UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (plénum)

z 27. septembra 2011

Vec F‑55/08 DEP

Carlo De Nicola

proti

Európskej investičnej banke (EIB)

„Verejná služba – Konanie – Určenie výšky trov konania – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky – Odmena zaplatená inštitúciou jej advokátovi – Povinnosť neúspešného žalobcu znášať túto odmenu – Zásada rovnosti zaobchádzania – Účinná súdna ochrana – Podmienky“

Predmet:      Návrh na určenie výšky trov konania podaný Európskou investičnou bankou (EIB) v nadväznosti na rozsudok Súdu pre verejnú službu z 30. novembra 2009, De Nicola/EIB (F‑55/08, ktorý je predmetom prebiehajúceho odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑37/10 P)

Rozhodnutie:      Nahraditeľné trovy konania EIB vo veci F‑55/08, De Nicola/EIB, sa určujú na sumu 6 000 eur.

Abstrakt

1.      Konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Odmena zaplatená inštitúciou jej advokátovi – Podmienky náhrady

(Štatút Súdneho dvora, článok 19 prvý odsek)

2.      Konanie – Trovy konania – Určenie – Skutočnosti, ktoré treba zohľadniť

[Charta základných práv Európskej únie, článok 47; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

1.      V prípade, ak je žalobca zaviazaný v celom rozsahu alebo sčasti na náhradu trov konania vynaložených inštitúciou, inštitúcii v prípade, ak má záujem na náhrade odmeny zaplatenej jej advokátovi, prináleží preukázať, že táto odmena predstavovala „nutné výdavky“ na účely konania. V tejto súvislosti môže inštitúcia predložiť dôkaz o nutnosti obrátiť sa na advokáta tým, že predovšetkým preukáže, že z konjunkturálnych a prechodných dôvodov spojených najmä s nárazovou pracovnou vyťaženosťou alebo nepredvídanými absenciami zamestnancov jej právneho servisu obvykle spôsobilého na jej zastupovanie na súdoch bola nútená nechať sa zastupovať advokátom. Rovnako to bude aj v prípade inštitúcie, ktorá, konfrontovaná so zamestnancom, ktorý podal obsiahle žaloby z hľadiska objemu a/alebo počtu, preukáže, že ak by sa neobrátila na advokáta, musela by neprimerane venovať na spravovanie takýchto žalôb zdroje svojich servisov.

Naproti tomu inštitúcia nemôže trvať na náhrade odmeny zaplatenej svojmu advokátovi v celom rozsahu alebo sčasti v prípade, ak sa obmedzí iba na vysvetlenie, že sa z rozpočtových alebo organizačných dôvodov rozhodla odbremeniť svoj právny servis od vedenia sporov týkajúcich sa verejnej služby. Hoci inštitúcia môže slobodne vykonať takúto voľbu, dôsledky takejto voľby nemôžu niesť jej zamestnanci prostredníctvom trov konania, pretože inak by existovalo riziko porušenia zásady rovnosti prístupu na súd medzi zamestnancami inštitúcií, ktorých právny servis zabezpečuje zastúpenie na súdoch Únie, a zamestnancami inštitúcií, ktoré sa systematicky obracajú na advokáta.

(pozri body 37 – 39)

2.      Súdu Únie prináleží stanoviť sumu, do ktorej výšky môže byť odmena advokáta uhradená účastníkom konania, ktorý je zaviazaný na náhradu trov konania Pri rozhodovaní o návrhu na určenie výšky trov konania sa nezohľadňuje vnútroštátny sadzobník, ktorý stanovuje odmeny advokátov, ani prípadná dohoda uzatvorená v tejto súvislosti medzi dotknutým účastníkom konania a jeho splnomocnenými zástupcami alebo poradcami.

Pri neexistencii ustanovení upravujúcich tarify v práve Únie musí súd voľne posúdiť dotknuté údaje pri zohľadnení predmetu a povahy sporu, jeho významu z hľadiska práva Únie, ako aj zložitosti veci, rozsahu práce, aký si mohlo sporové konanie vyžadovať od zúčastnených splnomocnených zástupcov alebo poradcov, a ekonomických záujmov, ktoré spor predstavoval pre účastníkov konania. Súd musí pri určovaní výšky nahraditeľnej odmeny tiež zobrať na zreteľ kontribučné možnosti účastníka konania zaviazaného na náhradu trov konania, by sa neprimeraným spôsobom nezasiahlo do práva na účinnú súdnu ochranu tohto účastníka konania, ktoré ustanovuje článok 47 Charty základných práv. Napokon výška nahraditeľnej odmeny advokáta dotknutej inštitúcie nemôže byť posúdená bez zohľadnenia práce vykonanej ešte pred samotným podaním žaloby na Súd pre verejnú službu jej servismi.

Ak je totiž prípustnosť žaloby podmienená podaním sťažnosti a jej zamietnutím menovacím orgánom, oddelenia inštitúcie sú v zásade zapojené do procesu spracovania sporov ešte predtým, ako sú tieto predložené na Súd pre verejnú službu. Z toho vyplýva, že vo veciach, v ktorých sa určitá inštitúcia obrátila na advokáta, musí byť celkový počet hodín odpracovaných týmto advokátom, ktorý sa môže zdať objektívne nevyhnutný na účely konania, v zásade ohodnotený na tretinu hodín, ktoré by tento advokát potreboval, ak by sa nemohol oprieť o predchádzajúcu prácu vykonanú právnym servisom inštitúcie.

Tento pomer však môže byť stanovený aj na vyššiu úroveň, najmä za predpokladu, ak by sa inštitúcia, ktorá v konfrontácii so žalobcom, ktorý podal veľký počet žalôb majúcich zjavne zneužívajúcu povahu, nachádzala v situácii, že by musela zveriť sčasti alebo v celom rozsahu vedenie týchto sporov advokátovi, vrátane fázy predchádzajúcej konaniu vo veci samej, aby vylúčila neprimeranú mobilizáciu zdrojov svojho právneho servisu.

(pozri body 40 – 43)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 9. septembra 2002, Pannella/Parlament, T‑182/00 DEP, body 28 a 29