ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 25. novembra 2009

Vec F‑1/09

Françoise Putterie‑De‑Beukelaer

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Verejná služba – Úradníci – Povýšenie – Atestačný postup – Hodnotenie predpokladov“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou F. Putterie‑De‑Beukelaer navrhuje na jednej strane zrušenie rozhodnutia Komisie z 30. septembra 2008, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti rozhodnutiu menovacieho orgánu z 27. marca 2008 o jej nepripustení na atestačný postup organizovaný v roku 2007, a na druhej strane zrušenie tohto rozhodnutia menovacieho orgánu

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobkyňa je povinná nahradiť trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Žaloba proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti – Prípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Atestačný postup – Sťažnosť uchádzača, ktorý nebol pripustený na atestačný postup – Rozhodnutie o zamietnutí – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, článok 43; príloha XIII článok 10)

3.      Úradníci – Atestačný postup – Vykonávacie pravidlá zavedené v Komisii – Kritéria pripustenia – Predpoklady na vykonávanie funkcie na úrovni „administratívneho asistenta“

(Služobný poriadok úradníkov, príloha XIII článok 10 ods. 3)

4.      Úradníci – Psychické obťažovanie – Pojem – Správa o služobnom postupe obsahujúca nepriaznivé známky a posúdenia, ktoré sú úplne primerané – Vylúčenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 12a)

1.      Ak okrem zrušenia sporného rozhodnutia úradník navrhuje aj zrušenie rozhodnutia o zamietnutí jeho sťažnosti, tieto návrhy uvedené ako posledné nemajú ako také samostatný obsah a v skutočnosti splývajú s návrhmi smerujúcimi proti spornému rozhodnutiu. Hoci žalobu tohto úradníka treba posúdiť ako žalobu smerujúcu k zrušeniu sporného rozhodnutia, táto okolnosť úradníkovi nebráni, aby uplatnil návrhy smerujúce iba proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti. V opačnom prípade by totiž bol úradník, ktorý sa domnieva, že menovací orgán nezaujal k jeho sťažnosti náležite odôvodnené stanovisko, zbavený možnosti obrátiť sa na súd Spoločenstva, hoci rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti je rozhodnutím, ktoré mu musí umožniť posúdiť dôvodnosť postoja zaujatého voči nemu administratívou a účelnosť podania žaloby na súd.

(pozri body 32 a 42)

Odkaz:

Súdny dvor: 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, Zb. s. 23, bod 8

Súd prvého stupňa: 10. júna 2004, Liakoura/Rada, T‑330/03, Zb. VS s. I‑A‑191, II‑859, bod 13

Súd pre verejnú službu: 15. decembra 2008, Skareby/Komisia, F‑34/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑0000, II‑A‑1‑0000, bod 27, ktorý je predmetom odvolania na Súde prvého stupňa, vec T‑91/09 P

2.      Rozhodnutie, ktorým úradník nebol pripustený na atestačný postup podľa článku 10 prílohy XIII služobného poriadku, nemusí byť odôvodnené. Rovnako ako v prípade rozhodnutí prijatých v oblasti povyšovania, menovací orgán totiž nie je povinný odôvodniť rozhodnutia týkajúce sa uchádzačov, ktorí neboli pripustení na atestačný postup, ale iba rozhodnutia o zamietnutí sťažností, ktoré títo uchádzači podali podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, pričom odôvodnenie týchto rozhodnutí sa považuje za zhodné s odôvodnením rozhodnutí, proti ktorým sťažnosti smerujú, takže preskúmanie dôvodov oboch rozhodnutí sa prelína. Povinnosť odôvodnenia sa v oblasti atestácie, rovnako ako v oblasti povyšovania, vzťahuje iba na preskúmanie právnych podmienok, ktorými je podľa služobného poriadku a jeho vykonávacích ustanovení podmienená zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

(pozri body 43, 44 a 51)

Odkaz:

Súdny dvor: 9. decembra 1993, Parlament/Volger, C‑115/92 P, Zb. s. I‑6549, bod 22; 30. októbra 1974, Grassi/Rada, 188/73, Zb. s. 1099, body 11 až 14

Súd prvého stupňa: 18. decembra 1997, Delvaux/Komisia, T‑142/95, Zb. VS s. I‑A‑477, II‑1247, bod 84; 14. júna 2001, McAuley/Rada, T‑230/99, Zb. VS s. I‑A‑127, II‑583, bod 51; 12. júla 2001, Schochaert/Rada, T‑131/00, Zb. VS s. I‑A‑161, II‑743, bod 19

3.      Nie je pravda, že tretia podmienka, ktorej podlieha atestácia úradníkov Komisie podľa článku 5 ods. 1 rozhodnutia tejto inštitúcie z 29. novembra 2006 o spôsoboch vykonania atestačného postupu, týkajúca sa predpokladov na vykonávanie funkcie na úrovni „administratívneho asistenta“, neprihliada na ustanovenia služobného poriadku upravujúce atestačný postup. Dané ustanovenie totiž iba v tomto ohľade spresňuje rozsah podmienky týkajúcej sa „zásluh“ uvedenej v článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku. Z uvedeného ustanovenia služobného poriadku navyše jasne vyplýva, že keďže zásluhy sú jednou z podmienok vyžadovaných na atestáciu úradníka, úradník môže získať atestačné rozhodnutie len ak si plní úlohy k spokojnosti svojich nadriadených.

Okrem toho, článok 5 ods. 1 rozhodnutia z 29. novembra 2006 treba napriek jeho zneniu vykladať tak, že sa týka iba funkcií zodpovedajúcim funkciám, ktoré pred vytvorením funkčnej skupiny asistentov vykonávali úradníci kategórie B, z ktorej sa po 1. máji 2004 stala kategória B*. Keďže navyše neexistuje presná definícia pojmu „predpoklady“ na vykonávanie funkcií na úrovni ex‑B*, treba sa prikloniť k definícii, podľa ktorej preukázanie predpokladov závisí nielen od skutočného plnenia aspoň niektorých úloh na úrovni ex‑B*, ale aj od spôsobu, akým uchádzač o atestáciu vykonáva svoje funkcie. Takéto poňatie pojmu „predpoklady“ je plne v súlade s účelom, ktorý normotvorca Spoločenstva sleduje atestačným postupom. Atestácia totiž umožňuje úradníkom, ktorí ju majú, aby získali výhodnejšie vyhliadky na služobný postup tým, že sa stanú spôsobilými na povýšenie, ku ktorému by inak nemali prístup, a aby sa napokon dostali k zodpovednosti a odmene, ktoré sú niekedy porovnateľné s úradníkmi patriacimi do funkčnej skupiny administrátorov. Je teda prirodzené, že „zrušenie stropu“ pri možnostiach povýšenia ponúkaných úradníkom patriacim k bývalým kategóriám C a D, ktoré atestácia umožňuje, spočíva sčasti v spôsobe, akým dotknuté osoby vykonávajú službu, a nezávisí výlučne od povahy úloh, ktoré sú im zverené.

(pozri body 59, 62 a 64 – 67)

4.      Za nepriamy dôkaz psychického obťažovania nemôže byť sama osebe považovaná skutočnosť, že správa o služobnom postupe úradníka obsahuje nepriaznivé známky a posúdenia, ak sa tieto zdajú byť úplne primerané s ohľadom na identifikovateľné dôkazné prostriedky, na ktorých sú založené.

(pozri bod 84)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 16. mája 2006, Magone/Komisia, T‑73/05, Zb. VS s. I‑A‑2‑107, II‑A‑2‑85, body 29 a 79