ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

z 25. septembra 2012

Vec F‑41/10

Moises Bermejo Garde

proti

Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru (EHSV)

„Verejná služba – Úradníci – Psychické obťažovanie – Žiadosť o pomoc – Právo zverejniť informácie – Preradenie – Záujem služby“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou M. Bermejo Garde navrhuje zrušiť rozhodnutia, ktorými predseda Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru (EHSV) jednak zamietol žiadosť o pomoc podanú z dôvodu podstúpeného psychického obťažovania a odmietol predložiť vec Európskemu úradu pre boj proti podvodom (OLAF) a jednak ukončil jeho pôvodnú funkciu a nariadil jeho preradenie, ako aj zaviazať EHSV, aby mu zaplatil náhradu škody

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Žaloby úradníkov – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Poznámka administratívy informujúca dotknutú osobu o jej zámere vykonať v budúcnosti jej preradenie – Vylúčenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 2)

2.      Žaloby úradníkov – Záujem na konaní – Žaloba proti odmietnutiu administratívy predložiť vec Európskemu úradu pre boj proti podvodom (OLAF) – Neexistencia osobných dôvodov – Neprípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

3.      Úradníci – Zásady – Právo na obranu – Povinnosť vypočuť dotknutú osobu pred prijatím aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu – Rozsah – Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc – Vylúčenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 24)

4.      Úradníci – Psychické obťažovanie – Pojem – Konanie, ktoré smeruje k diskreditácii osoby alebo k zhoršeniu jej pracovných podmienok – Požiadavka opakujúceho sa charakteru konania – Požiadavka úmyselného konania – Dosah – Neexistencia požiadavky zlého úmyslu obťažovateľa

(Služobný poriadok úradníkov, článok 12a ods. 3)

5.      Úradníci – Práva a povinnosti – Sloboda prejavu – Zverejnenie skutočností, ktoré vedú k predpokladu existencie nezákonnej činnosti alebo vážneho porušenia povinností – Ochrana pred disciplinárnym konaním – Podmienka – Dobrá viera úradníka – Faktory, ktoré sa majú zohľadniť

(Služobný poriadok úradníkov, články 12a a 22a)

6.      Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov – Preradenie – Voľná úvaha administratívy – Hranice – Záujem služby – Rešpektovanie rovnocennosti pracovných miest – Súdne preskúmanie – Hranice

(Služobný poriadok úradníkov, článok 7)

1.      Ujmu spôsobujú iba tie akty alebo opatrenia, ktoré sú právne záväzné a ktoré môžu priamo a okamžite ovplyvniť záujmy žalobcu kvalifikovanou zmenou jeho právneho postavenia, pričom také akty alebo opatrenia musia byť vydané príslušným orgánom a vyjadrovať konečné stanovisko administratívy. Jednoduchý prejav zámeru príslušného orgánu v budúcnosti prijať osobitné rozhodnutie, ako napríklad rozhodnutie o preradení, nemôže založiť dotknutému úradníkovi zodpovedajúce práva ani povinnosti.

(pozri body 49 a 50)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 16. marca 1993, Blackman/Parlament, T‑33/89 a T‑74/89, bod 27; 17. mája 2006, Lavagnoli/Komisia, T‑95/04, bod 35

Súd pre verejnú službu: 14. septembra 2010, Da Silva Pinto Branco/Súdny dvor, F‑52/09, bod 32

2.      Úradník nie je oprávnený konať v záujme zákona alebo inštitúcií a na podporu svojej žaloby môže uvádzať len dôvody, ktoré sa ho osobne týkajú. Ak by sa však prijal záver, že úradník, ktorý upozornil svojho nadriadeného na existenciu nezrovnalostí, ktoré sa ho priamo netýkajú, môže podať žalobu proti odmietnutiu tohto nadriadeného oznámiť uvedené informácie Európskemu úradu pre boj proti podvodom, znamenalo by to pripustiť, že tento úradník je oprávnený konať v záujme zákona. Tento úradník má však možnosť v prípade, ak sa domnieva, že bolo proti nemu vydané rozhodnutie porušujúce jeho záujmy v dôsledku informácie poskytnutej svojim nadriadeným, podať žalobu proti takému rozhodnutiu.

(pozri bod 62)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 7. júla 1998, Moncada/Komisia, T‑178/97, bod 39

3.      Dodržiavanie práva na obranu vo všetkých konaniach začatých voči osobe, ktoré môžu viesť k prijatiu aktu spôsobujúceho tejto osobe ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Únie a musí byť zabezpečené aj v prípade neexistencie akejkoľvek úpravy týkajúcej sa dotknutého konania. Konanie, ktoré sa začalo žiadosťou o pomoc podanou podľa článku 24 služobného poriadku, však nemožno považovať za konanie, ktoré sa začalo proti dotknutej osobe. Rozhodnutie administratívy zamietajúce žiadosť o pomoc teda nepatrí medzi rozhodnutia, pri ktorých musí byť dodržané právo na obranu.

(pozri bod 78)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 10. júla 1997, Gaspari/Parlament, T‑36/96, bod 32; 27. júna 2000, K/Komisia, T‑67/99, bod 72

4.      Článok 12a ods. 3 služobného poriadku definuje psychické obťažovanie ako „nevhodné správanie“, pričom sa na jeho preukázanie vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok. Prvá podmienka sa týka existencie správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova, ktoré sa prejavujú „počas určitého obdobia, opakuj[ú] sa alebo [sú] systematické“, čo znamená, že psychické obťažovanie treba chápať ako proces, ktorý sa nevyhnutne odohráva v čase a predpokladá existenciu opakovanej alebo pokračujúcej činnosti, ktorá je „úmyselná“. Druhá kumulatívna podmienka oddelená od prvej spojkou „a“ vyžaduje, aby bolo účinkom tohto správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej či psychickej integrity osoby. Zo skutočnosti, že prídavné meno „úmyselný“ sa týka prvej podmienky, a nie druhej, je možné vyvodiť dva závery. Na jednej strane správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo uvedené v článku 12a ods. 3 služobného poriadku musia vykazovať úmyselnú povahu, čo z rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia vylučuje konania, ku ktorým by došlo náhodne. Na druhej strane sa však nevyžaduje, aby toto správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo boli podniknuté s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Inými slovami, môže ísť o psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku bez toho, aby osoba, ktorá sa obťažovania dopustila, svojím konaním zamýšľala zdiskreditovať obeť alebo úmyselne zhoršiť jej pracovné podmienky. Postačuje, aby tieto konania, ak boli spáchané úmyselne, objektívne také následky vyvolali.

(pozri body 82 a 83)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 9. decembra 2008, Q/Komisia, F‑52/05, bod 135, ktorý v tomto bode nebol zrušený rozsudkom Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P; 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10, bod 65

5.      S cieľom určiť, či úradník odôvodnene a čestne uplatnil právo poskytnúť informácie stanovené v článkoch 12a a 22a služobného poriadku, treba zohľadniť určité množstvo faktorov.

Najskôr ide o to, overiť, či sa informácie, ktoré sa úradník rozhodne oznámiť svojmu nadriadenému, prípadne priamo Európskemu úradu pre boj proti podvodom (OLAF), týkajú nezrovnalostí, ktoré by za predpokladu, že by boli skutočne spáchané, vykazovali zjavne závažnú povahu. Druhý faktor, ktorý je potrebné zohľadniť, je autenticita, alebo prinajmenšom pravdepodobná povaha poskytnutých informácií. Výkon slobody prejavu, do ktorej patrí možnosť úradníka oznámiť psychické obťažovanie alebo existenciu nezákonných skutočností či vážneho porušenia služobných povinností, totiž zahŕňa povinnosti a zodpovednosti a ktokoľvek sa rozhodne poskytnúť takéto informácie, musí v rozsahu, v akom to okolnosti dovolia, starostlivo overiť, že tieto informácie sú presné a dôveryhodné. Úradník, ktorý oznámi nezrovnalosti, na ktoré sa podľa jeho názoru vzťahujú články 12a a 22a služobného poriadku, je povinný uistiť sa, že obvinenia spočívajú na presných skutkových okolnostiach alebo sú prinajmenšom založené na dostatočnom skutkovom základe. V tejto súvislosti sa článok 22a služobného poriadku týka iba oznámenia konkrétnych skutkových okolností, ktorých prvotné posúdenie mohlo oznamujúceho úradníka viesť k odôvodnenej domnienke o existencii nezákonnej činnosti alebo vážneho porušenia a toto ustanovenie musí byť okrem toho v súlade s povinnosťami objektívnosti a nestrannosti, ktorými sú úradníci viazaní, spolu s povinnosťou dbať na dôstojnosť ich funkcie a s povinnosťou zachovávať lojálnosť, ako aj s povinnosťou rešpektovania cti a prezumpcie neviny dotknutých osôb. Navyše treba tiež zohľadniť prostriedky, ktoré úradník použil pri poskytnutí informácií, a pokiaľ ide osobitne o nezrovnalosti, na ktoré sa vzťahuje článok 22a ods. 1 služobného poriadku, musí overiť, či sa úradník obrátil na príslušný orgán alebo inštitúciu, teda „svojho priameho nadriadeného alebo svojho generálneho riaditeľa alebo, ak to pokladá za užitočné, generálneho tajomníka alebo osoby v rovnakom postavení, alebo priamo OLAF“. Napokon pohnútka úradníka, ktorý oznamuje nezrovnalosti, je ďalším faktorom na účely posúdenia, či tento úradník konal odôvodnene a čestne. Oznámenie motivované sťažnosťou alebo osobnou animozitou, alebo tiež perspektívou osobnej výhody, najmä peňažného zisku, nemožno považovať za odôvodnené a čestné oznámenie. Okrem toho má úradník pri zverejňovaní tvrdení patriacich do pôsobnosti OLAF‑u povinnosť konať s najväčšiu obozretnosťou a zdržanlivosťou.

(pozri body 134 – 138 a 150)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 13. januára 2011, Nijs/Dvor audítorov, F‑77/09, body 66 až 70 a 80)

6.      Aj keď služobný poriadok, a najmä jeho článok 7, výslovne nestanovuje možnosť „preradenia“ úradníka, inštitúcie disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii svojich služieb podľa úloh, ktoré sú im zverené, a pri prideľovaní zamestnancov, ktorí sú im k dispozícii na účely tejto organizácie, avšak pod podmienkou, že toto pridelenie sa uskutočňuje v záujme služby a rešpektuje rovnocennosť pracovných miest.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, preskúmanie súdom Únie, ktoré sa týka rešpektovania podmienky vzťahujúcej sa na záujem služby, sa musí obmedziť na otázku, či menovací orgán postupoval v primeraných medziach a svoju voľnú úvahu nepoužil zjavne nesprávne. V tejto súvislosti môžu ťažkosti v oblasti interných vzťahov, pokiaľ spôsobujú škodlivé tlaky na riadne fungovanie služby, odôvodniť preloženie úradníka v záujme služby s cieľom ukončiť administratívnu situáciu, ktorá sa stala neudržateľnou. Takéto preradenie, o ktorom sa rozhodlo v záujme služby, nevyžaduje súhlas dotknutého úradníka. Navyše na účely preskúmania, či napätie v oblasti vzťahov môže odôvodniť preloženie úradníka v záujme služby, nie je relevantné určiť subjekt zodpovedný za dané ťažkosti ani vedieť, či vznesené výčitky sú dôvodné.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, v prípade zmeny úloh pridelených úradníkovi pravidlo zhody medzi platovou triedou a pracovným miestom uvedené najmä v článku 7 služobného poriadku znamená porovnanie medzi súčasnou platovou triedou a súčasnými pracovnými úlohami úradníka a nie porovnanie medzi jeho súčasnými úlohami a jeho predchádzajúcimi úlohami. Uvedené pravidlo preto nebráni tomu, aby boli rozhodnutím pridelené nové úlohy, ktoré sa síce odlišujú od predtým vykonávaných úloh a dotknutá osoba ich vníma ako zredukovanie svojich právomocí, ale sú v súlade s pracovným miestom zodpovedajúcim jeho platovej triede. Skutočné zmenšenie právomocí úradníka tak porušuje pravidlo zhody medzi platovou triedou a pracovným miestom len v prípade, ak by jeho pracovné úlohy ako celok jednoznačne zaostávali za úlohami zodpovedajúcimi jeho platovej triede a pracovnému miestu, berúc do úvahy ich povahu, dôležitosť a rozsah. Napokon služobný poriadok nepriznáva úradníkom žiadne právo na vymedzené pracovné miesto, ale naopak, ponecháva menovaciemu orgánu právomoc prideľovať úradníkov v záujme služby na rôzne pracovné miesta zodpovedajúce ich platovej triede. Okrem toho síce nemožno poprieť, že administratíva má záujem na tom, aby úradníkov prideľovala v závislosti od ich osobitných schopností a osobných preferencií, napriek tomu však nemožno uznať, že úradníci majú právo vykonávať či ponechať si niektoré špecifické činnosti alebo odmietnuť akúkoľvek inú činnosť, ktorá zodpovedá druhu ich pracovného miesta.

(pozri body 156, 158, 159 a 162 – 164)

Odkaz:

Súdny dvor: 12. júla 1979, List/Komisia, 124/78, bod 13; 22. októbra 1981, Kruse/Komisia, 218/80, bod 7; 1. júna 1983, Seton/Komisia, 36/81, 37/81 a 218/81, body 41 až 44; 23. marca 1988, Hecq/Komisia, 19/87, body 6 a 7; 7. marca 1990, Hecq/Komisia, C‑116/88 a C‑149/88, bod 22; 12. novembra 1996, Ojha/Komisia, C‑294/95 P, bod 41

Súd prvého stupňa: 23. októbra 1990, Pitrone/Komisia, T‑46/89, bod 35; 28. mája 1998, W/Komisia, T‑78/96 a T‑170/96, body 88 a 105; 15. septembra 1998, De Persio/Komisia, T‑23/96, bod 138; 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, bod 53

Súd pre verejnú službu: 25. januára 2007, de Albuquerque/Komisia, F‑55/06, bod 55; 8. mája 2008, Kerstens/Komisia, F‑119/06, bod 96