ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 8. mája 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 7 bod 1 písm. a) – Osobitná právomoc v zmluvných veciach – Pojem ‚zmluvné veci‘ – Rozhodnutie zhromaždenia vlastníkov bytov – Povinnosť vlastníkov bytov zaplatiť ročné finančné príspevky do rozpočtu spoločenstva vlastníkov bytov stanovené v tomto rozhodnutí – Žaloba na dosiahnutie vykonateľnosti tejto povinnosti – Právo uplatniteľné na zmluvné záväzky – Nariadenie (ES) č. 593/2008 – Článok 4 ods. 1 písm. b) a c) – Pojmy ‚zmluva o poskytovaní služieb‘ a ‚zmluva, ktorej predmetom je vecné právo‘ – Rozhodnutie zhromaždenia vlastníkov bytov v bytovom dome týkajúce sa výdavkov na údržbu spoločných priestorov tohto domu“
Vo veci C‑25/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Okrăžen săd – Blagoevgrad (Krajský súd Blagoevgrad, Bulharsko) z 19. decembra 2017 a doručený Súdnemu dvoru 16. januára 2018, ktorý súvisí s konaním:
Brian Andrew Ker
proti
Pavlovi Postnovovi,
Natalii Postnovej
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory J.‑C. Bonichot, sudcovia podpredsedníčka Súdneho dvora R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), C. Toader, L. Bay Larsen a M. Safjan,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– lotyšská vláda, v zastúpení: I. Kucina a V. Soņeca, splnomocnené zástupkyne,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin, M. Heller a Y. Marinova, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 31. januára 2019,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1), ako aj článku 4 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Brianom Andrewom Kerrom na jednej strane a pánom Pavlom Postnovom a pani Nataliou Postnovou na druhej strane z dôvodu, že tieto posledné uvedené osoby nezaplatili ročné finančné príspevky do rozpočtu spoločenstva vlastníkov bytov, v ktorých pán Kerr ako správca zabezpečuje správu.
Právny rámec
Nariadenie č. 1215/2012
3 Odôvodnenia 4, 15 a 16 nariadenia č. 1215/2012 stanovujú:
„(4) Niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte.
…
(15) Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
(16) Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.“
4 Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
5 Článok 7 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:
1. a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
…“
6 Článok 24 toho istého nariadenia znie:
„Výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov:
1. v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza.
…“
Nariadenie č. 593/2008
7 Odôvodnenia 7 a 17 nariadenia č. 593/2008 stanovujú:
„(7) Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [(Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42)] (‚Brusel I‘) a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky [(RÍM II) [Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40)].
…
(17) Pokiaľ ide o rozhodné právo v prípade absencie voľby, pojmy ‚poskytovanie služieb‘ a ‚predaj tovaru‘ by sa mali vykladať rovnako, ako pri uplatňovaní článku 5 nariadenia [č. 44/2001], ak sa na predaj tovaru a poskytovanie služieb vzťahuje uvedené nariadenie. Hoci zmluva o franšíze a zmluva o distribúcii sú zmluvami o službách, uplatňujú sa na ne osobitné pravidlá.“
8 Článok 1 nariadenia č. 593/2008 stanovuje:
„1. Toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach.
…
2. Z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia sú vylúčené:
…
f) otázky upravené právom obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, ako sú vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia alebo zánik obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej a osobná zodpovednosť osôb konajúcich za spoločnosť a členov za záväzky obchodnej spoločnosti alebo subjektu;
…“
9 Podľa článku 4 ods. 1 tohto nariadenia:
„Pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:
a) zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu;
b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb;
c) zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa nehnuteľnosť nachádza;
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10 Pán Postnov a pani Postnova s bydliskom v Dubline (Írsko) sú majiteľmi bytu, ktorý je súčasťou bytového domu nachádzajúcom sa v meste Bansko (Bulharsko), ktorý kúpili na základe kúpnej zmluvy uzavretej 30. mája 2008.
11 Na ročných zhromaždeniach vlastníkov bytov v tejto nehnuteľnosti, ktoré sa uskutočnili v januári 2013, januári 2014, februári 2015, marci 2016 a marci 2017 boli prijaté rozhodnutia o ročných finančných príspevkoch do rozpočtu spoločenstva vlastníkov bytov na údržbu spoločných priestorov.
12 Pán Kerr tvrdil, že pán Postnov a pani Postnova nesplnili v celom rozsahu svoju povinnosť zaplatiť tieto ročné príspevky a v postavení správcu uvedenej nehnuteľnosti podal žalobu na Rajonen săd Razlog (Okresný súd Razlog, Bulharsko), aby sa týmto subjektom uložila povinnosť zaplatiť sumu uvedených príspevkov spolu s náhradou škody z dôvodu omeškania.
13 V uznesení, ktorým Rajonen săd Razlog (Okresný súd Razlog) rozhodol o tejto žalobe, sa tento súd domnieval, že podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 nemal právomoc rozhodovať o spore medzi pánom Kerrom na jednej strane a pánom Postnovom a pani Postnovou na druhej strane z dôvodu, že tieto posledné uvedené subjekty mali bydlisko v Dubline (Írsko) a že neboli splnené podmienky uplatnenia výnimiek z pravidla všeobecnej právomoci stanovenej v tomto ustanovení.
14 Pán Kerr podal proti tomuto uzneseniu žalobu na vnútroštátny súd.
15 Tento súd si kladie otázku o právnej povahe povinností vyplývajúcich z rozhodnutia spoločenstva bez právnej subjektivity, ako je zhromaždenie vlastníkov bytov v bytovom dome.
16 Za týchto podmienok Okrăžen săd – Blagoevgrad (Krajský súd Blagoevgrad, Bulharsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Predstavujú rozhodnutia právnych spoločenstiev – bez právnej subjektivity, ktoré vznikajú zo zákona z titulu vlastnenia určitého práva – ktoré boli prijaté väčšinou ich členov, ale zaväzujú všetkých, aj tých, ktorí nehlasovali, základ vzniku ‚zmluvnej povinnosti‘ vo vzťahu k určeniu medzinárodnej príslušnosti podľa článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia [č. 1215/2012]?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku: Majú sa na takéto rozhodnutia uplatniť pravidlá o určení rozhodného práva pre zmluvné vzťahy uvedené v nariadení [č. 593/2008]?
3. V prípade zápornej odpovede na prvú a druhú otázku: Majú sa na takéto rozhodnutia uplatniť predpisy nariadenia [č. 864/2007] a o ktorý z mimozmluvných základov nároku uvedených v nariadení v tomto prípade ide?
4. V prípade, že odpoveď na prvú alebo druhú otázku bude kladná: Majú sa rozhodnutia spoločenstiev bez právnej subjektivity o výdavkoch na údržbu budovy považovať za ‚zmluvy o poskytovaní služieb‘ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia [č. 593/2008] alebo za zmluvu, ktorej predmetom je ‚vecné právo‘ k nehnuteľnosti alebo „nájom“ nehnuteľnosti v zmysle článku 4 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
17 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 bod 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že spor týkajúci sa platobnej povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov bytov v bytovom dome, ktoré nemá právnu subjektivitu a je špeciálne zriadené zákonom na výkon určitých práv, prijatého väčšinou členov zhromaždenia, ale zaväzujúceho všetkých jeho členov, sa má v zmysle tohto ustanovenia považovať za spor patriaci pod pojem „zmluvné veci“.
18 V prejednávanej veci vyplýva povinnosť, ktorej splnenie sa požaduje, z rozhodnutia prijatého zhromaždením vlastníkov bytov v bytovom dome, ktoré stanovuje výšku ročných finančných príspevkov do rozpočtu spoločenstva vlastníkov bytov na údržbu spoločných priestorov tohto domu.
19 V rozsahu, v akom nariadenie č. 1215/2012 ruší a nahrádza nariadenie č. 44/2001, platí výklad prijatý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam tohto posledného uvedeného nariadenia rovnako aj vo vzťahu k nariadeniu č. 1215/2012, pretože ustanovenia týchto dvoch právnych nástrojov Únie možno kvalifikovať ako rovnocenné (rozsudok z 15. novembra 2018, Kuhn, C‑308/17, EU:C:2018:911, bod 31 a citovaná judikatúra).
20 V dôsledku toho výklad, ktorý poskytol Súdny dvor v súvislosti s článkom 5 bodom 1 nariadenia č. 44/2001 platí aj pre článok 7 bod 1 nariadenia č. 1215/2012, v rozsahu, v akom tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako rovnocenné (rozsudok z 15. júna 2017, Kareda, C‑249/16, EU:C:2017:472, bod 27).
21 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora právomoc stanovená v článku 4 nariadenia č. 1215/2012, teda právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, je všeobecným pravidlom. Iba ako výnimku z tohto všeobecného pravidla upravuje toto nariadenie pravidlá osobitnej a výlučnej právomoci v taxatívne vymenovaných prípadoch, v ktorých žalovaný môže byť, alebo podľa okolností musí byť, žalovaný na súde iného členského štátu (rozsudky zo 7. marca 2018, E.ON Czech Holding, C‑560/16, EU:C:2018:167, bod 26, a z 12. septembra 2018, Löber, C‑304/17, EU:C:2018:701, bod 18).
22 Tieto pravidlá osobitnej právomoci stanovené v nariadení č. 1215/2012 tak treba vykladať reštriktívne, pričom nemožno pripustiť výklad prekračujúci rámec prípadov výslovne uvedených v uvedenom nariadení (rozsudky z 18. júla 2013, ÖFAB, C‑147/12, EU:C:2013:490, bod 31; zo 17. októbra 2013, OTP Bank, C‑519/12, neuverejnený, EU:C:2013:674, bod 23, a zo 14. júla 2016, Granarolo, C‑196/15, EU:C:2016:559, bod 18).
23 Pokiaľ ide o pravidlo osobitnej právomoci stanovené v článku 7 bode 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, Súdny dvor rozhodol, že uzavretie zmluvy nepredstavuje podmienku na uplatnenie tohto ustanovenia (rozsudky z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 38, a z 21. apríla 2016, Austro‑Mechana, C‑572/14, EU:C:2016:286, bod 34).
24 Hoci toto ustanovenie nevyžaduje uzavretie zmluvy, na uplatnenie tohto ustanovenia je nevyhnutné identifikovať záväzok, keďže súdna právomoc sa podľa tohto ustanovenia určuje podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby. Pojem „zmluvné veci“ v zmysle uvedeného ustanovenia preto nemožno chápať tak, že zahŕňa prípad, v ktorom neexistuje nijaký záväzok prevzatý slobodne jednou stranou voči druhej (rozsudky zo 14. marca 2013, Česká spořitelna, C‑419/11, EU:C:2013:165, bod 46; z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 39, a z 21. apríla 2016, Austro‑Mechana, C‑572/14, EU:C:2016:37, bod 35).
25 V dôsledku toho uplatňovanie pravidla osobitnej právomoci stanoveného v zmluvných veciach podľa článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 predpokladá určenie právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej osobe, o ktorý sa opiera žaloba žalobcu (rozsudky zo 14. marca 2013, Česká spořitelna, C‑419/11, EU:C:2013:165, bod 47; z 18. júla 2013, ÖFAB, C‑147/12, EU:C:2013:490, bod 33, a z 21. apríla 2016, Austro‑Mechana, C‑572/14, EU:C:2016:286, bod 36).
26 Pokiaľ ide o článok 5 bod 1 dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), ktorého znenie zodpovedá zneniu článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012, hoci, ako bolo pripomenuté v bode 19 tohto rozsudku, výklad Súdneho dvora prvého z týchto ustanovení platí aj pre druhé z týchto ustanovení, Súdny dvor už rozhodol, že povinnosti, ktorých predmetom je zaplatenie peňažnej sumy a ktorých základom sú väzby existujúce medzi združením a jeho členmi, treba považovať za povinnosti patriace medzi „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia z dôvodu, že pristúpenie do združenia vytvorilo medzi členmi úzke väzby rovnakého druhu, ako sú väzby vznikajúce medzi zmluvnými stranami (rozsudky z 22. marca 1983, Peters Bauunternehmung, 34/82, EU:C:1983:87, body 13 a 15; z 10. marca 1992, Powell Duffryn, C‑214/89, EU:C:1992:115, bod 15, ako aj z 20. januára 2005, Engler, C‑27/02, EU:C:2005:33, bod 47).
27 Ako pritom uviedla generálna advokátka v bode 54 svojich návrhov, aj keď členstvo v spoločenstve vlastníkov bytov vyplýva zo zákona, nič to nemení na tom, že jednotlivé prvky správy spoločných častí dotknutej nehnuteľnosti sú prípadne upravené zmluvou a k vstupu do spoločenstva dochádza slobodným nadobudnutím vlastníctva k bytu spolu so spoluvlastníckymi podielmi k spoločným častiam nehnuteľnosti, takže povinnosť spoluvlastníkov voči spoločenstvu vlastníkov bytov treba v zmysle judikatúry citovanej v bode 25 tohto rozsudku považovať za slobodne prevzatý právny záväzok.
28 Skutočnosť, že táto povinnosť vyplýva výlučne z tohto nadobúdacieho úkonu alebo vyplýva zároveň z tohto úkonu a rozhodnutia prijatého zhromaždením vlastníkov bytov v uvedenej nehnuteľnosti, nemá vplyv na uplatnenie článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 na spor týkajúci sa uvedenej povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 22. marca 1983, Peters Bauunternehmung, 34/82, EU:C:1983:87, bod 18).
29 Rovnako skutočnosť, že dotknutí vlastníci sa nezúčastnili na prijatí tohto rozhodnutia alebo ho nenamietali, ale že podľa zákona uvedené rozhodnutie a povinnosť, ktorá z neho vyplýva, majú voči nim záväznú povahu, nemá vplyv na toto uplatnenie, keďže každý, kto sa stane a zostane vlastníkom bytu v bytovom dome, súhlasí s tým, aby sa na neho uplatňovali všetky ustanovenia aktu upravujúceho dotknuté spoločenstvo vlastníkov bytov, ako aj rozhodnutia prijaté zhromaždením vlastníkov bytov tejto nehnuteľnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 1992, Powell Duffryn, C‑214/89, EU:C:1992:115, body 18 a 19).
30 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 7 bod 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že spor týkajúci sa platobnej povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov bytov v bytovom dome, ktoré nemá právnu subjektivitu a je špeciálne zriadené zákonom na výkon určitých práv, prijatého väčšinou členov zhromaždenia, ale zaväzujúceho všetkých jeho členov, sa má v zmysle tohto ustanovenia považovať za spor patriaci pod pojem „zmluvné veci“.
O druhej a tretej otázke
31 Keďže druhá a tretia otázka boli položené len pre prípad, že na prvú otázku bude odpovedané záporne, nie je potrebné na tieto otázky odpovedať.
O štvrtej otázke
32 Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má spor týkajúci sa platobnej povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov bytov v bytovom dome, pokiaľ ide o výdavky na údržbu spoločných priestorov tohto domu, považovať v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008 za spor týkajúci sa zmluvy o poskytovaní služieb alebo za zmluvu, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti v zmysle článku 4 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia.
33 V prvom rade treba uviesť, že vylúčenie otázok upravených právom obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, ako sú vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia alebo zánik obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej uvedené v článku 1 ods. 2 písm. f) tohto nariadenia, z pôsobnosti nariadenia č. 593/2008 sa netýka žiadosti právneho spoločenstva, v prejednávanej veci spoločenstvo tvorené vlastníkmi bytov v bytovom dome zastúpených správcom tohto domu, o zaplatenie ročných finančných príspevkov do rozpočtu spoločenstva vlastníkov tohto domu, ktoré patrí do všeobecných pravidiel o zmluvných záväzkoch, ale výlučne organických aspektov týchto obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej.
34 V tejto súvislosti treba taktiež uviesť, že tento výklad potvrdzuje aj správa o dohovore o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktorú vypracoval Mario Giuliano, profesor na univerzite v Miláne, a Paul Lagarde, profesor na univerzite v Paríži I (Ú. v. ES C 282, 1980, s. 1), podľa ktorej vylúčenie uvedených otázok z pôsobnosti dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. ES L 266, 1980, s. 1), ktoré bolo medzi členskými štátmi nahradené nariadením č. 593/2008, sa vzťahuje na všetky akty zložitej povahy, ktoré sú potrebné na vytvorenie spoločnosti alebo na reguláciu jej interného života alebo zániku, t. j. na akty, ktoré patria do práva obchodných spoločností.
35 Z toho vyplýva, že nariadenie č. 593/2008 sa uplatňuje na situáciu, o ktorú ide vo veci samej.
36 V súlade s odôvodnením 7 nariadenia č. 593/2008 by mali byť vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia zlučiteľné s nariadením č. 44/2001. Keďže toto posledné uvedené nariadenie bolo zrušené a nahradené nariadením č. 1215/2012, tento cieľ zlučiteľnosti platí aj pre toto nariadenie.
37 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o článok 24 bod 1 nariadenia č. 1215/2012, ktorý stanovuje výlučnú právomoc súdov členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza, vo veci vecných práv k nehnuteľnostiam a nájmu nehnuteľností, Súdny dvor už rozhodol, že táto právomoc sa nevzťahuje na všetky žaloby týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnostiam, ale len na tie z nich, ktoré zároveň patria do pôsobnosti tohto nariadenia, a sú medzi tými právami, ktoré smerujú jednak k určeniu rozsahu, zloženia, vlastníctva, držby nehnuteľnosti alebo existencie iných vecných práv k týmto nehnuteľnostiam a jednak k zabezpečeniu ochrany výsad spojených s týmito právami osobám, ktoré sú nositeľmi týchto práv (rozsudky zo 17. decembra 2015, Komu a i., C‑605/14, EU:C:2015:833, bod 26, ako aj zo 16. novembra 2016, Schmidt, C‑417/15, EU:C:2016:881, bod 30).
38 Vzhľadom na tieto skutočnosti a vzhľadom na to, že žaloba, ktorá viedla k sporu vo veci samej, nepatrí k žiadnej z týchto žalôb, ale je založená na nárokoch spoločenstva vlastníkov bytov na zaplatenie príspevkov týkajúcich sa údržby spoločných priestorov nehnuteľnosti, nemôže byť táto žaloba považovaná za žalobu týkajúcu sa zmluvy, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti v zmysle článku 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 593/2008.
39 Pokiaľ ide o pojem „služby“ v zmysle článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tento pojem znamená prinajmenšom, že strana, ktorá ich poskytuje, vykonáva určitú činnosť za odmenu (rozsudky z 23. apríla 2009, Falco Privatstiftung a Rabitsch, C‑533/07, EU:C:2009:257, bod 29; z 19. decembra 2013, Corman‑Collins, C‑9/12, EU:C:2013:860, bod 37; z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 57; z 15. júna 2017, Kareda, C‑249/16, EU:C:2017:472, bod 35, ako aj z 8. marca 2018, Saey Home & Garden, C‑64/17, EU:C:2018:173, bod 38).
40 V prejednávanej veci je účelom žaloby, ktorú prejednáva vnútroštátny súd, dosiahnuť splnenie povinnosti dotknutých osôb zaplatiť príspevky na výdavky na nehnuteľnosť, v ktorej sú vlastníkmi bytu, vo výške stanovenej zhromaždením vlastníkov bytov.
41 Spor, o ktorý ide vo veci samej, treba preto považovať, za spor, ktorého predmetom nie je vecné právo k nehnuteľnosti v zmysle článku 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 593/2008, ale poskytovanie služieb v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia.
42 Za týchto podmienok treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008 sa má vykladať v tom zmysle, že spor, o ktorý ide vo veci samej, týkajúci sa platobnej povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov bytov v bytovom dome, pokiaľ ide o výdavky na údržbu spoločných priestorov tohto domu, sa má v zmysle tohto ustanovenia považovať za spor týkajúci sa zmluvy o poskytovaní služieb.
O trovách
43 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Článok 7 bod 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že spor týkajúci sa platobnej povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov bytov v bytovom dome, ktoré nemá právnu subjektivitu a je špeciálne zriadené zákonom na výkon určitých práv, prijatého väčšinou členov zhromaždenia, ale zaväzujúceho všetkých jeho členov, sa má v zmysle tohto ustanovenia považovať za spor patriaci pod pojem „zmluvné veci“.
2. Článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) sa má vykladať v tom zmysle, že spor, o ktorý ide vo veci samej, týkajúci sa platobnej povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov bytov v bytovom dome, pokiaľ ide o výdavky na údržbu spoločných priestorov tohto domu, sa má v zmysle tohto ustanovenia považovať za spor týkajúci sa zmluvy o poskytovaní služieb.
Podpisy