NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE
prednesené 13. júna 2019 (1)
Vec C‑377/18
Trestné konanie
proti
AH,
PB,
CX,
KM,
PH,
za účasti:
MH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica (EÚ) 2016/343 – Prezumpcia neviny – Článok 4 – Verejné vyhlásenia o vine – Právo nebyť označený vo verejnom vyhlásení alebo v súdnom rozhodnutí za vinného, pokiaľ ešte nebol vynesený konečný rozsudok – Spáchanie trestného činu formou spolupáchateľstva – Dohoda, ktorou sa vina vopred uznáva, uzatvorená medzi orgánom činným v trestnom konaní a jednou z obvinených osôb – Uvedenie a identifikácia osôb obvinených v samostatnom konaní ako spolupáchateľov predmetného trestného činu – Zlučiteľnosť – Charta základných práv Európskej únie – Článok 48 – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – Článok 6 ods. 2“
I. Úvod
1. Je v kontexte dohody, ktorou sa vina vopred uznáva, uzatvorenej medzi orgánom činným v trestnom konaní a osobou obvinenou(2) zo spáchania trestného činu formou spolupáchateľstva, právo na prezumpciu neviny prekážkou pravidla vnútroštátneho procesného práva, ktoré vyžaduje, aby sa v tejto dohode uvádzala účasť ostatných osôb, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní, na tomto trestnom čine a aby v nej boli tieto osoby identifikované?
2. Toto je v podstate predmetom prejudiciálnej otázky, ktorú predkladá Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko).
3. Táto otázka je položená v rámci trestného konania začatého proti šiestim osobám z dôvodu ich údajného členstva v organizovanej zločineckej skupine. V rámci uvedeného konania si jedna z obvinených osôb želala uzatvoriť dohodu o uznaní viny, ktorej obsah podľa uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov podlieha schváleniu vnútroštátneho súdu. Práve v tomto kontexte má tento súd preskúmať, či tým, že je v tejto dohode uvedených ostatných päť osôb, ktoré sú obvinené ako spolupáchatelia daného trestného činu v samostatnom konaní, a že sú v nej tieto osoby identifikované ich menami a ich vnútroštátnym identifikačným číslom, hrozí, že dôjde k porušeniu práva na prezumpciu neviny, ktoré týmto piatim osobám patrí na základe článku 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie(3), a tiež k porušeniu ustanovení článku 4 ods. 1 smernice (EÚ) 2016/343(4).
4. Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania žiada Súdny dvor, aby objasnil rozsah jednej z hlavných požiadaviek nevyhnutných na zabezpečenie rešpektovania práva na prezumpciu neviny, a to požiadavky, aby obvinená osoba nebola vo verejnom vyhlásení alebo v súdnom rozhodnutí označovaná za vinnú, ak jej vina ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná. Táto otázka sa svojím zameraním radí k veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 19. septembra 2018, Milev(5).
II. Právny rámec
A. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
5. V článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(6), ktorý má názov „Právo na spravodlivé súdne konanie“, je stanovené:
„Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“
B. Právo Únie
1. Charta
6. Článok 48 Charty s názvom „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“ stanovuje:
„1. Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
2 Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“
2. Smernica 2016/343
7. Ako sa uvádza v jej článku 1, smernica 2016/343 stanovuje minimálne pravidlá týkajúce sa jednak určitých aspektov prezumpcie neviny a jednak práva byť prítomný na súdnom konaní.
8. Odôvodnenia 9, 10, 16, 17, 47 a 48 tejto smernice uvádzajú:
„(9) Účelom tejto smernice je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní, a to stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní.
(10) Zavedením spoločných minimálnych pravidiel ochrany procesných práv podozrivých a obvinených osôb si táto smernica kladie za cieľ posilniť vzájomnú dôveru členských štátov v svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach. …
…
(16) Prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. Takéto vyhlásenia a súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. …
(17) Pod pojmom ‚verejné vyhlásenia orgánov verejnej moci‘ by sa mali rozumieť všetky vyhlásenia, ktoré odkazujú na trestný čin a ktoré pochádzajú od orgánu zapojeného do trestného konania týkajúceho sa daného trestného činu, ako sú justičné orgány, polícia a iné orgány presadzovania práva, alebo od iného orgánu verejnej moci, ako sú ministri a iní verejní činitelia, pričom nie sú dotknuté vnútroštátne právne predpisy o imunite.
…
(47) V tejto smernici sa rešpektujú základné práva a zásady uznané v [charte] a v [EDĽP] vrátane… práva na spravodlivý proces, prezumpcie neviny a práva na obhajobu. …
(48) Vzhľadom na to, že v tejto smernici sa ustanovujú minimálne pravidlá, členské štáty by mali môcť [by mali mať právomoc – neoficiálny preklad] rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. Úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy ustanovené v charte alebo EDĽP, ako ich vykladá Súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva.“
9. Článok 2 smernice 2016/343, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:
„Táto smernica sa vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa vo všetkých štádiách trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu alebo údajného trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala.“
10. V článku 3 tejto smernice je zakotvené právo na prezumpciu neviny. Toto ustanovenie znie takto:
„Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.“
11. Články 4 až 7 uvedenej smernice upravujú určité aspekty práva na prezumpciu neviny.
12. Konkrétne, v článku 4 smernice 2016/343, ktorého výklad sa tu požaduje, nazvanom „Verejné vyhlásenia o vine“, sa uvádza:
„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry [úkony v rámci trestného stíhania – neoficiálny preklad], ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch.
2 Členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti stanovenej v odseku 1 tohto článku neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s touto smernicou, a najmä článkom 10.
3 Povinnosť stanovená v odseku 1 neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú nebráni orgánom verejnej moci v zverejňovaní informácií o trestnom konaní, ak je to potrebné výhradne z dôvodov týkajúcich sa vyšetrovania trestného činu alebo vo verejnom záujme.“
C. Bulharské právo
13. Konstitucija (Ústava) v jej článku 31 ods. 3, ako aj Nakazatelno procesualen kodeks (bulharský Trestný poriadok, ďalej len „NPK“) v jeho článku 16 stanovujú, že obvinená osoba sa považuje za nevinnú, až kým sa odsudzujúcim rozhodnutím, ktoré nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci, nepreukáže opak.
14. Článok 381 ods. 1 a 6 NPK obvinenej osobe umožňuje, aby po skončení vyšetrovania uznala svoju vinu a uzatvorila prostredníctvom svojho advokáta dohodu s prokurátorom.
15. Článok 381 ods. 5 bod 1 NPK stanovuje:
„Dohoda musí byť uzatvorená písomne a obsahovať súhlas týkajúci sa týchto záležitostí:
1. to, že čin bol spáchaný, že ho spáchala obvinená osoba, že k nemu došlo jej zavinením, že tento čin je trestným činom, ako aj právnu kvalifikáciu tohto činu.“
16. Článok 381 ods. 7 NPK stanovuje, že „ak sa konanie týka viacerých osôb…, dohoda môže byť uzatvorená niektorými z týchto osôb…“.
17. Článok 382 ods. 5 NPK znie:
„Súd môže navrhnúť zmeny dohody, ktoré sa prejednajú spolu s prokurátorom a advokátmi obvinených osôb. Obvinená osoba sa vypočuje ako posledná.“
18. Podľa článku 382 ods. 7 NPK súd dohodu schváli, ak neodporuje zákonu a dobrým mravom.
19. Podľa článku 383 ods. 1 NPK má táto dohoda účinky rozsudku s právnou silou rozhodnutej veci.
20. Nakoniec zakon za grzdanata registratssia (zákon o registrácii občanov)(7) v článkoch 12 až 14 určuje, že bulharskí štátni príslušníci majú tri mená, a to krstné meno, meno odvodené od otcovho mena a priezvisko. Takisto majú podľa článku 11 ods. 1 zákona o registrácii občanov vnútroštátne identifikačné číslo, ktoré ako administratívny identifikátor umožňuje dotknutú osobu jasne identifikovať.
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
21. Prejednávaná vec je súčasťou trestného konania vedeného proti šiestim jednotlivcom, a to proti AH, PB, CX, KM, PH a MH. Tieto osoby sú stíhané podľa článku 321 ods. 2 a článku 321 ods. 3 bodu 2 Nakazatelen kodeks (Trestný zákon, ďalej len „NK“) z dôvodu ich údajného členstva v organizovanej zločineckej skupine. Táto skupina údajne pôsobila od novembra 2014 do novembra 2015 v Sofii (Bulharsko). V akte obžaloby sa uvádza, že týchto šesť osôb si prerozdeľovalo úlohy s cieľom obohatiť sa výrobou falošných úradných dokladov alebo falšovaním obsahu týchto dokladov, pričom išlo o doklady totožnosti a vodičské preukazy pre motorové vozidlá.
22. Iba jedna z týchto osôb, pán MH, vyjadrila želanie uzatvoriť dohodu o uznaní viny výmenou za zníženie trestu.
23. Zvyšných päť obvinených osôb súhlasilo s tým, že pán MH túto dohodu uzavrie, pričom však výslovne uviedli, že to nijako neznamená, že by oni svoju vinu uznali a že by sa vzdávali svojho práva trvať na svojej nevine.
24. V dohode uzatvorenej medzi prokurátorom a pánom MH sa uvádza, že pán MH uznáva, že je vinný z toho, že „v období od novembra 2014 do 26. novembra 2015 bol v Sofii a v Pavlikeni [Bulharsko] členom organizovanej zločineckej skupiny, dlhotrvajúceho a štruktúrovaného zoskupenia viac ako troch osôb, ktorého členmi boli tiež [mená a vnútroštátne identifikačné čísla ostatných piatich obvinených osôb], s cieľom spáchať trestný čin [v zmysle článku 308 ods. 2 a 7 a článku 321 ods. 2 a článku 321 ods. 3 bodu 2 NK]“(8). Z textu tejto dohody vyplýva, že všetky obvinené osoby boli identifikované rovnako, t. j. ich tromi menami a ich vnútroštátnym identifikačným číslom. Jediný rozdiel spočíva v tom, že pán MH bol identifikovaný aj dátumom a miestom jeho narodenia, jeho adresou, štátnou príslušnosťou, príslušnosťou k etnickej skupine a jeho predchádzajúcimi policajnými záznamami.
25. V súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami bola dohoda medzi prokurátorom a pánom MH predložená na schválenie vnútroštátnemu súdu, ktorý má právomoc vykonať v nej zmeny.
26. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta, či je v súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 2016/343, že táto dohoda jednoznačne a výslovne uvádza ako členov tejto organizovanej zločineckej skupiny ďalších päť osôb, ktoré uvedenú dohodu neuzavreli a ktoré sú obvinené v bežnom trestnom konaní, a že tieto osoby identifikuje ich tromi menami, ako aj ich vnútroštátnym identifikačným číslom.
27. Vnútroštátny súd uvádza, že podľa ustálenej vnútroštátnej judikatúry sa znenie dohody o uznaní viny musí v plnom rozsahu zhodovať so znením aktu obžaloby, pričom tento všetky obvinené osoby označuje za spolupáchateľov daného trestného činu. Z toho dôvodu je podľa neho potrebné, aby boli takto označené v dohode uzatvorenej medzi prokurátorom a pánom MH. Okrem toho by uvedenie spolupáchateľov trestného činu mohlo mať veľký význam pre naplnenie skutkovej podstaty príslušného trestného činu, keďže k vytvoreniu organizovanej zločineckej skupiny dochádza, len ak má táto skupina najmenej troch členov.
28. Vnútroštátny súd však upozorňuje na to, že článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 zakazuje, aby súdny orgán obvinenú osobu označil za vinnú v inom rozhodnutí, ako je rozhodnutie o jej vine. Podľa jeho názoru tak existuje rozpor medzi vnútroštátnou judikatúrou, ktorou sa ukladá požiadavka, aby sa v dohode uviedli ostatné obvinené osoby ako spolupáchatelia predmetného trestného činu, a povinnosťou stanovenou normotvorcom Únie, aby sa tieto osoby neoznačovali za vinné.
29. Za týchto podmienok Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je vnútroštátna judikatúra vyžadujúca, aby sa v texte dohody (uzatvorenej v rámci trestného konania) za páchateľa predmetného trestného činu označila nielen obvinená osoba, ktorá pri uvedenom trestnom čine uznala svoju vinu a uzatvorila túto dohodu, ale taktiež ostatné obvinené osoby, spolupáchatelia trestného činu, ktoré túto dohodu neuzatvorili, neuznali svoju vinu a proti ktorým sa vo veci postupuje v riadnom trestnom konaní, avšak ktoré súhlasia s tým, aby táto prvá obvinená osoba dohodu uzatvorila, v súlade s článkom 4 ods. 1 prvou vetou v spojení s prvou vetou odôvodnenia 16 a s odôvodnením 17 smernice 2016/343?“
30. Nemecká a talianska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky a s výnimkou talianskej vlády taktiež ústne pripomienky.
IV. Analýza
A. Úvodná pripomienka k uplatniteľnosti smernice 2016/343
31. Na základe diskusií pred Súdnym dvorom sa domnievam, že preskúmanie tejto prejudiciálnej otázky si vyžaduje formuláciu úvodnej pripomienky k uplatneniu ratione personae a ratione materiae smernice 2016/343 a konkrétne jej článku 4.(9)
32. Po prvé situácia pánov PB, CX, AH, PH a KM nepochybne patrí do pôsobnosti tejto smernice.
33. Táto je vymedzená v článku 2 smernice 2016/343. Na základe tohto ustanovenia sa táto smernica vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, vo všetkých štádiách tohto trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala.
34. Vo veci samej je pritom nesporné, že týchto päť osôb je obvinených zo spáchania trestného činu a že ich vina ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná.
35. Po druhé k sporným zmienkam o účasti pánov AH, PB, CX, KM a PH na spáchaní predmetného trestného činu možno pristupovať z pohľadu článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 vzhľadom na povahu a pôsobnosť dohody uzatvorenej medzi prokurátorom a pánom MH.
36. Táto dohoda totiž predstavuje, pokiaľ ide o týchto päť ďalších osôb, rozhodnutie súdu, ktoré nie je rozhodnutím o vine v zmysle tohto ustanovenia.
37. Na jednej strane je dohoda o uznaní viny súdnym rozhodnutím, ktoré predstavuje takzvanú „transakciu v trestnom konaní“(10).
38. Dohoda, v rámci ktorej obvinená osoba uznáva, že je vinná zo spáchania trestného činu, často výmenou za zníženie trestu, sa uzatvára s orgánom činným v trestnom konaní, v tomto prípade s prokurátorom, a následne ju na ústnom pojednávaní schvaľuje príslušný súdny orgán.
39. Dohoda o uznaní viny má tak súdnu povahu, pretože jej uzatvorenie si vyžaduje zásah súdu konajúceho vo veci samej, ktorý vykonáva súdnu právomoc v zrýchlenom konaní.
40. V prejednávanej veci z článkov 381 až 384 NPK vyplýva, že vnútroštátny súd musí o dohode uzatvorenej medzi prokurátorom a pánom MH rozhodnúť na pojednávaní, na ktorom sa prítomnosť pána MH podľa vnútroštátneho práva výslovne vyžaduje. Uvedený súd je teda povinný overiť, či bola dohoda o uznaní viny uzatvorená v súlade s platnými procesnými a hmotnoprávnymi pravidlami a či ju obvinená osoba uzavrela dobrovoľne a na základe úplnej znalosti veci. Vnútroštátny súd je výslovne oprávnený navrhnúť zmenu výrazov použitých v rámci tejto dohody a práve v tomto kontexte predkladá aj svoju prejudiciálnu otázku.
41. Dohoda uzavretá medzi prokurátorom a pánom MH preto v závere zjednodušeného súdneho preskúmania vedie k prijatiu rozhodnutia nielen o právnej kvalifikácii trestného činu, ale aj o trestnej zodpovednosti pána MH a o treste, ktorý sa mu ukladá. Táto dohoda je v znení schválenom vnútroštátnym súdom právne záväzná a ako vyplýva z článku 383 NPK, sú s ňou spojené účinky rozsudku s právnou silou rozhodnutej veci. Vykonateľnosť a právna sila rozhodnutej veci sú pritom dva charakteristické znaky každého súdneho rozhodnutia.
42. Vzhľadom na tieto skutočnosti niet pochybností, že dohoda uzatvorená medzi prokurátorom a pánom MH je vyjadrením ius puniendi a že prostredníctvom nej je vynesené súdne rozhodnutie o skutkoch, z ktorých bol obvinený, ako aj o jeho vine.
43. Na druhej strane je uvedená dohoda súdnym rozhodnutím, ktoré nie je rozhodnutím o vine pánov AH, PB, CX, KM a PH.
44. Pojem „súdn[e] rozhodnuti[a], okrem rozhodnutí o vine“ uvedený v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 sa má vykladať tak, aby sa zabezpečil potrebný účinok tohto ustanovenia, a najmä tak, aby sa zabezpečilo konkrétne a účinné dodržanie práv, ktoré obvinené osoby oprávňujú na to, aby neboli označované za vinné, kým sa ich vina zákonným spôsobom nepreukáže.
45. Je pravda, že dohoda uzatvorená medzi prokurátorom a pánom MH bola, tak ako to dovoľuje článok 381 ods. 7 NPK, uzatvorená v rámci jedného trestného konania vzťahujúceho sa na viacero osôb. No pokiaľ ide o vec samu, rozhoduje sa ňou len o vine tej osoby, ktorá, keďže svoju vinu uznala, je stranou tejto dohody. Ostatné obvinené osoby, ktoré nie sú stranou tejto dohody, sa nezriekli žiadneho zo svojich procesných práv, medzi ktoré patrí ich právo na prezumpciu neviny. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je tak zrejmé, že napriek „procedurálnemu súhlasu“ vyjadrenému zvyšnými piatimi obvinenými osobami s uzavretím takejto transakcie v trestnom konaní, tieto osoby výslovne uviedli, že svoju vinu neuznávajú a nevzdávajú sa svojho práva trvať na svojej nevine.
46. Preto nemám v tomto smere pochybnosti, aké vyjadrila nemecká vláda.
47. Táto tvrdí, že aj keď dohoda medzi prokurátorom a pánom MH nie je rozhodnutím o vine ostatných osôb, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní, nič to nemení na tom, že je súdnym rozhodnutím o vine pána MH, a preto musí byť takto kvalifikovaná vo vzťahu k týmto ostatným osobám.
48. Takýto výklad je podľa mňa poznačený prílišným formalizmom a vedie k tomu, že sa záruky zakotvené v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 úplne zbavujú potrebného účinku.
49. Navyše je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ako to v rámci mojej analýzy objasním, tento totiž rozhodol, že právo na prezumpciu neviny sa uplatňuje rovnako vtedy, keď zo súdneho rozhodnutia vydaného na záver konania, ktoré nie je vedené priamo proti žalobcovi ako obžalovanému, napriek tomu sa však týka prebiehajúceho trestného konania proti tomuto žalobcovi a s týmto konaním súvisí, vyplýva predčasné posúdenie jeho viny.(11)
50. Za týchto okolností je potrebné dohodu uzatvorenú medzi prokurátorom a pánom MH považovať vo vzťahu k pánom AH, PB, CX, KM a PH za súdne rozhodnutie, ktoré nie je rozhodnutím o ich vine v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2016/343. Títo sa tak môžu dovolávať práv, ktoré sú im v uvedenom ustanovení priznané.
B. Preskúmanie prejudiciálnej otázky
51. Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či v prípade trestného konania vedeného proti viacerým osobám z dôvodu spáchania trestného činu formou spolupáchateľstva článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 bráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu, ktoré vyžaduje, aby dohoda o uznaní viny uzatvorená jednou z obvinených osôb uvádzala spoluúčasť na tomto trestnom čine ostatných osôb, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní, a aby ich identifikovala ich menami, ako aj ich vnútroštátnym identifikačným číslom.
52. Inak povedané, vnútroštátny súd sa pýta na to, aké znenie sa má v rámci takejto dohody prijať, aby sa ňou neporušilo právo na prezumpciu neviny osôb obvinených v inom konaní, a najmä ich právo nebyť v súdnom rozhodnutí označené za vinné, pokiaľ ich vina ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná.
53. Vnútroštátny súd čelí v súvislosti s povahou predmetného trestného činu osobitným ťažkostiam.
54. Pripomínam, že šesť osôb je obvinených pre ich účasť v „organizovanej zločineckej skupine“ v zmysle článku 321 ods. 2 a článku 321 ods. 3 bodu 2 NK. Účasť v organizovanej zločineckej skupine je rovnako pri zločinnom spolčení trestným činom kolektívnej povahy, ktorý robí trestnou účasť ako takú. Výraz „skupina“ tak svedčí o tom, že k tomuto trestnému činu dôjde len vtedy, ak sa na jeho spáchaní podieľa viac páchateľov.(12) Podľa doktríny sú títo tradične považovaní za spolupáchateľov spáchaného trestného činu. Všetci sa podieľajú na tom istom trestnom čine a ich skutky úzko súvisia. Keďže medzi spolupáchateľmi existuje pri páchaní trestného činu skutočná solidárnosť, je logické, aby sa táto solidárnosť prejavila aj v konaní, ktoré sa voči nim vedie.(13) Z tejto vzájomnej závislosti jednej osoby od súčasného konania druhej osoby vyplývajú dôsledky, o to viac, pokiaľ títo spolupáchatelia nie sú súdení spoločne. Vnútroštátny súd preto poznamenáva, že v kontexte dohody o uznaní viny uzatvorenej jedným z nich si táto vzájomná závislosť môže vyžadovať uvedenie totožnosti ostatných spolupáchateľov, aby sa určila právna kvalifikácia stíhaného skutku, ako aj trestná zodpovednosť dotknutej osoby. Takáto požiadavka však môže mať vplyv na procesné záruky spolupáchateľov a najmä na právo na prezumpciu neviny, ktoré im prináleží.
55. V rozsudku Navalnyj a Oficerov v. Rusko tak Európsky súd pre ľudské práva vyjadril dôrazné výhrady k prípadu, keď sa súdny orgán rozhodne súdiť spoluobžalovaných z trestného činu v konaniach vylúčených zo spoločného konania, hoci povaha bodov obžaloby si na vyvodenie právnej zodpovednosti jedného z nich vyžaduje preukázanie účasti ostatných osôb na danom trestnom čine.(14)
56. ESĽP následne formuloval presné požiadavky na to, aby bolo dodržané právo na prezumpciu neviny zakotvené v článku 6 ods. 2 EDĽP v prípade, že sa súdny orgán rozhodne z dôvodu, že jedna z týchto osôb uzavrela dohodu o uznaní viny, vylúčiť vec zo spoločného konania.
57. Na jednej strane je súdny orgán povinný skôr, ako takéto rozhodnutie prijme, dôkladne preskúmať všetky dotknuté záujmy a umožniť spoluobžalovaným, aby proti tomuto rozhodnutiu namietali.(15)
58. Na druhej strane je súdny orgán povinný pri konaní o dohode o uznaní viny uplatniť dve záruky, ktoré ESĽP považuje za nevyhnutné na to, aby spoluobžalovaní mali v rámci prebiehajúcich konaní, ktoré sú proti ich osobe vedené, spravodlivé súdne konanie.(16)
59. Po prvé súdny orgán má povinnosť nepripisovať právnu silu rozhodnutej veci skutkovým okolnostiam, ktoré boli uznané v konaní, v ktorom ostatní spoluobžalovaní neboli stranami, keďže dosah preukázania týchto skutkových okolností sa obmedzuje na predmetné konanie.
60. Po druhé súdny orgán sa musí zdržať akejkoľvek zmienky alebo vyhlásenia, ktoré by mohli ohroziť spravodlivé preskúmanie obvinení vznesených proti týmto osobám v rámci iného konania a najmä porušiť ich právo na prezumpciu neviny.
61. Prejednávaná prejudiciálna otázka sa týka práve tohto posledného bodu a konkrétne podmienok týkajúcich sa toho, ako v dohode uzatvorenej medzi prokurátorom a pánom MH identifikovať a uviesť pánov AH, PB, CX, KM a PH z dôvodu ich účasti na trestnom čine.
1. Ustanovenia uvedené v článku 4 smernice 2016/343
62. Článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 stanovuje, že členské štáty majú povinnosť prijať potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa konkrétne v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú.
63. V článku 4 ods. 2 uvedenej smernice sa dodáva, že členské štáty musia zabezpečiť, aby boli pre prípad nedodržania tejto povinnosti stanovené vhodné opatrenia.
64. Ustanovenia uvedené v článku 4 ods. 1 a 2 smernice 2016/343 tak neuvádzajú nič o opatreniach, ktoré musia príslušné vnútroštátne orgány konkrétne prijať, aby sa v situácii, o akú ide vo veci samej, zabezpečilo dodržanie práva na prezumpciu neviny u osôb, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní. Inak žiadne iné ustanovenie tejto smernice nie je relevantné.(17) Iba jej odôvodnenie 16, na ktoré sa vnútroštátny súd výslovne odvoláva, spresňuje, že súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že tieto osoby sú vinné.
65. Z článku 1, ale aj z odôvodnení 10 a 48 smernice 2016/43 vyplýva, že pravidlá zamerané na prevenciu a korekciu akýchkoľvek verejných vyhlásení o vine sú minimálnymi normami, pričom členské štáty sú v zmysle článku 4 ods. 1 a 2 uvedenej smernice vyzvané, aby na tento účel prijali „potrebné“ alebo „vhodné“ opatrenia.
66. Normotvorca Únie tak ponecháva na členských štátoch, aby v závislosti od osobitostí ich vnútroštátneho právneho systému stanovili povahu a rozsah týchto opatrení. Súdny dvor tak výslovne uznal, že uvedená smernica sa nepovažuje za úplný a komplexný nástroj, ktorý by mal za cieľ stanoviť všetky podmienky prijatia súdneho rozhodnutia, akým je rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe.(18) Tento záver je evidentne uplatniteľný, pokiaľ ide o podmienky prijatia súdneho rozhodnutia, akým je predmetná dohoda o uznaní viny.
67. Miera voľnej úvahy, ktorú členské štáty v tejto súvislosti majú, je však obmedzená. Tieto totiž musia rešpektovať základné práva a zásady uznané v charte a v EDĽP, ako to okrem iného vyplýva z odôvodnenia 47 smernice 2016/343, a prijaté opatrenia musia predovšetkým umožňovať odvrátiť alebo napraviť akékoľvek porušovanie práva na prezumpciu neviny.
68. Článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 by sa tak v zásade mal vykladať so zreteľom na úroveň ochrany stanovenú v článku 48 Charty.(19) Treba však konštatovať, že ani toto ustanovenie, ani judikatúra Súdneho dvora neumožňujú určiť povahu a rozsah opatrení, ktoré musia príslušné vnútroštátne orgány vykonať.
69. Európsky súd pre ľudské práva naproti tomu rozhodol o množstve sporov, ktorých zásady je vhodné za týchto okolností zhrnúť.
70. Ako teda vyplýva z vysvetlení týkajúcich sa Charty(20), právo na prezumpciu neviny zakotvené v jej článku 48 ods. 1 zodpovedá článku 6 ods. 2 EDĽP. S cieľom zabezpečiť potrebnú koherentnosť medzi Chartou a EDĽP normotvorca Únie stanovil pravidlo, podľa ktorého má toto právo rovnaký význam a rozsah ako právo priznané EDĽP.(21)
71. Okrem toho z návrhu smernice Komisie(22) vyplýva, že normotvorca Únie chcel posilniť a zaručiť účinné uplatňovanie práva na prezumpciu neviny v trestnom konaní prostredníctvom začlenenia judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti dodržiavania článku 6 ods. 2 EDĽP do práva Únie.(23) Normotvorca Únie jednoznačne vyjadril svoju vôľu uprednostniť uplatňovanie článkov 6, 47 a 48 Charty so zreteľom na článok 6 EDĽP tak, ako tento článok vykladá Európsky súd pre ľudské práva.
72. Článok 3 smernice 2016/343 tak zakotvuje právo na prezumpciu neviny rovnakými výrazmi ako článok 6 ods. 2 EDĽP.
73. Pokiaľ ide o články 4 až 7 uvedenej smernice, tieto upravujú určité aspekty práva na prezumpciu neviny, tak ako o nich bolo rozhodnuté v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva.
74. V článku 4 ods. 1 uvedenej smernice tak normotvorca Únie stanovuje jednu z hlavných požiadaviek, ktorú uvedený súd kladie od roku 1983, aby sa zabezpečilo dodržania práva na prezumpciu neviny, a to právo nebyť vo verejnom vyhlásení alebo v súdnom rozhodnutí označený za vinného, pokiaľ ešte nebol vynesený konečný rozsudok.(24)
75. Toto ustanovenie stanovuje minimálne pravidlo, a teda jeho účelom pri súčasnom stave práva Únie nie je priznávať širšiu ochranu, než je tá, ktorú priznáva EDĽP.(25)
76. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je preto relevantná pre výklad práva na prezumpciu neviny zakotveného v článku 48 Charty a konkrétne pre jeden z jeho aspektov uvedených v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343. Táto judikatúra totiž poskytuje veľmi užitočné usmernenia, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré sú vnútroštátne orgány povinné prijať, aby sa zabezpečilo, že odôvodnením určitého rozhodnutia alebo výrazmi v ňom použitými nedôjde k porušeniu práva na prezumpciu neviny osôb, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní.
2. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k rešpektovaniu práva na prezumpciu neviny v prípade, keď sú spoluobžalovaní súdení v iných konaniach
77. Z článku 6 ods. 2 EDĽP vyplýva, že „každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom“(26).
78. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Karaman v. Nemecko pripomína, že prezumpcia neviny je prvkom spravodlivého trestného konania, ktorý sa vyžaduje podľa článku 6 ods. 1 EDĽP. Podľa uvedeného súdu je tento predpoklad porušený, ak v súdnom rozhodnutí súd rozhodujúci vo veci predčasne vyjadrí názor, že obvinená osoba je vinná, aj keď jej vina ešte nebola zákonne preukázaná. Dokonca nemusí ísť o formálne konštatovanie, stačí, že odôvodnenie vzbudzuje dojem, že súd považuje dotknutú osobu za vinnú.(27)
79. Na účely posúdenia, či takéto odôvodnenie predstavuje porušenie práva na prezumpciu neviny, Európsky súd pre ľudské práva pripisuje „rozhodujúci“ význam voľbe výrazov použitých súdnym orgánom.(28) Takisto zohľadňuje osobitné okolnosti, za ktorých boli tieto výrazy formulované, a najmä povahu konania a povahu obvinení vznesených voči obvinenej osobe/obvineným osobám.(29) Tieto faktory totiž umožňujú posúdiť, do akej miery je súdny orgán povinný uviesť konkrétnu úlohu a úmysly všetkých osôb, o ktorých možno tvrdiť, že sa na spáchaní trestného činu podieľali.(30)
80. V rozsudku Karaman v. Nemecko(31) Európsky súd pre ľudské práva tak pripustil, že „v komplexnejších trestných konaniach, kde je obvinených viacero podozrivých, ktorí nemôžu byť súdení spoločne, sa súd rozhodujúci vo veci niekedy musí na účely posúdenia viny obvinených zmieniť o účasti tretích osôb, ktoré budú možno následne súdené samostatne“(32). Zdôraznil, že za takýchto okolností „sú trestné súdy povinné stanoviť skutkové okolnosti veci, ktoré treba preukázať, aby bola analýza právnej zodpovednosti obvineného čo najexaktnejšia a najpresnejšia, a že sa k preukázaným skutkovým okolnostiam nemôžu stavať tak, akoby išlo len o tvrdenia alebo podozrenia“(33). Rozhodol, že „to isté platí o skutkových okolnostiach týkajúcich sa účasti tretích osôb“(34).
81. Uvedený súd však svoje stanovisko spresnil, keď uviedol, že „ak sa takéto skutkové okolnosti musia uviesť, súd by sa mal vyhnúť tomu, že poskytne viac informácií, než je nevyhnutné na analýzu právnej zodpovednosti osôb, o ktorých vynáša rozsudok“(35).
82. V tejto veci boli v rozsudku viackrát spomenuté nielen úplné priezvisko a krstné mená žalobcu, ale aj úloha, ktorú tento v rámci podvodu zohral. Po uvedení totožnosti žalobcu však nasledoval dodatok „obvinený v samostatnom konaní“.
83. Európsky súd pre ľudské práva musel posúdiť, či mohlo odôvodnenie tohto rozsudku vyvolať podozrenie, že išlo o predčasný rozsudok o vine žalobcu, a tým ohroziť spravodlivé preskúmanie obvinení, ktoré boli proti nemu vznesené v rámci iného konania v Nemecku a/alebo v Turecku.
84. Uvedený súd porušenie práva na prezumpciu neviny nekonštatoval. Poznamenal, že na posúdenie stupňa zodpovednosti obvinenej osoby v rámci predmetného rozsudku bol súdny orgán povinný určiť, „kto zosnoval plán sprenevery peňazí… a kto komu dal na základe toho pokyny.(36) Nebol ani proti identifikácii žalobcu jeho celým menom, keďže za touto identifikáciou všade v rozsudku nasledoval dodatok „obvinený v samostatnom konaní“. Uviedol, že súdny orgán tak zdôraznil skutočnosť, že nerozhodoval vo veci viny žalobcu, ale že v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi v oblasti trestného konania mal za úlohu posúdiť len trestnú zodpovednosť súdenej osoby v rámci hraníc predmetného konania.(37)
85. V rozsudku Navalnyj a Oficerov v. Rusko Európsky súd pre ľudské práva túto judikatúru potvrdil, pričom už v úvode vyjadril početné výhrady k tomu, že sa dohoda o uznaní viny uzatvorí v jednom konaní, keď by povaha obvinení naopak odôvodňovala, aby boli spoluobžalovaní súdení v spoločnom konaní.(38) Poznamenal, ako veľmi je „nevyhnutné“, aby súdny orgán s konaním o dohode o uznaní viny spojil vhodné procesné záruky, aby sa zabezpečila spravodlivosť prebiehajúcich konaní vedených proti spoluobžalovaným osobám, medzi ktoré patrí záruka zdržania sa akýchkoľvek poznámok, ktoré by mohli prezumpciu neviny narušiť.(39) Následne na účely posúdenia samotných výrazov tohto odôvodnenia použil svoju schému analýzy vypracovanú v rozsudku Karaman v. Nemecko.
86. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Navalnyj a Oficerov v. Rusko, sa v rozsudku vynesenom proti X v rámci konania o dohode o uznaní viny uvádzalo, že X spáchal vytýkaný trestný čin spolu s ďalšími dvomi osobami. Hoci meno týchto osôb bolo anonymizované, rozsudok uvádzal odborné funkcie, ktoré tieto osoby vo vláde alebo vo vedúcich spoločnostiach zastávali, ako aj ich úlohu pri spáchaní tohto trestného činu.(40) Európsky súd pre ľudské práva nesúhlasil s výrazmi použitými v uvedenom rozsudku, keďže nebolo žiadnych pochýb o totožnosti spoluobžalovaných a o ich účasti na trestnom čine, za ktorý bol X odsúdený.(41)
3. Prínos judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k výkladu článku 48 Charty a článku 4 ods. 1 smernice 2016/343
87. Uvedená judikatúra umožňuje vyvodiť viacero záverov, pokiaľ ide o rozsah práva na prezumpciu neviny, ktoré je zakotvené v článku 48 Charty, a obzvlášť pokiaľ ide o konkrétne opatrenia, ktorými možno prípadným verejným vyhláseniam o vine v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 predísť alebo ich napraviť.
88. Tieto verejné vyhlásenia sa musia posudzovať podľa jednotlivých prípadov so zreteľom na osobitné okolnosti, za ktorých došlo k ich formulácii, a najmä na povahu a kontext predmetného konania.
89. Tieto okolnosti môžu byť rozhodujúce, ak sú spoluobžalovaní súdení v iných trestných konaniach, obzvlášť vtedy, ak bol jeden z nich stranou zrýchleného konania o dohode o uznaní viny.
90. Súdny orgán je v zásade povinný prijať vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo spravodlivé preskúmanie obvinení vznesených voči ostatným spoluobžalovaným v rámci konania, ktoré je proti nim práve vedené, a preto sa v dohode o uznaní viny musí zdržať akejkoľvek zmienky alebo odkazu, ktorými by mohlo byť ich právo na prezumpciu neviny porušené.
91. Možno však pripustiť, aby táto dohoda uvádzala účasť týchto ostatných spoluobžalovaných na trestnom čine a aby ich identifikovala, pokiaľ sú po prvé tieto zmienky nevyhnutné pre právnu kvalifikáciu stíhaného skutku a pre analýzu trestnej zodpovednosti osoby, ktorá svoju vinu uznala, a po druhé, ak je k nim pripojený jasný dodatok, že uvedení spoluobžalovaní sú obvinení v samostatnom konaní a že ich vina ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná.
92. To znamená, že súdny orgán musí venovať rozhodujúcu pozornosť nielen výrazom použitým pri uvedení a identifikácii ostatných osôb, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní, ale aj celkovému odôvodneniu dohody o uznaní viny.
93. Na jednej strane, čo sa týka výrazov použitých na účely uvedenia úlohy, ktorú zohrávali ostatné obvinené osoby, a na identifikáciu týchto osôb, pripomínam teda, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevylučuje, aby ich súdny orgán identifikoval ich celým menom. V takom prípade však vyžaduje, aby za týmito zmienkami nasledoval výraz alebo formulácia, ktoré každému umožnia pochopiť, že tieto zmienky sú potrebné, aby sa posúdila samotná trestná zodpovednosť dotknutej osoby, a nie vina ostatných osôb, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní.(42)
94. Na druhej strane je potrebné vykonať preskúmanie odôvodnenia predmetnej dohody o uznaní viny v jeho celistvosti. Ako Komisia vo svojich pripomienkach správne zdôraznila, akýkoľvek výraz alebo formulácia pripojená k zmienke o ostatných obvinených osobách a k ich identifikácii by stratili svoj zmysel, ak by sa iné časti úvah alebo právnej analýzy rozhodnutia mohli chápať ako posúdenie ich viny.
95. Vo svetle všetkých týchto úvah sa preto domnievam, že v situácii, keď súdny orgán súdi v zrýchlenom konaní o dohode o uznaní viny osobu obvinenú zo spáchania trestného činu formou spolupáchateľstva, musí sa článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby tento orgán v rámci dohody o uznaní viny spomenul účasť ostatných obvinených osôb na danom trestnom čine a aby ich identifikoval, pod podmienkou, že po prvé tieto zmienky sú potrebné na účely právnej kvalifikácie stíhaného skutku, ako aj analýzy trestnej zodpovednosti osoby, ktorá svoju vinu uznala, a po druhé, že sú k nim pripojené dodatky, ktorými sa dáva jasne najavo, že tieto osoby sú obvinené v inom trestnom konaní a že o ich vine ešte nebolo zákonným spôsobom rozhodnuté.
96. Domnievam sa, že je rovnako dôležité pripomenúť, že smernica 2016/343 stanovuje minimálne pravidlá a že normotvorca Únie členské štáty výslovne oprávňuje na rozšírenie práv, ktoré sú v nej vymedzené, s cieľom zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany.(43) Táto smernica preto nebráni tomu, aby členský štát prijal opatrenia poskytujúce väčšiu ochranu, ktorými sa má v situácii, o akú ide vo veci samej, zabrániť akejkoľvek zmienke, ktorou by mohlo byť porušené právo na prezumpciu neviny osôb obvinených v rámci iného trestného konania.
97. V prejednávanej veci je nesporné, že trestné konania začaté proti pánom AH, PB, CX, KM, PH a MH z dôvodu ich údajného členstva v organizovanej zločineckej skupine boli vylúčené zo spoločného konania po tom, čo posledný z nich vyjadril vôľu uzatvoriť dohodu o uznaní viny. Takisto bolo uznané, že zvyšných päť obvinených osôb súhlasilo s tým, aby pán MH túto dohodu uzatvoril, pričom uviedlo, že tento súhlas nepredstavoval uznanie ich viny, ani vzdanie sa ich práva trvať na svojej nevine.
98. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania tiež vyplýva, že zmienky týkajúce sa účasti pánov AH, PB, CX, KM a PH na spáchaní trestného činu a ich identifikácia ich celým menom, ako aj ich identifikačným číslom v rámci dohody uzatvorenej medzi prokurátorom a pánom MH vyplývajú z uplatnenia vnútroštátnej judikatúry, ktorá vyžaduje, aby znenie dohody v celom rozsahu zodpovedalo aktu obžaloby.
99. Táto požiadavka patrí do rámca voľnej úvahy, ktorá je členským štátom priznaná, pokiaľ ide o podmienky prijatia dohody, o akú ide vo veci samej, a to z dôvodu, že smernica 2016/343 má za cieľ harmonizáciu na minimálnej úrovni.
100. Výkon tejto požiadavky si však vyžaduje prijatie osobitných opatrení s cieľom zabezpečiť, že dohodou uzatvorenou medzi prokurátorom a pánom MH sa nenaruší spravodlivé preskúmanie obvinení vznesených proti pánom AH, PB, CX, KM a PH v rámci konania, ktoré proti nim práve prebieha, a najmä, že sa ňou neporuší ich právo na prezumpciu neviny. Táto dohoda totiž v jej súčasnom znení obsahuje zmienky, ktoré bez akéhokoľvek spresnenia môžu byť chápané ako predčasné vyjadrenie ich viny.
101. Súdnemu dvoru neprináleží predložiť formulácie alebo navrhnúť úpravy, pokiaľ ide o výrazy použité v uvedenej dohode. Toto je úloha vnútroštátneho súdu, ktorý je na jednej strane jediný v postavení vyložiť uplatniteľné vnútroštátne právne predpisy a zohľadniť okolnosti prípadu, a na druhej strane je jediný s príslušnosťou túto dohodu schváliť.
102. Na dodržanie požiadaviek stanovených v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 je uvedený súd povinný posúdiť mieru, do akej sú sporné zmienky nevyhnutné pre právnu kvalifikáciu stíhaného skutku a analýzu trestnej zodpovednosti pána MH. V tejto súvislosti pripomínam, že tento vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania zdôrazňuje, že tieto zmienky môžu mať veľký význam pre naplnenie znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu.
103. V prípade potreby sa od vnútroštátneho súdu vyžaduje, aby posúdil, keďže možno za uvedenými zmienkami uviesť dodatok alebo formuláciu, ktorými sa dáva jasne najavo skutočnosť, že páni AH, PB, CX, KM a PH sú obvinení v rámci iného trestného konania a že sa o ich vine ešte zákonným spôsobom nerozhodlo.
104. Nakoniec je jeho úlohou uistiť sa, že dohoda uzatvorená medzi prokurátorom a pánom MH neobsahuje žiadnu inú zmienku, ktorú by bolo možné chápať ako predčasné vyjadrenie viny týchto piatich osôb.
V. Návrh
105. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), odpovedal takto:
Článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, keď vnútroštátny súdny orgán o osobe obvinenej zo spáchania trestného činu formou spolupáchateľstva rozhoduje v rámci uzatvorenia dohody, ktorou sa vina vopred uznáva, nebráni tomu, aby sa tento súdny orgán v tejto dohode zmienil o tom, že na trestnom čine sa zúčastnili iné osoby, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní, a aby ich identifikoval, pod podmienkou, že sa tento orgán uistí o tom, že po prvé tieto zmienky sú nevyhnutné pre právnu kvalifikáciu stíhaného skutku, ako aj pre analýzu trestnej zodpovednosti osoby, ktorá svoju vinu uznáva, a po druhé, že sú k nim pripojené dodatky, ktorými sa dáva jasne najavo, že tieto osoby sú obvinené v inom konaní a že o ich vine ešte nebolo zákonným spôsobom rozhodnuté.