Language of document : ECLI:EU:C:2018:279

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 25. apríla 2018 (1)

Vec C161/17

Land NordrheinWestfalen

proti

Dirkovi Renckhoffovi

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko)]

„Prejudiciálna otázka – Autorské práva a s nimi súvisiace práva v informačnej spoločnosti – Pojem verejný prenos – Sprístupňovanie chráneného diela verejnosti na internetovej stránke, ktoré je prístupné všetkým používateľov internetu na inej internetovej stránke – Situácia, keď bolo dielo skopírované na server bez súhlasu nositeľa autorského práva“






1.        Nie je to tak dávno, čo sa školské tematické práce vyhotovené na tvrdom papieri zvykli ilustrovať fotografiami, výtlačkami či obrázkami z kníh a časopisov. Po vyhotovení sa vystavili v školských zariadeniach (pre potešenie rodičov) bez toho, aby mali autori týchto obrázkov vo zvyku požadovať poskytnutie náhrady za ich použitie.

2.        Aj dnešní študenti zvyknutí na súčasnú technológiu pripájajú k svojim prácam fotografie a ilustrácie, avšak s tým rozdielom, že práce, ako aj fotky, ktoré použijú pri ich výrobe, sú v digitálnom formáte. Internet ponúka milióny grafických možností pre dokončenie školskej práce a je relatívne jednoduché uložiť dokončenú prácu na internetovej stránke prístupnej akémukoľvek používateľovi internetu.

3.        Takto sa to udialo aj v prejednávanej veci. Žiačka združenej školy Waltrop v spolkovej krajine Severné Porýnie – Vestfálsko(2) v Nemecku našla na internete fotografiu španielskeho mesta Córdoba a pripojila ju k referátu z predmetu španielčina. Vyhotovenú prácu umiestnila na internetovej stránke školy a profesionálny fotograf, ktorý snímku vyhotovil, sa domnieva, že bolo zasiahnuté do jeho autorských práv, pretože táto snímka bola použitá bez jeho súhlasu (a požaduje zdržanie sa protiprávneho konania a náhradu škody).

4.        S ohľadom na tieto okolnosti žiada Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) Súdny dvor o spresnenie pôsobnosti pojmu „sprístupňovanie verejnosti“ (na sieti), ktorý je podmienkou predmetného porušenia. Keďže sprístupňovanie v digitálnom svete(3) je náprotivkom „aktu prenosu“ v analógovom svete(4), v zmysle článku 3 smernice 2001/29/ES(5) možno na tento prípad analogicky uplatniť judikatúru vzťahujúcu sa na „akt prenosu“.

5.        Vnútroštátny súd sa pýta, či stiahnutie fotografie mesta Córdoba a jej následné použitie v práci umiestnenej na internetovej stránke školy patrí do pôsobnosti tohto pojmu. Aj napriek tomu, že výklad výrazu „prenos“ bol už viackrát predmetom rozsudkov Súdneho dvora, ktoré boli vydané v kontexte nových technických postupov a metód zverejňovania chránených diel, tieto návrhy svedčia o tom, že potreby vnútroštátnych súdov v súvislosti s jeho výkladom stále nie sú uspokojené.(6)

6.        Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú jedného z kritérií, ktoré rozvinul Súdny dvor: konkrétne sa pýta, či fotografia, ktorá bola začlenená do práce zverejnenej na internetovej stránke školy, bola predmetom prenosu pre „novú“ verejnosť. Domnievam sa však, že pre rozhodnutie v tejto veci by mohlo byť nápomocné posúdiť aj ďalšie prvky technických postupov a okolnosti, za ktorých sa fotografické dielo použilo, a preskúmať ich s ohľadom na vyššie uvedené kritériá vychádzajúce z judikatúry.

I.      Právny rámec

A.      Medzinárodné právo

1.      Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorských právach

7.        Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala 20. decembra 1996 v Ženeve Zmluvu WIPO o autorských právach, ktorá nadobudla platnosť a účinnosť 6. marca 2002 a ktorú schválila Rada v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES(7).

8.        Podľa článku 1 ods. 4 sa zmluvné strany zaväzujú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 Bernského dohovoru(8).

2.      Bernský dohovor

9.        Článok 2 ods. 1 Bernského dohovoru stanovuje:

„Výraz ‚literárne a umelecké diela‘ zahŕňa všetky výtvory z literárnej, vedeckej a umeleckej oblasti bez ohľadu na spôsob alebo formu ich vyjadrenia, ako: …litografické diela, ktorým sú na roveň postavené diela vyjadrené spôsobom obdobným fotografii; …“

10.      Článok 11 bis ods. 1 písm. ii) Bernského dohovoru stanovuje:

„1.      Autori literárnych a umeleckých diel majú výlučné právo udeľovať súhlas:

ii)      na akékoľvek zverejňovanie po drôte alebo bezdrôtovo[o] diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ak uskutočňuje toto zverejňovanie iná organizácia než pôvodná.“

B.      Právo Únie. Smernica 2001/29

11.      Aproximácia právnych predpisov členských štátov v oblasti duševného vlastníctva sa uskutočnila predovšetkým prostredníctvom smernice 93/98/EHS(9), ktorá bola neskôr zmenená a potom zrušená smernicou 2006/116/ES(10), ktorá je kodifikovaným znením predchádzajúcich znení smernice. Cieľom jednej z týchto zmien uskutočnenej prostredníctvom smernice 2001/29 bolo zabezpečiť ochranu autorského práva a s ním súvisiacich práv v tzv. informačnej spoločnosti.

12.      Odôvodnenie 23 tejto smernice znie:

„Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.“

13.      Odôvodnenie 31 znie:

„Je potrebné zabezpečiť primeranú rovnováhu práv a záujmov medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv, ako aj medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv a používateľmi predmetov ochrany. Existujúce výnimky a obmedzenia práv ustanovené členskými štátmi sa musia prehodnotiť vo vzťahu k novému elektronickému prostrediu. …“

14.      Odôvodnenie 34 znie:

„Členským štátom sa dáva možnosť poskytovať niektoré výnimky alebo obmedzenia pre prípady, ako sú vzdelávanie a vedecké účely, v prospech verejných inštitúcií, ako sú knižnice a archívy, na spravodajské účely, na citovanie, v prípadoch používania telesne postihnutými ľuďmi, pri používaní v záujme verejnej bezpečnosti a pri používaní v správnych a súdnych konaniach.“

15.      Článok 2 („Právo rozmnožovania“) stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

a)      pre autorov k ich dielam,

…“

16.      Článok 3 („Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“) v odseku 1 uvádza:

„1.      Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“

17.      Článok 5 („Výnimky a obmedzenia“) v odsekoch 3 a 5 stanovuje:

„3.      Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práv poskytnutých podľa článkov 2 a 3 v nasledujúcich prípadoch:

a)      použitie na výhradný účel ilustrácie pri vyučovaní alebo vedeckom výskume, pokiaľ je označený prameň vrátane mena autora, ak sa nestane, že to nie je možné a v rozsahu, ktorý je oprávnený nekomerčným účelom, o ktorý ide;

5.      Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“

C.      Vnútroštátne právo. Urheberrechtsgesetz (zákon o autorských právach)(11)

18.      V § 2 vzťahujúcom sa na rozsah pôsobnosti sa výslovne uvádzajú jednak fotografie (Lichtbildwerke) a jednak diela, ktoré boli vytvorené podobne ako fotografie.

19.      § 52 v znení platnom a účinnom v čase skutkových okolností znel:

„(1)      Povolený je verejný prenos zverejneného diela, ak cieľom prenosu nie je pre usporiadateľa dosiahnuť zisk, ak sa verejnosti umožní bezplatná účasť a v prípade konferencie alebo uvedenia diela sa žiadnemu z výkonných umelcov neposkytne osobitná odmena. Za prenos sa platí primeraná odmena. Povinnosť zaplatiť odmenu sa nevzťahuje na… školské predstavenia, ak sú s ohľadom na ich sociálne a výchovné ciele určené len konkrétne vymedzenému okruhu osôb.“

20.      Podľa § 64 uplatňujúceho sa na fotografie zaniká autorské právo 70 rokov po smrti autora. Naproti tomu v prípade „ostatných“ fotografií, hoci sú v súlade s § 72 ods. 1 a 2 chránené podobným spôsobom ako fotografické diela, je doba ochrany skrátená na 50 rokov buď od ich vydania, alebo ak to bolo skôr, od ich prvého uverejnenia (§ 72 ods. 3).

II.    Skutkové okolnosti v konaní vo veci samej a prejudiciálna otázka

A.      Skutkové okolnosti

21.      Pán Renckhoff, profesionálny fotograf, zažaloval mesto Waltrop a spolkovú krajinu(12) za to, že na internetovej stránke Gesamtschule Waltrop (združená škola Waltrop) bol od 25. marca 2009 zverejnený referát žiačky triedy španielčiny, ktorý v zmysle návrhu na začatie prejudiciálneho konania obsahoval túto fotografiu mesta Córdoba:

Image not found

22.      Pod fotografiou, ktorá bola stiahnutá z portálu „www.schwarzaufweiss.de“ (prevádzkovaného rovnomenným cestovateľským on‑line magazínom), žiačka uviedla odkaz na túto internetovú stránku bez určenia údajov o autorovi tejto fotografie.(13)

23.      Pán Renckhoff tvrdí, že prevádzkovateľom online portálu cestovateľského magazínu poskytol k fotografii len jednoduché užívacie právo. Umiestnenie snímky na internetovej stránke školy preto porušuje jeho práva (ako autora) na súhlas s rozmnožovaním a verejným prenosom fotografie.

B.      Konanie pred vnútroštátnymi súdmi

24.      Súd prvého stupňa čiastočne vyhovel žalobe pána Renckhoffa a spolkovej krajine uložil povinnosť odstrániť fotografiu a tiež zaplatiť sumu 300 eur spolu s úrokmi.

25.      Odvolací súd na základe odvolaní oboch účastníkov konania namierených proti prvostupňovému rozsudku zmenil tento rozsudok iba v tom zmysle, že zakázal rozmnožovanie fotografie na účely jej použitia na internetovej stránke. Odvolací súd zastával názor, že žalobca mal v súlade s § 97 ods. 1 UrhG z titulu zodpovednosti narušiteľa (Störerhaftung) právo od spolkovej krajiny žiadať, aby sa zdržala protiprávneho konania.

26.      Proti rozsudku odvolacieho súdu podali na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) opravný prostriedok „Revision“ tak spolková krajina (ktorá aj naďalej žiada o zamietnutie žaloby v celom rozsahu), ako aj pán Renckhoff (ktorý si aj naďalej uplatňuje svoje nároky).

27.      Vnútroštátny súd si kladie otázku, či skopírovanie chráneného diela na počítač a jeho nahratie na internetovú stránku školy možno zahrnúť pod pojem „verejný prenos“ v zmysle výkladu článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 v judikatúre Súdneho dvora.

28.      Vnútroštátny súd sa domnieva, že je splnená väčšina podmienok na to, aby bolo možné sporné skutkové okolnosti považovať za „verejný prenos“. Najmä v súvislosti s prenosom uvádza:

–      pri zverejnení na internetovej stránke nedochádza k žiadnemu priamemu fyzickému kontaktu medzi osobami predvádzajúcimi dielo a dotknutou verejnosťou,(14)

–      zverejnenie sa neuskutočnilo ani na základe osobitného technického postupu, ktorý sa líši od postupu prvého umiestnenia fotografie na internet, a

–      žiačka a jej učiteľ si boli plne vedomí dôsledkov svojho konania, keď používateľom internetovej stránky školy umožnili prístup k referátu s fotografiou, ktorý by bez ich konania nemali.(15)

29.      S ohľadom na ďalší prvok, verejnosť,vnútroštátny súd najskôr pripúšťa, že „je… sporné, či sa prenos fotografie za okolností v prejednávanej veci na internetovej stránke školy uskutočnil pre novú verejnosť, teda pre verejnosť, na ktorú nositeľ autorského práva nepomýšľal, keď udeľoval súhlas na pôvodný verejný prenos.“(16)

30.      Zo záverečného posúdenia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že „nemožno predpokladať, že nositeľ autorského práva, ktorý udelí svoj súhlas s umiestnením svojho diela na voľne dostupnú internetovú stránku, pritom nemyslí len na používateľov internetu ako na verejnosť, ktorá danú internetovú stránku navštevuje priamo alebo prostredníctvom hypertextového odkazu vloženého na inej internetovej stránke, ale aj na tých používateľov internetu, ktorí navštevujú inú internetovú stránku, kde bolo jeho dielo umiestnené bez jeho súhlasu. Poslední uvedení používatelia internetu sú preto podľa názoru senátu novou verejnosťou v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie“.

31.      Domnieva sa tiež, že konanie v tejto veci sa s ohľadom na absenciu súhlasu nositeľa autorských práv s okopírovaním fotografie na serveri školy a s jej následným zverejnením na internete líši od situácie, keď sa použil hypertextový odkaz alebo takzvaný „Framing“.(17) Autorské právo v zmysle článku 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) má teda prednosť pred slobodou prejavu a právom na informácie používateľov, ktoré zabezpečuje článok 11 Charty.

32.      Na rozdiel od práva autora na rozmnožovanie diela, pri prenose sa zdôrazňuje kľúčové postavenie používateľa, ktorý umiestni a sprístupní dielo na svojej vlastnej internetovej stránke, pretože rozhoduje o tom, či a na ako dlho bude dielo prístupné verejnosti. Naproti tomu hypertextový odkaz, ktorý odkazuje na internetovú stránku, stráca význam v okamihu, keď sa dielo odstráni z pôvodnej stránky.

33.      Napokon nie je podstatné, že použitím fotografie jej umiestnením na internetovú stránku školy sa nesledovalo dosiahnutie zisku.(18)

34.      Za týchto okolností sa Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke:

„Predstavuje umiestnenie diela, ktoré je so súhlasom nositeľa autorského práva voľne dostupné všetkým používateľom internetu na cudzej internetovej stránke, na vlastnú verejne dostupnú internetovú stránku, sprístupnenie verejnosti v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES, keď sa dielo najprv skopíruje na server a potom sa odtiaľ nahrá na vlastnú internetovú stránku?“

III. Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

A.      Konanie

35.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 31. marca 2017.

36.      Spolková krajina Severné Porýnie – Vestfálsko, talianska vláda a Komisia predložili svoje písomné pripomienky.

37.      Pojednávanie vo veci sa konalo 7. februára 2018 a zúčastnili sa na ňom zástupcovia spolkovej krajiny, pána Renckhoffa, talianskej vlády, francúzskej vlády a Komisie.

38.      Súdny dvor zúčastnené osoby vyzval, aby sa na pojednávaní vyjadrili k relevantnosti rozsudku vo veci GS Media a k výkladu článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29.

B.      Zhrnutie argumentácie účastníkov konania

39.      Spolková krajina Severné Porýnie – Vestfálsko a talianska vláda sa domnievajú, že v prejednávanej veci nejde o verejný prenos, pretože nie sú splnené predpoklady požadované judikatúrou. Predovšetkým žiačka a ani jej učiteľ nekonali úmyselne a ani s plným vedomím následkov svojho konania.(19) Keďže fotografia už bola používateľom internetu sprístupnená prostredníctvom portálu cestovateľského magazínu, jej umiestnenie na internetovú stránku školy nevytvorilo takú možnosť prístupu (k fotografii), ktorá by už predtým neexistovala. Nie je preto v zmysle judikatúry splnená ani požiadavka prenosu pre novú verejnosť.(20)

40.      Spolková krajina poukazuje na to, že spolu s článkom 17 ods. 2 Charty o ochrane duševného vlastníctva a článkom 11 Charty o slobode prejavu a práve na informácie sa musí pri posudzovaní protichodných záujmov prihliadať aj na právo na vzdelanie zakotvené v článku 14 Charty, na základe ktorého žiačka použila fotografiu ako ilustráciu vo svojom referáte. Domnieva sa, že právo zriadiť portál prispieva, rovnako ako používanie odkazov, k riadnemu fungovaniu internetu, a to najmä, ak sú už diela na internete voľne dostupné.

41.      Spolková krajina napokon nesúhlasí s vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o úlohu, ktorú súd pripisuje používateľovi. V prejednávanej veci uvoľnil dielo jeho autor, ktorý súhlasil s jeho zverejnením na internetovom portáli prevádzkovanom treťou osobou, ktorý bol prístupný pre všetkých používateľov internetu. Takýmto postupom sa dobrovoľne zriekol svojho práva rozhodovať o použití fotografie. Okrem toho vzdanie sa vlastníka diela nároku na uvedenie odkazu na jeho autorské právo má za následok to, že používateľ sa môže domnievať, že na dielo sa nevzťahujú osobitné práva ochrany. Žiačka vo svojom referáte napokon uviedla aj zdroj fotografie a jej cieľom nebolo dosiahnuť zisk.

42.      Talianska vláda sa domnieva, že dielo nebolo chránené prostredníctvom žiadnych obmedzení prístupu, a teda bolo voľne dostupné. Od žiačky a jej učiteľa nemožno vyžadovať, aby si úplne uvedomovali neoprávnenosť svojho konania, pretože tieto úkony neboli protiprávne.

43.      Podľa talianskej vlády teda v zmysle judikatúry nie je splnená požiadavka prenosu pre „novú“ verejnosť v zmysle judikatúry(21) a technické postupy, ktoré žiačka použila, sa nelíšili od pôvodných postupov. Napokon konštatuje, že počiatočné povolenie zahŕňalo aj prístup k fotografii v cestovateľskom on‑line magazíne bez toho, aby sa uplatnilo obmedzenie na určité kategórie používateľov internetu.

44.      Komisia sa naopak domnieva, že zverejnenie fotografie na internetovom portáli školy je verejným prenosom, pretože spĺňa podmienky stanovené v judikatúre: a) došlo k prenosu chráneného diela,(22) b) pojem prenos je potrebné vykladať široko a zahŕňa akékoľvek predvedenie bez ohľadu na použité technické prostriedky alebo postupy,(23) c) technický prostriedok môže byť odlišný(24) alebo zhodný(25), d) nie je potrebné, aby verejnosť, ktorej sa dielo sprístupní, skutočne využila prístup k nemu,(26) a e) verejnosť zahŕňa neurčitý počet možných adresátov, konkrétne dosť významný počet osôb, a nie iba malú skupinu záujemcov.(27)

45.      Komisia, ktorá vo svojich písomných pripomienkach odmietla uplatniteľnosť judikatúry v oblasti hypertextových odkazov(28) na prejednávanú vec, zaujala na pojednávaní vo veci úplne iné stanovisko. Nepridržiavala sa svojho tvrdenia, v zmysle ktorého si autor v prípade presmerovania prostredníctvom použitia hypertextového odkazu, na rozdiel od prejednávanej veci, zachováva svoje právo nakladať s dielom. Okrem toho, rovnako ako v rozsudku vo veci GS Media, akt prenosu sa musí posúdiť individuálne. V rámci tohto posúdenia treba prihliadať jednak na to, či žiačka konala s plným vedomím a najmä na to, či sa mohla domnievať, že fotografia bola verejnosti voľne prístupná.

46.      Komisia, rovnako ako talianska vláda, poukazuje na to, že do úvahy prichádza uplatnenie výnimky upravenej v článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29, ktorý Spolková republika Nemecko prebrala na základe ustanovenia § 52 UrhG.(29)

47.      Pán Renckhoff zastával na pojednávaní názor, že kritériá rozsudku vo veci GS Media sa neuplatňujú v prejednávanej veci. Umiestnenie fotografie na internetovú stránku školy sa uskutočnilo bez súhlasu autora, ktorému sa odňalo právo kontrolovať používanie jeho diela. Okrem toho uvedenú stránku navštevuje na internete iná používateľská verejnosť ako v prípade cestovateľského on‑line magazínu.

48.      Pán Renckhoff, rovnako ako francúzska vláda, odmieta uplatniteľnosť článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29, pretože použitie fotografie nevyplývalo z právneho predpisu a nebolo ani potrebné, pričom jej umiestnenie na internetovú stránku vzdelávacieho zariadenia prekračuje striktný školský rámec. Francúzska vláda dodáva, že tento postup z dôvodu neprimeraného využívania diela porušuje článok 5 ods. 5 smernice.

49.      Francúzska vláda sa ďalej domnieva, že s ohľadom na skopírovanie snímky na server školy sa prejednávaná vec týka predovšetkým práva na rozmnožovanie (článok 2 smernice 2001/29) a až subsidiárne verejného prenosu. Prenesenie záverov uvedených v rozsudku GS Media odporuje cieľu zabezpečiť vysokú úroveň ochrany autorských práv.

IV.    Preskúmanie prejudiciálnej otázky

A.      Úvodné poznámky a východisko

50.      Otázka vnútroštátneho súdu sa, tak ako je formulovaná, obmedzuje na preskúmanie skutočností týkajúcich sa verejného prenosu v zmysle výkladu tohto pojmu v judikatúre Súdneho dvora.(30) Na základe úvah uvádzaných týmto súdom by bolo dokonca možné dospieť k záveru, že v skutočnosti má pochybnosti iba o tom, či bola fotografia predmetom prenosu pre novú verejnosť v zmysle citovanej judikatúry.(31)

51.      Otázka položená Súdnemu dvoru sa konkrétne netýka skopírovania fotografie na počítač alebo na server školy a prípadného podriadenia tohto postupu článku 2 smernice 2001/29. S ohľadom na takéto vymedzenie otázky sa domnievam, že vnútroštátny súd správne vychádza z jednoty posudzovaného správania, namiesto toho, aby svoje posúdenie rozdelil medzi dva kolidujúce pojmy (reprodukciu a verejný prenos).

52.      Keďže táto vec má dopad na každodenný život miliónov školákov v Európe, považujem za vhodné preskúmať aj iné skutočnosti, ktoré sú užitočné pre vymedzenie rámca odpovede na prejudiciálnu otázku. Budem postupovať na základe tejto schémy: a) v prvom rade sa budem zaoberať preskúmaním vyjadrení Komisie týkajúcich sa posúdenia fotografie mesta Córdoba ako chráneného diela(32), b) po druhé sa budem venovať kritériám „verejného prenosu“ tak, ako ich stanovil Súdny dvor, s cieľom určiť, či ich možno uplatniť v prejednávanej veci a c) napokon preskúmam výnimku upravenú v článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29 v prípade, ak sa chránené dielo použije výlučne na účely vyučovania.

B.      O ochrane „obyčajných fotografií“

53.      Komisia uvádza, že medzi účastníkmi vnútroštátneho konania panuje zhoda v tom, že sporná fotografia spĺňa kritériá stanovené v rozsudku Painer(33). V zmysle tohto rozsudku možno fotografickému portrétu priznať ochranu autorským právom „pod podmienkou, že táto fotografia je duševným výtvorom autora, ktorý odráža jeho osobnosť a ktorý je výrazom jeho slobodných a tvorivých rozhodnutí pri realizácii tejto fotografie“.(34)

54.      Mám však pochybnosti o tom, že len samotná snímka mesta Córdoba s rímskym mostom v popredí spĺňa kritériá uvedené v rozsudku Painer (pričom tým nemám v úmysle spochybniť jej kvalitu). V každom prípade sa v konaní skúmalo, či žalovaní vydavatelia tlače potrebovali na účely zverejnenia sporného fantómového obrazu vypracovaného na základe fotografického portrétu, ktorý vyhotovila pani Painerová, súhlas autorky, „lebo rozsah ochrany poskytovanej takejto fotografii je len minimálny, resp. žiadny, keďže uvedená fotografia má príliš malý potenciál úpravy“.(35)

55.      Súdny dvor odvodil kritériá posúdenia, či fotografia v právnej veci Painer požíva požadovanú ochranu (70 rokov po smrti autora) podľa smernice 93/98, z článku 6 tejto smernice(36).

56.      Skutočnosť, že „obyčajné fotografie“ nespĺňajú požiadavky kreativity vyplývajúce zo smernice 93/98, však ešte neznamená, že nepožívajú ochranu, ktorá vyplýva z autorských práv. Uvedený článok 6 totiž pripúšťa ochranu „iných fotografií“ vo vnútroštátnom práve.

57.      Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania poskytuje § 72 ods. 1 a 2 UrhG ochranu fotografiám (Lichtbilder) v súlade s ustanoveniami platnými pre „fotografické diela“ (Lichtbildwerke). Nie je preto podstatné, či snímka mesta Córdoba, ktorú vyhotovil pán Renckhoff, spĺňa znaky, ktoré sa vyžadujú v súvislosti s fotografickými dielami v zmysle Bernského dohovoru a smernice 93/98, keďže podľa nemeckého práva sú všetky fotografie chránené na základe UrhG.(37)

58.      Aj keby táto okolnosť mohla byť relevantná pre vyriešenie právneho sporu v prípade, ak by bola uvedená v spore pred súdmi takého členského štátu, ktorý neposkytuje ochranu obyčajným fotografiám, v Nemecku sa na tieto fotografie predmetná ochrana vzťahuje. Vzhľadom na túto skutočnosť ďalej venovať pozornosť umeleckým a kreatívnym charakteristikám fotografie pána Renckhoffa nie je opodstatnené. Je preto pochopiteľné, že sa vnútroštátny súd touto otázkou nezaoberá.

C.      O pojme „verejný prenos“

59.      V judikatúre Súdneho dvora sa rozvinulo viacero kritérií výkladu(38) v súvislosti s oboma prvkami pojmu („prenos“ a dotknutá „verejnosť“). Tieto pojmy preskúmam a budem sa bližšie zaoberať tými, ktoré sa s ohľadom na skutkový stav v konaní vo veci samej zdajú byť rozporuplnejšie.

1.      Prenos

60.      Žiadny z účastníkov konania vážnejšie nespochybňuje (či už v rámci konania pred vnútroštátnymi súdmi alebo v rámci tohto prejudiciálneho konania), že umiestnením referátu obsahujúceho fotku mesta Córdoba na portál združenej školy Waltrop došlo bez ohľadu na použitý technický postup k transmisii chráneného diela(39) pre verejnosť, ktorá nebola prítomná na mieste, kde došlo k pôvodnému prenosu.

61.      Vnútroštátny súd, s ktorého názorom sa v tomto bode stotožňujem, uvádza, že „pri spornom prenose fotografie na internetovej stránke školy… nedošlo k bezprostrednému fyzickému kontaktu medzi osobami, ktoré dielo uviedli alebo predviedli, a verejnosťou, ktorej bol tento prenos určený. Predmetný prenos teda… patrí do pôsobnosti článku 3 ods. 1 smernice 2001/29//ES“. Osoby, ktoré tvoria túto verejnosť, teda mali prístup k dielu, pričom nie je podstatné, či túto možnosť využili.(40)

a)      Úloha používateľa a subjektívne kritériá

62.      Prvé kritérium judikatúry, na základe ktorého možno určiť, či ide o prenos, sa týka „nepopierateľnej úlohy používateľa a vedomej povahy jeho konania“.(41) Toto kritérium(42) spája jednak subjektívne faktory konania osoby uskutočňujúcej transmisiu (od ktorej sa vyžaduje, aby konala s plným vedomým následkov svojho konania) a jednak objektívne okolnosti, pretožetýmto konaním sa musí umožniť prístup ku chránenému dielu (a teda „zákazníci“ by bez tohto zásahu prístup k zverejnenému dielu nemali vôbec, alebo len za sťažených podmienok).(43)

63.      Súdny dvor doposiaľ „úlohu používateľa“ preskúmal výlučne z objektívneho hľadiska, t. j. iba sa ubezpečil, že bez zásahu tohto používateľa by nová verejnosť nemohla mať prístup k zverejnenému dielu.(44)

64.      V rozsudku GS Media sa naopak Súdny dvor zaoberal niektorými subjektívnymi prvkami, ktoré považoval za relevantné z hľadiska rozhodnutia o tom, či v prípade individuálneho posúdenia existencie prenosu bola splnená požiadavka „nepopierateľnej úlohy používateľa a vedomej povahy jeho konania“. Tieto kritériá preto možno uplatniť na tejto úrovni preskúmania.

65.      V tomto ohľade vnútroštátny súd uvádza, že žiačka a učiteľ konali s plným vedomím následkov svojho konania, pretože chceli používateľom internetovej stránky školy poskytnúť prístup k referátu vrátane fotografie, ktorý by bez ich zásahu mať nemohli.(45)

66.      Tento prístup však dostatočne nezohľadňuje preskúmanie konania, ktoré údajne porušuje autorské práva. Predovšetkým sa dostatočne nezohľadní: a) akcesorická povaha fotografie ako súčasti školskej práce, b) jednoduchý „všeobecný“ prístup k tejto snímke, ktorá bola so súhlasom jeho autora nahraná na internet, a teda každý internetový používateľ si ju mohol prezrieť a c) školský kontext bez „zákazníkov“ alebo úmyslu dosiahnuť zisk, v rámci ktorého sa uskutočnila transmisia. Je účelné sa každým z týchto troch kritérií zaoberať samostatne.

1)      Akcesorická povaha diela s ohľadom na referát žiačky

67.      Mohlo by byť zjavné, že žiačka a jej učiteľ nemali pri umiestňovaní práce z predmetu španielčina na internetovú stránku nemeckej školy priamo v úmysle zverejniť fotografiu ako takú, ale ich zámerom bolo zverejniť referát, ktorého súčasťou bola aj snímka mesta Córdoba.

68.      Týmto postupom sa snažili ukázať jej prácu verejnosti, ktorá sa v (evidentne obmedzenom) okruhu jej školy, resp. rodín, školských kamarátov a priateľov z jej okolia, zaujíma o vyučovanie španielčiny. Nemôžem teda identifikovať nijaký zámer rozšíriť možnosť prezerania fotografie mesta Córdoba v podstatne väčšom rozsahu, ako so sebou prinieslo jej umiestnenie na internetovú stránku cestovateľského magazínu (ktorý je pravdepodobne adresovaný širšiemu okruhu potenciálnych adresátov, ako sú návštevníci jednoduchej školskej internetovej stránky).

2)      Súhlas vlastníka diela

69.      Umiestnenie fotografie na internetovú stránku školy sa nepochybne spája so zverejnením bez súhlasu autora. Bez preskúmania doplňujúcich skutočností tohto konania by bolo možné dospieť k záveru, že je splnená prvá podmienka pre vyslovenie záveru o porušení autorského práva.(46)

70.      Na rozdiel od rozsudku vo veci GS Media, v tomto konaní nie je podstatné, či pôvodcom namietaného konania (žiačke a učiteľovi) bolo známe, že zverejnenie diela na internete prostredníctvom tretej osoby je nezákonné. Nie je to podstatné, pretože fotografia, ktorú vyhotovil pán Renckhoff, sa na internete nachádzala oprávnene, teda s jeho súhlasom. Správna otázka naopak znie, či od nich možno žiadať, aby si boli vedomí tej skutočnosti, že pre prenos snímky na ich školskej stránke potrebovali nevyhnutne a bezpodmienečne súhlas fotografa. Ak by šlo o takýto prípad, bolo by možné predpokladať, že si boli vedomí dôsledkov svojho konania.

71.      Súdny dvor konštatoval, že „najmä pre jednotlivcov“ môže byť zložité overiť si, či nositelia autorských práv k dielam nachádzajúcim sa na internete dali svoj súhlas s ich zverejnením na príslušných stránkach.(47)

72.      Ako som už uviedol, aj napriek tomu, že sa okolnosti v prejednávanej veci líšia od okolností vo veci GS Media (ktorá sa týkala hypertextových odkazov k chráneným dielam, ktoré boli voľne prístupné na iných internetových stránkach bez súhlasu nositeľa autorských práv), domnievam sa, že úvahy uvedené v tomto rozsudku v súvislosti so subjektívnymi prvkami konania osôb, ktorého cieľom nie je dosiahnuť zisk,(48) možno mutatis mutandis uplatniť aj na prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.(49)

73.      Spomedzi týchto úvah, pokiaľ ide o prejednávanú vec, sú relevantné tieto dve:

–      Osoba, ktorá sa svojím konaním nesnaží o dosiahnutie zisku, hoci chránené dielo sprístupní verejnosti tým, že ostatným používateľom internetu poskytne priamy prístup k tomuto dielu, „vo všeobecnosti neposkytuje svojim zákazníkom prístup k nezákonne zverejnenému dielu na internete s tým, že by si plne uvedomovala dôsledky svojho konania“.

–      Je relevantné, že dielo „už bolo dostupné bez akéhokoľvek obmedzenia prístupu na internetovej stránke, na ktorú hypertextový odkaz umožňuje prístup“, a teda „všetci používatelia internetu v zásade už mohli mať prístup k tomto dielu aj bez tohto zásahu“.(50)

74.      Ak sú splnené požiadavky, na ktoré sa vzťahujú obe tieto úvahy, možno, za podmienok, o aké ide v prejednávanom prípade, konštatovať, že nejde o verejný prenos. Takýto účinok však nenastane v prípade, ak: a) nositelia autorských práv upozornia na to, že dielo, ku ktorému sa poskytuje prístup, je „nezákonne zverejneným dielom na internete“(51) alebo ak b) prístup je poskytnutý takým spôsobom, že umožňuje používateľom internetovej stránky, na ktorej sa nachádza, „obísť obmedzujúce opatrenia, ktoré boli prijaté na stránke, kde sa nachádza chránené dielo“.(52) Predmetný účinok nenastane ani vtedy, ak autor oznámil osobe, ktorá má v úmysle zverejniť jeho fotografiu na internetovej sieti, že s tým nesúhlasí.

75.      Na základe uplatnenia týchto pravidiel v prejednávanej veci možno dospieť k nasledujúcim záverom:

–      Na osobitnej internetovej stránke cestovateľského magazínu, na ktorej bola fotografia zverejnená, sa nenachádza nijaká zmienka o osobe autora.(53) Bolo by preto možné oprávnene sa domnievať, že ide len o ilustráciu mesta Córdoba, ktorá sa používa ako turistická reklama a nevzťahuje sa na ňu ochrana poskytovaná chráneným dielam.

–      Fotografia bola na tejto internetovej stránke ľahko dostupná (pretože v súvislosti s ňou neboli prijaté nijaké obmedzujúce opatrenia alebo upozornenia).(54) Táto okolnosť by spolu s vyššie uvedenými skutočnosťami prispela k tomu, že žiačka a jej učiteľ sa mohli opäť oprávnene a bez toho, aby boli povinní túto otázku ďalej skúmať, domnievať, že táto fotografia bola pre verejnosť voľne prístupná.

76.      Na rozdiel od spolkovej krajiny si nemyslím, že na základe tejto argumentácie sa možno domnievať, že autor sa vzdal svojho práva alebo že sa dielo stalo všeobecne dostupným.

77.      Bolo by naopak možné predpokladať, že autor fotografie konkludentne súhlasil s jej použitím treťou osobou?(55) Nepovažujem za nevyhnutné dospieť k takémuto záveru, ak z môjho pohľadu existuje možnosť spojiť, za pomoci techniky dôkazu uplatnením domnienky, so správaním fotografa, ktorý vyššie uvedeným spôsobom povolí šírenie svojho diela na internete, iný následok (ktorý má rovnaké účinky).

78.      Rozdelenie zodpovednosti medzi bežného používateľa internetu, ktorý nemá profesionálny záujem, a nositeľa autorských práv nemôže systematicky a vo všeobecnosti viesť k tomu, že od prvej uvedenej osoby sa bude vyžadovať väčšia miera starostlivosti ako od druhej osoby,(56) ak ide o otázku ochrany autorských práv.(57) Konkrétne považujem za nelogické, aby sa takémuto používateľovi uložila povinnosť skúmať, či sú snímky, ktoré boli bez obmedzení a upozornení zverejnené na internete, chránené autorským právom, keď ich chce použiť napríklad na vzdelávacie účely. Za týchto okolností môže takýto používateľ predpokladať, že autor nemá námietky proti obmedzenému použitiu týchto snímok na vzdelávacie účely.

79.      V opačnom prípade by sa obmedzilo používanie veľkého množstva informácií, ktoré poskytuje internet. Takéto obmedzenie by mohlo viesť k ohrozeniu slobody prejavu a zásahu do práva na informácie, ktoré upravuje článok 11 Charty. V prejednávanej veci by navyše takáto situácia negatívne ovplyvnila aj právo na vzdelanie upravené v článku 14 ods. 1 Charty.

3)      Chýbajúci úmysel dosiahnuť zisk a neprítomnosť „zákazníkov“

80.      Tretie hľadisko, na ktoré treba prihliadať pri posudzovaní konania žiačky a jej učiteľa, predstavuje ich konanie bez úmyslu dosiahnuť zisk.(58) Hoci Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) pri výklade tomuto hľadisku nepripisuje dôležitosť,(59) domnievam sa, že má väčší význam, než aký je mu priznaný.

81.      Súdny dvor podmienil úmysel dosiahnuť zisk predpokladom, že osoba koná s plným vedomím o chránenej povahe uvedeného diela a za absencie súhlasu so zverejnením na internete.(60) Aj napriek tomu, že to výslovne nekonštatuje, zastáva názor, že v prípadoch, keď konanie nie je motivované dosiahnutím zisku, je potrebné preukázať vedomosť o protiprávnosti umiestniť dielo na internet, pričom sa zohľadnia všetky okolnosti a osobitné skutočnosti jednotlivého prípadu.

82.      V konaní vo veci samej, ako som práve uviedol, by s ohľadom na absenciu akéhokoľvek upozornenia alebo obmedzenia použitia fotografie na internetovej stránke cestovateľského magazínu mohla žiačka predpokladať, že jej umiestneniu na internetovú stránku školy nič nebránilo. Túto domnienku nemožno stotožňovať so zákazom zániku práva podľa článku 3 ods. 3 smernice 2001/29, pretože ju možno bez akýchkoľvek ťažkosti vyvrátiť. Táto domnienka by okrem toho umožnila dosiahnuť rovnováhu medzi autorským právom a „riadnym fungovaním, ako aj výmenou názorov a informácií v rámci tejto siete“.(61)

83.      Predpoklad, že žiačka a jej učiteľ konali s plným vedomím o chránenej povahe diela a nutnosti požiadať nositeľa autorských práv o udelenie súhlasu, nie je v prípade chýbajúceho upozornenia opodstatnený, práve naopak.

84.      Okrem toho judikatúra Súdneho dvora z tejto oblasti vznikla v obchodnom kontexte, čo vyplýva aj z pravidelného odkazu na „zákazníkov“. Možno sa domnievať, že určitý podnik (alebo podnikateľ) ponúka svojim zákazníkom možnosť prístupu k určitým chráneným digitálnym obsahom bez toho, aby si zabezpečil súhlas ich autora. V školskom kontexte na rozdiel od toho(62) nemožno osoby, ktoré vďaka práci umiestnenej na internetovú stránku získajú prístup k fotografii, považovať za „zákazníkov“ v obchodnom zmysle.

85.      V súhrne možno na základe všetkých troch kritérií (akcesorická povaha snímky vo vzťahu k školskému referátu, voľný prístup k fotografii, ktorý sa nespája so žiadnym upozornením na obmedzenie jej používania, a konanie žiačky a učiteľského zboru bez úmyslu dosiahnuť zisk) vysloviť záver, že v tejto právnej veci nedošlo k verejnému prenosu v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

b)      Použité technické postupy

86.      V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa ďalej skúma, či sa technické postupy, ktoré žiačka a jej učiteľ uplatnili pri nahrávaní fotografie na internetovú stránku školy, líšia od postupu prenosu fotografie na portáli cestovateľského magazínu, ktorému autor udelil licenciu na jej použitie.

87.      Ako je známe, transmisia diela inými ako technickými postupmi pôvodnej transmisie predpokladá, že je určená inej verejnosti, kým uplatnenie toho istého postupu znamená, že je potrebné ďalej skúmať, či skutočne možno hovoriť o novej verejnosti.(63)

88.      Vnútroštátny súd, spolková krajina a talianska vláda sa domnievajú, že žiačka uplatnila ten istý technický postup, aký uplatnil cestovateľský magazín na svojej internetovej stránke. Komisia túto zhodu síce nespochybňuje, no vo svojich písomných pripomienkach poukazuje na uplatniteľnosť judikatúry v oblasti hypertextových odkazov v prejednávanej veci. Túto tézu spresnila na pojednávaní.

89.      Podľa môjho názoru všetko poukazuje na to, že predchádzajúci prenos snímky, bez ohľadu na spôsob (mohlo ísť o kópiu na USB kľúči alebo o kópiu na počítači) a jeho následné umiestnenie na internetovú stránku, sa uskutočnili na základe rovnakého technického postupu, aký uplatnil cestovateľský magazín pri nahrávaní fotografie na svoju internetovú stránku.

90.      Okolnosť, že tento technický postup sa v prejednávanom prípade uplatnil iným spôsobom ako v prípade hypertextového odkazu (keď sa úkon odohráva výlučne na sieti), neznamená, že sa zmenia kritériá preskúmania požiadaviek týkajúcich sa „prenosu“. Treba preto preskúmať, či v prípade verejnosti, ktorej je určené dielo umiestnené na internetovej stránke školy, ide o novú verejnosť.(64)

2.      Dotknutá verejnosť

a)      De minimis?

91.      Posúdenie „verejnosti“ ktorej je prenos určený, začína nepochybne posúdením kvantitatívneho hľadiska: v prvom rade je potrebné zistiť, či „sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov, čo okrem toho zahŕňa dosť významný počet osôb“ a až následne posúdiť, či ide o „novú“ verejnosť.(65) Myšlienka tejto judikatúry je založená na predpoklade, že malú skupinu osôb, ktorej je prenos diela určený, nemožno právne kvalifikovať ako „verejnosť“ podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

92.      Na účely posúdenia, či sa prekročí táto prahová hodnota de minimis,(66) sa zohľadnia kumulatívne účinky, ktoré vyplynú zo sprístupnenia diel, a v tejto súvislosti je potrebné preskúmať nielen to, koľko osôb má paralelne prístup k dielu, ale takisto koľko z týchto osôb má postupne prístup k tomuto dielu.(67)

93.      Súdny dvor konštatoval, že prenos na internetovej stránke bez akýchkoľvek obmedzení prístupu je určený všetkým potenciálnym používateľom (používateľom internetu).(68) Rozhodujúce je teda objektívne hľadisko, teda postup prenosu, na rozdiel od subjektívnej vôle toho, kto tento postup uplatňuje.

94.      Nezdá sa, že by umiestnenie práce žiačky na internetovej stránke školy podliehalo obmedzeniam prístupu (napríklad obmedzenie prístupu pre učiteľský zbor, rodičov žiakov alebo samotných žiakov). Ak si teda akýkoľvek používateľ internetu mohol otvoriť túto stránku a mal prístup k chránenému dielu (fotografii), mohla sa transmisia prípadne dotknúť väčšej skupiny osôb, a teda „verejnosti“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

b)      „Nová“ verejnosť

95.      Toto kritérium vyžaduje, aby sa verejnosť, ktorej je prenos určený, považovala za „novú“ iba vtedy, ak ide o inú verejnosť, ako tú, na ktorú sa prihliadalo v okamihu pôvodnej transmisie, t. j. ak ju možno považovať za „širšiu“(69), ako tú verejnosť, ktorej bola pôvodne určená.

96.      Keďže v tejto právnej veci sa zverejnenie fotografie cestovateľským on‑line magazínom, ako aj jej nahranie na internetovú stránku v rámci školského referátu sprístupnilo bez akýchkoľvek obmedzení všetkým používateľom internetu, verejnosť, ktorá mala prípadne prístup k predmetnej internetovej stránke, je v oboch prípadoch rovnaká (spoločenstvo používateľov internetu).

97.      Vnútroštátny súd však v súvislosti s týmto konštatovaním vyjadruje pochybnosti, pretože sa domnieva, že a) používateľ, ktorý dielo umiestni a ponechá na svojej vlastnej internetovej stránke, zohráva kľúčovú úlohu pri jej prenose, b) nositeľ autorských práv, ktorý udelí svoj súhlas s umiestnením svojho diela na voľne prístupnej internetovej stránke, v tejto súvislosti prihliada iba na verejnosť, ktorá túto internetovú stránku navštívi priamo alebo prostredníctvom hypertextového odkazu, a c) opačná domnienka by viedla k zániku autorského práva, čo však výslovne zakazuje článok 3 ods. 3 smernice 2001/29.

98.      Nemyslím si, že v tejto právnej veci možno s ohľadom na tieto výhrady aj naďalej zotrvať na kvalifikácii verejnosti ako „novej“.(70) Súdny dvor v tejto súvislosti vyvinul mnohé kritériá, ktoré uplatňuje bez rozdielu na transmisiu diel v rozhlasovom a televíznom vysielaní,(71) ako aj na transmisiu prostredníctvom hypertextových odkazov na sieti,(72) a teda bez ohľadu na technické nosiče. O takúto verejnosť ide na jednej strane v prípade, ak by bez konania používateľa nemala možnosť užívať dielo, a na druhej strane, ak sa na túto verejnosť neprihliadalo v okamihu udelenia súhlasu so sprístupnením.(73)

99.      Čo sa týka konania žiačky a jej učiteľa, je veľmi nepravdepodobné, že by osoby, ktoré mali prístup k internetovému portálu školy, nemohli toto dielo užívať rovnakým spôsobom (a bez väčších ťažkostí) prostredníctvom prístupu na internetovú stránku cestovateľského magazínu, na ktorej bola fotografia mesta Córdoba pôvodne zverejnená. Všeobecná internetová verejnosť, ktorá navštevuje internetovú stránku cestovateľského magazínu, je teda tá istá, ako verejnosť, ktorá sa zaujíma o portál školy.

100. Keďže snímka bola jednoducho a oprávnene (teda so súhlasom nositeľa autorských práv) prístupná všetkým používateľov internetu, nemožno súhlasiť s tvrdením, že konanie žiačky a jej učiteľa mohlo byť kľúčové z toho hľadiska, že sa prístup umožnil väčšiemu počtu osôb.

101. Internet je založený na myšlienke, že nie je možné rozdeliť potenciálnych návštevníkov podľa počtu alebo kategórií alebo predvídať, že niektoré osoby budú užívať obrázky, ktoré boli na sieť umiestnené so súhlasom autora, ale iné osoby nie, ak je prístup k týmto obrázkom voľný a bezplatný a chýbajú upozornenia alebo opatrenia, ktoré by poukazovali na opak.

102. V rámci oblasti internetu, ktorá je pre túto vec relevantná, sa novosť verejnosti spájala doposiaľ skôr s okolnosťou, že prístup ku chránenému dielu sa umožní určitej skupine používateľov, ktorá bude mať možnosť obísť obmedzenia na pôvodnej internetovej stránke. Za týchto podmienok šlo skutočne o „novú verejnosť, ktorú nositelia autorského práva nebrali do úvahy pri udelení súhlasu s prvotným prenosom“.(74)

103. V prejednávanej veci však nedošlo ani k porušeniu (neexistujúceho) ochranného opatrenia a ani sa neposkytol prístup k dielu nachádzajúcemu sa na internete bez súhlasu autora. Absencia oboch uvedených objektívnych znakov v spojení s podstatnou previazanosťou medzi potenciálnymi návštevníkmi oboch internetových stránok, ktoré obsahovali fotografické zobrazenie, odôvodňuje záver, že nedošlo k prenosu pre novú verejnosť v už uvedenom zmysle.

104. Ako som už naznačil, tento záver neznamená, že sa má v rozpore s článkom 3 ods. 3 smernice 2001/29 konštatovať určitý druh zániku autorských práv. Naopak, ide skôr o vyjadrenie logického dôsledku spôsobu, akým nositeľ práva k fotografii dá túto fotografiu do užívania, keď vedel alebo musel vedieť, že s ohľadom na absenciu akýchkoľvek opatrení na ochranu kópií vyobrazenia sa používatelia internetu môžu domnievať, že táto fotografia je verejnosti voľne prístupná.

105. V tejto súvislosti si nemyslím, že je neprimerané od podnikateľa, ktorý sám alebo prostredníctvom tretích osôb uverejňuje svoje diela na internete, požadovať, aby prijal vhodné opatrenia, a to aj technickej povahy, ktorými zabezpečí aspoň ochranu svojho autorského práva a vôle kontrolovať šírenie diela a zabráni vytvoreniu iného dojmu.

106. Okrem toho sa domnievam, že požiadavka odbornej starostlivosti neznižuje vysokú mieru ochrany poskytovanú nositeľom práv k obrazom (ktoré ostávajú nedotknuté, ak sa k nim pridajú potrebné upozornenia) a podporuje zachovanie rovnováhy medzi týmito právami a oprávnenými záujmami používateľov internetu bez toho, aby bola vlastná logika internetu skreslená.

107. Nositeľ práv napokon nestráca kontrolu nad kópiou fotografie, ktorá bola použitá na internetovej stránke školy, pretože môže žiadať o jej odstránenie, ak sa domnieva, že mu ňou vzniká ujma.

108. S ohľadom na uvedené skutočnosti sa na základe všetkých týchto dôvodov domnievam, že na otázku Bundesgerichtshof (Spolkového súdneho dvora) treba odpovedať záporne.

D.      O výnimke použitia na vzdelávacie účely

109. Je pravda, že odpoveď, ktorú v tejto veci navrhujem, si nevyžaduje uplatnenie výnimky z autorských práv upravenej v článku 5 ods. 3 smernice 2001/29 a ani vnútroštátny súd si v tejto súvislosti nekladie otázku.

110. Je možné, že toto mlčanie vyplýva z presvedčenia súdu, že ustanovenie, ktorým nemecký zákonodarca prebral tieto výnimky do vnútroštátneho práva, sa nevzťahuje na prípad, o aký ide v tejto veci.(75)

111. Pre doplnenie mojich úvah, ako aj pre prípad, že by sa Súdny dvor nepriklonil k môjmu návrhu, je potrebné preskúmať v prejednávanej veci uplatniteľnosť článku 5 ods. 3 smernice 2001/29, pretože vnútroštátnemu súdu môže v súvislosti s rozsudkom, ktorý má vyhlásiť, okrem spresnení, ktoré sa vzťahujú výlučne na jeho otázku, poskytnúť aj doplňujúce spresnenia týkajúce sa výkladu práva Únie.(76)

112. Podľa článku 5 ods. 3 smernice 2001/29 môžu členské štáty prijať výnimky z práva na rozmnožovanie, práva na verejný prenos diel a práva na verejné sprístupňovanie. K týmto výnimkám patrí aj situácia, keď sa chránené diela používajú „na výhradný účel ilustrácie pri vyučovaní“.(77) Talianska vláda poukazuje na to, že táto výnimka sa musí uplatniť subsidiárne a Komisia uvádza, že Nemecko túto výnimku upravilo v § 52 UrhG.

113. Ak sa nemýlim, Súdny dvor sa musí po prvýkrát zaoberať výnimkou upravenou v písm. a). Hoci sa v zmysle jeho judikatúry musí pôsobnosť výnimiek a obmedzení v rozsahu, v akom sa týkajú vlastníckych práv k výsledkom duševnej činnosti, vykladať reštriktívne,(78) v tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že aj právo na vzdelanie je upravené v článku 14 ods. 1 Charty.(79) V rámci výkladu sa preto musí zachovať racionálna rovnováha medzi obomi právami.

1.      Vzdelávacie účely

114. Výnimka z autorských práv v prípade, ak použitie chránených diel slúži výlučne na vzdelávacie účely, sa nemôže zúžiť len na jej minimálny rozsah, k čomu by však došlo v tom prípade, ak by sa táto výnimka obmedzila na povolenie učiteľom, aby v rámci obsahu výučby alebo prednášok používali ilustrácie.

115. Výklad, ktorý priznáva právu na vzdelanie v zmysle článku 14 ods. 1 Charty väčší význam, by mohol vyzdvihnúť aktívnu, a nielen pasívnu úlohu žiakov, keď by aj im na rovnaké vzdelávacie účely (v prípade ich výučby) umožnil používať vyobrazenia chránené autorskými právami. Takýto postup by prispel k tomu, aby vzdelávanie mohlo plniť svoju prednostnú úlohu, konkrétne všestranný rozvoj ľudskej osobnosti.(80)

116. Výnimka sa neposkytuje na účely prenosu chráneného materiálu a jeho zverejnenie na internete v súvislosti s vedeckým výskumom. Toto ustanovenie stavia uvedený cieľ a cieľ podpory vzdelávania na tú istú úroveň, a teda jednak žiaci a jednak učitelia neuniverzitného vzdelávania sa musia považovať za oprávnené osoby, ak sú splnené ostatné podmienky uplatňovania.

117. Počas pojednávania existovala istá zhoda v tom zmysle, že by nedošlo k verejnému prenosu (v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29), ak by sa práca žiačky nahrala na internetovú stránku školy, na ktorú by bol prístup vyhradený len školskej obci. Bez ohľadu na to, že takýto výklad považujem za príliš reštriktívny,(81) sa domnievam, že odzrkadľuje vzťah medzi účelom vzdelávania a umiestnením fotografie na internetovú stránku školy.

2.      Uvedenie zdroja a mena autora

118. Článok 5 ods. 3 smernice 2001/29 podmieňuje výnimku na účely vzdelávania, pokiaľ „je označený prameň vrátane mena autora, ak sa nestane, že to nie je možné“.

119. V práci, ktorá bola nahratá na portál školy, sa spolu s fotografiou uvádzal aj odkaz na názov magazínu (Schwarzaufweiss), v ktorom bola vyobrazená. Žiačka a jej učiteľ postupovali s príslušnou starostlivosťou a nemožno im vytknúť, že nespomenuli meno autora, ktoré nebolo uvedené pod snímkou.

3.      Nekomerčné účely

120. Článok 5 ods. 3 smernice 2001/29 tiež vyžaduje, aby bolo použitie chráneného diela na účely ilustrácie na vyučovaní „opodstatnené nekomerčným účelom“.

121. Ako som už poznamenal, je nepochybné, že umiestnením práce z predmetu španielčina na internetový portál strednej školy sa nesledovali komerčné ciele. Čo sa týka opodstatnenia, používanie obrázkov získaných z internetu v prípade, ak ide o digitálne práce, je v súčasnosti pre niektoré vzdelávacie činnosti nevyhnutné.

4.      „Test“ podľa článku 5 ods. 5 smernice 2001/29

122. Ak by aj použitie fotografie bolo možné zahrnúť do pôsobnosti výnimky podľa článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29, musí ešte obstáť v „teste“ vyžadovanom podľa článku 5 ods. 5, a preto je potrebné preskúmať podmienky jeho uplatnenia.(82) V tejto súvislosti postupujem na základe rovnakej metódy, akú som uplatnil návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Stichting Brein.(83)

123. Keďže použitie v rámci vyučovania sa neuskutočnilo so zámerom dosiahnuť zisk, považujem za nesporné, že neodporuje bežnému využívaniu diela (druhý stupeň „testu“). Ani žiačka, ani jej učiteľ (a ani škola alebo spolková krajina) nemôžu získať z umiestnenia fotografie na internetovej stránke školy prípadné hospodárske výhody vyplývajúce z jej prítomnosti na internete alebo ju využiť na komerčné účely na ujmu autora.

124. Iný oprávnený záujem (tretí stupeň „testu“) by mohlo predstavovať uvedenie mena autora na účely ochrany jeho osobnostných práv. Osobnostné práva sú však aj naďalej mimo pôsobnosti smernice 2001/29, ako vyplýva aj z jej odôvodnenia 19.

125. Za najchúlostivejší bod by bolo možné považovať prvý stupeň „testu“, podľa ktorého sa výnimky uplatnia iba v niektorých konkrétnych prípadoch.

126. Aj napriek tomu, že v prejednávanej veci ide o jedinečný prípad, mohlo by mať riešenie, ktoré bude prijaté, následky relevantné pre mnoho žiakov a učiteľov (a tiež fotografov), ktorí sa nachádzajú v porovnateľných situáciách. V skutočnosti možno smelo predpokladať, že správanie, o aké ide v tejto veci, sa v členských štátoch vyskytuje denne.

127. Pokiaľ sú vo všetkých týchto prípadoch splnené preskúmavané podmienky, možno na základe vyváženého výkladu tohto posledného stupňa „testu“, v rámci ktorého sa zároveň zvažujú iné oprávnené záujmy (v tomto prípade záujmy vyplývajúce z práva na vzdelanie), dospieť k záveru, že počet zhodných alebo podobných úkonov je menej podstatný ako to, že ich obrysy sú dostatočne jasne definované na to, aby neboli v rozpore s obvyklým používaním diela a aby neodôvodnene nepoškodzovali oprávnené záujmy nositeľa práv. Pod takouto podmienkou ide o zhodný osobitný prípad.(84)

128. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti by sa v konečnom dôsledku uplatnila výnimka upravená v článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29.

V.      Návrh

129. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:

Umiestnenie školskej práce obsahujúcej fotografiu, ktorá je voľne a bezplatne dostupná všetkým používateľom internetu, bez úmyslu dosiahnuť zisk a s uvedením pôvodného zdroja, na internetovej stránke školy, sa nepovažuje za sprístupňovanie verejnosti podľa článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, ak už bolo toto vyobrazenie bez upozornenia na užívateľské obmedzenia zverejnené na internetovom portáli cestovateľského magazínu.


1      Jazyk prednesu: španielčina.


2      V ďalšom texte ju označujem bez rozdielu ako „spolková krajina“ alebo „spolková krajina Severné Porýnie – Vestfálsko“.


3      Rozsudok z 11. septembra 2014, Eugen Ulmer (C‑117/13, EU:C:2014:2196, bod 42). Pozri vysvetlivky k vzniku výrazu „sprístupňovanie verejnosti“ v medzinárodnom autorskom práve, odkiaľ bol tento pojem prevzatý do znenia smernice 2001/29, vo WALTER, M. M.: Článok 3 – Rigth od communication to the public. In: WALTER, M. M./Von LEWINSKI, S.: European Copyright Law – A Comentary. Oxford, 2010, s. 978.


4      Účastníci konania, ktorí v tomto konaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania predložili písomné pripomienky, sa prikláňajú k tomuto záveru, pretože svoje príslušné úvahy odvodzujú z judikatúry v oblasti prenosu.


5      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd.17/001, s. 230).


6      Citát pripisovaný americkému fotografovi Andelovi Adamsovi „nie je nič horšie ako ostrý obraz rozmazanej koncepcie“ snáď môže byť nápomocný pre pochopenie takéhoto postupu v konaní.


7      Zo 16. marca 2000 (Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6; Mim. vyd.11/033, s. 208).


8      Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel (Parížsky akt z 24. júla 1971) v znení zmien a doplnení z 28. septembra 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“).


9      Smernica Rady z 29. októbra 1993 o zosúladení lehoty ochrany autorského práva a niektorých príbuzných práv (Ú. v. ES L 290, 1993, s. 9; Mim. vyd. 17/001. s. 141, ďalej len „smernica 93/98“).


10      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 372, 2006, s. 12).


11      Gesetz vom 9. September 1965 (zákon z 9. septembra 1965, BGBl. I s. 1273), naposledy zmenený 1. septembra 2017 (BGBl. I s. 3346, ďalej len „UrhG“).


12      Spolková krajina Severné Porýnie – Vestfálsko je zodpovedná za školskú inšpekciu v rámci miestneho správneho orgánu, pod ktorý škola spadá a ktorý je zamestnávateľom učiteľov pôsobiacich v tejto škole.


13      Zástupca pána Renckhoffa poukázal na pojednávaní na to, že v úvode cestovateľského on‑line magazínu sa uvádza upozornenie, že jeho obsah je chránený právom copyright. V rámci opisu skutkových okolností uvedeného v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa však v tejto súvislosti neuvádzajú nijaké skutočnosti. Prináleží prípadne vnútroštátnemu súdu, aby posúdil tieto skutkové okolnosti.


14      S odkazom na rozsudok z 24. novembra 2011, Circul Globus Bucureşti, (C‑283/10, EU:C:2011:772, body 35 a 36) a tam citovaná judikatúra.


15      Okrem iného sa odvoláva na rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 19 a tam citovanú judikatúru).


16      Okrem iného odkazuje na rozsudok z 8. septembra 2016, GS Media, (C‑160/15, ďalej bez rozdielu ako „rozsudok GS Media“ alebo „vec GS Media“, EU:C:2016:644, bod 37 a tam citovaná judikatúra). Vnútroštátny súd však vychádza z predpokladu, že prenos sa uskutočňuje prostredníctvom toho istého technického postupu a preto je potrebné preskúmať, či bol určený novej verejnosti, pretože toto kritérium má vo vzťahu k prvému uvedenému kritériu subsidiárnu povahu.


17      Odvoláva sa na rozsudok GS Media (body 31 a 45).


18      Podľa jeho názoru „komerčná povaha šírenia chráneného diela nie je síce s prihliadnutím na stanovenie výšky možnej odplaty za toto šírenie, pre klasifikáciu takého šírenia ako ‚verejného prenosu‘ irelevantná (pozri rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, body 204 až 206), ale s určitosťou nie je pre túto otázku rozhodujúca (pozri rozsudok… z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 49, ale pozri aj [rozsudok GS Media], bod 55)“.


19      Na rozdiel od požiadaviek uvedených v rozsudku GS Media (bod 35 a tam citovaná judikatúra).


20      Odchylne od vnútroštátneho súdu považuje spolková krajina judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa hypertextových odkazov a tzv. framingu v prejednávanej veci za uplatniteľnú a odvoláva sa na rozsudok GS Media (bod 52), rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 18) a uznesenie z 21. októbra 2014, BestWater International (C‑348/13, EU:C:2014:2315, bod 15).


21      Uvádza najmä rozsudky z 26. apríla 2017, Stichting Brein (C‑527/15, EU:C:2017:300, bod 31 a tam citovanú judikatúru) a zo 14. júna 2017 Stichting Brein (C‑610/15, ďalej len „rozsudok Stichting Brein II“, EU:C:2017:456, body 31 a 44.


22      S ohľadom na rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training (C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 38).


23      Uvádza rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 193).


24      Rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. (C‑607/11, EU:C:2013:147, bod 26).


25      Uznesenie z 21. októbra 2014, BestWater International (C‑348/13, EU:C:2014:2315, bod 15).


26      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 19).


27      Rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training (C‑117/15, EU:C:2016:379, body 41 až 44).


28      Najmä rozsudky z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 26) a GS Media, (body 41 a 47 až 51).


29      Uvádza rozsudok z 11. septembra 2014, Eugen Ulmer (C‑117/13, EU:C:2014:2196, bod 55).


30      Pozri najvýznamnejšie míľniky tejto judikatúry v rozsudku Stichting Brein II (body 19 až 34).


31      Tamže, bod 28. Vnútroštátny súd v bode 38 návrhu na začatie prejudiciálneho konania vychádza z predpokladu, že fotografia, ktorá bola v rámci práce žiačky umiestnená na internet, bola predmetom prenosu pre novú verejnosť.


32      Bod 4 jej písomných pripomienok.


33      Rozsudok z 1. decembra 2011 (C‑145/10, EU:C:2011:798).


34      Tamže, bod 99.


35      Tamže, bod 85.


36      Podľa tohto článku: „Fotografie, ktoré sú pôvodné originálne v tom zmysle, že sú autorovým vlastným duševným výtvorom, sú chránené podľa článku 1. Žiadne iné kritériá sa na rozhodovanie o ich ochrane nevzťahujú. Členské štáty môžu upraviť ochranu iných fotografií“.


37      Z praktického hľadiska spočíva rozdiel, tak ako bolo objasnené aj na pojednávaní, v dĺžke doby ochrany: Na fotografické diela sa vzťahuje doba 70 rokov od smrti autora (§ 64 UhrG), kým táto doba sa v prípade obyčajných fotografií skráti na 50 rokov od okamihu ich prvého zverejnenia (§ 72 ods. 3 UrhG).


38      Pozri jeho formuláciu v rozsudku Stichting Brein II (body 19 až 29).


39      Rozsudok z 29. novembra 2017, VCAST (C‑265/16, EU:C:2017:913, bod 42 a tam citovaná judikatúra).


40      Podmienky pre uplatnenie článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 v zmysle rozsudku z 26. apríla 2017, Stichting Brein (C‑527/15, EU:C:2017:300, body 35 a 36).


41      Rozsudok GS Media, bod 35.


42      Jeho pôvod možno nájsť v príručke k Bernskému dohovoru a slúži na účely zistenia, za akých okolností bolo konanie sprostredkovateľa diela pre verejnosť, s ktorým autor pôvodne nepočítal, relevantné.


43      Rozsudok Stichting Brein II (bod 26).


44      Rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training (C‑117/15, EU:C:2016:379, body 45 a 46), v ktorom sa subjektívne kritériá, ktoré sú zjavne neodlučiteľne spojené s cieľmi, neskúmali oddelene.


45      Pozri bod 24 vyššie.


46      Rozsudok zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke (C‑301/15, EU:C:2016:878, bod 34).


47      Rozsudok GS Media, bod 46.


48      Hoci sa budem zaoberať účinkami, ktoré sa spájajú so zámerom dosiahnuť zisk, až neskôr, poukazujem na ne už tu.


49      Názor, ktorý odmieta transmisiu, zdôrazňuje, že rozsudok GS Media sa týka iba odkazov, ktoré viedli na internetovú stránku, na ktorej je už dielo prítomné, kým v tejto veci bola snímka nahraná na vlastnú stránku a týmto spôsobom sa priamo sprístupnila tretím osobám. Nazdávam sa však, že tento rozdiel nie je podstatný z hľadiska odlišnosti medzi určením subjektívnych kritérií a ostatných okolností konania, na ktoré sa vzťahuje rozsudok vo veci GS Media. Komisia tento záver na pojednávaní pripustila.


50      Rozsudok GS Media, bod 48.


51      Tamže, bod 49.


52      Tamže, bod 50.


53      Pozri poznámku pod čiarou 13 vyššie.


54      Jej autor mohol s využitím technických zabezpečovacích postupov prijať opatrenia na zabráneniu kopírovania fotografie.


55      V rozsudku zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke (C‑301/15, EU:C:2016:878, bod 35) sa pripúšťa možnosť implicitného súhlasu. Vychádza sa však z predpokladu, že používateľ, ktorý použije dielo, pozná alebo mohol poznať autora a predpokladá sa preto jeho povinnosť autora skutočne a vopred informovať, čo však nie je tento prípad. Pozri body 38 a 39 vyššie.


56      Takýmto spôsobom by sa neprimerane zvýhodnilo pohodlné správanie nositeľa autorských práv, ktorý by mohol konať nedbanlivo a spoliehať sa na neprimeranú mieru ochrany. Prípadne by takéto správanie viedlo zároveň k výraznejším konfliktom s používateľmi, ktorí sa spoliehajú na transparentnosť a voľný prístup k informáciám na sieti (a chcú sa na nich spoliehať). Od nositeľa práv preto možno považovať určitú mieru odbornej starostlivosti v súvislosti s ochranou.


57      Pozri zanietený prednes týkajúci sa rovnováhy v ELKIN‑KOREN, N.: Copyright in a Digital Ecosystem. In: OKEDIJI, R. L. (ed.): Copyright Law in an Age of Limitations and Exceptions. New York: Cambridge University Press, 2017, s. 132 a nasl., najmä s. 159.


58      V novšej judikatúre Súdneho dvora sa prihliadalo na tento subjektívny prvok; pozri rozsudky z 26. apríla 2017, Stichting Brein (C‑527/15, EU:C:2017:300, bod 49) a Stichting Brein II, bod 46.


59      Pozri bod 39 vyššie.


60      Rozsudok GS Media, bod 51: „.Ak je hypertextový odkaz vložený na účely dosiahnutia zisku, možno od autora tohto vloženia očakávať, že si urobí náležité overenia, aby sa uistil, že dotknuté dielo nie je nezákonne zverejnené na stránke, ku ktorej vedú uvedené hypertextové odkazy, takže sa možno domnievať, že toto vloženie bolo urobené s plným vedomím o chránenej povahe uvedeného diela a prípadnej neexistencii súhlasu nositeľa autorských práv so zverejnením na internete“.


61      Tamže, bod 45.


62      Posúdenie tohto kritéria by mohlo dospieť k iným záverom, ak by škola za návštevu internetovej stránky, na ktorej sa poskytuje prístup k referátu obsahujúcemu fotografiu, požadovala peniaze.


63      Rozsudok z 29. novembra 2017, VCAST (C‑265/16, EU:C:2017:913, bod 48 a tam citovaná judikatúra).


64      Tamže, bod 50 a contrario sensu.


65      Rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training (C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 41); z 29. novembra 2017, VCAST (C‑265/16, EU:C:2017:913, bod 45) a rozsudok Stichting Brein II (bod 41).


66      Takto označený v rozsudku z 15. marca 2012, SCF (C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 86).


67      Tamže, bod 87.


68      Rozsudky z 29. novembra 2017, VCAST (C‑265/16, EU:C:2017:913, body 46 a 47), a z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 22).


69      Toto prídavné meno sa používa v príručke k Bernskému dohovoru.


70      Možno by bolo vhodnejšie použiť v tejto súvislosti pojem „doplnková verejnosť“.


71      Rozsudok zo 4. októbra2011, Football Association Premier League a. i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, body 197 a 198).


72      Rozsudok Stichting Brein II, body 44 a 45.


73      Rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training (C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 60).


74      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 31).


75      § 52a UrhG rozlišuje medzi dielami malého rozsahu („Werke geringen Umfangs“) podľa prvého odseku, ktorých sprístupnenie sa obmedzuje na určitý vymedzený okruh žiakov zúčastňujúcich sa na vyučovaní, a dielami („Werke“) podľa druhého odseku, ktorých sprístupnenie je prípustné len so súhlasom oprávnenej osoby. Toto ustanovenie bolo zrušené § 1 ods. 7 Gesetz zur Angleichung des Urheberrechts an die aktuellen Erfordernisse der Wissensgesellschaft (zákon o prispôsobení autorského práva aktuálnym požiadavkám informačnej spoločnosti z 1. septembra 2017; posledná novela nadobudla platnosť 1. marca 2018). Bol nahradený novým § 60a, ktorý upravuje dovolené použitie v rámci vyučovania, náuky a vo vzdelávacích zariadeniach a ktorého prvý odsek nahrádza formát diela, ako kritérium pre určenie dovoleného použitia, najvyššou percentuálnou sadzbou (15 %) diela, ktoré možno rozmnožovať, rozširovať a sprístupniť verejnosti. Táto zmena sa z hľadiska časovej účinnosti v prejednávanom prípade neuplatní.


76      Tieto vysvetlenia môžu v súčasnosti prispieť k výkladu vnútroštátnych predpisov s ohľadom na ustanovenia práva Únie, ktoré preberajú.


77      Článok 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29.


78      Rozsudok z 10. apríla 2014, ACI Adam a i. (C‑435/12, EU:C:2014:254, bod 22 a tam citovaná judikatúra).


79      Tieto prípady napokon vychádzajú z judikatúrou uznanej sociálnej funkcie súkromného vlastníctva, ktorá pripúšťa obmedzenia tohto práva, ak tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecnému záujmu a nepredstavujú s ohľadom na sledovaný cieľ neprimeraný a neúnosný zásah, ktorý sa poskytnutého práva dotýka v jeho samotnej podstate. Pozri rozsudky z 15. januára 2013, Križan a i. (C‑416/10, EU:C:2013:8, bod 113), a z 12. mája 2005, Regione autonoma Friuli‑Venezia Giulia a ERSA (C‑347/03, EU:C:2005:285, bod 119 a tam citovanú judikatúru).


80      Toto konštatovanie vyplýva z článku 26 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (VDĽP) z roku 1948 a z článku 13 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (MPHSKP), ktorý schválilo Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov rezolúciou 2200 A (XXI) zo 16. decembra 1966 a v súlade s článkom 27 nadobudol účinnosť 3. januára 1976.


81      S ohľadom na povahu internetovej stránky školy si nemyslím, že existuje veľký rozdiel medzi sprístupnením fotiek na intranete, extranete alebo na internetovom portáli školy: verejnosť, ktorá surfuje po tejto stránke, bude so všetkou pravdepodobnosťou vo všetkých troch prípadoch rovnaká, teda žiaci a ich rodiny alebo priatelia a tiež učiteľský zbor.


82      Považujem však za správny návrh, v zmysle ktorého sa má zabrániť mechanickému uplatňovaniu tohto „testu“, ktoré je založené na troch kritériách, a dať prednosť významu každého jednotlivého z týchto prvkov. Pozri HILTY, R. M., GEIGER, Ch. a GRIFFITHS, J.: Declaration: A balanced interpretation of the „three‑step test“ in copyright law. In: International Review of Intellectual Property and Competition Law. 6/2008, s. 707 až 713, najmä s. 709.


83      C‑527/15, EU:C:2016:938, body 73 až 81.


84      Pozri podobný postup v rozsudku z 11. septembra 2014, Eugen Ulmer (C‑117/13, EU:C:2014:2196, bod 34).