ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 22. decembra 2010 (*)
„Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Manželské veci a rodičovské práva a povinnosti – Dieťa rodičov, ktorí nie sú manželia – Pojem ‚obvyklý pobyt‘ dojčaťa – Pojem ‚opatrovnícke právo‘“
Vo veci C‑497/10 PPU,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo) z 8. októbra 2010 a doručený Súdnemu dvoru 18. októbra 2010, ktorý súvisí s konaním:
Barbara Mercredi
proti
Richardovi Chaffeovi,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia A. Borg Barthet, M. Ilešič, E. Levits (spravodajca) a M. Berger,
generálny advokát: P. Cruz Villalón,
tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,
so zreteľom na návrh vnútroštátneho súdu prejednať prejudiciálny návrh v rámci naliehavého konania podľa článku 104b Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
so zreteľom na rozhodnutie prvej komory z 28. októbra 2010 vyhovieť tomuto návrhu,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. decembra 2010,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– B. Mercredi, v zastúpení: M. Scott‑Manderson, QC, M.‑C. Sparrow, barrister, a H. Newman, solicitor,
– R. Chaffe, v zastúpení: H. Setright, QC, D. Williams, barrister, K. Gieve, solicitor,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Ossowski, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci H. Walker, solicitor, a D. Beard, barrister,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,
– francúzska vláda, v zastúpení: B. Beaupère‑Manokha, splnomocnená zástupkyňa,
– Írsko, v zastúpení: N. Travers, BL,
– Európska komisia, v zastúpení: A.‑M. Rouchaud‑Joët a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí generálneho advokáta,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243, ďalej len „nariadenie“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Richardom Chaffeom, otcom dievčaťa, a Barbarou Mercredi, jej matkou, vo veci opatrovníckeho práva k tomuto dieťaťu, ktoré sa v súčasnosti nachádza spolu s matkou na ostrove Réunion (Francúzsko).
Právny rámec
Haagsky dohovor z roku 1980
3 Článok 1 Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“) znie:
„Cieľom tohto dohovoru je
a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a
...“
4 Článok 13 tohto dohovoru stanovuje:
„Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním...“
5 Podľa článku 19 tohto dohovoru:
„Rozhodnutie podľa tohto [Haagskeho dohovoru z roku 1980] o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.“
Právo Únie
6 Článok 2 nariadenia stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia
1. pojem ‚súd‘ označuje všetky orgány v členských štátoch s právomocou vo veciach, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia podľa článku 1;
...
7. pojem ‚rodičovské práva a povinnosti‘ označuje všetky práva a povinnosti týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne účinky. Tento pojem zahŕňa opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom;
...
9. pojem ‚opatrovnícke právo‘ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa;
10. pojem ‚právo styku‘ zahŕňa najmä právo vziať dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu;
11. pojem ‚neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie‘ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:
a) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom... podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním;
a
b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.“
7 Článok 8 nariadenia znie:
„1. Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
2. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“
8 Článok 10 nariadenia stanovuje:
„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním;
alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;
...
iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.“
9 Článok 11 ods. 8 nariadenia znie:
„Bez ohľadu na rozsudok o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 každý následný rozsudok požadujúci návrat dieťaťa vydaný súdom, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia, sa vykonáva podľa oddielu 4 kapitoly III na účely zabezpečenia návratu dieťaťa.“
10 Článok 13 ods. 1 nariadenia stanovuje:
„Ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa..., právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.“
11 V zmysle článku 16 nariadenia:
„konanie na súde sa považuje za začaté:
a) momentom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súde, za predpokladu, že navrhovateľ neopomenul následne prijať kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil doručenie písomnosti odporcovi;
...
...“
12 Článok 19 nariadenia stanovuje:
„...
2. Ak sa vedú konania týkajúce sa rodičovských práv a povinností k tomu istému dieťaťu a s rovnakým predmetom konania na súdoch rôznych členských štátov, súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.
3. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, súd, ktorý začal konať ako druhý, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.
V takom prípade účastník, ktorý podal návrh súdu, ktorý začal konať ako druhý, môže podať svoj návrh na súd, ktorý začal konať ako prvý.“
13 Podľa článku 60 písm. e) nariadenia vo vzťahoch medzi členskými štátmi má toto nariadenie prednosť pred Haagskym dohovorom z roku 1980 v rozsahu, v akom sa týka otázok upravených týmto nariadením.
14 Článok 3 tohto dohovoru v podstate zodpovedá článku 2 bodu 11 nariadenia, článok 5 písm. a) dohovoru zodpovedá článku 2 bodu 9 nariadenia a článok 5 písm. b) dohovoru zodpovedá článku 2 bodu 10 uvedeného nariadenia.
15 Článok 62 nariadenia stanovuje:
„1. Dohody a dohovory uvedené v článkoch 59 ods. 1, 60 a 61 zostávajú v platnosti vo vzťahu k veciam, na ktoré sa nevzťahuje toto nariadenie.
2. Dohovory uvedené v článku 60, najmä Haagsky dohovor z roku 1980, sú naďalej platné medzi členskými štátmi, ktoré sú ich zmluvnými stranami, v súlade s článkom 60.“
Vnútroštátne právo
16 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa práva uplatniteľného v Anglicku a vo Walese biologický otec dieťaťa nie je zákonným nositeľom rodičovských práv a povinností.
17 Podľa oddielu 4 zákona o ochrane detí z roku 1989 (Children Act 1989) sa však otec môže stať nositeľom rodičovských práv a povinností buď na základe údaja v rodnom liste dieťaťa, alebo uzavretím dohody o týchto právach a povinnostiach s matkou, alebo na základe súdneho rozhodnutia, ktoré mu priznáva rodičovské práva a povinnosti („parental responsibility order“).
18 Okrem toho v konaniach podľa súkromného práva týkajúcich sa detí v Anglicku a vo Walese môžu súdy vydať rozhodnutia podľa oddielu 8 tohto zákona alebo High Court of Justice (England & Wales) v rámci jeho vlastných právomocí vo veciach ochrany detí. Tieto rozhodnutia umožňujú rozhodnúť o pobyte („residence order“) a práve styku („contact order“), zakázať niektoré úkony („prohibited steps order“) a vyriešiť špecifické ťažkosti („specific issue order“).
19 Návrh na začatie vnútroštátneho konania odkazuje na vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej súdy Anglicka a Walesu, ktoré rozhodujú o návrhu na vydanie rozhodnutia vo veciach opatrovníckeho práva, sú spôsobilé získať takéto právo, aj keď samotný navrhovateľ opatrovnícke právo ešte nemá.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
Skutkové okolnosti, ktoré viedli k sporu vo veci samej
20 Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že žalobkyňa vo veci samej, Barbara Mercredi, francúzska štátna príslušníčka narodená na ostrove Réunion, sa v priebehu roka 2000 presťahovala do Anglicka, kde pracovala ako členka posádky pre leteckú spoločnosť. Počas niekoľkých rokov tam žila spolu s Richardom Chaffeom, britským štátnym príslušníkom, v nemanželskom zväzku.
21 Z tohto vzťahu sa 11. augusta 2009 narodila dcéra Chloé s francúzskou štátnou príslušnosťou. V priebehu týždňa, ktorý nasledoval po narodení tohto dieťaťa, sa B. Mercredi a R. Chaffe, ktorých vzťah už nebol od určitého obdobia pevný a ktorí už spolu nežili, keďže R. Chaffe opustil spoločné bydlisko, odlúčili.
22 Dňa 7. októbra 2009, keď mala Chloé dva mesiace, B. Mercredi a jej dcéra opustili Anglicko a odišli na ostrov Réunion, kde dorazili nasledujúci deň. Otec dieťaťa nebol vopred informovaný o odchode matky a dieťaťa, ale 10. októbra 2009 dostal list, v ktorom B. Mercredi vysvetľovala dôvody tohto odchodu.
23 Je nepochybné, že obvyklý pobyt dieťaťa pred jeho odchodom 7. októbra 2009 sa nachádzal v Anglicku. Rovnako je nepochybné, že premiestnenie Chloé na ostrov Réunion bolo oprávnené, keďže B. Mercredi bola v čase, keď k nemu došlo, jedinou osobou, ktorá mala „opatrovnícke právo“ v zmysle článku 2 bodu 9 nariadenia.
Konanie začaté otcom v Spojenom kráľovstve v priebehu roka 2009
24 Keď R. Chaffe v piatok 9. októbra 2009 zistil, že bydlisko B. Mercredi bolo opustené, v rovnaký deň podal telefonicky návrh u sudcu Holmana, Duty High Court Judge. Uvedený sudca vydal rozhodnutie, ktorým nariadil oznámenie informácií, kde sa dieťa nachádza („location order“) a nariadil pojednávanie na 12. októbra 2009.
25 Dňa 12. októbra 2009 podal R. Chaffe návrhy najmä na priznanie rodičovských práv a povinností, striedavý pobyt a právo styku. V rovnaký deň bez toho, aby B. Mercredi vedela o návrhu podanom navrhovateľom, a bez toho, aby bola prítomná alebo zákonne zastúpená, sudca Holman vydal rozhodnutie nariaďujúce B. Mercredi povinnosť priviesť Chloé do Anglicka. Toto rozhodnutie s cieľom vyhnúť sa akejkoľvek nejasnosti spresňuje, že nezahŕňa vydanie dieťaťa otcovi alebo akýkoľvek kontakt s ním, keďže rozhodnutia v tomto ohľade sú vyhradené na neskoršie pojednávanie.
26 Treba uviesť, že vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, podľa ktorého konanie na súde bolo „začaté“ v zmysle článku 16 nariadenia najneskôr 12. októbra 2009. Úlohou vnútroštátneho súdu je túto skutočnosť prípadne overiť. Úlohou Súdneho dvora je v každom prípade vyjadriť sa vzhľadom na skutkové a právne zistenia, ktoré sú uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu.
Konania začaté matkou a otcom vo Francúzsku
27 Dňa 28. októbra 2009 B. Mercredi podala návrh na Tribunal de grande instance de Saint‑Denis (Francúzsko) s cieľom získať výlučné rodičovské práva a povinnosti a určiť pobyt Chloé na svojej adrese.
28 Dňa 18. decembra 2009 podal R. Chaffe na ten istý súd návrh, aby bol nariadený návrat Chloé do Anglicka podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980. Rozsudkom z 15. marca 2010 bol tento návrh zamietnutý z dôvodu, že R. Chaffe nemal „opatrovnícke právo“ vo vzťahu ku Chloé, keď opustila Spojené kráľovstvo. Tento rozsudok nebol napadnutý odvolaním.
29 Dňa 23. júna 2010 vydal Tribunal de grande instance de Saint‑Denis rozsudok priznávajúci výlučné rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu ku Chloé B. Mercredi a určujúci obvyklý pobyt tohto dieťaťa na matkinej adrese. Z pripomienok uvedených R. Chaffeom, ako aj francúzskou vládou na pojednávaní vyplýva, že tento rozsudok ešte nie je právoplatný.
Pokračovanie konania začatého otcom v Spojenom kráľovstve v priebehu roka 2009
30 Dňa 15. apríla 2010 bola vec začatá R. Chaffeom v októbri 2009 predložená sudcovi McFarlaneovi. Podľa R. Chaffea mal High Court of Justice (England & Wales) právomoc 9. októbra 2009 rozhodnúť o situácii jeho dcéry, keďže Chloé k tomuto dňu nestratila svoj obvyklý pobyt v Anglicku. Okrem toho právo uplatniteľné v Anglicku a vo Walese stanovuje, že návrh na prijatie rozhodnutia vo veciach opatrovníckeho práva je spôsobilý priznať „opatrovnícke právo“ súdu. R. Chaffe dopĺňa, že vzhľadom na to, že anglické súdy začali konanie o návrhu vo veciach rodičovských práv a povinností, Tribunal de grande instance de Saint‑Denis mal prerušiť konanie podľa článku 19 nariadenia, až kým sa nepotvrdí právomoc anglického súdu.
31 Podľa B. Mercredi nemali anglické súdy právomoc vyjadriť sa k situácii Chloé, pretože odo dňa, keď Chloé odišla na ostrov Réunion, už nemala svoj obvyklý pobyt v Spojenom kráľovstve, ale vo Francúzsku.
32 Sudca McFarlane sa domnieval, že:
– k začatiu konania na anglickom súde vo veci týkajúcej sa Chloé došlo v okamihu, keď sa otec telefonicky skontaktoval so sudcom Holmanom,
– od tohto okamihu anglický súd disponoval opatrovníckym právom vo vzťahu ku Chloé,
– otec na základe skutočnosti, že rozhodnutia boli vydané v jeho prospech, disponoval od tohto okamihu tiež opatrovníckym právom,
– Chloé mala stále svoj obvyklý pobyt v Anglicku „v okamihu, keď bolo anglickému súdu a otcovi priznané opatrovnícke právo vo vzťahu k [dieťaťu] a keď anglický súd nariadil, že Chloé patrí pod jeho právomoc alebo že sa tam má vrátiť“, a že
– v dôsledku toho mali anglické súdy 9. októbra 2009 právomoc rozhodnúť o situácii Chloé.
Konanie začaté matkou v Spojenom kráľovstve
33 Dňa 12. júla 2010 sa B. Mercredi odvolala proti rozhodnutiam High Court of Justice (England & Wales) na vnútroštátny súd.
34 Tento súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že na účely určenia príslušného súdu podľa práva Únie vo veciach rodičovských práv a povinností vo vzťahu ku Chloé je potrebné objasnenie kritérií, ktoré sa majú uplatniť na určenie obvyklého pobytu dieťaťa na účely článkov 8 a 10 nariadenia.
35 Okrem toho sa vnútroštátny súd domnieva, že odpoveď na otázku, či High Court of Justice (England & Wales) nadobudol opatrovnícke právo vo vzťahu ku Chloé v dôsledku návrhov podaných jej otcom, závisí od pojmu „orgán alebo iný subjekt“ v zmysle nariadenia, ktorého výklad patrí do právomoci Súdneho dvora. Navyše tento súd žiada objasnenie posúdenia konkurenčnej právomoci súdov Spojeného kráľovstva a francúzskych súdov konajúcich o návrhoch otca a matky Chloé.
36 Za týchto okolností Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Aké sú vhodné kritériá na určenie obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle:
– článku 8 nariadenia... č. 2201/2003,
– článku 10 nariadenia... č. 2201/2003?
2. Je súd ‚orgánom alebo iným subjektom‘, ktorému možno priznať opatrovnícke právo na účely ustanovení nariadenia... č. 2201/2003?
3. Možno článok 10 použiť aj po tom, ako bol zamietnutý návrh na vrátenie dieťaťa súdmi dožiadaného členského štátu podľa [Haagskeho dohovoru z roku 1980] pre nesplnenie podmienok obsiahnutých v článkoch 3 a 5?
Ako sa má konkrétne vyriešiť rozpor medzi rozhodnutím dožiadaného štátu, podľa ktorého požiadavky stanovené v článkoch 3 a 5 [Haagskeho dohovoru z roku 1980] nie sú splnené, a rozhodnutím žiadajúceho štátu, podľa ktorého požiadavky stanovené v týchto článkoch sú splnené?“
O naliehavom konaní
37 Vnútroštátny súd navrhol, aby sa na predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom konaní podľa článku 104b Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
38 Tento návrh odôvodnil tým, že kým nie je identifikovaný príslušný súd podľa práva Únie vo veciach rodičovských práv a povinností vo vzťahu ku Chloé, návrhy podané jej otcom s cieľom vydania rozhodnutia, ktoré mu umožní udržiavať vzťahy so svojím dieťaťom, nemôžu byť prejednané.
39 V tomto ohľade treba uviesť, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že predmetná vec sa týka dieťaťa vo veku jeden rok a štyri mesiace, ktoré je už rok odlúčené od svojho otca. Vzhľadom na to, že dotknuté dieťa je vo veku citlivom pre jeho vývoj, predĺženie súčasnej situácie, ktorá sa navyše vyznačuje značnou vzdialenosťou medzi bydliskom otca a dieťaťa, by mohlo vážne narušiť jeho budúci vzťah k otcovi.
40 Za týchto podmienok prvá komora Súdneho dvora 28. októbra 2010 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta vyhovela návrhu vnútroštátneho súdu, aby sa na návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom konaní.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
41 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta na výklad, ktorý treba dať pojmu „obvyklý pobyt“ v zmysle článkov 8 a 10 nariadenia na účely určenia, ktorý súd má právomoc konať o otázkach týkajúcich sa opatrovníckeho práva, najmä ak – ako je to vo veci samej – ide o situáciu dojčaťa, ktoré je oprávnene premiestnené svojou matkou do iného členského štátu, ako je štát jeho obvyklého pobytu, a v čase začatia konania na súde štátu odchodu tam býva iba niekoľko dní.
42 V tejto súvislosti treba na úvod konštatovať, že podľa článku 8 ods. 1 nariadenia sa právomoc súdu členského štátu vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré sa oprávnene premiestni do iného štátu, určuje na základe kritéria obvyklého pobytu tohto dieťaťa v čase začatia konania na tomto súde.
43 Podľa článku 16 nariadenia sa konanie na súde považuje za začaté iba vtedy, ak sa na tomto súde podá písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocenná písomnosť. Ako bolo uvedené v bode 24 tohto rozsudku, R. Chaffe sa 9. októbra 2009 obrátil na dotknutý súd prostredníctvom osoby sudcu Holmana, Duty High Court Judge, výlučne telefonicky. S výhradou – ako už bolo spresnené v bode 26 tohto rozsudku – overenia zo strany vnútroštátneho súdu, či navrhovateľ ďalej nezanedbal prijatie opatrení, ktoré mal povinnosť prijať na to, aby bolo podanie oznámené alebo doručené odporkyni, sa konanie na High Court of Justice (England & Wales) považuje za začaté až 12. októbra 2009. K tomuto dňu Chloé, ktorá dorazila na ostrov Réunion 8. októbra 2009, bývala v tomto francúzskom departemente štyri dni.
44 V tomto ohľade treba najskôr konštatovať, že nariadenie neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „obvyklý pobyt“. Použitie prídavného mena „obvyklý“ umožňuje jednoducho dospieť k záveru, že pobyt musí vykazovať určitú stabilitu alebo pravidelnosť.
45 Podľa ustálenej judikatúry z potreby jednotného uplatňovania práva Únie a zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Európskej únii, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou (pozri najmä rozsudky z 18. januára 1984, Ekro, 327/82, Zb. s. 107, bod 11; zo 6. marca 2008, Nordania Finans a BG Factoring, C‑98/07, Zb. s. I‑1281, bod 17, ako aj z 2. apríla 2009, A, C‑523/07, Zb. s. I‑2805, bod 34).
46 Keďže články nariadenia, ktoré uvádzajú pojem obvyklý pobyt, neobsahujú výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah tohto pojmu, toto určenie sa musí vykonať s ohľadom na kontext ustanovení a cieľ nariadenia, a to najmä cieľ vyplývajúci z jeho odôvodnenia č. 12, podľa ktorého ním stanovené kritériá právomoci sú konštruované tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, a najmä kritériu blízkosti.
47 Na to, aby bol tento najlepší záujem dieťaťa čo najviac dodržaný, Súdny dvor už rozhodol, že pojem obvyklý pobyt v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Toto miesto musí stanoviť vnútroštátny súd s prihliadnutím na všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu (pozri rozsudok A, už citovaný, bod 44).
48 Medzi kritériami, vo svetle ktorých má vnútroštátny súd stanoviť obvyklý pobyt dieťaťa, treba uviesť najmä podmienky a dôvody pobytu dieťaťa na území členského štátu, ako aj jeho štátnu príslušnosť (pozri rozsudok A, už citovaný, bod 44).
49 Ako už Súdny dvor okrem iného zdôraznil v bode 38 už citovaného rozsudku A, na účely určenia obvyklého pobytu dieťaťa musia byť okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých možno vyvodiť, že táto prítomnosť vôbec nemá dočasný alebo príležitostný charakter.
50 V tomto kontexte Súdny dvor zdôraznil, že zámer rodiča usadiť sa s dieťaťom v inom členskom štáte, ktorý sa prejaví určitými hmatateľnými krokmi, ako sú kúpa alebo nájom bytu v hostiteľskom členskom štáte, môže byť ukazovateľom zmeny obvyklého pobytu (pozri rozsudok A, už citovaný, bod 40).
51 V tejto súvislosti treba na účely odlíšenia obvyklého pobytu od jednoduchej dočasnej prítomnosti zdôrazniť, že táto prítomnosť musí mať v zásade určité trvanie, aby odzrkadľovala dostatočnú stabilitu. Nariadenie však neupravuje minimálnu dĺžku. Na zmenu obvyklého pobytu do hostiteľského členského štátu sa totiž ráta najmä vôľa dotknutej osoby vytvoriť v ňom stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilnú povahu. Trvanie pobytu tak môže slúžiť iba ako indícia v rámci posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu.
52 Vo veci samej môže mať navyše vek dieťaťa osobitný význam.
53 Sociálne a rodinné prostredie dieťaťa, ktoré sa významne podieľa na určení miesta jeho obvyklého pobytu, sa totiž skladá z viacerých faktorov závislých od veku dieťaťa. Faktory, na ktoré sa má prihliadnuť v prípade dieťaťa v školskom veku, sa tak líšia od tých, na ktoré treba prihliadnuť, ak ide o neplnoletého, ktorý ukončil svoje štúdiá, alebo od tých, ktoré sú relevantné, pokiaľ ide o dojča.
54 Vo všeobecnosti je prostredím dieťaťa v nízkom veku v prvom rade rodinné prostredie určené príslušnou osobou alebo osobami, s ktorými dieťa žije, ktoré ho skutočne opatrujú a starajú sa oň.
55 To platí a fortiori vtedy, ak je dotknuté dieťa dojčaťom. Toto dojča sa nevyhnutne spoluzúčastňuje na sociálnom a rodinnom prostredí ľudí, od ktorých závisí. V dôsledku toho, ak je dojča ako vo veci samej skutočne opatrované svojou matkou, treba posúdiť jej integráciu do jej sociálneho a rodinného prostredia. V tejto súvislosti možno zohľadniť kritériá stanovené judikatúrou Súdneho dvora, ako sú dôvody presťahovania matky dieťaťa do iného členského štátu, jej jazykové znalosti alebo tiež jej geografický a rodinný pôvod.
56 Z vyššie uvedeného vyplýva, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že pojem obvyklý pobyt v zmysle článkov 8 a 10 nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel a v prípade, keď ide o situáciu dojčaťa, ktoré býva so svojou matkou iba niekoľko dní v inom členskom štáte, ako je štát jeho obvyklého pobytu, do ktorého bolo premiestnené, treba vziať do úvahy najmä na jednej strane trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania matky do tohto štátu a na druhej strane, najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt a zohľadnil pritom všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.
57 Za predpokladu, že by uplatnenie vyššie uvedených kritérií viedlo vo veci samej k záveru, že obvyklý pobyt dieťaťa nemožno určiť, určenie príslušného súdu musí byť vykonané na základe kritéria „prítomnosti dieťaťa“ v zmysle článku 13 nariadenia.
O druhej otázke
58 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či pojem „orgán alebo iný subjekt“, ktorému možno priznať opatrovnícke právo na účely ustanovení nariadenia, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa pojem „súd“ v zmysle článku 2 ods. 1 uvedeného nariadenia.
59 V tejto súvislosti treba uviesť, že vnútroštátny súd nespresnil ustanovenia nariadenia, v rámci ktorých chcel objasniť výklad tohto pojmu, ani dôvody, pre ktoré považoval tento výklad za potrebný na vydanie rozsudku. Napriek tomu je zrejmé, že tento pojem sa nachádza v znení článkov 10 a 11 nariadenia. Tieto ustanovenia sa týkajú právomoci v prípade únosu dieťaťa, a majú sa preto uplatniť v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa, pričom článok 9 uvedeného nariadenia sa venuje oprávnenému presťahovaniu dieťaťa z jedného členského štátu do druhého.
60 Ako už bolo uvedené v bode 23 tohto rozsudku, je nepochybné, že premiestnenie Chloé na ostrov Réunion bolo oprávnené.
61 Z toho vyplýva, že článok 10 nariadenia nie je uplatniteľný. V dôsledku toho nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.
O tretej otázke
62 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, ako vyplýva najmä z bodov 1.4 a 4.6 jeho rozhodnutia, či rozhodnutia súdu členského štátu zamietajúce podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 návrh na okamžité vrátenie dieťaťa na územie, kde je daná miestna príslušnosť súdu iného členského štátu, a týkajúce sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu majú vplyv na rozhodnutia, ktoré sa majú vydať v tomto inom členskom štáte o návrhoch týkajúcich sa rodičovských práv a povinností, ktoré boli podané skôr a o ktorých sa stále koná.
Rozsudok Tribunal de grande instance de Saint‑Denis z 15. marca 2010
63 Ako už bolo uvedené v bode 28 tohto rozsudku, návrh otca Chloé podaný na Tribunal de grande instance de Saint‑Denis bol založený na ustanoveniach Haagskeho dohovoru z roku 1980. Tento dohovor má podľa svojho článku 1 za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané.
64 Tribunal de grande instance de Saint‑Denis zamietol návrh, ktorým sa otec Chloé domáhal jej návratu do Spojeného kráľovstva, „pretože sa [nepreukázalo], že v okamihu premiestnenia malej Chloé Mercredi mal Richard Chaffe opatrovnícke právo, ktoré skutočne vykonával, alebo ktoré by bol vykonával, ak by k odchodu nedošlo“.
65 V tomto ohľade je nutné konštatovať, že podľa článku 19 Haagskeho dohovoru z roku 1980 rozsudok tohto súdu z 15. marca 2010 nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva, aj keď nadobudol právoplatnosť, ako sa konštatovalo v bode 28 tohto rozsudku.
66 Z toho vyplýva, že za predpokladu, že vnútroštátny súd rozhodne podľa kritérií uvedených v odpovedi na prvú otázku, že má právomoc podľa článku 8 nariadenia, pokiaľ ide o rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu ku Chloé, rozsudok Tribunal de grande instance de Saint‑Denis z 15. marca 2010 nemá vplyv na rozhodnutie, ktoré má vnútroštátny súd vydať.
Rozsudok Tribunal de grande instance de Saint‑Denis z 23. júna 2010
67 Pokiaľ ide o rozsudok Tribunal de grande instance de Saint‑Denis z 23. júna 2010, ktorý, ako bolo uvedené v bode 29 tohto rozsudku, nie je ešte právoplatný, treba najskôr uviesť, že vnútroštátny súd bude prípadne konfrontovaný so skutočnosťou, že tento súd založil svoj rozsudok nie na Haagskom dohovore z roku 1980, ale tiež na nariadení.
68 V takomto prípade konfliktu medzi dvoma súdmi rôznych členských štátov, na ktoré boli podané na základe nariadenia návrhy týkajúce sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k dieťaťu majúce rovnaký predmet a rovnakú kauzu, sa má uplatniť článok 19 ods. 2 nariadenia. Podľa tohto článku súd, ktorý začal konať ako druhý, preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.
69 Vzhľadom na to, že na High Court of Justice (England & Wales) sa začalo konanie 12. októbra 2009 na základe podania otca dieťaťa smerujúceho k tomu, aby mu boli priznané rodičovské práva a povinnosti, Tribunal de grande instance de Saint‑Denis, na ktorý sa matka obrátila 28. októbra 2009, nemohol rozhodnúť o návrhu, ktorý podala.
70 Z vyššie uvedeného vyplýva, že za predpokladu, že vnútroštátny súd rozhodne podľa kritérií uvedených v odpovedi na prvú otázku, že má právomoc podľa článku 8 nariadenia, pokiaľ ide o rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu ku Chloé, ani rozsudok Tribunal de grande instance de Saint‑Denis z 15. marca 2010, ani rozsudok z 23. júna 2010 nemajú vplyv na rozhodnutie, ktoré má vnútroštátny súd vydať.
71 V dôsledku toho treba odpovedať na tretiu otázku tak, že rozhodnutia súdu členského štátu zamietajúce podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 návrh na okamžité vrátenie dieťaťa na územie, kde je daná miestna príslušnosť súdu iného členského štátu, a týkajúce sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu nemajú vplyv na rozhodnutia, ktoré sa majú vydať v tomto inom členskom štáte o návrhoch týkajúcich sa rodičovských práv a povinností, ktoré boli podané skôr a o ktorých sa stále koná.
O trovách
72 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článkov 8 a 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel a v prípade, keď ide o situáciu dojčaťa, ktoré býva so svojou matkou iba niekoľko dní v inom členskom štáte, ako je štát jeho obvyklého pobytu, do ktorého bolo premiestnené, treba vziať do úvahy najmä na jednej strane trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania matky do tohto štátu a na druhej strane, najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, a zohľadnil pritom všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.
Za predpokladu, že by uplatnenie vyššie uvedených kritérií viedlo vo veci samej k záveru, že obvyklý pobyt dieťaťa nemožno určiť, určenie príslušného súdu musí byť vykonané na základe kritéria „prítomnosti dieťaťa“ v zmysle článku 13 nariadenia.
2. Rozhodnutia súdu členského štátu zamietajúce podľa Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí návrh na okamžité vrátenie dieťaťa na územie, kde je daná miestna príslušnosť súdu iného členského štátu, a týkajúce sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu nemajú vplyv na rozhodnutia, ktoré sa majú vydať v tomto inom členskom štáte o návrhoch týkajúcich sa rodičovských práv a povinností, ktoré boli podané skôr a o ktorých sa stále koná.
Podpisy