ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

z 25. septembra 2012 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Psychické obťažovanie – Žiadosť o pomoc – Právo zverejniť informácie – Preradenie – Záujem služby“

Vo veci F‑41/10,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE v súlade s jej článkom 106a,

Moises Bermejo Garde, úradník Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru, bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: L. Levi, avocat,

žalobca,

proti

Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru (EHSV), v zastúpení: M. Echevarría Viñuela, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci B. Wägenbaur, avocat,

žalovanému,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),

v zložení: predseda komory H. Kreppel (spravodajca), sudcovia E. Perillo a R. Barents,

tajomník: J. Tomac, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 31. januára 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 7. júna 2010 pán Bermejo Garde navrhuje zrušiť rozhodnutia, ktorými predseda Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru (EHSV) na jednej strane zamietol žiadosť o pomoc podanú z dôvodu podstúpeného psychického obťažovania a odmietol predložiť vec Európskemu úradu pre boj proti podvodom (OLAF) a na druhej strane ukončil jeho pôvodnú funkciu a nariadil jeho preradenie, ako aj zaviazať EHVS, aby mu zaplatil náhradu škody.

 Právny rámec

2        Článok 1 Charty základných práv Európskej únie s názvom „Ľudská dôstojnosť“ stanovuje:

„Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“

3        Podľa odsekov 1 a 2 článku 41 Charty s názvom „Právo na dobrú správu vecí verejných“:

„1.      Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

2.      Toto právo zahŕňa najmä:

a)      právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať;

b)      právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva;

c)      povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.“

4        Pokiaľ ide o článok 31 Charty s názvom „Spravodlivé a primerané pracovné podmienky“, tento článok vo svojom prvom odseku stanovuje, že „každý pracovník má právo na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť“.

5        Podľa článku 12a Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“):

„1.      Zamestnanci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania.

2.      Zamestnanec, ktorý bol obeťou psychického alebo sexuálneho obťažovania, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie. Zamestnanec, ktorý predložil dôkaz o psychickom alebo sexuálnom obťažovaní, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ak tento zamestnanec konal čestne.

3.      ‚Psychické obťažovanie‘ je každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby.

4.      ‚Sexuálne obťažovanie‘ je správanie sexuálnej povahy, ktoré osoba, ktorej je určené, pokladá za neželateľné, a ktorého účelom alebo následkom je obťažovanie tejto osoby alebo vytvorenie zastrašujúceho, nepriateľského, útočného alebo rušivého prostredia. Sexuálne obťažovanie sa pokladá za diskrimináciu na základe pohlavia.“

6        Podľa článku 22a služobného poriadku:

„1.      Každý zamestnanec, ktorý sa počas plnenia svojich služobných povinností alebo v súvislosti s ich plnením dozvie o skutočnostiach, ktoré vedú k predpokladu existencie možnej nezákonnej činnosti poškodzujúcej záujmy [Únie], vrátane podvodu alebo korupcie, alebo sa dozvie o správaní súvisiacom s vykonávaním pracovných povinností, ktoré môže tvoriť vážne porušenie služobných povinností zamestnancov [Únie], ihneď o tom informuje svojho priameho nadriadeného alebo svojho generálneho riaditeľa alebo, ak to pokladá za užitočné, generálneho tajomníka alebo osoby v rovnakom postavení, alebo priamo [OLAF].

Informácie uvedené v prvom pododseku sa predkladajú písomne.

Tento odsek sa uplatňuje aj v prípade vážneho porušenia podobnej povinnosti členom inštitúcie alebo inou osobou, ktorá je v službách inštitúcie alebo vykonáva prácu pre uvedenú inštitúciu.

2.      Každý zamestnanec, ktorý dostane informácie uvedené v odseku 1, ihneď predloží OLAF všetky dôkazy, o ktorých vie, že umožňujú predpokladať existenciu nezrovnalostí uvedených v odseku 1.

3.      Zamestnanec nesmie byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie v dôsledku oznámenia informácií uvedených v odsekoch 1 a 2, ak konal odôvodnene a čestne.

4.      Odseky 1 až 3 sa neuplatňujú na dokumenty, listiny, správy, poznámky alebo informácie v ľubovoľnej forme, ktoré sa počas konania v právnych prípadoch, dosiaľ prebiehajúcich alebo uzatvorených, na účely tohto konania uchovávajú, vytvárajú alebo poskytujú zamestnancovi.“

7        Článok 22b ods. 1 služobného poriadku znie takto:

„Zamestnanec, ktorý ďalej poskytne informácie definované v článku 22a predsedovi [Európskej komisie] alebo Dvora audítorov [Európskej únie] alebo Rady [Európskej únie] alebo Európskeho parlamentu, alebo Európskemu ombudsmanovi, nesmie byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ku ktorej patrí, ak sú splnené obe tieto podmienky:

a)      zamestnanec čestne a odôvodnene pokladá poskytnuté informácie a všetky tvrdenia, ktoré sú v nich obsiahnuté, za zjavne pravdivé a 

b)      zamestnanec predtým poskytol tie isté informácie OLAF alebo svojej vlastnej inštitúcii a umožnil OLAF alebo tejto inštitúcii, aby vzhľadom na zložitosť prípadu stanovil lehotu na prijatie primeraných opatrení. Zamestnanec musí byť do 60 dní riadne informovaný o tejto lehote.“

8        Článok 60 ods. 6 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74) (ďalej len „rozpočtové nariadenie“), najmä stanovuje, že „v prípade akejkoľvek nezákonnej činnosti, podvodu alebo korupcie, ktorá môže poškodiť záujmy spoločenstva“, každý zamestnanec zapojený do finančného hospodárenia a kontroly transakcií „informuje úrady a orgány určené platnými právnymi predpismi“.

9        Pokiaľ ide o článok 72 nariadenia Komisie č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie rozpočtového nariadenia (Ú. v. ES L 357, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 145), tento článok znie takto:

„Pod orgánmi a subjektami uvedenými v článku 60 ods. 6… rozpočtového nariadenia sa rozumejú subjekty vymenované na základe [služobného poriadku] a rozhodnutí orgánov spoločenstva, ktoré a týkajú podmienok vnútorných vyšetrovaní, pokiaľ ide o zamedzenie podvodom, korupcii a akýmkoľvek iným protiprávnym činnostiam poškodzujúcim záujmy spoločenstiev.“

10      Článok 72 ods. 1 vnútorného poriadku EHSV (ďalej len „vnútorný poriadok“) stanovuje:

„V súlade so [služobným poriadkom] sa menovacie právomoci vykonávajú takto:

–        generálneho tajomníka menuje grémium,

–        úradníkov [administrátorov] so zaradením AD 16, AD 15 a AD 14 menuje grémium na návrh generálneho tajomníka pri uplatnení článkov 13, 29, 30, 31, 32, 40, 41, 49, 50, 51, 78 a 90 ods. 1 služobného poriadku; v prípade uplatnenia ostatných ustanovení služobného poriadku vrátane článku 90 ods. 2 má menovacie právomoci predseda na návrh generálneho tajomníka,

–        úradníkov so zaradením AD 13, AD 12 a AD 11 menuje predseda na návrh generálneho tajomníka,

–        zamestnancov ostatných tried kategórií AD a [asistentov (AST)] menuje generálny tajomník.“

11      Dňa 11. októbra 1999 EHSV prijal rozhodnutie č. 363/99 A o podmienkach vnútorných vyšetrovaní v boji proti podvodom, korupcii a ostatným protiprávnym konaniam poškodzujúcim záujmy Spoločenstva.

12      Článok 2 rozhodnutia č. 363/99 A s názvom „Povinnosť poskytovať informácie“ stanovuje:

„Každý úradník a zamestnanec [EHSV] bezodkladne zasiela svojmu vedúcemu kancelárie, generálnemu riaditeľovi alebo po zvážení generálnemu tajomníkovi alebo priamo [OLAF‑u] každú informáciu, ktorá vedie k predpokladu existencie možného podvodu, korupcie alebo iného protiprávneho konania poškodzujúceho záujmy Spoločenstiev alebo závažných skutočností súvisiacich s výkonom služobných povinností, ktoré predstavujú zanedbanie povinností úradníkov alebo zamestnancov Spoločenstiev, ktoré môžu viesť k disciplinárnemu alebo v zodpovedajúcich prípadoch k trestnému konaniu, alebo nesplnenie obdobných povinností zo strany členov, riaditeľov alebo zamestnancov, na ktorých sa služobný poriadok nevzťahuje.

Generálny tajomník a vedúci útvarov (alebo riaditelia) [EHSV] bezodkladne zasielajú [OLAF‑u] každý dôkaz, o ktorom sa dozvedeli a ktorý vedie k predpokladu existencie nezrovnalostí uvedených v prvom odseku.

Ak vedúci, úradníci a zamestnanci [EHSV] poskytli informácie uvedené v prvom a druhom odseku, nesmie sa s nimi zaobchádzať nespravodlivo a diskriminujúco.

Členovia, ktorí získali vedomosť o skutočnostiach spomínaných v prvom odseku, informujú predsedu [EHSV] alebo po zvážení priamo [OLAF].“

 Skutkové okolnosti

13      Žalobca, ktorý je od roku 1990 úradníkom, nastúpil do služieb EHSV 1. júna 1991 a bol pridelený na miesto právneho poradcu na riaditeľstve pre správu, zamestnancov a financie.

14      Od 1. júna 1997 bol žalobca vymenovaný na miesto vedúceho sekcie „Právny servis“ (ďalej len „právny servis“) riaditeľstva pre správu, zamestnancov a financie.

15      Dňa 1. apríla 2007 bol žalobca povýšený do platovej triedy AD 13.

16      Dňa 1. októbra 2008 nastúpil do funkcie pán W., nový generálny tajomník EHSV (ďalej len „generálny tajomník“).

17      Nasledujúci deň generálny tajomník vydal služobnú nótu, ktorou informoval zamestnancov, že bude dočasne zastávať pracovné miesto riaditeľa riaditeľstva pre ľudské a finančné zdroje, ktoré bolo voľné.

18      Je nesporné, že krátko po vymenovaní pána W. za generálneho tajomníka sa vzťahy medzi ním a žalobcom zhoršili, pričom žalobca generálnemu tajomníkovi najmä vytýkal, že na právny servis vyvíja „nelegitímny“ nátlak.

19      Dňa 7. decembra 2009 žalobca podal na EHSV oznámenie adresované predsedovi EHSV (ďalej len „predseda“), ako aj predsedom troch skupín sociálnych partnerov, ktoré tvoria EHSV, v postavení členov grémia EHSV. V tomto oznámení, ku ktorému boli priložené prílohy a dokumentácia, žalobca, ktorý sa priamo odvolával na článok 22a ods. 1 služobného poriadku, informoval grémium EHSV (ďalej len „grémium“) o existencii vážnych a početných nezrovnalostí, ktorých sa pri výkone svojich úloh dopustili generálny tajomník a v menšej miere vedúci sekcie „Prijímanie, služobné postupy, vzdelávanie“ riaditeľstva pre ľudské a finančné zdroje. Žalobca poukazoval najmä na:

–        vyvíjanie nátlaku na právny servis,

–        odmietnutie uložiť disciplinárnu sankciu úradníkovi zodpovednému za deliktuálne činy a informovať o týchto činoch OLAF,

–        protiprávne obsadzovanie pracovných miest riaditeľa v rámci EHSV.

20      V tomto istom oznámení žalobca požiadal grémium, aby predovšetkým:

–        „začalo administratívne vyšetrovanie [s cieľom] zistiť skutkový stav a nezrovnalosti, ktoré nastali“,

–        žalobcovi „oznámilo lehotu uvedenú v článku 22b [ods.] 1 [písm.] b) služobného poriadku“,

–        „prijalo opatrenia na obnovenie riadneho fungovania [generálneho sekretariátu]“,

–        „zaistilo nezávislosť právneho servisu v podmienkach, ktoré vyžaduje judikatúra Súdneho dvora [Európskej únie]“,

–        „vyvodilo osobnú zodpovednosť v nadväznosti na nevyhnutný zásah OLAF‑u“.

21      V oznámení zo 7. decembra 2009 žalobca zároveň požiadal na základe článku 24 služobného poriadku o pomoc grémia s cieľom, aby grémium prijalo „nevyhnutné opatrenia na ukončenie psychického obťažovania, ktoré [voči nemu] vykonáva“ generálny tajomník.

22      E‑mailami z toho istého dňa žalobca informoval ostatných členov grémia, že pre každého z nich práve nechal v priestoroch ich skupín obálku obsahujúcu kópiu oznámenia zo 7. decembra 2009. Podľa žalobcu tieto obálky neboli ich adresátom doručené, pretože predseda a traja predsedovia skupiny zabránili ich distribúcii.

23      Dňa 10. decembra 2009 predseda dal svojmu vedúcemu kancelárie pokyn, aby vykonal „predbežné preskúmanie“ informácií oznámených žalobcom v oznámení zo 7. decembra 2009.

24      Pri realizácii tohto pokynu vedúci kancelárie predsedu vypočul osoby, ktorých sa týkalo oznámenie zo 7. decembra 2009. Žalobca bol osobitne vypočutý dvakrát, 15. decembra 2009 a 14. januára 2010.

25      Na konci januára 2010 vedúci kancelárie predsedu vypracoval správu týkajúcu sa tvrdení o psychickom obťažovaní a nezrovnalostiach v EHSV, ktoré žalobca formuloval v oznámení zo 7. decembra 2009. V tejto správe vedúci kancelárie predsedu vyjadril stanovisko, že uvedené tvrdenia sú nedôvodné. Uviedol v nej najmä, že hoci medzi právnym servisom a generálnym tajomníkom existovala „napätá atmosféra“, táto „ťažkosť bola, zdá sa,… spôsobená hlavne odlišným názorom na úlohu [právneho servisu]“ a že „rôzne situácie kvalifikované ako obťažovanie boli iba prejavmi tejto odlišnosti, prípadne sa zhoršovali v dôsledku veľkých kultúrnych rozdielov v právnej oblasti, ako aj osobným charakterom zúčastnených osôb“.

26      Počas rozhovoru, ktorý sa konal 22. februára 2010, predseda vyzval žalobcu, aby zobral späť návrhy uvedené v jeho oznámení zo 7. decembra 2009.

27      Listom z 26. februára 2010 žalobca túto výzvu odmietol, pričom vysvetlil, že „po tom, ako sa s plným vedomím domnieval, že došlo k nezákonným postupom…, nemôže si teraz protirečiť bez pocitu, že porušuje článok 21 služobného poriadku“. Žalobca okrem iného trval „na skutočnosti, že v jeho postupe, ktorý zostáva prísne profesionálny, nie je žiaden osobný záujem alebo konflikt“.

28      Rozhodnutím č. 088/10 A z 3. marca 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 3. marca 2010“) predseda „na základe poverenia, ktoré mu zverilo grémium 16. februára 2010“, zamietol všetky návrhy uvedené v oznámení zo 7. decembra 2009, pretože „uvádzané skutky nemohli byť kvalifikované ako trestné činy ani ako porušenie ustanovení služobného poriadku v disciplinárnej oblasti“.

29      V tom istom rozhodnutí, v ktorom sa uvádzalo, že „sa uskutočnil pokus o zmier, ale… že [žalobca] neakceptoval navrhnuté riešenie“, predseda vyjadril názor, že „výčitka o prenasledovaní v práci generálnym tajomníkom alebo akýmkoľvek iným úradníkom nie je odôvodnená, pretože tých zopár dôkazov dostupných v tejto oblasti je v rozpore s tvrdeniami uvádzanými sťažovateľom“ a že „obvinenie zo zneužitia právomoci a zneužívajúceho výkonu právomocí grémia… generálnym tajomníkom sa nepreukázalo“.

30      Okrem toho predseda v tomto rozhodnutí tiež uviedol, že „generálny tajomník [žalobcovi] zverí úlohu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii a jeho platovej triede spolu so zachovaním príspevku vedúceho sekcie vzhľadom na jeho prevzatie takejto pozície v blízkej budúcnosti, ak by žiadna nebola k dispozícii okamžite, ale v inej sekcii ako právny servis“.

31      Napokon predseda dodal, že „generálny tajomník označí iné správne opatrenia, ktoré môžu podporiť riadny priebeh administratívnej činnosti a napomôcť tomu, aby sa prekonali nedorozumenia a spory v rámci generálneho sekretariátu pri zachovaní zásad riadnej správy vecí verejných a výkonu právomocí, zodpovedností a povinností, ktoré prináležia rôznym štruktúram“.

32      Rozhodnutie z 3. marca 2010 bolo žalobcovi doručené v deň jeho prijatia v pôvodnej jazykovej verzii, t. j. v talianskom jazyku, potom 10. marca 2010 v španielskej a francúzskej jazykovej verzii.

33      Dňa 24. marca 2010 predseda prijal „dodatok“ k rozhodnutiu z 3. marca 2010, v ktorom bolo spresnené, že „opatrenia [na výkon] rozhodnutia [z 3. marca 2010], ktoré prijme generálny tajomník, sa vykonajú pod dohľadom predsedu“ (ďalej len „dodatok z 24. marca 2010“).

34      Rozhodnutím č. 133/10 A takisto z 24. marca 2010 predseda „po konzultácii a so súhlasom generálneho tajomníka“ ukončil „v záujme služby“ a ”s okamžitým účinkom“ výkon funkcie žalobcu ako vedúceho právneho servisu a spresnil, že žalobca „bude preradený ako vedúci sekcie a so svojím pracovným miestom na iné oddelenie EHSV od [6.] apríla 2010“ (ďalej len „rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie“).

35      Rozhodnutím č. 184/10 A z 13. apríla 2010 predseda „po konzultácii a so súhlasom generálneho tajomníka“ „z funkčných dôvodov“ preradil žalobcu na riaditeľstvo logistiky „ako vedúceho sekcie a s jeho pracovným miestom… s cieľom zaoberať sa predovšetkým právnymi záležitosťami týkajúcimi sa zmlúv a verejných obstarávaní“. Stanovilo sa, že toto rozhodnutie nadobudne účinnosť od 6. apríla 2010 (ďalej len „rozhodenie o preradení“).

36      Oznámením z 3. júna 2010 žalobca v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku podal sťažnosť proti:

–        rozhodnutiu z 3. marca 2010,

–        dodatku z 24. marca 2010,

–        rozhodnutiu o ukončení pôvodnej funkcie,

–        rozhodeniu o preradení.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

37      Žalobca v súlade s článkom 91 ods. 4 služobného poriadku bez čakania na rozhodnutie o sťažnosti podal túto žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutí, ktorých sa týkala sťažnosť. V ten istý deň tiež podal na Súd pre verejnú službu návrh na nariadenie predbežného opatrenia smerujúci k odkladu výkonu týchto rozhodnutí.

38      Listami kancelárie Súdu pre verejnú službu z 11. júna 2010 boli účastníci konania informovaní v súlade s článkom 91 ods. 4 služobného poriadku o prerušení konania vo veci samej.

39      Uznesením zo 14. júla 2010 predseda Súdu pre verejnú službu zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

40      V dôsledku rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti vydaného 1. októbra 2010 a doručeného žalobcovi 15. októbra 2010 boli účastníci konania informovaní v súlade s článkom 91 ods. 4 služobného poriadku o pokračovaní v konaní pred Súdom pre verejnú službu.

41      Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil rozhodnutie z 3. marca 2010, dodatok z 24. marca 2010, rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodenie o preradení,

–        zaviazal EHSV, aby mu zaplatil sumu 17 500 eur ako náhradu škody,

–        zaviazal EHSV na náhradu všetkých trov konania.

42      EHSV navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu všetkých trov konania vrátane trov konania súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia.

 Právny stav

1.     O návrhoch na zrušenie rozhodnutia z 3. marca 2010 a dodatku z 24. marca 2010

43      Na úvod treba vymedziť rozsah rozhodnutia z 3. marca 2010 a dodatku z 24. marca 2010, čo si vyžaduje najskôr spresniť obsah oznámenia zo 7. decembra 2009.

44      V oznámení zo 7. decembra 2009 oznámil žalobca administratíve skutočnosti, ktoré môžu byť zoskupené do dvoch rôznych kategórií.

45      V prvom rade žalobca poukázal na skutočnosti, ktoré sa ho priamo týkajú. Predovšetkým obvinil generálneho tajomníka z psychického obťažovania, ktoré malo hlavne formu „nelegitímneho“ tlaku vykonávaného na právny servis. Požiadal administratívu o pomoc na základe článku 24 prvého odseku služobného poriadku, pričom táto pomoc mala spočívať hlavne vo vyňatí právneho servisu z priamej zodpovednosti generálneho tajomníka (ďalej len „žiadosť o pomoc“).

46      V druhom rade v oznámení zo 7. decembra 2009 žalobca zároveň upozornil na skutočnosti, ktoré, hoci sa ho priamo netýkajú, môžu podľa jeho názoru poškodiť záujmy EHSV. Poukázal najmä na odmietnutie generálneho tajomníka uložiť disciplinárnu sankciu úradníkovi zodpovednému za deliktuálne činy, na nezrovnalosti v konaní o obsadzovaní pracovných miest riaditeľa riaditeľstva A pre konzultačné práce a riaditeľstva pre ľudské a finančné zdroje, alebo tiež na neoprávnené využívanie právomocí grémia v oblasti vymenovania iných úradníkov EHSV generálnym tajomníkom. Žalobca žiadal, aby boli tieto informácie ihneď predložené OLAF‑u na základe článku 22a ods. 2 služobného poriadku (ďalej len „žiadosť o predloženie veci OLAF‑u“).

47      Po vymedzení obsahu oznámenia zo 7. decembra 2009 treba konštatovať, že rozhodnutím z 3. marca 2010 predseda zamietol tak žiadosť o pomoc, ako aj žiadosť o predloženie veci OLAF‑u a okrem toho oznámil žalobcovi, že v budúcnosti bude preradený, pričom podmienky preradenia spresní generálny tajomník. V nadväznosti na to predseda v dodatku z 24. marca 2010 dodal, že podmienky preradenia žalobcu sa vykonajú pod jeho dohľadom.

48      Za týchto podmienok treba postupne rozhodnúť o:

–        návrhoch na zrušenie rozhodnutia z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom toto rozhodnutie uviedlo, že žalobca bude preradený, a o návrhoch na zrušenie dodatku z 24. marca 2010,

–        o návrhoch na zrušenie rozhodnutia z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o predloženie veci OLAF‑u,

–        o návrhoch na zrušenie rozhodnutia z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc.

 O návrhoch na zrušenie rozhodnutia z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom toto rozhodnutie uviedlo, že žalobca bude preradený, a o návrhoch na zrušenie dodatku z 24. marca 2010

49      Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, ujmu spôsobujú iba tie akty alebo opatrenia, ktoré sú právne záväzné a ktoré môžu priamo a okamžite ovplyvniť záujmy žalobcu kvalifikovanou zmenou jeho právneho postavenia (pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. septembra 2010, Da Silva Pinto Branco/Súdny dvor, F‑52/09, bod 32), pričom také akty alebo opatrenia musia byť vydané príslušným orgánom a vyjadrovať konečné stanovisko administratívy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. mája 2006, Lavagnoli/Komisia, T‑95/04, bod 35). Jednoduchý prejav zámeru príslušného orgánu v budúcnosti prijať osobitné rozhodnutie nemôže založiť dotknutému úradníkovi alebo úradníkom zodpovedajúce práva ani povinnosti (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. marca 1993, Blackman/Parlament, T‑33/89 a T‑74/89, bod 27).

50      V prejednávanej veci sa predseda tým, že v rozhodnutí z 3. marca 2010 informoval žalobcu, že mu bude pridelená „úloha zodpovedajúca jeho kvalifikácii a jeho platovej triede… v inej sekcii ako právny servis“, obmedzil na oznámenie zámeru administratívy v budúcnosti vykonať preradenie dotknutej osoby, pričom týmto konaním, týmto jednoduchým prejavom zámeru, nevzniklo ani právo, ani povinnosť žalobcu. To isté platí aj v prípade dodatku z 24. marca 2010, v ktorom predseda iba uviedol, že „opatrenia [na výkon] [rozhodnutia z 3. marca 2010], ktoré prijme generálny tajomník, sa vykonajú pod dohľadom predsedu“.

51      Za týchto podmienok, a keďže je nesporné, že skutočné preradenie žalobcu nastalo až na základe rozhodnutia o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutia o preradení, vyššie uvedené návrhy musia byť zamietnuté ako neprípustné.

 O návrhoch na zrušenie rozhodnutia z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o predloženie veci OLAF‑u

52      Žalobca navrhuje Súdu pre verejnú službu, aby zrušil rozhodnutie z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o predloženie veci OLAF‑u, a uplatňuje na základe týchto návrhov viacero dôvodov založených na porušení článku 22a ods. 2 služobného poriadku, článku 2 druhého odseku rozhodnutia č. 363/99 A, článku 60 ods. 6 rozpočtového nariadenia, článku 72 nariadenia č. 2342/2002 a článku 11 rozhodnutia 005/03 A o vnútorných pravidlách na výkon všeobecného rozpočtu Európskej únie.

53      Je potrebné preskúmať prípustnosť vyššie uvedených návrhov.

54      V prvom rade treba v tejto súvislosti pripomenúť, že služobný poriadok v znení zmien a doplnkov nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004 zveruje úradníkovi právo upozorniť svojich nadriadených alebo externý orgán na existenciu vážnych nezrovnalostí, ktorých bol svedkom vo svojej inštitúcii, aby tieto nezrovnalosti boli známe, a ak je to opodstatnené, aj sankcionované. Článok 22a ods. 1 prvý pododsek služobného poriadku tak výslovne stanovuje, že „každý zamestnanec, ktorý sa počas plnenia svojich služobných povinností alebo v súvislosti s ich plnením dozvie o skutočnostiach, ktoré vedú k predpokladu existencie možnej nezákonnej činnosti poškodzujúcej záujmy [Únie], vrátane podvodu alebo korupcie, alebo sa dozvie o správaní súvisiacom s vykonávaním pracovných povinností, ktoré môže tvoriť vážne porušenie služobných povinností zamestnancov [Únie], ihneď o tom informuje svojho priameho nadriadeného alebo svojho generálneho riaditeľa alebo, ak to pokladá za užitočné, generálneho tajomníka alebo osoby v rovnakom postavení, alebo priamo [OLAF]“.

55      V špecifickom prípade zamestnancov EHSV je právo úradníka alebo zamestnanca upozorniť svojich nadriadených alebo priamo OLAF uvedené aj v osobitnom texte, teda v článku 2 prvom odseku rozhodnutia č. 363/99 A, ktorý stanovuje, že „každý úradník a zamestnanec [EHSV] bezodkladne zasiela svojmu vedúcemu kancelárie, generálnemu riaditeľovi alebo po zvážení generálnemu tajomníkovi alebo priamo [OLAF‑u] každú informáciu, ktorá vedie k predpokladu existencie možného podvodu, korupcie alebo iného protiprávneho konania poškodzujúceho záujmy Spoločenstiev alebo závažných skutočností súvisiacich s výkonom služobných povinností, ktoré predstavujú zanedbanie povinností úradníkov alebo zamestnancov Spoločenstiev, ktoré môžu viesť k disciplinárnemu alebo v zodpovedajúcich prípadoch k trestnému konaniu, alebo nesplnenie obdobných povinností zo strany členov, riaditeľov alebo zamestnancov, na ktorých sa služobný poriadok nevzťahuje“.

56      V druhom rade treba zdôrazniť, že ak úradník využije možnosť upozorniť svojich nadriadených alebo externý orgán, ktorú mu priznáva článok 22a ods. 1 prvý pododsek služobného poriadku, článok 22a ods. 2 služobného poriadku zakladá povinnosť osoby, ktorá získala informácie, „ihneď predlož[ť] OLAF všetky dôkazy, o ktorých vie, že umožňujú predpokladať existenciu nezrovnalostí uvedených v odseku 1 [článku 22a služobného poriadku]“.

57      Táto povinnosť oznámiť OLAF‑u informácie poskytnuté úradníkom, ktorý podal upozornenie, je uvedená, pokiaľ ide o EHSV, aj v článku 2 druhom odseku rozhodnutia č. 363/99 A, ktoré stanovuje, že „generálny tajomník a vedúci útvarov (alebo riaditelia) [EHSV] bezodkladne zasielajú [OLAF‑u] každý dôkaz, o ktorom sa dozvedeli a ktorý vedie k predpokladu existencie nezrovnalostí uvedených v prvom odseku [tohto článku]“.

58      Napokon z ustanovení článku 60 ods. 6 rozpočtového nariadenia v spojení s článkom 72 nariadenia č. 2342/2002 vyplýva, že každý zamestnanec zapojený v rámci inštitúcie „do finančného hospodárenia a kontroly transakcií“ je povinný informovať OLAF „v prípade akejkoľvek nezákonnej činnosti, podvodu alebo korupcie, ktorá môže poškodiť záujmy spoločenstva“.

59      Súd pre verejnú službu musí rozhodnúť o otázke, či a v akom rozsahu rozhodnutie, v rámci ktorého nadriadený, ktorý získal od úradníka také informácie, ako sú informácie uvedené v článku 22a ods. 1 prvom pododseku služobného poriadku, zaujal stanovisko, že ich nemusí oznámiť OLAF‑u, predstavuje, alebo nepredstavuje akt spôsobujúci úradníkovi ujmu.

60      Takáto otázka sa musí zodpovedať záporne v osobitnom prípade, ak sa informácie pochádzajúce od úradníka, ktorý upozornil svojich nadriadených, týkajú skutočností, ktoré, hoci poškodzujú záujmy Únie alebo predstavujú vážne porušenie služobných povinností zamestnanca alebo zamestnancov, sa ho priamo netýkajú.

61      Treba totiž pripomenúť, že podľa samotného článku 22a služobného poriadku úradník, ktorý má zámer oznámiť existenciu možnej nezákonnej činnosti alebo vážneho porušenia služobných povinností, môže priamo OLAF‑u oznámiť dôkazy, s ktorými údajne disponuje v súvislosti s existenciou týchto nezrovnalostí. Čiže v prípade, ak osoba informovaná úradníkom odmietne predložiť vec OLAF‑u, tento úradník má stále možnosť obrátiť sa priamo na OLAF.

62      Okrem toho podľa ustálenej judikatúry úradník nie je oprávnený konať v záujme zákona alebo inštitúcií a na podporu svojej žaloby môže uvádzať len dôvody, ktoré sa ho osobne týkajú (uznesenie Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1998, Moncada/Komisia, T‑178/97, bod 39). Ak by sa však prijal záver, že úradník, ktorý upozornil svojho nadriadeného na existenciu nezrovnalostí, ktoré sa ho priamo netýkajú, môže podať žalobu proti odmietnutiu tohto nadriadeného oznámiť uvedené informácie OLAF‑u, znamenalo by to pripustiť, že tento úradník je oprávnený konať v záujme zákona. Takýto záver však nemá vplyv na možnosť tohto úradníka v prípade, ak sa domnieva, že proti nemu bola vydané rozhodnutie porušujúce jeho záujmy v dôsledku informácie poskytnutej svojim nadriadeným, podať žalobu proti takému rozhodnutiu.

63      V prejednávanej veci, ako bolo uvedené, sa skutočnosti oznámené žalobcom v žiadosti o predloženie veci OLAF‑u žalobcu priamo netýkajú, pretože v nej predovšetkým spochybnil odmietnutie generálneho tajomníka uložiť disciplinárnu sankciu úradníkovi EHSV, protiprávne obsadzovanie pracovných miest riaditeľa v rámci EHSV alebo tiež neoprávnené využívanie právomocí grémia v oblasti vymenovania iných úradníkov EHSV generálnym tajomníkom.

64      Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o predloženie veci OLAF‑u, nepredstavuje akt spôsobujúci žalobcovi ujmu, a preto návrhy na zrušenie tohto rozhodnutia musia byť v tomto rozsahu zamietnuté ako neprípustné.

 O návrhoch na zrušenie rozhodnutia z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc

65      Na podporu vyššie uvedených návrhov žalobca uviedol niekoľko výhrad, ktoré v podstate môžu byť zhrnuté do troch dôvodov založených na:

–        nedostatku právomoci predsedu prijať rozhodnutie z 3. marca 2010, porušení postupu a porušení článku 41 Charty,

–        porušení článku 86 služobného poriadku, prílohy IX služobného poriadku, rozhodnutia predsedu EHSV č. 635/05 A o všeobecných vykonávajúcich ustanoveniach týkajúcich sa disciplinárnych konaní a administratívnych vyšetrovaní (ďalej len „VVU prílohy IX služobného poriadku“) a zásady dodržiavania práva na obranu,

–        porušení článku 24 služobného poriadku a povinnosti poskytnúť pomoc, porušení Charty a existencii zjavne nesprávneho posúdenia.

 O dôvode založenom na nedostatku právomoci predsedu prijať rozhodnutie z 3. marca 2010, porušení postupu a porušení článku 41 Charty

–       Tvrdenia účastníkov konania

66      Žalobca tvrdí, že rozhodnutie z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc, malo byť prijaté grémiom, a nie ako v tomto prípade predsedom.

67      Žalobca dodáva, že EHSV sa dopustil určitého počtu procesných nezrovnalostí, a porušil tak najmä zásadu riadnej správy vecí verejných zakotvenú v článku 41 Charty, ako aj pravidlá fungovania grémia prijaté 23. októbra 2007. S výnimkou predsedu a predsedov skupín totiž členovia grémia nemali nikdy prístup k žiadosti o pomoc. Členovia grémia tiež nemali prístup k obsahu návrhu rozhodnutia zamietajúceho žiadosť o pomoc. Napokon zápisnice zo stretnutí grémia neobsahovali zmienku ani o rozhodnutí, ktoré bolo v konečnom dôsledku prijaté, ani o vyhláseniach členov grémia.

68      EHSV navrhuje, aby sa dôvod zamietol.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

69      Podľa článku 72 ods. 1 tretej zarážky vnútorného poriadku sa právomoci zverené služobným poriadkom menovaciemu orgánu vykonávajú tak, že úradníkov so zaradením AD 13, AD 12 a AD 11 menuje predseda na návrh generálneho tajomníka.

70      V prejednávanej veci je nesporné, že ku dňu prijatia rozhodnutia z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc, žalobca bol úradníkom platovej triedy AD 13. Toto rozhodnutie teda bolo prijaté predsedom v súlade s ustanovením článku 72 ods. 1 treťou zarážkou vnútorného poriadku. Z toho vyplýva, že žalobca sa nedomnieva dôvodne, že vyššie uvedené rozhodnutie malo pochádzať od grémia a nie od predsedu.

71      Okrem toho, ako sa už uviedlo, keďže predseda, a nie grémium, bol oprávnený rozhodnúť o žiadosti o pomoc, výhrada založená na existencii procesných nezrovnalostí zasahujúcich rozhodnutie z 3. marca 2010, spočívajúca najmä v tom, že členovia grémia sa nezúčastnili na spracovaní žiadosti o pomoc, musí byť zamietnutá ako neúčinná.

72      Z toho vyplýva, že prvý vznesený dôvod musí byť zamietnutý.

 O dôvode založenom na porušení článku 86 služobného poriadku, prílohy IX služobného poriadku, VVU prílohy IX služobného poriadku a zásady dodržiavania práva na obranu

–       Tvrdenia účastníkov konania

73      Žalobca tvrdí, že v žiadosti o pomoc predložil prinajmenšom neúplný dôkaz o existencii psychického obťažovania, ktorého bol obeťou, a najmä snahách generálneho tajomníka ohroziť nezávislosť právneho servisu. Predseda sa však namiesto začatia administratívneho vyšetrovania v zmysle článku 86 ods. 2 služobného poriadku, článkov 1 a 2 prílohy IX služobného poriadku a článku 2 VVU prílohy IX služobného poriadku tak, ako to mal urobiť, obmedzil na to, aby svojho vedúceho kancelárie nechal vykonať jednoduché predbežné preskúmanie, ktorého závery mu navyše neboli pred rozhodnutím z 3. marca 2010 oznámené.

74      EHSV vo svojom vyjadrení k žalobe navrhuje, aby sa dôvod zamietol.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

75      Je potrebné pripomenúť, že na základe článku 24 služobného poriadku inštitúciám Únie prináleží chrániť svojich zamestnancov pred akýmkoľvek obťažovaním alebo ponižujúcim zaobchádzaním zo strany ich nadriadených. Z ustálenej judikatúry okrem iného vyplýva, že na základe povinnosti poskytnúť pomoc administratíva musí v prípade udalosti, ktorá je nezlučiteľná s riadnym a nerušeným výkonom služby, zasiahnuť s potrebným nasadením a reagovať podľa okolností prípadu s potrebnou rýchlosťou a starostlivosťou s cieľom zistiť skutkový stav a so znalosťou veci vyvodiť vhodné dôsledky. Na to stačí, aby úradník, ktorý žiada o ochranu svoju inštitúciu, predložil neúplné dôkazy, že útoky, ktorým bol údajne vystavený, sa skutočne odohrali. V prípade, že existujú takéto skutočnosti, príslušná inštitúcia má prijať vhodné opatrenia, najmä uskutočniť vyšetrovanie v spolupráci so sťažovateľom na zistenie daného skutkového stavu, na ktorom je sťažnosť založená (rozsudok Súdneho dvora z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, body 15 a 16; rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. apríla 1993, Tallarico/Parlament, T‑5/92, bod 31, a z 5. decembra 2000, Campogrande/Komisia, T‑136/98, bod 42).

76      V prejednávanom prípade z dokumentov v spise vyplýva, že v nadväznosti na podanie žiadosti o pomoc predseda do troch dní, teda 10. decembra 2009, dal svojmu vedúcemu kancelárie pokyn, aby vykonal „predbežné preskúmanie“ tvrdení o psychickom obťažovaní a nezrovnalostiach vytýkaných generálnemu tajomníkovi. Po vypočutí žalobcu 15. decembra 2009 a 14. januára 2010 a osôb obvinených v žiadosti o pomoc vedúci kancelárie predsedu vypracoval v januári 2010 podrobnú správu, v ktorej preskúmal a rozobral dôvodnosť rôznych obvinení vyjadrených žalobcom proti generálnemu tajomníkovi. Za týchto podmienok EHSV splnil povinnosť, ktorú je povinný vykonať na základe judikatúry uvedenej v bode vyššie, teda vykonať vyšetrovanie v spolupráci so žiadateľom na zistenie skutkového stavu, na ktorom je žiadosť o pomoc založená.

77      Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého EHSV mal začať administratívne vyšetrovanie v zmysle článku 86 ods. 2 služobného poriadku, článkov 1 a 2 prílohy IX služobného poriadku a článku 2 VVU prílohy IX služobného poriadku, toto tvrdenie musí byť zamietnuté. Hoci z týchto ustanovení vyplýva, že administratívne vyšetrovania, ktoré tieto ustanovenia stanovujú, spadajú pod disciplinárne konanie a môžu začať iba vtedy, ak dôkazy umožňujú predpokladať existenciu porušenia povinností, ktoré je úradník povinný dodržiavať, žiadosť o pomoc neobsahovala nijakú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala, aj bez predchádzajúceho vykonania predbežného preskúmania, začatie takéhoto administratívneho vyšetrovania disciplinárnej povahy proti generálnemu tajomníkovi.

78      Napokon nemôže byť prijatá výhrada, podľa ktorej EHSV porušil právo na obranu tým, že žalobcovi neposkytol pred zamietnutím žiadosti o pomoc závery správy vypracovanej vedúcim kancelárie predsedu ani rôzne zápisnice z výsluchov vykonaných v rámci ním vedeného vyšetrovania. Je nesporné, že dodržiavanie práva na obranu vo všetkých konaniach začatých voči osobe, ktoré môžu viesť k prijatiu aktu spôsobujúceho tejto osobe ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Únie a musí byť zabezpečené aj v prípade neexistencie akejkoľvek úpravy týkajúcej sa dotknutého konania (pozri napríklad rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júla 1997, Gaspari/Parlament, T‑36/96, bod 32). V prejednávanom prípade však konanie, ktoré sa začalo žiadosťou o pomoc, nemožno považovať za konanie, ktoré sa začalo proti žalobcovi (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 2000, K/Komisia, T‑67/99, bod 72). Rozhodnutie z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc, teda nepatrí medzi rozhodnutia, pri ktorých musí byť dodržané právo na obranu.

79      Druhý vznesený dôvod preto musí byť zamietnutý.

 O dôvode založenom na porušení článku 24 služobného poriadku a povinnosti poskytnúť pomoc, porušení Charty a na existencii zjavne nesprávneho posúdenia

–       Tvrdenia účastníkov konania

80      Žalobca tvrdí, že bol obeťou psychického obťažovania, a preto predseda tým, že zamietol jeho žiadosť o pomoc, vykonal zjavne nesprávne posúdenie, porušil článok 24 služobného poriadku, povinnosť poskytnúť pomoc a porušil článok 1 a článok 31 ods. 1 Charty, podľa ktorých „ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná [a] musí sa rešpektovať a ochraňovať“ a „každý pracovník má právo na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť“.

81      EHSV odpovedá, že žalobca kvalifikuje za psychické obťažovanie to, čo predstavuje iba ťažkosti v oblasti vzťahov s generálnym tajomníkom a rozdielne názory na spisy právnej povahy.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

82      Článok 12a ods. 3 služobného poriadku definuje psychické obťažovanie ako „nevhodné správanie“, pričom sa na jeho preukázanie vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok. Prvá podmienka sa týka existencie správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova, ktoré sa prejavujú „počas určitého obdobia, opakuj[ú] sa alebo [sú] systematické“, čo znamená, že psychické obťažovanie treba chápať ako proces, ktorý sa nevyhnutne odohráva v čase a predpokladá existenciu opakovanej alebo pokračujúcej činnosti, ktorá je „úmyselná“. Druhá kumulatívna podmienka oddelená od prvej spojkou „a“ vyžaduje, aby bolo účinkom tohto správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej či psychickej integrity osoby. Zo skutočnosti, že prídavné meno „úmyselný“ sa týka prvej podmienky, a nie druhej, je možné vyvodiť dva závery. Na jednej strane správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo uvedené v článku 12a ods. 3 služobného poriadku musia vykazovať úmyselnú povahu, čo z rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia vylučuje konania, ku ktorým by došlo náhodne. Na druhej strane sa však nevyžaduje, aby toto správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo boli podniknuté s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby.

83      Inými slovami, môže ísť o psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku bez toho, aby osoba, ktorá sa obťažovania dopustila, svojím konaním zamýšľala zdiskreditovať obeť alebo úmyselne zhoršiť jej pracovné podmienky. Postačuje, aby tieto konania, ak boli spáchané úmyselne, objektívne také následky vyvolali (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu pre verejnú službu z 9. decembra 2008, Q/Komisia, F‑52/05, bod 135, ktorý nebol v tomto bode zrušený rozsudkom Všeobecného súdu Európskej únie z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P, a zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10, bod 65).

84      Práve so zreteľom na tieto úvahy je potrebné rozhodnúť o výhrade založenej na existencii psychického obťažovania, čo predpokladá preskúmať existenciu konania vytýkaného žalobcom generálnemu tajomníkovi a určiť, či bolo účinkom tohto konania objektívne poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej alebo psychickej integrity žalobcu.

85      V prvom rade žalobca tvrdí, že generálny tajomník zámerne vykonával nad ním tlak, aby podpísal ako vedúci právneho servisu právne stanoviská, ktoré boli z právneho hľadiska nesprávne. To bol osobitne prípad povýšenia jednej úradníčky so spätnou účinnosťou.

86      V tejto súvislosti zo spisových dokumentov vyplýva, že 25. januára 2009 v rámci povyšovania v roku 2008 predseda rozhodol o povýšení jednej úradníčky so spätnou účinnosťou od 1. januára 2008 a zjavne tým porušil pravidlá platné v rámci EHSV.

87      Hoci toto rozhodnutie bolo prijaté „na návrh generálneho tajomníka“, treba však zdôrazniť, že žalobca ho neobvinil z toho, že zapríčinil toto protiprávne rozhodnutie, a dokonca uznal, že generálny tajomník konal pod tlakom jedného člena grémia, ktorý sa uchádzal o miesto predsedu EHSV.

88      Okrem toho žalobca nepredložil žiaden dostatočný dôkaz na podporu tvrdenia, navyše formálne spochybneného EHSV, podľa ktorého mu generálny tajomník počas stretnutia, ktoré sa konalo 8. júna 2009, zadal pokyn, aby vypracoval právne stanovisko, ktoré malo preukázať zákonnosť dotknutého rozhodnutia. Predovšetkým zápisnica z tohto stretnutia, navyše vypracovaná samotným žalobcom, neprináša dôkaz o existencii takého tlaku a navyše ani urážok, ktoré mal generálny tajomník voči nemu vysloviť počas tohto stretnutia.

89      Je však pravda, že v ten istý deň, 8. júna 2009, generálny tajomník zaslal zamestnancom EHSV e‑mail, v ktorom oznámil, že v prípade súdnej žaloby proti dotknutému rozhodnutiu o povýšení so spätnou účinnosťou bude potrebné využiť služby advokáta, pretože „je jasné, že žalobca nie je schopný podporovať administratívu v zmysle, ktorý stanovila“.

90      Vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol tento e‑mail poslaný, sa však Súd pre verejnú službu domnieva, že cieľom tohto e‑mailu nebolo spochybniť odborné schopnosti žalobcu, ale vzhľadom na opakovanú kritiku zákonnosti dotknutého rozhodnutia o povýšení žalobcom vykonať potrebný úkon spočívajúci vo zverení obrany EHVS v prípade súdnej žaloby advokátovi. Navyše v zápisnici zo stretnutia z 8. júna 2009 žalobca uviedol, že sám navrhol generálnemu tajomníkovi, aby zvolil toto riešenie.

91      Výhrada založená na tom, že generálny tajomník zámerne vykonával tlak nad právnym servisom, musí byť zamietnutá.

92      V druhom rade žalobca tvrdí, že EHSV uverejnil oznámenie o voľnom pracovnom mieste, v ktorom boli podmienky vyžadované na účasť vo výberovom konaní úmyselne napísané tak, aby sa vylúčila jeho kandidatúra.

93      V tejto súvislosti zo spisových dokumentov vyplýva, že 6. júla 2009 bolo na intranete EHSV uverejnené v súlade s postupom stanoveným v článku 29 ods. 1 služobného poriadku oznámenie o voľnom pracovnom mieste č. 26/09 (ďalej len „prvé oznámenie o voľnom pracovnom mieste“) určené na obsadenie pracovného miesta riaditeľa riaditeľstva pre všeobecné záležitosti EHSV v platovej triede AD 14 a že toto oznámenie, určené pre úradníkov EHSV a iných inštitúcií Únie vyžadovalo okrem iných podmienok „dôkladnú znalosť dvoch úradných jazykov Európskej únie a znalosť prinajmenšom jedného ďalšieho úradného jazyka Európskej únie“ a spresňovalo, že „z prevádzkových dôvodov je veľmi potrebná dobrá znalosť [angličtiny] a [francúzštiny]“. Žalobca podal svoju kandidatúru na pracovné miesto uvedené v prvom oznámení o voľnom pracovnom mieste.

94      Následne po tom, ako grémium rozhodlo 29. septembra 2009 stiahnuť prvé oznámenie o voľnom pracovnom mieste a „opätovne uverejniť [voľné pracovné miesto] podľa článku 29 [ods. 1 a 2] služobného poriadku“, bolo uverejnené oznámenie o voľnom pracovnom mieste č. 43/09, ktorého cieľom bolo obsadiť rovnaké pracovné miesto riaditeľa riaditeľstva pre všeobecné záležitosti, a to na intranete EHSV a v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 247 A, s. 1, ďalej len „nové oznámenie o voľnom pracovnom mieste“). Jazykové požiadavky uvedené v novom oznámení o voľnom pracovnom mieste však boli tieto: „dôkladná znalosť jedného úradného jazyka Európskej únie a veľmi dobrá znalosť ďalších najmenej dvoch úradných jazykov Európskej únie. Z prevádzkových dôvodov je veľmi potrebná dobrá znalosť angličtiny a francúzštiny.“ Žalobca potvrdil svoju kandidatúru na pracovné miesto uvedené v novom oznámení o voľnom pracovnom mieste predtým, ako ju 3. decembra 2009 zobral späť.

95      Je nesporné, ako rozhodol Súd pre verejnú službu samostatným rozsudkom z dnešného dňa (rozsudok z 25. septembra 2012, Bermejo Garde/EHSV, F‑51/10), že takáto zmena jazykových požiadaviek mala prakticky za následok vylúčenie kandidatúry žalobcu na pracovné miesto riaditeľa riaditeľstva pre všeobecné záležitosti, pretože žalobca má dôkladnú znalosť iba jedného úradného jazyka (španielčiny), prinajmenšom veľmi dobrú znalosť druhého úradného jazyka (francúzštiny), ale iba „dobrú znalosť“ tretieho úradného jazyka Únie (angličtiny). Súd pre verejnú službu z toho vyvodil záver, že nové oznámenie o voľnom pracovnom mieste tak predstavuje akt spôsobujúci žalobcovi ujmu.

96      Žalobca však nepredložil presné a zhodujúce sa indície, ktoré by mohli podporiť tvrdenie, podľa ktorého boli jazykové požiadavky zmenené s cieľom vylúčiť jeho kandidatúru.

97      Naopak, z dokumentov zo spisu vyplýva, že EHSV informoval žalobcu a ostatných uchádzačov, ktorí sa, podobne ako žalobca, uchádzali o voľné pracovné miesto na základe prvého oznámenia o voľnom pracovnom mieste, že pokiaľ nevyjadria opačné stanovisko, budú sa považovať aj za uchádzačov v rámci nového oznámenia o voľnom pracovnom mieste, čo odporuje tvrdeniu o zneužití právomoci.

98      Okrem toho treba zdôrazniť, ako to vyplýva aj z dokumentov v spise, že rovnaké jazykové požiadavky, ako sú jazykové požiadavky obsiahnuté v novom oznámení o voľnom pracovnom mieste, boli uvedené aj v skoršom oznámení o voľnom pracovnom mieste uverejnenom 24. februára 2009, ktorého cieľom bolo obsadiť pracovné miesto riaditeľa riaditeľstva pre ľudské a finančné zdroje.

99      V treťom rade žalobca tvrdí, že generálny tajomník ho predvolal na stretnutie zorganizované 15. októbra 2009 pod zámienkou obnoviť dobré vzťahy medzi generálnym sekretariátom a právnym servisom, ale ktoré v skutočnosti predstavovalo skutočný „disciplinárny výsluch“. Žalobca však nepredložil žiaden dôkaz o tom, že dotknuté stretnutie malo takú povahu. Predovšetkým prítomnosť vedúceho sekcie „Služby na pomoc zamestnancom, individuálne práva, rovnosť príležitostí“ vedľa generálneho tajomníka nemôže predstavovať taký dôkaz.

100    Za týchto podmienok, keďže účinkom skutočností vytýkaných žalobcom generálnemu tajomníkovi, zohľadnených samostatne alebo v ich súvislosti, nebolo objektívne poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej alebo psychickej integrity žalobcu, dôvod založený na tom, že predseda sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia tým, že odmietol konštatovať, že žalobca bol obeťou psychického obťažovania a zamietol žiadosť o pomoc, musí byť zamietnutý.

101    Napokon, ak žalobca tvrdí, že predseda sa snažil presvedčiť ho, aby jednoducho zobral späť svoju žiadosť o pomoc, čo má najmä preukazovať jeho zaujatosť, táto skutočnosť svedčí iba o tom, že predseda, ktorý bol presvedčený o nedôvodnej povahe obvinení z psychického obťažovania vznesených žalobcom, sa pokúsil za dodržania povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy vecí verejných o vyriešenie sporu zmierom. V každom prípade takáto iniciatíva nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc, ktoré bolo vydané, ako už bolo uvedené, po riadnom konaní a nie je postihnuté žiadnou vadou zjavne nesprávneho posúdenia.

102    Z vyššie uvedeného vyplýva, že návrhy na zrušenie rozhodnutia z 3. marca 2010 v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc, musia byť zamietnuté.

2.     O návrhoch na zrušenie rozhodnutia o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutia o preradení

103    Na podporu návrhov na zrušenie vyššie uvedených rozhodnutí, ktoré vzhľadom na ich rozsah predstavujú akty spôsobujúce žalobcovi ujmu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. apríla 2002, Fronia/Komisia, T‑51/01, bod 32), sa v podstate uvádza sedem dôvodov, ktoré sú založené na:

–        nedostatku právomoci autora aktu,

–        porušení zásady dodržania práva na obranu,

–        porušení povinnosti odôvodnenia,

–        porušení článkov 12a, 22a a 86 služobného poriadku,

–        zjavne nesprávnom posúdení,

–        porušení povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy vecí verejných,

–        porušení článku 22b ods. 1 služobného poriadku.

 O dôvode založenom na nedostatku právomoci autora aktu

 Tvrdenia účastníkov konania

104    Žalobca uvádza, že napriek zdaniu je skutočným autorom rozhodnutia o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutia o preradení generálny tajomník a nie predseda, ako o tom svedčí skutočnosť, že v rozhodnutí o ukončení pôvodnej funkcie predseda poveril generálneho tajomníka úlohou vymedziť žalobcovi novú pracovnú náplň.

105    V každom prípade žalobca dodáva, že znenie dotknutých rozhodnutí preukazuje, že tieto rozhodnutia boli prijaté po konzultácii a so súhlasom generálneho tajomníka, zatiaľ čo článok 72 ods. 1 vnútorného poriadku v tejto oblasti priznáva generálnemu tajomníkovi iba oprávnenie podať návrh.

106    EHSV odpovedá, že predseda mal právomoc prijať rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

107    Ako je uvedené v bode 69 tohto rozsudku, článok 72 ods. 1 tretia zarážka vnútorného poriadku EHSV stanovuje, že právomoci zverené služobným poriadkom menovaciemu orgánu sa vykonávajú tak, že úradníkov so zaradením AD 13, AD 12 a AD 11 menuje predseda na návrh generálneho tajomníka.

108    V prejednávanom prípade vyplýva zo samotného znenia rozhodnutia o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutia o preradení, že tieto rozhodnutia boli prijaté predsedom, ako o tom svedčí jeho podpis v dolnej časti týchto rozhodnutí.

109    Žalobca sa však odvoláva na skutočnosť, že v dodatku z 24. marca 2010 predseda uviedol, že „opatrenia [na výkon]“ rozhodnutia o ukončení pôvodnej funkcie, to znamená vymedzenie jeho novej pracovnej náplne, „prijme generálny tajomník“. Z tohto samotného znenia však nemožno vyvodiť záver, že rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení, ktoré sú podpísané predsedom, boli v skutočnosti prijaté generálnym tajomníkom a nie predsedom. Navyše v dodatku z 24. marca 2010 predseda zdôraznil, že tieto „opatrenia [na výkon]“ sa vykonajú „pod jeho dohľadom“.

110    Napokon, ak je aj pravda, že v rozhodnutí o ukončení pôvodnej funkcie a v rozhodnutí o preradení predseda uviedol, že tieto rozhodnutia boli prijaté „so súhlasom generálneho tajomníka“, takáto formulácia, hoci nešťastná, neznamená, že predseda sa nesprávne domnieval, že je viazaný priaznivým stanoviskom generálneho tajomníka a porušil tak rozsah právomoci, ktorú má na základe článku 72 ods. 1 tretej zarážky vnútorného poriadku.

111    Z toho vyplýva, že dôvod založený na nedostatku právomoci autora aktu musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

 O dôvode založenom na porušení zásady dodržania práva na obranu

 Tvrdenia účastníkov konania

112    Žalobca tvrdí, že predseda, keďže ho nevypočul pred prijatím rozhodnutia o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutia o preradení, porušil zásadu dodržania práva na obranu, ktorá je zakotvená najmä v článku 41 ods. 2 Charty.

113    EHSV navrhuje, aby sa dôvod zamietol.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

114    Už bolo rozhodnuté, že rozhodnutie o preradení proti vôli úradníka, o ktorom sa uvažuje v kontexte ťažkostí v oblasti vzťahov, o aký ide v prejednávanom prípade, vyžaduje uplatnenie zásady dodržania práva na obranu, ktorá je základnou zásadou práva Únie, a to aj v prípade neexistencie akejkoľvek úpravy týkajúcej sa dotknutého konania (rozsudok Súdneho dvora zo 6. decembra 2007, Marcuccio/Komisia, C‑59/06 P, bod 46).

115    Takéto rozhodnutie preto môže byť prijaté až po tom, ako sa dotknutej osobe umožní, aby účinne vyjadrila svoje stanovisko k návrhu rozhodnutia v rámci ústnej a/alebo písomnej výmeny iniciovanej menovacím orgánom, ktorej preukázanie mu prináleží (rozsudok Marcuccio/Komisia, už citovaný, bod 47).

116    V prejednávanom prípade z dokumentov v spise vyplýva, že rozhodnutím z 3. marca 2010 predseda informoval žalobcu o svojom zámere vykonať jeho preradenie, pretože ho informoval, že mu bude v blízkej budúcnosti pridelená „úloha zodpovedajúca jeho kvalifikácii a jeho platovej triede… v inej sekcii ako právny servis“.

117    Žalobca ako adresát rozhodnutia z 3. marca 2010 teda mohol vyjadriť akúkoľvek pripomienku k návrhu preradenia, ktoré sa ho týkalo.

118    Za týchto podmienok, keďže žalobca mal možnosť vyjadriť svoje stanovisko pred tým, ako predseda prijal rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení, dôvod založený na porušení zásady dodržania práva na obranu musí byť zamietnutý.

 O žalobnom dôvode založenom na povinnosti odôvodnenia

 Tvrdenia účastníkov konania

119    Žalobca sa domnieva, že rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení neboli odôvodnené, čím bol porušený článok 41 ods. 2 Charty.

120    EHSV navrhuje, aby sa dôvod zamietol.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

121    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia, ktorá je stanovená v článku 25 druhom odseku služobného poriadku, má na jednej strane za cieľ poskytnúť dotknutej osobe dostatočné usmernenie na posúdenie dôvodnosti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, a príležitosť podať žalobu na Súd pre verejnú službu a na druhej strane umožniť Súdu pre verejnú službu vykonať preskúmanie zákonnosti aktu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 2005, Casini/Komisia, T‑132/03, bod 30 a tam citovaná judikatúra). Okrem toho Charta v článku 41 ods. 2 písm. c) potvrdzuje, že základné právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä „povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia“.

122    Okrem toho rozhodnutie zahŕňajúce premiestnenie úradníka proti jeho vôli je aktom spôsobujúcim ujmu v zmysle článku 25 služobného poriadku, a preto musí byť odôvodnené (rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. novembra 1999, Sabbioni/Komisia, T‑129/98, bod 28).

123    Podľa ustálenej judikatúry rozsah povinnosti odôvodnenia treba v každom prípade posudzovať vzhľadom na konkrétne okolnosti (rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1977, Geist/Komisia, 61/76, bod 28, a z 13. decembra 1989, Prelle/Komisia, C‑169/88, bod 9). Rozhodnutie je dostatočne odôvodnené najmä vtedy, ak je vydané v súvislostiach, ktoré sú dotknutému úradníkovi známe a ktoré mu umožnia porozumieť rozsahu opatrenia, ktoré sa voči nemu prijalo (rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. apríla 2004, N/Komisia, T‑198/02, bod 70).

124    Ako vyplýva z judikatúry, rozhodnutie je vydané v súvislostiach, ktoré sú dotknutému úradníkovi známe, a teda zodpovedá požiadavkám odôvodnenia článku 25 služobného poriadku, pokiaľ okolnosti, za ktorých bol dotknutý akt prijatý, ako aj služobné predpisy a ostatné oznámenia, ktoré ho sprevádzajú, umožňujú spoznať podstatné kritériá, ktorými sa administratíva vo svojom rozhodnutí riadila (rozsudok Sabbioni/Komisia, už citovaný, body 29 a 30).

125    V prejednávanom prípade je pravda, že rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení nie sú právne dostatočne odôvodnené a že najmä rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie iba všeobecným spôsobom odkazuje na „záujem služby“.

126    Treba však konštatovať, že rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení boli vydané v súvislostiach, ktoré sú žalobcovi známe. V rozhodnutí z 3. marca 2010 totiž predseda žalobcovi oznámil, že opatrenie o preradení, ktoré sa voči nemu v blízkej budúcnosti uplatní, je odôvodnené zamietnutím tvrdení o „prenasledovaní v práci“, ktoré uviedol proti generálnemu tajomníkovi, a dodal, že toto opatrenie, ako aj iné opatrenia, ktoré môžu byť prijaté v rámci tohto preradenia, majú za cieľ „podporiť riadny priebeh administratívnej činnosti“ a umožniť, aby „sa prekonali nedorozumenia a spory v rámci generálneho sekretariátu pri zachovaní zásad riadnej správy vecí verejných a výkonu právomocí, zodpovedností a povinností, ktoré prináležia rôznym štruktúram“. Okrem toho obsah sťažnosti podanej žalobcom proti sporným rozhodnutiam preukazuje, že bol oboznámený so skutočnosťou, že tieto rozhodnutia boli prijaté podľa názoru administratívy z dôvodu nedôvodnej povahy žiadosti o pomoc a žiadosti o predloženie veci OLAF‑u.

127    V každom prípade aj za predpokladu, že súvislosti, v ktorých bolo prijaté rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení, neumožnili žalobcovi porozumieť rozsahu týchto rozhodnutí, treba pripomenúť, že podľa judikatúry nedostatok odôvodnenia možno vyrovnať dodatočnými spresneniami poskytnutými administratívou v priebehu konania (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. septembra 1996, Brunagel/Parlament, T‑158/94, bod 115). To platilo aj v prejednávanom prípade, pričom EHSV vo svojich vydareniach k žalobe a v duplike dostatočne podrobne uviedol skutkové a právne dôvody, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení. EHSV tak najmä vo vyjadrení k žalobe uviedol, že „osobná povaha a prudkosť rôznych obvinení uvedených žalobcom v jeho sťažnosti najmä voči osobe generálneho tajomníka otriasli mierou dôvery, ktorú osobitne vyžaduje funkcia zverená žalobcovi v pozícii vedúceho [právneho servisu]“, a že „jediné realizovateľné riešenie z hľadiska záujmov inštitúcie, ako aj žalobcu [bolo] jeho preradenie, ktoré nebude zakladať úzky vzťah s generálnym tajomníkom“.

128    Z toho vyplýva, že tretí vznesený dôvod, založený na porušení povinnosti odôvodnenia musí byť zamietnutý.

 O dôvode založenom na porušení článkov 12a, 22a a 86 služobného poriadku

 Tvrdenia účastníkov konania

129    Žalobca tvrdí, že mu bola uložená skrytá sankcia za to, že svojho zamestnávateľa požiadal o pomoc a informoval ho o existencii vážnych nezrovnalostí, ktorých sa dopustil generálny tajomník, čím boli porušené články 12a, 22a a 86 služobného poriadku.

130    EHSV navrhuje, aby sa dôvod zamietol.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

131    Článok 12a ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že „zamestnanec, ktorý bol obeťou psychického alebo sexuálneho obťažovania, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie“ a že „zamestnanec, ktorý predložil dôkaz o psychickom alebo sexuálnom obťažovaní, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ak tento zamestnanec konal čestne“. Pokiaľ ide o článok 22a ods. 3 služobného poriadku, ten stanovuje, že každý zamestnanec, ktorý sa dozvie o skutočnostiach uvedených článku 22a ods. 1 služobného poriadku, teda o skutočnostiach, ktoré umožňujú predpokladať existenciu možnej nezákonnej činnosti „poškodzujúcej záujmy [Únie], vrátane podvodu alebo korupcie“, alebo vážnom porušení služobných povinností zamestnancov, ihneď o tom informuje svojho nadriadeného alebo priamo OLAF, „nesmie byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie…, ak konal odôvodnene a čestne“. Napokon podľa článku 86 ods. 1 služobného poriadku „každé porušenie povinností vyplývajúcich z tohto služobného poriadku úradníkom alebo bývalým úradníkom, úmyselné alebo spôsobené nedbanlivosťou z jeho strany, vystaví tohto úradníka disciplinárnemu konaniu“.

132    V prejednávanom prípade nebolo spochybnené, že žalobca v nadväznosti na zaslanie svojho oznámenia zo 7. decembra 2009, v ktorom bola uvedená žiadosť o pomoc a žiadosť o predloženie veci OLAF‑u, utrpel ujmu. Žalobca bol totiž z dôvodu samotného zaslania tohto oznámenia pozbavený svojej funkcie osoby zodpovednej za právny servis, ktorú vykonával od júna 1997.

133    Táto ujma však môže predstavovať porušenie článkov 12a a 22a služobného poriadku zo strany EHSV iba pod podmienkou, ak sa preukáže, že žalobca skutočne oznámil odôvodnene a čestne skutočnosti, ktoré umožňujú predpokladať existenciu na jednej strane psychického obťažovania, ktorého bol obeťou, a na druhej strane nezákonnej činnosti vrátane podvodu alebo korupcie alebo vážneho porušenia služobných povinností.

134    V tejto súvislosti na účely určenia, či úradník odôvodnene a čestne uplatnil právo poskytnúť informácie stanovené v článkoch 12a a 22a služobného poriadku, musí Súd pre verejnú službu zohľadniť určité množstvo faktorov.

135    Súd pre verejnú službu musí najskôr overiť, či sa informácie, ktoré sa úradník rozhodne oznámiť svojmu nadriadenému, prípadne priamo OLAF‑u, týkajú nezrovnalostí, ktoré by za predpokladu, že by boli skutočne spáchané, vykazovali zjavne závažnú povahu. V tejto súvislosti o tom svedčí skutočnosť, že článok 22a ods. 1 služobného poriadku cituje podvod alebo korupciu v rámci množstva nezákonných činností, ktorých oznámenie sa predpokladá, a dodáva, že tieto činnosti musia „poškodz[ovať] záujmy [Únie]“. Podľa toho istého článku 22a ods. 1 služobného poriadku rovnako môže byť porušenie služobných povinností zamestnancov oznámené iba pod podmienkou, že je „vážne“.

136    Druhý faktor, ktorý je potrebné zohľadniť, ja autenticita, alebo prinajmenšom pravdepodobná povaha poskytnutých informácií. Výkon slobody prejavu, do ktorej patrí možnosť úradníka oznámiť psychické obťažovanie alebo existenciu nezákonných skutočností či vážneho porušenia služobných povinností, totiž zahŕňa povinnosti a zodpovednosti a ktokoľvek sa rozhodne poskytnúť takéto informácie, musí v rozsahu, v akom to okolnosti dovolia, starostlivo overiť, že tieto informácie sú presné a dôveryhodné. Úradník, ktorý oznámi nezrovnalosti, na ktoré sa podľa jeho názoru vzťahujú články 12a a 22a služobného poriadku, je povinný uistiť sa, že obvinenia spočívajú na presných skutkových okolnostiach alebo sú prinajmenšom založené na „dostatočnom skutkovom základe“ (pozri rozsudok ESĽP z 21. júla 2011, Heinisch v. Nemecko, č. 28274/08, bod 79). V tejto súvislosti už bolo rozhodnuté, že článok 22a služobného poriadku sa týka iba oznámenia konkrétnych skutkových okolností, ktorých prvotné posúdenie mohlo oznamujúceho úradníka viesť k odôvodnenej domnienke o existencii nezákonnej činnosti alebo vážneho porušenia a že toto ustanovenie musí byť okrem toho v súlade s povinnosťami objektívnosti a nestrannosti, ktorými sú úradníci viazaní, spolu s povinnosťou dbať na dôstojnosť ich funkcie a s povinnosťou zachovávať lojálnosť, ako aj s povinnosťou rešpektovania cti a prezumpcie neviny dotknutých osôb (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 13. januára 2011, Nijs/Dvor audítorov, F‑77/09, body 66 až 70).

137    Súd pre verejnú službu musí tiež zohľadniť prostriedky, ktoré úradník použil pri poskytnutí informácií, a pokiaľ ide osobitne o nezrovnalosti, na ktoré sa vzťahuje článok 22a ods. 1 služobného poriadku, musí overiť, či sa úradník obrátil na príslušný orgán alebo inštitúciu, teda „svojho priameho nadriadeného alebo svojho generálneho riaditeľa alebo, ak to pokladá za užitočné, generálneho tajomníka alebo osoby v rovnakom postavení, alebo priamo [OLAF]“.

138    Napokon pohnútka úradníka, ktorý oznamuje nezrovnalosti, je ďalším faktorom na účely posúdenia, či tento úradník konal odôvodnene a čestne. Oznámenie motivované sťažnosťou alebo osobnou animozitou, alebo tiež perspektívou osobnej výhody, najmä peňažného zisku, nemožno považovať za odôvodnené a čestné oznámenie.

139    Práve s prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy musí Súd pre verejnú službu preskúmať dôvodnosť dôvodu založeného na porušení článkov 12a, 22a a 86 služobného poriadku.

140    V prejednávanej veci je nesporné, že v oznámení zo 7. decembra 2009 žalobca vyslovil vážne obvinenia hlavne voči generálnemu tajomníkovi, pričom ho obvinil ho z psychického obťažovania a vykonania nezákonných činností, z ktorých niektoré predstavujú delikty z hľadiska belgického trestného zákonníka.

141    Súd pre verejnú službu sa však domnieva, že oznámenie zo 7. decembra 2009 neobsahuje žiadny dôkaz, ktorý by umožňoval predpokladať existenciu psychického obťažovania v zmysle článku 12a služobného poriadku alebo nezákonnú činnosť, alebo vážne porušenie služobných povinností v zmysle článku 22a ods. 1 služobného poriadku.

142    V prvom rade žalobca totiž vytýkal generálnemu tajomníkovi, že ho psychicky obťažoval najmä tým, že od neho vyžadoval, aby vypracoval právne stanoviská z právneho hľadiska nesprávne. Žalobca však nepredložil žiaden dôkaz, ako je uvedené vyššie, umožňujúci preukázať, alebo prinajmenšom predpokladať, že bol obeťou správania poškodzujúceho jeho osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu.

143    V druhom rade žalobca tiež uviedol, že generálny tajomník sa neobrátil na OLAF vo veci úradníka, ktorý odcudzil materiál patriaci EHSV, a neuložil tomuto úradníkovi žiadnu disciplinárnu sankciu. Takéto konanie generálneho tajomníka však nemožno kvalifikovať ako protizákonné alebo vážne porušenie služobných povinností v zmysle článku 22a ods. 1 služobného poriadku predovšetkým vzhľadom na malú hodnotu materiálu odcudzeného dotknutým úradníkom a stanovisko disciplinárnej komisie neuložiť mu žiadnu disciplinárnu sankciu. Navyše treba zdôrazniť, že na základe článku 3 písm. b) prílohy IX služobného poriadku generálny tajomník adresoval tomuto úradníkovi napomenutie.

144    V treťom rade žalobca obvinil generálneho tajomníka, že porušil ustanovenia článku 27 rozpočtového nariadenia, ako aj ustanovenia článku 21 ods. 1 prílohy IX služobného poriadku. Podľa žalobcu totiž generálny tajomník dal pokyn, aby sa advokátovi úradníka uvedeného v predchádzajúcom bode uhradila suma vo výške 32 019 eur, zodpovedajúca poplatkom vynaloženým týmto advokátom nielen v rámci disciplinárneho konania, ktoré začalo proti tomuto úradníkovi, ale aj v rámci vyšetrovania vedeného pred začatím disciplinárneho konania. Ako pripomína žalobca, článok 21 ods. 1 prílohy IX služobného poriadku však stanovuje, že inštitúcia je povinná uhradiť iba poplatky vynaložené v priebehu disciplinárneho konania, ktoré neviedlo k uloženiu sankcie.

145    Nie je však preukázané, že by dotknuté poplatky neboli vynaložené výlučne v rámci disciplinárneho konania, ktoré začalo voči úradníkovi obvinenému z deliktuálnych činov. Okrem toho, hoci žalobca vo svojej pozícii vedúceho právneho servisu si mohol legitímne klásť otázku o výške tejto sumy vzhľadom na podobné konania v oblasti európskej verejnej služby, zo spisu nevyplýva, že vzhľadom na dĺžku trvania disciplinárneho konania a počtu zasadnutí disciplinárnej komisie by bola táto suma zjavne neprimeraná, a teda pokyn generálneho tajomníka uhradiť túto sumu by odôvodňoval žiadosť o predloženie veci OLAF‑u.

146    V štvrtom rade v oznámení zo 7. decembra 2009 žalobca tiež poukázal na nezrovnalosti, ktoré v roku 2009 nastali v konaniach o obsadzovaní pracovných miest riaditeľa riaditeľstva A pre konzultačné práce a riaditeľstva pre ľudské a finančné zdroje, pričom tieto nezrovnalosti sa týkali hlavne kvalifikácií požadovaných na zastávanie týchto pracovných miest, zloženia výberových komisií alebo preskúmania kandidatúr. Hoci je pravda, že vedúci kancelárie predsedu sám potvrdil vo svojej vyšetrovacej správe existenciu „poľutovaniahodných pochybení…“, zo spisových dokumentov nevyplýva, že tieto pochybenia mohli mať závažnosť nezrovnalostí uvedených v článku 22a ods. 1 služobného poriadku. Napokon žalobca v oznámení zo 7. decembra 2009 sám uviedol na jednej strane, že uchádzač vybraný na pracovné miesto riaditeľa riaditeľstva A pre konzultačné práce bol na základe konania vyňatý z „praktickej možnosti chýb alebo podvodov“, a na druhej strane, že konanie zorganizované s cieľom prijať riaditeľa pre ľudské a finančné zdroje bolo nakoniec zrušené krátko pred zaslaním oznámenia zo 7. decembra 2009.

147    V piatom rade na rozdiel od tvrdení uvedených v oznámení zo 7. decembra 2009, z dokumentov v spise nevyplýva, že generálny tajomník neoprávnene využíval právomoci grémia alebo predsedu pri vymenovaní niektorých vysokých úradníkov EHSV. Okrem toho, hoci je pravda, že ku dňu zaslania oznámenia zo 7. decembra 2009 generálny tajomník vykonával už viac ako rok dočasnú funkciu riaditeľa pre ľudské a finančné zdroje, takáto situácia, hoci kvalifikovaná ako „neobvyklá“ vedúcim kancelárie predsedu v jeho vyšetrovacej správe, nemá tak závažnú povahu, aby mohla byť predmetom oznámenia na základe článku 22a ods. 1 služobného poriadku. To isté platí pre výhradu žalobcu voči generálnemu tajomníkovi, že dostatočne presne nepopísal povahu úloh a pracovnú náplň zástupcu generálneho tajomníka.

148    V šiestom rade a na záver žalobca tiež v oznámení zo 7. decembra 2009 zdiskreditoval vedúceho sekcie „Prijímanie, služobné postupy, vzdelávanie“ riaditeľstva pre ľudské a finančné zdroje a obvinil ho z porušenia článku 11a ods. 1 služobného poriadku, podľa ktorého „… zamestnanec sa pri vykonávaní svojich služobných povinností nesmie zaoberať záležitosťou, na ktorej má priamy alebo nepriamy osobný záujem, najmä rodinný a finančný, ktorý by mohol ohroziť jeho nezávislosť“. V tejto súvislosti z dokumentov v spise totiž vyplýva, že tento vedúci sekcie riaditeľstva pre ľudské a finančné zdroje bol uchádzačom o pracovné miesto riaditeľa tohto samotného riaditeľstva a že sa snažil presvedčiť členov právneho servisu o nesprávnosti ním vydaného stanoviska, pokiaľ ide o možnosť úradníka v platovej triede AD 14 uchádzať sa o toto pracovné miesto. Vzhľadom na úlohy vykonávané týmto vedúcim sekcie však skutočnosť, že vyjadril nesúhlas s obsahom stanoviska právneho servisu, nemôže ako taká preukázať porušenie povinností vyplývajúcich z článku 11a ods. 1 služobného poriadku týmto úradníkom.

149    Informácie obsiahnuté v oznámení zo 7. decembra 2009 tak nepreukázali existenciu takých vážnych administratívnych nezrovnalostí, že by umožňovali predpokladať existenciu psychického obťažovania, ktorého mal byť žalobca obeťou, a všeobecnejšie ani existenciu nezákonnej činnosti, najmä podvodu alebo korupcie, alebo vážneho porušenia služobných povinností v zmysle článku 22a ods. 1 služobného poriadku.

150    Okrem toho, hoci článok 22a ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že úradník, ktorý zamýšľa využiť svoje právo oznámenia skutočností zaručené týmto článkom, musí „o tom inform[ovať] svojho priameho nadriadeného alebo svojho generálneho riaditeľa alebo, ak to pokladá za užitočné, generálneho tajomníka alebo osoby v rovnakom postavení“, treba zdôrazniť, že žalobca neadresoval oznámenie zo 7. decembra 2009 iba predsedovi a predsedom skupín, ale prostredníctvom e‑mailu zaslaného v ten istý deň, ako bolo podané oznámenie zo 7. decembra 2009, žalobca informoval ostatných členov grémia, že pre každého z nich práve nechal v priestoroch ich skupín obálku obsahujúcu kópiu tohto oznámenia. Žalobca tým, že zamýšľal obvineniam obsiahnutým v tomto oznámení zaistiť osobitne širokú publicitu, porušil povinnosť konať pri zverejňovaní tvrdení patriacich do pôsobnosti OLAF‑u s najväčšiu obozretnosťou a zdržanlivosťou (rozsudok Nijs/Dvor audítorov, už citovaný, bod 80).

151    Za týchto podmienok sa žalobca nedôvodne domnieva, že rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení, ktoré mu navyše neodňali jeho pozíciu vedúceho sekcie, boli prijaté za porušenia článku 12a ods. 2 a článku 22a ods. 3 služobného poriadku alebo predstavovali skrytú sankciu za porušenia článku 86 tohto služobného poriadku.

152    Štvrtý vznesený dôvod preto nemôže byť prijatý.

 O dôvode založenom na existencii zjavne nesprávneho posúdenia

 Tvrdenia účastníkov konania

153    Žalobca tvrdí, že rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení sú postihnuté vadou zjavne nesprávneho posúdenia, pretože boli prijaté v rozpore so záujmom služby. Žalobca najmä zdôrazňuje, že nebol na čele právneho servisu nahradený a že EHSV vo svojom organigrame oneskorene vyznačil zmeny vykonané vo svojej vnútornej organizácii týmito rozhodnutiami, čím bol porušený článok 71 ods. 6 vnútorného poriadku. Napokon dodáva, že jeho nové pracovné úlohy sú podstatne zúžené v porovnaní s pracovnými úlohami, ktoré vykonával pred preradením.

154    EHSV odpovedá, že rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení boli prijaté v záujme služby v dôsledku straty dôvery medzi žalobcom a generálnym tajomníkom v nadväznosti na nedôvodné osobné útoky prednesené žalobcom voči generálnemu tajomníkovi. Podľa EHSV jediným realizovateľným riešením z hľadiska záujmu EHSV, ako aj záujmu žalobcu bola nutnosť umožniť preradenie žalobcu vylučujúce akýkoľvek úzky vzťah s generálnym tajomníkom.

155    EHSV ďalej poznamenáva, že nové preradenie žalobcu neznamenalo, na rozdiel od jeho tvrdení, podstatné zredukovanie jeho pracovných úloh.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

156    Podľa judikatúry, hoci je pravda, že administratíva má záujem na tom, aby úradníkov prideľovala v závislosti od ich osobitných schopností a osobných preferencií, napriek tomu však týmto úradníkom nemožno priznať právo vykonávať alebo si ponechať konkrétne povinnosti. A preto aj keď služobný poriadok, a najmä jeho článok 7, výslovne nestanovuje možnosť „preradenia“ úradníka, z ustálenej judikatúry vyplýva, že inštitúcie disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii svojich služieb podľa úloh, ktoré sú im zverené, a pri prideľovaní zamestnancov, ktorí sú im k dispozícii na účely tejto organizácie, avšak pod podmienkou, že toto pridelenie sa uskutočňuje v záujme služby a rešpektuje rovnocennosť pracovných miest (rozsudok Súdneho dvora z 23. marca 1988, Hecq/Komisia, 19/87, bod 6; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 25. januára 2007, de Albuquerque/Komisia, F‑55/06, bod 55).

157    V prejednávanej veci je teda potrebné preskúmať, či rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení spĺňajú dve vyššie uvedené podmienky.

–       O záujme služby

158    Najskôr treba pripomenúť, že s prihliadnutím na mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie pri hodnotení záujmu služby, sa preskúmanie Súdom pre verejnú službu, ktoré sa týka rešpektovania podmienky vzťahujúcej sa na záujem služby, musí obmedziť na otázku, či menovací orgán postupoval v primeraných medziach a svoju voľnú úvahu nepoužil zjavne nesprávne (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, bod 53).

159    V tejto súvislosti podľa judikatúry môžu ťažkosti v oblasti interných vzťahov, pokiaľ spôsobujú škodlivé tlaky na riadne fungovanie služby, odôvodniť preloženie úradníka v záujme služby s cieľom ukončiť administratívnu situáciu, ktorá sa stala neudržateľnou (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 7. marca 1990, Hecq/Komisia, C‑116/88 a C‑149/88, bod 22, a z 12. novembra 1996, Ojha/Komisia, C‑294/95 P, bod 41; rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. mája 1998, W/Komisia, T‑78/96 a T‑170/96, bod 88). Takéto preradenie, o ktorom sa rozhodlo v záujme služby, nevyžaduje súhlas dotknutého úradníka (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, De Persio/Komisia, T‑23/96, bod 138). Navyše na účely preskúmania, či napätie v oblasti vzťahov môže odôvodniť preloženie úradníka v záujme služby, nie je relevantné určiť subjekt zodpovedný za dané ťažkosti ani vedieť, či vznesené výčitky sú dôvodné (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1979, List/Komisia, 124/78, bod 13, a Ojha/Komisia, už citovaný, bod 41).

160    V prejednávanom prípade k dátumu prijatia rozhodnutia o ukončení pôvodnej funkcie zjavne existovali medzi žalobcom a generálnym tajomníkom v dôsledku podania oznámenia zo 7. decembra 2009 osobitne konfliktné vzťahy. Tieto vzťahy však mohli vzhľadom na úlohy zverené právnemu servisu a najmä pomoc, ktorú má tento servis poskytovať generálnemu tajomníkovi, narušiť fungovanie EHSV.

161    Za týchto podmienok, a keďže oznámenie zo 7. decembra 2009 neobsahovalo, ako už bolo uvedené, skutočnosti umožňujúce predpokladať existenciu psychického obťažovania alebo nezrovnalostí v zmysle článku 22a ods. 1 služobného poriadku, predseda sa nedopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že záujem služby vyžadoval, aby ukončil administratívnu situáciu, ktorá sa stala poškodzujúcou pre EHSV, a odôvodňoval preradenie žalobcu.

–       O rovnocennosti pracovných miest

162    Je dôležité pripomenúť, že v prípade zmeny úloh pridelených úradníkovi pravidlo zhody medzi platovou triedou a pracovným miestom uvedené najmä v článku 7 služobného poriadku znamená porovnanie medzi súčasnou platovou triedou a súčasnými pracovnými úlohami úradníka a nie porovnanie medzi jeho súčasnými úlohami a jeho predchádzajúcimi úlohami (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. mája 2008, Kerstens/Komisia, F‑119/06, bod 96).

163    Pravidlo zhody medzi platovou triedou a pracovným miestom preto nebráni tomu, aby boli rozhodnutím pridelené nové úlohy, ktoré sa síce odlišujú od predtým vykonávaných úloh a dotknutá osoba ich vníma ako zredukovanie svojich právomocí, ale sú v súlade s pracovným miestom zodpovedajúcim jeho platovej triede. Skutočné zmenšenie právomocí úradníka tak porušuje pravidlo zhody medzi platovou triedou a pracovným miestom len v prípade, ak by jeho pracovné úlohy ako celok jednoznačne zaostávali za úlohami zodpovedajúcimi jeho platovej triede a pracovnému miestu, berúc do úvahy ich povahu, dôležitosť a rozsah (rozsudok Hecq/Komisia, 19/87, už citovaný, bod 7; rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 1990, Pitrone/Komisia, T‑46/89, bod 35).

164    Napokon, hoci je cieľom služobného poriadku zaručiť úradníkom získanú platovú triedu a pracovné miesto zodpovedajúce tejto platovej triede, služobný poriadok nepriznáva úradníkom žiadne právo na vymedzené pracovné miesto, ale naopak, ponecháva menovaciemu orgánu právomoc prideľovať úradníkov v záujme služby na rôzne pracovné miesta zodpovedajúce ich platovej triede (rozsudok W/Komisia, už citovaný, bod 102). Okrem toho síce nemožno poprieť, že administratíva má záujem na tom, aby úradníkov prideľovala v závislosti od ich osobitných schopností a osobných preferencií, napriek tomu však nemožno uznať, že úradníci majú právo vykonávať či ponechať si niektoré špecifické činnosti alebo odmietnuť akúkoľvek inú činnosť, ktorá zodpovedá druhu ich pracovného miesta (rozsudky Súdneho dvora z 22. októbra 1981, Kruse/Komisia, 218/80, bod 7, a z 1. júna 1983, Seton/Komisia, 36/81, 37/81 a 218/81, body 41 až 44; rozsudok W/Komisia, už citovaný, bod 105).

165    V prejednávanej veci je nesporné, že na základe rozhodnutia o preradení bol žalobca umiestnený v riaditeľstve pre logistiku „ako vedúci sekcie a s jeho pracovným miestom“ „s cieľom zaoberať sa predovšetkým právnymi záležitosťami týkajúcimi sa zmlúv a verejných obstarávaní“. Nebolo však preukázané, že tieto nové úlohy nezodpovedajú platovej triede žalobcu. Hoci žalobca tvrdí, že právne otázky týkajúce sa zmlúv a verejných obstarávaní mali pred rozhodnutím o preradení v rámci EHSV iba marginálnu povahu, z tejto okolnosti nemožno vyvodiť záver, že úloha spočívajúca v spracovaní právnych otázok týkajúcich sa zmlúv a verejných obstarávaní v rámci riaditeľstva pre logistiku nemohla počnúc preradením žalobcu nadobudnúť význam a vďaka odbornej právnej znalosti žalobcu byť predmetom zvýšenej pozornosti v rámci EHSV. Okrem toho samotný žalobca uznáva, že mu bola zverená úloha vypracovať vademékum týkajúce sa právnych aspektov zmlúv a verejných obstarávaní.

166    Napokon skutočnosť, že nové úlohy žalobcu už nezahŕňali riadenie zamestnancov, nemôže predstavovať dôkaz, že tieto úlohy jednoznačne zaostávajú za úlohami zodpovedajúcimi platovej triede žalobcu, pretože, ako už bolo rozhodnuté, najvyššie platové triedy v rámci hierarchie nie sú nevyhnutne vyhradené osobám zastávajúcim miesto riadiaceho pracovníka, ale môžu byť udelené úradníkom, ktorí vykonávajú poradné funkcie na vysokej úrovni (rozsudok Kerstens/Komisia, úž citovaný, bod 101).

167    Za týchto podmienok sa žalobca nemôže dôvodne domnievať, že rozhodnutie o preradení porušilo rovnocennosť pracovných miest.

168    Z toho vyplýva, že piaty vznesený dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení musí byť zamietnutý.

 O dôvode založenom na porušení povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy vecí verejných

 Tvrdenia účastníkov konania

169    Žalobca tvrdí, že menovací orgán porušil svoju povinnosť starostlivosti a zásadu riadnej správy vecí verejných tým, že prijal v zhode a nedôvodne rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení. Žalobca dodáva, že ho nechal bez miesta pridelenia prinajmenšom trinásť dní, od 24. marca 2010 do 13. apríla 2010.

170    EHSV navrhuje, aby sa dôvod zamietol.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

171    Hoci podľa ustálenej judikatúry povinnosť starostlivosti, ktorú má administratíva voči svojim zamestnancom, vyjadruje rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktoré služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi verejnými orgánmi a zamestnancami vo verejnej službe, požiadavky tejto povinnosti nemôžu brániť menovaciemu orgánu, aby prijal opatrenia, ktoré v záujme služby považuje za nevyhnutné, pretože obsadenie každého pracovného miesta sa musí v prvom rade zakladať na záujme služby. Vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou inštitúcie disponujú pri posudzovaní záujmu služby, sa Súd pre verejnú službu musí obmedziť na overenie toho, či menovací orgán dodržal prijateľné medze a či neuplatnil svoju právomoc voľnej úvahy zjavne nesprávne.

172    Keďže v prejednávanom prípade, ako sa práve konštatovalo, rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení boli prijaté v záujme služby a nebolo nijako preukázané, že predstavovali skrytú sankciu, dôvod založený na tom, že vyššie uvedené rozhodnutia porušili povinnosť starostlivosti a zásadu riadnej správy vecí verejných, sa musí zamietnuť. Okrem toho, hoci žalobca tvrdí, že ostal bez miesta pridelenia od 24. marca 2010 do 13. apríla 2010, táto okolnosť, aj keď poľutovaniahodná, nemá vplyv na zákonnosť týchto rozhodnutí.

173    Z uvedeného vyplýva, že šiesty vznesený dôvod nemôže byť prijatý.

 O dôvode založenom na porušení článku 22b služobného poriadku

 Tvrdenia účastníkov konania

174    Žalobca napokon tvrdí, že menovací orgán porušil článok 22b služobného poriadku tým, že v lehote 60 dní od podania oznámenia zo 7. decembra 2009 mu neoznámil žiadnu užitočnú informáciu o lehote, po ktorej uplynutí by bol v prípade nečinnosti administratívy oprávnený poskytnúť informácie obsiahnuté v oznámení predsedovi Európskej komisie, predsedovi Dvora audítorov Európskej únie, predsedovi Rady Európskej únie, predsedovi Európskeho parlamentu alebo Európskemu ombudsmanovi.

175    EHSV navrhuje, aby sa dôvod zamietol.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

176    Podľa článku 22b ods. 1 služobného poriadku „zamestnanec, ktorý ďalej poskytne informácie definované v článku 22a predsedovi Komisie alebo Dvora audítorov, alebo Rady, alebo Európskeho parlamentu, alebo Európskemu ombudsmanovi, nesmie byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ku ktorej patrí, ak sú splnené obe tieto podmienky: a) zamestnanec čestne a odôvodnene pokladá poskytnuté informácie a všetky tvrdenia, ktoré sú v nich obsiahnuté, za zjavne pravdivé a b) zamestnanec predtým poskytol tie isté informácie OLAF alebo svojej vlastnej inštitúcii a umožnil OLAF alebo tejto inštitúcii, aby vzhľadom na zložitosť prípadu stanovil lehotu na prijatie primeraných opatrení. Zamestnanec musí byť do 60 dní riadne informovaný o tejto lehote“.

177    V prejednávanom prípade by bol dôvod vznesený žalobcom relevantný iba v prípade, ak by menovací orgán prijal rozhodnutie poškodzujúce žalobcu z dôvodu, že sa na základe článku 22b služobného poriadku obrátil na predsedu Komisie, predsedu Dvora audítorov, predsedu Rady, predsedu Parlamentu alebo ombudsmana. Okrem toho, že nie je ani preukázané a dokonca ani sa netvrdí, že žalobca využil tento postup uvedený v článku 22b služobného poriadku, rozhodnutie o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutie o preradení v každom prípade s týmto postupom nesúvisia.

178    Posledný vznesený dôvod preto musí byť zamietnutý ako neúčinný.

179    Keďže všetky dôvody smerujúce proti rozhodnutiu o ukončení pôvodnej funkcie a rozhodnutiu o preradení boli zamietnuté, návrhy na zrušenie týchto rozhodnutí musia byť zamietnuté.

180    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že všetky návrhy na zrušenie musia byť zamietnuté buď ako neprípustné, alebo ako nedôvodné.

3.     O návrhoch na náhradu škody

 Tvrdenia účastníkov konania

181    Žalobca tvrdí, že nezákonnosť rozhodnutí napadnutých v rámci tejto žaloby mu spôsobila nemajetkovú ujmu, ktorú vyčísluje ex æquo et bono na sumu 15 000 eur.

182    Žalobca zdôrazňuje, pokiaľ ide o vzniknutú majetkovú ujmu, že bol nútený vynaložiť náklady na advokáta spojené s konaním pred podaním žaloby, ktorých náhradu požaduje vo výške 1 000 eur.

183    EHSV navrhuje, aby sa návrhy na náhradu škody zamietli.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

184    Podľa ustálenej judikatúry návrhy na náhradu škody v oblasti verejnej služby sa musia zamietnuť v rozsahu, v akom úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré samotné boli zamietnuté ako nedôvodné (rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júna 2004, Liakoura/Rada, T‑330/03, bod 69). Keďže v prejednávanom prípade preskúmanie výhrad predložených na podporu návrhov na zrušenie neodhalilo žiadnu nezákonnosť, ktorá by postihovala napadnuté rozhodnutia, a teda žiadne pochybenie, na základe ktorého by mohla vzniknúť zodpovednosť administratívy, návrhy na náhradu materiálnej a nemateriálnej ujmy, ktorú mal utrpieť žalobca v dôsledku nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, musia byť tiež zamietnuté.

185    Okrem toho v prípade, ak bolo zámerom žalobcu žiadať, aby bol EHVS zaviazaný aj na náhradu škody vyplývajúcej z nesprávneho služobného postupu, ktorý nemá úzky vzťah s návrhmi na zrušenie, takáto požiadavka je neprípustná, keďže žalobca nepredložil administratíve žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku.

186    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že žaloba sa musí zamietnuť.

 O trovách

187    Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, s výhradou iných ustanovení ôsmej kapitoly druhej hlavy tohto rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 toho istého článku môže Súd pre verejnú službu, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne že nie je povinný nahradiť trovy konania vôbec.

188    Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že žalobca je účastníkom konania, ktorý nemal vo veci úspech. Okrem toho EHVS vo svojich návrhoch výslovne navrhol zaviazať ho na náhradu trov konania. Ako sa však konštatovalo, hoci skutočnosti uvedené žalobcom v oznámení zo 7. decembra 2009 nestačili na preukázanie existencie psychického obťažovania alebo vážnych nezrovnalostí v zmysle článku 22a služobného poriadku alebo aspoň ich pravdepodobnej povahy, upozornili však na existenciu viacerých nezrovnalostí. Keďže okolnosti prejednávanej veci tak odôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, je opodstatnené ponechať každého z účastníkov konania, aby znášal svoje vlastné trovy konania vrátane trov konania vynaložených v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Kreppel Perillo Barents

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. septembra 2012.

Tajomníčka       Predseda komory

W. Hakenberg       H. Kreppel

* Jazyk konania: francúzština.