ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
22. mája 2019 (*)
„Siedmy rámcový program v oblasti výskumu, technologického vývoja a demonštračných činností – Odporúčanie 2003/361/ES – Rozhodnutie pracovnej skupiny Komisie pre validáciu týkajúce sa kvalifikácie mikro, malých alebo stredných podnikov – Žiadosť o revíziu na základe bodov 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia Komisie 2012/838/EÚ, Euratom – Nepodanie opravného prostriedku v správnom konaní v zmysle článku 22 nariadenia (EHS) č. 58/2003 – Právo na obranu – Zásada riadnej správy vecí verejných – Právna istota – Legitímna dôvera – Právna sila rozhodnutej veci – Kritériá definície mikro, malých a stredných podnikov v politikách Únie – Pojem ‚podnik‘ – Pojem ‚hospodárska činnosť‘ – Kritérium nezávislosti – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑604/15,
European Road Transport Telematics Implementation Coordination Organisation – Intelligent Transport Systems & Services Europe (Ertico – ITS Europe), so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: M. Wellinger a K. T’Syen, avocats,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne R. Lyal a M. Clausen, neskôr R. Lyal a A. Kyratsou, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia pracovnej skupiny pre validáciu z 18. augusta 2015 stanovenej v bode 1.2.7 v prílohe rozhodnutia Komisie 2012/838/EÚ, Euratom z 18. decembra 2012 o prijatí pravidiel na zabezpečenie dôsledného overovania existencie a právneho postavenia účastníkov nepriamych akcií, ako aj ich prevádzkovej schopnosti a finančnej spôsobilosti, ktorí získavajú pomoc vo forme grantu v rámci siedmeho rámcového programu Európskeho spoločenstva v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností a siedmeho rámcového programu Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom) v oblasti jadrového výskumu a odbornej prípravy (Ú. v. EÚ L 359, 2012, s. 45), v rozsahu, v akom sa v tomto rozhodnutí dospelo k záveru, že žalobkyňu nemožno kvalifikovať ako mikro, malý alebo stredný podnik v zmysle odporúčania Komisie 2003/361/ES zo 6. mája 2003 o vymedzení mikro, malých a stredných podnikov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 124, 2003, s. 36),
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia L. Calvo‑Sotelo Ibáñez‑Martín a I. Reine (spravodajkyňa),
tajomník: C. Heeren, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 4. októbra 2017,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, spoločnosť European Road Transport Telematics Implementation Coordination Organisation – Intelligent Transport Systems & Services Europe (Ertico – ITS Europe), je združením s ručením obmedzeným založeným v roku 1991 podľa belgického práva. Poskytuje viacodvetvovú platformu tak súkromným, ako aj verejným hospodárskym subjektom v odvetví inteligentných dopravných systémov a služieb. V súlade so svojimi stanovami má za cieľ podporovať, posilňovať a pomáhať pri koordinácii uplatňovania rozšírených dopravných tematických služieb v dopravnej infraštruktúre v Európe.
2 Od 31. decembra 2006 bola žalobkyňa považovaná za mikro, malý a stredný podnik (ďalej len „MSP“) v zmysle odporúčania Komisie 2003/361/ES zo 6. mája 2003 o vymedzení mikro, malých a stredných podnikov [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 124, 2003, s. 36). Toto postavenie jej umožňovalo poberať počas viacerých rokov dodatočné dotácie zo strany Európskej únie, a to najmä v rámci siedmeho rámcového programu Európskeho spoločenstva v oblasti výskumu, technologického vývoja a demonštračných činností (2007 – 2013) (ďalej len „siedmy RP“).
3 V decembri 2013 v rámci revízie postavenia MSP účastníkov existujúcich programov v oblasti výskumu, Výkonná agentúra pre výskum (REA), ako služba potvrdzovania platnosti postavenia MSP účastníkov, požiadala žalobkyňu o poskytnutie informácií, na základe ktorých by bolo možné odôvodniť, že jej môže byť naďalej priznané postavenie MSP. Po vzájomnej výmene elektronickej korešpondencie REA 27. januára 2014 rozhodla, že žalobkyňu už nemožno považovať za MSP.
4 Emailom zo 7. februára 2014 žalobkyňa napadla stanovisko REA, pričom priložila dve právne stanoviská vypracované nezávislými externými advokátmi.
5 Emailom z 24. februára 2014 REA informovala žalobkyňu, že môže požiadať pracovnú skupinu pre validáciu o revíziu rozhodnutia z 27. januára 2014, a to na základe bodov 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia Komisie 2012/838/EÚ, Euratom z 18. decembra 2012 o prijatí pravidiel na zabezpečenie dôsledného overovania existencie a právneho postavenia účastníkov nepriamych akcií, ako aj ich prevádzkovej schopnosti a finančnej spôsobilosti, ktorí získavajú pomoc vo forme grantu v rámci siedmeho rámcového programu Európskeho spoločenstva v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností a siedmeho rámcového programu Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom) v oblasti jadrového výskumu a odbornej prípravy (Ú. v. EÚ L 359, 2012, s. 45) (ďalej len „pracovná skupina pre validáciu“).
6 Emailom z 25. februára 2014 žalobkyňa požiadala REA, aby postúpila vec na revíziu pracovnej skupine pre validáciu.
7 Dňa 15. apríla 2014 REA informovala žalobkyňu o rozhodnutí pracovnej skupiny pre validáciu potvrdzujúcom jej rozhodnutie z 27. januára 2014 (ďalej len „prvé záporné rozhodnutie“).
8 Dňa 23. júna 2014 žalobkyňa podala na Všeobecný súd žalobu proti prvému zápornému rozhodnutiu, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom T‑499/14. Táto žaloba bola podaná súčasne proti Európskej komisii a pracovnej skupine pre validáciu.
9 Dňa 18. novembra 2014 žalobkyňa bola zo strany REA informovaná o rozhodnutí pracovnej skupiny pre validáciu týkajúcom sa zrušenia prvého záporného rozhodnutia a o tom, že bude prijaté nové rozhodnutie v súvislosti s jej postavením MSP. Toto zrušenie bolo odôvodnené skutočnosťou, že prvé záporné rozhodnutie výslovne neodpovedalo na tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojom emaile zo 7. februára 2014. V nadväznosti na toto zrušenie Všeobecný súd konštatoval, že žaloba vo veci T‑499/14 sa stala bezpredmetná, a uznesením z 30. apríla 2015, Ertico – Its Europe/Komisia (T‑499/14, neuverejnené, EU:T:2015:285), rozhodol, že konanie o tejto žalobe sa zastavuje.
10 Dňa 18. augusta 2015 pracovná skupina pre validáciu prijala nové rozhodnutie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v ktorom na základe argumentácie zmenenej v porovnaní s argumentáciou, ktorá sa nachádzala v prvom zápornom rozhodnutí, dospela k záveru, že žalobkyni nemožno priznať postavenie MSP.
Konanie a návrhy účastníkov konania
11 Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 27. októbra 2015 podala túto žalobu.
12 Komisia podala vyjadrenie k žalobe do kancelárie Všeobecného súdu 5. februára 2016.
13 Žalobkyňa 18. apríla 2016 podala do kancelárie Všeobecného súdu repliku.
14 Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 15. júna 2016 bola táto vec z dôvodu čiastočnej obmeny Všeobecného súdu pridelená novému sudcovi spravodajcovi.
15 Komisia 15. júna 2016 podala do kancelárie Všeobecného súdu dupliku.
16 Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, na základe článku 27 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený k štvrtej komore, ktorej bola v dôsledku toho táto vec pridelená.
17 Dňa 30. novembra 2016 a 25. júla 2017 Všeobecný súd podľa článku 89 rokovacieho poriadku položil Komisii v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania písomné otázky. Komisia na ne odpovedala v stanovenej lehote.
18 Dňa 27. januára 2017 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania položil písomnú otázku aj žalobkyni. Žalobkyňa na ňu odpovedala v stanovenej lehote.
19 Rozhodnutím z 25. júla 2017 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu rozhodol o začatí ústnej časti konania, i keď ani jeden z účastníkov o to v tejto súvislosti nepožiadal.
20 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 4. októbra 2017.
21 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
22 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
23 Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza osem žalobných dôvodov, pričom prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 22 ods. 1 tretieho pododseku nariadenia Rady (ES) č. 58/2003 z 19. decembra 2002, ktoré stanovuje štatút výkonných orgánov, ktorým majú byť zverené niektoré úlohy v rámci riadenia programov Spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 2003, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 235), druhý na porušení toho istého článku 22, ako aj práva na obranu a zásady riadnej správy vecí verejných, tretí na porušení zásad právnej istoty, riadnej správy veci verejných, ochrany legitímnej dôvery a právnej sily rozhodnutej veci, štvrtý na porušení odporúčania 2003/361, piaty na porušení odporúčania 2003/361 a zásad právnej istoty a riadnej správy vecí verejných vrátane požiadavky nestrannosti, šiesty na nesprávnom uplatnení odporúčania 2003/361, siedmy na porušení zásady najvýhodnejšieho zaobchádzania a ôsmy na kontradiktórnom a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
24 Treba poznamenať, že Komisia svojím prvým návrhom navrhuje neprípustnosť žaloby. Z vyjadrenia k žalobe však vyplýva, že tento prvý návrh súvisí len s posúdením prvého žalobného dôvodu žalobkyne. O tejto otázke je nutné preto rozhodnúť v rámci analýzy uvedeného žalobného dôvodu.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 22 ods. 1 tretieho pododseku nariadenia č. 58/2003
Tvrdenia účastníkov konania
25 Žalobkyňa tvrdí, že podľa článku 22 ods. 1 tretieho pododseku nariadenia č. 58/2003, ktorý je výslovne citovaný v bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838, Komisia disponuje odo dňa podania žiadosti o revíziu rozhodnutia služieb potvrdzovania platnosti dvojmesačnou lehotou na vydanie svojho rozhodnutia. Vzhľadom teda na skutočnosť, že žalobkyňa podala žiadosť o revíziu pracovnou skupinou pre validáciu 25. februára 2014, Komisia mala podľa nej prijať rozhodnutie najneskôr 25. apríla 2014. Komisia prijala napadnuté rozhodnutie viac ako rok po tomto dátume, čím nedodržala uvedenú lehotu. Okrem toho, keďže Komisia neodpovedala v stanovenej dvojmesačnej lehote, nejde o implicitné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobkyne, pretože 15. apríla 2014 pracovná skupina pre validáciu prijala svoje prvé záporné rozhodnutie, ktoré bolo následne zrušené.
26 Žalobkyňa uvádza, že body 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a článok 22 nariadenia č. 58/2003 sa týkajú len preskúmaní. Navyše REA vo svojom emaile z 24. februára 2014 len uviedla opravný prostriedok stanovený bodmi 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 bez uvedenia opravného prostriedku, ktorý upravuje článok 22 nariadenia č. 58/2003, takže sa bolo možné domnievať, že nejde o rozdielne opravné prostriedky.
27 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
28 Na účely preskúmania uvádzaného porušenia článku 22 nariadenia č. 58/2003 treba na úvod preskúmať, či je toto ustanovenie v prejednávanej veci uplatniteľné, čo Komisia spochybňuje. To znamená, že je nutné preskúmať, či sa body 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a článok 22 nariadenia č. 58/2003 týkajú len preskúmaní, ako to tvrdí žalobkyňa. Ak nejde o taký prípad, treba určiť, či žiadosť žalobkyne o revíziu pracovnou skupinou pre validáciu skutočné spadá do konania stanoveného v článku 22 nariadenia č. 58/2003.
29 V tejto súvislosti je v prvom rade pravda, že bod 1.2.6 ods. 2 prílohy rozhodnutia 2012/838 obsahuje poznámku pod čiarou, ktorá uvádza, že podľa článku 22 nariadenia č. 58/2003 možno akty výkonnej agentúry postúpiť Komisii na preskúmanie ich zákonnosti. Tento jednoduchý odkaz na uvedený opravný prostriedok však nemožno ako taký a bez spresnenia v tomto zmysle vykladať ako údaj o tom, že opravné prostriedky stanovené bodmi 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a článkom 22 nariadenia č. 58/2003 sa zamieňajú a tvoria jeden a ten istý opravný prostriedok.
30 Naproti tomu zo znenia, ako aj kontextu jednak bodov 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a jednak článku 22 nariadenia č. 58/2003 vyplýva, že tieto ustanovenia upravujú rozdielne opravné prostriedky. Tieto dva opravné prostriedky sa rozlišujú, pokiaľ ide tak o ich samotný postup konania, ako aj o ich povahy. Opravný prostriedok stanovený v článku 22 nariadenia č. 58/2003 sa teda podáva na Komisii. Vzťahujú sa naň striktné lehoty a týka sa obmedzeného preskúmania zákonnosti predloženého aktu, pričom samotná Komisia ho nemôže zmeniť. Naproti tomu žiadosti o revíziu vykonanú pracovnou skupinou pre validáciu sa bez akýkoľvek formálnych náležitostí predkladajú službám pre validáciu, v prejednávanej veci REA, ktorá má na základe článku 4 ods. 2 nariadenia č. 58/2003 odlišnú právnu subjektivitu než Komisia. Okrem toho nijaká lehota nie je v rámci tohto opravného prostriedku stanovená. Rozhodnutie pracovnej skupiny pre validáciu sa nakoniec týka celej revízie rozhodnutia, ktoré jej bolo predložené, a to tak z právneho, ako aj skutkového hľadiska.
31 Z toho vyplýva, že oba opravné prostriedky sú odlišné.
32 Vzhľadom teda na odlišnú povahu opravných prostriedkov stanovených jednak v bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a jednak v článku 22 nariadenia č. 58/2003 treba v druhom rade preskúmať, či s prihliadnutím na konkrétne okolnosti v prejednávanej veci žalobkyňa skutočne podala svoju žiadosť o revíziu v rámci konania podľa článku 22 nariadenia č. 58/2003 a či v dôsledku toho možno jej tvrdenia založené na oneskorenom prijatí napadnutého rozhodnutia prijať.
33 V tejto súvislosti je po prvé potrebné uviesť, ako bolo uvedené v bode 6 vyššie, že žalobkyňa požiadala o revíziu svojej veci pracovnú skupinu pre validáciu emailom z 25. februára 2014. Táto žiadosť bola v súlade s bodom 1.2.6 ods. 2 prílohy rozhodnutia 2012/838 adresovaná REA a nie Komisii.
34 Ako bolo pritom uvedené v bode 30 vyššie, žiadosti o preskúmanie zákonnosti uvedené v článku 22 ods. 1 prvom odseku nariadenia č. 58/2003 sa predkladajú Komisii a nie REA. Je nutné preto konštatovať, že žiadosť žalobkyne o revíziu nebola podaná v súlade s týmto posledným uvedeným ustanovením (pozri v tomto zmysle uznesenie z 27. marca 2017, Frank/Komisia, T‑603/15, neuverejnené, EU:T:2017:228, body 56 a 57), ale práve podľa bodu 1.2.6 ods. 2 prílohy rozhodnutia 2012/838.
35 Po druhé v súlade s konaním stanoveným v bode 1.2.6 ods. 3 prílohy rozhodnutia 2012/838 služby potvrdzovania platnosti potvrdia prijatie žiadostí o revíziu pracovnou skupinou pre validáciu. V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že REA, ktorá je v prejednávanej veci službou potvrdzovania platnosti, 8. marca 2014 potvrdila prijatie žiadosti žalobkyne o revíziu a informovala ju o tom, že jej spis bol v súlade s rozhodnutím 2012/838 postúpený pracovnej skupine pre validáciu, pričom odkázala na bod 1.2.7 prílohy tohto rozhodnutia. Na článok 22 nariadenia č. 58/2003 vôbec neodkázala. Navyše REA v tom istom emaile uviedla, že konanie pred pracovnou skupinou pre validáciu nezahŕňa intervenciu žalobkyne, čo je v súlade s požiadavkami bodov 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838. Naproti tomu, ako to navyše tvrdí žalobkyňa, článok 22 nariadenia č. 58/2003 vyžaduje, aby bola dotknutá osoba vypočutá ešte pred prijatím rozhodnutia. Žalobkyňa sa pritom neobrátila na REA na to, aby poukázala na porušenie tohto posledného uvedeného ustanovenia.
36 Hoci bola žalobkyňa presvedčená, že jej žiadosť bola podaná v súlade s článkom 22 ods. 3 nariadenia č. 58/2003, okolnosti v prejednávanej veci ju mali viesť k otázke, či dokonca k tomu, aby sa informovala o dôvodoch, ktoré viedli k tejto rekvalifikácii, ako aj o tom, prečo jej žiadosť posudzuje REA a nie Komisia (pozri v tomto zmysle uznesenie z 27. marca 2017, Frank/Rada, T‑603/15, neuverejnené, EU:T:2017:228, body 58 a 59). Žalobkyňa preto nemôže tvrdiť, že skutkové okolnosti odôvodňovali, že nie z neopatrnosti alebo nedbanlivosti mohla zle pochopiť skutočnosť, že Komisia nerozhodovala o jej žiadosti na základe článku 22 nariadenia č. 58/2003 (pozri v tomto zmysle uznesenie z 27. marca 2017, Franck/Komisia, T‑603/15, neuverejnené, EU:T:2017:228, bod 60).
37 Po tretie v napadnutom rozhodnutí pracovná skupina pre validáciu z vecného hľadiska v plnom rozsahu uskutočnila revíziu rozhodnutia REA z 27. januára 2014. Toto stanovisko je v súlade s bodom 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838, ktorý stanovuje, že pracovná skupina zreviduje postúpené prípady validácie a rozhodne o nich. Naproti tomu, ako je uvedené v bode 30 vyššie, podľa článku 22 ods. 3 nariadenia č. 58/2003 Komisia môže len „potvrdiť úkon výkonného orgánu alebo rozhodnúť, že ho orgán musí čiastočne alebo úplne zmeniť“, pričom ona sama ho nemôže zmeniť.
38 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žiadosť žalobkyne o revíziu bola podaná v súlade s bodmi 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a bola posudzovaná na základe týchto ustanovení.
39 Na základe toho sa žalobkyňa nemôže opierať o skutočnosť, že vo svojom emaile z 24. februára 2014 REA nepoukázala na možnosť podať opravný prostriedok stanovený článkom 22 nariadenia č. 58/2003, hoci tak mala urobiť, ak je tento posledný uvedený opravný prostriedok odlišný od revízneho postupu pred pracovnou skupinou pre validáciu.
40 V tejto súvislosti aj za predpokladu, že REA bola povinná uviesť dostupné opravné prostriedky, je nutné konštatovať, že REA v uvedenom emaile z 24. februára 2014 informovala žalobkyňu, že sa uplatnia body 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a že v súlade s týmito ustanoveniami, ak žalobkyňa žiada o revíziu stanoviska REA, musí REA predložiť spis pracovnej skupine pre validáciu.
41 Tento opravný prostriedok pritom umožňuje žalobkyni dosiahnuť úplnú revíziu rozhodnutia postúpeného pracovnej skupine pre validáciu, a to tak zo skutkového, ako aj právneho hľadiska, a neobmedzuje sa len na preskúmanie zákonnosti.
42 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 22 nariadenia č. 58/2003 nie je v prejednávanej veci uplatniteľný. Tvrdenia žalobkyne založené na porušení článku 22 ods. 1 tretieho pododseku uvedeného nariadenia Komisiou treba preto zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o neprípustnosti žaloby, na ktorú poukázala Komisia v prípade prípadného uplatnenia uvedeného ustanovenia. Prvý žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako neúčinný.
O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 22 ods. 1 nariadenia č. 58/2003, práva žalobkyne na obranu a zásady riadnej správy veci verejných
Tvrdenia účastníkov konania
43 Žalobkyňa tvrdí, že ju pracovná skupina pre validáciu pred prijatím napadnutého rozhodnutia nevypočula, ani dokonca pred prijatím prvého záporného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené, hoci táto pracovná skupina tak mala urobiť podľa článku 22 ods. 1 nariadenia č. 58/2003. Podľa žalobkyne toto nedodržanie práva je o to viac neprípustné z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na tvrdeniach, ktoré sú úplne nové v porovnaní s tvrdeniami uvedenými v prvom zápornom rozhodnutí, ako aj v zápornom rozhodnutí REA z 27. januára 2014. Konkrétne otázka, či žalobkyňa je autentický a nezávislý MSP, nebola v prvom zápornom rozhodnutí pracovnej skupiny pre validáciu uvedená.
44 V dôsledku toho pracovná skupina pre validáciu porušila jej právo na obranu, ako aj zásadu riadnej správy vecí verejných. Žalobkyňa dodáva, že zásada dodržania práva na obranu je základnou zásadou práva Únie, ktorá musí byť zaručená v každom konaní začatom proti určitej osobe, ktoré môže viesť k prijatiu aktu, ktoré jej spôsobí ujmu, a to aj v prípade neexistencie akejkoľvek osobitnej právnej úpravy.
45 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
46 Je potrebné v prvom rade pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obranu v každom konaní vedenom proti určitej osobe, ktoré môže viesť k aktu, ktoré jej spôsobí ujmu, je základnou zásadou práva Únie, ktorú treba zabezpečiť, a to aj pri úplnom nedostatku dotknutej procesnoprávnej úpravy. Táto zásada vyžaduje, aby osoby, ktorým sú určené rozhodnutia, ktoré v značnej miere ovplyvňujú ich záujmy, mohli riadne dať najavo svoje stanovisko (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 2006, Dokter a i., C‑28/05, EU:C:2006:408, bod 74 a citovanú judikatúru, a z 9. apríla 2003, Forum des migrants/Komisia, T‑217/01, EU:T:2003:106, bod 56). Takáto povinnosť však nevzniká v prípade existencie jednoduchej reformulácie, zmeny alebo rozvinutia určitej už uvedenej skutočnosti, v súvislosti s ktorou osoba, ktorej je určené dotknuté rozhodnutie, už mohla vyjadriť svoje stanovisko (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98 a T‑212/98 až T‑214/98, EU:T:2003:245, bod 194).
47 Okrem toho treba pripomenúť, že právo byť vypočutý v každom konaní je zakotvené nielen v článkoch 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie, ktoré zaručujú dodržiavanie práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces v akomkoľvek súdnom konaní, ale aj v jej článku 41, ktorý zaručuje právo na riadnu správu vecí verejných. Článok 41 ods. 2 Charty základných práv stanovuje, že toto právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä právo každého byť vypočutý pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať (rozsudky z 3. júla 2014, Kamino International Logistics a Datema Hellmann Worldwide Logistics, C‑129/13 a C‑130/13, EU:C:2014:2041, bod 29, a z 15. decembra 2016, Španielsko/Komisia, T‑466/14, EU:T:2016:742, bod 40).
48 Napokon na to, aby porušenie práva na obranu viedlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, je potrebné, aby v prípade neexistencie tohto porušenia mohlo konanie viesť k inému výsledku. Dôkazné bremeno v tejto súvislosti znáša žalobca, pretože akékoľvek porušenie práva na obranu je formálnym nedostatkom, ktorý si vyžaduje, aby dotknutý účastník konania namietal proti osobitnému negatívnemu dôsledku tohto porušenia jeho subjektívnych práv (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2009, Taliansko/Komisia, T‑211/05, EU:T:2009:304, body 45 a 59 a citovanú judikatúru).
49 Práve s prihliadnutím na tieto zásady treba preskúmať druhý žalobný dôvod uvedený v rámci tejto žaloby.
50 Na úvod a vzhľadom na úvahy týkajúce sa prvého žalobného dôvodu a neuplatniteľnosti článku 22 ods. 1 nariadenia č. 58/2003 konštatovanej v bode 4 vyššie treba zamietnuť tvrdenia žalobkyne v súvislosti s porušením tohto ustanovenia, pokiaľ ide o to, že ju pracovná skupina pre validáciu nevypočula pred prijatím napadnutého rozhodnutia.
51 Okrem toho je nutné konštatovať, že body 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838, ktoré sú na prejednávanú vec uplatniteľné, neupravujú nijaké právo dotknutých osôb byť vypočutý pracovnou skupinou pre validáciu.
52 Okrem toho v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 46 a 47 vyššie povinnosť dodržiavať právo žalobkyne na obhajobu, ako aj zásadu riadnej správy veci verejných vzniká aj v prípade neexistencie osobitného ustanovenia v tomto zmysle. Z toho vyplýva, že žalobkyňa by mala mať možnosť vyjadriť svoje stanovisko pred prijatím napadnutého rozhodnutia, a to aj napriek skutočnosti, že takéto právo jej nie je výslovne vyhradené na základe bodov 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838. Účastníci konania pritom nespochybňujú, že žalobkyňa nebola vypočutá ani zo strany REA, ani pracovnou skupinou pre validáciu po tom, čo jej spis bol postúpený tejto pracovnej skupine.
53 Je teda nutné overiť, či sa na základe judikatúry citovanej v bode 46 vyššie napadnuté rozhodnutie zakladá na nových skutočnostiach, ku ktorým sa žalobkyňa nemohla užitočne vyjadriť v rámci konania pred REA.
54 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na dvoch dôvodoch.
55 Pokiaľ ide o prvý dôvod, z bodu 2.2 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa pracovnej skupiny pre validáciu žalobkyňa pravidelne nevykonávala hospodársku činnosť za odmenu na danom trhu. V dôsledku toho dospela k záveru, že nie je podnikom v zmysle článku 1 prílohy odporúčania 2003/361.
56 Čo sa týka druhého dôvodu, v bode 2.3 napadnutého rozhodnutia je uvedené, že i keď ani jeden člen žalobkyne nevlastnil 25 % alebo viac základného imania alebo jej hlasovacích práv a z formálneho hľadiska spĺňa kritérium nezávislosti stanovené odporúčaním 2003/361, z hospodárskeho hľadiska žalobkyňa nespĺňa tieto kritériá vzhľadom na to, že v skutočnosti patrí do veľkej hospodárskej skupiny. Nečelí preto nevýhode, ktorej bežne čelia MSP.
57 Pokiaľ ide o prvý dôvod napadnutého rozhodnutia, REA v rámci pred ňou uskutočneného konania požiadala v emaile z 13. decembra 2013 žalobkyňu, aby spresnila činnosti, z ktorých dosahovala svoj obrat, a konkrétne, či tento obrat vyplýval z poskytovania služieb, alebo dodávania tovaru na konkurenčný trh. REA položila žalobkyni otázku aj v súvislosti s rozdelením príjmu, ktorý pochádzal najmä z dotácií, príspevkov alebo darov. Treba uviesť, že tento e-mail: bola zaslaný tak pred rozhodnutím REA z 27. januára 2014, ako aj pred prvým záporným rozhodnutím pracovnej skupiny pre validáciu a napadnutým rozhodnutím.
58 Žalobkyňa odpovedala na otázky REA v emaile z 31. decembra 2013. Práve v nadväznosti na tieto odpovede REA 3. januára 2014 vyjadrila svoje pochybnosti týkajúce sa súvisu určitých príjmov, ktoré uviedla žalobkyňa, s hospodárskou činnosťou na účely kvalifikácie žalobkyne ako podniku v zmysle článku 1 prílohy odporúčania 2003/361. Navyše v čase od 20. do 24. januára 2014 žalobkyňa uskutočnila s REA telefonický rozhovor, aby prediskutovali túto skutočnosť.
59 Pokiaľ ide o druhý dôvod napadnutého rozhodnutia, z rozhodnutia REA z 27. januára 2014 vyplýva, že cieľom kritéria nezávislosti v odporúčaní 2003/361 je zabezpečiť, aby sa opatrenia určené MSP vzťahovali na podniky, pre ktorých ich veľkosť predstavuje nevýhodu. V tejto súvislosti REA dospela k záveru, že vzhľadom na to, že veľkosť žalobkyne pre ňu nepredstavuje nevýhodu, nemožno ju kvalifikovať ako autentický MSP.
60 Žalobkyňa sa k tejto otázke vyjadrila ešte predtým, než bol jej spis postúpený pracovnej skupine pre validáciu, a to prostredníctvom dvoch samostatných právnych stanovísk vypracovaných nezávislými externými advokátmi, ktoré pripojila k svojmu emailu zo 7. februára 2014, v ktorých bola táto skutočnosť posudzovaná. Zo spisu tiež vyplýva, že tieto právne stanoviská po tom, čo ich REA postúpila pracovnej skupine pre validáciu, táto pracovná skupina analyzovala.
61 Okrem toho treba pripomenúť, že prvé záporné rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu, že výslovne neodpovedalo na tvrdenia, ktoré uviedla žalobkyňa vo svojom emaile zo 7. februára 2014. Napadnuté rozhodnutie preto konkrétne lepšie skúmalo tvrdenia uvedené žalobkyňou pred REA vrátane tvrdení založených na kvalifikácii žalobkyne ako autentického a nezvislého MSP.
62 Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie preberá skutočnosti, ktoré boli prejednané v rámci správneho konania pred REA, počas ktorého mohla žalobkyňa vyjadriť svoje stanovisko, ako to vyplýva z bodov 57 až 60 vyššie. Príslušným výmenám postojov došlo ešte pred tým, než bol spis žalobkyne postúpený pracovnej skupine pre validáciu. Napadnuté rozhodnutie tak obsahuje odpovede na tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla počas správneho konania a ktorých neuvedenie v prvom zápornom rozhodnutí bolo dôvodom jeho zrušenia. Napadnuté rozhodnutie sa preto nezakladá na nových skutočnostiach, ku ktorým nemohla žalobkyňa užitočne vyjadriť svoje stanovisko.
63 V každom prípade z ustálenej judikatúry citovanej v bode 48 vyššie vyplýva, že na to, aby porušenie práv na obranu viedlo k zrušeniu napadnutého aktu, je potrebné, aby bez tohto porušenia mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku, čo musí preukázať žalobkyňa. Stačí pritom konštatovať, že žalobkyňa v tomto zmysle neuviedla nijaké tvrdenie.
64 S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba tvrdenia žalobkyne založené na porušení práva na obranu, ako aj zásady riadnej správy vecí verejných zamietnuť.
65 Druhý žalobný dôvod sa preto zamieta.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad právnej istoty, riadnej správy vecí verejných a ochrany legitímnej dôvery, ako aj zásady právnej sily rozhodnutej veci
O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení zásad právnej istoty, riadnej správy vecí verejných a ochrany legitímnej dôvery
– Tvrdenia účastníkov konania
66 Žalobkyňa tvrdí, že pracovná skupina pre validáciu tým, že nahradila odôvodnenie prvého záporného rozhodnutia úplne novým odôvodnením, hoci neexistovali nové a relevantné skutočnosti, ktoré by sa mali zohľadniť, porušila zásady právnej istoty, riadnej správy veci verejných a ochrany legitímnej dôvery. Podľa žalobkyne po tom, čo bolo zrušené prvé záporné rozhodnutie, malo konanie opäť pokračovať v štádiu, ktoré predchádzalo prijatiu záporného rozhodnutia REA z 27. januára 2014.
67 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
– Posúdenie Všeobecným súdom
68 Zásada právnej istoty, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie a z ktorej je odvodená zásada ochrany legitímnej dôvery, vyžaduje, aby právne pravidlá boli jasné, presné a mali predvídateľné účinky s cieľom umožniť dotknutým osobám orientáciu v situáciách a právnych vzťahoch v pôsobnosti právneho poriadku Únie (pozri rozsudok z 8. decembra 2011, France Télécom/Komisia, C‑81/10 P, EU:C:2011:811, bod 100 a citovanú judikatúru; rozsudky z 13. októbra 2016, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej a Petrotel, C‑231/15, EU:C:2016:769, bod 29, a z 15. decembra 2016, Španielsko/Komisia, T‑808/14, neuverejnený, EU:T:2016:734, bod 193).
69 Podľa ustálenej judikatúry zásada ochrany legitímnej dôvery patrí medzi základné zásady Únie. Právo dovolávať sa tejto zásady sa vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci, u ktorej vzbudila inštitúcia Únie odôvodnené očakávania. Informácie, ktoré sú presné, neviažuce sa na splnenie nijakej podmienky, zhodujúce sa a ktoré pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov, ktoré poskytnú príslušné orgány Únie dotknutej osobe, sú bez ohľadu na formu oznámenia uisteniami, ktoré sú schopné vzbudiť tieto očakávania (pozri rozsudky zo 14. júna 2016, Marchiani/Parlament, C‑566/14 P, EU:C:2016:437, bod 77 a citovanú judikatúru, a z 12. januára 2017, Timab Industries a CFPR/Komisia, C‑411/15 P, EU:C:2017:11, bod 134 a citovanú judikatúru; rozsudok z 26. septembra 2014, B&S Europe/Komisia, T‑222/13, neuverejnený, EU:T:2014:837, bod 47).
70 Z judikatúry tiež vyplýva, že medzi zárukami zverenými právnym poriadkom Únie v správnych konaniach sa nachádza najmä zásada riadnej správy vecí verejných, ku ktorej sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu (pozri rozsudok z 15. septembra 2011, CMB a Christof/Komisia, T‑407/07, neuverejnený, EU:T:2011:477, bod 182 a citovanú judikatúru).
71 S prihliadnutím na tieto zásady treba preskúmať prvú časť tretieho žalobného dôvodu.
72 Pokiaľ ide v prvom rade o zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery z hľadiska zrušenia prvého záporného rozhodnutia, treba uviesť, že v súlade so všeobecnou zásadou práva zakotvenou v judikatúre bola pracovná skupina pre validáciu oprávnená zrušiť prvé záporné rozhodnutie a nahradiť ho novým rozhodnutím, pokiaľ k zrušeniu došlo v primeranej lehote a uvedená pracovná skupina dostatočne zohľadnila mieru, v ktorej sa žalobkyňa mohla prípadne spoliehať na zákonnosť aktu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. marca 1982, Alpha Steel/Komisia, 14/81, EU:C:1982:76, bod 10; z 18. októbra 2011, Reisenthel/ÚHVT – Dynamic Promotion (Debničky a košíky), T‑53/10, EU:T:2011:601, bod 40, a z 11. júla 2013, BVGD/Komisia, T‑104/07 a T‑339/08, neuverejnený, EU:T:2013:366, bod 65].
73 V prejednávanej veci prvé záporné rozhodnutie bolo zrušené asi sedem mesiacov po jeho prijatí a menej ako päť mesiacov po podaní opravného prostriedku žalobkyňou, ktorého predmetom bolo jeho zrušenie. Okrem toho žalobkyňa bola v čase zrušenia prvého záporného rozhodnutia informovaná pracovnou skupinou pre validáciu o tom, že na účely odpovede na tvrdenia, ktoré uviedla vo svojom emaile zo 7. februára 2014, bude prijaté nové rozhodnutie. Žalobkyňa navyše tým, že podala žalobu na Všeobecný súd, ktorou napadla prvé záporné rozhodnutie, preukázala, že sa nespoliehala na jeho zákonnosť. Pracovná skupina pre validáciu preto zrušením prvého záporného rozhodnutia neporušila zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
74 Pokiaľ ide o nahradenie odôvodnenia prvého záporného rozhodnutia, treba konštatovať, že žalobkyňa nijakým spôsobom nevysvetľuje, v čom spočíva porušenie zásady právnej istoty v tejto súvislosti, ani dôvody, pre ktoré jej právna situácia nebola jasná, presná a predvídateľná len z dôvodu prijatia napadnutého rozhodnutia, ktoré spočívalo na úplne novom odôvodnení v súvislosti s tým, čo bolo prejednané v bode 62 vyššie.
75 Pokiaľ ide o uvádzané porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, žalobkyňa nespresnila ani to, ktoré presné, neviažuce sa na splnenie nijakej podmienky, zhodujúce sa záruky jej boli poskytnuté v prvom zápornom rozhodnutí, ani do akej miery tieto záruky u nej vzbudili odôvodnené očakávania. Navyše ako bolo uvedené v bode 73 vyššie, podanie žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde proti tomuto rozhodnutiu skôr preukazuje, že žalobkyňa ho nepovažovala za zákonné, a teda za také, ktoré by mohlo u nej vyvolať legitímnu dôveru.
76 Ďalej, pokiaľ ide o porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, žalobkyňa nepreukázala, dokonca ani neuviedla, že pracovná skupina pre validáciu starostlivo a nestranne nepreskúmala všetky relevantné skutočnosti v prejednávanej veci.
77 Napokon žalobkyňa nemôže tvrdiť, že po zrušení prvého záporného rozhodnutia malo konanie pokračovať v štádiu, ktoré predchádzalo prijatiu rozhodnutia REA z 27. januára 2014, ktoré bolo prijaté pred postúpením spisu žalobkyne pracovnej skupine pre validáciu. Zrušenie prvého záporného rozhodnutia totiž nemalo samo osebe nijaký vplyv na uvedené rozhodnutie a z právneho hľadiska nepredstavuje konštatovanú nezákonnosť tohto rozhodnutia. Z toho dôvodu na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, REA nemala pokračovať v konaní v štádiu, ktoré predchádzalo prijatiu rozhodnutia z 27. januára 2014.
78 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa musí prvá časť tretieho žalobného dôvodu zamietnuť.
O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení zásady právnej sily rozhodnutej veci
– Tvrdenia účastníkov konania
79 Žalobkyňa tvrdí, že Všeobecný súd vo svojom uznesení z 30. apríla 2015, Ertico – Its Europe/Komisia (T‑499/14, neuverejnené, EU:T:2015:285), vyhlásil, že prvé záporné rozhodnutie treba považovať za zrušené. Postavenie žalobkyne ako MSP bolo teda s konečnou platnosťou potvrdené. Napadnuté rozhodnutie, ktorým bolo odmietnuté priznať žalobkyni postavanie MSP, je teda v rozpore so zásadou právnej sily rozhodnutej veci, ktorá vyplýva z tohto uznesenia.
80 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
– Posúdenie Všeobecným súdom
81 Treba najprv uviesť, že žalobkyňa nesprávne chápe rozsah uznesenia z 30. apríla 2015, Ertico – Its Europe/Komisia (T‑499/14, neuverejnené, EU:T:2015:285), podľa ktorého Všeobecný súd len konštatoval, že žaloba o neplatnosť podaná proti prvému zápornému rozhodnutiu sa z dôvodu zrušenia uvedeného rozhodnutia stala bezpredmetnou.
82 Je nesporné, že Všeobecný súd uviedol, že zrušenie prvého záporného rozhodnutia má rovnaké právne účinky ako zrušujúci rozsudok (uznesenie z 30. apríla 2015, Ertico – Its Europe/Komisia (T‑499/14, neuverejnené, EU:T:2015:285, bod 10).
83 Všeobecný súd však vôbec nerozhodol o zákonnosti prvého záporného rozhodnutia a už vôbec nie o postavení žalobkyne ako MSP.
84 Druhú časť tretieho žalobného dôvodu treba zamietnuť a v dôsledku toho aj tretí žalobný dôvod v celom jeho rozsahu.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení odporúčania 2003/361
Tvrdenia účastníkov konania
85 Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa pri konštatovaní, že žalobkyňa nevykonáva hospodársku činnosť, opiera o dodatočné kritériá, ktoré odporúčanie 2003/361 nestanovuje, konkrétne o kritériá uvedené v bode 1.1.3.1 ods. 6 písm. c) prílohy rozhodnutia 2012/838. Podľa žalobkyne takýto postoj nemožno uznať, keďže pôsobnosť odporúčania 2003/361 je širšia než pôsobnosť rozhodnutia 2012/838, pretože toto rozhodnutie sa obmedzuje len na siedmy RP. Žalobkyňa preto usudzuje, že bola neoprávnene poškodená v oblastiach, ktoré nesúvisia so siedmym RP.
86 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
87 V rámci tohto žalobného dôvodu je nutné preskúmať, či napadnuté rozhodnutie na to, aby bolo možné určiť, či žalobkyňu možno kvalifikovať ako MSP v zmysle článku 1 prílohy odporúčania 2003/361, a konkrétne, či vykonáva hospodársku činnosť, uplatnilo kritériá, ktoré toto odporúčanie nestanovuje.
88 Napadnuté rozhodnutie na účely analýzy týkajúcej sa posúdenia existencie hospodárskej činnosti čiastočne preberá bod 1.1.3.1 ods. 6 písm. c) prílohy rozhodnutia 2012/838, ktorý vymedzuje pojmy použité v prílohe tohto rozhodnutia a ktorý uvádza, že v rámci tohto vymedzenia sa niektoré definície, najmä pokiaľ ide o pojem „hospodárska činnosť“, uplatňujú na MSP, „okrem vymedzení pojmov uvedených v odporúčaní 2003/361/ES“.
89 Okrem toho z bodu 1.2 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na účely posúdenia postavenia žalobkyne ako MSP sa odkazuje na odporúčanie 2003/361, ktoré je na rozdiel od rozhodnutia 2012/838, ktoré sa obmedzuje na siedmy RP, nezáväzným nástrojom s horizontálnou pôsobnosťou.
90 Treba dodať, že bod 2.2 napadnutého rozhodnutia analyzuje kvalifikáciu žalobkyne ako podniku, pričom uplatňuje kritériá uvedené v bode 1.2 tohto rozhodnutia, podľa ktorých musí byť žalobkyňa v akejkoľvek forme zapojená do obchodu alebo činnosti uskutočňovanej za odmenu alebo s peňažným plnením na danom trhu.
91 Nemožno preto pracovnej skupine pre validáciu vytýkať, že pri svojej analýze kvalifikácie podniku odkázala na tieto kritériá.
92 Treba totiž uviesť, že v súlade s článkom 1 prílohy odporúčania 2003/361 je podnik definovaný ako každý subjekt, ktorý vykonáva hospodársku činnosť, a to bez ohľadu na jeho právnu formu. Výraz „hospodárska činnosť“ tam nie je výslovne definovaná.
93 Odôvodnenie 3 odporúčania 2003/361, ktoré je nutné zohľadniť na účely výkladu tohto odporúčania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑91/01, EU:C:2004:244, bod 49, a z 27. februára 2014, HaTeFo, C‑110/13, EU:C:2014:114, bod 30), však uvádza, že pojem „podnik“ sa musí posudzovať v súlade s článkami 54, 101 a 102 ZFEÚ tak, ako ich vykladá Súdny dvor.
94 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v oblasti práva hospodárskej súťaže už bolo rozhodnuté, že za hospodársku činnosť sa považuje najmä každá činnosť, ktorá spočíva v poskytovaní služieb na danom trhu, t. j. služieb bežne poskytovaných za odplatu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, EU:C:2002:98, body 46 až 48 a citovanú judikatúru, a z 11. júla 2006, FENIN/Komisia, C‑205/03 P, EU:C:2006:453, bod 25 a citovanú judikatúru).
95 Vzhľadom na to, aj napriek skutočnosti, že bod 1.1.3.1 ods. 6 písm. c) prílohy rozhodnutia 2012/838 v súvislosti s definíciou pojmu „hospodárska činnosť“ stanovuje v porovnaní s odporúčaním 2003/361 dodatočné kritériá a že obsah tohto bodu bol citovaný napadnutý rozhodnutím, nič nedovoľuje dospieť k záveru, že v dôsledku toho v prejednávanej veci pracovná skupina pre validáciu uplatnila dodatočné kritériá v porovnaní s tými, ktoré sa uplatňujú v oblasti práva hospodárskej súťaže a ktoré sú v dôsledku toho zakotvené v odporúčaní 2003/361. Kritériá, ktoré pracovná skupina pre validáciu uplatnila na účely posúdenia postavenia žalobkyne ako podniku, sú preto v súlade s uvedeným odporúčaním.
96 Štvrtý žalobný dôvod nie je preto dôvodný a musí sa zamietnuť.
O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení odporúčania 2003/361, ako aj zásad právnej istoty a riadnej správy vecí verejných vrátane požiadavky nestrannosti
Tvrdenia účastníkov konania
97 Žalobkyňa pripomína, že napadnuté rozhodnutie uznalo, že z formálneho hľadiska spĺňa kritérium nezávislosti stanovené v odporúčaní 2003/361. Napadnuté rozhodnutie však konštatovaním, že vzhľadom na zmysel tohto odporúčania žalobkyňa nemohla byť kvalifikovaná ako MSP, obsahuje nesprávne posúdenie a neprihliada na jasné znenie odporúčania 2003/361, ktorého cieľom je zaviesť právnu istotu tým, že sa jednotne definuje pojem „MSP“. Napadnuté rozhodnutie preto tým, že sa odklonilo od odporúčania 2003/361, porušilo zásady právnej istoty a riadnej správy vecí verejných vrátane požiadavky nestrannosti. Postoj sledovaný v napadnutom rozhodnutí nemožno navyše podložiť judikatúrou.
98 Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že pracovná skupina pre validáciu sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď uviedla, že odôvodnenia 9 a 12 odporúčania 2003/361 vyžadujú analýzu každého jednotlivého prípadu, aby bolo možné sa uistiť, že i keď boli formálne kritériá splnené, len podnikom, ktoré čelia nevýhodám charakteristickým pre MSP, možno priznať toto postavenie. Tento výklad je navyše nezlučiteľný s pokynmi pre MSP, ktoré presadzujú širšie uplatnenie definície MSP.
99 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
100 Už bolo rozhodnuté, že výhody priznané MSP najčastejšie predstavujú výnimky zo všeobecných pravidiel, ako napríklad v oblasti verejného obstarávania, takže definícia MSP musí byť vykladaná reštriktívne (rozsudok z 27. februára 2014, HaTeFo, C‑110/13, EU:C:2014:114, bod 32).
101 Treba tiež pripomenúť, že z odôvodnení 9 a 12 tohto odporúčania 2003/361 vyplýva, že cieľom definície prepojených podnikov je lepšie pochopenie skutočného hospodárskeho postavenia MSP a vyňatie z kvalifikácie MSP skupín podnikov, ktorých hospodársky potenciál by prekračoval potenciál MSP, aby výhody vyplývajúce pre kategóriu MSP z rozličných pravidiel alebo opatrení v ich prospech v skutočnosti využívali len tie podniky, ktoré ich naozaj potrebujú (rozsudok z 27. februára 2014, HaTeFo, C‑110/13, EU:C:2014:114, bod 31).
102 Cieľom kritéria nezávislosti je zabezpečiť, aby opatrenia určené MSP skutočne využívali podniky, pre ktoré ich veľkosť predstavuje nevýhodu, a nie tie podniky, ktoré patria veľkej skupine, a ktoré majú teda prístup k prostriedkom a podporám, ktorými nedisponujú ich konkurenti rovnakej veľkosti. Za týchto podmienok, aby boli zohľadnené len tie podniky, ktoré skutočne predstavujú nezávislé MSP, je potrebné preskúmať štruktúru MSP, ktoré tvoria hospodársku skupinu, ktorej význam presahuje význam MSP, a zároveň dbať na to, aby sa definícia MSP neobchádzala len z čisto formálnych dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑91/01, EU:C:2004:244, bod 50; z 27. februára 2014, HaTeFo, C‑110/13, EU:C:2014:114, bod 33, a zo 14. októbra 2004, Pollmeier Malchow/Komisia, T‑137/02, EU:T:2004:304, bod 61).
103 Kritérium nezávislosti sa teda musí vykladať s prihliadnutím na tento cieľ, takže podnik, ktorý je v menej ako v 25 % vlastníctve veľkého podniku, pričom tak z formálneho hľadiska spĺňa uvedené kritérium, ale ktorý je v skutočnosti súčasťou veľkej skupiny podnikov, nemožno považovať za podnik, ktorý spĺňa toto kritérium (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑91/01, EU:C:2004:244, bod 51). Článok 3 prílohy odporúčania 2003/361 tiež treba vykladať s prihliadnutím na toto kritérium (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, HaTeFo, C‑110/13, EU:C:2014:114, bod 34).
104 Práve s prihliadnutím na tieto zásady treba preskúmať piaty žalobný dôvod uvedený v rámci tejto žaloby.
105 Je nutné konštatovať, že pracovná skupina pre validáciu sa na to, aby podložila napadnuté rozhodnutie, opierala o kritériá zakotvené judikatúrou citovanou v bode 102 vyššie.
106 V prejednávanej veci pracovná skupina predovšetkým na to, aby odmietla žalobkyni priznať postavenie MSP, v bode 2.3 napadnutého rozhodnutia zohľadnila cieľ odporúčania 2003/361, a to, aby opatrenia určené MSP skutočne využívali podniky, pre ktoré ich veľkosť predstavuje nevýhodu, a nie podniky, ktoré patria do veľkej skupiny, a ktoré majú tak prístup k prostriedkom a podporám, ktorými nedisponujú ich konkurenti rovnakej veľkosti. V tomto istom bode napadnutého rozhodnutia je konkrétne uvedené, že i keď žalobkyňa s formálneho hľadiska spĺňa kritérium nezávislosti stanovené odporúčaním 2003/361, z hospodárskeho hľadiska je v skutočnosti súčasťou veľkej hospodárskej skupiny. V tom istom bode napadnutého rozhodnutia pracovná skupina pre validáciu tiež uviedla, že z dôvodu organizačných prepojení medzi žalobkyňou a jej partnermi alebo členmi žalobkyňa mala prístup k fondom, úverom a podporám a že z toho dôvodu nečelila nevýhodám, ktorým bežne čelia MSP.
107 Z toho vyplýva, že kritérium nezávislosti uplatnené pracovnou skupinou pre validáciu v napadnutom rozhodnutí nie je v rozpore s odporúčaním 2003/361.
108 V tomto kontexte sa musí zamietnuť uvádzané porušenie zásad právnej istoty a riadnej správy vecí verejných vrátane požiadavky nestrannosti, ktoré sa opiera o prípadné porušenie odporúčania 2003/361.
109 Piaty žalobný dôvod sa musí teda zamietnuť.
O šiestom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom uplatnení odporúčania 2003/361
110 Žalobkyňa v rámci svojho šiesteho žalobného dôvodu spochybňuje, že v prejednávanej veci ide o správne uplatnenie kritérií prijatých pracovnou skupinou pre validáciu v napadnutom rozhodnutí.
111 V tejto súvislosti žalobkyňa po prvé tvrdí, že mala byť kvalifikovaná ako podnik v zmysle článku 1 prílohy odporúčania 2003/361. Po druhé dodáva, že je nezávislým podnikom, a po tretie, že spĺňa všetky kritériá počtu zamestnancov a finančných hodnôt stanovené v článku 2 prílohy odporúčania 2003/361.
112 Tieto tri výhrady je potrebné preskúmať postupne.
O kvalifikácii žalobkyne ako podniku
– Tvrdenia účastníkov konania
113 Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nesprávne konštatuje, že ju nemožno kvalifikovať ako podnik v zmysle článku 1 prílohy odporúčania 2003/361 z dôvodu, že nevykonáva pravidelnú hospodársku činnosť za odplatu na danom trhu.
114 Podľa žalobkyne je pojem „podnik“ v zmysle článku 1 prílohy odporúčania 2003/361 jasný a autonómny a treba ho chápať v tom istom zmysle, ako sa uplatňuje v práve hospodárskej súťaže. Navyše v súlade s týmto ustanovením uvedeného odporúčania a judikatúrou nie je právna forma žalobkyne na rozdiel od stanoviska pracovnej skupiny pre validáciu relevantná pre túto analýzu. Musí sa zohľadniť povaha vykonávanej činnosti.
115 Žalobkyňa sa domnieva, že v prejednávanej veci vykonáva hospodársku činnosť a že v zmysle odporúčania 2003/361 postačuje, že je táto činnosť príležitostná alebo okrajová. Okrem toho minimálne pätina obratu žalobkyne pochádza zo služieb poskytovaných tretím osobám. Navyše príspevky, ktoré žalobkyni platia jej členovia ako protihodnotu za služby, ktoré im poskytuje, nemožno vylúčiť z analýzy len z dôvodu formy tejto odplaty. Dodáva, že samotné napadnuté rozhodnutie uznáva, že žalobkyňa vykonáva hospodársku činnosť a že tretím osobám poskytuje služby za odplatu. Napadnuté rozhodnutie totiž v bode 2.3 uznalo, že žalobkyňa má konkurentov. V dôsledku toho nemožno tvrdiť, že nevykonávala činnosť na trhu.
116 Navyše prvé záporné rozhodnutie pracovnej skupiny pre validáciu uznalo jej postavenie podniku.
117 Komisia tvrdí, že dotácie, príspevky a dary nepredstavujú odplatu alebo kompenzáciu za dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb na danom trhu, a preto nejde o príjmy pochádzajúce z hospodárskej činnosti.
– Posúdenie Všeobecným súdom
118 Ako bolo uvedené v bode 93 vyššie, pojem „podnik“ v zmysle článku 1 prílohy odporúčania 2003/361 sa musí posudzovať v súlade s článkami 54, 101 a 102 ZFEÚ tak, ako ich vykladá Súdny dvor. Tento pojem „podnik“ teda zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od jeho právneho postavenia a spôsobu jeho financovania. Hospodársku činnosť predstavuje najmä akákoľvek činnosť spočívajúca v poskytovaní služieb na danom trhu, to znamená v poskytovaní služieb, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, EU:C:2002:98, body 46 až 48 a citovanú judikatúru, a z 11. júla 2006, FENIN/Komisia, C‑205/03 P, EU:C:2006:453, bod 25 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti základná vlastnosť odplaty spočíva v skutočnosti, že táto odplata predstavuje hospodárske protiplnenie za dané poskytovanie služieb.
119 Okrem toho treba pripomenúť, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa uplatňuje na združenia v rozsahu, v akom ich činnosť alebo činnosť podnikov, ktoré sú jeho členmi, môže vyvolávať účinky, ktoré toto ustanovenie má potláčať. Kvalifikáciu združenia podnikov nespochybňuje ani samotná skutočnosť, že môže združovať tiež osoby alebo subjekty, ktoré nemožno kvalifikovať ako podniky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2006, FNCBV a i./Komisia, T‑217/03 a T‑245/03, EU:T:2006:391, body 49 a 55).
120 Práve s prihliadnutím na tieto zásady treba preskúmať šiesty žalobný dôvod uvedený v rámci tejto žaloby.
121 Pracovná skupina pre validáciu v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že žalobkyňa je združenie podnikov, ktoré neposkytuje služby za odplatu a ktoré koná v mene a v záujme svojich členov. Žalobkyňa okrem toho dosahuje značnú časť svojich príjmov z dotácií, príspevkov a darov, ktoré nepredstavujú príjmy pochádzajúce z hospodárskej činnosti. Žalobkyňa ani okrajovo neposkytuje služby tretím osobám. Žalobkyňu nemožno preto považovať za podnik, pretože nevykonáva pravidelnú hospodársku činnosť za odplatu na danom trhu.
122 Tento záver prijatý v napadnutom rozhodnutí nemožno uznať.
123 Treba v prvom rade totiž konštatovať, že v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 118 a 119 vyššie právne postavenie žalobkyne alebo jej kvalifikácia združenia podnikov jej nemôžu samo osebe brániť, aby bola považovaná za podnik (pozri analogicky rozsudok z 26. januára 2005, Piau/Komisia, T‑193/02, EU:T:2005:22, bod 72).
124 Ďalej z článku 8.2 stanov žalobkyne vyplýva, že jej členovia musia platiť príspevky ako odplatu za služby, ktoré im poskytuje. To potvrdzuje aj bod 2.1 napadnutého rozhodnutia.
125 V súlade s judikatúrou citovanou v bode 118 vyššie existencia hospodárskej činnosti pritom nezáleží od spôsobu jej financovania. V tejto súvislosti odplata pochádzajúca z hospodárskej činnosti spočíva na skutočnosti, že predstavuje ekonomickú protihodnotu za poskytované služby.
126 Okrem toho judikatúra už pripustila, že na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže na určitý subjekt možno príspevky, ktoré tento subjekt prijme, zohľadniť ako príjem pre potreby výpočtu pokuty uloženej na základe článku 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2006, FNCBV a i./Komisia, T‑217/03 a T‑245/03, EU:T:2006:391, bod 220).
127 Z toho vyplýva, že služby, ktoré žalobkyňa poskytuje svojim členom za odplatu vo forme príspevkov, ktoré jej musia títo členovia platiť, predstavuje hospodársku činnosť vykonávanú za odplatu. Navyše vzhľadom na skutočnosť, že uvedené príspevky sú platené vo forme ročnej odplaty, predstavujú pravidelný príjem, ktorý dosahuje.
128 Z dôvodu týchto hospodárskych činností, ktoré vykonáva, žalobkyňa na rozdiel od toho, čo je konštatované v bode 2.2 napadnutého rozhodnutia, preto predstavuje podnik, ktorého činnosť patrí do oblasti hospodárskej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, bod 40).
129 Na základe toho samotné napadnuté rozhodnutie uznáva, že žalobkyňa vykonáva určité hospodárske činnosti a najmä dosahuje príjmy organizovaním konferencií. Žalobkyňa uviedla, že za rok 2012 uvedené príjmy predstavovali približne 15 % z jej obratu. Keď Komisia na pojednávaní uznala, že uvedené konferencie boli organizované pre verejnosť mimo členov žalobkyne, existenciu týchto príjmov nespochybnila.
130 Okrem toho, pokiaľ ide o cieľ žalobkyne, v súlade so svojimi stanovami má za cieľ podporovať, posilňovať a pomáhať pri koordinácii uplatňovania rozšírených dopravných tematických služieb v dopravnej infraštruktúre v Európe, najmä na účet svojich členov. Pravidlá práva hospodárskej súťaže už boli uplatnené na subjekty s podobným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2005, Piau/Komisia, T‑193/02, EU:T:2005:22, bod 2).
131 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy z toho vyplýva, že pracovná skupina pre validáciu neodôvodnene konštatovala, že žalobkyňa nie je podnik a že nevykonáva pravidelnú hospodársku činnosť za odplatu na danom trhu.
132 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nesprávne posúdenie v rozsahu, v akom v bode 2.2 konštatuje, že žalobkyňa nie je podnik v zmysle článku 1 prílohy odporúčania 2003/361.
133 Nesprávne posúdenie konštatované v bode 132 vyššie však nepostačuje na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z bodu 1.2 uvedeného rozhodnutia totiž vyplýva, že hoci je subjekt považovaný za podnik, je nutné tiež overiť, či spĺňa kritérium nezávislosti. V dôsledku toho, hoci žalobkyňa predstavuje podnik, na to, aby jej bolo priznané postavenie MSP, musí ešte spĺňať kritérium nezávislosti stanovené v odporúčaní 2003/361.
134 Treba preto preskúmať, či vzhľadom na skutočnosti v prejednávanej veci pracovná skupina pre validáciu mohla dospieť k záveru o neexistencii nezávislosti žalobkyne.
O kritériu nezávislosti
– Tvrdenia účastníkov konania
135 Žalobkyňa pripomína, že v bode 2.3 napadnutého rozhodnutia bolo uznané, že z formálneho hľadiska spĺňa kritérium nezávislosti stanovené v odporúčaní 2003/361, ale bolo konštatované, že nečelí nevýhodám, ktorým bežne čelia MSP, a nemožno ju preto z hľadiska cieľa a zmyslu tohto odporúčania považovať za MSP.
136 Žalobkyňa tvrdí, že je nezávislým podnikom. Dodáva, že nie je ani „partnerský podnik“, ani „prepojený podnik“ v zmysle článku 3 prílohy odporúčania 2003/361, pretože ani jeden z jej členov nevlastní minimálne 25 % jej základného imania alebo jej hlasovacích práv.
137 Spĺňa preto všetky podmienky odporúčania 2003/361 bez toho, aby jej bolo možné vytýkať odklon od uvedeného odporúčania. Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie o odmietnutí priznať jej postavenie MSP sa nemôže opierať o existenciu jednej alebo viacerých spoločností spomedzi ich akcionárov, ktoré nie sú MSP, a to z dôvodu neexistencie takejto požiadavky v odporúčaní 2003/361. Bolo by navyše zavádzajúce a zaujaté predpokladať, že existencia nejakého akcionára, ktorý vlastní jedinú akciu v spoločnosti, umožňuje tejto spoločnosti prístup k finančným nástrojom z dôvodu neexistencie kontrolnej pozície v rámci tejto spoločnosti.
138 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
– Posúdenie Všeobecným súdom
139 V bode 2.3 napadnutého rozhodnutia sa konštatuje, že i keď žalobkyňa s formálneho hľadiska spĺňa kritérium nezávislosti stanovené odporúčaním 2003/361, z hospodárskeho hľadiska je v skutočnosti súčasťou veľkej hospodárskej skupiny. Z dôvodu organizačného prepojenia medzi žalobkyňou a jej partnermi alebo členmi má žalobkyňa prístup k fondom, úverom a podporám a v dôsledku toho nečelí nevýhodám, ktorým bežne čelia MSP. Bod 1.2 napadnutého rozhodnutia okrem iného uvádza, že na to, aby sa vymedzila hospodárska situácia dotknutého podniku a aby sa zabezpečilo, aby len podniky, na ktoré sa vzťahuje cieľ a zmysel odporúčania 2003/361, boli kvalifikované ako MSP, sa vyžaduje analýza každého jednotlivého prípadu.
140 V prejednávanej veci je potrebné pripomenúť, ako vyplýva z bodov 106 a 107 vyššie, že pracovná skupina pre validáciu mohla z právneho hľadiska opierať svoju analýzu o cieľ a zmysel odporúčania 2003/361, aby dospela k záveru, že hoci žalobkyňa z formálneho hľadiska spĺňa kritérium nezávislosti stanovené uvedeným odporúčaním, je tiež nutné preskúmať, či čelí nevýhodám, ktorým bežne čelia MSP.
141 Je nutné tiež konštatovať, že členovia žalobkyne sú najmä veľké podniky, ako aj verejné orgány.
142 V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že v súlade s článkom 3 stanov žalobkyne, uvedeným v bode 2.1 napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa koná hlavne na účet svojich spoločníkov.
143 Ďalej v súlade s článkom 5 stanov žalobkyne je jej základné imanie neobmedzené. Treba pritom uviesť, že základné imanie uvádza celkovú výšku príjmov na účet žalobkyne. Predstavuje navyše záruku pre partnerov žalobkyne a prípadných poskytovateľov úveru. Vysoké základné imanie teda predstavuje pre žalobkyňu nástroj v jej vzťahoch s tretími osobami.
144 Napokon, ako je uvedené v bode 124 vyššie, z článku 8.2 stanov žalobkyne vyplýva, že ako odplatu za služby, ktoré žalobkyňa poskytuje svojim členom, jej títo členovia platia ročný príspevok stanovený dozornou radou. Na rozdiel od toho, čo tvrdila žalobkyňa na pojednávaní, z článku 8.3 jej stanov totiž vyplýva, že dozorná rada stanoví výšku uvedených ročných príspevkov podľa výdavkov žalobkyne. Okrem toho dozorná rada môže v účtovnom období alebo po tomto období znížiť výšku príspevkov, aby ich vyrovnala so skutočnými výdavkami žalobkyne.
145 Z bodu 144 vyššie vyplýva, že príspevky zaplatené členmi žalobkyne sa stanovujú a upravujú v závislosti od jej konkrétnych výdavkov. Výdavky žalobkyne teda pokrývajú jej členovia, ktorí nie sú MSP, proti čomu žalobkyňa nenamieta. Táto skutočnosť ukazuje, že hoci, ako to uviedla žalobkyňa na pojednávaní, výška príspevku sa už 20 rokov nezmenila, na základe svojich stanov môže rátať s dostatočne veľkými zdrojmi presahujúcimi zdroje MSP, ktoré sa prispôsobujú jej výdavkom a ktoré pochádzajú od jej členov.
146 Z toho vyplýva, že pracovná skupina pre validáciu sa v bode 2.3 napadnutého rozhodnutia nedopustila nesprávneho uplatnenia odporúčania 2003/361, keď konštatovala, že žalobkyňa nečelí nevýhodám, ktorým bežne čelia MSP, takže žalobkyňu nemožno kvalifikovať ako MSP v zmysle uvedeného odporúčania, a to aj napriek tomu, že ide o podnik.
O kritériách týkajúcich sa počtu zamestnancov a finančných stropov stanovených v článku 2 prílohy odporúčania 2003/361
147 Žalobkyňa tvrdí, pričom Komisia v tejto súvislosti neuvádza nijaké osobitné tvrdenia, že spĺňa kritériá týkajúce sa počtu zamestnancov a finančných stropov stanovené v článku 2 prílohy odporúčania 2003/361, konkrétne že zahŕňa minimálne 250 osôb, že jej ročný obrat nepresahuje 50 miliónov eur a že jej celková ročná súvaha nepresahuje 43 miliónov eur.
148 V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 140 vyššie, že podniky, ktoré z formálneho hľadiska splnia kritérium nezávislosti, ale ktorých hospodárska sila presahuje hospodársku silu MSP, nemožno kvalifikovať ako MSP.
149 Ako bolo pripomenuté v bode 102 vyššie, cieľom kritéria nezávislosti je teda zabezpečiť, aby opatrenia určené MSP skutočne využívali podniky, pre ktoré ich veľkosť predstavuje nevýhodu, a nie tie podniky, ktoré patria do veľkej skupiny a ktoré majú tak prístup k prostriedkom a podporám, ktorými nedisponujú ich konkurenti rovnakej veľkosti.
150 Analogicky žalobkyňa nemôže svoje postavenie MSP vyvodiť zo skutočnosti, že z formálneho hľadiska spĺňa kritériá stanovené v článku 2 prílohy odporúčania 2003/361, ak v skutočnosti nečelí nevýhodám MSP, ktorým bežne MSP čelia. Ako bolo pritom konštatované v bode 146 vyššie, žalobkyňa nečelí týmto nevýhodám.
151 Z toho dôvodu, ak podnik v skutočnosti nečelí typickým nevýhodám MSP, pracovná skupina pre validáciu je oprávnená odmietnuť mu priznať toto postavenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑91/01, EU:C:2004:244, bod 54).
152 Keďže v prípade žalobkyne nemožno konštatovať, že spĺňa kritérium nezávislosti, nemôže tvrdiť, že spĺňa kritériá týkajúce sa počtu zamestnancov a finančných stropov stanovené v článku 2 prílohy odporúčania 2003/361. V súlade s článkom 6 prílohy odporúčania 2003/361 nemožno uvedené kritériá týkajúce sa počtu zamestnancov a finančných stropov teda vymedziť na základe samostatných údajov o žalobkyni, pretože žalobkyňa nie je nezávislý podnik a jej členovia sú podniky, ktoré nie sú MSP.
153 S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba šiesty žalobný dôvod zamietnuť.
O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady najvhodnejšieho zaobchádzania stanovenej rozhodnutím 2012/838 a rámcovým programom pre výskum a inováciu „Horizon 2020“
Tvrdenia účastníkov konania
154 Žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že v bode 2.2 napadnutého rozhodnutia bolo uznané na jednej strane, že vykonáva aspoň niektoré hospodárske činnosti a za odplatu poskytuje tretím osobám určité služby, a na druhej strane, že z formálneho hľadiska spĺňa kritérium nezávislosti stanovené odporúčaním 2003/361, mala by byť kvalifikovaná ako MSP, pokiaľ ide o siedmy RP a program „Horizon 2020“.
155 Žalobkyňa totiž usudzuje, že pokiaľ ide o siedmy RP, služby potvrdzovania platnosti musia v súlade s bodom 1.1.3 piatej zarážky prílohy rozhodnutia 2012/838 v prípade, že právny subjekt patrí do viacerých kategórií právnych subjektov, vybrať pre tento subjekt najvhodnejšiu kategóriu. Žalobkyňa sa domnieva, že k takémuto záveru treba dospieť aj v prípade programu „Horizon 2020“ na základe strany 5 príručky Komisie z 11. apríla 2014 o postupe pri registrácii, validácii a kontroly finančnej životaschopnosti oprávnených subjektov.
156 Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie uznáva, že žalobkyňa by mohla byť aspoň sčasti kvalifikovaná ako MSP, mala jej preto priznať toto postavenie samostatne.
157 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
158 V rámci tohto žalobného dôvodu stačí konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nikde nepripúšťa, že žalobkyňu možno kvalifikovať, čo i len sčasti, ako MSP v zmysle odporúčania 2003/361. Pokiaľ ide o siedmy RP, bod 1.1.3 piata zarážka prílohy rozhodnutia 2012/838, na ktorý poukazuje žalobkyňa, nie je preto v prejednávanej veci uplatniteľný. Rovnaký záver treba prijať v rámci programu „Horizon 2020“, pokiaľ ide stranu 5 príručky Komisie, citovanej v bode 155 vyššie.
159 Z toho vyplýva, že siedmy žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako neúčinný.
O ôsmom žalobnom dôvode založenom na kontradiktórnom a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia
Tvrdenia účastníkov konania
160 Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nedostatočné a kontradiktórne odôvodnenie.
161 Po prvé zastáva názor, že pracovná skupina pre validáciu nemôže spochybniť postavenie žalobkyne ako podniku a následne dospieť k záveru, že jednak z formálneho hľadiska spĺňa kritérium nezávislosti stanovené odporúčaním 2003/361, čo znamená, že je podnik, a jednak, že má konkurentov.
162 Po druhé napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje, na základe akých nových vecných skutočností bol zrušený záver prijatý v prvom zápornom rozhodnutí, podľa ktorého je žalobkyňa podnik v zmysle článku 1 prílohy odporúčania 2003/361.
163 Po tretie podľa žalobkyne napadnuté rozhodnutie sa nemohlo opierať o dodatočné kritériá stanovené v bode 1.1.3.1 ods. 6 písm. c) prílohy rozhodnutia 2012/838 na to, aby ju odmietlo kvalifikovať ako podnik na základe odporúčania 2003/361.
164 V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie porušilo článok 296 druhý odsek ZFEÚ, ako aj článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, a články 47 a 48 Charty základných práv, ako aj právo na spravodlivý proces, ktoré je na základe článku 6 ZEÚ všeobecnou zásadou práva.
165 Komisia namieta proti tvrdeniam žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
166 Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá prijala akt, umožňujúce dotknutým subjektom spoznať dôvody prijatého opatrenia a súdu Únie vykonávať svoju právomoc preskúmania. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 63; z 26. októbra 2011, Dufour/ECB, T‑436/09, EU:T:2011:634, bod 47, a z 26. apríla 2018, European Dynamics Luxembourg a Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑752/15, neuverejnený, EU:T:2018:233, body 22 a 23).
167 Okrem toho odôvodnenie aktu musí byť logické, a najmä bez vnútorných rozporov, ktoré by bránili správne porozumieť dôvodom, na ktorých sa tento akt zakladá (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 169, a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 151).
168 Treba tiež pripomenúť, že jednoduchá existencia rozporu v rozhodnutí nepostačuje na to, aby bol vyvodený záver, že toto rozhodnutie obsahuje vadu, pokiaľ ide o odôvodnenie, ak po prvé rozhodnutie ako celok umožňuje žalobcovi identifikovať túto nekoherenciu a odvolávať sa na ňu a po druhé rozhodnutie je dostatočne jasné a presné, aby mohol pochopiť presný dosah rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. decembra 2003, Adriatica di Navigazione/Komisia, T‑61/99, EU:T:2003:335, bod 49, a zo 16. decembra 2015, Air Canada/Komisia, T‑9/11, neuverejnený, EU:T:2015:994, bod 76).
169 Práve s prihliadnutím na tieto zásady teda treba preskúmať ôsmy žalobný dôvod uvedený v rámci tejto žaloby.
170 Pokiaľ ide o prvú výhradu tohto žalobného dôvodu, ktorá je zhrnutá v bode 161 vyššie, je nesporné, že napadnuté rozhodnutie dospelo k záveru, že žalobkyňu nemožno kvalifikovať ako podnik, hoci na jednej strane obsahuje analýzu kritéria nezávislosti v zmysle odporúčania 2003/361, na základe čoho možno predpokladať, že jej bolo postavenie podniku priznané, a na druhej strane sa v ňom výslovne uznáva existencia konkurentov žalobkyne.
171 V tejto súvislosti treba uviesť, že v bode 1.2 napadnutého rozhodnutia je jasne uvedené, že v prípade, že by bola žalobkyňa kvalifikovaná ako podnik, bude potrebné overiť, či tento subjekt čelí nevýhodám, ktorým bežne čelia MSP. Pracovná skupina pre validáciu v napadnutom rozhodnutí pritom najprv konštatovala, že žalobkyňu nemožno kvalifikovať ako podnik, takže už nemusela preskúmať kritérium nezávislosti. Pracovná skupina pre validáciu teda vykonala túto analýzu len pre úplnosť.
172 V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie jasne a jednoznačne uvádza súvis medzi dvoma dôvodmi, ktoré boli preskúmané pracovnou skupinou pre validáciu, a to bez akéhokoľvek rozporu v odôvodnení v tejto súvislosti.
173 Navyše v súlade s judikatúrou citovanou v bode 168 vyššie napadnuté rozhodnutie je dostatočne jasné a presné vzhľadom na to, že umožnilo žalobkyni identifikovať uvádzanú nekoherenciu a odvolávať sa na ňu, ako aj pochopiť presný dosah napadnutého rozhodnutia, čo vyplýva z spresnenia jej tvrdení uvedených v tejto žalobe z hľadiska oboch dôvodov uvedeného rozhodnutia.
174 Prvá výhrada uvedená v tomto žalobnom dôvode sa musí preto zamietnuť.
175 Pokiaľ ide o druhú výhradu tohto žalobného dôvodu uvedenú v bode 162 vyššie, stačí konštatovať, že prvé záporné rozhodnutie bolo zrušené pracovnou skupinou pre validáciu. Zrušenie tohto rozhodnutia vyvolalo rovnaké právne účinky ako zrušujúci rozsudok (uznesenie z 30. apríla 2015, Ertico – Its Europe/Komisia (T‑499/14, neuverejnené, EU:T:2015:285, bod 10).
176 Zrušenie vyhlásené súdom Únie má pritom nevyhnutne retroaktívny účinok, keďže určenie nezákonnosti sa počíta odo dňa, keď nadobudol účinnosť zrušený akt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2008, CELF a ministre de la Culture et de la Communication, C‑199/06, EU:C:2008:79, bod 61).
177 Z toho vyplýva, že žalobkyňa sa nemôže na podporu tohto žalobného dôvodu odvolávať na prvé záporné rozhodnutie, ktorého účinky zanikli so spätnou účinnosťou po jeho zrušení.
178 V dôsledku toho sa druhá výhrada tohto žalobného dôvodu musí zamietnuť.
179 Pokiaľ ide o tretiu výhradu tohto žalobného dôvodu uvedenú v bode 163 vyššie, treba ju vzhľadom na úvahy rozvinuté v bode 95 vyššie v rámci štvrtého žalobného dôvodu zamietnuť, keďže pracovná skupina pre validáciu sa v napadnutom rozhodnutí neopierala o dodatočné kritériá, ktoré odporúčanie 2003/361 nestanovuje.
180 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba ôsmy žalobný dôvod zamietnuť v celom jeho rozsahu.
181 V dôsledku toho a vzhľadom na to, že všetky žalobné dôvody žalobkyne boli zamietnuté, treba túto žalobu zamietnuť v celom jej rozsahu ako nedôvodnú.
O trovách
182 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 135 ods. 1 rokovacieho poriadku však platí, že ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže výnimočne rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka. Navyše podľa článku 135 ods. 2 toho istého rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie vrátane správania pred podaním žaloby. Všeobecný súd má najmä možnosť uložiť povinnosť nahradiť trovy konania inštitúcii, ktorej rozhodnutie nebolo zrušené, z dôvodu nedostatkov tohto rozhodnutia, ktoré mohli žalobcu viesť k tomu, aby podal žalobu (rozsudok z 22. apríla 2016, Taliansko a Eurallumina/Komisia, T‑60/06 RENV II a T‑62/06 RENV II, EU:T:2016:233, bod 245 a citovaná judikatúra).
183 Žalobkyňa nemala úspech vo svojich návrhoch. Ako vyplýva z bodu 29 vyššie, vzájomné prepojenie medzi konaniami o žalobe upravenými na jednej strane bodmi 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838 a na druhej strane článkom 22 nariadenia č. 58/2003, z ustanovení rozhodnutia 2012/838 jasne nevyplýva, čo potvrdila Komisia na pojednávaní.
184 Navyše opis konania, ktoré sa uplatňuje na pracovnú skupinu, obsiahnutý v bodoch 1.2.6 a 1.2.7 prílohy rozhodnutia 2012/838, obsahuje značné nedostatky, najmä ako bolo uvedené v bode 30 vyššie, neuvádza procesné lehoty, čo ešte viac sťažuje riadne porozumenie príslušných pravidiel.
185 Tieto okolnosti preto prispeli k zložitosti tejto veci a môžu viesť k zvýšeniu trov konania žalobkyne. Za týchto okolností sa Všeobecný súd domnieva, že je správne a spravodlivé, aby žalobkyňa znášala polovicu svojich vlastných trov konania. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania žalobkyne.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. European Road Transport Telematics Implementation Coordination Organisation – Intelligent Transport Systems & Services Europe (Ertico – ITS Europe) znáša polovicu svojich vlastných trov konania.
3. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli Ertico – ITS Europe.
Kanninen | Calvo‑Sotelo Ibáñez‑Martín | Reine |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. mája 2019.
Podpisy