Language of document : ECLI:EU:C:2015:463

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 9. júla 2015 (1)

Vec C‑198/14

Valev Visnapuu

proti

Kihlakunnansyyttäjä (Helsinki),

Suomen valtio – Tullihallitus

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal
Helsingin hovioikeus (Fínsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Články 34 ZFEÚ a 110 ZFEÚ – Spotrebná daň z určitých balení nápojov, ktoré nie sú súčasťou systému zálohovania a individuálneho spätného odberu – Články 34 ZFEÚ a 37 ZFEÚ – Štátny monopol na maloobchodný predaj – Požiadavka povolenia na maloobchodný predaj v prípade, že hospodársky subjekt usadený v inom členskom štáte dováža alkoholické nápoje určené na maloobchodný predaj na území daného štátu“





1.        Vo Fínsku je zaručená ochrana životného prostredia a verejného zdravia okrem iného dvoma súbormi pravidiel.

2.        Po prvé sú podľa právnej úpravy spotrebnej dane z určitých balení nápojov od platenia tejto dane oslobodené nápojové obaly, ktoré sú súčasťou účinného systému spätného odberu obalov, v rámci ktorého je zabezpečená recyklácia alebo opakované použitie nápojových obalov.

3.        Po druhé sa právnou úpravou o alkohole zavádza monopol na maloobchodný predaj alkoholických nápojov v prospech štátnej spoločnosti Alko Oy (ďalej len „Alko“), zaoberajúcej sa predajom alkoholu, a okrem iného sa podmieňuje dovoz niektorých alkoholických nápojov určených na maloobchodný predaj získaním povolenia na maloobchodný predaj.

4.        Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa Helsingin hovioikeus (Odvolací súd v Helsinkách, Fínsko) pýta Súdneho dvora, či prvú z uvedených právnych úprav treba posúdiť podľa článku 34 ZFEÚ alebo 110 ZFEÚ a druhú podľa článku 34 ZFEÚ alebo 37 ZFEÚ.

5.        Vnútroštátny súd sa ďalej pýta Súdneho dvora, či uvedené články a článok 1 ods. 1 a články 7 a 15 smernice 94/62/ES(2) treba vykladať v tom zmysle, že bránia takýmto právnym úpravám.

6.        Prejednávaný návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Visnapuu, zástupcom spoločnosti European Investment Group OÜ (ďalej len „EIG“) na jednej strane a Kihlakunnansyyttäjä (okresný prokurátor) (Helsinki) a Suomen valtio – Tullihallitus (Fínska republika – Colná správa) na strane druhej, ktorého predmetom je jednak uplatňovanie spotrebnej dane z balení alkoholických nápojov, ktoré nie sú súčasťou systému spätného odberu, a jednak požiadavka povolenia na maloobchodný predaj v prípade dovozu a maloobchodného predaja týchto alkoholických nápojov.

7.        V týchto návrhoch najskôr vysvetlím dôvody, pre ktoré zastávam názor, že takú vnútroštátnu právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, ktorá oslobodzuje niektoré nápojové obaly od platenia spotrebnej dane, pokiaľ sú súčasťou systému spätného odberu obalov, treba posúdiť s ohľadom na článok 110 ZFEÚ a treba ju považovať za zlučiteľnú s článkom 110 ZFEÚ a s článkom 1 ods. 1 a článkami 7 a 15 smernice 94/62.

8.        Následne preukážem, že takú vnútroštátnu právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, ktorá zavádza monopol na maloobchodný predaj a podmieňuje dovoz niektorých alkoholických nápojov určených na maloobchodný predaj získaním povolenia na maloobchodný predaj, treba posúdiť s ohľadom na článok 37 ZFEÚ, ktorý treba vykladať v tom zmysle, že takejto právnej úprave nebráni len vtedy, keď organizácia a fungovanie monopolu sú upravené tak, že je vylúčená akákoľvek diskriminácia medzi štátnymi príslušníkmi jednotlivých členských štátov v súvislosti s podmienkami nákupu a odbytu tovaru a že obchod s tovarom pochádzajúcim z iných členských štátov nie je právne ani fakticky znevýhodňovaný oproti obchodu s vnútroštátnym tovarom, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.

I –    Právny rámec

A –    Právo Únie

1.      Zmluva o FEÚ

9.        V článku 34 ZFEÚ sa stanovuje, že „množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnocenným účinkom[(3)] sú medzi členskými štátmi zakázané“.

10.      V článku 37 ods. 1 ZFEÚ sa stanovuje:

„Členské štáty prispôsobia štátne monopoly obchodnej povahy tak, aby v podmienkach nákupu a odbytu medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov neexistovala diskriminácia.

Ustanovenia tohto článku sa vzťahujú na každý orgán, prostredníctvom ktorého členský štát právne alebo fakticky, priamo alebo nepriamo kontroluje, riadi alebo významne ovplyvňuje dovoz alebo vývoz medzi členskými štátmi. Tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na monopoly, ktoré štát zveril iným subjektom.“

11.      Článok 110 ZFEÚ znie takto:

„Žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky.

Ďalej, žiaden členský štát nezdaní výrobky iných členských štátov nijakou vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky.“

2.      Smernica 94/62

12.      V článku 1 ods. 1 smernice 94/62 sa stanovuje:

„Cieľom tejto smernice je zharmonizovať vnútroštátne opatrenia týkajúce sa hospodárenia s obalmi a s odpadmi z obalov, aby sa na jednej strane zabránilo ich vplyvu na životné prostredie všetkých členských štátov, ako aj iných krajín, alebo sa takýto vplyv znížil a to vysokou úrovňou ochrany životného prostredia, a na druhej strane, aby sa zabezpečil funkčný vnútorný trh, aby sa vyhlo prekážkam v obchodovaní a deformácii a obmedzeniu hospodárskej súťaže v spoločenstve.“

13.      Článok 7 tejto smernice, nazvaný „Systémy návratu [spätného odberu – neoficiálny preklad], zberu a zhodnotenia“, stanovuje:

„1.      Členské štáty urobia potrebné opatrenia, aby zabezpečili vytvorenie systémov, ktoré zabezpečia:

a)      návrat [spätný odber – neoficiálny preklad] a/alebo zber použitých obalov a/alebo odpadov z obalov od spotrebiteľa, iného konečného užívateľa alebo z prúdu odpadov s cieľom ukončiť ho najvhodnejšou alternatívou odpadového hospodárstva;

b)      opätovné použitie alebo zhodnotenie vrátane recyklácie zozbieraných obalov a/alebo odpadov z obalov,

aby dosiahli ciele stanovené touto smernicou.

Systémy sú otvorené pre účasť hospodárskych subjektov dotknutých sektorov a pre účasť príslušných verejných inštitúcií. Takisto sa vzťahujú na dovážané výrobky, nediskriminujú ich ani podrobnými opatreniami, ani poplatkami za prístup do systému a sú navrhnuté tak, aby nevytvárali bariéry v obchode alebo nedeformovali hospodársku súťaž v súlade so zmluvou.

2.      Systémy uvedené v odseku 1 sú súčasťou politiky, ktorá pokrýva všetky obaly a odpady z obalov a berú do úvahy najmä požiadavky týkajúce sa ochrany životného prostredia a zdravia spotrebiteľov, bezpečnosti a hygieny; …“

14.      Článok 15 uvedenej smernice, ktorý sa nazýva „Hospodárske nástroje“, stanovuje:

„Rada prijme na základe príslušných ustanovení zmluvy hospodárske nástroje na podporu vykonania cieľov stanovených touto smernicou. Ak takéto opatrenia neexistujú, členské štáty môžu v súlade s princípmi, ktorými sa riadi environmentálna politika spoločenstva, medzi inými princíp ‚znečisťovateľ platí‘, prijať opatrenia na vykonanie týchto cieľov.“

B –    Fínske právo

1.      Zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov

15.      Podľa § 5 zákona č. 1037/2004 o spotrebnej dani z určitých balení nápojov [Laki eräiden juomapakkausten valmisteverosta (1037/2004), ďalej len „zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov“] je výška tejto dane 51 centov za liter zabaleného tovaru.

16.      § 6 tohto zákona stanovuje prípady oslobodenia od spotrebnej dane. Podľa odseku 1 bodu 1 sú od tejto dane oslobodené balenia nápojov vtedy, keď je obal súčasťou účinného systému spätného odberu obalov upraveného v § 3 prvom odseku bode 2 uvedeného zákona.(4)

2.      Zákon o alkohole

17.      § 1 zákona č. 1143/1994 o alkohole [alkoholilaki (1143/1994), ďalej len „zákon o alkohole“] presnejšie stanovuje, že cieľom tohto zákona je predchádzať negatívnym spoločenským, sociálnym a zdravotným dôsledkom látok obsahujúcich alkohol reguláciou spotreby alkoholu.

18.      § 8 uvedeného zákona nazvaný „Dovoz alkoholických nápojov a etylalkoholu a povolenie na dovoz etylalkoholu“ stanovuje v prvom odseku:

„Dovoz alkoholických nápojov na účely osobnej spotreby, ako aj na obchodné účely, nepodlieha osobitnému dovoznému povoleniu. Dovoz na účely osobnej spotreby sa bližšie upravuje v § 10. Ten, kto alkoholické nápoje používa na obchodné účely, potrebuje na svoju činnosť týkajúcu sa alkoholických nápojov, ktoré majú byť predmetom dovozu, osobitné povolenie podľa tohto zákona…“

19.      Podľa § 13 prvého odseku zákona o alkohole má Alko, s výnimkou obchodovania v zmysle § 14, monopol na maloobchodný predaj alkoholických nápojov.

20.      § 14 uvedeného zákona, ktorý sa týka „povolenia na maloobchodný predaj“, stanovuje v prvom a druhom odseku:

„Alkoholické nápoje, ktoré sa vyrábajú fermentáciou a obsahujú nanajvýš 4,7 objemových percent etylalkoholu, smie okrem štátnej spoločnosti predávať každý, kto od orgánu vydávajúceho povolenia dostal príslušné povolenie pre maloobchod.

Alkoholické nápoje, ktoré sa vyrábajú fermentáciou a obsahujú nanajvýš 13 objemových percent etylalkoholu, smie okrem štátnej spoločnosti za podmienok, ktoré stanovilo ministerstvo sociálnych vecí a zdravotníctva a s povolením schvaľovacieho úradu, v rámci maloobchodu predávať ten, kto získal povolenie na výrobu daného výrobku.“

II – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

21.      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že EIG, ktorá má sídlo v Estónsku, prevádzkovala na internete webovú stránku www.alkotaxi.eu, prostredníctvom ktorej bolo možné kupovať alkoholické nápoje rôznych značiek s nízkym aj vysokým obsahom alkoholu. EIG pre časť kupujúcich organizovala dodanie alkoholických nápojov, ktoré si kúpili, k nim domov.

22.      Je nesporné, že v období od 24. júna do 18. augusta 2009(5) EIG nedodržala pri dodávaní alkoholických nápojov do Fínska(6) niektoré z povinností, ktoré jej vyplývajú z fínskeho práva.

23.      EIG totiž neodviedla za tovar dovezený do Fínska spotrebnú daň z alkoholických nápojov vo výške 23 144,89 eura ani spotrebnú daň z určitých balení nápojov vo výške 5 233,52 eura v prípade jednotlivých balení tohto tovaru. Posledná uvedená daň sa vyberá z balení, keď nie sú súčasťou systému spätného odberu obalov, ako to bolo v prípade nápojov, o ktoré ide vo veci samej.

24.      Pán Visnapuu, zástupca spoločnosti EIG, navyše doviezol alkoholické nápoje a dodal ich niektorým kupujúcim vo Fínsku k nim domov bez toho, aby mal povolenie na ich maloobchodný predaj.

25.      Kihlakunnansyyttäjä (Helsinki) preto obžaloval pána Visnapuuho zo závažného daňového úniku a z porušenia zákona o alkohole.

26.      Helsingin käräjäoikeus (Súd prvého stupňa, Helsinki) rozsudkom z 26. septembra 2012 odsúdil pána Visnapuuho k podmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní ôsmich mesiacov a okrem toho mu uložil zaplatiť Suomen valtio neodvedenú daň vo výške 28 378,40 eura a vzniknuté úroky.

27.      Pán Visnapuu sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal. Po prvé tvrdí, že zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov je nepriamo diskriminačný, a teda je v rozpore s článkom 110 ZFEÚ. Po druhé uvádza, že zákon o alkohole, ktorý podmieňuje dovoz určitých alkoholických nápojov získaním povolenia na maloobchodný predaj, predstavuje množstevné obmedzenie dovozu alebo ORÚ, a teda je v rozpore s článkom 34 ZFEÚ. Podľa jeho názoru navyše nemožno uvedený zákon odôvodniť na základe článku 36 ZFEÚ.

28.      Kihlakunnansyyttäjä (Helsinki) a Suomen valtio – Tullihallitus naopak tvrdia, že zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov ani zákon o alkohole nie sú v rozpore s právom Únie.

29.      Kihlakunnansyyttäjä (Helsinki) zastáva názor, že zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov by sa mal posudzovať iba s ohľadom na článok 110 ZFEÚ a že je s týmto článkom zlučiteľný. Pokiaľ ide o zákon o alkohole, ten by sa podľa jeho názoru mal posúdiť nie podľa článku 34 ZFEÚ, ale podľa článku 37 ZFEÚ.

30.      Za týchto okolností Helsingin hovioikeus rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Treba prípustnosť [zákona] o spotrebnej dani z [určitých] balení nápojov, podľa ktorého sa táto daň vyberá vtedy, keď obal nepatrí do systému spätného odberu obalov, namiesto článku 34 ZFEÚ posudzovať podľa článku 110 ZFEÚ? V prípade systému spätného odberu obalov musí ísť o systém zálohovania, v prípade ktorého sa osoba, ktorá nápoje balí alebo dováža, sama alebo spôsobom, ktorý sa upravuje v zákone… o odpade alebo v príslušných právnych predpisoch platných pre provinciu Åland, stará o recykláciu alebo opakované použitie nápojových obalov, takže sa obal znovu použije alebo využije ako surovina.

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Je uvedená právna úprava v súlade s článkom 1 ods. 1, článkami 7 a 15 smernice 94/62, keď sa zohľadní aj článok 110 ZFEÚ?

3.      V prípade zápornej odpovede na prvú otázku: Je uvedená právna úprava v súlade s článkom 1 ods. 1, článkami 7 a 15 smernice 94/62, keď sa zohľadní aj článok 34 ZFEÚ?

4.      V prípade zápornej odpovede na tretiu otázku: Treba [zákon] o spotrebnej dani z [určitých] balení nápojov považovať podľa článku 36 ZFEÚ za prípustný?

5.      Možno požiadavku, aby osoba, ktorá alkoholické nápoje používa na obchodné účely alebo inú hospodársku činnosť, mala pre svoju činnosť týkajúcu sa dovážaných alkoholických nápojov osobitné povolenie na maloobchodný predaj, keď fínsky kupujúci kúpil alkoholické nápoje cez internet alebo prostredníctvom predaja na diaľku od predávajúceho, ktorý pôsobí v inom členskom štáte a alkoholické nápoje do Fínska dováža, považovať za požiadavku týkajúcu sa existencie monopolu alebo za súčasť jeho fungovania, takže nie je v rozpore s ustanoveniami článku 34 ZFEÚ, ale treba ju vyhodnotiť v kontexte článku 37 ZFEÚ?

6.      V prípade kladnej odpovede na piatu otázku: Je požiadavka povolenia zlučiteľná s podmienkami pre vnútroštátne monopoly podľa článku 37 ZFEÚ?

7.      V prípade zápornej odpovede na piatu otázku a uplatnenia článku 34 ZFEÚ na prejednávaný prípad: Predstavuje fínska právna úprava, podľa ktorej sa pri objednávke alkoholických nápojov zo zahraničia cez internet alebo inak prostredníctvom obchodu na diaľku dovoz nápojov na účely osobnej spotreby povolí len vtedy, keď alkoholické nápoje doviezol [do dotknutého členského štátu] sám objednávateľ alebo tretia osoba, ktorá je nezávislá od predávajúceho, inak sa na dovoz vyžaduje povolenie podľa zákona… o alkohole, množstevné obmedzenie alebo [ORÚ], ktoré je v rozpore s článkom 34 ZFEÚ?

8.      V prípade kladnej odpovede na siedmu otázku: Možno predmetnú právnu úpravu so zreteľom na ochranu zdravia a života ľudí považovať za opodstatnenú a primeranú?

III – Analýza

A –    Úvodné poznámky

31.      Otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú dvoch rôznych fínskych právnych úprav.

32.      Zatiaľ čo prvé štyri otázky sa týkajú zákona o spotrebnej dani z určitých balení nápojov, piata až ôsma otázka sa týka zákona o alkohole. Najprv teda posúdim spoločne prvú až štvrtú otázku a potom sa budem zaoberať piatou až ôsmou otázkou.

33.      Napriek tomu, že ide o dve rôzne právne úpravy, treba poznamenať, že obidve sa týkajú tej istej situácie, o ktorú ide vo veci samej.

34.      Pripomínam, že podľa spisovej dokumentácie pán Visnapuu predal cez internet alkoholické nápoje a následne ich dodal priamo fínskym kupujúcim. Ako som už uviedol, tieto skutočnosti pán Visnapuu nepoprel, takže ich treba považovať za preukázané. Vzniká teda otázka, či pána Visnapuuho treba za týchto okolností považovať za obchodníka uskutočňujúceho predaj na diaľku, ktorý doviezol alkoholické nápoje do Fínska, aby tam následne uskutočnil ich maloobchodný predaj.

35.      Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že odpoveď by mala byť kladná.

36.      Ako totiž uvádza fínska vláda vo svojich písomných pripomienkach, ak taký obchodník uskutočňujúci predaj na diaľku, akým je pán Visnapuu, sám zabezpečí prepravu a dodanie alkoholických nápojov fínskym kupujúcim, podľa zákona o alkohole treba dospieť k záveru, že tento obchodník uskutočnil vo Fínsku maloobchodný predaj. Ak by naopak vlastnícke právo k týmto alkoholickým nápojom prešlo do zahraničia a následne by sám objednávateľ alebo nezávislý dopravca pracujúci pre daného obchodníka dodal predmetné alkoholické nápoje do Fínska, muselo by sa vychádzať z toho, že predaj sa uskutočnil mimo územia Fínska.

37.      Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že takýto výklad zákona o alkohole vychádza zo smerníc a oznámení, ktoré prijali fínske orgány. Na tieto texty okrem iných odkazuje vnútroštátny súd, keď vo svojom rozhodnutí uvádza uplatniteľné vnútroštátne ustanovenia.

38.      Podľa môjho názoru je riešenie v prejednávanej veci jasné. Pri predaji takých hmotných vecí, aké kúpil pán Visnapuu, t. j. vecí určených podľa druhu, dochádza k prevodu vlastníckeho práva k nim, ktorý sa uskutočňuje predajom, v čase dodania. K dodaniu vecí došlo vo Fínsku, takže z právneho hľadiska sa predaj uskutočnil na území Fínska.

39.      Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci treba považovať za preukázané, že pán Visnapuu uskutočnil najprv dovoz a následne maloobchodný predaj alkoholických nápojov.

40.      Z hľadiska vyššie uvedenej situácie teraz posúdim otázky položené vnútroštátnym súdom.

B –    O prvej až štvrtej otázke

41.      Svojimi prvými štyrmi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či taká vnútroštátna právna úprava, akou je zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov, podľa ktorého sa táto daň vyberá, ak obal nie je súčasťou systému spätného odberu, patrí do pôsobnosti článku 110 ZFEÚ alebo 34 ZFEÚ, a či je prípadne táto právna úprava zlučiteľná s niektorým z uvedených článkov.

42.      Vnútroštátny súd sa tiež Súdneho dvora pýta, či je takáto právna úprava zlučiteľná s článkom 1 ods. 1 a s článkami 7 a 15 smernice 94/62.

43.      Na to, aby bolo možné poskytnúť vnútroštátnemu súdu zmysluplnú odpoveď, posúdim najprv otázku týkajúcu sa kvalifikácie zákona o spotrebnej dani z určitých balení nápojov. Otázka znie, či tento zákon predstavuje množstevné obmedzenie dovozu alebo ORÚ v zmysle článku 34 ZFEÚ, alebo by sa mal považovať za „zdanenie vnútroštátnou daňou“ v zmysle článku 110 ZFEÚ.

44.      Následne sa budem zaoberať otázkou, či je uvedený zákon zlučiteľný s príslušnými ustanoveniami smernice 94/62 a článkom 110 ZFEÚ.

1.      O rozsahu pôsobnosti článkov 34 ZFEÚ a 110 ZFEÚ

45.      Najprv treba uviesť, že Zmluva o FEÚ obsahuje tri súbory ustanovení zakazujúce prekážky obchodu s tovarom medzi členskými štátmi. Sú to články 28 ZFEÚ a 30 ZFEÚ, 34 ZFEÚ až 36 ZFEÚ a 110 ZFEÚ.(7)

46.      Otázka týkajúca sa uplatniteľnosti článkov 28 ZFEÚ a 30 ZFEÚ, ktoré sa týkajú najmä dovozných ciel a poplatkov s rovnocenným účinkom, nebola vnútroštátnym súdom vôbec vznesená a nebola nastolená ani v rámci písomných pripomienok.

47.      Pre úplnosť stručne vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že uplatniteľnosť týchto ustanovení treba vylúčiť.

48.      Je zjavné, že daň, o akú ide vo veci samej, nepredstavuje clo v pravom zmysle slova.

49.      Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že každé, hoci len minimálne finančné zaťaženie jednostranne uložené na tovar na základe skutočnosti, že prekročil hranice, bez ohľadu na jeho označenie alebo spôsob vyberania, predstavuje poplatok s rovnocenným účinkom v zmysle článkov 28 ZFEÚ a 30 ZFEÚ, pokiaľ nie je clom vo vlastnom zmysle slova.(8)

50.      Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že spotrebná daň, o akú ide vo veci samej, sa uplatňuje na určité balenia nápojov, ktoré nie sú vo Fínsku súčasťou systému spätného odberu. Inak povedané, oslobodenie od tejto dane sa týka výhradne nápojových obalov, ktoré sú súčasťou systému spätného odberu.

51.      Sporná daň sa teda z týchto balení vyberá nie preto, že prekročili hranice, ale preto, že nie sú súčasťou systému spätného odberu. Za takýchto okolností sa nemožno domnievať, že daň stanovená zákonom o dani z určitých balení nápojov predstavuje poplatok s účinkom rovnocenným dovoznému clu.

52.      Keďže uplatniteľnosť článkov 28 ZFEÚ a 30 ZFEÚ možno v prejednávanej veci vylúčiť, zostáva ešte určiť, či je uplatniteľný článok 34 ZFEÚ alebo článok 110 ZFEÚ.

53.      Pán Visnapuu tvrdí, rovnako ako fínska vláda a Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, že na zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov sa neuplatňuje článok 34 ZFEÚ, ale článok 110 ZFEÚ.(9)

54.      S týmto stanoviskom súhlasím.

55.      V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 34 ZFEÚ zakazuje akékoľvek množstevné obmedzenia dovozu, ako aj všetky ORÚ medzi členskými štátmi. Súdny dvor vykladá pojem ORÚ široko, keď rozhodol, že tento pojem zahŕňa všetky vnútroštátne opatrenia, ktoré „by mohli buď priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne narušiť obchod v rámci Únie“.(10)

56.      Článok 110 ZFEÚ zakazuje zdaniť výrobky z iných členských štátov vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané na podobné tuzemské výrobky, alebo vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky.(11) Na rozdiel od toho, čo stanovuje článok 34 ZFEÚ, článok 110 ZFEÚ nezakazuje zdanenie vnútroštátnou daňou ako také, ale len jeho diskriminačné či ochranné účinky, hoci na dosiahnutie súladu s týmto článkom 110 ZFEÚ postačí, ak sa tieto diskriminačné či ochranné účinky odstránia.(12)

57.      Treba dodať, že vnútroštátne opatrenie patriace do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ môže byť odôvodnené niektorým z dôvodov uvedených v článku 36 ZFEÚ a v judikatúre Súdneho dvora, a to aj vtedy, ak sa naň zákaz nevzťahuje. V súvislosti s uplatnením článku 110 ZFEÚ takáto možnosť odôvodnenia naopak nie je stanovená.

58.      Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že články 34 ZFEÚ a 110 ZFEÚ sa navzájom zreteľne odlišujú rozsahom pôsobnosti a dôsledkami svojho uplatňovania.

59.      V tejto súvislosti nie je prekvapujúce, že Súdny dvor rozhodol, že do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ nepatria prekážky uvedené v iných osobitných ustanoveniach Zmluvy o FEÚ a že zákaz uvedený v článku 34 ZFEÚ sa nevzťahuje na prekážky fiškálnej povahy alebo prekážky s účinkom rovnocenným dovoznému clu, ktoré sú uvedené v článkoch 28 ZFEÚ, 30 ZFEÚ a 110 ZFEÚ.(13)

60.      Článok 110 ZFEÚ teda treba rovnako ako články 28 ZFEÚ a 30 ZFEÚ považovať za lex specialis, zatiaľ čo článok 34 ZFEÚ, pôsobnosť ktorého je veľmi široká, do určitej miery plní úlohu záchrannej siete v zmysle lex generalis.(14) Okrem toho na konkrétne vnútroštátne opatrenie možno uplatniť iba jeden z článkov 30 ZFEÚ, 34 ZFEÚ alebo 110 ZFEÚ.(15)

61.      So zreteľom na vyššie uvedené úvahy treba najprv posúdiť, či zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov patrí do pôsobnosti článku 110 ZFEÚ, a len pre prípad, že by odpoveď bola záporná, aj to, či tento zákon patrí do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ.(16)

62.      Rovnako ako Komisia sa domnievam, že spotrebná daň, o akú ide vo veci samej, má zjavne daňovú povahu. Pripomínam, že ide o spotrebnú daň, ktorá sa odvádza Suomen valtio z určitých obalov nápojov.

63.      Ďalej treba uviesť, že ako vyplýva zo spisovej dokumentácie, táto spotrebná daň sa uplatňuje nezávisle od pôvodu a určenia nápojových obalov. Pripomínam, že v skutočnosti sa systematicky uplatňuje na niektoré balenia nápojov podľa určitých objektívnych kritérií, a to na liter baleného výrobku, a tiež vtedy, keď dané balenie nie je súčasťou systému spätného odberu.

64.      Také daňové opatrenie, o aké ide vo veci samej, ktoré sa neuplatňuje z dôvodu prekročenia hraníc členského štátu, ktorý toto opatrenie zaviedol, ale preto, lebo daný tovar nie je v čase uvedenia na trh súčasťou systému spätného odberu, a ktoré sa uplatňuje tak na dovezený tovar, ako aj na tovar vyrobený týmto členským štátom, patrí podľa môjho názoru do pôsobnosti všeobecnej úpravy vnútroštátneho zdaňovania, a preto ho treba posúdiť s ohľadom na článok 110 ZFEÚ.(17)

65.      Keďže daňové opatrenie, o aké ide vo veci samej, treba podľa môjho názoru posúdiť podľa článku 110 ZFEÚ, nie je nutné posúdiť ho podľa článku 34 ZFEÚ.

2.      O zlučiteľnosti zákona o spotrebnej dani z určitých balení nápojov s článkom 110 ZFEÚ a s článkom 1 ods. 1 a článkami 7 a 15 smernice 94/62

66.      Ako Komisia správne uviedla vo svojich písomných pripomienkach, najprv treba vyriešiť jednu otázku: Boli článok 1 ods. 1 a články 7 a 15 smernice 94/62 predmetom úplnej harmonizácie, takže zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov treba posúdiť výlučne podľa týchto ustanovení?

67.      Dôležitosť tejto otázky potvrdzuje aj ustálená judikatúra, z ktorej vyplýva, že ak bola niektorá oblasť predmetom úplnej harmonizácie na úrovni Únie, každé vnútroštátne opatrenie, ktoré sa jej týka, treba posúdiť s ohľadom na ustanovenia tohto harmonizačného opatrenia a nie s ohľadom na primárne právo.(18)

68.      Rovnako ako Komisia sa domnievam, že harmonizačný účinok smernice 94/62 je obmedzený výlučne na oblasť organizácie systémov spätného odberu nápojových obalov.(19)

69.      V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor dospel k záveru, že „na rozdiel od prípadu označovania a identifikácie obalov a požiadaviek týkajúcich sa zloženia a opätovne použiteľnej alebo zhodnotiteľnej povahy týchto obalov upravovanej článkami 8 až 11 a prílohou II smernice 94/62, organizácia vnútroštátnych systémov opätovného použitia obalov nie je predmetom úplnej harmonizácie“.(20)

70.      Článok 7 ods. 1 smernice 94/62, v ktorom sa stanovuje, že členské štáty urobia potrebné opatrenia, aby zabezpečili vytvorenie systémov, ktoré zabezpečia spätný odber, zber a zhodnotenie, samozrejme, následne upravuje organizáciu týchto systémov.(21)

71.      Zo znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že na účely konkrétnej organizácie uvedených systémov členské štáty disponujú určitou mierou voľnej úvahy. Všeobecne sa totiž stanovilo, že tieto systémy sa vzťahujú aj na dovážané výrobky, nediskriminujú ich ani podrobnými opatreniami, ani poplatkami za prístup do systému. Navyše tieto ustanovenia odkazujú výslovne na Zmluvu o FEÚ a spresňujú, že systémy spätného odberu sú navrhnuté tak, aby nevytvárali prekážky v obchode a nenarúšali hospodársku súťaž „v súlade so zmluvou“.

72.      Okrem toho článok 15 smernice 94/92 o „hospodárskych nástrojoch“ ponecháva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o výber týchto nástrojov. V tomto článku 15 sa totiž stanovuje, že ak harmonizačné opatrenia neexistujú, členské štáty môžu v súlade so zásadami, ktorými sa riadi environmentálna politika Európskej únie, medzi inými princíp „znečisťovateľ platí“, a pri dodržaní povinností, ktoré im vyplývajú zo Zmluvy o FEÚ, prijať opatrenia na vykonanie cieľov tejto smernice.

73.      Pripomínam, že „cieľom tejto smernice je zharmonizovať vnútroštátne opatrenia týkajúce sa hospodárenia s obalmi a s odpadmi z obalov, aby sa na jednej strane zabránilo ich vplyvu na životné prostredie všetkých členských štátov, ako aj iných krajín, alebo sa takýto vplyv znížil a to vysokou úrovňou ochrany životného prostredia, a na druhej strane, aby sa zabezpečil funkčný vnútorný trh, aby sa vyhlo prekážkam v obchodovaní a deformácii a obmedzeniu hospodárskej súťaže v spoločenstve“.(22)

74.      Ako v prejednávanej veci uviedla na pojednávaní fínska vláda, spotrebná daň, o akú ide vo veci samej, bola prijatá na základe článku 15 smernice 94/62, konkrétne na základe princípu „znečisťovateľ platí“.

75.      Z uvedeného vyplýva, že príslušné ustanovenia tejto smernice nie sú predmetom úplnej harmonizácie, takže taký vnútroštátny systém hospodárenia s obalmi, ktorý je založený na ukladaní spotrebnej dane, akým je systém, o aký ide vo veci samej, treba posúdiť s ohľadom na článok 110 prvý odsek ZFEÚ.(23)

76.      V tejto súvislosti treba uviesť, že cieľom článku 110 ZFEÚ je zabezpečiť voľný pohyb tovaru medzi členskými štátmi za normálnych podmienok hospodárskej súťaže, a to vylúčením všetkých foriem ochrany, ktorá by mohla vyplývať z diskriminujúceho uplatnenia vnútroštátneho zdanenia výrobkov pochádzajúcich z ostatných členských štátov.(24) Toto ustanovenie by malo zabezpečiť úplnú neutralitu vnútroštátneho zdaňovania z hľadiska hospodárskej súťaže medzi výrobkami, ktoré sa už nachádzajú na vnútroštátnom trhu, a dovezenými výrobkami.(25)

77.      Podľa ustálenej judikatúry systém zdaňovania členského štátu možno považovať za zlučiteľný s článkom 110 ZFEÚ, iba ak sa preukáže, že funguje tak, že je v každom prípade vylúčené, aby dovážané výrobky boli zdaňované viac ako vnútroštátne výrobky, a nemá teda v žiadnom prípade diskriminačné účinky.(26)

78.      Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 110 ZFEÚ sa musí vykladať extenzívne tak, aby bolo možné zahrnúť všetky daňové postupy, ktoré priamo alebo nepriamo narúšajú rovnosť zaobchádzania medzi vnútroštátnymi a dovážanými výrobkami. Zákaz, ktorý stanovuje, sa teda musí uplatniť zakaždým, keď je zdanenie takej povahy, že môže odradiť od dovozu tovaru pochádzajúceho z iných členských štátov a zvýhodniť tým vnútroštátny tovar.(27)

79.      Treba uviesť, že úprava zdaňovania v zákone o spotrebnej dani z určitých balení nápojov z formálneho hľadiska nezavádza žiadne rozlíšenie medzi nápojovými obalmi podľa ich pôvodu.

80.      Zo spisovej dokumentácie totiž vyplýva, že spotrebná daň, o akú ide vo veci samej, sa uplatňuje na tuzemské aj dovezené výrobky, a to za rovnakých podmienok a podľa rovnakých pravidiel. Ako bolo povedané, v prejednávanej veci každý nápojový obal, či už dovezený alebo tuzemský, podlieha rovnakej sadzbe spotrebnej dane a že oslobodenie od tejto spotrebnej dane sa poskytuje na dovezené aj tuzemské výrobky vtedy, keď sú súčasťou systému spätného odberu. Ako zdôrazňuje fínska vláda vo svojich písomných pripomienkach, znamená to, že podmienky platenia spotrebnej dane, o akú ide vo veci samej, ako aj podmienky oslobodenia od tejto dane sú pre zahraničné a vnútroštátne hospodárske subjekty rovnaké.

81.      Treba dodať, že fínska vláda na pojednávaní spresnila, že zber, preprava a recyklácia nápojových obalov, ktoré nie sú súčasťou systému spätného odberu, sú spojené so značne vysokými nákladmi, ktoré musia znášať hospodárske subjekty, ktoré sa rozhodnú nezapojiť sa do systému spätného odberu podľa princípu „znečišťovateľ platí“. V tomto kontexte bola spotrebná daň zavedená ako stimulácia zapojenia sa do systému a jej výšku určila fínska vláda tak, aby bolo možné dosiahnuť značne vysoké príjmy na účely ochrany životného prostredia.(28)

82.      Rovnako ako Komisia sa domnievam, že spotrebná daň plní ako nástroj na stimulovanie recyklácie alebo opätovného použitia vyššie uvedené ciele sledované článkom 1 smernice 94/62, ktorými sú znížiť vplyv odpadu z obalov na životné prostredie.

83.      No aj v prípade, že nie sú splnené podmienky priamej diskriminácie, môže byť vnútroštátna daň diskriminačná nepriamo na základe svojich účinkov.(29)

84.      Pán Visnapuu zastáva názor, že spotrebná daň, o akú ide vo veci samej, zavádza nepriamu diskrimináciu.

85.      Po prvé sa domnieva, že existujú rôzne prekážky, ktoré bránia zahraničným hospodárskym subjektom v tom, aby sa zapojili do systému spätného odberu, takže EIG nemala v spornom období možnosť sa do tohto systému zapojiť.

86.      K týmto prekážkam patrilo najmä to, že zapojenie zahraničných hospodárskych subjektov umožňuje iba jediný z existujúcich systémov, alebo je napríklad nutné vytlačiť na obaly fínsky kód European Article Numbering (EAN)(30), čo znamená, že pre fínsky trh musí byť vytvorený osobitný obal. Pán Visnapuu na pojednávaní zdôraznil, že zapojenie sa do systému spätného odberu nie je možné predovšetkým z dôvodu vysokých nákladov, ktoré toto zapojenie spôsobuje dovozcom.(31) Pre hospodárske subjekty malej alebo strednej veľkosti je teda ekonomicky nemožné zapojiť sa do takéhoto systému.

87.      Po druhé sa pán Visnapuu domnieva, že vytvorenie vlastného systému je pre také zahraničné hospodárske subjekty, akým je EIG, prakticky nemožné, a to so zreteľom na požiadavky kladené v oblasti minimálnych kvót a riadneho fungovania systému, ktoré musí byť navyše preukázané.

88.      To, že zapojenie sa do systému spätného odberu, ktoré je podmienkou oslobodenia od spotrebnej dane, je pre dovozcov neuskutočniteľné rovnako ako vytvorenie takéhoto systému, podľa neho znamená, že tejto spotrebnej dani v skutočnosti podliehajú výlučne dovezené výrobky, čo je v rozpore s článkom 110 prvým odsekom ZFEÚ.

89.      V tejto súvislosti treba uviesť, že zo spisovej dokumentácie vyplýva, že v prejednávanej veci platia pre všetky zahraničné aj tuzemské hospodárske subjekty rovnaké podmienky zapojenia sa do systému spätného odberu.(32) Malý alebo stredne veľký hospodársky subjekt tak musí rovnako ako dovozca, akým je pán Visnapuu, splniť podmienky zapojenia sa do systému spätného odberu, a ak sa rozhodne zapojiť sa do tohto systému, musí v tejto súvislosti predovšetkým niesť rovnaké náklady.(33)

90.      Z toho vyplýva, ako správne uviedla fínska vláda, že zahraničné aj tuzemské hospodárske subjekty majú rovnakú možnosť zapojiť sa do vnútroštátneho systému spätného odberu, a tak sa vyhnúť plateniu spotrebnej dane z nápojových obalov.

91.      Ani v súvislosti s podmienkami vytvorenia vlastného systému spätného odberu mi nie je jasné, v čom by mal byť taký zahraničný hospodársky subjekt, akým je pán Visnapuu, znevýhodnený oproti tuzemským hospodárskym subjektom, keďže tieto subjekty musia splniť rovnaké požiadavky.

92.      Podľa môjho názoru vyššie uvedené úvahy naznačujú, že v súvislosti s podmienkami zapojenia sa do systému spätného odberu a ani v súvislosti s podmienkami vytvorenia takéhoto systému nemožno a priori namietať žiadnu nepriamu diskrimináciu.

93.      To isté možno uviesť o súlade zákona o spotrebnej dani z určitých balení nápojov, ktorý sa týka systému spätného odberu nápojových obalov, s článkom 7 smernice 94/62.(34)

94.      Vzhľadom na všetky uvedené úvahy sa domnievam, že taká vnútroštátna právna úprava, akou je zákon o spotrebnej dani z určitých balení nápojov, podľa ktorého sú niektoré nápojové obaly oslobodené od tejto dane pod podmienkou, že sú súčasťou systému spätného odberu, sa má posúdiť s ohľadom na článok 110 ZFEÚ. Tento posledný článok, ako aj článok 1 ods. 1 a články 7 a 15 smernice 94/62 sa majú vykladať v tom zmysle, že predmetnej právnej úprave nebránia.

95.      Keďže som vylúčil uplatniteľnosť článku 34 ZFEÚ, nie je nutné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku vnútroštátneho súdu.

C –    O piatej až ôsmej otázke

96.      Svojou piatou až ôsmou otázkou, ktoré takisto treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či v situácii, keď fínsky kupujúci získal prostredníctvom predaja na diaľku alkoholické nápoje od predávajúceho, ktorý pôsobí v inom členskom štáte než vo Fínskej republike a zabezpečuje dodávky do Fínska, treba také vnútroštátne opatrenie, akým je to, ktoré vyplýva z § 8 prvého odseku zákona o alkohole a ktoré podmieňuje dovoz alkoholických nápojov na obchodné účely získaním osobitného povolenia, posúdiť s ohľadom na článok 34 ZFEÚ alebo článok 37 ZFEÚ, a prípadne či takéto opatrenie treba považovať za zlučiteľné s jedným alebo druhým z týchto článkov.

97.      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že vnútroštátny súd sa konkrétne pýta Súdneho dvora, či je § 8 prvý odsek zákona o alkohole zlučiteľný s ustanoveniami kapitoly 3 hlavy II tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa zákazu množstevných obmedzení medzi členskými štátmi.(35)

98.      Rovnako ako všetky vlády, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, sa domnievam, že v situácii, o akú ide vo veci samej, keď bol dovoz alkoholických nápojov odôvodnený ich „maloobchodným predajom“, treba posúdiť zlučiteľnosť § 8 prvého odseku zákona o alkohole s príslušnými ustanoveniami práva Únie aj so zreteľom na § 13 a § 14 tohto zákona, pričom prvý paragraf sa týka monopolu v oblasti maloobchodného predaja alkoholických nápojov a druhý paragraf sa týka požiadavky povolenia na maloobchodný predaj niektorých alkoholických nápojov.

99.      Z tohto dôvodu považujem za užitočné poskytnúť predbežný prehľad týchto vnútroštátnych ustanovení, ktoré vyplynuli zo spisovej dokumentácie.

1.      Fínsky monopol na maloobchodný predaj alkoholických nápojov a požiadavka povolenia na maloobchodný predaj niektorých alkoholických nápojov

100. Po tom, ako Fínska republika pristúpila k Únii, musela zabezpečiť, aby jej štátny monopol obchodnej povahy týkajúci sa alkoholických nápojov bol uvedený do súladu s právnymi predpismi Únie vrátane článku 37 ZFEÚ.(36)

101. V tejto súvislosti Fínska republika súhlasila so zrušením výlučných práv na dovoz, vývoz, výrobu a veľkoobchodný predaj(37) a 8. decembra 1994 prijala zákon o alkohole(38).

102. Z výkladu § 8 prvého odseku v spojení s § 13 vyššie uvedeného zákona vyplýva, že fínsky monopol štátnej spoločnosti Alko, ktorého 100 % vlastníkom je Suomen valtio, sa vzťahuje len na maloobchodný predaj alkoholických nápojov.

103. Pripomínam, že podľa § 13 prvého odseku zákona o alkohole „má výlučné právo na maloobchodný predaj alkoholických nápojov“ Alko.(39) Ďalej treba uviesť, že aj z § 36 prvého odseku bodu 1 tohto zákona vyplýva, že úlohou spoločnosti Alko je riadiť maloobchodný predaj, na ktorý jej uvedený zákon priznáva výlučné právo.

104. Ako bolo už spomenuté, § 8 prvý odsek prvá veta zákona o alkohole stanovuje, že „dovoz alkoholických nápojov na účely osobnej spotreby, ako aj na obchodné účely, nepodlieha osobitnému dovoznému povoleniu“.(40) To znamená, že Alko nemá žiadne výlučné dovozné právo.

105. V osobitných situáciách, ktorých príkladom môže byť podľa môjho názoru situácia, o akú ide vo veci samej, je však dovoz alkoholických nápojov podmienený získaním osobitného povolenia.

106. Pripomínam, že § 8 prvý odsek posledná veta zákona o alkohole stanovuje, že „ten, kto alkoholické nápoje používa na obchodné účely, potrebuje na svoju činnosť týkajúcu sa alkoholických nápojov, ktoré majú byť predmetom dovozu, osobitné povolenie podľa tohto zákona“.(41)

107. Znamená to teda, že ak obchodník, ktorý sa nachádza v Estónsku, uskutočňujúci predaj na diaľku chce rovnako ako vo veci samej dovážať alkoholické nápoje na účely ich predaja kupujúcim nachádzajúcim sa vo Fínsku, musí mať podľa vyššie uvedeného ustanovenia „osobitné povolenie“.

108. Ako uvádza švédska vláda vo svojich písomných pripomienkach, druh požadovaného povolenia zrejme závisí od toho, čo sa stane s alkoholickými nápojmi po ich dovoze. Ak sa chce dovozca zaoberať veľkoobchodným predajom, bude musieť získať povolenie na veľkoobchodný predaj. Ak chce rovnako ako v prejednávanej veci predávať alkoholické nápoje spotrebiteľom, bude musieť získať povolenie na maloobchodný predaj od príslušného vnútroštátneho orgánu.

109. Z § 14 zákona o alkohole vyplýva, že toto povolenie na maloobchodný predaj nemožno získať pre všetky alkoholické nápoje, ale len pre tie, ktoré majú nízky obsah alkoholu.

110. Pripomínam totiž, že § 14 prvý odsek tohto zákona stanovuje, že „alkoholické nápoje, ktoré sa vyrábajú fermentáciou a obsahujú nanajvýš 4,7 objemových percent etylalkoholu, smie… predávať každý, kto od orgánu vydávajúceho povolenia dostal príslušné povolenie na maloobchod“.

111. Ďalej treba uviesť, že podľa § 14 druhého odseku vyššie uvedeného zákona alkoholické nápoje, ktoré sa vyrábajú fermentáciou a obsahujú nanajvýš 13 objemových percent etylalkoholu, smie okrem štátnej spoločnosti Alko za podmienok, ktoré stanovilo ministerstvo sociálnych vecí a zdravotníctva, v rámci maloobchodu predávať ten, kto získal povolenie na výrobu daného výrobku.(42)

112. Z výkladu § 8 prvého odseku v spojení s § 13 a 14 zákona o alkohole teda vyplýva, že taký obchodník uskutočňujúci predaj na diaľku, akým je pán Visnapuu, ktorý sa nachádza v Estónsku a chce uskutočňovať maloobchodný predaj alkoholických nápojov vo Fínsku, musí mať povolenie na maloobchodný predaj, aby mohol dovážať alkoholické nápoje obsahujúce nanajvýš 4,7 objemových percent etylalkoholu a predávať ich kupujúcim vo Fínsku.

113. V súvislosti s alkoholickými nápojmi s vyšším obsahom alkoholu nemôže taký obchodník uskutočňujúci predaj na diaľku, akým je pán Visnapuu, získať žiadne povolenie na maloobchodný predaj, pretože maloobchodný predaj týchto nápojov môže uskutočňovať iba Alko.

114. Najprv treba uviesť, že pán Visnapuu na pojednávaní spresnil, že všetky alkoholické nápoje, o aké ide vo veci samej, obsahovali viac ako 4,7 % objemových percent etylalkoholu, takže nešlo o nápoje, na ktoré sa vzťahuje § 14 prvý odsek zákona o alkohole, ale o nápoje, ktorých sa týka fínsky monopol na maloobchodný predaj upravený v § 13 uvedeného zákona.

115. Práve vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba preskúmať, či § 8 prvý odsek a § 13 a 14 zákona o alkohole, ktoré priznávajú štátnej spoločnosti Alko výlučné právo na maloobchodný predaj a podmieňujú dovoz niektorých alkoholických nápojov určených na maloobchodný predaj získaním povolenia na maloobchodný predaj, patria do pôsobnosti článku 37 ZFEÚ alebo do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ, a prípadne aj to, či sú tieto ustanovenia zlučiteľné s prvým alebo druhým z týchto článkov.

2.      O uplatniteľnosti článku 37 ZFEÚ

116. Patria § 8 prvý odsek a § 13 a 14 zákona o alkohole do pôsobnosti článku 37 ZFEÚ alebo do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ?

117. Treba konštatovať, že o otázke vymedzenia rozsahu pôsobnosti článku 37 ZFEÚ vo vzťahu k článku 34 ZFEÚ sa už diskutovalo, a to najmä v rozsudkoch Franzén(43) a Rosengren a i.(44).

118. V prvom z uvedených rozsudkov Súdny dvor stanovil určité rozlišovacie kritérium, keď rozhodol, že „je potrebné skúmať predpisy týkajúce sa existencie a fungovania uvedeného monopolu vzhľadom na ustanovenia článku 37 [ZFEÚ], špecificky uplatniteľné na výkon výlučných práv štátnym monopolom obchodnej povahy“(45), pričom ďalej uviedol, že „účinok iných ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré možno oddeliť od fungovania monopolu, na obchodovanie v rámci Spoločenstva, hoci majú na tento monopol vplyv, musí byť skúmaný z hľadiska článku [34 ZFEÚ]“.(46)

119. Toto rozlíšenie vychádzalo zo skoršej judikatúry, v ktorej Súdny dvor už vymedzil rozsah pôsobnosti článku 37 ZFEÚ. Z tejto judikatúry uvediem len tri rozsudky.

120. Súdny dvor v rozsudku Miritz(47) konštatoval, že „keďže vyrovnávací poplatok súvisí vzhľadom na svoju štruktúru a povahu so systémom nemeckého monopolu v oblasti alkoholu, odpoveď… treba hľadať v rámci článku 37 [ZFEÚ], ktorý sa konkrétne zaoberá úpravou štátnych monopolov“.(48)

121. Podobne v rozsudku Rewe‑Zentral(49) Súdny dvor rozhodol, že „článok 37 [ZFEÚ] je špecifickým ustanovením pre štátne monopoly obchodného charakteru“(50) a že „toto ustanovenie nie je preto relevantné vo vzťahu k vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré sa netýkajú výkonu špecifickej funkcie verejného monopolu, teda jeho výhradného práva, ale týkajú sa vo všeobecnosti výroby alkoholických nápojov a ich uvádzania na trh bez ohľadu na to, či spadajú pod uvedený monopol“.(51)

122. Alebo napokon v rozsudku Grandes distilleries Peureux(52) Súdny dvor bližšie učil, že „pravidlá stanovené v článku 37 [ZFEÚ]… sa týkajú iba činností skutočne spojených so špecifickým predmetom podnikania monopolu a nemajú význam pre vnútroštátne ustanovenia, ktoré nemajú žiadnu súvislosť s takýmto špecifickým predmetom podnikania“.(53)

123. S ohľadom na tieto riešenia poskytnuté judikatúrou stále pretrváva určitá nejednoznačnosť, pokiaľ ide o presné vymedzenie rozsahu pôsobnosti článku 37 ZFEÚ. Mal by byť rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia obmedzený na špecifickú funkciu monopolu, a teda na jeho výlučné právo? Patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia vnútroštátne pravidlo, ktoré síce stricto sensu presahuje výkon výlučného práva monopolu, avšak súvisí s existenciou a fungovaním tohto monopolu, pretože je vnútorne spojené so špecifickou funkciou tohto monopolu, ktorá sa tomuto monopolu priznáva?

124. Túto nejednoznačnosť úplne nerozptýlil ani rozsudok Franzén(54), podľa ktorého má do pôsobnosti článku 37 ZFEÚ spadať vnútroštátne ustanovenie obsiahnuté v právnej úprave týkajúcej sa dovozu, ktoré stricto sensu presahuje výkon výlučného práva monopolu na maloobchodný predaj alkoholických nápojov.(55)

125. Odpoveď na uvedené otázky napokon poskytol Súdny dvor v rozsudku Rosengren a i.(56), ktorý sa týka švédskeho monopolu na maloobchodný predaj alkoholických nápojov.

126. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že predmetné vnútroštátne opatrenie, ktoré v podstate zakazuje jednotlivcom dovážať alkoholické nápoje na osobnú konzumáciu, „neupravuje samo osebe výkon práva exkluzivity na maloobchodný predaj [týchto]… nápojov… týmto monopolom“.(57) Podľa Súdneho dvora „toto opatrenie, ktoré sa tak netýka výkonu špecifickej funkcie uvedeným monopolom, teda nemôže byť považované za týkajúce sa jeho samotnej existencie“.(58)

127. Súdny dvor dodal, že „takéto opatrenie zákazu však skutočne neupravuje fungovanie monopolu, keďže sa nevzťahuje na podmienky maloobchodného predaja alkoholických nápojov…“.(59) V tejto súvislosti spresnil, že „najmä nesmeruje k úprave systému výberu tovarov monopolom ani k jeho predajnej sieti, ani organizácii predaja alebo reklame tovarov distribuovaných predmetným monopolom“,(60) a nakoniec dospel k záveru, že „za týchto okolností takýto zákaz nemôže byť považovaný za pravidlo týkajúce sa existencie alebo fungovania monopolu“.(61)

128. Súdny dvor teda vykladá rozsah pôsobnosti článku 37 ZFEÚ reštriktívne, pretože ho obmedzuje len na tie právne úpravy, ktoré sa priamo týkajú výlučného práva priznaného monopolu.

129. Riešenie prijaté v rozsudku Rosengren a i.(62) je v rozpore s návrhmi, ktoré vo veci, v ktorej bol tento rozsudok vydaný, predniesli generálni advokáti Tizzano a Mengozzi, a ktoré sa stali predmetom kritiky zo strany právnych teoretikov.(63) Vo svojich ďalších rozsudkoch však Súdny dvor potvrdil uvedené riešenie.(64)

130. So zreteľom na túto najnovšiu judikatúru treba určiť, či § 8 prvý odsek a § 13 a § 14 zákona o alkohole predstavujú pravidlá týkajúce sa existencie alebo fungovania monopolu.(65)

131. Rovnako ako všetky vlády, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, sa domnievam, že pravidlo v § 13 zákona o alkohole, ktoré priznáva výlučné právo na maloobchodný predaj alkoholických nápojov štátnemu monopolu, sa celkom nepochybne vzťahuje na samotnú existenciu fínskeho monopolu, o ktorý ide vo veci samej, a zjavne spadá do pôsobnosti článku 37 ZFEÚ.

132. Ako je to však s požiadavkou povolenia na dovoz a maloobchodný predaj alkoholických nápojov, ktoré obsahujú nanajvýš 4,7 objemových percent etylalkoholu, ktorá je stanovená v § 8 prvým odsekom a v § 14 zákona o alkohole?

133. Podľa fínskej a nórskej vlády by sa tieto ustanovenia mali posúdiť s ohľadom na článok 34 ZFEÚ, pretože na alkoholické nápoje, ktorých sa uvedené ustanovenia týkajú, sa nevzťahuje výlučné právo priznaného monopolu.

134. S takýmto tvrdením nemôžem súhlasiť. Podľa môjho názoru treba § 8 prvý odsek a § 14 zákona o alkohole posúdiť podľa článku 37 ZFEÚ, pretože sa týkajú výkonu špecifickej funkcie fínskeho monopolu.

135. V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že špecifická funkcia, ktorá bola priznaná monopolu, o aký ide vo veci samej, spočíva v tom, že sa tomuto monopolu vyhradzuje výlučné právo a tiež riadenie maloobchodného predaja alkoholických nápojov vo Fínsku, s výnimkou alkoholických nápojov obsahujúcich menej než 4,7 objemových percent etylalkoholu, v súvislosti s ktorými sa vyžaduje, aby každý, kto chce tieto nápoje dovážať a uskutočňovať vo Fínsku ich maloobchodný predaj, musí mať povolenie na maloobchodný predaj vydané príslušným fínskym orgánom.

136. Po druhé, treba uviesť, že situácia, o akú ide vo veci samej, je špecifická a líši sa od situácií dotknutých v skoršej judikatúre, najmä od situácie, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Rosengren a i.(66) V skutočnosti na rozdiel od právnej úpravy, ktorá bola dotknutá v predmetnej veci, § 8 prvý odsek a § 14 zákona o alkohole nezakazujú, aby taký obchodník uskutočňujúci predaj na diaľku, akým je pán Visnapuu, dovážal alkoholické nápoje, ktoré obsahujú menej ako 4,7 objemových percent etylalkoholu, ale tento dovoz podmieňujú získaním povolenia na maloobchodný predaj, „keď“ sa chce tento obchodník uskutočňujúci predaj na diaľku zaoberať maloobchodným predajom vo Fínsku.

137. Ako správne uvádza švédska vláda, povolenie sa nevyžaduje preto, že alkoholické nápoje prekročili hranice, ale preto, lebo sa uskutočňuje „maloobchodný predaj“ týchto nápojov.

138. Okrem toho treba uviesť, že zatiaľ čo v rozsudku Rosengren a i.(67) Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne opatrenie dotknuté vo veci, v ktorej bol vydaný predmetný rozsudok, neupravuje výkon výlučného práva monopolu, pretože sa vzťahuje na dovoz, t. j. na štádium pred maloobchodným predajom, vnútroštátne opatrenia dotknuté vo veci samej zjavne upravujú maloobchodný predaj, takže tu zrejme existuje vnútorná súvislosť s fínskym monopolom pôsobiacim na tom istom maloobchodnom trhu.

139. Po tretie sa domnievam, že toto povolenie na maloobchodný predaj nie je odôvodnené bez existencie a fungovania tohto monopolu.(68)

140. Ak by totiž neexistoval monopol na maloobchodný predaj alkoholických nápojov, nemalo by žiadny zmysel vyžadovať povolenie na maloobchodný predaj len v prípade alkoholických nápojov, ktoré obsahujú menej ako 4,7 objemových percent etylalkoholu.

141. Naproti tomu v prípade, akým je aj prejednávaný prípad, v ktorom bolo výlučné právo na maloobchodný predaj priznané štátnemu podniku, má požiadavka povolenia na maloobchodný predaj zabezpečiť výkon špecifickej funkcie tohto monopolu.

142. K čomu by v skutočnosti došlo, ak by sa v situácii, o akú ide vo veci samej, nevyžadovalo povolenie na maloobchodný predaj?

143. EIG, ktorá je usadená v inom členskom štáte, by mohla bez akejkoľvek kontroly dovážať akékoľvek alkoholické nápoje bez ohľadu na to, aký majú obsah alkoholu, a zaoberať sa ich maloobchodným predajom fínskym spotrebiteľom.

144. Za takýchto okolností by teda obchodník uskutočňujúci predaj na diaľku, akým je pán Visnapuu, mohol obchádzať a narušiť samotnú existenciu monopolu zavedeného zákonom o alkohole.

145. Z toho vyplýva, že požiadavka povolenia na maloobchodný predaj umožňuje overiť, či dovezené alkoholické nápoje určené na maloobchodný predaj nepatria do pôsobnosti výlučného práva priznaného štátnemu monopolu, a teda zaručuje, že tento monopol si bude môcť uplatňovať svoje výlučné právo na maloobchodný predaj.

146. V tomto ohľade treba vychádzať z toho, že vnútroštátne opatrenie, ktoré sa týka výkonu špecifickej funkcie priznanej uvedenému monopolu, sa týka samotnej existencie tohto monopolu.(69)

147. Podľa môjho názoru je teda táto požiadavka povolenia nielenže vnútorne spojená s výkonom špecifickej funkcie monopolu na maloobchodný predaj, ale týka sa aj samotného výkonu tejto špecifickej funkcie daným monopolom.

148. Po štvrté, rovnako ako švédska vláda a Komisia podotýkam, že podľa zákona o alkohole môžu fínski spotrebitelia kupovať a dovážať akékoľvek alkoholické nápoje z ostatných členských štátov pod podmienkou, že využijú služby dopravcu nezávislého od predávajúceho, alebo že si sami zabezpečia dodanie nápojov na územie Fínska a vlastnícke právo k týmto alkoholickým nápojom sa prevedie na kupujúceho ešte pred ich dovozom do Fínska.

149. To teda znamená, že v situácii, keď fínsky spotrebiteľ kúpi na diaľku alkoholické nápoje a keď sa vlastnícke právo k týmto nápojom a všetky riziká prevedú mimo územie Fínska, nemožno od obchodníka uskutočňujúceho predaj na diaľku, akým je pán Visnapuu, vyžadovať, aby mal povolenie, pretože v jeho prípade nedošlo na území Fínska k žiadnemu maloobchodnému predaju.

150. Keďže sa na území Fínska neuskutočnil žiadny maloobchodný predaj, nie je žiaden dôvod vyžadovať povolenie na maloobchodný predaj, pretože neexistuje žiadne riziko obchádzania monopolu na maloobchodný predaj.

151. Podľa môjho názoru sa tým opätovne potvrdzuje, že povolenie na maloobchodný predaj treba chápať v tom zmysle, že sa týka špecifickej funkcie priznanej fínskemu monopolu, ktorá spočíva v tom, že je tomuto monopolu vyhradené riadenie maloobchodného predaja alkoholických nápojov, ktoré obsahujú viac ako 4,7 objemových percent etylalkoholu.

152. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa domnievam, že nielen § 13 zákona o alkohole, ale aj § 8 prvý odsek a § 14 toho istého zákona treba posudzovať s ohľadom na článok 37 ZFEÚ.

3.      O zlučiteľnosti s článkom 37 ZFEÚ

153. Súdny dvor opakovane rozhodol, že „nielen zo znenia článku 37 [ZFEÚ], ale aj z jeho postavenia v systéme Zmluvy vyplýva, že tento článok má zabezpečiť súlad so základným pravidlom voľného pohybu tovaru na celom [vnútornom] trhu okrem iného prostredníctvom zrušenia množstevných obmedzení a [ORÚ] v obchode medzi členskými štátmi, a tým zachovať normálne podmienky súťaže medzi hospodárstvami členských štátov, kde daný výrobok v jednom alebo druhom z týchto štátov podlieha štátnemu monopolu obchodnej povahy“.(70)

154. Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že „[uvedený] článok požaduje prispôsobenie štátnych monopolov obchodnej povahy tak, aby v podmienkach nákupu a odbytu medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov neexistovala diskriminácia bez toho, aby vyžadoval ich úplné zrušenie“.(71)

155. Účelom článku 37 ZFEÚ je totiž „uviesť do súladu možnosť členských štátov zachovať niektoré monopoly obchodnej povahy, ako nástroje na sledovanie cieľov verejného záujmu, s požiadavkami na vytvorenie a fungovanie [vnútorného] trhu. Jeho cieľom je odstránenie prekážok voľného pohybu tovarov, s výnimkou obmedzujúcich účinkov na obchod, ktoré sú vlastné existencii predmetných monopolov“.(72)

156. Článok 37 ZFEÚ požaduje, „aby organizácia a fungovanie monopolu boli prispôsobené tak, aby v podmienkach nákupu a odbytu medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov neexistovala diskriminácia, aby obchod s tovarmi z iných členských štátov nebol znevýhodnený ani právne, ani fakticky vzhľadom na obchod s vnútroštátnymi tovarmi a aby konkurencia medzi hospodárstvami členských štátov nebola narušená“.(73)

157. V prejednávanej veci, rovnako ako fínska vláda, po prvé pripomínam, že cieľom zákona o alkohole, ako vyplýva z jeho § 1, je predchádzať negatívnym spoločenským, sociálnym a zdravotným dôsledkom látok obsahujúcich alkohol, a to reguláciou spotreby alkoholu.

158. Ako uvádza fínska vláda, v oblasti maloobchodného predaja je táto regulácia spotreby alkoholu zabezpečená zavedením fínskeho monopolu a v prípade niektorých nápojov s nízkym obsahom alkoholu systémom udeľovania povolení na maloobchodný predaj.

159. Treba dodať, že podľa švédskej vlády štúdie preukázali, že ľahká dostupnosť alkoholických nápojov má za následok zvýšenie ich celkovej spotreby. Švédska vláda sa ďalej domnieva, že celková spotreba alkoholu a počet jej obetí sa znižuje úmerne tomu, ako je sťažený prístup k alkoholickým nápojom.

160. V tejto súvislosti je nesporné, že fínsky monopol na maloobchodný predaj a požiadavka povolenia na maloobchodný predaj, ktorých účelom je zabezpečiť ochranu verejného zdravia proti škodlivým účinkom alkoholu, sledujú cieľ verejného záujmu.(74)

161. Po druhé podotýkam, že ani v písomných pripomienkach, ani na pojednávaní sa nenamietalo, že fínsky monopol porušuje požiadavky stanovené v článku 37 ZFEÚ.

162. V tejto súvislosti znova pripomínam, že zo spisového materiálu vyplýva, že organizácia a fungovanie tohto monopolu na maloobchodný predaj nebráni predávajúcim usadeným v iných členských štátoch v tom, aby predávali alkoholické nápoje fínskym spotrebiteľom, pokiaľ si títo spotrebitelia sami zabezpečia prepravu nápojov do Fínska. Okrem toho tak tuzemské, ako aj zahraničné hospodárske subjekty môžu predávať alkoholické nápoje štátnemu monopolu, ktorý ich následne ďalej predáva fínskym spotrebiteľom.

163. V prejednávanej veci teda neexistujú žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že dopyt spotrebiteľov po alkoholických nápojoch nie je uspokojený alebo že sú dovezené výrobky znevýhodňované oproti domácim výrobkom.

164. Rovnako ako fínska vláda ďalej podotýkam, že zo spisovej dokumentácie vyplýva, že nikto nenamietal, že podmienky, za ktorých sa udeľujú povolenia na maloobchodný predaj podľa zákona o alkohole, sú diskriminačné.

165. V tejto súvislosti treba uviesť, že z písomných pripomienok fínskej vlády vyplýva, že povolenie na maloobchodný predaj sa vyžaduje tak od tuzemských hospodárskych subjektov, ktoré sa chcú zaoberať maloobchodným predajom, ako aj od zahraničných hospodárskych subjektov, ktoré chcú dovážať alkoholické nápoje obsahujúce nanajvýš 4,7 objemových percent etylalkoholu a zaoberať sa ich maloobchodným predajom, a bez rozdielu sa vzťahuje na výrobky vyrobené vo Fínsku a na výrobky vyrobené v iných členských štátoch.

166. Vnútroštátne predpisy týkajúce sa povolení na maloobchodný predaj majú teda z právneho a faktického hľadiska rovnaký vplyv na predaj domácich výrobkov a na predaj výrobkov dovezených z iných členských štátov a nediskriminačným spôsobom sa uplatňujú na tuzemské aj zahraničné hospodárske subjekty.

167. Okrem toho treba uviesť, že ak by sa v situácii, akou je situácia dotknutá vo veci samej, keď sa alkoholické nápoje dovážajú z iného členského štátu než z Fínskej republiky a predávajúci ich dodáva kupujúcim vo Fínsku, nevyžadovalo žiadne povolenie, systém udeľovania povolení na maloobchodný predaj by mohol spôsobovať obrátenú diskrimináciu, pokiaľ by sa také povolenie vyžadovalo len pre tuzemské alkoholické nápoje.

168. Všetky vyššie uvedené skutočnosti síce naznačujú, že a priori nebola spochybnená ani zákonnosť monopolu, ani zákonnosť povolenia na maloobchodný predaj, neposkytujú však žiadne informácie o organizácii a konkrétnom fungovaní tohto monopolu, najmä nie o systéme výberu výrobkov monopolom, o jeho predajnej sieti alebo reklame týkajúcej sa alkoholických nápojov. Pritom práve na základe týchto kritérií mohol Súdny dvor posúdiť zlučiteľnosť pravidiel upravujúcich fungovanie monopolu s ohľadom na článok 37 ZFEÚ.(75)

169. Vnútroštátny súd tak musí na základe všetkých údajov, ktoré má k dispozícii, určiť, či má organizácia a fungovanie fínskeho monopolu na maloobchodný predaj diskriminačnú povahu alebo či môže znevýhodňovať dovážané výrobky.

170. Napokon treba dodať, že fínska vláda sa domnieva, že cieľ spočívajúci v ochrane verejného zdravia nemožno dosiahnuť inými, menej obmedzujúcimi prostriedkami, než tak, že sa maloobchodný predaj uskutočňovaný vo Fínsku podmieni získaním povolenia na maloobchodný predaj alebo výlučným právom fínskeho monopolu. Podľa názoru fínskej vlády, ak by totiž zahraničný predávajúci sám mohol predávať kupujúcim vo Fínsku, vznikol by nový kanál pre distribúciu alkoholických nápojov, ktorý by konkuroval monopolu a predaju uskutočňovanému na základe povolení a vymykal by sa akejkoľvek kontrole zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov.

171. V tejto súvislosti fínska vláda okrem iného uvádza, že systém udeľovania povolení je nevyhnutný na to, aby bolo možné kontrolovať, či podniky, ktoré získali povolenie na predaj, dodržiavajú ustanovenia týkajúce sa predaja alkoholických nápojov.(76)

172. Ďalej pripomínam, že zo spisovej dokumentácie vyplýva, že spotrebitelia si za určitých podmienok môžu objednávať alkoholické nápoje u zahraničného predávajúceho a dovážať ich od neho. Zákon o alkohole teda nezakazuje dovoz alkoholických nápojov na účely súkromnej spotreby.

173. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že § 8 prvý odsek a § 13 a § 14 zákona o alkohole treba považovať za nevyhnutné a primerané cieľu spočívajúcemu v ochrane verejného zdravia.

174. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy sa domnievam, že článok 37 ZFEÚ treba vykladať v tom zmysle, že nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je zákon o alkohole, za predpokladu, že organizácia a fungovanie monopolu sú upravené tak, že je vylúčená akákoľvek diskriminácia medzi štátnymi príslušníkmi jednotlivých členských štátov v súvislosti s podmienkami nákupu a odbytu tovaru a že obchod s tovarom pochádzajúcim z iných členských štátov nie je právne ani fakticky znevýhodňovaný oproti obchodu s vnútroštátnym tovarom, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.

175. Vzhľadom na to, že som vylúčil uplatniteľnosť článku 34 ZFEÚ, nie je potrebné odpovedať na siedmu a ôsmu otázku vnútroštátneho súdu.

IV – Návrh

176. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Helsingin hovioikeus, takto:

1.      Vnútroštátnu právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, ktorá oslobodzuje určité balenia nápojov od spotrebnej dane pod podmienkou, že sú súčasťou systému spätného odberu, treba posúdiť podľa článku 110 ZFEÚ.

Článok 110 ZFEÚ a článok 1 ods. 1 a články 7 a 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov treba vykladať v tom zmysle, že nebránia takejto právnej úprave.

2.      Vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá zavádza monopol na maloobchodný predaj a podmieňuje dovoz alkoholických nápojov určených na maloobchodný predaj získaním povolenia na maloobchodný predaj, treba posúdiť podľa článku 37 ZFEÚ.

Článok 37 ZFEÚ treba vykladať v tom zmysle, že nebráni takejto právnej úprave za predpokladu, že organizácia a fungovanie tohto monopolu sú upravené tak, že je vylúčená akákoľvek diskriminácia medzi štátnymi príslušníkmi jednotlivých členských štátov v súvislosti s podmienkami nákupu a odbytu tovaru a že obchod s tovarom pochádzajúcim z iných členských štátov nie je právne ani fakticky znevýhodňovaný oproti obchodu s vnútroštátnym tovarom, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov (Ú. v. ES L 365, s. 10; Mim. vyd. 13/013, s. 349).


3 – Ďalej len „ORÚ“.


4 – Podľa tohto posledného ustanovenia je účinný systém spätného odberu obalov vymedzený ako systém zálohovania, kde sa osoba, ktorá nápoje balí alebo dováža, sama alebo spôsobom, ktorý je upravený podľa zákona č. 1072/1993 o odpadoch [jätelaki (1072/1993)] alebo príslušných právnych predpisov, ktoré platia pre provinciu Åland, stará o recykláciu alebo opakované použitie nápojových obalov, takže sa obal znovu použije alebo využije ako surovina.


5 – Ďalej len „sporné obdobie“.


6 –      V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa konkrétne uvádza, že EIG doviezla v spornom období do Fínska 4 507,30 l piva, 1 499,40 l cíderu, 238,70 l vína a 3 452,30 l liehovín.


7 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci De Danske Bilimportører (C‑383/01, EU:C:2003:116, bod 2).


8 – Pozri rozsudky Brzeziński (C‑313/05, EU:C:2007:33, bod 22 a citovanú judikatúra) a Orgacom (C‑254/13, EU:C:2014:2251, bod 23).


9 –      V tejto súvislosti po prvé podotýkam, že švédska a nórska vláda sa k tejto otázke nevyjadrili, po druhé podľa názoru pána Visnapuuho je článok 34 ZFEÚ uplatniteľný len subsidiárne, a po tretie, fínska vláda uvádza analýzu zlučiteľnosti zákona o spotrebnej dani z určitých balení nápojov s článkom 34 ZFEÚ pre prípad, že by sa Súdny dvor domnieval, že je tento článok uplatniteľný.


10 – Pozri rozsudok Dassonville (8/74, EU:C:1974:82, bod 5).


11 – Pozri rozsudky De Danske Bilimportører (C‑383/01, EU:C:2003:352, bod 36) a Brzeziński (C‑313/05, EU:C:2007:33, bod 27).


12 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci De Danske Bilimportører (C‑383/01, EU:C:2003:116, bod 28).


13 – Pozri rozsudky Lornoy a i. (C‑17/91, EU:C:1992:514, bod 14) a De Danske Bilimportører (C‑383/01, EU:C:2003:352, bod 32).


14 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci De Danske Bilimportører (C‑383/01, EU:C:2003:116, bod 30).


15 – Tamže. V bode 32 svojich návrhov generálny advokát Jacobs usúdil, že na konkrétne opatrenie možno uplatniť iba jeden z týchto článkov, pretože každý z nich má iný rozsah pôsobnosti (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Brzeziński, C‑313/05, EU:C:2006:598, body 31 a 32).


16 – Tamže (bod 33).


17 – Pozri v tomto zmysle rozsudky De Danske Bilimportører (C‑383/01, EU:C:2003:352, bod 34); Brzeziński (C‑313/05, EU:C:2007:33, body 23 a 24) a uznesenie Kawala (C‑134/07, EU:C:2007:770, bod 26).


18 – Pozri rozsudok Radlberger Getränkegesellschaft a S. Spitz (C‑309/02, EU:C:2004:799, bod 53 a citovanú judikatúru).


19 – Pozri v tomto zmysle oznámenie Komisie – Nápojové obaly, systémy zálohovania a voľný pohyb tovaru (Ú. v. EÚ C 107, 2009, s. 1).


20 – Pozri rozsudky Komisia/Nemecko (C‑463/01, EU:C:2004:797, bod 44) a Radlberger Getränkegesellschaft a S. Spitz (C‑309/02, EU:C:2004:799, bod 56).


21 – Pozri rozsudok Komisia/Nemecko (C‑463/01, EU:C:2004:797, bod 43).


22 – Pozri článok 1 ods. 1 smernice 94/62.


23 – Treba poznamenať, že v spisovej dokumentácii nie je uvedené nič, čo by nasvedčovalo tomu, že spotrebná daň z balení nápojov zavádza ochranársky systém, ktorý by v oblasti obalov alkoholických nápojov zvýhodňoval konkurenčné vnútroštátne výrobky. Spotrebná daň, o akú ide vo veci samej, by sa teda nemala posúdiť s ohľadom na článok 110 druhý odsek ZFEÚ.


24 – Pozri rozsudky Stadtgemeinde Frohnleiten a Gemeindebetriebe Frohnleiten (C‑221/06, EU:C:2007:657, bod 30 a citovanú judikatúru) a Tatu (C‑402/09, EU:C:2011:219, bod 34).


25 – Pozri rozsudky De Danske Bilimportører (C‑383/01, EU:C:2003:352, bod 37) a Tatu (C‑402/09, EU:C:2011:219, bod 35).


26 – Pozri rozsudky Brzeziński (C‑313/05, EU:C:2007:33, bod 40), Stadtgemeinde Frohnleiten a Gemeindebetriebe Frohnleiten (C‑221/06, EU:C:2007:657, bod 50), ako aj Oil Trading Poland (C‑349/13, EU:C:2015:84, bod 46 a citovanú judikatúru).


27 – Pozri rozsudky Bergandi (252/86, EU:C:1988:112, bod 25) a Stadtgemeinde Frohnleiten a Gemeindebetriebe Frohnleiten (C‑221/06, EU:C:2007:657, bod 40).


28 –      Z písomných pripomienok fínskej vlády vyplýva, že systém recyklácie založený na zálohovaní, je v praxi veľmi účinný. Napríklad v roku 2011 sa recyklovalo približne 97 % raz použitých nápojových obalov a opakovane sa použilo 96 % kovových obalov, 91 % sklenených obalov a 96 % obalov z umelých hmôt na báze polyetyléntereftalátov (PET).


29 – Pozri rozsudok Tatu (C‑402/09, EU:C:2011:21, bod 37 a citovanú judikatúru).


30 – Tento čiarový kód umožňuje identifikovať výrobok.


31 – Poplatky za zapojenie sa do fínskeho systému spätného odberu predstavujú podľa neho minimálne 3 600 eur v prípade fliaš z recyklovateľného skla a 6 200 eur v prípade nápojových plechoviek. K tomu treba prirátať poplatok za kód, ktorý musí byť uvedený na každom výrobku zahrnutom do tohto systému, zálohový poplatok a poplatok za recykláciu, ktorý vychádza z predaného objemu.


32 – Vo svojich písomných pripomienkach fínska vláda spresnila, že vo Fínsku sú prevádzkovateľmi hlavných systémov spätného odberu spoločnosť Suomen Palautuspakkaus Oy (ďalej len „PALPA“) a jej dcérska spoločnosť Palpa Lasi Oy a že podmienky zapojenia sa do systému spätného odberu prevádzkovaného spoločnosťou PALPA sú spolu so sadzbami voľne dostupné na internetových stránkach spoločnosti PALPA vo fínskom, anglickom a švédskom jazyku.


33 – Treba pripomenúť, že zapojenie sa do systému spätného odberu nápojových obalov nie je povinné. Hospodársky subjekt môže totiž uprednostniť úhradu spotrebnej dane namiesto toho, aby hradil náklady na zapojenie sa do systému.


34 – Pripomínam, že podľa článku 7 ods. 1 druhého pododseku tejto smernice sa vnútroštátne systémy spätného odberu musia predovšetkým vzťahovať na dovážané výrobky za nediskriminačných podmienok zahŕňajúcich podrobné opatrenia a poplatky za prístup do systémov a byť navrhnuté tak, aby nevytvárali bariéry v obchode alebo nedeformovali hospodársku súťaž v súlade so Zmluvou.


35 – Kapitola 3 obsahuje články 34 ZFEÚ až 37 ZFEÚ.


36 – Pozri bod 126 v XXV. správe o politike hospodárskej súťaže za rok 1995 [KOM(96) 126 v konečnom znení].


37 – Tamže.


38 – Zákon o alkohole nadobudol účinnosť 1. januára 1995.


39 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


40 – To isté.


41 – To isté.


42 –      S ohľadom na spisovú dokumentáciu treba uviesť, že uvedené ustanovenie o maloobchodnom predaji alkoholických nápojov obsahujúcich nanajvýš 13 objemových percent etylalkoholu nebolo predmetom diskusie, a preto sa podľa môjho názoru netýka situácie, o akú ide vo veci samej.


43 – C‑189/95, EU:C:1997:504.


44 – C‑170/04, EU:C:2007:313.


45 – Pozri rozsudok Franzén (C‑189/95, EU:C:1997:504, bod 35 a citovanú judikatúru).


46 – Tamže (bod 36 a citovaná judikatúra).


47 – 91/75, EU:C:1976:23.


48 – Bod 5.


49 – 120/78, EU:C:1979:42.


50 – Bod 7.


51 – Tamže.


52 – 86/78, EU:C:1979:64.


53 – Bod 35.


54 – C‑189/95, EU:C:1997:504.


55 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Rosengren a i. (C‑170/04, EU:C:2006:213, bod 41) a generálny advokát Mengozzi vo veci Rosengren a i. (C‑170/04, EU:C:2006:747, bod 35).


56 – C‑170/04, EU:C:2007:313.


57 – Bod 21.


58 – Bod 22.


59 – Bod 24.


60 – Tamže.


61 –      Bod 26.


62 – C‑170/04, EU:C:2007:313.


63 – Pozri Bernard, E.: Monopole sur l’alcool et régime d’autorisation d’importation. In: Revue Europe, č. 8, august 2007, poznámka 207. Autor okrem iného zastáva názor, že „môžeme sa len počudovať nad úsečnosťou, s akou súd Spoločenstva odpovedal na položenú otázku spôsobom, ktorý nezodpovedal jeho skoršej judikatúre a ktorý sa líšil od spôsobu, akým túto otázku vyriešili obaja generálni advokáti“. Pozri tiež Johansson, M.: Rosengren – The ECJ makes a narrow interpretation of Franzén. In: European Law Reporter, 7 – 8, 2007, s. 250.


64 – Pozri rozsudky Komisia/Švédsko (C‑186/05, EU:C:2007:571, body 22 a 23) a ANETT (C‑456/10, EU:C:2012:241, body 21 až 30).


65 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Rosengren a i. (C‑170/04, EU:C:2007:313, bod 19) a ANETT (C‑456/10, EU:C:2012:241, bod 24).


66 – C‑170/04, EU:C:2007:313.


67 – Tamže.


68 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Rosengren a i. (C‑170/04, EU:C:2006:747, bod 60).


69 – Pozri naopak rozsudok ANETT (C‑456/10, EU:C:2012:241, bod 27 a citovanú judikatúru).


70 – Pozri rozsudok Franzén (C‑189/95, EU:C:1997:504, bod 37 a citovanú judikatúru).


71 – Tamže (bod 38 a citovaná judikatúra).


72 – Tamže (bod 39).


73 – Tamže (bod 40).


74 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Franzén (C‑189/95, EU:C:1997:504, bod 41).


75 – Pozri rozsudok Franzén (C‑189/95, EU:C:1997:504, body 43 až 66).


76 – Vo svojich písomných pripomienkach fínska vláda spresňuje, že na alkoholické nápoje s obsahom nanajvýš 4,7 hmotnostných percent etylalkoholu sa vzťahuje osobitná právna úprava. Podľa tejto úpravy sa napr. uvedené nápoje smú predávať len od 7. do 21. hod. Okrem toho je zakázaný predaj týchto nápojov osobám mladším ako 18 rokov a podnapitým osobám.