Language of document : ECLI:EU:F:2013:142

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

zo 7. októbra 2013

Vec F‑97/12

Florence Thomé

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Verejné výberové konanie – Oznámenie o výberovom konaní EPSO/AD/177/10 – Rozhodnutie neprijať úspešného uchádzača – Kritériá prípustnosti – Vysokoškolský diplom“

Predmet :      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou F. Thomé v podstate napáda odmietnutie Európskej komisie prijať ju na miesto uvedené v oznámení o voľnom pracovnom mieste COM/2011/218 a navrhuje zaviazať Komisiu na náhradu škody

Rozhodnutie:      Rozhodnutia Európskej komisie z 11. novembra 2011 a z 5. júna 2012 sa zrušujú. Európska komisia je povinná zaplatiť pani Thomé sumu 14 000 eur. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli pani Thomé.

Abstrakt

1.      Žaloby úradníkov – Záujem na konaní – Žaloba proti zrušenému aktu – Účinky zrušenia a späťvzatia

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Prijímanie – Výberové konanie – Výberové konanie na základe kvalifikácie a skúšok – Požiadavka vysokoškolských diplomov – Pojem vysokoškolský diplom – Posúdenie vzhľadom na právnu úpravu štátu, v ktorom prebiehalo štúdium – Voľná úvaha výberovej komisie a menovacieho orgánu – Súdne preskúmanie – Hranice

1.      Späťvzatím rozhodnutia toto rozhodnutie zaniká so spätným účinkom, avšak jeho zrušenie pôsobí len do budúcnosti. Z uvedeného vyplýva, že aj keď je žaloba smerujúca proti rozhodnutiu, ktoré bolo vzaté späť pred podaním uvedenej žaloby, v zásade bezpredmetná a musí sa zamietnuť ako neprípustná, úradník má aj naďalej záujem na napadnutí rozhodnutia, ktoré bolo iba zrušené, ale nebolo vzaté späť, pokiaľ samotné zrušenie tohto aktu Súdom je spôsobilé mať právne následky.

(pozri bod 28)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, bod 60

2.      Výberová komisia výberového konania na základe kvalifikácie a skúšok je zodpovedná za posúdenie z prípadu na prípad, či predložené diplomy alebo potvrdenia o odbornej praxi každého uchádzača zodpovedajú úrovni, ktorú vyžaduje služobný poriadok a predmetné oznámenie o výberovom konaní. V prípade, ak nariadenie alebo smernica uplatniteľná na výberové konanie, ani oznámenie o výberovom konaní neobsahujú niečo iné, musí sa požiadavka mať vysokoškolský diplom, ktorý je podmienkou prístupu k verejnému výberovému konaniu, nevyhnutne chápať v zmysle, ktorý má tento výraz v právnej úprave členského štátu, v ktorom uchádzač ukončil štúdium, ktorého sa dovoláva.

Pokiaľ konkrétne ide o vzťah medzi diplomom a oblasťou výberového konania alebo povahou a dĺžkou požadovanej odbornej praxe, súd Únie zastáva názor, že výberová komisia má širokú mieru voľnej úvahy a že Súd pre verejnú službu sa musí obmedziť na overenie toho, že nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu.

Naopak pokiaľ ide o otázku, či je diplom uznaný právnou úpravou štátu, v ktorom bol vydaný, alebo či vzhľadom na túto právnu úpravu spĺňa úroveň vyžadovanú v oznámení o výberovom konaní, súd Únie sa domnieva, že výklad vnútroštátnej právnej úpravy výberovou komisiou nespadá pod jej širokú mieru voľnej úvahy, ale naopak musí byť predmetom úplného preskúmania nesprávneho posúdenia súdom Únie.

Rovnaké zásady sa musia uplatniť aj na situácie, keď menovací orgán sa na rozdiel od skoršieho posúdenia výberovou komisiou domnieva, že diplom uchádzača nie je uznaný právnou úpravou štátu, kde bol vydaný, alebo že vzhľadom na túto právnu úpravu nespĺňa úroveň vyžadovanú v oznámení o výberovom konaní. Nijaký dôvod by totiž neexistoval na to, aby súd Únie v takom prípade uskutočnil iba obmedzené preskúmanie zjavného nesprávneho posúdenia rozhodnutia menovacieho orgánu, zatiaľ čo rozhodnutie výberovej komisie by podliehalo úplnému preskúmaniu nesprávneho posúdenia.

(pozri body 45 a 48 – 52)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 28. novembra 1991, Van Hecken/HSV, T‑158/89, bod 22; 11. februára 1992, Panagiotopoulou/Parlament, T‑16/90, body 50 až 53; 3. marca 1994, Cortes Jimenez a i./Komisia, T‑82/92, bod 33; 9. decembra 1999, Alonso Morales/Komisia, T‑299/97, bod 60

Súd pre verejnú službu: 30. novembra 2009, Zangerl‑Posselt/Komisia, F‑83/07, bod 51; 20. júna 2012, Cristina/Komisia, F‑83/11, bod 67