ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)

z 12. marca 2019 (*)

„EPZF – Výdavky vylúčené z financovania – Výdavky vynaložené Talianskom – Dočasný režim na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu – Nariadenie (ES) č. 320/2006 – Nariadenie (ES) č. 968/2006 – Nariadenie (ES) č. 1290/2005 – Lehota 24 mesiacov – Pojem ‚viacročné opatrenie‘ – Podmienky poskytovania reštrukturalizačnej pomoci – Pojem ‚výrobné zariadenie‘ – Kvalifikácia síl – Pojem ‚úplná demontáž‘ – Príloha 2 dokumentu č. VI/5330/97 – Ťažkosti pri výklade právnej úpravy Únie – Lojálna spolupráca – Legitímna dôvera – Ne bis in idem – Prémie za zabitie – Informačné a propagačné akcie v prospech poľnohospodárskych výrobkov – Oneskorené platby – Dôkaz o existencii osobitných podmienok riadenia – Rovnosť zaobchádzania – Chyba v preklade do jednej z jazykových verzií nariadenia Únie – Pripísateľnosť finančnej opravy členskému štátu“

Vo veci T‑135/15,

Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci C. Colelli, avvocato dello Stato,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporujú:

Francúzska republika, v zastúpení: D. Colas a S. Horrenberger, splnomocnení zástupcovia,

a

Maďarsko, v zastúpení: M. Z. Fehér a G. Koós, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne D. Bianchi, P. Ondrůšek a I. Galindo Martín, neskôr D. Bianchi a P. Ondrůšek, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ a smerujúci k čiastočnému zrušeniu vykonávacieho rozhodnutia Komisie (EÚ) 2015/103 zo 16. januára 2015, ktorým sa z financovania Európskou úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) (Ú. v. EÚ L 16, 2015, s. 33), v rozsahu, v akom sa týka určitých výdavkov vynaložených Talianskou republikou,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia J. Schwarcz a C. Iliopoulos (spravodajca),

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 12. septembra 2017,

vydal tento

Rozsudok

 Právny rámec

 Nariadenie (ES) č. 320/2006

1        Rada Európskej únie prijala nariadenie (ES) č. 320/2006 z 20. februára 2006, ktorým sa stanovuje dočasný režim pre reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu v Spoločenstve a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 1290/2005 o financovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky (Ú. v. EÚ L 58, 2006, s. 42). Nariadenie č. 320/2006 bolo viackrát zmenené, pričom v poslednom rade bolo zmenené nariadením Rady (ES) č. 72/2009 z 19. januára 2009 o úpravách spoločnej poľnohospodárskej politiky zmenením a doplnením nariadení (ES) č. 247/2006, (ES) č. 320/2006, (ES) č. 1405/2006, (ES) č. 1234/2007, (ES) č. 3/2008 a (ES) č. 479/2008 a zrušením nariadení (EHS) č. 1883/78, (EHS) č. 1254/89, (EHS) č. 2247/89, (EHS) č. 2055/93, (ES) č. 1868/94, (ES) č. 2596/97, (ES) č. 1182/2005 a (ES) č. 315/2007 (Ú. v. EÚ L 30, 2009, s. 1). Nariadenie č. 320/2006 v znení zmenenom nariadením č. 72/2009 je uplatniteľné na skutkové okolnosti, ktorých sa týka prejednávaná vec.

2        Odôvodnenia 1 a 5 nariadenia č. 320/2006 stanovujú:

„(1)      … Na uvedenie programu výroby a obchodovania s cukrom Spoločenstva do súladu s medzinárodnými požiadavkami a zaistenie jeho budúcej konkurencieschopnosti je potrebné začať hĺbkový proces reštrukturalizácie, ktorý by viedol k značnému zníženiu neziskovej výrobnej kapacity v Spoločenstve. Z tohto dôvodu by malo byť prvoradou podmienkou implementácie novej fungujúcej organizácie spoločného trhu s cukrom vytvorenie osobitného a nezávislého dočasného programu reštrukturalizácie cukrovarníckeho priemyslu v Spoločenstve. …

(5)      Cukrovarníckym podnikom s najnižšou produktivitou je potrebné dať vo forme primeranej pomoci na reštrukturalizáciu dôležitý hospodársky podnet k tomu, aby sa vzdali svojej výrobnej kvóty. Na tento účel by sa mala vytvoriť pomoc na reštrukturalizáciu, ktorá by viedla k zastaveniu výroby cukru v rámci kvóty a k vzdaniu sa príslušnej kvóty a súčasne by náležite zohľadňovala dodržiavanie sociálnych a environmentálnych záväzkov spojených so zastavením tejto výroby. Pomoc by mala byť dostupná počas štyroch hospodárskych rokov s cieľom znížiť výrobu do tej miery, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie vyváženej trhovej situácie v Spoločenstve.“

3        Článok 1 nariadenia č. 320/2006, nazvaný „Dočasný reštrukturalizačný fond“, stanovuje:

„1.      Týmto [nariadením – neoficiálny preklad] sa zriaďuje dočasný fond na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu v Spoločenstve (ďalej len ,dočasný reštrukturalizačný fond‘). …

Reštrukturalizačný fond tvorí súčasť záručnej časti Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu. Od [1.] januára 2007 bude tvoriť súčasť Európskeho poľnohospodárskeho a záručného fondu (EPZF).

2.      Z reštrukturalizačného fondu sa financujú výdavky vyplývajúce z opatrení ustanovených v článkoch 3, 6, 7, 8 a 9.

…

4.      Toto nariadenie sa nevzťahuje na najvzdialenejšie regióny uvedené v článku 299 ods. 2 zmluvy.“

4        Článok 3 nariadenia č. 320/2006, nazvaný „Reštrukturalizačná pomoc“, stanovuje:

„1.      Akýkoľvek podnik vyrábajúci cukor, izoglukózu či inulínový sirup, ktorému bola pridelená kvóta pred 1. júlom 2006…, má nárok na reštrukturalizačnú pomoc na tonu kvóty, ktorej sa vzdal, za predpokladu, že počas jedného z hospodárskych rokov 2006/2007, 2007/2008, 2008/2009 a 2009/2010:

a)      [sa] vzdá kvóty, ktorú pridelil jednému alebo viacerým svojim závodom a úplne demontuje výrobné zariadenia príslušných závodov,

alebo

b)      [sa] vzdá kvóty, ktorú pridelil jednému alebo viacerým svojim závodom, čiastočne demontuje výrobné zariadenia príslušných závodov a nepoužíva zostávajúce výrobné zariadenia príslušných závodov, na výrobu výrobkov, na ktoré sa vzťahuje organizácia spoločného trhu pre cukor,

…

3.      Úplná demontáž výrobných zariadení vyžaduje:

a)      konečné a úplné zastavenie výroby cukru, izoglukózy a inulínového sirupu príslušnými výrobnými zariadeniami,

b)      uzatvorenie príslušného závodu alebo závodov a demontáž ich výrobných zariadení v rámci lehoty uvedenej v článku 4 ods. 2 písm. d),

a

c)      obnovu priaznivých environmentálnych podmienok v mieste závodu a pomoc pri opätovnom uplatnení pracovnej sily v rámci lehoty uvedenej v článku 4 ods. 2 písm. f). …

4.      Čiastočná demontáž výrobných zariadení vyžaduje:

a)      konečné a úplné zastavenie výroby príslušného cukru, izoglukózy a inulínového sirupu príslušnými výrobnými zariadeniami,

b)      demontáž výrobných zariadení, ktoré sa nepoužijú na novú výrobu a ktoré boli určené a používané na výrobu výrobkov uvedených podľa písmena a)…,

c)      obnovu priaznivých environmentálnych podmienok prostredia v mieste závodu a pomoc pri opätovnom uplatnení pracovnej sily v rámci lehoty uvedenej v článku 4 ods. 2 písm. f)…

5.      Suma reštrukturalizačnej pomoci na tonu kvóty, ktorej sa podnik vzdal, je:

a)      v prípade uvedenom v odseku 1 písm. a):

–        730,00 [eur] na hospodársky rok 2006/2007,

–        730,00 [eur] na hospodársky rok 2007/2008,

–        625,00 [eur] na hospodársky rok 2008/2009,

–        520,00 [eur] na hospodársky rok 2009/2010.

b)      v prípade uvedenom v odseku 1 písm. b):

–        547,50 [eura] na hospodársky rok 2006/2007,

–        547,50 [eura] na hospodársky rok 2007/2008,

–        468,75 [eura] na hospodársky rok 2008/2009,

–        390,00 [eur] na hospodársky rok 2009/2010.

…“

5        Navyše podľa článku 4 nariadenia č. 320/2006, nazvaného „Žiadosť o reštrukturalizačnú pomoc“:

„1.      Žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc sa predkladajú príslušnému členskému štátu do 31. januára v roku, ktorý predchádza hospodárskemu roku, v ktorom sa podnik má vzdať kvóty.

…

2.      Žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc zahŕňajú:

a)      reštrukturalizačný plán;

…

c)      záväzok vzdať sa príslušnej kvóty v príslušnom hospodárskom roku;

d)      v prípade uvedenom v článku 3 ods. 1 písm. a) záväzok úplne demontovať výrobné zariadenia v rámci obdobia určeného príslušným členským štátom;

e)      v prípade uvedenom v článku 3 ods. 1 písm. b) záväzok čiastočne demontovať výrobné zariadenia v rámci obdobia, ktoré určí dotknutý členský štát, a nevyužívať výrobné miesta a zostávajúce výrobné zariadenia na výrobu výrobkov zahrnutých do organizácie spoločného trhu s cukrom;

…

3.      Reštrukturalizačný plán uvedený v odseku 2 písm. a) obsahuje minimálne tieto prvky:

…

c)      úplný technický popis príslušných výrobných zariadení,

d)      podnikateľský zámer, ktorý spresňuje metódy, časový plán a náklady na uzavretie závodu alebo závodov a úplnú alebo čiastočnú demontáž výrobných zariadení,

…

h)      finančný plán, ktorý spresňuje všetky náklady v súvislosti s reštrukturalizačným plánom.“

6        Článok 5 nariadenia č. 320/2006, nazvaný „Rozhodnutie o reštrukturalizačnej pomoci a kontrolách“, stanovuje:

„1.      Členské štáty do konca februára v roku, ktorý predchádza hospodárskemu roku uvedenému v článku 3 ods. 2, rozhodnú o udelení reštrukturalizačnej pomoci. Rozhodnutie na hospodársky rok 2006/2007 sa však prijme do 30. septembra 2006.

…

2.      Reštrukturalizačná pomoc sa udelí, ak členský štát po dôkladnom overení potvrdí, že:

–        žiadosť obsahuje prvky uvedené v článku 4 ods. 2;

–        reštrukturalizačný plán obsahuje prvky uvedené v článku 4 ods. 3;

–        opatrenia a činnosti opísané v reštrukturalizačnom pláne sú v súlade s príslušnými právnymi predpismi Spoločenstva a príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi;

–        …

3.      Ak nie je dodržaná jedna alebo viacero podmienok stanovených v prvých troch zarážkach odseku 2, žiadosť o reštrukturalizačnú pomoc sa vráti žiadateľovi. Žiadateľovi sa oznámi, ktoré podmienky nedodržal. Žiadateľ môže následne buď stiahnuť svoju žiadosť alebo ju doplniť.

…“

7        Podľa článku 10 ods. 4 nariadenia č. 320/2006:

„Reštrukturalizačná pomoc uvedená v článku 3 sa vypláca v dvoch splátkach:

–        40 % v júni v hospodárskom roku uvedenom v článku 3 ods. 2,

–        a

–        60 % vo februári nasledujúceho hospodárskeho roku.

Komisia sa však môže rozhodnúť rozdeliť splátku uvedenú v druhej z predchádzajúcich zarážok do dvoch platieb…“

8        Napokon článok 14 nariadenia č. 320/2006, nazvaný „Zmeny a doplnenia nariadenia (ES) č. 1290/2005“, stanovuje:

„Nariadenie (ES) č. 1290/2005 sa týmto mení a dopĺňa takto:

1.      V článku 3 ods. 1 sa dopĺňa toto písmeno:

‚e)      reštrukturalizačná pomoc, pomoc na diverzifikáciu, dodatočná pomoc na diverzifikáciu a prechodná pomoc ustanovená v článkoch 3, 6, 7, 8 a 9 nariadenia… č. 320/2006…‘

…“

 Nariadenie (ES) č. 968/2006

9        Európska komisia prijala nariadenie (ES) č. 968/2006 z 27. júna 2006, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá implementácie nariadenia č. 320/2006 (Ú. v. EÚ L 176, 2006, s. 32). Nariadenie č. 968/2006 bolo viackrát zmenené, pričom v poslednom rade bolo zmenené vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 672/2011 z 13. júla 2011, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 968/2006 (Ú. v. EÚ L 184, 2011, s. 1). Nariadenie č. 968/2006 v znení zmenenom nariadením č. 672/2011 je uplatniteľné na skutkové okolnosti, ktorých sa týka prejednávaná vec.

10      Odôvodnenie 4 nariadenia č. 968/2006 stanovuje:

„Pokiaľ ide o vzdanie sa kvót, článok 3 nariadenia… č. 320/2006 poskytuje možnosti úplnej alebo čiastočnej demontáže výrobných zariadení, z čoho vyplývajú rozdielne sumy podpory na reštrukturalizáciu. Zatiaľ čo podmienky uplatniteľné na takéto dve alternatívy musia brať do úvahy skutočnosť, že vyššia suma podpory na reštrukturalizáciu sa poskytuje na úplnú demontáž, pre vyššie vynaložené náklady je vhodné poskytnúť možnosť zachovať tie časti závodu, ktoré nie sú súčasťou výrobnej linky, ak sa dajú použiť na iné účely, ak sa s nimi počíta v pláne reštrukturalizácie, najmä ak takéto použitie vytvára pracovné miesta. Na druhej strane zariadenia, ktoré nie sú priamo spojené s výrobou cukru, by sa mali rozobrať, ak už neexistuje žiadna iná alternatíva použitia v reálnom časovom horizonte a ich zachovanie by bolo škodlivé pre životné prostredie.“

11      Článok 4 nariadenia č. 968/2006, nazvaný „Demontáž výrobných zariadení“, stanovuje:

„1.      V prípade úplnej demontáže uvedenej v článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia… č. 320/2006 sa požiadavky na demontáž výrobných zariadení týkajú:

a)      všetkých zariadení, ktoré sú potrebné na výrobu cukru, izoglukózy alebo inulínového sirupu, ako napríklad zariadenia na uskladňovanie, analyzovanie, premývanie a rezanie cukrovej repy, cukrovej trstiny, obilnín alebo čakanky; všetky zariadenia, ktoré sú potrebné na extrakciu a spracovanie alebo koncentrovanie cukru z cukrovej repy alebo cukrovej trstiny, škrobu z obilnín, glukózy zo škrobu alebo inulínu z čakanky;

b)      časti iných zariadení, ako sú zariadenia uvedené v písmene a), ktoré priamo súvisia s výrobou cukru, izoglukózy alebo inulínového sirupu a sú potrebné na výrobu na základe zrieknutej kvóty, dokonca aj vtedy, ak by sa dali použiť na výrobu iných výrobkov, ako sú zariadenia na ohrev alebo úpravu vody, alebo na výrobu energií; zariadenia na spracovanie vylúhovaných rezkov alebo melasy; zariadenia pre vnútropodnikovú dopravu;

c)      všetkých ostatných zariadení, ako sú baliace zariadenia, ktoré sú nevyužité a ktoré sa majú demontovať a odstrániť z ekologických dôvodov.

2.      V prípade čiastočnej demontáže podľa článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia… č. 320/2006 sa požiadavka na demontáž výrobných zariadení týka zariadení, ktoré sú uvedené v odseku 1 tohto článku a ktoré nie sú určené na použitie v inej výrobe ani na iné využitie v areáli závodu v súlade s plánom reštrukturalizácie.“

12      Podľa článku 6 nariadenia č. 968/2006, nazvaného „Záväzky členských štátov“:

„1.      Najneskôr 20 dní po doručení kópie pozvánky na konzultácie uvedenej v článku 2 ods. 3 členský štát informuje zúčastnené strany zahrnuté v pláne reštrukturalizácie o svojom rozhodnutí o:

…

b)      lehote, ktorá sa končí najneskôr 30. septembra 2010, na demontáž výrobných zariadení a na splnenie sociálnych a environmentálnych záväzkov uvedených v článku 3 ods. 3 písm. c) a v článku 3 ods. 4 písm. c) nariadenia… č. 320/2006;

…

Odchylne od [odseku 1 písm. b)] a na základe odôvodnenej žiadosti príslušného podniku môžu členské štáty predĺžiť lehotu stanovenú v uvedenom [odseku 1 písm. b)] najneskôr do 31. marca 2012. V takom prípade predloží podnik upravený plán reštrukturalizácie v súlade s článkom 11.

…“

13      Článok 9 nariadenia č. 968/2006, nazvaný „Oprávnenosť na poskytnutie podpory na reštrukturalizáciu“, stanovuje:

„…

2.      Ak sa má žiadosť považovať za oprávnenú, plán reštrukturalizácie má:

a)      obsahovať zhrnutie hlavných cieľov, opatrení a činností, ako aj odhadovaných nákladov na tieto opatrenia, kroky, finančný plán a harmonogramy;

b)      mať pre každý závod špecifikovanú výšku kvóty, ktorej sa treba zrieknuť, ktorá má byť nižšia alebo rovnaká ako výrobná kapacita, ktorú treba úplne alebo čiastočne demontovať;

c)      zahŕňať osvedčenie o tom, že výrobné zariadenia budú úplne alebo čiastočne demontované a odstránené z výrobného areálu;

…

e)      jasne stanoviť všetky kroky a náklady financované z reštrukturalizačného fondu a prípadne ostatné súvisiace prvky, ktoré sa majú financovať z iných fondov Spoločenstva.

3.      Ak sa podmienky uvedené v odseku 2 nesplnia, členský štát bude informovať žiadateľa o dôvodoch takéhoto nesplnenia a stanoví konečný termín v lehote uvedenej v článku 4 ods. 1 nariadenia… č. 320/2006, počas ktorej sa môže plán reštrukturalizácie vhodne prepracovať.

Členský štát rozhodne o oprávnenosti upravenej žiadosti do 15 pracovných dní po konečnom termíne uvedenom v prvom pododseku, ale aspoň 10 pracovných dní pred konečným termínom uvedeným v článku 5 ods. 1 nariadenia… č. 320/2006.

Ak sa upravená žiadosť nepredloží včas alebo sa bude považovať za neoprávnenú, žiadosť o poskytnutie podpory na reštrukturalizáciu sa zamietne a členský štát bude o tom informovať žiadateľa a Komisiu do piatich pracovných dní. Podanie novej žiadosti tým istým žiadateľom je predmetom chronologického poradia uvedeného v článku 8.

…“

14      Podľa článku 10 ods. 4 nariadenia č. 968/2006:

„Členské štáty oznámia žiadateľom poskytnutie podpory z reštrukturalizačných zdrojov na ich príslušný oprávnený plán reštrukturalizácie do konečného termínu uvedeného v článku 5 ods. 1 nariadenia… č. 320/2006. Príslušný orgán členského štátu zašle Komisii úplnú kópiu schváleného plánu reštrukturalizácie.“

15      Článok 11 nariadenia č. 968/2006, nazvaný „Zmeny a doplnenia plánu reštrukturalizácie“, stanovuje:

„1.      Hneď po udelení podpory na reštrukturalizáciu príjemca vykoná všetky opatrenia uvedené podrobne v schválenom pláne reštrukturalizácie a dodrží záväzky obsiahnuté v jeho žiadosti o podporu na reštrukturalizáciu.

2.      Každú zmenu a doplnenie schváleného plánu reštrukturalizácie musí odsúhlasiť členský štát na základe žiadosti príslušného podniku:

a)      s vysvetlením dôvodov a problémov pri realizácii, ktorým musí čeliť;

b)      s predložením úprav alebo navrhnutých nových opatrení a očakávaných účinkov;

c)      s podrobným uvedením finančných a časových dosahov.

Zmeny a doplnenia nemôžu zmeniť celkovú výšku podpory na reštrukturalizáciu, ktorá sa má udeliť, ani dočasné sumy na reštrukturalizáciu, ktoré sa majú vyplatiť v súlade s článkom 11 nariadenia… č. 320/2006.

Členský štát oznámi Komisii zmenený a doplnený plán reštrukturalizácie.“

16      Článok 16 nariadenia č. 968/2006, nazvaný „Platba podpory na reštrukturalizáciu“, stanovuje:

„1.      Platba každej splátky podpory na reštrukturalizáciu, ako sa uvádza v článku 10 ods. 4 nariadenia… č. 320/2006, je podmienená zložením zábezpeky vo výške, ktorá sa rovná 120 % výšky príslušnej splátky.

…“

17      Podľa článku 22 nariadenia č. 968/2006, nazvaného „Uvoľnenie zábezpek“:

„1.      Zábezpeky uvedené v článku 16 ods. 1… a článku 18 ods. 2 sa uvoľnia, ak:

a)      boli implementované všetky opatrenia a kroky predpokladané v reštrukturalizačnom pláne, vo vnútroštátnych reštrukturalizačných programoch a prípadne v podnikateľskom zámere;

b)      bola predložená záverečná kontrolná správa podľa článku 23 ods. 2;

c)      členské štáty vykonali kontroly uvedené v článku 25;

…

3.      Okrem prípadov vyššej moci zábezpeka prepadne, ak podmienky stanovené v odseku 1 nebudú splnené najneskôr 30. septembra 2012.“

18      Článok 25 nariadenia č. 968/2006, nazvaný „Kontroly“, stanovuje:

„1.      Príslušný orgán členského štátu do troch mesiacov od termínu uvedeného v článku 23 ods. 2 skontroluje každý podnik a výrobný areál, ktorý prijal podporu z fondu reštrukturalizácie.

Táto kontrola preverí, či sa dodržuje plán reštrukturalizácie a podnikateľský zámer, a overí správnosť a úplnosť informácií, ktoré podnik uviedol vo svojej hodnotiacej správe. Prvá kontrola plnenia plánu reštrukturalizácie taktiež overí všetky ďalšie informácie, ktoré podnik uviedol vo svojej žiadosti o podporu na reštrukturalizáciu, najmä potvrdenie v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia… č. 320/2006.

2.      Kontrola sa vo všetkých prípadoch bude týkať prvkov plánu reštrukturalizácie uvedených v článku 4 ods. 3 nariadenia… č. 320/2006…“

19      Navyše článok 26 nariadenia č. 968/2006, nazvaný „Vrátenie“, stanovuje:

„1.      Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 4, ak príjemca nesplní jeden záväzok alebo viacero svojich záväzkov podľa plánu reštrukturalizácie, podnikateľského plánu alebo prípadne vnútroštátneho programu reštrukturalizácie, časť podpory pridelenej vzhľadom na príslušný(‑é) záväzok(‑zky) sa vráti okrem prípadu vyššej moci.

…“

20      Napokon podľa článku 27 nariadenia č. 968/2006, nazvaného „Pokuty“:

„1.      Ak príjemca nesplní jeden záväzok alebo viacero svojich záväzkov podľa plánu reštrukturalizácie, podnikateľského zámeru alebo vnútroštátneho plánu reštrukturalizácie, bude sa od neho vyžadovať platba, ktorá sa rovná 10 % sumy, ktorú má vrátiť podľa článku 26.

…“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 Napadnuté rozhodnutie

21      Vykonávacím rozhodnutím (EÚ) 2015/103 zo 16. januára 2015, ktorým sa z financovania Európskou úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) (Ú. v. EÚ L 16, 2015, s. 33, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), Komisia uložila najmä Talianskej republike povinnosť vykonať nasledujúce opravy:

–        oprava vo výške 90 498 735,16 eura v súvislosti s výdavkami, ktoré vynaložila Talianska republika v rámci dočasného režimu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu, z dôvodu neodstránenia všetkých zariadení na výrobu cukru príjemcami reštrukturalizačnej pomoci (rozpočtové roky 2007, 2008 a 2009),

–        oprava vo výške 1 607 275,90 eura z dôvodu oneskorenej platby zostatku prémií za zabitie súvisiacich s rokom žiadosti 2004 (rozpočtový rok 2010),

–        paušálna oprava vo výške 1 198 831,03 eura z dôvodu oneskorenej platby niektorých výdavkov týkajúcich sa informačných a propagačných akcií v prospech poľnohospodárskych výrobkov (rozpočtové roky 2009 a 2010).

22      Talianska republika v rámci prejednávanej žaloby spochybnila tri opravy uvedené v bode 21 vyššie.

 O finančnej oprave týkajúcej sa výdavkov vynaložených v rámci dočasného režimu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu

23      V septembri 2010 viedli útvary Komisie v Taliansku vyšetrovanie týkajúce sa pomoci na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu, ktorá bola počas rozpočtových rokov 2007, 2008 a 2009 poskytnutá určitým talianskym podnikom vyrábajúcim cukor (ďalej len „vyšetrovanie EX/2010/010/IT“).

24      Listom z 9. decembra 2010, ktorý bol adresovaný na základe článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia Komisie (ES) č. 885/2006 z 21. júna 2006, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 1290/2005, pokiaľ ide o akreditáciu platobných agentúr a iných orgánov a zúčtovania EPZF a EPFRV (Ú. v. EÚ L 171, 2006, s. 90), oznámila Komisia talianskym orgánom výsledok vyšetrovania EX/2010/010/IT, ktorý tvoril prílohu dotknutého listu (ďalej len „prvé oznámenie z 9. decembra 2010“).

25      Z prvého oznámenia z 9. decembra 2010 vyplýva, že podľa Komisie talianske orgány nedodržali v celom rozsahu požiadavky právnej úpravy Európskej únie týkajúce sa podmienok poskytnutia reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž výrobných zariadení, a to v rozsahu, v akom konštatovala, že silá boli zachované vo viacerých závodoch na výroby cukru, ktoré patria talianskym podnikom, ktoré požiadali o poskytnutie tejto pomoci (ďalej len „sporné silá“). V tejto súvislosti uviedla, že tieto podniky nespĺňajú podmienky na poskytnutie reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž, pokiaľ nevykonali reštrukturalizačný plán v celom rozsahu a pokiaľ neboli odstránené budovy súvisiace s výrobnou činnosťou vrátane sporných síl. Komisia napokon talianske orgány požiadala, aby uviedli, či boli silá zachované aj v závodoch na výrobu cukru, ktoré jej úradníci nenavštívili.

26      Listom z 9. februára 2011 odpovedali talianske orgány na námietky Komisie nachádzajúce sa v prvom oznámení z 9. decembra 2010.

27      Dňa 18. apríla 2011 pozvala Komisia talianske orgány na bilaterálne stretnutie, ktoré sa konalo 4. mája 2011 v Bruseli (Belgicko).

28      Zápisnica z tohto stretnutia bola doručená talianskym orgánom v liste Komisie z 26. júla 2011. Tie predložili svoje pripomienky k uvedenej zápisnici 2. novembra 2011.

29      Listom zo 16. augusta 2012, zaslaným na základe článku 11 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 885/2006 (ďalej len „formálne oznámenie zo 16. augusta 2012“), informovala Komisia talianske orgány, že zamýšľa vyňať sumu 90 498 735,15 eura z financovania Úniou z dôvodu nedodržania podmienok na poskytnutie reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž, ktoré sú stanovené v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 320/2006 a článku 4 ods. 2 nariadenia č. 968/2006.

30      Dňa 11. októbra 2012 sa talianske orgány na základe článku 16 nariadenia č. 885/2006 obrátili na zmierovací orgán, ktorý vydal svoju správu 10. februára 2013.

31      Súdny dvor rozsudkom zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), v podstate rozhodol, že pojem „výrobné zariadenia“ v zmysle článkov 3 a 4 nariadenia č. 320/2006 a článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 968/2006 zahŕňa silá určené na skladovanie cukru príjemcu reštrukturalizačnej pomoci. Súdny dvor však usúdil, že o taký prípad nejde pri splnení dvoch predpokladov: na jednej strane, ak sa preukáže, že silá boli využívané výlučne na skladovanie cukru vyrobeného v rámci kvóty, ktorý v nich uložili iní výrobcovia alebo ktorý bol od nich kúpený, a na druhej strane, ak boli silá využívané iba na balenie cukru do priameho alebo vonkajšieho obalu na účely jeho uvádzania na trh.

32      Listom z 28. marca 2014 poskytla Komisia talianskym orgánom lehotu dvoch mesiacov na predloženie doplňujúcich pripomienok, a to najmä v nadväznosti na vyhlásenie rozsudku Súdneho dvora spomenutého v bode 31 vyššie, ako aj dôkazov o tom, že pred podaním žiadostí o reštrukturalizačnú pomoc boli silá využívané výlučne na skladovanie a balenie cukru vyrobeného v rámci kvóty inými výrobcami.

33      Listom z 30. mája 2014 spochybnili talianske orgány stanovisko Komisie, podľa ktorého na posúdenie toho, či silá spadajú pod pojem „výrobné zariadenia“, je potrebné zohľadniť spôsob, akým boli tieto silá používané v čase podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc.

34      Komisia v súhrnnej správe, ktorú prijala 12. decembra 2014, potvrdila svoj návrh vylúčiť sumu 90 498 735,16 eura z financovania Úniou.

 O finančnej oprave uplatnenej v prípade oneskorenej platby zostatku prémií za zabitie súvisiacich s rokom žiadosti 2004

35      Útvary Komisie viedli v Taliansku vyšetrovanie v oblasti prémií za zabitie v súvislosti s nedodržaním platobných lehôt a prekročením finančných stropov počas rozpočtového roka 2010.

36      Listom zo 14. februára 2011, zaslaným podľa článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006, oznámila Komisia talianskym orgánom výsledky svojich kontrol. Tie odpovedali na toto oznámenie listom z 8. marca 2011.

37      Dňa 15. júna 2011 sa v Bruseli uskutočnilo stretnutie medzi útvarmi Komisie a talianskymi orgánmi. Zápisnica z tohto stretnutia bola talianskym orgánom oznámená 3. augusta 2011. Tie predložili svoje pripomienky 5. októbra 2011.

38      Komisia zopakovala svoje stanovisko v liste z 18. januára 2012, zaslanom na základe článku 11 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 885/2006, na ktorý talianske orgány odpovedali listom z 27. marca 2012.

39      Listom z 30. októbra 2013, zaslaným na základe článku 11 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 885/2006, Komisia talianskym orgánom formálne oznámila odhadovanú sumu navrhovanej opravy, a to sumu 7 643 605,11 eura, okrem iného z dôvodu nedodržania platobných lehôt týkajúcich sa prémií za zabitie súvisiacich s rokom žiadosti 2004, ktorých zostatok bol príjemcom vyplatený 30. októbra a 3. novembra 2009.

40      Dňa 10. decembra 2013 sa talianske orgány obrátili na zmierovací orgán. Ten vydal svoju správu 6. mája 2014.

41      Listom z 2. júla 2014 oznámila Komisia talianskym orgánom svoje konečné stanovisko, v ktorom trvala na paušálnej oprave vo výške 7 643 605,11 eura vrátane sumy 1 607 275,90 eura zodpovedajúcej oneskorenej platbe zostatku prémií za zabitie súvisiacich s rokom žiadosti 2004, ktorá bola vykonaná v rámci rozpočtového roka 2010.

 O finančnej oprave uplatnenej z dôvodu oneskorenej platby niektorých výdavkov týkajúcich sa informačných a propagačných akcií v prospech poľnohospodárskych výrobkov

42      Od 30. novembra do 4. decembra 2009 viedli v Taliansku útvary Komisie vyšetrovanie týkajúce sa informačných a propagačných akcií v prospech poľnohospodárskych výrobkov na vnútornom trhu a v tretích krajinách a v súvislosti s rozpočtovými rokmi 2008 až 2010.

43      Listom z 27. apríla 2010, zaslaným podľa článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006, informovala Komisia talianske orgány o výsledku svojich kontrol. Tie odpovedali na toto oznámenie listom z 5. júla 2010.

44      Dňa 18. novembra 2010 sa v Bruseli uskutočnilo stretnutie medzi talianskymi orgánmi a Komisiou. Zápisnica z tohto stretnutia bola talianskym orgánom oznámená 31. januára 2011. Tie predložili svoje pripomienky 30. marca 2011.

45      Listom zo 17. apríla 2013, zaslaným podľa článku 11 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 885/2006, Komisia talianskym orgánom formálne oznámila odhadovanú sumu navrhovanej opravy za rozpočtové roky 2008 (výlučne od 30. mája 2008), 2009 a 2010, a to sumu 2 844 470,65 eura.

46      Dňa 3. júna 2013 sa talianske orgány obrátili na zmierovací orgán. Ten vydal svoju správu 29. novembra 2013.

47      Listom z 27. mája 2014 Komisia talianskym orgánom oznámila svoje konečné stanovisko, v ktorom vykonala najmä paušálnu opravu vo výške 1 198 831,03 eura z dôvodu oneskorenosti platieb týkajúcich sa informačných a propagačných akcií v prospech poľnohospodárskych výrobkov na vnútornom trhu a v tretích krajinách a ktoré boli vykonané počas rozpočtových rokov 2009 a 2010.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

48      Talianska republika návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 26. marca 2015 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

49      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 22. a 25. júna 2015 požiadali Francúzska republika a Maďarsko o vstup do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Talianskej republiky. Rozhodnutiami z 22. júla 2015 predseda druhej komory Všeobecného súdu vyhovel týmto návrhom na vstup vedľajších účastníkov do konania.

50      Talianska republika navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka niektorých výdavkov vynaložených Talianskou republikou,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

51      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil Talianskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

52      Francúzska republika navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

53      Maďarsko navrhuje, aby Všeobecný súd čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie.

54      Listom kancelárie Všeobecného súdu zo 14. júna 2016 boli účastníci konania informovaní o zmene zloženia Všeobecného súdu a o rozhodnutí predsedu Všeobecného súdu prideliť vec inému sudcovi spravodajcovi, ktorý bol pridelený k tretej komore.

55      Listom kancelárie z 3. októbra 2016 boli účastníci konania informovaní o zmene zloženia komôr Všeobecného súdu na základe článku 27 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a o pridelení sudcu spravodajcu k štvrtej komore, ktorej bola v dôsledku toho prejednávaná vec pridelená.

56      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (štvrtá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky, pričom ich vyzval, aby predložili určité dokumenty. Účastníci konania vyhoveli uvedeným opatreniam na zabezpečenie priebehu konania v stanovenej lehote.

57      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 12. septembra 2017.

 Právny stav

58      Na podporu svojej žaloby Talianska republika uvádza šesť žalobných dôvodov.

59      Prvé štyri žalobné dôvody sú uvedené na podporu návrhu na zrušenie opravy týkajúcej sa výdavkov vynaložených Talianskou republikou v rámci dočasného režimu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu. Prvý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení článku 31 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1290/2005 z 21. júna 2005 o financovaní Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Ú. v. EÚ L 209, 2005, s. 1), práva na obhajobu a zásady kontradiktórnosti, ako aj na nedostatočnom odôvodnení. Druhý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení článku 11 ods. 1 nariadenia č. 885/2006, nariadenia č. 320/2006, nariadenia č. 968/2006 a rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737). Tretí žalobný dôvod je v podstate založený na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, lojálnej spolupráce, ne bis in idem a riadnej správy vecí verejných, ako aj povinnosti starostlivosti. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 31 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1290/2005, článku 11 ods. 3 druhého pododseku kapitoly 3 nariadenia č. 885/2006, usmernení stanovených v dokumente Komisie č. VI/5330/97 z 23. decembra 1997 s názvom „Usmernenia na výpočet finančných dôsledkov pri príprave rozhodnutia o zúčtovaní výdavkov záručnej sekcie EPUZF“ [neoficiálny preklad] (ďalej len „dokument č. VI/5330/97“) a povinnosti odôvodnenia, ako aj na nedostatočnom preskúmaní stanoviska zmierovacieho orgánu.

60      Piaty žalobný dôvod je uvedený na podporu návrhu na zrušenie opravy uplatnenej v prípade oneskorenej platby zostatku prémií za zabitie súvisiacich s rokom žiadosti 2004 a je založený na porušení článku 9 ods. 3 nariadenia Komisie (ES) č. 883/2006 z 21. júna 2006 o podrobných podmienkach uplatňovania nariadenia č. 1290/2005, pokiaľ ide o vedenie účtov platobných agentúr, vyhlásenia o výdavkoch a príjmoch a podmienky úhrady výdavkov z fondov EPZF a EPFRV (Ú. v. EÚ L 171, 2006, s. 1), na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a na skreslení skutkových okolností.

61      Šiesty žalobný dôvod je uvedený na podporu zrušenia opravy uplatnenej v prípade oneskorenej platby niektorých výdavkov týkajúcich sa informačných a propagačných akcií na podporu poľnohospodárskych výrobkov a je založený na porušení článku 20 nariadenia Komisie (ES) č. 501/2008 z 5. júna 2008, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 3/2008 o informačných a propagačných akciách na podporu poľnohospodárskych výrobkov na vnútornom trhu a v tretích krajinách (Ú. v. EÚ L 147, 2008, s. 3), ako aj zásad legitímnej dôvery a pripísateľnosti finančných opráv členským štátom.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 31 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005, práva na obhajobu a zásady kontradiktórnosti, ako aj na nedostatočnom odôvodnení

62      Prvý žalobný dôvod sa v podstate delí na tri časti. Prvá časť je založená na porušení článku 31 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005. Druhá časť je založená na porušení práva na obhajobu a zásady kontradiktórnosti. Tretia časť je v podstate založená na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

 O prvej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 31 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005

63      Talianska republika vytýka Komisii v podstate to, že dospela k záveru, že reštrukturalizačná pomoc sa týka viacročného opatrenia v zmysle článku 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005 a že finančná oprava sa teda v prejednávanej veci môže týkať všetkých výdavkov vynaložených v rámci dočasného režimu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu. Komisia týmto postupom porušila článok 31 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005.

64      Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky.

65      V prejednávanej veci treba určiť, či Komisia postupovala správne, keď do základu napadnutej finančnej opravy zahrnula všetky výdavky vynaložené Talianskou republikou v rámci dočasného režimu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu v súlade s článkom 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005, alebo či mala vylúčiť z tohto základu výdavky vynaložené viac ako 24 mesiacov predtým, ako bolo talianskym orgánom doručené prvé oznámenie z 9. decembra 2010 v súlade s článkom 31 ods. 4 písm. a) nariadenia č. 1290/2005. Na účely tohto preskúmania treba určiť, či pomoc na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu slúži na financovanie viacročného opatrenia v zmysle článku 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005.

66      Článok 31 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005 stanovuje:

„Zamietnutie financovania sa nemôže týkať:

a)      výdavkov uvedených v článku 3 ods. 1, ktoré sa realizovali skôr ako [24] mesiacov predtým, ako Komisia písomne oznámila danému členskému štátu výsledky kontrol;

b)      výdavkov týkajúcich sa viacročných opatrení, ktoré sú súčasťou výdavkov uvedených v článku 3 ods. 1 [tohto nariadenia] alebo programov, ako je uvedené v článku 4 [tohto nariadenia], pri ktorých posledná povinnosť prijímateľovi vznikla viac ako [24] mesiacov predtým, ako Komisia písomne oznámila dotknutému členskému štátu výsledky kontrol;

…“

67      Medzi výdavkami uvedenými v článku 3 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 1290/2005, zmenenom článkom 14 nariadenia č. 320/2006, sa okrem iného nachádza pomoc na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu.

68      Navyše podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 320/2006 podlieha poskytnutie reštrukturalizačnej pomoci splneniu dvoch podmienok: jednak podmienky spočívajúcej vo vzdaní sa výrobnej kvóty a jednak podmienky úplnej alebo čiastočnej demontáže výrobných zariadení.

69      Pokiaľ ide o vzdanie sa výrobnej kvóty, Talianska republika správne tvrdí, že ide o okamžité opatrenie, ku ktorému došlo počas daného hospodárskeho roka.

70      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Talianska republika, vzdanie sa výrobnej kvóty však nepredstavuje „samotnú podstatu dotknutého režimu“, keďže článok 3 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 320/2006 vyžaduje takisto úplnú alebo čiastočnú demontáž výrobných zariadení na to, aby bola poskytnutá reštrukturalizačná pomoc na úplnú alebo čiastočnú demontáž (pozri bod 68 vyššie).

71      Demontáž výrobných zariadení pritom zahŕňa postupné vykonanie viacerých komplexných operácií, a teda nemôže predstavovať jednorazové opatrenie.

72      Podľa článku 3 ods. 3 nariadenia č. 320/2006 úplná demontáž totiž vyžaduje po prvé konečné a úplné zastavenie výroby cukru, izoglukózy a inulínového sirupu príslušnými výrobnými zariadeniami, po druhé uzatvorenie závodu alebo závodov a demontáž ich výrobných zariadení a po tretie obnovu priaznivých environmentálnych podmienok v mieste závodu a pomoc pri opätovnom uplatnení pracovnej sily.

73      Pokiaľ ide o čiastočnú demontáž, článok 3 ods. 4 nariadenia č. 320/2006 stanovuje požiadavky, ktoré sú podobné požiadavkám pripomenutým v bode 72 vyššie.

74      Navyše skutočnosť, že reštrukturalizačné operácie sú rozložené na viacero rokov, je potvrdená článkom 6 nariadenia č. 968/2006, ktorý stanovil lehotu na demontáž výrobných zariadení a na splnenie sociálnych a environmentálnych záväzkov, pričom jej posledný deň, ktorý bol viackrát zmenený, bol napokon stanovený vykonávacím nariadením č. 672/2011 na 31. marec 2012.

75      Napokon v odpovedi na otázky položené Všeobecným súdom na pojednávaní Talianska republika uviedla, že demontáž výrobných závodov dvoch talianskych podnikov, ktoré požiadali o poskytnutie reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž, sa uskutočnila približne počas obdobia troch alebo štyroch rokov.

76      Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba konštatovať, že účelom pomoci na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu nie je financovať jednorazové opatrenie, ale súbor opatrení, ktorých skutočné vykonanie je v zásade rozložené na viacero rokov. V dôsledku toho treba prijať záver, že režim na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu je viacročným opatrením v zmysle článku 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005.

77      Tvrdenia uvedené Talianskou republikou nemôžu vyvrátiť predchádzajúci záver.

78      Po prvé Talianska republika tvrdí, že jednorazová povaha opatrení financovaných prostredníctvom reštrukturalizačnej pomoci je potvrdená skutočnosťou, že článok 10 nariadenia č. 320/2006 upravuje vyplatenie jedinej sumy reštrukturalizačnej pomoci, hoci je rozdelená na dve splátky vyplácané počas obdobia kratšieho ako dvanásť mesiacov.

79      V tejto súvislosti zo znenia článku 10 ods. 4 nariadenia č. 320/2006 v spojení s článkami 16 a 22 a článkom 25 ods. 1 nariadenia č. 968/2006 vyplýva, že platba reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž vo viacerých splátkach je sprevádzaná zložením zábezpek, ktoré sa uvoľnia len vtedy, ak po skončení reštrukturalizačného procesu sa na základe kontrol podľa článku 25 ods. 1 nariadenia č. 968/2006 okrem iného potvrdí, že všetky opatrenia a kroky stanovené v reštrukturalizačnom pláne boli riadne vykonané.

80      Z toho vyplýva, že konečná suma reštrukturalizačnej pomoci nemôže byť známa predtým, ako dôjde k uvoľneniu zábezpek, ktorých držiteľmi sú členské štáty, a teda po kontrolách vykonaných po tom, čo sa skončili všetky reštrukturalizačné operácie.

81      Dokonca aj za predpokladu, že by bola reštrukturalizačná pomoc v celom rozsahu vyplatená talianskym podnikom 24 mesiacov pred prvým oznámením z 9. decembra 2010, ako na pojednávaní tvrdila Talianska republika bez toho, aby to však preukázala, suma tejto pomoci nebola konečná a mohla sa ešte meniť.

82      Okrem toho, ako uviedla Komisia na pojednávaní, aj keby sa platba reštrukturalizačnej pomoci talianskym podnikom uskutočnila jednorázovo, táto okolnosť nevylučuje kvalifikáciu režimu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu ako viacročného opatrenia. To, čo je v tejto súvislosti rozhodujúce, je totiž práve to, že vykonanie tohto režime zahŕňa viaceré záväzky, ktorých plnenie nemôže byť okamžité, ale je rozložené na viacero rokov.

83      Po druhé Talianska republika v podstate tvrdí, že Komisia tým, že uplatnila článok 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005, mohla legitímne spochybniť každý výdavok, ktoré vznikol na základe dočasného režimu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu, pokiaľ by došlo k oznámeniu podľa článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006 v lehote 24 mesiacov od plnenia poslednej povinnosti, ktorá prislúcha príjemcovi. V prejednávanej veci sa domnieva, že Komisia mohla teda začať konanie o zúčtovaní výdavkov až do marca 2015, t. j. v rámci 24 mesiacov od posledného dňa lehoty na demontáž výrobných zariadení, t. j. od 31. marca 2012. V tomto prípade oznámenie Komisie na základe článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006, ku ktorému došlo po uplynutí lehoty na úplnú demontáž, členskému štátu už neumožnilo napraviť nezrovnalosti, ktoré konštatovala Komisia. Domnieva sa, že táto skutočnosť je v rozpore s duchom konania o zúčtovaní výdavkov, ktorého jeden z podstatných prvkov spočíva v tom, že členskému štátu sa umožní napraviť nezrovnalosti konštatované Komisiou.

84      V odpovedi na otázku, ktorú Všeobecný súd položil na pojednávaní, Talianska republika potvrdila, že prostredníctvom svojej argumentácie pripomenutej v bode 83 vyššie sa nechcela domáhať nezákonnosti článku 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005, ale chcela v podstate spochybniť uplatnenie tohto ustanovenia v prejednávanej veci.

85      V tejto súvislosti stačí konštatovať, že oznámenie na základe článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006, v tomto prípade prvé oznámenie z 9. decembra 2010 (pozri bod 24 vyššie), bolo Talianskej republike adresované pred termínom na splnenie poslednej povinnosti uloženej príjemcom reštrukturalizačnej pomoci, t. j. pred 31. marcom 2012 (pozri bod 74 vyššie). V dôsledku toho mohla Talianska republika napraviť nezrovnalosti konštatované v prvom oznámení z 9. decembra 2010 alebo mohla aspoň prijať opatrenia, ktoré by smerovali k náprave týchto nezrovnalostí.

86      Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa Komisia nedopustila pochybenia, keď usúdila, že účelom pomoci na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu bolo financovať viacročné opatrenie, a keď v dôsledku toho do spornej opravy zahrnula celú reštrukturalizačnú pomoc poskytnutú talianskym podnikom.

87      Prvá časť prvého žalobného dôvodu musí byť preto zamietnutá.

 O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení práva na obhajobu a zásady kontradiktórnosti

88      Talianska republika v podstate tvrdí, že z dôvodu oneskorenosti zmeny stanoviska Komisie, pokiaľ ide o právny základ počítania lehoty 24 mesiacov stanovenej v článku 31 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005, ktorá bola vykonaná prostredníctvom formálneho oznámenia zo 16. augusta 2012, nemohla vykonať svoje právo na obhajobu, čo je v rozpore s kontradiktórnou povahou konania o zúčtovaní výdavkov.

89      Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky.

90      Podľa ustálenej judikatúry konečné a definitívne rozhodnutie týkajúce sa zúčtovania výdavkov treba prijať na záver špecifického kontradiktórneho konania, počas ktorého majú dotknuté členské štáty všetky záruky potrebné na to, aby mohli predniesť svoje stanoviská (pozri rozsudok zo 14. decembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑245/97, EU:C:2000:687, bod 47 a citovanú judikatúru).

91      Toto konanie je upravené v článku 11 nariadenia č. 885/2006, nazvanom „Overovanie súladu“, podľa ktorého:

„1.      Ak Komisia v dôsledku akéhokoľvek šetrenia usúdi, že výdavky neboli realizované v súlade s pravidlami Spoločenstva, oznámi svoje zistenia príslušnému členskému štátu a uvedie nápravné opatrenia potrebné na zabezpečenie budúceho súladu s týmito pravidlami.

V oznámení sa odvolá na tento článok. Členský štát zašle odpoveď do dvoch mesiacov od doručenia oznámenia a Komisia môže v dôsledku toho zmeniť svoje stanovisko. Komisia môže v odôvodnených prípadoch súhlasiť s predĺžením lehoty na odpoveď.

Po uplynutí lehoty na odpoveď Komisia zvolá bilaterálne stretnutie a obidve strany vynaložia úsilie, aby dospeli k dohode, čo sa týka opatrení, ktoré sa majú prijať, ako aj hodnotenia závažnosti porušenia a finančnej ujmy spôsobenej rozpočtu Spoločenstva.

2.      Členský štát do dvoch mesiacov od dátumu prevzatia zápisnice z bilaterálneho stretnutia uvedeného v treťom pododseku odseku 1 oznámi všetky informácie vyžiadané počas tohto stretnutia, ako aj akékoľvek ďalšie informácie, ktoré považuje za užitočné pre prebiehajúce prešetrovanie.

…

Po uplynutí lehoty uvedenej v prvom pododseku Komisia oficiálne oznámi svoje závery členskému štátu na základe zaslaných informácií, v rámci postupu overovania súladu. V tomto oznámení sa vyhodnotia výdavky, ktoré podľa článku 31 nariadenia… č. 1290/2005 plánuje vylúčiť z financovania Spoločenstva, a Komisia v ňom uvedie odvolanie na článok 16 ods. 1 tohto nariadenia.

3.      …

Komisia po preskúmaní všetkých správ vypracovaných zmierovacím orgánom v súlade s kapitolou 3 tohto nariadenia prijme, ak to bude potrebné, jedno rozhodnutie alebo viacero rozhodnutí podľa článku 31 nariadenia… č. 1290/2005 s cieľom vylúčiť z financovania Spoločenstva výdavky, ktoré sa neuskutočnili v súlade s pravidlami Spoločenstva, pokiaľ členský štát účinne nevykoná nápravné opatrenia.

…“

92      V súlade s ustálenou judikatúrou „písomné oznámenie“ v zmysle článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006 musí dotknutú vládu dokonale oboznámiť s výhradami Komisie, aby mohlo splniť funkciu upozornenia, ktorú mu uvedené ustanovenie priznáva (pozri rozsudok z 3. mája 2012, Španielsko/Komisia, C‑24/11 P, EU:C:2012:266, bod 27 a citovanú judikatúru).

93      Okrem toho z judikatúry vyplýva, že článok 11 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 885/2006 treba vykladať v spojení s článkom 31 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005, podľa ktorého Komisia nemôže vylúčiť výdavky, ktoré boli vynaložené mimo jedného z období uvedených v tomto poslednom uvedenom ustanovení. Z toho vyplýva, že písomné oznámenie stanovené v článku 11 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 885/2006 slúži ako upozornenie na to, že výdavky vynaložené v rámci určitého obdobia, ktoré predchádza doručeniu tohto oznámenia, možno vylúčiť z financovania Európskym poľnohospodárskym usmerňovacím a záručným fondom (EPUZF), a preto toto oznámenie predstavuje referenčné kritérium na určenie začiatku tejto lehoty (pozri analogicky rozsudok z 3. mája 2012, Španielsko/Komisia, C‑24/11 P, EU:C:2012:266, bod 30).

94      Napokon článok 11 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 885/2006 nevyžaduje, aby boli v písomnom oznámení uvedené výdavky, ktoré sa majú vylúčiť (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 7. októbra 2004, Švédsko/Komisia, C‑312/02, EU:C:2004:594, bod 14). Nevyžaduje ani, aby bola v písomnom oznámení výslovne uvedená lehota podľa článku 31 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005 (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 24. januára 2002, Fínsko/Komisia, C‑170/00, EU:C:2002:51, bod 32). Pokiaľ totiž ide o formálne požiadavky, článok 11 ods. 1 nariadenia č. 885/2006 rozlišuje medzi na jednej strane „oznámením zistení“ podľa odseku 1 prvého pododseku, o ktoré ide v prejednávanej veci, a na druhej strane „formálnym oznámením záverov“ podľa odseku 2 tretieho pododseku, ktoré sa uskutoční v neskoršej fáze. Z toho vyplýva, že prvé oznámenie nemusí spĺňať také striktné formálne podmienky ako druhé oznámenie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 24. januára 2002, Fínsko/Komisia, C‑170/00, EU:C:2002:51, bod 29).

95      Na úvod z bodov 68 až 76 vyššie vyplýva, že pomoc na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu slúži na financovanie viacročného opatrenia, a teda že právnym základom na počítanie lehoty 24 mesiacov je článok 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005.

96      V prejednávanej veci v liste, ktorý bol priložený k výsledkom vyšetrovania EX/2010/010/IT oznámeným Talianskej republike prostredníctvom prvého oznámenia z 9. decembra 2010, sa uvádza, že prípadné „vylúčenie sa bude týkať iba výdavkov vynaložených v rámci [24] mesiacov, ktoré predchádzajú zaslaniu [uvedeného] oznámenia“. Komisia teda implicitne ale nevyhnutne odkázala na článok 31 ods. 4 písm. a) nariadenia č. 1290/2005 ako na právny základ počítania lehoty 24 mesiacov a nie na článok 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005.

97      Podobne ako Komisia však treba uviesť, že napriek zmienke nachádzajúcej sa v liste priloženom k prvému oznámeniu z 9. decembra 2010 z prílohy tohto listu jasne vyplýva, že Komisia spochybnila nárok dotknutých talianskych podnikov na celú reštrukturalizačnú pomoc, ktorú získali. Bolo totiž najmä uvedené, že „útvary [Generálneho riaditeľstva Komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka] sa domnievajú…, že nijaký z dotknutých podnikov nespĺňa podmienky nevyhnutné na získanie [reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž]“ a že „keďže väčšina reštrukturalizačnej pomoci bola už vyplatená a väčšina zábezpek bola už uvoľnená v prospech dotknutých podnikov, je spresnené, že administratíva môže v poslednom rade znášať finančné dôsledky každého nesplnenia požiadaviek stanovených nariadeniami“.

98      Vzhľadom na uvedené skutočnosti prvé oznámenie z 9. decembra 2010 poskytlo talianskym orgánom dostatočnú znalosť o výhradách Komisie a o opravách, ktoré sa pravdepodobne uplatnia v prípade dotknutých výdavkov, takže spĺňalo úlohu upozornenia, ktorú má písomné oznámenie stanovené v článku 11 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 885/2006.

99      Hoci počas bilaterálneho stretnutia zo 4. mája 2011 Komisia uviedla, že vyšetrovanie EX/2010/010/IT sa týkalo obdobia 24 mesiacov, ktoré predchádzalo zaslaniu oznámenia podľa článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006, a teda že toto vyšetrovanie sa týkalo výlučne výdavkov vynaložených v období od 10. decembra 2008 do 9. decembra 2010, nič to nemení na tom, že v prílohe 1 formálneho oznámenia zo 16. augusta 2012 Komisia potvrdila stanovisko prijaté v prvom oznámení z 9. decembra 2010. Komisia totiž v podstate tvrdila, že finančná oprava mohla byť stanovená na základe všetkých výdavkov, ktoré vynaložila Talianska republika v rámci dočasného režimu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu, a to aj pred obdobím 24 mesiacov, ktoré predchádzalo zaslaniu prvého oznámenia z 9. decembra 2010, a teda že v prejednávanej veci sa mala lehota 24 mesiacov počítať podľa článku 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005.

100    V každom prípade treba uviesť, že Talianska republika sa po tom, čo prijala formálne oznámenie zo 16. augusta 2012, obrátila na zmierovací orgán v súlade s článkom 16 nariadenia č. 885/2006 a mala teda k dispozícii možnosť spochybniť pred týmto orgánom uplatniteľnosť článku 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005 (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 26. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑84/09, neuverejnený, EU:T:2012:471, bod 35 a citovanú judikatúru).

101    Talianska republika pritom na pojednávaní uznala, že pred zmierovacím orgánom nevyslovila pochybnosti, pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005, a že sa zamerala výlučne na vecnú otázku týkajúcu sa možnosti zachovania sporných síl a využitia reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž.

102    Napokon treba pripomenúť, že po vyhlásení rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), Komisia listom z 28. marca 2014 poskytla Talianskej republike možnosť predložiť doplňujúce pripomienky (pozri bod 32 vyššie). Talianske orgány pritom ani vo svojej odpovedi z 30. mája 2014 nespochybnili uplatnenie článku 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005 na prejednávanú vec (pozri bod 33 vyššie).

103    V tomto kontexte sa Talianska republika nemôže pred Všeobecným súdom domáhať procesnej záruky, ktorú sama neuplatnila počas konania o zúčtovaní výdavkov (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 9. septembra 1999, Petrides/Komisia, C‑64/98 P, EU:C:1999:399, bod 32).

104    Druhá časť prvého žalobného dôvodu musí byť preto zamietnutá.

 O tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej v podstate na nedostatočnom odôvodnení

105    Talianska republika v podstate poukazuje na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože dôvody na náhlu a bezdôvodnú zmenu právneho základu na počítanie lehoty 24 mesiacov, ktorú vykonala Komisia vo formálnom oznámení zo 16. augusta 2012, boli v tomto oznámení uvedené veľmi stručne.

106    Komisia sa k tomu nevyjadrila.

107    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v osobitnom kontexte vypracovania rozhodnutí týkajúcich sa zúčtovania výdavkov sa rozhodnutie považuje za dostatočne odôvodnené v prípade, keď sa štát, ktorý je jeho adresátom, priamo zúčastnil na procese jeho vyhotovenia a poznal dôvody, na základe ktorých Komisia dospela k záveru, že sporné sumy nemôžu byť účtované na ťarchu EPUZF (rozsudky z 1. októbra 1998, Holandsko/Komisia, C‑27/94, EU:C:1998:446, bod 36, a z 10. septembra 2008, Taliansko/Komisia, T‑181/06, neuverejnený, EU:T:2008:331, bod 32).

108    V prejednávanej veci Komisia v prílohe 1 formálneho oznámenia zo 16. augusta 2012 v bode 12 časti „Tvrdenia“ pripomenula, že dočasný režim na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu sa týka obdobia od 1. júla 2006 do 31. marca 2012, t. j. obdobia 69 mesiacov. Okrem toho v bode 13 časti „Tvrdenia“ vysvetlila, že tento režim predstavuje viacročné opatrenie v zmysle článku 3 nariadenia č. 1290/2005, podľa ktorého došlo k vyplateniu splátok jednotlivých častí reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž. Navyše Komisia uviedla, že vyplatenie každej časti reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž bolo podmienené zložením zábezpeky vo výške 120 % sumy príslušnej časti. Komisia takisto vysvetlila, že v súlade s článkom 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005 mohlo byť posúdenie súladu týchto výdavkov s cieľmi fondu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu a so súvisiacimi nariadeniami vykonané iba k dátumu poslednej povinnosti uloženej príjemcovi, t. j. k 31. marcu 2012. V bode 15 časti „Tvrdenia“ prílohy 1 formálneho oznámenia zo 16. augusta 2012 dospela Komisia v podstate k záveru, že keďže sporné silá neboli k 31. marcu 2012 demontované, boli všetky výdavky týkajúce sa reštrukturalizačnej pomoci poskytnutej talianskym podnikom predmetom konania o zúčtovaní výdavkov.

109    Je teda nesporné, že Komisia vo formálnom oznámení zo 16. augusta 2012 dostatočným spôsobom uviedla dôvody, pre ktoré mala finančná oprava zahŕňať všetky výdavky vynaložené počas obdobia vypočítaného na základe článku 31 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 1290/2005. Okrem toho odôvodnenie pripomenuté v bode 108 vyššie umožnilo Talianskej republike pochopiť dôvody, pre ktoré Komisia zmenila svoje stanovisko, pokiaľ ide o právny základ na účely počítania lehoty 24 mesiacov podľa článku 31 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005.

110    Tretia časť prvého žalobného dôvodu musí byť preto zamietnutá a v dôsledku toho musí byť zamietnutý prvý žalobný dôvod ako celok.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 11 nariadenia č. 885/2006, práva na obhajobu, nariadení č. 320/2006 a 968/2006 a rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12)

111    Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti. Prvá časť je v podstate založená na porušení článku 11 nariadenia č. 885/2006 a práva na obhajobu. Druhá časť je založená na porušení nariadení č. 320/2006 a 968/2006, ako aj rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737).

 O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej v podstate na porušení článku 11 nariadenia č. 885/2006 a práva na obhajobu

112    Talianska republika v podstate tvrdí, že prvé oznámenie z 9. decembra 2010 je v rozpore s článkom 11 ods. 1 prvým pododsekom nariadenia č. 885/2006 v rozsahu, v akom jej neposkytlo riadnu znalosť o výhradách Komisie a neumožnilo jej využiť právo na obhajobu, ktoré je v tomto ustanovení zakotvené. V tejto súvislosti na jednej strane tvrdí, že Komisia v prvom oznámení z 9. decembra 2010 poukázala na to, že silá sú v každom prípade výrobnými zariadeniami, zatiaľ čo v liste z 28. marca 2014 zaslanom po vyhlásení rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), uznala, že silá nemusia byť nevyhnutne považované za výrobné zariadenia. Na druhej strane tvrdí, že prvé oznámenie z 9. decembra 2010 neobsahuje nijakú zmienku o skutočnosti, že používanie síl sa malo posudzovať k dátumu žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc na úplnú demontáž (ďalej len „kritérium stanovené Komisiou“). Podľa nej až listom Komisie z 28. marca 2014 získala výbornú znalosť o výhradách Komisie, pokiaľ ide o otázku demontáže síl v prípade reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž. K tomuto dátumu pritom nemohla využívať všetky procesné záruky zakotvené v článku 11 nariadenia č. 885/2006 ani uplatniť svoje právo na obhajobu.

113    Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky.

114    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry konečné a definitívne rozhodnutie týkajúce sa zúčtovania výdavkov treba prijať na záver špecifického kontradiktórneho konania, počas ktorého musia mať dotknuté členské štáty k dispozícii všetky záruky potrebné na to, aby mohli predniesť svoje stanoviská (rozsudky z 29. januára 1998, Grécko/Komisia, C‑61/95, EU:C:1998:27, bod 39; zo 14. decembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑245/97, EU:C:2000:687, bod 47, a z 3. júla 2014, Holandsko/Komisia, T‑16/11, neuverejnený, EU:T:2014:603, bod 69).

115    Okrem toho z článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006 vyplýva, že prvé oznámenie musí spresniť príslušnému členskému štátu výsledky kontrol Komisie a uviesť nápravné opatrenia, ktoré treba prijať, aby sa v budúcnosti zabezpečilo dodržanie predmetných pravidiel Únie (pozri bod 91 vyššie).

116    V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bode 25 vyššie, z prvého oznámenia z 9. decembra 2010 vyplýva, že podľa Komisie neboli podmienky na poskytnutie reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž splnené, keďže niektoré výrobné zariadenia vrátane síl boli zachované v rámci bývalých závodov na výrobu cukru, ktoré navštívili inšpektori Komisie. V tomto oznámení Komisia tiež uviedla, že talianske podniky nemajú nárok na reštrukturalizačnú pomoc na úplnú demontáž, pokiaľ v celom rozsahu nevykonali reštrukturalizačný plán a pokiaľ neboli ďalšie budovy súvisiace s výrobnou činnosťou vrátane síl odstránené.

117    Talianska republika vo svojom liste z 9. februára 2011 spochybnila stanovisko Komisie, podľa ktorého sú silá v každom prípade výrobnými zariadeniami, na ktoré sa vzťahuje povinnosť demontáže, pričom v podstate poukázala jednak na to, že sporné silá nie sú výrobnými zariadeniami, keďže boli určené výlučne na skladovanie hotového výrobku, a jednak na to, že výklad Komisie je v rozpore s nariadeniami č. 320/2006 a 968/2006. Talianska republika zopakovala svoje stanovisko na bilaterálnom stretnutí zo 4. mája 2011, vo svojich pripomienkach z 2. novembra 2011 k zápisnice z tohto stretnutia a v rámci zmierovacieho konania.

118    Počas bilaterálneho stretnutia zo 4. mája 2011 Komisia trvala na svojom stanovisku, podľa ktorého sa majú sporné silá považovať za neoddeliteľnú súčasť výrobných zariadení, a preto sa mala vykonať ich demontáž.

119    Navyše v rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), Súdny dvor v podstate rozhodol, že pojem „výrobné zariadenia“ zahŕňa silá určené na skladovanie cukru príjemcu reštrukturalizačnej pomoci. Súdny dvor však usúdil, že o taký prípad nejde pri splnení dvoch predpokladov (ďalej len „výnimky stanovené Súdnym dvorom“): na jednej strane, ak sa preukáže, že silá boli využívané výlučne na skladovanie cukru vyrobeného v rámci kvóty, ktorý v nich uložili iní výrobcovia alebo ktorý bol od nich kúpený, a na druhej strane, ak boli silá využívané iba na balenie cukru do priameho alebo vonkajšieho obalu na účely jeho uvádzania na trh (rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, body 32, 33 a 35).

120    Vzhľadom na rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), Komisia upravila svoje stanovisko vo vzťahu ku kvalifikácii síl, a ako bolo pripomenuté v bodoch 32 a 102 vyššie, v liste z 28. marca 2014 poskytla talianskym orgánom lehotu dvoch mesiacov na to, aby predložili presvedčivé dôkazy o tom, že v prejednávanej veci v čase pred podaním žiadostí o spornú pomoc slúžili sporné silá výlučne na skladovanie a balenie cukru vyrobeného v rámci kvóty inými výrobcami.

121    Talianska republika tejto žiadosti nevyhovela. Vo svojom liste z 30. mája 2014 sa totiž iba obmedzila na spochybnenie kritériá stanoveného Komisiou. V tejto súvislosti najmä tvrdila, že Súdny dvor v rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), výslovne uznal, že silá určené na skladovanie nemuseli byť demontované, ak sa preukázalo, že slúžili na skladovanie cukru, ktorý si v nich uložili iní výrobcovia alebo bol od nich kúpený, alebo že boli určené na balenie cukru, ktorý bol vyrobený inde. Domnieva sa, že nebolo preto potrebné posúdiť účel využívania síl pred podaním žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc. Napokon uviedla, že talianske orgány predložili Komisii všetky dokumenty týkajúce sa konania o prípustnosti reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž vrátane schválených reštrukturalizačných plánov a výročných správ o kontrolách vykonaných na mieste, v ktorých sú uvedené zariadenia a vybavenie, ktoré boli odstránené, a zariadenia a vybavenie, ktoré boli zachované, ako aj ich skutočný účel využívania.

122    Z uvedených skutočností vyplýva, že Talianska republika sa vzdala možnosti predložiť dôkazy umožňujúce preukázať, že sporné silá boli k dátumu podania žiadosti o pomoc výrobnými zariadeniami, a v dôsledku toho možnosti uplatniť svoje právo na obhajobu, pokiaľ ide o túto otázku.

123    Vzhľadom na uvedené skutočnosti a judikatúru citovanú v bode 103 vyššie nie je výhrada, ktorá sa zakladá na porušení práva na obhajobu, dôvodná a musí byť zamietnutá.

124    Prvá časť druhého žalobného dôvodu musí byť preto zamietnutá.

 O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení nariadení č. 320/2006 a 968/2006, ako aj rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12)

125    Talianska republika podporovaná Francúzskou republikou a Maďarskom v podstate tvrdí, že Komisia tým, že usúdila, že zachovanie sporných síl predstavuje prekážku pre poskytnutie reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž, porušila nariadenia č. 320/2006 a 968/2006, ako aj rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737).

126    Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky, Francúzskej republiky a Maďarska.

127    Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), po tom, čo konštatoval, že pojem „výrobné zariadenia“ nie je v nariadeniach č. 320/2006 a 968/2006 definovaný, po prvé uviedol, že pojem „výroba“ môže zahŕňať aj iné etapy vyrábania výrobku na vstupe alebo výstupe chemického alebo fyzického procesu spracovania, a teda že môže zahŕňať skladovanie cukru, ktorý nie je zabalený ihneď po extrakcii z prvotnej suroviny. Dospel tak k záveru, že skladovanie sa môže považovať za „priamo súvisiace s výrobou cukru“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 968/2006 (rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, bod 26). Po druhé Súdny dvor usúdil, že silá preto môžu mať priamy vplyv na množstvo cukru, ktoré môže byť vyrobené, a na výrobné procesy, ktoré závisia od blízkosti skladovacieho zariadenia, keďže umožňujú najmä úplne alebo čiastočne oddialiť predaj výťažku danej cukrovarníckej sezóny a tým ovplyvniť trhovú situáciu v zmysle odôvodnenia 5 nariadenia č. 320/2006 (rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, body 27 až 29). Po tretie v podstate usúdil, že z článku 3 ods. 3 písm. a) a b) nariadenia č. 320/2006 vyplýva, že na účely priznania reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž je v zásade potrebné, aby bol dotknutý priemyselný komplex uzavretý ako celok a aby možnosť nedemontovať iné než výrobné zariadenia či dokonca pokračovať v ich budúcom používaní a pritom si zachovať nárok na pomoc v plnej výške predstavovala výnimku, ktorú treba vykladať reštriktívne (rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, bod 30).

128    Vzhľadom na uvedené skutočnosti Súdny dvor v bode 31 rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), rozhodol, že silá určené na skladovanie cukru príjemcu pomoci majú byť kvalifikované ako výrobné zariadenia, a to bez ohľadu na skutočnosť, že sa využívajú aj iným spôsobom. Súdny dvor však stanovil dve výnimky z tohto pravidla (pozri bod 119 vyššie).

129    Talianska republika v prejednávanej veci nespochybňuje, že po skončení reštrukturalizačného procesu boli sporné silá vo viacerých závodoch na výrobu cukru patriacich talianskym podnikom, ktoré využili reštrukturalizačnú pomoc na úplnú demontáž, zachované. Nespochybňuje ani to, že nepredložila dôkazy o tom, že v čase podania žiadostí o reštrukturalizačnú pomoc na úplnú demontáž by sa na sporné silá vzťahovali výnimky stanovené Súdny dvorom.

130    Talianska republika podporovaná Francúzskou republikou a Maďarskom sa však domnieva, že okolnosti pripomenuté v bode 129 vyššie nemôžu odôvodňovať finančnú opravu, ktorá bola voči nej uplatnená.

131    Z odôvodnení 1 a 5 nariadenia č. 320/2006 vyplýva, že cieľom dotknutej právnej úpravy je znížiť neziskovú kapacitu výroby cukru v Únii tým, že podniky s najnižšou produktivitou budú podnecované k tomu, aby zastavili svoju výrobu cukru v rámci kvóty a vzdali sa príslušných kvót.

132    Okrem toho z odôvodnenia 5 nariadenia č. 320/2006 vyplýva, že reštrukturalizačný režim spočíva v dobrovoľnej účasti cukrovarníckeho podniku, keďže jeho účelom je zaviesť významný ekonomický stimul vo forme primeranej reštrukturalizačnej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, bod 44).

133    Na účely dosiahnutia cieľa spočívajúceho v znížení neziskovej kapacity výroby cukru v Únii, ktorý sleduje dotknutá právna úprava, normotvorca Únie stanovil dva odlišné reštrukturalizačné režimy v závislosti od typu vykonanej demontáže, t. j. v závislosti od toho, či ide o úplnú alebo čiastočnú demontáž, pričom tieto demontáže vedú k odlišnej výške reštrukturalizačnej pomoci, ako to vyplýva z článku 3 ods. 5 písm. a) a b) nariadenia č. 320/2006 v spojení s odôvodnením 4 nariadenia č. 968/2006.

134    Po prvé, pokiaľ ide o podmienky, ktoré treba splniť na účely poskytnutia reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž, článok 3 ods. 1 písm. a) a článok 3 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 320/2006 vyžaduje, aby sa žiadajúci cukrovarnícky podnik vzdal kvóty, ktorú pridelil jednému alebo viacerým svojim závodom, ako aj uzatvoril závod a úplne demontoval výrobné zariadenia. Naproti tomu na účely poskytnutia reštrukturalizačnej pomoci na čiastočnú demontáž článok 3 ods. 1 písm. b) a článok 3 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 320/2006 vyžaduje, aby sa žiadajúci cukrovarnícky podnik vzdal kvóty, ktorú pridelil jednému alebo viacerým svojim závodom, ako aj čiastočne demontoval výrobné zariadenia príslušných závodov a nepoužíval viac zostávajúce výrobné zariadenia na výrobu výrobkov, na ktoré sa vzťahuje spoločná organizácia trhu s cukrom (ďalej len „SOT s cukrom“).

135    Po druhé rozsah povinnosti demontovať výrobné zariadenia bol spresnený v článku 4 nariadenia č. 968/2006.

136    Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 968/2006 povinnosť úplnej demontáže uvedenej v článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 320/2006 sa týka zariadení, ktoré sú potrebné na výrobu cukru, izoglukózy alebo inulínového sirupu [článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 968/2006], zariadení, ktoré priamo súvisia s výrobou cukru, izoglukózy alebo inulínového sirupu a sú potrebné na výrobu na základe uvoľnenej kvóty, dokonca aj vtedy, ak by sa dali použiť na výrobu iných výrobkov [článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 968/2006], ako aj všetkých ostatných zariadení, najmä baliacich zariadení, ktoré sú nevyužité a ktoré sa majú demontovať a odstrániť z dôvodov ochrany životného prostredia [článok 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 968/2006].

137    V súlade s článkom 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 968/2006 v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 320/2006 a odôvodnením 4 nariadenia č. 968/2006 môžu byť v prípade úplnej demontáže teda výnimočne zachované všetky iné zariadenia, než tie, ktoré sú potrebné na výrobu cukru, izoglukózy alebo inulínového sirupu alebo ktoré priamo súvisia s výrobou týchto produktov, ako sú napríklad baliace zariadenia, a to pod podmienkou, že sa využívajú a nie sú určené na demontáž alebo odstránenie z dôvodov ochrany životného prostredia.

138    Navyše článok 4 ods. 2 nariadenia č. 968/2006 stanovuje, že v prípade čiastočnej demontáže sa požiadavka na demontáž týka zariadení, ktoré sú uvedené v odseku 1 toho istého článku (pozri bod 136 vyššie) a ktoré nie sú určené na použitie v inej výrobe ani na iné využitie v areáli závodu v súlade s plánom reštrukturalizácie. Okrem toho z článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 320/2006 vyplýva, že výrobné zariadenia, ktoré môžu byť zachované, viac nemožno používať na výrobu výrobkov, na ktoré sa vzťahu SOT s cukrom. V súlade s článkom 4 ods. 2 nariadenia č. 968/2006 v spojení s článkom 3 ods. 1 pís. b) nariadenia č. 320/2006 tak môžu byť zachované zariadenia, ktoré boli nevyhnutné na výrobu cukru, izoglukózy či inulínového sirupu alebo ktoré sa priamo týkajú výroby týchto produktov, a to pod podmienkou, že sa viac nepoužívajú na výrobu výrobkov, na ktoré sa vzťahuje SOT s cukrom, a nie sú určené na použitie v inej výrobe ani na iné využitie v areáli závodu v súlade s plánom reštrukturalizácie.

139    Po tretie voľbu medzi úplnou a čiastočnou demontážou musia cukrovarnícke podniky uskutočniť pri podávaní žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc.

140    Ako totiž vyplýva z článku 4 ods. 2 písm. a), c), d) a e) a článku 4 ods. 3 písm. c) a h) nariadenia č. 320/2006, ako aj z článku 9 ods. 2 písm. a) a c) nariadenia č. 968/2006, žiadosť o reštrukturalizačnú pomoc musí obsahovať okrem iného záväzok žiadateľa o pomoc na jednej strane vzdať sa dotknutej kvóty a na druhej strane úplne alebo čiastočne demontovať výrobné zariadenia v rámci obdobia, ktoré určí dotknutý členský štát, ako aj reštrukturalizačný plán, ktorý obsahuje okrem iného úplný technický opis príslušných výrobných zariadení, súhrn opatrení a krokov, odhad nákladov na tieto opatrenia a kroky, ako aj finančný plán a časový harmonogram na realizáciu rôznych zamýšľaných opatrení.

141    V súlade s ustanoveniami uvedenými v bode 140 vyššie teda práve najneskôr ku dňu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc, či už na úplnú alebo čiastočnú demontáž, mal príjemca pomoci identifikovať všetky výrobné zariadenia, ktoré zamýšľa demontovať v súlade s reštrukturalizačným plánom. V prípade sporných síl je pri podaní žiadosti o pomoc potrebné určiť, či tieto silá predstavujú výrobné zariadenia, ktorých demontáž musí byť povinne stanovená v reštrukturalizačnom pláne, pokiaľ sa žiada o poskytnutie reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž, alebo či sa na ne uplatnia výnimky stanovené Súdny dvorom.

142    Akýkoľvek opačný výklad by zbavoval požiadavky stanovené v článku 4 nariadenia č. 320/2006 a v článku 9 nariadenia č. 968/2006 ich podstaty a okrem toho by bol v rozpore s rozlišovaním medzi čiastočnou a úplnou demontážou, ktoré je upravené v dotknutých nariadeniach (pozri bod 133 vyššie).

143    V tejto súvislosti na jednej strane za predpokladu, že by ku dňu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc cukrovarnícke podniky nevedeli, či silá nachádzajúce sa v ich výrobných závodoch sú alebo nie sú výrobnými zariadeniami, tieto silá by neboli uvedené v reštrukturalizačnom pláne ako výrobné zariadenia, ktoré sa majú demontovať, v rozpore s článkom 4 ods. 3 písm. c) nariadenia č. 320/2006 (pozri bod 140 vyššie).

144    Okrem toho záväzok demontovať všetky výrobné zariadenia, ktorý treba pripojiť k žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc na úplnú demontáž (pozri bod 140 vyššie), by obsahoval vadu, pretože hypoteticky by sa netýkal všetkých výrobných zariadení, ktoré ku dňu prijatia tohto záväzku existovali.

145    Na druhej strane, ak by sa kvalifikácia síl ako výrobných zariadení posudzovala po skončení reštrukturalizačného procesu, v prípade úplnej demontáže, ako aj čiastočnej demontáže by to umožnilo zachovať silá, ktoré boli ku dňu podania žiadosti o poskytnutie pomoci výrobnými zariadeniami, a to z dôvodu, že po reštrukturalizáciu by sa tieto silá už nepoužívali ako zariadenia na výrobu cukru. V dôsledku toho by sa možnosť zachovať časť výrobných zariadení netýkala iba čiastočnej demontáže, ale vzťahovala by sa aj na úplnú demontáž, pričom z dôvodu vysokých nákladov na úplnú demontáž by hospodárske subjekty získali o 25 % vyššiu sumu reštrukturalizačnej pomoci, než je suma poskytovaná v prípade čiastočnej demontáže, tak ako to vyplýva z článku 3 ods. 5 písm. a) a b) nariadenia č. 320/2006 a z odôvodnenia 4 nariadenia č. 968/2006.

146    V dôsledku toho na rozdiel od toho, čo tvrdia Talianska republika, Francúzska republika a Maďarsko, sa Komisia nedopustila pochybenia, keď usúdila, že práve ku dňu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc bolo potrebné posúdiť kvalifikáciu sporných síl.

147    Predchádzajúci záver nemožno vyvrátiť tvrdeniami, ktoré uviedli Talianska republika, Francúzska republika a Maďarsko.

148    V prvom rade Talianska republika tvrdí, že pokiaľ ide o silá určené na balenie cukru do priameho alebo vonkajšieho obalu, kritérium stanovené Komisiou nie je v súlade s cieľom sledovaným dotknutou právnou úpravou, ktorý spočíva v zachovaní pracovných miest a činnosti podnikov, ktorých sa týka reštrukturalizácia. V tejto súvislosti pripomína, že dotknutá právna úprava výslovne umožňuje zachovať baliace činnosti a zariadenia, ktoré sú nevyhnutné na tento účel. Podľa nej je však nepochybné, že na účely zabezpečenia kontinuity baliacej činnosti je aj naďalej potrebné mať k dispozícii silá. Preto v prípade, ak by bolo silo, ktoré sa používa na vykonávanie baliacej činnosti, zbúrané, viedlo by to k ukončeniu činnosti dotknutého podniku a k strate pracovných miest, čo by bolo v rozpore s cieľom, ktorý bol pripomenutý vyššie.

149    V tejto súvislosti treba uviesť, že viaceré ustanovenia nariadení č. 320/2006 a 968/2006 potvrdzujú význam, ktorý normotvorca Únie pripísal situácii s pracovnými miestami v regiónoch dotknutých reštrukturalizáciou cukrovarníckeho priemyslu. Napríklad z článku 3 ods. 3 písm. c) a článku 3 ods. 4 písm. c) nariadenia č. 320/2006 vyplýva, že úplná a čiastočná demontáž výrobných zariadení vyžadujú opatrenia na pomoc pri opätovnom uplatnení pracovnej sily. Okrem toho v prípade čiastočnej demontáže článok 4 ods. 2 nariadenia č. 968/2006 v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 320/2006 umožňuje zachovanie výrobných zariadení na účely ich použitia na výrobu iných výrobkov, než sú výrobky, na ktoré sa vzťahuje SOT s cukrom (pozri bod 138 vyššie), čím sa umožní zachovať pracovné miesta v rámci bývalých závodov na výrobu cukru. Rovnako článok 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 968/2006 v spojení s odôvodnením 4 toho istého nariadenia umožňuje v prípade úplnej demontáže zachovať iné zariadenia, než sú tie, ktoré sú potrebné na výrobu cukru, izoglukózy alebo inulínového sirupu alebo ktoré priamo súvisia s výrobou týchto produktov, ako sú napríklad baliace zariadenia, ktoré sa využívajú a nie sú určené na demontáž a odstránenie z dôvodov ochrany životného prostredia (pozri bod 137 vyššie).

150    Cieľ spočívajúci v ochrane pracovných miest a činnosti podnikov, ktorých sa týka reštrukturalizácia, treba preto posudzovať spoločne s hlavným cieľom dotknutej právnej úpravy, a to s cieľom spočívajúcim v znížení neziskovej kapacity výroby cukru v Únii v súlade s odôvodneniami 1 a 5 nariadenia č. 320/2006 (pozri bod 131 vyššie).

151    Okrem toho úvahy sociálneho charakteru, na ktoré poukázala Talianska republika, nemôžu odôvodniť výklad dotknutej právnej úpravy, ktorý tento členský štát navrhuje a ktorý narúša podstatné rozlišovanie, ktoré normotvorca Únie chcel zaviesť medzi čiastočnou a úplnou demontážou (pozri body 133, 134 a 145 vyššie), v dôsledku čo je tento výklad v rozpore s uvedenou právnou úpravou.

152    Tvrdenie Talianskej republiky musí byť preto zamietnuté.

153    V druhom rade Talianska republika, Francúzska republika a Maďarsko v podstate tvrdia, že povinnosť úplnej demontáže výrobných zariadení môže byť splnená aj vtedy, ak by silá určené na balenie do priameho alebo vonkajšieho obalu neboli odstránené, pokiaľ by došlo k vzdaniu sa výrobnej kvóty a v dôsledku toho k úplnému ukončeniu výroby cukru.

154    Z bodov 133, 134 a 145 vyššie vyplýva, že na účely dosiahnutia cieľa spočívajúceho v znížení neziskovej kapacity výroby cukru v Únii, ktorý sleduje dotknutá právna úprava, normotvorca Únie stanovil dva reštrukturalizačné režimy, ktoré sa odlišujú v závislosti od typu vykonanej demontáže a v prípade ktorých sa poskytuje odlišná výška reštrukturalizačnej pomoci. Okrem toho, ako bolo uvedené v bodoch 139 až 141 vyššie, voľba medzi čiastočnou a úplnou demontážou zahŕňa to, že podnik žiadajúci o reštrukturalizačnú pomoc v rámci žiadosti o poskytnutie pomoci identifikuje všetky výrobné zariadenia nachádzajúce sa v dotknutom závode, ktoré zamýšľa úplne alebo čiastočne odstrániť najneskôr na konci reštrukturalizačného procesu.

155    V dôsledku toho z logiky systému zavedeného normotvorcom Únie vyplýva, že identifikáciu výrobných zariadení, ktoré sa majú demontovať, treba vykonať pri podaní žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Maďarsko, preto kritérium stanovené Komisiou nie je v rozpore so štruktúrou režimu na reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu.

156    Vzhľadom na uvedené skutočnosti musia byť tvrdenia Talianskej republiky, Francúzskej republiky a Maďarska zamietnuté.

157    Po tretie Talianska republika Komisii vytýka, že v liste z 28. marca 2014 vyžadovala, aby preukázala, že sporné baliarenské silá boli používané výlučne na balenie cukru vyrobeného inými výrobcami. Podľa nej bolo totiž zachovanie síl určených na balenie povolené článkom 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 968/2006, a preto nebolo podstatné, či cukor určený na balenie pochádzal od iných výrobcov alebo od prevádzkovateľa zariadenia. Okrem toho podobne ako Francúzska republika tvrdí, že z bodu 33 rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), vyplýva, že silá slúžiace na balenie do priameho alebo vonkajšieho obalu sa nepovažujú za výrobné zariadenia, pokiaľ bol cukor, ktorý sa v týchto silách skladuje, „vyrobený inde v rámci kvóty“, pričom v prípade síl určených na skladovanie bolo v súlade s bodom 32 rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), nevyhnutné, aby bol cukor kúpený od iných výrobcov.

158    Po prvé v bodoch 136 a 137 vyššie už bolo uvedené, že článok 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 968/2006 umožňuje zachovať výlučne iné než výrobné zariadenia. V dôsledku toho Komisia postupovala správne, keď od Talianskej republiky vyžadovala, aby v podstate preukázala, že na sporné silá určené na balenie, ktorých prítomnosť v demontovaných závodoch bola konštatovaná v rámci vyšetrovania EX/2010/010/IT, sa ku dňu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc vzťahovala jedna z výnimiek stanovených Súdnym dvorom a že tieto silá sa teda nepovažujú za výrobné zariadenie.

159    Po druhé v rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, body 26 a 31), Súdny dvor rozhodol, že silo, ktoré slúžilo na skladovanie cukru príjemcu pomoci, predstavuje zariadenie, ktoré priamo súvisí s výrobou cukru v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 968/2006. Nespadá teda pod všetky ostatné zariadenie, a to najmä baliace zariadenia, podľa článku 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 968/2006, ktorých zachovanie možno v prípade úplnej demontáže pripustiť pod podmienkou, že sa využívajú a nemajú byť demontované alebo odstránené z dôvodov ochrany životného prostredia.

160    V dôsledku toho článok 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 968/2006 nemôže umožňovať zachovanie síl, ktoré boli používané na skladovanie výroby príjemcu pomoci, keďže toto zachovanie je možné len v prípade čiastočnej demontáže a pod podmienkou, že po skončení reštrukturalizácie sa tieto silá viac nepoužívajú na výrobu produktov, na ktoré sa vzťahuje SOT s cukrom.

161    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba tiež zamietnuť tvrdenie uvedené Maďarskom v jeho odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, podľa ktorého odôvodnenie 4 nariadenia č. 968/2006 rozlišuje v rámci výrobných zariadení podskupinu zariadení, „ktoré nie sú súčasťou výrobnej linky“, medzi ktoré patria silá na skladovanie cukru a ktorých zachovanie je možné bez ohľadu na to, či ide o úplnú alebo čiastočnú demontáž.

162    Po tretie v rámci dotknutého konania o zúčtovaní Talianska republika nepreukázala ani netvrdila, že by sa ku dňu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc sporné silá používali na balenie cukru, ktorý vyrobil príjemca pomoci inde v rámci inej výrobnej kvóty, do priameho alebo vonkajšieho obalu. V dôsledku toho nie je potrebné odpovedať na tvrdenie Talianskej republiky, podľa ktorého sa na silá určené na balenie cukru „vyrobeného inde v rámci kvóty“ do priameho alebo vonkajšieho obalu uplatňujú výnimky stanovené Súdnym dvor, keďže toto tvrdenie nevyvracia zistenie Komisie, podľa ktorého sa na sporné silá ku dňu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc neuplatňovala jedna z výnimiek stanovených Súdnym dvorom.

163    Tvrdenie Talianskej republiky musí byť preto zamietnuté.

164    V štvrtom rade Talianska republika v podstate tvrdí, že dôsledky finančnej opravy vykonanej Komisiou a demontáže sporných síl sú neprimerané vo vzťahu k cieľom sledovaným dotknutou právnou úpravou, ktoré by boli v celom rozsahu dosiahnuté prostredníctvom uvoľnenia kvóty a definitívneho ukončenia výroby cukru, ktorá z toho vyplýva.

165    Predovšetkým treba uviesť, že dotknutá právna úprava ukladá povinnosť odstránenia výrobných zariadení vrátane síl, ktoré slúžili na skladovanie cukru vyrobeného príjemcom pomoci, len v prípade úplnej demontáže. Takáto povinnosť sa nezdá byť neprimeraná vzhľadom na cieľ spočívajúci v znížení neziskovej kapacity výroby cukru v Únii, ktorý sleduje dotknutá právna úprava.

166    Následne zachovanie síl, aj keď boli ku dňu podania žiadosti o poskytnutie pomoci posúdené ako výrobné zariadenia, je možné za predpokladu čiastočnej demontáže. V tomto prípade príjemca pomoci nemusí demontovať silá a môže pokračovať vo výkone ekonomických činností vo výrobnom závode, ktorý bol čiastočne demontovaný. Z týchto dôvodov získa sumu reštrukturalizačnej pomoci, ktorá je o 25 % nižšia ako suma, ktorú by získal v prípade úplnej demontáže.

167    Zároveň treba konštatovať, že v napadnutom rozhodnutí sa Talianskej republike neukladá povinnosť pristúpiť k odstráneniu sporných síl, ale stanovuje sa finančná oprava vo výške 25 %, ktorá zodpovedá rozdielu medzi sumou reštrukturalizačnej pomoci v prípade úplnej demontáže a sumou reštrukturalizačnej pomoci v prípade čiastočnej demontáže.

168    Napokon treba pripomenúť, že pokiaľ ide o otázku proporcionality dotknutej právnej úpravy, Súdny dvor v rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), uviedol, že táto právna úprava umožňuje výrobcovi slobodne sa rozhodnúť, či chce získať pomoc, zvoliť si závod, pri ktorom sa vzdá príslušnej kvóty, a prípadne si zvoliť úplnú alebo iba čiastočnú demontáž výrobných zariadení. Okrem toho rozhodol, že výhoda, ktorú môže výrobca získať z pomoci na reštrukturalizáciu, tak vo veľkej miere závisí od rozhodnutí, ktoré urobí on sám. Súdny dvor preto dospel k záveru, že dotknutá právna úprava nie je neprimeraná (rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, body 44 až 46).

169    Tvrdenie Talianskej republiky musí byť preto zamietnuté.

170    V piatom rade Francúzska republika a Maďarsko tvrdia, že kritérium stanovené Komisiou nezohľadňuje sezónnu povahu výroby cukru a spochybňuje praktickú uplatniteľnosť výnimiek stanovených Súdnym dvorom. V tejto súvislosti pripomínajú, že žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc mali byť členskému štátu predkladané najneskôr 31. januára v roku, ktorý predchádza hospodárskemu roku, v ktorom sa podnik mal vzdať kvóty v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 320/2006. Keďže sa však tento dátum nachádzal v rámci sezónneho cyklu výroby cukru, bolo veľmi pravdepodobné, že silá sa ešte stále používali na výrobu cukru v rámci kvóty žiadateľa o reštrukturalizačnú pomoc vzhľadom na ich charakteristiky fungovania a využívania. Maďarsko tvrdí, že nie je teda reálne, aby podniky k tomuto dátumu ukladali do síl výlučne cukor vyrobený inými výrobcami. Francúzska republika v tejto súvislosti dodáva, že je zriedkavé, že podnik na tom istom mieste disponuje zariadením na výrobu cukru v rámci svojej kvóty a silami slúžiacimi na uskladnenie cukru vyrobeného inými výrobcami v rámci kvóty a na jeho balenie do priameho alebo vonkajšieho obalu.

171    Na jednej strane skutočnosť, že k dátumu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc bolo ťažké splniť podmienky stanovené vo výnimkách, ktoré zaviedol Súdny dvor, neznamená, že tieto podmienky nemohli byť splnené. Komisia navyše predložila rozsudok Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) č. 2966 z 15. júna 2015, z ktorého vyplýva, že z troch síl existujúcich ku dňu podania žiadosti o dotknutú reštrukturalizačnú pomoc na úplnú demontáž sa jedno silo používalo na skladovanie cukru vyrobeného v rámci výrobného závodu podniku, ktorý je príjemcom pomoci, zatiaľ čo ďalšie dve silá slúžili na skladovanie a balenie cukru vyrobeného inými výrobcami.

172    Na druhej strane zachovanie síl, ktoré nie sú výrobnými zariadeniami, predstavuje výnimku z pravidla pripomenutého Súdnym dvorom v bode 30 rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), podľa ktorého sa na účely priznania pomoci na reštrukturalizáciu v plnej výške spravidla musí uzavrieť dotknutý priemyselný komplex ako celok. Skutočnosť, že posúdenie využívania síl ku dňu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc vedie zriedka k vylúčeniu ich kvalifikácie ako výrobných zariadení, je len dôsledkom toho, že možnosť nedemontovať iné než výrobné zariadenia či dokonca pokračovať v ich budúcom používaní a pritom si zachovať nárok na reštrukturalizačnú pomoc v prípade úplnej demontáže predstavuje výnimku z pravidla pripomenutého Súdnym dvorom, ktorú treba vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, bod 30).

173    Tvrdenia Talianskej republiky a Maďarska musia byť preto zamietnuté.

174    V šiestom rade Francúzska republika tvrdí, že z možnosti zmeniť reštrukturalizačný plán stanovenej v článku 11 nariadenia č. 968/2006 vyplýva, že presný účel používania síl, ktoré sú zachované, sa môže v rámci procesu demontáže vyvíjať. Domnieva sa tak, že vyvíjajúca sa povaha procesu demontáže bráni tomu, aby sa posúdenie využívania síl vykonalo ku dňu podania žiadosti o poskytnutie pomoci. Samotné Maďarsko v podstate tvrdí, že kritérium stanovené Komisiou je v rozpore s rozhodovacím priestorom pri stanovení a vykonaní reštrukturalizačných plánov, ktorý majú k dispozícii cukrovarnícke podniky podľa uplatniteľnej právnej úpravy a najmä podľa článku 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 968/2006.

175    Na jednej strane rozhodovací priestor pri stanovení reštrukturalizačného plánu, ktorý majú k dispozícii príjemcovia pomoci, a možnosť zmeniť tento reštrukturalizačný plán v súlade s článkom 11 nariadenia č. 968/2006 sa nemôžu dotknúť ustanovení nariadení č. 320/2006 a 968/2006 a najmä hlavného záväzku demontovať výrobné zariadenia, ktorý je stanovený v článku 3 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 320/2006 a ktorý v prípade úplnej demontáže zahŕňa odstránenie všetkých výrobných zariadení, ktoré existujú ku dňu podania žiadosti o poskytnutie pomoci.

176    Na druhej strane tvrdenia Francúzskej republiky a Maďarska nezohľadňujú rozlišovanie medzi úplnou demontážou a čiastočnou demontážou, ktoré predsa tvorí neoddeliteľnú súčasť dotknutej právnej úpravy (pozri body 133, 134 a 145 vyššie). Možnosť zachovať výrobné zariadenia vrátane síl však môže byť uplatnená len v prípade čiastočnej demontáže a za nižšiu sumu pomoci, než je suma, ktorá by bola vyplatená v prípade demontáže všetkých výrobných zariadení.

177    Tvrdenia Francúzskej republiky a Maďarska musia byť preto zamietnuté.

178    V siedmom a poslednom rade Francúzska republika v podstate tvrdí, že z použitia oznamovacieho spôsobu budúceho času vo francúzskom znení výrazu „výrobné zariadenia, ktoré sa nepoužijú“, nachádzajúceho sa v článku 3 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 320/2006, vyplýva, že podmienku týkajúcu sa používania zariadení zachovaných vo výrobných závodoch nemožno posudzovať k dátumu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoc.

179    Treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 320/2006 v prípade čiastočnej demontáže je dovolené zachovať časť výrobných zariadení a demontovať tie, ktoré hypoteticky nebudú viac využívané príjemcom pomoci po skončení reštrukturalizácie. Okrem toho článok 4 ods. 2 nariadenia č. 968/2006 v tomto ohľade spresňuje, že treba demontovať všetky zariadenia, „ktoré nie sú určené na použitie v inej výrobe ani na iné využitie v areáli závodu v súlade s plánom reštrukturalizácie“.

180    Zo spoločného výkladu ustanovení uvedených v bode 179 vyššie tak vyplýva, že príjemca reštrukturalizačnej pomoci na čiastočnú demontáž musí ku dňu podania žiadosti o reštrukturalizačnú pomoci vedieť, ktoré výrobné zariadenia viac nebude využívať po skončení reštrukturalizácie, a uviesť ich v reštrukturalizačnom pláne.

181    V tomto kontexte použitie oznamovacieho spôsobu budúceho času vo francúzskom znení článku 3 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 320/2006 nemôže brániť kritériu, ktoré stanovila Komisia.

182    Tvrdenie Francúzskej republiky musí byť preto zamietnuté.

183    Vzhľadom na to, že žiadne z tvrdení, ktoré uviedli Talianska republika, Francúzska republika a Maďarsko, nebolo dôvodné, treba zamietnuť druhú časť druhého žalobného dôvodu, a v dôsledku toho aj druhý žalobný dôvod ako celok.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, lojálnej spolupráce, ne bis in idem a riadnej správy vecí verejných, ako aj povinnosti starostlivosti

184    Tretí žalobný dôvod sa v podstate delí na dve časti. Prvá časť je založená na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, lojálnej spolupráce a riadnej správy vecí verejných, ako aj povinnosti starostlivosti. Druhá časť je založená na porušení zásady ne bis in idem.

185    Najskôr treba preskúmať druhú časť, a potom prvú časť tretieho žalobného dôvodu.

 O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení zásady ne bis in idem

186    Talianska republika poukazuje na porušenie zásady ne bis in idem v podstate z dôvodu, že predchádzajúce vyšetrovanie Komisie EX/2008/008/IT sa týkalo totožných otázok ako vyšetrovanie EX/2010/010/IT.

187    Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky.

188    Bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k otázke, či sa zásada ne bis in idem uplatní v rámci konania o zúčtovaní výdavkov EPUZF, podobne ako Komisia treba po prvé konštatovať, že vyšetrovania EX/2008/008/IT a EX/2010/10/IT mali odlišný účel. Z poverovacej listiny týkajúcej sa vyšetrovania EX/2008/008/IT, ktorú Komisia zaslala talianskym orgánom faxom z 10. októbra 2008, totiž vyplýva, že Komisia chcela v podstate preskúmať a prediskutovať kontroly týkajúce sa výroby a pohybov cukru v období po hospodárskom roku 2006/2007, ako aj existujúce správy o kontrolách. Naproti tomu z poverovacej listiny týkajúcej sa vyšetrovania EX/2010/10/IT, ktorú Komisia zaslala talianskym orgánom faxom z 30. augusta 2010, vyplýva, že Komisia zamýšľala navštíviť výrobné závody talianskych podnikov, ktoré sú príjemcami reštrukturalizačnej pomoci, diskutovať o kontrolách opatrení týkajúcich sa reštrukturalizácie cukrovarníckeho priemyslu a preskúmať vybrané platby.

189    Navyše, pokiaľ ide o vyšetrovanie EX/2008/008/IT, treba uviesť, že 8. apríla 2009 Komisia adresovala talianskym orgánom oznámenie v zmysle článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006, ktoré sa skladalo z jedného listu a prílohy, v ktorej v súlade s týmto ustanovením informovala talianske orgány o výsledkoch tohto vyšetrovania, ktoré boli prezentované v dotknutej prílohe. Okrem iného bolo v nej uvedené, že „globálne boli dotknuté výrobné závody Eridania [Sadam] už odstránené a [že] na mieste sa ešte nachádzajú niektoré skladovacie silá a fungujúce baliace stroje“ a že „podľa inšpektorov až do tohto okamihu neboli konštatované problémy“. Tento výňatok z oznámenia z 8. apríla 2009, ktorý bol vybratý z prílohy tohto oznámenia, odkazuje na vyhlásenia technických inšpektorov Agenzia per le Erogazioni in Agricoltura (AGEA, Agentúra na poskytovanie pomoci v poľnohospodárskom sektore, Taliansko), ku ktorým došlo počas návštevy Komisie v administratívnom sídle podniku Eridania Sadam, pričom ide o vyhlásenia, ktoré boli iba stručne uvedené v rámci prezentácie výsledkov vyšetrovania EX/2008/008/IT bez toho, aby boli z toho vyvodené dôsledky.

190    Okrem toho skutočnosť, že v rámci vyšetrovania EX/2008/008/IT Komisia žiadala o poskytnutie správ o kontrolách a informácií týkajúcich sa plánov na reštrukturalizáciu dvoch talianskych podnikov zúčastňujúcich sa reštrukturalizačného programu, neumožňuje prijať záver, že by sa Komisia zaoberala otázkou skutočnej demontáže všetkých výrobných zariadení vrátane sporných síl.

191    Po druhé v rámci vyšetrovania EX/2010/010/IT Talianska republika vo svojich pripomienkach z 2. novembra 2011 k zápisnici z bilaterálneho stretnutia zo 4. mája 2011 (pozri bod 28 vyššie) výslovne tvrdila, že toto vyšetrovanie a vyšetrovanie EX/2008/008/IT boli odlišné a najmä že prvé oznámenie z 9. decembra 2010 jednak neobsahovalo nijaký odkaz na vyšetrovanie EX/2008/008/IT ani na inšpekcie vykonané v jeho rámci a jednak v ňom boli uvedené iba skutočnosti alebo okolnosti, ktoré boli zistené v rámci vyšetrovania EX/2010/010/IT.

192    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba výhradu založenú na porušení zásady ne bis in idem zamietnuť.

 O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, lojálnej spolupráce a riadnej správy vecí verejných, ako aj povinnosti starostlivosti

193    Talianska republika v podstate tvrdí, že Komisia porušila zásady ochrany legitímnej dôvery, lojálnej spolupráce a riadnej správy vecí verejných, ako aj povinnosť starostlivosti, keďže vedela o stanovisku talianskych orgánov vo vzťahu k zachovaniu sporných síl za predpokladu úplnej demontáže, ale v tejto súvislosti až do vyšetrovania EX/2010/010/IT nevzniesla námietky. Domnieva sa, že opätovné zaradenie otázky sporných síl do vyšetrovania EX/2010/010/IT je takisto porušením zásad lojálnej spolupráce a riadnej správy vecí verejných, ako aj povinnosti starostlivosti.

194    Francúzska republika poukazuje na to, že Komisia porušila zásadu lojálnej spolupráce z dôvodu, že hoci sa jej výklad pojmu „výrobné zariadenia“ s postupom času vyvíjal, neinformovala o tom všetky členské štáty, čo podľa nej viedlo k rozdielom v zaobchádzaní medzi týmito štátmi.

195    Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky. Okrem toho sa domnieva, že tvrdenia Francúzskej republiky na podporu výhrady založenej na porušení zásady lojálnej spolupráce predstavujú žalobný dôvod, ktorý neuviedla Talianska republika a ktorý je preto neprípustný.

196    V prvom rade z dôvodov uvedených v bodoch 188 až 191 vyššie treba zamietnuť tvrdenie Talianskej republiky, podľa ktorého Komisia opätovne zahrnula otázku sporných síl do vyšetrovania EX/2010/010/IT v rozpore so zásadami lojálnej spolupráce a riadnej správy vecí verejných, ako aj s povinnosťou starostlivosti.

197    V druhom rade treba pripomenúť, že článok 4 ods. 3 ZEÚ stanovuje, že podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv.

198    Zásada lojálnej spolupráce má sama osebe vzájomnú povahu. Táto zásada totiž ukladá členským štátom povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia, aby sa zaručila pôsobnosť a účinnosť práva Únie, pričom inštitúciám Únie ukladá recipročnú povinnosť lojálnej spolupráce s členskými štátmi (rozsudky zo 16. októbra 2003, Írsko/Komisia, C‑339/00, EU:C:2003:545, body 71 a 72, a zo 6. novembra 2014, Grécko/Komisia, T‑632/11, neuverejnený, EU:T:2014:934, bod 34).

199    Z judikatúry pripomenutej v bode 198 vyššie vyplýva, že v prejednávanej veci členským štátom prislúcha dohliadať na odstránenie neistoty vzhľadom na správne uplatnenie dotknutej právnej úpravy tým, že sa v prípade potreby obrátia na Komisiu s otázkou možnosti poskytnutia reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž podnikom, ktoré zamýšľali zachovať silá, a to tým viac, že v súlade s článkom 5 nariadenia č. 320/2006 rozhodnutie o poskytnutí reštrukturalizačnej pomoci musí prijať členský štát, ktorému bola takáto žiadosť predložená.

200    V prípade pochybností o správnom uplatnení dotknutej právnej úpravy Talianskej republike teda prislúcha obrátiť sa na Komisiu.

201    Zo spisu vo veci však nevyplýva, že by sa Talianska republika obrátila na Komisiu s výslovnou otázkou možnosti zachovania sporných síl a získania reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž. Konkrétne treba konštatovať, že túto otázku položili talianske orgány vo faxe z 22. marca 2006 zaslanom Komisii s cieľom získať objasnenia k výkladu návrhu nariadenia č. 968/2006 najmä v súvislosti s úplnou demontážou. Správa zmierovacieho orgánu z 10. februára 2013 (pozri bod 30 vyššie) takisto potvrdzuje, že Talianska republika patrila medzi šesť členských štátov, ktoré položili konkrétne otázky týkajúce sa zahrnutia síl do procesu demontáže.

202    V dôsledku toho a na rozdiel od toho, čo tvrdí Talianska republika, Komisia nemala povinnosť oznámiť Talianskej republike svoje stanovisko týkajúce sa demontáže sporných síl pred vyšetrovaním EX/2010/010/IT.

203    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba zamietnuť argumentáciu Francúzskej republiky pripomenutú v bode 194 vyššie, keďže v súlade so zásadou lojálnej spolupráce nebolo možné od Komisie požadovať, aby všetkým členským štátom oznámila svoje stanovisko týkajúce sa demontáže síl.

204    Napokon článok 40 piaty odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľný na konanie pred Všeobecným súdom podľa článku 53 toho istého štatútu stanovuje, že návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do konania môžu obsahovať iba návrhy podporujúce jedného z účastníkov konania. Článok 145 ods. 2 rokovacieho poriadku stanovuje, že vyjadrenie vedľajšieho účastníka musí najmä obsahovať návrhy vedľajšieho účastníka, ktorými navrhuje úplnú či čiastočnú podporu alebo úplné či čiastočné zamietnutie návrhov niektorého z hlavných účastníkov konania, ako aj dôvody a tvrdenia vedľajšieho účastníka.

205    Podľa judikatúry tieto ustanovenia priznávajú vedľajšiemu účastníkovi konania právo samostatne uplatňovať nielen tvrdenia, ale aj dôvody, pokiaľ podporujú návrhy jedného z hlavných účastníkov konania a neodlišujú sa úplne od úvah, ktoré sú základom sporu, tak ako je vymedzený medzi žalobcom a žalovaným, čo by malo za následok zmenu predmetu tohto sporu (pozri rozsudky z 20. septembra 2011, Regione autonoma della Sardegna a i./Komisia, T‑394/08, T‑408/08, T‑453/08 a T‑454/08, EU:T:2011:493, body 41 a 42 a citovanú judikatúru, a zo 14. januára 2016, Doux/Komisia, T‑434/13, neuverejnený, EU:T:2016:7, bod 74 a citovanú judikatúru).

206    V prjednávanej veci Francúzska republika, keďže v podstate tvrdí, že skutočnosť, že stanovisko Komisie, pokiaľ ide o záväzok spočívajúci v demontáži síl na účely získania reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž, nebolo oznámené všetkým členským štátom, viedla k rozdielnemu zaobchádzaniu medzi týmito štátmi, uvádza samostatný žalobný dôvod, ktorý nemá svoj základ ani v žalobe ani vo vyjadrení k žalobe.

207    Z toho vyplýva, že žalobný dôvod uplatnený Francúzskou republikou nesúvisí s predmetom sporu, ktorý bol vymedzený hlavnými účastníkmi konania, a mení teda rámec tohto sporu. Musí byť preto zamietnutý ako neprípustný na základe judikatúry pripomenutej v bode 205 vyššie.

208    Po tretie, pokiaľ ide o zásadu ochrany legitímnej dôvery, z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo dovolávať sa tejto zásady sa vzťahuje na každého jednotlivca nachádzajúceho sa v situácii, z ktorej vyplýva, že administratíva Únie v ňom vzbudila opodstatnené očakávania tým, že mu poskytla presné uistenia. Bez ohľadu na formu oznámenia sú takýmito uisteniami tak informácie, ktoré sú presné, nepodmienečné a súhlasné, a pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov. Naopak nik sa nemôže dovolávať porušenia tejto zásady, pokiaľ mu správny orgán neposkytol konkrétne uistenia (pozri rozsudky z 12. septembra 2012, Grécko/Komisia, T‑356/08, neuverejnený, EU:T:2012:418, bod 108 a citovanú judikatúru, a z 12. novembra 2015, Taliansko/Komisia, T‑255/13, neuverejnený, EU:T:2015:838, bod 143 a citovanú judikatúru).

209    V prejednávanej veci treba konštatovať, že Talianska republika nepreukázala existenciu konkrétnych uistení, ktoré by jej poskytla Komisia v súvislosti s možnosťou zachovať sporné silá za predpokladu úplnej demontáže.

210    Po prvé skutočnosť, že Komisia v rámci vyšetrovania EX/2008/008/IT nevzniesla námietky voči zachovaniu sporných síl, nemožno považovať za prijatie stanoviska inštitúcie, ktorým by sa schvaľoval výklad dotknutej právnej úpravy, ktorý uplatnili talianske orgány. Jedine na základe výslovného a jasného vyjadrenia zo strany Komisie by mohli prijať záver, že táto inštitúcia schválila zachovanie sporných síl (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. decembra 2011, Španielsko/Komisia, T‑106/10, neuverejnený, EU:T:2011:740, bod 69 a citovanú judikatúru).

211    Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí Talianska republika, z bodu 189 vyššie vyplýva, že počas vyšetrovania EX/2008/008/IT Komisia nekonštatovala prítomnosť síl vo výrobných závodoch niektorých talianskych podnikov a iba vzala na vedomie informácie, ktoré v tejto súvislosti poskytli technickí inšpektori AGEA. Napokon treba pripomenúť, že v danom období nebolo vykonávanie reštrukturalizačného režimu ešte ukončené, a preto nebolo zachovanie síl protiprávne (pozri bod 74 vyššie).

212    Po tretie okolnosť uvedená Talianskou republikou pripomenutá v bode 208 vyššie, a to že Komisia nevzniesla námietku, keď jej bola predložená kópia takých reštrukturalizačných plánov prijatých príjemcami pomoci, aké schválili talianske orgány, z ktorých vyplýval zámer zachovať sporné silá, nepredstavuje konkrétne uistenie.

213    V tejto súvislosti na jednej strane absencia námietok zo strany Komisie nepredstavuje v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 210 vyššie výslovné a jasné vyjadrenie toho, že táto inštitúcia schválila zachovanie sporných síl. Na druhej strane treba pripomenúť, že na základe článku 5 nariadenia č. 320/2006 rozhodnutie o poskytnutí reštrukturalizačnej pomoci prislúcha členským štátom a nie Komisii. Okrem toho z článku 9 nariadenia č. 968/2006 vyplýva, že členské štáty sú jediné zodpovedné za posúdenie oprávnenosti žiadostí o reštrukturalizačnú pomoc a overenie, či plány reštrukturalizácie spĺňajú všetky podmienky uvedené v článku 9 ods. 2 toho istého nariadenia. Napokon podobne ako Komisia treba konštatovať, že na základe článku 10 ods. 4 a článku 11 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 968/2006 sa inštitúcii poskytne kópia plánov reštrukturalizácie, ktoré schválili členské štáty, a to bez toho, aby sa vyžadovalo, aby k týmto plánom uviedli pripomienky.

214    Na pojednávaní Komisia vysvetlila, že keď jej boli predložené plány reštrukturalizácie, vykonala kontrolu na „štatistické“ účely v ekonomickom zmysle tohto pojmu, pričom jej cieľom bolo v podstate overiť dopad reštrukturalizácie dotknutého podniku na zníženie kvót, ako aj rozpočty, ktoré sa majú plniť. Naproti tomu to, či bola reštrukturalizácia vykonaná v súlade s dotknutou právnou úpravou, sa overuje až následne, t. j. po vykonaní opatrení stanovených v pláne reštrukturalizácie.

215    V dôsledku toho treba výhradu založenú na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery zamietnuť.

216    V štvrtom a poslednom rade Talianska republika poukazuje na porušenie zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti, a to v podstate z dôvodu, že v čase pred vyšetrovaním EX/2010/010/IT Komisia vedela, že talianske podniky, ktoré sú príjemcami reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž, zamýšľali zachovať sporné silá, ale pred prvým oznámením z 9. decembra 2010 nevzniesla nijakú námietku.

217    Treba pripomenúť, že medzi záruky poskytované právnym poriadkom Únie v správnych konaniach patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných, ktorá je zakotvená v článku 41 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, 2000, s. 1), ku ktorej sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu (pozri rozsudok z 27. septembra 2012, Applied Microengineering/Komisia, T‑387/09, EU:T:2012:501, bod 76 a citovanú judikatúru).

218    K zásade riadnej správy vecí verejných sa viaže tiež povinnosť starostlivosti administratívy (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Van Gerven vo veci Nölle, C‑16/90, EU:C:1991:233, bod 28). Konkrétne z judikatúry vyplýva, že povinnosť starostlivosti znamená najmä to, že správny orgán pri rozhodovaní o postavení úradníka alebo zamestnanca prihliada na všetky skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie, a pritom zohľadňuje nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka (pozri rozsudok z 5. decembra 2006, Angelidis/Parlament, T‑416/03, EU:T:2006:375, bod 117 a citovanú judikatúru).

219    Po prvé v prejednávanej veci zo spisu nevyplýva, že by Komisia v čase pred vyšetrovaním EX/2010/010/IT preskúmala otázku skutočnej demontáže všetkých výrobných zariadení talianskymi podnikmi zúčastňujúcimi sa na režime reštrukturalizácie (pozri body 188 až 190 vyššie). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v čase pred vyšetrovaním EX/2010/010/IT nebolo zachovanie síl protiprávne, pretože vykonávanie režimu reštrukturalizácie stále prebiehalo (pozri bod 211 vyššie). Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí Talianska republika, nebolo nikde preukázané, že v čase pred vyšetrovaním EX/2010/010/IT by Komisia bola informovaná o tom, že talianske podniky, ktoré sú príjemcami reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž, zamýšľali zachovať sporné silá po skončení demontážnych prác. Po tretie v prípade pochybností o správnom uplatnení dotknutej právnej úpravy prislúchalo Talianskej republike obrátiť sa na Komisiu, čo však neurobila (pozri body 199 až 201 vyššie). Komisii tak nemožno vytýkať, že talianskym orgánom oznámila svoje stanovisko k demontáži sporných síl prvýkrát až v prvom oznámení z 9. decembra 2010. Talianska republika preto nepreukázala existenciu porušenia zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti.

220    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba zamietnuť prvú časť tretieho žalobného dôvodu, a v dôsledku toho aj tretí žalobný dôvod ako celok.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 31 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1290/2005, článku 11 ods. 3 druhého pododseku a kapitoly 3 nariadenia č. 885/2006, usmernení Komisie stanovených v dokumente č. VI/5330/97, ako aj povinnosti odôvodnenia

221    Štvrtý žalobný dôvod sa v podstate delí na dve časti, z ktorých prvá je založená na porušení povinnosti odôvodnenia, článku 31 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1290/2005, článku 11 ods. 3 druhého pododseku a kapitoly 3 nariadenia č. 885/2006, ako aj na nepreskúmaní stanoviska zmierovacieho orgánu, a druhá na porušení usmernení Komisie stanovených v dokumente č. VI/5330/97.

 O prvej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej v podstate na porušení povinnosti odôvodnenia, článku 31 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1290/2005, článku 11 ods. 3 druhého pododseku a kapitoly 3 nariadenia č. 885/2006, ako aj na nepreskúmaní stanoviska zmierovacieho orgánu

222    Talianska republika v podstate tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s článkom 31 ods. 3 druhým pododsekom nariadenia č. 1290/2005, článkom 11 ods. 3 druhým pododsekom a kapitolou 3 nariadenia č. 885/2006. Okrem toho sa v podstate odvoláva na to, že stanovisko zmierovacieho orgánu nebolo preskúmané, ako aj na nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tomto ohľade.

223    Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky.

224    V prvom rade, pokiaľ ide o údajné porušenie článku 31 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1290/2005, článku 11 ods. 3 druhého pododseku a kapitoly 3 nariadenia č. 885/2006, treba – podobne ako Komisia – uviesť, že Talianska republika sa obmedzila iba na tvrdenie, že došlo k takýmto porušeniam bez toho, aby svoje tvrdenia podložila.

225    Na základe článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku pritom musí každá žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov, čo v prejednávanej veci nebolo dodržané.

226    V dôsledku toho treba výhradu Talianskej republiky založenú na porušení článku 31 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1290/2005, článku 11 ods. 3 druhého pododseku a kapitoly 3 nariadenia č. 885/2006 zamietnuť ako neprípustnú.

227    V druhom rade, pokiaľ ide o výhradu založenú na tom, že Komisia nepreskúmala stanovisko, ktoré uviedol zmierovací orgán vo svojej správe, treba pripomenúť, že podľa článku 31 ods. 3 nariadenia č. 1290/2005:

„Pred akýmkoľvek rozhodnutím o zamietnutí financovania sú výsledky kontrol Komisie, ako aj odpovede daného členského štátu predmetom písomného oznámenia, po ktorom sa obe strany pokúsia dospieť k dohode o opatreniach, ktoré je potrebné prijať.

Ak nedôjde k dohode, členský štát môže v lehote štyroch mesiacov požiadať o začatie konania na zmierenie stanovísk oboch strán, ktorého výsledky sú predmetom správy odovzdanej Komisii a preskúmanej Komisiou, skôr ako sa vyjadrí k prípadnému zamietnutiu financovania.“

228    Z tohto ustanovenia vyplýva, že pred prijatím rozhodnutia o zamietnutí financovania je Komisia je povinná iba „preskúmať“ správu zmierovacieho orgánu, a že teda táto správa nie je pre ňu záväzná.

229    Navyše v prejednávanej veci zo správy zmierovacieho orgánu z 10. februára 2013 vyplýva, že vzhľadom na ťažkosti pri výklade dotknutej právnej úpravy, ktorým musela čeliť sama Komisia, zmierovací orgán vyzval Komisiu, aby sa zaoberala možnosťou zníženia alebo úplného nevykonania finančnej opravy na základe dokumentu č. VI/5330/97.

230    Komisia v liste z 28. marca 2014, ktorý zaslala talianskym orgánom v nadväznosti na vyhlásenie rozsudku zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), v podstate zamietla možnosť zníženia alebo nevykonania akejkoľvek finančnej opravy z dôvodu ťažkostí pri výklade dotknutej právnej úpravy, pričom najmä tvrdila, že väčšina z 23 členských štátov zúčastňujúcich sa na režime reštrukturalizácie cukrovarníckeho priemyslu jednoznačne vykladala túto právnu úpravu v tom zmysle, že ukladá povinnosť demontovať silá, a preto v prípade dotknutej právnej úpravy nevznikal výkladový problém.

231    Komisia preto implicitne ale nevyhnutne prijala pozíciu k stanovisku, ktoré vyjadril zmierovací orgán vo svojej správe.

232    Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdí Talianska republika, primerané odôvodnenie môže spočívať v doslovnej reprodukcii pripomienok, ktoré už formulovala Komisia.

233    V dôsledku toho nemôže Talianska republika poukazovať ani na nepreskúmanie stanoviska vyjadreného zmierovacím orgánom ani na nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v súvislosti s týmto stanoviskom.

234    Vzhľadom na uvedené skutočnosti musí byť prvá časť štvrtého žalobného dôvodu zamietnutá.

 O druhej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na porušení usmernení stanovených v dokumente č. VI/5330/97

235    Talianska republika podporovaná Francúzskou republikou a Maďarskom Komisii vytýka, že porušila usmernenia stanovené v dokumente č. VI/5330/97 v podstate z dôvodu, že vzhľadom na objektívne ťažkosti pri výklade dotknutej právnej úpravy, pokiaľ ide o otázku zachovania síl v prípade úplnej demontáže, ako aj na skutočnosť, že talianske orgány okamžite prijali opatrenia na odstránenie nezrovnalostí zistených Komisiou, mala Komisia znížiť výšku finančnej opravy týkajúcej sa reštrukturalizácie cukrovarníckeho priemyslu alebo dokonca nemala vykonať nijakú opravu v súlade s usmerneniami stanovenými v dokumente č. VI/5330/97. V tejto súvislosti uvádza, že toto riešenie by bolo tiež v súlade so zásadami spravodlivého zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných.

236    Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky.

237    Podľa prílohy 2 dokumentu č. VI/5330/97, nazvanej „Finančné dôsledky nedostatkov v kontrolách vykonaných členskými štátmi na zúčtovanie účtov záručnej sekcie EPUZF“, finančné opravy sa uplatnia, ak Komisia zistí, že členské štáty nevykonali žiadne kontroly osobitne vyžadované v príslušných nariadeniach alebo v každom prípade nevyhnutné na zabezpečenie správnosti výdavkov vynaložených v rámci záručnej sekcie EPUZF.

238    Príloha 2 dokumentu č. VI/5330/97 pod názvom „hraničné prípady“ v druhom odseku (ďalej len „hraničný prípad stanovený v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97“) stanovuje:

„Ak nedostatky vyplývajú z výkladových ťažkostí predpisov Spoločenstva, okrem prípadov, ak je primerané zastávať názor, že členský štát prerokuje ťažkosti s Komisiou, a ak vnútroštátne orgány vykonali nevyhnutné kroky na nápravu nedostatkov, len čo boli odhalené, tieto ukazovatele závažnosti môžu byť zohľadnené a viesť k uplatneniu nižšej sadzby alebo k nevykonaniu opravy.“

239    Na úvod treba pripomenúť, že predmetná inštitúcia, v tomto prípade Komisia, sa tým, že prijme také pravidlá správneho postupu, ktoré majú pôsobiť smerom navonok, akými sú usmernenia uvedené v dokumente č. VI/5330/97, a prostredníctvom ich uverejnenia alebo ich oznámenia členským štátom – ako v prejednávanej veci – informuje, že ich odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia takých všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania, zásada právnej istoty alebo zásada ochrany legitímnej dôvery. Nie je preto vylúčené, že takéto všeobecne záväzné pravidlá postupu môžu za určitých podmienok a v závislosti od ich obsahu vyvolávať právne účinky a že najmä správny orgán sa od nich v konkrétnom prípade nemôže odchýliť bez uvedenia dôvodov zlučiteľných s takými všeobecnými právnymi zásadami, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery, pod podmienkou, že takýto prístup nie je v rozpore s inými normami práva Únie vyššej právnej sily [pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. septembra 2011, Grécko/Komisia, T‑344/05, neuverejnený, EU:T:2011:440, bod 192; zo 16. septembra 2013, Španielsko/Komisia, T‑3/07, neuverejnený, EU:T:2013:473, bod 84 a citovanú judikatúru, a z 10. júla 2014, Grécko/Komisia, T‑376/12, EU:T:2014:623, bod 106 (neuverejnený)].

240    Navyše treba uviesť, že hraničný prípad stanovený v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97 je faktorom pomernej váhy, ktorý automaticky nezakladá nárok na jeho uplatnenie. Ako totiž potvrdzuje znenie dokumentu č. IV/5330/97, ktorý ho stanovuje, jeho uplatnenie podlieha podmienkam, a to jednak podmienke, aby nedostatok zistený Komisiou počas konania o zúčtovaní výdavkov vyplýval z ťažkostí pri výklade právnej úpravy Európskej únie, a jednak podmienke, aby vnútroštátne orgány urobili potrebné kroky na nápravu nedostatku hneď po tom, čo ho Komisia odhalila.

241    Pokiaľ ide o prvú podmienku uplatnenia hraničného prípadu stanoveného v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97, treba najprv uviesť, že Talianska republika, Francúzska republika a Maďarsko poukázali na to, že viaceré členské štáty zaznamenali ťažkosti pri výklade nariadení č. 320/2006 a 968/2006, najmä pokiaľ ide o pojem „výrobné zariadenia“ a možnosť zachovať silá určené na skladovanie v rámci úplnej demontáže závodu na výrobu cukru. Okrem toho Francúzska republika a Maďarsko tvrdili, že sama Komisia uznala výkladové ťažkosti a že jej pozícia sa s postupom času vyvíjala. Navyše zmierovací orgán usúdil, že Komisia mala výkladové ťažkosti, pretože v roku 2006 požiadala jeho právny útvar o stanovisko. Napokon treba konštatovať, že rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i. (C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737), vyriešil len otázku, za akých podmienok sa silo nepovažuje za výrobné zariadenie, na ktoré sa vzťahuje povinnosť demontáže, avšak nezaoberal sa otázkou okamihu, ku ktorému bolo potrebné posúdiť využívanie síl, ani otázkou, či povinnosť demontáže zahŕňa nevyhnutne zbúranie výrobných zariadení.

242    Vzhľadom na okolnosti pripomenuté v bode 241 vyššie a na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, treba konštatovať, že v prípade dotknutej právnej úpravy vznikajú výkladové ťažkosti, pokiaľ ide o otázku zachovania síl v prípade úplnej demontáže.

243    Toto konštatovanie nemožno vyvrátiť tvrdením Komisie, podľa ktorého členským štátom, ktoré jej položili otázku, poskytla vždy úplne koherentné informácie týkajúce sa povinnosti demontáže síl, pričom toto tvrdenie nie je podložené a v každom prípade nemá vplyv na konštatovanie existencie objektívnych ťažkostí pri výklade dotknutej právnej úpravy z hľadiska otázky zachovania síl v prípade úplnej demontáže.

244    V prejednávanej veci prvá podmienka na uplatnenie hraničného prípadu stanoveného v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97 bola teda splnená.

245    Pokiaľ ide o druhú podmienku uplatnenia hraničného prípadu stanoveného v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97, podľa ktorej členský štát musí prijať opatrenia smerujúce k náprave nedostatkov hneď, ako boli odhalené, treba uviesť, že Talianska republika okamžite prijala opatrenia, aby dosiahla súlad so stanoviskom Komisie vyjadreným v prvom oznámení z 9. decembra 2010, a to tak, že požiadala AGEA o pozastavenie uvoľnenia zábezpek, ktoré zložili príjemcovia reštrukturalizačnej pomoci v súlade s článkom 16 nariadenia č. 968/2006. Okrem toho Talianska republika predložila listy, ktoré AGEA adresovala talianskym podnikom, ktoré sú príjemcami reštrukturalizačnej pomoci, pričom uviedla, že AGEA nemohla uvoľniť zábezpeky a že tieto podniky boli vyzvané, aby vykonali demoláciu síl pred 30. septembrom 2011.

246    Druhá podmienka na uplatnenie hraničného prípadu stanoveného v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97 bola teda splnená.

247    Z použitia slovesa „môcť“ v znení hraničného prípadu stanoveného v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97 však vyplýva, že Komisia disponuje mierou voľnej úvahy na účely jeho uplatnenia, a preto nie je povinná znížiť alebo nevykonať akúkoľvek finančnú opravu, a to aj vtedy, ak boli podmienky, pripomenuté v bode 240 vyššie, splnené.

248    Konkrétne Komisia môže odmietnuť uplatniť hraničný prípad stanovený v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97, pokiaľ toto uplatnenie môže viesť k porušeniu takých všeobecných zásad práva Únie, akými sú zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

249    V tejto súvislosti treba uviesť, že v prílohe k zápisnici z bilaterálneho stretnutia zo 4. mája 2011 bolo pripomenuté stanovisko, ktoré Komisia v rámci tohto stretnutia bránila a podľa ktorého talianski výrobcovia cukru tým, že sa vyhli demontáži, získali reštrukturalizačnú pomoc na úplnú demontáž, nevynaložili nijaké výdavky na demontáž sporných síl a mali finančný prospech z používania týchto síl, zatiaľ čo výrobcovia z iných členských štátov, ktorí demontovali svoje silá určené na skladovanie, museli znášať všetky náklady s tým spojené bez toho, aby mali z toho nejaký prospech. Komisia tak dospel k záveru, že na základe uplatnenia zásady rovnosti zaobchádzania nemohla súhlasiť so zachovaním sporných síl v Taliansku, zatiaľ čo toto právo odoprela iným členský štátom.

250    Toto stanovisko zopakovala vo svojom vyjadrení k žalobe, v ktorom uviedla, že zachovaním sporných síl by talianski výrobcovia získali značnú výhodu oproti svojim konkurentom z iných členských štátov, ktorí pristúpili k ich demontáži.

251    Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia v podstate správne usúdila, že z dôvodu absencie odstránenia sporných síl by uplatnenie hraničného prípadu stanoveného v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97 viedlo k rozdielnemu zaobchádzaniu medzi talianskymi výrobcami cukru a výrobcami z iných členských štátov, ktorí museli pristúpiť k odstráneniu síl na účely získania reštrukturalizačnej pomoci na úplnú demontáž.

252    V dôsledku toho Komisii nemožno vytýkať, že neuplatnila hraničný prípad stanovený v prílohe 2 dokumentu č. VI/5330/97.

253    Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné zamietnuť druhú časť štvrtého žalobného dôvodu a v dôsledku toho aj štvrtý žalobný dôvod ako celok.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 9 ods. 3 nariadenia č. 883/2006, zásady rovnosti zaobchádzania, ako aj na skreslení skutkových okolností

254    Piaty žalobný dôvod je uvedený na podporu návrhu na zrušenie opravy uplatnenej v prípade oneskorenej platby zostatku prémií za zabitie týkajúcich sa roku žiadosti 2004 a v podstate sa delí na tri časti, z ktorých prvá je založená na porušení článku 9 ods. 3 nariadenia č. 883/2006, druhá na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a tretia na skreslení skutkových okolností.

 O prvej časti piateho žalobného dôvodu založenej na porušení článku 9 ods. 3 nariadenia č. 883/2006

255    Talianska republiky Komisii v podstate vytýka, že neuznala, že by prekročenie lehôt na zaplatenie zostatku prémií za zabitie týkajúcich sa roku žiadosti 2004 (ďalej len „sporné platby“) vyplynulo z existencie osobitných podmienok riadenia v zmysle článku 9 ods. 3 nariadenia č. 883/2006, ktoré by odôvodňovali absenciu opravy v prejednávanej veci.

256    Komisia spochybňuje výhradu Talianskej republiky.

257    Podľa odôvodnenia 15 nariadenia č. 883/2006:

„Právne predpisy Spoločenstva v oblasti poľnohospodárstva obsahujú v súvislosti s EPZF lehoty pre vyplatenie pomoci príjemcom, ktoré musia členské štáty dodržať. Akákoľvek platba uskutočnená po uplynutí týchto prepísaných lehôt sa vo všetkých neodôvodnených prípadoch bude považovať za neoprávnený výdavok, a preto ho Komisia neuhradí. Na účel regulácie finančného vplyvu úmerne k oneskoreniu zistenému pri platbe však treba ustanoviť, že Komisia uplatní postupné znižovanie platieb podľa veľkosti zisteného prekročenia. Navyše treba určiť paušálne rozpätie, a to najmä preto, aby sa zníženie neuplatňovalo vtedy, keď omeškanie platby súvisí s konaním v sporných veciach.“

258    Článok 9 nariadenia č. 883/2006, zmenený nariadením Komisie (ES) č. 451/2009 z 29. mája 2009, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 883/2006 (Ú. v. EÚ L 135, 2009, s. 12), stanovuje:

„1.      Výdavky realizované po platobných lehotách sú oprávnené na financovanie Spoločenstvom a mesačné platby sa znížia takto:

a)      v prípade, že výdavky zaplatené s omeškaním predstavujú maximálne 4 % výdavkov zaplatených v stanovených termínoch a lehotách, netreba uskutočniť žiadne zníženie;

b)      po uplatnení rozpätia 4 % sa každý ďalší výdavok realizovaný s omeškaním zníži takto:

–        výdavky zaplatené v prvom mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom platobná lehota uplynula, sa znížia o 10 %,

–        výdavky zaplatené v druhom mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom platobná lehota uplynula, sa znížia o 25 %,

–        výdavky zaplatené v treťom mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom platobná lehota uplynula, sa znížia o 45 %,

–        výdavky zaplatené v štvrtom mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom platobná lehota uplynula, sa znížia o 70 %,

–        výdavky zaplatené neskôr ako v štvrtom mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom platobná lehota uplynula, sa znížia o 100 %;

c)      rozpätie vo výške 4 % uvedené v odseku 1 písm. a) a b) sa zmení na 5 % pre platby, ktorých platobná lehota uplynie po 15. októbri 2009.

…

3.      Komisia uplatňuje odstupňovanie odlišné od tých, ktoré sú uvedené v odsekoch 1 a 2 a(alebo) nižšie znižujúce alebo nulové sadzby v prípade, ak sa pre niektoré opatrenia prejavia osobitné podmienky riadenia, alebo ak členské štáty predložia dostatočné zdôvodnenie.

…“

259    Podľa judikatúry finančné výdavky, ktoré znáša EPUZF, sa musia vypočítať na základe predpokladu, že lehoty stanovené uplatniteľnou poľnohospodárskou právnou úpravou budú dodržané. Z toho vyplýva, že ak vnútroštátne orgány uskutočnia platbu pomoci po uplynutí lehoty, zaťažujú EPUZF neoprávnenými, a teda neuplatniteľnými výdavkami (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 28. októbra 1999, Taliansko/Komisia, C‑253/97, EU:C:1999:527, bod 126, a z 12. septembra 2007, Grécko/Komisia, T‑243/05, EU:T:2007:270, bod 116). Členský štát preto musí organizovať svoj systém kontrol tak, aby zohľadnil lehotu, ktorú pre platby pomoci stanovuje právo Únie. Navyše rozpätie 4 % alebo 5 % stanovené v článku 9 ods. 1 písm. a) a c) nariadenia č. 883/2006 slúži práve na to, aby umožnilo členským štátom uskutočniť dodatočné kontroly, pričom toto ustanovenie spresňuje, že počet mesiacov oneskorenia nemá na platby, ktoré túto hodnotu neprekročia, nijaký vplyv (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. septembra 2007, Grécko/Komisia, T‑243/05, EU:T:2007:270, bod 116).

260    Okrem toho podľa judikatúry členskému štátu prináleží preukázať, že podmienky článku 9 ods. 3 nariadenia č. 883/2006 sú splnené, teda dokázať, že určité opatrenia boli konfrontované s výnimočnými podmienkami riadenia, alebo predložiť podložené zdôvodnenia. Musí najmä preukázať, že omeškanie neprekročilo primeranú hranicu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 18. septembra 2003, Grécko/Komisia, C‑331/00, EU:C:2003:472, bod 117; z 11. júna 2009, Grécko/Komisia, T‑33/07, neuverejnený, EU:T:2009:195, bod 372, a z 26. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑84/09, neuverejnený, EU:T:2012:471, bod 136).

261    Napokon článok 9 ods. 3 nariadenia č. 883/2006, ktorý zavádza výnimku, treba vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudok z 26. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑84/09, neuverejnený, EU:T:2012:471, bod 137 a citovanú judikatúru).

262    V prejednávanej veci Talianska republika nespochybňuje existenciu oneskorení v platbách. Nespochybňuje ani, že výdavky zaplatené s oneskorením prekračujú rozpätie 5 % výdavkov zaplatených pri dodržaní termínov a lehôt. Tvrdí však, že omeškania boli odôvodnené osobitnými podmienkami riadenia. Podľa nej tieto osobitné podmienky riadenia vyplynuli z toho, že v Taliansku existuje viacero zložitých sporových konaní týkajúcich sa oprávnenosti niektorých výdavkov, ktoré Talianska republika vynaložila, a zo skutočnosti, že z dôvodu týchto konaní Agenzia veneta per i pagamenti in agricultura (AVEPA, Platobná agentúra pre región Benátsko, Taliansko) pozastavila všetky platby, ktoré boli splatné v prospech podnikov zapojených do týchto konaní.

263    V prvom rade treba pripomenúť, že na základe upozornenia zo strany Nucleo Antifrodi Carabinieri di Parma (Italie) (NAC, Policajná jednotka boja proti podvodom v Parme, Taliansko) zo 7. februára 2005 boli AVEPA a AGEA informované o existencii údajného podvodu na úkor fondov, a to najmä v súvislosti s osobitnými prémiami na samčí hovädzí dobytok a náhradami za extenzifikáciu na roky 2000 až 2003, ktoré získali viaceré talianske podniky.

264    V nadväznosti na toto upozornenie bolo začaté voči týmto podnikom trestné konanie na Tribunale di Treviso (Súd v Trevise, Taliansko), pričom predbežné pojednávanie bolo nariadené na 2. októbra 2006.

265    Vzhľadom na uvedené skutočnosti AVEPA prijala opatrenie na zastavenie všetkých platieb splatných v prospech dvoch podnikov, voči ktorým sa vedie toto trestné konanie, a to v súlade s článkom 33 ods. 1 talianskeho decreto legislativo (legislatívny dekrét) č. 228/2001 z 18. mája 2001 (ďalej len „legislatívny dekrét č. 228“), podľa ktorého: „postupy vyplácania akreditovanými platobnými agentúrami… sa pozastavujú, pokiaľ ide o príjemcov, v prípade ktorých kontrolné a overovacie orgány poskytli podrobné informácie o neoprávnenom výbere finančných prostriedkov z rozpočtu Spoločenstva alebo z vnútroštátneho rozpočtu, a to až dovtedy, kým sa skutočnosti s konečnou platnosťou nezistia“.

266    Zároveň Procura presso la Corte dei Conti per il Veneto (prokurátor na Finančnom súde pre Benátsko, Taliansko) podal účtovnú žalobu na Corte dei Conti per il Veneto (Finančný súd pre Benátsko, Taliansko) z dôvodu tých istých skutkových okolností. Dňa 23. septembra 2009 tento súd vydal rozhodnutie o zaistení majetku ante causam žalovaných podnikov, ktoré sú príjemcami, ako aj platieb, v prípade ktorých boli tieto podniky v postavení veriteľov voči AVEPA, s výnimkou najmä sporných platieb.

267    Vzhľadom na toto rozhodnutie začala AVEPA 19. októbra 2009 opätovne vyplácať určité pozastavené sumy, ktorých sa netýkalo zaistenie majetku ante causam, vrátane prémií za zabitie týkajúcich sa roku žiadosti 2004, ktoré sú predmetom sporných platieb.

268    Navyše treba konštatovať, že Talianska republika netvrdila, že sporné platby boli predmetom trestných a účtovných konaní, ktoré sa spomínajú v bodoch 264 a 266 vyššie. Naproti tomu v rámci dotknutého konania o zúčtovaní pripustila, že sporné platby týkajúce sa rozpočtových položiek 050302092124023, 050302102124033 a 050302992128007 nemohli byť osobitne viazané na rozsudok, pričom poukázala na „neoddeliteľnú spojitosť“ medzi jednak platbami, o ktoré ide v konaniach opísaných v bodoch 263 až 266 vyššie, a jednak spornými platbami.

269    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba prijať záver, že vnútroštátne konania, na ktoré poukázala Talianska republika sa netýkali sporných platieb, a preto pozastavenie sporných platieb nebolo dôsledkom súdneho konania alebo rozsudku, ale toho, že AVEPA uplatnila článok 33 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 228.

270    V druhom rade treba uviesť, že konanie o pozastavení platieb stanovené v článku 33 legislatívneho dekrétu č. 228 sa uplatňuje preventívne. Zakladá sa na predpoklade existencie nezrovnalostí v prípade, že kontrolné orgány v tomto zmysle vydali stanovisko ešte pred definitívnym preukázaním skutkových okolností, a na vyplatení dotknutých súm príjemcovi len vtedy, ak je tento s konečnou platnosťou zbavený obvinenia. Podľa judikatúry je takýto prístup teda v zásade v rozpore s dodržiavaním platobných lehôt (rozsudok z 26. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑84/09, neuverejnený, EU:T:2012:471, bod 140).

271    Je preto potrebné – podobne ako Komisie – konštatovať. že v prejednávanej veci konanie o pozastavení sporných platieb nepatrí medzi osobitné podmienky riadenia. Konanie o pozastavení platieb stanovené v článku 33 legislatívneho dekrétu č. 228 totiž predstavuje výnimku z platobných lehôt, ktorá zasahuje do riadneho fungovania uplatniteľných pravidiel Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑84/09, neuverejnený, EU:T:2012:471, bod 142).

272    Po tretie napriek výzve Komisie, ktorú pripomenul zmierovací orgán vo svojej správe zo 6. mája 2014, Talianska republika nepredložila nijaký dôkaz o tom, že by rozpätie 5 % bolo prekročené výlučne z dôvodu platieb, ktoré boli napadnuté v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi.

273    Tvrdenie uvedené Talianskou republikou v replike, podľa ktorého Komisia v podstate nesprávne vyžadovala, aby tento členský štát preukázal, že oneskorenie sporných platieb vyplynulo z jediného rozsudku, možno iba zamietnuť. Najmä z listu z 18. januára 2012, ktorý zaslala Komisia Talianskej republike na základe článku 11 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 885/2006, totiž vyplýva, že na účely uplatnenia článku 9 ods. 3 nariadenia č. 883/2006 Komisia požiadala talianske orgány, aby preukázali, že rozpätie 4 % uvedené v článku 9 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2006, ktoré bolo následne zmenené na 5 % na základe článku 9 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia, bolo prekročené z dôvodu súdnych konaní a nie v dôsledku jediného rozsudku. V liste z 18. januára 2012 Komisia okrem toho poslednýkrát vyzvala talianske orgány, aby poskytli kópiu rozsudkov, v ktorých sú uvedené preplatky v prípade každej z nasledujúcich rozpočtových položiek: 050302092124023, 050302102124033 a 050302992128007.

274    V štvrtom a poslednom rade zložitosť sporových konaní pred Súdom v Trevise a Finančným súdom pre Benátsko, ako aj výnimočná povaha danej veci, na ktoré poukazuje Talianska republika, nemôžu odôvodňovať oneskorenie sporných platieb, keďže – ako bolo pripomenuté v bode 259 vyššie – rozpätie 5 % stanovené v článku 9 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 883/2006 slúži práve na to, aby sa členským štátom poskytla možnosť vykonať dodatočné kontroly bez toho, aby mal počet mesiacov omeškania vplyv na platby, ktoré nepresahujú túto hodnotu (pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 5. júla 2012, Grécko/Komisia, T‑86/08, EU:T:2012:345, bod 191, a z 26. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑84/09, neuverejnený, EU:T:2012:471, bod 146).

275    Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa Komisia nedopustila pochybenia, keď na jednej strane usúdila, že nedodržanie platobných lehôt vyplývajúce zo súdnych konaní malo byť pokryté rozpätím 5 % stanoveným v článku 9 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 883/2006, a na druhej strane že skutočnosť, že sa platby uskutočnili s oneskorením z dôvodu sporu, ktorého účelom bolo určiť prípustnosť platieb, ktoré vnútroštátne orgány predtým zamietli alebo vymáhali, nepredstavuje osobitnú podmienku riadenia v zmysle článku 9 ods. 3 nariadenia č. 883/2006, pričom túto úvahu Komisia Talianskej republike oznámila v liste z 2. júla 2014 (pozri bod 41 vyššie).

276    Prvá časť piateho žalobného dôvodu musí byť preto zamietnutá.

 O druhej časti piateho žalobného dôvodu založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

277    Talianska republika Komisii vytýka, že porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže uplatnila opravu v prípade sporných platieb súvisiacich so zostatkom prémií za zabitie týkajúcich sa roku žiadosti 2004, hoci tieto platby sa nachádzali v porovnateľnej situácii ako oneskorené platby týkajúce sa výdavkov, ktoré boli predmetom zaistenia majetku ante causam zo strany Finančného súdu pre Benátsko, a to vo výške približne 4,4 milióna eur, v prípade ktorých Komisia nevykonala nijakú opravu.

278    Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky.

279    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudky z 9. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C‑304/01, EU:C:2004:495, bod 31; zo 14. decembra 2004, Swedish Match, C‑210/03, EU:C:2004:802, bod 70, a z 21. júla 2011, Nagy, C‑21/10, EU:C:2011:505, bod 47).

280    Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe po tom, čo uviedla, že argumentácia Talianskej republiky nebola jednoznačná, vysvetlila, že napriek oneskorenej povahe platieb, ktoré boli predmetom zaistenia majetku ante causam zo strany Finančného súdu pre Benátsko, neboli tieto platby zahrnuté do opravy z dôvodu, že v jednotlivých rozpočtových položkách, na ktoré boli platby deklarované, bolo uvedené rozpätie 4 %, zatiaľ čo v prípade sporných platieb o taký prípad nešlo.

281    Tieto tvrdenia neboli spochybnené Talianskou republikou, ktorá sa obmedzila iba na konštatovanie, že všetky oneskorené platby, ktorých sa týkalo dotknuté konanie o zúčtovaní, mali byť odôvodnené potrebou všeobecného zaistenia, ktorá sa prejavila v tom, že AVEPA prijala opatrenie, ktorým sa pozastavujú všetky platby splatné v prospech podnikov, voči ktorým sa vedú v Taliansku konania v súlade s článkom 33 legislatívneho dekrétu č. 228.

282    Na jednej strane z bodov 266 a 271 vyššie jednak vyplýva, že Finančný súd pre Benátsko nezahrnul sporné platby do súm, ktoré boli predmetom zaistenia majetku ante causam, o ktorom rozhodol, a jednak že konanie o pozastavení platieb stanovené v článku 33 legislatívneho dekrétu č. 228 je v rozpore s právnou úpravou Európskej únie týkajúcou sa platobných lehôt. Talianska republika sa teda nemôže odvolávať na existenciu potreby všeobecného zaistenia, ktorá by odôvodňovala pozastavenie sporných platieb zo strany AVEPA.

283    Na druhej strane Talianska republika nespochybnila, že v rozpočtových položkách, na ktoré boli deklarované platby zodpovedajúce sume 4, 4 milióna eur, bolo uvedené rozpätie 4 %, zatiaľ čo rozpätie 5 % nebolo uvedené v rozpočtových položkách týkajúcich sa sporných platieb.

284    Vzhľadom na uvedené skutočnosti Talianska republika nepreukázala, že by sporné platby a platby v sume 4,4 milióna eur, na ktoré sa vzťahuje rozpätie 4 %, boli v porovnateľnej situácii, a teda že by Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že výlučne v prípade sporných platieb uložila povinnosť vykonať opravu.

285    Druhá časť piateho žalobného dôvodu musí byť preto zamietnutá.

 O tretej časti piateho žalobného dôvodu založenej na skreslení skutkových okolností

286    Talianska republika Komisii vytýka, že skreslila skutkové okolnosti. V žalobnom návrhu iba uvádza, že „vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa zdá, že napadnuté rozhodnutie je v časti, ktorá bola spochybnená v rámci tohto žalobného dôvodu, nezákonné z dôvodu skreslenia skutkových okolností“.

287    Komisia nespochybnila túto výhradu vo svojich písomných podaniach. Na pojednávaní však voči nej vzniesla námietku neprípustnosti z dôvodu, že bola nezrozumiteľná.

288    Talianska republika sa rovnako na pojednávaní odvolala na neprípustnosť námietky neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, pričom tvrdila, že jej oneskorenie narušilo kontradiktórny charakter konania pred Všeobecným súdom. Talianska republika však spresnila, že Všeobecný súd môže na pojednávaní sám ex offo poukázať na neprípustnosť dotknutej námietky. Napokon za predpokladu, že by tak Všeobecný súd zmýšľal urobiť, Talianska republika spresňuje, že prostredníctvom svojej výhrady založenej na skreslení skutkových okolností, chcela v podstate spochybniť posúdenie skutkových okolností prejednávanej veci Komisiou. Pre Taliansku republiku okolnosti prejednávanej veci totiž odôvodňovali oneskorenie sporných platieb.

289    Treba pripomenúť, že súd Únie je oprávnený podľa okolností každej veci posúdiť, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje zamietnutie výhrady vo veci samej bez predchádzajúceho rozhodnutia o prípustnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, bod 52).

290    Z vysvetlení poskytnutých Talianskou republikou na pojednávaní, pripomenutých v bode 288 vyššie, vyplýva, že prostredníctvom svojej výhrady založenej na skreslení skutkových okolností zamýšľala implicitne ale nevyhnutne vytýkať Komisii, že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia skutkových okolností.

291    Z bodov 263 až 275 vyššie pritom vyplýva, že skutkové okolnosti, na ktoré poukázala Talianska republika, netvoria osobitné podmienky riadenia v zmysle článku 9 ods. 3 nariadenia č. 883/2006, ktoré by mohli odôvodniť oneskorenosť sporných platieb. Talianska republika tak nemôže poukazovať na existenciu zjavne nesprávneho posúdenia v napadnutom rozhodnutí.

292    Vzhľadom na to, že tretia časť piateho žalobného dôvodu je nedôvodná, treba ju zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné vysloviť sa k námietkam neprípustnosti, ktoré na pojednávaní vzniesli Komisia a Talianska republika.

293    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba piaty žalobný dôvod zamietnuť.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 20 nariadenia č. 501/2008, ako aj zásad ochrany legitímnej dôvery a pripísateľnosti finančných oprav členským štátom

294    Šiesty žalobný dôvod sa uvádza na podporu návrhu na zrušenie opravy uplatnenej z dôvodu oneskorenej platby určitých výdavkov týkajúcich sa informačných a propagačných akcií v prospech poľnohospodárskych výrobkov. Talianska republika Komisii vytýka, že voči nej uplatnila finančnú opravu z dôvodu nedodržania lehoty 60 kalendárnych dní uvedenej v článku 20 prvom odseku nariadenia č. 501/2008, a to medzi prijatím žiadostí o platby a skutočným vyplatením určitých podpôr týkajúcich sa informačných a propagačných akcií v prospech poľnohospodárskych výrobkov, ktoré poskytla počas rozpočtových rokov 2009 a 2010. Po prvé Talianska republika v podstate tvrdí, že nedodržanie platobnej lehoty stanovenej v článku 20 prvom odseku nariadenia č. 501/2008 má pôvod v tom, že útvary Komisie nesprávne vypracovali taliansku verziu článku 20 druhého odseku druhej vety tohto nariadenia v jeho znení pred nadobudnutím účinnosti korigenda uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie z 18. októbra 2012 (Ú. v. EÚ L 287, 2012, s. 25, ďalej len „sporné ustanovenie“), a teda že prekročenie lehoty uvedenej v článku 20 prvom odseku nariadenia č. 501/2008 jej nemožno pripísať. Domnieva sa preto, že nie je spravodlivé uložiť jej povinnosť znášať dôsledky vyplývajúce z uplatnenia sporného ustanovenia, a to tým viac, že v prejednávanej veci nemohla byť konštatovaná nijaká ujma na úkor rozpočtu Únie. Napokon omyl, ktorého sa údajne dopustila, je zjavne ospravedlniteľný. Po druhé tvrdí, že v dôsledku finančnej opravy uplatnenej Komisiou sa spornému ustanoveniu priznáva retroaktívny účinok v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery.

295    Komisia spochybňuje tvrdenia Talianskej republiky.

296    Článok 20 nariadenia č. 501/2008 stanovuje:

„Členský štát vykoná platby ustanovené v článkoch 18 a 19 v lehote šesťdesiatich kalendárnych dní od prijatia žiadosti o platbu.

Táto lehota sa môže pozastaviť kedykoľvek v priebehu šesťdesiatdňovej lehoty od prvého zaevidovania žiadosti o platbu úradným vyrozumením veriteľskej zmluvnej organizácie o tom, že jej žiadosť nie je prijateľná, pretože pohľadávka nie je oprávnená alebo žiadosť nie je doložená dokladmi požadovanými pre všetky dodatočné žiadosti, alebo členský štát považuje za nevyhnutné, aby sa poskytli dodatočné informácie alebo vykonali kontroly. Plynutie lehoty pokračuje od dátumu prijatia požadovaných informácií alebo od dátumu vykonania kontrol členským štátom, ktoré sa musia odovzdať alebo vykonať v lehote tridsiatich kalendárnych dní od oznámenia.

…“

297    Talianska verzia článku 20 druhého odseku nariadenia č. 501/2008 v jeho znení pred korigendom uverejneným v Úradnom vestníku Európskej únie z 18. októbra 2012 stanovovala:

„Táto lehota sa môže pozastaviť kedykoľvek v priebehu šesťdesiatdňovej lehoty od prvého zaevidovania žiadosti o platbu úradným vyrozumením veriteľskej zmluvnej organizácie o tom, že jej žiadosť nie je prijateľná, pretože pohľadávka nie je oprávnená alebo žiadosť nie je doložená dokladmi požadovanými pre všetky dodatočné žiadosti, alebo členský štát považuje za nevyhnutné, aby sa poskytli dodatočné informácie alebo vykonali kontroly. Plynutie lehoty začne opätovne od dátumu prijatia požadovaných informácií alebo od dátumu vykonania kontrol členským štátom, ktoré sa musia odovzdať alebo vykonať v lehote tridsiatich kalendárnych dní od oznámenia.“

(„Tale termine può tuttavia essere sospeso in qualunque momento del periodo di 60 giorni successivo alla prima registrazione della domanda di pagamento, mediante notifica all’organizzazione contraente creditrice che la domanda non è ricevibile, in quanto il credito non è esigibile oppure la domanda non è corredata dei documenti giustificativi necessari per le domande successive o lo Stato membro ritiene necessario richiedere informazioni supplementari o procedere a verifiche. Il termine decorre nuovamente a partire dalla data di ricevimento delle informazioni richieste o dalla data delle verifiche effettuate dallo Stato membro, che devono essere trasmesse o rispettivamente effettuate entro un termine di 30 giorni di calendario a decorrere dalla notifica.“)

298    Korigendum uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 18. októbra 2012 nahradilo v spornom ustanovení výraz „plynutie lehoty začne opätovne“ („decorre nuovamente“) výrazom „plynutie lehoty pokračuje“ („continua a decorrere“).

299    Navyše z judikatúry vyplýva, že potreba jednotného výkladu nariadení Únie vylučuje, aby sa v prípade pochybností znenie ustanovenia posudzovalo samostatne, a naopak, vyžaduje, aby sa ustanovenie vykladalo a uplatňovalo z hľadiska jeho verzií v iných úradných jazykoch (rozsudok zo 17. októbra 1996, Lubella, C‑64/95, EU:C:1996:388, bod 17).

300    V prvom rade, pokiaľ ide o výhrady Talianskej republiky založené v podstate na porušení článku 20 nariadenia č. 501/2008 a na neexistencii prípisateľnosti prekročenia platobnej lehoty stanovenej v prvom odseku tohto článku talianskym orgánom, treba na jednej strane uviesť, že talianska verzia článku 20 druhého odseku nariadenia č. 501/2008 je nejednoznačná, keďže v prvej vete sa týka výslovne pozastavenia platobnej lehoty stanovenej v prvom odseku článku 20 tohto nariadenia („táto lehota sa môže pozastaviť“ – po taliansky: „tale termine puo’… essere sospeso“), zatiaľ čo v druhej vete sa zdá, že sa odkazuje na prerušenie tej istej lehoty („plynutie lehoty začne opätovne od dátumu prijatia požadovaných informácií alebo od dátumu vykonania kontrol členským štátom“ – po taliansky: „[i]l termine decorre nuovamente a partire dalla data di ricevimento delle informazioni richieste o dalla data delle verifiche effettuate dallo Stato membro“).

301    Na druhej strane Talianska republika nespochybňuje tvrdenie Komisie, podľa ktorého článok 2941 a nasl. talianskeho občianskeho zákonníka rozlišujú medzi pozastavením lehôt a prerušením lehôt, pričom v prípade prerušenia začne lehota plynúť opätovne, zatiaľ čo v prípade pozastavenia sa lehota, ktorá uplynula pred tým, ako nastal dôvod pozastavenia, pripočíta k lehote, ktorá pokračuje v plynutí po tom, čo zanikla skutočnosť odôvodňujúca pozastavenie.

302    V dôsledku toho na základe judikatúry pripomenutej v bode 299 vyššie Talianska republika nemôže vykladať sporné ustanovenie ako ustanovenie, ktoré jej prostredníctvom žiadostí o informácie alebo dodatočné kontroly u zmluvných organizácií, ktoré majú postavenie veriteľov, umožňuje prerušiť lehotu stanovenú v prvom odseku článku 20 nariadenia č. 501/2008 bez toho, aby predtým overila, či iné jazykové verzie sporného ustanovenia potvrdzujú jej výklad, a prípadne uvedené ustanovenie vykladala a uplatňovala na základe verzií vyhotovených v iných úradných jazykoch, ako aj na základe štruktúry a účelu právnej úpravy, ktorej jej súčasťou (pozri analogicky rozsudky z 27. októbra 1977, Bouchereau, 30/77, EU:C:1977:172, bod 14, a z 9. januára 2003, Givane a i., C‑257/00, EU:C:2003:8, bod 37).

303    V prejednávanej veci Talianska republika pritom uplatnila sporné ustanovenie bez ohľadu na jeho nejednoznačnosť z hľadiska článku 20 druhého odseku prvej vety nariadenia č. 501/2008, bez toho, aby zohľadnila iné jazykové verzie článku 20 druhého odseku nariadenia č. 501/2008, v dôsledku čoho bola výlučne zodpovedná za porušenie platobnej lehoty stanovenej v článku 20 prvom odseku nariadenie č. 501/2008.

304    Výhrady založené na porušení článku 20 nariadenia č. 501/2008 a na absencii prípistateľnosti oneskorení platieb Talianskej republike musia byť preto zamietnuté.

305    V druhom rade, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery z dôvodu retroaktívneho uplatnenia sporného ustanovenia v znení korigenda z roku 2012, treba pripomenúť, že podľa judikatúry možno túto zásadu uplatniť voči právnemu predpisu Únie len vtedy, ak samotná Únia predtým vytvorila situáciu vyvolávajúcu legitímnu dôveru (pozri rozsudky z 15. januára 2002, Weidacher, C‑179/00, EU:C:2002:18, bod 31 a citovanú judikatúru, a z 10. júna 2009, Poľsko/Komisia, T‑257/04, EU:T:2009:182, bod 245).

306    V prejednávanej veci však nie je preukázané, že Únia vytvorila situáciu, ktorá by Talianskej republike umožnila veriť v správnosť sporného ustanovenia a legitímne očakávať, že ho možno uplatniť.

307    Po prvé z oznámenia z 27. apríla 2010 adresovaného na základe článku 11 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 885/2006 (pozri bod 43 vyššie) v podstate na jednej strane vyplýva, že počas dvoch predchádzajúcich vyšetrovaní Komisia už konštatovala problémy s oneskorením platieb, pokiaľ ide o Taliansku republiku, a na druhej strane, že od roku 2005 útvary Komisie v rámci korešpondencie s talianskymi orgánmi vždy vysvetlili, akým spôsobom treba vykladať ustanovenia, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v článku 20 nariadenia č. 883/2006.

308    Je to preto, že v odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania prijaté na základe článku 89 rokovacieho poriadku Komisia predložila list z 9. februára 2006, ktorý zaslala Talianskej republike v rámci predchádzajúceho vyšetrovania, v ktorom výslovne uviedla, že „lehota [musí] začať plynúť odznova hneď po tom, ako sú získané očakávané informácie alebo ako sa vykoná overenie“.

309    V tejto súvislosti treba spresniť, že právnou úpravou uplatniteľnou na skutkové okolnosti, ktorých sa týkalo vyšetrovanie uvedené v bode 308 vyššie, nebol článok 20 nariadenia č. 501/2008, ale článok 12 ods. 5 nariadenia Komisie (ES) č. 94/2002 z 18. januára 2002 ustanovujúce podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 2826/2000 o informačných a propagačných akciách pre poľnohospodárske výrobky na vnútornom trhu (Ú. v. ES L 17, 2002, s. 30; Mim. vyd. 03/035, s. 57). Tieto dve ustanovenia však sú v podstate identické. Podľa článku 12 ods. 5 nariadenia č. 94/2002:

„Členské štáty realizujú platby uvedené v predchádzajúcich odsekoch do 60 kalendárnych dní po doručení žiadosti o vyplatenie. Táto doba však môže byť v ľubovoľnom čase počas trvania týchto 60 dní prerušená po tom, ako bola žiadosť o platbu zaznamenaná ako doručená, takže príslušnej zmluvnej strane sa oznámi, že žiadosť sa nedá prijať buď z dôvodu, že čiastka nie je splatná, alebo že požadované podporné doklady pre všetky dodatočné žiadosti neboli dodané, alebo že členský štát pociťuje potrebu dodania ďalších informácií alebo kontrol. Doba platby začne znovu plynúť od dátumu doručenia požadovaných informácií, ktoré musia byť do 30 kalendárnych dní postúpené. Okrem prípadov vyššej moci, keď sa vyššie uvedené platby realizujú neskoro, čiastka refundovaná členskému štátu sa zníži v súlade s článkom 4 nariadenia (ES) č. 296/96.“

310    Treba preto prijať záver, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia Komisia viackrát informovala talianske orgány o spôsobe, akým bolo potrebné počítať platobnú lehotu šesťdesiatich dní po tom, čo bola pozastavená.

311    Po druhé Talianska republika na pojednávaní potvrdila, že v čase, keď bolo začaté dotknuté konanie o zúčtovaní, to bol práve tento členský štát, ktorý informoval Komisiu o probléme spočívajúcom v preklade sporného ustanovenia. V dôsledku toho Talianska republika si bola vedomá, že sporné ustanovenie nebolo pravdepodobne správne, ale napriek tomu sa ho úplne úmyselne rozhodla uplatniť.

312    Vzhľadom na uvedené skutočnosti Talianska republika nemôže tvrdiť, že sporné ustanovenie u nej vyvolalo legitímnu dôveru.

313    V treťom a poslednom rade treba zamietnuť tvrdenie Talianskej republiky, podľa ktorého nedodržanie platobných lehôt nespôsobilo ujmu na úkor rozpočtu Únie, a teda bolo nespravodlivé zaťažiť ju dôsledkami uplatnenia sporného ustanovenia.

314    Z judikatúry totiž vyplýva, že EPZF financuje iba zásahy uskutočnené v súlade s ustanoveniami práva Únie v rámci spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 24. februára 2005, Grécko/Komisia, C‑300/02, EU:C:2005:103, bod 32 a citovanú judikatúru).

315    Právna úprava Európskej únie pritom členským štátom ukladá povinnosť dodržiavať pod hrozbou finančných sankcií platobnú lehotu stanovenú v článku 20 nariadenia č. 501/2008.

316    Predovšetkým z odôvodnenia 15 nariadenia č. 883/2006, ktoré už bolo uvedené v bode 257 vyššie, vyplýva, že akákoľvek platba uskutočnená po uplynutí lehôt predpísaných právnou úpravou Európskej únie v prípade platby pomoci príjemcom sa vo všetkých neodôvodnených prípadoch bude považovať za neoprávnený výdavok, a preto ho Komisia neuhradí.

317    Okrem toho článok 20 tretí odsek nariadenia č. 501/2008 stanovuje, že „okrem prípadov vyššej moci sa na oneskorenia platieb uplatňuje zníženie výšky mesačného preddavku, ktorý vypláca Komisia členskému štátu v súlade s pravidlami ustanovenými v článku 9 nariadenia… č. 883/2006“.

318    Napokon podľa odôvodnenia 19 nariadenia č. 501/2008 „pokiaľ ide o požiadavky na riadenie rozpočtu, je nevyhnutné, aby sa stanovili finančné tresty v prípade… oneskorenia platieb členských štátov“.

319    Vzhľadom na uvedené skutočnosti to, že Talianska republika prekročila platobnú lehotu stanovenú v článku 20 prvom odseku nariadenia č. 501/2008, je v rozpore s právnou úpravou Európskej únie a stačí na to, aby boli výdavky protiprávne a teda neoprávnené, bez toho, aby bolo potrebné preukázať existenciu ujmy na úkor fondov.

320    Šiesty žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý.

321    Keďže žiadny zo žalobných dôvodov predložených Talianskou republikou nie je dôvodný, musí byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu.

 O trovách

322    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

323    Keďže Talianska republika nemala vo veci úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.

324    Napokon podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania.

325    Francúzska republika a Maďarsko preto znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Talianska republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.

3.      Francúzska republika a Maďarsko znášajú svoje vlastné trovy konania.

Kanninen Schwarcz Iliopoulos

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. marca 2019.

Obsah

* Jazyk konania: taliančina.