NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
GERARD HOGAN
prednesené 5. decembra 2018 (1)
Vec C‑450/17 P
Landeskreditbank Baden‑Württemberg – Förderbank
proti
Európskej centrálnej banke (ECB)
„Odvolanie – Hospodárska a menová politika – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Nariadenie (EÚ) č. 1024/2013 – Článok 6 ods. 4 – Nariadenie (EÚ) č. 468/2014 – Článok 70 ods. 1 – Jednotný mechanizmus dohľadu (JMD) – Právomoci Európskej centrálnej banky (ECB) – Decentralizovaný výkon zo strany vnútroštátnych orgánov – Posúdenie inštitúcie ako významného subjektu – Priamy dohľad zo strany ECB – Výnimka – Existencia osobitných okolností – Neprimerané posúdenie dohliadaného subjektu ako významného“
1. Kolaps významnej americkej investičnej banky Lehman Brothers v septembri 2008 je všeobecne vnímaný ako začiatok veľkej fiškálnej a bankovej krízy, ktorá vyčerpala takmer všetky vyspelé ekonomiky. Taká vážna a dlhotrvajúca kríza – vyžadujúca rekapitalizáciu a znárodnenie bánk vo viacerých členských štátoch – predstavovala existenčnú hrozbu pre fiškálnu stabilitu niektorých krajín v rámci eurozóny a niekedy aj pre samotné zachovanie eura.
2. Táto kríza teda zanechala značné stopy. Odvtedy sa normotvorcovia a regulačné orgány snažia vyrovnať s obrovskou silou tejto bankovej krízy a pochopiť, ako to, čo sa predtým zdalo byť dokonale adekvátnym systémom regulácie, mohlo v konečnom dôsledku zlyhať pri vystavení skúške v tých temných dňoch roku 2008. Jedným z ponaučení, ktoré vyvodil normotvorca Únie, je, že postupy tieňového bankovníctva a chýbajúce pochopenie povahy systémového rizika, ktoré potenciálne predstavujú veľké bankové inštitúcie, sú základom regulačných zlyhaní, ktoré nastali v dôsledku krízy v roku 2008.
3. V mnohých ohľadoch je toto všetko základom odvolania, ktoré podala Landeskreditbank Baden‑Württemberg – Förderbank (ďalej len „odvolateľka“), na základe ktorého sa domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB (T‑122/15, EU:T:2017:337) (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Týmto rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu o neplatnosť rozhodnutia ECB/SSM/15/1 Európskej centrálnej banky (ďalej len „ECB“) z 5. januára 2015. Dané rozhodnutie ECB bolo prijaté v zmysle článku 6 ods. 4 a článku 24 ods. 7 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63) (ďalej len „základné nariadenie“). Dôsledkom tohto rozhodnutia bolo, že ECB odmietla klasifikovať žalobkyňu ako menej významný subjekt v zmysle článku 6 ods. 4 daného nariadenia (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
4. Posúdenie žalobkyne ako významného subjektu malo za následok priamy prudenciálny dohľad nad týmto subjektom zo strany ECB, a nie zo strany príslušných nemeckých orgánov. Odvolateľka tvrdí, že by mala byť klasifikovaná ako menej významný subjekt v dôsledku existencie „osobitných okolností“ podľa článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 nariadenia Európskej centrálnej banky (EÚ) č. 468/2014 zo 16. apríla 2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi (Ú. v. EÚ L 141, 2014, s. 1) (ďalej len „nariadenie o rámci JMD“). Pred posúdením tohto argumentu je však najprv potrebné určiť príslušné právne ustanovenia.
I. Právny rámec
A. Základné nariadenie
5. Článok 1 ods. 1 základného nariadenia stanovuje, že „týmto nariadením sa ECB poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, s cieľom prispieť k bezpečnosti a zdraviu úverových inštitúcií a stabilite finančného systému v rámci Únie a jednotlivých členských štátov s plným zreteľom a ohľadom na jednotu a integritu vnútorného trhu na základe rovnakého zaobchádzania s úverovými inštitúciami s cieľom predchádzať regulačnej arbitráži“.
6. Článok 2 základného nariadenia s názvom „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
…
9 ‚jednotný mechanizmus dohľadu‘ (JMD) je systém finančného dohľadu pozostávajúci z Európskej centrálnej banky a príslušných vnútroštátnych orgánov zúčastnených členských štátov, ako sa uvádza v článku 6 tohto nariadenia.“
7. Článok 4 základného nariadenia, nazvaný „Úlohy, ktorými je ECB poverená“, v odseku 1 stanovuje, že „v rámci článku 6 má ECB v súlade s odsekom 3 tohto článku výhradnú právomoc vykonávať na účely prudenciálneho dohľadu v súvislosti so všetkými úverovými inštitúciami usadenými v zúčastnených členských štátoch [deväť uvedených úloh]“.
8. Článok 6 základného nariadenia, nazvaný „Spolupráca v rámci jednotného mechanizmu dohľadu“, stanovuje:
„1. ECB vykonáva svoje úlohy v rámci jednotného mechanizmu dohľadu zloženého z ECB a príslušných vnútroštátnych orgánov. ECB zodpovedá za účinné a konzistentné fungovanie jednotného mechanizmu dohľadu.
…
4. Vo vzťahu k úlohám vymedzeným v článku 4 s výnimkou jeho odseku 1 písm. a) a c) zodpovedá ECB za úlohy, ktoré sa uvádzajú v odseku 5 tohto článku, a príslušné vnútroštátne orgány zodpovedajú za úlohy, ktoré sa uvádzajú v odseku 6 tohto článku, a to v rámci a s výhradou postupov uvedených v odseku 7 tohto článku, súvisiace s dohľadom nad tými úverovými inštitúciami, finančnými holdingovými spoločnosťami alebo zmiešanými finančnými holdingovými spoločnosťami, alebo pobočkami usadenými v zúčastnených členských štátoch, ktoré sú pobočkami úverových inštitúcií usadených v nezúčastnených členských štátoch:
– ktoré sú na konsolidovanom základe menej významné, a to na najvyššej úrovni konsolidácie v rámci zúčastnených členských štátov, alebo individuálne v osobitných prípadoch pobočiek usadených v zúčastnených členských štátoch, ktoré sú pobočkami úverových inštitúcií usadených v nezúčastnených členských štátoch. Významnosť sa posudzuje na základe týchto kritérií:
i) veľkosť;
ii) dôležitosť pre hospodárstvo Únie alebo ktoréhokoľvek zúčastneného členského štátu;
iii) významnosť cezhraničných činností.
Čo sa týka prvého pododseku, úverová inštitúcia alebo finančná holdingová spoločnosť alebo zmiešaná holdingová spoločnosť sa nepovažuje za menej významnú, pokiaľ si to nevyžadujú osobitné okolnosti, ktoré sa vymedzia v metodike, keď je splnená ktorákoľvek z týchto podmienok:
i) celková hodnota jej aktív prevyšuje 30 miliárd EUR;
ii) pomer jej celkových aktív k HDP zúčastneného členského štátu, v ktorom je usadená, prevyšuje 20 %, ak celková hodnota jej aktív nie je nižšia ako 5 miliárd EUR;
iii) ECB v nadväznosti na oznámenie príslušného vnútroštátneho orgánu, že takúto inštitúciu považuje za významnú pre domáce hospodárstvo, prijme rozhodnutie, v ktorom na základe svojho komplexného posúdenia, vrátane posúdenia súvahy, potvrdí význam tejto inštitúcie.
ECB môže z vlastnej iniciatívy považovať inštitúciu za významnú aj vtedy, ak vo viac ako jednom zúčastnenom členskom štáte založila bankové dcérske spoločnosti a jej cezhraničné aktíva alebo pasíva predstavujú významnú časť jej celkových aktív alebo pasív za podmienok stanovených v metodike.
Tie, pre ktoré sa priamo požadovala alebo získala verejná finančná pomoc z [Európskeho nástroja finančnej stability (ENFS)] alebo [Európskeho mechanizmu pre stabilitu (ESM)], sa za menej významné nepovažujú.
Bez ohľadu na predchádzajúce pododseky vykonáva ECB úlohy, ktorými sa poveruje týmto nariadením, voči trom najvýznamnejším úverovým inštitúciám v každom zo zúčastnených členských štátov, pokiaľ si to osobitné okolnosti nevyžadujú inak.
…
5. Pokiaľ ide o úverové inštitúcie uvedené v odseku 4 a v rámci vymedzenom v odseku 7:
a) ECB vydáva nariadenia, usmernenia alebo všeobecné pokyny určené príslušným vnútroštátnym orgánom, na základe ktorých sa vykonávajú úlohy vymedzené v článku 4 s výnimkou jeho ods. 1 písm. a) a c) a príslušné vnútroštátne orgány prijímajú rozhodnutia o dohľade.
Takéto pokyny sa môžu týkať osobitných právomocí uvedených v článku 16 ods. 2 v súvislosti so skupinami alebo kategóriami úverových inštitúcií na účely zabezpečenia súladu výsledkov dohľadu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu.
b) ak je to nevyhnutné na zabezpečenie jednotného uplatňovania vysokej úrovne dohľadu, ECB môže kedykoľvek z vlastnej iniciatívy po konzultácii s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi alebo na žiadosť príslušného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť o tom, že sama priamo uplatní všetky príslušné právomoci vo vzťahu k jednej alebo viacerým úverovým inštitúciám uvedeným v odseku 4, a to aj v prípade, keď sa finančná pomoc požadovala alebo získala nepriamo z ENFS alebo ESM;
c) ECB vykonáva dohľad nad fungovaním systému na základe zodpovednosti a postupov stanovených v tomto článku, a predovšetkým v odseku 7 písm. c);
d) ECB môže kedykoľvek využiť právomoci uvedené v článkoch 10 až 13;
e) ECB tiež môže od príslušných vnútroštátnych orgánov požadovať ad hoc alebo priebežne informácie o vykonávaní úloh, ktoré vykonávajú podľa tohto článku.
6. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 5 tohto článku, príslušné vnútroštátne orgány vykonávajú a sú zodpovedné za úlohy uvedené v článku 4 ods. 1 písm. b), d) až g) a i), ako aj za prijímanie všetkých relevantných rozhodnutí o dohľade vo vzťahu k úverovým inštitúciám uvedeným v odseku 4 prvom pododseku tohto článku v rámci a s výhradou postupov uvedených v odseku 7 tohto článku.
…
7. ECB po konzultácii s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a na základe návrhu rady pre dohľad prijíma a zverejňuje rámec pre organizáciu praktických spôsobov vykonávania tohto článku. …
…“
B. Nariadenie o rámci JMD
9. Článok 1 nariadenia o rámci JMD, nazvaný „Predmet úpravy a účel“, stanovuje:
„1. Toto nariadenie ustanovuje pravidlá týkajúce sa:
a) rámca uvedeného v článku 6 ods. 7 [základného] nariadenia, teda rámca pre organizáciu praktických spôsobov na vykonanie článku 6 [základného] nariadenia týkajúcich sa spolupráce v rámci JMD vrátane:
i) špecifickej metodiky na posúdenie a preskúmanie toho, či je dohliadaný subjekt klasifikovaný ako významný alebo menej významný podľa kritérií ustanovených v článku 6 ods. 4 [základného] nariadenia a dojednaní vyplývajúcich z tohto posúdenia;
…“
10. Článok 70 nariadenia o rámci JMD, nazvaný „Osobitné okolnosti vedúce ku klasifikácii významného dohliadaného subjektu ako menej významného“, stanovuje:
„1. Osobitné okolnosti, ako je uvedené v článku 6 ods. 4 druhom a piatom pododseku [základného] nariadenia (ďalej len ‚osobitné okolnosti‘) nastanú, ak sa vyskytnú osobitné a faktické okolnosti, v dôsledku ktorých sa klasifikácia dohliadaného subjektu ako významného stane nevyhovujúcou [neprimeranou – neoficiálny preklad] s prihliadnutím na ciele a zásady [základného] nariadenia a najmä na potrebu zabezpečiť jednotné uplatňovanie vysokej úrovne dohľadu.
2. Pojem ‚osobitné okolnosti‘ sa vykladá zužujúco.“
11. Článok 71 ods. 1 nariadenia o rámci JMD, nazvaný „Posúdenie existencie osobitných okolností“, stanovuje:
„1. To, či existujú osobitné okolnosti, ktoré by odôvodňovali, že za iných okolností významný dohliadaný subjekt sa považuje za menej významný dohliadaný subjekt, sa určí v každom jednotlivom prípade a osobitne vo vzťahu k dotknutému dohliadanému subjektu alebo dotknutej dohliadanej skupine, ale nie vo vzťahu ku kategóriám dohliadaných subjektov.“
II. Okolnosti sporu a napadnuté rozhodnutie
12. Odvolateľka je investičnou a rozvojovou bankou (Förderbank) Spolkovej krajiny Bádensko‑Württembersko (Nemecko). Táto banka bola založená podľa § 1 ods. 1 zákona o regionálnej úverovej banke Spolkovej krajiny Bádensko‑Württembersko a je verejnoprávnou právnickou osobou, ktorej jediným akcionárom je Spolková krajina Bádensko‑Württembersko.
13. Dňa 25. júna 2014 ECB v podstate informovala odvolateľku, že vzhľadom na jej význam podlieha skôr dohľadu, ktorý vykonáva výlučne ECB, než spoločnému dohľadu podľa JMD na základe článku 6 ods. 4 základného nariadenia, a vyzvala ju, aby predložila svoje pripomienky.
14. Dňa 10. júla 2014 odvolateľka spochybnila túto analýzu, pričom poukázala najmä na existenciu osobitných okolností v zmysle článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článkov 70 a 71 nariadenia o rámci JMD.
15. Dňa 1. septembra 2014 prijala ECB rozhodnutie, ktorým sa odvolateľka posudzuje ako významný subjekt v zmysle článku 6 ods. 4 základného nariadenia.
16. Dňa 6. októbra 2014 požiadala odvolateľka o preskúmanie tohto rozhodnutia na základe článku 24 ods. 1, 5 a 6 základného nariadenia v spojení s článkom 7 rozhodnutia [Európskej centrálnej banky 2014/360/EÚ] zo 14. apríla 2014 o zriadení Administratívneho revízneho výboru a jeho pravidlách činnosti (Ú. v. EÚ L 175, 2014, s. 47). Dňa 23. októbra 2014 sa pred Administratívnym revíznym výborom uskutočnilo vypočutie.
17. Administratívny revízny výbor vydal 20. novembra 2014 stanovisko, v ktorom dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia ECB.
18. Dňa 5. januára 2015 prijala ECB napadnuté rozhodnutie, ktorým bolo zrušené a nahradené rozhodnutie z 1. septembra 2014, pričom v ňom bolo zachované posúdenie žalobkyne ako významného subjektu.
19. V napadnutom rozhodnutí ECB uviedla, že hodnota majetku odvolateľky prekročila 30 miliárd eur a odmietla prijať tvrdenia odvolateľky založené na existencii „osobitných okolností“ v zmysle článku 6 ods. 4 základného nariadenia, ktoré by odôvodňovali pokračovanie v priamom prudenciálnom dohľade zo strany nemeckých orgánov.
20. ECB v tomto rozhodnutí v podstate zdôraznila nasledujúce skutočnosti:
– posúdenie žalobkyne ako významného subjektu nie je v rozpore s cieľmi základného nariadenia,
– rizikový profil subjektu nepredstavuje relevantnú otázku vo fáze posúdenia,
– aj za predpokladu, že by sa domnievala, že v prípade žalobkyne existovali osobitné okolnosti, musela by tiež overiť, či takéto okolnosti odôvodňovali prehodnotenie žalobkyne na menej významný subjekt,
– na základe článku 70 ods. 2 nariadenia o rámci JMD bolo potrebné, aby sa pojem „osobitné okolnosti“ vykladal reštriktívne, a preto až v prípade, ak by bol priamy dohľad zo strany ECB neprimeraný, mohol byť subjekt prehodnotený z „významného“ na „menej významný“,
– zohľadnenie zásady proporcionality na účely výkladu nemôže pre ECB zakladať povinnosť overiť, či uplatnenie kritérií podľa článku 6 ods. 4 základného nariadenia bolo primerané a preskúmanie „neprimeranosti“ posúdenia subjektu ako významného nebolo rovnocenné s preskúmaním proporcionality,
– z vhodnosti vnútroštátnych rámcov dohľadu a ich schopnosti uplatňovať vysokú úroveň dohľadu nebolo možné zistiť, či bol výkon priameho prudenciálneho dohľadu zo strany ECB neprimeraný, pretože základné nariadenie nepodmieňuje tento dohľad preukázaním neprimeranosti vnútroštátnych rámcov dohľadu alebo vnútroštátnych noriem v oblasti dohľadu.
III. Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok
21. Odvolateľka návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. marca 2015 podala žalobu, na základe ktorej sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia. Na podporu svojej žaloby odvolateľka uviedla päť žalobných dôvodov, a to i) porušenie článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 nariadenia o rámci JMD, pokiaľ ide o voľbu kritérií uplatnených ECB, ii) existencia zjavne nesprávneho posúdenia skutkových okolností, iii) porušenie povinnosti odôvodnenia, iv) zneužitie právomoci, ku ktorému došlo z dôvodu, že ECB neuplatnila svoja voľnú úvahu, a v) porušenie povinnosti ECB zohľadniť všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci.
22. V napadnutom rozsudku Všeobecný súd zamietol žalobu o neplatnosť, ktorú podala odvolateľka.
IV. Návrhy účastníkov konania pred Súdnym dvorom
23. Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– zrušil napadnuté rozhodnutie, ktorým bolo nariadené zachovanie účinkov nahradeného rozhodnutia ECB z 1. septembra 2014,
– subsidiárne, zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu,
– zaviazal ECB na náhradu trov konania.
24. ECB a Komisia zasa navrhujú, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.
V. Odvolanie
25. Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza tri dôvody, a to i) porušenie práva Únie pri výklade a uplatňovaní článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 nariadenia o rámci JMD, ii) skreslenie napadnutého rozhodnutia a nesprávne posúdenie požiadaviek uplatniteľných na odôvodnenie, iii) procesné chyby Všeobecného súdu prostredníctvom zavedenia prvkov, ktoré nie sú predmetom tohto konania.
A. O prvom odvolacom dôvode vychádzajúcom z údajného porušenia práva Únie pri výklade a uplatňovaní článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 nariadenia o rámci JMD
26. Prvý odvolací dôvod je rozdelený na tri časti.
1. Nesprávny výklad druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD
27. V prvej časti odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil druhý pododsek článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD.
28. Odvolateľka uvádza tri argumenty.
a) Nesprávny výklad textu
29. Po prvé sa odvolateľka domnieva, že Všeobecný súd nesprávne dospel k záveru, že „osobitné okolnosti“(2) vedúce k posúdeniu subjektu ako menej významného existujú iba vtedy, ak je priamy dohľad vnútroštátnych orgánov vhodnejší na dosiahnutie cieľov základného nariadenia ako priamy dohľad zo strany ECB. Podľa odvolateľky sa doslovný výklad pojmu „neprimeraný“(3) opieral výlučne o judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zásady proporcionality, podľa ktorej sa otázka, či je právny akt Únie primeraný, zameriava na to, či je vhodný na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou.(4) Konštatovalo sa, že Súdny dvor sa opieral o terminológiu, ktorá vznikla v úplne inom kontexte, a nie o bežný význam tohto pojmu.
30. Navyše sa uviedlo, že Všeobecný súd nesprávne predpokladal, že rozhodujúca je iba anglická jazyková verzia nariadenia o rámci JMD [teda pojem „inappropriate“ („neprimeraný“)], a tým porušil zásadu rovnocennosti všetkých jazykových verzií. Odvolateľka tvrdí, že pojmy „geeignet“, „aptes“, „idóneos“, „idonei“ a „geschickt“ použité v nemeckom, francúzskom, španielskom, talianskom a holandskom znení rozsudku zo 16. júna 2015, Gauweiler a i.(5) nekorešpondujú s pojmami „unangemessen“, „inapproprié“, „inadecuada“, „inappropriata“ a „niet passend“ použitými v článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD.
31. Podľa odvolateľky pojmy „neprimeraný“ a „osobitné okolnosti“ predstavujú neurčité právne pojmy. Článok 6 ods. 4 základného nariadenia a článok 70 nariadenia o rámci JMD sa musia preto vykladať s ohľadom na ich účel a všeobecnú štruktúru vo svetle nadradenej právnej úpravy.
32. ECB a Komisia argumentujú, že toto tvrdenie treba zamietnuť. Z mojej strany s tým môžem len súhlasiť.
33. Na úvod je dôležité pripomenúť, že odvolateľka nespochybňuje platnosť článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 nariadenia o rámci JMD. Namiesto toho je spornou otázkou v tomto konaní – a v predošlých konaniach pred Všeobecným súdom – správny výklad týchto ustanovení. Okrem toho, keďže majetok odvolateľky presahuje 30 miliárd eur,(6) z druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia vyplýva, že sa „nepovažuje za menej významnú, pokiaľ si to nevyžadujú osobitné okolnosti“. Ďalej možno poznamenať, že odvolateľka nespochybňuje posúdenie ECB, podľa ktorého jej majetok ďaleko prekračuje príslušnú prahovú hodnotu vyplývajúcu z právnej úpravy.
34. Podľa môjho názoru zo slovného spojenia „pokiaľ si to nevyžadujú osobitné okolnosti“ uvedeného v druhom pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia jasne vyplýva, že posúdenie subjektu, ktorý spĺňa ktorúkoľvek z podmienok uvedených v tomto ustanovení ako menej významného subjektu je výnimkou z bežného pravidla, že priamy prudenciálny dohľad nad takýmto subjektom, ktorý inak spĺňa tieto štandardy, by mala vykonávať ECB. Podľa článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD existujú takéto „osobitné okolnosti“, keď je posúdenie subjektu ako významného „neprimerané“ pri zohľadnení cieľov a zásad základného nariadenia, a najmä potreby zabezpečiť dôsledné uplatňovanie vysokých štandardov v oblasti dohľadu a dodávam, že aj potreby ochrany pred potenciálne skrytými systémovými rizikami, ktoré predstavujú veľké bankové inštitúcie s veľkými kapitálovými aktívami. To zdôrazňuje aj skutočnosť, že článok 70 ods. 2 nariadenia o rámci JMD stanovuje, že pojem „osobitné okolnosti“ uvedený v druhom pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia sa musí vykladať zužujúco. Je zrejmé, že posúdenie subjektu, ktorý spĺňa ktorúkoľvek z príslušných podmienok ako menej významného subjektu, má celkom výnimočnú povahu a predstavuje odchýlku od normy. To všetko naopak znamená, že ak je splnená ktorákoľvek z podmienok uvedených v článku 6 ods. 4, ktorýkoľvek bankový subjekt, akým je aj odvolateľka, ktorý chce preukázať existenciu „osobitných okolností“ v zmysle tohto ustanovenia, tak nesmie urobiť jednoducho prostredníctvom tvrdenia, ale musí túto skutočnosť preukázať zvlášť presvedčivým spôsobom.
35. Domnievam sa, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 44 napadnutého rozsudku konštatoval, že znenie článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD sa zameriava na otázku, či priamy dohľad zo strany ECB nad subjektom, ktorý by v zásade nemal byť posúdený ako menej významný,(7) je alebo nie je primeraný. Ako Všeobecný súd správne uvádza, v druhom pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia, ani v článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD sa nespomína žiadne preskúmanie potreby priameho dohľadu nad významným subjektom zo strany ECB a ani skutočnosť, že priamy dohľad zo strany vnútroštátnych orgánov by bol rovnako spôsobilý dosiahnuť ciele základného nariadenia ako dohľad vykonávaný iba zo strany ECB.(8)
36. Z tohto hľadiska je systém právnej úpravy jasný. Začína predpokladom, že akýkoľvek bankový subjekt, ktorý spĺňa ktorúkoľvek z konkrétnych podmienok uvedených v druhom pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia, považuje normotvorca Únie za „významný“, a preto si vyžaduje priamy dohľad zo strany ECB. Ak ide o subjekt, akým je odvolateľka, ktorého aktíva prevyšujú prahovú hodnotu vo výške 30 miliárd eur, normotvorca Únie vychádza z predpokladu ex ante, že je potrebný priamy dohľad ECB, pokiaľ nebudú presvedčivo preukázané osobitné okolnosti, ktoré by vyvrátili tento predpoklad v zmysle článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD.
37. Aké sú teda osobitné okolnosti, ktoré odvolateľka uvádza na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého by sa mala považovať za spadajúcu pod výnimku podľa článku 6 ods. 4? Hlavné argumenty predložené v tejto súvislosti sa týkajú právnej úpravy, ktorou sa riadi jej obchodný model, a charakter jej retailových činností. Konkrétne tvrdí, že ciele právnej úpravy definujú jej hlavný cieľ poskytovania finančných prostriedkov na konkrétne verejné úlohy a zaväzujú Spolkovú krajinu Bádensko‑Württembersko poskytnúť jej zdroje, ktoré jej umožnia plniť tieto úlohy. Ďalej tvrdí, že jej vlastný obchodný model je v podstate riskantný a keďže je takmer výlučne umiestnený na území jedného členského štátu, veľká jednoduchosť jeho štruktúry zabezpečuje riadne riadenie rizík a dokonca aj nedostatok systémového významu pre tento účel v rámci širšieho nemeckého bankového systému.
38. Zastávam názor, že aj keby boli tieto tvrdenia prijaté ako fakticky správne, vo vzťahu k riešenej problematike sú v podstate irelevantné. V základnom nariadení ani v nariadení o rámci JMD nie je uvedené nič, čo by naznačovalo, že buď právna štruktúra bankového subjektu, právna úprava vzťahujúca sa na výkon jeho bankových funkcií, jeho obchodný model, alebo napríklad povaha rizika, ktoré predstavuje pre bankovú stabilitu, sú relevantné pre jeho označenie ako významný podľa základného nariadenia. Na tomto mieste možno pripomenúť, že tretia veta článku 1 základného nariadenia stanovuje, že ECB „berie plný ohľad na jednotlivé typy, podnikateľské modely a veľkosť úverových inštitúcií“, takže právny rámec predpokladá, že ECB bude vykonávať dohľad nad úverovými inštitúciami s rôznorodosťou podnikateľských modelov. Jedným z ďalších ponaučení, ktoré vyvodil normotvorca Únie z finančnej krízy v roku 2008, bolo, že mnohé ľahkovážne predpoklady, ktoré sa predtým týkali charakteru finančného rizika alebo nedostatku systémového významu jednotlivých úverových inštitúcií, sa nakoniec, keď boli vystavené skúške, ukázali ako nepodložené. To je nakoniec dôvod, prečo základné nariadenie pokračuje v predpoklade ex ante, že úverová inštitúcia s aktívami tejto veľkosti by mala podliehať dohľadu ECB bez ohľadu na to, či táto inštitúcia predstavuje – alebo nepredstavuje – skutočné systémové riziko pre finančnú stabilitu. Z toho teda vyplýva, že vnímaná absencia systémového rizika sama osebe neznamená, že klasifikácia dotknutej úverovej inštitúcie ako významného subjektu v zmysle článku 6 ods. 4 základného nariadenia je z toho dôvodu neprimeraná.
39. Odvolávanie sa zo strany Všeobecného súdu(9) na rétoriku uvedenú v bode 67 rozsudku zo 16. júna 2015, Gauweiler a i. (C‑62/14, EU:C:2015:400), s cieľom vyložiť pojem „neprimeraný“ sa podľa môjho názoru nemôže považovať za právne chybné. Aj keď sa odsek 67 rozsudku zo 16. júna 2015 vo veci Gauweiler a i. (C‑62/14, EU:C:2015:400), nepochybne týka zásady proporcionality, Všeobecný súd citoval predmetný odsek len preto, aby uviedol v bode 46 napadnutého rozsudku, že posúdenie toho, čo je a čo nie je primerané, je odlišné od posúdenia toho, čo ide nad rámec toho, čo je potrebné.
40. Navyše sa obávam, že tvrdenia odvolateľky týkajúce sa rôznych jazykových verzií článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD a bodu 67 rozsudku zo 16. júna 2015, Gauweiler (C‑62/14, EU:C:2015:400), sú nepresvedčivé. Domnievam sa, že bežný význam pojmov „geeignet“, „aptes“, „idóneos“, „idonei“ a „geschickt“ použitých v nemeckej, francúzskej, španielskej, talianskej a holandskej jazykovej verzii rozsudku zo 16. júna 2015, Gauweiler a i. (C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 67), predstavuje antonymum bežného významu pojmov „unangemessen“, „inapproprié“, „inadecuada“, „inappropriata“ a „niet passend“ použitých v článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD. Z jazyka použitého v článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD jasne vyplýva, že dohľad nad subjektom zo strany príslušného vnútroštátneho orgánu je povolený iba vtedy, ak je priamy dohľad zo strany ECB vzhľadom na ciele základného nariadenia nevhodný alebo nedostatočný alebo „neprimeraný“. Mohlo by to nastať napríklad vtedy, ak by prudenciálny dohľad zo strany ECB nemohol byť riadne dosiahnutý.
b) Zásada proporcionality
41. Po druhé sa odvolateľka domnieva, že Všeobecný súd nesprávne vyložil druhý pododsek článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článok 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD vo vzťahu k zásade proporcionality uplatniteľnej v oblasti právomocí v zmysle článku 5 ods. 4 ZEÚ.
42. Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že zásada proporcionality uplatniteľná v oblasti právomocí nie je relevantná pre výklad článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 nariadenia o rámci JMD(10) na základe skutočnosti, že „vnútroštátne orgány konajú… v rámci decentralizovaného výkonu výlučnej právomoci Únie a nie v rámci výkonu vnútroštátnej právomoci“.(11) Odvolateľka sa domnieva, že zásada proporcionality uvedená v článku 5 ods. 4 ZEÚ sa vzťahuje aj na výlučné právomoci Únie, a preto ju musí ECB dodržiavať, keď koná ako európsky orgán dohľadu, a to najmä pri posúdení subjektu ako významného alebo menej významného.
43. Odvolateľka sa domnieva, že z celkovej analýzy článkov 4 a 6 základného nariadenia vyplýva, že ECB má výlučnú právomoc v oblasti dohľadu nad významnými subjektmi, zatiaľ čo vnútroštátne orgány si zachovávajú svoje predtým existujúce právomoci vo vzťahu k menej významným subjektom. Odôvodnenia 15, 28(12) a 37 až 40(13) základného nariadenia opačné konštatovanie Všeobecného súdu nepodporujú.
44. Odvolateľka tiež tvrdí, že vzhľadom na to, že právnym základom základného nariadenia je článok 127 ods. 6 ZFEÚ, Rada, na rozdiel od zistení Všeobecného súdu v bodoch 63 a 72 napadnutého rozsudku, nemôže priznať právomoci príslušným vnútroštátnym orgánom. Naďalej tvrdí, že v súlade s článkom 5 ods. 4 ZEÚ priamy dohľad zo strany ECB nie je potrebný, ak sú príslušné vnútroštátne orgány schopné dosiahnuť ciele základného nariadenia. „Osobitné okolnosti“ v zmysle druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia existujú, ak je vo vzťahu ku konkrétnym a skutkovým okolnostiam prípadu priamy prudenciálny dohľad zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov schopný dosiahnuť ciele základného nariadenia aspoň v takej miere, ako priamy dohľad zo strany ECB. V tomto prípade sa vyžaduje zmena posúdenia významného subjektu na menej významný.
45. ECB a Komisia tvrdia, že tento argument by mal byť zamietnutý. Súhlasím s nimi.
46. Na úvod je dôležité poznamenať, že odvolateľka netvrdí, že ktorékoľvek ustanovenie základného nariadenia alebo nariadenia o rámci JMD porušuje zásadu proporcionality uvedenú v článku 5 ods. 4 ZEÚ.(14)
47. Odvolateľka sa skôr domnieva, že keďže články 4 a 6 základného nariadenia iba udeľujú ECB výlučné právomoci dohľadu nad významnými subjektmi, zatiaľ čo vnútroštátne orgány sú v zásade príslušné pre menej významné subjekty, ECB je pri posudzovaní, či sa má určitá osoba rekvalifikovať na menej významnú z dôvodu existencie „osobitných okolností“, viazaná zásadou proporcionality. ECB preto musí preskúmať od prípadu k prípadu, či by prudenciálny dohľad nad určitým subjektom mohol byť rovnako dobre dosiahnutý príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. V takom prípade by mal byť subjekt kvalifikovaný ako menej významný.
48. Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné preskúmať, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri posudzovaní rozdelenia právomocí medzi ECB a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi podľa článkov 4 a 6 základného nariadenia, pokiaľ ide o menej významné subjekty, predtým, ako bude posúdené uplatňovanie zásady proporcionality zo strany tejto jurisdikcie.
1) Rozdelenie právomocí
49. Všeobecný súd v bode 63 napadnutého rozsudku konštatoval, že „Rada delegovala na ECB výlučnú právomoc, pokiaľ ide o úlohy upravené v článku 4 ods. 1 základného nariadenia, a že jediným cieľom článku 6 toho istého nariadenia je umožniť v rámci JMD(15) decentralizovaný výkon tejto právomoci vnútroštátnymi orgánmi – pod dohľadom ECB – vo vzťahu k menej významným subjektom a v súvislosti s úlohami upravenými v článku 4 ods. 1 písm. b) a d) až i) základného nariadenia, pričom ECB sa zveruje výlučná právomoc určiť obsah pojmu ‚osobitné okolnosti‘ v zmysle článku 6 ods. 4 druhého pododseku toho istého nariadenia, ktorý bol vykonaný prijatím článkov 70 a 71 nariadenia o rámci JMD“.
50. Pokiaľ ide o mňa, s analýzou Všeobecného súdu v celom rozsahu súhlasím. Článok 4 ods. 1 základného nariadenia udeľuje ECB výlučnú právomoc na vykonávanie deviatich špecifikovaných úloh v súvislosti so „všetkými“ úverovými inštitúciami usadenými v zúčastnených členských štátoch(16) v rámci článku 6 uvedeného nariadenia. V tejto súvislosti možno pripomenúť, že na tento účel sa v článku 4 základného nariadenia nerozlišuje medzi významnými a menej významnými subjektmi. V článku 6 ods. 4 základného nariadenia sa však stanovuje, pokiaľ ide o menej významné subjekty, že ECB má určitú zodpovednosť(17) vo vzťahu k úlohám uvedeným v článku 4 ods. 1 písm. b), d) až g) a i), zatiaľ čo príslušné vnútroštátne orgány majú iný druh zodpovednosti vo vzťahu k týmto úlohám. ECB je výlučne zodpovedná za úlohy uvedené v článku 4 ods. 1 písm. a) a c) základného nariadenia, pokiaľ ide o menej významné subjekty.
51. Článok 6 ods. 5 písm. a) základného nariadenia stanovuje, že ECB vydáva nariadenia, usmernenia alebo všeobecné pokyny určené príslušným vnútroštátnym orgánom, na základe ktorých sa vykonávajú úlohy vymedzené v článku 4.(18) Ak je to nevyhnutné na zabezpečenie jednotného uplatňovania vysokej úrovne dohľadu, ECB môže rozhodnúť o tom, že sama priamo uplatní všetky príslušné právomoci vo vzťahu k jednému alebo viacerým menej významným subjektom.(19) Okrem toho ECB vykonáva dohľad nad fungovaním systému,(20) môže kedykoľvek využiť vyšetrovacie právomoci uvedené v článkoch 10 až 13 základného nariadenia(21) a tiež môže od príslušných vnútroštátnych orgánov požadovať informácie o vykonávaní úloh(22).
52. Na rozdiel od toho musia príslušné vnútroštátne orgány vykonávať úlohy uvedené v článku 4 ods. 1 základného nariadenia a zodpovedať za ne, s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v článku 4 písm. a) a c) a prijímať všetky príslušné rozhodnutia v oblasti dohľadu, pokiaľ ide o menej významné subjekty v súlade s rámcom prijatým ECB po „porade s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi…“ podľa článku 6 ods. 7 základného nariadenia.(23) Na základe tohto rámca prijala ECB nariadenie o rámci JMD, vrátane jeho článkov 70 a 71, ktoré ustanovujú pravidlá na preukázanie existencie „osobitných okolnosti“.(24)
53. Vzhľadom na to právomoci zverené ECB v súvislosti s menej významnými subjektmi a vzhľadom na jasne vedľajšiu alebo pomocnú úlohu, ktorú v tomto ohľade zohrávajú príslušné vnútroštátne orgány v rámci základného nariadenia, nemôžem súhlasiť s tvrdením odvolateľky, podľa ktorého si tieto orgány ponechávajú svoje predtým existujúce právomoci vo vzťahu k týmto subjektom. ECB preto vykonáva výhradný prudenciálny dohľad nad menej významnými subjektmi v súvislosti s deviatimi úlohami uvedenými v článku 4 ods. 1 základného nariadenia a príslušné vnútroštátne orgány jej poskytujú pomoc(25) v súvislosti s vykonávaním úloh uvedených v článku 4 ods. 1 písm. b), d) až g) a i) základného nariadenia.
54. Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky týkajúce sa právneho základu základného nariadenia, nemôžem súhlasiť s jej analýzou napadnutého rozsudku, pretože Všeobecný súd v bodoch 63 a 72 tohto rozsudku nekonštatoval, že právomoci boli udelené príslušným vnútroštátnym orgánom. Tieto body sa týkajú výlučnej právomoci ECB/Únie. V každom prípade vzhľadom na to, že základné nariadenie ustanovuje, že ECB, a nie členské štáty vykonávajú výhradný prudenciálny dohľad nad menej významnými subjektmi v súvislosti s deviatimi úlohami uvedenými v článku 4 ods. 1 základného nariadenia, tvrdenie navrhovateľky, pokiaľ ide o právny základ základného nariadenia opísaný v bode 44 vyššie, nemôže prevážiť a musí byť zamietnutý.
2) Uplatňovanie zásady proporcionality
55. V rozpore s tým, čo tvrdí odvolateľka v bode 42 vyššie, Všeobecný súd nekonštatoval, že zásada proporcionality nie je relevantná pre výklad článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD. Všeobecný súd v skutočnosti podrobne preskúmal túto otázku v bodoch 66 až 85 napadnutého rozsudku a odkázal na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa tejto zásady v bodoch 66 až 68 tohto rozsudku.
56. Zo znenia článku 5 ods. 4 ZEÚ jasne vyplýva, že zásada proporcionality sa vzťahuje na obsah a formu akéhokoľvek konania Únie, vrátane, ako tvrdí odvolateľka, opatrení prijatých Úniou pri konaní v rámci jej výhradnej kompetencie.
57. Zásada proporcionality podľa môjho názoru nemôže zmeniť rozdelenie právomocí členských štátov a Únie, ktoré sa riadi zásadou prenesenia právomoci podľa článku 5 ods. 1 a článku 5 ods. 2 ZEÚ. V zmysle článku 5 ods. 1 ZEÚ „vymedzenie právomocí Únie sa spravuje zásadou prenesenia právomocí“. Článok 5 ods. 2 ZEÚ ustanovuje, že „podľa zásady prenesenia právomocí Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených. Právomoci, ktoré na Úniu neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami členských štátov“. V súvislosti so zásadou proporcionality sa preto nie je možné dovolávať toho, aby sa právomoc Únie týkajúca sa členských štátov prenášala alebo naopak. „Vykonávanie právomocí Únie sa [však] spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality“.(26)
58. Pri výklade pojmu „osobitné okolnosti“ podľa článku 6 ods. 4 základného nariadenia a pojmu „neprimeraný“ podľa článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD z hľadiska zásady proporcionality ECB nie je oprávnená posúdiť inak významný subjekt ako nevýznamný, pokiaľ nie je toto opatrenie okrem iného primerané na dosiahnutie legitímnych cieľov základného nariadenia a neprekračuje hranice toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov.
59. Z tohto dôvodu nie je dostatočné preukázať, že príslušné vnútroštátne orgány môžu dosiahnuť ciele základného nariadenia,(27) ako uviedla odvolateľka, pretože to len spĺňa požiadavku vhodnosti opatrenia v rámci testu proporcionality. Skutočnosť, že dohľad zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov je viac schopný dosiahnuť ciele základného nariadenia,(28) čím sa zabezpečí, že posúdenie inak významného subjektu ako menej významného neprekračuje hranice toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov, musí byť taktiež preukázaná.
60. Akýkoľvek pokus posúdiť inak významný subjekt ako menej významný podľa článku 6 ods. 4 základného nariadenia na základe toho, že ciele tohto nariadenia možno dosiahnuť rovnako dobre prostredníctvom priameho dohľadu príslušných vnútroštátnych orgánov nielenže odporuje rozdeleniu právomocí medzi členskými štátmi a ECB stanovenému v tomto ustanovení, ale nie je ani v súlade so zásadou proporcionality.
61. V každom prípade sa domnievam, že argumentácia zásadou proporcionality, ako bola predložená odvolateľkou v rámci tohto odvolania, v podstate predstavuje nepriamu námietku proti platnosti druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia. Ako som už uviedol, systém právnej úpravy je jasný, keďže bankové subjekty, ktoré spĺňajú niektorú z vymenovaných podmienok, ktoré sú v ňom uvedené, sa považujú za významné, pokiaľ nie sú jasne preukázané osobitné okolnosti. Toto je zdôraznené ustanoveniami článku 70 ods. 2 nariadenia o rámci JMD, v ktorom sa uvádza, že pojem „osobitné okolnosti“ sa vykladá zužujúco.
62. Aj keď je potrebné pripustiť, že potenciálne uplatnenie zásady proporcionality vo vhodnom prípade nemožno vylúčiť, súčasne sa zásada nemôže rozvinúť spôsobom, ktorý by skutočne narušil effet utile schémy právnej úpravy stanovenej normotvorcom Únie. To je však to, čo sa navrhovateľka v rámci tohto odvolania skutočne usilovala dosiahnuť.
63. V tomto kontexte sa nemôžem vyhnúť názoru, že odvolateľka jednoznačne nepredložila žiadne argumenty založené na existencii osobitných okolností v zmysle druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia. Namiesto toho sa javí, že argument proporcionality je argumentom v tom zmysle, že vzhľadom na to, že by bolo možné – dokonca žiaduce – pre odvolateľku, aby bola priamo regulovaná vnútroštátnymi orgánmi dohľadu, je na ECB, aby preukázala, že je potrebný opak. To je však argument, ktorý je úplne v rozpore s jasným kontextom schémy právnej úpravy, a ako som už uviedol, v podstate predstavuje nepriamu námietku proti jej platnosti.
64. Z týchto dôvodov sa domnievam, že argument týkajúci sa proporcionality, tak, ako ho uvádza odvolateľka, nie je dôvodný.
c) Porušenie zásady výkladu ut res magis valeat quam pereat a povinnosti nevyžadovať probatio diabolica
65. Po tretie odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu výkladu ut res magis valeat quam pereat a povinnosť nevyžadovať probatio diabolica. Tento argument sa v podstate rovná tvrdeniu, že výnimku podľa druhého pododseku článku 6 ods. 4 by nemalo byť príliš ťažké stanoviť.
66. Odvolateľka sa domnieva, že pojem „osobitné okolnosti“ uvedený v druhom pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia nemožno vykladať tak, že domnienku, že subjekty, ktoré spĺňajú kritériá uvedené v tomto ustanovení by sa mali posúdiť ako významné subjekty, nie je možné nikdy vyvrátiť. Zatiaľ čo kritériá týkajúce sa existencie „osobitných okolností“ sa podľa článku 70 ods. 2 nariadenia o rámci JMD „vykladajú zužujúco“, tvrdí, že stále existuje priestor na uplatnenie týchto kritérií. Podľa odvolateľky Všeobecný súd to tak v bodoch 46 a 80 napadnutého rozsudku nevníma, a znemožňuje tak odvolateľke preukázať existenciu takýchto osobitných okolností.
67. Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 80 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že „na základe priameho prudenciálneho dohľadu zo strany vnútroštátnych orgánov [musí byť možné] lepšie dosiahnuť ciele a zásady základného nariadenia“ a že táto skutočnosť musí byť preukázaná významnými subjektmi. Ani základné nariadenie, ani nariadenia o rámci JMD nestanovujú takú hierarchiu medzi dohľadom, ktorý je „vhodnejší“ na zabezpečenie cieľov základného nariadenia a ktorý je na to „menej vhodný“. Kritérium Všeobecného súdu, že dohľad zo strany vnútroštátnych orgánov je „vhodnejší“, je, dá sa povedať, nevhodný a zbavuje významné subjekty akejkoľvek realistickej možnosti skutočne poskytnúť dôkazy požadované týmto súdom, keďže tieto subjekty musia preukázať skutočnosti týkajúce sa spôsobu, akým jednotlivé orgány dohľadu fungujú, a teda skutočnosti, ktoré nespadajú do sféry pôsobnosti týchto subjektov. Pravidlo týkajúce sa „osobitných okolností“ v zmysle druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia a článku 70 nariadenia o rámci JMD je určené na to, aby bolo možné sa vyhnúť nezrovnalostiam vyplývajúcim z jednoduchého uplatnenia kritéria veľkosti v danom prípade, ktoré by viedlo k tomu, že ECB by mala nadmerné právomoci.
68. Vo svojom vyjadrení ECB a Komisia tvrdia, že „osobitné okolnosti“ v zmysle druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia je možné preukázať. Poukázali na niekoľko príkladov rozhodnutí, ktoré v tejto súvislosti prijala ECB.
69. V odpovedi naň odvolateľka tvrdí, že rozhodnutia ECB, na ktoré ECB a Komisia odkazovali, neuplatňovali kritériá, ktoré prijal Všeobecný súd v napadnutom rozsudku. Podľa odvolateľky tieto rozhodnutia ECB naopak preukazujú, že ECB prijíma svoje rozhodnutia svojvoľným a oportunistickým spôsobom.
70. Podľa môjho názoru toto tvrdenie odvolateľky treba odmietnuť. Na úvod poznamenávam, že Súdny dvor v odvolacom konaní nemôže posúdiť, či príklady rozhodnutí ECB predložených ECB a Komisiou podporujú alebo nepodporujú ich tvrdenie, že uplatnenie výkladu Všeobecného súdu týkajúceho sa druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia nevyžaduje probatio diabolica. Ide o skutkovú otázku, ktorá nespadá do právomoci Súdneho dvora v odvolacom konaní.
71. Ako som už uviedol, z článku 70 ods. 2 nariadenia o rámci JMD vyplýva, že pojem „osobitné okolnosti“ uvedený v druhom pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia sa musí vykladať zužujúco. Posúdenie významného subjektu ako menej významného z dôvodu existencie osobitných okolností v súlade s druhým pododsekom článku 6 ods. 4 základného nariadenia musí byť preto považované za majúce povahu výnimky.
72. Na účely tohto odvolania nie je potrebné pokúšať sa o vyčerpávajúce vymedzenie pojmu „osobitné okolnosti“. Vzhľadom na regulačný cieľ týchto dvoch nariadení – ktorý je napokon určený na zabezpečenie jednotného uplatňovania vysokých štandardov dohľadu prostredníctvom uplatňovania rovnakých hmotnoprávnych pravidiel týkajúcich sa prudenciálneho dohľadu nad týmto subjektom bez ohľadu na to, či bude vykonávaný na vnútroštátnej úrovni alebo na úrovni ECB –, výnimka stanovená v druhom pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia sa zdá byť v zásade zameraná na také osobitné a nezvyčajné okolnosti, za ktorých by označenie subjektu ako významného predstavovalo v praxi prekážku dôsledného uplatňovania týchto vysokých štandardov dohľadu.
73. Odvolateľka v odpovedi tvrdí, že v skutočnosti nie je možné preukázať, že priamy prudenciálny dohľad zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov je viac schopný dosiahnuť ciele základného nariadenia, keďže by to vyžadovalo vedomosti o spôsobe fungovania rôznych orgánov dohľadu.
74. Z môjho pohľadu je tento argument úplne nepresvedčivý. Je možné tvrdiť, že je ľahšie vyhovieť testu, ktorý obhajuje odvolateľka, ako tomu, ktorý stanovil Všeobecný súd v napadnutom rozsudku. No obidva testy vyžadujú hlbokú znalosť spôsobu fungovania ECB a daného vnútroštátneho príslušného orgánu. Vzhľadom na to, že spôsob, akým fungujú ECB a príslušné vnútroštátne orgány, je vec verejného charakteru, neviem z akého dôvodu by bolo v danom prípade nemožné preukázať, že priamy prudenciálny dohľad zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov je viac schopný dosiahnuť ciele základného nariadenia. Odvolateľka je okrem toho mimoriadne dobre financovaným subjektom, u ktorého je na mieste predpokladať rozsiahle znalosti bankovej praxe a regulácie. Ak by naozaj existovali „osobitné okolnosti“, ktoré by mohli odôvodniť neuplatňovanie článku 6 ods. 4 základného nariadenia tak, že by sa priamy dohľad vrátil z kompetencie ECB do kompetencie príslušných vnútroštátnych orgánov, bolo by možné predpokladať, že odvolateľka nebude váhať pri ich zdôraznení. Namiesto toho však v tejto záležitosti zostala nezvyčajne ticho a uprednostňovala to, čo treba vzhľadom na skutočnosti tohto odvolania považovať za dosť teoretické argumenty týkajúce sa zásady proporcionality a jej súladu s ustanoveniami článku 6 ods. 4 základného nariadenia.
2. Zjavne nesprávne posúdenie skutkového stavu
75. V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bodoch 101 až 112 napadnutého rozsudku tým, že nepreskúmal konkrétne okolnosti uvedené odvolateľkou a neposúdil, či v prípade odvolateľky existovali „osobitné okolnosti“ podľa druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia. Všeobecný súd nevykonal toto posúdenie a v bode 108 napadnutého rozsudku iba konštatoval, že odvolateľka netvrdila, že vnútroštátny dohľad by bol viac schopný dosiahnuť ciele základného nariadenia ako priamy dohľad zo strany ECB.
76. ECB a Komisia tvrdia, že tento argument by sa mal byť zamietnuť. Súhlasím s nimi.
77. Treba poznamenať, ako som už uviedol, že odvolateľka vo svojej žalobe na prvom stupni nespochybňovala skutočnosť, že skutkové okolnosti, ktoré uviedla na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého by mala byť preklasifikovaná na menej významný subjekt, mali výlučne za cieľ preukázať, že priamy dohľad zo strany ECB nie je potrebný.(29)
78. Podľa môjho názoru, ak by Všeobecný súd z úradnej povinnosti preskúmal skutočnosti predložené odvolateľkou s cieľom posúdiť, či by priamy dohľad príslušných vnútroštátnych orgánov bol vhodnejší na dosiahnutie cieľov základného nariadenia, porušil by zákaz ultra petita(30) Táto otázka, ktorá nebola vznesená odvolateľkou v jej žalobe na prvom stupni, nespadá pod výnimku týkajúcu sa verejného poriadku, ktorú môže Všeobecný súd uplatniť z úradnej povinnosti.
79. Odvolateľka tiež spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 109 až 111 napadnutého rozsudku, ktorým tento súd zamietol jej tvrdenie, že vzhľadom na rozmanitosť právnych rámcov a orgánov dohľadu sú príslušné vnútroštátne orgány viac schopné spolupracovať medzi sebou navzájom ako s ECB, s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie noriem prudenciálneho dohľadu na základe toho, že odvolateľka nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že spolupráca medzi príslušnými nemeckými orgánmi bola jednoduchšia než spolupráca s ECB.
80. Z bodu 109 napadnutého rozsudku vyplýva, že iba vo svojom vyjadrení v konaní na prvom stupni odvolateľka predložila určité dôkazy, ktorých cieľom bolo preukázať, že príslušný vnútroštátny orgán by bol viac schopný dosiahnuť ciele základného nariadenia. Nezávisle od otázky, či Všeobecný súd mal preskúmať tieto dôkazy na základe toho, že podľa ECB a Komisie predstavujú nový žalobný dôvod, a preto je neprípustný, domnievam sa, že odvolateľka v skutočnosti netvrdila, že posúdenie Všeobecného súdu v bode 111 napadnutého rozsudku je nesprávne. Odvolateľka sa v tomto odvolaní obmedzuje na tvrdenie, že nebola informovaná o tom, že by mala predložiť takéto dôkazy, a že v každom prípade by to pre ňu znamenalo neprimerané zaťaženie.
81. Vzhľadom na to, že samotná odvolateľka uviedla toto tvrdenie, je jej povinnosťou predložiť dôkazy na podporu tohto tvrdenia. Navyše vo svetle mojej odpovede v predchádzajúcej časti(31) tvrdenie odvolateľky, že nemôže predložiť dôkazy týkajúce sa vnútroštátnych právnych rámcov, fungovania vnútroštátnych orgánov a ECB, ktoré sú všetky verejne dostupné, ma nepresvedčilo Ak by skutočne dohľad nad touto odvolateľkou na úrovni ECB pravdepodobne poškodil uplatňovanie vhodných regulačných bankových štandardov na vysokej úrovni, je opäť dostatočné konštatovať, že odvolateľka nepochybne disponuje potrebnými odbornými znalosťami a zdrojmi, ktoré by jej umožnili tak urobiť. Opätovne sa nemôžem vyhnúť konštatovaniu, že tak neurobila, a uprednostnila na tento účel opretie sa o v podstate abstraktné argumenty založené na proporcionalite.
3. Chybné odmietnutie uznať, že ECB nevykonala svoju voľnú úvahu a porušila svoju povinnosť preskúmať vec
82. V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že dospel k záveru, že ECB neporušila svoju povinnosť vykonať voľnú úvahu v súvislosti s tým, že „tvrdenie predložené [odvolateľkou] počas správneho konania malo za cieľ iba preukázať, že ciele základného nariadenia možno dosiahnuť priamym dohľadom vnútroštátnych orgánov [nad odvolateľkou]“. Všeobecný súd v bode 140 a nasl. napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že ECB nemožno „vytýkať, že nevykonala svoju voľnú úvahu, keď hneď zamietla irelevantnú argumentáciu“.
83. Rovnako nesprávne je podľa odvolateľky konštatovanie Všeobecného súdu v bode 149 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „okolnosti, v prípade ktorých sa ECB vytýka, že ich nezohľadnila, boli vzhľadom na znenie článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD irelevantné“, a v dôsledku toho „nemožno ECB užitočne vytýkať, že takéto okolnosti v rámci uplatnenia tohto ustanovenia nezohľadnila“.
84. Odvolateľka tvrdí, že predložené skutočnosti neboli pre posúdenie zo strany ECB a pre výkon jej voľnej úvahy irelevantné, pretože odvolateľka sa na ne odvolávala na podporu správneho právneho kritéria, ktoré sa má uplatniť podľa článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD. V každom prípade ani ECB, ani Všeobecný súd nemôžu jednoducho odmietnuť tvrdenie účastníka konania ako „irelevantné“ len z toho dôvodu, že z ich pohľadu sa tento argument opiera o nesprávnu právnu normu. Naopak, ECB musí zvážiť všetky relevantné skutočnosti a plne využiť svoju právomoc voľnej úvahy. V napadnutom rozhodnutí ECB túto požiadavku nesplnila.
85. ECB a Komisia tvrdia, že tento argument by sa mal zamietnuť. Súhlasím s nimi.
86. Vzhľadom na to, že príslušný právny test vo vzťahu k pojmu „osobitné okolnosti“ podľa druhého pododseku článku 6 ods. 4 základného nariadenia a k pojmu „neprimeraný“ podľa článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD spočíva v tom, či dosiahnutie cieľov základného nariadenia by mohli byť lepšie chránené prostredníctvom priameho dohľadu príslušných vnútroštátnych orgánov, domnievam sa, že Všeobecný súd v bodoch 140 a 149 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že tvrdenia alebo dôkazy, ktoré majú tendenciu vyhovieť inému právnemu testu, konkrétne že dohľad príslušných nemeckých orgánov postačuje na dosiahnutie týchto cieľov, sú irelevantné. Všeobecný súd teda správne konštatoval, že ECB nezneužila svoje právomoci tým, že nevyužila svoju právomoc voľnej úvahy pri uplatňovaní článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD a nezobrala do úvahy všetky relevantné okolnosti.
87. Dodal by som, že ak by Všeobecný súd alebo ECB skutočne konali na základe dôkazov, ktoré by iba poukazovali na to, že dohľad príslušných nemeckých orgánov postačuje na dosiahnutie cieľov základného nariadenia, ale ktoré by ďalej nepreukazovali, že dosiahnutie cieľov tohto nariadenia by bolo možné lepšie zabezpečiť priamym dohľadom príslušných vnútroštátnych orgánov, dopustili by sa nesprávneho právneho posúdenia.
B. Druhý odvolací dôvod založený na skreslení napadnutého rozhodnutia a nesprávnom posúdení požiadaviek vzťahujúcich sa na odôvodnenie
88. Druhý odvolací dôvod je rozdelený na dve časti.
1. Všeobecný súd skreslil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
89. Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 31 a 34 napadnutého rozsudku skreslil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a tým sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.(32)
90. Po prvé sa odvolateľka domnieva, že Všeobecný súd v bode 31 napadnutého rozsudku prevrátil poradie viet uvedených v napadnutom rozhodnutí a po druhé toto rozhodnutie spojil so stanoviskom Administratívneho revízneho výboru z 20. novembra 2014(33), hoci takéto spojenie v samotnom napadnutom rozhodnutí nie je uvedené. Odvolateľka zdôrazňuje skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie sa obmedzuje na tvrdenie, že posúdenie dohliadaného subjektu ako významného nie je v rozpore s cieľmi základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutie neuvádza, že z tohto dôvodu je dohľad nad odvolateľkou „neprimeraný“ v zmysle článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD. Všeobecný súd konštatoval, že Administratívny revízny výbor poukázal na skutočnosť, že odvolateľka mala preukázať existenciu okolností naznačujúcich, že priamy dohľad zo strany príslušného vnútroštátneho orgánu by bol viac schopný zaručiť ciele základného nariadenia. Odvolateľka sa však domnieva, že toto údajné spojenie medzi kritériami stanovenými v stanovisku Administratívneho revízneho výboru z 20. novembra 2014 a napadnutým rozhodnutím neexistuje. Napadnuté rozhodnutie neodkazuje na časť citovanú z tohto stanoviska ani na žiadnu inú časť. Naopak, v stanovisku sa nespomína kritérium „rozporu“ s cieľmi základného nariadenia, na ktoré sa odvoláva napadnuté rozhodnutie.
91. Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd po odvolaní sa na jeho nesprávne reprodukovanie napadnutého rozhodnutia v bode 31 napadnutého rozsudku preskúmal v bode 34 tohto rozsudku obsah napadnutého rozhodnutia, a najmä koncepciu ECB, pokiaľ ide o kritérium posúdenia, ktoré sa má uplatniť. Odvolateľka poznamenáva, že podľa Všeobecného súdu z napadnutého rozhodnutia, vykladaného vo svetle stanoviska, vyplýva, že ECB sa domnieva, že uplatnenie článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD nemôže viesť k posúdeniu subjektu ako menej významného, pokiaľ priamy dohľad zo strany príslušných nemeckých orgánov neumožňuje lepšie zabezpečiť ciele základného nariadenia ako dohľad zo strany ECB.(34) Odvolateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie neuvádza toto kritérium ani raz.
92. ECB a Komisia tvrdia, že tento argument by sa mal zamietnuť. Súhlasím s nimi.
93. Okrem povinnosti ECB uviesť vo svojom rozhodnutí odôvodnenie podľa druhého pododseku článku 22 ods. 2 základného nariadenia a článku 33 ods. 1 a 2 nariadenia o rámci JMD článok 296 ZFEÚ jasne uvádza, že v právnych aktoch(35) sa uvedú odôvodnenia, na ktorých sú založené.
94. Podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Z odôvodnenia vyžadovaného podľa článku 296 ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa umožnilo dotknutej osobe pochopiť dôvody prijatých opatrení a príslušnému súdu preskúmať tieto opatrenia. Odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ sa však musí prispôsobiť povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, na charakter uvádzaných dôvodov a na záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočný charakter odôvodnenia musí byť posúdený nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, keby bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožní pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej.(36)
95. Na úvod poznamenávam, že samotné tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého bolo poradie viet v napadnutom rozhodnutí Všeobecným súdom zmenené, samo osebe nepreukazuje skreslenie významu tohto rozhodnutia.
96. Okrem toho sa domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že stanovisko Administratívneho revízneho výboru z 20. novembra 2014(37) súvisí s napadnutým rozhodnutím, a je teda súčasťou kontextu, ktorý tvorí súčasť tohto rozhodnutia.(38)
97. Samotná odvolateľka uvádza nielen to, že stanovisko bolo „pripojené“ k napadnutému rozhodnutiu a bolo v ňom uvedené ako súčasť historického kontextu, v ktorom bolo toto rozhodnutie prijaté, ale uvádza tiež, že v súlade s článkom 24 ods. 9 základného nariadenia(39) a článkom 18 rozhodnutia Európskej centrálnej banky zo 14. apríla 2014 o zriadení Administratívneho revízneho výboru a jeho pravidiel činnosti(40) je ECB povinná pripojiť(41) stanovisko Administratívneho revízneho výboru ku všetkým novým rozhodnutiam.
98. Podľa môjho názoru z článku 24 ods. 7(42) a 9 základného nariadenia jasne vyplýva, že stanovisko Administratívneho revízneho výboru, nový návrh rozhodnutia predložený Radou pre dohľad a rozhodnutie prijaté Radou guvernérov podľa tohto článku sú neodmysliteľne prepojené. Platí to aj napriek tomu, že stanovisko nie je pre Radu pre dohľad a pre Radu guvernérov ECB záväzné.(43)
99. Vzhľadom na povinnosť Rady pre dohľad v zmysle článku 24 ods. 7 základného nariadenia zohľadniť stanovisko Administratívneho revízneho výboru a Rade guvernérov urýchlene predložiť nový návrh rozhodnutia a vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie dospelo k rovnakému záveru ako stanovisko Administratívneho revízneho výboru z 20. novembra 2014, Všeobecný súd správne konštatoval, že stanovisko je možné zohľadniť na účely posúdenia, či bolo napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnené.(44)
100. Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu by preto mala byť zamietnutá ako nedôvodná.
2. Všeobecný súd nekonštatoval, že napadnuté rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené
101. V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že keďže Všeobecný súd skreslil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a nahradil odôvodnenie ECB svojím vlastným odôvodnením, nezohľadnil skutočnosť, že ECB nerešpektovala povinnosť odôvodnenia. Podľa odvolateľky je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nelogické a vnútorne protirečivé.
102. Keďže táto časť druhého odvolacieho dôvodu vychádza z neexistencie spojitosti medzi napadnutým rozhodnutím a stanoviskom Administratívneho revízneho výboru z 20. novembra 2014 a z toho, že posledný uvedený dokument nie je súčasťou kontextu, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie prijaté, domnievam sa, že by sa takisto mala zamietnuť ako nedôvodná.
103. Pre úplnosť však navrhujem posúdiť niekoľko tvrdení odvolateľky.
104. Odvolateľka sa domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že neuznal, že napadnuté rozhodnutie neuvádza právne dôvody, na ktorých je založené, keďže ECB v napadnutom rozhodnutí iba spája rôzne právne kritériá. Napadnuté rozhodnutie preto jasne neuvádza skutočnosti, ktoré mala ECB v úmysle vziať do úvahy pri rozhodovaní o tom, či klasifikácia subjektu ako významného je neprimeraná.
105. Odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd v bode 133 napadnutého rozsudku konštatoval, že neexistuje žiadny rozpor „medzi jednak informáciou uvedenou v stanovisku administratívneho revízneho výboru, ktorá sa týka skutočnosti, že existencia ‚osobitných okolností‘ znamená, že ciele základného nariadenia a najmä potreba zaručiť jednotné uplatňovanie vysokej úrovne prudenciálneho dohľadu musia byť lepšie zabezpečené priamym dohľadom zo strany vnútroštátnych orgánov, a jednak odkazom, ktorý sa nachádza v napadnutom rozhodnutí, a to na skutočnosť, že priamy dohľad nad [odvolateľkou] zo strany ECB musí byť v rozpore s cieľmi základného nariadenia, aby sa mohol uplatniť článok 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD“.
106. Tiež zastávam názor, že medzi týmito dvomi tvrdeniami neexistuje žiaden rozpor a že vzhľadom na spojitosť medzi predmetnými dokumentmi prvý slúži len na objasnenie druhého z hľadiska príslušného právneho rámca. Druhý pododsek článku 6 ods. 4 základného nariadenia vyžaduje existenciu „osobitných okolností“ na preklasifikovanie inak významného subjektu na menej významný, čím sa zabezpečí, že priamy prudenciálny dohľad budú vykonávať skôr príslušné vnútroštátne orgány ako ECB. V súlade s článkom 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD „osobitné okolnosti“ nastanú, ak sa, okrem iného, klasifikácia dohliadaného subjektu ako významného stane neprimeranou s prihliadnutím na ciele a zásady základného nariadenia. Dôraz kladený v stanovisku, ako aj v napadnutom rozhodnutí na ciele základného nariadenia je tak úplne v súlade s predmetným právnym rámcom a nie je protirečivý. Odvolateľka v skutočnosti namieta voči požiadavke uvedenej v napadnutom rozhodnutí a stanovisku Administratívneho revízneho výboru(45) a potvrdenej Všeobecným súdom(46) preukázať, že dôsledné uplatňovanie vysokých štandardov prudenciálneho dohľadu by bolo lepšie zabezpečené prostredníctvom priameho dohľadu zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov. Je to skôr otázka podstaty než primeranosti dôvodov.(47)
107. Odvolateľka sa tiež domnieva, že Všeobecný súd neuznal, že ECB v napadnutom rozhodnutí nepreskúmala tvrdenia, ktoré uviedla počas správneho konania. Súdny dvor konštatoval v bode 130 napadnutého rozsudku, že ECB nebola povinná uviesť podrobné dôvody vyvracajúce tvrdenia odvolateľky, keďže boli vo svetle výkladu uprednostneného ECB „zjavne irelevantné“. Odvolateľka tvrdila pred Všeobecným súdom a naďalej tvrdí pred Súdnym dvorom, že nie je schopná z napadnutého rozhodnutia alebo zo stanoviska Administratívneho revízneho výboru vyvodiť dôvody, pre ktoré boli jej tvrdenia údajne „irelevantné“.
108. Domnievam sa, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 130 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolateľka mohla ľahko vyvodiť z napadnutého rozhodnutia a zo stanoviska Administratívneho revízneho výboru, prečo boli jej tvrdenia, ktoré podľa môjho názoru zjavne obhajovali úplne iný test „osobitných okolností“, ako je ten, ktorý bol uvedený v napadnutom rozhodnutí a v stanovisku, „zjavne irelevantné“.
109. Druhá časť druhého žalobného dôvodu by teda mala byť zamietnutá ako neefektívna a v každom prípade nedôvodná.
C. O treťom odvolacom dôvode založenom na údajných procesných pochybeniach Všeobecného súdu prostredníctvom zahrnutia, ktoré neboli predmetom konania
110. Odvolateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok porušuje jej právo na vypočutie a požiadavku dodržiavania zásady kontradiktórnosti, ktoré predstavujú základné zásady práva Únie. Podľa odvolateľky Všeobecný súd založil odvolacie dôvody na dvoch rozhodujúcich otázkach, ktoré neboli súčasťou konania, konkrétne na požiadavke na preukázanie toho, že dohľad zo strany príslušného nemeckého orgánu bol vhodnejší ako dohľad ECB, a na dôkaze o spolupráci medzi týmto orgánom a federálnym ministerstvom financií.
111. Odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd v bode 46 napadnutého rozhodnutia konštatoval, že „osobitné okolnosti“ musia byť chápané tak, že „z toho nevyhnutne vyplýva, že sa zohľadňuje iba predpoklad, podľa ktorého by bol výkon priameho prudenciálneho dohľadu zo strany ECB, ktorý vyplýva z klasifikácie subjektu ako významného, menej vhodný na dosiahnutie cieľov základného nariadenia než výkon priameho prudenciálneho dohľadu nad týmto subjektom zo strany vnútroštátnych orgánov“. Všeobecný súd sa opieral o skutočnosť, že odvolateľka netvrdila, že priamy dohľad zo strany príslušného nemeckého orgánu by bol viac schopný dosiahnuť ciele základného nariadenia ako priamy dohľad zo strany ECB.(48) Keďže toto kritérium v priebehu konania nespomenula ani ECB ani Všeobecný súd, a nie je uvedené v príslušných právnych predpisoch, Všeobecný súd porušil právo odvolateľky byť vypočutá a požiadavku súladu s princípom kontradiktórnosti. Všeobecný súd teda vydal „prekvapujúci rozsudok“.
112. Odvolateľka tiež tvrdí, že Všeobecný súd sa domnieval, že jej vecné tvrdenia sú irelevantné, keďže netvrdila, že priamy dohľad príslušným nemeckým orgánom by bol viac schopný dosiahnuť ciele základného nariadenia.
113. V priebehu konania odvolateľka tvrdila, že vo vzťahu k cieľu jednotného uplatňovania vysokej úrovne prudenciálneho dohľadu, že nielenže podliehala odlišnej úprave práva Únie a vnútroštátnej právnej úprave, ale tiež, že podliehala odlišným vnútroštátnym orgánom dohľadu. Všeobecný súd však tento argument zamietol z dôvodu, že v tejto súvislosti stačí „uviesť, že [odvolateľka] nepoukazuje na nijakú dohodu alebo spoluprácu medzi orgánmi Spolkovej krajiny Bádensko‑Württembersko a nemeckými orgánmi, ktorá by uľahčovala spoluprácu medzi nimi viac než s ECB“.(49) Odvolateľka sa domnieva, že skutočnosť, že dôkaz o takejto dohode alebo inej forme „spolupráce“ medzi príslušným nemeckým orgánom, Deutsche Bundesbank, a federálnym štátom je potrebný na účely preukázania, že priamy dohľad príslušného nemeckého orgánu je schopný lepšie dosiahnuť cieľ jednotného uplatňovania noriem vysokej úrovne prudenciálneho dohľadu, neuviedli v priebehu konania ani ECB ani Všeobecný súd.
114. ECB a Komisia tvrdia, že tento odvolací dôvod by sa mal zamietnuť. Súhlasím s nimi.
115. V bodoch 45 a 46 svojej žaloby na Všeobecnom súde odvolateľka tvrdila, že test na „osobitné okolnosti“ uvedený v stanovisku Administratívneho revízneho výboru z 20. novembra 2014, konkrétne že „ciele [základného nariadenia] a najmä dosiahnutie vysokej úrovne dohľadu by boli lepšie splnené, ak by subjekt spĺňajúci kritéria významnosti bol klasifikovaný ako menej významný a v dôsledku toho zostal pod priamym dohľadom príslušných [vnútroštátnych orgánov]“ bolo nesprávny, pretože nevyplýval zo základného nariadenia ani z nariadenia o rámci JMD.(50) ECB odpovedala na tento argument vo svojom vyjadrení k žalobe na Všeobecnom súde, najmä v jeho bodoch 26 a 50.(51)
116. Z vyššie uvedenej žaloby a samotnej obhajoby teda vyplýva, že kritérium „osobitných okolností“ potvrdené Všeobecným súdom bolo predmetom rozsiahlej rozpravy medzi účastníkmi konania, čím sa zabezpečilo, že právo odvolateľky byť vypočutá a požiadavka dodržania zásady kontradiktórnosti boli rešpektované.
117. Skutočnosť, že Všeobecný súd v bode 88 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolateľka vo svojich listoch z 10. júla 2014(52) a zo 6. októbra 2014(53) iba tvrdila, že neexistovala potreba prudenciálneho dohľadu zo strany ECB na účely zabezpečenia koherentného uplatňovania vysokej úrovne dohľadu, a to bez toho, aby sa poukázalo na skutočnosť, že vnútroštátny dohľad bol na dosiahnutie týchto cieľov vhodnejší, nepreukazuje, že test „osobitných okolností“ konštatovaný Všeobecným súdom nebol pred ním predmetom rozpravy(54) a je zjavne v rozpore s podaniami účastníkov konania pred Všeobecným súdom, ako to preukazujú body 115 a 116 vyššie.
118. Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky týkajúce sa bodu 111 napadnutého rozsudku,(55) domnievam sa, že nemôže prevažovať. V bode 111 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd obmedzil na zamietnutie ako neopodstatneného tvrdenia, ktoré uviedla odvolateľka vo svojom vyjadrení pred Všeobecným súdom, že prudenciálny dohľad zo strany príslušných nemeckých orgánov by bol viac schopný dosiahnuť cieľ vysokej úrovne prudenciálneho dohľadu uvedený v článku 70 ods. 1 nariadenia o rámci JMD.
119. Tretí odvolací dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný.
120. Vzhľadom na to, že sa nevyhovelo žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených odvolateľkou na podporu jej odvolania, treba toto odvolanie zamietnuť ako celok.
VI. O trovách
121. V súlade s článkom 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. V zmysle článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatňuje na odvolacie konanie na základe článku 184 ods. 1, Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
122. Vzhľadom na to, že ECB a Komisia navrhli určenie povinnosti nahradiť trovy konania a vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľka nemala vo svojom odvolaní úspech, je opodstatnené rozhodnúť tak, že odvolateľka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli ECB a Komisii.
VII. Návrh
123. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že Súdny dvor by mal:
– odvolanie zamietnuť,
– zaviazať Landeskreditbank Baden‑Württemberg – Förderbank, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila trovy konania, ktoré vznikli ECB a Komisii.