátov počas prechodného obdobia. V súvislosti s rozšírením Európskej únie v roku 2004 Súdny dvor vysvetlil, že cieľom tohto ustanovenia bolo zamedziť tomu, aby bol po pristúpení nových členských štátov k Európskej únii narušený trh práce v starších členských štátoch z dôvodu okamžitého príchodu vysokého počtu pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi uvedených nových členských štátov.(26) Aby sa predišlo takýmto narušeniam, prechodné ustanovenia umožňujú členským štátom obmedziť pohyb pracovníkov z nových členských štátov.
69. Ako Súdny dvor objasnil, bolo by neprirodzené rozlišovať medzi prílivom pracovníkov, ktorí vstupujú na trh práce členského štátu priamo a samostatne, a pracovníkov, ktorí tam vstupujú prostredníctvom prenajímania.(27) V tomto ohľade je tiež nepodstatné to, či pracovníci prenajatí do hostiteľského členského štátu tam v skutočnosti chcú po skončení práce pre užívateľský podnik zostať, alebo sa vrátia do svojho členského štátu pôvodu hneď po skončení pridelenia. Namiesto toho je podľa Súdneho dvora dôležité, aby pracovníci prenajatí do hostiteľského členského štátu boli priradení na pozíciu, ktorá mohla byť obsadená pracovníkom zamestnaným v hostiteľskom členskom štáte.(28)
70. Podľa môjho názoru by bolo rovnako neprirodzené rozlišovať medzi situáciou, keď má rakúsky podnik záujem využiť chorvátskych pracovníkov prenajatých chorvátskym zamestnávateľom s cieľom dokončiť projekt v Rakúsku a situáciou, v ktorej, ako je to v tomto prípade, keď je užívateľský podnik, ktorý chce poskytovať službu v Rakúsku, usadený v inom členskom štáte, ktorý mimochodom nerozhodol o rozšírení uplatnenia prechodných ustanovení. V oboch situáciách sú chorvátski pracovníci pridelení na trh práce hostiteľského členského štátu.
71. Takéto rozlišovanie by totiž mohlo spôsobiť, že prechodné ustanovenia upravujúce slobodu pohybu pracovníkov budú v značnej miere neúčinné. Nemalo by sa však zabudnúť, že v prejednávanom prípade sú chorvátski štátni príslušníci počas obdobia ich prenajímania pridelení na miesto v Rakúsku pod vedením podniku Danieli, ktoré mohlo byť obsadené – aspoň potenciálne – osobou zamestnanou týmto podnikom v Rakúsku.
72. Táto okolnosť okrem toho odlišuje danú situáciu od situácie uvedenej v rozsudku Rush Portuguesa – a zopakovanej v článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 96/71 – keď sa poskytovateľ služieb presťahuje s vlastnou pracovnou silou do hostiteľského členského štátu na trvanie vykonávanej práce. Ak by to tak bolo, takáto dohoda by v zásade spadala pod kapitoly 2 ods. 12 prílohy V aktu o pristúpení z roku 2012.
73. V dôsledku toho je potrebné na prvú položenú otázku odpovedať v tom zmysle, že články 56 a 57 ZFEÚ a kapitola 2 ods. 2 prílohy V aktu o pristúpení z roku 2012 sa majú vykladať tak, že Rakúska republika má právomoc obmedziť vysielanie chorvátskych pracovníkov, ktorých zamestnáva spoločnosť so sídlom v Chorvátsku, požiadavkou pracovného povolenia, ak sa toto vyslanie uskutoční prostredníctvom pridelenia týchto pracovníkov spoločnosti so sídlom v Taliansku na účely poskytnutia služby talianskou spoločnosťou v Rakúsku.
C. Druhá prejudiciálna otázka: zlučiteľnosť požiadavky pracovného povolenia s právom Únie, pokiaľ ide o štátnych príslušníkov tretích krajín
74. Druhá otázka sa v podstate pýta, či sa články 56 a 57 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že Rakúska republika má právomoc požadovať, aby štátni príslušníci tretích krajín, vyslaní talianskym podnikom inému talianskemu podniku, ktorý má záujem poskytovať službu v Rakúsku, mali pracovné povolenie.
75. Podľa môjho názoru by sa na túto otázku malo odpovedať záporne.
76. Hneď na začiatku je potrebné zdôrazniť, že štátni príslušníci tretích krajín sú v Taliansku legálne zamestnaní talianskym podnikom a sú tam aj sociálne poistení.
77. Pokiaľ ide o pôsobnosť článku 56 ZFEÚ, toto ustanovenie výslovne zvažuje len situáciu osoby poskytujúcej služby, ktorá je usadená v inom členskom štáte, ako je ten, v ktorom má sídlo príjemca služby. Situácia, ktorá je základom druhej prejudiciálnej otázky, sa však týka prenájmu pracovných síl od talianskeho zamestnávateľa ďalšiemu talianskemu podniku Danieli, ktorý zasa poskytuje službu v Rakúsku.
78. Ako Súdny dvor rozhodol, účelom článku 56 ZFEÚ je zrušiť obmedzenia slobodného poskytovania služieb osobami, ktoré nie sú usadené v štáte, v ktorom má byť služba poskytovaná.(29) Z tohto dôvodu Súdny dvor prijal široký výklad tohto ustanovenia: iba vtedy sa ustanovenia Zmluvy o slobodnom poskytovaní služieb nemusia uplatniť, ak sa všetky relevantné prvky danej činnosti obmedzujú na jeden členský štát.(30) Naopak, z judikatúry je možné vidieť, že pravidlá upravujúce slobodné poskytovanie služieb sa musia uplatňovať na všetky prípady, keď osoba, ktorá poskytuje služby, ponúka tieto služby v inom členskom štáte, než je ten, v ktorom je usadená, nech by príjemcovia týchto služieb boli usadení kdekoľvek.(31)
79. Na uplatnenie článku 56 ZFEÚ postačuje, aby sa samotná služba premiestnila z jedného členského štátu do iného.(32)
80. Berúc do úvahy, že sporné dojednanie vo veci samej sa týka cezhraničného poskytovania služby (v tomto prípade prenájmu pracovných síl, a teda aj samotnej služby poskytovanej podnikom Danieli v Rakúsku) v inom členskom štáte, než je ten, v ktorom je osoba poskytujúca služby usadená, sa článok 56 ZFEÚ musí uplatniť vo vzťahu k situácii, ktorá je základom druhej prejudiciálnej otázky.(33)
81. Po tomto spresnení by som ďalej zdôraznil, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátne opatrenie, ktoré podmieňuje vysielanie pracovníkov do hostiteľského členského štátu tým, aby mali pracovné povolenie, predstavuje obmedzenie v zmysle článku 56 ZFEÚ.(34) Ako Súdny dvor rozhodol, požiadavka pracovného povolenia pre štátnych príslušníkov tretích krajín pridelených do hostiteľského členského štátu na účely poskytovania cezhraničných služieb je z dôvodu formalít a procedurálnych zdržaní spojených s týmto procesom spôsobilá odradiť od slobodného poskytovania služieb v členských štátoch, ktoré využívajú vyslaných pracovníkov so štátnou príslušnosťou tretích krajín.(35)
82. Súdny dvor napriek tomu pripustil, že požiadavka pracovného povolenia môže byť v zásade odôvodnená, ak zodpovedá niektorému z naliehavých dôvodov všeobecného záujmu a ak už tento záujem nie je chránený predpismi, ktorým poskytovateľ služieb podlieha v členskom štáte svojho sídla a ak je primeraná na zabezpečenie realizácie cieľa, ktorý sleduje, a ak nejde nad rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie.(36)
83. Napriek tomu však Súdny dvor všeobecne považoval požiadavky, ktoré presahujú jednoduché predchádzajúce vyhlásenie za neprimerané z hľadiska cieľov zabezpečenia napríklad stability pracovného trhu v hostiteľskom členskom štáte alebo ochrany pracovníkov, a teda v protiklade s pravidlami slobodného poskytovania služieb.(37)
84. Nedávno to tak tiež bolo v osobitnom kontexte prenájmu pracovnej sily v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71.
85. Vo veci Essent bol Súdny dvor požiadaný, aby rozhodol o zlučiteľnosti s právom EÚ v prípade požiadavky pracovného povolenia za okolností, keď boli štátni príslušníci tretích krajín prenajatí podnikom usadeným v členskom štáte (Nemecko) užívateľskému podniku so sídlom v hostiteľskom členskom štáte (Holandsko). V tomto prípade Súdny dvor vysvetlil, že hoci snaha zabrániť narušeniu trhu práce predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu, pracovníci zamestnaní podnikom so sídlom v jednom členskom štáte, ktorí sú vyslaní do iného členského štátu s cieľom poskytnúť tam služby, nemajú snahu vstúpiť na trh práce v tomto druhom členskom štáte, keďže sa po skončení svojej práce vracajú do krajiny pôvodu alebo pobytu.(38) Vskutku, na rozdiel od štátnych príslušníkov EÚ, ktorí môžu získať prístup na trh práce hostiteľského štátu prostredníctvom prenajatia, pretože títo štátni príslušníci majú v zásade právo na voľný pohyb, štátni príslušníci tretích krajín sa nemôžu voľne pohybovať v rámci Európskej únie.
86. V tomto kontexte – a nepochybne preto, že štátni príslušníci tretích krajín nemajú právo na voľný pohyb – Súdny dvor pripustil, že hostiteľský členský štát môže prijať určité opatrenia, aby zabezpečil, že podnik, ktorý sa spolieha na slobodu poskytovania služieb, tak neurobí s iným cieľom a že overí, či je situácia dotknutých pracovníkov zákonná a že vykonávajú svoju hlavnú činnosť v členskom štáte, v ktorom má sídlo podnik poskytujúci služby.(39) Takéto overenia však musia rešpektovať medze stanovené právom Únie, najmä tie, ktoré vyplývajú zo slobodného poskytovania služieb, z ktorého nemožno urobiť čosi iluzórne a ktorého výkon nemôže podliehať diskrečnej právomoci správnych orgánov.(40)
87. Výkon tejto právomoci overovania inými slovami neumožňuje hostiteľskému členskému štátu uložiť neprimerané požiadavky.
88. Osobitný význam pre prejednávanú vec má to, že v rozsudku EssentSúdny dvor výslovne rozhodol, že členský štát, ktorý si trvalo zachováva požiadavku pracovného povolenia pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú podniku so sídlom v tomto štáte pridelení podnikom so sídlom v inom členskom štáte, presahuje to, čo je nevyhnutné na zabezpečenie stability pracovného trhu.(41)
89. V danej veci boli závery Súdneho dvora týkajúce sa prípustnosti požiadavky pracovného povolenia pre vyslaných štátnych príslušníkov tretích krajín zamestnaných podnikom, ktorý poskytuje cezhraničnú službu v hostiteľskom členskom štáte, výslovne rozšírené na prenájom pracovných síl.
90. Nevidím nijaký presvedčivý dôvod, prečo by sa tieto závery nemali uplatniť aj vo vzťahu k spornému dojednaniu vo veci samej: ako bolo vysvetlené vyššie, sporné dojednanie vo veci samej vlastne predstavuje, rovnako ako v rozsudku Essent, prenájom pracovných síl v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice.
91. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že prvá a druhá otázka sa týkajú dvoch úplne odlišných situácií.
92. Ako už bolo uvedené vyššie, Súdny dvor v rámci uplatnenia prechodných opatrení usúdil, že prenájom pracovnej sily v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71 predstavuje formu prístupu na trh práce tohto hostiteľského členského štátu. Z tohto dôvodu môže prideľovanie pracovníkov podliehať požiadavke pracovného povolenia počas prechodného obdobia po pristúpení nových členských štátov k Európskej únii, ktoré sa vyznačuje istým a zvýšeným rizikom okamžitého a značného narušenia trhu práce hostiteľského členského štátu.(42) Aby sa zabránilo takýmto narušeniam, normotvorca navrhol osobitné prechodné ustanovenia, ktoré členským štátom umožnia v prípade potreby zasiahnuť do voľného pohybu pracovníkov a slobodného poskytovania služieb zakotvených v Zmluvách počas obmedzeného časového obdobia. To je situácia, ktorá je základom prvej prejudiciálnej otázky.
93. Naopak, žiadne podobné riziko nie je možné identifikovať vo vzťahu k štátnym príslušníkom tretích krajín. Je to preto, že štátni príslušníci tretích krajín nemajú právo na voľný pohyb a spravidla musia disponovať pracovným povolením (a byť legálne zamestnaní) v členskom štáte svojho pobytu. Samozrejme, nemalo by sa zabúdať na to, že prenájom pracovníkov môže pre štátnych príslušníkov tretích krajín predstavovať len dočasný prístup na trh práce členského štátu, do ktorého sú vyslaní. Za takýchto okolností by bolo z hľadiska slobodného poskytovania služieb jednoducho neprimerané vyžadovať, aby spĺňali požiadavky upravujúce prístup na trh práce hostiteľského členského štátu alebo na to spĺňali akékoľvek osobitné požiadavky vzťahujúce sa na zamestnávanie štátnych príslušníkom tretích krajín, t. j. otázky, ktoré na úrovni EÚ neboli harmonizované. Rozhodne by sa nemalo zabudnúť, že – na rozdiel od pracovníkov z nových členských štátov – štátni príslušníci tretích krajín musia v členskom štáte pobytu dodržiavať aj formálne požiadavky týkajúce sa prisťahovalectva a prístupu na trh práce. Dodatočné požiadavky uložené hostiteľským členským štátom by preto značne obmedzili slobodu podnikov poskytovať služby v hostiteľskom členskom štáte rozmiestnením štátnych príslušníkov tretích krajín, akými sú štátni príslušníci v spore vo veci samej, na tento účel.
94. Primárne by sa nemalo zabúdať, že v tomto prípade sú dotknutí štátni príslušníci tretích krajín legálne zamestnaní v členskom štáte pobytu, do ktorého sa po ukončení práce v hostiteľskom členskom štáte vrátia. V takej situácii je ťažké zistiť, ako by mohlo byť trvalé udržiavanie požiadavky pracovného povolenia pre štátnych príslušníkov tretích krajín pridelených v hostiteľskom členskom štáte podnikom usadeným v inom členskom štáte vnímané ako opatrenie potrebné na ochranu stability pracovného trhu hostiteľského členského štátu.
95. V každom prípade Súdny dvor pripustil, že členské štáty môžu od podniku poskytujúceho služby požadovať informácie, ktoré preukazujú, že dotknutí pracovníci majú legálne postavenie, najmä pokiaľ ide o pobyt, pracovné povolenie a sociálne poistenie v členskom štáte, v ktorom ich daný podnik zamestnáva.(43) V skutočnosti táto požiadavka zabezpečuje primeranú rovnováhu medzi legitímnymi záujmami hostiteľského členského štátu a záujmom podniku usadeného v inom členskom štáte, ktorý chce poskytovať cezhraničnú službu rozmiestnením štátnych príslušníkov tretích krajín v hostiteľskom členskom štáte. Takéto opatrenie preukázateľne poskytuje hostiteľskému členskému štátu dostatočné záruky, že postavenie štátnych príslušníkov tretích štátov je legálne a že vykonávajú svoju hlavnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je podnik poskytujúci služby usadený, bez toho, aby neprimerane zasahovalo do slobody poskytovania služieb zaručenej v Zmluve o FEÚ.(44)
96. V dôsledku toho je na druhú prejudiciálnu otázku potrebné odpovedať tak, že články 56 a 57 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že Rakúska republika nemá právomoc obmedziť vysielanie ruských a bieloruských pracovníkov legálne zamestnaných v podniku so sídlom v Taliansku požadovaním pracovného povolenia, ak sa toto vysielanie uskutoční prostredníctvom pridelenia týchto pracovníkov druhému podniku so sídlom v Taliansku na účely poskytovania služby týmto druhým podnikom v Rakúsku.
IV. Návrh
97. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), takto:
1. Články 56 a 57 ZFEÚ v spojení s odsekom 2 kapitoly 2 prílohy V Aktu o podmienkach pristúpenia Chorvátskej republiky a o úpravách Zmluvy o Európskej únii, Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu z 24. apríla 2012 sa majú vykladať v tom zmysle, že Rakúska republika má právomoc obmedziť vysielanie chorvátskych pracovníkov, ktorých zamestnáva spoločnosť so sídlom v Chorvátsku, požiadavkou pracovného povolenia, ak sa toto vyslanie uskutoční prostredníctvom pridelenia týchto pracovníkov spoločnosti so sídlom v Taliansku na účely poskytnutia služby touto talianskou spoločnosťou v Rakúsku.
2. Články 56 a 57 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že Rakúska republika nemá právomoc obmedziť vyslanie ruských a bieloruských pracovníkov, ktorých legálne zamestnáva spoločnosť so sídlom v Taliansku, požiadavkou pracovného povolenia, ak sa toto vyslanie uskutoční prostredníctvom pridelenia týchto pracovníkov druhej spoločnosti so sídlom v Taliansku na účely poskytnutia služby touto druhou spoločnosťou v Rakúsku.