ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

z 2. júla 2019 (*)

„Mimozmluvná zodpovednosť – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránskej islamskej republike – Zmrazenie finančných prostriedkov – Náhrada škody, ktorá údajne vznikla v dôsledku zápisu a ponechania mena žalobkyne na zoznamoch osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia – Majetková škoda – Nemajetková ujma“

Vo veci T‑405/15,

Fulmen, so sídlom v Teheráne (Irán), v zastúpení: A. Bahrami a N. Korogiannakis, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: R. Liudvinaviciute‑Cordeiro a M. Bishop, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európska komisia, v zastúpení: pôvodne A. Aresu a D. Gauci, neskôr A. Aresu a R. Tricot, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je žaloba na základe článku 268 ZFEÚ o náhradu škody, ktorá žalobkyni údajne vznikla v dôsledku prijatia rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 39), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 25), rozhodnutia Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413/SZBP (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 81), a nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 1), ktorými bolo meno žalobkyne zapísané a ponechané na zoznamoch osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahovali reštriktívne opatrenia,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia V. Valančius a U. Öberg,

tajomníčka: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. decembra 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Táto vec súvisí s reštriktívnymi opatreniami, ktoré boli zavedené s cieľom vyvinúť na Iránsku islamskú republiku tlak, aby ukončila jadrové aktivity predstavujúce nebezpečenstvo šírenia a vývoja nosičov jadrových zbraní (ďalej len „šírenie jadrových zbraní“).

2        Žalobkyňou je iránska spoločnosť Fulmen pôsobiaca okrem iného v odvetví elektrických zariadení.

3        V rámci Európskej únie boli prijaté spoločná pozícia Rady 2007/140/SZBP z 27. februára 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 61, 2007, s. 49) a nariadenie Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, 2007, s. 1).

4        Článok 5 ods. 1 písm. b) spoločnej pozície 2007/140 stanovoval zmrazenie všetkých finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov určitých kategórií osôb a subjektov. Zoznam týchto osôb a subjektov bol obsiahnutý v prílohe II spoločnej pozície 2007/140.

5        Pokiaľ išlo o dotknuté právomoci Európskeho spoločenstva, článok 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007 stanovoval zmrazenie finančných prostriedkov osôb, subjektov a orgánov, ktoré Rada Európskej únie označila za osoby, ktoré sa podieľajú na šírení jadrových zbraní podľa článku 5 ods. 1 písm. b) spoločnej pozície 2007/140. Zoznam týchto osôb, subjektov a orgánov tvoril prílohu V nariadenia č. 423/2007.

6        Spoločná pozícia 2007/140 bola zrušená rozhodnutím Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 39).

7        Článok 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413 stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov viacerých kategórií subjektov. Toto ustanovenie sa okrem iného týka „osôb a subjektov…, ktoré sú zapojené do [šírenia jadrových zbraní], alebo sú [s touto činnosťou] spojené alebo [ju] podporujú, alebo osôb alebo subjektov, ktoré konajú v ich mene alebo podľa ich pokynov, alebo subjektov, ktoré vlastnia alebo kontrolujú, a to aj nezákonnými prostriedkami,… ako sa uvádzajú v prílohe II“.

8        Zoznam v prílohe II rozhodnutia 2010/413 bol nahradený novým zoznamom prijatým v rozhodnutí Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 81).

9        Rada prijala 25. októbra 2010 nariadenie (EÚ) č. 961/2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 1).

10      Od prijatia rozhodnutia 2010/413 26. júla 2010 bolo meno žalobkyne Radou zaradené na zoznam osôb, subjektov a orgánov uvedených v tabuľke I prílohy II uvedeného rozhodnutia.

11      V dôsledku toho bolo vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 25), meno žalobkyne zaradené na zoznam osôb, subjektov a orgánov uvedených v tabuľke I prílohy V nariadenia č. 423/2007. Prijatie vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 malo za následok zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov žalobkyne.

12      V rozhodnutí 2010/413 Rada uviedla tieto dôvody týkajúce sa žalobkyne: „Spoločnosť Fulmen sa podieľala na elektroinštalácii v zariadení Qom/Fordow [Irán] v čase, keď sa o jeho existencii ešte nevedelo“. Vo vykonávacom nariadení č. 668/2010 bola použitá táto formulácia: „Spoločnosť Fulmen sa podieľala na elektroinštalácii v zariadení v Qom/Fordow v čase, keď sa o jeho existencii ešte nevedelo“.

13      Listom z 28. júla 2010 Rada žalobkyňu informovala o zaradení jej mena na zoznam v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a na zoznam v prílohe V nariadenia č. 423/2007.

14      Listom zo 14. septembra 2010 žalobkyňa Rade predložila žiadosť, aby táto prehodnotila zaradenie jej osoby na zoznam v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a na zoznam v prílohe V nariadenia č. 423/2007. Zároveň Radu vyzvala, aby jej oznámila skutočnosti, z ktorých pri prijatí reštriktívnych opatrení voči jej osobe vychádzala.

15      Prijatie rozhodnutia 2010/644 sa zápisu mena žalobkyne do zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 nedotklo.

16      Keďže nariadenie č. 423/2007 bolo zrušené nariadením č. 961/2010, Rada zaradila meno žalobkyne do bodu 13 tabuľky B prílohy VIII nariadenia č. 961/2010. V dôsledku toho sú finančné prostriedky žalobkyne odvtedy zmrazené na základe článku 16 ods. 2 nariadenia č. 961/2010.

17      Rada odpovedala na list žalobkyne zo 14. septembra 2010 listom z 28. októbra 2010, v ktorom uviedla, že v nadväznosti na preskúmanie zamieta žiadosť žalobkyne o odstránenie jej mena zo zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2010/644, a zo zoznamu v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010, ktorou bola nahradená príloha V nariadenia č. 423/2007. V tejto súvislosti spresnila, že keďže spis neobsahoval žiadne nové skutočnosti odôvodňujúce zmenu jej stanoviska, žalobkyňa musela aj naďalej podliehať reštriktívnym opatreniam stanoveným v uvedených predpisoch. Rada okrem toho uviedla, že jej rozhodnutie ponechať zápis mena žalobkyne na týchto zoznamoch nevychádzalo zo žiadnych iných skutočností než tých, ktoré sa uvádzajú v odôvodnení týchto zoznamov.

18      Rozsudkom z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), Všeobecný súd vyhlásil rozhodnutie 2010/413, vykonávacie nariadenie č. 668/2010, rozhodnutie 2010/644 a nariadenie č. 961/2010 za neplatné v rozsahu, v akom sa tieto týkali pána Fereydouna Mahmoudiana a žalobkyne.

19      Pokiaľ ide o časové účinky vyhlásenia neplatnosti aktov napadnutých v rámci žaloby, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), v bode 106 tohto rozsudku Všeobecný súd v súvislosti s nariadením č. 961/2010 pripomenul, že článok 60 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že bez ohľadu na článok 280 ZFEÚ nadobúdajú rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré vyhlasujú nariadenia za neplatné, právoplatnosť až po uplynutí odvolacej lehoty uvedenej v prvom odseku článku 56 tohto štatútu alebo, ak bolo v rámci tejto lehoty podané odvolanie, po jeho zamietnutí. V uvedenej veci rozhodol, že nebezpečenstvo vážneho a nezvratného narušenia účinnosti reštriktívnych opatrení, ktoré ukladá nariadenie č. 961/2010, sa vzhľadom na významný vplyv týchto opatrení na práva a slobody žalobcov nezdalo dostatočne veľké na to, aby odôvodnilo zachovanie účinkov uvedeného nariadenia voči týmto žalobcom počas obdobia presahujúceho obdobie stanovené v článku 60 druhom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

20      Okrem toho v bode 107 rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), Všeobecný súd zachoval účinky rozhodnutia 2010/413, zmeneného rozhodnutím 2010/644, až do nadobudnutia účinnosti vyhlásenia neplatnosti nariadenia č. 961/2010.

21      Dňa 4. júna 2012 podala Rada na Súdny dvor odvolanie proti rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142). Toto odvolanie bolo zapísané do registra pod číslom C‑280/12 P. Na podporu tohto odvolania Rada okrem iného uviedla, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že bolo jej povinnosťou predložiť dôkazy, ktorými sa dalo preukázať, že žalobkyňa sa podieľala na prácach v zariadení Qom/Fordow (Irán), a to napriek skutočnosti, že dôkazy, ktoré sa dali predložiť, pochádzali z dôverných zdrojov a že nesprávne právne posúdenia zo strany Všeobecného súdu sa týkali dvoch aspektov predloženia týchto dôkazov, pričom prvý z nich sa týkal predloženia dôkazov členskými štátmi Rade a druhý predloženia týchto dôverných informácií súdu.

22      Rozsudkom z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian (C‑280/12 P, EU:C:2013:775), Súdny dvor zamietol odvolanie ako nedôvodné, pričom potvrdil rozhodnutie Všeobecného súdu v bode 103 rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), že Rada nepredložila dôkaz o tom, že žalobkyňa sa podieľala na prácach v zariadení Qom/Fordow.

23      Vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1361/2013 z 18. decembra 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 343, 2013, s. 7), Rada vyvodila dôsledky z rozsudku z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian (C‑280/12 P, EU:C:2013:775), a vymazala meno žalobkyne zo zoznamov osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, uvedených, v príslušnom poradí, v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012, a to s účinnosťou od 19. decembra 2013. Odvtedy už meno žalobkyne nebolo na žiaden zoznam znovu zapísané.

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

24      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. júla 2015 žalobkyňa podala túto žalobu. Vec bola pridelená prvej komore Všeobecného súdu.

25      Rada svoje vyjadrenie k žalobe predložila 9. novembra 2015.

26      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 9. novembra 2015 podala Európska komisia návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Rady.

27      Žalobkyňa svoje pripomienky k návrhu Komisie na vstup do konania ako vedľajší účastník predložila 2. decembra 2015. Rada k tomuto návrhu nepodala v stanovenej lehote žiadne pripomienky.

28      Uznesením predsedníčky prvej komory Všeobecného súdu z 10. decembra 2015, ktoré bolo prijaté podľa článku 144 ods. 4 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, bolo návrhu Komisie na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník vyhovené.

29      Dňa 22. januára 2016 Komisia predložila vyjadrenie ako vedľajší účastník konania. Ani Rada, ani žalobkyňa nepredložili k tomuto vyjadreniu pripomienky.

30      Dňa 25. januára 2016 žalobkyňa predložila repliku.

31      Dňa 8. marca 2016 Rada predložila dupliku.

32      Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 29. marca 2016 žalobkyňa požiadala o nariadenie pojednávania podľa článku 106 ods. 1 rokovacieho poriadku.

33      Na návrh sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd (prvá komora) prijal prvé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania spočívajúce vo vypočutí účastníkov konania k prípadnému prerušeniu konania až do rozhodnutia Súdneho dvora, ktorým sa skončí konanie vo veci C‑45/15 P, Safa Nicu Sepahan/Rada. Rada v tejto súvislosti predložila svoje pripomienky v stanovenej lehote.

34      V dôsledku zmeny zloženia komôr Všeobecného súdu bola prejednávaná vec podľa článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku pridelená prvej komore, v ktorej po tejto zmene sudkyňa spravodajkyňa zasadala.

35      Rozhodnutím z 31. augusta 2016 predsedníčka prvej komory Všeobecného súdu rozhodla o prerušení konania v tejto veci.

36      V nadväznosti na vyhlásenie rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), prijal Všeobecný súd (prvá komora) na návrh sudkyne spravodajkyne druhé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania spočívajúce vo vypočutí účastníkov konania k dôsledkom, ktoré podľa nich z uvedeného rozsudku pre prejednávanú vec vyplývajú (ďalej len „druhé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania“). Hlavní účastníci konania a Komisia predložili v tejto súvislosti svoje pripomienky v stanovenej lehote.

37      Na návrh sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd (prvá komora) prijal tretie opatrenie na zabezpečenie priebehu konania spočívajúce v položení viacerých otázok žalobkyni (ďalej len „tretie opatrenie na zabezpečenie priebehu konania“). Žalobkyňa na ne odpovedala v stanovenej lehote.

38      Listom z 28. novembra 2018 Komisia informovala Všeobecný súd, že aj keď pozíciu Rady naďalej podporuje, nepovažuje za potrebné zúčastniť sa na pojednávaní v tejto veci.

39      Prednesy hlavných účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 11. decembra 2018.

40      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú,

–        uložil Rade povinnosť zaplatiť jej sumu 11 009 560 eur ako náhradu majetkovej škody, ktorá jej vznikla, a sumu 100 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela,

–        uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

41      Rada a Komisia navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        žalobu zamietol,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny stav

A.      O právomoci Všeobecného súdu

42      Rada v duplike na základe rozsudku z 18. februára 2016, Jannatian/Rada (T‑328/14, neuverejnený, EU:T:2016:86), namieta, že v rozsahu, v akom žalobkyňa svoju žalobu o náhradu škody založila na protiprávnosti zápisu jej mena do zoznamu uvedeného v prílohe II rozhodnutia 2010/413, zmeneného rozhodnutím 2010/644, Všeobecný súd nemá právomoc o tejto žalobe rozhodnúť, keďže článok 275 druhý odsek ZFEÚ nepriznáva Všeobecnému súdu právomoc rozhodnúť o žalobe o náhradu škody odôvodnenej protiprávnosťou aktu, ktorý je súčasťou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP).

43      Žalobkyňa v odpovedi na otázku, ktorú jej položil Všeobecný súd na pojednávaní, keď ju vyzval, aby predložila svoje pripomienky k námietke neprípustnosti vznesenej Radou, spresnila, že touto žalobou mala v úmysle žiadať o náhradu škody, ktorá bola spôsobená výlučne nariadeniami prijatými Radou, o čom sa urobil záznam do zápisnice z pojednávania. Vzhľadom na uvedenú odpoveď je potrebné konštatovať, že žalobkyňa v podstate druhú časť žalobných návrhov zmenila tak, že nakoniec navrhuje len to, aby Všeobecný súd zaviazal Radu, aby jej zaplatila sumu 11 009 560 eur ako náhradu majetkovej škody, ktorá jej vznikla v dôsledku protiprávneho zápisu jej mena do zoznamov pripojených k vykonávaciemu nariadeniu č. 668/2010 a k nariadeniu č. 961/2010 (ďalej len „sporné zoznamy“), a sumu 100 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela v dôsledku toho istého zápisu.

44      V každom prípade treba pripomenúť, že podľa článku 129 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd kedykoľvek aj bez návrhu, po vypočutí účastníkov konania, rozhodnúť o prekážkach konania z dôvodu verejného záujmu, medzi ktoré podľa judikatúry patrí právomoc súdu Únie rozhodovať o žalobe (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. marca 1980, Ferriera Valsabbia a i./Komisia, 154/78, 205/78, 206/78, 226/78 až 228/78, 263/78, 264/78, 31/79, 39/79, 83/79 a 85/79, EU:C:1980:81, bod 7, a zo 17. júna 1998, Svenska Journalistförbundet/Rada, T‑174/95, EU:T:1998:127, bod 80).

45      Z judikatúry preto vyplýva, že aj keď žaloba o náhradu škody, ktorá údajne vznikla v dôsledku prijatia aktu v oblasti SZBP, nepatrí do právomoci Všeobecného súdu (rozsudok z 18. februára 2016, Jannatian/Rada, T‑328/14, neuverejnený, EU:T:2016:86, body 30 a 31), napriek tomu Všeobecný súd vždy potvrdil svoju právomoc rozhodovať o žalobe o náhradu škody, ktorá osobe alebo subjektu údajne vznikla z dôvodu reštriktívnych opatrení prijatých voči ich osobe podľa článku 215 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený, EU:T:2007:207, body 232 až 251, a z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, body 45 až 149).

46      Inak to nemôže byť, ani pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody, ktorá osobe alebo subjektu údajne vznikla z dôvodu reštriktívnych opatrení prijatých voči ich osobe podľa článku 291 ods. 2 ZFEÚ.

47      Podľa judikatúry totiž žiadne ustanovenie Zmluvy o FEÚ nestanovuje, že by jej šiesta časť, ktorá sa týka inštitucionálnych a finančných ustanovení, nebola na oblasť reštriktívnych opatrení uplatniteľná. Uplatnenie článku 291 ods. 2 ZFEÚ, podľa ktorého „ak sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne záväzných aktov Únie, tieto akty zveria vykonávacie právomoci Komisii alebo v osobitných, náležite odôvodnených prípadoch a v prípadoch ustanovených v článkoch 24 a 26 Zmluvy o Európskej únii Rade“, tak nie je vylúčené, pokiaľ sú podmienky stanovené v tomto ustanovení splnené (rozsudok z 1. marca 2016, National Iranian Oil Company/Rada, C‑440/14 P, EU:C:2016:128, bod 35).

48      Pokiaľ ide o túto vec, reštriktívne opatrenia prijaté voči žalobkyni rozhodnutím 2010/413, ktoré bolo následne zmenené a doplnené rozhodnutím 2010/644, boli vykonané vykonávacím nariadením č. 668/2010 prijatým podľa článku 291 ods. 2 ZFEÚ a nariadením č. 961/2010 prijatým podľa článku 215 ZFEÚ.

49      Z toho vyplýva, že aj keď Všeobecný súd nemá právomoc rozhodnúť o žalobe žalobkyne o náhradu škody v rozsahu, v akom sa podľa nej má nahradiť škoda, ktorá jej údajne vznikla z dôvodu prijatia rozhodnutia 2010/413, ktoré bolo následne zmenené rozhodnutím 2010/644, napriek tomu má Všeobecný súd právomoc rozhodnúť o tej istej žalobe v rozsahu, v akom sa podľa nej má nahradiť škoda, ktorá žalobkyni údajne vznikla z dôvodu výkonu tohto rozhodnutia vykonávacím nariadením č. 668/2010 a nariadením č. 961/2010 (ďalej len „sporné akty“).

50      Preto treba konštatovať, že Všeobecný súd má právomoc preskúmať túto žalobu v znení jej zmeny vykonanej na pojednávaní, teda v rozsahu, v akom sa podľa nej má nahradiť škoda, ktorá žalobkyni podľa jej tvrdenia vznikla z toho dôvodu, že reštriktívne opatrenia prijaté voči jej osobe v rozhodnutí 2010/413, ktoré bolo následne zmenené a doplnené rozhodnutím 2010/644, boli spornými aktmi vykonané (ďalej len „sporné opatrenia“).

B.      O veci samej

51      Článok 340 druhý odseku ZFEÚ stanovuje, že „v prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií“. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že mimozmluvná zodpovednosť Únie za protiprávne konanie inštitúcií v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ vzniká pri súčasnom splnení viacerých podmienok, ktorými sú nezákonnosť konania vytýkaného inštitúciám, existencia skutočnej škody a príčinná súvislosť medzi uvádzaným konaním a údajnou škodou (pozri rozsudok z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 106 a citovanú judikatúru; rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 47).

52      Na podporu prejednávanej žaloby sa žalobkyňa odvoláva na to, že všetky tri podmienky, ktoré sú uvedené vyššie, sú v prejednávanej veci splnené.

53      Rada podporovaná Komisiou navrhuje zamietnuť túto žalobu ako nedôvodnú z dôvodu, že žalobkyňa si nesplnila svoju povinnosť predložiť dôkaz o tom, že v prejednávanej veci sú súčasne splnené všetky podmienky vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

54      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ, ako už boli uvedené v bode 51 vyššie, sú kumulatívne (rozsudok zo 7. decembra 2010, Fahas/Rada, T‑49/07, EU:T:2010:499, body 92 a 93, a uznesenie zo 17. februára 2012, Dagher/Rada, T‑218/11, neuverejnené, EU:T:2012:82, bod 34).  Z toho vyplýva, že ak niektorá z týchto podmienok nie je splnená, žaloba musí byť zamietnutá v celom rozsahu, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné podmienky (rozsudok z 26. októbra 2011, Dufour/ECB, T‑436/09, EU:T:2011:634, bod 193).

55      Treba teda overiť, či si v prejednávanej veci žalobkyňa splnila svoju povinnosť predložiť dôkaz o protiprávnosti konania, ktoré Rade vytýka, spočívajúceho v prijatí sporných aktov a ponechaní jej mena na sporných zoznamoch, o skutočnej existencii majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré jej boli údajne spôsobené, a o existencii príčinnej súvislosti medzi uvedeným prijatím a škodou a ujmou, ktoré ona uvádza.

1.      O údajnej protiprávnosti

56      Žalobkyňa tvrdí, že podmienka týkajúca sa protiprávnosti konania inštitúcie je splnená, pretože prijatie sporných aktov a ponechanie zápisu jej mena na sporných zoznamoch v podstate predstavuje zo strany Rady dostatočne závažné porušenie právnych noriem, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom, ktoré je takej povahy, že podľa judikatúry môže zakladať mimozmluvnú zodpovednosť Únie.

57      V tejto súvislosti žalobkyňa po prvé pripomína, že z rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), ako aj z rozsudku z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian (C‑280/12 P, EU:C:2013:775), ktorý bol vydaný vo veci odvolania Rady a ktorým sa uvedené odvolanie zamietlo (pozri bod 22 vyššie), vyplýva, že sporné akty majú vadu protiprávnosti.

58      Na jednej strane totiž žalobkyňa pripomína, že Všeobecný súd v rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), konštatoval, že Rada nemala proti jej osobe žiaden dôkaz, ktorým by odôvodnila zápis jej mena na sporné zoznamy, a tvrdí, že táto skutočnosť predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, z čoho možno vyvodiť mimozmluvnú zodpovednosť Únie. V odpovedi na otázku položenú v rámci druhého opatrenia na zabezpečenie priebehu konania žalobkyňa uvádza, že vzhľadom na podobnosť skutkových okolností, ktoré viedli k prejednávanej veci, a skutkových okolností vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), sú všetky zistenia týkajúce sa závažnosti protiprávnosti konania Rady v tejto poslednej uvedenej veci uplatniteľné na prejednávanú vec mutatis mutandis. Dodáva, že Všeobecný súd by mal rozhodnúť, že samotné vyhlásenie neplatnosti sporných aktov nie je takej povahy, aby predstavovalo dostatočnú náhradu jej nemajetkovej ujmy.

59      Na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie Rady podať napriek jednoznačnej protiprávnosti konštatovanej Všeobecným súdom v rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), proti tomuto rozsudku odvolanie, predstavuje zneužitie právomoci, ktoré malo za následok zhoršenie škody, ktorá jej vznikla.

60      Po druhé žalobkyňa tvrdí, že v dôsledku sporných opatrení došlo k narušeniu výkonu jej slobody podnikať a jej vlastníckeho práva, ktoré požíva na základe článkov 16 a 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Uvedeným porušením týchto základných práv sa protiprávnosť, ktorej sa Rada dopustila, podľa nej zhoršila do tej miery, že predstavuje závažné porušenie.

61      Vo svojej odpovedi na otázku položenú v rámci druhého opatrenia na zabezpečenie priebehu konania Rada podporovaná Komisiou už nespochybňuje protiprávnosť vyplývajúcu z prijatia sporných opatrení a uznáva, že závery vyvodené Súdnym dvorom v rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), týkajúce sa existencie dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, sú v prejednávanej veci relevantné, keďže k zápisu mena žalobkyne došlo za podobných okolností, ako boli okolnosti vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok. Naopak, nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne o zneužití právomoci a porušení článkov 16 a 17 Charty a domnieva sa, že rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), v tejto súvislosti neuvádza nič relevantné.

62      Pokiaľ ide o prejednávanú vec, Všeobecný súd v rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), konštatoval protiprávnosť sporných aktov.

63      Treba však pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že konštatovanie protiprávnosti určitého právneho aktu nestačí, nech je táto protiprávnosť akokoľvek poľutovaniahodná, na vyvodenie záveru, že podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie týkajúca sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám je splnená (rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 50; pozri v tomto zmysle tiež rozsudky zo 6. marca 2003, Dole Fresh Fruit International/Rada a Komisia, T‑56/00, EU:T:2003:58, body 71 až 75, a z 23. novembra 2011, Sison/Rada, T‑341/07, EU:T:2011:687, bod 31). Prípadné vyhlásenie neplatnosti jedného alebo viacerých aktov Rady, z ktorých škoda uvádzaná žalobkyňou vznikla, teda nepredstavuje, dokonca ani v prípade, že sa o takomto vyhlásení neplatnosti rozhodlo rozsudkom Všeobecného súdu vydaným pred podaním žaloby o náhradu škody, nevyvrátiteľný dôkaz o dostatočne závažnom porušení zo strany tejto inštitúcie, ktorý by ipso iure umožňoval konštatovať mimozmluvnú zodpovednosť Únie.

64      Podmienka týkajúca sa existencie protiprávneho konania inštitúcií Únie vyžaduje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (pozri rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 29 a citovanú judikatúru).

65      Požiadavkou dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, sa má bez ohľadu na povahu dotknutého protiprávneho aktu zabrániť tomu, že hrozba povinnosti nahradiť údajnú škodu dotknutých osôb obmedzí schopnosť dotknutej inštitúcie v plnom rozsahu vykonávať jej právomoci vo všeobecnom záujme, tak v rámci jej činnosti normatívneho dosahu alebo činnosti zahŕňajúcej rozhodnutia o hospodárskej politike, ako aj v oblasti jej právomocí ako správneho orgánu, avšak zároveň sa ňou má zabrániť tomu, že sa znášanie dôsledkov závažných a neospravedlniteľných porušení ponechá na jednotlivcoch (pozri rozsudok z 23. novembra 2011, Sison/Rada, T‑341/07, EU:T:2011:687, bod 34 a citovanú judikatúru; rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 51).

66      Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 63 až 65 vyššie treba preskúmať, či majú právne normy, ktorých porušenie žalobkyňa v prejednávanej veci uvádza, za cieľ priznať práva jednotlivcom, a či sa Rada dopustila dostatočne závažného porušenia týchto noriem.

67      Na podporu svojej žaloby o náhradu škody sa žalobkyňa v podstate odvoláva na dva dôvody protiprávnosti, a to po prvé na prijatie sporných aktov a ponechanie zápisu jej mena na sporných zoznamoch napriek tomu, že Rada nedisponovala žiadnym dôkazom, ktorým by tieto podložila, pričom účinky tejto protiprávnosti sa zhoršili tým, že Rada zneužila právomoc, keď podala odvolanie proti rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), a po druhé na porušenie článkov 16 a 17 Charty.

68      Po prvé, pokiaľ ide o dôvod protiprávnosti založený na prijatí sporných aktov a ponechaní jej mena na sporných zoznamoch Radou napriek tomu, že táto nedisponovala žiadnym dôkazom, ktorým by tieto podložila, treba pripomenúť, že v bodoch 68 a 69 rozsudku z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada (T‑384/11, EU:T:2014:986), Všeobecný súd rozhodol, že primerane prezieravý a starostlivý správny orgán by si v čase prijatia aktu, ktorý bol v predmetnej veci napadnutý, uvedomoval, že mal povinnosť zhromaždiť informácie alebo dôkazy odôvodňujúce reštriktívne opatrenia, ktoré sa na žalobkyňu v uvedenej veci vzťahovali, aby v prípade námietky mohol dôvodnosť týchto opatrení preukázať predložením týchto informácií alebo dôkazov súdu Únie. Z toho vyvodil záver, že keďže Rada takto nekonala, stala sa zodpovednou za dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 63 a 64 vyššie. V bode 40 rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), ktorý bol vydaný na základe odvolaní proti rozsudku z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada (T‑384/11, EU:T:2014:986), a ktorým boli uvedené odvolania zamietnuté, Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd správne konštatoval, konkrétne v bodoch 68 a 69 svojho rozsudku, že takmer tri roky trvajúce porušenie povinnosti Rady predložiť v prípade námietky podložené informácie alebo dôkazy odôvodňujúce prijatie reštriktívnych opatrení voči fyzickej alebo právnickej osobe, predstavovalo dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom bolo priznať práva jednotlivcom.

69      V prejednávanej veci treba tak, ako to vyplýva z rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), ktorý bol potvrdený rozsudkom z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian (C‑280/12 P, EU:C:2013:775), konštatovať, že porušenie, ktorého sa Rada dopustila, je nielenže rovnaké, pokiaľ ide o jeho predmet, ale aj rovnako dlho trvajúce, približne šesť mesiacov, ako porušenie, ktorého sa dopustila Rada vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada (T‑384/11, EU:T:2014:986).

70      Z toho na jednej strane vyplýva, že právna norma, ktorej porušenie sa v prejednávanej veci uplatňuje, je právnou normou priznávajúcou práva jednotlivcom, medzi ktorých žalobkyňa patrí ako právnická osoba, na ktorú sa sporné akty vzťahujú. Na druhej strane porušenie uvedenej normy predstavuje dostatočne závažné porušenie v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 64 vyššie.

71      Navyše z pripomienok predložených účastníkmi konania v nadväznosti na druhé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania v súvislosti s dôsledkami, ktoré títo vyvodzujú pre prejednávanú vec z rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), vyplýva, že oni sami sa teraz zhodujú na tom, že uvádzaná protiprávnosť predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom.

72      Pokiaľ ide o tvrdenie, ktorého podstatou je, že závažnosť tohto posledného uvedeného porušenia sa ešte zhoršila tým, že sa Rada údajne dopustila zneužitia právomoci, keď podala odvolanie proti rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), s týmto tvrdením nemožno súhlasiť.

73      Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že akt má vadu zneužitia právomoci iba v prípade, ak sa na základe objektívnych, relevantných a navzájom si neodporujúcich dôkazov ukáže, že bol prijatý výlučne alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele alebo vyhnúť sa postupu, ktorý Zmluva na riešenie okolností daného prípadu osobitne stanovuje (pozri rozsudok z 29. novembra 2017, Montel/Parlament, T‑634/16, neuverejnený, EU:T:2017:848, bod 161 a citovanú judikatúru).

74      V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že právo podať odvolanie proti rozsudkom Všeobecného súdu je zakotvené v článku 256 ods. 1 druhom pododseku ZFEÚ a je neoddeliteľnou súčasťou opravných prostriedkov súdneho systému Únie. Podľa toho istého článku sa odvolanie na Súdny dvor obmedzuje len na právne otázky. Ďalej, podľa článku 56 druhého odseku prvej vety Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže odvolanie podať každá strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo bola úspešná len čiastočne. Z ustanovení primárneho práva Únie vyplýva, že za predpokladu dodržania ním stanovených obmedzení je každá strana oprávnená nielen podať odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu, ale aj uviesť akýkoľvek žalobný dôvod, ktorý považuje za užitočný na to, aby jej vec uspela. Práve pre poslednú uvedenú skutočnosť Rade nemožno na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, vytýkať, že podala odvolanie proti rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), aby mala, ako to spresňuje vo vyjadrení k žalobe, k dispozícii „ustálenú judikatúru týkajúcu sa geografických reštriktívnych opatrení“, keďže takýto argument sa zjavne vzťahuje na právnu otázku v zmysle článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ.

75      Na druhej strane nemožno súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že Rada podala odvolanie proti rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), len preto, aby vyvinula tlak na Iránsku islamskú republiku, aby táto ukončila svoj jadrový program, čím ponechala v platnosti účinky vyvolané spornými aktmi vo vzťahu k žalobkyni. Toto tvrdenie totiž nielenže nie je podložené žiadnym dôkazom alebo informáciou, ale v každom prípade treba konštatovať, že ponechanie uvedených účinkov v platnosti je s rozhodnutím podať odvolanie neoddeliteľne spojené, a to na základe článku 60 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Na základe tohto článku totiž „bez ohľadu na ustanovenia článku 280 [ZFEÚ] nadobúdajú rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré vyhlasujú nariadenia za neplatné, právoplatnosť až po uplynutí lehoty uvedenej v prvom pododseku článku 56 tohto štatútu alebo, ak bolo v rámci tejto lehoty podané odvolanie, po jeho zamietnutí“.

76      Ďalej treba pripomenúť (pozri bod 19 vyššie), že pokiaľ ide o časové účinky vyhlásenia neplatnosti nariadenia č. 961/2010, Všeobecný súd v bode 106 rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), rozhodol, že v prejednávanej veci sa nebezpečenstvo vážneho a nezvratného narušenia účinnosti reštriktívnych opatrení uložených nariadením č. 961/2010 nezdalo byť dostatočne vysoké na odôvodnenie zachovania účinkov uvedeného nariadenia voči žalobcom na obdobie trvajúce dlhšie, než je lehota stanovená v článku 60 druhom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Rovnako v bode 107 toho istého rozsudku (pozri bod 20 vyššie) Všeobecný súd rozhodol o ponechaní účinkov rozhodnutia 2010/413, zmeneného rozhodnutím 2010/644, v platnosti až do nadobudnutia účinnosti vyhlásenia neplatnosti nariadenia č. 961/2010.

77      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že ponechanie účinkov sporných aktov v platnosti vo vzťahu k žalobkyni po tom, čo tieto boli rozsudkom z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142) vyhlásené za neplatné, vyplýva z uplatnenia ustanovení Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z nezávislého posúdenia Všeobecného súdu, a nie z konania, ktoré žalobkyňa Rade vytýka, spočívajúceho v tom, že táto sa proti uvedenému rozsudku odvolala.

78      Preto keďže žalobkyňa nepredložila žiaden objektívny dôkaz, ktorým by sa dalo preukázať, že Rada podala odvolanie proti rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), s cieľom poškodiť ju alebo vyvinúť tlak na Iránsku islamskú republiku, aby táto ukončila svoj jadrový program, musí byť tvrdenie založené na tom, že Rada sa dopustila zneužitia právomoci, čím sa porušenie právnej normy, o ktorú v prejednávanej veci ide, údajne zhoršilo, zamietnuté ako nedôvodné.

79      Pokiaľ ide o druhý dôvod protiprávnosti, ktorý je založený na porušení článkov 16 a 17 Charty, treba poznamenať, že žalobkyňa iba pripomenula podmienky, ktoré sú predpokladom existencie narušenia výkonu práv a slobôd uznaných Chartou, a uviedla, že sporné opatrenia, ktoré jej boli uložené, mali za cieľ a za následok značné obmedzenia jej práva vlastniť majetok a jej slobody vykonávať hospodársku činnosť, tak ako sú tieto uznané v článkoch 16 a 17 Charty.

80      Aj keď podľa ustálenej judikatúry je právo vlastniť majetok zaručené článkom 17 Charty, v práve Únie nepožíva absolútnu ochranu, ale musí sa zohľadňovať so zreteľom na jeho funkciu v spoločnosti. Výkon tohto práva preto môže podliehať obmedzeniam pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré Únia sleduje, a nepredstavujú vo vzťahu k sledovanému účelu neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná podstata takto zaručených práv (pozri rozsudok z 13. septembra 2013, Makhlouf/Rada, T‑383/11, EU:T:2013:431, bod 97 a citovanú judikatúru). Túto judikatúru možno analogicky uplatniť na slobodu podnikania, ktorá je zaručená článkom 16 Charty.

81      V prejednávanej veci treba po prvé uviesť, že prijatím sporných aktov voči žalobkyni sa tým, že tieto stanovovali zmrazenie jej finančných prostriedkov, jej finančných aktív a ostatných ekonomických zdrojov, sledoval cieľ zabrániť šíreniu jadrových zbraní a vyvinúť tak na Iránsku islamskú republiku tlak, aby ukončila predmetné aktivity. Tento cieľ bol súčasťou širšieho rámca úsilia spojeného s udržaním medzinárodného mieru a bezpečnosti, a teda bol legitímny a primeraný (v tomto zmysle pozri analogicky rozsudok z 13. septembra 2013, Makhlouf/Rada, T‑383/11, EU:T:2013:431, body 100 a 101 a citovanú judikatúru).

82      Po druhé sporné opatrenia boli taktiež nevyhnutné, pretože alternatívne a menej obmedzujúce opatrenia, ako napríklad systém predchádzajúceho povolenia alebo povinnosť a posteriori odôvodniť použitie vyplatených finančných prostriedkov, neumožňovali rovnako účinne dosiahnuť sledovaný cieľ, t. j. zabrániť šíreniu jadrových zbraní a vyvinúť tak na Iránsku islamskú republiku tlak, aby ukončila predmetné aktivity, obzvlášť vzhľadom na možnosť uložené obmedzenia obísť (pozri analogicky rozsudok z 13. septembra 2013, Makhlouf/Rada, T‑383/11, EU:T:2013:431, bod 101 a citovanú judikatúru).

83      Žalobkyňa tak nepreukázala, že sporné akty porušili práva, ktoré jej plynú z článkov 16 a 17 Charty.

84      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že iba prvý dôvod protiprávnosti, t. j. prijatie sporných aktov a ponechanie zápisu jej mena na sporných zoznamoch Radou napriek tomu, že táto nedisponovala žiadnym dôkazom, ktorým by tieto podložila, predstavuje protiprávnosť, ktorá môže zakladať zodpovednosť Únie v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 64 vyššie.

2.      O údajnej škode a o existencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnosťou vytýkaného konania a touto škodou

85      Žalobkyňa tvrdí, že preukázala skutočnú a určitú povahu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré jej v dôsledku sporných aktov vznikli, a príčinnú súvislosť medzi protiprávnosťou vytýkaného konania a údajnou škodou. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci sa domnieva, že rozsudkom z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), nie je spochybnená dôvodnosť jej žaloby o náhradu škody.

86      V replike žalobkyňa tvrdí, že Rada chce v rozpore s článkom 340 ZFEÚ uložiť podmienky takej povahy, že v praxi sa znemožní alebo nadmerne sťaží výkon práva na náhradu škody jednotlivcami.

87      V odpovedi na tvrdenie Rady, ktoré je založené na tom, že chýba príčinná súvislosť, žalobkyňa s ohľadom na reštriktívne opatrenia, ktoré boli voči nej prijaté v roku 2011 v Spojených štátoch (ďalej len „opatrenia Spojených štátov“), pripomína, že opatrenia Spojených štátov boli prijaté jeden a pol roka po sporných aktoch a že tieto sa na sporné akty odvolávajú ako na „dôkaz“. Tým že uvedené opatrenia vyplynuli z uvedených aktov, nemohli jej spôsobiť samostatnú škodu, takže škoda, ktorá prípadne vznikla, bola podľa nej priamym následkom protiprávneho konania Rady a Rada mala povinnosť ju nahradiť. Na druhej strane žalobkyňa pripomína, že vzťahy medzi Iránskou islamskou republikou a Spojenými štátmi sú od roku 1980 pretrhnuté a že Spojené štáty od roku 1995 zakázali všetku činnosť a všetky transakcie s iránskymi spoločnosťami. Keďže neudržiava vzťahy so spoločnosťami so sídlom v Spojených štátoch a ani tam nemá majetok, opatrenia Spojených štátov jej údajne nespôsobili žiadnu ujmu.

88      Rada podporovaná Komisiou namieta proti tvrdeniam, ktoré žalobkyňa uviedla. Tvrdí, že závery Súdneho dvora v rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), týkajúce sa podmienok náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, sú pre jej argumenty v prejednávanej veci relevantné a priaznivé. Navyše, pokiaľ ide o majetkovú škodu, ako aj o nemajetkovú ujmu, ktoré žalobkyni v Iráne údajne vznikli, Rada poukazuje na to, že počas obdobia uplatňovania sporných opatrení sa na žalobkyňu vzťahovali aj opatrenia Spojených štátov, ktoré ako také mohli mať rovnako škodlivý, či dokonca škodlivejší účinok, a ktoré sú stále platné. V duplike Rada tvrdí, že opatrenia Spojených štátov mali na hospodársku činnosť žalobkyne skutočný vplyv.

89      Je potrebné preskúmať, či žalobkyňa predložila dôkaz o údajnej škode a o príčinnej súvislosti medzi protiprávnosťou vytýkaného konania a touto škodou.

90      Pokiaľ ide o podmienku skutočnej existencie škody, podľa judikatúry môže mimozmluvná zodpovednosť Únie vzniknúť iba vtedy, ak žalobca skutočne utrpel skutočnú a určitú škodu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. januára 1982, De Franceschi/Rada a Komisia, 51/81, EU:C:1982:20, bod 9, a zo 16. januára 1996, Candiotte/Rada, T‑108/94, EU:T:1996:5, bod 54). Je na žalobcovi, aby preukázal, že táto podmienka je splnená (pozri rozsudok z 9. novembra 2006, Agraz a i./Komisia, C‑243/05 P, EU:C:2006:708, bod 27 a citovanú judikatúru), a presnejšie, aby predložil presvedčivé dôkazy tak o existencii, ako aj o rozsahu škody (pozri rozsudok zo 16. septembra 1997, Blackspur DIY a i./Rada a Komisia, C‑362/95 P, EU:C:1997:401, bod 31 a citovanú judikatúru).

91      Presnejšie, každá žaloba o náhradu škody, či už ide o majetkovú škodu alebo o nemajetkovú ujmu, z dôvodu symbolickej náhrady alebo získania značného odškodnenia, musí spresňovať povahu údajnej škody s ohľadom na vytýkané konanie a celá výška tejto škody škoda v nej musí byť aspoň približne určená (pozri rozsudok z 26. februára 2015, Sabbagh/Rada, T‑652/11, neuverejnený, EU:T:2015:112, bod 65 a citovanú judikatúru).

92      Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa existencie príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a údajnou škodou, táto škoda musí dostatočne priamo vyplývať z vytýkaného konania, ktoré musí byť rozhodujúcou príčinou škody, pričom však neexistuje povinnosť napraviť každý, aj vzdialený, nepriaznivý dôsledok protiprávneho stavu (pozri rozsudok z 10. mája 2006, Galileo International Technology a i./Komisia, T‑279/03, EU:T:2006:121, bod 130 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, EU:C:1979:223, bod 21). Predloženie dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a údajnou škodou prináleží žalobcovi (pozri rozsudok z 30. septembra 1998, Coldiretti a i./Rada a Komisia, T‑149/96, EU:T:1998:228, bod 101 a citovanú judikatúru).

93      Vzhľadom na vyššie pripomenutú judikatúru treba preskúmať, či žalobkyňa v prejednávanej veci preukázala skutočnú a určitú povahu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré jej v dôsledku prijatia sporných aktov a ponechania zápisu jej mena na sporných zoznamoch údajne vznikli, a či medzi uvedeným prijatím a touto škodou a ujmou existuje príčinná súvislosť.

a)      O údajnej majetkovej škode a o existencii príčinnej súvislosti

94      Žalobkyňa tvrdí, opierajúc sa o posudok z 21. júla 2015 vyhotovený účtovnou znaleckou spoločnosťou zapísanou v Ordre des experts‑comptables de la région Paris Île‑de‑France [Komora účtovných znalcov regiónu Paríž Île‑de‑France (Francúzsko)], ktorý je pripojený k žalobe v prílohe A.2 (ďalej len „účtovný znalecký posudok“), že v nadväznosti na prijatie sporných aktov jej vznikli dva druhy majetkovej škody v Iráne a tiež dva druhy majetkovej škody v Európe. Z dôvodu všetkých týchto škôd navrhuje, aby bola Rade uložená povinnosť zaplatiť jej náhradu škôd v súhrnnej výške 11 009 560 eur.

95      V odpovedi na otázku položenú v rámci tretieho opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktorá sa týkala nesúladu medzi celkovou sumou majetkovej škody uvedenej v petite žaloby, t. j. 11 009 560 eur, a súčtom súm podľa jednotlivých údajných majetkových škôd, tak ako sa uvádzajú v dôvodoch žaloby, žalobkyňa uvádza, že tento nesúlad vyplýva zo zjavnej vecnej chyby, ktorej sa dopustila a ktorú musí Všeobecný súd zohľadniť. Aj keď totiž žalobkyňa uviedla výšku jednotlivých finančných škôd a škôd týkajúcich sa prevádzkovej činnosti, ktoré jej v Iráne vznikli, v častiach E.1.1.2., E.1.1.3. a E.1.1.4 žaloby, zabudla tak urobiť pri finančnej škode a škode týkajúcej sa prevádzkovej činnosti, ktorá jej v Iráne vznikla, v časti E.1.1.1. Žalobkyňa spresňuje, že suma tejto poslednej uvádzanej majetkovej škody vychádzajúcej z „poklesu čistého zisku za účtovné obdobie“, ktorú vyčísľuje na 2 932 367 eur, je zahrnutá do celkovej sumy majetkovej škody, ktorá je ňou potvrdená vo výške „11 009 560 eur, tak ako sa táto uvádza jednak v petite žaloby a jednak v prílohe A.2 na strane 35 žaloby“.

96      Treba uviesť, že žalobkyňa sa s cieľom preukázať existenciu škody a príčinnej súvislosti v podstatnej miere opiera o účtovný znalecký posudok. Je to zjavné z porovnania bodov 60 až 101 žaloby, ktoré sú uvedené v časti E s názvom „O majetkovej škode a o existencii príčinnej súvislosti“, a strán 8 až 27 uvedeného posudku. Tieto body žaloby doslova reprodukujú celé pasáže nachádzajúce sa na uvedených stranách účtovného znaleckého posudku. Miestami sa žalobkyňa dokonca pokúsila urobiť zhrnutie niektorých častí tohto posudku, pričom považovala za postačujúce vynechať z nich niektoré pasáže.

97      Vzhľadom na túto okolnosť a na to, že veľká časť nárokov žalobkyne týkajúcich sa majetkovej škody, ktorú si žalobkyňa uplatňuje, je založená na vyčísleniach obsiahnutých v účtovnom znaleckom posudku, je potrebné pred preskúmaním majetkových škôd, ktoré žalobkyni údajne vznikli v Iráne a Európe, a existencie príčinnej súvislosti, v prvom rade preskúmať dôkaznú hodnotu účtovného znaleckého posudku.

1)      O preskúmaní dôkaznej hodnoty účtovného znaleckého posudku

98      Keďže Únii chýba právna úprava k pojmu dôkaz, súd Únie zakotvil zásadu slobodného predloženia dôkazov alebo dôkaznú slobodu, ktorá sa má chápať ako možnosť opierať sa pri preukazovaní určitej skutočnosti o dôkazné prostriedky všetkých druhov, ako napríklad o svedectvá, listinné dôkazy, priznania, atď. (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 2000, Met‑Trans a Sagpol, C‑310/98 a C‑406/98, EU:C:2000:154, bod 29; z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, EU:T:2004:220, bod 72, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, EU:C:2008:604, body 113 a 114). Korelatívne k tomuto súd Únie zakotvil zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej je určenie dôveryhodnosti alebo, inak povedané, dôkaznej hodnoty dôkazného prostriedku ponechané na vnútorné presvedčenie súdu (rozsudok z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, EU:T:2004:220, bod 72, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, EU:C:2008:604, body 111 a 112).

99      Na určenie dôkaznej hodnoty listiny je potrebné zohľadniť viaceré skutočnosti, ako sú pôvod listiny, okolnosti jej vypracovania, komu je určená, aký je jej obsah, a posúdiť, či sa na základe týchto prvkov informácia v nej obsiahnutá ukazuje ako zmysluplná a spoľahlivá (rozsudky z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, EU:T:2000:77, bod 1838, a zo 7. novembra 2002, Vela a Tecnagrind/Komisia, T‑141/99, T‑142/99, T‑150/99 a T‑151/99, EU:T:2002:270, bod 223).

100    V tomto kontexte súd Únie už rozhodol, že analýza predložená žalobcom nemôže byť považovaná za nestranný a nezávislý znalecký posudok, pokiaľ bola vyžiadaná a financovaná samotným žalobcom a vypracovaná na základe ním poskytnutých údajov, pričom presnosť alebo relevantnosť týchto údajov nebola predmetom žiadneho nezávislého overenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2011, Siemens/Komisia, T‑110/07, EU:T:2011:68, bod 137).

101    Súd Únie už mal takisto príležitosť potvrdiť, že znaleckému posudku bolo možné pripisovať dôkaznú hodnotu len pre jeho objektívny obsah a že obyčajné nepodložené tvrdenie uvedené v takomto dokumente nebolo samo osebe rozhodujúce (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2004, Valmont/Komisia, T‑274/01, EU:T:2004:266, bod 71).

102    Dôkaznú hodnotu účtovného znaleckého posudku treba posúdiť práve so zreteľom na zásady pripomenuté v bodoch 98 až 101 vyššie.

103    V tejto súvislosti treba poznamenať, že účtovný znalecký posudok bol vypracovaný účtovnou znaleckou spoločnosťou zapísanou v Ordre des experts‑comptables de la région Paris Île‑de‑France (Komora účtovných znalcov regiónu Paríž Île‑de‑France). Z listu, ktorý sa nachádza na stranách 2 a 3 uvedeného posudku, adresovaného uvedenou spoločnosťou žalobkyni a datovaného 21. júla 2015, vyplýva, že podľa podmienok stanovených na stretnutí 18. júna 2015 spočíval cieľ úlohy, ktorou žalobkyňa túto spoločnosť poverila, v určení výšky škôd, ktoré boli spornými opatreniami žalobkyni a jej väčšinovému akcionárovi, pánovi Mahmoudianovi, v Iráne a v Európe spôsobené. V tomto liste sa k splneniu tejto úlohy konkrétne spresňuje, že „[tento] posudok bol vypracovaný na základe dokumentov, ktoré nám poskytla spoločnosť Fulmen, a informácií od iránskych inštitúcií“. Zo znenia uvedeného listu vyplýva, že účtovný znalecký posudok bol vyhotovený na žiadosť žalobkyne s cieľom preukázať existenciu a rozsah údajnej majetkovej škody v rámci tohto sporu a že sa v podstate zakladá na dokumentoch poskytnutých žalobkyňou. Treba zdôrazniť, že tieto dokumenty, na ktoré sa miestami odkazuje v poznámkach pod čiarou, nie sú k znaleckému posudku pripojené.

104    Z dôvodu okolností, za akých bol účtovný znalecký posudok vypracovaný, a podľa zásad pripomenutých v bodoch 98 až 101 vyššie sa dôkazná hodnota tohto posudku musí relativizovať. Nemožno ho považovať za postačujúci dôkaz o tom, čo je v ňom obsiahnuté, najmä pokiaľ ide o existenciu a rozsah údajnej škody. Slúžiť by mohol nanajvýš ako dôkaz prima facie, a to za predpokladu, že ostatné dôkazy ho potvrdzujú.

105    Pokiaľ ide o okolnosť uvedenú v bode 96 vyššie, teda o to, že žalobkyňa sa na účely preukázania existencie škody a príčinnej súvislosti prevažne, či dokonca výlučne opiera o účtovný znalecký posudok, je využitie takéhoto druhu listiny z hľadiska zásady slobody predkladania dôkazov alebo slobody dôkazných prostriedkov uvedenej v bode 98 vyššie ako také povolené.

106    Ako však bolo konštatované v bode 104 vyššie, účtovný znalecký posudok nemožno vzhľadom na okolnosti, za akých bol vypracovaný, hoci bol opatrený „pečiatkou“ účtovného znalca, a vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 98 až 101 vyššie, považovať za dostatočný na preukázanie toho, čo je v ňom uvedené, najmä pokiaľ ide o skutočnú existenciu a rozsah údajnej škody, pokiaľ nie je podložený ďalšími dôkazmi.

2)      O majetkových škodách, ktoré v Iráne údajne vznikli, a o existencii príčinnej súvislosti

107    Žalobkyňa tvrdí, že v nadväznosti na uloženie sporných opatrení jej v Iráne vznikli majetkové škody, ktoré klasifikuje do dvoch kategórií, a to na jednej strane ako finančné škody a škody týkajúce sa prevádzkovej činnosti a na druhej strane v podstate ako obchodné alebo štrukturálne škody.

108    Na úvod treba konštatovať, že žalobkyňa v bodoch 78, 80 a 81 žaloby výslovne uvádza, pričom tieto zároveň klasifikuje do dvoch kategórií majetkových škôd uvedených v bode 107 vyššie, že pod tento žalobný návrh na náhradu škody nezahŕňa tie dôvody škody, ktoré sa v príslušnom poradí týkajú zmluvných pokút splatných v prospech jej zákazníkov z dôvodu omeškania s realizáciou objektov, straty jej medzinárodného postavenia a odchodu kľúčových osôb a vedúcich pracovníkov.

i)      O finančných škodách a škodách týkajúcich sa prevádzkovej činnosti

109    Žalobkyňa tvrdí, že sporné opatrenia ovplyvnili realizáciu prebiehajúcich projektov tým, že nemohla nakúpiť určité zariadenia pochádzajúce z Európy, že v určitých prípadoch nemohla tieto zariadenia nahradiť, a teda, že nebola schopná dotknuté projekty vykonať, a v prípadoch, keď sa jej uvedené zariadenia podarilo nahradiť, tým, že pri realizácii projektov došlo k značným omeškaniam a tieto zmeny spôsobili stratu zisku. Z toho podľa nej vyplývajú tri druhy škôd, a to pokles čistého zisku za ročné účtovné obdobie, nemožnosť dokončiť štyri zákazky, ktorých realizácia prebiehala v Iráne v rokoch 2010 až 2014, a nemožnosť získať v Iráne počas sporného obdobia nové zákazky.

110    Rada podporovaná Komisiou namieta proti tvrdeniam žalobkyne, ktoré sa týkajú jej žalobného návrhu na náhradu rôznych finančných škôd a škôd týkajúcich sa prevádzkovej činnosti, o ktorých uvádza, že jej údajne v Iráne vznikli.

111    V prvom rade, pokiaľ ide o škodu z dôvodu poklesu jej čistého zisku za účtovné obdobie, žalobkyňa tvrdí, že tržby, čistý zisk za účtovné obdobie a zisková marža od roku 2011 v čistom vyjadrení poklesli. Pokles pomeru „čistého zisku z tržieb“ (z 2,14 % za obdobie 2007/2011 na – 4,35 % za obdobie 2011/2014) podľa nej priamo súvisel s jej zaradením na sporné zoznamy. Tento pokles bol podľa nej spôsobený piatimi skutočnosťami, ktorými boli: zvýšenie poplatkov finančných spoločností a bánk, zmluvné pokuty za omeškanie s realizáciou projektov splatné v prospech zákazníkov, zvýšenie nákupnej ceny surovín spôsobené nakupovaním v zahraničí cez sprostredkovateľov, zrušenie distribučných zmlúv s vysokou maržou, ako napríklad distribučnej zmluvy so spoločnosťou Omicron, a dodatočné náklady vzniknuté v dôsledku sporných opatrení, ako napríklad následná revízia štúdií a navrhnutých zariadení, hľadanie nových potenciálnych dodávateľov a preradenie zamestnancov na správu sporných opatrení. V replike žalobkyňa predložila súhrnnú schematickú tabuľku uvádzajúcu metódu výpočtu jej škody z dôvodu poklesu jej čistého zisku za účtovné obdobie.

112    Pokiaľ ide o dôkaz o skutočnej škode z dôvodu ujmy spôsobenej poklesom jej čistého zisku za účtovné obdobie, v prvom rade je potrebné konštatovať, ako zdôrazňuje Rada, že žalobkyňa v žalobe neuvádza žiaden číselne konkretizovaný žalobný návrh na náhradu tejto škody v jej súhrne.

113    Ako bolo uvedené v bode 95 vyššie, v odpovedi na otázku položenú v rámci tretieho opatrenia na zabezpečenie priebehu konania žalobkyňa vysvetľuje tento chýbajúci číselne konkretizovaný žalobný návrh na náhradu škody spôsobenej poklesom jej čistého zisku za účtovné obdobie zjavnou vecnou chybou, ktorej sa dopustila a ktorá by preto mala byť Všeobecným súdom zohľadnená.

114    V každom prípade treba po prvé konštatovať, že hoci chýbajúce určenie výšky majetkovej škody uvedenej v časti E.1.1.1. žaloby je objektívnou skutočnosťou, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, však nepoukazuje na zjavnú vecnú chybu.

115    Treba totiž konštatovať, že pokiaľ ide o päť skutočností, z ktorých škoda uvedená v časti E.1.1.1. údajne vznikla, prehľad vzťahujúci sa na druhú skutočnosť týkajúcu sa „pokút za omeškanie zaplatených zákazníkom“ a na tretiu skutočnosť týkajúcu sa „zvýšenia nákladov na nákup surovín“ neuvádza žiadne určenie ich výšky. Za týchto okolností možno konštatovať, že chýbajúce určenie celkovej výšky škody podľa časti E.1.1.1. možno vysvetliť tým, že nie je určená výška každého z uvedených faktorov, ktorými bola údajne spôsobená. Vecná chyba, ktorej sa žalobkyňa dopustila, sa preto nezdá byť zjavná do tej miery, aby ju mohol Všeobecný súd zohľadniť.

116    Po druhé treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci obsah žaloby možno v konkrétnych bodoch podložiť a doplniť odkazmi na výňatky z listín, ktoré sú k nej priložené, všeobecným odkazom na ďalšie dokumenty sa nedá, aj keď sú k žalobe priložené, kompenzovať neuvedenie podstatných náležitostí právnej argumentácie, ktoré žaloba musí obsahovať. Navyše Všeobecnému súdu neprináleží, aby v prílohách hľadal a identifikoval žalobné dôvody a tvrdenia, ktoré by mohol považovať za konštitutívne prvky žaloby, keďže prílohy majú čisto dôkaznú a pomocnú funkciu (pozri rozsudok zo 14. decembra 2005, Honeywell/Komisia, T‑209/01, EU:T:2005:455, bod 57 a citovanú judikatúru).

117    Je pravda, že v prejednávanej veci žalobkyňa vo svojej odpovedi na otázku položenú v rámci tretieho opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, tak ako sa táto uvádza v bode 95 vyššie, vôbec neuviedla, že by pri sa prečítaní účtovného znaleckého posudku dala konštatovať zjavná vecná chyba, na ktorú sa odvoláva.

118    Treba však uviesť, že body 62 až 74 žaloby, ktoré sa nachádzajú v časti E.1.1.1., takmer doslovne preberajú pasáže zo strán 9 až 13 účtovného znaleckého posudku, ktoré sú v tomto posudku uvedené pod nadpisom „Odsek 1: Pokles čistého zisku za účtovné obdobie“. Komparatívny výklad týchto bodov žaloby a týchto pasáží účtovného znaleckého posudku však umožňuje konštatovať, že toto prekopírovanie vykonané žalobkyňou nebolo vykonané vyčerpávajúcim spôsobom. Žalobkyňa totiž neprekopírovala jednak tabuľku 6 uvedenú na stranách 12 a 13 tohto posudku s názvom „Vplyv poklesu čistého zisku z [tržieb] realizovaných [medzi rokmi 2011 a 2014]“, a jednak záver uvedený na strane 13 toho istého posudku, v ktorých sa uvádza určenie výšky predmetnej majetkovej škody, t. j. 2 932 367 eur.

119    Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 116 vyššie však Všeobecnému súdu neprislúcha posúdiť, či to, že žalobkyňa neprekopírovala ani tabuľku, ani záver, ktoré sú uvedené v bode 118 vyššie, bolo dôsledkom jej uvedomelého rozhodnutia, ktoré urobila v rámci slobodného rozhodovania sa pri rozvinutí jej argumentácie a vypracovaní jej písomného prejavu, alebo bolo dôsledkom obyčajného opomenutia predstavujúceho zjavnú vecnú chybu, ktorú by mohol Všeobecný súd zohľadniť.

120    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že žalobkyňa nepredložila dôkaz o existencii údajnej škody, takže žalobný návrh na náhradu škody z dôvodu ujmy spôsobenej „poklesom jej čistého zisku za účtovné obdobie“ treba zamietnuť ako nedôvodný, pričom nie je potrebné skúmať príčinnú súvislosť.

121    V druhom rade, pokiaľ ide o škodu z dôvodu zrušenia štyroch zákaziek v procese realizácie, a to projektov Kamyaran & Shaked, Mahyar, 6 Trans Khouzestan a GIS, ktorej výšku žalobkyňa určila na 771 577 eur, stačí konštatovať, že žalobkyňa zjavne nepredložila dôkaz o príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a škodou.

122    Žalobkyňa totiž tvrdí len toľko, že jednak bola nútená zastaviť realizáciu štyroch projektov v Iráne v období od roku 2010 do roku 2014, keďže jej obchodní partneri jej odmietli dopraviť vybavenie, ktoré mala povinnosť dodať, a jednak, že prijatie sporných aktov bolo jediným rozhodujúcim prvkom, ktorý mal za následok vypovedanie zmlúv.

123    Žalobkyňa považovala za postačujúce podložiť toto tvrdenie pozostávajúce z dvoch častí odkazom na prílohu A.6 k žalobe, ktorá údajne obsahuje „kópiu dokumentov týkajúcich sa projektov Kamyaran, Trans, Mahyar, GIS Tehran“. V replike priložila v prílohách C.5, C.6 a C.7 tri dokumenty obsahujúce výpočet marže pre tri zo štyroch týchto projektov a s nimi súvisiaci rozpočtový list.

124    Treba konštatovať, že ani tvrdenia uvedené v žalobe, ktoré majú len niekoľko riadkov, ani dokumenty pripojené k tomuto písomnému prejavu v prílohe nemožno považovať čo i len za dôkaz prima facie o príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a škodou.

125    Ani žaloba, ani replika totiž neobsahujú žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že sporné opatrenia boli, ako tvrdí žalobkyňa, rozhodujúcou príčinou prerušenia štyroch projektov uvedených v žalobe. Takisto, pokiaľ ide o údajné odmietnutie zo strany jej obchodných partnerov dopraviť jej zariadenia, ktoré na realizáciu týchto projektov potrebovala, žalobkyňa o takýchto odmietnutiach nepredložila absolútne žiadny dôkaz.

126    V replike uviedla nanajvýš spresnenie, že údajná ujma nemohla byť spôsobená opatreniami Spojených štátov, pretože na jednej strane s americkými spoločnosťami neudržiavala žiadne vzťahy, ani do Spojených štátov nedodávala žiaden tovar, a na druhej strane najväčšími svetovými dodávateľmi v oblasti týchto zariadení sú tri európske spoločnosti, a to Schneider, ABB a Siemens.

127    Takéto tvrdenia však nemožno v žiadnom prípade považovať za dôkaz o tom, že údajné konanie je rozhodujúcou príčinou tejto škody, t. j. zrušenia štyroch zákaziek, ktoré boli v Iráne v procese realizácie.

128    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že keďže žalobkyňa nepredložila dôkaz o príčinnej súvislosti, žalobný návrh na náhradu škody z dôvodu ujmy spôsobenej zrušením štyroch zmlúv treba zamietnuť ako nedôvodný.

129    V treťom rade, pokiaľ ide o škodu z dôvodu ujmy spôsobenej stratou nových zákaziek v Iráne, žalobkyňa tvrdí, že tým, že prišla o svoje zdroje zásobovania a o svojich zamestnancov, stalo sa pre ňu nemožným získať v týchto krajinách počas sporného obdobia nové objednávky. Treba vychádzať z toho, že „sporným obdobím“ žalobkyňa označuje obdobie od prvého zápisu jej mena na sporné zoznamy 26. júla 2010 (pozri bod 10 vyššie) do výmazu tohto mena zo sporných zoznamov 19. decembra 2013 (pozri bod 23 vyššie) (ďalej len „sporné obdobie“). Výšku škody, ktorá jej takto vznikla, určila na 2 838 897 eur. Hneď na úvod treba konštatovať, že žalobkyňa nepredložila dôkaz o príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a škodou.

130    V tejto súvislosti totiž žalobkyňa tvrdí len to, že vzhľadom na štatistiky týkajúce sa investícií do odvetvia elektrickej energie v Iráne a na vývoj jej podielu na trhu v tomto odvetví, ktorý počas obdobia ôsmich rokov predchádzajúceho sporným opatreniam predstavoval 10,69 %, pričom v priebehu sporného obdobia poklesol na 2,70 %, „je evidentné, že účinkom sankcií bolo veľmi výrazné zníženie trhového podielu žalobkyne“.

131    V prvom rade z údajov uvedených v tabuľke 9 účtovného znaleckého posudku vyplýva, že investície do odvetvia elektrickej energie v Iráne zaznamenali potom, ako z úrovne 786 000 000 eur za obdobie rokov 2007 – 2008 vzrástli na 1 070 785 714 eur v období rokov 2008 – 2009, pokles, pričom počnúc hospodárskym rokom 2009 – 2010 poklesli približne o 16,6 %, následne za hospodársky rok 2010 – 2011 približne o 10 %, potom za hospodársky rok 2011 – 2012 približne o 33,44 % a napokon za hospodársky rok 2012 – 2013 približne o 52,7 %. Tieto údaje tak umožňujú vyvodiť záver, že investície do odvetvia elektrickej energie v Iráne začali výrazným spôsobom klesať počnúc hospodárskym rokom 2009 –2010, teda už pred prijatím sporných aktov.

132    Na druhej strane z tabuľky 10 účtovného znaleckého posudku vyplýva, že je pravda, že žalobkyňa počas hospodárskych rokov 2012 – 2013 a 2013 – 2014 neuzavrela žiadnu novú zákazku. Z tej istej tabuľky však vyplýva, že počas hospodárskeho roku 2011 – 2012, teda viac ako jeden rok po prijatí sporných aktov, sa žalobkyni podarilo uzavrieť zákazky na sumu viac ako dvakrát vyššiu, než bola suma zákaziek, ktoré uzavrela v období rokov 2010 – 2011.

133    Z toho vyplýva, že údaje uvedené v tabuľkách 9 a 10 účtovného znaleckého posudku neumožňujú vyvodiť dôkaz o príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a predmetnou škodou.

134    Ďalej treba tiež zdôrazniť, že vzhľadom na to, že sporné opatrenia boli uplatniteľné len v Únii, ako také preto nezakazovali žalobkyni, aby sa uchádzala o získanie nových zákaziek v Iráne. Žalobkyňa pritom nepredložila žiaden dôkaz preukazujúci, že by sa vôbec bola o získanie takýchto zákaziek uchádzala a že by jej ponuka bola zamietnutá konkrétne z dôvodu, ako to ona tvrdí, jej nedostatočných technických kapacít a expertízy. V konečnom dôsledku žalobkyňa vôbec netvrdí, že sa o zadanie akejkoľvek zákazky v Iráne predložením svojej ponuky uchádzala, ale tvrdí len toľko, že v rokoch 2012 až 2014 žiadnu zákazku nezískala.

135    Nakoniec žalobkyňa nespresnila, o ktoré zdroje zásobovania elektrickými zariadeniami a o ktorých členov jej personálu s odbornými skúsenosťami potrebnými pre plnenie týchto druhov zmlúv údajne v dôsledku prijatia sporných aktov prišla.

136    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy žalobkyňa nepredložila dôkaz o tom, že by prijatie sporných opatrení vysvetľovalo pokles jej podielu na trhu v odvetví elektrickej energie v Iráne. Tento pokles trhového podielu totiž možno vysvetliť tak ťažkosťami, ktoré uvedené odvetvie postihli, pokiaľ išlo o investície, ako aj tým, že chýba dôkaz o tom, že by sa žalobkyňa bola o zákazky v uvedenom odvetví vôbec uchádzala.

137    Keďže žalobkyňa nepredložila dôkaz o príčinnej súvislosti, žalobný návrh o náhradu škody z dôvodu, že prišla o nové zákazky v Iráne, musí byť zamietnutý.

138    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba žalobný návrh o náhradu škody z dôvodu finančných škôd a škôd týkajúcich sa prevádzkovej činnosti zamietnuť ako nedôvodný.

ii)    O obchodných alebo štrukturálnych škodách

139    Pokiaľ ide v podstate o obchodné alebo štrukturálne škody, ktorých náhradu žalobkyňa požaduje, táto po prvé tvrdí, že jej zápis na sporné zoznamy viedol k prerušeniu jej vzťahov s jej bankami a jej privilegovanými partnermi. Po druhé, aby sa predišlo tomu, že jej zápis na sporné zoznamy povedie ku „kaskádovým sankciám“, bola podľa nej nevyhnutná štrukturálna redukcia skupiny prostredníctvom núteného predaja jej majetkových účastí v ďalších šiestich iránskych spoločnostiach, pričom tri z týchto majetkových účastí boli väčšinové.

140    Rada podporovaná Komisiou navrhuje, aby bol žalobný návrh na náhradu uvedených obchodných alebo štrukturálnych škôd, ktoré údajne v Iráne vznikli, zamietnutý.

141    Po prvé, pokiaľ ide o pretrhnutie jej obchodných vzťahov s bankou Tejarat a s ďalšími šiestimi privilegovanými partnermi, jednak so spoločnosťou Omicron a jednak s ďalšími piatimi spoločnosťami, ktoré bolo spornými aktmi údajne spôsobené, je pravda, že žalobkyňa uznáva, že zrušenie týchto rôznych partnerstiev malo na jej činnosť vplyv, ktorý už bol zahrnutý do výpočtu poklesu jej čistého zisku za účtovné obdobie, ktorý už bol uvedený v kategórii finančných škôd a škôd týkajúcich sa prevádzkovej činnosti. Žalobkyňa sa však z dôvodu škody, ktorý tu uvádza, domáha aj škôd vzniknutých po zrušení sankcií, ktoré sa v podstate týkajú vyhliadok na opätovné nadviazanie týchto privilegovaných partnerstiev. Strata týchto privilegovaných partnerstiev jej nezávisle od straty zisku za sporné obdobie údajne spôsobila škodu, ktorej výšku určila na 1 026 974 eur.

142    V odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom, po prvýkrát v rámci tretieho opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a po druhýkrát na pojednávaní, žalobkyňa uviedla, že berie späť svoj žalobný návrh na náhradu škody spojenej s prerušením vzťahov s bankou Tejerat, čo bolo do zápisnice z pojednávania zaznamenané. Preskúmanie škody spôsobenej pretrhnutím obchodných vzťahov sa preto obmedzuje na šesť privilegovaných partnerstiev, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva.

143    V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o pretrhnutie vzťahov so spoločnosťou Omicron, pre ktorú žalobkyňa podľa jej slov pôsobila ako výhradný distribútor od roku 2003 a ktorá po tom, ako boli sporné akty prijaté, priznala práva výhradnej distribúcie inej iránskej spoločnosti, žalobkyňa určila výšku vzniknutej škody na 526 974 eur, čo je suma, ktorá podľa nej zodpovedá ročnému zisku, ktorý by bola za tri roky dosiahla, vo výške až 22 % z tržieb z bežnej činnosti, ktoré v priemere vyčíslila na 798 449 eur ročne.

144    Pokiaľ ide o dôkaz o škode, treba konštatovať, že v prejednávanej veci žalobkyňa žiada o kompenzáciu za budúci ušlý zisk, ktorý sa podľa jej výpočtov vzťahuje na tri roky.

145    Treba však konštatovať, že žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz o zisku, o ktorý v dôsledku pretrhnutia predmetného zmluvného vzťahu prišla. Žalobkyňa považovala za postačujúce nanajvýš to, že si z priemerných ročných tržieb z bežnej činnosti, ktoré vyčíslila na 798 449 eur, uplatnila čistú ziskovú maržu vo výške 22 %.

146    Na jednej strane však ani zo žaloby, a dokonca ani z účtovného znaleckého posudku alebo z informácií, ktoré sú v ňom predložené, nijako nevyplýva, akým spôsobom bol číselný údaj o „priemerných ročných tržbách z bežnej činnosti vo výške 798 449 eur“, na ktorý sa žalobkyňa odvoláva, vypočítaný. Tento údaj však slúži ako základ jej výpočtu údajnej škody. Na druhej strane žalobkyňa taktiež nepredložila žiadny dôkaz, ktorým by sa dalo preukázať, že skutočne dosahovala čistú ziskovú maržu vo výške 22 %, tak ako si to uplatnila. Žalobkyňa tvrdí nanajvýš toľko, že táto marža bola, ako to vyplýva z poznámky pod čiarou vloženej pod bodom 86 žaloby, „vypočítaná… z najvyšších tržieb a pri zohľadnení 30 % nákladov“, pričom nie je možné identifikovať, o aké dokumenty sa žalobkyňa na účely predloženia dôkazu o skutočnej existencii predmetnej škody opiera.

147    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že pokiaľ ide o pretrhnutie obchodných vzťahov so spoločnosťou Omicron, žalobkyňa nepredložila dôkaz o skutočnej a určitej škode.

148    Žalobný návrh na náhradu škody spojenej s prerušením jej obchodných vzťahov so spoločnosťou Omicron preto treba zamietnuť ako nedôvodný, pričom nie je potrebné overiť, či bol predložený dôkaz o príčinnej súvislosti.

149    Po druhé, pokiaľ ide o privilegované partnerstvá s piatimi ďalšími spoločnosťami, žalobkyňa odhaduje náklady na znovu nadviazanie týchto obchodných vzťahov na 100 000 eur na zložku.

150    K tomuto žalobnému dôvodu stačí na úvod uviesť, že pokiaľ ide o dôkaz o škode, žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz o existencii vzťahov s týmito piatimi dotknutými spoločnosťami a o povahe týchto vzťahov ešte pred prijatím sporných aktov. Ďalej treba konštatovať, že žalobkyňa si opäť uplatňuje budúce a hypotetické náklady, ktorých vyčíslenie je čisto svojvoľné a paušálne. Preto údajná škoda spôsobená pretrhnutím obchodných vzťahov s piatimi spoločnosťami uvedenými v bode 141 vyššie nie je ani skutočná, ani určitá.

151    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobný návrh na náhradu škody spôsobenej prerušením vzťahov medzi žalobkyňou a spoločnosťou Omicron a jej ďalšími piatimi privilegovanými partnermi treba zamietnuť ako nedôvodný.

152    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že bola nútená previesť svoje majetkové účasti vo viacerých iránskych spoločnostiach, aby sa vyhla „kaskádovým sankciám“. Uvádza, že keďže nedokáže odhadnúť výšku finančnej straty spôsobenej týmito nútenými prevodmi, ako ani redukciu jej kapacít, vyčísľuje len náklady nevyhnutné na opätovné nadobudnutie týchto majetkových účastí. Žalobkyňa pri tomto žalobnom dôvode odhaduje náklady na predbežný audit a náklady na právne zastúpenie na 30 000 eur v prípade väčšinových majetkových účastí a na 5 000 eur v prípade menšinových majetkových účastí, teda v súhrne na sumu 105 000 eur. V prílohe k replike prikladá rozpočet za služby skontrolovania týchto spoločností s cieľom opätovného vytvorenia skupiny toho istého rozsahu.

153    Pokiaľ ide o dôkaz o škode, je znovu nutné konštatovať, že tu uvádzaná škoda je čisto hypotetická a budúca. Žalobkyňa totiž neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorou by sa dali odôvodniť tieto dva druhy súm požadovaných z dôvodu nákladov na predbežný audit a nákladov na právne zastúpenie, ktoré by podľa nej bolo treba vynaložiť na opätovné nadobudnutie väčšinových a menšinových majetkových účastí. Okrem toho treba uviesť, že samotná žalobkyňa v tejto súvislosti v bode 11 žaloby uznáva, že nedokáže vyčísliť jednak výšku finančnej straty spôsobenej predmetnými nútenými prevodmi a jednak redukciu jej kapacít. Vyčíslenie hodnoty podielov v spoločnostiach, ktoré bola podľa jej tvrdenia nútená previesť, sa však ukazuje pre posúdenie údajne vzniknutej škody ako nevyhnutné. Totiž aj za predpokladu, že žalobkyňa sa rozhodla previesť svoje majetkové účasti vo viacerých iránskych spoločnostiach, aby sa vyhla „kaskádovým sankciám“, táto skutočnosť sama osebe nemôže stačiť na preukázanie existencie škody. Žalobkyňa navyše nijako nevysvetlila dôvod, prečo údajne nebola schopná takéto určenie výšky škody, ktorú si uplatňuje, vykonať.

154    Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, treba uviesť, že žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by prevod majetkových účastí, ktoré vo viacerých iránskych spoločnostiach vlastnila, bol výsledkom nejakého opatrenia spojeného s prijatím sporných aktov. Okrem toho neuvádza, s ktorými špecifickými zručnosťami a technológiami podnikov, v ktorých vlastnila majetkové účasti, sa mohlo spájať riziko „kaskádovým sankcií“. Z textu, ktorý je uvedený pod tabuľkou 16 nachádzajúcou sa na strane 22 účtovného znaleckého posudku, čo je strana, na ktorú žalobkyňa odkazuje v bode 91 žaloby, vyplýva nanajvýš to, že tieto majetkové účasti boli pôvodne nadobudnuté buď na to, aby sa sortiment žalobkyne rozšíril o výrobky a služby, ktoré jej sortiment dopĺňali, alebo na to, aby mala vplyv na podniky, ktoré mohli vytvoriť príležitosti na trhu. Aj keď jej investičné rozhodnutia podľa tohto všeobecného opisu odrážajú rozhodnutia, ktoré sú v hospodárskej stratégii podnikov relatívne bežné, neumožňujú pochopiť dôvody, pre ktoré žalobkyňa tvrdí, že musela svoje majetkové účasti v dotknutých iránskych podnikoch previesť.

155    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je pre nepredloženie dôkazu o škode, ako aj o príčinnej súvislosti potrebné žalobný návrh na náhradu škody spôsobenej núteným prevodom majetkových účastí žalobkyne vo viacerých iránskych spoločnostiach s cieľom zabrániť „kaskádovým sankciám“ zamietnuť ako nedôvodný.

156    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobný návrh na náhradu majetkových škôd, ktoré údajne vznikli v Iráne, musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

3)      O majetkových škodách, ktoré údajne vznikli v Európe, a o existencii príčinnej súvislosti

157    Pokiaľ ide o majetkové škody, ktoré údajne vznikli v Európe, žalobkyňa tvrdí, že v nadväznosti na uloženie sporných opatrení jej vznikli škody spojené po prvé s jej prevzatím priamej účasti na imaní spoločnosti Codefa Connectique S.A.S. (ďalej len „Codefa“), založenej podľa francúzskeho práva, potom so stratou aktív, ktoré zverila rakúskej spoločnosti s názvom SED, a nakoniec so zmrazením viacerých výskumných a vývojových projektov, ktoré ňou boli v spolupráci s viacerými európskymi spoločnosťami spustené od roku 2007.

158    Pokiaľ ide o majetkové škody, ktoré v Európe údajne vznikli, Rada proti argumentácii žalobkyne namieta.

159    Po prvé, pokiaľ ide o žalobný návrh na náhradu tej škody, ktorá žalobkyni údajne vznikla z dôvodu prevodu jej majetkovej účasti v jej dcérskej spoločnosti Codefa vo Francúzsku, túto škodu žalobkyňa vyčíslila na 244 109 eur na základe hodnoty transakcie tohto prevodu, ku ktorej pripočítala náklady na transakciu v výške 30 000 eur. V replike spresňuje, že tento prevod mohol ostatným akcionárom umožniť obmedziť ich škodu spojenú so spoločnosťou Codefa. V tejto súvislosti v prílohe repliky pripája faktúru za výdavky, ktoré sa údajne týkajú predbežného auditu k prevodu.

160    Po prvé, pokiaľ ide o dôkaz o škode, je pravda, že žalobkyňa uvádza, že Codefa mala finančné ťažkosti, údajne spôsobené spornými aktmi, ktoré podľa žalobkyne odôvodňovali jej rozhodnutie svoju majetkovú účasť v uvedenej spoločnosti previesť. Z dôvodu tohto prevodu žalobkyni údajne vznikla kapitálová strata, ktorej náhradu požaduje. Na jednej strane však treba konštatovať, že hoci žalobkyňa tvrdí, že do kúpy akcií tejto spoločnosti investovala 232 490 eur, zo znenia žaloby vyplýva, že predávajúcemu od roku 2010 stále neuhradila zostatok kúpnej ceny za toto nadobudnutie vo výške 155 000 eur. Na druhej strane, pokiaľ ide o faktúru k nákladom, ktorú žalobkyňa predložila v prílohe repliky, aby odôvodnila náklady na transakciu vo výške 30 000 eur, ktorých náhrady sa domáha, je nutné konštatovať, že ako žalobkyňa sama uznala na pojednávaní a do zápisnice sa o tom urobil záznam, tento dokument, ktorý nie je datovaný, sa vzťahuje na náklady na účtovného znalca, ktoré boli vynaložené na účely posúdenia „vhodnosti investície do spoločnosti Codefa Connectique“, pričom k realizácii tejto investície došlo akvizíciou spoločnosti Codefa Connectique žalobkyňou v roku 2009, teda jeden rok pred prijatím sporných opatrení. Náklady na transakciu, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, sa preto v žiadnom prípade nevzťahujú na prevod jej majetkovej účasti v spoločnosti Codefa v novembri 2010, teda na prevod, v súvislosti s ktorým predkladá žalobný návrh na náhradu škody, ale na nadobudnutie tejto majetkovej účasti v roku 2009. Pokiaľ ide o túto predmetnú škodu, je preto potrebné zamietnuť ho ako irelevantný, pričom nie je potrebné rozhodnúť o prípustnosti vyššie uvedenej prílohy pre jej vloženie do spisu až v štádiu repliky. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že žalobkyňa nepredložila dôkaz o údajnej škode.

161    Po druhé žalobkyňa v každom prípade nepredložila ani dôkaz o príčinnej súvislosti. Treba totiž uviesť, že v žalobe sa v jej bodoch 94 a 97, kde sú uvedené rôzne skutočnosti údajne umožňujúce vyvodiť záver, že ťažkosti, ktoré spoločnosť Codefa postihli, vyplynuli z prijatia sporných aktov, odkazuje nanajvýš na znenie strán 24 a 25 účtovného znaleckého posudku a na prílohu A.19 k žalobe. Na účely tohto záveru sa v poznámkach pod čiarou obsiahnutých na stranách 24 a 25 uvedeného posudku odkazuje na viaceré dôkazy. Tieto posledné uvedené dôkazy však nie sú k uvedenému posudku pripojené. Okrem toho žalobkyňa nespresňuje, či ich v rámci tohto konania predložila. Žalobkyňa preto nepreukázala príčinnú súvislosť medzi údajnou škodou a vytýkaným konaním.

162    Na doplnenie treba poznamenať, že hoci príloha A.19 obsahuje, ako to vyplýva zo zoznamu príloh pripojených k žalobe, „kópie dokumentov týkajúcich sa spoločnosti CODEFA“, je nutné konštatovať, že žalobkyňa sa na žiaden z týchto dokumentov neodvoláva, hoci boli v spise príloh k žalobe reprodukované celkovo na 114 stranách.

163    No po prvé, ako bolo pripomenuté v bode 116 vyššie, Všeobecnému súdu neprináleží, aby v prílohách hľadal a identifikoval žalobné dôvody a tvrdenia, ktoré by mohol považovať za konštitutívne prvky žaloby. To platí o to viac v prípade, keď sa príloha ukáže byť súčasťou spisu obsahujúceho viacero dokumentov týkajúcich sa určitého subjektu alebo osoby, pričom tieto dokumenty zaberajú rozsiahly počet strán. V takom prípade, pokiaľ účastník konania, ktorý ich predkladá, neuvedie presný odkaz na tie skutočnosti a pasáže v uvedených prílohách, ktoré chce zdôrazniť, aby preukázal dôvodnosť svojej argumentácie, dôkazná a pomocná hodnota týchto príloh sa vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 116 vyššie značne zredukuje.

164    O takýto prípad zjavne ide v tejto veci pri prílohe A.19 k žalobe, ktorú podľa jej označenia žalobkyňou tvoria „kópie dokumentov týkajúcich sa spoločnosti CODEFA“, ktoré sú reprodukované na stranách 390 až 503 spisu príloh k žalobe, teda celkovo na 114 stranách. Keďže v žalobe chýba presný odkaz na skutočnosti uvedené na týchto 114 stranách prílohy A.19, treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala dôvodnosť svojich tvrdení, ktoré sú tu sporné.

165    Po druhé, aj za predpokladu, že by sa Všeobecný súd bez zisťovania či identifikovania takýchto skutočností v prílohe A.19 k žalobe obmedzil na analýzu prvého dokumentu pripojeného v tejto prílohe a reprodukovaného na strane 390 príloh k žalobe, pri ktorom ide o doporučený list s doručenkou zaslaný bankou Société générale 2. septembra 2010 spoločnosti Codefa, zdá sa, že tento sa podľa predmetu, ktorý je v ňom uvedený ako „Výpoveď účtu so 60‑dňovou lehotou Zrušenie povolenia prečerpania C.T. C. Číslo účtu:…“, a jeho znenia skutočne týka pretrhnutia vzťahu medzi uvedenou bankou a uvedenou spoločnosťou, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva v bode 95 žaloby. Jednako len treba konštatovať, že zo znenia uvedeného listu nijako nevyplýva, že by zrušenie účtu spoločnosti Codefa vedeného v banke Société générale, ako aj povoleného prečerpania vo výške 80 000 eur, na ktoré bola Codefa v tejto banke oprávnená, vyplynulo z prijatia sporných aktov.

166    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že žalobkyňa nepredložila dôkaz o škode a o príčinnej súvislosti, takže žalobný návrh na náhradu škody z dôvodu ujmy spôsobenej údajne núteným prevodom jej majetkovej účasti v jej dcérskej spoločnosti Codefa treba zamietnuť ako nedôvodný.

167    Po druhé, pokiaľ ide o žalobný návrh na náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla z dôvodu nemožnosti získať späť preddavok vo výške 2 828 370,44 eura, ktorý údajne poskytla rakúskej spoločnosti SED, aby táto nakúpila zariadenia a výrobky pochádzajúce z rôznych európskych krajín nevyhnutné na pokračovanie činností žalobkyne, žalobkyňa takto poskytnutý preddavok vyčíslila s jeho navýšením o 262 266 eur z dôvodu uplatnenia aktualizačnej sadzby vo výške 3 % počas troch rokov, t. j. v súhrne na 3 090 636 eur.

168    Po prvé, pokiaľ ide o dôkaz o škode, z prvého odseku časti E.2.2.1 žaloby s názvom „Straty aktív v Rakúsku“ a z bodu 98 žaloby vyplýva, že žalobkyňa, ktorá považovala za postačujúce takmer úplne prekopírovať relevantné pasáže strán 25 a 26 účtovného znaleckého posudku, tvrdí, že ku dňu jej zápisu do sporných zoznamov bola suma preddavkov, ktoré spoločnosti SED poskytla, 2 828 370,44 eura.

169    Pokiaľ ide o sumu uvedenú v bode 168 vyššie, na strane 25 účtovného znaleckého posudku sa v poznámke pod čiarou odkazuje na „uznanie pohľadávok SED a vyhlásenia o pohľadávkach urobené spoločnosťou Fulmen“. Tieto dokumenty však nie sú k uvedenému posudku pripojené a žalobkyňa nespresňuje, či ich v rámci prejednávanej veci predložila.

170    Je pravda, že nemožno vylúčiť, že tieto skutočnosti by mohli byť obsiahnuté v prílohe A.4 k žalobe, na ktorú žalobkyňa všeobecne odkazuje v poznámke pod čiarou vloženej pod názvom časti E.2.2.1 žaloby.

171    Ako však bolo pripomenuté v bode 116 vyššie, Všeobecnému súdu neprináleží, aby v prílohách hľadal a identifikoval žalobné dôvody a tvrdenia, ktoré by mohol považovať za konštitutívne prvky žaloby. Príloha A.4 k žalobe, ktorá je v zozname príloh pripojených k žalobe označená ako „Dokumenty týkajúce sa spoločnosti SED“, však znova obsahuje viacero dokumentov, ktoré sú reprodukované na stranách 36 až 71 spisu príloh k žalobe. Keďže v žalobe chýba presný odkaz na skutočnosti a pasáže v uvedenej prílohe, ktoré si žalobkyňa želá zdôrazniť, aby preukázala opodstatnenosť svojich tvrdení, treba najmä vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 116 vyššie konštatovať, že žalobkyňa nepredložila dôkaz o opodstatnenosti jej tvrdení, ktoré sú tu sporné.

172    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala skutočnú existenciu jej pohľadávky voči spoločnosti SED, a teda nepredložila dôkaz o škode.

173    Po druhé v každom prípade, pokiaľ ide o dôkaz o príčinnej súvislosti, je nutné konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, zo spisu v prejednávanej veci nevyplýva, že pôvodcom údajnej škody, t. j. nemožnosti vymôcť preddavok poskytnutý spoločnosti SED, bol zápis mena žalobkyne na sporné zoznamy. Ako totiž sama žalobkyňa uvádza v žalobe v prvom odseku jej časti E.2.2.1., „SED sa skôr, ako boli sankcie proti žalobkyni zrušené, vyhlásila za platobne neschopnú a suma poskytnutá žalobkyňou ako preddavok sa stala v dôsledku likvidácie spoločnosti SED nevymožiteľnou“. Žalobkyňa preto vôbec nepredložila dôkaz o príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a údajnou škodou.

174    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy žalobkyňa nepredložila dôkaz o škode a o príčinnej súvislosti, takže žalobný návrh na náhradu škody z dôvodu ujmy spôsobenej nemožnosťou získať späť preddavok poskytnutý rakúskej spoločnosti treba zamietnuť ako nedôvodný.

175    Po tretie, pokiaľ ide o údajnú škodu týkajúcu sa zmrazenia výskumných a vývojových činností žalobkyne, ktoré ňou boli spustené v spolupráci s viacerými európskymi spoločnosťami od roku 2007, a ktorej výšku žalobkyňa v žalobe vyčíslila na 2 179 125 eur, je potrebné uviesť nasledujúce. Všeobecný súd žalobkyňu v rámci tretieho opatrenia na zabezpečenie priebehu konania vyzval, aby vysvetlila, do akej miery na jednej strane trvá na svojich tvrdeniach predložených v bodoch 60 až 101 žaloby, tak ako to uviedla v bode 117 repliky, keďže body 99 a 101 žaloby sa týkajú škody spôsobenej zmrazením jej výskumných a vývojových činností, pričom však na druhej strane v bode 116 repliky výslovne uviedla, že sa „rozhodla túto nezahrnúť do škody, ktorej náhrada sa požaduje“. Všeobecný súd považoval odpoveď žalobkyne na túto otázku za nejasnú, a preto jej na pojednávaní položil tú istú otázku. Žalobkyňa vtedy uznala, že do bodu 117 repliky sa v odkaze na body žaloby dostala chyba. Pri tejto príležitosti uviedla, že uvedený bod sa má vykladať tak, že uvádza, že „trvá na svojich tvrdeniach uvedených v odsekoch 60 [až] 98 žaloby“ a nie „v odsekoch 60 [až] 101 žaloby“, o čom sa urobil záznam do zápisnice z pojednávania. Treba preto konštatovať, že žalobkyňa sa rozhodla vziať späť svoj žalobný návrh na náhradu škody z dôvodu ujmy spôsobenej zmrazením jej výskumných a vývojových činností.

176    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobný návrh na náhradu majetkových škôd, ktoré údajne vznikli v Európe, treba zamietnuť ako nedôvodný.

177    Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 156 a 176 vyššie treba žalobu o náhradu údajne vzniknutej majetkovej škody zamietnuť ako nedôvodnú.

b)      O uvádzanej nemajetkovej ujme a o existencii príčinnej súvislosti

178    Žalobkyňa tvrdí, že keďže prijatie sporných aktov a ponechanie jej mena na sporných zoznamoch predstavovalo zásah do jej práv na ochranu osoby a najmä zásah do jej dobrej povesti, spôsobilo jej značnú nemajetkovú ujmu, ktorú ex æquo et bono vyčíslila na sumu 100 000 eur.

179    Vo svojej odpovedi na otázku položenú v rámci druhého opatrenia na zabezpečenie priebehu konania v súvislosti s dôsledkami rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), na prejednávanú vec žalobkyňa uvádza, že vzhľadom na priťažujúce okolnosti, konkrétne na zneužitie právomoci, ktorého sa Rada dopustila, si úplná náhrada jej nemajetkovej ujmy v prejednávanej veci vyžaduje vyššiu sumu, než je suma uvedená vo vyššie citovanom rozsudku.

180    Rada podporovaná Komisiou navrhuje, aby sa žaloba o náhradu údajnej nemajetkovej ujmy zamietla.

181    V tejto súvislosti Rada predovšetkým tvrdí, že žalobkyňa sa neodvoláva na žiadne iné nepriaznivé účinky na jej hospodársku činnosť okrem tých, na ktoré sa už vzťahujú jej žalobné návrhy na náhradu z dôvodu majetkovej škody. Nepriaznivé účinky sporných opatrení na dobrú povesť žalobkyne spočívajúce v tom, že bola údajne stigmatizovaná ako účastník programu šírenia jadrových zbraní, boli podľa Rady dostatočne vyvážené vyhlásením neplatnosti sporných opatrení a zverejnením tohto vyhlásenia neplatnosti, a to tak prostredníctvom uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie, ako aj prostredníctvom odvysielania reportáže „sept à huit“ francúzskou televíznou stanicou TF1. Keďže žalobkyňa podľa Rady uznáva, že jej hospodárska činnosť sa hneď po zrušení sporných opatrení obnovila, táto skutočnosť podľa nej preukazuje, že dobrá povesť žalobkyne neutrpela ujmu, ktorá by trvala aj po vyhlásení neplatnosti sporných aktov, takže toto vyhlásenie neplatnosti podľa nej predstavuje dostatočnú náhradu škody.

182    Ďalej, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorá by presahovala sféru bežných obchodných záujmov žalobkyne, táto podľa Rady nepredložila žiadne tvrdenie ani dôkaz, na základe ktorého by bolo možné preukázať jednak skutočnú a určitú povahu takejto ujmy, a jednak priamu súvislosť medzi uvedenou ujmou a spornými aktmi.

183    Napokon, pokiaľ ide o rozsah údajnej ujmy, žalobkyňa podľa Rady nespresnila, z akých kritérií alebo skutočností pri výpočte ňou požadovanej sumy náhrady vychádzala, ani to, čo sa má touto sumou nahradiť. Podľa Rady pritom treba vziať do úvahy skutočnosť, že na rozdiel od žalobkyne vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), žalobkyňa v prejednávanej veci naďalej podlieha opatreniam Spojených štátov.

184    V prvom rade treba uviesť, že sporné opatrenia majú značné negatívne dôsledky a významný vplyv na práva a slobody osôb, na ktoré sa vzťahujú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia, C‑239/12 P, EU:C:2013:331, bod 70). V tejto súvislosti, ak sa na určitý subjekt vzťahujú reštriktívne opatrenia z dôvodu, že tento údajne podporuje šírenie jadrových zbraní, verejne tak dochádza k jeho spojeniu so správaním, ktoré sa považuje za závažné ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti, s tým dôsledkom, že je zasiahnutá jeho dobrá povesť, a teda mu je spôsobená nemajetková ujma (rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 80).

185    Na jednej strane poškodenie dobrej povesti dotknutého subjektu vyvolané reštriktívnymi opatreniami, o aké ide u sporných opatrení, sa netýka jeho ekonomických a obchodných kapacít, ale jeho zámeru podieľať sa na činnostiach, ktoré medzinárodné spoločenstvo považuje za odsúdeniahodné. Dotknutý subjekt je tak zasiahnutý nad rámec jeho bežných obchodných záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 82).

186    Na druhej strane uvedené poškodenie je o to závažnejšie, že nevyplýva z vyjadrenia osobného názoru, ale z vyjadrenia oficiálneho stanoviska inštitúcie Únie uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie, ktorý má záväzné právne dôsledky (rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 83).

187    Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že v prejednávanej veci bola prijatím sporných opatrení a ponechaním zápisu mena žalobkyne na sporných zoznamoch tejto spôsobená nemajetková ujma, ktorá je odlišná od majetkovej škody spôsobnej zásahom do jej obchodných vzťahov. V dôsledku toho jej treba priznať právo na to, aby jej táto ujma bola nahradená (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 85).

188    Pokiaľ ide o skutočnú existenciu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy, treba pripomenúť, že aj keď konkrétne pri takejto ujme nie je predloženie dôkazov alebo návrhov na vykonanie dôkazov nevyhnutne považované za podmienku uznania takejto škody, žalobkyňa má prinajmenšom povinnosť preukázať, že konanie, ktoré sa dotknutej inštitúcii vytýka, bolo takej povahy, že jej takúto ujmu mohlo spôsobiť (pozri rozsudok zo 16. októbra 2014, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑297/12, neuverejnený, EU:T:2014:888, bod 31 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 28. januára 1999, BAI/Komisia, T‑230/95, EU:T:1999:11, bod 39).

189    Okrem toho, hoci Súdny dvor v rozsudku z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia (C‑239/12 P, EU:C:2013:331), rozhodol, že vyhlásenie neplatnosti protiprávnych reštriktívnych opatrení môže ako také predstavovať určitú formu náhrady vzniknutej nemajetkovej ujmy, neznamená to však, že táto forma náhrady je za každých okolností na zabezpečenie úplnej náhrady tejto ujmy postačujúca, keďže každé rozhodnutie v tejto súvislosti sa musí prijať na základe posúdenia okolností prípadu (rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 49).

190    V prejednávanej veci je pravda, že vyhlásenie neplatnosti sporných aktov rozsudkom z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), ktorým sa konštatuje, že spájať žalobkyňu so šírením jadrových zbraní je neodôvodnené, a teda protiprávne, je takej povahy, že predstavuje určitú formu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená a ktorej náhradu v prejednávanej veci požaduje. Predsa len však toto vyhlásenie neplatnosti nemôže za okolností prejednávanej veci predstavovať úplnú náhradu uvedenej ujmy.

191    Ako totiž vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 184 vyššie, prijatie sporných aktov a na nich založené tvrdenie o tom, že žalobkyňa sa podieľala na šírení jadrových zbraní, zasiahlo jej dobrú povesť, a teda aj správanie sa tretích osôb voči nej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 88).

192    Tieto účinky, ktoré trvali takmer tri a pol roka a ktoré sú pôvodcom nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobkyni spôsobená, však nemôžu byť v prejednávanej veci v plnom rozsahu vyvážené konštatovaním protiprávnosti sporných aktov a posteriori, a to z nasledujúcich dôvodov.

193    Po prvé prijatie reštriktívnych opatrení voči subjektu má za cieľ upriamiť viac pozornosti a vyvolať viac reakcií, najmä mimo Únie, než ich následné zrušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 88).

194    Po druhé tvrdenie vznesené Radou proti žalobkyni je osobitne závažné, keďže ju spája so šírením jadrových zbraní, teda s činnosťou, ktorá podľa Rady predstavuje nebezpečenstvo pre mier a medzinárodnú bezpečnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 89).

195    Po tretie, ako vyplýva z bodu 22 vyššie, toto tvrdenie nebolo podložené žiadnou informáciou alebo relevantným dôkazom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 90).

196    Po štvrté a v každom prípade, hoci Rada mohla zápis mena žalobkyne, ktorý bol uverejnený v úradnom vestníku, kedykoľvek zrušiť alebo aspoň zmeniť alebo doplniť, aby sa napravili prípadné protiprávnosti, ktorými by mohol byť poznačený, zostal ponechaný počas takmer tri a pol roka, a to napriek námietkam žalobkyne, ktoré sa týkali najmä chýbajúcich dôkazov k tvrdeniam, ktoré boli proti nej vznesené. V tomto ohľade spis neobsahuje skutočnosti naznačujúce, že Rada zo svojej vlastnej iniciatívy alebo v reakcii na námietky žalobkyne v ktoromkoľvek časovom okamihu alebo na základe akéhokoľvek dôvodu overila dôvodnosť uvedeného tvrdenia, aby tak obmedzila nepriaznivé následky, ktoré z neho pre žalobkyňu vyplývali (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 91).

197    Podľa ustálenej judikatúry bolo takéto overenie v prejednávanej veci v každom prípade odôvodnené obzvlášť po tom, čo bol vyhlásený rozsudok z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), a to vzhľadom na závažnosť protiprávnosti, ktorá ním bola konštatovaná. Aj keď totiž tento rozsudok mohol v každom prípade čiastočne predstavovať určitú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela, v žiadnom prípade nemohol mať v tomto zmysle žiaden účinok, pokiaľ išlo o obdobie nasledujúce po jeho vyhlásení v trvaní približne jeden rok a deväť mesiacov, počas ktorého zostal zápis mena žalobkyne ponechaný v nezmenenom stave.

198    Treba konštatovať, pričom sa nijako nespochybňuje právo dotknutej inštitúcie podať odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým sa ukončuje konanie, ani právo požiadať o odklad účinkov takéhoto rozhodnutia vyplývajúce z ustanovení článku 60 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, že v právnom priestore Únie platí vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania konštatovaného Všeobecným súdom pre dotknutú inštitúciu povinnosť, aby pristúpila, hoci aj súbežne s podaním odvolania, k preskúmaniu svojich rozhodnutí, za ktoré Všeobecný súd stanovil postih. Takouto požiadavkou sa dotknutej inštitúcii neukladá povinnosť, aby bezodkladne vykonala rozsudok Všeobecného súdu, ale povinnosť, ako to vyplýva z bodu 91 rozsudku z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada (T‑384/11, EU:T:2014:986), aby preskúmala, vychádzajúc zo záverov vyvodených Všeobecným súdom, či by napadnuté akty nemohli alebo dokonca nemali byť zrušené, nahradené alebo zmenené, aby sa obmedzili ich nepriaznivé dôsledky.

199    Nemajetková ujma, ktorá bola takto spôsobená, t. j. tým, že meno žalobkyne zostalo po vyhlásení rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142) zapísané, proti čomu sa žalobkyňa v žalobe výslovne ohradila, sa totiž odlišuje od ujmy, ku ktorej došlo pred vyhlásením tohto rozsudku. V uvedenom rozsudku totiž Všeobecný súd oficiálne rozhodol, tak ako to tvrdila žalobkyňa, že vzhľadom na ustálenú judikatúru bol zápis jej mena protiprávny, pretože chýbali dôkazy na podloženie tvrdenia, ktoré proti nej bolo vznesené.

200    V prejednávanej veci teda Rada mohla predovšetkým vo svetle posúdení a záverov, ktoré Všeobecný súd formuloval v rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), preskúmať, či bolo ponechanie zápisu mena žalobkyne za daných okolností, t. j. bez akéhokoľvek dôkazu na podloženie tvrdenia vzneseného proti nej, odôvodnené, čím by predišla tomu, že sa ujma, ktorú žalobkyňa ku dňu vyhlásenia uvedeného rozsudku už utrpela, ešte viac zhorší.

201    Uvedený záver sa nemôže zmeniť, keď sa zohľadní rozsudok z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian (C‑280/12 P, EU:C:2013:775). Súdny dvor totiž v uvedenom rozsudku iba preskúmal a zamietol odvolanie podané Radou proti rozsudku o vyhlásení neplatnosti z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), takže nemohol rozhodnúť o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá bola ponechaním mena žalobkyne na sporných zoznamoch spôsobená po tom, čo bol tento posledný uvedený rozsudok vyhlásený.

202    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a v každom prípade na úvahy uvedené v bodoch 196 až 200 vyššie treba konštatovať, že vyhlásenie neplatnosti zápisu mena žalobkyne rozsudkom z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), nepredstavuje úplnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela.

203    V druhom rade treba preskúmať, či určité dodatočné faktory mohli, ako to tvrdí žalobkyňa, prispieť k zhoršeniu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela, a preto by sa mali pri posudzovaní náhrady za ujmu, ktorú utrpela, zohľadniť.

204    Hneď na úvod nemožno súhlasiť s tvrdením, že k údajnému predĺženiu trvania a zhoršeniu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela, došlo jednak z dôvodu, že Rada vyčerpala opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa Zmluvy o FEÚ, konkrétne podaním odvolania proti rozsudku z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada (T‑439/10 a T‑440/10, EU:T:2012:142), a jednak z dôvodu, že na podporu tohto odvolania pred Súdnym dvorom po prvýkrát vzniesla určité odvolacie dôvody alebo tvrdenia, medzi ktorými spomenula aj dôverné skutočnosti, na ktorých sa údajne sporné akty zakladali, pričom však tieto skutočnosti nepredložila. Totiž rovnako a z tých istých dôvodov, ako bolo rozhodnuté v bodoch 72 až 78 vyššie, že takéto okolnosti nemôžu predstavovať faktor, ktorý by bol pre protiprávne konanie Rady priťažujúci, takéto okolnosti v zásade nemôžu byť ani pôvodcom žiadnej nemajetkovej ujmy, ktorá by mohla zakladať mimozmluvnú zodpovednosť Únie.

205    Ďalej, pokiaľ ide o odvysielanie reportáže „sept à huit“ na francúzskej televíznej stanici TF1, táto svojím obsahom ani zďaleka nerozširuje, ako to tvrdí žalobkyňa, závažnú nemajetkovú ujmu, ktorú žalobkyňa údajne utrpela, naopak, uvedená reportáž, ktorá je dostupná na internete, prispieva k náprave dobrej povesti žalobkyne. Zabezpečuje sa ňou totiž najmä publicita o tom, že sporné akty boli súdom Únie vyhlásené za neplatné. Vzhľadom na osobitne závažné tvrdenie, ktoré Rada voči žalobkyni vzniesla, však na odvysielanie tejto reportáže nemožno, na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, hľadieť tak, že dokáže vyvážiť negatívne účinky sporných opatrení na dobrú povesť žalobkyne.

206    Napokon nemožno súhlasiť s argumentáciou, že údajná nemajetková ujma, o ktorej sa tvrdí, že vyplýva z opatrení Spojených štátov, predstavuje ujmu, za ktorú údajne nesie zodpovednosť Únia z dôvodu, že opatrenia Spojených štátov boli údajne prijaté na základe sporných aktov. Treba totiž konštatovať, že opatrenia Spojených štátov, tak ako sú predložené v prílohe repliky, neodkazujú na sporné akty, ani na žiadne kroky, ktoré by bola Únia voči žalobkyni podnikla. Jednotlivé reštriktívne opatrenia prijaté jednak Úniou a jednak Spojenými štátmi preto majú svoje vlastné účinky. Teda aj za predpokladu, že by opatreniami Spojených štátov mohla byť žalobkyni spôsobená ujma, vzhľadom na autonómiu týchto opatrení vo vzťahu k sporným aktom nemožno voči Únii vyvodzovať zodpovednosť za prípadnú nemajetkovú ujmu, ktorá nimi mohla byť žalobkyni spôsobená. No vzhľadom na to, že opatrenia Spojených štátov sú rovnako autonómne, Rada sa nesprávne domnieva, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela, by sa mala zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa po vyhlásení neplatnosti sporných aktov naďalej podliehala opatreniam Spojených štátov.

207    Vzhľadom na vyššie uvedené Všeobecný súd po zhodnotení ujmy utrpenej žalobkyňou spôsobom ex æquo et bono konštatuje, že priznanie sumy 50 000 eur predstavuje primeranú náhradu.

208    Záverom je, že tejto žalobe o náhradu škody treba vyhovieť a žalobkyni treba na tomto základe priznať náhradu vo výške 50 000 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela. Naopak, jej žalobný návrh na náhradu majetkovej škody sa zamieta.

IV.    O trovách

209    V prípade, že je viac účastníkov konania, ktorí vo veci nemali úspech, Všeobecný súd podľa článku 134 ods. 2 rokovacieho poriadku náhradu trov konania medzi nich rozdelí.

210    V prejednávanej veci Rada nemala úspech, pokiaľ ide o žalobný návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela, zatiaľ čo žalobkyňa nemala úspech v jej žalobnom návrhu na náhradu majetkovej škody. Za týchto okolností treba rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

211    Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, svoje vlastné trovy konania. Komisia preto znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol takto:

1.      Rada Európskej únie je povinná zaplatiť spoločnosti Fulmen 50 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Fulmen, Rada a Parlament znášajú svoje vlastné trovy konania jednotlivo.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 2. júla 2019.

Podpisy

Obsah

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

II. Konanie a návrhy účastníkov konania

III. Právny stav

A. O právomoci Všeobecného súdu

B. O veci samej

1. O údajnej protiprávnosti

2. O údajnej škode a o existencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnosťou vytýkaného konania a touto škodou

a) O údajnej majetkovej škode a o existencii príčinnej súvislosti

1) O preskúmaní dôkaznej hodnoty účtovného znaleckého posudku

2) O majetkových škodách, ktoré v Iráne údajne vznikli, a o existencii príčinnej súvislosti

i) O finančných škodách a škodách týkajúcich sa prevádzkovej činnosti

ii) O obchodných alebo štrukturálnych škodách

3) O majetkových škodách, ktoré údajne vznikli v Európe, a o existencii príčinnej súvislosti

b) O uvádzanej nemajetkovej ujme a o existencii príčinnej súvislosti

IV. O trovách

* Jazyk konania: francúzština.