ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU
z 12. júla 2019 (*)
„Štátna pomoc – Schéma pomoci zavedená Francúzskom od roku 1994 do roku 2008 – Subvencie na investíciu, ktoré poskytol STIF‑IDF – Rozhodnutie, ktorým sa schéma pomoci vyhlasuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom – Výhoda – Kompenzácia nákladov súvisiacich s plnením záväzkov služby vo verejnom záujme – Článok 107 ods. 1 ZFEÚ – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑738/17,
Syndicat Transport Île de France (STIF‑IDF), so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: B. Le Bret a C. Rydzynski, advokáti,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: L. Armati, C. Georgieva‑Kecsmar a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2017/1470 z 2. februára 2017 o schéme pomoci SA.26763 2014/C (ex 2012/NN), ktorú Francúzsko poskytlo dopravným autobusovým podnikom v regióne Île de France (Ú. v. EÚ L 209, 2017, s. 24),
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia V. Valančius a U. Öberg (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobca, Syndicat des transports d’Île de France (dopravné združenie Île de France) (STIF‑IDF), je verejnou správnou inštitúciou, ktorá bola zriadená na základe ordonnance no 59‑151, du 7 janvier 1959, relative à l’organisation des transports de voyageurs dans la région parisienne (uznesenie č. 59‑151 zo 7. januára 1959 o organizácii osobnej dopravy v parížskom regióne) (JORF z 10. januára 1959, s. 696), v znení zmien.
2 Ako orgán poverený organizáciou služieb pravidelnej verejnej osobnej dopravy na území regiónu Île‑de‑France (Francúzsko) žalobca koordinuje a financuje služby verejnej dopravy, ktoré zabezpečuje Régie autonome des transports parisiens (autonómna správa parížskej dopravy) (RATP), Société nationale des chemins de fer français (francúzska štátna železničná spoločnosť) (SNCF) a súkromné podniky zoskupené v sieti Organisation professionnelle des transports d’Île‑de‑France (profesionálna organizácia dopravy regiónu Île‑de‑France (Optile).
3 Uznesením 2006/1161 z 13. decembra 2006 žalobca uzavrel dva typy po sebe nasledujúcich zmlúv, ktoré mali definovať novú zmluvnú organizáciu pre všetky linky pravidelnej hromadnej dopravy na území regiónu Île‑de‑France. Zmluvy typu 1 boli uzavreté na obdobie maximálne štyroch rokov, a to od roku 2007 do roku 2010 alebo 2011, a zmluvy typu 2 (ďalej len „CT 2“) na zvyšné obdobie do 31. decembra 2016.
4 Zmluvy CT 2 boli predmetom dvojstranných rokovaní medzi žalobcom a súkromnými podnikmi vykonávajúcimi činnosť v oblasti pravidelnej verejnej dopravy na území regiónu Île‑de‑France (ďalej len „koneční príjemcovia“). Medzi žalobcom a tým istým podnikom bolo možné uzatvoriť viacero zmlúv CT 2. Každá zmluva CT 2 vo svojom článku 53‑3 stanovovala vyplatenie finančného príspevku žalobcom podniku, s ktorým podpísal zmluvu, ako kompenzáciu za plnenie záväzkov služieb verejného záujmu, ktoré sa na tento podnik vzťahovali na základe článku 5‑2 zmluvy CT 2.
5 Časť C2 finančných príspevkov vyplatených žalobcom konečným prijímateľom na základe zmluvy CT 2 mali pokrývať všetky investičné náklady, ktoré títo prijímatelia vynaložili pri plnení investičného plánu, ktorý bol vopred schválený žalobcom.
6 Dňa 17. októbra 2008 bola Európskej komisii podaná sťažnosť týkajúca sa schém štátnej pomoci považovaných za neoprávnené, ktoré predstavovali podporné opatrenia, ktoré od roku 1994 do roku 2008 poskytoval v prospech niektorých autobusových dopravných podnikov na svojom území región Île‑de‑France, a neskôr od roku 2008 žalobca, a to najmä vo forme príspevkov C2 poskytnutých v rámci zmlúv CT 2.
7 Listom z 11. marca 2014 Komisia oznámila Francúzskej republike svoje rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Uverejnením tohto rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 141, 2014, s. 38) Komisia vyzvala dotknuté strany, aby predložili svoje pripomienky k predmetnému opatreniu pomoci.
8 Dňa 30. apríla 2014 Francúzska republika predložila svoje pripomienky Komisii. Všetky pripomienky, ktoré predložili dotknuté strany vrátane žalobcu, boli oznámené Francúzskej republike, ktorá sa k nim nevyjadrila.
9 Dňa 21. júna 2016 bolo Komisii doručené spoločné stanovisko zo strany štyroch zo siedmich dotknutých strán, v ktorom spresnili svoje stanovisko v nadväznosti na vyhlásenie rozsudku zo 6. októbra 2015, Komisia/Andersen (C‑303/13 P, EU:C:2015:647). Dňa 9. novembra 2016 región Région Île‑de‑France s postavením dotknutej osoby doplnil svoje pripomienky.
10 Dňa 2. februára 2017 Komisia ukončila konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ a prijala rozhodnutie (EÚ) 2017/1470 z 2. februára 2017 o schéme pomoci SA.26763 2014/C (ex 2012/NN), ktorú Francúzsko poskytlo dopravným autobusovým podnikom v regióne Île‑de‑France (Ú. v. EÚ L 209, 2017, s. 24, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
11 Komisia v napadnutom rozhodnutí predovšetkým usúdila, že schéma pomoci vytvorená z príspevkov C2, ktoré poskytol žalobca na účely krytia investičných nákladov vzniknutých konečným prijímateľom v rámci plnenia zmluvy CT 2 (ďalej len „sporná schéma pomoci“), bola zlučiteľná s vnútorným trhom. Dospela však k záveru, že vzhľadom na to, že pomoc poskytnutá na základe spornej schémy pomoci nebola oznámená a mala sa kvalifikovať ako „nová pomoc“, bola uvedená schéma poskytnutá neoprávnene v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.
12 Články 1 a 4 výroku napadnutého rozhodnutia znejú takto:
„Článok 3
Schéma pomoci, ktorú [Francúzska republika] neoprávnene vykonáva vo forme príspevkov C2 poskytnutých združením STIF v rámci zmluvy CT2, je zlučiteľná s vnútorným trhom.
Článok 4
Toto rozhodnutie je určené Francúzskej republike.“
Konanie a návrhy účastníkov konania
13 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. novembra 2017 podal žalobca podľa článku 263 ZFEÚ túto žalobu, ktorou sa domáha čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia.
14 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie len v rozsahu, v akom Komisia kvalifikovala príspevky C2 poskytnuté v rámci zmlúv CT2 ako „schému pomoci, ktorú… neoprávnene vykonáva“,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
15 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– v prvom rade vyhlásil žalobu za neprípustnú,
– subsidiárne žalobu zamietol,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O prípustnosti
16 Komisia bez toho, aby samostatným podaním vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, navrhuje, aby bola žaloba vyhlásená za neprípustnú z dôvodu neexistencie aktívnej legitimácie a záujmu na konaní žalobcu.
17 Žalobca namieta voči tvrdeniam Komisie. Tvrdí, že aj keď mu nie je napadnuté rozhodnutie určené, je oprávnený podať túto žalobu.
18 V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že súd Európskej únie je oprávnený, aby za okolností prejednávanej veci posúdil, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje zamietnutie žaloby vo veci samej bez predchádzajúceho rozhodnutia o jej prípustnosti (rozsudky z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, body 51 a 52, a zo 14. septembra 2015, Brouillard/Súdny dvor, T‑420/13, neuverejnený, EU:T:2015:633, bod 18).
19 Za okolností prejednávanej veci Všeobecný súd usudzuje, že v záujme hospodárnosti konania je potrebné najprv preskúmať dôvodnosť žaloby bez toho, aby sa predtým rozhodlo o jej prípustnosti.
O veci samej
20 Na podporu svojej žaloby žalobca v podstate uvádza dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pretože Komisia v napadnutom rozhodnutí údajne nesprávne konštatovala, že sporná schéma pomoci nespĺňala kritériá uvedené v bodoch 88 až 93 rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415) (ďalej len „kritériá Altmark“), a preto spadá do pôsobnosti tohto ustanovenia. Druhý žalobný dôvod sa zakladá na porušení povinností odôvodnenia a spočíva na tvrdení, podľa ktorého Komisia údajne nedostatočne presne vysvetlila dôvody, pre ktoré v napadnutom rozhodnutí usúdila, že sporná schéma pomoci nespĺňala kritériá Altmark.
21 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že neexistencia alebo nedostatok odôvodnenia majú byť dôkazom o porušení podstatných formálnych náležitostí a v dôsledku toho si vyžadujú samostatné preskúmanie posúdenia nesprávnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorého preskúmanie patrí do preskúmania dôvodnosti tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 67, a z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, EU:C:2005:768, bod 26).
22 Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa ním žalobca domáha určenia porušenia povinnosti odôvodnenia, treba preskúmať pred prvým žalobným dôvodom, ktorý sa týka vecnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
O porušení povinnosti odôvodnenia
23 Žalobca v rámci svojho druhého žalobného dôvodu v podstate tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nedostatočne presne vysvetlila dôvody, pre ktoré sa domnievala, že sporná schéma pomoci nespĺňala kritériá Altmark.
24 Žalobca konkrétne uvádza, že analýza štvrtého kritéria Altmark vykonaná Komisiou nie je v súlade s konštatovaním neexistencie nadmernej kompenzácie, ku ktorému dospela Komisia, keď skúmala tretie kritérium Altmark. Zastáva názor, že takáto neexistencia nadmernej kompenzácie nevyhnutne znamená, že príspevky C2 sú pre samosprávu finančne najmenej nákladné a že štvrté kritérium Altmark je splnené.
25 Žalobca okrem toho usudzuje, že Komisia nevysvetlila, z akého dôvodu vzorka podnikov vybraných na účely porovnávacej analýzy nákladov neodrážala dobre riadené podniky v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415). Komisia v odôvodnení 220 napadnutého rozhodnutia údajne uviedla, že napriek skutočnostiam, ktoré jej boli oznámené, „nie je jednoznačné, že vzorka použitá združením STIF predstavuje dobre riadené podniky“.
26 Komisia namieta proti tvrdeniam žalobcu. Pripomína, že štyri kritériá Altmark sa navzájom odlišujú. Okrem toho sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie a osobitne analýza týkajúca sa štvrtého kritéria Altmark sú dostatočne odôvodnené.
27 Treba pripomenúť, že podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ sa v právnych aktoch uvedú odôvodnenia. Navyše podľa článku 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.
28 Okrem toho kvalifikácia opatrenia ako „štátnej pomoci“ musí spĺňať všetky podmienky uvedené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Toto ustanovenie teda na účely kvalifikácie opatrenia ako štátnej pomoci predovšetkým predpokladá existenciu výhody poskytnutej podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2015, EasyPay a Finance Engineering, C‑185/14, EU:C:2015:716, body 35 a 36 a citovanú judikatúru).
29 V tejto súvislosti sa článok 107 ods. 1 ZFEÚ podľa ustálenej judikatúry nevzťahuje na štátny zásah považovaný za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu plnení, ktoré poskytujú prijímajúce podniky pri výkone záväzkov služby vo verejnom záujme, takže tieto podniky v skutočnosti nepožívajú finančnú výhodu a dôsledkom uvedeného zásahu teda nie je umiestnenie týchto podnikov do výhodnejšieho konkurenčného postavenia vo vzťahu ku konkurenčným podnikom (pozri rozsudok z 22. októbra 2015, EasyPay a Finance Engineering, C‑185/14, EU:C:2015:716, bod 45 a citovanú judikatúru).
30 Aby však v konkrétnom prípade nebolo možné takúto kompenzáciu kvalifikovať ako štátnu pomoc, musia byť splnené určité podmienky.
31 Po prvé podnik prijímateľ musí byť skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme a tieto záväzky musia byť jasne definované. Po druhé kritériá, na základe ktorých sa vypočíta kompenzácia, musia byť vopred objektívne a transparentne stanovené. Po tretie kompenzácia nemôže prekročiť sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov alebo ich časti, vzniknutých pri plnení úloh služby vo verejnom záujme. Po štvrté výška potrebnej kompenzácie musí byť určená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne veľký, dobre riadený a primerane vybavený podnik vynaložil pri plnení týchto záväzkov.
32 Z toho vyplýva, že štátny zásah, ktorý nespĺňa jedno alebo viacero kritérií taxatívne vymedzených v bode 31 vyššie, možno považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, EU:C:2003:415, bod 94).
33 V prejednávanej veci je nutné konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, Komisia v napadnutom rozhodnutí dostatočne presne vysvetlila dôvody, pre ktoré sa domnievala, že sporná schéma pomoci nespĺňala štvrté kritérium Altmark. Konkrétne v odôvodnení 220 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že i keď sa porovnávacia analýza nákladov vykonaná žalobcom pred uzatvorením zmlúv CT 2 opiera o presné číselné údaje a odráža vyčerpávajúce poznatky o trhu osobnej dopravy, uvedená analýza mala objasniť prevádzkové premenné pri rokovaniach o prevádzkových nákladoch a nie zabezpečiť, aby investičné náklady kryté príspevkom C2 zodpovedali nákladom stredne veľkého, dobre riadeného a primerane vybaveného podniku v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).
34 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, toto odôvodnenie Komisie jasne vyjadruje dôvody, o ktoré opierala svoj záver, podľa ktorého sporná schéma pomoci nespĺňala štvrté kritérium Altmark.
35 Okrem toho tvrdenie žalobcu, podľa ktorého Komisia nevysvetlila, prečo vzorka podnikov vybraná na účely porovnávacej analýzy nákladov nepredstavovala dobre riadené podniky v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415), treba zamietnuť, pretože Komisia v odôvodnení 220 napadnutého rozhodnutia v podstate konštatovala, že nijaká skutočnosť uvedená v spise jej nedovoľovala dospieť k záveru, že táto vzorka spĺňa toto kritérium a že žalobca nijakým spôsobom neobjasnil skutočnosti, o ktoré sa opieral v správnom konaní.
36 Žalobca vo svojej odpovedi na rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v súvislosti so spornou schémou pomoci totiž len uviedol, že porovnávacia analýza nákladov bola vykonaná vo vzťahu „k mimo regionálnym podnikom, ktorých zmluva bola poskytnutá po tom, čo sa ocitli v hospodárskej súťaži“, potom kvalifikoval tieto podniky ako „stredne veľké, dobré riadené a primerane vybavené podniky“ bez toho, aby spresnil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k takémuto záveru.
37 Za týchto podmienok nemožno Komisii vytýkať, že len stručne analyzovala otázku, či vzorka podnikov vybraná na účely porovnávacej analýzy nákladov neodrážala dobre riadené podniky v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).
38 Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu založené na údajnom nesúlade odôvodnenia Komisie v napadnutom rozhodnutí, treba pripomenúť, že medzi tretím a štvrtým kritériom Altmark existuje len úzka spojitosť v rozsahu, v akom oba vyžadujú stanovenie nákladov a príjmov, ako aj ziskov súvisiacich s plnením záväzku služby vo verejnom záujme (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, EU:T:2008:29, bod 246).
39 Existencia tejto úzkej spojitosti však nevylučuje, že štyri kritériá Altmark sa navzájom odlišujú, a na to, aby nebolo možné kvalifikovať kompenzáciu ako štátnu pomoc, musia byť splnené kumulatívne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2016, Abertis Telecom Terrestre a Telecom Castilla‑La Mancha/Komisia, T‑37/15 a T‑38/15, neuverejnený, EU:T:2016:743, bod 76).
40 V prejednávanej veci treba v každom prípade konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neanalyzovala spornú schému pomoci z hľadiska tretieho kritéria Altmark. V odôvodnení 218 napadnutého rozhodnutia len uviedla, že vzhľadom na to, že bol zistený súlad príspevkov C2 s prvým kritériom Altmark, zostáva jej posúdiť ich súlad s druhým, tretím a štvrtým kritériom Altmark a keďže ide o kumulatívne kritériá, len sa snažila preukázať, že štvrté kritérium nebolo splnené, aby dospela k záveru, že uvedené príspevky zakladali hospodársku výhodu predtým, než zo skutkového hľadiska dospela k tomuto záveru v odôvodnení 221 napadnutého rozhodnutia.
41 Vzhľadom na tieto skutočnosti je nutné konštatovať, že tvrdenia žalobcov týkajúce sa údajného kontradiktórneho posúdenia, ktoré vykonala Komisia, pokiaľ ide jednak o tretie kritérium Altmark a jednak o štvrté kritérium Altmark, vychádzajú z nesprávneho výkladu napadnutého rozhodnutia, takže nemôžu uspieť.
42 Treba preto dospieť k záveru, že Komisia neporušila povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ZFEÚ.
43 Druhý žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý.
O posúdení spornej schémy pomoci z hľadiska štvrtého kritéria Altmark
44 Žalobca v rámci svojho prvého žalobného dôvodu tvrdí, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dopustila viacerých pochybení a nesprávnych posúdení, keď skúmala spornú schému pomoci z hľadiska štvrtého kritéria Altmark.
45 Komisia namieta proti tvrdeniam žalobcu.
46 Treba pripomenúť, že v súlade so štvrtým kritériom Altmark ak sa výber podniku, ktorý má byť poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme, v konkrétnom prípade neuskutočňuje prostredníctvom verejného obstarávania umožňujúceho vybrať kandidáta schopného poskytovať tieto služby za najnižšiu cenu pre samosprávu, výška nevyhnutnej kompenzácie musí byť určená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne veľký, dobre riadený a primerane vybavený podnik na to, aby mohol splniť stanovené požiadavky služby vo verejnom záujme, vynaložil pri plnení týchto záväzkov, s prihliadnutím na súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk pri plnení záväzkov služby vo verejnom záujme (rozsudok z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, EU:C:2003:415, bod 93).
47 V prejednávanej veci Komisia usúdila, že štvrté kritérium Altmark nebolo splnené. Konkrétne v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že výška príspevkov C2 vyplatených na základe spornej schémy pomoci nebola vypočítaná na základe porovnávacej analýzy nákladov, ktoré by dobre riadený podnik v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, EU:C:2003:415), vynaložil pri poskytovaní zhodných služieb.
48 Žalobca po prvé tvrdí, že na rozdiel od záveru, ku ktorému dospela Komisia v napadnutom rozhodnutí, vzorka podnikov vybraných na účely porovnávacej analýzy nákladov predstavovala dobre riadené podniky v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415). Zastáva názor, že táto vzorka zahŕňala okrem dopravných prevádzkovateľov, s ktorými uzavrel zmluvu typu 1, podniky verejnej dopravy poverené plnením porovnateľných úloh verejnej služby mimo územia regiónu Île‑de‑France, ktoré boli vybrané v rámci otvoreného, transparentného a nediskriminačného výberového konania.
49 Po druhé žalobca tvrdí, že Komisia sa mala domnievať, že jej porovnávacia analýza nákladov umožňovala zabezpečiť, aby náklady týkajúce sa investícií vynaložených konečnými prijímateľmi zodpovedali nákladom stredne veľkého, dobre riadeného a primerane vybaveného podniku v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).
50 Po tretie žalobca usudzuje, že Komisia nezohľadnila nástroje a metódy, ktoré použil pred stanovením výšky príspevkov C2, aby overila, že táto výška nepresahovala náklady vynaložené stredne veľkým, dobre riadením a primerane vybaveným podnikom v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).
51 Po štvrté žalobca tvrdí, že Komisia neprikladala dostatočný význam ex post kontrolám, ktoré vykonal u konečných prijímateľov. V tejto súvislosti spresňuje, že zmluvy CT 2 stanovovali ustálený kontrolný systém nákladov vynaložených konečnými prijímateľmi, ktorý umožňoval overiť existenciu, škálu a súlad vozidiel, ktorých nákup bol financovaný z príspevkov C2 vyplatených na základe zmlúv CT 2.
52 Po piate žalobca vytýka Komisii, že nezohľadnila štúdiu trhu, ktorá bola predložená v správnom konaní (príloha A 7 žaloby), z ktorej údajne vyplýva, že priemerné náklady na kilometer vynaložené konečnými prijímateľmi boli porovnateľné s nákladmi podnikov, ktoré vykonávajú svoju činnosť na území regiónu Île‑de‑France.
53 Komisia tvrdí, že náležite zohľadnila porovnávaciu analýzu nákladov vykonanú žalobcom pred uzavretím zmlúv CT 2. Zastáva však názor, že nijaká skutočnosť v spise jej nedovoľuje dospieť k záveru, že vzorka vybraná žalobcom odrážala stredne veľké, dobre riadené a primerane vybavené podniky v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415). Okrem toho konštatuje, že priemerné hodnoty výkonu použité v rámci tejto analýzy neumožňujú odlíšiť náklady súvisiace s využitím materiálu od nákladov súvisiacich s investíciou na tento istý materiál.
54 V tejto súvislosti v prvom rade treba uviesť, že metodologické nástroje použité žalobcom pred stanovením výšky príspevkov C2 na účely riadneho vedenia rokovaní o zmluvách CT 2, ako aj rôzne ním ex post vykonané kontroly na účely overenia investícií uskutočnených konečnými prijímateľmi, nie sú relevantné alebo prinajmenšom dostatočné na to, aby bolo možné v súlade so štvrtým kritériom Altmark určiť, či výška kompenzácie bola stanovená na základe výdavkov, ktoré by stredne veľký dobre, riadený a primerane vybavený podnik vynaložil, aby boli splnené požadované požiadavky služieb vo verejnom záujme.
55 Metodologické nástroje použité žalobcom mali len zabezpečiť úspešné rokovania o zmluvách CT 2 a kontrolovať skutočne vynaložené výdavky konečnými prijímateľmi. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach spresňuje, že metodologické nástroje použité pred stanovením výšky vyplatených príspevkov C2 umožnili vykonať analýzu výdavkov pre každú sieť financovanú zo subvencií, počas rokovaní podnikov v súvislosti so zmluvami CT 2. Nepreukázal však, že by mu tieto isté nástroje dovoľovali uistiť sa, že suma kompenzácie vyplatenej uvedeným prijímateľom je v súlade s požiadavkami stanovenými štvrtým kritériom Altmark. Pokiaľ ide o systém ex post vykonanej kontroly žalobcom, aby sa uistil o produktívnosti a kvalite služieb poskytovaných konečnými prijímateľmi, je nutné konštatovať, že na účely overenia, či bola výška príspevkov C2 vyplatených pred uskutočnením tejto kontroly stanovená na základe výdavkov, ktoré by stredne veľký, dobre riadený a primerane vybavený podnik vynaložil, aby boli splnené požadované požiadavky služieb vo verejnom záujme, nie je relevantný.
56 V druhom rade treba konštatovať, že žalobca nepredložil nijaké ďalšie dôkazy, ktoré by boli dostatočne presné na preukázanie toho, že vykonal potrebné overenia, aby sa uistil, že referenčné podniky použité v rámci jeho porovnávacej analýzy nákladov možno považovať za stredne veľké, dobre riadené a primerane vybavené podniky v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).
57 Ako správne uvádza Komisia, žalobca v podstate usudzuje, že vzhľadom na to, že podniky so sídlom mimo regiónu Île‑de‑France, ktoré vybral na účely svojej porovnávacej analýzy výdavkov, podliehali výberovému konaniu v súlade s požiadavkami loi no 93‑122, du 29 janvier 1993, relative à la prévention de la corruption et à la transparence de la vie économique et des procédures publiques (zákon č. 93‑122 z 29. januára 1993 o predchádzaní korupcii a o transparentnosti hospodárskeho života a verejných konaní) (JORF z 30. januára 1993, s. 1588, ďalej len „zákon Sapin“), musia byť v prvom rade považované za dobre riadené podniky v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).
58 Z judikatúry pritom vyplýva, že okrem prípadu, keď výber podniku prijímateľa sa uskutoční v rámci verejného obstarávania, štvrté kritérium Altmark vyžaduje, aby sa parametre zohľadnené na účely preukázania, že výška kompenzácie sa zakladala na príklade stredne veľkého podniku, dobre riadeného a primerane vybaveného podniku, aby boli splnené požadované požiadavky služby vo verejnom záujme (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2015, Viasat Broadcasting UK/Komisia, T‑125/12, EU:T:2015:687, bod 82).
59 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hľadaním takého podniku sa má optimalizovať suma kompenzácie, ktorá sa považuje za nevyhnutnú na plnenie úlohy vo verejnom záujme, a má zabrániť tomu, aby sa vysoké náklady neefektívneho podniku použili ako referenčný základ pri výpočte sumy tejto kompenzácie.
60 V prejednávanej veci, i keď žalobca spresňuje, že svoju porovnávaciu analýzu výdavkov zakladal na hodnotách alebo ratio prostriedkoch podnikov, ktoré okrem samotnej účasti na výberovom konaní stanovenom zákonom Sapin získali po ukončení tohto konania zmluvy, neposkytuje presné informácie týkajúce sa spôsobov tohto konania a len uvádza, že toto konanie sa svojimi účinkami a predmetom podobá verejnému obstarávaniu.
61 Žalobca konkrétne tvrdí, že výberové konanie stanovené zákonom Sapin malo „pozitívne účinky, ktoré sa odrazili na zníženej cene a spravovaní nákladov [pri delegovaní služieb vo vernom záujme] v dotknutom sektore“. Nepreukázal však, na základe čoho toto konanie a najmä výberové kritériá použité v tomto kontexte umožňovali prirovnať úroveň výberového konania k úrovni, ktorá je charakteristická pre verejné obstarávanie na účely zadelenia verejných zákaziek. Okrem toho nijakým spôsobom nespresnil uvádzané zníženie cien a nevysvetľuje, na základe čoho mu toto zníženie umožňovalo uistiť sa, že zmluvy udelené na základe konania stanoveného zákonom Sapin boli vykonané podnikmi, ktoré tieto zmluvy získali za nižšiu cenu vyplývajúcu pre samosprávu.
62 Treba dodať, že údaje zohľadnené žalobcom, a to najmä údaje týkajúce sa priemernej ceny za kilometer (príloha A 7 žaloby), nedovoľujú odlíšiť náklady týkajúce sa investovania, ktoré sú jedine relevantné v rámci porovnania so sumou priznanou na základe príspevku C2, od ostatných nákladov vyplývajúcich podnikom, ktoré boli vybrané na účely uskutočnenia porovnávacej analýzy nákladov. Žalobca v tejto súvislosti navyše spresňuje, že zmluvy podnikov, ktoré vykonávajú svoju činnosť mimo územia regiónu Île‑de‑France a ktoré analyzoval, „nepochybne“ nezahŕňajú všetky náklady týkajúce sa investovania a najmä nadobudnutia vozového parku.
63 Za týchto podmienok Komisia v odôvodnení 220 napadnutého rozhodnutia správne konštatovala, že porovnávacia analýza výdavkov žalobcu sa vzťahovala najmä na prevádzkové premenné, ako je obchodná rýchlosť autobusov alebo počet hodín odjazdených vozidlom, ktoré sú určite užitočné na účely rokovania o prevádzkových nákladoch a vymedzenia príspevku C1 (tiež poskytnutého v rámci zmlúv CT 2, ktorý mal konkrétne kompenzovať vynaložené prevádzkové náklady), ale ktoré neumožňovali uistiť sa, že investičné náklady, na ktoré sa vzťahuje príspevok C2, zodpovedajú nákladom stredne veľkého, dobre riadeného a primerane vybaveného podniku v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).
64 V dôsledku toho treba konštatovať, že na základe dôkazov predložených žalobcom sa nedá preukázať, že posúdenie spornej schémy pomoci, ktoré Komisia vykonala v napadnutom rozhodnutí z hľadiska štvrtého kritéria Altmark, obsahuje z právneho hľadiska pochybenie alebo nesprávne posúdenie.
65 Keďže kritériá prijaté rozsudkom z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415), sú kumulatívne, Komisii postačovalo preukázať, že len jedno z týchto kritérií nebolo splnené na to, aby dospela k záveru že sporná schéma pomoci priznáva konečným príjemcom hospodársku výhodu a v dôsledku toho predstavuje schému štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
66 Prvý žalobný dôvod, ako aj žalobu v celom jej rozsahu treba preto zamietnuť.
O trovách
67 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
68 Keďže v prejednávanej veci nemal žalobca úspech vo veci, je opodstatnené rozhodnúť, že bude znášať svoje vlastné trovy konania, a uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhmi.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Syndicat Transport Île de France (STIF‑IDF) znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júla 2019.
Podpisy
Obsah