ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)
zo 4. júna 2009
Veci F‑134/07 a F‑8/08
Vahan Adjemian a i.
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Doba trvania zmluvy – Článok 88 PZOZ – Rozhodnutie Komisie z 28. apríla 2004 o maximálnej dobe zamestnávania nestálych zamestnancov v službách Komisie – Smernica 1999/70 – Uplatniteľnosť na inštitúcie“
Predmet: Žaloby podané podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorými vo veci F‑134/07 V. Adjemian a 180 ďalších zmluvných zamestnancov Komisie navrhuje: vyhlásiť za protiprávne rozhodnutia Komisie, vrátane rozhodnutia z 28. apríla 2004, o maximálnej dobe zamestnávania nestálych zamestnancov v jej službách, a v prípade potreby vyhlásiť za protiprávny aj článok 88 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev v časti, v ktorej obmedzuje dobu trvania pracovných zmlúv zmluvných zamestnancov; zrušiť rozhodnutia Komisie z 22. augusta, 5. septembra, 30. októbra a 28. novembra 2007, ktorými bolo v podstate zamietnuté uzavretie alebo obnovenie zmluvy žalobcov na dobu neurčitú; zrušiť v prípade potreby rozhodnutia Komisie, ktorými boli stanovené podmienky zamestnania jednotlivých žalobcov v časti, v ktorej je ich zamestnanie alebo jeho predĺženie obmedzené na dobu určitú; vo veci F‑8/08 C. Renier navrhuje zrušenie rozhodnutia Komisie z 11. apríla 2007, ktorým bola obmedzená doba trvania jej pracovnej zmluvy zmluvného zamestnanca na obdobie od 16. apríla 2007 do 15. decembra 2008
Rozhodnutie: Veci F‑134/07, Adjemian a i./Komisia, a F‑8/08, Renier/Komisia, sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku. Žaloby sa zamietajú. V. Adjemian, E. Adorno a A. Baranzini a 178 ďalších žalobcov, ktorých mená sa nachádzajú v prílohách I, II a III tohto rozsudku znášajú všetky trovy konania súvisiace s vecou F‑134/07, teda znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania Komisie v tejto veci. C. Renier znáša všetky trovy konania súvisiace s vecou F‑8/08, teda znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Komisie v tejto veci. Rada Európskej únie, vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie v oboch veciach, znáša svoje vlastné trovy konania.
Abstrakt
1. Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti – Určenie predmetu konania – Zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený
[Štatút Súdneho dvora, článok 21 prvý odsek, a príloha I článok 7 ods. 3; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 35 ods. 1 písm. e)]
2. Akty inštitúcií – Smernice – Priame uloženie povinností inštitúciám Spoločenstva v ich vzťahoch s ich zamestnancami – Vylúčenie – Možnosť odvolávať sa
(Články 10 ES a 249 ES)
3. Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70 – Stabilita zamestnania
(Charta základných práv, článok 30; smernica Rady 1999/70)
4. Úradníci – Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov – Zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy
(Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 88)
5. Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Vytvorenie novej kategórie zmluvných zamestnancov
(Článok 253 ES; podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, články 3a a 3b; nariadenie Rady č. 723/2004)
1. Podľa článku 35 ods. 1 písm. e) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu musí návrh na začatia konania obsahovať dôvody a tvrdenia, na ktorých je založený. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť si obranu a Súdu pre verejnú službu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby bola žaloba prípustná, potrebné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, koherentným a zrozumiteľným spôsobom vyplývali zo znenia samotnej žaloby. Uvedené platí tým skôr, že podľa článku 7 ods. 3 prílohy I Štatútu Súdneho dvora pozostáva písomná časť konania na Súde pre verejnú službu v zásade iba z jednej výmeny podaní, pokiaľ Súd pre verejnú službu nerozhodne inak. Touto osobitosťou konania na Súde pre verejnú službu možno vysvetliť, prečo na rozdiel od úpravy konania na Súde prvého stupňa alebo na Súdnom dvore v súlade s článkom 21 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora, dôvody a tvrdenia nemôžu byť v žalobe uvedené iba stručne.
(pozri bod 76)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 28. apríla 1993, De Hoe/Komisia, T‑85/92, Zb. s. II‑523, bod 20
Súd pre verejnú službu: 26. júna 2008, Nijs/Dvor audítorov, F‑1/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑229, II‑A‑1‑1231, body 24 a 25, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde, vec T‑376/08 P
2. Smernice, adresované členským štátom a nie inštitúciám Spoločenstva, nemožno považovať za ustanovenia, ktoré ako také ukladajú povinnosti inštitúciám v ich vzťahoch s ich zamestnancami. Táto úvaha však napriek tomu nemôže úplne vylučovať možnosť odvolávať sa na smernicu vo vzťahoch medzi inštitúciami a ich úradníkmi alebo zamestnancami. Ustanovenia smernice sa totiž v prvom rade môžu na inštitúciu vzťahovať nepriamo, ak vyjadrujú všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorú musí inštitúcia uplatňovať ako takú. V druhom rade môže smernica zaväzovať inštitúciu vtedy, keď sa inštitúcia v rámci svojej organizačnej autonómie a v medziach služobného poriadku rozhodla vykonať osobitnú povinnosť obsiahnutú v smernici alebo tiež vtedy, keď samotný interný všeobecne záväzný akt výslovne odkazuje na opatrenia vydané normotvorcom Spoločenstva na základe Zmlúv. V treťom rade musia inštitúcie v súlade s povinnosťou zachovávať lojálnosť, ktorú majú podľa článku 10 druhého odseku ES, zohľadňovať vo svojom správaní ako zamestnávateľ ustanovenia právnych predpisov prijatých na úrovni Spoločenstva.
(pozri body 86 a 90 – 93)
Odkaz:
Súdny dvor: 9. septembra 2003, Rinke, C‑25/02, Zb. s. I‑8349, body 24 a 25 až 28
Súd prvého stupňa: 21. mája 2008, Belfass/Rada, T‑495/04, Zb. s. II‑781, bod 43
Súd pre verejnú službu: 30. apríla 2009, Aayhan a i./Parlament, F‑65/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑0000, II‑A‑1‑0000, body 116 a 118
3. Hoci je stabilita zamestnania chápaná ako hlavný prvok ochrany zamestnancov, nepredstavuje všeobecnú právnu zásadu, so zreteľom na ktorú možno posudzovať zákonnosť aktu inštitúcie. Zo smernice 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, a z tejto rámcovej dohody predovšetkým nijako nevyplýva, že by stabilita zamestnania bola povýšená na záväzné právne pravidlo. Navyše odôvodnenia č. 6 a 7 smernice, rovnako ako aj prvý odsek preambuly a odôvodnenie č. 5 rámcovej dohody, zdôrazňujú potrebu dosiahnuť rovnováhu medzi pružnosťou a bezpečnosťou. Rámcová dohoda okrem toho neukladá všeobecnú povinnosť upraviť, že po určitom počte obnovení pracovných zmlúv na dobu určitú alebo po odpracovaní určitého obdobia, sa tieto pracovné zmluvy menia na pracovné zmluvy na dobu neurčitú.
Stabilita zamestnania predstavuje naopak účel sledovaný signatármi rámcovej dohody, ktorej doložka 1 písm. b) stanovuje, že jej účelom je „vytvoriť rámec na zamedzovanie nezákonného počínania prameniaceho z využívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv a pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú“.
Okrem toho, hoci článok 30 Charty základných práv stanovuje, že „každý pracovník má právo na ochranu pred bezdôvodným prepustením“, tento článok neodsudzuje postupné uzatváranie pracovných zmlúv na dobu určitú. Navyše zánik pracovnej zmluvy na dobu určitú jednoducho preto, že uplynula doba, na ktorú bola uzavretá, nepredstavuje prepustenie vo vlastnom zmysle slove, ktoré musí byť špeciálne odôvodnené s ohľadom na spôsobilosť, správanie alebo prevádzkové potreby inštitúcie.
(pozri body 99, 100 a 104)
Odkaz:
Súdny dvor: 22. novembra 2005, Mangold, C‑144/04, Zb. s. I‑9981, bod 64; 4. júla 2006, Adeneler a i., C‑212/04, Zb. s. I‑6057, bod 91; 7. septembra 2006, Marrosu a Sardino, C‑53/04, Zb. s. I‑7213, bod 47; 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, Zb. s. I‑2483, bod 87
Súd pre verejnú službu: Aayhan a i./Parlament, už citovaný, bod 115
4. Každé zamestnanie zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy musí zodpovedať prechodným alebo nepravidelným potrebám. V administratíve s vysokým počtom zamestnancov sa nedá vyhnúť tomu, že takéto potreby sa opakujú najmä kvôli nedostatku disponibility úradníkov, nárastu práce spôsobenom okolnosťami alebo potrebe každého generálneho riaditeľstva príležitostne využívať služby osôb so špecifickou kvalifikáciou alebo znalosťami. Tieto okolnosti predstavujú objektívne dôvody, ktoré odôvodňujú tak dobu určitú, na ktorú sú uzavreté pracovné zmluvy pomocných zamestnancov, ako aj ich obnovovanie v závislosti od uvedených potrieb.
(pozri bod 132)
Odkaz:
Súdny dvor: 23. septembra 2004, Hectors/Parlament, C‑150/03 P, Zb. s. I‑8691, návrhy generálneho advokáta D. Ruiz‑Jarabo Colomer, Zb. s. I‑8694, bod 25
5. Keďže odôvodnenie všeobecne záväzného aktu sa môže obmedziť na to, že uvedie na jednej strane celkovú situáciu, ktorá viedla k jeho prijatiu a na druhej strane všeobecné ciele, ktorých dosiahnutie navrhuje, a keďže v prípade, ak z takéhoto aktu jasne vyplýva podstata cieľa sledovaného inštitúciou, by bolo neprimerané vyžadovať špecifické odôvodnenie rôznych prijatých technických riešení, je odôvodnenie nariadenia č. 723/2004, ktorým sa mení a dopĺňa služobný poriadok úradníkov, ako aj podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov dostatočné, aj keď je stručné, pokiaľ ide o cieľ sledovaný vytvorením novej kategórie zmluvných zamestnancov v zmysle článkov 3a a 3b podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov.
(pozri body 139 a 141)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: 23. januára 2007, Chassagne/Komisia, F‑43/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑27, II‑A‑1‑139, body 105 a 106, ako aj tam citovaná judikatúra