ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)
z 30. apríla 2009 (*)
„Verejná služba – Pomocní zamestnanci na zasadnutia Parlamentu – Prípustnosť – Konanie pred podaním žaloby – Článok 283 ES – Článok 78 PZOZ – Námietka nezákonnosti – Rovnosť zaobchádzania – Stabilita zamestnania – Smernica 1999/70 – Zmluvy na dobu určitú – Možnosť odvolávania sa“
Vo veci F‑65/07,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE,
Laleh Aayhan, bydliskom v Štrasburgu (Francúzsko), a 79 ďalších bývalých pomocných zamestnancov zasadania, ktorých mená sú uvedené v prílohe, v zastúpení: R. Blindauer, avocat,
žalobcovia,
proti
Európskemu parlamentu, pôvodne v zastúpení: M. Mustapha‑Pacha a R. Ignătescu, splnomocnení zástupcovia, neskôr R. Ignătescu a S. Seyr, splnomocnené zástupkyne,
žalovanému,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia I. Boruta a S. Van Raepenbusch (spravodajca),
tajomník: R. Schiano, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. novembra 2008,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Podaním doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 29. júna 2007 žiada pani Aayhan a 79 ďalších bývalých pomocných zamestnancov na zasadnutia Európskeho parlamentu najmä zrušenie rozhodnutia orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) z 20. apríla 2007, ktorým sa zamieta ich údajná „sťažnosť“ z 19. decembra 2006, aby sa všetky po sebe idúce zmluvy na dobu určitú, ktoré boli uzatvorené medzi nimi a Parlamentom, považovali za jedinú zmluvu na dobu neurčitú na kratší pracovný čas, aby boli z tohto dôvodu dotknuté osoby prijaté naspäť do služieb Parlamentu a aby im bola priznaná náhrada za „príslušný“ nárok na platenú dovolenku, ktorý nadobudli za celú odpracovanú dobu.
Právny rámec
1. Režim uplatniteľný na ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev
2 Podľa článku 52 druhej vety Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (ďalej len „PZOZ“) „[po] 31. decembri 2006 nesmú byť zamestnaní žiadni noví pomocní zamestnanci“.
3 Článok 58 prvý odsek PZOZ stanovuje:
„Pomocní zamestnanci majú nárok na platenú dovolenku v rozsahu dvoch pracovných dní za každý mesiac služby; obdobie kratšie ako 15 dní alebo polovica mesačnej služby nezakladá nárok na dovolenku.“
4 Článok 78 PZOZ, ktorý patrí do hlavy III „Pomocní zamestnanci“, stanovuje:
„Na základe výnimky z ustanovení tejto hlavy pre pomocných zamestnancov zamestnaných… parlamentom na obdobie trvania prác jeho schôdzí platia podmienky prijímania a odmeňovania určené v dohode medzi Parlamentom, Radou Európy a Zhromaždením Západoeurópskej únie o zamestnávaní týchto zamestnancov.
Ustanovenia tejto dohody a jej neskorších zmien a doplnkov sa oznámia príslušným rozpočtovým orgánom jeden mesiac predtým, ako nadobudnú platnosť.
Rovnaké podmienky prijímania a odmeňovania, aké sa používajú v prípade tlmočníkov na konferenciách, zamestnaných… parlamentom, platia pre pomocných zamestnancov, ktorých Komisia [Európskych spoločenstiev] zamestná ako tlmočníkov na konferenciách v mene inštitúcií a orgánov spoločenstva.
Ustanovenia tohto článku sa uplatňujú do 31. decembra 2006, od ktorého príslušný zamestnanci budú podliehať podmienkam stanoveným podľa postupu uvedeného v článku 90.“
5 Článok 90 PZOZ, ktorý patrí do hlavy IV „Zmluvní zamestnanci“ kapitoly 5 „Osobitné ustanovenia pre zmluvných zamestnancov uvedených v článku 3b“ stanovuje:
„Na rozdiel od ustanovenia podľa tejto hlavy, na konferenčných tlmočníkov, ktorí sú prijímaní do zamestnania… parlamentom alebo Komisiou v mene inštitúcií a orgánov Spoločenstva, sa vzťahujú podmienky stanovené v dohode z 28. júla 1999, uzatvorenej medzi Parlamentom…, Komisiou a Súdnym dvorom [Európskych spoločenstiev] v mene inštitúcií na jednej strane a profesnými združeniami na strane druhej.
Dodatky k tejto dohode, ktoré sú podmienkou nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 [ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a PZOZ, Ú. v. EÚ L 124, s. 1] sa musia schváliť pred 31. decembrom 2006 podľa postupu stanoveného v článku 78 druhom odseku. Po 31. decembri 2006 budú dodatky tejto Dohody prijímané dohodou medzi inštitúciami.“
6 Podľa článku 91 PZOZ, ktorý sa tiež nachádza v hlave IV „Zmluvní zamestnanci“ kapitole 6 „Pracovné podmienky“ „[čl]ánky 16 až 18 sa uplatňujú obdobne.“ Článok 16 prvý odsek PZOZ odkazuje najmä pokiaľ ide o pracovný čas na „články 55 až 61 Služobného poriadku [úradníkov Európskych Spoločenstiev]“, článok 55a ods. 4 Služobného poriadku úradníkov Európskych Spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) odkazuje, pokiaľ ide o podmienky činnosti na kratší pracovný čas, na prílohu IVa služobného poriadku, pričom článok 1 tretí odsek tretia veta stanovuje:
„Práca na čiastočný úväzok [na kratší pracovný čas – neoficiálny preklad] nesmie tvoriť menej ako polovicu bežného pracovného času.“
2. Rámcová dohoda o práci na dobu určitú
7 Z druhého a tretieho odseku preambuly rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ako aj z bodov 6 až 8 všeobecných odôvodnení rámcovej dohody o práci na dobu určitú uzavretej 18. marca 1999 (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá sa nachádza v prílohe smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/005, s. 129) v zásade vyplýva, že:
– strany rámcovej dohody uznávajú na jednej strane, že pracovné zmluvy na dobu neurčitú predstavujú a naďalej budú predstavovať všeobecnú formu pracovnoprávneho vzťahu, v dôsledku čoho prispievajú ku kvalite života dotknutých pracovníkov a zlepšeniu ich výkonov, ale na druhej strane, že pracovné zmluvy na dobu určitú za určitých podmienok zodpovedajú potrebám zamestnávateľov, ako aj zamestnancov,
– rámcová dohoda určuje všeobecné zásady a minimálne požiadavky v súvislosti s prácou na dobu určitú vytvárajúc najmä všeobecný rámec na zabezpečenie rovnosti zaobchádzania pre zamestnancov na dobu určitú ich ochranou pred diskrimináciou, ako aj zabránenie zneužívaniu, ku ktorému dochádza pri nepretržitom uzatváraní pracovných zmlúv s tým, že ponecháva na členské štáty a sociálnych partnerov, aby sa dohodli na podrobných spôsoboch uplatňovania uvedených zásad a požiadaviek s cieľom zohľadniť situáciu príznačnú pre jednotlivé členské štáty, pre jednotlivé odvetvia a činnosti sezónnej povahy,
– podľa strán rámcovej dohody objektívne zdôvodnené využívanie pracovných zmlúv na dobu určitú predstavuje spôsob, ako predchádzať zneužívaniu, ktoré poškodzuje pracovníkov.
8 V zmysle doložky 1 rámcovej dohody má táto dohoda:
„a) zvýšiť kvalitu práce na dobu určitú zabezpečením uplatňovania zásady nediskriminácie;
b) vytvoriť rámec na zamedzovanie nezákonného počínania [zneužívania – neoficiálny preklad] prameniaceho z využívania opakovaného [opätovného – neoficiálny preklad] uzatvárania pracovných zmlúv a [zakladania – neoficiálny preklad] pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.“
9 Doložka 5 rámcovej dohody uvádza:
„1. V úsilí zabrániť nezákonnému konaniu [zneužívaniu – neoficiálny preklad], ku ktorému dochádza pri opakovanom [opätovnom – neoficiálny preklad] uzatváraní pracovných zmlúv alebo [opätovnom zakladaní – neoficiálny preklad] pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a v súlade s vnútroštátnymi právom, kolektívnymi dohodami alebo zaužívanými postupmi a/alebo sociálni partneri sú v prípade, že neexistujú ekvivalentné [rovnocenné – neoficiálny preklad] zákonné opatrenia na zamedzenie nezákonného konania [ zneužívania – neoficiálny preklad], prijmú spôsobom, ktorý zohľadňuje potreby príslušných rezortov alebo kategórií pracovníkov, jedno alebo viacero z týchto opatrení:
a) na základe objektívnych dôvodov predĺžiť platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov [objektívne dôvody odôvodňujúce opätovné uzavretie takýchto pracovných zmlúv alebo opätovné založenie takýchto pracovnoprávnych vzťahov – neoficiálny preklad];
b) maximálne prípustné celkové obdobie platnosti opätovne uzatvorených pracovných zmlúv alebo [opätovne zakladaných – neoficiálny preklad] pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú;
c) určiť koľkokrát možno platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov predĺžiť [koľkokrát možno opätovne uzatvoriť pracovné zmluvy alebo opätovne založiť pracovnoprávne vzťahy – neoficiálny preklad].
2. Členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a/alebo sociálni partneri prípadne určia, za akých podmienok sú pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú považované za:
a) ‚opätovne uzatvorené‘;
b) pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú.“
Skutkové okolnosti
10 Všetci žalobcovia sú bývalí pomocní zamestnanci, ktorí boli niekoľkokrát zamestnaní v súlade s článkom 78 PZOZ Parlamentom počas jeho zasadania vždy na základe zmluvy na dobu určitú na účely vykonávania funkcií vychovávateľa v jasliach, pomocníka v jasliach, daktylografa, technika, kuchára, učiteľa jazykov, šatniara, špeditéra, uvádzača, pracovníka zhotovujúceho kópie, asistenta atď.
11 Keďže sa Parlament chystal od 1. januára 2007 perspektívne využívať dočasných zamestnancov, aby pokryl svoje personálne potreby počas zasadnutí, zaslal právny zástupca žalobcov generálnemu riaditeľovi Generálneho riaditeľstva (GR) „Zamestnanci“ 18. septembra 2006 list, ktorý obsahoval určitý počet výhrad týkajúcich sa režimu, ktorý sa až doposiaľ uplatňoval na pomocných zamestnancov na zasadnutia, najmä pokiaľ ide o dĺžku ich zmluvy a právo na odmenu, ako aj zámeru Parlamentu zmeniť od 1. januára 2007 pôvodné zmluvy pomocného zamestnanca na zasadnutia na zmluvy o dočasnom pridelení zamestnanca. Na záver právny zástupca žalobcov žiadal, aby boli ich zmluvy pomocného zamestnanca na zasadnutia na dobu určitú zmenené na základe článkov 3a alebo 3b PZOZ na zmluvy zmluvného zamestnanca na dobu neurčitú na kratší pracovný čas (konkrétnejšie na štvrtinový úväzok), aby tak jeho klienti získali spätne právo na platenú dovolenku a aby boli ukončené všetky zmluvné vzťahy s agentúrou dočasného zamestnávania, ktorú Parlament hodlal využívať.
12 Generálny riaditeľ GR „Zamestnanci“ po stretnutí s právnym zástupcom žalobcov, ktoré sa konalo 9. októbra 2006, listom z 26. októbra 2006 v podstate odpovedal, že nemožno zamestnať pomocných zamestnancov na zasadnutia ako zmluvných zamestnancov na základe článkov 3a alebo 3b PZOZ, a že využívanie dočasných agentúrnych zamestnancov na zaistenie riadneho priebehu zasadnutí Parlamentu v Štrasburgu (Francúzsko) je v súlade s právnymi predpismi, a síce s PZOZ a s francúzskym právom.
13 Listom z 19. decembra 2006 podali žalobcovia údajnú sťažnosť proti rozhodnutiu z 26. októbra 2006, ktorým sa zamieta žiadosť z 18. septembra 2006, ktorou žiadali OOUPZ, aby zrušil uvedené rozhodnutie a »v dôsledku toho aby sa zmluvy na dobu určitú, ktoré boli uzatvorené medzi žalobcami a Parlamentom, považovali za jedinú zmluvu na dobu neurčitú, ktorá sa predlžuje aj na obdobie po 1. januári 2007, aby boli z tohto dôvodu všetci [títo] zamestnanci [prijatí] naspäť so zmluvou na dobu neurčitú… a aby bola každému žalujúcemu zamestnancovi priznaná náhrada za nárok na platenú dovolenku, ktorý nadobudli za celú odpracovanú dobu“.
14 Dňa 20. apríla 2007 generálny riaditeľ GR „Zamestnanci“ potom, ako prekvalifikoval list z 19. decembra 2006 na „žiadosť“ podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku, odpovedal že žiadosti nemôže vyhovieť.
15 Dňa 21. júna 2007 podali žalobcovia proti rozhodnutiu o zamietnutí z 20. apríla 2007 sťažnosť.
16 Rozhodnutím z 25. októbra 2007 menovací orgán túto sťažnosť uvedenú ako poslednú zamietol.
Konanie a návrhy účastníkov konania
17 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 29. novembra 2007 vzniesol Parlament proti žalobe námietku neprípustnosti na základe článku 114 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev, ktorý sa mutatis mutandis uplatňuje na Súd pre verejnú službu podľa článku 3 ods. 4 rozhodnutia Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie (Ú. v. EÚ L 333, s. 7), až do nadobudnutia účinnosti rokovacieho poriadku tohto súdu.
18 Listom doručeným kancelárii Súdu pre verejnú službu faxom 21. januára 2008 (originál bol doručený 24. januára 2008) žalobcovia predložili vyjadrenie k námietke neprípustnosti.
19 Uznesením z 13. marca 2008 Súd pre verejnú službu nariadil, aby bolo posúdenie námietky vznesenej Parlamentom spojené s posúdením veci samej v súlade s článkom 78 ods. 3 tretím pododsekom rokovacieho poriadku, ktorý sa začal uplatňovať od 1. novembra 2007, teda pred podaním námietky neprípustnosti.
20 Žalobcovia navrhujú, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutie Parlamentu o zamietnutí z 20. apríla 2007, ktorým zamieta ich sťažnosť z 19. decembra 2006.
V dôsledku toho:
– zmenil všetky zmluvy na dobu určitú, ktoré uzatvorili s Parlamentom, na jedinú zmluvu na dobu neurčitú,
– rozhodol, že Parlament je povinný opäť ich zamestnať na základe zmluvy na dobu neurčitú,
– rozhodol, že zamestnanci Parlamentu nazývaní pomocní zamestnanci na zasadnutia majú právo na náhradu príslušného nároku na platenú dovolenku, ktorý im vznikol za celú odpracovanú dobu,
– zaviazal Parlament na vyplatenie sumy 2000 eur každému z nich z titulu ich nenavrátiteľných trov konania,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania.
21 Parlament navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– vyhlásil údajnú žalobu na nečinnosť za zjavne neprípustnú,
– vyhlásil žalobu o neplatnosť za nedôvodnú,
– zamietol ako neprípustný návrh žalobcov zmeniť všetky zmluvy na dobu určitú uzatvorené s Parlamentom na jednu zmluvu na dobu neurčitú,
– zamietol ako neprípustný návrh na opätovné zamestnanie všetkých týchto zamestnancov na základe zmluvy na dobu neurčitú,
– zamietol ako nedôvodný návrh na priznanie žalobcom práva na náhradu príslušného nároku na platenú dovolenku,
– vyhlásil za neprípustný návrh na vyplatenie sumy 2000 eur každému z nich z titulu ich „nenavrátiteľných trov konania“,
– rozhodol o náhrade trov konania podľa práva.
22 Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 21. januára 2008 (originál žaloby bol doručený 28. januára 2008) žalobcovia žiadajú najmä zrušenie rozhodnutia z 25. októbra 2007, ktorým sa zamieta ich sťažnosť z 27. júna 2007 (vec zapísaná pod číslom F‑10/08).
23 Na pojednávaní Súd pre verejnú službu žalobcov vyzval, aby predložili svoju poslednú zmluvu pomocného zamestnanca na zasadnutia uzavretú s Parlamentom pred podaním svojej údajnej sťažnosti z 19. decembra 2006. Tejto žiadosti bolo vyhovené listom doručeným kancelárii Súdu pre verejnú službu 26. novembra 2008 faxom (originál listu bol doručený 1. decembra 2008). Parlament predložil vyjadrenie k tomuto listu 12. decembra 2008, kedy bola uzavretá ústna časť konania a bolo začaté prerokovanie tejto veci.
O prípustnosti žaloby
1. Tvrdenia účastníkov konania
24 Parlament sa domnieva, že žaloba je zjavne neprípustná.
25 Podľa Parlamentu totiž prvý list právneho zástupcu žalobcov z 18. septembra 2006 predstavuje len úvahy týkajúce sa najmä zákonnosti článku 78 PZOZ, právnej situácie pomocných zamestnancov na zasadnutia a riešenia prijatého Parlamentom využívať od 1. januára 2007 dočasných zamestnancov.
26 Tento list neobsahoval žiadnu konkrétnu a formálnu žiadosť adresovanú OOUPZ prijať rozhodnutie v súvislosti so žalobcami a bol ukončený návrhom stretnúť sa s generálnym riaditeľom GR „Zamestnanci“ s cieľom vec prerokovať. K tomuto stretnutiu skutočne došlo 9. októbra 2006.
27 Odpoveď generálneho riaditeľa GR „Zamestnanci“ z 26. októbra 2006 v žiadnom prípade nepredstavuje rozhodnutie a jej cieľom bolo len zhrnúť stanovisko Parlamentu k hlavným bodom evokovaným na tomto stretnutím.
28 Naopak list žalobcov z 19. decembra 2006 obsahoval konkrétne žiadosti a treba ho považovať za žiadosť z zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku a nie za sťažnosť, keďže Parlament k tomuto dňu neprijal žiadne rozhodnutie, ktoré by nepriaznivo zasahovalo do právneho postavenia žalobcov.
29 Parlament preto uvádza, že žalobcovia boli oprávnení podať 21. júna 2007 sťažnosť proti rozhodnutiu OOUPZ z 20. apríla 2007, ktoré uvedenú žiadosť zamietlo. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím OOUPZ z 25. októbra 2007.
30 Za týchto podmienok treba považovať žalobu podanú 29. júna 2007 za predčasnú, pretože postup pred začatím súdneho konania nebol k tomuto dňu ukončený, a teda za neprípustnú.
31 Ďalej Parlament spochybňuje prípustnosť žalobných návrhov týkajúcich sa jednak toho, aby boli všetky zmluvy na dobu určitú, ktoré žalobcovia uzatvorili s Parlamentom, zmenené na jedinú zmluvu na dobu neurčitú, a jednak aby Súd pre verejnú službu rozhodol, že Parlament je povinný opäť zamestnať všetkých dotknutých zamestnancov na základe zmluvy na dobu neurčitú.
32 Podľa Parlamentu má len OOUPZ právo zamestnať dočasného alebo pomocného zamestnanca. Navyše v rámci právomoci zrušiť akt, ktorú mu priznáva článok 230 ES, nie je súd Spoločenstva oprávnený ukladať inštitúciám súdne príkazy. Parlament dodáva, že článok 233 ES stanovuje rozdelenie právomocí medzi súdnu a výkonnou moc tak, že inštitúcii, ktorá zrušený akt vydala, prináleží urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela zrušujúcemu rozsudku, pričom pod kontrolou súdu Spoločenstva využíva voľnú úvahu, ktorá jej je na tento účel priznaná a dodržiava tak výrok a odôvodnenie rozsudku, ktorý má vykonať, ako aj ustanovenia práva Spoločenstva.
33 Napokon na pojednávaní sa Parlament domnieval, že žaloba je neprípustná aj z tohto dôvodu, že zmluvy dočasných zamestnancov na dobu určitú, ktoré uzavreli žalobcovia s Parlamentom, neboli napadnuté v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku.
34 Žalobcovia sa naopak domnievajú, že list z 18. septembra 2006 je žiadosťou v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku. Uvádzajú však, že podali novú žalobu smerujúcu proti rozhodnutiu z 25. októbra 2007 pre prípad, že by bol list z 18. septembra 2006 kvalifikovaný ako žiadosť.
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službu
35 V prvom rade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry právna kvalifikácia listu alebo nóty podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku podlieha len posúdeniu súdu a nie vôli účastníkov (uznesenia Súdu prvého stupňa z 15. júla 1993, Hogan/Parlament, T‑115/92, Zb. s. II‑895, bod 36, a z 20. augusta 1998, Collins/Výbor regiónov, T‑132/97, Zb. VS s. I‑A‑469 a II‑1379, body 12 až 16).
36 V predmetnej veci je jasné, že žalobcovia požiadali listom z 18. septembra 2006, aby boli každému z nich zmenené na základe článkov 3a alebo 3b PZOZ všetky ich zmluvy pomocného zamestnanca na zasadnutia na jedinú zmluvu zmluvného zamestnanca na dobu neurčitú na kratší pracovný čas, ako aj o to, aby im bola priznaná príslušná náhrada za platené voľno za celú odpracovanú dobu, a aby boli ukončené všetky zmluvné vzťahy s agentúrou dočasného zamestnávania, ktorú Parlament zamýšľal využívať. Tento list treba považovať za žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku.
37 Okolnosť, že táto žiadosť obsahovala požiadavku na „prerokovanie“ záležitosti s „riaditeľom ľudských zdrojov“ Parlamentu, nemôže spochybniť jej právnu kvalifikáciu.
38 Za týchto podmienok treba kvalifikovať list z 19. decembra 2006 ako sťažnosť proti rozhodnutiu z 26. októbra 2006, ktorým sa zamieta žiadosť z 18. septembra 2006, pričom táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 20. apríla 2007.
39 V druhom rade treba preskúmať otázku, či žalobcovia tým, že podali žiadosť podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku, správne uplatnili postup stanovený v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, na ktoré odkazuje článok 46 PZOZ.
40 V tomto smere podľa ustálenej judikatúry platí, že ak už menovací orgán prijal rozhodnutie a tento akt má negatívny účinok na postavenie úradníka, tento úradník, ak hodlá požiadať o zrušenie, zmenu alebo späťvzatie tohoto aktu, musí podať žiadosť nie v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ale použiť konanie o sťažnosti upravené v čl. 90 ods. 2 (pozri v tomto zmysle uznesenia Súdu prvého stupňa zo 7. júna 1991, Weyrich/Komisia, T‑14/91, Zb. s. II‑235, body 32 a 34; z 1. apríla 2003, Mascetti/Komisia, T‑11/01, Zb. VS s. I‑A 117 a II‑579, bod 33; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 28. júna 2006, Le Maire/Komisia, F‑27/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑47 a II‑A‑1‑159, bod 36).
41 V predmetnej veci, ako vyplýva z bodu 36 tohoto rozsudku, žalobcovia hodlali získať od administratívy jednak zmenu svojich opätovne uzatváraných zmlúv pomocného zamestnanca na zasadnutia na jedinú zmluvu zmluvného zamestnanca na dobu neurčitú na základe článkov 3a alebo 3b PZOZ, a jednak náhradu škody, ktorá im vznikla z dôvodu nepriznania nároku na platenú dovolenku za uplynulú odpracovanú dobu.
42 Pokiaľ ide o prvú časť žiadosti, Parlament na pojednávaní v podstate tvrdil, že žalobcovia mali v stanovených lehotách využiť konanie o sťažnosti upravené v článku 90 ods. 2 služobného poriadku, a to aspoň pokiaľ ide o ich poslednú zmluvu pomocného zamestnanca na zasadnutia, a to vzhľadom na to, že nebola uzavretá na dobu neurčitú.
43 Je pravda, že zmluva vyvoláva svoje účinky zvyčajne od okamihu svojho podpisu. Práve od okamihu podpisu je teda treba počítať lehotu na podanie sťažnosti v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2002, Martínez Páramo a i./Komisia, T‑137/99 a T‑18/00, Zb. VS s. I‑A‑119 a II‑639, bod 56). V predmetnej veci bolo teda pochopiteľné, že žalobcovia podajú formálne sťažnosť proti jednej zo svojich posledných zmlúv pomocného zamestnanca na zasadnutia z dôvodu, že zmluva nebola uzavretá na dobu určitú, ani založená na článkoch 3a alebo 3b PZOZ.
44 Avšak s ohľadom na povahu dôvodov uplatnených žalobcami a argumentov uvádzaných na ich podporu, ako aj na všetky obdobia odpracované v Parlamente v postavení pomocných zamestnancov na zasadnutia, bolo v ich prípade tiež prípustné, vzhľadom na systém opravných prostriedkov, tak ako je stanovený v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, vyzvať najskôr Parlament prostredníctvom žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, aby uplatnil svoju voľnú úvahu, keď bol oboznámený s takto uplatnenými dôvodmi a argumentmi, a aby prijal formálne rozhodnutie čo sa týka možnosti kvalifikovať sporné zmluvy ako zmluvy na dobu neurčitú, teda rozhodnutie, ktoré by mohlo byť potom napadnuté sťažnosťou a prípadne žalobou.
45 V každom prípade aj ak by bol názor Parlamentu v tejto otázke prijatý, treba konštatovať, že sťažnosť podaná žalobcami 19. decembra 2006 môže byť s ohľadom na svoj účel a obsah jednoducho vykladaná ako sťažnosť proti posledným zmluvám pomocného zamestnanca na zasadnutia uzatvoreným v priebehu predchádzajúcich troch mesiacov medzi Parlamentom a žalobcami, lebo žalobcovia predložili na žiadosť Súdu pre verejnú službu kópiu týchto zmlúv. Okolnosť, že tieto zmluvy boli predložené v poslednom štádiu ústnej časti konania bez toho, aby žalovaný podal v tejto súvislosti námietky, nemôže spôsobiť formálnu neprípustnosť žaloby.
46 Pokiaľ ide o druhú časť žiadosti z 18. septembra 2006 platí, že keďže žiadosť žalobcov o náhradu škody vychádza z údajného protiprávneho konania Parlamentu, lebo tento orgán počas dlhého obdobia nepriznával žalobcom žiaden nárok na platenú dovolenku z dôvodu uzavretia zmlúv pomocného zamestnanca na zasadnutia na veľmi krátku dobu, mali žalobcovia vyzvať OOUPZ prostredníctvom žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, aby nahradil údajnú škodu a prípadne pokračovať v konaní podaním sťažnosti proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti. Práve k tomu pritom v predmetnej veci došlo, ako vyplýva z bodov 41 až 44 tohoto rozsudku.
47 Treba teda dospieť k záveru, že predmetná žaloba smeruje proti rozhodnutiu z 26. októbra 2006, ktorým sa zamieta žiadosť z 18. septembra 2006 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), tak pokiaľ ide o žiadosť každého žalobcu o zmenu opätovne uzatvorených zmlúv pomocného zamestnanca na zasadnutia na dobu určitú na zmluvu zmluvného zamestnanca na dobu neurčitú na základe článkov 3a alebo 3b, ako aj pokiaľ ide o žiadosť o náhradu škody.
48 Nakoniec treba v treťom rade rozhodnúť o rozsahu alebo prípustnosti niektorých žalobných návrhov.
49 Žalobcovia navrhujú, aby Súd pre verejnú službu najmä:
„– zrušil rozhodnutie o zamietnutí z 20. apríla 2007, ktorým Parlament výslovne zamieta ich sťažnosť z 19. decembra 2006…
V dôsledku toho:
– zmenil všetky zmluvy na dobu určitú, ktoré uzatvorili s Parlamentom, na jedinú zmluvu na dobu neurčitú,
– rozhodol, že Parlament je povinný opäť ich zamestnať… na základe zmluvy na dobu neurčitú,
– rozhodol, že zamestnanci Parlamentu… nazývaní pomocní zamestnanci na zasadnutia majú právo na náhradu príslušného nároku na platenú dovolenku, ktorý im vznikol za celú odpracovanú dobu.“
50 Prvým návrhom uvedeným vyššie žiadajú žalobcovia zrušenie rozhodnutia z 20. apríla 2007, ktorým sa zamieta ich sťažnosť. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry tvorí administratívna sťažnosť a jej zamietnutie správnym orgánom, explicitné či implicitné, neoddeliteľnú súčasť zložitého konania. Za týchto podmienok je touto žalobou podanou na Súd pre verejnú službu, hoci formálne smeruje proti zamietnutiu sťažnosti, napadnutý akt s negatívnym účinkom, proti ktorému bola podaná sťažnosť (rozsudky Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, Zb. s. 23, bod 8, a zo 7. februára 1990, Culin/Komisia, C‑343/87, Zb. s. I‑225, bod 7; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 16. októbra 1996, Capitanio/Komisia, T‑36/94, Zb. VS s. I‑A‑449 a II‑1279, bod 33, a zo 7. júna 2005, Cavallaro/Komisia, T‑375/02, Zb. VS s. I‑A‑151 a II‑673, bod 59). V predmetnej veci teda treba považovať žalobu za žalobu proti rozhodnutiu z 26. októbra 2006, ktorým sa zamieta žiadosť žalobcov z 18. septembra 2006.
51 Druhým a tretím návrhom uvedeným vyššie žalobcovia v skutočnosti žiadajú, aby Súd pre verejnú službu uložil dotknutej inštitúcii príkazy alebo rozhodol.
52 V rámci žaloby podanej na základe článku 91 služobného poriadku pritom súd Spoločenstva v zásade nemôže bez toho, aby zasiahol do právomoci správneho orgánu, vydávať zásadné vyhlásenia ani robiť závery, ani ukladať príkazy inštitúciám Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. júna 1991, Valverde Mordt/Súdny dvor, T‑156/89, Zb. s. II‑407, bod 150, a z 8. júna 1995, P/Komisia, T‑583/93, Zb. VS s. I‑A‑137 a II‑433, body 17 a 18; uznesenie Súdu pre verejnú službu zo 16. mája 2006, Voigt/Komise F‑55/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑15 a II‑A‑1‑51, bod 25).
53 Druhý a tretí žalobný návrh teda treba zamietnuť ako neprípustný.
54 Pokiaľ ide o štvrtý žalobný návrh, treba poukázať na to, že len opakuje obsah druhej časti žiadosti z 18. septembra 2006 uvedenej v bodoch 36 a 46 tohto rozsudku, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím z 26. októbra 2006, proti ktorému smeruje táto žaloba. Štvrtý žalobný návrh teda splýva s prvým, ktorý je uvedený vyššie.
O návrhu na zrušenie
1. Tvrdenia účastníkov konania
55 Argumentáciu uvádzanú žalobcami na podporu ich žaloby o neplatnosť treba chápať ako argumentáciu založenú na námietke nezákonnosti článku 78 PZOZ.
56 Žalobcovia sa domnievajú, že uplatnením podmienok prijímania a odmeňovania stanoveným v dohode medzi Parlamentom, Radou Európy a Zhromaždením Západoeurópskej únie (ZEÚ; ďalej len „dohoda“) na pomocných zamestnancov na zasadnutia článku vylúčil článok 78 PZOZ túto kategóriu zamestnancov z pôsobnosti právnej úpravy Spoločenstva uplatniteľnej na úradníkov, ako aj na zmluvných a pomocných zamestnancov, a dokonca ich vylúčil z pôsobnosti všetkých vnútroštátnych prameňov práva, ako aj prameňov práva Spoločenstva.
57 Z toho podľa žalobcov vyplýva, že pomocní zamestnanci na zasadnutia pracovali niekoľko rokov v situácii v právne neupravenej situácii. právom.
58 Rada Európskej únie pritom mala podľa žalobcov povinnosť podľa článku 283 ES uplatňovať na príslušných zamestnancov určitý služobný poriadok, hoci za osobitných podmienok prispôsobených ich pracovným povinnostiam, a nie ich z pôsobnosti všetkých služobných poriadkov vylúčiť, ako vyplýva z uplatnenia článku 78 PZOZ.
59 Žalobcovia dodávajú, že podriadenie osudu približne 300 zamestnancov len vôli troch zamestnávateľov, hoci verejných, je právny nezmysel, lebo dohoda medzi Parlamentom, Radou Európy a Zhromaždením ZEÚ nie je prameňom práva. Táto dohoda je prameňom zmluvného práva len pokiaľ ide o vzťahy týchto troch inštitúcií medzi sebou, avšak nie pokiaľ ide o ich vzťahy so svojimi zamestnancami. Dohoda nemá žiadnu právnu ani zmluvnú hodnotu ani hodnotu v súvislosti so služobným poriadkom.
60 Preto nemožno použiť ustanovenia článku 78 PZOZ a v prípade absencie uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy uplatniť zásady, na ktorých je založená Európska únia.
61 Žalobcovia sa v tomto ohľade odvolávajú po prvé na Európsku sociálnu chartu podpísanú v Turíne 18. októbra 1961, ktorá zaručuje spravodlivé pracovné podmienky v oblasti odmeňovania a dĺžky pracovného času a ktorá zakazuje akúkoľvek diskrimináciu.
62 V tejto súvislosti tvrdia, že jediným objektívnym rozdielom, ktorý existuje medzi pomocnými zamestnancami na zasadnutia a inými kategóriami zamestnancov zamestnaných na základe zmluvy na dobu neurčitú, je rozdiel vyplývajúci z osobitného spôsobu fungovania plenárnych zasadnutí Parlamentu v Štrasburgu. Parlament má tak právo zamestnať pomocných zamestnancov na zasadnutia len päť dní v mesiaci z dôvodu osobitnej povahy ich pracovných povinností. Ale ani tam im nemôže poskytnúť neistý štatút a podriadiť ich len vôli, hoci spoločnej, troch verejných zamestnávateľov.
63 Parlament teda vykonal diskrimináciu medzi zamestnancami, ktorí vykonávajú rovnaký druh pracovných činností, hoci objektívne odôvodnenie tejto diskriminácie neexistuje a hoci článok 283 ES nedovoľuje vylúčiť kategóriu zamestnancov z práva podliehať určitému služobnému poriadku.
64 Žalobcovia dodávajú, že pomocní zamestnanci na zasadnutia sú prijímaní na stále pracovné miesta podľa osobitného pracovného cyklu, a nie na nestále pracovné miesta.
65 Po druhé sa žalobcovia odvolávajú na dohovor č. 111 Medzinárodnej organizácie práce (ďalej len „MOP“) o diskriminácii, pokiaľ ide o zamestnanie a povolanie prijatý 25. júna 1958 a dohovor č. 158 MOP o skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa prijatý 22. júna 1982, a najmä na článok 4 tohto dohovoru, podľa ktorého „pracovník nesmie byť prepustený bez platného dôvodu týkajúceho sa jeho schopností či správania alebo z dôvodu súvisiaceho s fungovaním podniku, zariadenia alebo služby“.
66 V predmetnej veci sa však Parlament prostredníctvom systému, ktorý zaviedol pre pomocných zamestnancov na zasadnutia, dostáva prinajmenšom potenciálne do postavenia, keď môže po uplynutí každej päťdennej zmluvy týchto zamestnancov prepustiť bez toho, aby mali tieto osoby právo účinne sa obrátiť na súd. Navyše externalizácia ich činností na agentúru dočasného zamestnávania je podľa žalobcov prepustením bez uvedenia dôvodu, pretože znamená skončenie pracovnej zmluvy s Parlamentom.
67 Po tretie sa žalobcovia odvolávajú na rámcovú dohodu, z ktorej z druhého odseku preambuly vyplýva, že pracovné zmluvy na dobu neurčitú predstavujú všeobecnú formu pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Žalobcovia zdôrazňujú, že len pracovný pomer na dobu neurčitú zaručuje zamestnancovi skutočnú právnu situáciu, stabilitu zamestnania a záruku základných práv.
68 Napokon sa žalobcovia domnievajú, že rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. júla 1998, Beghard/Parlament (T‑109/96, Zb. s. II‑2785) je predchádza smernici 1999/70 a že jeho predmetom nie je postavenie pomocných zamestnancov na zasadnutia. Navyše na rozdiel od toho, čo vyplýva z bodu 41 uvedeného rozsudku, pomocní zamestnanci na zasadnutia nie sú zamestnávaní na uspokojenie dočasných potrieb.
69 Parlament uvádza, že žalobcovia vo svojej žalobe tvrdia, že normotvorca Spoločenstva nesplnil svoju povinnosť zakotvenú v článku 283 ES vypracovať osobitný služobný poriadok pre pomocných zamestnancov na zasadnutia. Žalobu teda treba považovať za žalobu na nečinnosť. Podľa Parlamentu pritom má byť táto žaloba zamietnutá ako neprípustná z dôvodov, ktoré budú uvedené ďalej.
70 Po prvé, žaloba mala byť podaná prinajmenšom proti Rade, ktorá je podľa článku 283 ES normotvorcom v príslušnej oblasti.
71 Po druhé, podľa ustálenej judikatúry je podanie žaloby na nečinnosť možné len ak nečinnosť príslušnej inštitúcie trvá aj potom, ako bola inštitúcia vyzvaná, aby konala, teda pokiaľ inštitúcia mlčí alebo poskytne predbežnú odpoveď. Žaloba na nečinnosť je vylúčená, ak inštitúcia zaujme iné stanovisko, než ktoré bolo od nej požadované. V tomto prípade disponuje dotknutá osoba opravným prostriedkom, a to žalobou o neplatnosť.
72 Avšak vzhľadom na to, že v predmetnej veci Parlament po zaslaní listu z 19. decembra 2006 a podaní sťažnosti z 21. júna 2007 ani nemlčal, ani neposkytol predbežnú odpoveď, mohli žalobcovia podať len žalobu o neplatnosť.
73 Po tretie sa Parlament domnieva, že žaloba na nečinnosť je podľa článku 230 štvrtého odseku ES prípustná len ak je akt určený žalobcovi. Je teda potrebné, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, zamietnuť ako neprípustnú žalobu na nečinnosť, ktorá sa týka vydania všeobecného právneho aktu a nie aktu, ktorý sa žalobcu bezprostredne a osobne dotýka.
74 V predmetnej veci sa žaloba týka prijatia nového režimu uplatniteľného na všetkých pomocných zamestnancov na zasadnutia.
75 Po štvrté Parlament pochybuje, že je možné podať na Súd pre verejnú službu žalobu na nečinnosť. Podľa článku 3 ods. 1 písm. c) rozhodnutia Rady 88/591/ESUO, EHS, Euratom z 24. októbra 1988 o zriadení Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 181) je v žalobách podaných proti inštitúcii Spoločenstva fyzickými alebo právnickými osobami príslušný Súd prvého stupňa. Nezdá sa, že by toto rozdelenie právomocí bolo pri zriadení Súdu pre verejnú službu zmenené.
76 Subsidiárne, za predpokladu, že Súd pre verejnú službu rozhodne, že žaloba na nečinnosť je prípustná, sa Parlament domnieva, že na strane normotvorcu nedošlo k žiadnej nečinnosti a žalobu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú. Článok 283 ES bol totiž vykonaný prijatím PZOZ Radou, ktoré obsahujú článok 78 týkajúci sa osobitne pomocných zamestnancov na zasadnutia.
77 Tvrdenia žalobcov, že pomocní zamestnanci na zasadnutia sa nachádzali v právom neupravenej situácii, odporuje skutočnosti. Podľa Parlamentu tvoria títo zamestnanci súčasť kategórie pomocných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje hlava III PZOZ a, s výnimkou odchylných ustanovení týkajúcich sa ich prijímania a odmeňovania, im prináležali všetky práva a vzťahovali sa na nich všetky povinnosti pomocných zamestnancov: mali nárok na sociálne zabezpečenie, platili dane a ak si to priali, mohli byť ako ostatní pomocní zamestnanci poistení pre prípad nezamestnanosti.
78 Okrem toho, čo sa týka námietky nezákonnosti uplatnenej žalobcami a založenej na nezlučiteľnosti článku 78 PZOZ s niektorými medzinárodnými nástrojmi, Parlament pochybuje, že táto námietka je prípustná, ak neexistuje právna súvislosť medzi napadnutými individuálnymi rozhodnutiami a všeobecným právnym aktom, ktorého nezákonnosť je namietaná. Individuálne rozhodnutia, ktoré sú predmetom žaloby, totiž predstavuje zamietnutie OOUPZ z 20. apríla 2007 zmeniť zmluvy žalobcov. V tejto dobe však už neexistovala žiadna súvislosť medzi týmto rozhodnutím správneho orgánu a článkom 78 PZOZ, ktorý sa už od 1. januára 2007 neuplatňuje.
79 Navyše PZOZ, ako pravidlá prijaté normotvorcom Spoločenstva, sú záväzné pre všetky právne subjekty, vrátane inštitúcií. Parlament mal teda povinnosť v rámci prijímania pomocných zamestnancov na zasadnutia uplatniť ustanovenia PZOZ, pričom pripomína, že podľa judikatúry sa na akty Spoločenstva vzťahuje prezumpcia platnosti, až kým ich súd Spoločenstva nezruší alebo nerozhodne o ich nezákonnosti.
80 V každom prípade Parlament uvádza, že rešpektovanie Európskej sociálnej charty podpísanej v Turíne 18. októbra 1961 podlieha kontrole vykonávanej Európskym výborom sociálnych práv a že dohovory MOP, ktoré patria do všeobecného medzinárodného práva, nie sú prameňom práva Spoločenstva, lebo tieto dohovory neboli uzatvorené na úrovni Spoločenstva. Vzhľadom na to, že tieto dohovory nezaväzujú Spoločenstvo, nemajú žalobcovia podľa Parlamentu právo odvolávať sa na nezlučiteľnosť článku 78 PZOZ s ich ustanoveniami. Navyše keďže uvádzané dohovory nie sú súčasťou právneho poriadku Spoločenstva, nemôžu priznávať práva žalobcom v ich vzťahoch s Parlamentom.
81 Napokon sa Parlament odvoláva na už citovaný rozsudok Gebhard/Parlament, z ktorého vyplýva, že „článok 78 PZOZ má za cieľ umožniť parlamentnému orgánu Európskych spoločenstiev reagovať na jeho nárazové a vysoké potreby dočasných ľudských zdrojov na účely zaistenia riadneho priebehu zasadnutí jeho rozhodovacích orgánov“ (bod 41). Parlament zdôrazňuje, že v tomto rozsudku dospel Súd prvého stupňa k záveru, že sa neukázalo, „že by Parlament prekročil medze výnimky, ktorú mu priznala Rada v článku 78 PZOZ, keď na základe tohto ustanovenia vytvoril internú právnu úpravu uplatniteľnú na tlmočníkov počas zasadnutia“ (bod 43).
82 Tento záver je tiež všeobecne uplatniteľný na právnu úpravu týkajúcu sa pomocných zamestnancov na zasadnutia, lebo výnimka stanovená v článku 78 PZOZ sa vzťahuje na všetkých pomocných zamestnancov zamestnaných Parlamentom po dobu zasadnutia.
83 Parlament dodáva, že už citovaný rozsudok Gebhard/Parlament potvrdila judikatúra nasledujúca po smernici 1999/70 (rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. júna 2004, Alvarez Moreno/Parlament, T‑275/01, Zb. VS s. I‑A‑171 a II‑765, ako aj Garroni/Parlament, T‑276/01, Zb. VS s. I‑A‑177 a II‑795; rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. decembra 2006, André/Komisia, F‑10/06, Zb. VS s. I‑A‑1‑183 a II‑A‑1‑755).
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službu
84 Na podporu svojej žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom neboli sporné zmluvy zmenené na zmluvy na dobu neurčitú na kratší pracovný čas, ani založené na článkoch 3a alebo 3b PZOZ, uplatňujú žalobcovia námietku nezákonnosti článku 78 PZOZ.
85 Na úvod treba pripomenúť, že článok 78 PZOZ umožňuje odchýliť sa od režimu pomocných zamestnancov, ako je stanovený v hlave III PZOZ, keď dovoľuje Parlamentu obmedziť zamestnanie pomocných zamestnancov na obdobie trvania prác jeho zasadnutí. Ako totiž uviedol Súdny dvor vo svojom rozsudku z 11. júla 1985 (Maag/Komise, 43/84, Zb. s. 2581, bod 19) v súvislosti s tlmočníkmi „free-lance“ najatými Komisiou, režim pomocných zamestnancov nemožno v zásade uplatniť na pracovné pomery uzatvorené na krátkou dobu, ale ktoré sa pravidelne rok po roku opakujú. V prípade neexistencie výnimky stanovenej v článku 78 PZOZ by to tak bolo v prípade zamestnávania osôb len na zasadnutia Parlamentu.
86 Tak ako zdôraznil Súd prvého stupňa aj vo svojom rozsudku Gebhard/Parlament (už citovaný, body 40 a 41), článok 78 PZOZ má za cieľ umožniť Parlamentu reagovať na jeho nárazové a vysoké potreby dočasných ľudských zdrojov na účely zaistenia riadneho priebehu zasadnutí jeho rôznych rozhodovacích orgánov. Na tento účel dané ustanovenie odkazuje na podmienky prijímania pomocných zamestnancov potrebných v súvislosti s parlamentnými činnosťami, ktoré už boli predtým dohodnuté medzi tromi európskymi inštitúciami alebo organizáciami a ktorých sa to najviac dotýka. Článok 78 druhý odsek PZOZ spresňuje, že ustanovenia dohody a jej neskorších zmien a doplnkov sa oznámia príslušným rozpočtovým orgánom jeden mesiac predtým, ako nadobudnú platnosť.
O prípustnosti námietky nezákonnosti
87 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry platí, že aby bola námietka nezákonnosti prípustná, musí existovať dostatočne úzka súvislosť medzi individuálnym aktom, ktorý je predmetom sporu a ustanovením, proti ktorému námietka smeruje, takže neuplatniteľnosť jedného má vplyv na zákonnosť druhého (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 1966, Taliansko/Rada a Komisia, 32/65, Zb. s. 563, 594, a z 5. októbra 2000, Rada/Chvatal a i., C‑432/98 P a C‑433/98 P, Zb. s. I‑8535, bod 33).
88 Keďže v predmetnej veci žaloba smeruje proti zamietnutiu žiadosti žalobcov z 18. septembra 2006, prostredníctvom ktorej žiadali, aby boli ich opätovne uzatvorené zmluvy pomocného zamestnanca na zasadnutia na dobu určitú zmenené na jedinú zmluvu zmluvného zamestnanca na dobu neurčitú a na kratší pracovný čas na základe článkov 3a a 3b PZOZ, takže nezákonnosť tohoto článku, a to z akéhokoľvek dôvodu, má vplyv na zamietnutia žiadosti žalobcov.
89 Avšak za predpokladu, že by bol článok 78 PZOZ nezákonný a bolo by rozhodnuté, že v predmetnej veci sa neuplatňuje, námietka nezákonnosti vznesená žalobcami by aj tak nemohla viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, ak by sa ukázalo, že PZOZ neobsahujú osobitné ustanovenia, ktoré by mohli predstavovať vhodný základ na vyhovenie žiadosti týkajúcej sa získania zmluvy na dobu neurčitú na kratší pracovný čas. V predmetnej veci žalobcovia založili v tomto ohľade svoju žiadosť na článkoch 3a alebo 3b PZOZ. Aj keď sa táto otázka týka skôr relevantnosti námietky protiprávnosti vznesenej žalobcami, než jej prípustnosti, je užitočné už vo fáze jej preskúmania skúmať, či môžu články 3a a 3b na prvý pohľad predstavovať uvedený primeraný právny základ na účely vymedzenia toho, o čo skutočne v tomto spore ide.
90 Podľa PZOZ len zmluva dočasného zamestnanca v zmysle článku 2 písm. a) alebo c) alebo zmluvného zamestnanca v zmysle článku 3a môže byť uzatvorená na dobu neurčitú podľa podmienok stanovených v článkoch 8 a 85 PZOZ. Žalobcovia pritom zjavne nemôžu žiadať zmluvu v zmysle článku 2 písm. c) PZOZ, ktorý sa týka zamestnania dočasného zamestnanca, ktorý asistuje osobe, ktorá vykonáva mandát stanovený zmluvami. Nemôžu ani z dôvodu povahy plnení určených na uspokojenie príležitostných potrieb na veľmi krátku dobu, ktoré sa každý mesiac opakujú, uplatňovať nárok na postavenie dočasného zamestnanca v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ, ktorý v službách Spoločenstva obsadzuje stále pracovné miesto „ktoré je zahrnuté v zozname pracovných miest, pripojenom ku kapitole rozpočtu, týkajúcej sa jednotlivého orgánu“ a ktoré je, ako zdôraznil Súdny dvor vo svojom rozsudku Maag/Komisia (už citovaný, bod 17), nezlučiteľné s úlohou pomocného zamestnanca.
91 Článok 3a PZOZ, ktorý tiež umožňuje uzavrieť zmluvy na dobu neurčitú a na kratší pracovný čas sa naopak týka zamestnania zamestnanca, ktorý nie je zaradený na pracovné miesto „zahrnuté v zozname pracovných miest, pripojenom ku kapitole rozpočtu, týkajúcej sa jednotlivého orgánu“, na účely najmä „vykonávania manuálnych alebo podporných administratívnych služobných povinností“. Za predpokladu, že treba vylúčiť uplatnenie článku 78 PZOZ z dôvodu jeho nezákonnosti, nemožno na prvý pohľad vylúčiť, že uplatnením článku 3a PZOZ by bolo možné vyhovieť žiadosti žalobcov, aby im bola poskytnutá zmluva na dobu neurčitú a na štvrtinový pracovný úväzok.
92 Parlament ale poukazuje na to, že na základe článku 1 tretieho odseku prílohy IVa služobného poriadku, na ktorý odkazuje článok 55a ods. 4 služobného poriadku, ktorý sa analogicky uplatňuje na zmluvných zamestnancov (ako napokon na dočasných zamestnancov) v súlade s článkami 16 a 91 PZOZ, nesmie byť pracovný čas na kratší pracovný čas zmluvného zamestnanca kratší než polovica bežného pracovného času na pracovný čas v rozsahu stanoveného pracovného času. Toto ustanovenie teda v každom prípade vylučuje možnosť, aby Parlament uzatvoril zmluvy zmluvného zamestnanca na štvrtinu úväzku so zamestnancami zamestnanými len po dobu zasadnutia.
93 Tento výklad článku 1 tretieho odseku prílohy IVa služobného poriadku nemožno prijať. Článok 55a služobného poriadku, ktorého spôsoby uplatňovania sú stanovené v uvedenej prílohe, sa totiž týka výlučne spracovania žiadosti úradníka, ktorý žiada o povolenie vykonávať svoju činnosť na kratší pracovný čas. Tento článok neupravuje podmienky, za ktorých môže orgán z vlastnej iniciatívy uzavrieť zmluvu na kratší pracovný čas z dôvodu povahy samotnej činnosti, ktorej sa táto zmluva týka.
94 Z uvedeného vyplýva, že námietka nezákonnosti vznesená žalobcami sa týka nielen spochybnenia zákonnosti článku 78 PZOZ, ale že môže viesť tiež k tomu, že z dôvodu neuplatnenia tohoto článku bude Parlament na účely uspokojenia svojich nárazových a vysokých personálnych potrieb počas svojich zasadnutí musieť použiť iné riešenia zmluvnej povahy, pričom na prvý pohľad nemožno vylúčiť uplatnenie článku 3a PZOZ.
95 Keďže existuje dostatočne úzka súvislosť jednak medzi napadnutým rozhodnutím a jednak článkom 78 PZOZ, proti ktorému je námietka vznesená, treba dospieť k záveru, že žalobcovia sú oprávnení incidenčne napadnúť zákonnosť článku 78 PZOZ.
O dôvodnosti námietky nezákonnosti
96 Žalobcovia v rámci svojej námietky nezákonnosti článku 78 PZOZ normotvorcovi Spoločenstva vytýkajú, že v prospech pomocných zamestnancov na zasadnutia nestanovil osobitnú právnu úpravu prispôsobenú špecifickým podmienkam ich pracovných povinností a že upustil od stanovenia pravidiel v služobnom poriadku, keď odkázal na dohodu zmluvnej povahy uzavretú medzi Parlamentom, Radou Európy a Zhromaždením ZEU. Žalobcovia teda boli udržovaní v právom neupravenej situácii a v neistom pracovnom pomere, hoci boli prijatí s cieľom uspokojiť síce príležitostné, ale trvalé potreby. Vzhľadom na to je článok 78 PZOZ podľa názoru žalobcov z niekoľkých dôvodov nezákonný:
– po prvé normotvorca Spoločenstva sa vzdal svojej zodpovednosti v oblasti služobného poriadku v rozpore s článkom 283 ES;
– po druhé normotvorca Spoločenstva vykonal diskrimináciu medzi jednak zamestnancami, na ktorých sa vzťahuje úplný a stabilný právny režim, a jednak pomocnými zamestnancami na zasadnutia, čo odporuje Európskej sociálnej charte podpísanej v Turíne 18. októbra 1961 a dohovoru č. 111 MOP; a
– po tretie normotvorca Spoločenstva ohrozil stabilitu zamestnania, ktorú mohli žalobcovia požadovať, v rozpore s dohovorom č. 158 MOP a smernicou 1999/70.
O údajnom porušení článku 283 ES
97 V tejto súvislosti treba uviesť, že situácia pomocných zamestnancov na zasadnutia je upravená v hlave III PZOZ týkajúcej sa pomocných zamestnancov, od ktorej je možné sa odchýliť len pokiaľ ide o podmienky prijímania a odmeňovania, ktoré sú stanovené v dohode. To znamená, že ostatné ustanovenia hlavy III týkajúce sa najmä pracovných podmienok a sociálneho zabezpečenia sa uplatňujú naďalej bez ohľadu na osobitné interné pravidlá prijaté predsedníctvom alebo generálnym tajomníkom Parlamentu a určené na vykonanie alebo doplnenie pravidiel PZOZ.
98 Je teda zrejmé, že do 31. decembra 2006 patrili zamestnanci zamestnaní Parlamentom na účely uspokojenia jeho potrieb na ľudské zdroje počas zasadnutí v každom prípade do pôsobnosti PZOZ. Tvrdenie, že sa normotvorca Spoločenstva vzdal svojej legislatívnej zodpovednosti v oblasti služobného poriadku je preto nesprávne.
99 Okolnosť, že normotvorca odkázal, pokiaľ ide o podmienky prijímania a odmeňovania pomocných zamestnancov na zasadnutia, na dohodu, neznamená, že sa vzdal výkonu svojej právomoci, ktorá je mu priznaná článkom 283 ES prijať služobný poriadok a PZOZ. Naopak práve pri výkone tejto právomoci Rada, ktorá zohľadnila spoločné záujmy a potreby troch európskych organizácií, čo sa týka riadneho priebehu zasadnutí ich rozhodovacích orgánov, rozhodla, že musí prispôsobiť podmienky prijímania a odmeňovania zamestnancov prijatých na zasadnutia Parlamentu podmienkam dohodnutým medzi tromi dotknutými inštitúciami alebo organizáciami, pod podmienkou rozpočtovej kontroly upravenej v článku 78 druhom odseku PZOZ. Je však potrebné, aby sama dohoda, na ktorú odkazuje článok 78 PZOZ, nebola v rozpore s normou vyššej právnej sily práva Spoločenstva, čo bude preskúmané nižšie s ohľadom na ďalšie dôvody uvádzané žalobami.
100 Treba preto dospieť k záveru, že dôvod založený na porušení článku 283 ES je neopodstatnený a treba ho preto zamietnuť.
O údajnom porušení zásady zákazu diskriminácie
101 Pokiaľ ide o dôvod založený na porušení zásady zákazu diskriminácie zaručenej Európskou sociálnou chartou podpísanou v Turíne 18. októbra 1961 a dohovorom č. 111 MOP, treba pripomenúť – bez toho, aby bolo nutné vyjadriť sa k uplatniteľnosti a pôsobnosti týchto dvoch medzinárodných nástrojov, na ktoré sa žalobcovia odvolávajú ‑ že zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie predstavujú základné zásady právneho poriadku Spoločenstva.
102 Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že o porušenie zásady rovnosti zaobchádzania ide najmä vtedy, ak je na dve kategórie osôb, ktorých skutková a právna situácia sa podstatne neodlišuje, uplatnené odlišné zaobchádzanie, pričom takéto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok Súdneho dvora z 11. januára 2001, Gevaert/Komisia, C‑389/98 P, Zb. s. I‑65, bod 54; rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 1994, La Pietra/Komisia, T‑100/92, Zb. VS s. I‑A‑83 a II‑275, bod 50; zo 16. apríla 1997, Kuchlenz-Winter/Komisia, T‑66/95, Zb. s. II‑637, bod 55, a z 21. júla 1998, Mellett/Súdny dvor, T‑66/96 a T‑221/97, Zb. s. I‑A‑449 a II‑1305, bod 129; uznesenie Súdu prvého stupňa z 9. júla 2007, De Smedt/Komisia, T‑415/06 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 52).
103 Situácia zamestnancov prijatých s cieľom uspokojiť príležitostné a vysoké personálne potreby, ktoré má Parlament len počas zasadnutí, nie je porovnateľná so situáciou zamestnancov prijatých na uspokojenie stálych každodenných potrieb, ktoré vyžadujú prítomnosť zamestnancov pozostávajúcich z úradníkov a prípadne dočasných alebo zmluvných zamestnancov v zmysle článkov 3a alebo 3b PZOZ.
104 Je potrebné doplniť, že nemožno spochybniť rozdiely v postavení medzi rôznymi kategóriami osôb zamestnaných Spoločenstvom, lebo niektorým z týchto kategórií môžu byť priznané výhody, ktoré iným priznané nie sú. Definícia každej kategórie osôb zamestnaných Spoločenstvom zodpovedá legitímnym potrebám správy Spoločenstva a povahe úloh, ktoré majú vykonávať (rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 1983, Celant a i./Komisia, 118/82 až 123/82, Zb. s. 2995, bod 22; uznesenie De Smedt/Komisia, už citované, bod 55).
105 Konkrétne tým, že Rada vytvorila osobitnú kategóriu pomocných zamestnancov na zasadnutia, využila svoju slobodu právne upraviť túto kategóriu zamestnancov osobitným spôsobom s ohľadom na špeciálne potreby Parlamentu a povahu úloh, ktoré má vykonávať, tak ako využila túto slobodu v prípade osobitnej kategórie konferenčných tlmočníkov, ktorých možno tiež vyzvať, aby pracovali počas kratších období a s cieľom uspokojiť nepravidelné, či dokonca príležitostné potreby.
106 Dôvod založený na porušení zásady zákazu diskriminácie preto treba zamietnuť.
O stabilite zamestnania
107 Najprv treba uviesť, že dôvod založený na ohrození stability zamestnania, lebo článok 78 PZOZ Parlamentu údajne umožňuje prepustiť pomocného zamestnanca na zasadnutia po ukončení každej zmluvy, čím ho zbavuje všeobecnej formy pracovných pomerov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, ktorou sú zmluvy na dobu neurčitú, nás v skutočnosti privádza k otázke, či norma alebo zásada vyššej právnej sily ukladá Parlamentu stanovením podmienok prijímania pomocných zamestnancov na zasadnutia, aby uzatváral pracovné pomery na dobu neurčitú, avšak na kratší pracovný čas.
108 V tejto súvislosti sa žalobcovia v zásade odvolávajú:
– jednak na článok 4 dohovoru č. 158 MOP, podľa ktorého „pracovník nesmie byť prepustený bez platného dôvodu týkajúceho sa jeho schopností či správania alebo z dôvodu súvisiaceho s fungovaním podniku, zariadenia alebo služby“,
– jednak na rámcovú dohodu a najmä na jej druhý odsek a bod 6 všeobecných odôvodnení, z ktorých vyplýva, že zmluvy na dobu neurčitú predstavujú „všeobecnú formu pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami“, ktorá vedie k stabilite zamestnania, hoci za určitých podmienok zodpovedajú pracovné zmluvy na dobu určitú potrebám zamestnávateľov, ako aj zamestnancov.
109 Článok 4 dohovoru č. 158 MOP nie je ako taký v predmetnej veci relevantný, lebo sám osebe neumožňuje rozhodnúť otázku, či Parlament má alebo nemá právo uzavrieť zmluvu pomocného zamestnanca len na trvanie parlamentného zasadnutia. Ak má byť totiž odpoveď na túto otázku kladná, uplynutie doby každej zmluvy na dobu určitú nemožno z tohto dôvodu považovať za prepustenie, ktoré treba osobitne odôvodniť s ohľadom na spôsobilosť alebo chovanie zamestnanca alebo potreby fungovania Parlamentu, lebo zmluva skončila z dôvodu uplynutia stanovenej doby.
110 Pokiaľ ide o tvrdenie založené na porušení rámcovej dohody, predpokladom jej preskúmania je preskúmanie otázky možnosti odvolávať sa na smernicu 1999/70 proti inštitúcii Spoločenstva.
– Možnosť úradníka alebo zamestnanca odvolávať sa na smernicu 1999/70 proti inštitúcii Spoločenstva
111 Na úvod treba poukázať na to, že smernice sú určené členským štátom a nie inštitúciám Spoločenstva. Ustanovenia smernice 1999/70 a rámcovú dohodu, ktorá je k nej pripojená, preto nemožno považovať za normy, ktoré samy osebe ukladajú povinnosti inštitúciám v rámci ich vzťahov so zamestnancami (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 9. septembra 2003, Rinke, C‑25/02, Zb. s. I‑8349, bod 24; rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. mája 2008, Belfass/ Rada, T‑495/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 43).
112 Táto okolnosť nemôže však úplne vylúčiť možnosť odvolávať sa na smernicu vo vzťahoch medzi orgánmi a ich úradníkmi alebo zamestnancami.
113 Ustanovenia smernice totiž môžu v prvom rade nepriamo zaväzovať inštitúciu, ak vyjadrujú všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorú musí inštitúcia uplatniť ako takú (pozri v tomto zmysle už citovaný rozsudok Rinke, body 25 až 28, pokiaľ ide o smernicu Rady z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, Ú. v. ES L 39, s. 40; Mim. vyd. 05/001, s. 187).
114 V predmetnej veci stabilita zamestnania, hoci predstavuje významný prvok ochrany pracovníkov (pozri rozsudky Súdneho dvora z 22. novembra 2005, Mangold, C‑144/04, Zb. s. I 9981, bod 64, a z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 87), nepredstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, s ohľadom na ktorú možno posúdiť zákonnosť aktu inštitúcie. Konkrétne zo smernice 1999/70 a z rámcovej dohody vôbec nevyplýva, že stabilita zamestnania bola vytvorená ako záväzné právne pravidlo. Napokon odôvodnenia č. 6 a 7 smernice, ako aj prvý odsek preambuly a samotné odôvodnenie č. 5 rámcovej dohody zdôrazňujú potrebu dosiahnutia rovnováhy medzi flexibilitou a istotou.
115 Stabilita zamestnania naopak predstavuje cieľ sledovaný zmluvnými stranami rámcovej dohody, ktorej doložka 1 písm. b) stanovuje, že cieľom tejto dohody je „vytvoriť rámec na zamedzenie nezákonného počínania prameniaceho z opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv a [zakladania – neoficiálny preklad] pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú“.
116 V druhom rade môže smernica tiež zaväzovať inštitúciu, ak táto inštitúcia v rámci svojej organizačnej autonómie a v medziach služobného poriadku hodlá vykonať osobitnú povinnosť vyjadrenú smernicou alebo prípadne ak všeobecné opatrenie s internou pôsobnosťou samo výslovne odkazuje na opatrenia prijaté normotvorcom Spoločenstva na základe Zmlúv. Článok 1e ods. 2 služobného poriadku tak stanovuje, že úradníkom „sú poskytnuté pracovné podmienky spĺňajúce príslušné zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré sú aspoň rovnocenné s minimálnymi požiadavkami, uplatniteľnými podľa opatrení, schválených v týchto oblastiach podľa zmlúv“. Toto ustanovenie uvedené ako posledné sa uplatňuje primerane na dočasných zamestnancov a na zmluvných zamestnancov v súlade s článkom 10 prvým odsekom a článkom 80 ods. 4 PZOZ.
117 Je však potrebné konštatovať, že cieľom smernice 1999/70 nie je zlepšovať pracovné prostredie zvýšením ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov v pravom zmysle slova, ale približovať právne predpisy a vnútroštátnu prax v oblasti pracovných podmienok týkajúcich sa dĺžky pracovnoprávnych vzťahov.
118 V treťom rade treba pripomenúť, že zásada lojálnej spolupráce vyjadrená v článku 10 ES ukladá členským štátom nielen povinnosť prijať všetky opatrenia na zaistenie pôsobnosti a účinnosti práva Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 26. septembra 2000, Engelbrecht, C‑262/97, Zb. s. I‑7321, bod 38), ale ukladá tiež orgánom Spoločenstva vzájomnú povinnosť lojálnej spolupráce s členskými štátmi (rozsudky Súdneho dvora z 10. februára 1983, Luxembursko/Parlament, 230/81, Zb. s. 255, bod 37; zo 14. mája 2002, Komisia/Nemecko, C‑383/00, Zb. s. I‑4219, bod 18; z 26. novembra 2002, First a Franex, C‑275/00, Zb. s. I‑10943, bod 49; zo 4. marca 2004, Nemecko/Komisia, C‑344/01, Zb. s. I‑2081, bod 79, a z 20. októbra 2005, Ten Kate Holding Musselkanaal a i., C‑511/03, Zb. s. I‑8979, bod 28) a medzi inštitúciami navzájom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 30. marca 1995, Parlament/Rada, C‑65/93, Zb. s. I‑643, bod 23).
119 Z tohto dôvodu prináleží inštitúciám zabezpečiť v čo najväčšej možnej miere súdržnosť medzi ich vlastnou vnútornou politikou a ich legislatívnou činnosťou na úrovni Spoločenstva, najmä vo vzťahu k členským štátom. Inštitúcie Spoločenstva preto majú, keď konajú v postavení zamestnávateľa, zohľadniť právne predpisy, ktoré stanovujú najmä minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov v členských štátoch pomocou približovania vnútroštátnych právnych predpisov a praxe, a najmä vôľu normotvorcu Spoločenstva urobiť zo stability zamestnania hlavný cieľ v oblasti pracovnoprávnych vzťahov v Európskej únii. Táto povinnosť je o to významnejšia, že správna reforma vykonaná nariadením č. 723/2004 zvýšila v európskej verejnej službe tendenciu uzatvárať zmluvy.
120 Pokiaľ ide konkrétne o rámcovú dohodu, ktorá smeruje k približovaniu vnútroštátnych právnych predpisov a praxe stanovením minimálnych požiadaviek týkajúcich sa práce na dobu určitú, je Parlament povinný v súlade so svojou povinnosťou lojality vykladať v čo najväčšom možnom rozsahu ustanovenia PZOZ s ohľadom na znenie a účel rámcovej dohody, aby dosiahol výsledok, ktorý táto dohoda sleduje.
121 Napokon uvedené dôsledky povinnosti lojality vyplývajú v predmetnej veci tiež z ustálenej judikatúry, podľa ktorej je pre výklad ustanovenia práva Spoločenstva potrebné zohľadniť nielen jeho pojmy, ale tiež jeho kontext a ciele, ktoré sledujú právne predpisy, ktorých je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 6. októbra 1982, Cilfit a i., 283/81, Zb. s. 3415, bod 20, a zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82, Zb. s. 3781, bod 12; a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, Zb. s. II‑4065, bod 47). Je teda vylúčené, aby inštitúcia pri uplatnení a výklade ustanovení PZOZ týkajúcich sa dĺžky zmlúv nezohľadnila minimálne požiadavky týkajúce sa zamestnania na dobu určitú prijaté na úrovni Spoločenstva.
122 S ohľadom na uvedené treba zamietnuť námietku nezákonnosti vznesenú žalobcami proti článku 78 PZOZ, lebo smernica 1999/70 nemôže sama osebe predstavovať základ pre námietku nezákonnosti ustanovenia nariadenia Rady, ktoré obsahuje služobný poriadok a PZOZ a v prípade ktorého by sa ukázalo, že odporuje rámcovej dohode.
123 Žalobcovia sa však môžu za okolností predmetnej veci a v medziach stanovených vyššie v bodoch 118 až 121 odvolávať proti Parlamentu na uvedenú smernicu a rámcovú dohodu, o ktorej vykonanie smernica usiluje, aby bol výklad pravidiel služobného poriadku a PZOZ v čo najväčšej možnej miere v súlade s požiadavkami stanovenými rámcovou dohodou.
124 Preskúmanie ustanovení rámcovej dohody uvedených žalobcami, ku ktorému dôjde nižšie, ale v žiadnom prípade neumožňuje dospieť k záveru, že Parlament porušil článok 78 PZOZ vykladaný s ohľadom na účel a minimálne požiadavky, ktoré obsahuje.
– O obsahu rámcovej dohody
125 V prvom rade treba uviesť, že smernica 1999/70 a rámcová dohoda sa použijú na pracovné zmluvy a pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú uzavreté so správnymi orgánmi a s inými subjektami verejného sektora (rozsudky Súdneho dvora zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C‑212/04, Zb. s. I‑6057, bod 54; zo 7. septembra 2006, Marrosu a Sardino, C‑53/04, Zb. s. I‑7213, bod 39, a Vassallo, C‑180/04, Zb. s. I‑7251, bod 32).
126 V tejto súvislosti rámcová dohoda vychádza z predpokladu, že pracovné zmluvy na dobu neurčitú predstavujú všeobecnú formu pracovnoprávneho vzťahu, pričom uznáva, že v určitých rezortoch, povolaniach a pri niektorých činnostiach je pre pracovnoprávne vzťahy príznačné uplatňovanie pracovných zmlúv na dobu určitú (pozri body 6 a 8 všeobecných odôvodnení rámcovej dohody a rozsudok Adeneler a i., už citovaný, bod 61).
127 Preto je výhoda stability zamestnania chápaná ako prvoradý prvok ochrany pracovníkov (pozri rozsudok Mangold, už citovaný, bod 64), pričom iba za istých okolností môžu pracovné zmluvy na dobu určitú zodpovedať potrebám tak zamestnávateľa, ako aj zamestnancov (pozri druhý odsek preambuly a bod 8 všeobecných odôvodnení rámcovej dohody; rozsudok Adeneler a i., už citovaný, bod 62).
128 Z tohto hľadiska sa rámcová dohoda zameriava na začlenenie opätovného využitia pracovných zmlúv na dobu určitú, považovaného za možný zdroj zneužívania pracovníkov, stanoviac určitý počet minimálnych ochranných opatrení určených na predchádzanie zneistenia situácie pracovníkov (pozri rozsudok Adeneler a i., už citovaný, bod 63).
129 Doložka 5 bod 1 rámcovej dohody si kladie špeciálne za cieľ „zabrániť nezákonnému konaniu, ku ktorému dochádza pri opakovanom [opätovnom – neoficiálny preklad] uzatváraní pracovných zmlúv alebo [zakladaní – neoficiálny preklad] pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú“.
130 Uvedená doložka ukladá členským štátom povinnosť zaviesť do ich právneho poriadku jedno alebo viacero opatrení vymenovaných v jej bode 1 písm. a) až c), ak v príslušnom členskom štáte ešte neexistujú rovnocenné zákonné ustanovenia určené na účinné predchádzanie zneužívania opätovne uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú (rozsudok Adeneler a i., už citovaný, body 65). Naopak rámcová dohoda neobsahuje všeobecnú povinnosť členských štátov zakotviť premenu pracovných zmlúv na dobu určitú na zmluvy na dobu neurčitú, a už vôbec neurčuje presné podmienky, za ktorých možno využiť pracovné zmluvy na dobu určitú (pozri v tomto zmysle rozsudky Adeneler a i., bod 91, ako aj Marrosu a Sardino, už citovaný, bod 47).
131 Medzi opatreniami vymenovanými v doložke 5 bode 1 sú pod písm. a) uvedené „objektívne dôvody odôvodňujúce predĺžiť platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov [objektívne dôvody odôvodňujúce opätovné uzavretie takýchto pracovných zmlúv alebo opätovné založenie takýchto pracovnoprávnych vzťahov – neoficiálny preklad]“.
132 Zmluvné strany rámcovej dohody sa totiž domnievali, že použitie pracovných zmlúv na dobu určitú založených na objektívnych dôvodoch predstavuje spôsob, ako zabrániť zneužívaniu (pozri bod 7 všeobecného odôvodnenia rámcovej dohody).
133 V predmetnej veci totiž z celého spisu vyplýva, že Parlament sa odvoláva na účely odôvodnenia obnovenia zmlúv pomocného zamestnanca na zasadnutia pri príležitosti konania každého parlamentného zasadnutia práve na „objektívne dôvody“.
134 V tejto súvislosti Súdny dvor vo svojom rozsudku Adeneler a i. (už citovaný, bod 69) rozhodol, že uvedený pojem „objektívne dôvody“ v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) musí byť chápaný tak, že označuje presné a konkrétne okolnosti charakterizujúce určenú činnosť, a preto môže odôvodniť v tomto osobitnom kontexte použitie opätovne uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú. Tieto okolnosti môžu vyplývať najmä z osobitného charakteru úloh, na ktorých splnenie takéto zmluvy boli uzavreté, a z charakteristických vlastností spojených s nimi alebo prípadne zo sledovania legitímneho cieľa sociálnej politiky členského štátu (pozri rozsudok Adeneler a i., už citovaný, bod 70).
135 V predmetnej veci Parlament správne tvrdil, že obnovenie sporných zmlúv na dobu určitú reagovalo na skutočnú potrebu v tom zmysle, že bolo nevyhnutné na plnenie jeho úloh. Používanie článku 78 PZOZ do 1. januára 2007 mu totiž umožnilo uspokojiť jeho príležitostné a vysoké personálne potreby len počas trvania zasadnutí. Je nesporné, že značný nárast činnosti Parlamentu v Štrasburgu počas obmedzeného obdobia štyroch alebo piatich dní v mesiaci viedol k významnej zmene jeho potrieb pokiaľ ide o zamestnancov vykonávajúcich špecifické a rôzne činnosti ako činnosť vychovávateľa v jasliach, pomocníka v jasliach, daktylografa, technika, kuchára, učiteľa jazykov, prekladateľa, uvádzača, špeditéra atď. Hoci boli tieto potreby predvídateľné, nárast činnosti nebol trvalý a stály. Tieto okolnosti mohli platne vzhľadom na doložku 5 bod 1 písm. a) rámcovej dohody odôvodniť využitie mechanizmu opätovne uzatváraných zmlúv pomocných zamestnancov na dobu určitú.
136 Je pravda, ako žalobcovia uviedli, podľa článku 58 prvého odseku PZOZ začína pomocný zamestnanec nadobúdať nárok na platenú dovolenku ak odpracoval viac ako 15 dní alebo polovicu mesačnej služby, takže pomocným zamestnancom na zasadnutia je odoprený akýkoľvek nárok na túto dovolenou len preto, že sú zamestnaní na základe zmlúv na veľmi krátku dobu, ktorá je kratšia než minimálna doba.
137 Žalobcovia však nevzniesli žiadnu námietku nezákonnosti článku 58 prvého odseku PZOZ. Netreba teda, aby Súd pre verejnú službu túto otázku preskúmal, lebo by tým prekročil rámec sporu vymedzený žalobcami.
138 Vzhľadom na uvedené nemožno vyhovieť námietke nezákonnosti vznesenej žalobcami proti článku 78 PZOZ a Parlament neporušil pôsobnosť uvedeného článku s ohľadom na smernicu 1999/70. V dôsledku toho treba návrh na zrušenie zamietnuť.
O žiadosti o odškodnenie
1. Tvrdenia účastníkov konania
139 Žalobcovia navrhujú, aby bolo Parlamentu uložené zaplatiť náhradu príslušného nároku na platenú dovolenku, ktorý im vznikol za celú odpracovanú dobu, ako aj zaplatiť sumu 2000 eur z titulu ich „nenavrátiteľných“ trov konania.
140 Parlament odpovedá, že podľa článku 58 PZOZ má pomocný zamestnanec nárok na platenú dovolenku v rozsahu dvoch pracovných dní za každý mesiac služby; obdobie kratšie ako 15 dní alebo polovica mesačnej služby nezakladá nárok na dovolenku. Za týchto podmienok nemôžu pomocní zamestnanci na zasadnutia, ktorí pracujú najviac päť dní v mesiaci, uplatňovať nárok na platenú dovolenku. Žalobcom teda netreba priznať žiadnu príslušnú náhradu.
141 Okrem toho Parlament uvádza, že podľa článku 94 rokovacieho poriadku je konanie pred Súdom pre verejnú službu bezplatné. Tento poriadok neupravuje možnosť zaviazať účastníka konania, ktorý nemal vo veci úspech, na náhradu „nenavrátiteľných“ trov konania. Návrh na náhradu týchto trov preto treba vyhlásiť podľa Parlamentu za neprípustný.
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službu
142 Podľa ustálenej judikatúry je vznik zodpovednosti Spoločenstva viazaný na súčasné splnenie podmienok týkajúcich sa nezákonnosti konania vytýkaného inštitúciám, skutočnej škody a príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou (rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1987, Delauche/Komisia, 111/86, Zb. s. 5345, bod 30; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. novembra 2003, Bories a i./Komisia, T‑331/00 a T‑115/01, Zb. VS s. I‑A‑309 a II‑1479, bod 192; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 10. októbra 2007, Berrisford/Komisia, F‑107/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 109). Pokiaľ jedna z týchto podmienok nie je splnená, žaloba na náhradu škody je zamietnutá v plnom rozsahu bez toho, aby bolo treba preskúmať ostatné podmienky.
143 Pokiaľ ide o nezákonnosť konania vytýkaného Parlamentu, žalobcovia vo svojej žalobe neuviedli žiadnu inú argumentáciu, než argumentáciu na podporu svojej námietky nezákonnosti vznesenej proti článku 78 PZOZ v rámci svojej žaloby o neplatnosť. Ako vyplýva z bodu 96 tohoto rozsudku, táto námietka je v podstate založená na troch dôvodoch, a síce na porušení článku 283 ES, porušení zásady zákazu diskriminácie a porušení stability zamestnania. Námietka protiprávnosti bola pritom zamietnutá, pričom nebolo vyhovené žiadnemu z uplatňovaných dôvodov.
144 Preto treba zamietnuť návrh na náhradu škody, lebo žalobcovia nepreukázali z právneho hľadiska dostatočným spôsobom nezákonnosť konania vytýkaného Parlamentu.
O trovách
145 Podľa článku 122 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II o trovách konania a súdnych výdavkoch sa uplatnia až na konania začaté na Súde pre verejnú službu po nadobudnutí účinnosti tohto poriadku, teda 1. novembra 2007. Na konania prebiehajúce na Súde pre verejnú službu pred nadobudnutím účinnosti tohto poriadku sa budú uplatňovať mutatis mutandis príslušné ustanovenia Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
146 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 88 tohto poriadku v sporoch medzi Spoločenstvami a ich zamestnancami znášajú inštitúcie vlastné trovy konania. Keďže žalobcovia nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Kanninen | Boruta | Van Raepenbusch |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. apríla 2009.
Znenie tohto rozhodnutia, ako aj znenia v ňom citovaných rozhodnutí súdnych orgánov Európskej únie sú k dispozícii na internetovej stránke www.curia.europa.eu
Obsah
Právny rámec
1. Režim uplatniteľný na ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev
2. Rámcová dohoda o práci na dobu určitú
Skutkové okolnosti
Konanie a návrhy účastníkov konania
O prípustnosti žaloby
1. Tvrdenia účastníkov konania
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službu
O návrhu na zrušenie
1. Tvrdenia účastníkov konania
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službu
O prípustnosti námietky nezákonnosti
O dôvodnosti námietky nezákonnosti
O údajnom porušení článku 283 ES
O údajnom porušení zásady zákazu diskriminácie
O stabilite zamestnania
– Možnosť úradníka alebo zamestnanca odvolávať sa na smernicu 1999/70 proti inštitúcii Spoločenstva
– O obsahu rámcovej dohody
O žiadosti o odškodnenie
1. Tvrdenia účastníkov konania
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službu
O trovách
PRÍLOHA
Vzhľadom na vysoký počet žalobcov v tejto veci, ich mená nie sú uvedené v tejto prílohe.