NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 6. februára 2019 (1)
Vec C‑724/17
Vantaan kaupunki
proti
Skanska Industrial Solutions Oy,
NCC Industry Oy,
Asfaltmix Oy
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 101 ZFEÚ – Súkromnoprávne presadzovanie práva hospodárskej súťaže – Občianskoprávna zodpovednosť – Žaloba o náhradu škody – Náhrada škody spôsobenej správaním, ktoré je v rozpore s právom hospodárskej súťaže EÚ – Podmienky náhrady škody – Osoby povinné zaplatiť náhradu škody – Pojem ‚podnik‘– Zásada hospodárskej kontinuity“
1. Prejednávaná vec sa týka podmienok, ktoré upravujú súkromnoprávnu zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže EÚ, ktorú pred dvadsiatimi piatimi rokmi rázne presadzoval generálny advokát Van Gerven vo svojich zásadných návrhoch vo veci Banks(2). Tieto návrhy vo mne dlho rezonovali a sú pre mňa dodnes zdrojom inšpirácie. Je mi preto potešením, že môžem zakončiť môj mandát generálneho advokáta prednesom návrhov v tej istej oblasti a nadviazať tak na dedičstvo návrhov vo veci Banks.
2. Od prednesu predmetných návrhov sa judikatúra(3) a legislatíva(4) v oblasti súkromnoprávnej zodpovednosti významne vyvinula. Napriek tomu zostáva veľa sporných otázok zásadného významu nevyriešených. Jedna z týchto sporných otázok sa týka osôb, ktoré môžu byť zodpovedné za náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže.
3. Pri verejnoprávnom presadzovaní práva hospodárskej súťaže EÚ orgánmi hospodárskej súťaže sa uplatňuje zásada hospodárskej kontinuity s cieľom pomôcť určiť osoby zodpovedné za porušenie týchto pravidiel. Na základe širokej koncepcie pojmu „podnik“, uvedeného v ustanoveniach Zmluvy týkajúcich sa hospodárskej súťaže, táto zásada stanovuje, že zodpovednosť nie je obmedzená na právnickú osobu, ktorá sa podieľala na protisúťažnom správaní. V prípade reštrukturalizácie alebo iných korporátnych premien môže byť pokuta uložená akémukoľvek subjektu, ktorý je z ekonomického hľadiska totožný so subjektom, ktorý porušil právo hospodárskej súťaže EÚ.(5)
4. V prejednávanej veci vyvstáva otázka, či sa táto základná zásada práva hospodárskej súťaže EÚ musí uplatniť aj v kontexte súkromnoprávneho presadzovania práva hospodárskej súťaže EÚ. Konkrétnejšie, otázkou položenou Súdnemu dvoru je, či v rámci súkromnoprávnej žaloby o náhradu škody môže byť spoločnosť, ktorá pokračovala v hospodárskej činnosti účastníka kartelu, zodpovedná za náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ.
I. Právny rámec
5. Podľa fínskeho práva je v zásade povinný zaplatiť náhradu škody iba subjekt práva, ktorý škodu spôsobil.
6. Podľa fínskeho práva obchodných spoločností je každá spoločnosť s ručením obmedzeným samostatnou právnickou osobou s vlastným majetkom a vlastným ručením.
7. Ďalej platí, že pokiaľ ide o nevyhnutné predpoklady náhrady škody v rámci mimozmluvnej zodpovednosti, je ten, kto spôsobil inému škodu úmyselne alebo nedbanlivostne, povinný ju podľa fínskeho práva nahradiť.
II. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
8. V rokoch 1994 až 2002 existoval vo Fínsku kartel na trhu s asfaltom. Uznesením z 29. septembra 2009 Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko) uložil siedmim spoločnostiam pokuty za protisúťažné správanie, ktoré bolo v rozpore s vnútroštátnym zákonom o ochrane hospodárskej súťaže, a vzhľadom na vplyv kartelu na obchod medzi členskými štátmi, aj s článkom 101 ZFEÚ.
9. Jednou zo spoločností, ktorým bola uložená pokuta, bola spoločnosť Lemminkäinen Oyj, s ktorou Vantaan kaupunki (obec Vantaa) uzatvorila niekoľko zmlúv o asfaltovacích prácach na roky 1998 až 2001.
10. Na rozdiel od spoločnosti Lemminkäinen Oyj, niektoré ďalšie spoločnosti, ktoré sa podieľali na karteli, konkrétne Sata‑Asfaltti Oy, Interasfaltti Oy a Asfalttineliö Oy, zanikli v procese dobrovoľnej likvidácie a ich jediní akcionári, so súčasnými obchodnými menami Skanska Industrial Solutions Oy, NCC Industry Oy a Asfaltmix Oy, nadobudli aktíva svojich dcérskych spoločností a pokračovali v ich hospodárskej činnosti.
11. Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd) tak na základe zásady hospodárskej kontinuity uložil pokutu spoločnosti Skanska Industrial Solutions Oy za jej vlastné konanie a za konanie spoločnosti Sata‑Asfaltti Oy, spoločnosti NCC Industry Oy za konanie spoločnosti Interasfaltti Oy a spoločnosti Asfaltmix Oy za konanie spoločnosti Asfalttineliö Oy.
12. Po rozhodnutí Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd) podala Vantaan kaupunki (obec Vantaa) žalobu o náhradu škody na príslušný súd prvej inštancie (Helsingin käräjäoikeus) proti spoločnostiam, ktorým boli uložené pokuty, vrátane spoločnosti Skanska Industrial Solutions Oy, spoločnosti NCC Industry Oy a spoločnosti Asfaltmix Oy.
13. V tomto konaní Vantaan kaupunki (obec Vantaa) požadovala od týchto spoločností spoločne a nerozdielne náhradu škody spôsobenej zaplatením neprimerane vysokých cien za asfaltovacie práce z dôvodu existencie kartelu. Spoločnosti Skanska Industrial Solutions Oy, NCC Industry Oy a Asfaltmix Oy namietali proti žalobe medzi iným s odôvodnením, že nie sú zodpovedné za škody, ktoré boli spôsobené právne samostatnými spoločnosťami. Tiež namietali, že nároky na náhradu mali byť uplatnené proti spoločnostiam zaniknutým v procese likvidácie. Podľa ich názoru, keďže nároky vyplývajúce zo škôd spôsobených kartelom neboli uplatnené v likvidačných procesoch, tieto nároky zanikli.
14. Otázkou, ktorá je teda základom vnútroštátneho konania, je, či spoločnosti Skanska Industrial Solutions Oy, NCC Industry Oy a Asfaltmix Oy môžu niesť zodpovednosť za náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním spoločností Sata‑Asfaltti Oy, Interasfaltti Oy a Asfalttineliö Oy. Prvostupňový súd a odvolací súd v tomto ohľade prijali rozdielne názory.
15. Prvostupňový súd konštatoval, že ak sa v takejto situácii neuplatní zásada hospodárskej kontinuity, môže byť pre jednotlivca prakticky nemožné alebo neprimerane ťažké získať náhradu škody spôsobenej porušením príslušných pravidiel hospodárskej súťaže. To platí najmä vtedy, ak bola činnosť spoločnosti, ktorá porušila pravidlá hospodárskej súťaže, ukončená a táto spoločnosť zanikla. S ohľadom na túto skutočnosť prvostupňový súd usúdil, že na zabezpečenie účinnosti článku 101 ZFEÚ by pripísanie zodpovednosti za zaplatenie pokuty na jednej strane a pripísanie zodpovednosti za škodu na druhej strane malo podliehať rovnakým zásadám. Na základe toho prvostupňový súd dospel k záveru, že spoločnosti Skanska Industrial Solutions Oy, NCC Industry Oy a Asfaltmix Oy sú povinné zaplatiť náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním spoločností Sata‑Asfaltti Oy, Interasfaltti Oy a Asfalttineliö Oy.
16. Proti rozsudku prvostupňového súdu bolo podané odvolanie na odvolací súd (Helsingin hovioikeus). Podľa názoru odvolacieho súdu neexistuje žiaden podklad na uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity pri uplatnení náhrady škody podľa práva hospodárskej súťaže. Podľa názoru tohto súdu nemožno argumentovať potrebou zabezpečiť efektivitu pravidiel hospodárskej súťaže EÚ na účely odôvodnenia zásahu do základných zásad mimozmluvnej zodpovednosti za škodu vyplývajúcich z vnútroštátneho právneho poriadku. Zásady uplatňované na zodpovednosť za pokutu nemožno bez ďalších predpisov a ustanovení uplatniť na súkromnoprávnu zodpovednosť za náhradu škody. Odvolací súd preto odmietol nároky Vantaan kaupunki (obec Vantaa) v rozsahu, v akom smerovali proti spoločnostiam Skanska Industrial Solutions Oy, NCC Industry Oy a Asfaltmix Oy za konanie spoločností Sata‑Asfaltti Oy, Interasfaltti Oy a Asfalttineliö Oy.
17. V tom istom konaní uložil odvolací súd spoločnosti Lemminkäinen Oyj povinnosť nahradiť Vantaan kaupunki (obec Vantaa) škodu spôsobenú kartelom. Spoločnosť Lemminkäinen Oyj následne zaplatila mestu priznanú náhradu škody.
18. Rovnako ako Vantaan kaupunki (obec Vantaa), aj spoločnosť Lemminkäinen Oyj požiadala Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko) o povolenie odvolania, ktoré bolo udelené. Spoločnosť Lemminkäinen Oyj okrem iného tvrdí, že výška náhrady škody priznaná rozsudkom by sa mala znížiť, pretože mesto nežiadalo náhradu škody od (v súčasnej dobe zaniknutých) dcérskych spoločností podieľajúcich sa na karteli. Vantaan kaupunki (obec Vantaa) bolo udelené povolenie na odvolanie pred Korkein oikeus (Najvyšší súd), pokiaľ ide o otázku, či môže byť súkromnoprávna zodpovednosť pripísaná spoločnostiam Skanska Industrial Solutions Oy, NCC Industry Oy a Asfaltmix Oy na základe zásady hospodárskej kontinuity.
19. Vo svetle týchto predložených argumentov Korkein oikeus (Najvyšší súd) teraz musí rozhodnúť, či zodpovednosť za náhradu škody možno pripísať spoločnosti, ktorá prevzala hospodársku činnosť účastníka kartelu, ktorý zanikol v procese dobrovoľnej likvidácie. V tomto ohľade Korkein oikeus (Najvyšší súd) uvádza, že podľa predpisov o náhrade škody platných vo Fínsku je všeobecným východiskovým bodom to, že za náhradu je zodpovedný iba (právny) subjekt, ktorý škodu spôsobil. Tak je to s výnimkou určitých prípadov, kedy je nevyhnutné uplatniť tzv. „prienikovú zodpovednosť“ („lifting the corporate veil“), aby sa zabezpečilo, že nedôjde k neprimeranému obchádzaniu zodpovednosti.
20. Z dôvodu pochybností týkajúcich sa správneho výkladu práva Únie sa Korkein oikeus (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Určuje sa otázka, kto je zodpovedný za náhradu škody spôsobenej konaním v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, priamou uplatniteľnosťou tohto ustanovenia alebo podľa vnútroštátnych predpisov?
2. Pokiaľ sa osoby povinné na náhradu určia priamo podľa článku 101 ZFEÚ: zodpovedajú za náhradu tie osoby, ktoré spadajú pod pojem ‚podnik‘ uvedený v tomto ustanovení? Uplatnia sa na určenie osôb povinných na náhradu škody tie isté zásady, ktoré Súdny dvor uplatnil na určenie zodpovedných osôb vo veciach pokút a podľa ktorých môže zodpovednosť spočívať predovšetkým na príslušnosti k tomu istému hospodárskemu celku alebo na hospodárskej kontinuite?
3. Pokiaľ sa osoby povinné na náhradu škody určia podľa vnútroštátnych pravidiel členského štátu: je vnútroštátna úprava, podľa ktorej spoločnosť, ktorá po nadobudnutí všetkých akcií spoločnosti zúčastnenej na karteli porušujúcom článok 101 ZFEÚ spornú spoločnosť zlikvidovala a pokračovala v jej podnikateľskej činnosti, nie je zodpovedná za náhradu škody, ktorá bola spôsobená konaním zaniknutej spoločnosti skresľujúcim hospodársku súťaž, hoci získanie odškodnenia od zaniknutej spoločnosti by bolo prakticky nemožné alebo neprimerane ťažké, v rozpore s požiadavkou efektivity vyplývajúcej z práva Únie? Bráni požiadavka efektivity takému výkladu vnútroštátneho práva členského štátu, podľa ktorého sa ako podmienka zodpovednosti za škodu vyžaduje, aby transformácia podniku uvedeného druhu bola vykonaná protizákonne, alebo umelo na účely vyhnutia sa zodpovednosti za škodu podľa práva hospodárskej súťaže, alebo iným nekalým spôsobom, alebo aspoň, aby spoločnosť pri vykonávaní transformácie podniku vedela alebo musela vedieť o porušení práva hospodárskej súťaže?“
21. Písomné pripomienky predložili Vantaan kaupunki (obec Vantaa), spoločnosť Skanska Industrial Solutions Oy (ďalej len „Skanska“), spoločnosť NCC Industry Oy (ďalej len „NCC Industry“) a spoločnosť Asfaltmix Oy (ďalej len „Asfaltmix“), fínska, talianska a poľská vláda a Európska komisia. Okrem Asfaltmix a talianskej a poľskej vlády tieto strany tiež predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. januára 2019.
III. Analýza
22. Tento prípad sa dotýka základného aspektu vymáhania práva hospodárskej súťaže súkromnoprávnymi prostriedkami: šedej zóny medzi právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi členských štátov pri regulovaní nárokov na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže EÚ. Zásady upravujúce súkromnoprávnu zodpovednosť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže EÚ sú vo veľkej miere založené na judikatúre Súdneho dvora. Aj keď Súdny dvor odvodil právo požadovať náhradu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže EÚ zo Zmlúv(6) a poskytol usmernenia týkajúce sa niektorých konkrétnejších aspektov práva na náhradu škody,(7) súkromnoprávne presadzovanie práva hospodárskej súťaže EÚ sa napriek tomu opiera aj o národné súkromné právo a procesné pravidlá.
23. Normotvorca Únie sa snažil objasniť súvislosť medzi právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi členských štátov prostredníctvom smernice 2014/104, nástroja, ktorý nie je v prejednávanej veci uplatniteľný ratione temporis. Táto smernica teraz zosúladila niektoré aspekty žalôb o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže podávaných na vnútroštátnych súdoch. Avšak tak ako judikatúra, aj táto smernica ponecháva niekoľko zásadných otázok nezodpovedaných.
24. Jednou z týchto otázok je, ako (a najmä na akom právnom základe) treba určiť osoby, ktoré majú byť zodpovedné za škody spôsobené porušením práva hospodárskej súťaže EÚ. V prejednávanom prípade má Súdny dvor príležitosť túto otázku vyriešiť: Súdny dvor je vyzvaný, aby rozhodol, do akej miery právne predpisy Únie určujú, akým spôsobom možno pripísať zodpovednosť v súkromnoprávnych sporoch týkajúcich sa náhrady škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže pred vnútroštátnymi súdmi.
25. Predtým, než sa budem zaoberať touto otázkou, uvediem niekoľko úvodných poznámok k systému presadzovania právnych predpisov Únie o hospodárskej súťaži súkromnoprávnymi prostriedkami.
A. Úvod: Systém súkromnoprávneho presadzovania práva hospodárskej súťaže EÚ
26. Vo všeobecnosti, pokiaľ ide o mimozmluvnú zodpovednosť v európskych právnych systémoch, osoba sa môže súkromnoprávnou žalobou o náhradu škody domáhať náhrady škody spôsobenej konkrétnym správaním alebo konaním. V závislosti od právneho systému sa však presné parametre takýchto žalôb podaných na súdy riadia značne odlišnými pravidlami a zásadami. Rôzne právne tradície členských štátov EÚ odôvodňujú, prečo existujú rozdiely, okrem iného, pokiaľ ide o druh správania, ktoré môže viesť k zodpovednosti (napríklad občianskoprávnej, deliktuálnej, kvázi deliktuálnej alebo objektívnej); rozsah osôb považovaných za potenciálnych poškodených; príčinnú súvislosť; osoby, ktoré môžu byť zodpovedné za údajnú škodu a kategórie škody, ktorá sa môže nahradiť.
27. Napriek týmto rozdielom však nároky na náhradu majú v Európe v prvom rade funkciu uvedenia do pôvodného stavu (restitutio ad integrum). Napriek tomu, že zaplatenie odškodnenia môže mať v určitých situáciách odradzujúci účinok, zodpovednosť za škodu ako samostatný odradzujúci prostriedok (alebo trest) za neželané správanie je pravdepodobne menej rozšíreným fenoménom európskeho právneho prostredia.
28. V kontexte práva hospodárskej súťaže EÚ sú však žaloby o náhradu škody určené na plnenie oboch funkcií. Na jednej strane má žaloba o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže EÚ kompenzačnú funkciu. Takáto žaloba umožňuje jednotlivcom požadovať plnú kompenzáciu za každú škodu údajne spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže EÚ.(8) Na druhej strane však môže mať súkromnoprávna žaloba o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže aj odradzujúci účinok, dopĺňajúci tak presadzovanie práva verejnoprávnymi prostriedkami.
1. Dôraz kladený v judikatúre na plnú účinnosť práva hospodárskej súťaže EÚ a odradzujúci účinok
29. Súdny dvor tým, že uplatnil rozhodnejšie znenie práv a účinnosti práva hospodárskej súťaže EÚ, kladie osobitný dôraz na odradzujúci účinok žaloby o náhradu škody pre porušenie práva hospodárskej súťaže EÚ.
30. Súdny dvor položil základy systému súkromnoprávneho presadzovania práva v Európskej únii vo svojich rozsudkoch, vo veciach Courage(9) a Manfredi(10). V týchto veciach Súdny dvor uznal právo každého jednotlivca na náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním.(11)
a) Dvojaká funkcia súkromnoprávnych žalôb o náhradu škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže
31. Z judikatúry však možno vidieť, že právo uplatniť náhradu škody sa nezaviedlo len preto, aby sa zabezpečila náhrada škody spôsobenej protisúťažným správaním. Takéto právo na náhradu škody bolo skôr spojené s potrebou zabezpečiť plnú účinnosť práva hospodárskej súťaže EÚ.(12) V tejto súvislosti Súdny dvor výslovne uznal, že právo uplatniť náhradu škody posilňuje účinnosť práva hospodárskej súťaže EÚ tým, že odrádza podniky od uzatvárania dohôd narúšajúcich hospodársku súťaž alebo od zúčastňovania sa na iných protisúťažných postupoch a dohodách, ktoré sú často skryté. Súkromnoprávne žaloby o náhradu škody pred vnútroštátnymi súdmi sú teda aj nástrojom na zachovanie účinnej hospodárskej súťaže v Európskej únii.(13) Inými slovami, tieto žaloby odrádzajú podniky od účasti na správaní, ktoré je pre hospodársku súťaž škodlivé.
32. Je však dôležité poznamenať, že hoci Súdny dvor stanovil právo na náhradu škody na základe článku 101 ZFEÚ, doposiaľ sa zdržal jasného vymedzenia základných podmienok súkromnoprávnej zodpovednosti. Navyše je zrejmé, že procesný a vecný rámec potrebný na vymoženie náhrady škody pred súdom sa zásadne opiera o vnútroštátne právo.(14) Ako Súdny dvor uviedol v rozsudkoch vydaných po rozsudkoch Courage a Manfredi, členské štáty majú v tejto oblasti, pri neexistencii právnej úpravy Únie, stanoviť podrobné pravidlá upravujúce výkon práva na náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ (alebo článku 102 ZFEÚ), vrátane pravidiel uplatňovania pojmu príčinnej súvislosti. Členské štáty však musia zabezpečiť, aby tieto vnútroštátne pravidlá boli v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.(15)
33. Ktoré sporné otázky týkajúce sa žaloby o náhradu škody sa však riadia právnymi predpismi Únie a na ktoré sa naopak vzťahujú vnútroštátne právne predpisy členských štátov? Odpoveď na túto otázku môže byť podľa môjho názoru odvodená z najnovšej judikatúry.
b) Vzájomné pôsobenie práva Únie a vnútroštátneho práva a upevnenie odradzujúceho účinku ako cieľ súkromnoprávnej žaloby o náhradu škody
34. Rozsudok Súdneho dvora vo veci Kone(16) pomáha objasniť túto otázku. V tomto prípade Súdny dvor rozhodol, že obete ochrannej ceny (umbrella‑pricing) – jednotlivci, ktorí utrpeli škodu nepriamo v dôsledku zvýšenia cien vyplývajúcich z porušenia článku 101 ZFEÚ –, môžu požadovať náhradu škody prostredníctvom súkromnoprávnej žaloby o náhradu škody. Rovnako sa usúdilo, že vnútroštátne pravidlo o príčinnej súvislosti, ktoré od začiatku vylučuje možnosť požadovať náhradu škody za ochranné ceny, je v rozpore s článkom 101 ZFEÚ.(17)
35. Tu sa vynárajú dve súvisiace otázky.
36. Po prvé Súdny dvor v už citovanom rozsudku Kone zdôraznil, že členské štáty musia upraviť spôsoby výkonu práva domáhať sa náhrady škody, ktorá vznikla na základe kartelu alebo postupom zakázaným článkom 101 ZFEÚ, vrátane spôsobov uplatnenia pojmu príčinná súvislosť. Členské štáty jednako musia zabezpečiť, aby tieto vnútroštátne pravidlá boli v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity. To znamená, že predmetné pravidlá nie sú menej výhodné ako tie, ktoré sa vzťahujú na podobné žaloby vnútroštátnej povahy, a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie.(18)
37. Vzhľadom na toto tvrdenie by sa mohlo zdať, že zlučiteľnosť akýchkoľvek domácich pravidiel upravujúcich žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže s právom Únie sa má posudzovať na základe klasického testu ekvivalencie a efektivity. Nemožno však prehliadnuť, že po tomto všeobecnom vyhlásení Súdny dvor rozhodol, že v konkrétnom kontexte práva hospodárskej súťaže uplatňovanie príslušného vnútroštátneho pravidla nemôže ohroziť účinné uplatňovanie článku 101 ZFEÚ.(19) V skutočnosti je pri pozornejšom skúmaní zrejmé, že následné posúdenie sa uskutočňuje odkazom na plnú účinnosť článku 101 ZFEÚ.(20)
38. Odôvodnenie, ktoré Súdny dvor používa, mi pripadá ako zjavne požadujúce niečo viac než posúdenie založené na zásadách ekvivalencie a efektivity. Pre mňa vyzýva na posúdenie zlučiteľnosti spornej vnútroštátnej právnej normy vo svetle úplnej účinnosti ustanovenia Zmluvy, konkrétne článku 101 ZFEÚ.
39. Dôležitý je rozdiel medzi posúdením založeným na zásadách ekvivalencie a efektivity na jednej strane a hodnotením založeným na úplnej účinnosti článku 101 ZFEÚ na strane druhej. Pomáha pri určovaní demarkačnej línie medzi otázkami, ktoré upravujú jednak právo Únie a jednak vnútroštátne právne systémy členských štátov.
40. Podľa môjho výkladu judikatúry sa klasický test ekvivalencie a efektivity uplatňuje len v súvislosti so „spôsobom výkonu práva domáhať sa náhrady škody“ pred vnútroštátnymi súdmi. Inými slovami, tento test sa uplatňuje, pokiaľ ide o pravidlá, ktoré sa (jedným alebo druhým spôsobom) týkajú uplatňovania práva na náhradu škody pred súdom.(21) Takéto pravidlá stanovia členské štáty.
41. Na rozdiel od toho, ak ide o konštitutívne podmienky nároku na náhradu škody (akou je príčinná súvislosť), tieto podmienky sa posudzujú s odkazom na článok 101 ZFEÚ.
42. Je samozrejme pravda, že v už citovanom rozsudku Kone Súdny dvor upustil od pozitívneho vymedzenia pojmu „príčinná súvislosť“ v zmysle práva Únie. Urobil tak v rozpore s návrhom generálnej advokátky Kokott.(22) Namiesto toho bol Súdny dvor opatrný (ako to robí často) a obmedzil svoju odpoveď na to, čo bolo v danom prípade nevyhnutne potrebné.(23) S odvolaním sa na úplnú účinnosť článku 101 ZFEÚ Súdny dvor konštatoval, že toto ustanovenie Zmluvy vylučuje vnútroštátne pravidlo o príčinnej súvislosti, ktoré od začiatku vylučuje možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej existenciou ochrannej ceny.
43. Inými slovami, hoci Súdny dvor ponechal rozvinutie významu pojmu príčinnej súvislosti budúcej judikatúre, nemalo by sa to podľa mňa chápať v tom zmysle, že podmienky, ktoré predstavujú samotnú nosnú klenbu nároku na náhradu škody, sa mali riadiť vnútroštátnym právom.
44. Po druhé, ako priamy dôsledok dôrazu kladeného na úplnú účinnosť článku 101 ZFEÚ bolo odôvodnenie práva žiadať náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže EÚ vo veci Kone úzko naviazané na odradzujúci účinok. Súdny dvor totiž tým, že vylúčil uplatniteľnosť pravidla vyžadujúceho priamu príčinnú súvislosť s cieľom založiť súkromnoprávnu zodpovednosť, rozhodol, že článok 101 ZFEÚ bráni domácemu pravidlu, ktoré vylučuje súkromnoprávnu zodpovednosť podnikov zúčastňujúcich sa kartelu za škodu spôsobenú zvýšením cien na trhu v dôsledku protisúťažného správania.(24)
45. „Škoda“ spôsobená ochrannou cenou je dôsledkom nezávislého rozhodnutia o cene prijatej osobou, ktorá nie je zapojená do napadnutého protisúťažného správania. Takéto rozhodnutie môže ovplyvniť veľké množstvo jednotlivcov. V dôsledku toho sa značne zvyšuje počet jednotlivcov, ktorí majú nárok na náhradu škody na základe porušenia práva hospodárskej súťaže EÚ, priamo na základe článku 101 (alebo článku 102 ZFEÚ). S ohľadom na túto skutočnosť rozsudok vo veci Kone predstavuje rozhodujúci krok v rámci upevnenia úlohy žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže ako nástroja na odradenie podnikov od účasti na protisúťažnom správaní.
2. O tom, či je dôraz kladený na odradzujúci účinok oprávnený
46. Hoci sa dá povedať veľa o pridanej praktickej hodnote riešenia dosiahnutého v rozsudku Kone z dôvodu účinnosti systému súkromnoprávneho presadzovania práva ako celku, dôraz, ktorý Súdny dvor kladie na odradzujúci účinok vo všeobecnosti, je podľa môjho názoru opodstatnený z viacerých dôvodov. Stručne zdôrazním dva z nich.
47. Po prvé, ako poznamenal Súdny dvor, súkromnoprávne vymáhanie prostredníctvom žalôb o náhradu škody poskytuje doplnkový odrádzajúci nástroj pre protisúťažné správanie, ktorý samotné verejné právo nemôže zabezpečiť. Rovnako ako vymáhanie verejnoprávnymi prostriedkami, hlavným cieľom súkromnoprávneho vymáhania náhrady škody je ovplyvňovať správanie podnikov na trhu tým, že sa odradia od zapájania sa do protisúťažného správania.
48. Na jednej strane, ak majú jednotlivci (často s vedomosťou o karteloch alebo o inom protisúťažnom správaní z prvej ruky) k dispozícii efektívne súkromnoprávne nápravné prostriedky, pravdepodobnosť, že sa zistí väčší počet protizákonných narušení súťaže a že porušovatelia budú braní na zodpovednosť, sa zvyšuje.(25) Inými slovami, výrazne sa zvyšuje riziko odhalenia. Na druhej strane, zatiaľ čo odradzujúci účinok jediného nároku na náhradu škody je pravdepodobne zanedbateľný, počet potenciálnych žalobcov spolu so zvýšeným rizikom odhalenia pomáhajú vysvetliť, prečo mechanizmy súkromnoprávneho vymáhania práva (ako napríklad žaloby o náhradu škody) predstavujú účinné prostriedky na zabezpečenie toho, aby sa dodržiavali pravidlá hospodárskej súťaže.(26)
49. Po druhé treba pripomenúť, že škoda spôsobená protisúťažným správaním je zvyčajne čisto ekonomickou škodou. Hoci nemôžem vylúčiť, že v niektorých prípadoch môže byť relatívne jednoduché identifikovať a preukázať priame poškodenie hospodárskych záujmov niektorých subjektov, je potrebné zdôrazniť, že porušovanie práva hospodárskej súťaže zahŕňa aj nepriame škody a všeobecnejšie negatívne dôsledky na štruktúru a fungovanie trhu. Netreba dodať, že kvantifikácia alebo dokazovanie škody, nehovoriac už o príčinnej súvislosti, na základe reťazca hypotetických udalostí, vyvoláva množstvo problémov.
50. V podstate je však skutočnou škodou spôsobenou nezákonnými obmedzeniami hospodárskej súťaže čistá škoda vyplývajúca z týchto obmedzení, teda škoda, ktorá predstavuje zníženie ekonomickej efektívnosti v dôsledku predmetného protisúťažného správania. To znamená, že škoda zistená v konaniach o žalobách o náhradu škody založená na porušení práva hospodárskej súťaže je v skutočnosti dôvodom pre hospodársku neefektívnosť vyplývajúcu z porušenia a pre súvisiacu škodu pre spoločnosť ako celok v podobe zníženia blahobytu spotrebiteľov. V konečnom dôsledku teda kompenzačná funkcia žaloby o náhradu škody za porušenie práva hospodárskej súťaže zostáva podľa môjho názoru podriadená jej odrádzajúcemu účinku.
51. S ohľadom na tieto úvahy sa teraz budem zaoberať otázkami položenými Korkein oikeus (Najvyšší súd).
B. O prejudiciálnych otázkach
52. Vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru tri otázky, z ktorých dve boli predložené subsidiárne (v závislosti od odpovede na prvú položenú otázku). Všetky tri otázky sú vnútorne prepojené a vyžadujú objasnenie jednej otázky: vyžaduje právo Únie, aby mal v rámci súkromnoprávnej žaloby o náhradu škody pred vnútroštátnym súdom poškodený možnosť domáhať sa náhrady škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže EÚ od spoločnosti, ktorá pokračovala v hospodárskej činnosti účastníka kartelu? Inými slovami, musí sa v tejto súvislosti uplatňovať zásada hospodárskej kontinuity?
53. Táto otázka podľa môjho názoru vyžaduje kladnú odpoveď.
54. Aby som vysvetlil, prečo je to tak, pristúpim k skúmaniu prvej a druhej prejudiciálnej otázky.
1. Určenie osôb zodpovedných za náhradu škody je záležitosťou práva Únie
55. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či osoby zodpovedné za náhradu škody spôsobenej správaním, ktoré je v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, majú byť určené na základe práva Únie, alebo či táto otázka zostáva záležitosťou vnútroštátneho práva.
56. Väčšina účastníkov, ktorí predložili pripomienky v prejednávanej veci, uviedla, že určenie osôb povinných na náhradu je otázkou, ktorú upravuje vnútroštátne právo. Podľa nich je priestor členských štátov na voľnú úvahu v tomto ohľade obmedzený zásadami ekvivalencie a efektivity.
57. S týmto názorom sa nestotožňujem.
58. Na jednej strane, keďže článok 101 ZFEÚ má priamy účinok, spôsobuje právne následky vo vzťahoch medzi jednotlivcami, čím pre jednotlivcov vytvára práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. Ako už bolo uvedené vyššie, Súdny dvor vyvodil z priameho účinku článku 101 ZFEÚ právo pre každého jednotlivca žiadať náhradu za škodu spôsobenú porušením tohto ustanovenia. Na druhej strane Súdny dvor v tejto súvislosti opakovane rozhodol, že členské štáty musia stanoviť podrobné pravidlá upravujúce výkon tohto práva, rešpektujúc (minimálne) požiadavky na ekvivalenciu a efektivitu.(27)
59. Je určenie osôb zodpovedných za náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže EÚ takýmto pravidlom upravujúcim výkon práva na náhradu škody? Alebo je to konštitutívna podmienka zodpovednosti podľa práva Únie?
60. Podľa môjho názoru ide o konštitutívnu podmienku zodpovednosti, ktorú upravuje právo Únie.
61. Určenie osôb, ktoré môžu byť povinné na náhradu škody, nie je otázkou týkajúcou sa akýchkoľvek podrobností konkrétneho uplatnenia nároku na náhradu škody alebo pravidla, ktorým sa riadi skutočné vymáhanie práva požadovať náhradu škody. Určenie osôb, ktoré sú zodpovedné za náhradu škody, je druhou stranou mince práva žiadať náhradu škody spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže EÚ. Existencia práva požadovať náhradu škody na základe článku 101 ZFEÚ totiž predpokladá, že existuje zákonná povinnosť, ktorá bola porušená.(28) Predpokladá tiež, že existuje osoba, ktorá je za toto porušenie zodpovedná.
62. Tento subjekt môže vyplývať z článku 101 ZFEÚ, ktorý sa vzťahuje na podniky. Adresátmi zákazu stanoveného v článku 101 ZFEÚ sú podniky, čo je pojem, ktorý Súdny dvor uplatňuje flexibilne v súvislosti s verejnoprávnym vymáhaním práva a ukladaním pokút.
63. Podľa zásad stanovených v judikatúre tento pojem zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od jeho právneho postavenia a spôsobu jeho financovania. Ak takýto hospodársky subjekt porušuje právo hospodárskej súťaže EÚ, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie zodpovedá.(29)
64. Vzhľadom na uvedené mám problém nájsť akýkoľvek dobrý dôvod, prečo by určenie subjektov zodpovedných za náhradu škody v rámci súkromnoprávnej zodpovednosti malo spočívať na inom základe. Práve naopak.
65. Na pojednávaní Komisia tvrdila, že mlčanie judikatúry Súdneho dvora v tejto oblasti v spojitosti so skutočnosťou, že smernica 2014/104 v súčasnosti uvádza osobitný odkaz na spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť podnikov za škodu spôsobenú porušením súťažného práva,(30) naznačuje, že určenie osôb, ktoré majú niesť zodpovednosť, je vecou vnútroštátneho práva a podlieha dodržiavaniu zásad ekvivalencie a efektivity. No skutočnosť, že Súdny dvor nemal príležitosť objasniť túto otázku, alebo že normotvorca Únie zaradil ustanovenie o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti podnikov do tejto smernice, hovorí len málo o normatívnom základe, na ktorom by sa osoby zodpovedné za náhradu škody mali určovať, alebo o zásadách, ktoré sa pri určovaní týchto osôb majú uplatniť.
66. Určenie zodpovedných osôb priamo ovplyvňuje samotnú existenciu práva požadovať náhradu škody. Ako také predstavuje otázku zásadného významu, ktorá je na rovnakej úrovni ako samotné právo požadovať náhradu škody. Inými slovami, rovnako ako v prípade príčinnej súvislosti, t. j. ďalšej konštitutívnej podmienky zodpovednosti, sa zodpovedné subjekty majú určiť na základe práva Únie.
67. Konštitutívne podmienky zodpovednosti musia byť jednotné.(31) Ak by sa vymedzenie osôb zodpovedných za náhradu škody medzi členskými štátmi líšilo, existovalo by zjavné riziko, že sa s hospodárskymi subjektmi bude zaobchádzať rozdielne v závislosti od vnútroštátnej jurisdikcie, ktorá sa zaoberá súkromnoprávnym vymáhaním náhrady škody. Z hľadiska účinného presadzovania práva hospodárskej súťaže EÚ ponechanie vymedzenia osôb zodpovedných za náhradu škody voľnej úvahe členských štátov by mohlo výrazne obmedziť právo na náhradu škody. Okrem toho uplatňovanie rôznych pravidiel v členských štátoch v základnej otázke, ktorá priamo ovplyvňuje samotnú existenciu nároku na náhradu škody, nie je len v rozpore s jedným zo základných cieľov práva hospodárskej súťaže EÚ, ktorým je vytvorenie jednotného rámca pre všetky podniky aktívne na vnútornom trhu, ale umožňuje aj forum shopping.(32)
68. V konečnom dôsledku by takéto riešenie nepriaznivo ovplyvnilo odradzujúci účinok žaloby o náhradu škody, a teda účinnosť presadzovania práva hospodárskej súťaže EÚ, čo je cieľ, na ktorý Súdny dvor kladie v judikatúre osobitný dôraz.
69. Preto by sa v prípade súkromnoprávnej žaloby o náhradu škody podanej pred vnútroštátnym súdom mali osoby, ktoré sú považované za zodpovedné za náhradu škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže EÚ, určiť na základe práva Únie s odkazom na článok 101 ZFEÚ (alebo prípadne na článok 102 ZFEÚ).
70. Znamená to, že v rámci žaloby o náhradu škody pred vnútroštátnym súdom by sa zásada hospodárskej kontinuity mala uplatniť na určenie osôb zodpovedných za náhradu škody?
2. O otázke, či sa zásada hospodárskej kontinuity má uplatňovať na určenie osôb zodpovedných za náhradu v rámci žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže
71. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa na určenie osôb povinných na náhradu škody uplatnia tie isté zásady, ktoré Súdny dvor uplatnil na určenie zodpovedných osôb vo veciach pokút.
72. Je užitočné začať krátkym zopakovaním základných charakteristík judikatúry Súdneho dvora o zásade hospodárskej kontinuity, ktorá, ako treba pripomenúť, sa vyvinula v kontexte verejnoprávneho presadzovania práva hospodárskej súťaže Únie.
73. Zásada hospodárskej kontinuity je vyjadrením širokého vymedzenia pojmu podnik v práve hospodárskej súťaže EÚ. Uplatňuje sa najmä v prípade, ak subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, zanikol, či už právne alebo ekonomicky. Ako Súdny dvor uviedol, ak by bola sankcia uložená podniku, ktorý hoci naďalej právne existuje, prestal vykonávať hospodársku činnosť, takáto sankcia by nemala odradzujúci účinok.(33)
74. Všeobecne povedané – hoci osobná zodpovednosť zostáva hlavným pravidlom – dôvodom rozšírenia zodpovednosti na subjekt, ktorý pokračoval v činnosti subjektu, ktorý porušil právo hospodárskej súťaže Únie, je, že podniky by sa inak mohli vyhýbať sankciám jednoduchou zmenou totožnosti v dôsledku reštrukturalizácií, prevodov, alebo iných právnych alebo organizačných zmien. Cieľ potlačenia správaní, ktoré sú v rozpore s právom hospodárskej súťaže a predchádzania ich opakovania prostredníctvom odrádzajúcich sankcií, by tak bol ohrozený.(34)
75. Z hľadiska práva hospodárskej súťaže EÚ preto právna alebo organizačná zmena nevyhnutne nevytvára nový podnik, ktorý nie je zodpovedný za správanie svojho predchodcu, ktorý sa dopustil porušenia, ak sú z ekonomického hľadiska oba identické. V tejto súvislosti sú právne formy subjektu, ktorý sa dopustil porušenia, a jeho nástupcu irelevantné.(35) Je to preto, že z ekonomického hľadiska zostáva subjekt rovnaký.
76. Domnievam sa, že tvrdenia, ktoré boli predložené v rámci presadzovania práva hospodárskej súťaže verejnoprávnymi prostriedkami s cieľom odôvodniť uplatnenie širokého pojmu „podnik“, a s ním súvisiacej zásady hospodárskej kontinuity, sú platné tiež v kontexte súkromnoprávnej žaloby o náhradu za porušenie práva hospodárskej súťaže EÚ. To znamená, že súkromnoprávna žaloba o náhradu škody, rovnako ako verejnoprávne presadzovanie práva hospodárskej súťaže orgánmi hospodárskej súťaže, má tiež za úlohu, aj keď nie prostredníctvom toho istého mechanizmu, odradiť podniky od zapájania sa do protisúťažného správania. Ako uviedla Vantaan kaupunki (obec Vantaa), presadzovanie práva hospodárskej súťaže EÚ verejnoprávnymi a súkromnoprávnymi prostriedkami spolu tvoria kompletný systém vymáhania, aj keď prostredníctvom dvoch vetiev, ktoré by sa mali považovať za celok.
77. Ak by sa zásada hospodárskej kontinuity neuplatňovala v kontexte žalôb o náhradu škody, výrazne by to oslabilo odradzujúci prvok, ktorý je zahrnutý v možnosti každého jednotlivca uplatniť nárok na náhradu škody za porušenie práva hospodárskej súťaže EÚ.
78. Okrem toho, ako je v tomto prípade dobre ilustrované, podniky by sa mohli vyhnúť súkromnoprávnej zodpovednosti prostredníctvom korporátnych alebo iných opatrení, ktoré by prakticky znemožnili jednotlivcom uplatniť svoje právo na náhradu škody na základe článku 101 ZFEÚ. V tejto súvislosti Skanska, NCC Industry a Asfaltmix pred Súdnym dvorom tvrdili, že Vantaan kaupunki (obec Vantaa) mohla žiadať aj náhradu škody od už zaniknutých spoločností. Zatiaľ čo sa zdá, že fínske korporátne právo naozaj umožňuje poškodenej osobe prijať takéto opatrenia, je ťažké si predstaviť, ako by takýto postup mohol jednotlivcovi zabezpečiť akékoľvek účinné právo na náhradu: je dobre známe, že nahému mužovi nie je možné vyprázdniť vrecká (alebo kde nič nie je, tam ani čert neberie).
79. Samozrejme, zdá sa byť problematické, že spoločnosť môže byť zodpovedná za škodu spôsobenú protisúťažným správaním inej (zaniknutej) spoločnosti len preto, že táto spoločnosť pokračovala v hospodárskej činnosti porušovateľa. Mohlo by sa teda tvrdiť, že uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity na nárok na náhradu škody uprednostňuje súkromnoprávnu logiku takéhoto nároku najmä vzhľadom na to, že porušovateľ a osoba zodpovedná za náhradu nie sú (z právneho hľadiska) rovnaké.
80. Napriek tomu nie je podľa môjho názoru na tomto riešení nič mimoriadne alebo prekvapujúce. Ako som už uviedol vyššie, žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže tvoria neoddeliteľnú súčasť presadzovania právnych predpisov hospodárskej súťaže EÚ, čo je systém, ktorý je (ako celok) zameraný predovšetkým na odradenie podnikov od účasti na protisúťažnom správaní. V tomto systéme sa zodpovednosť vzťahuje na majetok, a nie na konkrétnu právnu subjektivitu. Z hospodárskeho hľadiska musí teda ten istý podnik, ktorý sa dopustil porušenia, znášať verejnoprávne, ako aj súkromnoprávne sankcie. Vzhľadom na to, že verejnoprávne a súkromnoprávne presadzovanie práva sa vzájomne dopĺňajú a tvoria časti jedného celku, riešenie, podľa ktorého by bola interpretácia pojmu „podnik“ odlišná v závislosti od mechanizmu použitého na presadzovanie práva hospodárskej súťaže EÚ, by bolo jednoducho neudržateľné.
81. Preto sa domnievam, že článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že pri určení osoby zodpovednej za náhradu škody spôsobenej porušením tohto ustanovenia sa zásada hospodárskej kontinuity má uplatňovať tak, aby poškodená osoba mala prostredníctvom súkromnoprávnej žaloby možnosť domáhať sa náhrady škody na vnútroštátnom súde od spoločnosti, ktorá pokračovala v hospodárskej činnosti účastníka kartelu.
82. Pred záverom je však potrebné spomenúť návrh predložený na pojednávaní zo strany spoločnosti NCC Industry.
83. Vo svojom vyjadrení požiadala NCC Industry Súdny dvor, aby obmedzil časové účinky svojho rozsudku v prípade, ak by sa Súdny dvor domnieval, že zásada hospodárskej kontinuity sa má uplatniť pri určení osôb zodpovedných za náhradu škody v rámci súkromnoprávnej žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie. Táto žiadosť sa však zakladala na všeobecnom a nedostatočne odôvodnenom tvrdení o finančných dôsledkoch, ktoré by mal takýto výklad na hospodárske subjekty, ktoré sa podieľali na nadobudnutí spoločností. V dôsledku toho by mala byť táto žiadosť v celom rozsahu zamietnutá bez toho, aby bolo potrebné podrobne preskúmať, či boli v prejednávanej veci splnené dve kumulatívne podmienky týkajúce sa časového obmedzenia účinku rozsudku stanovené judikatúrou.(36)
IV. Návrh
84. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko) takto:
Článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že pri určení osoby zodpovednej za náhradu škody spôsobenej porušením tohto ustanovenia sa zásada hospodárskej kontinuity má uplatňovať tak, aby poškodená osoba mala prostredníctvom súkromnoprávnej žaloby možnosť domáhať sa náhrady škody na vnútroštátnom súde od spoločnosti, ktorá pokračovala v hospodárskej činnosti účastníka kartelu.